Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/6/2025 z 26. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 4Obdo/6/2025 6120280035 26. 06. 2026 JUDr. Lenka Praženková ECLI:SK:NSSR:2026:6120280035.1

Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobcu EQUINOX, s.r.o., so sídlom Radvanská 1625/9, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 44 979 819, zast. Advokátska kancelária NOVÁK s.r.o., so sídlom Ladislava Hudeca 15326/2A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 556 798, proti žalovaným 1/ H-SYSTEMS s.r.o., so sídlom Zimná 14183/1, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 47 525 401, 2/ X. O., nar. XX. F. XXXX, bytom I. XXXXX/X, XXX XX B., obidvaja zastúpení Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, advokátska kancelária, so sídlom Städtle 17, Vaduz 9490, Lichtenštajnské kniežatstvo, Reg. č.: FL - 0002.539.075-9, vo veci organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Mostová 185/2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 096 428, o zaplatenie 75.000,-- eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 63Cb/44/2020, v konaní o dovolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/4/2023-767 z 20. apríla 2023, takto rozhodol: I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/4/2023-767 z 20. apríla 2023, ako aj rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/44/2020-597 z 2. mája 2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 63Cb/44/2020-727 z 15. novembra 2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. II. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/44/2020-1144 z 9. decembra 2024 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/44/2020-1109 z 30. septembra 2024 z r u š u j e . odôvodnenie: 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 63Cb/44/2020-597 z 2. mája 2022 v prvom výroku uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 75.000,-- eur s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 18. februára 2020 v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu poskytnutého plnenia jedným žalovaným zaniká povinnosť plnenia druhému žalovanému. V druhom výroku súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade vo výške 100 % s tým, že v rozsahu poskytnutého plnenia jedným žalovaným zaniká povinnosť druhému žalovanému. 2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou, súdu prvej inštancie doručenou dňa 20. apríla 2020, domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade (v ďalšom texte tiež ako „žalovaný 1/“, „žalovaný 2/“ alebo spolu ako „žalovaní“) uloženia povinnosti uhradiť mu istinu 75.000,-- eur spolu s úrokom vo výške 9 % ročne z dlžnej istiny od 18. februára 2020 do zaplatenia a aby v prípade úspechu mu nahradili i trovy konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným 1/ uzatvoril dňa 1. marca 2014 Zmluvu o obchodnej spolupráci č. ZoS 01/2014 (ďalej len „Zmluva o spolupráci“ alebo „zmluva“), na základe ktorej si upravili podmienky vzájomnej obchodnej spolupráce pri predaji produktov žalobcu, za ktoré sa považoval predaj, montáž, servis a poradenstvo v oblasti tepelných čerpadiel, vykurovania,

klimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky. Žalovaný 1/ sa zaviazal vykonávať pre žalobcu činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami obchodné zmluvy, predmetom ktorých bude predaj produktov nachádzajúcich sa v obchodnej ponuke žalobcu, ako aj vyhľadávať potenciálnych obchodných partnerov. Podľa čl. 6 ods. 4, 6 a 7 uvedenej zmluvy bol dojednaný záväzok žalovaného 1/ zdržať sa konania, ktorým by dochádzalo k zneužitiu know-how a zákaz nakladania s know-how a obchodnými informáciami a inými informáciami súvisiacimi s predmetom podnikania žalobcu. V čl. 6 ods. 5 si pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ku ktorým sa zaviazal žalovaný 1/ podľa čl. 6 ods. 4 a 7, dohodli oprávnenie žalobcu uplatniť si voči žalovanému 1/ nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur, čomu sa žalovaný 1/ zaviazal bez výhrad s tým, že v lehote najneskôr do 14 kalendárnych dní odo dňa, kedy bol na jej zaplatenie zo strany žalobcu písomne vyzvaný, túto uhradí. Uvedeným ustanovením nebolo dotknuté právo žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku takéhoto porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaného 1/. Zmluva o spolupráci zanikla v súlade s Dohodou o zrušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019 s výnimkou čl. 6 ods. 4, 6 a 7 a čl. 6 ods. 5 zmluvy. Žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ sa dopustil porušenia konkurenčnej doložky svojím konaním zo dňa 13. septembra 2018, kedy vypracoval a predložil odberateľovi Ing. G. U., trvale bytom F., Slovenská republika, cenovú ponuku PON 2018010 z označeného dňa na tovary a služby tvoriace predmet podnikania žalobcu, a to v rozpore s konkurenčnou doložkou s tým, že žalovaný 1/ následne vystavil odberateľovi Ing. G. U. faktúru číslo 2018013 z 5. decembra 2018. Žalobca preto vyzval žalovaného 1/ na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to listom zo 7. januára 2020, žalovanému 1/ doručeným 3. februára 2020, s poskytnutím lehoty na plnenie 14 kalendárnych dní v súlade s čl. 6 ods. 5 predmetnej zmluvy. Žalovaný 1/ splatný záväzok voči žalobcovi nesplnil. 3. Voči žalovanému 2/ žalobca odôvodnil žalobu tým, že v zmysle bodu 3.2 Dohody zo dňa 15. mája 2019 o zrušení zmluvy so žalovaným 1/, sa konateľ žalovaného 1/ (t. j. žalovaný v 2. rade - pozn. dovolacieho súdu) v súlade s ustanovením § 303 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) ako ručiteľ zaviazal, že v celom rozsahu uspokojí akékoľvek a všetky nároky žalobcu, súčasné alebo budúce, voči žalovanému 1/ vyplývajúce zo Zmluvy o spolupráci alebo súvisiace so Zmluvou o spolupráci alebo jej porušením, nárok na náhradu škody, zaplatenie zmluvnej pokuty alebo vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ ich neuspokojí žalovaný 1/. Vzhľadom na tento ručiteľský záväzok žalobcu vyzval žalovaného 2/ na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur listom z 20. februára 2020, žalovanému 2/ doručeným 3. marca 2020, s poskytnutím lehoty na plnenie 3 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalovaný 2/ zmluvnú pokutu žalobcovi neuhradil, preto si žalobca uplatnil voči nemu aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške určenej podľa § 369 ods. 2 ObchZ v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 21/2013 Z. z., t. j. vo výške 9 % ročne z dlžnej istiny od 18. februára 2020 až do zaplatenia. 4. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie dňa 29. mája 2020 vydal v skrátenom konaní platobný rozkaz č. k. 63Cb/44/2020-40, proti ktorému podali žalovaní 1/ a 2/ v zákonnej lehote odpor odôvodnený tvrdeniami zhrnutými v bodoch 3. a 4. predmetného rozsudku. Žalovaní potvrdili, že ku dňu 15. mája 2019 ukončili so žalobcom spoluprácu, a to Dohodou o zrušení zmluvy. Poukázali na časovú tieseň pri podpisovaní dohody, v dôsledku porušenia zmluvných podmienok žalovaným 1/. Žalovaný 1/ sa mal zaviazať, že po dobu 5 rokov nebude podnikať v oblasti tepelných čerpadiel a až následne, po uplynutí 5 rokov, mu zadržanú odmenu žalobca vyplatí. Napriek týmto skutočnostiam žalovaný 1/, ako i žalovaný 2/ Dohodu o zrušení zmluvy o spolupráci podpísali. Žalovaný 1/ potvrdil, že mu bola doručená výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur dňa 3. februára 2020 a žalovanému 2/ dňa 20. februára 2020. K vyúčtovanej zmluvnej pokute žalovaní uviedli, že zo strany žalovaného 1/ nedošlo k porušeniu konkurenčnej doložky, nakoľko žalovaný 1/ poskytol odberateľovi pánovi U. služby, ktorým sa žalobca nevenoval a ktoré žalobca svojim klientom neponúkal a neposkytoval. Žalobca sa venoval výlučne predaju tepelných čerpadiel a pánovi U. bolo čerpadlo žalobcu aj odpredané, pričom faktúra č. 2018013 zo dňa 5. februára 2018, ktorá bola vystavená žalovaným 1/ pánovi U. a ktorú žalobca predkladá ako dôkaz, položku tepelného čerpadla Daikin neobsahuje. Z tohto dôvodu konanie žalovaného 1/ žiadnym spôsobom nekonkurovalo činnosti žalobcu, ktorý práve z uvedenej zákazky i profitoval. Žalovaní ďalej namietli, že ustanovenia Zmluvy o spolupráci týkajúce sa konkurenčnej doložky sú neplatné s poukazom na § 672a ObchZ. Poukázali na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/208/2017 z 30. júna 2017 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/196/2015 z 18. novembra 2015 v spojení s rozhodnutím o dovolaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Najvyšší súd SR“, „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) sp. zn. 4Obdo/17/2016 z 30. septembra 2016, v ktorom najvyšší súd vyhodnotil za správny postup súdu prvej inštancie,

pokiaľ hmotnoprávny inštitút konkurenčnej doložky v zmluve o dielo podrobil kritériám konkurenčnej doložky definovaným pri zmluvnom type o obchodnom zastúpení a konštatoval záver, že dojednanie zmluvy o dielo vo vzťahu ku konkurenčnej doložke nie je platným dojednaním v zmysle § 672a ObchZ. Poukázaním na ďalšie rozhodnutia, a to Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/75/2017 z 18. októbra 2017, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13Cob/274/2015 zo 17. februára 2016 ako i Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/56/2018 z 20. novembra 2018 mali žalovaní za to, že ak dôjde k dojednaniu konkurenčnej doložky v akejkoľvek obchodnej zmluve, jej rozsah sa má spravovať vždy podmienkami uvedenými v § 672a ObchZ, nakoľko ide o kogentné ustanovenie. V konkurenčnej doložke by preto nemalo chýbať vymedzenie okruhu zákazníkov, vymedzenie územia ako i okruhu obchodov, ktorých sa má obmedzenie týkať. V opačnom prípade existuje riziko neplatnosti dojednania konkurenčnej doložky z dôvodu jej neprimeranosti, prípadne neurčitosti, čo bolo v konkrétnych prípadoch potvrdené viacerými súdnymi rozhodnutiami. Žalovaní mali ďalej za to, že dojednaná konkurenčná doložka v Zmluve o spolupráci je príliš všeobecná a nie je z nej úplne zrejmé, akých činností sa konkurenčná doložka týka, keďže Zmluva o spolupráci hovorí o akomsi know-how, ktoré nie je bližšie vysvetlené ani upravené, aké know-how má žalobca na mysli. Rovnako v konkurenčnej doložke absentuje uvedenie územia, v rámci ktorého žalovaný 1/ nesmie vykonávať na vlastný alebo cudzí účet činnosť, ktorej sa konkurenčná doložka týka a tiež prípadný okruh osôb na tomto území, voči ktorým sa nesmie vykonávať na vlastný alebo cudzí účet činnosť, ktorej sa konkurenčná doložka týka. Okruh osôb by mal byť stanovený určito a nie všeobecne, čo vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/56/2018 z 20. novembra 2018. Rovnako v zmysle Obchodného zákonníka je v konkurenčnej doložke stanovená doba najdlhšie na dva roky po skončení zmluvy, počas ktorej trvá zákaz konkurenčnej činnosti. Z čl. 6 ods. 7 Zmluvy o spolupráci je stanovená táto doba na 5 rokov po skončení zmluvy, čo je v rozpore s kogentnými ustanoveniami § 672a ObchZ. V dôsledku absencie uvedených podstatných náležitostí konkurenčnej doložky je podľa žalovaných zrejmé, že ustanovenia čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o spolupráci nespĺňajú náležitosti konkurenčnej doložky podľa § 672a ObchZ, preto je dojednanie konkurenčnej doložky v Zmluve o spolupráci neplatným ustanovením. Ďalej žalovaní namietli, že zmluvná pokuta dohodnutá za porušenie konkurenčnej doložky nesmie byť neúmerne vysoká, keďže taká nezodpovedá zásadám poctivého obchodného styku a dobrým mravom, pričom však v čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci je upravená zmluvná pokuta za porušenie ustanovení konkurenčnej doložky na sumu 75.000,-- eur. Poukazom na § 265 ObchZ vyslovili názor, že na to, aby žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie zmluvnej pokuty, muselo by dôjsť k porušeniu zmluvnej povinnosti, v danom prípade k porušeniu konkurenčnej doložky. Keďže záväzok z dohody o zmluvnej pokute je akcesorickým záväzkom, jeho existencia a dôsledky viažu na hlavný záväzok, pokiaľ k vzniku hlavného záväzku nedôjde, nemôžu nastať účinky akcesorického záväzku, ktorý mal zabezpečovať plnenie zmluvnej povinnosti. 5. K ručiteľskému záväzku žalovaného 2/ žalovaní uviedli, že právny úkon ručiteľského vyhlásenia nebol zo strany žalovaného 2/ vykonaný slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne, preto je v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) neplatný. Poukazom na § 49a OZ žalovaný 2/ tvrdil, že bol uvedený do omylu a nemal vedomosť, že v Dohode o zrušení zmluvy sa nachádza tzv. skryté ručiteľské vyhlásenie, preto je tento právny úkon z tohto dôvodu podľa § 49a OZ neplatný. 6. Žalovaní napokon poukázali na vadu petitu uplatňovaného žalobcom v žalobe, keďže žalovaný 1/ a žalovaný 2/ by mali byť zaviazaní na rovnaké plnenie. V danom prípade absentuje časť výroku, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného. 7. Súd prvej inštancie vzhľadom na podaný odpor zrušil platobný rozkaz a v ďalšom konaní postupoval v súlade s § 167 CSP. Zreprodukoval vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaných, v ktorom žalobca poprel skutkové tvrdenia žalovaných 1/, 2/, poukazujúc na to, že dôvody neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute a konkurenčnej doložky uvádzané žalovanými možno vzťahovať výlučne na porušenie povinnosti žalovaného 1/ podľa čl. 6 ods. 7 Zmluvy o spolupráci a nie podľa čl. 6 ods. 4 predmetnej zmluvy, ďalej že dôvody neplatnosti konkurenčnej doložky uvádzané žalovanými neobstoja, výška zmluvnej pokuty je primeraná, ručenie bolo dojednané jasne, určite a zrozumiteľne, zároveň na základe námietok žalovaných upravil i petit pôvodne uvádzaný v žalobe. Rovnako zrekapituloval vyjadrenia žalovaných 1/ a 2/, dôvodiac ktorými žiadali žalobu zamietnuť. Zhrnúc vyjadrenia sporových strán na uskutočnených pojednávaniach vo veci samej uviedol, že strany zotrvali na svojich písomných vyjadreniach a predložených listinných dôkazoch k nim, pričom sa vyjadrili i samotní štatutárni zástupcovia strán a záverom tejto časti odôvodnenia svojho rozsudku (body 8. až 14.) skonštatoval dôvod, pre ktorý nevyhovel právnej zástupkyni žalovaného ohľadne výsluchov pánov G. a O., ktoré boli zo strany žalobcu

namietané i z dôvodu vierohodnosti, lebo pán G. je manžel právnej zástupkyne žalovaného a skutočnosti uvádzané stranami sporu ohľadne osoby pána O. medzi stranami sporné neboli. Súd preto k výsluchom menovaných osôb nepristúpil aj poukazom § 153 CSP. 8. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 672a, § 269 ods. 2, § 652, § 657, § 536, § 301, § 369 ods. 1, 2 ObchZ a § 544 OZ. Konštatoval, že žalobca a žalovaný 1/ uzavreli dňa 1. marca 2014 Zmluvu o obchodnej spolupráci, ktorú označili ako nepomenovanú zmluvu, avšak podľa čl. 2, ktorým je predmet zmluvy, zmluva obsahuje čo sa týka predmetu a poskytovania odmeny za vykonanie tohto predmetu, podstatné náležitosti i zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. ObchZ. Uvedené súd odvodil z čl. 2 ods. 3 zmluvy s poukazom na § 652 ods. 1 ObchZ. V predmete zmluvy sa žalovaný 1/ zaviazal vykonávať v prospech žalobcu činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami (obchodnými partnermi - zákazníkmi) obchodné zmluvy, predmetom ktorých bude predaj produktov nachádzajúcich sa v obchodnej ponuke žalobcu, ako aj vyhľadávať potencionálnych obchodných partnerov, čo obsahovo možno subsumovať pod § 652 ods. 1 ObchZ. Keďže v čl. 2 ods. 4 zmluvy je predmetom i montážna činnosť produktov žalobcu a účasť žalovaného 1/ pri takejto montáži a následnej prehliadke zariadení zrealizovaných diel a starostlivosť o zákazníka, uvedená nepomenovaná zmluva obsahuje aj prvky zmluvy o dielo podľa § 536 ods. 1 ObchZ. Okresný súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalovaných 1/, 2/ o tom, že ide o závislú činnosť, resp. pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/, čo v čl. 10 ods. 3 zmluvy vylúčili samotné zmluvné strany. Rovnako odmena za túto činnosť upravená v čl. 5 zodpovedá obsahu § 659 ObchZ, aj keď žalovaný 1/ nie je označený ako obchodný zástupca, ale ako účastník v 2. rade. Súd sa preto pri rozhodovaní v danej veci spravoval nielen zmluvnými ustanoveniami zmluvy, ale podporne aj ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o obchodnom zastúpení (§ 652 a nasl. ObchZ) a zmluvu o dielo (§ 536 ObchZ). 9. Vo vzťahu ku konkurenčnej doložke okresný súd uviedol, že čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci je určitou modifikáciou § 657 ObchZ. Pri rozhodovaní vychádzal zo znenia uvedeného článku zmluvy, od ktorého následne žalobca odvodzoval aj svoj nárok v žalobe, ktorý odvodzoval aj od čl. 6 ods. 6 a 7 zmluvy. V čl. 6 ods. 5 sa strany zmluvy dohodli, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti, ku ktorej sa žalovaný 1/ zaviazal v ods. 4 a 7 tohto článku zmluvy, žalobca je oprávnený uplatniť si voči žalovanému 1/ nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur, k čomu sa žalovaný 1/ týmto ustanovením zmluvy bez výhrad zaväzuje na účet žalobcu uvedený v čl. 1 zmluvy, a to v lehote najneskôr do 14 kalendárnych dní odo dňa, kedy bol na jej zaplatenie žalobcom písomne vyzvaný. Týmto ustanovením nie je dotknuté právo žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku takéhoto porušenia zmluvných povinností žalovaným 1/. Okresný súd poukázal aj na znenie článku 6 ods. 7, v ktorom sa žalovaný 1/ zaviazal po dobu trvania zmluvy a po dobu 5 rokov po skončení jej platnosti a účinnosti, nevykonávať bez písomného súhlasu žalobcu žiadnu činnosť v oblasti tepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky, a to vo svojom mene a na svoj účet, a to ani prostredníctvom tretích fyzických alebo právnických osôb, ako ani pre akékoľvek tretie fyzické alebo právnické osoby. V označenom článku zmluvy si strany dohodli uvedenú povinnosť nevykonávať bez súhlasu žalobcu, jednak po dobu trvania zmluvy, ako aj po jej ukončení, ktorý obsah možno subsumovať pod § 672a ObchZ, ale i pod § 657 ObchZ. Ustanovenie § 672a ObchZ je kogentným ustanovením, v zmysle ktorého sa určitým spôsobom obmedzuje správanie subjektu, ktorý bol obchodným zástupcom, avšak je limitovaná konkurenčná doložka tým, že jej platnosť je podmienená splnením určitých podmienok uvedených v tomto ustanovení, t. j. musí sa dohodnúť v písomnej forme, je obmedzená obdobím najviac dvoch rokov, vzťahuje sa len na určenú územnú oblasť, určitých zákazníkov a určité obchody a ak je jej dojednanie v rozpore s týmito pravidlami, je neplatné. V prípade neprimeraného obmedzovania práv obchodného zástupcu môže súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu konkurenčnú doložku obmedziť alebo vyhlásiť za neplatnú. 10. Okresný súd zdôraznil, že žalobca si nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. 6 ods. 5 uplatňoval z dôvodu porušenia povinnosti žalovaným 1/ podľa čl. 6 ods. 4, 6 a 7 zmluvy, keď žalovaný 1/ svojim konaním zo dňa 13. septembra 2018 vypracoval a predložil odberateľovi Ing. G. U. cenovú ponuku na tovary a služby tvoriace predmet podnikania žalobcu. Pri vypracovaní cenovej ponuky pod hlavičkou žalovaného 1/, tento využil know-how, obchodné informácie, resp. informácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu bez vedomia žalobcu, čo konateľ žalovaného 1/ i pri jeho výsluchu na pojednávaniach nepoprel, aj keď namietal, že žalobca sa pri svojej podnikateľskej činnosti venoval výhradne predaju a inštalácii tepelných čerpadiel značky Daikin a nie podlahovému vykurovaniu PYD.

Uvedené tvrdenia žalovaného l/ sa v konaní nepotvrdili a tieto žalobca vyvrátil predložením cenových ponúk vypracovaných pre klientov žalobcu v období rokov 2014 až do januára 2016 nielen zo strany žalovaného 1/, ale i inými subjektami, s ktorými žalobca spolupracoval na obdobnom právnom základe ako so žalovaným 1/ (súd príkladmo uviedol cenovú ponuku J. Q. vypracovanú pre M.R., F. na č. l. 144 spisu, cenové ponuky Ing. P. X. vypracované pre Ing. A. B., B. na č. l. 146 spisu a pre K. D., X. na č. l. 148 spisu a cenovú ponuku Ing. P. O. vypracovanú pre X. B., B., K. na č. l. 152 spisu). Predložením uvedených cenových ponúk mal súd zo strany žalobcu za vyvrátené tvrdenia uvádzané žalovanými, že žalobca kompletné zákazky vrátane dodávky tepelného zdroja, t. j. čerpadla Daikin, ako i podlahového vykurovania nerealizoval, resp. nenaceňoval pre svojich zákazníkov, ktorí sa naň obrátili s takýmto dopytom. Okresný súd z vykonaného dokazovania ďalej zistil, že na základe takýchto kompletných objednávok dodávky vykurovania žalobca počas platnosti zmluvy zrealizoval tri zákazky, a to pre spoločnosť FORIT s. r. o., Látky 58, P. P., X. XX, B., ako i pre spoločnosť es site invest spol. s r.o., Bakossova 25, Banská Bystrica (od 6. mája 2017 encoreal group, s.r.o., Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica - pozn. dovolacieho súdu). 11. Okresný súd uviedol, že pre žalobcu, ako generálneho dodávateľa, podlahové vykurovanie subdodávateľsky dodávala spoločnosť H - AC Projekt s.r.o., kde bol konateľom pán O., s ktorým následne spolupracoval aj žalovaný 1/ pri vypracovávaní cenových ponúk pod hlavičkou žalovaného 1/ počas platnosti a účinnosti Zmluvy o spolupráci uzatvorenej so žalobcom, ktoré žalobca zdokladoval. Podľa tvrdenia konateľa žalovaného 1/ p. O. bol projektantom vykurovacích systémov a bol výhradným zástupcom na PYD Termosystém, ktorý dovážal na územie Slovenskej republiky od výrobcu. Žalovaný 1/ preto musel mať vedomosť o tom, že žalobca okrem dodávok a montáže tepelných čerpadiel dodáva v prípade potreby a záujmu klientov aj kompletné dielo vrátane podlahového vykurovania. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že naceňovanie podlahového vykurovania PYD nemal uvedené v elektronickom systéme žalobcu CRM OFFERIS, do ktorého podľa tvrdenia strán bolo nutné v jednotlivom prípade pracne nahadzovať jednotlivé položky tohto systému PYD pre vypracovanie cenovej ponuky pre klienta. 12. Okresný súd poukázal ďalej na to, že žalovaný 1/ v konaní nepoprel tú skutočnosť, že žalobcu o záujme Ing. G. U. ohľadne dodania kompletného diela neinformoval, aj keď žalobca pred súdom potvrdil, že ohľadne dodávky tepelného čerpadla značky Daikin pre Ing. G. U. mal vedomosť, keďže táto cenová ponuka, resp. následne i dodanie tepelného čerpadla bolo zachytené v elektronickom systéme žalobcu CRM OFFERIS. 13. K námietke žalovaných vo vzťahu ku know-how okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za zistené technické know-how ako i obchodné know-how, pričom časť technického know-how žalobcu tvoril aj inštalačný a užívateľský manuál od spoločnosti Daikin. V nich však neboli jednotlivé inštalačné schémy zapojenia, ktoré pre žalobcu vypracovával Ing. F. O., ktorých súčasťou bolo aj technické riešenie umiestnenia tepelného čerpadla vo vonkajšom priestore pri jeho montáži na kovovej konzole, ktorú pre žalobcu nedodáva spoločnosť Daikin, ale spoločnosť Devonic s.r.o., a to podľa návrhu, ktorý predkladal tejto spoločnosti samotný žalobca. Tieto sa časom a vývojom poznania zo strany žalobcu menili z hľadiska tvaru, aj keď to žalovaný 1/ namietal, pričom na svoje tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz na rozdiel od žalobcu. Následne tento spôsob inštalácie využíval aj žalovaný 1/, resp. žalovaný 2/ a rovnako i vykonával tieto činnosti prostredníctvom rovnakých obchodných partnerov, s ktorými pri tejto činnosti (kompletných zákazkách) spolupracuje žalobca. Rovnako konzoly sú vyrábané na zákazku podľa výrobných schém, ktoré vypracoval pre žalobcu Ing. F. O.. Tieto súdu žalobca i predložil. Aj keď v danom prípade žalovaný l/ vypracoval cenovú ponuku nie pre tepelné čerpadlo značky Daikin, ale pre podlahové a stenové vykurovanie PYD pre Ing. G. U., pri jej tvorbe využíval vedomosti a zručnosti získané od žalobcu, resp. jeho prostredníctvom (zabezpečené školenia žalobcom v spoločnosti Daikin), rovnako využil spoluprácu s Ing. A. O., ako konateľom spoločnosti H-AC Projekt s.r.o., ktorý bol generálnym dodávateľom podlahového vykurovania a subdodávateľom žalobcu v prípade realizácie a naceňovania kompletnej dodávky diela, vrátane podlahového vykurovania a osvojil si ich aj od žalobcu, resp. vykonávaním činnosti pre žalobcu v procese jeho komunikácie so zákazníkom, ku ktorému sa priúčal u žalobcu 8 rokov. Využíval i rovnaký marketingový výstup, t. j. rovnaké technologické zlepšenia a rovnakú obchodnú a marketingovú stratégiu, ktorú sa naučil u žalobcu a využíval aj služby obchodných partnerov žalobcu za účelom zaobstarania materiálov a uskutočnenia prác podľa cenovej ponuky vypracovanej ním pre svojich zákazníkov.

14. Okresný súd uviedol, že i keď žalovaní namietali tvrdenie žalobcu, že zákazníkom žalobcu ponúkal žalovaný 2/ produkty v mene a na účet žalovaného 1/ a že aj pri podpise v e-mailovej komunikácii kopíroval štruktúru a vizuál žalobcu, žalovaní v konaní nepredložili jediný dôkaz o tom, že by v prípade Ing. G. U. nepoužil know-how, obchodné informácie, prípadne iné informácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu, ktoré mal v zmysle čl. 6 ods. 3 počas platnosti zmluvy k dispozícii a je len ťažké uveriť tomu, že by uvedené informácie know-how a iné informácie žalobcu nepoužil pri vypracovávaní cenovej ponuky pre Ing. G. U., ktorú bez vedomia žalobcu vypracoval počas platnosti a účinnosti Zmluvy o spolupráci uzavretej medzi žalobcom a žalovaným l/. Súd mal za zrejmé, že predmetné informácie k tomuto prípadu, resp. i v ďalších prípadoch, ktoré zistil žalobca v priebehu dokazovania ako obchodné informácie a iné informácie súvisiace s predmetom podnikateľskej činnosti svojej osoby, žalovaný aj využíval. Pri cenovej ponuke vypracovanej žalovaným 1/ pre Ing. G. U. žalobca preukázal, že cenová ponuka od H-AC Projekt s.r.o. zo dňa 20. mája 2018 bola ponuka adresovaná spoločnosti žalobcu, avšak žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ ju následne pre zákazníka vypracoval a zrealizoval sám s dodávateľom žalobcu - Durimont P. Q., o čom svedčí i vystavená faktúra pre žalovaného 1/ od pána Q. a dôkazy na č. l. 551 a nasl. súdneho spisu. 15. Zhrnúc vedomosti získané z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že žalovaný 1/ využil informácie získané a poskytnuté od žalobcu počas platnosti a účinnosti zmluvy pri realizácii zákazky pre Ing. G. U. a týmto konaním žalovaného 1/ naplnil ustanovenia čl. 6 ods. 4, čím podľa čl. 6 ods. 5 zmluvy vznikol žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vo výške 75.000,-- eur, ktorú si žalobným návrhom uplatnil voči žalovanému 1/ a voči žalovanému 2/ z titulu jeho ručenia za záväzky žalovaného 1/ z predmetnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/. 16. Okresný súd sa nestotožnil s námietkami žalovaného 1/ ohľadne neplatnosti dojednania čl. 6 ods. 4, keďže tento článok jasne definuje, čo žalovaný 1/ nebol oprávnený. Okrem know-how, ktorého existenciu žalovaný 1/ v konaní namietal, pričom jeho tvrdenia nebolo podľa názoru súdu potrebné ďalej preukazovať, lebo to boli aj obchodné informácie, ako zoznamy obchodných partnerov žalobcu, zákazníkov žalobcu, cenové kalkulácie dodávaných produktov a existujúce už cenové ponuky na PYD zrealizované žalobcom, stratégie žalobcu uplatňované v obchodnom rokovaní a pri komunikácii so zákazníkom, ktoré mal žalovaný 1/ v čase platnosti a účinnosti zmluvy so žalobcom k dispozícii a z ktorých aj pri vypracovaní a realizácii uvedenej zákazky pre Ing. G. U. aj vychádzal. Okresný súd pri rozhodovaní zohľadnil predovšetkým to, že žalovaný 1/ napriek jeho tvrdeniam, že existujú viacerí dodávatelia značky typu Daikin, resp. výrobcovia konzol, resp. zhotovitelia PYD vykurovania pre zákazníkov, si vybral práve tých, s ktorými spolupracoval práve žalobca. Poukázal i na to, že pri čl. 6 ods. 7 zmluvy je potrebné vychádzať z obsahu znenia tohto článku a posudzovať jeho platnosť, resp. neplatnosť podľa toho, či uvedenú činnosť bez písomného súhlasu žalobcu vykonával žalovaný 1/ počas zmluvy, resp. po jej ukončení. Ak uvedenú činnosť vykonával počas zmluvy, i túto povinnosť možno považovať za riadne a platne dohodnutú, ktorú žalovaný 1/ vzhľadom na vykonané dokazovanie svojím konaním bez vedomia žalobcu porušil. Súd mal za to, že uvedená povinnosť bola počas zmluvy dojednaná platne, avšak pri posudzovaní tejto činnosti žalovaným l/ po skončení platnosti a účinnosti zmluvy o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným 1/, by bolo potrebné vzhľadom na námietky žalovaných posudzovať platnosť tohto článku v súvislosti s § 672a ObchZ. Aj za porušenie tohto článku si strany v čl. 6 ods. 5 zmluvy dohodli vznik nároku žalobcu na zmluvnú pokutu. Okresný súd preto k námietkam žalovaného ohľadne neplatnosti dojednania konkurenčnej doložky v zmysle písomných a ústnych vyjadrení žalovaného l/ neprihliadol, keďže pre rozhodnutie o nároku žalobcu je toto posúdenie právne irelevantné, lebo jeho protiprávne konanie v zmysle zmluvy sa týka obdobia počas platnosti a účinnosti zmluvy so žalobcom a nie porušenia povinnosti žalovaným 1/ v čase po ukončení. Okresný súd poukázal i na podpísané potvrdenie porušenia povinnosti žalovaným 1/ v zmysle úkonu žalovaného l/ zo dňa 15. mája 2019, ktorým sám potvrdil porušenie povinnosti voči žalobcovi podľa príslušných ustanovení zmluvy, ktorého platnosť a relevantnosť žalovaný 1/ nevyvrátil. 17. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadne výšky zmluvnej pokuty z dôvodu neprimeranosti, okresný súd poukázal na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, za porušenie ktorej hrozila žalovanému 1/ sankcia v zmysle článku 6 bod 5. Dohodnutou pevnou výškou zmluvnej pokuty žalobca mienil žalovanému 1/ zabrániť jeho konaniu bez vedomia žalobcu a to používaniu, predávaniu, kopírovaniu alebo rozmnožovaniu know-how, ako i obchodných informácii a iných informácii súvisiacich s predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu a ich zneužívaniu žalovaným 1/ pre seba vo vlastnom mene alebo prostredníctvom tretích fyzických alebo právnických osôb, ako i počas zmluvy vykonávať činnosť, ktorá je

predmetom podnikania žalobcu bez jeho súhlasu. Táto výška bola dohodnutá aj vzhľadom na obtiažnosť preukazovania takejto činnosti. Konajúci súd v priebehu dokazovania zistil, že sa nejednalo len o ojedinelý prípad porušenia zmluvy žalovaným 1/, ale o niekoľkonásobné porušenie zmluvných povinností žalovaným 1/ počas platnosti a účinnosti zmluvy, ktoré zistil až po ukončení zmluvy. Súd bol toho názoru, že za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti, t. j. za každý takýto prípad by žalobcovi prislúchal predmetný nárok podľa čl. 6 bod 5 zmluvy, žalobca však požadoval zaplatenie zmluvnej pokuty len za prípad Ing. G. U.. I z vyjadrenia žalovaného 1/ vyplynulo, že podľa hlavnej knihy žalovaného 1/ v čase spolupráce so žalobcom mal v roku 2016 zisk cca 40.000,-- eur, v roku 2017 cca 36.185,-- eur a v roku 2018 55.922,16 eura. 18. Okresný súd upozornil, že žalovaný l/ v konaní nežiadal súd, aby v zmysle § 301 ObchZ neprimerane vysokú zmluvnú pokutu dohodnutú stranami v zmluve o spolupráci znížil s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá mu vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, len tvrdil bez dôkazov, že z predmetnej zákazky pre p. U. mal zisk cca 2.200,-- eur. Žalovaný 1/ si musel byť a bol pri uzatváraní zmluvy so žalobcom, ako i pri vypracovaní a zrealizovaní zákazky pre p. U. počas platnosti zmluvy vedomý výšky dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorá by mu hrozila v prípade riadneho neplnenia si zmluvných povinností, resp. v prípade porušenia týchto povinnosti. Upozornil ďalej, že ustanovenie zákona súdu ani neumožňuje zmluvnú pokutu odpustiť, resp. ju vôbec nepriznať tak, ako to žiadal žalovaný l/. Zdôraznil, že zmluvná pokuta plní nielen reparačnú, ale predovšetkým sankčnú funkciu, pričom ju možno určiť buď jednorazovo pevnou sumou alebo v percentách, či zlomkom ceny. Zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty je výrazným zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodného záväzkového vzťahu, ktorá je jedným zo základných princípov obchodného práva a preto ju nemožno uplatňovať automaticky, ale len individuálne a v nevyhnutných prípadoch. Okresný súd vzhľadom na cenu tejto zákazky (13.414,62 eura), ako aj ceny ďalších cenových ponúk vypracovaných žalovaným 2/, ako konateľom žalovaného 1/ počas zmluvy so žalobcom, ktoré žalobca v priebehu dokazovania súdu predložil ako dôkaz cieľavedomej činnosti žalovaného 1/ namierenej proti žalobcovi, preto k moderačnému právu podľa § 301 Och nepristúpil. 19. K námietkam žalovaného 2/ ohľadne platnosti ručiteľského záväzku z dôvodu neplatnosti jeho dojednania podľa § 49a OZ okresný súd neprihliadol s odôvodnením, že neplatnosť právneho úkonu skutkovo odôvodňoval vykonaním tohto právneho úkonu v časovej tiesni, čo by mali byť také hospodárske, sociálne a obdobné pomery osoby, v ktorých sa ocitla z objektívnych príčin a ktoré na ňu pôsobia tak, že prejavujú vôľu uzavrieť úkon aj v prípade, že keď by v tiesni nebola, úkon by nevykonala. Právne je bezvýznamné, kto alebo čo vyvolalo tieseň a nie je rozhodujúce ani to, že tieseň vyvolal druhý účastník zmluvy. Podľa § 49 OZ, ak je zmluva uzavretá v tiesni, má účastník právo od takejto zmluvy odstúpiť, pričom podľa § 267 ods. 2 ObchZ, ustanovenia §49 OZ v obchodných vzťahoch neplatia. Vyhlásenie žalovaného 2/ v článku III. bod 3.2 Dohody o zrušení zmluvy z 15. mája 2019 preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako platné dojednanie ručiteľského záväzku, a to i z toho dôvodu, že aj keď žalovaný 2/ ako účastník zmluvy výslovne uvedený nie je, v článku III. ako konateľ dlžníka vyhlásenie podľa § 303 ObchZ voči žalobcovi ako veriteľovi učinil a potvrdzuje to aj jeho podpis na uvedenej listine podpísanej žalovaným 2/ dňa 15. mája 2019 v kolónke za ručiteľa. Žalovaný 2/ Dohodu o zrušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019 podpísal aj ako účastník dohody, t. j. ako konateľ spoločnosti H-SYSTEMS s.r.o. Časová tieseň uvádzaná žalovaným 2/ pri podpise uvedenej dohody jednak za žalovaného 1/ ako i za žalovaného 2/, nie je podľa súdu dôvodom pre vyslovenie neplatnosti tohto vyhlásenia učineného žalovaným 2/, lebo ustanovenia OZ v obchodných vzťahoch neplatia, súčasne vyhlásenie žalovaného 2/ spĺňa všetky náležitosti podľa § 303 ObchZ. Žalovaný 2/ podpísanie uvedenej dohody potvrdil a potvrdil i to, že za správanie pri podpise týchto listín dňa 15. mája 2019 sa žalobcovi ospravedlnil. Súd tak nezistil naplnenie predpokladov pre vyslovenie neplatnosti tohto právneho úkonu podľa § 49a OZ, na ktoré sa žalovaný 2/ v písomných vyjadreniach odvolával. Žalobca pritom súdu ozrejmil, že žalovaný 2/ bol v čase podpisovania uvedenej listiny riadne oboznámený s jej obsahom, uvedenú listinu si žalovaný 2/ riadne prečítal, voči ustanoveniu bodu 3.2 Dohody o zrušení zmluvy nemal námietky a nešlo o žiaden omyl, ktorý by žalobca vyvolal a na základe ktorého by žalovaný 2/ uvedenú listinu nepodpísal. 20. Keďže súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že ani žalovaný 2/ na základe výzvy žalobcu zmluvnú pokutu žalobcovi neuhradil, zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k úhrade dlžnej istiny i s príslušenstvom, t. j. 9 %-ním úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny od 18. februára 2020 do zaplatenia s tým, že v rozsahu poskytnutého plnenia jedným žalovaným zaniká povinnosť druhého žalovaného. Žalovaní

1/, 2/ výšku príslušenstva uplatneného žalobcom nerozporovali, preto o tomto nároku súd rozhodol v spojitosti s priznaním nároku na zaplatenie dlžnej istiny po uplynutí lehoty v zmysle výzvy žalobcu. Súd tak rozhodol z dôvodu, že k splneniu povinnosti žalovaným 1/ nedošlo v zmysle výzvy žalobcu žalovanému 1/ zo dňa 3. februára 2020, v ktorej mu poskytol lehotu 14 kalendárnych dní podľa bodu 6.5 Zmluvy o spolupráci, ktorá lehota uplynula dňom 17. februára 2020. Žalovaný 1/ bol teda v omeškaní so splnením tohto záväzku od 18. februára 2020 do zaplatenia, preto i žalovaného 2/ zaviazal k tejto povinnosti rovnako ako žalovaného 1/. 21. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. 22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/ i žalovaný 2/ z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP; uviedli, že prvoinštančný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k tomu, že množstvo dôkazov, ktoré bolo predložené zo strany žalobcu i žalovaných, nevyhodnotil okresný súd v zmysle § 191 ods. 1 CSP v ich vzájomných súvislostiach, ale predložené dôkazy si vykladal výlučne v prospech žalobcu. Žalovaní namietli, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je zmätočné a nezodpovedá zákonnej požiadavke ustanovenej v § 220 ods. 2 CSP, čím im súd znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. 23. Súd prvej inštancie dňa 15. novembra 2022 vydal opravné uznesenie č. k. 63Cb/44/2020-727, ktorým postupom podľa § 224 CSP opravil v prvom výroku rozsudku č. k. 63CCb/44/2020-597 z 2. mája 2022 obdobie, za ktoré súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej istiny, a to od 18. februára 2020 až do zaplatenia. 24. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací súd, rozsudkom č. k. 43Cob/4/2023-767 z 20. apríla 2023, rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vytknúc okresnému súdu, že nezhrnul zistený skutkový stav do prehľadnej štruktúry, sám vyabstrahoval skutkový stav z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku spočívajúci na tých okolnostiach, že žalobca a žalovaný 2/ ako živnostník podnikajúci pod obchodným menom Peter Hulmík - H-SYSTEM, uzavreli Zmluvu o obchodnej spolupráci dňa 1. marca 2012 ktorá sa spravovala ustanoveniami Obchodného zákonníka. V čl. 10 ods. 3 zmluvy strany vyhlásili, že sa zmluva, jej výklad budú riadiť právnymi predpismi Slovenskej republiky, pričom uvedenou zmluvou nevzniká medzi zmluvnými stranami pracovnoprávny, ani iný obdobný pomer. Dňa 1. marca 2014 uzatvoril žalobca Zmluvu o obchodnej spolupráci č. ZoS 01/2014 so žalovaným 1/, ktorú označili ako nepomenovanú zmluvu, na základe ktorej si upravili podmienky vzájomnej obchodnej spolupráce pri predaji produktov žalobcu. Predmet podnikateľskej činnosti žalobcu je v zmluve vymedzený najmä ako predaj, montáž, servis a poradenstvo v oblasti tepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky. Žalovaný 1/ sa zaviazal vykonávať pre žalobcu činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami obchodné zmluvy, predmetom ktorých bude predaj produktov nachádzajúcich sa v obchodnej ponuke žalobcu, ako aj vyhľadávať potenciálnych obchodných partnerov. Ďalším predmetom zmluvy bola montážna činnosť produktov žalobcu, ako aj následné prehliadky zariadení a starostlivosť o zákazníka. 25. Odvolací súd, citujúc čl. 6 ods. 3, 4, 5, 6 a 7 označenej zmluvy pokračoval v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatovaním, že žalovaný 1/ dňa 13. septembra 2018 vypracoval a predložil odberateľovi Ing. G. U., trvale bytom F. cenovú ponuku, ktorou žalovaný 1/ nacenil pre Ing. G. U. podlahové vykurovanie PYD - ALU FLOOR VV, PYD - ALU FLOOR W, PYD - ALU FLOOR RA, PYD - ALU WALL VVW (podlahové a stenové vykurovanie PYD), ktoré následne bolo i žalovaným 1/ prostredníctvom subdodávateľa zrealizované a vyfakturované Ing. G. U. faktúrou č. 2018013 zo dňa 5. decembra 2018 v sume 4.922,54 eura po zohľadnení prijatej zálohovej platby vo výške 13.414,62 eura. Pri cenovej ponuke vypracovanej žalovaným 1/ pre Ing. G. U. bola cenová ponuka od H - AC Projekt s.r.o. zo dňa 20. mája 2018 adresovaná spoločnosti žalobcu, avšak žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ ju následne pre zákazníka vypracoval a zrealizoval sám s dodávateľom žalobcu - Durimont P. Q.. Zmluva o spolupráci zanikla v súlade s Dohodou o zrušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019 svýnimkou čl. 6 ods. 4, 6 a 7 a čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci. Žalovaný 1/ dňa 15. mája 2019 podpísal „Potvrdenie o porušení zmluvy“, v ktorom je uvedené, že žalovaný 1/ „potvrdil a uznal”, že svojím konaním porušil konkurenčnú doložku vyjadrenú v čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o spolupráci.

26. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalobca v období rokov 2014 až do januára 2016 vypracoval pre svojich klientov ponuky nielen zo strany žalovaného 1/, ale i inými subjektami, s ktorými žalobca spolupracoval na obdobnom právnom základe ako so žalovaným 1/ (citujúc cenové ponuky zhodne so súdom prvej inštancie v bode 10. tohto uznesenia). Na základe kompletných objednávok dodávky vykurovania žalobca počas platnosti Zmluvy o spolupráci zrealizoval zákazky pre spoločnosť FORIT s.r.o., Látky 58, P. P., X. XX, B. B. a spoločnosť es site invest spol. s.r.o., Bakossova 25, Banská Bystrica. Pre žalobcu, ako generálneho dodávateľa, podlahové vykurovanie subdodávateľsky dodávala spoločnosť H - AC Projekt s.r.o., kde bol konateľom pán O.. S touto spoločnosťou žalovaný 1/ spolupracoval pri vypracovávaní cenových ponúk pod hlavičkou žalovaného 1/ počas platnosti a účinnosti Zmluvy o spolupráci uzatvorenej so žalobcom, ktoré žalobca zdokladoval. 27. Odvolací súd následne citoval čl. III ods. 3.2 Dohody o zrušení zmluvy z 15. mája 2019, § 269 ods. 2 veta prvá, § 301, § 303, § 652 a § 536 ObchZ, napokon § 544 ods. 1, 2 OZ a pri posúdení rozhodnutia okresného súdu v zmysle odvolacích námietok vychádzal z podstaty a účelu zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho inštitútu v obchodnoprávnych vzťahoch. Konštatoval, že pre posúdenie toho, či v dôsledku porušenia povinností jednou zmluvnou stranou vznikol druhej zmluvnej strane nárok na zmluvnú pokutu, sa okresný súd správne zameral na vyhodnotenie toho, či zmluvná pokuta bola dohodnutá platne, či je dostatočne určito vymedzená povinnosť, pri porušení ktorej môže vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu a vysporiadal sa tiež s námietkou neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty. 28. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že okresný súd správne ustálil skutkový stav a z tohto dôvodu nebolo nutné v zmysle § 384 ods. 1 CSP a contrario nutné zopakovať ani vykonať dokazovanie. Postupujúc v zmysle § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v rámci vysporiadania sa s odvolacími námietkami zaoberal aj odpoveďami na otázky, ktoré okresný súd vo svojom odôvodnení neuviedol. 29. Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaných spočívajúcu v tvrdení, že okresný súd sa v žiadnej časti odôvodnenia rozhodnutia nezaoberal ich argumentáciou ohľadom neplatnosti čl. 6.5 Zmluvy o spolupráci. I keď okresný súd nekoncentroval posúdenie platnosti čl. 6.5 do samostatného ustanovenia svojho rozhodnutia, z kontextu odôvodnenia okresného súdu je možné vyabstrahovať, že okresný súd vyhodnotil predmetné ustanovenie zmluvy ako platné, pričom v bode 29 výslovne poukázal na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, čím odôvodnil, na základe čoho považoval dohodu o povinnosti platiť zmluvnú pokutu nielen za platnú (i keď to týmto spôsobom výslovne neformuloval), ale aj za primeranú. 30. Vo vzťahu k odvolacej námietke smerujúcej k tvrdeniu, že žalovaní sa v priebehu konania na okresnom súde domáhali neplatnosti dohody o zmluvnej pokute v dôsledku toho, že jej výška nezodpovedá zásadám poctivého obchodného styku a v zmysle § 265 ObchZ výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu, odvolací súd poukázal na to, že obchodná doktrína, rovnako ako rozhodnutia všeobecných súdov dlhodobo zastávajú koncepciu, že v prípade zmluvnej pokuty neprimeranosť jej výšky nezakladá aktiváciu § 265 ObchZ, ale je zákonným aplikačným determinantom moderačného oprávnenia všeobecného súdu, a to v prípade občianskoprávnych vzťahov (§ 545a OZ), rovnako ako v prípade obchodnoprávnych vzťahov (§ 301 ObchZ). Inak povedané, v prípade neprimeranosti zmluvnej pokuty nemá povinný možnosť domáhať sa § 265 ObchZ a zabrániť výkonu práva, ktorý je podľa jeho názoru v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, ale má možnosť domáhať sa zníženia neprimerane vysokej dohodnutej zmluvnej pokuty. 31. Žalovaní ani pred okresným súdom netvrdili dôvody neplatnosti dojednania čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci, ktoré by smerovali k tomu, že neboli dodržané základné náležitosti právneho úkonu (subjekt, objekt, predmet právneho úkonu), ktoré by mohli viesť k neplatnosti dojednania čl.6 ods.5 zmluvy, ale vo vzťahu k tvrdenej neplatnosti poukazovali na neurčitosť dojednania a na výšku dojednanej zmluvnej pokuty. 32. Odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 528/2015 z 21. júna 2016, odvolací súd zdôraznil, že vo vzťahu k výške dojednanej zmluvnej pokuty ako dôvodu neplatnosti, judikatúra súdov pri zmluvnej pokute

všeobecne podporuje úvahu o preferencii zachovania platnosti právneho úkonu, pokiaľ by tento mal byť spochybnený iba neprimeranosťou dojednania výšky zmluvnej pokuty. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že okresný súd sa správne zaoberal otázkou primeranosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty, pričom výslovne vymedzil kritérium, ktoré ho viedlo k záveru, že táto bola dojednaná ako výška primeraná. 33. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaných smerujúcej k tomu, že z čl. 6. 5 Zmluvy o spolupráci nie je podľa ich názoru jednoznačne zrejmé, či nárok na zaplatenie pokuty vzniká buď porušením čl. 6.4 alebo čl. 6.7 zmluvy, alebo či musí dôjsť k porušeniu týchto ustanovení spoločne, odvolací súd poukázal na odôvodnenie prvoinštančného rozsudku, v ktorom okresný súd podľa názoru súdu odvolacieho tento nárok správne posúdil, keď uviedol, že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol tým, že konaním žalovaného 1/ bolo naplnené čl. 6.4 zmluvy, čím podľa čl. 6.5 zmluvy vznikol žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu, keďže označené ustanovenia zmluvy sú samostatným vymedzením predpokladov, ktoré musia byť naplnené na to, aby mohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu v zmysle čl. 6.5 zmluvy. Zo žiadneho z ustanovení nevyplýva, že by tieto museli byť splnené súčasne na to, aby mohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu. Ani žalovaní v priebehu konania pred okresným súdom neoznačili formuláciu, z ktorej by podľa ich názoru vyplývalo, že nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. 6.5 zmluvy vzniká iba v prípade, ak by boli kumulatívne splnené podmienky v čl. 6.4 a zároveň 6.7 zmluvy. Z vety, že „účastník je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu, pokiaľ poruší zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal v ods. 4 a 7 tohto článku”, je možné vyvodiť, že daná formulácia vypočítava množinu článkov, v ktorých je uvedený taký typ konania, ktorý je sankcionovaný zmluvnou pokutou. Nárok na zmluvnú pokutu nebol spojený prostredníctvom formulácie „a zároveň“, teda tým spôsobom, že iba v prípade kumulatívneho porušenia povinnosti v čl. 6.4 a zároveň povinnosti vymedzenej v čl. 6.7 vzniká nárok na zmluvnú pokutu. 34. Žalovaní v súvislosti so zrozumiteľnosťou čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „Najvyšší súd ČR“), ktoré označili sp. zn. 1400/2011, ktoré však v tomto prípade nie je možné aplikovať, keďže v prejednávanom prípade zo znenia zmluvy je možné zistiť, či nárok na zmluvnú pokutu nastane v prípade porušenia jednej konkrétnej povinnosti a nie až v prípade nesplnenia viacerých povinností kumulatívne. 35. Žalovaní v odvolaní ďalej namietli konštatovanie okresného súdu v bode 28. odôvodnenia rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd uviedol, že sa nestotožnil s námietkami žalovaného 1/ ohľadom neplatnosti dojednania čl. 6 ods. 4, keďže tento článok jasne definuje, čo žalovaný 1/ nebol oprávnený. Uvedené odôvodnenie okresného súdu napadli žalovaní s tým, že im nie je zrejmé, z čoho súd usudzuje jasnú definíciu toho, čo žalovaný „oprávnený nebol“, a to v súvislosti s tým, že žalobca si nesplnil povinnosť v zmysle čl. 6.3 Zmluvy o spolupráci poskytnúť žalovanému 1/ všetko potrebné know-how. Uvedená námietka žalovaných podľa odvolacieho súdu vyjadruje jednu z ťažiskových námietok, ktoré vznášali v konaní, a to námietku, že z ustanovenia Zmluvy o spolupráci podľa žalovaného 1/ nebolo zrejmé, aká presná konkrétna povinnosť je zabezpečená dohodnutou zmluvnou pokutou, nebolo zrejmé, čo presne spadá pod „know-how” a teda ako sa v prípade poskytnutia dodávky pre G. U. mohol dopustiť porušenia povinnosti vymedzenej v čl. 6.4 zmluvy. Tvrdenie žalovaného 1/, že vlastne „nevie čo oprávnený nebol”, vyhodnotil odvolací súd ako nedôveryhodné. Uviedol, že Zmluva o spolupráci bola zmluvou uzavretou medzi podnikateľskými subjektami pri ich podnikateľskej činnosti, a teda bola obchodnoprávnou zmluvou zdôrazniac, že v oblasti obchodného práva platí dôsledná aplikácia princípu dispozičnej autonómie (zmluvnej voľnosti) strán pri uzatváraní právneho úkonu. Uviedol ďalej, že v prípade Zmluvy o spolupráci, ktorá obsahuje dojednanie žalobcu a žalovaného 1/ o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, nešlo o prvú Zmluvu o spolupráci, ktorú konateľ žalovaného 1/ so žalobcom uzavrel. Ako vyplynulo z dokazovania, medzi konateľom žalovaného 1/ a žalobcom bola už dňa 1. marca 2012 uzavretá Zmluva o spolupráci medzi žalobcom ako právnickou osobou a žalovaným 2/ ako fyzickou osobou podnikateľom podnikajúcim na základe živnostenského oprávnenia, ktorá obsahovala čl. 6 v rovnakom dojednaní, ako Zmluva o spolupráci, ktorá bola predmetom uplatneného nároku. Zmluva o spolupráci dojednaná medzi žalobcom a žalovaným 1/, ktorú opätovne uzatváral žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ dňa 1. marca 2014, obsahovala rovnaké znenie čl. 6, v ktorom sú vymedzené predpoklady nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, vymedzenie zabezpečovanej povinnosti aj výška zmluvnej pokuty. Už z uvedených súvislostí je zrejmé, že čl. 6 bol konateľovi žalovaného 1/ v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci dňa 1. marca 2014 známy, s jeho obsahom bol oboznámený a musel s ním byť uzrozumený. Pokiaľ považoval obsah zmluvy za dostatočne určitý v čase jej uzavretia na to, aby bol ochotný takúto zmluvu uzavrieť, teda sám v rámci svojej zmluvnej voľnosti dospel k záveru,

že do takéhoto právneho vzťahu vstúpiť chce a že chce prevziať na seba zmluvné záväzky, ktoré sú tam vymedzené, spôsobom akým sú tam vymedzené, dal tým najavo vôľu byť zmluvou viazaný práve v takom znení, aké bolo uvedené. Spôsob, akým bolo vymedzené konanie zabezpečené zmluvnou pokutou (teda vymedzenie toho „čo nebol oprávnený”), rovnako ako vnímanie obsahu pojmu knowhow bolo v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci pre žalovaného 1/ dostatočne určité na to, aby vyjadril súhlas byť týmito ustanoveniami zmluvy viazaný. Rovnako boli pre neho dostatočne určité a zrejmé počas ďalších piatich rokov trvania spolupráce a najmä boli pre neho dostatočne určité ešte aj dňa 15. mája 2019, kedy osobne potvrdil, že svojim konaním porušil konkrétne povinnosti zo Zmluvy o spolupráci. Nedôveryhodnosť tvrdenia žalovaného 1/, že nerozumel tomu, akú povinnosť je povinný plniť a nerozumel ani akým konaním povinnosť, ktorú na seba prevzal, porušil, vyplýva aj z dokazovania, kedy žalobca preukázal, že žalovaný 1/ dňa 15. mája 2019 podpísal „Potvrdenie o porušení zmluvy”, v ktorom výslovne uviedol, že potvrdzuje a uznáva, že vypracovaním cenovej ponuky pre G. U., realizáciou zákazky pre neho a prijatím odplaty za túto zákazku porušil konkurenčnú doložku vyjadrenú v čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o obchodnej spolupráci. Odvolací súd zdôraznil, že Potvrdenie o porušení zmluvy je rovnako dokument, ktorý vydal žalovaný 1/ ako podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti, kedy potvrdil, že ku dňu vydania tohto potvrdenia si bol vedomý, ktorým konkrétnym konaním porušil ktorú konkrétnu povinnosť. V Potvrdení o porušení zmluvy sú vymedzené presne čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o spolupráci ako články súvisiace. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že nielen okresnému súdu, ale aj žalovanému 1/ bolo v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci (1. marca 2014) a v čase vydania Potvrdenia o porušení zmluvy (15. mája 2015) subjektívne zrozumiteľná definícia toho, čo žalovaný „oprávnený nebol”. 36. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že vyhodnotenie subjektívneho postoja žalovaného 1/, vychádzajúce z jeho podpisu na Zmluve o spolupráci aj na Potvrdení o porušení zmluvy je nutné odlíšiť od objektívneho posúdenia znenia článkov Zmluvy o spolupráci, osobitne čl. 6 v jeho jednotlivých ods. 4, 5, 6 a 7, ktoré boli aj predmetom námietok v konaní pred okresným súdom a sú predmetom námietok v odvolacom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu je možné objektívne konštatovať, že povinnosť, ktorú mali strany dodržiavať, bola všeobecným spôsobom vymedzená v čl. 6.4 zmluvy. Samotný čl. 6.4 má charakter všeobecného vymedzenia povinnosti, ktorá je následne v čl. 6.6 veľmi konkrétne špecifikovaná, aby bolo zrejmé, ktoré konkrétne konanie sa považuje za porušenie povinnosti všeobecne vymedzenej v čl. 6.4. Články 6.4 a 6.6 je tak nutné vykladať vo vzájomnej súvislosti, ako to urobil aj okresný súd. Keďže formulácia toho, čo sa považuje za zneužitie know-how, obchodných informácií, príp. iných informácií súvisiacich s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalovaného 1/ je konkrétne špecifikovaná v čl. 6.6 aj ako „konanie, ktoré je vykonávaním činností uvedených v tejto zmluve žalovaným 1/ pre seba a na svoj účet alebo pre inú fyzickú alebo právnickú osobu okrem osoby účastníka v rade l“ je aj pri objektívnom výklade znenia Zmluvy o spolupráci zrejmé, že pokiaľ žalovaný 1/ uzavrie niektorý z obchodov, ktoré mali byť uzavreté v prospech žalobcu na svoj vlastný účet, dopustí sa práve porušenia čl. 6.4, teda neoprávneného použitia obchodných informácií a know-how žalobcu, a to konkrétne tým konaním, že vykoná činnosť uvedenú v Zmluve o spolupráci pre seba a na svoj účet. V danom prípade tak ani nie je podstatné, čo všetko je možné zahrnúť pod know-how, teda konkrétny výpočet všetkých druhov informácií, spadajúcich do množiny know-how, ako sa tomu veľmi osobitne venovali námietky a vyjadrenia žalobcu a žalovaného 1/ v priebehu konania, keďže konkrétna forma činnosti je jednoznačne vymedzená v čl. 6.6 ako vykonanie „činností uvedených v tejto zmluve” na vlastný účet žalovaného 1/. 37. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým, ako okresný súd vymedzil „činnosti uvedené v tejto zmluve“, keď poukázal na to, že Zmluva o spolupráci má charakter nepomenovanej obchodnoprávnej zmluvy, ktorá v seba spája prvky zmluvy o obchodnom zastúpení a prvky zmluvy o dielo. Konkrétne činnosťami, ktoré žalovaný 1/ nesmel v zmysle čl. 6.4 vymedzeným čl. 6.6 vykonať na vlastný účet boli činnosti v predmete podnikateľskej činnosti žalobcu, a teda predaj, montáž, servis a poradenstvo v oblasti tepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky tak, ako bola činnosť vykonávaná žalobcom uvedená v čl. 2 bod 1 zmluvy. Žalovaný 1/ sa vykonania činnosti na svoj účet potom nesmel dopustiť v súvislosti s činnosťou smerujúcou k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami obchodnú zmluvu, predmetom ktorej bude predaj produktov nachádzajúcich sa v obchodnej ponuke žalobcu, ako aj vyhľadávaní potenciálnych obchodných partnerov a zároveň pri montážnej činnosti produktov žalobcu a následných prehliadok zariadení a starostlivosti o zákazníka. 38. Uvedený objektívny výklad článkov Zmluvy o spolupráci v konečnom dôsledku zo svojej subjektívnej stránky potvrdil aj žalovaný 1/ tým, že zmluvu v takomto znení uzavrel. Pokiaľ zmluvu v takomto znení

v roku 2014 uzavrel a zároveň v roku 2019 sám potvrdil, že si je vedomý a rozumie tomu, ktorým konaním porušil ktoré konkrétne ustanovenie, následná obrana v priebehu súdneho konania, pri ktorej tvrdil, že nebolo zrejmé, čo je predmetom know-how, aká konkrétna činnosť a ktorá konkrétna povinnosť sa myslela v čl. 6.4, 6.5, 6.6 a 6.7, sa potom javí ako nedôveryhodná. Prihliadnutie k takejto obrane by podľa odvolacieho súdu narušilo základný princíp obchodnoprávnych zmlúv „pacta sunt servanda”, teda „zmluvy sú záväzné”, z ktorej vyplýva, že podnikateľ udelením súhlasu so zmluvou vyjadruje, že ustanoveniam zmluvy rozumie a preberá na seba záväzky v nej dojednané a v tejto súvislosti citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 3. júla 2008. 39. Podľa odvolacieho súdu nebol daný priestor ani na výklad podľa § 266 ods. 4 ObchZ, kedy v prípade pochybností je prejav vôle treba vykladať v neprospech strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, čoho sa žalovaní v konaní nepriamo domáhali, keď poukazovali na skutočnosť, že text zmluvy o spolupráci navrhol žalobca. Odvolací súd uviedol, že citované ustanovenie Obchodného zákonníka sa aplikuje iba v prípade, ak prejav vôle pripúšťa rôzny výklad, čo v tomto prípade nebolo splnené zo strany žalovaného 1/ ešte ani v roku 2019, keď vystavil Potvrdenie o porušení zmluvy, z ktorého je zrejmé, že mu výklad zmluvy o spolupráci bol zrejmý. Uvedený záver nie je podľa odvolacieho súdu v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR spi. zn. I. ÚS 243/07 z 19. júna 2008, ktorého sa domáhali žalovaní, a to práve s prihliadnutím na skutočnosť, že sám žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ bol so Zmluvou o spolupráci dvakrát oboznámený, prvýkrát ako fyzická osoba živnostník, druhýkrát ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, v oboch prípadoch zmluvu podpísal, a teda nie je dôvod predpokladať, že by pojmy, ktoré v tejto zmluve boli použité, mu neboli známe, alebo že by mal pochybnosti o ich význame, čo potvrdil aj vyjadrením priznania porušenia povinnosti v Potvrdení o porušení zmluvy. 40. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že zo zmluvy vyplýva jasná definícia toho, že žalovaný 1/ nebol oprávnený vykonávať činnosť, ktorú vykonával v prípade G. U. na vlastný účet, teda nebol oprávnený vykonať činnosť, ktorá bola definovaná ako predmet činnosti žalobcu (čl. 2 bod 1 Zmluvy o spolupráci) a činnosť vykonávaná žalovaným 1/ smerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami obchodné zmluvy, predmetom ktorých bude predaj vykurovacích zariadení (čl. 2 bod 3 Zmluvy o spolupráci), a to využitím obchodných informácií uzavretím zmluvy na vlastný účet (čl. 6.4 v spojení s čl. 6.6 Zmluvy o spolupráci). 41. Vo vzťahu k námietke, že Zmluva o spolupráci nedefinuje, čo sa rozumie pod know-how žalobcu, odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalovaný 1/ pri podpise zmluvy vedel, čo znamená know-how žalobcu (inak by zmluvu v takomto znení nemohol podpísať) a vedel to aj pri vystavení Potvrdenia o porušení zmluvy, je následne nedôveryhodné, pokiaľ tvrdí, že mu nebolo zrejmé, čo predstavuje know-how žalobcu. To sa týka aj informácií, ktoré sa považujú za obchodné informácie žalobcu. V konečnom dôsledku uzavretie právneho úkonu s G. U., na základe ktorého poskytol G. U. plnenie na vlastný účet a nie na účet žalobcu tak, ako to bolo predmetom Zmluvy o spolupráci, je uzavretím obchodu, ktorý bol povinný v zmysle čl. 2.3 zmluvy vykonávať v prospech žalobcu a nie v prospech seba, na vlastný účet. K samotnému pojmu obchodné know-how odvolací súd uviedol, že je to súhrn nielen obchodných informácií, ale aj postupov, ktoré sú podnikateľmi využívané na získanie zákazníka a na udržanie zákazníka, pričom nejde o pojem, ktorý by bol definovaný legislatívou a nevymedzuje ho konkrétne ani doktrína alebo súdne rozhodnutia, keďže sa jedná skôr o popisný výraz označujúci realitu podnikateľskej praxe. Bez ohľadu na to, aký je obsah technického alebo obchodného know-how žalobcu, odvolací súd zdôraznil, že konkrétna činnosť, ktorá bola považovaná za porušenie povinností rešpektovať knowhow žalobcu, bola konkrétne špecifikovaná v čl. 6.6 zmluvy o spolupráci tak, že žalovaný 1/ nie je oprávnený vykonávať obchody, ktoré sú v rozsahu činnosti žalobcu na vlastný účet a takéto vymedzenie zmluvnej povinnosti bolo viazané na jednoznačnú okolnosť, ktorá mohla byť sankcionovaná zmluvnou pokutou a nie je dôvod ho považovať za absolútne neplatné, ako sa toho domáhali v odvolaní žalovaní. Uvedené je v súlade aj s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/113/2010, na ktoré žalovaní poukazovali, keďže v tomto prípade nešlo o porušenie povinnosti označenej indikatívne, ale išlo o porušenie konkrétne upravenej povinnosti, ktorá bola všeobecne vymedzená v čl. 6.4 zmluvy a konkrétne špecifikovaná v čl. 6.6 zmluvy, pričom povinnosť bola definovaná v čl. 6.4 zmluvy a na jej základe sa aj porušenia povinnosti žalobca domáhal a aj na základe čl. 6.4 potom okresný súd správne nárok na zmluvnú pokutu priznal. Článok 6.6 nebol článkom, v ktorom by bola samostatne povinnosť všeobecne vymedzená, bol článkom interpretačným, ktorý bližšie špecifikoval povinnosti vymedzené v čl. 6.4. Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktorými žalovaní dôvodili (rozhodnutie NS SR spí. zn. MObdoV/4/2003, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo/794/2002 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 43Cob/8/2021) odvolací súd konštatoval, že v prejednávanom prípade bola jednoznačne vymedzená zmluvná povinnosť, pre prípad porušenia ktorej bola zmluvná pokuta dojednaná. 42. Žalovaní ďalej namietli, že majú za to, že k porušeniu zmluvnej povinnosti podľa čl. 6 ods. 4 nedošlo, nakoľko žalovaný 1/ nepoužil, nepredával, nekopíroval ani nerozmnožoval žiadne informácie, ktoré by od žalobcu počas trvania Zmluvy o spolupráci obdržal, vo vzťahu ku ktorej námietke odvolací súd zopakoval, že námietky vznesené žalovanými v odvolaní sa iba z rôznej strany neustále vracajú k tomu istému dôvodu, preto aj odvolací súd zopakoval, že uzavretím obchodnej spolupráce s G. U. žalovaný 1/ nepredával, nekopíroval ani nerozmnožoval žiadne informácie, avšak použil obchodné informácie a obchodné know-how žalobcu tým, že v predmete činnosti žalobcu v rozpore so svojim záväzkom získavať obchodných partnerov pre žalobcu uzavrel obchod na vlastný účet, a to vo vzťahu k predaju produktov pre vykurovanie, ktoré boli v predmete činnosti žalobcu. Vzhľadom na text zmluvného dojednania bolo postačujúce, aby obchodné informácie buď použil, alebo predal, alebo kopíroval, alebo rozmnožoval, nemuselo dôjsť ku všetkým konaniam súčasne. Preto námietku žalovaných, že nie je zrejmé, že by žalovaný 1/ obchodné alebo iné informácie žalovaného predal, kopíroval alebo rozmnožoval, vyhodnotil odvolací súd tak, že nie je v rozpore so závermi okresného súdu. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obchodné postupy a informácie žalovaný 1/ zneužil (konkrétne činnosťou presne vymedzenou čl. 6.6 uzavretím obchodu s potenciálnym zákazníkom žalobcu na svoj vlastný účet). Uvedené je zduplikované aj skutočnosťou (ktorú síce považoval žalovaný 1/ za svoje ospravedlnenie), a to, že zároveň dohodol v zákazke pre G. U. aj dodanie čerpadla žalobcom, a teda zabezpečil žalobcovi realizáciu obchodu, z ktorého žalobca mal zisk. Uvedené však žalovaného 1/ na rozdiel od jeho predpokladu nestavia do pozitívneho svetla, kedy by jeho konanie bolo vnímané ako činnosť v prospech žalobcu, pretože naopak, v zmysle Zmluvy o spolupráci bol povinný G. U. ponúknuť nielen čerpadlo ako obchod v prospech žalobcu, ale aj vykurovacie zariadenie, keďže vykurovanie bolo predmetom činnosti žalobcu. Žalovaný 1/ by bol v inej pozícii, pokiaľ by bol svoju povinnosť zo Zmluvy o spolupráci splnil a žalobca by sa vyjadril, že nemá záujem o dodanie vykurovania. Takáto skutočnosť však nebola ani tvrdená, ani preukazovaná. Naopak, bolo tvrdené a preukázané, že v rozpore so Zmluvou o spolupráci žalovaný 1/ dodal vykurovanie v zákazke pre G. U., a to konaním, ktoré sám potvrdil v „Potvrdení o porušení zmluvy”, teda vypracovaním cenovej ponuky PON 2018010 pre odberateľa Ing. G. U. vykonaním prác a vystavením faktúry č. 2018013 a prijatím odplaty za tieto práce. 43. Ďalšia námietka žalovaných spočívala v tvrdení, že zmluvné strany mali v Zmluve o spolupráci úmysel dohodnúť si konkurenčnú doložku, ktorá však bola dojednaná nejasne a nejednoznačne a bola v rozpore s § 672a ObchZ. Na rozdiel od žalovaných odvolací súd nedospel k záveru, že by bolo zrejmé, že vôľou zmluvných strán bolo dojednať si konkurenčnú doložku v zmysle § 672a ObchZ. Stotožnil sa s tvrdením žalovaných, že ustanovenia § 672a ObchZ má kogentný charakter, a preto nie je možné sa od neho odchýliť, avšak dispozíciou právnej normy upravenou v § 672a ods. 1 ObchZ je úprava vzájomného konkurenčného vzťahu po skončení zmluvy. Zdôraznil, že žalobca sa v konaní nedomáhal právnych následkov porušenia povinností, ktorú by uskutočnil žalovaný 1/ po skončení zmluvy, ale domáhal sa následkov porušenia povinností, ktorého sa žalovaný 1/ dopustil počas trvania zmluvy. Preto aj okresný súd správne vyhodnotil, že nebolo nutné, aby čl. 6.7 prešiel testom naplnenia podmienok § 672a ObchZ, keďže sa nejednalo o situáciu, ktorú pokrýva § 672a ObchZ upravený výlučne pre porušenie povinností po ukončení zmluvy. Zároveň okresný súd ani nepriznal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z porušenia povinnosti upravenej v čl. 6.7, ale priznal ho z porušenia povinnosti v čl. 6.4 zmluvy. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru o irelevantnosti námietky žalovaných vo vzťahu k naplneniu podmienok konkurenčnej doložky podľa § 672a ObchZ. 44. K ďalšej námietke žalovaných, že predmetom čl. 6 všeobecne bola v zmysle jeho názvu konkurenčná doložka, a to by malo založiť dôvod, aby tieto boli posudzované v súlade s § 672a ObchZ, odvolací súd uviedol, že ustanovenia zmluvy sa posudzujú podľa ich obsahu, nie podľa ich názvu a i keď je zrejmé, že úmyslom konajúcich strán bolo zabezpečiť, aby počas zmluvy a po ukončení nenastala medzi žalobcom a žalovaným 1/ neželaná konkurencia, v danom prípade sa porušenia povinnosti žalovaný 1/ dopustil počas trvania zmluvy, a preto je aj čl. 6.7 nutné vykladať iba vo vzťahu k tomu, že tento bol dojednaný aj pre prípad porušenia povinnosti počas trvania zmluvy. Napriek tomu okresný súd priznal nárok zo zmluvnej pokuty prostredníctvom porušenia povinnosti čl. 6.4 zmluvy a z čl. 6.7 zmluvy takýto nárok nepriznal. Voči takémuto právnemu posúdeniu, teda voči nepriznaniu nároku cez čl. 6.7 zmluvy odvolacie námietky podané neboli, preto odvolací súd ani nevyhodnocoval, či by bolo možné tento nárok prostredníctvom čl. 6.7 možné priznať, a to s poukazom na § 380 ods. 1 CSP, podľa ktorého odvolací

súd je odvolacími dôvodmi viazaný a vlastné odvolacie dôvody sám nie je oprávnený vznášať. Keďže zároveň odvolací súd, rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že § 672a ObchZ na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať, keďže došlo k porušeniu povinnosti počas trvania zmluvy a zároveň nárok bol priznaný prostredníctvom čl. 6.4 Zmluvy o spolupráci, nezaoberal sa ďalej ani judikatúrou, ktorú vo vzťahu k vymedzeniu konkurenčnej doložky podľa § 672a ObchZ žalovaní uviedli v odvolaní (konkrétne rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/56/2018 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/75/2017). 45. Na základe vyššie uvedeného aj odvolací súd, rovnako ako okresný súd, vyhodnotil za nerelevantnú námietku žalovaných, že by čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci bolo nejasné a neurčité alebo že by bolo neplatné, ani že čl. 6 ods. 4 a čl. 6 ods. 7 sú dojednané príliš všeobecne, nejednoznačne a nejasne. 46. Vo vzťahu k námietke žalovaných že čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci nie je sankcionovaný zmluvnou pokutou, odvolací súd uviedol, že je to dané tým, že čl. 6.6 nie je ustanovením, ktorým sa žalovaný 1/ zaviazal rešpektovať obchodné a iné informácie žalobcu, tým je čl. 6.4, a preto aj nárok na zmluvnú pokutu vznikol v súvislosti s porušením povinnosti vymedzenej v čl. 6.4. Článok 6.6 má charakter interpretačného pravidla, ktorým strany prejavili vôľu demonštratívnym výpočtom presne špecifikovať, aké typy konaní podľa nich spĺňajú podmienky vymedzené v čl. 6.4. Uvedený postup odráža vôľu strán upraviť svoje vzájomné povinnosti „naisto“, zrejme v snahe vyhnúť sa práve tomu, čoho sa žalovaný 1/ v konaní domáha, teda tvrdeniu, že niektorej zmluvnej strane nebol zrejmý obsah ich vlastnej dohody. 47. Pokiaľ žalovaní namietli v odvolaní nejasnosť čl. 6.6 zmluvy, odvolací súd na tomto mieste zopakoval, že čl. 6.6 konkrétne vymedzil, že pre činnosti uvedené v tejto zmluve (vymedzené v čl. 2.1 a čl. 2.3 a 4) je presne uvedené, ktoré činnosti sa majú na mysli. Textácia zmluvy je tak kompaktná a je možné z nej vyvodiť, čo bolo účelom dojednania povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Subjektívne zrejme tomu rozumel aj konateľ žalovaného 1/ (žalovaný 2), pokiaľ túto zmluvu uzavrel v roku 2012 ako fyzická osoba živnostník a v roku 2014 ako konateľ žalovaného 1/. Rovnako svojim podpisom potvrdil, že tomu rozumel aj v čase vydania Potvrdenia o porušení zmluvy. 48. Na základe uvedeného odvolací súd mal za to, že okresný súd správne posúdil platnosť ustanovení Zmluvy o spolupráci a pokiaľ sa okresný súd nevypriadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a argumentami žalovaných, odvolací súd sa postupom podľa § 387 ods. 3 CSP vyjadril aj k podstatným vyjadreniam strán predneseným pred súdom prvej inštancie. 49. Odvolací súd sa v ďalšom venoval námietkam žalovaných o nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov a porušení práva na spravodlivý proces, majúc za to, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav. Konkrétne namietali, že okresný súd nesprávne zistil, že predmetom predaja produktov žalobcu je aj podlahové vykurovanie PYD. Vo vzťahu k dokazovaniu, ktoré sa zaoberalo tým, koľko konkrétnych ponúk spracoval žalobca vo vzťahu k vykurovaniu PYD, že tieto boli realizované do roku 2018 a k námietkam žalovaných, že po tomto čase už ďalšie realizované neboli, odvolací súd upozornil a zdôraznil zároveň, že porušenie povinností žalovaného 2/ zabezpečované zmluvnou pokutou bolo naviazané na činnosť vymedzenú v zmluve, pričom v čl. 2.1 je výslovne pre účastníka 1/, teda pre žalobcu konkretizované, že predmetom jeho činnosti je nielen predaj, montáž, servis a poradenstvo v oblasti tepelných čerpadiel, ale aj v oblasti vykurovania, klimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky. Zmluvné strany, teda žalobca a žalovaný 1/, tak výslovne spoločne vymedzili, že predmetom činnosti žalobcu je aj poskytovanie predaja, servisu, montáže a poradenstva v oblasti vykurovania. Skutočnosť, že tieto činnosti žalobca vykonáva, preukázal ponukami, ktoré skutočne boli realizované do roku 2018. Pre odvolací súd však bola nezrozumiteľná argumentácia, že pokiaľ žalobca nezrealizoval po roku 2018 obchod v oblasti vykurovacieho zariadenia, tento prestal byť predmetom jeho činnosti. Uviedol, že skutočnosť, že sa podnikateľovi nepodarí určitý obchod, neznamená, že prestal byť predmetom jeho činnosti. Ani prípadné podnikateľské rozhodnutie žalobcu dočasne utlmiť svoju podnikateľskú činnosť v oblasti predaja vykurovacích zariadení (ak by také urobil, čo však nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané) by neoprávňovalo žalovaného 1/, aby svojvoľne jednostranne začal žalobcovi konkurovať v oblasti poskytovania vykurovacích zariadení bez toho, aby tieto ponúkal zákazníkom v mene žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti neprihliadol ani na argumentáciu žalobcu, ktorý naopak tvrdil, že po roku 2018 už ani nemal ako predávať vykurovacie zariadenia, pretože tieto zabezpečoval žalovaný 1/ vo svoj prospech, keďže v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca získaval zákazníkov a komunikoval so zákazníkmi aj

prostredníctvom iných subjektov, než len žalovaným 1/ a samotná činnosť žalovaného 1/ by nemohla brániť ostatným spolupracujúcim v tom, aby v prospech žalobcu zabezpečovalo obchody s vykurovacími zariadeniami. Avšak skutočnosť, že žalobca v segmente predaja vykurovania po roku 2018 nezrealizoval žiadnu zákazku neznamená, že tým žalovanému 1/ umožnil, aby mu v tejto oblasti v okruhu jeho potenciálnych zákazníkov začal konkurovať. Zmluva o spolupráci nebola žiadnym dodatkom zmenená a žalovaného 1/ naďalej zaťažovala povinnosť rešpektovať vymedzenie predmetu činnosti žalobcu tak, ako bol vymedzený v Zmluve o spolupráci, teda vrátane činnosti v oblasti vykurovacích zariadení. Navyše je podnikateľským rozhodnutím žalobcu, či vykurovacie zariadenia ponúka prostredníctvom svojho subdodávateľa a nerobí to priamo. Stále ide o podnikateľský vzťah, ktorý je v predmete podnikateľskej činnosti žalobcu, aj keď ho realizuje prostredníctvom svojich subdodávateľov. 50. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného 1/, že on poskytol vykurovacie zariadenie v zákazke pre G. U. akoby v dobrej viere, lebo si myslel, že žalobca o to nebude mať záujem, v rozpore s poctivým obchodným stykom, kedy naopak bolo v zmysle Zmluvy o spolupráci povinnosťou žalovaného 1/ takúto zákazku ponúknuť G. U. v mene žalobcu a v prípade, ak by žalobca o ňu nemal záujem, mohol následne vzhľadom na uzavretú Zmluvu o spolupráci so žalobcom riešiť, či by žalobca bol ochotný akceptovať jeho postup na vlastný účet. Žalovaný 1/ však nebol oprávnený sám vyhodnotiť, že žalobca nebude mať o takúto zákazku záujem. Okresný súd tak z hľadiska skutkových zistení správne dospel k záveru, že vykurovanie nebolo vydelené z činnosti žalobcu, že bolo v zmysle Zmluvy o spolupráci naďalej predmetom činnosti žalobcu a správne tiež zistil, že v priebehu platnosti Zmluvy o spolupráci, ktorá bola uzavretá dňa 1. marca 2014, žalobca preukázal vypracovanie cenových ponúk aj realizáciu dodávok podlahového kúrenia v troch prípadoch. Samotná argumentácia žalovaného 1/, že to bolo práve jeho prostredníctvom, že on bol ten, ktorý v týchto troch prípadoch cenovú ponuku vypracúval, je podľa odvolacieho súdu irelevantná, pretože žalovanému 1/ takýto postup vyplýval z predmetu jeho činnosti vo vzťahu k žalobcovi. Navyše aj z uvedeného tvrdenia žalovaného (že to bol on, kto vypracoval tri zrealizované zákazky žalobcu s PYD) vyplýva, že žalovaný 1/ si bol vedomý, že je jeho úlohou získavať zákazníkov aj na podlahové kúrenie v prospech žalobcu. V konečnom dôsledku, pokiaľ mohol zabezpečiť žalobcovi zákazníkov na podlahové kúrenie v priebehu rokov 2014 až 2018, tak si musel byť vedomý toho, že je to jeho povinnosťou aj naďalej. Skutkové závery okresného súdu v uvedenom smere preto považoval odvolací súd za správne. 51. Žalovaní v odvolaní argumentovali v prospech svojho tvrdenia, že podlahové kúrenie nebolo predmetom činnosti žalobcu aj tým, že tri realizované zákazky na systém PYD predstavujú menej ako 0,2 % z celkového objemu predaných tepelných čerpadiel žalobcu. Táto informácia však vo vzťahu k tomu, či sa žalobca zaoberá alebo nezaoberá poskytovaním podlahového kúrenia, vyhodnotil odvolací súd opäť za irelevantnú, nakoľko už skutočnosť, že nejaké podlahové kúrenie, aj keď len v rozsahu 0,2 % objemu iného produktu poskytnuté bolo, potvrdzuje, že takúto činnosť realizoval, pričom skutočnosť, že percentuálne je tento pomer malý, neznamená, že predmetná tá činnosť vykonávaná nebola. 52. Žalovaní v odvolaní tiež namietli, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav ak uviedol, že pre žalobcu ako generálneho dodávateľa podlahové vykurovanie subdodávateľsky dodávala spoločnosť HAC projekt s.r.o., kde bol konateľom p. O., s ktorým následne spolupracoval aj žalovaný, pričom žalovaní poukázali na to, že p. O. bol primárnym kontaktom žalovaného 1/. K predmetnej námietke odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že p. O. bol primárnym kontaktom žalovaného 1/, nevyvracia tvrdenie žalobcu preukázané v konaní, že žalobca v prípade dodávania podlahového vykurovania subdodávateľsky zabezpečuje túto činnosť spoločnosťou H-AC projekt s.r.o., preto toto skutkové zistenie považoval aj odvolací súd za správne dodajúc, že informácia, koho kontaktom primárne p. O. bol, je v tomto prípade irelevantná. V konečnom dôsledku aj pri zrealizovaných dodávkach systému podlahového vykurovania PYD v troch preukázaných prípadoch (FORIT s.r.o. 2014, P. P. 2015, escite invest spol. s r.o. 2016), ktoré boli v mene žalobcu vypracované a komunikované žalovaným 1/ a v ktorých žalovaný 1/ využil svoj kontakt na p. O. a tým spoločnosť H-AC projekt s.r.o., tieto zákazky boli realizované v mene žalobcu, a teda boli to zákazky žalobcu. Preto skutkové tvrdenie, že žalobca subdodávateľsky využíval spoločnosť H-AC projekt s.r.o., bolo zistené správne. 53. Žalovaní v odvolaní ďalej namietli, že nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že pri vypracovaní cenovej ponuky pre Ing. G. U. žalovaný 1/ použil know-how, obchodné informácie, resp. informácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu. Žalobca pritom v konaní tvrdil a žalovaný v konaní potvrdil skutočnosť, že konateľ žalovaného 1/, teda žalovaný 2/ získal prístup k predmetu činnosti žalobcu tak, že spolu nadviazali spoluprácu, ktorá v roku 2012 bola uzavretá ešte

formou spolupráce so žalovaným 2/ ako fyzickou osobou živnostníkom, čím žalovanému 2/ umožnil prístup nielen k podnikaniu v rozsahu poskytovania tepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky, ako je to vymedzené v čl. 2 bod 1 Zmluvy o spolupráci, ale poskytol mu aj príslušné softwarové nástroje na to, aby mohol vypracovávať cenové ponuky a obstarávať celý zákaznícky servis. Nebolo ani sporné, že žalovaný 2/ ako fyzická osoba predtým v uvedenej oblasti nepôsobil. Kompletný rozsah informácií nielen o získavaní zákazníkov, ale aj konkrétne získanie zákazníkov, konkrétne vystavenie cenovej ponuky tak bolo realizované postupmi, ktoré nadobudol žalovaný 1/ prostredníctvom svojho konateľa (žalovaného 2/) v rámci spolupráce so žalobcom. Odvolací súd síce nepochyboval o tom, že vystavenie cenovej ponuky by bol schopný urobiť žalovaný 1/ aj bez spolupráce so žalobcom, pokiaľ by však so žalobcom nezačal v roku 2012 spolupracovať práve na predmete činnosti žalobcu, asi sotva by sa to týkalo dodávky podlahového vykurovania pre G. U. ako zákazníka, ktorému žalobca dodal vykurovací kotol. Odvolací súd mal za zrejmé, že vykurovací kotol dodal žalobca G. U. práve v súvislosti s činnosťou žalovaného 1/ ako osoby, ktorá sprostredkovala tento obchod, o to dôležitejšie je, že si žalovaný 1/ mal byť vedomý svojej povinnosti ponúknuť G. U. aj obchod v súvislosti s podlahovým vykurovaním práve v prospech žalobcu. Práve uvedenú skutočnosť považoval odvolací súd za podstatnú, ani nie tak to, či bol systém ponuky naceňovaný cez CRM OFFERIS alebo iné softwarové zariadenie, keďže pojem know-how a obchodné informácie je širší, než len nahodenie údajov do softwaru. Odvolací súd na tomto mieste opakovane zdôraznil, že čo je predmetom knowhow a čo sú obchodné informácie a že uzavretie obchodu na vlastný účet je porušením dohodnutých povinností, muselo byť žalovanému 1/ zrejmé v čase, keď Zmluvu o spolupráci v roku 2014 podpisoval (aj s prihliadnutím na skutočnosť, že už ju uzavrel v roku 2012 ako fyzická osoba), od roku 2014 do roku 2019 uvedenú zmluvu považoval za jasnú, zrozumiteľnú a pre seba záväznú, v roku 2019 vydal Potvrdenie o porušení tejto zmluvy, takže mu uvedený rozsah povinností musel byť zrejmý. 54. Žalovaní v odvolaní tiež tvrdili, že žalobca sa systému PYD nevenoval a nemal ho ani vo svojom portfóliu; túto skutočnosť žalobca poprel, preukazoval, že v jeho ponuke a jeho portfóliu systém PYD naďalej figuruje napriek tomu, že k nemu neboli úspešne uzavreté žiadne obchody a túto skutočnosť žalovaný účinne nevyvrátil. Skutkový záver okresného súdu, že aj poskytovanie podlahového kúrenia tak bolo naďalej predmetom činnosti žalobcu, a preto mohlo jeho dodanie žalovaným 1/ na vlastný účet predstavovať porušenie Zmluvy o spolupráci, vyhodnotil odvolací súd aj s prihliadnutím na vyššie uvedené, za správne. 55. Žalovaní sa v odvolaní venovali aj vzťahu k spoločnosti Daikin, a to jednak vo vzťahu k poskytovaniu školenia, a jednak vo vzťahu k technickému know-how. V oboch prípadoch sa odvolací súd stotožnil s námietkou žalovaných, že predmetom porušenia povinnosti, na základe ktorej bol uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, nebolo dodanie čerpadla zn. Daikin. Vo vzťahu k dodaniu podlahového kúrenia pre G. U. neboli tvrdené žiadne účasti na školeniach, účasť na školení však nie je podmienkou, ktorá by musela byť splnená na to, aby bolo možné konštatovať porušenie povinnosti v čl. 6.4 v súvislosti s výkladom čl. 6.6 Zmluvy o spolupráci. Skutočnosť, že žalobca umožnil prostredníctvom svojich kontaktov žalovanému 1/ účasť na školeniach spoločnosti Daikin, slúžila skôr na dokreslenie celkového obrazu, z ktorého vyplýva, že žalobca umožnil žalovanému 1/ všeobecne prístup k informáciám podstatným pre jeho podnikanie, čo je aj logickým predpokladom toho, aby mohol žalovaný 1/ ako spolupracovník žalobcu poskytovať žalobcovi kvalitný výkon prác, ktoré si žalobca ako podnikateľ od žalovaného v rámci Zmluvy o spolupráci dohodol. 56. Žalovaní vo vzťahu ku konštatovaniu okresného súdu, že cenová ponuka od H-AC projekt s.r.o. z 20. mája 2018 bola ponuka adresovaná spoločnosti žalobcu, avšak žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ ju následne pre zákazníka vypracoval a zrealizoval sám, namietli, že nezodpovedajú za spôsob evidencie a vedenia zákazníkov p. O., konateľom spoločnosti H-AC projekt s.r.o. vo svojom systéme a že ide o cenovú ponuku, ktorú vypracoval p. O. a nie žalovaný 1/. Uvedená námietka žalovaných však nepopiera skutočnosť, že cenová ponuka od H-AC projekt s.r.o. zo dňa 20. mája 2018 bola adresovaná spoločnosti žalobcu a nie žalovanému 1/, napriek čomu ju žalovaný 1/ vypracoval pre zákazníka vo svojom mene a nie v mene žalobcu. Odvolací súd vyslovil, že hoci spôsob evidencie spoločnosti H-AC projekt s.r.o. žalovaný 1/ ovplyvniť nevie, ale vedel ovplyvniť, že na vlastný účet vypracoval a zrealizoval obchodnú ponuku, ktorú v zmysle Zmluvy o spolupráci mal vypracovať a zrealizovať v mene žalobcu. 57. Žalovaní v odvolaní ďalej namietli záver okresného súdu, že využívali rovnaký marketingový výstup a rovnakú marketingovú stratégiu. Namietli, že súd iba prevzal argumentáciu žalobcu a s ich

argumentáciou spočívajúcou vo vyjadrení, že žalovaný 1/ nerobí žiadny aktívny marketing, nie je registrovaný, nevystupuje na marketingových portáloch, nemá aktívny profil na facebooku, instagrame, nevystupuje na sociálnych sieťach a nevyužíva žiadnu obchodnú a marketingovú stratégiu, tobôž nie akúkoľvek obchodnú, príp. marketingovú stratégiu žalobcu, sa nevysporiadal. V tejto súvislosti odvolací súd upozornil, že pojem „obchodná a marketingová stratégia” sa neviaže iba na marketingové portály, facebookové, instagramové profily, kde môže byť realizovaná, ale aj nemusí. Už samotná skutočnosť, že podnikateľ vyhľadá zákazníka, že ho kontaktuje, že tomuto zákazníkovi ponúkne určitý produkt a že aj zrealizuje svoju ponuku, je obchodnou a marketingovou stratégiou, pretože je to stratégia, akou podnikateľ zabezpečí zrealizovanie obchodu. Pokiaľ žalovaný 1/ kontaktovaný G. U. v nadväznosti na sprostredkovateľa projektanta z Košíc, tak ako to opísal žalovaný 1/ v odpore, zabezpečil G. U. ako zákazníka, kedy ho presvedčil, aby si do rodinného domu nezakúpil naplánované tepelné čerpadlo zn. Viessmann a systém podlahového kúrenia PYD, ale aby si tam zabezpečil tepelné čerpadlo zn. Daikin, ktoré mu mohol dodať žalobca a na to naväzujúci systém PYD, taktiež išlo o obchodnú stratégiu, ktorou žalovaný 1/ získal zákazníka. Zákazníka pritom získal jednak na základe Zmluvy o spolupráci v prospech žalobcu (tepelné čerpadlo Daikin) a jednak v rozpore so Zmluvou o spolupráci vo vlastný prospech (podlahové kúrenie PYD). Komunikácia so zákazníkom ohľadom podlahových kúrení bola komunikáciou marketingovou a obchodnou. Zároveň sám žalovaný 1/ v konaní tvrdil, že zabezpečenie zákaziek v oblasti podlahového kúrenia PYD, ktoré boli preukázané v konaní (tri zákazky realizované v rokoch 2014 až 2016) zabezpečoval žalovaný 1/, teda nebolo sporné, že žalovaný 1/ počas spolupráce so žalobcom realizoval marketingové a obchodné stratégie na získanie zákazníkov pre podlahové kúrenie PYD v prospech žalobcu a tak k nim získal prístup, ktorý potom mohol využiť v prípade G. U., čo je dôveryhodné aj vo vzťahu k tomu, že zároveň mu v zmysle Zmluvy o spolupráci ponúkol tepelné čerpadlo Daikin. Odvolací súd mal z kontextu skutkových tvrdení žalobcu a žalovaného 1/, rovnako zo záveru okresného súdu, že to bol práve žalobca, kto oboznámil žalovaného s marketingovou a obchodnou stratégiou získavania zákazníkov aj pre systém podlahového vykurovania, za to, že pokiaľ počas platnosti zmluvy takéhoto zákazníka žalovaný 1/ získal, je vysoko pravdepodobné, že použil postupy marketingu tak, ako sa ich naučil u žalobcu, keďže pred pôsobením u žalobcu v tejto oblasti žalovaný 1/ nepôsobil. Pre zdôraznenie uvedeného záveru odvolací súd (opätovne) pripomenul Potvrdenie o porušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019, kedy sám žalovaný 1/ výslovne potvrdil a uznal, že svojim konaním, a to vypracovaním cenovej ponuky a realizáciou zákazky v prospech G. U., zmluvu porušil, konkrétne porušil konkurenčnú doložku vyjadrenú v čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o spolupráci, teda práve ten článok, v ktorom bola zabezpečená jeho povinnosť, aby vo svoj prospech nezneužil obchodnú a marketingovú stratégiu žalobcu. 58. K námietke, že podpis e-mailovej komunikácie žalovaného 1/ nekopíroval štruktúru a vizuál žalobcu, ako to zistil okresný súd, odvolací súd konštatoval, že pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatné, či e-mailový podpis bol alebo nebol v rovnakej štruktúre, aký využíval žalovaný 1/ v čase spolupráce so žalobcom; aj keby takúto štruktúru nemal, nič to nemení na porušení povinnosti žalovaného 1/, pretože rozhodnutie okresného súdu nie je odôvodnené štruktúrou jeho e-mailového podpisu, naviac štruktúra podpisu nie je podstatná vo vzťahu ku skutočnosti, že sám žalovaný 1/ potvrdil porušenie zmluvy. 59. Odvolací súd z množstva rozsiahlych námietok žalovaných v odvolaní dal žalovaným za pravdu v tej časti, v ktorej namietli formuláciu okresného súdu, ktorý uviedol, že žalovaný 1/ v konaní nepredložil jediný dôkaz o tom, že by v prípade Ing. G. U. nepoužil know-how, obchodné informácie, príp. iné informácie s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu, ktoré mal v zmysle čl. 6.3 počas platnosti zmluvy k dispozícii. Žalovaní správne poukázali na skutočnosť, že tzv. negatórny dôkaz nie je v prípade sporového procesu prípustný, pretože nie je možné dokázať niečo, čo sa nestalo, a teda strana nemôže dokázať, či niečo vykonala alebo nevykonala. Uvedené konštatovanie okresného súdu však odvolací súd vnímal vo väzbe na skutočnosť, že v konaní bolo žalobcom predložené Potvrdenie o porušení zmluvy, ktoré podpísal žalovaný 1/ prostredníctvom svojho konateľa. Pokiaľ žalobca v konaní toto potvrdenie predložil, žalobca uniesol dôkaznú povinnosť preukázať, že k porušeniu zmluvy, a to vedomému porušeniu, potvrdenému a uznanému žalovaným 1/, došlo. Na základe uvedeného sa dôkazné bremeno o popretí záveru o porušení zmluvy žalovaným 1/, teda o popretí skutkového vymedzenia, ktoré podpísal v potvrdení žalovaný 1/ (že svojim konaním z 13. septembra 2018 až 5. decembra 2018 vypracoval cenovú ponuku aj vystavil faktúru, aj prijal odplatu za vykonané práce vo vzťahu k ponuke PON2018010 pre odberateľa Ing. G. U.), prenieslo na žalovaného 1/. Pokiaľ žalovaný 1/ chcel v spore uspieť, musel by účinne preukázať, že ku dňu vystavenia tohto potvrdenia v skutočnosti k žiadnemu skutkovému konaniu, ktorým by porušil povinnosť dohodnutú v Zmluve o spolupráci,

nedošlo. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že v prípade, keď súd vychádza z určitej domnienky a predpokladá, že k určitému porušeniu zmluvy došlo na základe predloženého potvrdenia o porušení zmluvy samotným jej porušiteľom, má žalovaný možnosť takýto dôkaz poprieť, avšak musí uniesť nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že vyvráti žalobcom predložený dôkaz, že k porušeniu zmluvy došlo. Preto pokiaľ v Potvrdení o porušení zmluvy žalovaný 1/ potvrdil a uznal zneužitie know-how, obchodných informácií, príp. iných informácií súvisiacich s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu tak, ako je to výslovne uvedené a vymedzené v Potvrdení o porušení zmluvy, ktoré kopíruje čl. 6.4, 6.6 a 6.7 Zmluvy o spolupráci, bolo pre okresný súd podstatné, že v sporovom konaní naozaj žalovaný 1/ nepredložil jediný dôkaz, ktorým by vyvrátil zistenie, ku ktorému okresný súd na základe potvrdenia vydaného žalovaným 1/ dospel. Preto i keď formulácia okresného súdu, z ktorej by vyplývalo, že by mal zaťažiť žalovaného negatórnym dôkazom nebola správna, jej zmysel a účel treba vnímať vo vzťahu k tomu, že žalobca predložil žalovaným vydané Potvrdenie o porušení zmluvy, ktoré mohol žalovaný na základe vlastných skutkových tvrdení a predkladaných dôkazov vyvrátiť, avšak k tomuto v konaní účinne nedošlo. Odvolací súd sa preto síce stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010 (na ktoré poukázali žalovaní v odvolaní) o vymedzení negatívnej dôkaznej teórie, avšak v tomto prípade išlo iba o nevhodne zvolenú formuláciu okresného súdu, ktorej účel a zmysel nadväzoval na unesenie dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k tvrdeniu o porušení zmluvy žalovaným 1/ predložením Potvrdenia o porušení zmluvy. 60. Žalovaní mali v odvolaní tiež za to, že okresný súd neuviedol, ako konkrétne mal žalovaný 1/ porušiť know-how, obchodné informácie, resp. iné informácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu. Túto námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú, pretože okresný súd vymedzil, že k porušeniu know-how, obchodných informácií, resp. iných informácií súvisiacich s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu žalovaným 1/ došlo vypracovaním ponuky a realizáciou obchodu s G. U.. 61. K námietke žalovaných v odvolaní, že okresný súd sa nevenoval preukazovaniu splnenia povinnosti žalobcu vo vzťahu k poskytnutiu know-how žalovanému 1/, odvolací súd uviedol, že tejto okolnosti sa okresný súd skutočne nevenoval, preto v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa k nej musí vyjadriť súd odvolací. Uviedol, že z objektívneho pohľadu poskytnutie know-how žalobcu žalovanému 1/ vyplynulo zo zisteného skutkového stavu, že od roku 2012 konateľ žalovaného 1/ a od roku 2014 priamo žalovaný 1/ pôsobil ako obchodný partner žalobcu, kedy jeho záväzkom bolo umožniť žalobcovi príležitosť uzatvárať obchodné zmluvy v predmete činnosti žalobcu a zabezpečovať prípadnú montážnu činnosť a starostlivosť o klienta, čo mohol vykonávať v prospech žalobcu iba na základe prístupu k obchodným informáciám žalobcu, konkrétne na základe toho, že mu žalobca sprístupnil databázu klientov, poskytol spôsob získania a udržania klienta, technické informácie o zariadeniach súvisiacich s tepelnými čerpadlami, vykurovaním, klimatizačnými a chladiacimi zariadeniami a vzduchotechnikou. Konateľ žalovaného 1/ ani nepoprel, že pred spoluprácou so žalobcom v uvedenom segmente podnikateľsky nepôsobil, preto je dôveryhodné tvrdenie, že kontakty, postupy, technické riešenia a informácie v segmente vykurovania nadobudol práve počas spolupráce so žalobcom od samotného žalobcu. Žalobca nemusel v konaní predložiť žiadne potvrdenie o „odovzdaní a poskytnutí know-how“, keďže know-how nie je jedna samostatná vec, ktorú je možné odovzdať a vrátiť. Know-how je súbor informácií a postupov využívaných v podnikaní, tieto sa nadobúdajú praxou ich postupným používaním. Ide o dynamický súbor informácií, ktoré sa v čase menia, dopĺňajú, vyraďujú a stávajú sa súčasťou know-how až na základe svojho funkčného potenciálu, teda na základe toho, či prispievajú k získaniu a udržaniu klientely podnikateľa. Zároveň know-how nie je obchodné tajomstvo, ktoré by sa v zmysle jeho zákonnej definície vymedzovalo aj dodržaním povinnosti utajenia, hoci podnikateľ má samozrejme záujem na ich ochrane, čo v tomto prípade žalobca zabezpečil v Zmluve o spolupráci dojednaním povinnosti žalovaného 1/ rešpektovať a nezneužiť jeho know-how. 62. Pri posúdení spornej subjektívnej vedomosti žalovaného 1/ o obsahu a poskytnutí know-how žalobcu odvolací súd opakovane zdôraznil, že žalovaný 1/ uzavrel v roku 2014 Zmluvu o spolupráci, v ktorej výslovne uviedol, že zodpovedá jeho slobodnej vôli, vyjadril sa, že jej obsah si prečítal a súhlasí s ním. Uvedené bolo subjektívne žalovanému 1/ zrejmé aj 15. mája 2019, kedy vo vzťahu k uzavretiu obchodu s G. U. na vlastný účet vydal Potvrdenie o porušení zmluvy, kde bol výslovne uvedený aj článok zmluvy reagujúci práve na know-how žalobcu. Aj z uvedeného mal odvolací súd za zrejmé, že ak žalovaný 1/ v roku 2019 vedome pripustil zneužitie know-how žalobcu, musel týmto know-how disponovať, inak by nemal čo zneužiť.

63. Pojem know-how vymedzovali v konaní obe sporové strany, každá zo svojho uhla pohľadu. Okresný súd správne z rôznych možností vymedzenia pojmu know-how sústredil svoju pozornosť na to, že konkrétny prejav činnosti, ktorý sa považoval za porušenie know-how a zneužitie obchodných informácií žalobcu, bolo uzavretie obchodu v rozsahu predmetu činnosti žalobcu žalovaným 1/ na vlastný účet tak, ako táto formulácia veľmi konkrétne a nezameniteľne vyplýva z čl.6.6. Zmluvy o spolupráci a zároveň tak, ako bola veľmi konkrétne uvedená aj v Potvrdení o porušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019, v ktorej bol nakopírovaný o. i. aj čl. 6 bod 6 zmluvy, čo žalovaný 1/ podpísal. Odvolací súd potom všetky námietky žalovaných v súvislosti s know-how, jeho vymedzením a namietaným neposkytnutím zo strany žalobcu posudzoval tiež na základe toho, že strany mali konkrétnu formu zneužitia know-how presne vymedzenú v Zmluve o spolupráci. 64. Pokiaľ ide o osobitosti tvrdení jednotlivých strán v súvislosti s technickým know-how, kedy aj okresný súd uviedol, že technické know-how tvorí inštalačný a užívateľský manuál od spoločnosti Daikin, uvedené považoval odvolací súd vo vzťahu k predmetu konania za nadbytočné a nesúvisiace s uplatneným nárokom. Žalovaní v odvolaní správne poukázali na to, že okresný súd sa nemal zaoberať otázkou technického know-how vo vzťahu k spoločnosti Daikin, pretože v prípade zrealizovania obchodu s G. U. nešlo o dodávku tepelného čerpadla spoločnosti Daikin, a preto aj prípadné knowhow žalobcu viazané na dodávanie tepelných čerpadiel v tomto prípade bolo irelevantné. Zistenie okresného súdu, že technické know-how žalobcu sa viaže aj na inštalačný a užívateľský manuál od spoločnosti Daikin, síce nie je nesprávnym zistením, keďže žalobca poskytuje aj čerpadlá od spoločnosti Daikin, avšak toto konštatovanie, ktoré je samo o sebe správne, považoval odvolací súd vo vzťahu k predmetu rozhodnutia okresného súdu za irelevantné a nadbytočné, avšak nemajúce vzťah k správnosti rozhodnutia okresného súdu. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že pri realizácii zákazky pre G. U. išlo o inštalovanie podlahového kúrenia PYD, ako to aj žalovaní uviedli v odvolaní, s čím sa odvolací súd stotožnil. Skutočnosť, že v danom prípade nebolo porušené technické know-how vo vzťahu k tepelným čerpadlám Daikin, však nemôže prevážiť vyššie odôvodnené zistenie, že konaním žalovaného 1/ došlo k porušeniu obchodných informácií a postupov žalobcu, tých, ktoré nesúvisia s tepelnými čerpadlami Daikin. Žalobca totiž vzhľadom na svoj široký predmet činnosti nedisponuje technickým know-how a obchodným know-how len vo vzťahu k tepelným čerpadlám Daikin. 65. K námietke žalovaných, že súd nevykonával dokazovania v súvislosti so žalobcom uvádzaným knowhow týkajúcim sa podlahového vykurovania a systému PYD, odvolací súd uviedol, že pre rozhodnutie postačovalo, pokiaľ mal okresný súd za preukázané porušenie obchodného know-how, keďže aj to bolo predmetom čl. 6.4, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok na zmluvnú pokutu. 66. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkami žalovaných v súvislosti s know-how ohľadom toho, že majú za to, že žalobca nevlastní žiadne know-how, keďže žalobca preukazoval, že má vytvorený určitý súbor postupov, informácií a nepochybne má aj vytvorenú databázu zákazníkov a spôsob získavania nových zákazníkov tak, ako to v konaní tvrdil a ako to aj v konaní preukazoval. Existenciu knowhow žalobcu žalovaný po 5 rokoch účinnosti zmluvy (od 2014 do 2019) sám potvrdil aj pri vymedzení porušenia zmluvy. 67. Žalovaní v odvolaní namietli, že nakoľko sa predmetný súdny spor týkal dodania systému PYD pre G. U., žalovaný 1/ nemohol použiť a využiť žiadne zo žalobcom uvádzaného obchodného knowhow, nakoľko tieto sa týkali výlučne tepelných čerpadiel. Uvedené však nevyplýva ani z rozhodnutia okresného súdu a už vôbec nie je odrazom tvrdení strán v sporovom konaní. Ako aj okresný súd uviedol vo svojom rozhodnutí pri vymedzení vyjadrení strán, žalobca sa v podaní zo dňa 24. februára 2021 (bod 11 rozhodnutia okresného súdu) výslovne vyjadril, že získané know-how a uvedený spôsob komunikácie so zákazníkom platí nielen pre tepelné čerpadlá, ale aj na klimatizácie a podlahové vykurovanie a ostatné tovary a služby ponúkané žalobcom, pričom tvrdenie, že obchodné know-how sa vzťahuje nielen na tepelné čerpadlá, ale aj na iné produkty a služby, ani v konaní samostatne popreté nebolo. Okresný súd sa preto týmto popretím zaoberať nemohol. 68. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd uzavrel, že skutkový stav zistil okresný súd správne.

69. Vo vzťahu k nesprávne právnemu posúdeniu veci žalovaní namietli nesprávne posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty a namietli aj nevyužitie moderačného práva súdom prvej inštancie. Žalovaní tvrdili, že z odôvodnenia okresného súdu im nie je dostatočne zrejmé, čo súd považoval za zabezpečovanú povinnosť a aká je podľa názoru okresného súdu hodnota zabezpečovanej povinnosti. Z odôvodnenia okresného súdu pritom vyplýva, že účelom zmluvnej pokuty dohodnutej pevnou výškou bolo zabrániť žalovanému 1/ jeho konaniu bez vedomia žalobcu, ktorým by žalovaný 1/ mohol zneužiť know-how a obchodné informácie žalobcu pre seba vo vlastnom mene a počas zmluvy vykonávať činnosť, ktorá bola predmetom podnikania žalobcu bez jeho súhlasu (bod 29 rozhodnutia okresného súdu). Okresný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že zmluvná pokuta bola dojednaná za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti, takže okresný súd aj vymedzil právny záver, že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zabezpečoval povinnosť žalovaného 1/ rešpektovať žalobcove know-how, jeho obchodné aj iné informácie súvisiace s predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu. Okresný súd pritom nevyčíslil konkrétnu hodnotu zabezpečovanej povinnosti, čo však v konaní ani nebolo dôvodné, keďže výšku zabezpečovanej povinnosti si strany dohodli v zmluve o spolupráci vo výške 75.000,-- eur. 70. Zdôrazniac charakter zmluvnej pokuty ako osobitného obchodnoprávneho dojednania uzavretého medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, odvolací súd poukázal na účel a zmysel čl. 6 Zmluvy o spolupráci a uviedol, že vyčíslenie hodnoty zabezpečovanej povinnosti, ktorá by súvisela s ocenením celého súboru know-how, obchodných informácií, postupov, technických informácií a iných informácií žalobcu, nemuselo byť predmetom dokazovania, pretože to bol žalobca a žalovaný 1/, kto si na základe svojej slobodnej vôle v Zmluve o spolupráci určili, že hodnota porušenia povinnosti k takémuto súboru informácií a postupov je práve 75.000,-- eur. Žalobca tak na základe vlastnej vôle prejavil súhlas s tým, že bez ohľadu na to, akú finančnú hodnotu má jeho know-how, aj v prípade, ak by zneužitím jeho obchodných informácií alebo rozšírením jeho know-how alebo uzavretím obchodu žalovaným 1/ na účet žalovaného 1/ vznikla žalobcovi škoda vo výške vyššej ako 75.000,-- eur, tento bol ochotný dohodnúť sa na tom, že by mal nárok iba na zaplatenie 75.000,-- eur. Rovnako žalovaný 1/ uzavretím dohody o výške zmluvnej pokuty na základe slobodnej vôle vyjadril súhlas s tým, že bez ohľadu na finančnú hodnotu know-how aj v prípade, ak by škoda, ktorá vznikne žalobcovi porušením povinnosti žalovaným 1/ napr. uzavretím prípadného obchodu na účet žalovaného 1/ a nie na účet žalobcu, bude nižšia ako 75.000,-eur, uzavrel dohodu práve vo výške 75.000,-- eur. 71. Odvolací súd dodal, že vymedzenie finančnej hodnoty zabezpečovanej povinnosti nie je podstatnou náležitosťou zmluvného dojednania o zmluvnej pokute a osobitne pre know-how platí, že jeho hodnota môže byť iná v čase uzavretia zmluvy a iná v čase porušenia zabezpečovanej povinnosti, keďže jeho finančná hodnota je priamo úmerná jeho rozsahu a spôsobu používania. Pokiaľ informácie zastarajú a nie sú využiteľné, ich finančné ocenenie v čase klesá a naopak, pokiaľ sa databáza zákazníkov rozširuje, obchodné postupy sa precizujú a sú efektívne využívané na úspešné podnikanie, finančné ocenenie know-how rastie. Rovnako dodal, že zmluvná pokuta plní nielen zabezpečovaciu funkciu, ale aj funkciu tzv. paušalizovanej náhrady škody, ktorá znamená, že bez ohľadu na výšku škody vznikne tomu, kto porušil zmluvnú povinnosť, záväzok zaplatiť pokutu v dojednanej výške. Dojednanie zmluvnej pokuty medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti vyjadruje obojstranný súhlas s tým, v akej výške je ten, koho porušenie povinnosti je zmluvnou pokutou zabezpečené, ochotný pripustiť zaplatenie zmluvnej pokuty a zároveň vyjadruje postoj druhej zmluvnej strany, ktorá môže byť poškodená porušením povinnosti, kedy táto vyjadrí ochotu akceptovať zmluvnú pokutu v dohodnutej výške a nie vo výške vyššej. Pokiaľ sa teda vôľa žalobcu a žalovaného 1/ pri uzatváraní zmluvy stretla na výške 75.000,-- eur vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti žalovaného 1/ nezneužiť know-how, obchodné informácie, ako aj iné informácie a postupy žalobcu, konkrétne tým prejavom, že žalovaný 1/ nebude na vlastný účet uzatvárať obchodné zmluvy, ktoré má v zmysle Zmluvy o spolupráci sprostredkovať žalobcovi na účet žalobcu, túto dohodu je nutné rešpektovať. 72. Odvolací súd sa v ďalšom vyjadril k dôvodom okresného súdu, pre ktoré nepristúpil k moderácii výšky zmluvnej pokuty, a to vzhľadom na cenu zákazky pre G. U. 13.414,62 eura, ako aj vo vzťahu k ďalším cenovým ponukám vypracovaným žalovaným 2/. Odvolací súd mal za to, že okresný súd správne vyhodnotil dojednanie o zmluvnej pokute ako dojednanie platné a primerané okolnostiam aj výške zabezpečovanej povinnosti, pretože pri rešpektovaní zmluvnej voľnosti strán bolo právom strán dojednať si výšku zmluvnej pokuty v hodnote 75.000,-- eur, čo vo vzťahu k skutočnosti, že týmto spôsobom prejavili svoj názor na hodnotu nároku na ochranu know-how a obchodných informácií žalobcu, považoval aj

odvolací súd za racionálne, plne odôvodnené konanie podnikateľských subjektov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval výšku zmluvnej pokuty za primeranú. 73. Samotný dôvod, ktorý okresný súd uviedol v súvislosti s tým, že nepristúpil k moderačnému právu súdu, však odvolací súd posúdil právne inak. Mal za to, že v súvislosti s iným právnym posúdením nebolo nutné vyzývať strany na ďalšie vyjadrenia, keďže v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Obdo/1/2019 (R 48/2020) nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s § 382 CSP, ak bez výzvy stranám použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. V prejednávanom prípade odvolací súd neaplikoval iné ustanovenie právneho predpisu, aplikoval iba ustanovenia Obchodného zákonníka o moderačnom práve súdu upravené v § 301 ObchZ. Zároveň obe strany sa k predmetu zabezpečovanej povinnosti už vyjadrili, keď žalobca už vo svojom podaní zo dňa 24. augusta 2020 uviedol, že obsahom záväzku žalovaných bol záväzok nezneužiť know-how a obchodné informácie, čím aj vymedzil predmet zabezpečovanej povinnosti tak, ako ho vnímal žalobca. Rovnako žalovaní v konaní pred okresným súdom vo svojich vyjadreniach, počnúc vyjadrením zo 16. septembra 2021, vymedzovali hodnotu zabezpečovanej povinnosti, keď poukazovali na skutočnosť, že zisk zo zákazky pre G. U. bol cca 2.200,-- eur a výška zmluvnej pokuty predstavuje 25 % celkových ziskov žalobcu, vo vzťahu ku ktorým skutočnostiam mali za to, že dohodnutá zmluvná pokuta je neprimeraná. Odvolací súd upozornil, že pokiaľ žalobca až vo vyjadrení k odvolaniu vyčíslil hodnotu vlastného imania, resp. hodnotu podnikania k roku 2018 a roku 2014, odvolací súd k nim neprihliadol, pretože ide o prostriedok procesného útoku, ktorý nie je novotou a bol použitý až v odvolacom konaní. Vo vzťahu k posúdeniu primeranosti výšky zmluvnej pokuty odvolací súd zdôraznil, že cena zákazky pre G. U., rovnako ako hodnota zisku 2.200,-- eur, na ktorú sa odvolávali žalovaní v priebehu celého konania, nie je pre posúdenie hodnoty zabezpečovanej povinnosti relevantná. Pre posúdenie hodnoty zabezpečovanej povinnosti nie je relevantný obrat žalobcu alebo žalovaného 1/, ani zisk žalobcu alebo žalovaného 1/ z konkrétnej zákazky, rovnako ani zisk žalobcu alebo žalovaného 1/ v priebehu kalendárneho roka tak, ako na to postupne odkazovali žalovaní v priebehu konania. Z procesného hľadiska v danom prípade vychádzal odvolací súd z rovnakého skutkového zistenia, ako súd prvej inštancie, a teda zo zistenia o dohodnutej výške zmluvnej pokuty 75.000,-- eur. 74. Poukázaním na rozhodnutie NS SR R 43/2019 odvolací súd zdôraznil, že primeranosť zmluvnej pokuty je nutné vyhodnotiť nielen vo vzťahu ku dňu uzavretia Zmluvy o spolupráci, ale aj ku dňu porušenia zmluvnej povinnosti, pričom z Potvrdenia o porušení zmluvy vyplýva, že konanie, ktorým bola zmluva porušená, bolo konaním v období od 13. septembra 2018 do 5. decembra 2018. Preto pokiaľ strany následne 15. mája 2019 naďalej zotrvali na svojom zmluvnom dojednaní, v zmysle ktorého mala byť zmluvná pokuta práve 75.000,-- eur, je zrejmé, že túto sami vyhodnotili aj v čase po porušení povinnosti. Žalovaný 1/ pritom nepoprel, že so žalobcom uzavrel Dohodu o zrušení zmluvy. Jeho tvrdenie, že ju uzavieral v tiesni na nátlak, nevyhodnotil ani odvolací súd ako dôveryhodné, keďže uvedené tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Naopak, na Dohodu o zrušení zmluvy umiestnil svoj podpis, čím s ňou vyjadril súhlas. Odvolací súd preto mal za to, že ako podnikateľ pri podnikateľskej činnosti s plnou zodpovednosťou uzavrel právny úkon a je povinný znášať následky, ktoré z takto uzavretého právneho úkonu vyplynú. 75. Vo vzťahu k tvrdeniu o tiesni odvolací súd konštatoval, že okresný súd správne upozornil na skutočnosť, že § 49 OZ sa na právny úkon uzavretý v obchodnom vzťahu v zmysle § 267 ods. 2 ObchZ neaplikuje, preto ani prípadná tieseň nie je dôvodom pre odstúpenie od zmluvy a aj zmluva uzavretá podnikateľom v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok podnikateľa zaväzuje. V obchodných vzťahoch ide o nadradenie princípu „zmluvy sú záväzné“ nad ochranu individuálneho subjektu, ktorá zásada vyplýva z potreby jasnosti obchodných vzťahov, kedy do už raz uzavretej zmluvy je možné jednostranným spôsobom zasiahnuť len veľmi výnimočne. 76. Žalovaní v odvolaní namietli i zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu, kedy poukázali na skutočnosť, že na jednej strane okresný súd odôvodnil rozhodnutie porušením povinnosti vo vzťahu k G. U., ale zároveň poukazoval aj na niekoľkonásobné porušenie zmluvy o spolupráci žalovaným 1/. Odvolací súd sa stotožnil s tým, že dôvodom, pre ktorý okresný súd rozhodol o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, bolo práve porušenie zmluvy vo vzťahu k G. U., okresný súd však musel vyhodnotiť aj skutkové tvrdenia preukázané žalobcom, slúžiace na dokreslenie celkovej situácie, spočívajúce v

tej skutočnosti, že pokiaľ žalovaný 1/ pripravoval cenové ponuky (aj keď nezrealizované v prospech F. G. Lucron Group a.s. a F. U.,), vedome porušoval zmluvu o spolupráci, pretože už aj príprava ďalších zákaziek na účet žalovaného 1/ by bola porušením zmluvy o spolupráci. Z pohľadu zabezpečovanej činnosti je potom jedno, či bolo vytváranie cenových ponúk žalovaným 1/ realizované v systéme CRM OFFERIS alebo v inom systéme, rovnako nie je podstatné, aká bola cena nerealizovaných cenových ponúk. 77. Pokiaľ žalovaní namietli odôvodnenie okresného súdu v bode 29. vo vzťahu k zisku žalovaného 1/, ktorý okresný súd odvodil z hlavnej knihy žalovaného 1/ za roky 2016 až 2018, odvolací súd pripustil, že námietka žalovaného o tom, že okresný súd nerozlišoval medzi pojmami zisk a obrat, je dôvodná. Uvedené mal však odvolací súd za irelevantné vo vzťahu ku skutočnosti, že zabezpečovanou povinnosťou nebol ani zisk ani obrat žalobcu či žalovaného 1/, zabezpečovanou povinnosťou bola povinnosť žalovaného 1/ rešpektovať žalobcom vytvorené jeho vlastné know-how, obchodné postupy, obchodné informácie tým spôsobom, že žalovaný 1/ nebude vykonávať obchody v predmete činnosti žalobcu na vlastný účet, ale naopak ich bude vykonávať na účet žalobcu. Podľa odvolacieho súdu si žalovaný 1/ musel byť od uzavretia zmluvy vedomý toho, že ak sa dopustí konania, ktorým na vlastný účet bude vykonávať obchody v predmete činnosti žalobcu, teda aj predaj podlahového kúrenia, bude povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 75.000,-- eur. Pokiaľ napriek tejto vedomosti obchod v predmete činnosti žalobcu na vlastný účet uzavrel, je pre súd irelevantné, na základe akej motivácie k porušeniu ním prevzatej povinnosti pristúpil, podstatné je, že je povinný znášať následky tohto porušenia tak, ako sa na to on sám zaviazal. Okresný súd sa zároveň vysporiadal s tvrdením o primeranosti alebo neprimeranosti zmluvnej pokuty, keď dospel k záveru, že zmluvná pokuta primeraná je. V bode 29. rozhodnutia okresného súdu je vymedzené, čo bolo účelom dohodnutej zmluvnej pokuty, teda aká povinnosť v ňom bola zabezpečovaná s tým, že táto bola dohodnutá pre každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. 78. Žalovaní v odvolaní namietli tiež konštatovanie okresného súdu, že žalovaný 1/ nežiadal v konaní o moderáciu neprimeranej výšky zmluvnej pokuty. V tejto súvislosti v odvolaní uviedli, že zmluvnú pokutu považovali za absolútne neprimeranú, čo tvrdili v konaní od počiatku. Poukazovali na to, že výška zmluvnej pokuty je vzhľadom na ich ročný obrat a zisk v hrubom nepomere, a teda neprimeraná. Uvedenú odvolaciu námietku však vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú s odôvodnením, že ani žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ v konaní pred okresným súdom skutočne využitie moderačného práva súdu v žiadnom zo svojich vyjadrení nenavrhli a že v konečnom dôsledku žalovaní ani v odvolaní netvrdia, že by v niektorom zo svojich vyjadrení alebo na niektorom z vykonaných pojednávaní využitie moderačného práva súdu navrhli. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomenul, že i keď právna prax v tejto otázke doposiaľ jednoznačné stanovisko nezaujala, obchodná doktrína jednotne vychádza zo záverov, že zo znenia § 301 ObchZ nič nenasvedčuje tomu, že by súd mohol využiť svoje moderačné právo z úradnej povinnosti bez toho, aby ho o to požiadal dlžník (Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, C. H. Beck 2022, str. 1267, zhodne Ovečková, O.: Zmluvná pokuta, lura Edition, 2011, Mamojka, M.: Obchodný zákonník, Velký komentár, Eurokodex, 2016, str. 32). Dôvodil tiež odkazom na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 5Cmo/320/2004 zo dňa 26. októbra 2004, v zmysle ktorého „zmluvnú pokutu je možné v zmysle § 301 ObchZ znížiť iba na návrh účastníka, a to iba v konaní o zaplatenie tejto pokuty. Nie je na ľubovôli súdu, či pokutu zníži. Ak sú pre to podmienky podľa uvedeného ustanovenia, svoje moderačné oprávnenie použije. Nemôže však tak urobiť len zo svojej iniciatívy bez toho, aby sa toho zmluvné strany v konaní domáhali“. Vo vzťahu k rozhodnutiam súdov Českej republiky odvolací súd vyslovil, že i keď netvoria vzťahu ustálenú judikatúru slovenských súdov, rozhodnutia, ktoré boli prijaté za rovnakej právnej úpravy, predstavujú cenný zdroj inšpirácie a doktrína aj súdy z nich vychádzajú vtedy, ak ich presvedčili svojou argumentačnou silou. Poukázal ďalej na to, že od účinnosti Civilného sporového poriadku návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty je procesným využitím prostriedku procesnej obrany, ktorú nemôže súd vzniesť za žalovanú stranu sám. V konečnom dôsledku súd nie je oprávnený znížiť zmluvnú pokutu pod hranicu škody, ktorá porušením povinnosti oprávnenému vznikla. Zo strany žalobcu je tak nutná vedomosť o tom, že žalovaný sa domáhal zníženia zmluvnej pokuty moderačným právom súdu za tým účelom, aby v rámci prostriedkov procesného útoku mohol preukázať výšku škody a tým mohol determinovať minimálnu hranicu zmluvnej pokuty, na ktorú by mal nárok vo vzťahu k spôsobenej výške škody. Bez ustálenia výšky škody zo strany žalobcu by totiž súd ani nemal akým spôsobom pristúpiť k moderácii zmluvnej pokuty, keďže je zo zákona viazaný tým, že táto nesmie byť nižšia ako škoda. O to dôležitejší je procesný úkon žalovaného, ktorý musí navrhnúť zníženie podľa jeho názoru neprimeranej zmluvnej pokuty tak, aby mal žalobca následne možnosť sa na túto situáciu pripraviť a preukázať výšku škody. V priebehu konania pred okresným súdom však žalovaní moderáciu

zmluvnej pokuty nenavrhli ani raz. Z textu odôvodnenia okresného súdu však na rozdiel od uvedeného vyplýva, že tento zvažoval využitie moderačného práva súdu aj bez návrhu, dospejúc k záveru, že by k takejto moderácii nepristúpil vo vzťahu k tomu, že považoval dojednanie zmluvnej pokuty za primerané vzhľadom na všetky zistené skutkové okolnosti. Pokiaľ teda okresný súd k využitiu moderačného práva ex-offo nepristúpil, nie je v tomto prípade možné preskúmať, či by takéto oprávnenie mal, alebo nemal. 79. Pokiaľ odvolací súd pripustil, že môže byť otázkou výkladu, či je možné aplikovať moderačné právo súdu ex-offo súdom prvej inštancie, uvedené neplatí pre vznesenie návrhu na využitie moderačného práva súdom v odvolacom konaní. Uviedol, že v zmysle Civilného sporového poriadku je jednoznačné, že návrh vznesený na moderáciu súdu až v odvolacom konaní už je aplikáciou prostriedkov procesnej obrany po zákonom určenej koncentrácii konania (§ 154 CSP), a preto k takémuto návrhu odvolací súd prihliadnuť ani nemohol. Tento prostriedok procesnej obrany mal žalovaný možnosť využiť od svojho prvého podania v odpore proti platobnému rozkazu až do posledného pojednávania pred ukončením dokazovania okresným súdom. Keďže sám upozorňoval na neprimeranosť zmluvnej pokuty, nič mu nebránilo požiadať o aplikáciu práve tohto ustanovenia. Odvolací súd zdôraznil, že rovnako ako strany súkromnoprávnych vzťahov disponujú zmluvnou voľnosťou pri vstupovaní do svojich právnych vzťahov, rovnako majú širokú dispozičnú autonómiu pri uplatňovaní prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v rovine procesného práva. Voľba týchto prostriedkov je plne v ich dispozícii a rovnako si znášajú následky svojich rozhodnutí. Pokiaľ určitý prostriedok procesnej obrany alebo útoku neaplikujú včas, má to za následok, že v zmysle zákonnej koncentrácie k nemu už odvolací súd prihliadnuť nemôže, nakoľko by tým narušil rovnosť zbraní účastníkov konania osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že nejde o spor so slabšou stranou. 80. Pokiaľ sa žalovaní v uvedenej súvislosti domáhali aj toho, že § 301 ObchZ je kogentným hmotnoprávnym ustanovením upravujúcim výlučné právo súdu tak, že strany nemajú právo doň zasahovať, odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že § 301 ObchZ má kogentný charakter, nedáva odpoveď na otázku, či sa moderačné právo súdu aplikuje na návrh, alebo ex-offo. Kogentnosť citovaného ustanovenia vyjadruje toľko, že sporové strany nemôžu súdu zabrániť v aplikácii moderačného práva, ak má súd za to, že sú splnené všetky podmienky na jeho aplikáciu. Podľa odvolacieho súdu však okresný súd v tomto prípade správne dospel k záveru, že podmienky na jeho aplikáciu splnené neboli. Vo vzťahu k rozhodnutiam, na ktoré v súvislosti s moderáciou zmluvnej pokuty žalovaní odkazovali (Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/93/2004, Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2015, I. ÚS 266/2006), odvolací súd uviedol, že tieto všeobecne vymedzujú postup súdu v prípade aplikácie moderačného práva súdu, keďže však okresný súd dospel k záveru o primeranosti zmluvnej pokuty, rozhodnutia smerujúce k vymedzeniu podmienok, za akých je možné neprimeranú zmluvnú pokutu moderovať, sa na vec neaplikujú. 81. K námietke žalovaných, že žalobca nepoprel výšku ušlého zisku žalovaného 1/ zo zákazky pre G. U., odvolací súd uviedol, že výška hodnoty zákazky pre G. U. nie je pre posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty relevantná, pretože relevantná je iba hodnota zabezpečovanej povinnosti, teda hodnota celého súboru know-how a nie hodnota zisku alebo obratu z konkrétnej zákazky. Hodnotu ochrany know-how si strany vo vzťahu k rešpektovaniu zákazu uzatvárania obchodov žalovaným 1/ na vlastný účet v rozsahu činnosti žalobcu vymedzili vo výške 75.000-- eur. 82. Za irelevantnú odvolací súd vyhodnotil i námietku žalovaných, keď sa domáhali toho, že súd si mal z nimi predložených písomných dokladov preveriť zisk zákazky pre G. U.. Odvolací súd považoval za neprípustné, aby si okresný súd musel vypočítavať z predložených dokladov sám hodnotu zisku zákazky, a to tým, že by od ceny diela odpočítaval nákladové faktúry subdodávateľov a následne sám odpočítaval 21 % daň z príjmu právnických osôb (ako sa toho domáhali odvolatelia). Vo vzťahu k princípu dokazovania poukazom na § 132 ods. 2 CSP uviedol, že súd nezískava skutkové tvrdenia z priložených dôkazov bez toho, aby tieto skutkové tvrdenia uviedli strany. V danom prípade nemal okresný súd dôvod preskúmavať presnú výšku zisku žalovaného 1/ zo zákazky pre G. U., ktorú žalovaní v konaní uvádzali v približnej hodnote vo výške 2.200,-- eur, keďže táto výška aj tak nebola vo vzťahu k posúdeniu neprimeranosti zmluvnej pokuty relevantná. 83. Žalovaní v odvolaní s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2019 vymedzovali skutočnosti, na ktoré sa mal súd zamerať pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty. S uvedenými námietkami sa pritom okresný súd v jednotlivostiach vysporiadal, keď dospel k záveru, že poskytovanie produktov a služieb v oblasti podlahové kúrenia bolo predmetom činnosti žalobcu a pokrývala ho

Zmluva o spolupráci. K záveru okresného súdu o primeranosti zmluvnej pokuty odvolací súd zdôraznil, že zisk žalovaného 1/ nebol kritériom pre vyčíslenie hodnoty zabezpečovanej povinnosti. K tvrdeniu, že súd mal prihliadnuť k tomu, že žalovaný 1/ v prípade zákazky pre G. U. konal aj na prospech žalobcu, nakoľko mu zabezpečil predaj tepelného čerpadla žalobcom, odvolací súd uviedol, že ide o dezinterpretáciu skutočnosti, pretože zo strany žalovaného 1/ nešlo o„láskavosť” v prospech žalobcu, pokiaľ mu zabezpečil dodanie čerpadla G. U., ale išlo o realizáciu povinnosti, na ktorú sa sám žalovaný 1/ dobrovoľne zaviazal v Zmluve o spolupráci. Odvolací súd pripomenul, že žalovaný 1/ sa zároveň zaviazal aj na zabezpečovanie zákaziek v oblasti podlahového kúrenia, preto naopak, pokiaľ G. U. ponúkol zhotovenie zákazky vo vzťahu k tepelnému čerpadlu v mene žalobcu, mal mu rovnako ponúknuť aj vyhotovenie podlahového kúrenia v mene žalobcu, a nie naopak. 84. V súvislosti s rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2019 žalovaní v odvolaní zvolili aj novú líniu obrany, a to prostredníctvom poukazovania na to, či zmluvná pokuta zabezpečuje hlavnú alebo vedľajšiu povinnosť. Odvolací súd však zdôraznením, že diskusia na tému, či v danom prípade išlo o porušenie hlavnej alebo fakultatívnej povinnosti, nebola stranami vedená v konaní pred okresným súdom, vyhodnotil, že pokiaľ žalovaní uvedený prostriedok procesnej obrany nevzniesli v konaní pred okresným súdom, okresný súd nemal dôvod ho vyhodnocovať a odvolací súd sa ním ani nemôže zaoberať. 85. Odvolací súd nepovažoval za relevantné ani tvrdenia žalovaných, že žalobcov zisk stále rastie aj po roku 2018. Skutočnosť, že žalobca je vo svojej podnikateľskej činnosti natoľko úspešný, že dokáže zvyšovať svoj zisk, nemôže zvrátiť skutočnosť, že zo strany žalovaného 1/ došlo k porušeniu Zmluvy o spolupráci, čo v konečnom dôsledku aj sám žalovaný 1/ Potvrdením o porušení zmluvy pripustil. 86. K námietke žalovaných, že neprimerane vysoká zmluvná pokuta, ktorej výška je v rozpore s dobrými mravmi, môže zakladať neplatnosť dohody o zmluvnej pokute, na ktorú by mal súd prihliadať ex offo, odvolací súd poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2015 uviedol, že prípadná neprimeranosť zmluvnej pokuty je dôvodom pre aplikáciu moderačného práva súdu, ktorého využitie však v konaní nebolo ani navrhnuté, nezakladá neplatnosť dohody o zmluvnej pokute. V danom prípade nebola zmluvná pokuta naviazaná na cenu diela, preto rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 266/06, na ktoré odkazovali žalovaní v odvolaní, nie je možné aplikovať. Rovnako v danom prípade zmluvná pokuta nezabezpečovala 3-násobok zabezpečovanej čiastky, takže nie je možné aplikovať ani rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2019, ktorým žalovaní tiež dôvodili. Zmluvná pokuta nebola naviazaná na zisk, ani ročný obrat, ale bola naviazaná na zabezpečovanú povinnosť, ktorou bolo rešpektovanie know-how žalobcu, obchodných a iných informácií, inak povedané ochrana týchto informácií v prospech žalobcu tak, aby nedochádzalo k ich zneužívaniu prostredníctvom konkrétne vymedzenej činnosti, ktorou je uzatváranie obchodov v predmete činnosti žalobcu na účet žalovaného 1/. 87. V uvedenej súvislosti žalovaní v odvolaní uviedli, že zisťovanie hodnoty žalobcovho knowhow a obchodných informácií by pre posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty nemalo žiadne opodstatnenie; stotožniac sa s uvedenou námietkou odvolací súd uviedol, že v danom prípade nebolo podstatné, aká je reálna hodnota žalobcovho know-how a jeho obchodných informácií. Hodnotu zabezpečovanej povinnosti strany neurčili, ale určili si hodnotu porušenia zabezpečovanej povinnosti, a to na základe vlastnej dispozičnej autonómie. Nepriamo tým vyjadrili svoj postoj k zabezpečovanej hodnote. Žalobca pristúpil k tomu, že hodnota porušenia jeho know-how a obchodných informácií bude len vo výške 75.000,-- eur, aj keby ich skutočná hodnota bola oveľa vyššia. Žalovaný pristúpil k tomu, že hodnota zneužitia žalobcovho know-how a obchodných informácií je vo výške až 75.000,-- eur, aj keby škoda spôsobená porušením povinnosti bola v skutočnosti nižšia, a teda rešpektovaním zmluvnej autonómie strán bola hodnota porušenia povinnosti ustálená na hodnote 75.000,-- eur. Odvolací súd vyslovil, že vo vzťahu k know-how úspešného podnikateľského subjektu je dôvodné sa domnievať, že jeho reálna finančná hodnota je niekoľkonásobne vyššia než dojednaná zmluvná pokuta. Dohoda o zmluvnej pokute ako paušalizovanej sume mala v zmysle vyjadrení žalobcu predísť komplikovanému postupu, kedy by sa na základe znaleckého ocenenia know-how (ktorého hodnota sa v čase mení) mala ustáliť jednak hodnota know-how a jednak výška škody, ktorá by vznikla zo zneužitia tohto know-how. Uvedené strany odvrátili tým, že si zmluvnú pokutu dohodli vo výške 75.000,-- eur, s čím sa žalovaný 1/ pri uzavretí Zmluvy o spolupráci zrejme stotožnil, keďže ju uzavrel.

88. Žalovaní mali za to, že konštatovanie okresného súdu, že za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti by žalobcovi prislúchal nárok na zmluvnú pokutu a zároveň že stačí preukázať, či zmluvu porušil jedenkrát alebo desaťkrát a že žalobca neuplatňuje za každý prípad samostatne 75.000,-- eur, je vo vzájomnom rozpore. Odvolací súd však uvedené odôvodnenie okresného súdu za rozporné nepovažoval, pretože okresný súd vychádzal z premisy, že na strane žalobcu vznikol nárok za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti, teda v prípade, ak by žalobca tvrdil aj porušenie ďalších povinností, mohol si to uplatniť aj z neho. Následné konštatovanie okresného súdu, že žalobca neuplatňuje za každý prípad samostatne 75.000,-- eur tiež vychádza z vyjadrení žalobcu, ktorý uplatnil 75.000,-- eur iba za jedno porušenie, teda nie za každý prípad porušenia napriek tomu, že žalobca v konaní preukazoval aj vytvorenie nezrealizovaných cenových ponúk a predkladal doklady vo vzťahu k ďalšej zrealizovanej zákazke PYD (p. G.). Z tohto konania si žalobca žiadnu zmluvnú pokutu neuplatňoval, preto konštatovanie okresného súdu, že si neuplatňuje za každý prípad samostatne 75.000,-- eur, vyhodnotil odvolací súd ako súladné so zisteným stavom veci. 89. Žalovaní v odvolaní uviedli, že sám žalobca potvrdil neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty, okresný súd na pojednávaní dňa 4. apríla 2022 uviedol „Stačí preukázať, že porušil, či to bolo jedenkrát alebo desaťkrát, ale porušil, neuplatňuje za každý prípad samostatne tých 75.000,-- eur”, na čo žalobca uviedol: „To by bolo neprimerané“. Z uvedeného odvolatelia vyvodili, že žalobca mal ním uplatnený nárok na zmluvnú pokutu sám za neprimeraný. Odvolací súd mal za to, že ide o dezinterpretáciu vyjadrenia žalobcu. Odvolací súd vníma vyjadrenie žalobcu: „To by bolo neprimerané” ako vyjadrenie jeho názoru na situáciu, že ak by za každé jedno porušenie Zmluvy o spolupráci žalovaným 1/ uplatňoval 75.000,-- eur voči žalovanému 1/, to by bolo neprimerané, uvedené vyjadrenie sa však nevzťahovalo na jednorazové uplatnenie nároku na zmluvnú pokutu v dohodnutej výške 75.000,-- eur. 90. Žalovaní v odvolaní namietli aj záver okresného súdu, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ bol uzavretý obchodnoprávny vzťah a mali za to, že ide o tzv. zastretý pracovný pomer, pokiaľ žalobca uzavrel zmluvu o spolupráci so žalovaným 1/ ako spoločnosťou s ručením obmedzeným. Žalovaní už v konaní pred okresným súdom namietli charakter právneho vzťahu žalovaného 1/ a žalobcu a domáhali sa aplikácie § 83a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákonník práce“ alebo „ZP“), nad rámec čoho v odvolaní uvádzali žalovaní aj tie námietky, ktoré v konaní pred okresným súdom nevzniesli. V tejto súvislosti mali za to, že záver okresného súdu o obchodnoprávnom charaktere vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ je popretím kogentného charakteru právnym noriem v Zákonníku práce, a to prostredníctvom vymedzenia závislej práce v § I ods. 3 Zákonníka práce. Vyjadrili presvedčenie, že rešpektovanie kogentných noriem je verejne žiadúcim javom zabezpečujúcim ochranu spoločensky významných záujmov a hodnôt. Odvolací súd, zhodne s okresným súdom, práve v záujme rešpektovania kogentných noriem, a teda v záujme ochrany spoločensky významných záujmov a hodnôt aplikoval pri posúdení právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ kogentné § 261 ObchZ, ktoré je v zmysle kogentného § 263 ObchZ ustanovením, od ktorého sa strany nemôžu ani odchýliť, ani ho nemôžu vylúčiť. Odvolací súd konštatoval, že pri uzavretí zmluvy o spolupráci v roku 2014 túto uzavrel žalobca ako spoločnosť s ručením obmedzeným so žalovaným ako spoločnosťou s ručením obmedzeným, a to v súvislosti s predmetom svojej podnikateľskej činnosti, na základe čoho okresný súd správne posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah obchodnoprávny. Námietku o tzv. zastretom výkone práce prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným vyhodnotil odvolací súd ako účelovú obranu, ku ktorej pristúpil aj žalovaný 1/ až v priebehu konania. Z celkového kontextu vzťahu medzi žalobcom a konateľom žalovaného 1/ vyplýva, že konateľ žalovaného 1/ ako fyzická osoba podnikateľ už vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu so žalobcom prostredníctvom Zmluvy o obchodnej spolupráci č. ZOS 01/2012 zo dňa 1. marca 2012. Fyzická osoba žalovaný 2/ si na základe vlastného výberu zvolil výkon podnikania práve vo forme spoločnosti s ručením obmedzeným a až následne, už ako žalovaný 1/, uzavrel dňa 1. marca 2014 zmluvu so žalobcom, v ktorej si vymedzil vzájomné práva a povinnosti v súlade s predmetom svojej podnikateľskej činnosti ako právnickej osoby obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným. Skutočnosť, že v prípade jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným je spoločníkom spoločnosti štatutárnym orgánom a v určitých prípadoch aj osobou vykonávajúcou reálnu činnosť spoločnosti tá istá fyzická osoba, nezakladá bez ďalšieho dôvod predpokladať, že ide o zastretý pracovný pomer. K rozhodnutiam NS SR, na ktoré žalovaní poukazovali, odvolací súd uviedol, že aj z týchto vyplýva, že by v danom prípade muselo ísť o prácu, ktorá má jednoznačné črty závislej práce. Zdôraznil, že žalovaný 1/ na svoje tvrdenia o závislom charaktere výkonu práce nepredložil žiaden dôkaz. Skutočnosť, že podnikal v rovnakých priestoroch ako žalobca, ani skutočnosť, že mohol

využívať pre svoju prácu technické zariadenie a systémy žalobcu, nie je dôkazom o závislom charaktere práce. V konaní bolo naopak preukázané, že žalovaný 1/ vykonával obchody aj nad rámec spolupráce so žalobcom (konkrétne obchod s G. U.), takže svoju podnikateľskú činnosť vykonával aj nad rámec obchodnej spolupráce so žalobcom. Na základe uvedeného tvrdenie žalovaného 2/, že jeho vzťah ku žalobcovi mal charakter zamestnaneckého vzťahu, ktoré bolo žalobcom dôrazne popreté, vyhodnotil odvolací súd ako nedôveryhodné, konštatujúc, že konateľ žalovaného 1/ zrejme využíval všetky benefity pôsobenia prostredníctvom obchodnej spoločnosti, a to na základe vlastnej voľby, preto sa nemôže domáhať toho, že vlastne nepôsobil ako obchodná spoločnosť, ale mal pocit, že je zamestnancom spoločnosti. Na základe uvedeného odvolací súd vo vzťahu k predmetnej námietke uzavrel, že okresný súd správne vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako vzťah obchodnoprávny. Dodal, že rešpektovanie dispozičnej autonómie strán a prihliadnutie na vôľu zmluvných strán manifestovanú v Zmluve o spolupráci, rovnako ako rešpektovanie vôle žalovaného 1/ manifestovanej v Dohode o zrušení zmluvy a vo vyjadrení v Potvrdení o porušení zmluvy, je typickou črtou práve obchodnoprávnych vzťahov, pričom všetky tieto právne úkony žalovaného 1/, ktoré urobil ako spoločnosť s ručením obmedzeným, sú úkony v obchodnoprávnom vzťahu a ako k takým k nim aj odvolací súd prihliadal. 91. Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaných spočívajúcu v tvrdení, že vo vzťahu k ručiteľskému záväzku okresný súd vo väčšine neprihliadal na ich tvrdenia a argumenty a že sa s nimi nevysporiadal, a to poukazom na bod 30. prvoinštančného rozsudku, v ktorom okresný súd odôvodnil, prečo neprihliadol k tvrdeniu žalovaných o ručiteľskom vyhlásení žalovaného 2/, konkrétne že § 49a OZ o právnom úkone uzavretom v tiesni sa v obchodnoprávnych vzťahoch na základe § 267 ods. 2 ObchZ neaplikuje. 92. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaných o tom, že nie je zrejmé, ako žalobca súdu ozrejmil situáciu, ak na preukázanie svojich tvrdení o situácii v rámci ukončenia spolupráce nepredložil žiaden dôkaz a rovnako ako žalovaní aj on iba predniesol súdu svoj pohľad na vec, odvolací súd zdôraznil, že žalobca okrem Dohody o zrušení zmluvy, ktorej súčasťou je aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného 2/, predložil v konaní aj Potvrdenie žalovaného 1/ o porušení zmluvy, pričom v predložených dokumentoch sú obsiahnuté podpisy žalovaného 1/ a v prípade Dohody o zrušení zmluvy aj samostatný podpis žalovaného 2/ ako ručiteľa. S umiestnením svojho podpisu na Dohodu o zrušení zmluvy vyjadril žalovaný 1/ súhlas so zrušením zmluvy a zároveň žalovaný 2/ urobil ručiteľské vyhlásenie, ktoré je v zmluve obsiahnuté. Žalobca teda preukázal, že žalovaný 2/ ručiteľské vyhlásenie osobne urobil, čo ani sám žalovaný 2/ nepoprel. Odvolací súd zdôraznil, že nebolo úlohou žalobcu dokazovať okolnosti uzatvorenia Dohody o zrušení zmluvy a vydania ručiteľského vyhlásenia žalovaným 2/, pretože žalobca predložil dokumenty, z ktorých súhlas žalovaného 1/ so zrušením zmluvy a ručiteľské vyhlásenie žalovaného 2/ vyplýva. Pokiaľ žalovaný 2/ tvrdil iné skutočnosti ohľadom okolností, za ktorých táto zmluva bola podpísaná, resp. okolnosti za akých toto ručiteľské vyhlásenie bolo urobené, dôkazné bremeno zaťažovalo práve žalovaného 2/, ten však predložil iba všeobecné tvrdenia, z ktorých vyplývala obrana, ktorá k nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Žalovaným vytkol, že nesprávne prenášajú dôkazné bremeno na žalobcu, nakoľko akékoľvek okolnosti, ktoré žalovaný 2/ tvrdil, ktoré mali poprieť existenciu alebo platnosť ručiteľského vyhlásenia, bol povinný preukazovať žalovaný 2/. Za procesne správne považoval odvolací súd postup okresného súdu, keď pripísal vyššiu dôkaznú silu listine predloženej žalobcom, než všeobecným tvrdeniam žalovaného. Odvolací súd upozornil i na to, že žalovaný 1/ prostredníctvom svojho konateľa, rovnako ako žalovaný 2/ pri prevzatí ručiteľského vyhlásenia, urobili uvedené úkony ako osoby, ktoré sú plne spôsobilé na právne úkony, preto sa predpokladá, že si boli plne vedomé následkov takto urobených právnych úkonov. Žalovaný 2/ uviedol ručiteľské vyhlásenie za žalovaného 1/ vo vzťahu k zmluvnej pokute v čase, keď si bol vedomý porušenia zmluvy o spolupráci žalovaným 1/ tak, ako to vyplýva z písomného Potvrdenia o porušení zmluvy, ktoré žalovaný 1/ vydal v ten istý deň ako žalovaný 2/ urobil ručiteľské vyhlásenie dňa 15. mája 2019. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný 2/ urobil ručiteľské vyhlásenie pri plnom vedomí skutočnosti, že žalovaný 1/ porušil svoju povinnosť zo zmluvy a napriek tomu žalovaný 2/ prevzal ručiteľské vyhlásenie za prípadné zaplatenie zmluvnej pokuty. Bez ohľadu na dôvody, ktoré motivovali žalovaného 2/ takéto ručiteľské vyhlásenie vydať, toto ručiteľské vyhlásenie je vzhľadom na jeho obsah platné, a teda žalovaného 2/ zaväzuje. V konaní žalovaný 1/ zároveň nepredložil dôkaz na tvrdenie, že mu dokumenty žalobcom boli „podsunuté” a že ich podpísal bez toho, aby si ich naštudoval a vedel čo podpisuje. Ak by však aj takáto situácia nastala (čo nebolo preukázané), skutočnosť, že si žalovaný 2/ neprečítal to, čo podpisuje, ho nezbavuje zodpovednosti za ním urobený právny úkon a samé o sebe to nespôsobuje ani neplatnosť právneho úkonu. Odvolací súd poukázal na to, že v Dohode o zrušení zmluvy strany v čl. IV

ods. 4, 5 výslovne uviedli, že táto zmluva sa uzatvára slobodne, vážne, určite, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok a na dôkaz úplnej a konečnej vôle túto podpisujú oprávnení zástupcovia oboch zmluvných strán. Pokiaľ túto zmluvu podpísal v danom prípade konateľ žalovaného 1/, za žalovaného 1/ a zároveň ju podpisoval aj v pozícii žalovaného 2/, teda ako ručiteľ, tak z ním uzavretej zmluvy vyplýva, že to vykonal slobodne, vážne, určite, nie v tiesni a pokiaľ tomu tak nebolo, zmluvu uzavrieť nemal. Uviedol, že v rovine obchodného práva je chránená dobrá viera zmluvných strán, v tomto prípade dobrá viera žalobcu, že žalovaný 1/ si je vedomý toho, čo podpisuje. Spor nemá charakter sporu s ochranou slabšej strany, kedy v prípade spotrebiteľských sporov súdy v určitých prípadoch vychádzajú aj z premisy, že spotrebiteľ si nie je vedomý toho, na čo sa zaviazal. Žalovaný 2/ však vykonal ručiteľské vyhlásenie v súvislosti s obchodnoprávnym vzťahom medzi žalobcom a žalovaným 1/, na základe čoho sa aj jeho ručiteľský vzťah spravuje Obchodným zákonníkom. Ručiteľ v danom prípade vedel o porušení zmluvnej povinnosti žalovaným 1/, napriek tomu prevzal ručiteľský záväzok aj za zmluvnú pokutu, o ktorej si bola vedomý, že je vo výške 75.000,-- eur, ktorá bola okrem iného uvedená aj v Dohode o zrušení zmluvy, takže nebola v čase vydania ručiteľského vyhlásenia žalovanému 2/ neznáma. 93. Odvolatelia v závere označili nárok uplatnený žalobcom v konaní za šikanózny výkon práva a cieľavedomé konanie žalobcu za účelom likvidácie žalovaného 1/, čo podľa ich názoru ostalo súdom prvej inštancie nepovšimnuté. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd zotrval na premise, že v priestore obchodného práva sú konajúce subjekty plne zodpovedné za svoje rozhodnutia, znášajú si ich následky a súd nie je oprávnený vstupovať do dispozičnej autonómie strán manifestovanej v znení zmluvy. Uviedol, že zmluvná pokuta nie je v povinnou náležitosťou zmluvy a pokiaľ si ju strany dohodnú, dohodnú si ju vedome a dobrovoľne, pričom pri posudzovaní zmluvných pokút má prednosť zmluvná voľnosť strán, ktoré si vymedzia zabezpečovanú hodnotu povinností výškou dohodnutej zmluvnej pokuty a súd je oprávnený vstupovať do ich dispozičného priestoru len v medziach svojho moderačného práva, ktoré však v priebehu tohto konania nebolo aktivované. Bolo v procesnej dispozícii žalovaných zvážiť, či budú žiadať moderáciu zmluvnej pokuty, k takémuto návrhu však nepristúpili a v odvolacom konaní už tento spôsob procesnej obrany uplatniť nemohli. 94. K vyjadreniam a dôkazom predloženým stranami v odvolacom konaní prihliadal odvolací súd v zmysle § 373 ods. 4 CSP, v zmysle ktorého novotu (§ 366 CSP) nie je možné v odvolacom konaní uplatniť po uplynutí lehoty na vyjadrenie k odvolaniu. Zároveň vzhľadom na zákonnú koncentráciu konania (§ 154 CSP) nie je v odvolacom konaní možné uplatniť žiadne prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré nespĺňajú náležitosti novoty. V zmysle uvedeného tak vyjadrenia žalovaných v odvolacej replike, žalobcu v odvolacej duplike a v doplnení dupliky nemohli ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu, čo platí aj pre vyjadrenie žalovaných, elektronicky doručené žalovanými odvolaciemu súdu deň pred vyhlásením rozhodnutia, ktoré ale bolo odvolaciemu senátu predložené až po vyhlásení rozhodnutia. Napriek tomu ho odvolací súd v zmysle procesných pravidiel doručil žalobcovi na vedomie. V závere zdôrazniac, že odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, odvolací súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu podstatných dôvodov uvedených v odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. 95. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešným žalovaným a vzhľadom na solidárny charakter záväzku žalovaných rozhodol o spôsobe náhrady trov konania tak, že v rozsahu poskytnutého plnenia náhrady trov jedným zo žalovaných zaniká druhému žalovanému povinnosť plnenia. 96. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaní (č. l. 814 - 831 spisu), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení§ 420 písm. f) CSP, zároveň § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Zhrnúc skutkový stav veci, citujúc článok 6 Zmluvy o spolupráci a konštatujúc záver odvolacieho súdu, podľa ktorého sa žalovaný 1/ mal dopustiť porušenia zmluvnej povinnosti tak, že „obchodné postupy a informácie žalovaný 1/ zneužil (konkrétne činnosťou presne vymedzenou čl. 6.6 uzavretím obchodu s potencionálnym zákazníkom žalobcu na svoj vlastný účet“, zamerali sa žalovaní (v ďalšom texte tiež ako „dovolatelia“) na dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, ktorého naplnenie vzhliadli v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k ich argumentácii založenej na charaktere zmluvy o spolupráci, súčasne nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k ich právnej argumentácii ohľadom neexistencie žalobcovho know-

how a v celkovej zmätočnosti, nepresvedčivosti a vzájomnom rozpore v tvrdeniach odvolacieho súdu, pokiaľ ide o otázku žalobcovho know-how. 96.1. Vo vzťahu k svojim tvrdeniam o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúceho sa charakteru zmluvy o spolupráci dovolatelia argumentovali tým, že v priebehu konania na súde prvej inštancie a zároveň aj v odvolaní namietali charakter právneho vzťahu založený Zmluvou o spolupráci, pričom ich námietky spočívali v tom, že Zmluva o spolupráci by mala byť posúdená a vyhodnotená prostredníctvom noriem Zákonníka práce. Dôvodili tým, že vo vyjadrení datovanom dňa 13. septembra 2021, v časti označenej VII., vykonali analýzu § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce s dôrazom na konkrétne dojednané ustanovenia zmluvy o spolupráci, napriek tomu súd prvej inštancie sa s ich argumentami v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevysporiadal, len stroho konštatoval, že Zmluva o spolupráci obsahuje podstatné náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. ObchZ, zároveň i prvky zmluvy o dielo podľa § 536 ods. 1 ObchZ, súčasne poukázal na znenie čl. 10 bod 3 Zmluvy o spolupráci, v ktorom si strany sporu vylúčili vznik pracovnoprávneho a iného obdobného pomeru. Tento tvrdený nedostatok podľa ich názoru neodstránil ani súd odvolací, ktorý v bode 226 napádaného rozhodnutia formálne zhrnul ich námietku ohľadom aplikácie Zákonníka práce na Zmluvu o spolupráci, avšak v ďalších odsekoch už zmluvu odrobil právnemu rozboru prostredníctvom noriem Obchodného zákonníka. Odvolací súd tak podľa ich tvrdenia poskytol výklad, ktorý nereflektuje na ich právnu argumentáciu, keďže neposkytol odpoveď na to, ktorý z definičných znakov závislej práce nie je v okolnostiach daného prípadu naplnený, akú váhu odvolací súd priznal jednotlivým znakom závislej práce v súdenom prípade a ako tieto vstupovali do rozhodovania o záveroch o absencii závislej práce, na strane druhej však odvolací súd v bode 227 a nasl. dovolaním napadnutého rozsudku poskytol odpovede na nimi nepoložené otázky. 96.2. Dovolatelia nesúhlasia so zdôvodnením obchodnoprávneho charakteru Zmluvy o spolupráci, ktoré poskytol odvolací súd; uviedli, že z ustanovení Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že nie je rozhodujúca právna forma účastníkov zmluvy, resp. ich „status“, ale len a výlučne charakter činnosti, ktorá je predmetom dojednania. Táto však zo strany súdu prvej inštancie a ani zo strany odvolacieho súdu skúmaná nebola, v dôsledku čoho sa konajúce súdy s charakterom tejto činnosti v odôvodnení ich rozhodnutí vôbec nevysporiadali. Naviac výklad poskytnutý odvolacím súdom v bode 228. je podľa dovolateľov nelogický, pretože pokiaľ by fyzická osoba chcela pracovať, môže tak urobiť len ako zamestnanec v režime Zákonníka práce alebo ako podnikateľ v režime Obchodného zákonníka/Občianskeho zákonníka, inak by došlo buď k nedovolenému podnikaniu alebo k nelegálnemu zamestnávaniu. Ak teda dochádza k obchádzaniu kogentného § 1 ods. 3 ZP, deje sa tak práve prostredníctvom inštitútu § 2 ods. 2 ObchZ. Preto nie je rozhodný status účastníkov zmluvného vzťahu, ale výlučne charakter činnosti, ktorej výkon si medzi sebou dojednali. V súvislosti s uvedeným poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2609/2006 a nad rámec svojich dôvodov v predmetnej časti dovolania zdôraznili, že aj ústavné právo na podnikanie, od ktorého odvolací súd odvodzuje podriadenosť Zmluvy o spolupráci pod režim Obchodného zákonníka, nie je absolútne, má svoje obmedzenia, ktoré sú v zmysle čl. 35 ods. 2 Ústavy SR upravené zákonom, preto je potrebné vidieť jeho limity aj v § 1 ods. 3 ZP. Odvolaciemu súdu tiež vytkli, že úplne opomenul ústavný imperatív zakotvený v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Ústava SR“), podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. 96.3. Dovolatelia nesúhlasia ani s konštatovaním odvolacieho súdu v bode 230. odôvodnenia odvolacieho súdu o tom, že nepredložili žiaden dôkaz na preukázanie závislého charakteru výkonu práce. Uviedli, že súd mal k dispozícii Zmluvu o spolupráci a v rámci ich vyjadrení, ako aj odvolania, súdu adresne uviedli konkrétne dojednania Zmluvy o spolupráci, ktoré preukazovali naplnenie definičných znakov závislej činnosti, čo však odvolací súd úplne opomenul. Odvolací súd podľa nich nesprávne vyhodnotil aj skutkové tvrdenia o tom, že vykonávali prácu v rovnakých priestoroch ako žalobca a že na prácu mohli využívať technické zariadenia a systémy žalobcu, čím naplnili aj ďalší, hoci dnes už Zákonníkom práce nepožadovaný definičný znak závislej práce. Poukázali na to, že Zákonník práce v znení účinnom k 1. septembra 2007 medzi takéto znaky radil okrem iného aj (i) výkon práce výrobnými prostriedkami zamestnávateľa, ako aj (ii) výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určitých činností. Tieto definičné znaky závislej činnosti boli zo Zákonníka práce odstránené pre prísnosť, kedy v dôsledku ich aplikácii dochádzalo k vylúčeniu niektorých vzťahov z režimu Zákonníka práce, hoci de facto išlo o vzťah nadradenosti a podradenosti. Dovolatelia preto tvrdia, že ich spôsob výkonu práce napĺňa aj prísnejšiu definíciu závislej činnosti. Dovolatelia zároveň predložili aj knihy pohľadávok

žalovaného 1/ za obdobia rokov 2016, 2017, 2018, z ktorých vyplýva, že žalovaný 1/ vykonával činnosti len pre žalobcu. Zmluva o spolupráci, ako aj skutkové tvrdenia strán sporu tak jednoznačne preukazujú, že výkon práce, ktorý bol predmetom Zmluvy o spolupráci, má charakter závislý a ako taký má byť podriadený režimu Zákonníka práce. 96.4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v označených častiach považujú žalovaní za arbitrárne, nepresvedčivé a nenáležite odôvodnené, nakoľko v odôvodnení absentuje zásadné vysvetlenie toho, ako odvolací súd aplikoval Zákonník práce na súdený prípad a ako táto aplikácia zo strany konajúceho súdu vyústila do právneho posúdenia o neexistencii závislého charakteru práce dohodnutej v Zmluve o spolupráci. Podriadenie Zmluvy o spolupráci pod režim Zákonníka práce má pritom podľa žalovaných pre vec zásadný význam spočívajúci v nemožnosti dojednania zmluvnej pokuty. Tvrdia, že konajúce súdy boli povinní ich argumenty vyhodnotiť spôsobom, ktorý by zodpovedal, čo konkrétne v Zmluve o spolupráci absentovalo pre to, aby bolo možné hovoriť o závislej činnosti. 96.5. Vo vzťahu k tvrdeniam o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúceho sa podstaty sporu, ktorým je know-how žalobcu, žalovaní dôvodia potrebou výkladu pojmu know-how, ktorý je podľa ich názoru zásadný z pohľadu dvoch kľúčových aspektov súdenej veci, a to, či vôbec došlo k porušeniu povinnosti činnosťou žalovaného 1/ a či dojednaná výška zmluvnej pokuty je primeraná. Tvrdia, že od začiatku súdneho konania namietali, že zo Zmluvy o spolupráci, konkrétne z čl. 6 ods. 4 nie je zrejmé, čo je obsahom pojmu know-how, čo sú obchodné informácie. Vo vyjadrení z 13. septembra 2021 súdu prvej inštancie poskytli definíciu pojmu knowhow v zmysle Nariadenia Komisie (ES) č. 2659/2000 z 29. novembra 2000 o uplatňovaní článku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie dohôd o výskume a vývoji, v ktorom sa pod čl. 2 bod 10 uvádza: „“Know-how” znamená balík nepatentovaných praktických informácií vyplývajúcich zo skúsenosti a testovania, ktoré sú tajné, podstatné a identifikované: v tomto kontexte „tajný” znamená, že know-how nie je všeobecne známe alebo ľahko dostupné; „podstatné” znamená, že know-how zahŕňa informácie, ktoré sú nepostrádateľné pre výrobu zmluvných výrobkov alebo uplatňovanie zmluvných procesov; „identifikované” znamená, že know-how je popísané dostatočne zrozumiteľným spôsobom tak, aby bolo možné overiť, či spĺňa kritériá utajenia a podstatnosti.“ Z dôvodu, že konajúce súdy porušenie povinnosti žalovaným 1/ vidia v zneužití know-how (bod 6.4 v spojení s bodom 6.6 Zmluvy o spolupráci) a odôvodňujú priemernosť výšky zmluvnej pokuty z hodnoty zabezpečovanej povinnosti v podobe žalobcovho know-how, je pre dôvodnosť žalobcovho nároku na zmluvnú pokutu v danom prípade nevyhnutné splnenie nasledovných kritérií: (i) existencia žalobcovho know-how, na ktoré je naviazaná zmluvná pokuta, (ii) konanie žalovaného 1/ a (iii) príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného 1/ a zneužitím know-how. Odvolaciemu súdu žalovaní vytýkajú, že neuviedol, čo konkrétne tvorí predmet know-how žalobcu, a teda, ktoré z uvedených všeobecných definičných znakov know-how (najmä utajenie, podstatnosť a identifikovateľnosť) žalobcove údajné know-how napĺňa a čím konkrétnym je žalobcove know-how vymedzené. Poukázali ďalej na to, že za aktívne konanie žalovaného 1/ považuje odvolací súd dodanie podlahového vykurovania, systému PYD, p. U. a že odvolací súd nedefinoval, v čom konkrétnom spočívala vecná príčinná súvislosť medzi dodaním podlahového vykurovania systému PYD p. U. a zneužitím údajného know-how. Tvrdia, že vecná príčinná súvislosť nemôže byť riešená vo všeobecnej rovine (tvrdenie, že know-how existuje), ale v konkrétnych súvislostiach. Odvolací súd nevymedzil, v akom rozsahu a v čom konkrétne bolo žalobcove know-how zneužité, ale len z následku (realizácia dodávky podlahového vykurovania) vymedzil príčinu spočívajúcu v porušení know-how, a to bez toho, aby matéria know-how existovala. Uvedené podľa žalovaných spôsobuje vadu zmätočnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k tomu, že žalovaný 1/ v priebehu celého konania namietal, že to, čo žalobca v konaní uviedol v rámci svojich prednesov ako jeho know-how, za know-how považovať možné nie je. Namietali zároveň, že žalobca si sám nesplnil svoju povinnosť v zmysle čl. 6 ods. 3 Zmluvy o spolupráci a nikdy žalovaným neposkytol informácie či iné dokumenty, ktoré by sa týkali jeho knowhow a obchodných informácií. Žalovaní poukázali na viaceré zmätočné úvahy a odpovede odvolacieho súdu na ich námietky vo vzťahu k obsahu pojmu know-how, citujúc odôvodnenie odvolacieho súdu v bodoch 157., 162., 164., 206., 216. a 222. dovolaním napadnutého rozsudku vytknúc mu, že z celého odôvodnenia rozsudku nevyplýva jasná odpoveď odvolacieho súdu na to, čo je v okolnostiach daného prípadu obsahom žalobcovho know-how. Výklad, aký odvolací súd poskytol, je naviac podľa žalovaných zmätočný, keď na jednom mieste zdôrazňuje, že nie je podstatný obsah pojmu know-how, na inom mieste zas dôvodí, že výška zmluvnej pokuty je opodstatnená práve v nadväznosti na previazanosť s ochranou a hodnotou know-how žalobcu. Vytýkajú mu, že z jeho odôvodnenia nevedia určiť, či je relevantná a podstatná hodnota žalobcovho know-how alebo nie je, pričom ani sám odvolací súd nevie,

či je alebo nie je hodnota žalobcovho know-how podstatná, ktorá zároveň nebola žalobcom v priebehu celého konania ani žiadnym spôsobom vyčíslená, čo je podľa žalovaných dané tým, že žalobca žiadnym technickým či obchodným know-how ani nedisponuje. 97. Vo vzťahu k uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, dovolatelia odvolaciemu súdu vytkli (i) nesprávne právne posúdenie platnosti dojednania zmluvnej pokuty z dôvodu nedostatočne vymedzenej zabezpečenej povinnosti, (ii) nesprávne právne posúdenie neprimeranej výšky zmluvnej pokuty, (iii) nesprávne právne posúdenie inštitútu moderačného práva z pohľadu jeho aplikability podmienenej návrhom účastníka konania. 97.1. Venujúc sa nesprávnemu právnemu posúdeniu platnosti dojednania zmluvnej pokuty z dôvodu nedostatočne vymedzenej zabezpečenej povinnosti, žalovaní opäť poukázali na to, že v priebehu celého konania namietali platnosť čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci v súvislosti s nemožnosťou sankcionovania neplatne dojednanej zmluvnej povinnosti. Tvrdia, že zmluva v označenom ustanovení nedefinuje, čo sa rozumie pod know-how žalobcu, aké informácie sa považujú za obchodné informácie žalobcu, navyše je v zmluve uvedené „príp. iné informácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou účastníka v rade 1./“. Majú za to, že ide o všeobecné, nijak bližšie nešpecifikované ustanovenie, pod ktoré je možné subsumovať v podstate čokoľvek, čo súvisí s činnosťou žalobcu. Takéto všeobecné a neurčité znenie zmluvnej povinnosti viazané na nejednoznačnú okolnosť, ktoré je sankcionované zmluvnou pokutou, je podľa dovolateľov nutné považovať za absolútne neplatné podľa § 37 ods. 1 OZ. Tvrdia, že z celého znenia Zmluvy o spolupráci nie je zrejmé, čo je v okolnostiach tohto prípadu knowhow a tiež nie je zrejmé, aké obchodné informácie sú chránené čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci. Majú za to, že dojednanie čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci nenapĺňa požiadavky v zmysle platnej právnej úpravy, zdôrazniac, že povinnosť, ktorá je zabezpečená zmluvnou pokutou, musí byť jasná, konkrétna a nemôže byť indikatívna. Upozornili, že samotný odvolací súd konštatoval, že povinnosť je v článku 6.4 Zmluvy o spolupráci vymedzená len všeobecne, keď zakazuje žalovanému 1/ používať, predávať, kopírovať a rozmnožovať know-how, obchodné informácie a iné informácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu. Na to, aby mohol súd konštatovať predávanie, kopírovanie, rozmnožovanie know-how a pod., musel by mať ustálené čo je know-how a ku ktorej z uvedených činností došlo v rozpore so zmluvou o spolupráci, t. j. či došlo k jeho kopírovaniu, rozmnožovaniu, predávaniu alebo používaniu. Uviedli ďalej, že definíciu toho, čo sa považuje za zneužitie know-how, obsahuje čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci, ktorý vymenúva konkrétne činnosti. Tvrdia, že čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci upravuje úplne iný okruh vzájomných vzťahov medzi účastníkmi zmluvy, odlišný od vzťahov dohodnutých v čl. 6 ods. 6, preto nie je možné súhlasiť s tvrdením súdu, že čl. 6 ods. 4 je dojednaním, ktoré treba vykladať v zmysle čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci. Oba spomínané články upravujú z hľadiska obsahu vymedzených činností odlišné vzťahy účastníkov zmluvy, ktoré z hľadiska svojho obsahu spolu nesúvisia. Pokiaľ by konajúce súdy vykladali znenie čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci podľa jeho obsahu, museli by dôjsť k záveru, že toto ustanovenie upravuje zoznam činností, ktorých sa má žalovaný 1/ zdržať, a to bez ohľadu na to, aký je obsah know-how žalobcu (tiež obchodných informácií) a či know-how žalobcu vôbec existuje. Interpretácia odvolacieho súdu, ktorá obsah pojmu know-how (čl. 6 ods. 4) spája so zákazom konkrétnych činností (čl. 6 ods. 6), je podľa žalovaných v úplnom rozpore s právno-logickým výkladom, sledujúc tým jediný účel, a to podriadiť zmluvnej pokute aj čl. 6 ods. 6, ktorý v zmysle článku 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci zmluvnou pokutou sankcionovaný nie je. Naviac, pri interpretácii obsahu Zmluvy o spolupráci, ktorú vykonali konajúce súdy, nie je ani zrejmé, aké interpretačné pravidlo súdy použili, ktoré z pravidiel uvedených v § 35 OZ a § 266 ObchZ aplikovali, z ktorého dôvodu je napádané rozhodnutie tiež arbitrárne a nepreskúmateľné. 97.2. Žalovaní konajúcim súdom vytkli tiež to, že v súlade s § 266 ods. 1 ObchZ neskúmali ani úmysel žalobcu, ako ani to, či bol tento úmysel známy žalovanému 1/. To, že žalovaným bol známy úmysel žalobcu, pokiaľ ide o zabezpečovanú povinnosť a výšku zmluvnej pokuty, odvolací súd odvodzuje zo skutočnosti, že žalovaný 1/ podpísal samotnú Zmluvu o spolupráci a tiež, že konateľ žalovaného 1/ ešte ako živnostník podpísal zmluvu s rovnakým znením čl. 6. (ods. 156 napádaného rozhodnutia). Odvolací súd úmysel teda prezumuje, čo žalovaní považujú za rozporné s právnou doktrínou, ktorá uvádza, že ak osoba, ktorej bol právny úkon určený, popiera, že úmysel konajúceho jej bol známy, prejav vôle je podľa úmyslu možné interpretovať len vtedy, ak je nesporné, že taký úmysel tu bol a preukáže sa, že osobe, ktorej bol určený, musel byť známy. V tejto súvislosti žalovaní dôvodia, že pokiaľ každý z účastníkov právneho vzťahu interpretuje sporné dojednanie v obchodnej zmluve odlišne, musí sa výklad opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samotného jednania o uzavretí zmluvy s tým, že prejav

vôle obsahujúci sporný výraz treba pri pochybnostiach vyložiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz v konaní použila (§ 266 ods. 4 ObchZ). Keďže návrh zmluvy vypracoval žalobca a žalovaní nemali možnosť do jej znenia zásadným spôsobom zasahovať, je potrebné podľa nich sporný termín vykladať v neprospech žalobcu, ktorý nesie za obsah zmluvy zodpovednosť, čo sa však nestalo. 97.3. Venujúc sa v ďalšej časti dovolania bodu 156. dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd odvodzuje porušenie čl. 6. ods. 4 a 6 Zmluvy o spolupráci z dokumentu „Potvrdenie o porušení zmluvy“ a z tohto dokumentu odvodzuje aj vedomosť žalovaného 1/ o tom, že svojim konaním porušil konkrétnu povinnosť, žalovaní namietli, že toto konštatovanie súdu vôbec nezohľadňuje ich argumentáciu ohľadom nátlaku a vyhrážok, ktoré podpísaniu predložených dokumentov predchádzali, pričom táto skutková okolnosť sa nemá posudzovať cez prizmu § 49 OZ, ale prostredníctvom § 37 ods. 1 OZ s dôrazom na kritérium slobodného prejavu vôle. Žalovaní tvrdia, že pre posúdenie porušenia zmluvnej povinnosti musí byť rozhodujúca samotná zmluva o spolupráci a nie ďalšie, následné dokumenty, ktorých relevancia bola počas celého priebehu konania spochybňovaná. Vyslovili, že pokiaľ právny úkon trpí takými nedostatkami, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť, tento nedostatok nie je možné zhojiť ani konvalidovať iným právnym úkon, v tomto prípade „Potvrdením o porušení povinnosti“. 97.4. Zhrnúc vyššie uvedené, žalovaní vyslovili názor, že čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci nie je možné vykladať podľa čl. 6 ods. 6 zmluvy tak, ako k tomu pristúpil odvolací súd ako aj súd prvej inštancie. Vyslovili tiež, že ani samotný čl. 6 ods. 6 zmluvy, ktorý považuje za zneužitie know-how „vykonávanie činností uvedených v tejto zmluve“, nie je podľa ich názoru určitý a jasný, nakoľko sa zneužitie know-how vymedzuje všeobecnou formuláciou, z čoho nie je vôbec jasné, o aké konkrétne činnosti ide. Tiež čl. 6 ods. 6 zmluvy používa časticu „najmä“, keď vymenúva „zakázané činnosti“, z čoho je možné usudzovať ich demonštratívny charakter. Z článku 6 ods. 6 zmluvy sa preto nedá určiť, aké ešte iné, odlišné činnosti od tých, ktoré sú vymenované v samotnom článku zmluvy, sa považujú za zneužitie know-how žalobcu a v prípade riadenia sa výkladom odvolacieho súdu by mohli byť tiež sankcionované zmluvnou pokutou vo výške 75.000,-- eur. 97.5. Z dôvodu neurčitosti zabezpečenej povinnosti je potom podľa žalovaných absolútne neplatné aj dojednanie o zmluvnej pokute. V súlade s požiadavkou vyplývajúcou z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolatelia označili rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MObdo/4/2003 z 19. novembra 2003, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2004, pod R 92/2004, v ktorom sa uvádza „Výška pokuty alebo určenie spôsobu jej určenia, ako podstatná náležitosť dohody o zmluvnej pokute, musí byť vyjadrená jednoznačne. V dohode o zmluvnej pokute tiež jednoznačne musí byť špecifikovaná zmluvná povinnosť, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta vzťahuje. Tieto podstatné náležitosti v článku 9 bod 9.4 zmluvy, ale ani v inej časti zmluvy určito a zrozumiteľne špecifikované nie sú a tento ich obsah nemožno určiť ani cez výkladové pravidlá prejavu vôle uvedené v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka. (...) naviac nie je ani zrejmé, aké konkrétne konanie, či opomenutie pod pojmom „pozastavenia” je potrebné rozumieť. Z tohto dôvodu dovolací súd považuje sporný bod zmluvy čl. 9 bod 9.4 za neurčitý, a teda podľa 37 Občianskeho zákonníka aj za neplatný.“ Dovolatelia uviedli ďalej, že skutočnosť, že určenie zabezpečovanej povinnosti je podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute, vyplýva z § 544 ods. 1 OZ, ako aj z § 37 ods. 1 OZ, čo potvrdil aj Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 33Odo/794/2002 z 27. novembra 2003, v ktorom judikoval „Ak má byť záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednaný platne, z dojednania o zmluvnej pokute musí jednoznačne vyplývať, splnenie akej konkrétnej povinnosti je týmto inštitútom zabezpečené, to znamená, pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a táto zabezpečená povinnosť musí platne vzniknúť, aby mohla byť zmluvnou pokutou zabezpečená.“ Zhrnúc uvedené dovolatelia v dotknutej časti dovolania uzavreli, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to v otázke určitosti a zrozumiteľnosti zmluvnej povinnosti, ktorá má byť zabezpečená zmluvnou pokutou, keď konštatujú jej platnosť. Uvedené zakladá prípustnosť dovolania podľa 421 ods. 1 písm. a) CSP a dovolací dôvod podľa 432 ods. 1 CSP. 97.6. Pre prípad, ak by sa dovolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovaných ohľadom neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute z dôvodov vyššie uvádzaných, ako ďalší dovolací dôvod uviedli nesprávne právne posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty, s ktorou úzko súvisí aj otázka právneho posúdenia moderácie výšky zmluvnej pokuty súdom. Poukázali na to, že zmluvná pokuta vo výške 75.000,-- eur predstavuje takmer 35-násobok zisku žalovaného, a teda aj prípadnej škody v podobe

ušlého zisku žalobcu zo zákazky Ing. G. U., z dôvodu ktorého je v rozpore s dobrými mravmi, i judikatúrou najvyšších súdnych autorít, citujúc uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 266/06-10 zo 7. septembra 2006, zároveň uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/11/2019 zo 17. júla 2019. Uviedli, že zmluvná pokuta má plniť funkciu preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú, nie však likvidačnú, ako je tomu v danom prípade. Vyslovili, že pokiaľ odvolací súd považoval za rozhodné kritérium pre určenie primeranosti zmluvnej pokuty hodnotu žalobcovho know-how, musela by mu byťtáto hodnota známa, keďže však žiadne žalobcovo know-how, najmä pokiaľ ide o montáž a dodávku podlahového vykurovania, systému PYD, neexistuje, nie je možné ani určiť jeho hodnotu a odvíjať od nej primeranosť zmluvnej pokuty. 97.7. Za ďalšiu významnú argumentáciu žalovaní, rovnako odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2019, považovali argumentáciu o dôslednom rozlišovaní medzi hlavnou zabezpečovanou povinnosťou a vedľajšou (fakultatívnou) zabezpečovanou povinnosťou. Vyslovili, že za tzv. „hlavnú povinnosť“, ktorú mala zmluvná pokuta podľa zmluvy o spolupráci zabezpečovať, je možné jednoznačne označiť výlučne predaj tepelných čerpadiel žalobcom, ktorý je hlavnou činnosťou žalobcu a ktorej sa intenzívne venuje. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca predal viac ako 1500 tepelných čerpadiel značky Daikin a len 3 systémy podlahového vykurovania PYD za celý čas svojej pôsobnosti na trhu, pričom posledný systém PYD predal v roku 2016. Rovnako z vykonaného dokazovania vyplynulo, že cenové ponuky na podlahové vykurovanie, systém PYD, boli zo strany žalobcu vypracovávané aj prostredníctvom iných spolupracovníkov, než len žalovaným 1/. V tejto súvislosti namietli záver odvolacieho súdu o tom, že ide o novú líniu obrany žalovaných, ktorá nebola vznesená pred súdom prvej inštancie, a teda odvolací súd sa týmto, podľa neho prostriedkom procesnej obrany, nemôže v rámci odvolacieho konania zaoberať. Tvrdia, že skutočnosť, že celý marketing žalobcu je zameraný výlučne na predaj tepelných čerpadiel značky Daikin a že predajom podlahového vykurovania, systému PYD sa nezaoberá a zaoberať ani nechcel a posledný systém PYD dodal v roku 2016, opakovane namietali aj v konaní pred súdom 1. inštancie a celý čas upriamovali pozornosť obidvoch konajúcich súdov na fakt, že žalobca chce sankcionovať žalovaného 1/ za činnosť, ktorú reálne nevykonáva a považuje ju len účelovo za konkurenčnú. Vyslovili ďalej, že právna argumentácia, ktorá má svoj pôvod v existujúcej judikatúre, nemá charakter prostriedkov procesnej obrany v zmysle § 149 a nasl. CSP. Povinnosťou strán sporu je skutkovo vymedziť „ich problém“, pričom je na právnom posúdení súdu ako orgánu aplikujúceho relevantné právne normy, ako skutkovú vec právne posúdi, pričom súd nie je viazaný právnym posúdením strán sporu. Za právne posúdenie je tak zodpovedný súd, a nie účastník konania, ktorý mu svojou právnou argumentáciou môže zjednodušiť rozhodovanie vo veci. V zmysle zásady „iura novit curia“ je konajúci súd povinný poznať rozhodné právo a rozhodovaciu prax a v nadväznosti na ňu rozhodnúť spor, ktorý mu bol účastníkmi skutkovo vymedzený. Tým, že odvolací súd nesprávne považoval právnu argumentáciu žalovaných za prostriedok procesnej obrany, vôbec sa nezaoberal ich podstatnými argumentami, ktoré sú zásadné pre právne posúdenie v samotnej súdenej veci. 97.8. Venujúc sa v ďalšej časti dovolania nesprávnemu právnemu posúdeniu inštitútu moderačného práva z pohľadu jeho aplikability podmienenej návrhom účastníka konania, žalovaní vychádzali z odôvodnení konajúcich súdov o tom, že žalovaní nepodali v konaní pred súdom prvej inštancie návrh na moderáciu výšky zmluvnej pokuty. Poukázali prioritne na to, že pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní namietali, že výška zmluvnej pokuty 75.000,-- eur je neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku, pričom svoju právnu argumentáciu podporili rozsiahlou judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Uviedli, že pre právne posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty a jej rozpor s dobrými mravmi je rozhodujúce, či v okolnostiach súdeného prípadu je možné k moderácii pristúpiť ex offo alebo až na návrh účastníka konania, pričom vyslovili názor, že otázkou moderácie výšky zmluvnej pokuty sa mal odvolací súd zaoberať aj bez návrhu, a teda ex offo. Poukázali na to, že v otázke uplatnenia moderácie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty nie sú jednotné ani konajúce súdy, keď súd prvej inštancie moderáciu pripustil aj bez návrhu, hoci následne nevzhliadol dôvod na zníženie zmluvnej pokuty, a preto k moderácii nepristúpil. Naopak odvolací súd bol toho názoru, že moderácia výšky zmluvnej pokuty je možná len na návrh. Žalovaní v nasledujúcej časti dovolania predostreli podstatné výkladové smery, ktoré z ich pohľadu potvrdzujú záver, že súd neprimerane vysokú pokutu môže znížiť aj bez návrhu účastníka konania. Poukázali na výslovný zákonný text znenia § 301 ObchZ, ktorý právo súdu na moderáciu výšky zmluvnej pokuty nepodmieňuje návrhom dlžníka; žalovaní pritom text § 301 ObchZ považujú za jasný, bez viacerých interpretačných problémov, či prípustných výkladov, v ktorej súvislosti vyslovili, že dotváranie textu právnych noriem zo strany súdov zasahuje do stavu právnej istoty a do dôvery občana v písané právo. Žalovaní majú za to, že zákonodarca sa úmyselne právnou otázkou možnej „moderácie práva súdom len na návrh“ nezaoberal a právne ju neupravil, v opačnom

prípade by danú podmienku (návrh účastníka) výslovne do textu § 301 ObchZ uviedol. Interpretáciu odvolacieho súdu o tzv. návrhovej moderácii považujú za nerešpektujúcu vôľu zákonodarcu túto otázku nenormovať. Domnievajú sa odvolací súd výslovne „dopĺňa“ normatívny text § 301 ObchZ o podmienku, ktorú zákonodarca neupravil. Žalovaní poukázali na príklad právnej úpravy premlčania, kde zákonodarca priamo normuje v § 100 ods. 1 OZ povinnosť súdu prihliadať na premlčanie len na námietku dlžníka, ktorým výkladom je možné podľa nich dospieť k záveru, že tam, kde zákonodarca chcel aplikovať podmienku kvalifikovaného návrhu (námietky), tak to v texte právnej normy uviedol a tam, kde takáto podmienka absentuje, je povinnosťou súdov ako orgánov aplikujúcich normovaný text, rešpektovať vôľu zákonodarcu a nedotvárať text nad rámec písaného práva. Pre úplnosť sa žalovaní v dovolaní venovali aj právnemu názoru časti akademickej obce, ktorý hovorí o moderácii na návrh, avšak, hoci právna obec v zásade konštatuje podmienku vznesenia návrhu na moderáciu súdu, vôbec však bližšie nevysvetľuje, prečo by účastník konania, spravidla žalovaný, mal vzniesť návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty. Nie je tak zrejmé, z čoho sa tento názor kreoval a aký má právno-logický základ. Žalovaní pre porovnanie poukázali aj na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku od prof. Števčeka a kol., ktorý sa venuje otázke moderácie výšky zmluvnej pokuty so záverom, že „Súdy na podklade tohto ustanovenia môžu na návrh, ako aj bez návrhu, posúdiť výšku zmluvnej pokuty s prihliadnutím na dva aspekty. Tým prvým je hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti, a tým druhým je výška škody. Súd môže postupovať obdobne, ako podľa Obchodného zákonníka, čiže neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže znížiť. Ide o významné oprávnenie, kedže súdy tak môžu urobiť aj bez návrhu.“ Za potrebné považovali žalovaní uviesť i to, že súd pri posúdení právnych úkonov je ex offo povinný tieto podrobiť prieskumu z pohľadu § 39 ObchZ, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalovaní sa v dotknutej časti dovolania venovali i konfliktu zásady kontradiktórnosti typickej pre sporové konanie s hmotnoprávnou úpravou obsiahnutou v § 301 ObchZ, pričom vyslovili názor, že v tomto konflikte je potrebné dať prednosť právnej úprave v § 301 ObchZ, a to z dôvodu, že inštitút neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi možno vnímať ako jeden z viacerých korektívov zmluvnej autonómie. Za neprípustné žalovaní považujú, aby právny poriadok zabezpečoval vykonateľnosť právnych úkonov, ktoré sa priečia elementárnym hodnotám spoločnosti, preto tieto zmluvy musia byť neplatné v súlade s § 39 OZ. Tvrdia, že ak by mala prednosť zásada kontradiktórnosti, korektív platnosti právnych úkonov by nemal opodstatnenie. Do označeného konfliktu podľa žalovaných vstupuje i zásada „preferencie platnosti právnych úkonov“, ktorá je podľa ich názoru normatívne vyjadrená práve prostredníctvom § 301 ObchZ. Ak je teda právny úkon (v okolnostiach súdeného prípadu dohoda o zmluvnej pokute) v rozpore s dobrými mravmi, je absolútne neplatný s poukazom na § 39 OZ a takémuto právnemu úkonu nie je možné priznať právnu ochranu. Avšak, uplatňujúc zásadu „preferencie platnosti právnych úkonov“ je v súlade s § 301 ObchZ možné znížiť výšku zmluvnej pokuty na primeranú, čím sa odstráni rozpor s dobrými mravmi. Keďže § 39 OZ má kogentný charakter, platí, že súd by mal bez návrhu na uplatnenie moderácie celé dojednanie o zmluvnej pokute považovať za neplatné, a to pre rozpor s dobrými mravmi. 97.9. Za neopodstanenú žalovaní považujú i argumentáciu odvolacieho súdu spočívajúcu v tom, že návrh na moderáciu má opodstatnenie preto, aby žalobca mohol predložiť dôkazy o výške škody, ktorá mu bola spôsobená porušením zabezpečenej povinnosti, pod hranicu ktorej nemôže súd znížiť zmluvnú pokutu. Podľa názoru žalovaných, pokiaľ súd pristúpil k moderačnému oprávneniu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu ex offo, v súlade s § 171 ods. 1 CSP túto skutočnosť uvedie v predbežnom právnom posúdení veci, ktorý inštitút slúži na to, aby strany sporu mohli reagovať na predbežný právny názor súdu a navrhovať dôkazy, ktoré za danej situácie považujú za vhodné. Zároveň v prípade, ak súd plánuje ex offo uplatniť inštitút moderácie zmluvnej pokuty, môže v zmysle § 150 ods. 2 CSP požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia a tým umožniť stranám uplatniť ich námietky v súlade so zásadou kontradiktórnosti. 97.10. Žalovaní sa napokon vyjadrili k českému rozhodnutiu Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 5Cmo/320/2004 zo dňa 26. októbra 2004, ktorým argumentoval odvolací súd v prospech tvrdenia o návrhovom moderačnom práve a ktorý judikoval, že zmluvnú pokutu je možné v zmysle § 301 ObchZ znížiť iba na návrh účastníka. Žalovaní zdôraznili, že predmetné rozhodnutie bolo už v čase vydania napadnutého rozsudku odvolacieho súdu prekonané rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3853/2007 z 10. januára 2008, v ktorom uviedol, že „Vyjdou-li v průběhu řízení najevo skutečnosti, které odůvodňují závěr, že smluvní pokuta je nepřiměřené vysoká, může ji soud snížit i bez návrhu dlužníka (§ 301 obch. zák.).“ Z odôvodnenia tiež vyplýva konštatovanie v znení „Odvolací soud dospěl rovněž k nesprávnému právnímu závěru, že námitka moderace smluvní pokuty vznesená až u odvolacího soudu

je uplatněním nového nároku a že se proto tímto návrhem na moderaci smluvní pokuty nebude zabývat. Povinností soudu je, a to i odvolacího, posoudit, zda jsou dány podmínky moderace smluvní pokuty ve smyslu § 301 obch. zák. existují-li důvody nepřiměřenosti smluvní pokuty, bez ohledu na to, zda některý z účastníků použití moderačního práva soudu navrhne. Návrh účastníka (nikoli nárok) na snížení smluvní pokuty není uplatněním nové skutečnosti ve smyslu § 205a a § 211 O. s. ř.“. Žalovaní tvrdia, že odvolací súd mal vychádzať z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, bolo vydané neskôr ako odvolacím súdom citované rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, a ktoré naviac predstavuje právny názor vyššej súdnej autority. 97.11. Žalovaní následne vyslovili, že moderačné oprávnenie súdu nie je možné považovať za prostriedok procesnej obrany, nakoľko posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty a s tým spojené moderačné právo je výlučne právnym posúdením veci. Keďže prípadná moderácia podľa § 301 ObchZ spadá do hmotnoprávneho posúdenia veci, nemôže byť prostriedkom procesnej obrany. 97.12. Pre prípad, že by sa dovolací súd s argumentami žalovaných nestotožnil, dôvodia/žalovaní v dovolaní uznesením NS SR sp. zn. 4Cdo/14/2020 24. januára 2020, v ktorom uviedol „Najvyšší súd preto zdôrazňuje, že pri rozlišovaní právnych a skutkových námietok treba v prípade pochybností postupovať vždy v prospech dovolateľa. Odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatneným námietkam chýba charakter právnej otázky, je možné len v prípadoch, kedy je táto skutočnosť celkom jednoznačná; záver súdu o skutkovej povahe uplatnenej námietky musí byť preto riadne odôvodnený.“ 97.13. Dovolatelia ďalej uviedli, že pokiaľ teda dovolací súd vyhodnotí ich skoršie dovolacie dôvody ako nedôvodné, je na mieste, aby zodpovedal na otázku, či je moderačné oprávnenie súdu v zmysle § 301 ObZ podmienené návrhom účastníka konania, alebo či súd môže k moderačnému oprávneniu za účelom zníženia neprimerane vysokej zmluvnej pokuty pristúpiť ex offo. Pokiaľ Najvyšší súd SR odpovie na otázku podmienenosti resp. nepodmienenosti moderačného oprávnenia návrhom dlžníka, potom podľa žalovaných dovolací súd sa bude musieť zaoberať vo svojich úvahách aj tým, či samotný návrh na moderáciu zmluvnej pokuty je/by bol prostriedkom procesnej obrany podľa § 149 CSP, na ktorý sa vzťahuje sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP. Uvedené otázky podľa žalovaných neboli ešte na dovolacom súde doposiaľ vyriešené, pričom ide o podstatné otázky, ktoré môžu ovplyvniť výsledok sporu. Majú za to, že pokiaľ záver dovolacieho súdu bude taký, že k moderačnému oprávneniu môže súd pristúpiť ex offo a neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže sám znížiť, potom im odvolací súd odoprel prístup k spravodlivosti. 97.14. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolatelia dovolaciemu súdu navrhli, aby podľa § 449 ods. 3 CSP zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/4/2023-767 20. apríla 2023 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, súčasne prizná žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, odvolacím súdom, ako aj dovolacím súdom v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhli, aby Najvyšší súd SR v súlade s § 449 ods. 1 CSP označený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 97.15. V závere dovolania dovolatelia v súlade s § 444 ods. 1 CSP navrhli odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní, dôvodiac jeho nezákonnosťou, ako i nezákonnosťou prvoinštančného rozsudku, ktoré sú už právoplatné a vykonateľné, a teda predstavujú legitímny podklad na nútený výkon rozhodnutia v zmysle zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Argumentujú, že na základe nezákonných rozhodnutí konajúcich súdov budú exekvovaní a nútení uhradiť žalobcovi súdom priznanú zmluvnú pokutu, pričom s ohľadom na výšku zmluvnej pokuty bude jej prípadná exekúcia pre žalovaných likvidačná. Vzhľadom na dĺžku dovolacieho konania sa môže spätné vymoženie pohľadávky od žalobcu zhoršiť, resp. bude fakticky nemožné, kým pre žalobcu platí, že ak by aj podané dovolanie nebolo úspešné, žalobca môže pokračovať vo vymáhaní pohľadávky. 98. K dovolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca písomným podaním zo 6. februára 2025, v ktorom, považujúc rozhodnutie odvolacieho súdu za správne, presvedčivé a náležite odvodnené, súhlasiac s jeho záverom, že povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou je potrebné považovať za dostatočne určito vymedzenú v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, rovnako tak jeho záver o primeranosti výšky zmluvnej pokuty, opäť v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho

súdu, napokon, súladne so záverom odvolacieho súdu, majúc za to, že návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty je procesným využitím prostriedku procesnej obrany, ktorú súd nemôže vzniesť za žalovanú stranu sám, navrhol žalovanými uplatnený mimoriadny opravný prostriedok odmietnuť alternatívne zamietnuť, zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP zaslal vyjadrenie žalobcu žalovaným. Následne žalobca doplnil vyjadrenie k dovolaniu podaniami doručenými Najvyššiemu súdu SR v dňoch 25. februára 2025 a 1. apríla 2026, ktoré najvyšší súd zaslal na vedomie žalovaným, ktorí v podaní z 20. apríla 2026 poukazom na § 436 ods. 3 CSP vyslovili, že žalobca sa k dovolaniu vyjadril podaním zo 6. februára 2025, čím bolo naplnené jeho právo vyjadriť sa k dovolaniu a na ďalšie doplnenia jeho vyjadrenia dovolací súd nemá prihliadať, naviac, predmetné doplnenia nemajú žiadny vecný súvis s prejednávanou vecou. 99. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátskou kanceláriou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP): 100. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 101. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Zo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z § 420 (alebo § 421) CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 102. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP). 103. Naproti tomu dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1, 2 CSP). 104. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný [§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c) citovaného ustanovenia]. Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. c), resp. písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017). V tu posudzovanej veci žalobca (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) a § 421 CSP.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. 105. Venujúc sa dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dovolací súd zdôrazňuje, že pre naplnenie citovaného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1) nesprávny procesný postup súdu (pod ktorým je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní), 2) tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3) intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávnym procesným postupom súdu je taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní. Nesprávny procesný postup súdu spočíva predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v zmysle judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021). 106. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, žalovaní namietli porušenie ich práva na spravodlivý proces, spočívajúce v tom, že súdy nedostatočne, nepresvedčivo, zmätočne, ako aj vo vzájomnom rozpore odôvodnili svoje rozhodnutia ohľadom charakteru zmluvy o spolupráci (nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou žalovaných) a neexistencie know-how žalobcu, resp. jeho obsahu a hodnoty. Taktiež v dovolaní namietli, že z rozhodnutí súdov nižšej inštancie nie je zrejmé aké interpretačné pravidlo uvedené v § 35 OZ a § 266 ObchZ súdy pri interpretácii obsahu Zmluvy o spolupráci (najmä čl. 6 Zmluvy) použili. 107. Vo vzťahu k tejto námietke sa dovolací súd zameral na preskúmanie obsahu vydaných súdnych rozhodnutí z pohľadu ich dostatočného odôvodnenia spĺňajúceho kritériá, ktoré sú naň kladené. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na rámcovú úpravu štruktúry práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, ktorá norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. 108. Dovolací súd zdôrazňuje, že k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená právo na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho, na rozhodovanú vec.

109. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP teda nemusí dôjsť iba úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou, nezrozumiteľnosťou alebo vnútornou nekonzistentnosťou v takej intenzite, ktorá znemožňuje preskúmať myšlienkový postup, prostredníctvom ktorého súd od zisteného skutkového stavu dospel k prijatému právnemu záveru. Celý proces hodnotenia rozhodujúcich skutočností a ich právnej kvalifikácie musí byť preskúmateľný práve prostredníctvom odôvodnenia rozhodnutia. 110. Predmetom dovolacieho prieskumu je rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďže však odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v otázkach podstatných pre posúdenie základu uplatnených nárokov prevzal aj niektoré jeho právne východiská, odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch inštancií je potrebné v rozsahu vzájomne previazaných skutkových a právnych záverov posudzovať ako jeden organický celok. Posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu preto nemožno vykonať bez zohľadnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd aproboval, na ktoré nadviazal, prípadne ktoré svojou vlastnou argumentáciou doplnil. Táto skutočnosť súčasne umožňuje posúdiť, či odvolací súd odstránil prípadné nedostatky odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, alebo či ich svojím potvrdzujúcim rozhodnutím ponechal nedotknuté. 111. Predmetom tohto súdneho konania je nárok žalobcu na zmluvnú pokutu vo výške 75.000,-eur s prísl., ktorú si žalobca žalobou uplatnil podľa čl.6 ods. 5 Zmluvy o obchodnej spolupráci uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/ dňa 1.marca 2014 pre porušenie povinnosti žalovaným 1/ vyplývajúcej z čl. 6.4. v spojení s čl. 6. ods. 6 a čl. 6 ods. 7 Zmluvy o obchodnej spolupráci. Vo vzťahu k žalovanému 2/ si tento nárok žalobca uplatnil z titulu ručiteľského záväzku žalovaného 2/ podľa bodu 3.2 Dohody o zrušení zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/ dňa 15. mája 2019. 112. Podstatné námietky žalovaných voči žalobcom uplatnenému nároku vznesené v priebehu súdneho konania boli: námietka charakteru Zmluvy o obchodnej spolupráci ako zmluvy, ktorá by mala byť podľa nich bez ohľadu na status strán zmluvy vyhodnotená podľa Zákonníka práce (z. č. 311/2001 Z. z.), pretože činnosť ňou dojednaná vykazuje definičné znaky závislej činnosti; ďalej námietka neplatnosti zmluvného dojednania o zmluvnej pokute; námietky smerujúce k samotnému obsahu Zmluvy o obchodnej spolupráci (výkladu dotknutých ustanovení tejto zmluvy); k neexistencii žalobcovho knowhow, k neprimeranosti zmluvnej pokuty (§ 301 Obchodného zákonníka), ako aj k tomu, že k porušeniu povinnosti žalovaného 1/ nedošlo a že prevzatie ručenia žalovaným 2/ bolo vyvolané pod nátlakom a hrozbou, ako aj s vyvolaním omylu na strane žalovaného 2/ pri podpise Dohody o zrušení zmluvy a Potvrdenia o porušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019. 113. Súdy žalobe žalobcu vyhoveli a nárok na zmluvnú pokutu mu priznali pre zistené porušenie čl. 6 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 6 Zmluvy o obchodnej spolupráci, a to tým, že žalovaný 1/ vypracoval ponuku a realizoval obchod v predmete činnosti žalobcu s G. U. a žalovaný 2/ prevzal ručenie za záväzok žalovaného 1/ zaplatiť zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou žalovaných o neprimeranosti zmluvnej pokuty, avšak zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že nemohol pristúpiť k moderačnému právu, aj ak by prišiel k záveru, že zmluvná pokuta je neprimeraná, keďže žalovaní výslovne nežiadali moderáciu neprimeranej výšky zmluvnej pokuty. Odvolací súd pri posúdení vyhodnotenia primeranosti zmluvnej pokuty súdom prvej inštancie sa s poukazom na § 301 Obchodného zákonníka (ObchZ) s konštatáciou súdu prvej inštancie stotožnil (body 207 a nasl. rozsudku odvolacieho súdu) a k návrhu žalovaných na moderáciu neprimerane vysokej zmluvnej pokuty podanom až v odvolacom konaní uviedol, že návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty podali žalovaní oneskorene a otázku či mal alebo mohol okresný súd moderovať zmluvnú pokutu ex offo sa zaoberať nemohol, keďže k moderácii zmluvnej pokuty zo strany súdu prvej inštancie nedošlo (nakoľko súd prvej inštancie uzavrel, že všetky podmienky na aplikáciu § 301 ObchZ splnené neboli).

114. V predmetnej veci išlo o nárok na zmluvnú pokutu, ktorej neprimeranú výšku i platnosť jej dojednania žalovaní namietali od začiatku konania, dovolací súd s poukazom na § 301 ObchZ konštatuje, že ide o konanie, kde výsledok sporu závisel od úvahy súdu, či znaleckého posudku. Zároveň závisel aj od výkladu súdu týkajúceho charakteru a obsahu zmluvy, ako aj jej konkrétnych zmluvných dojednaní týkajúcich sa zmluvnej pokuty (čl. 6) pretože bola namietaná ich neurčitosť, ako aj výklad použitých pojmov v čl.6 bol u zmluvných strán rozdielny. Vo vzťahu k vzniku ručiteľského oprávnenia žalovaného 2/ boli naviac namietané nedostatky prejavu vôle, a to, že nebola prejavená slobodne. 115. Z rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že v akejkoľvek veci, kde sa aplikuje tzv. sudcovská úvaha, musí byť táto úvaha výsledkom dokazovania a zhodnotenia skutkového a právneho stavu, pričom musí byť riadne v odôvodnení uvedená. V takých prípadoch existujú určité základné kritériá, ktoré musí súd vziať pri rozhodovaní do úvahy, pričom niekedy sú stanovené priamo právnym predpisom, v iných prípadoch ich z právneho predpisu vyvodila právna prax. Tieto kritériá sú mantinelmi, v ktorých sa súd pohybuje a vysvetľuje ich v odôvodnení rozhodnutia, pričom samotné rozhodnutie musí vždy oprieť o konkrétne skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, v opačnom prípade by išlo nepreskúmateľné (podľa praxe ústavného súdu aj svojvoľné) rozhodnutie. 116. Po ustálení charakteru zmluvy, jej platného dojednania, by si súd v prípade uplatneného nároku na zmluvnú pokutu, mal následne ustáliť základnú otázku - posúdenie toho, či vôbec žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vznikol, a následne posúdiť a riadne odôvodniť námietku žalovaných o neprimeranosti zmluvnej pokuty a rozhodnúť o jej konkrétnej výške. Súd v rámci posudzovania druhej otázky by mal na základe v súdnom konaní vznesenej námietky neprimeranosti zmluvnej pokuty vyhodnotiť, či je dohodnutá zmluvná pokuta primeraná, ak zistí, že nie je, má priamo zo zákona (§ 301 ObchZ) danú možnosť túto neprimerane vysokú zmluvnú pokutu s prihliadnutím na „hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti“ znížiť až do výšky škody, ktorá do rozhodnutia súdu porušením zmluvnej povinnosti vznikla. O koľko dohodnutú zmluvnú pokutu súd zníži (a či vôbec), je iba na úvahe súdu. Úvahy k odpovediam na uvedené otázky, ako aj právny záver, súd musí riadne odôvodniť a v neposlednom rade pri týchto úvahách musí vychádzať z konkrétnych skutkových okolností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. 117. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd pri posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že aj napriek pomerne rozsiahlemu obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí, pri niektorých kľúčových záveroch a odpovediach na vznesené námietky, nemožno odôvodnenie považovať za dostatočné, zrozumiteľné, logické a presvedčivé (buď pre vzájomnú rozpornosť niektorých záverov a úvah, alebo pre skutočnosť, že úvahy a závery nevychádzajú z ustáleného skutkového stavu, resp. že nie sú podporené zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z vykonaného dokazovania alebo dostatočne a presvedčivo nereflektujú na relevantné námietky a argumenty dovolateľov). 118. Dovolací súd dáva za pravdu dovolateľom, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie dostatočne nereflektoval na konkrétne vymedzené argumenty týkajúce sa charakteru Zmluvy o obchodnej spolupráci a poukaz na konkrétne vymedzené charakteristické znaky závislej činnosti, na ktoré poukázali v súvislosti s jej obsahom (vymedzením jej konkrétnych článkov v spojení s popisom charakteristického znaku závislej činnosti - napr. vzťah nadriadenosti a podriadenosti, osobný výkon práce, podľa pokynov a v mene žalobcu), a ktoré súdy nevyhodnocovali podľa ustanovení Zákonníka práce. Súdy uzavreli, že zmluva napĺňa znaky zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. ObchZ, ako aj obsahuje prvky zmluvy o dielo podľa § 536 ods. 1 a nasl. ObchZ. Charakterom dojednanej činnosti, podľa dovolateľov vykazujúcej znaky závislej práce sa súdy nižšej inštancie nezaoberali, zaoberali sa len statusom zmluvných strán. Dovolací súd zdôrazňuje, že neposudzuje v rámci tohto dovolacieho dôvodu správnosť/nesprávnosť právneho záveru oboch súdov o obchodnoprávnej povahe predmetnej zmluvy, iba konštatuje absenciu dostatočného odôvodnenia k relevantnej argumentácii žalovaných k charakteru dojednanej činnosti vykazujúcej podľa nich definičné znaky závislej činnosti v zmysle Zákonníka práce. 119. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP dovolatelia tiež namietli nedostatočné odôvodnenie podstatného argumentu o neexistencii know how, ktoré následne vstúpilo do posúdenia otázky, či vôbec došlo k porušeniu povinnosti žalovaného 1/, ako aj do posúdenia primeranosti zmluvnej pokuty. Oba súdy uzavreli, že došlo zo strany žalovaného 1/ k porušeniu povinnosti čl. 6 ods. 4

v spojení s čl. 6 ods. 6 Zmluvy o obchodnej spolupráci, teda, že žalovaný 1/ zneužil know how žalobcu dodaním podlahového vykurovania systémom PYD p. U. a primeranosť zmluvnej pokuty súd prvej inštancie posúdil podľa hodnoty zabezpečovanej povinnosti, ktorú ustálil podľa toho ako si ju vo výške zmluvnej pokuty ohodnotil žalobca, resp. zmluvné strany v Zmluve o obchodnej spolupráci. Dovolací súd dáva za pravdu žalovaným, že z rozhodnutia odvolacieho súdu, ani z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, čo konkrétne tvorilo predmet know how žalobcu. V rozhodnutiach nie je uvedené, ktoré z definičných znakov know how (vo všeobecnosti) žalobcove know how napĺňa a čím je vymedzené. Taktiež z rozhodnutia nevyplýva príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného 1/ uzavretie obchodu - dodanie podlahového vykurovania systému PYD p. U. a zneužitím know how žalobcu. Naviac žalovaní namietali, že žalobca si nesplnil povinnosť uvedenú v čl. 6 ods. 3 Zmluvy o obchodnej spolupráci a nepreukázal aké a či vôbec žalovanému 1/ poskytol know how, obchodné informácie, či iné dokumenty, ktoré by sa týkali know how žalobcu. V súvislosti medzi povinnosťou zachovávať know how a hodnotou zmluvnou pokutou zabezpečovanej povinnosti je odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie čiastočne rozporné a nezrozumiteľné. Na jednej strane súdy uzavreli, že know how nebolo podstatné, že postačovalo uzavretie konkrétneho obchodu žalovaným 1/ na vlastný účet v predmete činnosti žalobcu s treťou osobou (bod 157, 162 164 rozsudku odvolacieho súdu) a na strane druhej konštatovali, že zabezpečovanou povinnosťou bola povinnosť žalovaného 1/ rešpektovať žalobcom vytvorené know how, obchodné postupy a informácie tým spôsobom, že nebude vykonávať obchody v predmete činnosti žalobcu na vlastný účet, ale na účet žalobcu, pričom do výšky pokuty vo vzťahu k takejto zabezpečovanej povinnosti k hodnote know how tak ako si ju strany dohodli, súd nemá prečo zasahovať. Konštatovali zároveň, že zmluvná pokuta nebola viazaná na zisk, ani ročný obrat. Bola naviazaná na zabezpečovanú povinnosť, ktorou bolo rešpektovanie know how žalobcu , obchodných a iných informácii... Súd vyslovil tiež domnienku, že reálna finančná hodnota know how úspešného podnikateľského subjektu je niekoľkonásobne vyššia než dojednaná zmluvná pokuta. Paušálna suma zmluvnej pokuty mala predísť komplikovanému postupu znaleckým posúdením hodnoty know how i výšky škody, ktorá by vznikla zo zneužitia know how...(viď body 206., 221., 222. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Na druhej strane odvolací súd v bode 216. uviedol, že hodnota zákazky pre F.U. nie je pre posúdenie primeranoti zmluvnej pokuty relevantná, pretože relevantná je iba hodnota zabezpečovanej povinnosti, teda hodnota celého súboru know how... a v bode 222. uviedol, že v danom prípade nebolo podstatné aká je reálna hodnota žalobcovho know how a jeho obchodných informácií. Hodnotu zabezpečovanej povinnosti si strany neurčili, ale určili si hodnotu porušenia zabezpečovanej povinnosti... Z uvedeného odôvodnenia podľa dovolacieho súdu nie je zrejmé, aká povinnosť žalovaného 1/ bola zabezpečená zmluvnou pokutou, či hodnota know how bola alebo nebola relevantná, resp. súd si odporuje v úvahách relevantnosti hodnoty know how žalobcu a v tejto súvislosti ani neustálil, čo bolo obsahom know how žalobcu. Naviac domnienka o hodnote know how vyslovená odvolacím súdom nevychádza zo zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania. Z takto rozporného, zmätočného a nedostatočného odôvodnenia, nevyznieva presvedčivo ani záver súdu o primeranosti dohodnutej zmluvnej pokuty. 120. Významnou námietkou k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie, je aj námietka, ktorá sa vzťahuje k základu sporu, a to nedostatočné, chýbajúce odôvodnenie v časti zisťovania obsahu a interpretácie jednotlivých článkov zmluvy o spolupráci, najmä čl. 6 (ťažiskovo body 6.4.,6.6.,6.7.), na základe ktorého bol nárok žalobcom uplatnený. Bez riadneho odôvodnenia interpretácie sporných zmluvných ustanovení, ktorých obsah si zmluvné strany vykladali rozdielne, nie je možné riadne posúdiť správnosť právnych záverov súdov nižšej inštancie, ohľadom platnosti napadnutých zmluvných dojednaní o zmluvnej pokute a o povinnostiach, ktoré boli touto pokutou zabezpečované (čo tiež žalovaní namietli v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP). 121. Dovolací súd sa stotožňuje s dovolacou argumentáciou žalovaných, že pokiaľ každý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý súdy ustálili ako obchodnoprávny, interpretuje sporné dojednanie v zmluve odlišne, musí sa výklad sporných ustanovení zmluvy opierať o výkladové pravidlá uvedené v § 266 Obchodného zákonníka a o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samotného jednania o uzavretí zmluvy s tým, že prejav vôle obsahujúci sporný výraz treba pri pochybnostiach vyložiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz použila (§ 266 ods. 4 ObchZ). Či súdy pri sporných ustanoveniach zmluvy predmetné výkladové pravidlá použili musí vyplývať z obsahu súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti dovolací súd podporne poukazuje aj na závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/73/2021 z 31. októbra 2022, z ktorých vyplýva, že „Ak obsah záväzkového vzťahu, z ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok, spadá pod režim Obchodného zákonníka

(ďalej aj „OBZ“), jeho výklad preto treba uskutočniť nielen podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže Obchodný zákonník v § 266 obsahuje pre výklad právnych úkonov výkladové pravidlá. Najskôr tak musí byť v zmysle § 266 OBZ zistený úmysel toho, kto konal, a pokiaľ ho nemožno zistiť, alebo sa zmluvné strany v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, treba vychádzať z významu, aký by bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal, a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia hľadiska subjektívneho (úmysel konajúcich), prichádza do úvahy objektívne hľadisko. Vždy sa však, ako z hľadiska subjektívneho tak aj objektívneho, musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj následné správanie sa strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa.“ (tiež napr. 4Obdo/71/2021, 4Obdo/54/2022, 4Obdo/61/2022, 4Obdo/54/2022 - osobitná úprava výkladových pravidiel pre výklad právnych úkonov v obchodných záväzkových vzťahoch) 122. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako ani z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ucelený výklad sporných ustanovení zmluvy podľa výkladových pravidiel nie je zrejmý a ani presvedčivo zdôvodnený. Bez riadnej interpretácie obsahu zmluvy a skutočnej vôle zmluvných strán pôsobí nepresvedčivo záver odvolacieho súdu (ktorý tak zostal v rovine predpokladu), že obsah zmluvného dojednania o zmluvnej pokute a úmysel žalobcu bol žalovanému 1/ známy, pretože v jeho mene konal žalovaný 2/, ktorý zmluvu v rovnakom znení podpísal v predchádzajúcom období ešte ako živnostník. To, že zmluvu s rovnakým obsahom zmluvná strana, resp. osoba za ňu konajúca, podpísala opakovane, ešte bez ďalšieho neznamená, že si jej obsah vykladala rovnako ako druhá zmluvná strana, a že poznala jej úmysel. 123. Bez presvedčivého výkladu zmluvných ustanovení týkajúcich sa zmluvnej pokuty a povinnosti, ktorú zabezpečovala, a ktorú mal žalovaný 1/ porušiť, vrátane zistenia vôle zmluvných strán, je argumentácia odvolacieho súdu že žalovaný 1/ pri podpise zmluvy o spolupráci vedel, čo obsahuje know how žalobcu, vychádzajúca len zo skutočnosti, že žalovaný 1/ podpísal zmluvu o spolupráci a následne aj potvrdenie o porušení zmluvy, nepostačujúca a nepresvedčivá. Odvolaciemu súdu sa javilo nedôveryhodné tvrdenie žalovaného 1/, že mu nebolo zrejmé, čo predstavuje know how žalobcu, hoci sa v tejto súvislosti dostatočne nezaoberal námietkou žalovaného 1/, že know how a potrebné obchodné informácie mali byť v zmysle čl. 6.6. zmluvy o spolupráci žalovanému 1/ po podpise tejto zmluvy ešte len poskytnuté. Z obsahu spisu, ani z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, či, kedy a v akom rozsahu boli tieto informácie žalovanému 1/ sa tak stalo. Preto aj následná konštatácia odvolacieho súdu, že žalovaný1/ použil obchodné informácie, obchodné know how je predčasná, vyznieva nepresvedčivo a nevyplýva zo skutkového stavu. Obsah know how a obchodných informácií, ktoré žalovanému 1/ žalobca mal poskytnúť, nebol súdmi zisťovaný. Odvolací súd uvedené zdôvodnil tým, že podľa formulácie povinnosti, ktorá bola zmluvnou pokutou zabezpečená, postačovalo uzavretie obchodu v predmete činnosti žalobcu na vlastný účet žalovaného 1/. Teda odvolací súd (i súd prvej inštancie), mal za to, že na porušenie zmluvnej povinnosti krytej zmluvnou pokutou nebolo potrebné pri uzavretí obchodu v predmete činnosti žalobcu na účet žalovaného 1/ súčasne použiť/zneužiť aj know how, či obchodné informácie žalobcu, ktoré žalovanému 1/ mal žalobca poskytnúť. Takto formulovaný záver nedáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu žalovaných a bez riadneho výkladu čl. 6 zmluvy o obchodnej spolupráci je nepostačujúci. 124. Dovolací súd tiež ako dôvodnú vyhodnocuje aj námietku dovolateľov, že pri vysporiadaní sa s námietkou žalovaných týkajúcou sa podpísania Potvrdenia o porušení zmluvy a prevzatia ručiteľského záväzku žalovaným 2/ podpísaním Dohody o zrušení zmluvy, v omyle, pod nátlakom a vyhrážkami, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zmätočne uvádza, že aplikácia § 49a Občianskeho zákonníka je pre Obchodnozáväzkové vzťahy podľa § 267 ods. 2 ObchZ vylúčená, hoci v § 267 ods. 2 ObchZ je vylúčená aplikácia § 49 Občianskeho zákonníka. Obdobná zmätočnosť je i v rozhodnutí súdu prvej inštancie, kde zase súd poukazuje na § 40 Občianskeho zákonníka a v inej časti rozhodnutia na § 49a Občianskeho zákonníka. Aplikácia § 49a Občianskeho zákonníka nie je v § 267 ods. 2 ObchZ pre obchodnozáväzkové vzťahy vylúčená. Námietka nátlaku na žalovaného 2/ pri podpise Potvrdenia o porušení zmluvy a prevzatí ručenia pri podpise Dohody o zrušení zmluvy, znamená námietku nedostatku prejavu vôle, ktorý nebol vážny a slobodný (čo môže viesť k neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 267 ods. 2 ObchZ vylučuje pre vzťahy upravené Obchodným zákonníkom aplikáciu § 49 Občianskeho zákonníka upravujúceho vznik práva na odstúpenie od zmluvy uzavretej v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. Námietka prejavu vôle

vykonaného pod nátlakom však nie je námietkou vykonania tohto úkonu v tiesni, ako to má na mysli § 49 Občianskeho zákonníka. 125. Dovolací súd sumarizuje, že v prípade uplatneného nároku na zmluvnú pokutu z obchonozáväzkového vzťahu, by mal súd v prvom rade ustáliť a riadne zdôvodniť otázku, či vôbec žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vznikol (existencia platnej dohody o zmluvnej pokute, ustálenie zabezpečovanej povinnosti a jej porušenia zo strany povinnej osoby) a následne posúdiť a riadne odôvodniť primeranosť zmluvnej pokuty (ak je v súdnom konaní v rámci obrany povinnej osoby - strany sporu namietnuté, že zmluvná pokuta je neprimerane vysoká) a rozhodnúť o jej konkrétnej výške. Súd v rámci posudzovania druhej otázky vyhodnocuje, či je dohodnutá zmluvná pokuta primeraná a ak zistí, že nie je, má priamo zo zákona (§ 301 Obchodného zákonníka) danú možnosť túto neprimerane vysokú zmluvnú pokutu s prihliadnutím na „hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti“ znížiť až do výšky škody, ktorá do rozhodnutia súdu porušením zmluvnej povinnosti vznikla. O koľko dohodnutú zmluvnú pokutu súd zníži je iba na úvahe súdu. Úvahy k odpovediam na uvedené otázky, ako aj právny záver, súd musí riadne odôvodniť a v neposlednom rade pri týchto úvahách musí vychádzať z konkrétnych skutkových okolností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Dovolací súd dospel k záveru, pri posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, že aj napriek pomerne rozsiahlemu obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí, pri niektorých kľúčových záveroch a odpovediach na vznesené námietky, nemožno odôvodnenie považovať za dostatočné a presvedčivé (buď pre vzájomnú rozpornosť niektorých záverov a úvah, alebo pre skutočnosť, že úvahy a závery nevychádzajú z ustáleného skutkového stavu, resp. že nie sú podporené zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z vykonaného dokazovania). 126. Dovolací súd preto konštatuje, že dovolanie žalovaných je v rozsahu uvedenom v dovolacích námietkach (tak ako boli špecifikované vyššie) v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP dôvodné. V týchto čiastkových otázkach, ktoré však boli pre konečné rozhodnutie súdu kľúčové, je rozhodnutie tak odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočné, nepresvedčivé v takej intenzite, že dosahuje porušenie práva na spravodlivý proces. Úvahy k odpovediam na uvedené otázky, ako aj právny záver, nie je súdmi riadne odôvodnený a v neposlednom rade pri týchto úvahách nevychádza z konkrétnych skutkových okolností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Dovolací súd považuje takto vystavané odôvodnenie za nedostatočné predovšetkým preto, že prijatému záveru súdu o dôvodnosti uplatneného nároku na zmluvnú pokutu a jej primeranosti voči žalovanému 1/, muselo predchádzať posúdenie charakteru a obsahu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami, ustálenie povinnosti žalovaného 1/ zabezpečenej zmluvnou pokutou a jej hodnoty a významu, čo opomenuli súdy nižších inštancií dôkladne, zrozumiteľne odôvodniť a vysporiadať sa tak dostatočne s ťažiskovou argumentáciou žalovaných k obsahu zmluvných dojednaní. Odôvodnenie rozhodnutia voči žalovanému 2/ vykazuje vady nedostatočnosti a zmätočnosti argumentácie súdu k slobode prejavu jeho vôle prevziať na seba ručiteľský záväzok. Dovolací súd za týchto okolností dospel k záveru, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie nespočíva iba v neprítomnosti odpovede na jednotlivé námietky žalovaných. Ide o nedostatok týkajúci sa právneho východiska stojaceho na absencii komplexného výkladu predmetnej zmluvy spôsobom predpokladaným § 266 Obchodného zákonníka, bez ktorého súdy odvodili rozhodujúci záver o určitosti dohody o zmluvnej pokute, o povinnosti, ktorej splnenie je zmluvnou pokutou zabezpečené a o jej porušení zo strany a na strane súdu prvej inštancie aj o primeranosti zmluvnej pokuty. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP 127. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP žalovaní namietli nesprávne právne posúdenie (i) otázky platnosti dojednania zmluvnej pokuty z dôvodu nedostatočne vymedzenej zabezpečenej povinnosti, (ii) otázky posúdenia primeranosti výšky zmluvnej pokuty a (iii) inštitútu moderačného práva z pohľadu, či je jeho použitie súdom podmienené návrhom strany sporu. 128. K prvej nastolenej otázke nesprávneho právneho posúdenia platnosti - určitosti dohody o zmluvnej pokute a určitosti vymedzenia zabezpečovanej povinnosti, dovolací súd uvádza, že na ňu odpovedať by bolo predčasné, pretože ako už vyššie uviedol pri dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolaním napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a tak nie je možné dovolacím súdom preskúmať ani správnosť prijatých záverov o platnosti namietaných

právnych úkonov, prípadne ich častí (dojednania o zmluvnej pokute). Bez riadneho a preskúmateľného výkladu dotknutých zmluvných ustanovení a predmetnej zmluvy o obchodnej spolupráci ako takej podľa pravidiel uvedených v § 266 ObchZ a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v danom prípade uskutočnenom po predchádzajúcom posúdení a riadnom odôvodnení charakteru tejto zmluvy, t. j. či ide o obchodnoprávny vzťah alebo nie - viď bod 118. tohto odôvodnenia), totiž nemožno ustáliť zmluvnou pokutou zabezpečovanú povinnosť, ktorej porušenia sa mal žalovaný 1/ dopustiť a následne uzavrieť, či sa na jej porušenie vzťahovala dohoda o zmluvnej pokute, ktorú si žalobca uplatnil v tomto spore. Dovolací súd ešte v tejto súvislosti poznamenáva s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod R 17/2026, že princíp priority výkladu zmluvy v prospech jej platnosti sa uplatní aj pri posudzovaní absolútnej neplatnosti zmluvy. Zároveň, ako správne uviedol aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí, dovolací súd konštatuje, že samotná neprimeranosť zmluvnej pokuty (bez ďalšieho) neplatnosť dohody o zmluvnej pokute nezakladá, ale je dôvodom pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu, teda zakladá súdu možnosť zmluvnú pokutu primerane znížiť podľa § 301 ObchZ (porovnaj aj III. ÚS 528/2015 týkajúci sa moderačného práva súdu a platnosti dohody o zmluvnej pokute podľa § 545a Občianskeho zákonníka). Keďže však vo vzťahu k posudzovaniu platnosti dohody o zmluvnej pokute v tomto spore vyvstala otázka určitosti jej dojednania, dovolací súd v zhode s dovolateľmi, upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod R 92/2004. Dovolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/164/2012, ktorý uviedol, že ,,z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Všeobecná právna úprava právnych úkonov, uvedená v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 34 až § 51 je pre obchodné záväzkové vzťahy doplnená v Obchodnom zákonníku niektorými ustanoveniami o právnych úkonoch. Ako to vyplýva zo samotného nadpisu druhého dielu prvej hlavy tretej časti Obchodného zákonníka, tento obsahuje iba niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, ktoré dopĺňajú túto všeobecnú úpravu s platnosťou pre obchodné záväzkové vzťahy. Ide o ustanovenia §§ 266 až 268, ktoré sú v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanoveniami kogentnými, od ktorých sa nemožno odchýliť, a ktoré riešia otázku výkladu prejavu vôle konajúcich osôb, pričom sa za rozhodujúci pokladá ich úmysel. Výklad právnych úkonov podľa týchto ustanovení Obchodného zákonníka je však potrebný len v prípade, keď prejav vôle konajúcej osoby nie je celkom zrozumiteľný alebo určitý. Podmienkou platnosti každého právneho úkonu, teda aj právnych úkonov, ku ktorým dochádza v rámci obchodných záväzkových vzťahov je, že musí ísť o prejav vôle urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Ak dôjde k situácii, že súd musí vykladať prejav vôle účastníkov obchodného záväzkového vzťahu, musí postupovať podľa výkladových pravidiel upravených v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka.“ 129. K druhej nastolenej otázke dovolací súd uvádza, že právny záver súdu prvej inštancie o primeranosti zmluvnej pokuty, ktorého správnosť odvolací súd neposudzoval, pretože mal za to, že primeranosťou zmluvnej pokuty sa bez včas podaného návrhu žalovaných na aplikáciu moderačného práva súdu podľa § 301 ObchZ, zaoberať nemohol (konštatoval, že moderačné právo žalovaní uplatnili až v odvolacom konaní), tiež nie je možné dovolací súdom preskúmať, keďže v rozhodnutiach súdov nižšej inštancie chýbajú dostatočné, logické a presvedčivé úvahy kľúčových otázok podstatných pre posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty, teda aby sa dala posúdiť hodnota zabezpečovanej povinnosti a následne primeranosť zmluvnej pokuty, ktorou je splnenie tejto povinnosti zabezpečené. Čo však považuje za dôležité uviesť v rámci tejto dovolacej otázky je, že pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty a prípadnom využití moderačného práva by sa mal súd zaoberať všetkými relevantnými okolnosťami prípadu. Súd by sa mal zamerať nielen na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, ale aj na iné skutočnosti (napr. hospodársku pozíciu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob zapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy, reciprocitu zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka, ako aj na skutočnosť, či došlo k vzniku škody alebo nie a pod.) (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. decembra 2010, sp. zn. 2Obdo/39/2010). 130. Dovolací súd k prvým dvom dovolacím otázkam spoločne uvádza, že na to, aby ich mohol meritórne zodpovedať, musel by najskôr sám vykonať výklad Zmluvy o obchodnej spolupráci, ustáliť jej charakter a obsah a následne na základe vlastného, prvýkrát vykonaného výkladu zmluvy zvoliť príslušný právny režim a posúdiť právne závery súdov nižšieho stupňa. Takýto postup by presahoval rámec dovolacieho prieskumu. Úlohou dovolacieho súdu nie je nahradiť nedostatočné právne posúdenie súdov nižšej inštancie, ale preskúmať právne závery, ktoré boli v konaní riadne prijaté a odôvodnené. Existencia zmätočnostnej vady sama osebe nebráni riešeniu právnej otázky, pokiaľ povaha konkrétnej vady

umožňuje dovolaciemu súdu takúto otázku vyriešiť. Povaha zmätočnostnej vady konštatovaná pri dovolacom dôvode § 420 písm. f/CSP (viď odôvodnenie vyššie) však dovolací prieskum správnosti záverov o prvej a druhej dovolacej otázke, neumožňuje. 131. Dovolací prieskum správnosti právneho záveru odpovede na tretiu dovolaciu otázku však povaha zmätočnostnej vady umožňuje a odpoveď na ňu je aj pre ďalší postup súdov v konaní jednou z kľúčových. V tretej dovolacej otázke sa dovolatelia pýtajú, či je realizovanie moderačného práva súdu pri neprimerane vysokej zmluvnej pokute podmienené návrhom strany sporu na moderáciu zmluvnej pokuty. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na znenie § 301 ObchZ, podľa ktorého prvej vety „Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.“. V súvislosti s moderačným oprávnením súdu upraveným v citovanom § 301 ObchZ sa dovolací súd stotožňuje len s časťou dôvodov odvolacieho súdu k tejto otázke, a to s konštatovaním, že § 301 ObchZ má kogentný charakter (§ 263 ObchZ), pričom kogentnosť citovaného ustanovenia vyjadruje, že sporové strany nemôžu zabrániť v aplikácii moderačného práva (nemôžu sa od neho zmluvne odchýliť, ani jeho aplikáciu vylúčiť), ak má súd za to, že sú splnené všetky podmienky na jeho aplikáciu. V ďalších úvahách týkajúcich sa tohto oprávnenia súdu sa však už dovolací súd nestotožňuje s odvolacím súdom s výnimkou poznamenania, že v právnej doktríne nie je jednoznačné, kedy súd uvedené oprávnenie môže využiť, či dotknutá zmluvná strana musí jeho využitie súdu navrhovať alebo k nej súd pristúpi ex offo. Táto otázka nebola doposiaľ ani judikatórne ustálená. Dovolací súd konštatuje, že v tejto časti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP tretiapoložená otázka zakladá prípustnosť dovolania z tohto dovolacieho dôvodu. 132. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že § 301 Obchodného zákonníka nedáva odpoveď na otázku, či sa moderačné právo súdu aplikuje na návrh, alebo ex-offo. Odvolací súd vychádzal z toho, že aj keď bola táto otázka v rámci rozhodovania súdu prvej inštancie sporná, súd prvej inštancie skúmal primeranosť zmluvnej pokuty a keďže dospel k záveru o primeranosti zmluvnej pokuty, na jej moderáciu nebol daný dôvod. Konštatoval však, že návrh na moderáciu zmluvnej pokuty bol podaný až v odvolacom konaní, teda po zákonnej koncentrácii konania, preto na takýto návrh odvolací súd prihliadať nemohol. Odvolací súd totiž mal za to, že moderačné oprávnenie môže súd využiť len na základe návrhu dotknutej strany sporu v rámci aplikácie prostriedkov procesnej obrany v zákonom určenej koncentrácii konania (§ 154 CSP). 133. V tejto súvislosti dovolatelia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3853/2007 z 10. januára 2008, podľa ktorého „Vyjdou-li v průběhu řízení najevo skutečnosti, které odůvodňují závěr, že smluvní pokuta je nepřiměřené vysoká, může ji soud snížit i bez návrhu dlužníka (§ 301 obch. zák.).“Z odôvodnenia tiež vyplýva konštatovanie v znení „Odvolací soud dospěl rovněž k nesprávnému právnímu závěru, že námitka moderace smluvní pokuty vznesená až u odvolacího soudu je uplatněním nového nároku a že se proto tímto návrhem na moderaci smluvní pokuty nebude zabývat. Povinností soudu je, a to i odvolacího, posoudit, zda jsou dány podmínky moderace smluvní pokuty ve smyslu § 301 obch. zák. existují-li důvody nepřiměřenosti smluvní pokuty, bez ohledu na to, zda některý z účastníků použití moderačního práva soudu navrhne. Návrh účastníka (nikoli nárok) na snížení smluvní pokuty není uplatněním nové skutečnosti ve smyslu § 205a a § 211 O. s. ř.“. Dovolací súd uvádza, že toto rozhodnutie netvorí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, preto naň odvolací súd nemal povinnosť prihliadnuť. Naviac hoci znenie § 301 ObchZ máme s českou právnou úpravou rovnaké (preto úvahy pri jeho aplikácii súdmi Českej republiky nás môžu významne inšpirovať), v rámci procesných pravidiel, toto rozhodnutie bolo prijaté v súdnom procese podľa iného procesného predpisu Občanský soudní řád (u nás predchádzajúci procesný predpis - O.s.p.) ako je účinný procesný predpis v Slovenskej republike, a to Civilný sporový poriadok - CSP - ovládaný, okrem iného, princípom formálnej pravdy, koncentrácie súdneho konania a vyžadujúci procesnú aktivitu sporových strán uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Medzi takéto prostriedky patria najmä skutkové tvrdenia (§ 150 CSP), popretie skutkových tvrdení protistrany (§ 151 CSP), návrhy na vykonanie dôkazov (§ 185a nasl. CSP), námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov, ale aj hmotnoprávne námietky (§ 152 CSP) ako právne úkony strany sporu spôsobujúce zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. Tieto prostriedky procesnej obrany a procesného útoku sú v zmysle CSP strany sporu povinné uplatniť včas v rámci sudcovskej, prípadne zákonnej koncentrácii konania (§ 153 a § 154 CSP).

134. Medzi takúto hmotnoprávnu námietku, ako prostriedok procesnej obrany žalovaného patrí aj námietka neprimeranosti zmluvnej pokuty, ktorú si v tomto prípade žalovaný už v priebehu prvoinštančného konania uplatnil. Pokiaľ žalovaný takúto námietku neprimeranosti zmluvnej pokuty vznesie, podporí ju skutkovými tvrdeniami a návrhmi dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, súd sa touto námietkou musí zaoberať a primeranosť zmluvnej pokuty posúdiť. Žalovaný zároveň s touto námietkou nemusí uplatniť konkrétnu výšku zmluvnej pokuty, ktorú považuje za primeranú, táto výška totiž závisí od úvahy súdu alebo môže závisieť aj od znaleckého posudku. Rovnako pre aplikáciu § 301 ObchZ súdom nie je potrebné uplatniť návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, pretože to, že súd môže neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, vyplýva priamo z toho ustanovenia Obchodného zákonníka ako dôsledok neprimerane vysokej zmluvnej pokuty. Ustanovenie § 301 ObchZ v samotnom svojom texte ani podanie takého návrhu na uplatnenie moderačného práva súdu, nevyžaduje, dokonca nevyžaduje ani vznesenie námietky neprimeranosti zmluvnej pokuty. Ide o právo, ktorým disponuje súd, ak zistí v súdnom konaní, že zmluvná pokuta je neprimerane vysoká. Účelom tohto ustanovenia je, že ak je zistená skutočnosť o neprimeranosti zmluvnej pokuty má súd oprávnenie ju znížiť, pretože zmluvná pokuta nemá slúžiť na dosiahnutie neprimeraného zisku, ale ako nástroj zabezpečujúci riadne plnenie zmluvných povinností zo strany zmluvného partnera. Ako už bolo uvedené neprimerane vysoká zmluvná pokuta nespôsobuje neplatnosť jej dojednania, ale vznik tohto moderačného oprávnenia súdu. 135. V odpovedi na položenú dovolaciu otázku dovolací súd uvádza, že vznesenie námietky neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty v rámci procesnej obrany žalovaného voči uplatnenému nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v súdnom konaní postačuje na realizáciu moderačného práva súdu podľa § 301 Obchodného zákonníka, a po ustálení vzniku práva na zmluvnú pokutu a zistení neprimeranosti jej výšky. Nemalo by totiž žiaden význam a odporovalo by logike uplatnenia námietky neprimeranosti zmluvnej pokuty, že by strana sporu nesledovala touto námietkou jej zníženie podľa § 301 ObchZ. V zmysle procesných pravidiel vyplývajúcich z Civilného sporového poriadku sa však pri nedostatku procesnej obrany žalovaného voči výške žalobou uplatnenej zmluvnej pokuty, súd jej neprimeranosťou zaoberať ex offo nemusí. Obdobne je to napr. aj pri vznesení námietky premlčania sa práva žalobcu uplatneného žalobou, taktiež ňou žalovaný sleduje nepriznanie uplatneného práva, teda zamietnutie žaloby v časti alebo v celku premlčaného práva, pričom výslovne takýto dôsledok posúdenia vznesenej námietky premlčania súdom, nemusí navrhovať. Postačuje vznesenie námietky premlčania sa uplatneného práva, ktorej vznesenie v prípade premlčania vyžaduje § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aby na premlčanie mohol súd prihliadnuť a vyvodiť zákonom stanovený dôsledok, ktorým je nepriznanie premlčaného práva. V prípade neprimerane vysokej zmluvnej pokuty je zákonom predpokladaný dôsledok jej zníženie súdom, ktoré súd môže realizovať až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Dovolací súd pre vyššie uvedené dôvody uzatvára, že záver odvolacieho súdu, že sa nemohol zaoberať odvolacími námietkami smerujúcimi k nesprávnemu právnemu záveru o primeranosti výšky zmluvnej pokuty, pretože žalovaní návrh na uplatnenie moderačného práva súdu podali až v odvolacom konaní, teda po zákonnej koncentrácii konania, hoci v konaní neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty od počiatku namietali, je nesprávny. 136. Vzhľadom na vyššie uvedenú odpoveď na tretiu dovolaciu otázku dovolací súd konštatuje dôvodnosť dovolania žalovaných v časti tretej dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.b) CSP. 137. Podľa § 449 ods. 1 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu (ods. 2). 138. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd konštatoval dôvodnosť podaného dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj konštatoval dôvodnosť dovolania v časti tretej dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil. 139. Dovolací súd s prihliadnutím na čl. 17 Základných princípov CSP konštatuje, že nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, a preto dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 449 ods. 2 CSP v spojení s jeho opravným uznesením a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne

posúdiť celý predmet sporu ako vzájomne súvisiaci celok, vychádzajúc z pokynov dovolacieho súdu vysloveného v tomto rozhodnutí. 140. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade posúdiť a riadne odôvodniť charakter Zmluvy o obchodnej spolupráci (vysporiadať sa s námietkami žalovaných v tomto smere), následne po závere, že ide o obchodnoprávny vzťah, vykonať výklad Zmluvy o obchodnej spolupráci v súlade s § 266 ObchZ ako celok, zistiť právne relevantný úmysel zmluvných strán, zohľadniť hospodársky účel a povahu zmluvy a okolnosti uvedené v § 266 ods. 3 ObchZ, prípadne vyhodnotiť pochybnosti podľa § 266 ods. 4 ObchZ. Pri tomto výklade bude potrebné zamerať sa detailnejšie na ustálenie obsahu dohody o zmluvnej pokute, jej určitosť a na akú povinnosť sa vzťahuje, následne či došlo k jej porušeniu zo strany žalovaného 1/ a ak dospeje k záveru, že nárok na zmluvnú pokutu vznikol, posúdiť jej primeranosť. Vo vzťahu k nároku voči žalovanému 2/ bude potrebné posúdiť a riadne odôvodniť platnosť vzniku ručiteľského záväzku. 141. Pri zrušení meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a v súvislosti s tým aj výrokov o náhrade trov konania, bolo potrebné zrušiť aj rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúce sa výšky priznaných trov konania a trov právneho zastúpenia. Je tomu tak preto, že ide o závislé výroky od rozhodnutia vo veci samej, pri zrušení ktorého, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, dotknuté uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica uvedené vo výroku II. tohto rozhodnutia dovolacieho súdu, zostali bez základu. 142. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 143. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.