Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 9CdoPr/3/2026 7123212211 22. 09. 2026 JUDr. Martin Holič ECLI:SK:NSSR:2026:7123212211.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L. I., narodeného XX. J. XXXX, B. - T., A. XXXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Juristi s.r.o., Košice, Rázusova 49, IČO: 51 941 244, proti žalovanej obchodnej spoločnosti U. S. Steel Košice, s.r.o., Košice, Vstupný areál U. S. Steel, IČO: 36 199 222, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vednom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 60Cpr/5/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2025 sp. zn. 2CoPr/8/2025, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 60Cpr/5/2023-273 z 25. novembra 2024 zamietol žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovanej a o náhradu mzdy a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. 1.1. Súd prvej inštancie za nesporné považoval okolnosti týkajúce sa vzniku pracovného pomeru žalobcu u žalovanej, jeho trvania v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj pracovné zaradenie žalobcu v organizačnej štruktúre žalovanej. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaná so žalobcom okamžite skončila pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca dopustil 12. apríla 2023, keď u neho počas pracovnej zmeny o 9.10 hod bola orientačnou skúškou zistená prítomnosť omamných alebo psychotropných látok v organizme (metamfetamín). Z dôvodu pozitívneho výsledku tejto orientačnej skúšky sa žalobca následne 13. apríla 2023 v súlade s bodom 5.4.4 Pracovného poriadku žalovanej podrobil v príslušnom zdravotníckom zariadení odberu vzorky krvi a vzorky moču za účelom realizácie skúšky na zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok. Správu o výsledku tejto skúšky napokon v rozpore s bodom 5.4.8 Pracovného poriadku nedoručil svojmu zamestnávateľovi (žalovanej) do 14 dní od jej vykonania, čo sa u žalovanej považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď takýmto konaním porušil bod 3.1. písm. o) a bod 5.1.1 písm. a) Pracovného poriadku. Zároveň, u žalobcu šlo už o opakované zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok v organizme za posledných dvanásť mesiacov (predtým skúškou vykonanom 7. februára 2023), pričom žalovaná takúto skutočnosť kvalifikuje ako závažné porušenie pracovnej disciplíny so sankciou okamžitého skončenia pracovného pomeru (bod 5.6.3 písm. c) Pracovného poriadku). Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca bol s Pracovným poriadkom, ako aj ďalšími internými dokumentmi žalovanej riadne oboznámený, porozumel ich obsahu a zaviazal sa ich dodržiavať. Ďalej mal preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo prerokované so zástupcami zamestnancov a bolo tiež podpísané osobou oprávnenou ukončiť pracovný pomer za žalovanú. Žalobca 17. mája 2023 žalovanej oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaná, naopak, považovala okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov) za dôvodné, právne podložené, správne kvalifikované a platné.
Súd prvej inštancie zistil, že žalovaná 23. marca 2023 upozornila žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, keďže sa 7. februára 2023 podrobil orientačnej skúške na zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok v organizme a s pozitívnym výsledkom na amfetamín a metamfetamín, a následne sa podrobil aj odberom vzorky krvi a moču, pričom výsledky toxikologických vyšetrení boli pozitívne na AMP, MET a THC. Uvedené porušenie žalovaná kvalifikovala ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a voči žalobcovi vyvodila príslušné konzekvencie. Súd sa oboznámil aj s priebehom orientačnej skúšky z 12. apríla 2023. 1.2. Po právnom posúdení veci podľa § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 319 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1, § 18, § 42 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 74, § 79 ods. 1, § 81 písm. a), písm. c) ZP, § 12 ods. 2 písm. k), písm. l) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov a po zohľadnení relevantnej judikatúry dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalovaná naplnila formálne, ako aj materiálne predpoklady pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Po všeobecnej konštatácii predpokladov pre okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny k jednotlivým žalobným námietkam uviedol, že žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru určito, jednoznačne a nezameniteľne precizovala skutok, ktorý považovala za závažné porušenie pracovnej disciplíny (skutok z 12. apríla 2023), podrobným spôsobom uviedla, ktoré ustanovenia pracovného poriadku žalobca porušil a precízne zdôvodnila závažnosť spáchaného skutku, keď uviedla, že ide o opakované zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok v organizme žalobcu za ostatných dvanásť mesiacov. Podľa názoru súdu žalovaná v dostatočnej miere preukázala, že žalobca bol oboznámený s jednotlivými internými predpismi žalovanej, ako aj preukázala odbornosť ľudí vykonávajúcich orientačnú skúšku na zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok v organizme a súčasne aj spôsobilosť samotného prístroja, ktorým bola skúška vykonaná. Z výsledku testu z 12. apríla 2023 jednoznačne vyplynula pozitivita na metamfetamín, čo žalobca žiadnym právne relevantným spôsobom nespochybnil. 1.3. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že došlo k spáchaniu skutku popísaného zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcom, že tohto skutku sa dopustil žalobca a skutok dosiahol až intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobu preto ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP s tým, že úspešná žalovaná si náhradu trov konania v spore neuplatnila, preto súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. septembra 2025 sp. zn. 2CoPr/8/2025 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. Odvolací súd nezistil existenciu procesných vád namietaných v odvolaní a rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP odkázal na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu. Uviedol, že odvolacie námietky žalobcu boli v prevažnej miere už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal. Odvolacia argumentácia žalobcu tak nebola spôsobilá ovplyvniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, či privodiť jeho zmenu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že v súdenom prípade žalovaná dodržala všetky zákonné podmienky a právne limity pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Všetky tieto skutočnosti boli predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie so správnym záverom, vrátane záveru o včasnosti uplatnenia tohto postupu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaná má v pracovnom poriadku zakotvenú nulovú toleranciu požívania omamných a psychotropných látok na pracovisku a ich opakované zistenie v organizme zamestnanca má za následok okamžité skončenie pracovného pomeru, o čom mal žalobca vedomosť, keďže svojím podpisom potvrdil, že sa s pracovným poriadkom oboznámil. Prítomnosť omamných alebo psychotropných látok v organizme je bez ďalšieho tak závažným porušením pracovnej disciplíny, že nebolo potrebné skúmať, či žalobca vykazoval známky ich požitia, alebo či ich prítomnosť mala vplyv na jeho pracovnú schopnosť. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj ohľadom regulárnosti testovania, pričom výsledky orientačného testu potvrdili aj klinické testy. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by zistené psychotropné látky pochádzali z ústnej vody, ktorá mu mala byť podstrčená, pričom súd prvej inštancie nemal za potrebné túto skutočnosť preukazovať ani výsluchom žalobcom navrhovaných svedkov, k čomu odvolací súd doplnil, že len ťažko si možno predstaviť, že by svedkovia túto verziu žalobcu potvrdili. Odvolaciemu súdu sa obrana žalobcu zdala objektívne tendenčná.
2.2. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli, odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznal. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie, a aby mu priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 3.1. Žalobca v dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je v podstatných otázkach buď zjavne nesprávny alebo nepreskúmateľný, a teda arbitrárny. Odvolaciemu súdy vytýkal, že sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, ktoré žalobca v konkrétnostiach demonštroval v ďalšej časti dovolania. Odvolací súd iba v stručnosti zreprodukoval doterajší priebeh konania, pričom vlastné odôvodnenie napadnutého rozsudku je koncentrované v dvoch bodoch. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd dospel k nesprávnemu záveru o (i) obsahu vymedzenia dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru, ako aj o (ii) nezachovaní subjektívnej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 ZP, k čomu uviedol rozsiahlu odvolaciu argumentáciu. S touto argumentáciou sa odvolací súd vysporiadal iba stroho prípadne vôbec. Žalobca tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie úplne opomenul zohľadniť subjektívnu stránku (zavinenie) vytýkaného porušenia pracovnej disciplíny, čím dospel k predčasnému a nesprávnemu záveru. Rovnako žalobca namietal, že v konaní nedošlo k preukázaniu dostatočne miery intenzity porušenia pracovnej disciplíny, pričom súd v tejto súvislosti ani nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz výsluchom svedkov za účelom preukázania, že mu omamné látky boli podstrčené a ich požitie nebolo zavinené. Aj na tieto námietky odvolací súd reagoval len stroho. 4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie ako neprípustné odmietol s odôvodnením, že namietaný dovolací dôvod nie je daný. Postup odvolacieho súdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 CSP) a na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody, žalovaná považovala za plne súladný s ust. § 387 ods. 2 CSP, a to najmä s ohľadom na zistenie, že prevažná časť odvolacej argumentácie žalobcu bola posudzovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP a contrario). 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné odmietnuť. 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu. 11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. 12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. 13. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval výlučne z ust. § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. 15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 16. Posúdiac dovolanie podľa obsahu (§ 124 CSP) v snahe autenticky mu porozumieť, dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces oprel o tvrdenie, že odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, keď sa najmä nevysporiadal s pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami. 17. Je potrebné uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k namietaným procesným vadám; tieto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil. 18. Dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi pravidelne pripomína, že na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). 19. V tejto súvislosti je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020). 20. Preskúmaním obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). 21. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli, a tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP), správne vyhodnotil, pričom dospel k správnym skutkovým záverom. Doposiaľ vykonané dokazovanie aj podľa názoru dovolacieho súdu dostatočne odôvodňuje závery prijaté odvolacím súdom, viazaným skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). 22. V danom prípade súdy oboch inštancií svoje rozhodnutie založili na závere, že došlo k spáchaniu skutku, ktorý je popísaný zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru z 12. mája 2023, že tohto skutku sa dopustil žalobca, a že skutok dosiahol až intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Tvrdenie žalobcu, že nešlo o dôsledok zavineného konania žalobcu, považovali súdy zhodne za nepreukázané. Už súd prvej inštancie zdôraznil, že pre porušenie pracovnej disciplíny stačí zavinenie aspoň z nedbanlivosti. V tomto kontexte poukazoval na zmätočné zdôvodnenie žalobcu, že zistené omamné látky sa do jeho tela dostali prostredníctvom ústnej vody, ktorá mu mala byť podstrčená iným zamestnancom resp. treťou osobou, pričom žalobca nevedel vierohodným spôsobom tieto skutočnosti preukázať. Žalobca nevedel vysvetliť, prečo v oboch prípadoch pozitívneho výsledku prítomnosti omamných látok v jeho organizme, ktoré mali byť podľa jeho tvrdení zhodne spôsobené požitím ústnej vody, boli v jeho organizme prítomné rôzne omamné látky. Ani odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať v tomto smere ďalšie dokazovanie (výsluchom svedkov), keď argumentáciu žalobcu o kontaminovaní ústnej vody treťou osobou považoval za objektívne účelovú; dôkaz výsluchom navrhovaných svedkov tak podľa odvolacieho súdu nebol spôsobilý overiť tvrdenú skutočnosť. Pritom ak dôkaz nedisponuje tzv. vypovedacou potenciou, ide o legitímny dôvod pre nevyhovenie dôkaznému návrhu strany. Pozornosti dovolacieho súdu však neušla ani tá skutočnosť, že žalobca súdu prvej inštancie navrhoval vypočuť svedkov U. a N., aby preukázali úplne iné skutočnosti. 23. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. 24. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie sa stáva interpretačným
nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti. V tejto súvislosti žalobca v dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárne odôvodnený. 25. Podľa ústavného súdu, zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky či absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). 26. Dovolací súd, dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatuje, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti a/alebo arbitrárnosti súdnych rozhodnutí. 27. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 2 CSP). V takom prípade sa odvolací súd môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Táto skrátená forma odôvodnenia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia aj z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Treba mať totiž na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. 28. Na druhej strane, CSP v § 387 ods. 3 vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je tiež vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Podstatným je pritom taký argument, ktorý vecne súvisí s prejednávanou vecou, a zároveň v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) je spôsobilý privodiť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie. 29. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad nedostatku odôvodnenia, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu. Zároveň zdôrazňuje, že obsah odvolacích námietok v prevažnej miere korešponduje s tvrdeniami žalobcu prednesenými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorými sa súd preukázateľne zaoberal a dostatočne sa s nimi vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 30. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia súdov je koherentná, rozhodnutie (ako celok) je konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým súdy dospeli, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Odôvodnenie rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo súdy nepovažovali tvrdenia žalobcu za preukázané, a prečo dospeli k záveru, že žalovaná so žalobcom skončila pracovný pomer platne. So všetkými pre vec podstatnými skutočnosťami sa pritom vyčerpávajúco vysporiadal už súd prvej inštancie, na čo dostatočne preskúmateľne reagoval aj odvolací súd. 31. Dovolací súd len pre demonštráciu presvedčivosti súdnych rozhodnutí - k tvrdeniam majúcim povahu rozsiahlej polemiky a nespokojnosti dovolateľa so skutkovými a právnymi závermi súdov oboch inštancií - uvádza, že už súd prvej inštancie, vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít, podrobne skúmal všetky (materiálne i formálne) predpoklady pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Vychádzal zo záveru, že žalovaná dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom skutkovo vymedzila tak, že ním má byť pozitívny výsledok orientačnej skúšky vykonanej 12. apríla 2023, pri ktorej sa u žalobcu zistila prítomnosť omamných alebo psychotropných látok v organizme, ako aj to, že žalobca zamestnávateľovi nedoručil výsledky nadväzujúcej skúšky na zistenie prítomnosti takých látok vykonané v zdravotníckom zariadení. Žalovaná osobitne zdôraznila skutočnosť, že u žalobcu išlo už o opakované zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok za posledných 12 mesiacov, čo v pracovnom poriadku sankcionovala okamžitým skončením pracovného pomeru. 31.1. Takto vymedzený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru považoval súd za dostatočný pre splnenie podmienky určitosti, jednoznačnosti a nezameniteľnosti skutku. Dodal, že žalovaná v zmysle pracovného poriadku za porušenie pracovnej disciplíny považovala už samotné zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok v tele zamestnanca na pracovisku, pričom v okamžitom skončení pracovného pomeru podrobným spôsobom uviedla, ktoré ustanovenia pracovného poriadku žalobca svojím konaním porušil. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s tým, že žalovaná odkazom na predchádzajúce zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok zdôvodnila závažnosť spáchaného skutku. Súd prvej inštancie tak výslovne reagoval na argumentáciu žalobcu, keď dostatočne zdôvodnil, ktorý skutok považovala žalovaná za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, a nestotožnil sa s námietkou žalobcu, že ním mal byť aj výsledok orientačnej skúšky z februára 2023. Vyslovil, že už jedno jediné zistenie prítomnosti omamných alebo psychotropných látok v organizme zamestnanca je porušením pracovnej disciplíny; skutočnosť, že šlo o opakované konanie žalobcu, považoval za relevantnú z hľadiska posúdenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny odôvodňujúcu záver, že šlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, a teda o zákonný dôvod pre postup podľa § 68 ZP. Povedané inak, z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalovaná dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo vymedzila pozitívnym výsledkom orientačnej skúšky z 12. apríla 2023, a keďže nešlo o prvé zistenie prítomnosti týchto látok na pracovisku u žalobcu, považovala to za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa záverov súdu prvej inštancie ho zároveň uplatnila v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o ňom dozvedela. Logicky, aj keby súčasťou skutkového vymedzenia mal byť už výsledok orientačnej skúšky z februára 2023, mohla žalovanej začať subjektívna lehota plynúť až momentom zistenia opakovaného porušenia pracovnej disciplíny. 31.2. Dovolací súd v podrobnostiach odkazuje na body 61. až 63. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a zhodne s odvolacím súdom vyslovuje, že už súd prvej inštancie sa dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal s námietkami žalobcu, pokiaľ ide o skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru a dodržanie subjektívnej lehoty podľa § 68 ZP. Za týchto okolností, keď sa s podstatnými tvrdeniami žalobcu vysporiadal už súd prvej inštancie, postup odvolacieho súdu spočívajúci v skrátenom odôvodnení rozhodnutia nemožno označiť za nesprávny, resp. taký, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Úlohou odvolacieho súdu nebolo vyčerpávajúce reagovať na všetky námietky žalobcu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, a s ktorými sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. 32. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu a inú právnu ochranu. 33. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby v dôvodoch svojho rozhodnutia vychádzal z toho, že pre naplnenie skutkovej podstaty podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP sa vyžaduje porušenie pracovnej disciplíny, že závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať, a že toto musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti. Uviedol, že zavinenie Zákonník práce nedefinuje, preto je potrebné vychádzať z definície zavinenia v Trestnom zákone (zákon č. 300/2005 Z. z.) tak, že ide o porušenie právnych povinností, ktoré zamestnancovi vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov, vnútorných predpisov zamestnávateľa, pracovnej zmluvy alebo kolektívnej zmluvy (bod 56. odôvodnenia). Dovolateľ nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť subjektívnej stránke „skutkovej podstaty“ okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Naopak, súd prvej
inštancie zistil, že žalobca bol preukázateľne oboznámený s pracovným poriadkom žalovanej, z ktorého bez akýchkoľvek pochybností vyplývala nulová tolerancia prítomnosti omamných alebo psychotropných látok v organizme zamestnancov na pracovisku. Zo skutkových záverov súdu prvej inštancie je nepochybné, že výsledky orientačnej skúšky z 12. apríla 2023, ako i výsledky nadväzujúcej skúšky v zdravotníckom zariadení vykazovali prítomnosť metamfetamínu v tele žalobcu, túto skutočnosť žalobca v konaní žiadnym právne relevantným spôsobom nespochybnil. Pokiaľ ide o tvrdenia, že túto látku mala obsahovať ústna voda, ktorú použil, žalobca nepreukázal, že ústnu vodu použil nevedome, ako ani to, že mu bola - ako tvrdil - podstrčená. Nepreukázal, že nemohol predvídať následok v podobe pozitívneho testu na prítomnosť omamných alebo psychotropných látok (požitím ústnej vody, o ktorej navyše už z minulosti musel vedieť, že obsahovala vytýkané látky, keď túto obranu použil aj vo vzťahu k výsledkom skúšky z februára 2023). V tejto súvislosti súd prvej inštancie vyslovil, že nebolo povinnosťou žalovanej v konaní pred súdom preukazovať, či žalobca prípadne vykazoval nejaké známky požitia omamných alebo psychotropných látok, alebo či bola ovplyvnená jeho pracovná spôsobilosť, tak ako sa mylne domnieval žalobca. Túto skutočnosť zdôraznil aj odvolací súd. 34. Napokon, z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že súdy sa zaoberali aj skúmaním intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Opierajúc sa o závery súdnej praxe, už súd prvej inštancie vychádzal z toho, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu, a že je vždy úlohou súdu (ktorý nie je viazaný posúdením zamestnávateľa), aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Dovolací súd nemá dôvod pochybovať (najmä s ohľadom na bod 68. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), že súd prvej inštancie v danej veci pri posudzovaní platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vzal do úvahy relevantné okolnosti posudzovanej veci. Dospel k záveru, že žalobca svojím zavineným a vedomým konaním závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, pričom tak konal opakovane. Tento svoj záver preskúmateľne odôvodnil, s čím sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, pričom správnosť záverov ani úplnosť skutkových zistení k nim vedúcim nie je dovolací súd oprávnený skúmať. 35. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 36. Vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017) ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci; tento záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019). Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP nezakladá. Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Na tom zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ak teda dovolateľ svoju dovolaciu argumentáciu založil výlučne na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP, nemôže sa v rámci uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu úspešne domáhať prieskumu správnosti či nesprávnosti právneho posúdenia, (k tomu por. napr. sp.zn. III. ÚS 219/2024). 37. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil. Dovolanie žalobcu je preto neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.
38. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, berúc do úvahy, že v dovolacom konaní úspešná žalovaná si nárok na náhradu trov dovolacieho konania neuplatnila. 39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.