{"guid": "78bcf019-a5fc-4e86-9f69-80f86d9b921d:d2c2f41e-2bbc-4588-bf0f-021bb081a50a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6120280035.1", "spisova_znacka": "4Obdo/6/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/6/2025 z 26. 6. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2026, sp. zn. 4Obdo/6/2025, ECLI:SK:NSSR:2026:6120280035.1", "identifikacne_cislo": "6120280035", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Lenka Praženková", "sudca_id": 317, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lenka-prazenkova-317", "datum_vydania": "2026-06-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "nazov": "§ 431 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "nazov": "§ 432 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-378.odsek-1", "nazov": "§ 378 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-378.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-378"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-154", "nazov": "§ 154 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-154", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-154"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "nazov": "§ 153 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-153", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-153"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "nazov": "§ 453 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-49a", "nazov": "§ 49a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-49a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-49a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-40", "nazov": "§ 40 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "nazov": "§ 37 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-37.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "nazov": "§ 100 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-545a", "nazov": "§ 545a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-545a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-545a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-266", "nazov": "§ 266 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-266", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-266"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-301", "nazov": "§ 301 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-301", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-301"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-652", "nazov": "§ 652 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-652", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-652"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-536.odsek-1", "nazov": "§ 536 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-536.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-536"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-267.odsek-2", "nazov": "§ 267 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-267.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-267"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-263.odsek-1", "nazov": "§ 263 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-263.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-263"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-378", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-154", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-153", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-35", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-49a", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-40", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-37", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-49", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-545a", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-266", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-301", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-652", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-536", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-267", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-263"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d2c2f41e-2bbc-4588-bf0f-021bb081a50a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6120280035.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120280035.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6120280035.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Obdo/6/2025\n6120280035\n26. 06. 2026\nJUDr. Lenka Praženková\nECLI:SK:NSSR:2026:6120280035.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej\na členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobcu EQUINOX, s.r.o.,\nso sídlom Radvanská 1625/9, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 44 979 819, zast. Advokátska kancelária\nNOVÁK s.r.o., so sídlom Ladislava Hudeca 15326/2A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 556 798, proti\nžalovaným 1/ H-SYSTEMS s.r.o., so sídlom Zimná 14183/1, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 47 525 401,\n2/ X. O., nar. XX. F. XXXX, bytom I. XXXXX/X, XXX XX B., obidvaja zastúpení Advocatur Gémeš,\nFilipová & Partner AG, advokátska kancelária, so sídlom Städtle 17, Vaduz 9490, Lichtenštajnské\nkniežatstvo, Reg. č.: FL - 0002.539.075-9, vo veci organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so\nsídlom Mostová 185/2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 096 428, o zaplatenie\n75.000,-- eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 63Cb/44/2020,\nv konaní o dovolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n43Cob/4/2023-767 z 20. apríla 2023, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/4/2023-767\nz 20. apríla 2023, ako aj rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/44/2020-597 z 2. mája\n2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 63Cb/44/2020-727 z 15. novembra 2022 z r u š u j e a vec\nv r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nII. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k.\n63Cb/44/2020-1144 z 9. decembra 2024 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k.\n63Cb/44/2020-1109 z 30. septembra 2024 z r u š u j e .\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“ alebo „okresný\nsúd“) rozsudkom č. k. 63Cb/44/2020-597 z 2. mája 2022 v prvom výroku uložil žalovaným v 1. a 2.\nrade povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 75.000,-- eur s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne z dlžnej\nsumy od 18. februára 2020 v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu poskytnutého\nplnenia jedným žalovaným zaniká povinnosť plnenia druhému žalovanému. V druhom výroku súd priznal\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade vo výške 100 % s tým, že v\nrozsahu poskytnutého plnenia jedným žalovaným zaniká povinnosť druhému žalovanému.\n2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou, súdu prvej inštancie\ndoručenou dňa 20. apríla 2020, domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade (v ďalšom texte tiež ako „žalovaný\n1/“, „žalovaný 2/“ alebo spolu ako „žalovaní“) uloženia povinnosti uhradiť mu istinu 75.000,-- eur spolu s\núrokom vo výške 9 % ročne z dlžnej istiny od 18. februára 2020 do zaplatenia a aby v prípade úspechu\nmu nahradili i trovy konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným 1/ uzatvoril dňa 1. marca\n2014 Zmluvu o obchodnej spolupráci č. ZoS 01/2014 (ďalej len „Zmluva o spolupráci“ alebo „zmluva“),\nna základe ktorej si upravili podmienky vzájomnej obchodnej spolupráce pri predaji produktov žalobcu,\nza ktoré sa považoval predaj, montáž, servis a poradenstvo v oblasti tepelných čerpadiel, vykurovania,\n\nklimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky. Žalovaný 1/ sa zaviazal vykonávať pre\nžalobcu činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami obchodné\nzmluvy, predmetom ktorých bude predaj produktov nachádzajúcich sa v obchodnej ponuke žalobcu,\nako aj vyhľadávať potenciálnych obchodných partnerov. Podľa čl. 6 ods. 4, 6 a 7 uvedenej zmluvy bol\ndojednaný záväzok žalovaného 1/ zdržať sa konania, ktorým by dochádzalo k zneužitiu know-how a\nzákaz nakladania s know-how a obchodnými informáciami a inými informáciami súvisiacimi s predmetom\npodnikania žalobcu. V čl. 6 ods. 5 si pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ku ktorým sa zaviazal\nžalovaný 1/ podľa čl. 6 ods. 4 a 7, dohodli oprávnenie žalobcu uplatniť si voči žalovanému 1/ nárok na\nzaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur, čomu sa žalovaný 1/ zaviazal bez výhrad s tým, že v\nlehote najneskôr do 14 kalendárnych dní odo dňa, kedy bol na jej zaplatenie zo strany žalobcu písomne\nvyzvaný, túto uhradí. Uvedeným ustanovením nebolo dotknuté právo žalobcu na náhradu škody, ktorá\nmu vznikla v dôsledku takéhoto porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaného 1/. Zmluva o\nspolupráci zanikla v súlade s Dohodou o zrušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019 s výnimkou čl. 6 ods. 4,\n6 a 7 a čl. 6 ods. 5 zmluvy. Žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ sa dopustil porušenia konkurenčnej doložky\nsvojím konaním zo dňa 13. septembra 2018, kedy vypracoval a predložil odberateľovi Ing. G. U., trvale\nbytom F., Slovenská republika, cenovú ponuku PON 2018010 z označeného dňa na tovary a služby\ntvoriace predmet podnikania žalobcu, a to v rozpore s konkurenčnou doložkou s tým, že žalovaný 1/\nnásledne vystavil odberateľovi Ing. G. U. faktúru číslo 2018013 z 5. decembra 2018. Žalobca preto vyzval\nžalovaného 1/ na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to listom zo 7. januára 2020, žalovanému 1/ doručeným\n3. februára 2020, s poskytnutím lehoty na plnenie 14 kalendárnych dní v súlade s čl. 6 ods. 5 predmetnej\nzmluvy. Žalovaný 1/ splatný záväzok voči žalobcovi nesplnil.\n3. Voči žalovanému 2/ žalobca odôvodnil žalobu tým, že v zmysle bodu 3.2 Dohody zo dňa 15. mája\n2019 o zrušení zmluvy so žalovaným 1/, sa konateľ žalovaného 1/ (t. j. žalovaný v 2. rade - pozn.\ndovolacieho súdu) v súlade s ustanovením § 303 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) ako ručiteľ\nzaviazal, že v celom rozsahu uspokojí akékoľvek a všetky nároky žalobcu, súčasné alebo budúce,\nvoči žalovanému 1/ vyplývajúce zo Zmluvy o spolupráci alebo súvisiace so Zmluvou o spolupráci\nalebo jej porušením, nárok na náhradu škody, zaplatenie zmluvnej pokuty alebo vydanie bezdôvodného\nobohatenia, pokiaľ ich neuspokojí žalovaný 1/. Vzhľadom na tento ručiteľský záväzok žalobcu vyzval\nžalovaného 2/ na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur listom z 20. februára 2020,\nžalovanému 2/ doručeným 3. marca 2020, s poskytnutím lehoty na plnenie 3 dní odo dňa doručenia\nvýzvy. Žalovaný 2/ zmluvnú pokutu žalobcovi neuhradil, preto si žalobca uplatnil voči nemu aj nárok na\nzaplatenie úrokov z omeškania vo výške určenej podľa § 369 ods. 2 ObchZ v spojení s ustanovením\n§ 1 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 21/2013 Z. z., t. j. vo výške 9 % ročne z dlžnej\nistiny od 18. februára 2020 až do zaplatenia.\n4. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie dňa 29. mája 2020\nvydal v skrátenom konaní platobný rozkaz č. k. 63Cb/44/2020-40, proti ktorému podali žalovaní 1/ a\n2/ v zákonnej lehote odpor odôvodnený tvrdeniami zhrnutými v bodoch 3. a 4. predmetného rozsudku.\nŽalovaní potvrdili, že ku dňu 15. mája 2019 ukončili so žalobcom spoluprácu, a to Dohodou o zrušení\nzmluvy. Poukázali na časovú tieseň pri podpisovaní dohody, v dôsledku porušenia zmluvných podmienok\nžalovaným 1/. Žalovaný 1/ sa mal zaviazať, že po dobu 5 rokov nebude podnikať v oblasti tepelných\nčerpadiel a až následne, po uplynutí 5 rokov, mu zadržanú odmenu žalobca vyplatí. Napriek týmto\nskutočnostiam žalovaný 1/, ako i žalovaný 2/ Dohodu o zrušení zmluvy o spolupráci podpísali. Žalovaný\n1/ potvrdil, že mu bola doručená výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur dňa\n3. februára 2020 a žalovanému 2/ dňa 20. februára 2020. K vyúčtovanej zmluvnej pokute žalovaní\nuviedli, že zo strany žalovaného 1/ nedošlo k porušeniu konkurenčnej doložky, nakoľko žalovaný 1/\nposkytol odberateľovi pánovi U. služby, ktorým sa žalobca nevenoval a ktoré žalobca svojim klientom\nneponúkal a neposkytoval. Žalobca sa venoval výlučne predaju tepelných čerpadiel a pánovi U. bolo\nčerpadlo žalobcu aj odpredané, pričom faktúra č. 2018013 zo dňa 5. februára 2018, ktorá bola vystavená\nžalovaným 1/ pánovi U. a ktorú žalobca predkladá ako dôkaz, položku tepelného čerpadla Daikin\nneobsahuje. Z tohto dôvodu konanie žalovaného 1/ žiadnym spôsobom nekonkurovalo činnosti žalobcu,\nktorý práve z uvedenej zákazky i profitoval. Žalovaní ďalej namietli, že ustanovenia Zmluvy o spolupráci\ntýkajúce sa konkurenčnej doložky sú neplatné s poukazom na § 672a ObchZ. Poukázali na rozhodnutia\nKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/208/2017 z 30. júna 2017 a Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n13Cob/196/2015 z 18. novembra 2015 v spojení s rozhodnutím o dovolaní Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky (ďalej tiež len „Najvyšší súd SR“, „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) sp. zn. 4Obdo/17/2016\nz 30. septembra 2016, v ktorom najvyšší súd vyhodnotil za správny postup súdu prvej inštancie,\n\npokiaľ hmotnoprávny inštitút konkurenčnej doložky v zmluve o dielo podrobil kritériám konkurenčnej\ndoložky definovaným pri zmluvnom type o obchodnom zastúpení a konštatoval záver, že dojednanie\nzmluvy o dielo vo vzťahu ku konkurenčnej doložke nie je platným dojednaním v zmysle § 672a ObchZ.\nPoukázaním na ďalšie rozhodnutia, a to Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/75/2017 z 18. októbra\n2017, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13Cob/274/2015 zo 17. februára 2016 ako i Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 7Cob/56/2018 z 20. novembra 2018 mali žalovaní za to, že ak dôjde k dojednaniu\nkonkurenčnej doložky v akejkoľvek obchodnej zmluve, jej rozsah sa má spravovať vždy podmienkami\nuvedenými v § 672a ObchZ, nakoľko ide o kogentné ustanovenie. V konkurenčnej doložke by preto\nnemalo chýbať vymedzenie okruhu zákazníkov, vymedzenie územia ako i okruhu obchodov, ktorých sa\nmá obmedzenie týkať. V opačnom prípade existuje riziko neplatnosti dojednania konkurenčnej doložky\nz dôvodu jej neprimeranosti, prípadne neurčitosti, čo bolo v konkrétnych prípadoch potvrdené viacerými\nsúdnymi rozhodnutiami. Žalovaní mali ďalej za to, že dojednaná konkurenčná doložka v Zmluve o\nspolupráci je príliš všeobecná a nie je z nej úplne zrejmé, akých činností sa konkurenčná doložka týka,\nkeďže Zmluva o spolupráci hovorí o akomsi know-how, ktoré nie je bližšie vysvetlené ani upravené,\naké know-how má žalobca na mysli. Rovnako v konkurenčnej doložke absentuje uvedenie územia, v\nrámci ktorého žalovaný 1/ nesmie vykonávať na vlastný alebo cudzí účet činnosť, ktorej sa konkurenčná\ndoložka týka a tiež prípadný okruh osôb na tomto území, voči ktorým sa nesmie vykonávať na vlastný\nalebo cudzí účet činnosť, ktorej sa konkurenčná doložka týka. Okruh osôb by mal byť stanovený\nurčito a nie všeobecne, čo vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/56/2018 z\n20. novembra 2018. Rovnako v zmysle Obchodného zákonníka je v konkurenčnej doložke stanovená\ndoba najdlhšie na dva roky po skončení zmluvy, počas ktorej trvá zákaz konkurenčnej činnosti. Z čl.\n6 ods. 7 Zmluvy o spolupráci je stanovená táto doba na 5 rokov po skončení zmluvy, čo je v rozpore\ns kogentnými ustanoveniami § 672a ObchZ. V dôsledku absencie uvedených podstatných náležitostí\nkonkurenčnej doložky je podľa žalovaných zrejmé, že ustanovenia čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o spolupráci\nnespĺňajú náležitosti konkurenčnej doložky podľa § 672a ObchZ, preto je dojednanie konkurenčnej\ndoložky v Zmluve o spolupráci neplatným ustanovením. Ďalej žalovaní namietli, že zmluvná pokuta\ndohodnutá za porušenie konkurenčnej doložky nesmie byť neúmerne vysoká, keďže taká nezodpovedá\nzásadám poctivého obchodného styku a dobrým mravom, pričom však v čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci\nje upravená zmluvná pokuta za porušenie ustanovení konkurenčnej doložky na sumu 75.000,-- eur.\nPoukazom na § 265 ObchZ vyslovili názor, že na to, aby žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie zmluvnej\npokuty, muselo by dôjsť k porušeniu zmluvnej povinnosti, v danom prípade k porušeniu konkurenčnej\ndoložky. Keďže záväzok z dohody o zmluvnej pokute je akcesorickým záväzkom, jeho existencia a\ndôsledky viažu na hlavný záväzok, pokiaľ k vzniku hlavného záväzku nedôjde, nemôžu nastať účinky\nakcesorického záväzku, ktorý mal zabezpečovať plnenie zmluvnej povinnosti.\n5. K ručiteľskému záväzku žalovaného 2/ žalovaní uviedli, že právny úkon ručiteľského vyhlásenia nebol\nzo strany žalovaného 2/ vykonaný slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne, preto je v zmysle § 37 ods.\n1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) neplatný. Poukazom na § 49a OZ žalovaný 2/ tvrdil, že bol\nuvedený do omylu a nemal vedomosť, že v Dohode o zrušení zmluvy sa nachádza tzv. skryté ručiteľské\nvyhlásenie, preto je tento právny úkon z tohto dôvodu podľa § 49a OZ neplatný.\n6. Žalovaní napokon poukázali na vadu petitu uplatňovaného žalobcom v žalobe, keďže žalovaný 1/\na žalovaný 2/ by mali byť zaviazaní na rovnaké plnenie. V danom prípade absentuje časť výroku, že\nplnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného.\n7. Súd prvej inštancie vzhľadom na podaný odpor zrušil platobný rozkaz a v ďalšom konaní postupoval\nv súlade s § 167 CSP. Zreprodukoval vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaných, v ktorom žalobca poprel\nskutkové tvrdenia žalovaných 1/, 2/, poukazujúc na to, že dôvody neplatnosti dojednania o zmluvnej\npokute a konkurenčnej doložky uvádzané žalovanými možno vzťahovať výlučne na porušenie povinnosti\nžalovaného 1/ podľa čl. 6 ods. 7 Zmluvy o spolupráci a nie podľa čl. 6 ods. 4 predmetnej zmluvy,\nďalej že dôvody neplatnosti konkurenčnej doložky uvádzané žalovanými neobstoja, výška zmluvnej\npokuty je primeraná, ručenie bolo dojednané jasne, určite a zrozumiteľne, zároveň na základe námietok\nžalovaných upravil i petit pôvodne uvádzaný v žalobe. Rovnako zrekapituloval vyjadrenia žalovaných 1/\na 2/, dôvodiac ktorými žiadali žalobu zamietnuť. Zhrnúc vyjadrenia sporových strán na uskutočnených\npojednávaniach vo veci samej uviedol, že strany zotrvali na svojich písomných vyjadreniach a\npredložených listinných dôkazoch k nim, pričom sa vyjadrili i samotní štatutárni zástupcovia strán\na záverom tejto časti odôvodnenia svojho rozsudku (body 8. až 14.) skonštatoval dôvod, pre ktorý\nnevyhovel právnej zástupkyni žalovaného ohľadne výsluchov pánov G. a O., ktoré boli zo strany žalobcu\n\nnamietané i z dôvodu vierohodnosti, lebo pán G. je manžel právnej zástupkyne žalovaného a skutočnosti\nuvádzané stranami sporu ohľadne osoby pána O. medzi stranami sporné neboli. Súd preto k výsluchom\nmenovaných osôb nepristúpil aj poukazom § 153 CSP.\n8. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 672a, § 269 ods.\n2, § 652, § 657, § 536, § 301, § 369 ods. 1, 2 ObchZ a § 544 OZ. Konštatoval, že žalobca a žalovaný 1/\nuzavreli dňa 1. marca 2014 Zmluvu o obchodnej spolupráci, ktorú označili ako nepomenovanú zmluvu,\navšak podľa čl. 2, ktorým je predmet zmluvy, zmluva obsahuje čo sa týka predmetu a poskytovania\nodmeny za vykonanie tohto predmetu, podstatné náležitosti i zmluvy o obchodnom zastúpení podľa §\n652 a nasl. ObchZ. Uvedené súd odvodil z čl. 2 ods. 3 zmluvy s poukazom na § 652 ods. 1 ObchZ.\nV predmete zmluvy sa žalovaný 1/ zaviazal vykonávať v prospech žalobcu činnosť smerujúcu k tomu,\naby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami (obchodnými partnermi - zákazníkmi) obchodné\nzmluvy, predmetom ktorých bude predaj produktov nachádzajúcich sa v obchodnej ponuke žalobcu, ako\naj vyhľadávať potencionálnych obchodných partnerov, čo obsahovo možno subsumovať pod § 652 ods.\n1 ObchZ. Keďže v čl. 2 ods. 4 zmluvy je predmetom i montážna činnosť produktov žalobcu a účasť\nžalovaného 1/ pri takejto montáži a následnej prehliadke zariadení zrealizovaných diel a starostlivosť\no zákazníka, uvedená nepomenovaná zmluva obsahuje aj prvky zmluvy o dielo podľa § 536 ods.\n1 ObchZ. Okresný súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalovaných 1/, 2/ o tom, že ide o závislú\nčinnosť, resp. pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/, čo v čl. 10 ods. 3 zmluvy vylúčili\nsamotné zmluvné strany. Rovnako odmena za túto činnosť upravená v čl. 5 zodpovedá obsahu § 659\nObchZ, aj keď žalovaný 1/ nie je označený ako obchodný zástupca, ale ako účastník v 2. rade. Súd sa\npreto pri rozhodovaní v danej veci spravoval nielen zmluvnými ustanoveniami zmluvy, ale podporne aj\nustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o obchodnom zastúpení (§ 652 a nasl.\nObchZ) a zmluvu o dielo (§ 536 ObchZ).\n9. Vo vzťahu ku konkurenčnej doložke okresný súd uviedol, že čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci je určitou\nmodifikáciou § 657 ObchZ. Pri rozhodovaní vychádzal zo znenia uvedeného článku zmluvy, od ktorého\nnásledne žalobca odvodzoval aj svoj nárok v žalobe, ktorý odvodzoval aj od čl. 6 ods. 6 a 7 zmluvy. V čl.\n6 ods. 5 sa strany zmluvy dohodli, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti, ku ktorej sa žalovaný 1/\nzaviazal v ods. 4 a 7 tohto článku zmluvy, žalobca je oprávnený uplatniť si voči žalovanému 1/ nárok na\nzaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 75.000,-- eur, k čomu sa žalovaný 1/ týmto ustanovením zmluvy\nbez výhrad zaväzuje na účet žalobcu uvedený v čl. 1 zmluvy, a to v lehote najneskôr do 14 kalendárnych\ndní odo dňa, kedy bol na jej zaplatenie žalobcom písomne vyzvaný. Týmto ustanovením nie je dotknuté\nprávo žalobcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku takéhoto porušenia zmluvných povinností\nžalovaným 1/. Okresný súd poukázal aj na znenie článku 6 ods. 7, v ktorom sa žalovaný 1/ zaviazal\npo dobu trvania zmluvy a po dobu 5 rokov po skončení jej platnosti a účinnosti, nevykonávať bez\npísomného súhlasu žalobcu žiadnu činnosť v oblasti tepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných a\nchladiacich zariadení a vzduchotechniky, a to vo svojom mene a na svoj účet, a to ani prostredníctvom\ntretích fyzických alebo právnických osôb, ako ani pre akékoľvek tretie fyzické alebo právnické osoby.\nV označenom článku zmluvy si strany dohodli uvedenú povinnosť nevykonávať bez súhlasu žalobcu,\njednak po dobu trvania zmluvy, ako aj po jej ukončení, ktorý obsah možno subsumovať pod § 672a\nObchZ, ale i pod § 657 ObchZ. Ustanovenie § 672a ObchZ je kogentným ustanovením, v zmysle\nktorého sa určitým spôsobom obmedzuje správanie subjektu, ktorý bol obchodným zástupcom, avšak\nje limitovaná konkurenčná doložka tým, že jej platnosť je podmienená splnením určitých podmienok\nuvedených v tomto ustanovení, t. j. musí sa dohodnúť v písomnej forme, je obmedzená obdobím najviac\ndvoch rokov, vzťahuje sa len na určenú územnú oblasť, určitých zákazníkov a určité obchody a ak je\njej dojednanie v rozpore s týmito pravidlami, je neplatné. V prípade neprimeraného obmedzovania práv\nobchodného zástupcu môže súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu konkurenčnú doložku\nobmedziť alebo vyhlásiť za neplatnú.\n10. Okresný súd zdôraznil, že žalobca si nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. 6 ods. 5 uplatňoval z dôvodu\nporušenia povinnosti žalovaným 1/ podľa čl. 6 ods. 4, 6 a 7 zmluvy, keď žalovaný 1/ svojim konaním\nzo dňa 13. septembra 2018 vypracoval a predložil odberateľovi Ing. G. U. cenovú ponuku na tovary a\nslužby tvoriace predmet podnikania žalobcu. Pri vypracovaní cenovej ponuky pod hlavičkou žalovaného\n1/, tento využil know-how, obchodné informácie, resp. informácie súvisiace s predmetom podnikania\na obchodnou činnosťou žalobcu bez vedomia žalobcu, čo konateľ žalovaného 1/ i pri jeho výsluchu\nna pojednávaniach nepoprel, aj keď namietal, že žalobca sa pri svojej podnikateľskej činnosti venoval\nvýhradne predaju a inštalácii tepelných čerpadiel značky Daikin a nie podlahovému vykurovaniu PYD.\n\nUvedené tvrdenia žalovaného l/ sa v konaní nepotvrdili a tieto žalobca vyvrátil predložením cenových\nponúk vypracovaných pre klientov žalobcu v období rokov 2014 až do januára 2016 nielen zo strany\nžalovaného 1/, ale i inými subjektami, s ktorými žalobca spolupracoval na obdobnom právnom základe\nako so žalovaným 1/ (súd príkladmo uviedol cenovú ponuku J. Q. vypracovanú pre M.R., F. na č. l. 144\nspisu, cenové ponuky Ing. P. X. vypracované pre Ing. A. B., B. na č. l. 146 spisu a pre K. D., X. na č.\nl. 148 spisu a cenovú ponuku Ing. P. O. vypracovanú pre X. B., B., K. na č. l. 152 spisu). Predložením\nuvedených cenových ponúk mal súd zo strany žalobcu za vyvrátené tvrdenia uvádzané žalovanými, že\nžalobca kompletné zákazky vrátane dodávky tepelného zdroja, t. j. čerpadla Daikin, ako i podlahového\nvykurovania nerealizoval, resp. nenaceňoval\npre svojich zákazníkov, ktorí sa naň obrátili s takýmto dopytom. Okresný súd z vykonaného dokazovania\nďalej zistil, že na základe takýchto kompletných objednávok dodávky vykurovania žalobca počas\nplatnosti zmluvy zrealizoval tri zákazky, a to pre spoločnosť FORIT s. r. o., Látky 58, P. P., X. XX, B., ako\ni pre spoločnosť es site invest spol. s r.o., Bakossova 25, Banská Bystrica (od 6. mája 2017 encoreal\ngroup, s.r.o., Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica - pozn. dovolacieho súdu).\n11. Okresný súd uviedol, že pre žalobcu, ako generálneho dodávateľa, podlahové vykurovanie\nsubdodávateľsky dodávala spoločnosť H - AC Projekt s.r.o., kde bol konateľom pán O., s ktorým\nnásledne spolupracoval aj žalovaný 1/ pri vypracovávaní cenových ponúk pod hlavičkou žalovaného 1/\npočas platnosti a účinnosti Zmluvy o spolupráci uzatvorenej so žalobcom, ktoré žalobca zdokladoval.\nPodľa tvrdenia konateľa žalovaného 1/ p. O. bol projektantom vykurovacích systémov a bol výhradným\nzástupcom na PYD Termosystém, ktorý dovážal na územie Slovenskej republiky od výrobcu. Žalovaný\n1/ preto musel mať vedomosť o tom, že žalobca okrem dodávok a montáže tepelných čerpadiel dodáva\nv prípade potreby a záujmu klientov aj kompletné dielo vrátane podlahového vykurovania. Nič na tom\nnemení ani skutočnosť, že naceňovanie podlahového vykurovania PYD nemal uvedené v elektronickom\nsystéme žalobcu CRM OFFERIS, do ktorého podľa tvrdenia strán bolo nutné v jednotlivom prípade\npracne nahadzovať jednotlivé položky tohto systému PYD pre vypracovanie cenovej ponuky pre klienta.\n12. Okresný súd poukázal ďalej na to, že žalovaný 1/ v konaní nepoprel tú skutočnosť, že žalobcu o\nzáujme Ing. G. U. ohľadne dodania kompletného diela neinformoval, aj keď žalobca pred súdom potvrdil,\nže ohľadne dodávky tepelného čerpadla značky Daikin pre Ing. G. U. mal vedomosť, keďže táto cenová\nponuka, resp. následne i dodanie tepelného čerpadla bolo zachytené v elektronickom systéme žalobcu\nCRM OFFERIS.\n13. K námietke žalovaných vo vzťahu ku know-how okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania\nmal za zistené technické know-how ako i obchodné know-how, pričom časť technického know-how\nžalobcu tvoril aj inštalačný a užívateľský manuál od spoločnosti Daikin. V nich však neboli jednotlivé\ninštalačné schémy zapojenia, ktoré pre žalobcu vypracovával Ing. F. O., ktorých súčasťou bolo aj\ntechnické riešenie umiestnenia tepelného čerpadla vo vonkajšom priestore pri jeho montáži na kovovej\nkonzole, ktorú pre žalobcu nedodáva spoločnosť Daikin, ale spoločnosť Devonic s.r.o., a to podľa návrhu,\nktorý predkladal tejto spoločnosti samotný žalobca. Tieto sa časom a vývojom poznania zo strany\nžalobcu menili z hľadiska tvaru, aj keď to žalovaný 1/ namietal, pričom na svoje tvrdenia nepredložil\nžiaden dôkaz na rozdiel od žalobcu. Následne tento spôsob inštalácie využíval aj žalovaný 1/, resp.\nžalovaný 2/ a rovnako i vykonával tieto činnosti prostredníctvom rovnakých obchodných partnerov, s\nktorými pri tejto činnosti (kompletných zákazkách) spolupracuje žalobca. Rovnako konzoly sú vyrábané\nna zákazku podľa výrobných schém, ktoré vypracoval pre žalobcu Ing. F. O.. Tieto súdu žalobca i\npredložil. Aj keď v danom prípade žalovaný l/ vypracoval cenovú ponuku nie pre tepelné čerpadlo\nznačky Daikin, ale pre podlahové a stenové vykurovanie PYD pre Ing. G. U., pri jej tvorbe využíval\nvedomosti a zručnosti získané od žalobcu, resp. jeho prostredníctvom (zabezpečené školenia žalobcom\nv spoločnosti Daikin), rovnako využil spoluprácu s Ing. A. O., ako konateľom spoločnosti H-AC Projekt\ns.r.o., ktorý bol generálnym dodávateľom podlahového vykurovania a subdodávateľom žalobcu v prípade\nrealizácie a naceňovania kompletnej dodávky diela, vrátane podlahového vykurovania a osvojil si ich\naj od žalobcu, resp. vykonávaním činnosti pre žalobcu v procese jeho komunikácie so zákazníkom, ku\nktorému sa priúčal u žalobcu 8 rokov. Využíval i rovnaký marketingový výstup, t. j. rovnaké technologické\nzlepšenia a rovnakú obchodnú a marketingovú stratégiu, ktorú sa naučil u žalobcu a využíval aj služby\nobchodných partnerov žalobcu za účelom zaobstarania materiálov a uskutočnenia prác podľa cenovej\nponuky vypracovanej ním pre svojich zákazníkov.\n\n14. Okresný súd uviedol, že i keď žalovaní namietali tvrdenie žalobcu, že zákazníkom žalobcu ponúkal\nžalovaný 2/ produkty v mene a na účet žalovaného 1/ a že aj pri podpise v e-mailovej komunikácii\nkopíroval štruktúru a vizuál žalobcu, žalovaní v konaní nepredložili jediný dôkaz o tom, že by v prípade\nIng. G. U. nepoužil know-how, obchodné informácie, prípadne iné informácie súvisiace s predmetom\npodnikania a obchodnou činnosťou žalobcu, ktoré mal v zmysle čl. 6 ods. 3 počas platnosti zmluvy\nk dispozícii a je len ťažké uveriť tomu, že by uvedené informácie know-how a iné informácie žalobcu\nnepoužil pri vypracovávaní cenovej ponuky pre Ing. G. U., ktorú bez vedomia žalobcu vypracoval počas\nplatnosti a účinnosti Zmluvy o spolupráci uzavretej medzi žalobcom a žalovaným l/. Súd mal za zrejmé,\nže predmetné informácie k tomuto prípadu, resp. i v ďalších prípadoch, ktoré zistil žalobca v priebehu\ndokazovania ako obchodné informácie a iné informácie súvisiace s predmetom podnikateľskej činnosti\nsvojej osoby, žalovaný aj využíval. Pri cenovej ponuke vypracovanej žalovaným 1/ pre Ing. G. U. žalobca\npreukázal, že cenová ponuka od H-AC Projekt s.r.o. zo dňa 20. mája 2018 bola ponuka adresovaná\nspoločnosti žalobcu, avšak žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ ju následne pre zákazníka vypracoval\na zrealizoval sám s dodávateľom žalobcu - Durimont P. Q., o čom svedčí i vystavená faktúra pre\nžalovaného 1/ od pána Q. a dôkazy na č. l. 551 a nasl. súdneho spisu.\n15. Zhrnúc vedomosti získané z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že žalovaný\n1/ využil informácie získané a poskytnuté od žalobcu počas platnosti a účinnosti zmluvy pri realizácii\nzákazky pre Ing. G. U. a týmto konaním žalovaného 1/ naplnil ustanovenia čl. 6 ods. 4, čím podľa čl.\n6 ods. 5 zmluvy vznikol žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vo výške 75.000,-- eur, ktorú si žalobným\nnávrhom uplatnil voči žalovanému 1/ a voči žalovanému 2/ z titulu jeho ručenia za záväzky žalovaného\n1/ z predmetnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/.\n16. Okresný súd sa nestotožnil s námietkami žalovaného 1/ ohľadne neplatnosti dojednania čl. 6 ods.\n4, keďže tento článok jasne definuje, čo žalovaný 1/ nebol oprávnený. Okrem know-how, ktorého\nexistenciu žalovaný 1/ v konaní namietal, pričom jeho tvrdenia nebolo podľa názoru súdu potrebné\nďalej preukazovať, lebo to boli aj obchodné informácie, ako zoznamy obchodných partnerov žalobcu,\nzákazníkov žalobcu, cenové kalkulácie dodávaných produktov a existujúce už cenové ponuky na\nPYD zrealizované žalobcom, stratégie žalobcu uplatňované v obchodnom rokovaní a pri komunikácii\nso zákazníkom, ktoré mal žalovaný 1/ v čase platnosti a účinnosti zmluvy so žalobcom k dispozícii\na z ktorých aj pri vypracovaní a realizácii uvedenej zákazky pre Ing. G. U. aj vychádzal. Okresný\nsúd pri rozhodovaní zohľadnil predovšetkým to, že žalovaný 1/ napriek jeho tvrdeniam, že existujú\nviacerí dodávatelia značky typu Daikin, resp. výrobcovia konzol, resp. zhotovitelia PYD vykurovania\npre zákazníkov, si vybral práve tých, s ktorými spolupracoval práve žalobca. Poukázal i na to, že pri\nčl. 6 ods. 7 zmluvy je potrebné vychádzať z obsahu znenia tohto článku a posudzovať jeho platnosť,\nresp. neplatnosť podľa toho, či uvedenú činnosť bez písomného súhlasu žalobcu vykonával žalovaný\n1/ počas zmluvy, resp. po jej ukončení. Ak uvedenú činnosť vykonával počas zmluvy, i túto povinnosť\nmožno považovať za riadne a platne dohodnutú, ktorú žalovaný 1/ vzhľadom na vykonané dokazovanie\nsvojím konaním bez vedomia žalobcu porušil. Súd mal za to, že uvedená povinnosť bola počas\nzmluvy dojednaná platne, avšak pri posudzovaní tejto činnosti žalovaným l/ po skončení platnosti a\núčinnosti zmluvy o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným 1/, by bolo potrebné vzhľadom na námietky\nžalovaných posudzovať platnosť tohto článku v súvislosti s § 672a ObchZ. Aj za porušenie tohto článku\nsi strany v čl. 6 ods. 5 zmluvy dohodli vznik nároku žalobcu na zmluvnú pokutu. Okresný súd preto k\nnámietkam žalovaného ohľadne neplatnosti dojednania konkurenčnej doložky v zmysle písomných a\nústnych vyjadrení žalovaného l/ neprihliadol, keďže pre rozhodnutie o nároku žalobcu je toto posúdenie\nprávne irelevantné, lebo jeho protiprávne konanie v zmysle zmluvy sa týka obdobia počas platnosti a\núčinnosti zmluvy so žalobcom a nie porušenia povinnosti žalovaným 1/ v čase po ukončení. Okresný\nsúd poukázal i na podpísané potvrdenie porušenia povinnosti žalovaným 1/ v zmysle úkonu žalovaného\nl/ zo dňa 15. mája 2019, ktorým sám potvrdil porušenie povinnosti voči žalobcovi podľa príslušných\nustanovení zmluvy, ktorého platnosť a relevantnosť žalovaný 1/ nevyvrátil.\n17. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadne výšky zmluvnej pokuty z dôvodu neprimeranosti, okresný\nsúd poukázal na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, za porušenie ktorej hrozila žalovanému\n1/ sankcia v zmysle článku 6 bod 5. Dohodnutou pevnou výškou zmluvnej pokuty žalobca mienil\nžalovanému 1/ zabrániť jeho konaniu bez vedomia žalobcu a to používaniu, predávaniu, kopírovaniu\nalebo rozmnožovaniu know-how, ako i obchodných informácii a iných informácii súvisiacich s predmetom\npodnikateľskej činnosti žalobcu a ich zneužívaniu žalovaným 1/ pre seba vo vlastnom mene alebo\nprostredníctvom tretích fyzických alebo právnických osôb, ako i počas zmluvy vykonávať činnosť, ktorá je\n\npredmetom podnikania žalobcu bez jeho súhlasu. Táto výška bola dohodnutá aj vzhľadom na obtiažnosť\npreukazovania takejto činnosti. Konajúci súd v priebehu dokazovania zistil, že sa nejednalo len o\nojedinelý prípad porušenia zmluvy žalovaným 1/, ale o niekoľkonásobné porušenie zmluvných povinností\nžalovaným 1/ počas platnosti a účinnosti zmluvy, ktoré zistil až po ukončení zmluvy. Súd bol toho názoru,\nže za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti, t. j. za každý takýto prípad by žalobcovi prislúchal\npredmetný nárok podľa čl. 6 bod 5 zmluvy, žalobca však požadoval zaplatenie zmluvnej pokuty len za\nprípad Ing. G. U.. I z vyjadrenia žalovaného 1/ vyplynulo, že podľa hlavnej knihy žalovaného 1/ v čase\nspolupráce so žalobcom mal v roku 2016 zisk cca 40.000,-- eur, v roku 2017 cca 36.185,-- eur a v roku\n2018 55.922,16 eura.\n18. Okresný súd upozornil, že žalovaný l/ v konaní nežiadal súd, aby v zmysle § 301 ObchZ neprimerane\nvysokú zmluvnú pokutu dohodnutú stranami v zmluve o spolupráci znížil s prihliadnutím na hodnotu\na význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá mu vznikla do doby súdneho\nrozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, len tvrdil bez\ndôkazov, že z predmetnej zákazky pre p. U. mal zisk cca 2.200,-- eur. Žalovaný 1/ si musel byť a\nbol pri uzatváraní zmluvy so žalobcom, ako i pri vypracovaní a zrealizovaní zákazky pre p. U. počas\nplatnosti zmluvy vedomý výšky dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorá by mu hrozila v prípade riadneho\nneplnenia si zmluvných povinností, resp. v prípade porušenia týchto povinnosti. Upozornil ďalej, že\nustanovenie zákona súdu ani neumožňuje zmluvnú pokutu odpustiť, resp. ju vôbec nepriznať tak, ako\nto žiadal žalovaný l/. Zdôraznil, že zmluvná pokuta plní nielen reparačnú, ale predovšetkým sankčnú\nfunkciu, pričom ju možno určiť buď jednorazovo pevnou sumou alebo v percentách, či zlomkom ceny.\nZníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty je výrazným zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov\nobchodného záväzkového vzťahu, ktorá je jedným zo základných princípov obchodného práva a preto\nju nemožno uplatňovať automaticky, ale len individuálne a v nevyhnutných prípadoch. Okresný súd\nvzhľadom na cenu tejto zákazky (13.414,62 eura), ako aj ceny ďalších cenových ponúk vypracovaných\nžalovaným 2/, ako konateľom žalovaného 1/ počas zmluvy so žalobcom, ktoré žalobca v priebehu\ndokazovania súdu predložil ako dôkaz cieľavedomej činnosti žalovaného 1/ namierenej proti žalobcovi,\npreto k moderačnému právu podľa § 301 Och nepristúpil.\n19. K námietkam žalovaného 2/ ohľadne platnosti ručiteľského záväzku z dôvodu neplatnosti jeho\ndojednania podľa § 49a OZ okresný súd neprihliadol s odôvodnením, že neplatnosť právneho\núkonu skutkovo odôvodňoval vykonaním tohto právneho úkonu v časovej tiesni, čo by mali byť také\nhospodárske, sociálne a obdobné pomery osoby, v ktorých sa ocitla z objektívnych príčin a ktoré na ňu\npôsobia tak, že prejavujú vôľu uzavrieť úkon aj v prípade, že keď by v tiesni nebola, úkon by nevykonala.\nPrávne je bezvýznamné, kto alebo čo vyvolalo tieseň a nie je rozhodujúce ani to, že tieseň vyvolal druhý\núčastník zmluvy. Podľa § 49 OZ, ak je zmluva uzavretá v tiesni, má účastník právo od takejto zmluvy\nodstúpiť, pričom podľa § 267 ods. 2 ObchZ, ustanovenia §49 OZ v obchodných vzťahoch neplatia.\nVyhlásenie žalovaného 2/ v článku III. bod 3.2 Dohody o zrušení zmluvy z 15. mája 2019 preto súd\nprvej inštancie vyhodnotil ako platné dojednanie ručiteľského záväzku, a to i z toho dôvodu, že aj keď\nžalovaný 2/ ako účastník zmluvy výslovne uvedený nie je, v článku III. ako konateľ dlžníka vyhlásenie\npodľa § 303 ObchZ voči žalobcovi ako veriteľovi učinil a potvrdzuje to aj jeho podpis na uvedenej listine\npodpísanej žalovaným 2/ dňa 15. mája 2019 v kolónke za ručiteľa. Žalovaný 2/ Dohodu o zrušení zmluvy\nzo dňa 15. mája 2019 podpísal aj ako účastník dohody, t. j. ako konateľ spoločnosti H-SYSTEMS s.r.o.\nČasová tieseň uvádzaná žalovaným 2/ pri podpise uvedenej dohody jednak za žalovaného 1/ ako i\nza žalovaného 2/, nie je podľa súdu dôvodom pre vyslovenie neplatnosti tohto vyhlásenia učineného\nžalovaným 2/, lebo ustanovenia OZ v obchodných vzťahoch neplatia, súčasne vyhlásenie žalovaného 2/\nspĺňa všetky náležitosti podľa § 303 ObchZ. Žalovaný 2/ podpísanie uvedenej dohody potvrdil a potvrdil i\nto, že za správanie pri podpise týchto listín dňa 15. mája 2019 sa žalobcovi ospravedlnil. Súd tak nezistil\nnaplnenie predpokladov pre vyslovenie neplatnosti tohto právneho úkonu podľa § 49a OZ, na ktoré sa\nžalovaný 2/ v písomných vyjadreniach odvolával. Žalobca pritom súdu ozrejmil, že žalovaný 2/ bol v\nčase podpisovania uvedenej listiny riadne oboznámený s jej obsahom, uvedenú listinu si žalovaný 2/\nriadne prečítal, voči ustanoveniu bodu 3.2 Dohody o zrušení zmluvy nemal námietky a nešlo o žiaden\nomyl, ktorý by žalobca vyvolal a na základe ktorého by žalovaný 2/ uvedenú listinu nepodpísal.\n20. Keďže súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že ani žalovaný 2/ na základe výzvy žalobcu\nzmluvnú pokutu žalobcovi neuhradil, zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k úhrade dlžnej istiny i s príslušenstvom,\nt. j. 9 %-ním úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny od 18. februára 2020 do zaplatenia s tým, že\nv rozsahu poskytnutého plnenia jedným žalovaným zaniká povinnosť druhého žalovaného. Žalovaní\n\n1/, 2/ výšku príslušenstva uplatneného žalobcom nerozporovali, preto o tomto nároku súd rozhodol v\nspojitosti s priznaním nároku na zaplatenie dlžnej istiny po uplynutí lehoty v zmysle výzvy žalobcu.\nSúd tak rozhodol z dôvodu, že k splneniu povinnosti žalovaným 1/ nedošlo v zmysle výzvy žalobcu\nžalovanému 1/ zo dňa 3. februára 2020, v ktorej mu poskytol lehotu 14 kalendárnych dní podľa bodu 6.5\nZmluvy o spolupráci, ktorá lehota uplynula dňom 17. februára 2020. Žalovaný 1/ bol teda v omeškaní\nso splnením tohto záväzku od 18. februára 2020 do zaplatenia, preto i žalovaného 2/ zaviazal k tejto\npovinnosti rovnako ako žalovaného 1/.\n21. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.\n22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/ i žalovaný 2/\nz odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP; uviedli, že prvoinštančný rozsudok\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k tomu, že množstvo dôkazov, ktoré bolo\npredložené zo strany žalobcu i žalovaných, nevyhodnotil okresný súd v zmysle § 191 ods. 1 CSP v\nich vzájomných súvislostiach, ale predložené dôkazy si vykladal výlučne v prospech žalobcu. Žalovaní\nnamietli, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je zmätočné a nezodpovedá zákonnej požiadavke\nustanovenej v § 220 ods. 2 CSP, čím im súd znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.\n23. Súd prvej inštancie dňa 15. novembra 2022 vydal opravné uznesenie č. k. 63Cb/44/2020-727, ktorým\npostupom podľa § 224 CSP opravil v prvom výroku rozsudku č. k. 63CCb/44/2020-597 z 2. mája 2022\nobdobie, za ktoré súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej istiny,\na to od 18. februára 2020 až do zaplatenia.\n24. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací súd, rozsudkom\nč. k. 43Cob/4/2023-767 z 20. apríla 2023, rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia\npodľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vytknúc okresnému súdu, že nezhrnul zistený\nskutkový stav do prehľadnej štruktúry, sám vyabstrahoval skutkový stav z odôvodnenia prvoinštančného\nrozsudku spočívajúci na tých okolnostiach, že žalobca a žalovaný 2/ ako živnostník podnikajúci pod\nobchodným menom Peter Hulmík - H-SYSTEM, uzavreli Zmluvu o obchodnej spolupráci dňa 1. marca\n2012 ktorá sa spravovala ustanoveniami Obchodného zákonníka. V čl. 10 ods. 3 zmluvy strany vyhlásili,\nže sa zmluva, jej výklad budú riadiť právnymi predpismi Slovenskej republiky, pričom uvedenou zmluvou\nnevzniká medzi zmluvnými stranami pracovnoprávny, ani iný obdobný pomer. Dňa 1. marca 2014\nuzatvoril žalobca Zmluvu o obchodnej spolupráci č. ZoS 01/2014 so žalovaným 1/, ktorú označili ako\nnepomenovanú zmluvu, na základe ktorej si upravili podmienky vzájomnej obchodnej spolupráce pri\npredaji produktov žalobcu. Predmet podnikateľskej činnosti žalobcu je v zmluve vymedzený najmä\nako predaj, montáž, servis a poradenstvo v oblasti tepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných\na chladiacich zariadení a vzduchotechniky. Žalovaný 1/ sa zaviazal vykonávať pre žalobcu činnosť\nsmerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť s tretími osobami obchodné zmluvy, predmetom\nktorých bude predaj produktov nachádzajúcich sa v obchodnej ponuke žalobcu, ako aj vyhľadávať\npotenciálnych obchodných partnerov. Ďalším predmetom zmluvy bola montážna činnosť produktov\nžalobcu, ako aj následné prehliadky zariadení a starostlivosť o zákazníka.\n25. Odvolací súd, citujúc čl. 6 ods. 3, 4, 5, 6 a 7 označenej zmluvy pokračoval v odôvodnení svojho\nrozhodnutia konštatovaním, že žalovaný 1/ dňa 13. septembra 2018 vypracoval a predložil odberateľovi\nIng. G. U., trvale bytom F. cenovú ponuku, ktorou žalovaný 1/ nacenil pre Ing. G. U. podlahové\nvykurovanie PYD - ALU FLOOR VV, PYD - ALU FLOOR W, PYD - ALU FLOOR RA, PYD - ALU WALL\nVVW (podlahové a stenové vykurovanie PYD), ktoré následne bolo i žalovaným 1/ prostredníctvom\nsubdodávateľa zrealizované a vyfakturované Ing. G. U. faktúrou č. 2018013 zo dňa 5. decembra 2018 v\nsume 4.922,54 eura po zohľadnení prijatej zálohovej platby vo výške 13.414,62 eura. Pri cenovej ponuke\nvypracovanej žalovaným 1/ pre Ing. G. U. bola cenová ponuka od H - AC Projekt s.r.o. zo dňa 20. mája\n2018 adresovaná spoločnosti žalobcu, avšak žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ ju následne pre\nzákazníka vypracoval a zrealizoval sám s dodávateľom žalobcu - Durimont P. Q.. Zmluva o spolupráci\nzanikla v súlade s Dohodou o zrušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019 svýnimkou čl. 6 ods. 4, 6 a 7 a čl.\n6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci. Žalovaný 1/ dňa 15. mája 2019 podpísal „Potvrdenie o porušení zmluvy“,\nv ktorom je uvedené, že žalovaný 1/ „potvrdil a uznal”, že svojím konaním porušil konkurenčnú doložku\nvyjadrenú v čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o spolupráci.\n\n26. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalobca v období rokov 2014 až do januára 2016 vypracoval\npre svojich klientov ponuky nielen zo strany žalovaného 1/, ale i inými subjektami, s ktorými žalobca\nspolupracoval na obdobnom právnom základe ako so žalovaným 1/ (citujúc cenové ponuky zhodne\nso súdom prvej inštancie v bode 10. tohto uznesenia). Na základe kompletných objednávok dodávky\nvykurovania žalobca počas platnosti Zmluvy o spolupráci zrealizoval zákazky pre spoločnosť FORIT\ns.r.o., Látky 58, P. P., X. XX, B. B. a spoločnosť es site invest spol. s.r.o., Bakossova 25, Banská\nBystrica. Pre žalobcu, ako generálneho dodávateľa, podlahové vykurovanie subdodávateľsky dodávala\nspoločnosť H - AC Projekt s.r.o., kde bol konateľom pán O.. S touto spoločnosťou žalovaný 1/\nspolupracoval pri vypracovávaní cenových ponúk pod hlavičkou žalovaného 1/ počas platnosti a\núčinnosti Zmluvy o spolupráci uzatvorenej so žalobcom, ktoré žalobca zdokladoval.\n27. Odvolací súd následne citoval čl. III ods. 3.2 Dohody o zrušení zmluvy z 15. mája 2019, § 269\nods. 2 veta prvá, § 301, § 303, § 652 a § 536 ObchZ, napokon § 544 ods. 1, 2 OZ a pri posúdení\nrozhodnutia okresného súdu v zmysle odvolacích námietok vychádzal z podstaty a účelu zmluvnej\npokuty ako zabezpečovacieho inštitútu v obchodnoprávnych vzťahoch. Konštatoval, že pre posúdenie\ntoho, či v dôsledku porušenia povinností jednou zmluvnou stranou vznikol druhej zmluvnej strane nárok\nna zmluvnú pokutu, sa okresný súd správne zameral na vyhodnotenie toho, či zmluvná pokuta bola\ndohodnutá platne, či je dostatočne určito vymedzená povinnosť, pri porušení ktorej môže vzniknúť nárok\nna zmluvnú pokutu a vysporiadal sa tiež s námietkou neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty.\n28. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že okresný súd správne ustálil\nskutkový stav a z tohto dôvodu nebolo nutné v zmysle § 384 ods. 1 CSP a contrario nutné zopakovať ani\nvykonať dokazovanie. Postupujúc v zmysle § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v rámci vysporiadania sa\ns odvolacími námietkami zaoberal aj odpoveďami na otázky, ktoré okresný súd vo svojom odôvodnení\nneuviedol.\n29. Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaných spočívajúcu v tvrdení, že okresný súd\nsa v žiadnej časti odôvodnenia rozhodnutia nezaoberal ich argumentáciou ohľadom neplatnosti čl. 6.5\nZmluvy o spolupráci. I keď okresný súd nekoncentroval posúdenie platnosti čl. 6.5 do samostatného\nustanovenia svojho rozhodnutia, z kontextu odôvodnenia okresného súdu je možné vyabstrahovať, že\nokresný súd vyhodnotil predmetné ustanovenie zmluvy ako platné, pričom v bode 29 výslovne poukázal\nna hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, čím odôvodnil, na základe čoho považoval dohodu\no povinnosti platiť zmluvnú pokutu nielen za platnú (i keď to týmto spôsobom výslovne neformuloval),\nale aj za primeranú.\n30. Vo vzťahu k odvolacej námietke smerujúcej k tvrdeniu, že žalovaní sa v priebehu konania\nna okresnom súde domáhali neplatnosti dohody o zmluvnej pokute v dôsledku toho, že jej výška\nnezodpovedá zásadám poctivého obchodného styku a v zmysle § 265 ObchZ výkon práva, ktorý je v\nrozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu, odvolací súd poukázal na\nto, že obchodná doktrína, rovnako ako rozhodnutia všeobecných súdov dlhodobo zastávajú koncepciu,\nže v prípade zmluvnej pokuty neprimeranosť jej výšky nezakladá aktiváciu § 265 ObchZ, ale je\nzákonným aplikačným determinantom moderačného oprávnenia všeobecného súdu, a to v prípade\nobčianskoprávnych vzťahov (§ 545a OZ), rovnako ako v prípade obchodnoprávnych vzťahov (§ 301\nObchZ). Inak povedané, v prípade neprimeranosti zmluvnej pokuty nemá povinný možnosť domáhať\nsa § 265 ObchZ a zabrániť výkonu práva, ktorý je podľa jeho názoru v rozpore so zásadou poctivého\nobchodného styku, ale má možnosť domáhať sa zníženia neprimerane vysokej dohodnutej zmluvnej\npokuty.\n31. Žalovaní ani pred okresným súdom netvrdili dôvody neplatnosti dojednania čl. 6 ods. 5 Zmluvy o\nspolupráci, ktoré by smerovali k tomu, že neboli dodržané základné náležitosti právneho úkonu (subjekt,\nobjekt, predmet právneho úkonu), ktoré by mohli viesť k neplatnosti dojednania čl.6 ods.5 zmluvy, ale\nvo vzťahu k tvrdenej neplatnosti poukazovali na neurčitosť dojednania a na výšku dojednanej zmluvnej\npokuty.\n32. Odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Ústavný súd SR“ alebo\n„ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 528/2015 z 21. júna 2016, odvolací súd zdôraznil, že vo vzťahu k\nvýške dojednanej zmluvnej pokuty ako dôvodu neplatnosti, judikatúra súdov pri zmluvnej pokute\n\nvšeobecne podporuje úvahu o preferencii zachovania platnosti právneho úkonu, pokiaľ by tento mal\nbyť spochybnený iba neprimeranosťou dojednania výšky zmluvnej pokuty. Na základe uvedeného mal\nodvolací súd za to, že okresný súd sa správne zaoberal otázkou primeranosti dojednanej výšky zmluvnej\npokuty, pričom výslovne vymedzil kritérium, ktoré ho viedlo k záveru, že táto bola dojednaná ako výška\nprimeraná.\n33. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaných smerujúcej k tomu, že z čl. 6. 5 Zmluvy o spolupráci nie\nje podľa ich názoru jednoznačne zrejmé, či nárok na zaplatenie pokuty vzniká buď porušením čl. 6.4\nalebo čl. 6.7 zmluvy, alebo či musí dôjsť k porušeniu týchto ustanovení spoločne, odvolací súd poukázal\nna odôvodnenie prvoinštančného rozsudku, v ktorom okresný súd podľa názoru súdu odvolacieho tento\nnárok správne posúdil, keď uviedol, že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol tým, že konaním\nžalovaného 1/ bolo naplnené čl. 6.4 zmluvy, čím podľa čl. 6.5 zmluvy vznikol žalobcovi nárok na zmluvnú\npokutu, keďže označené ustanovenia zmluvy sú samostatným vymedzením predpokladov, ktoré musia\nbyť naplnené na to, aby mohol vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu v zmysle čl. 6.5 zmluvy. Zo žiadneho\nz ustanovení nevyplýva, že by tieto museli byť splnené súčasne na to, aby mohol vzniknúť nárok na\nzmluvnú pokutu. Ani žalovaní v priebehu konania pred okresným súdom neoznačili formuláciu, z ktorej\nby podľa ich názoru vyplývalo, že nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. 6.5 zmluvy vzniká iba v prípade,\nak by boli kumulatívne splnené podmienky v čl. 6.4 a zároveň 6.7 zmluvy. Z vety, že „účastník je povinný\nzaplatiť zmluvnú pokutu, pokiaľ poruší zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal v ods. 4 a 7 tohto článku”,\nje možné vyvodiť, že daná formulácia vypočítava množinu článkov, v ktorých je uvedený taký typ konania,\nktorý je sankcionovaný zmluvnou pokutou. Nárok na zmluvnú pokutu nebol spojený prostredníctvom\nformulácie „a zároveň“, teda tým spôsobom, že iba v prípade kumulatívneho porušenia povinnosti v čl.\n6.4 a zároveň povinnosti vymedzenej v čl. 6.7 vzniká nárok na zmluvnú pokutu.\n34. Žalovaní v súvislosti so zrozumiteľnosťou čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci poukázali na uznesenie\nNajvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „Najvyšší súd ČR“), ktoré označili sp. zn. 1400/2011,\nktoré však v tomto prípade nie je možné aplikovať, keďže v prejednávanom prípade zo znenia zmluvy\nje možné zistiť, či nárok na zmluvnú pokutu nastane v prípade porušenia jednej konkrétnej povinnosti a\nnie až v prípade nesplnenia viacerých povinností kumulatívne.\n35. Žalovaní v odvolaní ďalej namietli konštatovanie okresného súdu v bode 28. odôvodnenia rozsudku,\nv ktorom prvoinštančný súd uviedol, že sa nestotožnil s námietkami žalovaného 1/ ohľadom neplatnosti\ndojednania čl. 6 ods. 4, keďže tento článok jasne definuje, čo žalovaný 1/ nebol oprávnený. Uvedené\nodôvodnenie okresného súdu napadli žalovaní s tým, že im nie je zrejmé, z čoho súd usudzuje\njasnú definíciu toho, čo žalovaný „oprávnený nebol“, a to v súvislosti s tým, že žalobca si nesplnil\npovinnosť v zmysle čl. 6.3 Zmluvy o spolupráci poskytnúť žalovanému 1/ všetko potrebné know-how.\nUvedená námietka žalovaných podľa odvolacieho súdu vyjadruje jednu z ťažiskových námietok, ktoré\nvznášali v konaní, a to námietku, že z ustanovenia Zmluvy o spolupráci podľa žalovaného 1/ nebolo\nzrejmé, aká presná konkrétna povinnosť je zabezpečená dohodnutou zmluvnou pokutou, nebolo zrejmé,\nčo presne spadá pod „know-how” a teda ako sa v prípade poskytnutia dodávky pre G. U. mohol\ndopustiť porušenia povinnosti vymedzenej v čl. 6.4 zmluvy. Tvrdenie žalovaného 1/, že vlastne „nevie\nčo oprávnený nebol”, vyhodnotil odvolací súd ako nedôveryhodné. Uviedol, že Zmluva o spolupráci\nbola zmluvou uzavretou medzi podnikateľskými subjektami pri ich podnikateľskej činnosti, a teda bola\nobchodnoprávnou zmluvou zdôrazniac, že v oblasti obchodného práva platí dôsledná aplikácia princípu\ndispozičnej autonómie (zmluvnej voľnosti) strán pri uzatváraní právneho úkonu. Uviedol ďalej, že v\nprípade Zmluvy o spolupráci, ktorá obsahuje dojednanie žalobcu a žalovaného 1/ o povinnosti zaplatiť\nzmluvnú pokutu, nešlo o prvú Zmluvu o spolupráci, ktorú konateľ žalovaného 1/ so žalobcom uzavrel.\nAko vyplynulo z dokazovania, medzi konateľom žalovaného 1/ a žalobcom bola už dňa 1. marca 2012\nuzavretá Zmluva o spolupráci medzi žalobcom ako právnickou osobou a žalovaným 2/ ako fyzickou\nosobou podnikateľom podnikajúcim na základe živnostenského oprávnenia, ktorá obsahovala čl. 6 v\nrovnakom dojednaní, ako Zmluva o spolupráci, ktorá bola predmetom uplatneného nároku. Zmluva\no spolupráci dojednaná medzi žalobcom a žalovaným 1/, ktorú opätovne uzatváral žalovaný 2/ ako\nkonateľ žalovaného 1/ dňa 1. marca 2014, obsahovala rovnaké znenie čl. 6, v ktorom sú vymedzené\npredpoklady nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, vymedzenie zabezpečovanej povinnosti aj výška\nzmluvnej pokuty. Už z uvedených súvislostí je zrejmé, že čl. 6 bol konateľovi žalovaného 1/ v čase\nuzavretia Zmluvy o spolupráci dňa 1. marca 2014 známy, s jeho obsahom bol oboznámený a musel s\nním byť uzrozumený. Pokiaľ považoval obsah zmluvy za dostatočne určitý v čase jej uzavretia na to,\naby bol ochotný takúto zmluvu uzavrieť, teda sám v rámci svojej zmluvnej voľnosti dospel k záveru,\n\nže do takéhoto právneho vzťahu vstúpiť chce a že chce prevziať na seba zmluvné záväzky, ktoré sú\ntam vymedzené, spôsobom akým sú tam vymedzené, dal tým najavo vôľu byť zmluvou viazaný práve\nv takom znení, aké bolo uvedené. Spôsob, akým bolo vymedzené konanie zabezpečené zmluvnou\npokutou (teda vymedzenie toho „čo nebol oprávnený”), rovnako ako vnímanie obsahu pojmu knowhow bolo v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci pre žalovaného 1/ dostatočne určité na to, aby vyjadril\nsúhlas byť týmito ustanoveniami zmluvy viazaný. Rovnako boli pre neho dostatočne určité a zrejmé\npočas ďalších piatich rokov trvania spolupráce a najmä boli pre neho dostatočne určité ešte aj dňa\n15. mája 2019, kedy osobne potvrdil, že svojim konaním porušil konkrétne povinnosti zo Zmluvy o\nspolupráci. Nedôveryhodnosť tvrdenia žalovaného 1/, že nerozumel tomu, akú povinnosť je povinný plniť\na nerozumel ani akým konaním povinnosť, ktorú na seba prevzal, porušil, vyplýva aj z dokazovania,\nkedy žalobca preukázal, že žalovaný 1/ dňa 15. mája 2019 podpísal „Potvrdenie o porušení zmluvy”, v\nktorom výslovne uviedol, že potvrdzuje a uznáva, že vypracovaním cenovej ponuky pre G. U., realizáciou\nzákazky pre neho a prijatím odplaty za túto zákazku porušil konkurenčnú doložku vyjadrenú v čl. 6 ods.\n4, 6 a 7 Zmluvy o obchodnej spolupráci. Odvolací súd zdôraznil, že Potvrdenie o porušení zmluvy je\nrovnako dokument, ktorý vydal žalovaný 1/ ako podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti, kedy\npotvrdil, že ku dňu vydania tohto potvrdenia si bol vedomý, ktorým konkrétnym konaním porušil ktorú\nkonkrétnu povinnosť. V Potvrdení o porušení zmluvy sú vymedzené presne čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy\no spolupráci ako články súvisiace. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že nielen okresnému\nsúdu, ale aj žalovanému 1/ bolo v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci (1. marca 2014) a v čase vydania\nPotvrdenia o porušení zmluvy (15. mája 2015) subjektívne zrozumiteľná definícia toho, čo žalovaný\n„oprávnený nebol”.\n36. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že vyhodnotenie subjektívneho postoja žalovaného 1/, vychádzajúce z\njeho podpisu na Zmluve o spolupráci aj na Potvrdení o porušení zmluvy je nutné odlíšiť od objektívneho\nposúdenia znenia článkov Zmluvy o spolupráci, osobitne čl. 6 v jeho jednotlivých ods. 4, 5, 6 a 7, ktoré\nboli aj predmetom námietok v konaní pred okresným súdom a sú predmetom námietok v odvolacom\nkonaní. Podľa názoru odvolacieho súdu je možné objektívne konštatovať, že povinnosť, ktorú mali strany\ndodržiavať, bola všeobecným spôsobom vymedzená v čl. 6.4 zmluvy. Samotný čl. 6.4 má charakter\nvšeobecného vymedzenia povinnosti, ktorá je následne v čl. 6.6 veľmi konkrétne špecifikovaná, aby\nbolo zrejmé, ktoré konkrétne konanie sa považuje za porušenie povinnosti všeobecne vymedzenej v čl.\n6.4. Články 6.4 a 6.6 je tak nutné vykladať vo vzájomnej súvislosti, ako to urobil aj okresný súd. Keďže\nformulácia toho, čo sa považuje za zneužitie know-how, obchodných informácií, príp. iných informácií\nsúvisiacich s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalovaného 1/ je konkrétne špecifikovaná\nv čl. 6.6 aj ako „konanie, ktoré je vykonávaním činností uvedených v tejto zmluve žalovaným 1/ pre\nseba a na svoj účet alebo pre inú fyzickú alebo právnickú osobu okrem osoby účastníka v rade l“ je\naj pri objektívnom výklade znenia Zmluvy o spolupráci zrejmé, že pokiaľ žalovaný 1/ uzavrie niektorý z\nobchodov, ktoré mali byť uzavreté v prospech žalobcu na svoj vlastný účet, dopustí sa práve porušenia\nčl. 6.4, teda neoprávneného použitia obchodných informácií a know-how žalobcu, a to konkrétne tým\nkonaním, že vykoná činnosť uvedenú v Zmluve o spolupráci pre seba a na svoj účet. V danom prípade\ntak ani nie je podstatné, čo všetko je možné zahrnúť pod know-how, teda konkrétny výpočet všetkých\ndruhov informácií, spadajúcich do množiny know-how, ako sa tomu veľmi osobitne venovali námietky a\nvyjadrenia žalobcu a žalovaného 1/ v priebehu konania, keďže konkrétna forma činnosti je jednoznačne\nvymedzená v čl. 6.6 ako vykonanie „činností uvedených v tejto zmluve” na vlastný účet žalovaného 1/.\n37. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým, ako okresný súd vymedzil „činnosti uvedené v tejto zmluve“,\nkeď poukázal na to, že Zmluva o spolupráci má charakter nepomenovanej obchodnoprávnej zmluvy,\nktorá v seba spája prvky zmluvy o obchodnom zastúpení a prvky zmluvy o dielo. Konkrétne činnosťami,\nktoré žalovaný 1/ nesmel v zmysle čl. 6.4 vymedzeným čl. 6.6 vykonať na vlastný účet boli činnosti\nv predmete podnikateľskej činnosti žalobcu, a teda predaj, montáž, servis a poradenstvo v oblasti\ntepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných a chladiacich zariadení a vzduchotechniky tak, ako\nbola činnosť vykonávaná žalobcom uvedená v čl. 2 bod 1 zmluvy. Žalovaný 1/ sa vykonania činnosti na\nsvoj účet potom nesmel dopustiť v súvislosti s činnosťou smerujúcou k tomu, aby mal žalobca príležitosť\nuzavrieť s tretími osobami obchodnú zmluvu, predmetom ktorej bude predaj produktov nachádzajúcich\nsa v obchodnej ponuke žalobcu, ako aj vyhľadávaní potenciálnych obchodných partnerov a zároveň pri\nmontážnej činnosti produktov žalobcu a následných prehliadok zariadení a starostlivosti o zákazníka.\n38. Uvedený objektívny výklad článkov Zmluvy o spolupráci v konečnom dôsledku zo svojej subjektívnej\nstránky potvrdil aj žalovaný 1/ tým, že zmluvu v takomto znení uzavrel. Pokiaľ zmluvu v takomto znení\n\nv roku 2014 uzavrel a zároveň v roku 2019 sám potvrdil, že si je vedomý a rozumie tomu, ktorým\nkonaním porušil ktoré konkrétne ustanovenie, následná obrana v priebehu súdneho konania, pri ktorej\ntvrdil, že nebolo zrejmé, čo je predmetom know-how, aká konkrétna činnosť a ktorá konkrétna povinnosť\nsa myslela v čl. 6.4, 6.5, 6.6 a 6.7, sa potom javí ako nedôveryhodná. Prihliadnutie k takejto obrane\nby podľa odvolacieho súdu narušilo základný princíp obchodnoprávnych zmlúv „pacta sunt servanda”,\nteda „zmluvy sú záväzné”, z ktorej vyplýva, že podnikateľ udelením súhlasu so zmluvou vyjadruje, že\nustanoveniam zmluvy rozumie a preberá na seba záväzky v nej dojednané a v tejto súvislosti citoval\nrozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 3. júla 2008.\n39. Podľa odvolacieho súdu nebol daný priestor ani na výklad podľa § 266 ods. 4 ObchZ, kedy v prípade\npochybností je prejav vôle treba vykladať v neprospech strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz\npoužila, čoho sa žalovaní v konaní nepriamo domáhali, keď poukazovali na skutočnosť, že text zmluvy\no spolupráci navrhol žalobca. Odvolací súd uviedol, že citované ustanovenie Obchodného zákonníka sa\naplikuje iba v prípade, ak prejav vôle pripúšťa rôzny výklad, čo v tomto prípade nebolo splnené zo strany\nžalovaného 1/ ešte ani v roku 2019, keď vystavil Potvrdenie o porušení zmluvy, z ktorého je zrejmé, že mu\nvýklad zmluvy o spolupráci bol zrejmý. Uvedený záver nie je podľa odvolacieho súdu v rozpore s nálezom\nÚstavného súdu SR spi. zn. I. ÚS 243/07 z 19. júna 2008, ktorého sa domáhali žalovaní, a to práve s\nprihliadnutím na skutočnosť, že sám žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ bol so Zmluvou o spolupráci\ndvakrát oboznámený, prvýkrát ako fyzická osoba živnostník, druhýkrát ako konateľ spoločnosti s ručením\nobmedzeným, v oboch prípadoch zmluvu podpísal, a teda nie je dôvod predpokladať, že by pojmy, ktoré\nv tejto zmluve boli použité, mu neboli známe, alebo že by mal pochybnosti o ich význame, čo potvrdil aj\nvyjadrením priznania porušenia povinnosti v Potvrdení o porušení zmluvy.\n40. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že zo zmluvy vyplýva jasná definícia toho, že žalovaný\n1/ nebol oprávnený vykonávať činnosť, ktorú vykonával v prípade G. U. na vlastný účet, teda nebol\noprávnený vykonať činnosť, ktorá bola definovaná ako predmet činnosti žalobcu (čl. 2 bod 1 Zmluvy o\nspolupráci) a činnosť vykonávaná žalovaným 1/ smerujúcu k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť\ns tretími osobami obchodné zmluvy, predmetom ktorých bude predaj vykurovacích zariadení (čl. 2 bod\n3 Zmluvy o spolupráci), a to využitím obchodných informácií uzavretím zmluvy na vlastný účet (čl. 6.4\nv spojení s čl. 6.6 Zmluvy o spolupráci).\n41. Vo vzťahu k námietke, že Zmluva o spolupráci nedefinuje, čo sa rozumie pod know-how žalobcu,\nodvolací súd uviedol, že pokiaľ žalovaný 1/ pri podpise zmluvy vedel, čo znamená know-how žalobcu\n(inak by zmluvu v takomto znení nemohol podpísať) a vedel to aj pri vystavení Potvrdenia o porušení\nzmluvy, je následne nedôveryhodné, pokiaľ tvrdí, že mu nebolo zrejmé, čo predstavuje know-how\nžalobcu. To sa týka aj informácií, ktoré sa považujú za obchodné informácie žalobcu. V konečnom\ndôsledku uzavretie právneho úkonu s G. U., na základe ktorého poskytol G. U. plnenie na vlastný účet\na nie na účet žalobcu tak, ako to bolo predmetom Zmluvy o spolupráci, je uzavretím obchodu, ktorý\nbol povinný v zmysle čl. 2.3 zmluvy vykonávať v prospech žalobcu a nie v prospech seba, na vlastný\núčet. K samotnému pojmu obchodné know-how odvolací súd uviedol, že je to súhrn nielen obchodných\ninformácií, ale aj postupov, ktoré sú podnikateľmi využívané na získanie zákazníka a na udržanie\nzákazníka, pričom nejde o pojem, ktorý by bol definovaný legislatívou a nevymedzuje ho konkrétne ani\ndoktrína alebo súdne rozhodnutia, keďže sa jedná skôr o popisný výraz označujúci realitu podnikateľskej\npraxe. Bez ohľadu na to, aký je obsah technického alebo obchodného know-how žalobcu, odvolací\nsúd zdôraznil, že konkrétna činnosť, ktorá bola považovaná za porušenie povinností rešpektovať knowhow žalobcu, bola konkrétne špecifikovaná v čl. 6.6 zmluvy o spolupráci tak, že žalovaný 1/ nie je\noprávnený vykonávať obchody, ktoré sú v rozsahu činnosti žalobcu na vlastný účet a takéto vymedzenie\nzmluvnej povinnosti bolo viazané na jednoznačnú okolnosť, ktorá mohla byť sankcionovaná zmluvnou\npokutou a nie je dôvod ho považovať za absolútne neplatné, ako sa toho domáhali v odvolaní žalovaní.\nUvedené je v súlade aj s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/113/2010, na ktoré\nžalovaní poukazovali, keďže v tomto prípade nešlo o porušenie povinnosti označenej indikatívne, ale\nišlo o porušenie konkrétne upravenej povinnosti, ktorá bola všeobecne vymedzená v čl. 6.4 zmluvy\na konkrétne špecifikovaná v čl. 6.6 zmluvy, pričom povinnosť bola definovaná v čl. 6.4 zmluvy a na\njej základe sa aj porušenia povinnosti žalobca domáhal a aj na základe čl. 6.4 potom okresný súd\nsprávne nárok na zmluvnú pokutu priznal. Článok 6.6 nebol článkom, v ktorom by bola samostatne\npovinnosť všeobecne vymedzená, bol článkom interpretačným, ktorý bližšie špecifikoval povinnosti\nvymedzené v čl. 6.4. Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktorými žalovaní dôvodili (rozhodnutie NS SR spí. zn.\nMObdoV/4/2003, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo/794/2002 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej\n\nBystrici sp. zn. 43Cob/8/2021) odvolací súd konštatoval, že v prejednávanom prípade bola jednoznačne\nvymedzená zmluvná povinnosť, pre prípad porušenia ktorej bola zmluvná pokuta dojednaná.\n42. Žalovaní ďalej namietli, že majú za to, že k porušeniu zmluvnej povinnosti podľa čl. 6 ods. 4\nnedošlo, nakoľko žalovaný 1/ nepoužil, nepredával, nekopíroval ani nerozmnožoval žiadne informácie,\nktoré by od žalobcu počas trvania Zmluvy o spolupráci obdržal, vo vzťahu ku ktorej námietke odvolací\nsúd zopakoval, že námietky vznesené žalovanými v odvolaní sa iba z rôznej strany neustále vracajú\nk tomu istému dôvodu, preto aj odvolací súd zopakoval, že uzavretím obchodnej spolupráce s G.\nU. žalovaný 1/ nepredával, nekopíroval ani nerozmnožoval žiadne informácie, avšak použil obchodné\ninformácie a obchodné know-how žalobcu tým, že v predmete činnosti žalobcu v rozpore so svojim\nzáväzkom získavať obchodných partnerov pre žalobcu uzavrel obchod na vlastný účet, a to vo vzťahu k\npredaju produktov pre vykurovanie, ktoré boli v predmete činnosti žalobcu. Vzhľadom na text zmluvného\ndojednania bolo postačujúce, aby obchodné informácie buď použil, alebo predal, alebo kopíroval,\nalebo rozmnožoval, nemuselo dôjsť ku všetkým konaniam súčasne. Preto námietku žalovaných, že\nnie je zrejmé, že by žalovaný 1/ obchodné alebo iné informácie žalovaného predal, kopíroval alebo\nrozmnožoval, vyhodnotil odvolací súd tak, že nie je v rozpore so závermi okresného súdu. V danom\nprípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obchodné postupy a informácie žalovaný 1/ zneužil\n(konkrétne činnosťou presne vymedzenou čl. 6.6 uzavretím obchodu s potenciálnym zákazníkom\nžalobcu na svoj vlastný účet). Uvedené je zduplikované aj skutočnosťou (ktorú síce považoval žalovaný\n1/ za svoje ospravedlnenie), a to, že zároveň dohodol v zákazke pre G. U. aj dodanie čerpadla žalobcom,\na teda zabezpečil žalobcovi realizáciu obchodu, z ktorého žalobca mal zisk. Uvedené však žalovaného\n1/ na rozdiel od jeho predpokladu nestavia do pozitívneho svetla, kedy by jeho konanie bolo vnímané ako\nčinnosť v prospech žalobcu, pretože naopak, v zmysle Zmluvy o spolupráci bol povinný G. U. ponúknuť\nnielen čerpadlo ako obchod v prospech žalobcu, ale aj vykurovacie zariadenie, keďže vykurovanie\nbolo predmetom činnosti žalobcu. Žalovaný 1/ by bol v inej pozícii, pokiaľ by bol svoju povinnosť zo\nZmluvy o spolupráci splnil a žalobca by sa vyjadril, že nemá záujem o dodanie vykurovania. Takáto\nskutočnosť však nebola ani tvrdená, ani preukazovaná. Naopak, bolo tvrdené a preukázané, že v rozpore\nso Zmluvou o spolupráci žalovaný 1/ dodal vykurovanie v zákazke pre G. U., a to konaním, ktoré\nsám potvrdil v „Potvrdení o porušení zmluvy”, teda vypracovaním cenovej ponuky PON 2018010 pre\nodberateľa Ing. G. U. vykonaním prác a vystavením faktúry č. 2018013 a prijatím odplaty za tieto práce.\n43. Ďalšia námietka žalovaných spočívala v tvrdení, že zmluvné strany mali v Zmluve o spolupráci\númysel dohodnúť si konkurenčnú doložku, ktorá však bola dojednaná nejasne a nejednoznačne a bola\nv rozpore s § 672a ObchZ. Na rozdiel od žalovaných odvolací súd nedospel k záveru, že by bolo zrejmé,\nže vôľou zmluvných strán bolo dojednať si konkurenčnú doložku v zmysle § 672a ObchZ. Stotožnil sa s\ntvrdením žalovaných, že ustanovenia § 672a ObchZ má kogentný charakter, a preto nie je možné sa od\nneho odchýliť, avšak dispozíciou právnej normy upravenou v § 672a ods. 1 ObchZ je úprava vzájomného\nkonkurenčného vzťahu po skončení zmluvy. Zdôraznil, že žalobca sa v konaní nedomáhal právnych\nnásledkov porušenia povinností, ktorú by uskutočnil žalovaný 1/ po skončení zmluvy, ale domáhal sa\nnásledkov porušenia povinností, ktorého sa žalovaný 1/ dopustil počas trvania zmluvy. Preto aj okresný\nsúd správne vyhodnotil, že nebolo nutné, aby čl. 6.7 prešiel testom naplnenia podmienok § 672a ObchZ,\nkeďže sa nejednalo o situáciu, ktorú pokrýva § 672a ObchZ upravený výlučne pre porušenie povinností\npo ukončení zmluvy. Zároveň okresný súd ani nepriznal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z porušenia\npovinnosti upravenej v čl. 6.7, ale priznal ho z porušenia povinnosti v čl. 6.4 zmluvy. Vzhľadom na\nuvedené odvolací súd dospel k záveru o irelevantnosti námietky žalovaných vo vzťahu k naplneniu\npodmienok konkurenčnej doložky podľa § 672a ObchZ.\n44. K ďalšej námietke žalovaných, že predmetom čl. 6 všeobecne bola v zmysle jeho názvu konkurenčná\ndoložka, a to by malo založiť dôvod, aby tieto boli posudzované v súlade s § 672a ObchZ, odvolací\nsúd uviedol, že ustanovenia zmluvy sa posudzujú podľa ich obsahu, nie podľa ich názvu a i keď je\nzrejmé, že úmyslom konajúcich strán bolo zabezpečiť, aby počas zmluvy a po ukončení nenastala medzi\nžalobcom a žalovaným 1/ neželaná konkurencia, v danom prípade sa porušenia povinnosti žalovaný 1/\ndopustil počas trvania zmluvy, a preto je aj čl. 6.7 nutné vykladať iba vo vzťahu k tomu, že tento bol\ndojednaný aj pre prípad porušenia povinnosti počas trvania zmluvy. Napriek tomu okresný súd priznal\nnárok zo zmluvnej pokuty prostredníctvom porušenia povinnosti čl. 6.4 zmluvy a z čl. 6.7 zmluvy takýto\nnárok nepriznal. Voči takémuto právnemu posúdeniu, teda voči nepriznaniu nároku cez čl. 6.7 zmluvy\nodvolacie námietky podané neboli, preto odvolací súd ani nevyhodnocoval, či by bolo možné tento nárok\nprostredníctvom čl. 6.7 možné priznať, a to s poukazom na § 380 ods. 1 CSP, podľa ktorého odvolací\n\nsúd je odvolacími dôvodmi viazaný a vlastné odvolacie dôvody sám nie je oprávnený vznášať. Keďže\nzároveň odvolací súd, rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že § 672a ObchZ na prejednávaný\nprípad nie je možné aplikovať, keďže došlo k porušeniu povinnosti počas trvania zmluvy a zároveň\nnárok bol priznaný prostredníctvom čl. 6.4 Zmluvy o spolupráci, nezaoberal sa ďalej ani judikatúrou,\nktorú vo vzťahu k vymedzeniu konkurenčnej doložky podľa § 672a ObchZ žalovaní uviedli v odvolaní\n(konkrétne rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/56/2018 a Krajského súdu v Žiline sp.\nzn. 13Cob/75/2017).\n45. Na základe vyššie uvedeného aj odvolací súd, rovnako ako okresný súd, vyhodnotil za nerelevantnú\nnámietku žalovaných, že by čl. 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci bolo nejasné a neurčité alebo že by bolo\nneplatné, ani že čl. 6 ods. 4 a čl. 6 ods. 7 sú dojednané príliš všeobecne, nejednoznačne a nejasne.\n46. Vo vzťahu k námietke žalovaných že čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci nie je sankcionovaný zmluvnou\npokutou, odvolací súd uviedol, že je to dané tým, že čl. 6.6 nie je ustanovením, ktorým sa žalovaný 1/\nzaviazal rešpektovať obchodné a iné informácie žalobcu, tým je čl. 6.4, a preto aj nárok na zmluvnú\npokutu vznikol v súvislosti s porušením povinnosti vymedzenej v čl. 6.4. Článok 6.6 má charakter\ninterpretačného pravidla, ktorým strany prejavili vôľu demonštratívnym výpočtom presne špecifikovať,\naké typy konaní podľa nich spĺňajú podmienky vymedzené v čl. 6.4. Uvedený postup odráža vôľu strán\nupraviť svoje vzájomné povinnosti „naisto“, zrejme v snahe vyhnúť sa práve tomu, čoho sa žalovaný 1/\nv konaní domáha, teda tvrdeniu, že niektorej zmluvnej strane nebol zrejmý obsah ich vlastnej dohody.\n47. Pokiaľ žalovaní namietli v odvolaní nejasnosť čl. 6.6 zmluvy, odvolací súd na tomto mieste zopakoval,\nže čl. 6.6 konkrétne vymedzil, že pre činnosti uvedené v tejto zmluve (vymedzené v čl. 2.1 a čl. 2.3 a\n4) je presne uvedené, ktoré činnosti sa majú na mysli. Textácia zmluvy je tak kompaktná a je možné z\nnej vyvodiť, čo bolo účelom dojednania povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Subjektívne zrejme\ntomu rozumel aj konateľ žalovaného 1/ (žalovaný 2), pokiaľ túto zmluvu uzavrel v roku 2012 ako fyzická\nosoba živnostník a v roku 2014 ako konateľ žalovaného 1/. Rovnako svojim podpisom potvrdil, že tomu\nrozumel aj v čase vydania Potvrdenia o porušení zmluvy.\n48. Na základe uvedeného odvolací súd mal za to, že okresný súd správne posúdil platnosť ustanovení\nZmluvy o spolupráci a pokiaľ sa okresný súd nevypriadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a\nargumentami žalovaných, odvolací súd sa postupom podľa § 387 ods. 3 CSP vyjadril aj k podstatným\nvyjadreniam strán predneseným pred súdom prvej inštancie.\n49. Odvolací súd sa v ďalšom venoval námietkam žalovaných o nesprávnych skutkových zisteniach\nna základe vykonaných dôkazov a porušení práva na spravodlivý proces, majúc za to, že okresný súd\nnedostatočne zistil skutkový stav. Konkrétne namietali, že okresný súd nesprávne zistil, že predmetom\npredaja produktov žalobcu je aj podlahové vykurovanie PYD. Vo vzťahu k dokazovaniu, ktoré sa\nzaoberalo tým, koľko konkrétnych ponúk spracoval žalobca vo vzťahu k vykurovaniu PYD, že tieto boli\nrealizované do roku 2018 a k námietkam žalovaných, že po tomto čase už ďalšie realizované neboli,\nodvolací súd upozornil a zdôraznil zároveň, že porušenie povinností žalovaného 2/ zabezpečované\nzmluvnou pokutou bolo naviazané na činnosť vymedzenú v zmluve, pričom v čl. 2.1 je výslovne pre\núčastníka 1/, teda pre žalobcu konkretizované, že predmetom jeho činnosti je nielen predaj, montáž,\nservis a poradenstvo v oblasti tepelných čerpadiel, ale aj v oblasti vykurovania, klimatizačných a\nchladiacich zariadení a vzduchotechniky. Zmluvné strany, teda žalobca a žalovaný 1/, tak výslovne\nspoločne vymedzili, že predmetom činnosti žalobcu je aj poskytovanie predaja, servisu, montáže a\nporadenstva v oblasti vykurovania. Skutočnosť, že tieto činnosti žalobca vykonáva, preukázal ponukami,\nktoré skutočne boli realizované do roku 2018. Pre odvolací súd však bola nezrozumiteľná argumentácia,\nže pokiaľ žalobca nezrealizoval po roku 2018 obchod v oblasti vykurovacieho zariadenia, tento prestal\nbyť predmetom jeho činnosti. Uviedol, že skutočnosť, že sa podnikateľovi nepodarí určitý obchod,\nneznamená, že prestal byť predmetom jeho činnosti. Ani prípadné podnikateľské rozhodnutie žalobcu\ndočasne utlmiť svoju podnikateľskú činnosť v oblasti predaja vykurovacích zariadení (ak by také\nurobil, čo však nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané) by neoprávňovalo žalovaného 1/, aby\nsvojvoľne jednostranne začal žalobcovi konkurovať v oblasti poskytovania vykurovacích zariadení bez\ntoho, aby tieto ponúkal zákazníkom v mene žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti neprihliadol ani na\nargumentáciu žalobcu, ktorý naopak tvrdil, že po roku 2018 už ani nemal ako predávať vykurovacie\nzariadenia, pretože tieto zabezpečoval žalovaný 1/ vo svoj prospech, keďže v priebehu konania pred\nsúdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca získaval zákazníkov a komunikoval so zákazníkmi aj\n\nprostredníctvom iných subjektov, než len žalovaným 1/ a samotná činnosť žalovaného 1/ by nemohla\nbrániť ostatným spolupracujúcim v tom, aby v prospech žalobcu zabezpečovalo obchody s vykurovacími\nzariadeniami. Avšak skutočnosť, že žalobca v segmente predaja vykurovania po roku 2018 nezrealizoval\nžiadnu zákazku neznamená, že tým žalovanému 1/ umožnil, aby mu v tejto oblasti v okruhu jeho\npotenciálnych zákazníkov začal konkurovať. Zmluva o spolupráci nebola žiadnym dodatkom zmenená\na žalovaného 1/ naďalej zaťažovala povinnosť rešpektovať vymedzenie predmetu činnosti žalobcu tak,\nako bol vymedzený v Zmluve o spolupráci, teda vrátane činnosti v oblasti vykurovacích zariadení.\nNavyše je podnikateľským rozhodnutím žalobcu, či vykurovacie zariadenia ponúka prostredníctvom\nsvojho subdodávateľa a nerobí to priamo. Stále ide o podnikateľský vzťah, ktorý je v predmete\npodnikateľskej činnosti žalobcu, aj keď ho realizuje prostredníctvom svojich subdodávateľov.\n50. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného 1/, že on poskytol\nvykurovacie zariadenie v zákazke pre G. U. akoby v dobrej viere, lebo si myslel, že žalobca o to nebude\nmať záujem, v rozpore s poctivým obchodným stykom, kedy naopak bolo v zmysle Zmluvy o spolupráci\npovinnosťou žalovaného 1/ takúto zákazku ponúknuť G. U. v mene žalobcu a v prípade, ak by žalobca\no ňu nemal záujem, mohol následne vzhľadom na uzavretú Zmluvu o spolupráci so žalobcom riešiť, či\nby žalobca bol ochotný akceptovať jeho postup na vlastný účet. Žalovaný 1/ však nebol oprávnený sám\nvyhodnotiť, že žalobca nebude mať o takúto zákazku záujem. Okresný súd tak z hľadiska skutkových\nzistení správne dospel k záveru, že vykurovanie nebolo vydelené z činnosti žalobcu, že bolo v zmysle\nZmluvy o spolupráci naďalej predmetom činnosti žalobcu a správne tiež zistil, že v priebehu platnosti\nZmluvy o spolupráci, ktorá bola uzavretá dňa 1. marca 2014, žalobca preukázal vypracovanie cenových\nponúk aj realizáciu dodávok podlahového kúrenia v troch prípadoch. Samotná argumentácia žalovaného\n1/, že to bolo práve jeho prostredníctvom, že on bol ten, ktorý v týchto troch prípadoch cenovú ponuku\nvypracúval, je podľa odvolacieho súdu irelevantná, pretože žalovanému 1/ takýto postup vyplýval z\npredmetu jeho činnosti vo vzťahu k žalobcovi. Navyše aj z uvedeného tvrdenia žalovaného (že to bol\non, kto vypracoval tri zrealizované zákazky žalobcu s PYD) vyplýva, že žalovaný 1/ si bol vedomý, že je\njeho úlohou získavať zákazníkov aj na podlahové kúrenie v prospech žalobcu. V konečnom dôsledku,\npokiaľ mohol zabezpečiť žalobcovi zákazníkov na podlahové kúrenie v priebehu rokov 2014 až 2018,\ntak si musel byť vedomý toho, že je to jeho povinnosťou aj naďalej. Skutkové závery okresného súdu v\nuvedenom smere preto považoval odvolací súd za správne.\n51. Žalovaní v odvolaní argumentovali v prospech svojho tvrdenia, že podlahové kúrenie nebolo\npredmetom činnosti žalobcu aj tým, že tri realizované zákazky na systém PYD predstavujú menej ako\n0,2 % z celkového objemu predaných tepelných čerpadiel žalobcu. Táto informácia však vo vzťahu k\ntomu, či sa žalobca zaoberá alebo nezaoberá poskytovaním podlahového kúrenia, vyhodnotil odvolací\nsúd opäť za irelevantnú, nakoľko už skutočnosť, že nejaké podlahové kúrenie, aj keď len v rozsahu 0,2\n% objemu iného produktu poskytnuté bolo, potvrdzuje, že takúto činnosť realizoval, pričom skutočnosť,\nže percentuálne je tento pomer malý, neznamená, že predmetná tá činnosť vykonávaná nebola.\n52. Žalovaní v odvolaní tiež namietli, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav ak uviedol, že pre\nžalobcu ako generálneho dodávateľa podlahové vykurovanie subdodávateľsky dodávala spoločnosť HAC projekt s.r.o., kde bol konateľom p. O., s ktorým následne spolupracoval aj žalovaný, pričom žalovaní\npoukázali na to, že p. O. bol primárnym kontaktom žalovaného 1/. K predmetnej námietke odvolací súd\nuviedol, že skutočnosť, že p. O. bol primárnym kontaktom žalovaného 1/, nevyvracia tvrdenie žalobcu\npreukázané v konaní, že žalobca v prípade dodávania podlahového vykurovania subdodávateľsky\nzabezpečuje túto činnosť spoločnosťou H-AC projekt s.r.o., preto toto skutkové zistenie považoval aj\nodvolací súd za správne dodajúc, že informácia, koho kontaktom primárne p. O. bol, je v tomto prípade\nirelevantná. V konečnom dôsledku aj pri zrealizovaných dodávkach systému podlahového vykurovania\nPYD v troch preukázaných prípadoch (FORIT s.r.o. 2014, P. P. 2015, escite invest spol. s r.o. 2016),\nktoré boli v mene žalobcu vypracované a komunikované žalovaným 1/ a v ktorých žalovaný 1/ využil svoj\nkontakt na p. O. a tým spoločnosť H-AC projekt s.r.o., tieto zákazky boli realizované v mene žalobcu, a\nteda boli to zákazky žalobcu. Preto skutkové tvrdenie, že žalobca subdodávateľsky využíval spoločnosť\nH-AC projekt s.r.o., bolo zistené správne.\n53. Žalovaní v odvolaní ďalej namietli, že nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že pri\nvypracovaní cenovej ponuky pre Ing. G. U. žalovaný 1/ použil know-how, obchodné informácie, resp.\ninformácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu. Žalobca pritom v konaní\ntvrdil a žalovaný v konaní potvrdil skutočnosť, že konateľ žalovaného 1/, teda žalovaný 2/ získal prístup\nk predmetu činnosti žalobcu tak, že spolu nadviazali spoluprácu, ktorá v roku 2012 bola uzavretá ešte\n\nformou spolupráce so žalovaným 2/ ako fyzickou osobou živnostníkom, čím žalovanému 2/ umožnil\nprístup nielen k podnikaniu v rozsahu poskytovania tepelných čerpadiel, vykurovania, klimatizačných a\nchladiacich zariadení a vzduchotechniky, ako je to vymedzené v čl. 2 bod 1 Zmluvy o spolupráci, ale\nposkytol mu aj príslušné softwarové nástroje na to, aby mohol vypracovávať cenové ponuky a obstarávať\ncelý zákaznícky servis. Nebolo ani sporné, že žalovaný 2/ ako fyzická osoba predtým v uvedenej\noblasti nepôsobil. Kompletný rozsah informácií nielen o získavaní zákazníkov, ale aj konkrétne získanie\nzákazníkov, konkrétne vystavenie cenovej ponuky tak bolo realizované postupmi, ktoré nadobudol\nžalovaný 1/ prostredníctvom svojho konateľa (žalovaného 2/) v rámci spolupráce so žalobcom. Odvolací\nsúd síce nepochyboval o tom, že vystavenie cenovej ponuky by bol schopný urobiť žalovaný 1/ aj bez\nspolupráce so žalobcom, pokiaľ by však so žalobcom nezačal v roku 2012 spolupracovať práve na\npredmete činnosti žalobcu, asi sotva by sa to týkalo dodávky podlahového vykurovania pre G. U. ako\nzákazníka, ktorému žalobca dodal vykurovací kotol. Odvolací súd mal za zrejmé, že vykurovací kotol\ndodal žalobca G. U. práve v súvislosti s činnosťou žalovaného 1/ ako osoby, ktorá sprostredkovala tento\nobchod, o to dôležitejšie je, že si žalovaný 1/ mal byť vedomý svojej povinnosti ponúknuť G. U. aj obchod\nv súvislosti s podlahovým vykurovaním práve v prospech žalobcu. Práve uvedenú skutočnosť považoval\nodvolací súd za podstatnú, ani nie tak to, či bol systém ponuky naceňovaný cez CRM OFFERIS alebo\niné softwarové zariadenie, keďže pojem know-how a obchodné informácie je širší, než len nahodenie\núdajov do softwaru. Odvolací súd na tomto mieste opakovane zdôraznil, že čo je predmetom knowhow a čo sú obchodné informácie a že uzavretie obchodu na vlastný účet je porušením dohodnutých\npovinností, muselo byť žalovanému 1/ zrejmé v čase, keď Zmluvu o spolupráci v roku 2014 podpisoval\n(aj s prihliadnutím na skutočnosť, že už ju uzavrel v roku 2012 ako fyzická osoba), od roku 2014 do\nroku 2019 uvedenú zmluvu považoval za jasnú, zrozumiteľnú a pre seba záväznú, v roku 2019 vydal\nPotvrdenie o porušení tejto zmluvy, takže mu uvedený rozsah povinností musel byť zrejmý.\n54. Žalovaní v odvolaní tiež tvrdili, že žalobca sa systému PYD nevenoval a nemal ho ani vo svojom\nportfóliu; túto skutočnosť žalobca poprel, preukazoval, že v jeho ponuke a jeho portfóliu systém PYD\nnaďalej figuruje napriek tomu, že k nemu neboli úspešne uzavreté žiadne obchody a túto skutočnosť\nžalovaný účinne nevyvrátil. Skutkový záver okresného súdu, že aj poskytovanie podlahového kúrenia\ntak bolo naďalej predmetom činnosti žalobcu, a preto mohlo jeho dodanie žalovaným 1/ na vlastný\núčet predstavovať porušenie Zmluvy o spolupráci, vyhodnotil odvolací súd aj s prihliadnutím na vyššie\nuvedené, za správne.\n55. Žalovaní sa v odvolaní venovali aj vzťahu k spoločnosti Daikin, a to jednak vo vzťahu k poskytovaniu\nškolenia, a jednak vo vzťahu k technickému know-how. V oboch prípadoch sa odvolací súd stotožnil\ns námietkou žalovaných, že predmetom porušenia povinnosti, na základe ktorej bol uplatnený nárok\nna zaplatenie zmluvnej pokuty, nebolo dodanie čerpadla zn. Daikin. Vo vzťahu k dodaniu podlahového\nkúrenia pre G. U. neboli tvrdené žiadne účasti na školeniach, účasť na školení však nie je podmienkou,\nktorá by musela byť splnená na to, aby bolo možné konštatovať porušenie povinnosti v čl. 6.4 v súvislosti\ns výkladom čl. 6.6 Zmluvy o spolupráci. Skutočnosť, že žalobca umožnil prostredníctvom svojich\nkontaktov žalovanému 1/ účasť na školeniach spoločnosti Daikin, slúžila skôr na dokreslenie celkového\nobrazu, z ktorého vyplýva, že žalobca umožnil žalovanému 1/ všeobecne prístup k informáciám\npodstatným pre jeho podnikanie, čo je aj logickým predpokladom toho, aby mohol žalovaný 1/ ako\nspolupracovník žalobcu poskytovať žalobcovi kvalitný výkon prác, ktoré si žalobca ako podnikateľ od\nžalovaného v rámci Zmluvy o spolupráci dohodol.\n56. Žalovaní vo vzťahu ku konštatovaniu okresného súdu, že cenová ponuka od H-AC projekt s.r.o. z 20.\nmája 2018 bola ponuka adresovaná spoločnosti žalobcu, avšak žalovaný 2/ ako konateľ žalovaného 1/ ju\nnásledne pre zákazníka vypracoval a zrealizoval sám, namietli, že nezodpovedajú za spôsob evidencie\na vedenia zákazníkov p. O., konateľom spoločnosti H-AC projekt s.r.o. vo svojom systéme a že ide o\ncenovú ponuku, ktorú vypracoval p. O. a nie žalovaný 1/. Uvedená námietka žalovaných však nepopiera\nskutočnosť, že cenová ponuka od H-AC projekt s.r.o. zo dňa 20. mája 2018 bola adresovaná spoločnosti\nžalobcu a nie žalovanému 1/, napriek čomu ju žalovaný 1/ vypracoval pre zákazníka vo svojom mene\na nie v mene žalobcu. Odvolací súd vyslovil, že hoci spôsob evidencie spoločnosti H-AC projekt s.r.o.\nžalovaný 1/ ovplyvniť nevie, ale vedel ovplyvniť, že na vlastný účet vypracoval a zrealizoval obchodnú\nponuku, ktorú v zmysle Zmluvy o spolupráci mal vypracovať a zrealizovať v mene žalobcu.\n57. Žalovaní v odvolaní ďalej namietli záver okresného súdu, že využívali rovnaký marketingový\nvýstup a rovnakú marketingovú stratégiu. Namietli, že súd iba prevzal argumentáciu žalobcu a s ich\n\nargumentáciou spočívajúcou vo vyjadrení, že žalovaný 1/ nerobí žiadny aktívny marketing, nie je\nregistrovaný, nevystupuje na marketingových portáloch, nemá aktívny profil na facebooku, instagrame,\nnevystupuje na sociálnych sieťach a nevyužíva žiadnu obchodnú a marketingovú stratégiu, tobôž nie\nakúkoľvek obchodnú, príp. marketingovú stratégiu žalobcu, sa nevysporiadal. V tejto súvislosti odvolací\nsúd upozornil, že pojem „obchodná a marketingová stratégia” sa neviaže iba na marketingové portály,\nfacebookové, instagramové profily, kde môže byť realizovaná, ale aj nemusí. Už samotná skutočnosť,\nže podnikateľ vyhľadá zákazníka, že ho kontaktuje, že tomuto zákazníkovi ponúkne určitý produkt a\nže aj zrealizuje svoju ponuku, je obchodnou a marketingovou stratégiou, pretože je to stratégia, akou\npodnikateľ zabezpečí zrealizovanie obchodu. Pokiaľ žalovaný 1/ kontaktovaný G. U. v nadväznosti na\nsprostredkovateľa projektanta z Košíc, tak ako to opísal žalovaný 1/ v odpore, zabezpečil G. U. ako\nzákazníka, kedy ho presvedčil, aby si do rodinného domu nezakúpil naplánované tepelné čerpadlo zn.\nViessmann a systém podlahového kúrenia PYD, ale aby si tam zabezpečil tepelné čerpadlo zn. Daikin,\nktoré mu mohol dodať žalobca a na to naväzujúci systém PYD, taktiež išlo o obchodnú stratégiu, ktorou\nžalovaný 1/ získal zákazníka. Zákazníka pritom získal jednak na základe Zmluvy o spolupráci v prospech\nžalobcu (tepelné čerpadlo Daikin) a jednak v rozpore so Zmluvou o spolupráci vo vlastný prospech\n(podlahové kúrenie PYD). Komunikácia so zákazníkom ohľadom podlahových kúrení bola komunikáciou\nmarketingovou a obchodnou. Zároveň sám žalovaný 1/ v konaní tvrdil, že zabezpečenie zákaziek v\noblasti podlahového kúrenia PYD, ktoré boli preukázané v konaní (tri zákazky realizované v rokoch 2014\naž 2016) zabezpečoval žalovaný 1/, teda nebolo sporné, že žalovaný 1/ počas spolupráce so žalobcom\nrealizoval marketingové a obchodné stratégie na získanie zákazníkov pre podlahové kúrenie PYD v\nprospech žalobcu a tak k nim získal prístup, ktorý potom mohol využiť v prípade G. U., čo je dôveryhodné\naj vo vzťahu k tomu, že zároveň mu v zmysle Zmluvy o spolupráci ponúkol tepelné čerpadlo Daikin.\nOdvolací súd mal z kontextu skutkových tvrdení žalobcu a žalovaného 1/, rovnako zo záveru okresného\nsúdu, že to bol práve žalobca, kto oboznámil žalovaného s marketingovou a obchodnou stratégiou\nzískavania zákazníkov aj pre systém podlahového vykurovania, za to, že pokiaľ počas platnosti zmluvy\ntakéhoto zákazníka žalovaný 1/ získal, je vysoko pravdepodobné, že použil postupy marketingu tak,\nako sa ich naučil u žalobcu, keďže pred pôsobením u žalobcu v tejto oblasti žalovaný 1/ nepôsobil.\nPre zdôraznenie uvedeného záveru odvolací súd (opätovne) pripomenul Potvrdenie o porušení zmluvy\nzo dňa 15. mája 2019, kedy sám žalovaný 1/ výslovne potvrdil a uznal, že svojim konaním, a to\nvypracovaním cenovej ponuky a realizáciou zákazky v prospech G. U., zmluvu porušil, konkrétne porušil\nkonkurenčnú doložku vyjadrenú v čl. 6 ods. 4, 6 a 7 Zmluvy o spolupráci, teda práve ten článok, v ktorom\nbola zabezpečená jeho povinnosť, aby vo svoj prospech nezneužil obchodnú a marketingovú stratégiu\nžalobcu.\n58. K námietke, že podpis e-mailovej komunikácie žalovaného 1/ nekopíroval štruktúru a vizuál žalobcu,\nako to zistil okresný súd, odvolací súd konštatoval, že pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatné,\nči e-mailový podpis bol alebo nebol v rovnakej štruktúre, aký využíval žalovaný 1/ v čase spolupráce so\nžalobcom; aj keby takúto štruktúru nemal, nič to nemení na porušení povinnosti žalovaného 1/, pretože\nrozhodnutie okresného súdu nie je odôvodnené štruktúrou jeho e-mailového podpisu, naviac štruktúra\npodpisu nie je podstatná vo vzťahu ku skutočnosti, že sám žalovaný 1/ potvrdil porušenie zmluvy.\n59. Odvolací súd z množstva rozsiahlych námietok žalovaných v odvolaní dal žalovaným za pravdu v\ntej časti, v ktorej namietli formuláciu okresného súdu, ktorý uviedol, že žalovaný 1/ v konaní nepredložil\njediný dôkaz o tom, že by v prípade Ing. G. U. nepoužil know-how, obchodné informácie, príp. iné\ninformácie s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu, ktoré mal v zmysle čl. 6.3 počas\nplatnosti zmluvy k dispozícii. Žalovaní správne poukázali na skutočnosť, že tzv. negatórny dôkaz nie\nje v prípade sporového procesu prípustný, pretože nie je možné dokázať niečo, čo sa nestalo, a teda\nstrana nemôže dokázať, či niečo vykonala alebo nevykonala. Uvedené konštatovanie okresného súdu\nvšak odvolací súd vnímal vo väzbe na skutočnosť, že v konaní bolo žalobcom predložené Potvrdenie\no porušení zmluvy, ktoré podpísal žalovaný 1/ prostredníctvom svojho konateľa. Pokiaľ žalobca v\nkonaní toto potvrdenie predložil, žalobca uniesol dôkaznú povinnosť preukázať, že k porušeniu zmluvy,\na to vedomému porušeniu, potvrdenému a uznanému žalovaným 1/, došlo. Na základe uvedeného\nsa dôkazné bremeno o popretí záveru o porušení zmluvy žalovaným 1/, teda o popretí skutkového\nvymedzenia, ktoré podpísal v potvrdení žalovaný 1/ (že svojim konaním z 13. septembra 2018 až 5.\ndecembra 2018 vypracoval cenovú ponuku aj vystavil faktúru, aj prijal odplatu za vykonané práce vo\nvzťahu k ponuke PON2018010 pre odberateľa Ing. G. U.), prenieslo na žalovaného 1/. Pokiaľ žalovaný\n1/ chcel v spore uspieť, musel by účinne preukázať, že ku dňu vystavenia tohto potvrdenia v skutočnosti\nk žiadnemu skutkovému konaniu, ktorým by porušil povinnosť dohodnutú v Zmluve o spolupráci,\n\nnedošlo. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že v prípade, keď súd vychádza z určitej domnienky\na predpokladá, že k určitému porušeniu zmluvy došlo na základe predloženého potvrdenia o porušení\nzmluvy samotným jej porušiteľom, má žalovaný možnosť takýto dôkaz poprieť, avšak musí uniesť nielen\nbremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že vyvráti žalobcom predložený dôkaz,\nže k porušeniu zmluvy došlo. Preto pokiaľ v Potvrdení o porušení zmluvy žalovaný 1/ potvrdil a uznal\nzneužitie know-how, obchodných informácií, príp. iných informácií súvisiacich s predmetom podnikania\na obchodnou činnosťou žalobcu tak, ako je to výslovne uvedené a vymedzené v Potvrdení o porušení\nzmluvy, ktoré kopíruje čl. 6.4, 6.6 a 6.7 Zmluvy o spolupráci, bolo pre okresný súd podstatné, že v\nsporovom konaní naozaj žalovaný 1/ nepredložil jediný dôkaz, ktorým by vyvrátil zistenie, ku ktorému\nokresný súd na základe potvrdenia vydaného žalovaným 1/ dospel. Preto i keď formulácia okresného\nsúdu, z ktorej by vyplývalo, že by mal zaťažiť žalovaného negatórnym dôkazom nebola správna, jej\nzmysel a účel treba vnímať vo vzťahu k tomu, že žalobca predložil žalovaným vydané Potvrdenie\no porušení zmluvy, ktoré mohol žalovaný na základe vlastných skutkových tvrdení a predkladaných\ndôkazov vyvrátiť, avšak k tomuto v konaní účinne nedošlo. Odvolací súd sa preto síce stotožnil s\nrozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010 (na ktoré poukázali žalovaní\nv odvolaní) o vymedzení negatívnej dôkaznej teórie, avšak v tomto prípade išlo iba o nevhodne zvolenú\nformuláciu okresného súdu, ktorej účel a zmysel nadväzoval na unesenie dôkazného bremena žalobcom\nvo vzťahu k tvrdeniu o porušení zmluvy žalovaným 1/ predložením Potvrdenia o porušení zmluvy.\n60. Žalovaní mali v odvolaní tiež za to, že okresný súd neuviedol, ako konkrétne mal žalovaný 1/\nporušiť know-how, obchodné informácie, resp. iné informácie súvisiace s predmetom podnikania a\nobchodnou činnosťou žalobcu. Túto námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú, pretože okresný\nsúd vymedzil, že k porušeniu know-how, obchodných informácií, resp. iných informácií súvisiacich s\npredmetom podnikania a obchodnou činnosťou žalobcu žalovaným 1/ došlo vypracovaním ponuky a\nrealizáciou obchodu s G. U..\n61. K námietke žalovaných v odvolaní, že okresný súd sa nevenoval preukazovaniu splnenia povinnosti\nžalobcu vo vzťahu k poskytnutiu know-how žalovanému 1/, odvolací súd uviedol, že tejto okolnosti\nsa okresný súd skutočne nevenoval, preto v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa k nej musí vyjadriť súd\nodvolací. Uviedol, že z objektívneho pohľadu poskytnutie know-how žalobcu žalovanému 1/ vyplynulo\nzo zisteného skutkového stavu, že od roku 2012 konateľ žalovaného 1/ a od roku 2014 priamo žalovaný\n1/ pôsobil ako obchodný partner žalobcu, kedy jeho záväzkom bolo umožniť žalobcovi príležitosť\nuzatvárať obchodné zmluvy v predmete činnosti žalobcu a zabezpečovať prípadnú montážnu činnosť a\nstarostlivosť o klienta, čo mohol vykonávať v prospech žalobcu iba na základe prístupu k obchodným\ninformáciám žalobcu, konkrétne na základe toho, že mu žalobca sprístupnil databázu klientov, poskytol\nspôsob získania a udržania klienta, technické informácie o zariadeniach súvisiacich s tepelnými\nčerpadlami, vykurovaním, klimatizačnými a chladiacimi zariadeniami a vzduchotechnikou. Konateľ\nžalovaného 1/ ani nepoprel, že pred spoluprácou so žalobcom v uvedenom segmente podnikateľsky\nnepôsobil, preto je dôveryhodné tvrdenie, že kontakty, postupy, technické riešenia a informácie v\nsegmente vykurovania nadobudol práve počas spolupráce so žalobcom od samotného žalobcu. Žalobca\nnemusel v konaní predložiť žiadne potvrdenie o „odovzdaní a poskytnutí know-how“, keďže know-how\nnie je jedna samostatná vec, ktorú je možné odovzdať a vrátiť. Know-how je súbor informácií a postupov\nvyužívaných v podnikaní, tieto sa nadobúdajú praxou ich postupným používaním. Ide o dynamický\nsúbor informácií, ktoré sa v čase menia, dopĺňajú, vyraďujú a stávajú sa súčasťou know-how až na\nzáklade svojho funkčného potenciálu, teda na základe toho, či prispievajú k získaniu a udržaniu klientely\npodnikateľa. Zároveň know-how nie je obchodné tajomstvo, ktoré by sa v zmysle jeho zákonnej definície\nvymedzovalo aj dodržaním povinnosti utajenia, hoci podnikateľ má samozrejme záujem na ich ochrane,\nčo v tomto prípade žalobca zabezpečil v Zmluve o spolupráci dojednaním povinnosti žalovaného 1/\nrešpektovať a nezneužiť jeho know-how.\n62. Pri posúdení spornej subjektívnej vedomosti žalovaného 1/ o obsahu a poskytnutí know-how žalobcu\nodvolací súd opakovane zdôraznil, že žalovaný 1/ uzavrel v roku 2014 Zmluvu o spolupráci, v ktorej\nvýslovne uviedol, že zodpovedá jeho slobodnej vôli, vyjadril sa, že jej obsah si prečítal a súhlasí s ním.\nUvedené bolo subjektívne žalovanému 1/ zrejmé aj 15. mája 2019, kedy vo vzťahu k uzavretiu obchodu\ns G. U. na vlastný účet vydal Potvrdenie o porušení zmluvy, kde bol výslovne uvedený aj článok zmluvy\nreagujúci práve na know-how žalobcu. Aj z uvedeného mal odvolací súd za zrejmé, že ak žalovaný 1/\nv roku 2019 vedome pripustil zneužitie know-how žalobcu, musel týmto know-how disponovať, inak by\nnemal čo zneužiť.\n\n63. Pojem know-how vymedzovali v konaní obe sporové strany, každá zo svojho uhla pohľadu. Okresný\nsúd správne z rôznych možností vymedzenia pojmu know-how sústredil svoju pozornosť na to, že\nkonkrétny prejav činnosti, ktorý sa považoval za porušenie know-how a zneužitie obchodných informácií\nžalobcu, bolo uzavretie obchodu v rozsahu predmetu činnosti žalobcu žalovaným 1/ na vlastný účet tak,\nako táto formulácia veľmi konkrétne a nezameniteľne vyplýva z čl.6.6. Zmluvy o spolupráci a zároveň\ntak, ako bola veľmi konkrétne uvedená aj v Potvrdení o porušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019, v ktorej\nbol nakopírovaný o. i. aj čl. 6 bod 6 zmluvy, čo žalovaný 1/ podpísal. Odvolací súd potom všetky námietky\nžalovaných v súvislosti s know-how, jeho vymedzením a namietaným neposkytnutím zo strany žalobcu\nposudzoval tiež na základe toho, že strany mali konkrétnu formu zneužitia know-how presne vymedzenú\nv Zmluve o spolupráci.\n64. Pokiaľ ide o osobitosti tvrdení jednotlivých strán v súvislosti s technickým know-how, kedy aj\nokresný súd uviedol, že technické know-how tvorí inštalačný a užívateľský manuál od spoločnosti\nDaikin, uvedené považoval odvolací súd vo vzťahu k predmetu konania za nadbytočné a nesúvisiace\ns uplatneným nárokom. Žalovaní v odvolaní správne poukázali na to, že okresný súd sa nemal\nzaoberať otázkou technického know-how vo vzťahu k spoločnosti Daikin, pretože v prípade zrealizovania\nobchodu s G. U. nešlo o dodávku tepelného čerpadla spoločnosti Daikin, a preto aj prípadné knowhow žalobcu viazané na dodávanie tepelných čerpadiel v tomto prípade bolo irelevantné. Zistenie\nokresného súdu, že technické know-how žalobcu sa viaže aj na inštalačný a užívateľský manuál od\nspoločnosti Daikin, síce nie je nesprávnym zistením, keďže žalobca poskytuje aj čerpadlá od spoločnosti\nDaikin, avšak toto konštatovanie, ktoré je samo o sebe správne, považoval odvolací súd vo vzťahu k\npredmetu rozhodnutia okresného súdu za irelevantné a nadbytočné, avšak nemajúce vzťah k správnosti\nrozhodnutia okresného súdu. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že pri realizácii\nzákazky pre G. U. išlo o inštalovanie podlahového kúrenia PYD, ako to aj žalovaní uviedli v odvolaní, s\nčím sa odvolací súd stotožnil. Skutočnosť, že v danom prípade nebolo porušené technické know-how\nvo vzťahu k tepelným čerpadlám Daikin, však nemôže prevážiť vyššie odôvodnené zistenie, že konaním\nžalovaného 1/ došlo k porušeniu obchodných informácií a postupov žalobcu, tých, ktoré nesúvisia\ns tepelnými čerpadlami Daikin. Žalobca totiž vzhľadom na svoj široký predmet činnosti nedisponuje\ntechnickým know-how a obchodným know-how len vo vzťahu k tepelným čerpadlám Daikin.\n65. K námietke žalovaných, že súd nevykonával dokazovania v súvislosti so žalobcom uvádzaným knowhow týkajúcim sa podlahového vykurovania a systému PYD, odvolací súd uviedol, že pre rozhodnutie\npostačovalo, pokiaľ mal okresný súd za preukázané porušenie obchodného know-how, keďže aj to bolo\npredmetom čl. 6.4, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok na zmluvnú pokutu.\n66. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkami žalovaných v súvislosti s know-how ohľadom toho, že\nmajú za to, že žalobca nevlastní žiadne know-how, keďže žalobca preukazoval, že má vytvorený určitý\nsúbor postupov, informácií a nepochybne má aj vytvorenú databázu zákazníkov a spôsob získavania\nnových zákazníkov tak, ako to v konaní tvrdil a ako to aj v konaní preukazoval. Existenciu knowhow žalobcu žalovaný po 5 rokoch účinnosti zmluvy (od 2014 do 2019) sám potvrdil aj pri vymedzení\nporušenia zmluvy.\n67. Žalovaní v odvolaní namietli, že nakoľko sa predmetný súdny spor týkal dodania systému PYD\npre G. U., žalovaný 1/ nemohol použiť a využiť žiadne zo žalobcom uvádzaného obchodného knowhow, nakoľko tieto sa týkali výlučne tepelných čerpadiel. Uvedené však nevyplýva ani z rozhodnutia\nokresného súdu a už vôbec nie je odrazom tvrdení strán v sporovom konaní. Ako aj okresný súd uviedol\nvo svojom rozhodnutí pri vymedzení vyjadrení strán, žalobca sa v podaní zo dňa 24. februára 2021 (bod\n11 rozhodnutia okresného súdu) výslovne vyjadril, že získané know-how a uvedený spôsob komunikácie\nso zákazníkom platí nielen pre tepelné čerpadlá, ale aj na klimatizácie a podlahové vykurovanie a ostatné\ntovary a služby ponúkané žalobcom, pričom tvrdenie, že obchodné know-how sa vzťahuje nielen na\ntepelné čerpadlá, ale aj na iné produkty a služby, ani v konaní samostatne popreté nebolo. Okresný súd\nsa preto týmto popretím zaoberať nemohol.\n68. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd uzavrel, že skutkový stav zistil\nokresný súd správne.\n\n69. Vo vzťahu k nesprávne právnemu posúdeniu veci žalovaní namietli nesprávne posúdenie\nprimeranosti zmluvnej pokuty a namietli aj nevyužitie moderačného práva súdom prvej inštancie.\nŽalovaní tvrdili, že z odôvodnenia okresného súdu im nie je dostatočne zrejmé, čo súd považoval za\nzabezpečovanú povinnosť a aká je podľa názoru okresného súdu hodnota zabezpečovanej povinnosti.\nZ odôvodnenia okresného súdu pritom vyplýva, že účelom zmluvnej pokuty dohodnutej pevnou výškou\nbolo zabrániť žalovanému 1/ jeho konaniu bez vedomia žalobcu, ktorým by žalovaný 1/ mohol\nzneužiť know-how a obchodné informácie žalobcu pre seba vo vlastnom mene a počas zmluvy\nvykonávať činnosť, ktorá bola predmetom podnikania žalobcu bez jeho súhlasu (bod 29 rozhodnutia\nokresného súdu). Okresný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že zmluvná pokuta bola dojednaná za každé\njednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti, takže okresný súd aj vymedzil právny záver, že nárok na\nzaplatenie zmluvnej pokuty zabezpečoval povinnosť žalovaného 1/ rešpektovať žalobcove know-how,\njeho obchodné aj iné informácie súvisiace s predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu. Okresný súd\npritom nevyčíslil konkrétnu hodnotu zabezpečovanej povinnosti, čo však v konaní ani nebolo dôvodné,\nkeďže výšku zabezpečovanej povinnosti si strany dohodli v zmluve o spolupráci vo výške 75.000,-- eur.\n70. Zdôrazniac charakter zmluvnej pokuty ako osobitného obchodnoprávneho dojednania uzavretého\nmedzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, odvolací súd poukázal na účel a zmysel čl. 6 Zmluvy\no spolupráci a uviedol, že vyčíslenie hodnoty zabezpečovanej povinnosti, ktorá by súvisela s ocenením\ncelého súboru know-how, obchodných informácií, postupov, technických informácií a iných informácií\nžalobcu, nemuselo byť predmetom dokazovania, pretože to bol žalobca a žalovaný 1/, kto si na základe\nsvojej slobodnej vôle v Zmluve o spolupráci určili, že hodnota porušenia povinnosti k takémuto súboru\ninformácií a postupov je práve 75.000,-- eur. Žalobca tak na základe vlastnej vôle prejavil súhlas s\ntým, že bez ohľadu na to, akú finančnú hodnotu má jeho know-how, aj v prípade, ak by zneužitím jeho\nobchodných informácií alebo rozšírením jeho know-how alebo uzavretím obchodu žalovaným 1/ na účet\nžalovaného 1/ vznikla žalobcovi škoda vo výške vyššej ako 75.000,-- eur, tento bol ochotný dohodnúť sa\nna tom, že by mal nárok iba na zaplatenie 75.000,-- eur. Rovnako žalovaný 1/ uzavretím dohody o výške\nzmluvnej pokuty na základe slobodnej vôle vyjadril súhlas s tým, že bez ohľadu na finančnú hodnotu\nknow-how aj v prípade, ak by škoda, ktorá vznikne žalobcovi porušením povinnosti žalovaným 1/ napr.\nuzavretím prípadného obchodu na účet žalovaného 1/ a nie na účet žalobcu, bude nižšia ako 75.000,-eur, uzavrel dohodu práve vo výške 75.000,-- eur.\n71. Odvolací súd dodal, že vymedzenie finančnej hodnoty zabezpečovanej povinnosti nie je podstatnou\nnáležitosťou zmluvného dojednania o zmluvnej pokute a osobitne pre know-how platí, že jeho hodnota\nmôže byť iná v čase uzavretia zmluvy a iná v čase porušenia zabezpečovanej povinnosti, keďže jeho\nfinančná hodnota je priamo úmerná jeho rozsahu a spôsobu používania. Pokiaľ informácie zastarajú\na nie sú využiteľné, ich finančné ocenenie v čase klesá a naopak, pokiaľ sa databáza zákazníkov\nrozširuje, obchodné postupy sa precizujú a sú efektívne využívané na úspešné podnikanie, finančné\nocenenie know-how rastie. Rovnako dodal, že zmluvná pokuta plní nielen zabezpečovaciu funkciu,\nale aj funkciu tzv. paušalizovanej náhrady škody, ktorá znamená, že bez ohľadu na výšku škody\nvznikne tomu, kto porušil zmluvnú povinnosť, záväzok zaplatiť pokutu v dojednanej výške. Dojednanie\nzmluvnej pokuty medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti vyjadruje obojstranný súhlas s tým,\nv akej výške je ten, koho porušenie povinnosti je zmluvnou pokutou zabezpečené, ochotný pripustiť\nzaplatenie zmluvnej pokuty a zároveň vyjadruje postoj druhej zmluvnej strany, ktorá môže byť poškodená\nporušením povinnosti, kedy táto vyjadrí ochotu akceptovať zmluvnú pokutu v dohodnutej výške a nie\nvo výške vyššej. Pokiaľ sa teda vôľa žalobcu a žalovaného 1/ pri uzatváraní zmluvy stretla na výške\n75.000,-- eur vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti žalovaného 1/ nezneužiť know-how, obchodné\ninformácie, ako aj iné informácie a postupy žalobcu, konkrétne tým prejavom, že žalovaný 1/ nebude\nna vlastný účet uzatvárať obchodné zmluvy, ktoré má v zmysle Zmluvy o spolupráci sprostredkovať\nžalobcovi na účet žalobcu, túto dohodu je nutné rešpektovať.\n72. Odvolací súd sa v ďalšom vyjadril k dôvodom okresného súdu, pre ktoré nepristúpil k moderácii\nvýšky zmluvnej pokuty, a to vzhľadom na cenu zákazky pre G. U. 13.414,62 eura, ako aj vo vzťahu k\nďalším cenovým ponukám vypracovaným žalovaným 2/. Odvolací súd mal za to, že okresný súd správne\nvyhodnotil dojednanie o zmluvnej pokute ako dojednanie platné a primerané okolnostiam aj výške\nzabezpečovanej povinnosti, pretože pri rešpektovaní zmluvnej voľnosti strán bolo právom strán dojednať\nsi výšku zmluvnej pokuty v hodnote 75.000,-- eur, čo vo vzťahu k skutočnosti, že týmto spôsobom prejavili\nsvoj názor na hodnotu nároku na ochranu know-how a obchodných informácií žalobcu, považoval aj\n\nodvolací súd za racionálne, plne odôvodnené konanie podnikateľských subjektov. Vzhľadom na uvedené\nodvolací súd považoval výšku zmluvnej pokuty za primeranú.\n73. Samotný dôvod, ktorý okresný súd uviedol v súvislosti s tým, že nepristúpil k moderačnému právu\nsúdu, však odvolací súd posúdil právne inak. Mal za to, že v súvislosti s iným právnym posúdením nebolo\nnutné vyzývať strany na ďalšie vyjadrenia, keďže v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Obdo/1/2019\n(R 48/2020) nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s § 382 CSP, ak bez výzvy stranám použije vo\nsvojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné\nustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná\nv predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. V prejednávanom prípade odvolací súd\nneaplikoval iné ustanovenie právneho predpisu, aplikoval iba ustanovenia Obchodného zákonníka o\nmoderačnom práve súdu upravené v § 301 ObchZ. Zároveň obe strany sa k predmetu zabezpečovanej\npovinnosti už vyjadrili, keď žalobca už vo svojom podaní zo dňa 24. augusta 2020 uviedol, že obsahom\nzáväzku žalovaných bol záväzok nezneužiť know-how a obchodné informácie, čím aj vymedzil predmet\nzabezpečovanej povinnosti tak, ako ho vnímal žalobca. Rovnako žalovaní v konaní pred okresným\nsúdom vo svojich vyjadreniach, počnúc vyjadrením zo 16. septembra 2021, vymedzovali hodnotu\nzabezpečovanej povinnosti, keď poukazovali na skutočnosť, že zisk zo zákazky pre G. U. bol cca\n2.200,-- eur a výška zmluvnej pokuty predstavuje 25 % celkových ziskov žalobcu, vo vzťahu ku ktorým\nskutočnostiam mali za to, že dohodnutá zmluvná pokuta je neprimeraná. Odvolací súd upozornil, že\npokiaľ žalobca až vo vyjadrení k odvolaniu vyčíslil hodnotu vlastného imania, resp. hodnotu podnikania\nk roku 2018 a roku 2014, odvolací súd k nim neprihliadol, pretože ide o prostriedok procesného\nútoku, ktorý nie je novotou a bol použitý až v odvolacom konaní. Vo vzťahu k posúdeniu primeranosti\nvýšky zmluvnej pokuty odvolací súd zdôraznil, že cena zákazky pre G. U., rovnako ako hodnota\nzisku 2.200,-- eur, na ktorú sa odvolávali žalovaní v priebehu celého konania, nie je pre posúdenie\nhodnoty zabezpečovanej povinnosti relevantná. Pre posúdenie hodnoty zabezpečovanej povinnosti nie\nje relevantný obrat žalobcu alebo žalovaného 1/, ani zisk žalobcu alebo žalovaného 1/ z konkrétnej\nzákazky, rovnako ani zisk žalobcu alebo žalovaného 1/ v priebehu kalendárneho roka tak, ako na to\npostupne odkazovali žalovaní v priebehu konania. Z procesného hľadiska v danom prípade vychádzal\nodvolací súd z rovnakého skutkového zistenia, ako súd prvej inštancie, a teda zo zistenia o dohodnutej\nvýške zmluvnej pokuty 75.000,-- eur.\n74. Poukázaním na rozhodnutie NS SR R 43/2019 odvolací súd zdôraznil, že primeranosť zmluvnej\npokuty je nutné vyhodnotiť nielen vo vzťahu ku dňu uzavretia Zmluvy o spolupráci, ale aj ku dňu\nporušenia zmluvnej povinnosti, pričom z Potvrdenia o porušení zmluvy vyplýva, že konanie, ktorým\nbola zmluva porušená, bolo konaním v období od 13. septembra 2018 do 5. decembra 2018. Preto\npokiaľ strany následne 15. mája 2019 naďalej zotrvali na svojom zmluvnom dojednaní, v zmysle ktorého\nmala byť zmluvná pokuta práve 75.000,-- eur, je zrejmé, že túto sami vyhodnotili aj v čase po porušení\npovinnosti. Žalovaný 1/ pritom nepoprel, že so žalobcom uzavrel Dohodu o zrušení zmluvy. Jeho\ntvrdenie, že ju uzavieral v tiesni na nátlak, nevyhodnotil ani odvolací súd ako dôveryhodné, keďže\nuvedené tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Naopak, na Dohodu o zrušení zmluvy umiestnil svoj\npodpis, čím s ňou vyjadril súhlas. Odvolací súd preto mal za to, že ako podnikateľ pri podnikateľskej\nčinnosti s plnou zodpovednosťou uzavrel právny úkon a je povinný znášať následky, ktoré z takto\nuzavretého právneho úkonu vyplynú.\n75. Vo vzťahu k tvrdeniu o tiesni odvolací súd konštatoval, že okresný súd správne upozornil na\nskutočnosť, že § 49 OZ sa na právny úkon uzavretý v obchodnom vzťahu v zmysle § 267 ods. 2 ObchZ\nneaplikuje, preto ani prípadná tieseň nie je dôvodom pre odstúpenie od zmluvy a aj zmluva uzavretá\npodnikateľom v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok podnikateľa zaväzuje. V obchodných\nvzťahoch ide o nadradenie princípu „zmluvy sú záväzné“ nad ochranu individuálneho subjektu, ktorá\nzásada vyplýva z potreby jasnosti obchodných vzťahov, kedy do už raz uzavretej zmluvy je možné\njednostranným spôsobom zasiahnuť len veľmi výnimočne.\n76. Žalovaní v odvolaní namietli i zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu, kedy poukázali na\nskutočnosť, že na jednej strane okresný súd odôvodnil rozhodnutie porušením povinnosti vo vzťahu\nk G. U., ale zároveň poukazoval aj na niekoľkonásobné porušenie zmluvy o spolupráci žalovaným 1/.\nOdvolací súd sa stotožnil s tým, že dôvodom, pre ktorý okresný súd rozhodol o povinnosti zaplatiť\nzmluvnú pokutu, bolo práve porušenie zmluvy vo vzťahu k G. U., okresný súd však musel vyhodnotiť\naj skutkové tvrdenia preukázané žalobcom, slúžiace na dokreslenie celkovej situácie, spočívajúce v\n\ntej skutočnosti, že pokiaľ žalovaný 1/ pripravoval cenové ponuky (aj keď nezrealizované v prospech F.\nG. Lucron Group a.s. a F. U.,), vedome porušoval zmluvu o spolupráci, pretože už aj príprava ďalších\nzákaziek na účet žalovaného 1/ by bola porušením zmluvy o spolupráci. Z pohľadu zabezpečovanej\nčinnosti je potom jedno, či bolo vytváranie cenových ponúk žalovaným 1/ realizované v systéme CRM\nOFFERIS alebo v inom systéme, rovnako nie je podstatné, aká bola cena nerealizovaných cenových\nponúk.\n77. Pokiaľ žalovaní namietli odôvodnenie okresného súdu v bode 29. vo vzťahu k zisku žalovaného\n1/, ktorý okresný súd odvodil z hlavnej knihy žalovaného 1/ za roky 2016 až 2018, odvolací súd\npripustil, že námietka žalovaného o tom, že okresný súd nerozlišoval medzi pojmami zisk a obrat, je\ndôvodná. Uvedené mal však odvolací súd za irelevantné vo vzťahu ku skutočnosti, že zabezpečovanou\npovinnosťou nebol ani zisk ani obrat žalobcu či žalovaného 1/, zabezpečovanou povinnosťou bola\npovinnosť žalovaného 1/ rešpektovať žalobcom vytvorené jeho vlastné know-how, obchodné postupy,\nobchodné informácie tým spôsobom, že žalovaný 1/ nebude vykonávať obchody v predmete činnosti\nžalobcu na vlastný účet, ale naopak ich bude vykonávať na účet žalobcu. Podľa odvolacieho súdu\nsi žalovaný 1/ musel byť od uzavretia zmluvy vedomý toho, že ak sa dopustí konania, ktorým na\nvlastný účet bude vykonávať obchody v predmete činnosti žalobcu, teda aj predaj podlahového kúrenia,\nbude povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 75.000,-- eur. Pokiaľ napriek tejto vedomosti obchod v\npredmete činnosti žalobcu na vlastný účet uzavrel, je pre súd irelevantné, na základe akej motivácie k\nporušeniu ním prevzatej povinnosti pristúpil, podstatné je, že je povinný znášať následky tohto porušenia\ntak, ako sa na to on sám zaviazal. Okresný súd sa zároveň vysporiadal s tvrdením o primeranosti\nalebo neprimeranosti zmluvnej pokuty, keď dospel k záveru, že zmluvná pokuta primeraná je. V bode\n29. rozhodnutia okresného súdu je vymedzené, čo bolo účelom dohodnutej zmluvnej pokuty, teda aká\npovinnosť v ňom bola zabezpečovaná s tým, že táto bola dohodnutá pre každé jednotlivé porušenie\nzmluvnej povinnosti.\n78. Žalovaní v odvolaní namietli tiež konštatovanie okresného súdu, že žalovaný 1/ nežiadal v konaní\no moderáciu neprimeranej výšky zmluvnej pokuty. V tejto súvislosti v odvolaní uviedli, že zmluvnú\npokutu považovali za absolútne neprimeranú, čo tvrdili v konaní od počiatku. Poukazovali na to, že\nvýška zmluvnej pokuty je vzhľadom na ich ročný obrat a zisk v hrubom nepomere, a teda neprimeraná.\nUvedenú odvolaciu námietku však vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú s odôvodnením, že ani\nžalovaný 1/ ani žalovaný 2/ v konaní pred okresným súdom skutočne využitie moderačného práva súdu\nv žiadnom zo svojich vyjadrení nenavrhli a že v konečnom dôsledku žalovaní ani v odvolaní netvrdia, že\nby v niektorom zo svojich vyjadrení alebo na niektorom z vykonaných pojednávaní využitie moderačného\npráva súdu navrhli. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomenul, že i keď právna prax v tejto otázke doposiaľ\njednoznačné stanovisko nezaujala, obchodná doktrína jednotne vychádza zo záverov, že zo znenia §\n301 ObchZ nič nenasvedčuje tomu, že by súd mohol využiť svoje moderačné právo z úradnej povinnosti\nbez toho, aby ho o to požiadal dlžník (Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, C. H. Beck\n2022, str. 1267, zhodne Ovečková, O.: Zmluvná pokuta, lura Edition, 2011, Mamojka, M.: Obchodný\nzákonník, Velký komentár, Eurokodex, 2016, str. 32). Dôvodil tiež odkazom na rozhodnutie Vrchného\nsúdu v Prahe sp. zn. 5Cmo/320/2004 zo dňa 26. októbra 2004, v zmysle ktorého „zmluvnú pokutu je\nmožné v zmysle § 301 ObchZ znížiť iba na návrh účastníka, a to iba v konaní o zaplatenie tejto pokuty.\nNie je na ľubovôli súdu, či pokutu zníži. Ak sú pre to podmienky podľa uvedeného ustanovenia, svoje\nmoderačné oprávnenie použije. Nemôže však tak urobiť len zo svojej iniciatívy bez toho, aby sa toho\nzmluvné strany v konaní domáhali“. Vo vzťahu k rozhodnutiam súdov Českej republiky odvolací súd\nvyslovil, že i keď netvoria vzťahu ustálenú judikatúru slovenských súdov, rozhodnutia, ktoré boli prijaté za\nrovnakej právnej úpravy, predstavujú cenný zdroj inšpirácie a doktrína aj súdy z nich vychádzajú vtedy,\nak ich presvedčili svojou argumentačnou silou. Poukázal ďalej na to, že od účinnosti Civilného sporového\nporiadku návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty je procesným využitím prostriedku\nprocesnej obrany, ktorú nemôže súd vzniesť za žalovanú stranu sám. V konečnom dôsledku súd nie je\noprávnený znížiť zmluvnú pokutu pod hranicu škody, ktorá porušením povinnosti oprávnenému vznikla.\nZo strany žalobcu je tak nutná vedomosť o tom, že žalovaný sa domáhal zníženia zmluvnej pokuty\nmoderačným právom súdu za tým účelom, aby v rámci prostriedkov procesného útoku mohol preukázať\nvýšku škody a tým mohol determinovať minimálnu hranicu zmluvnej pokuty, na ktorú by mal nárok vo\nvzťahu k spôsobenej výške škody. Bez ustálenia výšky škody zo strany žalobcu by totiž súd ani nemal\nakým spôsobom pristúpiť k moderácii zmluvnej pokuty, keďže je zo zákona viazaný tým, že táto nesmie\nbyť nižšia ako škoda. O to dôležitejší je procesný úkon žalovaného, ktorý musí navrhnúť zníženie podľa\njeho názoru neprimeranej zmluvnej pokuty tak, aby mal žalobca následne možnosť sa na túto situáciu\npripraviť a preukázať výšku škody. V priebehu konania pred okresným súdom však žalovaní moderáciu\n\nzmluvnej pokuty nenavrhli ani raz. Z textu odôvodnenia okresného súdu však na rozdiel od uvedeného\nvyplýva, že tento zvažoval využitie moderačného práva súdu aj bez návrhu, dospejúc k záveru, že by k\ntakejto moderácii nepristúpil vo vzťahu k tomu, že považoval dojednanie zmluvnej pokuty za primerané\nvzhľadom na všetky zistené skutkové okolnosti. Pokiaľ teda okresný súd k využitiu moderačného práva\nex-offo nepristúpil, nie je v tomto prípade možné preskúmať, či by takéto oprávnenie mal, alebo nemal.\n79. Pokiaľ odvolací súd pripustil, že môže byť otázkou výkladu, či je možné aplikovať moderačné právo\nsúdu ex-offo súdom prvej inštancie, uvedené neplatí pre vznesenie návrhu na využitie moderačného\npráva súdom v odvolacom konaní. Uviedol, že v zmysle Civilného sporového poriadku je jednoznačné,\nže návrh vznesený na moderáciu súdu až v odvolacom konaní už je aplikáciou prostriedkov procesnej\nobrany po zákonom určenej koncentrácii konania (§ 154 CSP), a preto k takémuto návrhu odvolací súd\nprihliadnuť ani nemohol. Tento prostriedok procesnej obrany mal žalovaný možnosť využiť od svojho\nprvého podania v odpore proti platobnému rozkazu až do posledného pojednávania pred ukončením\ndokazovania okresným súdom. Keďže sám upozorňoval na neprimeranosť zmluvnej pokuty, nič mu\nnebránilo požiadať o aplikáciu práve tohto ustanovenia. Odvolací súd zdôraznil, že rovnako ako strany\nsúkromnoprávnych vzťahov disponujú zmluvnou voľnosťou pri vstupovaní do svojich právnych vzťahov,\nrovnako majú širokú dispozičnú autonómiu pri uplatňovaní prostriedkov procesného útoku a procesnej\nobrany v rovine procesného práva. Voľba týchto prostriedkov je plne v ich dispozícii a rovnako si znášajú\nnásledky svojich rozhodnutí. Pokiaľ určitý prostriedok procesnej obrany alebo útoku neaplikujú včas, má\nto za následok, že v zmysle zákonnej koncentrácie k nemu už odvolací súd prihliadnuť nemôže, nakoľko\nby tým narušil rovnosť zbraní účastníkov konania osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že nejde o\nspor so slabšou stranou.\n80. Pokiaľ sa žalovaní v uvedenej súvislosti domáhali aj toho, že § 301 ObchZ je kogentným\nhmotnoprávnym ustanovením upravujúcim výlučné právo súdu tak, že strany nemajú právo doň\nzasahovať, odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že § 301 ObchZ má kogentný charakter, nedáva\nodpoveď na otázku, či sa moderačné právo súdu aplikuje na návrh, alebo ex-offo. Kogentnosť citovaného\nustanovenia vyjadruje toľko, že sporové strany nemôžu súdu zabrániť v aplikácii moderačného práva, ak\nmá súd za to, že sú splnené všetky podmienky na jeho aplikáciu. Podľa odvolacieho súdu však okresný\nsúd v tomto prípade správne dospel k záveru, že podmienky na jeho aplikáciu splnené neboli. Vo vzťahu\nk rozhodnutiam, na ktoré v súvislosti s moderáciou zmluvnej pokuty žalovaní odkazovali (Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 1ObdoV/93/2004, Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2015, I. ÚS 266/2006),\nodvolací súd uviedol, že tieto všeobecne vymedzujú postup súdu v prípade aplikácie moderačného\npráva súdu, keďže však okresný súd dospel k záveru o primeranosti zmluvnej pokuty, rozhodnutia\nsmerujúce k vymedzeniu podmienok, za akých je možné neprimeranú zmluvnú pokutu moderovať, sa\nna vec neaplikujú.\n81. K námietke žalovaných, že žalobca nepoprel výšku ušlého zisku žalovaného 1/ zo zákazky pre G.\nU., odvolací súd uviedol, že výška hodnoty zákazky pre G. U. nie je pre posúdenie primeranosti zmluvnej\npokuty relevantná, pretože relevantná je iba hodnota zabezpečovanej povinnosti, teda hodnota celého\nsúboru know-how a nie hodnota zisku alebo obratu z konkrétnej zákazky. Hodnotu ochrany know-how si\nstrany vo vzťahu k rešpektovaniu zákazu uzatvárania obchodov žalovaným 1/ na vlastný účet v rozsahu\nčinnosti žalobcu vymedzili vo výške 75.000-- eur.\n82. Za irelevantnú odvolací súd vyhodnotil i námietku žalovaných, keď sa domáhali toho, že súd si\nmal z nimi predložených písomných dokladov preveriť zisk zákazky pre G. U.. Odvolací súd považoval\nza neprípustné, aby si okresný súd musel vypočítavať z predložených dokladov sám hodnotu zisku\nzákazky, a to tým, že by od ceny diela odpočítaval nákladové faktúry subdodávateľov a následne sám\nodpočítaval 21 % daň z príjmu právnických osôb (ako sa toho domáhali odvolatelia). Vo vzťahu k princípu\ndokazovania poukazom na § 132 ods. 2 CSP uviedol, že súd nezískava skutkové tvrdenia z priložených\ndôkazov bez toho, aby tieto skutkové tvrdenia uviedli strany. V danom prípade nemal okresný súd\ndôvod preskúmavať presnú výšku zisku žalovaného 1/ zo zákazky pre G. U., ktorú žalovaní v konaní\nuvádzali v približnej hodnote vo výške 2.200,-- eur, keďže táto výška aj tak nebola vo vzťahu k posúdeniu\nneprimeranosti zmluvnej pokuty relevantná.\n83. Žalovaní v odvolaní s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2019 vymedzovali\nskutočnosti, na ktoré sa mal súd zamerať pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty. S uvedenými\nnámietkami sa pritom okresný súd v jednotlivostiach vysporiadal, keď dospel k záveru, že poskytovanie\nproduktov a služieb v oblasti podlahové kúrenia bolo predmetom činnosti žalobcu a pokrývala ho\n\nZmluva o spolupráci. K záveru okresného súdu o primeranosti zmluvnej pokuty odvolací súd zdôraznil,\nže zisk žalovaného 1/ nebol kritériom pre vyčíslenie hodnoty zabezpečovanej povinnosti. K tvrdeniu,\nže súd mal prihliadnuť k tomu, že žalovaný 1/ v prípade zákazky pre G. U. konal aj na prospech\nžalobcu, nakoľko mu zabezpečil predaj tepelného čerpadla žalobcom, odvolací súd uviedol, že ide o\ndezinterpretáciu skutočnosti, pretože zo strany žalovaného 1/ nešlo o„láskavosť” v prospech žalobcu,\npokiaľ mu zabezpečil dodanie čerpadla G. U., ale išlo o realizáciu povinnosti, na ktorú sa sám žalovaný\n1/ dobrovoľne zaviazal v Zmluve o spolupráci. Odvolací súd pripomenul, že žalovaný 1/ sa zároveň\nzaviazal aj na zabezpečovanie zákaziek v oblasti podlahového kúrenia, preto naopak, pokiaľ G. U.\nponúkol zhotovenie zákazky vo vzťahu k tepelnému čerpadlu v mene žalobcu, mal mu rovnako ponúknuť\naj vyhotovenie podlahového kúrenia v mene žalobcu, a nie naopak.\n84. V súvislosti s rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2019 žalovaní v odvolaní zvolili aj novú\nlíniu obrany, a to prostredníctvom poukazovania na to, či zmluvná pokuta zabezpečuje hlavnú alebo\nvedľajšiu povinnosť. Odvolací súd však zdôraznením, že diskusia na tému, či v danom prípade išlo\no porušenie hlavnej alebo fakultatívnej povinnosti, nebola stranami vedená v konaní pred okresným\nsúdom, vyhodnotil, že pokiaľ žalovaní uvedený prostriedok procesnej obrany nevzniesli v konaní pred\nokresným súdom, okresný súd nemal dôvod ho vyhodnocovať a odvolací súd sa ním ani nemôže\nzaoberať.\n85. Odvolací súd nepovažoval za relevantné ani tvrdenia žalovaných, že žalobcov zisk stále rastie aj\npo roku 2018. Skutočnosť, že žalobca je vo svojej podnikateľskej činnosti natoľko úspešný, že dokáže\nzvyšovať svoj zisk, nemôže zvrátiť skutočnosť, že zo strany žalovaného 1/ došlo k porušeniu Zmluvy o\nspolupráci, čo v konečnom dôsledku aj sám žalovaný 1/ Potvrdením o porušení zmluvy pripustil.\n86. K námietke žalovaných, že neprimerane vysoká zmluvná pokuta, ktorej výška je v rozpore s dobrými\nmravmi, môže zakladať neplatnosť dohody o zmluvnej pokute, na ktorú by mal súd prihliadať ex offo,\nodvolací súd poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2015 uviedol, že prípadná\nneprimeranosť zmluvnej pokuty je dôvodom pre aplikáciu moderačného práva súdu, ktorého využitie\nvšak v konaní nebolo ani navrhnuté, nezakladá neplatnosť dohody o zmluvnej pokute. V danom prípade\nnebola zmluvná pokuta naviazaná na cenu diela, preto rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 266/06, na ktoré\nodkazovali žalovaní v odvolaní, nie je možné aplikovať. Rovnako v danom prípade zmluvná pokuta\nnezabezpečovala 3-násobok zabezpečovanej čiastky, takže nie je možné aplikovať ani rozhodnutie NS\nSR sp. zn. 3Obdo/11/2019, ktorým žalovaní tiež dôvodili. Zmluvná pokuta nebola naviazaná na zisk,\nani ročný obrat, ale bola naviazaná na zabezpečovanú povinnosť, ktorou bolo rešpektovanie know-how\nžalobcu, obchodných a iných informácií, inak povedané ochrana týchto informácií v prospech žalobcu\ntak, aby nedochádzalo k ich zneužívaniu prostredníctvom konkrétne vymedzenej činnosti, ktorou je\nuzatváranie obchodov v predmete činnosti žalobcu na účet žalovaného 1/.\n87. V uvedenej súvislosti žalovaní v odvolaní uviedli, že zisťovanie hodnoty žalobcovho knowhow a obchodných informácií by pre posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty nemalo žiadne\nopodstatnenie; stotožniac sa s uvedenou námietkou odvolací súd uviedol, že v danom prípade nebolo\npodstatné, aká je reálna hodnota žalobcovho know-how a jeho obchodných informácií. Hodnotu\nzabezpečovanej povinnosti strany neurčili, ale určili si hodnotu porušenia zabezpečovanej povinnosti,\na to na základe vlastnej dispozičnej autonómie. Nepriamo tým vyjadrili svoj postoj k zabezpečovanej\nhodnote. Žalobca pristúpil k tomu, že hodnota porušenia jeho know-how a obchodných informácií bude\nlen vo výške 75.000,-- eur, aj keby ich skutočná hodnota bola oveľa vyššia. Žalovaný pristúpil k tomu,\nže hodnota zneužitia žalobcovho know-how a obchodných informácií je vo výške až 75.000,-- eur, aj\nkeby škoda spôsobená porušením povinnosti bola v skutočnosti nižšia, a teda rešpektovaním zmluvnej\nautonómie strán bola hodnota porušenia povinnosti ustálená na hodnote 75.000,-- eur. Odvolací súd\nvyslovil, že vo vzťahu k know-how úspešného podnikateľského subjektu je dôvodné sa domnievať, že\njeho reálna finančná hodnota je niekoľkonásobne vyššia než dojednaná zmluvná pokuta. Dohoda o\nzmluvnej pokute ako paušalizovanej sume mala v zmysle vyjadrení žalobcu predísť komplikovanému\npostupu, kedy by sa na základe znaleckého ocenenia know-how (ktorého hodnota sa v čase mení) mala\nustáliť jednak hodnota know-how a jednak výška škody, ktorá by vznikla zo zneužitia tohto know-how.\nUvedené strany odvrátili tým, že si zmluvnú pokutu dohodli vo výške 75.000,-- eur, s čím sa žalovaný 1/\npri uzavretí Zmluvy o spolupráci zrejme stotožnil, keďže ju uzavrel.\n\n88. Žalovaní mali za to, že konštatovanie okresného súdu, že za každé jednotlivé porušenie zmluvnej\npovinnosti by žalobcovi prislúchal nárok na zmluvnú pokutu a zároveň že stačí preukázať, či zmluvu\nporušil jedenkrát alebo desaťkrát a že žalobca neuplatňuje za každý prípad samostatne 75.000,-- eur,\nje vo vzájomnom rozpore. Odvolací súd však uvedené odôvodnenie okresného súdu za rozporné\nnepovažoval, pretože okresný súd vychádzal z premisy, že na strane žalobcu vznikol nárok za každé\njednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti, teda v prípade, ak by žalobca tvrdil aj porušenie ďalších\npovinností, mohol si to uplatniť aj z neho. Následné konštatovanie okresného súdu, že žalobca\nneuplatňuje za každý prípad samostatne 75.000,-- eur tiež vychádza z vyjadrení žalobcu, ktorý uplatnil\n75.000,-- eur iba za jedno porušenie, teda nie za každý prípad porušenia napriek tomu, že žalobca v\nkonaní preukazoval aj vytvorenie nezrealizovaných cenových ponúk a predkladal doklady vo vzťahu\nk ďalšej zrealizovanej zákazke PYD (p. G.). Z tohto konania si žalobca žiadnu zmluvnú pokutu\nneuplatňoval, preto konštatovanie okresného súdu, že si neuplatňuje za každý prípad samostatne\n75.000,-- eur, vyhodnotil odvolací súd ako súladné so zisteným stavom veci.\n89. Žalovaní v odvolaní uviedli, že sám žalobca potvrdil neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty, okresný\nsúd na pojednávaní dňa 4. apríla 2022 uviedol „Stačí preukázať, že porušil, či to bolo jedenkrát alebo\ndesaťkrát, ale porušil, neuplatňuje za každý prípad samostatne tých 75.000,-- eur”, na čo žalobca\nuviedol: „To by bolo neprimerané“. Z uvedeného odvolatelia vyvodili, že žalobca mal ním uplatnený\nnárok na zmluvnú pokutu sám za neprimeraný. Odvolací súd mal za to, že ide o dezinterpretáciu\nvyjadrenia žalobcu. Odvolací súd vníma vyjadrenie žalobcu: „To by bolo neprimerané” ako vyjadrenie\njeho názoru na situáciu, že ak by za každé jedno porušenie Zmluvy o spolupráci žalovaným 1/ uplatňoval\n75.000,-- eur voči žalovanému 1/, to by bolo neprimerané, uvedené vyjadrenie sa však nevzťahovalo na\njednorazové uplatnenie nároku na zmluvnú pokutu v dohodnutej výške 75.000,-- eur.\n90. Žalovaní v odvolaní namietli aj záver okresného súdu, že medzi žalobcom a žalovaným 1/\nbol uzavretý obchodnoprávny vzťah a mali za to, že ide o tzv. zastretý pracovný pomer, pokiaľ\nžalobca uzavrel zmluvu o spolupráci so žalovaným 1/ ako spoločnosťou s ručením obmedzeným.\nŽalovaní už v konaní pred okresným súdom namietli charakter právneho vzťahu žalovaného 1/ a\nžalobcu a domáhali sa aplikácie § 83a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších\npredpisov (ďalej ako „Zákonník práce“ alebo „ZP“), nad rámec čoho v odvolaní uvádzali žalovaní\naj tie námietky, ktoré v konaní pred okresným súdom nevzniesli. V tejto súvislosti mali za to, že\nzáver okresného súdu o obchodnoprávnom charaktere vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ je\npopretím kogentného charakteru právnym noriem v Zákonníku práce, a to prostredníctvom vymedzenia\nzávislej práce v § I ods. 3 Zákonníka práce. Vyjadrili presvedčenie, že rešpektovanie kogentných\nnoriem je verejne žiadúcim javom zabezpečujúcim ochranu spoločensky významných záujmov a\nhodnôt. Odvolací súd, zhodne s okresným súdom, práve v záujme rešpektovania kogentných noriem,\na teda v záujme ochrany spoločensky významných záujmov a hodnôt aplikoval pri posúdení právneho\nvzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ kogentné § 261 ObchZ, ktoré je v zmysle kogentného § 263\nObchZ ustanovením, od ktorého sa strany nemôžu ani odchýliť, ani ho nemôžu vylúčiť. Odvolací súd\nkonštatoval, že pri uzavretí zmluvy o spolupráci v roku 2014 túto uzavrel žalobca ako spoločnosť\ns ručením obmedzeným so žalovaným ako spoločnosťou s ručením obmedzeným, a to v súvislosti\ns predmetom svojej podnikateľskej činnosti, na základe čoho okresný súd správne posúdil vzťah\nmedzi žalobcom a žalovaným ako vzťah obchodnoprávny. Námietku o tzv. zastretom výkone práce\nprostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným vyhodnotil odvolací súd ako účelovú obranu, ku\nktorej pristúpil aj žalovaný 1/ až v priebehu konania. Z celkového kontextu vzťahu medzi žalobcom a\nkonateľom žalovaného 1/ vyplýva, že konateľ žalovaného 1/ ako fyzická osoba podnikateľ už vstúpil\ndo obchodnoprávneho vzťahu so žalobcom prostredníctvom Zmluvy o obchodnej spolupráci č. ZOS\n01/2012 zo dňa 1. marca 2012. Fyzická osoba žalovaný 2/ si na základe vlastného výberu zvolil výkon\npodnikania práve vo forme spoločnosti s ručením obmedzeným a až následne, už ako žalovaný 1/,\nuzavrel dňa 1. marca 2014 zmluvu so žalobcom, v ktorej si vymedzil vzájomné práva a povinnosti\nv súlade s predmetom svojej podnikateľskej činnosti ako právnickej osoby obchodnej spoločnosti s\nručením obmedzeným. Skutočnosť, že v prípade jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným je\nspoločníkom spoločnosti štatutárnym orgánom a v určitých prípadoch aj osobou vykonávajúcou reálnu\nčinnosť spoločnosti tá istá fyzická osoba, nezakladá bez ďalšieho dôvod predpokladať, že ide o zastretý\npracovný pomer. K rozhodnutiam NS SR, na ktoré žalovaní poukazovali, odvolací súd uviedol, že\naj z týchto vyplýva, že by v danom prípade muselo ísť o prácu, ktorá má jednoznačné črty závislej\npráce. Zdôraznil, že žalovaný 1/ na svoje tvrdenia o závislom charaktere výkonu práce nepredložil\nžiaden dôkaz. Skutočnosť, že podnikal v rovnakých priestoroch ako žalobca, ani skutočnosť, že mohol\n\nvyužívať pre svoju prácu technické zariadenie a systémy žalobcu, nie je dôkazom o závislom charaktere\npráce. V konaní bolo naopak preukázané, že žalovaný 1/ vykonával obchody aj nad rámec spolupráce\nso žalobcom (konkrétne obchod s G. U.), takže svoju podnikateľskú činnosť vykonával aj nad rámec\nobchodnej spolupráce so žalobcom. Na základe uvedeného tvrdenie žalovaného 2/, že jeho vzťah ku\nžalobcovi mal charakter zamestnaneckého vzťahu, ktoré bolo žalobcom dôrazne popreté, vyhodnotil\nodvolací súd ako nedôveryhodné, konštatujúc, že konateľ žalovaného 1/ zrejme využíval všetky benefity\npôsobenia prostredníctvom obchodnej spoločnosti, a to na základe vlastnej voľby, preto sa nemôže\ndomáhať toho, že vlastne nepôsobil ako obchodná spoločnosť, ale mal pocit, že je zamestnancom\nspoločnosti. Na základe uvedeného odvolací súd vo vzťahu k predmetnej námietke uzavrel, že okresný\nsúd správne vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako vzťah obchodnoprávny. Dodal, že\nrešpektovanie dispozičnej autonómie strán a prihliadnutie na vôľu zmluvných strán manifestovanú v\nZmluve o spolupráci, rovnako ako rešpektovanie vôle žalovaného 1/ manifestovanej v Dohode o zrušení\nzmluvy a vo vyjadrení v Potvrdení o porušení zmluvy, je typickou črtou práve obchodnoprávnych vzťahov,\npričom všetky tieto právne úkony žalovaného 1/, ktoré urobil ako spoločnosť s ručením obmedzeným,\nsú úkony v obchodnoprávnom vzťahu a ako k takým k nim aj odvolací súd prihliadal.\n91. Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaných spočívajúcu v tvrdení, že vo vzťahu k\nručiteľskému záväzku okresný súd vo väčšine neprihliadal na ich tvrdenia a argumenty a že sa s nimi\nnevysporiadal, a to poukazom na bod 30. prvoinštančného rozsudku, v ktorom okresný súd odôvodnil,\nprečo neprihliadol k tvrdeniu žalovaných o ručiteľskom vyhlásení žalovaného 2/, konkrétne že § 49a OZ\no právnom úkone uzavretom v tiesni sa v obchodnoprávnych vzťahoch na základe § 267 ods. 2 ObchZ\nneaplikuje.\n92. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaných o tom, že nie je zrejmé, ako žalobca súdu ozrejmil situáciu,\nak na preukázanie svojich tvrdení o situácii v rámci ukončenia spolupráce nepredložil žiaden dôkaz\na rovnako ako žalovaní aj on iba predniesol súdu svoj pohľad na vec, odvolací súd zdôraznil, že\nžalobca okrem Dohody o zrušení zmluvy, ktorej súčasťou je aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného 2/,\npredložil v konaní aj Potvrdenie žalovaného 1/ o porušení zmluvy, pričom v predložených dokumentoch\nsú obsiahnuté podpisy žalovaného 1/ a v prípade Dohody o zrušení zmluvy aj samostatný podpis\nžalovaného 2/ ako ručiteľa. S umiestnením svojho podpisu na Dohodu o zrušení zmluvy vyjadril žalovaný\n1/ súhlas so zrušením zmluvy a zároveň žalovaný 2/ urobil ručiteľské vyhlásenie, ktoré je v zmluve\nobsiahnuté. Žalobca teda preukázal, že žalovaný 2/ ručiteľské vyhlásenie osobne urobil, čo ani sám\nžalovaný 2/ nepoprel. Odvolací súd zdôraznil, že nebolo úlohou žalobcu dokazovať okolnosti uzatvorenia\nDohody o zrušení zmluvy a vydania ručiteľského vyhlásenia žalovaným 2/, pretože žalobca predložil\ndokumenty, z ktorých súhlas žalovaného 1/ so zrušením zmluvy a ručiteľské vyhlásenie žalovaného\n2/ vyplýva. Pokiaľ žalovaný 2/ tvrdil iné skutočnosti ohľadom okolností, za ktorých táto zmluva bola\npodpísaná, resp. okolnosti za akých toto ručiteľské vyhlásenie bolo urobené, dôkazné bremeno\nzaťažovalo práve žalovaného 2/, ten však predložil iba všeobecné tvrdenia, z ktorých vyplývala obrana,\nktorá k nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Žalovaným vytkol, že nesprávne prenášajú dôkazné\nbremeno na žalobcu, nakoľko akékoľvek okolnosti, ktoré žalovaný 2/ tvrdil, ktoré mali poprieť existenciu\nalebo platnosť ručiteľského vyhlásenia, bol povinný preukazovať žalovaný 2/. Za procesne správne\npovažoval odvolací súd postup okresného súdu, keď pripísal vyššiu dôkaznú silu listine predloženej\nžalobcom, než všeobecným tvrdeniam žalovaného. Odvolací súd upozornil i na to, že žalovaný 1/\nprostredníctvom svojho konateľa, rovnako ako žalovaný 2/ pri prevzatí ručiteľského vyhlásenia, urobili\nuvedené úkony ako osoby, ktoré sú plne spôsobilé na právne úkony, preto sa predpokladá, že si boli\nplne vedomé následkov takto urobených právnych úkonov. Žalovaný 2/ uviedol ručiteľské vyhlásenie za\nžalovaného 1/ vo vzťahu k zmluvnej pokute v čase, keď si bol vedomý porušenia zmluvy o spolupráci\nžalovaným 1/ tak, ako to vyplýva z písomného Potvrdenia o porušení zmluvy, ktoré žalovaný 1/ vydal v ten\nistý deň ako žalovaný 2/ urobil ručiteľské vyhlásenie dňa 15. mája 2019. Na základe uvedeného odvolací\nsúd dospel k záveru, že žalovaný 2/ urobil ručiteľské vyhlásenie pri plnom vedomí skutočnosti, že\nžalovaný 1/ porušil svoju povinnosť zo zmluvy a napriek tomu žalovaný 2/ prevzal ručiteľské vyhlásenie\nza prípadné zaplatenie zmluvnej pokuty. Bez ohľadu na dôvody, ktoré motivovali žalovaného 2/ takéto\nručiteľské vyhlásenie vydať, toto ručiteľské vyhlásenie je vzhľadom na jeho obsah platné, a teda\nžalovaného 2/ zaväzuje. V konaní žalovaný 1/ zároveň nepredložil dôkaz na tvrdenie, že mu dokumenty\nžalobcom boli „podsunuté” a že ich podpísal bez toho, aby si ich naštudoval a vedel čo podpisuje. Ak by\nvšak aj takáto situácia nastala (čo nebolo preukázané), skutočnosť, že si žalovaný 2/ neprečítal to, čo\npodpisuje, ho nezbavuje zodpovednosti za ním urobený právny úkon a samé o sebe to nespôsobuje ani\nneplatnosť právneho úkonu. Odvolací súd poukázal na to, že v Dohode o zrušení zmluvy strany v čl. IV\n\nods. 4, 5 výslovne uviedli, že táto zmluva sa uzatvára slobodne, vážne, určite, nie v tiesni, ani za nápadne\nnevýhodných podmienok a na dôkaz úplnej a konečnej vôle túto podpisujú oprávnení zástupcovia oboch\nzmluvných strán. Pokiaľ túto zmluvu podpísal v danom prípade konateľ žalovaného 1/, za žalovaného 1/\na zároveň ju podpisoval aj v pozícii žalovaného 2/, teda ako ručiteľ, tak z ním uzavretej zmluvy vyplýva, že\nto vykonal slobodne, vážne, určite, nie v tiesni a pokiaľ tomu tak nebolo, zmluvu uzavrieť nemal. Uviedol,\nže v rovine obchodného práva je chránená dobrá viera zmluvných strán, v tomto prípade dobrá viera\nžalobcu, že žalovaný 1/ si je vedomý toho, čo podpisuje. Spor nemá charakter sporu s ochranou slabšej\nstrany, kedy v prípade spotrebiteľských sporov súdy v určitých prípadoch vychádzajú aj z premisy, že\nspotrebiteľ si nie je vedomý toho, na čo sa zaviazal. Žalovaný 2/ však vykonal ručiteľské vyhlásenie v\nsúvislosti s obchodnoprávnym vzťahom medzi žalobcom a žalovaným 1/, na základe čoho sa aj jeho\nručiteľský vzťah spravuje Obchodným zákonníkom. Ručiteľ v danom prípade vedel o porušení zmluvnej\npovinnosti žalovaným 1/, napriek tomu prevzal ručiteľský záväzok aj za zmluvnú pokutu, o ktorej si bola\nvedomý, že je vo výške 75.000,-- eur, ktorá bola okrem iného uvedená aj v Dohode o zrušení zmluvy,\ntakže nebola v čase vydania ručiteľského vyhlásenia žalovanému 2/ neznáma.\n93. Odvolatelia v závere označili nárok uplatnený žalobcom v konaní za šikanózny výkon práva a\ncieľavedomé konanie žalobcu za účelom likvidácie žalovaného 1/, čo podľa ich názoru ostalo súdom\nprvej inštancie nepovšimnuté. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd zotrval na premise, že v priestore\nobchodného práva sú konajúce subjekty plne zodpovedné za svoje rozhodnutia, znášajú si ich následky\na súd nie je oprávnený vstupovať do dispozičnej autonómie strán manifestovanej v znení zmluvy.\nUviedol, že zmluvná pokuta nie je v povinnou náležitosťou zmluvy a pokiaľ si ju strany dohodnú, dohodnú\nsi ju vedome a dobrovoľne, pričom pri posudzovaní zmluvných pokút má prednosť zmluvná voľnosť\nstrán, ktoré si vymedzia zabezpečovanú hodnotu povinností výškou dohodnutej zmluvnej pokuty a súd\nje oprávnený vstupovať do ich dispozičného priestoru len v medziach svojho moderačného práva, ktoré\nvšak v priebehu tohto konania nebolo aktivované. Bolo v procesnej dispozícii žalovaných zvážiť, či budú\nžiadať moderáciu zmluvnej pokuty, k takémuto návrhu však nepristúpili a v odvolacom konaní už tento\nspôsob procesnej obrany uplatniť nemohli.\n94. K vyjadreniam a dôkazom predloženým stranami v odvolacom konaní prihliadal odvolací súd v\nzmysle § 373 ods. 4 CSP, v zmysle ktorého novotu (§ 366 CSP) nie je možné v odvolacom konaní\nuplatniť po uplynutí lehoty na vyjadrenie k odvolaniu. Zároveň vzhľadom na zákonnú koncentráciu\nkonania (§ 154 CSP) nie je v odvolacom konaní možné uplatniť žiadne prostriedky procesného útoku\na procesnej obrany, ktoré nespĺňajú náležitosti novoty. V zmysle uvedeného tak vyjadrenia žalovaných\nv odvolacej replike, žalobcu v odvolacej duplike a v doplnení dupliky nemohli ovplyvniť rozhodnutie\nodvolacieho súdu, čo platí aj pre vyjadrenie žalovaných, elektronicky doručené žalovanými odvolaciemu\nsúdu deň pred vyhlásením rozhodnutia, ktoré ale bolo odvolaciemu senátu predložené až po vyhlásení\nrozhodnutia. Napriek tomu ho odvolací súd v zmysle procesných pravidiel doručil žalobcovi na vedomie.\nV závere zdôrazniac, že odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi\nuvedenými v odvolaní, odvolací súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal\niba v rozsahu podstatných dôvodov uvedených v odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal.\n95. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods.\n1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešným žalovaným a\nvzhľadom na solidárny charakter záväzku žalovaných rozhodol o spôsobe náhrady trov konania tak,\nže v rozsahu poskytnutého plnenia náhrady trov jedným zo žalovaných zaniká druhému žalovanému\npovinnosť plnenia.\n96. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie\nžalovaní (č. l. 814 - 831 spisu), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení§ 420 písm. f) CSP, zároveň\n§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Zhrnúc skutkový stav veci, citujúc článok 6 Zmluvy o spolupráci a\nkonštatujúc záver odvolacieho súdu, podľa ktorého sa žalovaný 1/ mal dopustiť porušenia zmluvnej\npovinnosti tak, že „obchodné postupy a informácie žalovaný 1/ zneužil (konkrétne činnosťou presne\nvymedzenou čl. 6.6 uzavretím obchodu s potencionálnym zákazníkom žalobcu na svoj vlastný účet“,\nzamerali sa žalovaní (v ďalšom texte tiež ako „dovolatelia“) na dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)\nCSP, ktorého naplnenie vzhliadli v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k\nich argumentácii založenej na charaktere zmluvy o spolupráci, súčasne nedostatočnom odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia vo vzťahu k ich právnej argumentácii ohľadom neexistencie žalobcovho know-\n\nhow a v celkovej zmätočnosti, nepresvedčivosti a vzájomnom rozpore v tvrdeniach odvolacieho súdu,\npokiaľ ide o otázku žalobcovho know-how.\n96.1. Vo vzťahu k svojim tvrdeniam o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu týkajúceho sa charakteru zmluvy o spolupráci dovolatelia argumentovali tým, že v priebehu konania\nna súde prvej inštancie a zároveň aj v odvolaní namietali charakter právneho vzťahu založený Zmluvou\no spolupráci, pričom ich námietky spočívali v tom, že Zmluva o spolupráci by mala byť posúdená a\nvyhodnotená prostredníctvom noriem Zákonníka práce. Dôvodili tým, že vo vyjadrení datovanom dňa\n13. septembra 2021, v časti označenej VII., vykonali analýzu § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce s dôrazom\nna konkrétne dojednané ustanovenia zmluvy o spolupráci, napriek tomu súd prvej inštancie sa s ich\nargumentami v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevysporiadal, len stroho konštatoval, že Zmluva o\nspolupráci obsahuje podstatné náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. ObchZ,\nzároveň i prvky zmluvy o dielo podľa § 536 ods. 1 ObchZ, súčasne poukázal na znenie čl. 10 bod\n3 Zmluvy o spolupráci, v ktorom si strany sporu vylúčili vznik pracovnoprávneho a iného obdobného\npomeru. Tento tvrdený nedostatok podľa ich názoru neodstránil ani súd odvolací, ktorý v bode 226\nnapádaného rozhodnutia formálne zhrnul ich námietku ohľadom aplikácie Zákonníka práce na Zmluvu\no spolupráci, avšak v ďalších odsekoch už zmluvu odrobil právnemu rozboru prostredníctvom noriem\nObchodného zákonníka. Odvolací súd tak podľa ich tvrdenia poskytol výklad, ktorý nereflektuje na ich\nprávnu argumentáciu, keďže neposkytol odpoveď na to, ktorý z definičných znakov závislej práce nie\nje v okolnostiach daného prípadu naplnený, akú váhu odvolací súd priznal jednotlivým znakom závislej\npráce v súdenom prípade a ako tieto vstupovali do rozhodovania o záveroch o absencii závislej práce, na\nstrane druhej však odvolací súd v bode 227 a nasl. dovolaním napadnutého rozsudku poskytol odpovede\nna nimi nepoložené otázky.\n96.2. Dovolatelia nesúhlasia so zdôvodnením obchodnoprávneho charakteru Zmluvy o spolupráci,\nktoré poskytol odvolací súd; uviedli, že z ustanovení Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že\nnie je rozhodujúca právna forma účastníkov zmluvy, resp. ich „status“, ale len a výlučne charakter\nčinnosti, ktorá je predmetom dojednania. Táto však zo strany súdu prvej inštancie a ani zo strany\nodvolacieho súdu skúmaná nebola, v dôsledku čoho sa konajúce súdy s charakterom tejto činnosti\nv odôvodnení ich rozhodnutí vôbec nevysporiadali. Naviac výklad poskytnutý odvolacím súdom v\nbode 228. je podľa dovolateľov nelogický, pretože pokiaľ by fyzická osoba chcela pracovať, môže tak\nurobiť len ako zamestnanec v režime Zákonníka práce alebo ako podnikateľ v režime Obchodného\nzákonníka/Občianskeho zákonníka, inak by došlo buď k nedovolenému podnikaniu alebo k nelegálnemu\nzamestnávaniu. Ak teda dochádza k obchádzaniu kogentného § 1 ods. 3 ZP, deje sa tak práve\nprostredníctvom inštitútu § 2 ods. 2 ObchZ. Preto nie je rozhodný status účastníkov zmluvného\nvzťahu, ale výlučne charakter činnosti, ktorej výkon si medzi sebou dojednali. V súvislosti s uvedeným\npoukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2609/2006 a nad rámec svojich dôvodov\nv predmetnej časti dovolania zdôraznili, že aj ústavné právo na podnikanie, od ktorého odvolací súd\nodvodzuje podriadenosť Zmluvy o spolupráci pod režim Obchodného zákonníka, nie je absolútne, má\nsvoje obmedzenia, ktoré sú v zmysle čl. 35 ods. 2 Ústavy SR upravené zákonom, preto je potrebné\nvidieť jeho limity aj v § 1 ods. 3 ZP. Odvolaciemu súdu tiež vytkli, že úplne opomenul ústavný imperatív\nzakotvený v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Ústava SR“), podľa ktorého každý\nmôže konať, čo nie je zákonom zakázané.\n96.3. Dovolatelia nesúhlasia ani s konštatovaním odvolacieho súdu v bode 230. odôvodnenia\nodvolacieho súdu o tom, že nepredložili žiaden dôkaz na preukázanie závislého charakteru výkonu\npráce. Uviedli, že súd mal k dispozícii Zmluvu o spolupráci a v rámci ich vyjadrení, ako aj odvolania, súdu\nadresne uviedli konkrétne dojednania Zmluvy o spolupráci, ktoré preukazovali naplnenie definičných\nznakov závislej činnosti, čo však odvolací súd úplne opomenul. Odvolací súd podľa nich nesprávne\nvyhodnotil aj skutkové tvrdenia o tom, že vykonávali prácu v rovnakých priestoroch ako žalobca a že\nna prácu mohli využívať technické zariadenia a systémy žalobcu, čím naplnili aj ďalší, hoci dnes už\nZákonníkom práce nepožadovaný definičný znak závislej práce. Poukázali na to, že Zákonník práce v\nznení účinnom k 1. septembra 2007 medzi takéto znaky radil okrem iného aj (i) výkon práce výrobnými\nprostriedkami zamestnávateľa, ako aj (ii) výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určitých\nčinností. Tieto definičné znaky závislej činnosti boli zo Zákonníka práce odstránené pre prísnosť, kedy\nv dôsledku ich aplikácii dochádzalo k vylúčeniu niektorých vzťahov z režimu Zákonníka práce, hoci\nde facto išlo o vzťah nadradenosti a podradenosti. Dovolatelia preto tvrdia, že ich spôsob výkonu\npráce napĺňa aj prísnejšiu definíciu závislej činnosti. Dovolatelia zároveň predložili aj knihy pohľadávok\n\nžalovaného 1/ za obdobia rokov 2016, 2017, 2018, z ktorých vyplýva, že žalovaný 1/ vykonával činnosti\nlen pre žalobcu. Zmluva o spolupráci, ako aj skutkové tvrdenia strán sporu tak jednoznačne preukazujú,\nže výkon práce, ktorý bol predmetom Zmluvy o spolupráci, má charakter závislý a ako taký má byť\npodriadený režimu Zákonníka práce.\n96.4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v označených častiach považujú žalovaní za arbitrárne,\nnepresvedčivé a nenáležite odôvodnené, nakoľko v odôvodnení absentuje zásadné vysvetlenie toho,\nako odvolací súd aplikoval Zákonník práce na súdený prípad a ako táto aplikácia zo strany konajúceho\nsúdu vyústila do právneho posúdenia o neexistencii závislého charakteru práce dohodnutej v Zmluve o\nspolupráci. Podriadenie Zmluvy o spolupráci pod režim Zákonníka práce má pritom podľa žalovaných\npre vec zásadný význam spočívajúci v nemožnosti dojednania zmluvnej pokuty. Tvrdia, že konajúce\nsúdy boli povinní ich argumenty vyhodnotiť spôsobom, ktorý by zodpovedal, čo konkrétne v Zmluve o\nspolupráci absentovalo pre to, aby bolo možné hovoriť o závislej činnosti.\n96.5. Vo vzťahu k tvrdeniam o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu týkajúceho sa podstaty sporu, ktorým je know-how žalobcu, žalovaní dôvodia potrebou výkladu\npojmu know-how, ktorý je podľa ich názoru zásadný z pohľadu dvoch kľúčových aspektov súdenej\nveci, a to, či vôbec došlo k porušeniu povinnosti činnosťou žalovaného 1/ a či dojednaná výška\nzmluvnej pokuty je primeraná. Tvrdia, že od začiatku súdneho konania namietali, že zo Zmluvy o\nspolupráci, konkrétne z čl. 6 ods. 4 nie je zrejmé, čo je obsahom pojmu know-how, čo sú obchodné\ninformácie. Vo vyjadrení z 13. septembra 2021 súdu prvej inštancie poskytli definíciu pojmu knowhow v zmysle Nariadenia Komisie (ES) č. 2659/2000 z 29. novembra 2000 o uplatňovaní článku\n81 ods. 3 Zmluvy na kategórie dohôd o výskume a vývoji, v ktorom sa pod čl. 2 bod 10 uvádza:\n„“Know-how” znamená balík nepatentovaných praktických informácií vyplývajúcich zo skúsenosti a\ntestovania, ktoré sú tajné, podstatné a identifikované: v tomto kontexte „tajný” znamená, že know-how\nnie je všeobecne známe alebo ľahko dostupné; „podstatné” znamená, že know-how zahŕňa informácie,\nktoré sú nepostrádateľné pre výrobu zmluvných výrobkov alebo uplatňovanie zmluvných procesov;\n„identifikované” znamená, že know-how je popísané dostatočne zrozumiteľným spôsobom tak, aby\nbolo možné overiť, či spĺňa kritériá utajenia a podstatnosti.“ Z dôvodu, že konajúce súdy porušenie\npovinnosti žalovaným 1/ vidia v zneužití know-how (bod 6.4 v spojení s bodom 6.6 Zmluvy o spolupráci)\na odôvodňujú priemernosť výšky zmluvnej pokuty z hodnoty zabezpečovanej povinnosti v podobe\nžalobcovho know-how, je pre dôvodnosť žalobcovho nároku na zmluvnú pokutu v danom prípade\nnevyhnutné splnenie nasledovných kritérií: (i) existencia žalobcovho know-how, na ktoré je naviazaná\nzmluvná pokuta, (ii) konanie žalovaného 1/ a (iii) príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného 1/ a\nzneužitím know-how. Odvolaciemu súdu žalovaní vytýkajú, že neuviedol, čo konkrétne tvorí predmet\nknow-how žalobcu, a teda, ktoré z uvedených všeobecných definičných znakov know-how (najmä\nutajenie, podstatnosť a identifikovateľnosť) žalobcove údajné know-how napĺňa a čím konkrétnym je\nžalobcove know-how vymedzené. Poukázali ďalej na to, že za aktívne konanie žalovaného 1/ považuje\nodvolací súd dodanie podlahového vykurovania, systému PYD, p. U. a že odvolací súd nedefinoval, v\nčom konkrétnom spočívala vecná príčinná súvislosť medzi dodaním podlahového vykurovania systému\nPYD p. U. a zneužitím údajného know-how. Tvrdia, že vecná príčinná súvislosť nemôže byť riešená\nvo všeobecnej rovine (tvrdenie, že know-how existuje), ale v konkrétnych súvislostiach. Odvolací súd\nnevymedzil, v akom rozsahu a v čom konkrétne bolo žalobcove know-how zneužité, ale len z následku\n(realizácia dodávky podlahového vykurovania) vymedzil príčinu spočívajúcu v porušení know-how, a to\nbez toho, aby matéria know-how existovala. Uvedené podľa žalovaných spôsobuje vadu zmätočnosti\nnapadnutého rozhodnutia vo vzťahu k tomu, že žalovaný 1/ v priebehu celého konania namietal, že to,\nčo žalobca v konaní uviedol v rámci svojich prednesov ako jeho know-how, za know-how považovať\nmožné nie je. Namietali zároveň, že žalobca si sám nesplnil svoju povinnosť v zmysle čl. 6 ods. 3 Zmluvy\no spolupráci a nikdy žalovaným neposkytol informácie či iné dokumenty, ktoré by sa týkali jeho knowhow a obchodných informácií. Žalovaní poukázali na viaceré zmätočné úvahy a odpovede odvolacieho\nsúdu na ich námietky vo vzťahu k obsahu pojmu know-how, citujúc odôvodnenie odvolacieho súdu v\nbodoch 157., 162., 164., 206., 216. a 222. dovolaním napadnutého rozsudku vytknúc mu, že z celého\nodôvodnenia rozsudku nevyplýva jasná odpoveď odvolacieho súdu na to, čo je v okolnostiach daného\nprípadu obsahom žalobcovho know-how. Výklad, aký odvolací súd poskytol, je naviac podľa žalovaných\nzmätočný, keď na jednom mieste zdôrazňuje, že nie je podstatný obsah pojmu know-how, na inom\nmieste zas dôvodí, že výška zmluvnej pokuty je opodstatnená práve v nadväznosti na previazanosť\ns ochranou a hodnotou know-how žalobcu. Vytýkajú mu, že z jeho odôvodnenia nevedia určiť, či je\nrelevantná a podstatná hodnota žalobcovho know-how alebo nie je, pričom ani sám odvolací súd nevie,\n\nči je alebo nie je hodnota žalobcovho know-how podstatná, ktorá zároveň nebola žalobcom v priebehu\ncelého konania ani žiadnym spôsobom vyčíslená, čo je podľa žalovaných dané tým, že žalobca žiadnym\ntechnickým či obchodným know-how ani nedisponuje.\n97. Vo vzťahu k uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, dovolatelia\nodvolaciemu súdu vytkli (i) nesprávne právne posúdenie platnosti dojednania zmluvnej pokuty z dôvodu\nnedostatočne vymedzenej zabezpečenej povinnosti, (ii) nesprávne právne posúdenie neprimeranej\nvýšky zmluvnej pokuty, (iii) nesprávne právne posúdenie inštitútu moderačného práva z pohľadu jeho\naplikability podmienenej návrhom účastníka konania.\n97.1. Venujúc sa nesprávnemu právnemu posúdeniu platnosti dojednania zmluvnej pokuty z dôvodu\nnedostatočne vymedzenej zabezpečenej povinnosti, žalovaní opäť poukázali na to, že v priebehu celého\nkonania namietali platnosť čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci v súvislosti s nemožnosťou sankcionovania\nneplatne dojednanej zmluvnej povinnosti. Tvrdia, že zmluva v označenom ustanovení nedefinuje, čo sa\nrozumie pod know-how žalobcu, aké informácie sa považujú za obchodné informácie žalobcu, navyše\nje v zmluve uvedené „príp. iné informácie súvisiace s predmetom podnikania a obchodnou činnosťou\núčastníka v rade 1./“. Majú za to, že ide o všeobecné, nijak bližšie nešpecifikované ustanovenie, pod\nktoré je možné subsumovať v podstate čokoľvek, čo súvisí s činnosťou žalobcu. Takéto všeobecné\na neurčité znenie zmluvnej povinnosti viazané na nejednoznačnú okolnosť, ktoré je sankcionované\nzmluvnou pokutou, je podľa dovolateľov nutné považovať za absolútne neplatné podľa § 37 ods. 1 OZ.\nTvrdia, že z celého znenia Zmluvy o spolupráci nie je zrejmé, čo je v okolnostiach tohto prípadu knowhow a tiež nie je zrejmé, aké obchodné informácie sú chránené čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci. Majú\nza to, že dojednanie čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci nenapĺňa požiadavky v zmysle platnej právnej\núpravy, zdôrazniac, že povinnosť, ktorá je zabezpečená zmluvnou pokutou, musí byť jasná, konkrétna\na nemôže byť indikatívna. Upozornili, že samotný odvolací súd konštatoval, že povinnosť je v článku\n6.4 Zmluvy o spolupráci vymedzená len všeobecne, keď zakazuje žalovanému 1/ používať, predávať,\nkopírovať a rozmnožovať know-how, obchodné informácie a iné informácie súvisiace s predmetom\npodnikania a obchodnou činnosťou žalobcu. Na to, aby mohol súd konštatovať predávanie, kopírovanie,\nrozmnožovanie know-how a pod., musel by mať ustálené čo je know-how a ku ktorej z uvedených\nčinností došlo v rozpore so zmluvou o spolupráci, t. j. či došlo k jeho kopírovaniu, rozmnožovaniu,\npredávaniu alebo používaniu. Uviedli ďalej, že definíciu toho, čo sa považuje za zneužitie know-how,\nobsahuje čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci, ktorý vymenúva konkrétne činnosti. Tvrdia, že čl. 6 ods. 4\nZmluvy o spolupráci upravuje úplne iný okruh vzájomných vzťahov medzi účastníkmi zmluvy, odlišný\nod vzťahov dohodnutých v čl. 6 ods. 6, preto nie je možné súhlasiť s tvrdením súdu, že čl. 6 ods. 4\nje dojednaním, ktoré treba vykladať v zmysle čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci. Oba spomínané články\nupravujú z hľadiska obsahu vymedzených činností odlišné vzťahy účastníkov zmluvy, ktoré z hľadiska\nsvojho obsahu spolu nesúvisia. Pokiaľ by konajúce súdy vykladali znenie čl. 6 ods. 6 Zmluvy o spolupráci\npodľa jeho obsahu, museli by dôjsť k záveru, že toto ustanovenie upravuje zoznam činností, ktorých\nsa má žalovaný 1/ zdržať, a to bez ohľadu na to, aký je obsah know-how žalobcu (tiež obchodných\ninformácií) a či know-how žalobcu vôbec existuje. Interpretácia odvolacieho súdu, ktorá obsah pojmu\nknow-how (čl. 6 ods. 4) spája so zákazom konkrétnych činností (čl. 6 ods. 6), je podľa žalovaných v\núplnom rozpore s právno-logickým výkladom, sledujúc tým jediný účel, a to podriadiť zmluvnej pokute\naj čl. 6 ods. 6, ktorý v zmysle článku 6 ods. 5 Zmluvy o spolupráci zmluvnou pokutou sankcionovaný nie\nje. Naviac, pri interpretácii obsahu Zmluvy o spolupráci, ktorú vykonali konajúce súdy, nie je ani zrejmé,\naké interpretačné pravidlo súdy použili, ktoré z pravidiel uvedených v § 35 OZ a § 266 ObchZ aplikovali,\nz ktorého dôvodu je napádané rozhodnutie tiež arbitrárne a nepreskúmateľné.\n97.2. Žalovaní konajúcim súdom vytkli tiež to, že v súlade s § 266 ods. 1 ObchZ neskúmali ani úmysel\nžalobcu, ako ani to, či bol tento úmysel známy žalovanému 1/. To, že žalovaným bol známy úmysel\nžalobcu, pokiaľ ide o zabezpečovanú povinnosť a výšku zmluvnej pokuty, odvolací súd odvodzuje zo\nskutočnosti, že žalovaný 1/ podpísal samotnú Zmluvu o spolupráci a tiež, že konateľ žalovaného 1/ ešte\nako živnostník podpísal zmluvu s rovnakým znením čl. 6. (ods. 156 napádaného rozhodnutia). Odvolací\nsúd úmysel teda prezumuje, čo žalovaní považujú za rozporné s právnou doktrínou, ktorá uvádza, že ak\nosoba, ktorej bol právny úkon určený, popiera, že úmysel konajúceho jej bol známy, prejav vôle je podľa\númyslu možné interpretovať len vtedy, ak je nesporné, že taký úmysel tu bol a preukáže sa, že osobe,\nktorej bol určený, musel byť známy. V tejto súvislosti žalovaní dôvodia, že pokiaľ každý z účastníkov\nprávneho vzťahu interpretuje sporné dojednanie v obchodnej zmluve odlišne, musí sa výklad opierať o\nkomplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samotného jednania o uzavretí zmluvy s tým, že prejav\n\nvôle obsahujúci sporný výraz treba pri pochybnostiach vyložiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento\nvýraz v konaní použila (§ 266 ods. 4 ObchZ). Keďže návrh zmluvy vypracoval žalobca a žalovaní nemali\nmožnosť do jej znenia zásadným spôsobom zasahovať, je potrebné podľa nich sporný termín vykladať\nv neprospech žalobcu, ktorý nesie za obsah zmluvy zodpovednosť, čo sa však nestalo.\n97.3. Venujúc sa v ďalšej časti dovolania bodu 156. dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom\nodvolací súd odvodzuje porušenie čl. 6. ods. 4 a 6 Zmluvy o spolupráci z dokumentu „Potvrdenie o\nporušení zmluvy“ a z tohto dokumentu odvodzuje aj vedomosť žalovaného 1/ o tom, že svojim konaním\nporušil konkrétnu povinnosť, žalovaní namietli, že toto konštatovanie súdu vôbec nezohľadňuje ich\nargumentáciu ohľadom nátlaku a vyhrážok, ktoré podpísaniu predložených dokumentov predchádzali,\npričom táto skutková okolnosť sa nemá posudzovať cez prizmu § 49 OZ, ale prostredníctvom §\n37 ods. 1 OZ s dôrazom na kritérium slobodného prejavu vôle. Žalovaní tvrdia, že pre posúdenie\nporušenia zmluvnej povinnosti musí byť rozhodujúca samotná zmluva o spolupráci a nie ďalšie, následné\ndokumenty, ktorých relevancia bola počas celého priebehu konania spochybňovaná. Vyslovili, že pokiaľ\nprávny úkon trpí takými nedostatkami, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť, tento nedostatok\nnie je možné zhojiť ani konvalidovať iným právnym úkon, v tomto prípade „Potvrdením o porušení\npovinnosti“.\n97.4. Zhrnúc vyššie uvedené, žalovaní vyslovili názor, že čl. 6 ods. 4 Zmluvy o spolupráci nie je možné\nvykladať podľa čl. 6 ods. 6 zmluvy tak, ako k tomu pristúpil odvolací súd ako aj súd prvej inštancie.\nVyslovili tiež, že ani samotný čl. 6 ods. 6 zmluvy, ktorý považuje za zneužitie know-how „vykonávanie\nčinností uvedených v tejto zmluve“, nie je podľa ich názoru určitý a jasný, nakoľko sa zneužitie know-how\nvymedzuje všeobecnou formuláciou, z čoho nie je vôbec jasné, o aké konkrétne činnosti ide. Tiež čl. 6\nods. 6 zmluvy používa časticu „najmä“, keď vymenúva „zakázané činnosti“, z čoho je možné usudzovať\nich demonštratívny charakter. Z článku 6 ods. 6 zmluvy sa preto nedá určiť, aké ešte iné, odlišné činnosti\nod tých, ktoré sú vymenované v samotnom článku zmluvy, sa považujú za zneužitie know-how žalobcu\na v prípade riadenia sa výkladom odvolacieho súdu by mohli byť tiež sankcionované zmluvnou pokutou\nvo výške 75.000,-- eur.\n97.5. Z dôvodu neurčitosti zabezpečenej povinnosti je potom podľa žalovaných absolútne neplatné aj\ndojednanie o zmluvnej pokute. V súlade s požiadavkou vyplývajúcou z § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\ndovolatelia označili rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MObdo/4/2003 z 19. novembra 2003,\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2004,\npod R 92/2004, v ktorom sa uvádza „Výška pokuty alebo určenie spôsobu jej určenia, ako podstatná\nnáležitosť dohody o zmluvnej pokute, musí byť vyjadrená jednoznačne. V dohode o zmluvnej pokute\ntiež jednoznačne musí byť špecifikovaná zmluvná povinnosť, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta\nvzťahuje. Tieto podstatné náležitosti v článku 9 bod 9.4 zmluvy, ale ani v inej časti zmluvy určito a\nzrozumiteľne špecifikované nie sú a tento ich obsah nemožno určiť ani cez výkladové pravidlá prejavu\nvôle uvedené v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka. (...) naviac nie je ani zrejmé, aké konkrétne\nkonanie, či opomenutie pod pojmom „pozastavenia” je potrebné rozumieť. Z tohto dôvodu dovolací súd\npovažuje sporný bod zmluvy čl. 9 bod 9.4 za neurčitý, a teda podľa 37 Občianskeho zákonníka aj za\nneplatný.“ Dovolatelia uviedli ďalej, že skutočnosť, že určenie zabezpečovanej povinnosti je podstatnou\nnáležitosťou dohody o zmluvnej pokute, vyplýva z § 544 ods. 1 OZ, ako aj z § 37 ods. 1 OZ, čo\npotvrdil aj Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 33Odo/794/2002 z 27. novembra 2003, v ktorom judikoval\n„Ak má byť záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednaný platne, z dojednania o zmluvnej pokute\nmusí jednoznačne vyplývať, splnenie akej konkrétnej povinnosti je týmto inštitútom zabezpečené, to\nznamená, pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a táto\nzabezpečená povinnosť musí platne vzniknúť, aby mohla byť zmluvnou pokutou zabezpečená.“ Zhrnúc\nuvedené dovolatelia v dotknutej časti dovolania uzavreli, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd\nsa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to v otázke určitosti a zrozumiteľnosti\nzmluvnej povinnosti, ktorá má byť zabezpečená zmluvnou pokutou, keď konštatujú jej platnosť. Uvedené\nzakladá prípustnosť dovolania podľa 421 ods. 1 písm. a) CSP a dovolací dôvod podľa 432 ods. 1 CSP.\n97.6. Pre prípad, ak by sa dovolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovaných ohľadom neplatnosti\ndojednania o zmluvnej pokute z dôvodov vyššie uvádzaných, ako ďalší dovolací dôvod uviedli nesprávne\nprávne posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty, s ktorou úzko súvisí aj otázka právneho\nposúdenia moderácie výšky zmluvnej pokuty súdom. Poukázali na to, že zmluvná pokuta vo výške\n75.000,-- eur predstavuje takmer 35-násobok zisku žalovaného, a teda aj prípadnej škody v podobe\n\nušlého zisku žalobcu zo zákazky Ing. G. U., z dôvodu ktorého je v rozpore s dobrými mravmi, i judikatúrou\nnajvyšších súdnych autorít, citujúc uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 266/06-10 zo 7. septembra\n2006, zároveň uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/11/2019 zo 17. júla 2019. Uviedli, že zmluvná\npokuta má plniť funkciu preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú, nie však likvidačnú, ako je tomu v danom\nprípade. Vyslovili, že pokiaľ odvolací súd považoval za rozhodné kritérium pre určenie primeranosti\nzmluvnej pokuty hodnotu žalobcovho know-how, musela by mu byťtáto hodnota známa, keďže však\nžiadne žalobcovo know-how, najmä pokiaľ ide o montáž a dodávku podlahového vykurovania, systému\nPYD, neexistuje, nie je možné ani určiť jeho hodnotu a odvíjať od nej primeranosť zmluvnej pokuty.\n97.7. Za ďalšiu významnú argumentáciu žalovaní, rovnako odkazom na uznesenie NS SR sp. zn.\n3Obdo/11/2019, považovali argumentáciu o dôslednom rozlišovaní medzi hlavnou zabezpečovanou\npovinnosťou a vedľajšou (fakultatívnou) zabezpečovanou povinnosťou. Vyslovili, že za tzv. „hlavnú\npovinnosť“, ktorú mala zmluvná pokuta podľa zmluvy o spolupráci zabezpečovať, je možné jednoznačne\noznačiť výlučne predaj tepelných čerpadiel žalobcom, ktorý je hlavnou činnosťou žalobcu a ktorej sa\nintenzívne venuje. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca predal viac ako 1500 tepelných\nčerpadiel značky Daikin a len 3 systémy podlahového vykurovania PYD za celý čas svojej pôsobnosti na\ntrhu, pričom posledný systém PYD predal v roku 2016. Rovnako z vykonaného dokazovania vyplynulo,\nže cenové ponuky na podlahové vykurovanie, systém PYD, boli zo strany žalobcu vypracovávané\naj prostredníctvom iných spolupracovníkov, než len žalovaným 1/. V tejto súvislosti namietli záver\nodvolacieho súdu o tom, že ide o novú líniu obrany žalovaných, ktorá nebola vznesená pred súdom prvej\ninštancie, a teda odvolací súd sa týmto, podľa neho prostriedkom procesnej obrany, nemôže v rámci\nodvolacieho konania zaoberať. Tvrdia, že skutočnosť, že celý marketing žalobcu je zameraný výlučne\nna predaj tepelných čerpadiel značky Daikin a že predajom podlahového vykurovania, systému PYD\nsa nezaoberá a zaoberať ani nechcel a posledný systém PYD dodal v roku 2016, opakovane namietali\naj v konaní pred súdom 1. inštancie a celý čas upriamovali pozornosť obidvoch konajúcich súdov na\nfakt, že žalobca chce sankcionovať žalovaného 1/ za činnosť, ktorú reálne nevykonáva a považuje ju\nlen účelovo za konkurenčnú. Vyslovili ďalej, že právna argumentácia, ktorá má svoj pôvod v existujúcej\njudikatúre, nemá charakter prostriedkov procesnej obrany v zmysle § 149 a nasl. CSP. Povinnosťou\nstrán sporu je skutkovo vymedziť „ich problém“, pričom je na právnom posúdení súdu ako orgánu\naplikujúceho relevantné právne normy, ako skutkovú vec právne posúdi, pričom súd nie je viazaný\nprávnym posúdením strán sporu. Za právne posúdenie je tak zodpovedný súd, a nie účastník konania,\nktorý mu svojou právnou argumentáciou môže zjednodušiť rozhodovanie vo veci. V zmysle zásady „iura\nnovit curia“ je konajúci súd povinný poznať rozhodné právo a rozhodovaciu prax a v nadväznosti na\nňu rozhodnúť spor, ktorý mu bol účastníkmi skutkovo vymedzený. Tým, že odvolací súd nesprávne\npovažoval právnu argumentáciu žalovaných za prostriedok procesnej obrany, vôbec sa nezaoberal ich\npodstatnými argumentami, ktoré sú zásadné pre právne posúdenie v samotnej súdenej veci.\n97.8. Venujúc sa v ďalšej časti dovolania nesprávnemu právnemu posúdeniu inštitútu moderačného\npráva z pohľadu jeho aplikability podmienenej návrhom účastníka konania, žalovaní vychádzali z\nodôvodnení konajúcich súdov o tom, že žalovaní nepodali v konaní pred súdom prvej inštancie návrh\nna moderáciu výšky zmluvnej pokuty. Poukázali prioritne na to, že pred súdom prvej inštancie, ako aj v\nodvolaní namietali, že výška zmluvnej pokuty 75.000,-- eur je neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi\na so zásadami poctivého obchodného styku, pričom svoju právnu argumentáciu podporili rozsiahlou\njudikatúrou najvyšších súdnych autorít. Uviedli, že pre právne posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty\na jej rozpor s dobrými mravmi je rozhodujúce, či v okolnostiach súdeného prípadu je možné k moderácii\npristúpiť ex offo alebo až na návrh účastníka konania, pričom vyslovili názor, že otázkou moderácie výšky\nzmluvnej pokuty sa mal odvolací súd zaoberať aj bez návrhu, a teda ex offo. Poukázali na to, že v otázke\nuplatnenia moderácie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty nie sú jednotné ani konajúce súdy, keď súd\nprvej inštancie moderáciu pripustil aj bez návrhu, hoci následne nevzhliadol dôvod na zníženie zmluvnej\npokuty, a preto k moderácii nepristúpil. Naopak odvolací súd bol toho názoru, že moderácia výšky\nzmluvnej pokuty je možná len na návrh. Žalovaní v nasledujúcej časti dovolania predostreli podstatné\nvýkladové smery, ktoré z ich pohľadu potvrdzujú záver, že súd neprimerane vysokú pokutu môže znížiť\naj bez návrhu účastníka konania. Poukázali na výslovný zákonný text znenia § 301 ObchZ, ktorý právo\nsúdu na moderáciu výšky zmluvnej pokuty nepodmieňuje návrhom dlžníka; žalovaní pritom text § 301\nObchZ považujú za jasný, bez viacerých interpretačných problémov, či prípustných výkladov, v ktorej\nsúvislosti vyslovili, že dotváranie textu právnych noriem zo strany súdov zasahuje do stavu právnej\nistoty a do dôvery občana v písané právo. Žalovaní majú za to, že zákonodarca sa úmyselne právnou\notázkou možnej „moderácie práva súdom len na návrh“ nezaoberal a právne ju neupravil, v opačnom\n\nprípade by danú podmienku (návrh účastníka) výslovne do textu § 301 ObchZ uviedol. Interpretáciu\nodvolacieho súdu o tzv. návrhovej moderácii považujú za nerešpektujúcu vôľu zákonodarcu túto otázku\nnenormovať. Domnievajú sa odvolací súd výslovne „dopĺňa“ normatívny text § 301 ObchZ o podmienku,\nktorú zákonodarca neupravil. Žalovaní poukázali na príklad právnej úpravy premlčania, kde zákonodarca\npriamo normuje v § 100 ods. 1 OZ povinnosť súdu prihliadať na premlčanie len na námietku dlžníka,\nktorým výkladom je možné podľa nich dospieť k záveru, že tam, kde zákonodarca chcel aplikovať\npodmienku kvalifikovaného návrhu (námietky), tak to v texte právnej normy uviedol a tam, kde takáto\npodmienka absentuje, je povinnosťou súdov ako orgánov aplikujúcich normovaný text, rešpektovať vôľu\nzákonodarcu a nedotvárať text nad rámec písaného práva. Pre úplnosť sa žalovaní v dovolaní venovali\naj právnemu názoru časti akademickej obce, ktorý hovorí o moderácii na návrh, avšak, hoci právna obec\nv zásade konštatuje podmienku vznesenia návrhu na moderáciu súdu, vôbec však bližšie nevysvetľuje,\nprečo by účastník konania, spravidla žalovaný, mal vzniesť návrh na zníženie neprimerane vysokej\nzmluvnej pokuty. Nie je tak zrejmé, z čoho sa tento názor kreoval a aký má právno-logický základ.\nŽalovaní pre porovnanie poukázali aj na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku od prof. Števčeka\na kol., ktorý sa venuje otázke moderácie výšky zmluvnej pokuty so záverom, že „Súdy na podklade\ntohto ustanovenia môžu na návrh, ako aj bez návrhu, posúdiť výšku zmluvnej pokuty s prihliadnutím\nna dva aspekty. Tým prvým je hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti, a tým druhým je výška\nškody. Súd môže postupovať obdobne, ako podľa Obchodného zákonníka, čiže neprimerane vysokú\nzmluvnú pokutu môže znížiť. Ide o významné oprávnenie, kedže súdy tak môžu urobiť aj bez návrhu.“\nZa potrebné považovali žalovaní uviesť i to, že súd pri posúdení právnych úkonov je ex offo povinný\ntieto podrobiť prieskumu z pohľadu § 39 ObchZ, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím\nobsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalovaní\nsa v dotknutej časti dovolania venovali i konfliktu zásady kontradiktórnosti typickej pre sporové konanie\ns hmotnoprávnou úpravou obsiahnutou v § 301 ObchZ, pričom vyslovili názor, že v tomto konflikte je\npotrebné dať prednosť právnej úprave v § 301 ObchZ, a to z dôvodu, že inštitút neplatnosti zmluvy\npre rozpor s dobrými mravmi možno vnímať ako jeden z viacerých korektívov zmluvnej autonómie. Za\nneprípustné žalovaní považujú, aby právny poriadok zabezpečoval vykonateľnosť právnych úkonov,\nktoré sa priečia elementárnym hodnotám spoločnosti, preto tieto zmluvy musia byť neplatné v súlade s\n§ 39 OZ. Tvrdia, že ak by mala prednosť zásada kontradiktórnosti, korektív platnosti právnych úkonov\nby nemal opodstatnenie. Do označeného konfliktu podľa žalovaných vstupuje i zásada „preferencie\nplatnosti právnych úkonov“, ktorá je podľa ich názoru normatívne vyjadrená práve prostredníctvom §\n301 ObchZ. Ak je teda právny úkon (v okolnostiach súdeného prípadu dohoda o zmluvnej pokute) v\nrozpore s dobrými mravmi, je absolútne neplatný s poukazom na § 39 OZ a takémuto právnemu úkonu\nnie je možné priznať právnu ochranu. Avšak, uplatňujúc zásadu „preferencie platnosti právnych úkonov“\nje v súlade s § 301 ObchZ možné znížiť výšku zmluvnej pokuty na primeranú, čím sa odstráni rozpor s\ndobrými mravmi. Keďže § 39 OZ má kogentný charakter, platí, že súd by mal bez návrhu na uplatnenie\nmoderácie celé dojednanie o zmluvnej pokute považovať za neplatné, a to pre rozpor s dobrými mravmi.\n97.9. Za neopodstanenú žalovaní považujú i argumentáciu odvolacieho súdu spočívajúcu v tom, že\nnávrh na moderáciu má opodstatnenie preto, aby žalobca mohol predložiť dôkazy o výške škody, ktorá\nmu bola spôsobená porušením zabezpečenej povinnosti, pod hranicu ktorej nemôže súd znížiť zmluvnú\npokutu. Podľa názoru žalovaných, pokiaľ súd pristúpil k moderačnému oprávneniu znížiť neprimerane\nvysokú zmluvnú pokutu ex offo, v súlade s § 171 ods. 1 CSP túto skutočnosť uvedie v predbežnom\nprávnom posúdení veci, ktorý inštitút slúži na to, aby strany sporu mohli reagovať na predbežný právny\nnázor súdu a navrhovať dôkazy, ktoré za danej situácie považujú za vhodné. Zároveň v prípade, ak súd\nplánuje ex offo uplatniť inštitút moderácie zmluvnej pokuty, môže v zmysle § 150 ods. 2 CSP požiadať\nstrany o ďalšie skutkové tvrdenia a tým umožniť stranám uplatniť ich námietky v súlade so zásadou\nkontradiktórnosti.\n97.10. Žalovaní sa napokon vyjadrili k českému rozhodnutiu Vrchného súdu v Prahe sp. zn.\n5Cmo/320/2004 zo dňa 26. októbra 2004, ktorým argumentoval odvolací súd v prospech tvrdenia o\nnávrhovom moderačnom práve a ktorý judikoval, že zmluvnú pokutu je možné v zmysle § 301 ObchZ\nznížiť iba na návrh účastníka. Žalovaní zdôraznili, že predmetné rozhodnutie bolo už v čase vydania\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu prekonané rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo\n3853/2007 z 10. januára 2008, v ktorom uviedol, že „Vyjdou-li v průběhu řízení najevo skutečnosti, které\nodůvodňují závěr, že smluvní pokuta je nepřiměřené vysoká, může ji soud snížit i bez návrhu dlužníka\n(§ 301 obch. zák.).“ Z odôvodnenia tiež vyplýva konštatovanie v znení „Odvolací soud dospěl rovněž k\nnesprávnému právnímu závěru, že námitka moderace smluvní pokuty vznesená až u odvolacího soudu\n\nje uplatněním nového nároku a že se proto tímto návrhem na moderaci smluvní pokuty nebude zabývat.\nPovinností soudu je, a to i odvolacího, posoudit, zda jsou dány podmínky moderace smluvní pokuty ve\nsmyslu § 301 obch. zák. existují-li důvody nepřiměřenosti smluvní pokuty, bez ohledu na to, zda některý z\núčastníků použití moderačního práva soudu navrhne. Návrh účastníka (nikoli nárok) na snížení smluvní\npokuty není uplatněním nové skutečnosti ve smyslu § 205a a § 211 O. s. ř.“. Žalovaní tvrdia, že odvolací\nsúd mal vychádzať z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, bolo vydané neskôr ako odvolacím\nsúdom citované rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, a ktoré naviac predstavuje právny názor vyššej\nsúdnej autority.\n97.11. Žalovaní následne vyslovili, že moderačné oprávnenie súdu nie je možné považovať za\nprostriedok procesnej obrany, nakoľko posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty a s tým spojené\nmoderačné právo je výlučne právnym posúdením veci. Keďže prípadná moderácia podľa § 301 ObchZ\nspadá do hmotnoprávneho posúdenia veci, nemôže byť prostriedkom procesnej obrany.\n97.12. Pre prípad, že by sa dovolací súd s argumentami žalovaných nestotožnil, dôvodia/žalovaní\nv dovolaní uznesením NS SR sp. zn. 4Cdo/14/2020 24. januára 2020, v ktorom uviedol „Najvyšší\nsúd preto zdôrazňuje, že pri rozlišovaní právnych a skutkových námietok treba v prípade pochybností\npostupovať vždy v prospech dovolateľa. Odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatneným námietkam\nchýba charakter právnej otázky, je možné len v prípadoch, kedy je táto skutočnosť celkom jednoznačná;\nzáver súdu o skutkovej povahe uplatnenej námietky musí byť preto riadne odôvodnený.“\n97.13. Dovolatelia ďalej uviedli, že pokiaľ teda dovolací súd vyhodnotí ich skoršie dovolacie dôvody\nako nedôvodné, je na mieste, aby zodpovedal na otázku, či je moderačné oprávnenie súdu v zmysle\n§ 301 ObZ podmienené návrhom účastníka konania, alebo či súd môže k moderačnému oprávneniu\nza účelom zníženia neprimerane vysokej zmluvnej pokuty pristúpiť ex offo. Pokiaľ Najvyšší súd SR\nodpovie na otázku podmienenosti resp. nepodmienenosti moderačného oprávnenia návrhom dlžníka,\npotom podľa žalovaných dovolací súd sa bude musieť zaoberať vo svojich úvahách aj tým, či samotný\nnávrh na moderáciu zmluvnej pokuty je/by bol prostriedkom procesnej obrany podľa § 149 CSP, na\nktorý sa vzťahuje sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP. Uvedené otázky podľa žalovaných\nneboli ešte na dovolacom súde doposiaľ vyriešené, pričom ide o podstatné otázky, ktoré môžu ovplyvniť\nvýsledok sporu. Majú za to, že pokiaľ záver dovolacieho súdu bude taký, že k moderačnému oprávneniu\nmôže súd pristúpiť ex offo a neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže sám znížiť, potom im odvolací\nsúd odoprel prístup k spravodlivosti.\n97.14. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolatelia dovolaciemu súdu navrhli, aby podľa\n§ 449 ods. 3 CSP zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/4/2023-767 20. apríla\n2023 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, súčasne prizná žalovanému 1/ a žalovanému 2/\nnárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, odvolacím súdom, ako aj dovolacím súdom\nv rozsahu 100 %. Alternatívne navrhli, aby Najvyšší súd SR v súlade s § 449 ods. 1 CSP označený\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n97.15. V závere dovolania dovolatelia v súlade s § 444 ods. 1 CSP navrhli odklad vykonateľnosti\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní, dôvodiac\njeho nezákonnosťou, ako i nezákonnosťou prvoinštančného rozsudku, ktoré sú už právoplatné a\nvykonateľné, a teda predstavujú legitímny podklad na nútený výkon rozhodnutia v zmysle zákona\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a\ndoplnení ďalších zákonov. Argumentujú, že na základe nezákonných rozhodnutí konajúcich súdov budú\nexekvovaní a nútení uhradiť žalobcovi súdom priznanú zmluvnú pokutu, pričom s ohľadom na výšku\nzmluvnej pokuty bude jej prípadná exekúcia pre žalovaných likvidačná. Vzhľadom na dĺžku dovolacieho\nkonania sa môže spätné vymoženie pohľadávky od žalobcu zhoršiť, resp. bude fakticky nemožné, kým\npre žalobcu platí, že ak by aj podané dovolanie nebolo úspešné, žalobca môže pokračovať vo vymáhaní\npohľadávky.\n98. K dovolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca písomným podaním zo 6. februára 2025, v ktorom,\npovažujúc rozhodnutie odvolacieho súdu za správne, presvedčivé a náležite odvodnené, súhlasiac s\njeho záverom, že povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou je potrebné považovať za dostatočne\nurčito vymedzenú v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, rovnako tak jeho záver\no primeranosti výšky zmluvnej pokuty, opäť v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho\n\nsúdu, napokon, súladne so záverom odvolacieho súdu, majúc za to, že návrh na zníženie neprimerane\nvysokej zmluvnej pokuty je procesným využitím prostriedku procesnej obrany, ktorú súd nemôže vzniesť\nza žalovanú stranu sám, navrhol žalovanými uplatnený mimoriadny opravný prostriedok odmietnuť\nalternatívne zamietnuť, zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Súd prvej inštancie\npostupom podľa § 436 ods. 4 CSP zaslal vyjadrenie žalobcu žalovaným. Následne žalobca doplnil\nvyjadrenie k dovolaniu podaniami doručenými Najvyššiemu súdu SR v dňoch 25. februára 2025 a 1.\napríla 2026, ktoré najvyšší súd zaslal na vedomie žalovaným, ktorí v podaní z 20. apríla 2026 poukazom\nna § 436 ods. 3 CSP vyslovili, že žalobca sa k dovolaniu vyjadril podaním zo 6. februára 2025, čím bolo\nnaplnené jeho právo vyjadriť sa k dovolaniu a na ďalšie doplnenia jeho vyjadrenia dovolací súd nemá\nprihliadať, naviac, predmetné doplnenia nemajú žiadny vecný súvis s prejednávanou vecou.\n99. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená\nadvokátskou kanceláriou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento\nmimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací súd\nuvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP):\n100. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je\nprípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie\nprípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n101. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho\nsúdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti.\nZo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa\ndovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti\ndovolania vyplývajúce z § 420 (alebo § 421) CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem\niného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby\ntieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.\n102. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v\npísm. a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa\n§ 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací\ndôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).\n103. Naproti tomu dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno\nodôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1, 2 CSP).\n104. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný [§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c)\ncitovaného ustanovenia]. Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím\ndôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. c), resp. písm. f) CSP, je (procesnou)\npovinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní\nnáležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §\n432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací\nsúd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017). V tu posudzovanej veci žalobca (v\nďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm.\nf) a § 421 CSP.\n\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.\n105. Venujúc sa dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné\nproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dovolací súd zdôrazňuje, že pre\nnaplnenie citovaného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými\nsú 1) nesprávny procesný postup súdu (pod ktorým je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým\nsa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej\npráv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní), 2) tento nesprávny procesný postup znemožnil\nstrane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3) intenzita tohto zásahu dosahovala\ntakú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávnym procesným postupom\nsúdu je taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré\nmajú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní. Nesprávny\nprocesný postup súdu spočíva predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení.\nIde napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné\nkonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie\nspravodlivosti). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP v zmysle judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo\nnečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu\nplnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj\nabsenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť,\nči svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany (pozri aj nález\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021).\n106. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, žalovaní namietli porušenie ich\npráva na spravodlivý proces, spočívajúce v tom, že súdy nedostatočne, nepresvedčivo, zmätočne,\nako aj vo vzájomnom rozpore odôvodnili svoje rozhodnutia ohľadom charakteru zmluvy o spolupráci\n(nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou žalovaných) a neexistencie know-how žalobcu, resp.\njeho obsahu a hodnoty. Taktiež v dovolaní namietli, že z rozhodnutí súdov nižšej inštancie nie je zrejmé\naké interpretačné pravidlo uvedené v § 35 OZ a § 266 ObchZ súdy pri interpretácii obsahu Zmluvy o\nspolupráci (najmä čl. 6 Zmluvy) použili.\n107. Vo vzťahu k tejto námietke sa dovolací súd zameral na preskúmanie obsahu vydaných súdnych\nrozhodnutí z pohľadu ich dostatočného odôvodnenia spĺňajúceho kritériá, ktoré sú naň kladené. V\ntejto súvislosti poukazuje dovolací súd na rámcovú úpravu štruktúry práva na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, ktorá norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa §\n378 ods. 1 CSP.\n108. Dovolací súd zdôrazňuje, že k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nedochádza\nlen úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či\nsvojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý\nzodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,\nlexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na\nstrane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť.\nPrávo na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená právo na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov,\nale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov reagujúcich na\nrelevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie prečo prípadne v\nkonaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a vysvetliť aj aplikáciu\npríslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho, na rozhodovanú vec.\n\n109. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3\nCSP v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní\n(odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami\nstrán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje\nzrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho\nodôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 písm. f) CSP teda nemusí dôjsť iba úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou,\nnezrozumiteľnosťou alebo vnútornou nekonzistentnosťou v takej intenzite, ktorá znemožňuje preskúmať\nmyšlienkový postup, prostredníctvom ktorého súd od zisteného skutkového stavu dospel k prijatému\nprávnemu záveru. Celý proces hodnotenia rozhodujúcich skutočností a ich právnej kvalifikácie musí byť\npreskúmateľný práve prostredníctvom odôvodnenia rozhodnutia.\n110. Predmetom dovolacieho prieskumu je rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďže však odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v otázkach podstatných pre posúdenie základu uplatnených\nnárokov prevzal aj niektoré jeho právne východiská, odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch inštancií\nje potrebné v rozsahu vzájomne previazaných skutkových a právnych záverov posudzovať ako\njeden organický celok. Posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu preto\nnemožno vykonať bez zohľadnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd\naproboval, na ktoré nadviazal, prípadne ktoré svojou vlastnou argumentáciou doplnil. Táto skutočnosť\nsúčasne umožňuje posúdiť, či odvolací súd odstránil prípadné nedostatky odôvodnenia rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, alebo či ich svojím potvrdzujúcim rozhodnutím ponechal nedotknuté.\n111. Predmetom tohto súdneho konania je nárok žalobcu na zmluvnú pokutu vo výške 75.000,-eur s\nprísl., ktorú si žalobca žalobou uplatnil podľa čl.6 ods. 5 Zmluvy o obchodnej spolupráci uzavretej medzi\nžalobcom a žalovaným 1/ dňa 1.marca 2014 pre porušenie povinnosti žalovaným 1/ vyplývajúcej z čl.\n6.4. v spojení s čl. 6. ods. 6 a čl. 6 ods. 7 Zmluvy o obchodnej spolupráci. Vo vzťahu k žalovanému\n2/ si tento nárok žalobca uplatnil z titulu ručiteľského záväzku žalovaného 2/ podľa bodu 3.2 Dohody o\nzrušení zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/ dňa 15. mája 2019.\n112. Podstatné námietky žalovaných voči žalobcom uplatnenému nároku vznesené v priebehu súdneho\nkonania boli: námietka charakteru Zmluvy o obchodnej spolupráci ako zmluvy, ktorá by mala byť\npodľa nich bez ohľadu na status strán zmluvy vyhodnotená podľa Zákonníka práce (z. č. 311/2001\nZ. z.), pretože činnosť ňou dojednaná vykazuje definičné znaky závislej činnosti; ďalej námietka\nneplatnosti zmluvného dojednania o zmluvnej pokute; námietky smerujúce k samotnému obsahu Zmluvy\no obchodnej spolupráci (výkladu dotknutých ustanovení tejto zmluvy); k neexistencii žalobcovho knowhow, k neprimeranosti zmluvnej pokuty (§ 301 Obchodného zákonníka), ako aj k tomu, že k porušeniu\npovinnosti žalovaného 1/ nedošlo a že prevzatie ručenia žalovaným 2/ bolo vyvolané pod nátlakom a\nhrozbou, ako aj s vyvolaním omylu na strane žalovaného 2/ pri podpise Dohody o zrušení zmluvy a\nPotvrdenia o porušení zmluvy zo dňa 15. mája 2019.\n113. Súdy žalobe žalobcu vyhoveli a nárok na zmluvnú pokutu mu priznali pre zistené porušenie čl.\n6 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 6 Zmluvy o obchodnej spolupráci, a to tým, že žalovaný 1/ vypracoval\nponuku a realizoval obchod v predmete činnosti žalobcu s G. U. a žalovaný 2/ prevzal ručenie\nza záväzok žalovaného 1/ zaplatiť zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou\nžalovaných o neprimeranosti zmluvnej pokuty, avšak zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že\nnemohol pristúpiť k moderačnému právu, aj ak by prišiel k záveru, že zmluvná pokuta je neprimeraná,\nkeďže žalovaní výslovne nežiadali moderáciu neprimeranej výšky zmluvnej pokuty. Odvolací súd pri\nposúdení vyhodnotenia primeranosti zmluvnej pokuty súdom prvej inštancie sa s poukazom na § 301\nObchodného zákonníka (ObchZ) s konštatáciou súdu prvej inštancie stotožnil (body 207 a nasl. rozsudku\nodvolacieho súdu) a k návrhu žalovaných na moderáciu neprimerane vysokej zmluvnej pokuty podanom\naž v odvolacom konaní uviedol, že návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty podali\nžalovaní oneskorene a otázku či mal alebo mohol okresný súd moderovať zmluvnú pokutu ex offo sa\nzaoberať nemohol, keďže k moderácii zmluvnej pokuty zo strany súdu prvej inštancie nedošlo (nakoľko\nsúd prvej inštancie uzavrel, že všetky podmienky na aplikáciu § 301 ObchZ splnené neboli).\n\n114. V predmetnej veci išlo o nárok na zmluvnú pokutu, ktorej neprimeranú výšku i platnosť jej dojednania\nžalovaní namietali od začiatku konania, dovolací súd s poukazom na § 301 ObchZ konštatuje, že ide\no konanie, kde výsledok sporu závisel od úvahy súdu, či znaleckého posudku. Zároveň závisel aj od\nvýkladu súdu týkajúceho charakteru a obsahu zmluvy, ako aj jej konkrétnych zmluvných dojednaní\ntýkajúcich sa zmluvnej pokuty (čl. 6) pretože bola namietaná ich neurčitosť, ako aj výklad použitých\npojmov v čl.6 bol u zmluvných strán rozdielny. Vo vzťahu k vzniku ručiteľského oprávnenia žalovaného\n2/ boli naviac namietané nedostatky prejavu vôle, a to, že nebola prejavená slobodne.\n115. Z rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že v akejkoľvek veci, kde sa aplikuje tzv. sudcovská\núvaha, musí byť táto úvaha výsledkom dokazovania a zhodnotenia skutkového a právneho stavu, pričom\nmusí byť riadne v odôvodnení uvedená. V takých prípadoch existujú určité základné kritériá, ktoré musí\nsúd vziať pri rozhodovaní do úvahy, pričom niekedy sú stanovené priamo právnym predpisom, v iných\nprípadoch ich z právneho predpisu vyvodila právna prax. Tieto kritériá sú mantinelmi, v ktorých sa súd\npohybuje a vysvetľuje ich v odôvodnení rozhodnutia, pričom samotné rozhodnutie musí vždy oprieť o\nkonkrétne skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, v opačnom prípade by išlo\nnepreskúmateľné (podľa praxe ústavného súdu aj svojvoľné) rozhodnutie.\n116. Po ustálení charakteru zmluvy, jej platného dojednania, by si súd v prípade uplatneného nároku\nna zmluvnú pokutu, mal následne ustáliť základnú otázku - posúdenie toho, či vôbec žalobcovi\nnárok na zmluvnú pokutu vznikol, a následne posúdiť a riadne odôvodniť námietku žalovaných o\nneprimeranosti zmluvnej pokuty a rozhodnúť o jej konkrétnej výške. Súd v rámci posudzovania druhej\notázky by mal na základe v súdnom konaní vznesenej námietky neprimeranosti zmluvnej pokuty\nvyhodnotiť, či je dohodnutá zmluvná pokuta primeraná, ak zistí, že nie je, má priamo zo zákona (§\n301 ObchZ) danú možnosť túto neprimerane vysokú zmluvnú pokutu s prihliadnutím na „hodnotu a\nvýznam zabezpečovanej povinnosti“ znížiť až do výšky škody, ktorá do rozhodnutia súdu porušením\nzmluvnej povinnosti vznikla. O koľko dohodnutú zmluvnú pokutu súd zníži (a či vôbec), je iba na úvahe\nsúdu. Úvahy k odpovediam na uvedené otázky, ako aj právny záver, súd musí riadne odôvodniť a v\nneposlednom rade pri týchto úvahách musí vychádzať z konkrétnych skutkových okolností vyplývajúcich\nz vykonaného dokazovania.\n117. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd pri posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu v spojení aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, dospel k záveru,\nže aj napriek pomerne rozsiahlemu obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí, pri niektorých kľúčových\nzáveroch a odpovediach na vznesené námietky, nemožno odôvodnenie považovať za dostatočné,\nzrozumiteľné, logické a presvedčivé (buď pre vzájomnú rozpornosť niektorých záverov a úvah, alebo pre\nskutočnosť, že úvahy a závery nevychádzajú z ustáleného skutkového stavu, resp. že nie sú podporené\nzisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z vykonaného dokazovania alebo dostatočne a presvedčivo\nnereflektujú na relevantné námietky a argumenty dovolateľov).\n118. Dovolací súd dáva za pravdu dovolateľom, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie dostatočne\nnereflektoval na konkrétne vymedzené argumenty týkajúce sa charakteru Zmluvy o obchodnej\nspolupráci a poukaz na konkrétne vymedzené charakteristické znaky závislej činnosti, na ktoré poukázali\nv súvislosti s jej obsahom (vymedzením jej konkrétnych článkov v spojení s popisom charakteristického\nznaku závislej činnosti - napr. vzťah nadriadenosti a podriadenosti, osobný výkon práce, podľa pokynov\na v mene žalobcu), a ktoré súdy nevyhodnocovali podľa ustanovení Zákonníka práce. Súdy uzavreli,\nže zmluva napĺňa znaky zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. ObchZ, ako aj obsahuje\nprvky zmluvy o dielo podľa § 536 ods. 1 a nasl. ObchZ. Charakterom dojednanej činnosti, podľa\ndovolateľov vykazujúcej znaky závislej práce sa súdy nižšej inštancie nezaoberali, zaoberali sa len\nstatusom zmluvných strán. Dovolací súd zdôrazňuje, že neposudzuje v rámci tohto dovolacieho dôvodu\nsprávnosť/nesprávnosť právneho záveru oboch súdov o obchodnoprávnej povahe predmetnej zmluvy,\niba konštatuje absenciu dostatočného odôvodnenia k relevantnej argumentácii žalovaných k charakteru\ndojednanej činnosti vykazujúcej podľa nich definičné znaky závislej činnosti v zmysle Zákonníka práce.\n119. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP dovolatelia tiež namietli nedostatočné\nodôvodnenie podstatného argumentu o neexistencii know how, ktoré následne vstúpilo do posúdenia\notázky, či vôbec došlo k porušeniu povinnosti žalovaného 1/, ako aj do posúdenia primeranosti zmluvnej\npokuty. Oba súdy uzavreli, že došlo zo strany žalovaného 1/ k porušeniu povinnosti čl. 6 ods. 4\n\nv spojení s čl. 6 ods. 6 Zmluvy o obchodnej spolupráci, teda, že žalovaný 1/ zneužil know how\nžalobcu dodaním podlahového vykurovania systémom PYD p. U. a primeranosť zmluvnej pokuty súd\nprvej inštancie posúdil podľa hodnoty zabezpečovanej povinnosti, ktorú ustálil podľa toho ako si ju\nvo výške zmluvnej pokuty ohodnotil žalobca, resp. zmluvné strany v Zmluve o obchodnej spolupráci.\nDovolací súd dáva za pravdu žalovaným, že z rozhodnutia odvolacieho súdu, ani z rozhodnutia súdu\nprvej inštancie nevyplýva, čo konkrétne tvorilo predmet know how žalobcu. V rozhodnutiach nie je\nuvedené, ktoré z definičných znakov know how (vo všeobecnosti) žalobcove know how napĺňa a čím\nje vymedzené. Taktiež z rozhodnutia nevyplýva príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného 1/ uzavretie obchodu - dodanie podlahového vykurovania systému PYD p. U. a zneužitím know how\nžalobcu. Naviac žalovaní namietali, že žalobca si nesplnil povinnosť uvedenú v čl. 6 ods. 3 Zmluvy\no obchodnej spolupráci a nepreukázal aké a či vôbec žalovanému 1/ poskytol know how, obchodné\ninformácie, či iné dokumenty, ktoré by sa týkali know how žalobcu. V súvislosti medzi povinnosťou\nzachovávať know how a hodnotou zmluvnou pokutou zabezpečovanej povinnosti je odôvodnenie\nrozhodnutí súdov nižšej inštancie čiastočne rozporné a nezrozumiteľné. Na jednej strane súdy uzavreli,\nže know how nebolo podstatné, že postačovalo uzavretie konkrétneho obchodu žalovaným 1/ na\nvlastný účet v predmete činnosti žalobcu s treťou osobou (bod 157, 162 164 rozsudku odvolacieho\nsúdu) a na strane druhej konštatovali, že zabezpečovanou povinnosťou bola povinnosť žalovaného\n1/ rešpektovať žalobcom vytvorené know how, obchodné postupy a informácie tým spôsobom, že\nnebude vykonávať obchody v predmete činnosti žalobcu na vlastný účet, ale na účet žalobcu, pričom\ndo výšky pokuty vo vzťahu k takejto zabezpečovanej povinnosti k hodnote know how tak ako si ju strany\ndohodli, súd nemá prečo zasahovať. Konštatovali zároveň, že zmluvná pokuta nebola viazaná na zisk,\nani ročný obrat. Bola naviazaná na zabezpečovanú povinnosť, ktorou bolo rešpektovanie know how\nžalobcu , obchodných a iných informácii... Súd vyslovil tiež domnienku, že reálna finančná hodnota know\nhow úspešného podnikateľského subjektu je niekoľkonásobne vyššia než dojednaná zmluvná pokuta.\nPaušálna suma zmluvnej pokuty mala predísť komplikovanému postupu znaleckým posúdením hodnoty\nknow how i výšky škody, ktorá by vznikla zo zneužitia know how...(viď body 206., 221., 222. odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu). Na druhej strane odvolací súd v bode 216. uviedol, že hodnota zákazky\npre F.U. nie je pre posúdenie primeranoti zmluvnej pokuty relevantná, pretože relevantná je iba hodnota\nzabezpečovanej povinnosti, teda hodnota celého súboru know how... a v bode 222. uviedol, že v danom\nprípade nebolo podstatné aká je reálna hodnota žalobcovho know how a jeho obchodných informácií.\nHodnotu zabezpečovanej povinnosti si strany neurčili, ale určili si hodnotu porušenia zabezpečovanej\npovinnosti... Z uvedeného odôvodnenia podľa dovolacieho súdu nie je zrejmé, aká povinnosť žalovaného\n1/ bola zabezpečená zmluvnou pokutou, či hodnota know how bola alebo nebola relevantná, resp.\nsúd si odporuje v úvahách relevantnosti hodnoty know how žalobcu a v tejto súvislosti ani neustálil,\nčo bolo obsahom know how žalobcu. Naviac domnienka o hodnote know how vyslovená odvolacím\nsúdom nevychádza zo zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania. Z takto\nrozporného, zmätočného a nedostatočného odôvodnenia, nevyznieva presvedčivo ani záver súdu o\nprimeranosti dohodnutej zmluvnej pokuty.\n120. Významnou námietkou k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu\nprvej inštancie, je aj námietka, ktorá sa vzťahuje k základu sporu, a to nedostatočné, chýbajúce\nodôvodnenie v časti zisťovania obsahu a interpretácie jednotlivých článkov zmluvy o spolupráci, najmä\nčl. 6 (ťažiskovo body 6.4.,6.6.,6.7.), na základe ktorého bol nárok žalobcom uplatnený. Bez riadneho\nodôvodnenia interpretácie sporných zmluvných ustanovení, ktorých obsah si zmluvné strany vykladali\nrozdielne, nie je možné riadne posúdiť správnosť právnych záverov súdov nižšej inštancie, ohľadom\nplatnosti napadnutých zmluvných dojednaní o zmluvnej pokute a o povinnostiach, ktoré boli touto\npokutou zabezpečované (čo tiež žalovaní namietli v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP).\n121. Dovolací súd sa stotožňuje s dovolacou argumentáciou žalovaných, že pokiaľ každý z účastníkov\nprávneho vzťahu, ktorý súdy ustálili ako obchodnoprávny, interpretuje sporné dojednanie v zmluve\nodlišne, musí sa výklad sporných ustanovení zmluvy opierať o výkladové pravidlá uvedené v § 266\nObchodného zákonníka a o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samotného jednania o\nuzavretí zmluvy s tým, že prejav vôle obsahujúci sporný výraz treba pri pochybnostiach vyložiť na ťarchu\nstrany, ktorá ako prvá tento výraz použila (§ 266 ods. 4 ObchZ). Či súdy pri sporných ustanoveniach\nzmluvy predmetné výkladové pravidlá použili musí vyplývať z obsahu súdneho rozhodnutia. V tejto\nsúvislosti dovolací súd podporne poukazuje aj na závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/73/2021 z 31. októbra 2022, z ktorých vyplýva, že „Ak obsah\nzáväzkového vzťahu, z ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok, spadá pod režim Obchodného zákonníka\n\n(ďalej aj „OBZ“), jeho výklad preto treba uskutočniť nielen podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nkeďže Obchodný zákonník v § 266 obsahuje pre výklad právnych úkonov výkladové pravidlá. Najskôr\ntak musí byť v zmysle § 266 OBZ zistený úmysel toho, kto konal, a pokiaľ ho nemožno zistiť, alebo sa\nzmluvné strany v sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, treba vychádzať z významu, aký\nby bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal, a ďalej z toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone\npoužitým výrazom podľa obchodných zvyklostí. Pri nemožnosti zistenia hľadiska subjektívneho (úmysel\nkonajúcich), prichádza do úvahy objektívne hľadisko. Vždy sa však, ako z hľadiska subjektívneho tak\naj objektívneho, musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania\no uzavretí zmluvy, praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli, ako aj následné správanie sa\nstrán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa.“ (tiež napr. 4Obdo/71/2021, 4Obdo/54/2022, 4Obdo/61/2022,\n4Obdo/54/2022 - osobitná úprava výkladových pravidiel pre výklad právnych úkonov v obchodných\nzáväzkových vzťahoch)\n122. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako ani z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, ucelený výklad sporných ustanovení zmluvy podľa výkladových pravidiel nie je zrejmý a\nani presvedčivo zdôvodnený. Bez riadnej interpretácie obsahu zmluvy a skutočnej vôle zmluvných\nstrán pôsobí nepresvedčivo záver odvolacieho súdu (ktorý tak zostal v rovine predpokladu), že obsah\nzmluvného dojednania o zmluvnej pokute a úmysel žalobcu bol žalovanému 1/ známy, pretože v jeho\nmene konal žalovaný 2/, ktorý zmluvu v rovnakom znení podpísal v predchádzajúcom období ešte ako\nživnostník. To, že zmluvu s rovnakým obsahom zmluvná strana, resp. osoba za ňu konajúca, podpísala\nopakovane, ešte bez ďalšieho neznamená, že si jej obsah vykladala rovnako ako druhá zmluvná strana,\na že poznala jej úmysel.\n123. Bez presvedčivého výkladu zmluvných ustanovení týkajúcich sa zmluvnej pokuty a povinnosti, ktorú\nzabezpečovala, a ktorú mal žalovaný 1/ porušiť, vrátane zistenia vôle zmluvných strán, je argumentácia\nodvolacieho súdu že žalovaný 1/ pri podpise zmluvy o spolupráci vedel, čo obsahuje know how žalobcu,\nvychádzajúca len zo skutočnosti, že žalovaný 1/ podpísal zmluvu o spolupráci a následne aj potvrdenie o\nporušení zmluvy, nepostačujúca a nepresvedčivá. Odvolaciemu súdu sa javilo nedôveryhodné tvrdenie\nžalovaného 1/, že mu nebolo zrejmé, čo predstavuje know how žalobcu, hoci sa v tejto súvislosti\ndostatočne nezaoberal námietkou žalovaného 1/, že know how a potrebné obchodné informácie mali\nbyť v zmysle čl. 6.6. zmluvy o spolupráci žalovanému 1/ po podpise tejto zmluvy ešte len poskytnuté.\nZ obsahu spisu, ani z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, či, kedy a v akom rozsahu boli tieto\ninformácie žalovanému 1/ sa tak stalo. Preto aj následná konštatácia odvolacieho súdu, že žalovaný1/\npoužil obchodné informácie, obchodné know how je predčasná, vyznieva nepresvedčivo a nevyplýva\nzo skutkového stavu. Obsah know how a obchodných informácií, ktoré žalovanému 1/ žalobca mal\nposkytnúť, nebol súdmi zisťovaný. Odvolací súd uvedené zdôvodnil tým, že podľa formulácie povinnosti,\nktorá bola zmluvnou pokutou zabezpečená, postačovalo uzavretie obchodu v predmete činnosti žalobcu\nna vlastný účet žalovaného 1/. Teda odvolací súd (i súd prvej inštancie), mal za to, že na porušenie\nzmluvnej povinnosti krytej zmluvnou pokutou nebolo potrebné pri uzavretí obchodu v predmete činnosti\nžalobcu na účet žalovaného 1/ súčasne použiť/zneužiť aj know how, či obchodné informácie žalobcu,\nktoré žalovanému 1/ mal žalobca poskytnúť. Takto formulovaný záver nedáva dostatočnú odpoveď na\nargumentáciu žalovaných a bez riadneho výkladu čl. 6 zmluvy o obchodnej spolupráci je nepostačujúci.\n124. Dovolací súd tiež ako dôvodnú vyhodnocuje aj námietku dovolateľov, že pri vysporiadaní sa s\nnámietkou žalovaných týkajúcou sa podpísania Potvrdenia o porušení zmluvy a prevzatia ručiteľského\nzáväzku žalovaným 2/ podpísaním Dohody o zrušení zmluvy, v omyle, pod nátlakom a vyhrážkami,\nodvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zmätočne uvádza, že aplikácia § 49a Občianskeho\nzákonníka je pre Obchodnozáväzkové vzťahy podľa § 267 ods. 2 ObchZ vylúčená, hoci v § 267 ods.\n2 ObchZ je vylúčená aplikácia § 49 Občianskeho zákonníka. Obdobná zmätočnosť je i v rozhodnutí\nsúdu prvej inštancie, kde zase súd poukazuje na § 40 Občianskeho zákonníka a v inej časti rozhodnutia\nna § 49a Občianskeho zákonníka. Aplikácia § 49a Občianskeho zákonníka nie je v § 267 ods. 2\nObchZ pre obchodnozáväzkové vzťahy vylúčená. Námietka nátlaku na žalovaného 2/ pri podpise\nPotvrdenia o porušení zmluvy a prevzatí ručenia pri podpise Dohody o zrušení zmluvy, znamená\nnámietku nedostatku prejavu vôle, ktorý nebol vážny a slobodný (čo môže viesť k neplatnosti právneho\núkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 267 ods. 2 ObchZ vylučuje pre vzťahy\nupravené Obchodným zákonníkom aplikáciu § 49 Občianskeho zákonníka upravujúceho vznik práva na\nodstúpenie od zmluvy uzavretej v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. Námietka prejavu vôle\n\nvykonaného pod nátlakom však nie je námietkou vykonania tohto úkonu v tiesni, ako to má na mysli §\n49 Občianskeho zákonníka.\n125. Dovolací súd sumarizuje, že v\nprípade uplatneného nároku na zmluvnú pokutu z\nobchonozáväzkového vzťahu, by mal súd v prvom rade ustáliť a riadne zdôvodniť otázku, či vôbec\nžalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vznikol (existencia platnej dohody o zmluvnej pokute, ustálenie\nzabezpečovanej povinnosti a jej porušenia zo strany povinnej osoby) a následne posúdiť a riadne\nodôvodniť primeranosť zmluvnej pokuty (ak je v súdnom konaní v rámci obrany povinnej osoby - strany\nsporu namietnuté, že zmluvná pokuta je neprimerane vysoká) a rozhodnúť o jej konkrétnej výške. Súd\nv rámci posudzovania druhej otázky vyhodnocuje, či je dohodnutá zmluvná pokuta primeraná a ak zistí,\nže nie je, má priamo zo zákona (§ 301 Obchodného zákonníka) danú možnosť túto neprimerane vysokú\nzmluvnú pokutu s prihliadnutím na „hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti“ znížiť až do výšky\nškody, ktorá do rozhodnutia súdu porušením zmluvnej povinnosti vznikla. O koľko dohodnutú zmluvnú\npokutu súd zníži je iba na úvahe súdu. Úvahy k odpovediam na uvedené otázky, ako aj právny záver,\nsúd musí riadne odôvodniť a v neposlednom rade pri týchto úvahách musí vychádzať z konkrétnych\nskutkových okolností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Dovolací súd dospel k záveru, pri\nposúdení obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení aj s odôvodnením rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, že aj napriek pomerne rozsiahlemu obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí, pri\nniektorých kľúčových záveroch a odpovediach na vznesené námietky, nemožno odôvodnenie považovať\nza dostatočné a presvedčivé (buď pre vzájomnú rozpornosť niektorých záverov a úvah, alebo pre\nskutočnosť, že úvahy a závery nevychádzajú z ustáleného skutkového stavu, resp. že nie sú podporené\nzisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z vykonaného dokazovania).\n126. Dovolací súd preto konštatuje, že dovolanie žalovaných je v rozsahu uvedenom v dovolacích\nnámietkach (tak ako boli špecifikované vyššie) v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP\ndôvodné. V týchto čiastkových otázkach, ktoré však boli pre konečné rozhodnutie súdu kľúčové, je\nrozhodnutie tak odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočné, nepresvedčivé\nv takej intenzite, že dosahuje porušenie práva na spravodlivý proces. Úvahy k odpovediam na uvedené\notázky, ako aj právny záver, nie je súdmi riadne odôvodnený a v neposlednom rade pri týchto úvahách\nnevychádza z konkrétnych skutkových okolností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Dovolací\nsúd považuje takto vystavané odôvodnenie za nedostatočné predovšetkým preto, že prijatému záveru\nsúdu o dôvodnosti uplatneného nároku na zmluvnú pokutu a jej primeranosti voči žalovanému 1/,\nmuselo predchádzať posúdenie charakteru a obsahu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami,\nustálenie povinnosti žalovaného 1/ zabezpečenej zmluvnou pokutou a jej hodnoty a významu, čo\nopomenuli súdy nižších inštancií dôkladne, zrozumiteľne odôvodniť a vysporiadať sa tak dostatočne s\nťažiskovou argumentáciou žalovaných k obsahu zmluvných dojednaní. Odôvodnenie rozhodnutia voči\nžalovanému 2/ vykazuje vady nedostatočnosti a zmätočnosti argumentácie súdu k slobode prejavu\njeho vôle prevziať na seba ručiteľský záväzok. Dovolací súd za týchto okolností dospel k záveru, že\nnedostatok odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie nespočíva iba v neprítomnosti odpovede na\njednotlivé námietky žalovaných. Ide o nedostatok týkajúci sa právneho východiska stojaceho na absencii\nkomplexného výkladu predmetnej zmluvy spôsobom predpokladaným § 266 Obchodného zákonníka,\nbez ktorého súdy odvodili rozhodujúci záver o určitosti dohody o zmluvnej pokute, o povinnosti, ktorej\nsplnenie je zmluvnou pokutou zabezpečené a o jej porušení zo strany a na strane súdu prvej inštancie\naj o primeranosti zmluvnej pokuty.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP\n127. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP žalovaní namietli nesprávne\nprávne posúdenie (i) otázky platnosti dojednania zmluvnej pokuty z dôvodu nedostatočne vymedzenej\nzabezpečenej povinnosti, (ii) otázky posúdenia primeranosti výšky zmluvnej pokuty a (iii) inštitútu\nmoderačného práva z pohľadu, či je jeho použitie súdom podmienené návrhom strany sporu.\n128. K prvej nastolenej otázke nesprávneho právneho posúdenia platnosti - určitosti dohody o zmluvnej\npokute a určitosti vymedzenia zabezpečovanej povinnosti, dovolací súd uvádza, že na ňu odpovedať\nby bolo predčasné, pretože ako už vyššie uviedol pri dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f/ CSP\nje dovolaním napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a tak\nnie je možné dovolacím súdom preskúmať ani správnosť prijatých záverov o platnosti namietaných\n\nprávnych úkonov, prípadne ich častí (dojednania o zmluvnej pokute). Bez riadneho a preskúmateľného\nvýkladu dotknutých zmluvných ustanovení a predmetnej zmluvy o obchodnej spolupráci ako takej\npodľa pravidiel uvedených v § 266 ObchZ a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v danom prípade\nuskutočnenom po predchádzajúcom posúdení a riadnom odôvodnení charakteru tejto zmluvy, t. j.\nči ide o obchodnoprávny vzťah alebo nie - viď bod 118. tohto odôvodnenia), totiž nemožno ustáliť\nzmluvnou pokutou zabezpečovanú povinnosť, ktorej porušenia sa mal žalovaný 1/ dopustiť a následne\nuzavrieť, či sa na jej porušenie vzťahovala dohoda o zmluvnej pokute, ktorú si žalobca uplatnil v tomto\nspore. Dovolací súd ešte v tejto súvislosti poznamenáva s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod\nR 17/2026, že princíp priority výkladu zmluvy v prospech jej platnosti sa uplatní aj pri posudzovaní\nabsolútnej neplatnosti zmluvy. Zároveň, ako správne uviedol aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí,\ndovolací súd konštatuje, že samotná neprimeranosť zmluvnej pokuty (bez ďalšieho) neplatnosť dohody\no zmluvnej pokute nezakladá, ale je dôvodom pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu, teda zakladá\nsúdu možnosť zmluvnú pokutu primerane znížiť podľa § 301 ObchZ (porovnaj aj III. ÚS 528/2015\ntýkajúci sa moderačného práva súdu a platnosti dohody o zmluvnej pokute podľa § 545a Občianskeho\nzákonníka). Keďže však vo vzťahu k posudzovaniu platnosti dohody o zmluvnej pokute v tomto spore\nvyvstala otázka určitosti jej dojednania, dovolací súd v zhode s dovolateľmi, upriamuje pozornosť aj na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov pod R 92/2004. Dovolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n5Cdo/164/2012, ktorý uviedol, že ,,z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny\núkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Všeobecná právna úprava\nprávnych úkonov, uvedená v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 34 až § 51 je pre obchodné\nzáväzkové vzťahy doplnená v Obchodnom zákonníku niektorými ustanoveniami o právnych úkonoch.\nAko to vyplýva zo samotného nadpisu druhého dielu prvej hlavy tretej časti Obchodného zákonníka,\ntento obsahuje iba niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, ktoré dopĺňajú túto všeobecnú úpravu\ns platnosťou pre obchodné záväzkové vzťahy. Ide o ustanovenia §§ 266 až 268, ktoré sú v zmysle §\n263 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanoveniami kogentnými, od ktorých sa nemožno odchýliť, a ktoré\nriešia otázku výkladu prejavu vôle konajúcich osôb, pričom sa za rozhodujúci pokladá ich úmysel. Výklad\nprávnych úkonov podľa týchto ustanovení Obchodného zákonníka je však potrebný len v prípade, keď\nprejav vôle konajúcej osoby nie je celkom zrozumiteľný alebo určitý. Podmienkou platnosti každého\nprávneho úkonu, teda aj právnych úkonov, ku ktorým dochádza v rámci obchodných záväzkových\nvzťahov je, že musí ísť o prejav vôle urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Ak dôjde k situácii,\nže súd musí vykladať prejav vôle účastníkov obchodného záväzkového vzťahu, musí postupovať podľa\nvýkladových pravidiel upravených v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka.“\n129. K druhej nastolenej otázke dovolací súd uvádza, že právny záver súdu prvej inštancie o\nprimeranosti zmluvnej pokuty, ktorého správnosť odvolací súd neposudzoval, pretože mal za to, že\nprimeranosťou zmluvnej pokuty sa bez včas podaného návrhu žalovaných na aplikáciu moderačného\npráva súdu podľa § 301 ObchZ, zaoberať nemohol (konštatoval, že moderačné právo žalovaní uplatnili\naž v odvolacom konaní), tiež nie je možné dovolací súdom preskúmať, keďže v rozhodnutiach súdov\nnižšej inštancie chýbajú dostatočné, logické a presvedčivé úvahy kľúčových otázok podstatných pre\nposúdenie primeranosti zmluvnej pokuty, teda aby sa dala posúdiť hodnota zabezpečovanej povinnosti\na následne primeranosť zmluvnej pokuty, ktorou je splnenie tejto povinnosti zabezpečené. Čo však\npovažuje za dôležité uviesť v rámci tejto dovolacej otázky je, že pri úvahách o primeranosti zmluvnej\npokuty a prípadnom využití moderačného práva by sa mal súd zaoberať všetkými relevantnými\nokolnosťami prípadu. Súd by sa mal zamerať nielen na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti,\nale aj na iné skutočnosti (napr. hospodársku pozíciu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob\nzapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy, reciprocitu zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka, ako aj na\nskutočnosť, či došlo k vzniku škody alebo nie a pod.) (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8.\ndecembra 2010, sp. zn. 2Obdo/39/2010).\n130. Dovolací súd k prvým dvom dovolacím otázkam spoločne uvádza, že na to, aby ich mohol meritórne\nzodpovedať, musel by najskôr sám vykonať výklad Zmluvy o obchodnej spolupráci, ustáliť jej charakter\na obsah a následne na základe vlastného, prvýkrát vykonaného výkladu zmluvy zvoliť príslušný právny\nrežim a posúdiť právne závery súdov nižšieho stupňa. Takýto postup by presahoval rámec dovolacieho\nprieskumu. Úlohou dovolacieho súdu nie je nahradiť nedostatočné právne posúdenie súdov nižšej\ninštancie, ale preskúmať právne závery, ktoré boli v konaní riadne prijaté a odôvodnené. Existencia\nzmätočnostnej vady sama osebe nebráni riešeniu právnej otázky, pokiaľ povaha konkrétnej vady\n\numožňuje dovolaciemu súdu takúto otázku vyriešiť. Povaha zmätočnostnej vady konštatovaná pri\ndovolacom dôvode § 420 písm. f/CSP (viď odôvodnenie vyššie) však dovolací prieskum správnosti\nzáverov o prvej a druhej dovolacej otázke, neumožňuje.\n131. Dovolací prieskum správnosti právneho záveru odpovede na tretiu dovolaciu otázku však povaha\nzmätočnostnej vady umožňuje a odpoveď na ňu je aj pre ďalší postup súdov v konaní jednou\nz kľúčových. V tretej dovolacej otázke sa dovolatelia pýtajú, či je realizovanie moderačného práva\nsúdu pri neprimerane vysokej zmluvnej pokute podmienené návrhom strany sporu na moderáciu\nzmluvnej pokuty. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na znenie § 301 ObchZ, podľa ktorého prvej\nvety „Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam\nzabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia\nporušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.“. V súvislosti s moderačným\noprávnením súdu upraveným v citovanom § 301 ObchZ sa dovolací súd stotožňuje len s časťou dôvodov\nodvolacieho súdu k tejto otázke, a to s konštatovaním, že § 301 ObchZ má kogentný charakter (§ 263\nObchZ), pričom kogentnosť citovaného ustanovenia vyjadruje, že sporové strany nemôžu zabrániť v\naplikácii moderačného práva (nemôžu sa od neho zmluvne odchýliť, ani jeho aplikáciu vylúčiť), ak má\nsúd za to, že sú splnené všetky podmienky na jeho aplikáciu. V ďalších úvahách týkajúcich sa tohto\noprávnenia súdu sa však už dovolací súd nestotožňuje s odvolacím súdom s výnimkou poznamenania,\nže v právnej doktríne nie je jednoznačné, kedy súd uvedené oprávnenie môže využiť, či dotknutá\nzmluvná strana musí jeho využitie súdu navrhovať alebo k nej súd pristúpi ex offo. Táto otázka nebola\ndoposiaľ ani judikatórne ustálená. Dovolací súd konštatuje, že v tejto časti dovolania podľa § 421 ods.\n1 písm. b/ CSP tretiapoložená otázka zakladá prípustnosť dovolania z tohto dovolacieho dôvodu.\n132. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že § 301 Obchodného zákonníka nedáva odpoveď\nna otázku, či sa moderačné právo súdu aplikuje na návrh, alebo ex-offo. Odvolací súd vychádzal z\ntoho, že aj keď bola táto otázka v rámci rozhodovania súdu prvej inštancie sporná, súd prvej inštancie\nskúmal primeranosť zmluvnej pokuty a keďže dospel k záveru o primeranosti zmluvnej pokuty, na jej\nmoderáciu nebol daný dôvod. Konštatoval však, že návrh na moderáciu zmluvnej pokuty bol podaný až v\nodvolacom konaní, teda po zákonnej koncentrácii konania, preto na takýto návrh odvolací súd prihliadať\nnemohol. Odvolací súd totiž mal za to, že moderačné oprávnenie môže súd využiť len na základe návrhu\ndotknutej strany sporu v rámci aplikácie prostriedkov procesnej obrany v zákonom určenej koncentrácii\nkonania (§ 154 CSP).\n133. V tejto súvislosti dovolatelia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo\n3853/2007 z 10. januára 2008, podľa ktorého „Vyjdou-li v průběhu řízení najevo skutečnosti, které\nodůvodňují závěr, že smluvní pokuta je nepřiměřené vysoká, může ji soud snížit i bez návrhu dlužníka\n(§ 301 obch. zák.).“Z odôvodnenia tiež vyplýva konštatovanie v znení „Odvolací soud dospěl rovněž k\nnesprávnému právnímu závěru, že námitka moderace smluvní pokuty vznesená až u odvolacího soudu\nje uplatněním nového nároku a že se proto tímto návrhem na moderaci smluvní pokuty nebude zabývat.\nPovinností soudu je, a to i odvolacího, posoudit, zda jsou dány podmínky moderace smluvní pokuty\nve smyslu § 301 obch. zák. existují-li důvody nepřiměřenosti smluvní pokuty, bez ohledu na to, zda\nněkterý z účastníků použití moderačního práva soudu navrhne. Návrh účastníka (nikoli nárok) na snížení\nsmluvní pokuty není uplatněním nové skutečnosti ve smyslu § 205a a § 211 O. s. ř.“. Dovolací súd\nuvádza, že toto rozhodnutie netvorí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, preto naň odvolací\nsúd nemal povinnosť prihliadnuť. Naviac hoci znenie § 301 ObchZ máme s českou právnou úpravou\nrovnaké (preto úvahy pri jeho aplikácii súdmi Českej republiky nás môžu významne inšpirovať), v rámci\nprocesných pravidiel, toto rozhodnutie bolo prijaté v súdnom procese podľa iného procesného predpisu Občanský soudní řád (u nás predchádzajúci procesný predpis - O.s.p.) ako je účinný procesný predpis v\nSlovenskej republike, a to Civilný sporový poriadok - CSP - ovládaný, okrem iného, princípom formálnej\npravdy, koncentrácie súdneho konania a vyžadujúci procesnú aktivitu sporových strán uplatňovaním\nprostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Medzi takéto prostriedky patria najmä skutkové\ntvrdenia (§ 150 CSP), popretie skutkových tvrdení protistrany (§ 151 CSP), návrhy na vykonanie dôkazov\n(§ 185a nasl. CSP), námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov, ale aj hmotnoprávne\nnámietky (§ 152 CSP) ako právne úkony strany sporu spôsobujúce zmenu, zánik alebo oslabenie práva\nprotistrany. Tieto prostriedky procesnej obrany a procesného útoku sú v zmysle CSP strany sporu\npovinné uplatniť včas v rámci sudcovskej, prípadne zákonnej koncentrácii konania (§ 153 a § 154 CSP).\n\n134. Medzi takúto hmotnoprávnu námietku, ako prostriedok procesnej obrany žalovaného patrí\naj námietka neprimeranosti zmluvnej pokuty, ktorú si v tomto prípade žalovaný už v priebehu\nprvoinštančného konania uplatnil. Pokiaľ žalovaný takúto námietku neprimeranosti zmluvnej pokuty\nvznesie, podporí ju skutkovými tvrdeniami a návrhmi dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, súd\nsa touto námietkou musí zaoberať a primeranosť zmluvnej pokuty posúdiť. Žalovaný zároveň s touto\nnámietkou nemusí uplatniť konkrétnu výšku zmluvnej pokuty, ktorú považuje za primeranú, táto výška\ntotiž závisí od úvahy súdu alebo môže závisieť aj od znaleckého posudku. Rovnako pre aplikáciu §\n301 ObchZ súdom nie je potrebné uplatniť návrh na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty,\npretože to, že súd môže neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť až do výšky škody, ktorá vznikla\ndo doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta,\nvyplýva priamo z toho ustanovenia Obchodného zákonníka ako dôsledok neprimerane vysokej zmluvnej\npokuty. Ustanovenie § 301 ObchZ v samotnom svojom texte ani podanie takého návrhu na uplatnenie\nmoderačného práva súdu, nevyžaduje, dokonca nevyžaduje ani vznesenie námietky neprimeranosti\nzmluvnej pokuty. Ide o právo, ktorým disponuje súd, ak zistí v súdnom konaní, že zmluvná pokuta\nje neprimerane vysoká. Účelom tohto ustanovenia je, že ak je zistená skutočnosť o neprimeranosti\nzmluvnej pokuty má súd oprávnenie ju znížiť, pretože zmluvná pokuta nemá slúžiť na dosiahnutie\nneprimeraného zisku, ale ako nástroj zabezpečujúci riadne plnenie zmluvných povinností zo strany\nzmluvného partnera. Ako už bolo uvedené neprimerane vysoká zmluvná pokuta nespôsobuje neplatnosť\njej dojednania, ale vznik tohto moderačného oprávnenia súdu.\n135. V odpovedi na položenú dovolaciu otázku dovolací súd uvádza, že vznesenie námietky\nneprimeranosti výšky zmluvnej pokuty v rámci procesnej obrany žalovaného voči uplatnenému nároku\nna zaplatenie zmluvnej pokuty v súdnom konaní postačuje na realizáciu moderačného práva súdu\npodľa § 301 Obchodného zákonníka, a\npo ustálení vzniku práva na zmluvnú pokutu a zistení\nneprimeranosti jej výšky. Nemalo by totiž žiaden význam a odporovalo by logike uplatnenia námietky\nneprimeranosti zmluvnej pokuty, že by strana sporu nesledovala touto námietkou jej zníženie podľa\n§ 301 ObchZ. V zmysle procesných pravidiel vyplývajúcich z Civilného sporového poriadku sa však\npri nedostatku procesnej obrany žalovaného voči výške žalobou uplatnenej zmluvnej pokuty, súd jej\nneprimeranosťou zaoberať ex offo nemusí. Obdobne je to napr. aj pri vznesení námietky premlčania\nsa práva žalobcu uplatneného žalobou, taktiež ňou žalovaný sleduje nepriznanie uplatneného práva,\nteda zamietnutie žaloby v časti alebo v celku premlčaného práva, pričom výslovne takýto dôsledok\nposúdenia vznesenej námietky premlčania súdom, nemusí navrhovať. Postačuje vznesenie námietky\npremlčania sa uplatneného práva, ktorej vznesenie v prípade premlčania vyžaduje § 100 ods. 1\nObčianskeho zákonníka, aby na premlčanie mohol súd prihliadnuť a vyvodiť zákonom stanovený\ndôsledok, ktorým je nepriznanie premlčaného práva. V prípade neprimerane vysokej zmluvnej pokuty\nje zákonom predpokladaný dôsledok jej zníženie súdom, ktoré súd môže realizovať až do výšky\nškody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje\nzmluvná pokuta. Dovolací súd pre vyššie uvedené dôvody uzatvára, že záver odvolacieho súdu, že sa\nnemohol zaoberať odvolacími námietkami smerujúcimi k nesprávnemu právnemu záveru o primeranosti\nvýšky zmluvnej pokuty, pretože žalovaní návrh na uplatnenie moderačného práva súdu podali až v\nodvolacom konaní, teda po zákonnej koncentrácii konania, hoci v konaní neprimeranosť výšky zmluvnej\npokuty od počiatku namietali, je nesprávny.\n136. Vzhľadom na vyššie uvedenú odpoveď na tretiu dovolaciu otázku dovolací súd konštatuje\ndôvodnosť dovolania žalovaných v časti tretej dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.b) CSP.\n137. Podľa § 449 ods. 1 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší.\nDovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením\nrozhodnutia odvolacieho súdu (ods. 2).\n138. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd konštatoval dôvodnosť podaného dovolania podľa § 420 písm.\nf) CSP, ako aj konštatoval dôvodnosť dovolania v časti tretej dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP, dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil.\n139. Dovolací súd s prihliadnutím na čl. 17 Základných princípov CSP konštatuje, že nápravu nemožno\ndosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, a preto dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu\nprvej inštancie podľa § 449 ods. 2 CSP v spojení s jeho opravným uznesením a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne\n\nposúdiť celý predmet sporu ako vzájomne súvisiaci celok, vychádzajúc z pokynov dovolacieho súdu\nvysloveného v tomto rozhodnutí.\n140. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade posúdiť a riadne odôvodniť\ncharakter Zmluvy o obchodnej spolupráci (vysporiadať sa s námietkami žalovaných v tomto smere),\nnásledne po závere, že ide o obchodnoprávny vzťah, vykonať výklad Zmluvy o obchodnej spolupráci\nv súlade s § 266 ObchZ ako celok, zistiť právne relevantný úmysel zmluvných strán, zohľadniť\nhospodársky účel a povahu zmluvy a okolnosti uvedené v § 266 ods. 3 ObchZ, prípadne vyhodnotiť\npochybnosti podľa § 266 ods. 4 ObchZ. Pri tomto výklade bude potrebné zamerať sa detailnejšie na\nustálenie obsahu dohody o zmluvnej pokute, jej určitosť a na akú povinnosť sa vzťahuje, následne či\ndošlo k jej porušeniu zo strany žalovaného 1/ a ak dospeje k záveru, že nárok na zmluvnú pokutu\nvznikol, posúdiť jej primeranosť. Vo vzťahu k nároku voči žalovanému 2/ bude potrebné posúdiť a riadne\nodôvodniť platnosť vzniku ručiteľského záväzku.\n141. Pri zrušení meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a v súvislosti s\ntým aj výrokov o náhrade trov konania, bolo potrebné zrušiť aj rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúce\nsa výšky priznaných trov konania a trov právneho zastúpenia. Je tomu tak preto, že ide o závislé výroky\nod rozhodnutia vo veci samej, pri zrušení ktorého, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, dotknuté\nuznesenia Okresného súdu Banská Bystrica uvedené vo výroku II. tohto rozhodnutia dovolacieho súdu,\nzostali bez základu.\n142. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP).\n143. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}