Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/142/2025 z 29. 9. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 1Cdo/142/2025 5823200378 29. 09. 2026 JUDr. Erika Šobichová ECLI:SK:NSSR:2026:5823200378.1

Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: D. S., nar. XX. D. XXXX, Z. H. XXX, právne zastúpeného advokátom Mgr. Igorom Paliderom, so sídlom Zubrohlava, Klinec II č. 215/29, IČO: 37 801 635, proti žalovanej: Q. A.P., rod. J., nar. XX. D. XXXX, Z. H. XXX, právne zastúpenej spoločnosťou LALINSKÝ ADVOKÁT s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Žilina, Kálov 653/23-2, IČO: 47 253 096, o určenie vlastníckeho práva k pozemku a o vzájomnej žalobe o odstránenie betónového plota, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 13C/16/2023, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2025 sp. zn. 11Co/73/2024, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) rozsudkom určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti CKN parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 7 m2 vytvorenej Geometrickým plánom č. 3C/2/2020-19/2020 vyhotoveným O.. D. H. dňa 10.08.2020, úradne overeným Okresným úradom Námestovo, katastrálny odbor dňa 30.10.2020, z pôvodnej CKN parc. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 417 m2 zapísanej na LV č. XXX, k. ú. Z. H. s tým, že Geometrický plán č. 3C/2/2020-19/2020 vyhotovený O.. D. H. dňa 10.08.2020, úradne overený Okresným úradom Námestovo, katastrálny odbor dňa 30.10.2020, sa stal súčasťou tohto rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku), vzájomnú žalobu žalovanej zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku) a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III. napadnutého rozsudku). 1.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie mal za preukázané a medzi stranami nesporné, že žalovaná je evidovaná ako výlučná vlastníčka pozemku parcela č. XXXX zapísaného na LV č. XXX, k. ú. Z. H., a taktiež, že časť predmetného pozemku a to v šírke cca 30 cm a dĺžke cca 22 m je zastavaná plotom žalobcu, ktorý je vlastníkom susediacej parcely č. XXXXX/X. Za sporný nepovažoval ani nadobúdací titul, na základe ktorého obe sporové strany nadobudli vlastníctvo k pozemkom, pričom poukázal na to, že v obidvoch prípadoch to bolo na základe darovacích zmlúv spísaných formou notárskej zápisnice s tým, že žalobca nadobudol svoj pozemok darovaním v roku 1999 a žalovaná v roku 1974. Za spornú vyhodnotil skutočnosť, či žalobca mohol nadobudnúť spornú časť pozemku, označenú v geometrickom pláne ako parc. č. XXXX/X, vydržaním. 1.2. Primárne sa zaoberal otázkou danosti naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení v kontexte ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom danosť naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vzhliadol v tom, že otázka vlastníctva pozemku označeného ako parc. č. XXXX/X môže byť (vzhľadom na súčasný zápis vlastníctva v katastri

nehnuteľností v prospech žalovanej) vyriešená len rozhodnutím súdu, čím dôjde ak k zosúladeniu právneho a skutočného stavu v katastri nehnuteľností. 1.3. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplynulo, že žalovaná počas celého konania namietala absenciu nadobúdacieho titulu, od ktorého by žalobca mohol odôvodňovať vlastnícke právo k pozemku parcela č. XXXX/X, poukazujúc pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.04.2021, ktorý sa vyjadril v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa. Zdôraznil, že v posudzovanej veci žalobca neodvodzoval vlastnícke právo od absolútne neplatného právneho úkonu ale od darovacej zmluvy z roku 1999, v zmysle ktorej nadobudol okrem iného vlastníctvo k parcele č. XXXX/X (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu odôvodnia vyplýva, že správne malo byť uvedené „č. XXXXX/X“) zapísanej na LV č. XXXX. Uznal, že predmetom darovacej zmluvy nebola aj sporná novovytvorená parcela, avšak z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nadobudol pozemky oplotené a ich súčasťou bola aj táto sporná parcela. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že žalobca nepostavil nový plot na starých základoch a pri jeho stavbe sa posunul do jej dvora, čo spôsobilo stav, kedy sporná parcela č. XXXX/X tvorí súčasť oploteného pozemku žalobcu, poukázal na to, že uvedenú skutočnosť začala žalovaná namietať až na pojednávaní, a preto sa jednalo o novú skutočnosť, na ktorú by súd vzhľadom na koncentráciu konania neprihliadal. Napriek uvedenému (nad rámec predchádzajúceho záveru) konštatoval, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti, t. j. že by žalobca nerešpektoval hranicu pôvodného plota a túto posunul do pozemku parcela č. XXXX, ktorý je v jej vlastníctve. Výpovede žalovanej ako aj výpovede svedkov považoval súd prvej inštancie za účelové a to aj s poukazom na predchádzajúce písomné vyjadrenia žalovanej, kedy neuviedla tieto pre ňu veľmi podstatné skutočnosti spochybňujúce dobromyseľnosť žalobcu. V danej súvislosti poukázal na to, že žalovaná sa na pojednávaní nevedela vyjadriť, kde presne stál pôvodný plot, napriek tomu, že si bola istá, že nový plot nestál na základoch pôvodného plota. Vychádzal z toho, že aj vedomosti svedka J. ohľadne toho, že bol plot posunutý, resp. že by žalovaná alebo jej rodinní príslušníci vyzývali žalobcu na odstránenie plota, boli len sprostredkované a tento sám uviedol, že počul, ako sa o tom doma rozprávajú, resp. že prišiel ďalší švagor, ktorý ich na posun plota upozornil, avšak sám súdu nevedel uviesť hranicu pôvodného plota. Súd prvej inštancie súčasne nevzhliadol dôvodnosť ani v tvrdení žalovanej, že žalobca vykonal všetky úkony k tomu, aby nebolo možné preukázať, kde stál pôvodný plot, nakoľko žalobca postavil nový plot v roku 2008, teda v čase, kedy už bola pokročilejšia technika a žalovanej nič nebránilo zaobstarať fotografiu, resp. iný dôkaz, ktorým by preukázala svoje tvrdenia. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že ak žalovaná alebo jej manžel, ako to tvrdí, namietali, že žalobca postavil plot na jej pozemku, čo im podľa ich tvrdení žalobca aj potvrdil, mohli o uvedenom prinajmenšom spísať nejaký záznam, resp. sa dožadovať nápravy na správnom orgáne alebo na polícii. Z dôvodu, že žalovaná nepredložila v spore žiadny dôkaz o tom, že starý plot stál na inom mieste ako súčasný plot žalobcu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že uvedené námietky žalovanej zostali iba v rovine tvrdení. 1.4. Vyhodnotiac uvedené sa súd prvej inštancie zaoberal splnením podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany žalobcu. Vychádzal z toho, že žalobca počas celého konania tvrdil, že nemal dôvod pochybovať o vlastníckom práve k spornému pozemku, pretože tento nadobudol v oplotenom stave ako súčasť parcely č. XXXXX/X od právnych predchodcov, ktorí boli ako vlastníci riadne evidovaní v katastri nehnuteľností, ako aj z toho, že od uzatvorenia darovacej zmluvy v roku 1999 a ani predtým žalovaná nenamietala vlastnícke právo žalobcu k spornému pozemku, ktorý bol pôvodne oplotený dreveným plotom postaveným v roku 1974 právnymi predchodcami strán sporu a následne v roku 2008 rekonštruovaný žalobcom. 1.5. Dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal dobromyseľnosť a oprávnenosť držby počas zákonom stanovenej 10 ročnej vydržacej doby, keďže tento sa uchopil držby sporného pozemku 27.04.1999 na základe darovacej zmluvy s tým, že v konaní nebolo preukázané prerušenie tejto doby až do roku 2018, kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. Potom vychádzal z premisy, že prelomiť ochranu dobrej viery nadobúdateľa možno len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Riadiac sa uvedenými východiskami potom posudzoval otázku dobromyseľnej držby žalobcu, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na pomer výmery zdedenej a domnelej parcely, ktorá má v reálnom stave šírku 30 cm a dĺžku 22 m, a ktorá výmera navyše predstavovala ucelený celok s parcelou č. XXXX/ X (poznámka odvolacieho súdu: z obsahu spisu vyplýva, že správne malo byť uvedené „č. XXXXX/

X“) nadobudnutou na základe darovacej zmluvy, bola držba žalobcu oprávnená a jednalo sa v danom prípade o ospravedlniteľný omyl. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje, pričom ide o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. V danej súvislosti poukázal na závery súdnej praxe vzťahujúce sa na prípady, keď niekto nadobudne vlastnícke právo k pozemku, respektíve jeho časti a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku. Uzavrel, že v takom prípade právnym titulom držby je nadobúdací titul ku skutočne vlastneným pozemkom, v danom prípade darovacia zmluva, a i keď ide o tzv. putatívny titul, takýto titul je postačujúci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/299/2021 zo dňa 29.05.2023 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/4663/2010. Súčasne poukázal na to, že súdu boli predložené dva znalecké posudky, kedy znalecký posudok predložený žalobcom konštatoval chybné meranie O.. P. pri vyhotovení Geometrického plánu č. 400/98 a znalecký posudok predložený žalovanou, v ktorom tento uviedol, že predmetný geometrický plán je správny a vlastnícka hranica medzi pozemkami parc. č. XXXX a XXXXX/X je znázornená totožne ako v Geometrickom pláne T.. T. č. 17/2018. Z uvedeného ustálil, ani znalci, ktorí sú osobami vykonávajúcimi znaleckú činnosť na základe odborných vedomostí, sa nevedeli zjednotiť na závere, či došlo, resp. nedošlo k posunu spornej parcely v neprospech žalobcu (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť uvedené „žalovanej“), keďže pri vyhotovení znaleckých posudkov využili rozdielnu metodiku, a preto podľa súdu prvej inštancie nemožno žalobcovi vyčítať, že nezistil rozdiel medzi výmerou oploteného pozemku a výmerou zapísanou v katastri nehnuteľností. 1.6. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná od 27.04.1999, kedy sa žalobca na základe darovacej zmluvy uchopil držby aj sporného pozemku, t. j. parcely č. XXXX/X, u žalobcu namietala, že táto časť pozemku je jej výlučným vlastníctvom a uvedenú skutočnosť nemal preukázanú ani následne po postavení plota v roku 2008, nakoľko z výpovede žalovanej a ani svedkov nevyplynulo, že by títo namietali, že žalobcom postavený plot je na ich pozemku. V danej súvislosti konštatoval, že žalovaná uviedla, že sa žalobcu opýtala, načo robí nový plot, keď je tam ten starý a svedok A. sa zase opýtal, či to má žalobca postavené dobre a či má geometrický plán, avšak súčasne uviedol, že mu žalobca povedal, že staval na starých základoch. Ďalej poukázal na to, že z výpovede svedkov vyplynula aj tá skutočnosť, že na odstránenie plota začali žalobcu vyzývať až po tom, ako sestra žalovanej dala v roku 2018 vyhotoviť geometrický plán týkajúci sa susediaceho pozemku, a preto pokiaľ by aj tvrdenia žalovanej boli pravdivé, podľa súdu prvej inštancie nelogicky vyznieva tolerovanie daného stavu až do roku 2018. Z uvedeného vyvodil, že v prípade, ak by geometrický plán vypracovaný nebol, obe sporové strany by naďalej užívali svoje pozemky v stave, v akom ich užívajú desaťročie, napriek tomu, že tento stav nie je v súlade so stavom katastrálnym. 1.7. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca splnil zákonom stanovené predpoklady vydržania, čím sa stal vlastníkom parcely č. XXXX/X vytvorenej Geometrickým plánom č. 3C/2/2020-19/2020 zo dňa 10.08.2020, a preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 1.8. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z toho, že žalobca nadobudol pozemok parcela č. XXXX/X vydržaním, posúdil vzájomnú žalobu žalovanej ako nedôvodnú, a túto zamietol z dôvodu, že žalovaná stratila vlastnícke právo k spornej časti pozemku, čím nie je v konaní aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o odstránenie stavby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vyslovil pochybnosti, či by samotné odstránenie betónového plota bolo vzhľadom na okolnosti danej veci, ako aj hodnotu plota, účelné. 1.9. Súd prvej inštancie ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania neakceptoval, pričom poukázal na to, že pokiaľ išlo o návrh žalobcu na vypočutie svedkov, tak uvedení svedkovia predložili v konaní čestné prehlásenie, v ktorom sa vyjadrovali práve k užívaniu sporného pozemku žalobcom, a preto podľa názoru súdu prvej inštancie, by do konania nepriniesli nové skutočnosti a to aj s poukazom na protichodné tvrdenia strán sporu a vypočutých svedkov. Pokiaľ ide o návrh žalovanej predvolať na pojednávanie geodetku O.. P., súd prvej inštancie poukázal na to, že znalkyňa vyhotovovala geometrický plán v roku 1998, a preto považoval za takmer nepredstaviteľné, aby si táto pamätala okolnosti súvisiace s meraním pozemku žalobcu, najmä kde stál pôvodný plot a ako tento vyzeral, a preto považoval takéto dokazovanie za neúčelné, nakoľko by súd len samotnú výpoveď znalkyne nemohol bez ďalších dôkazov považovať, vzhľadom na uplynutie času od vyhotovenia geometrického plánu (t. j.26 rokov), za hodnovernú. Pokiaľ

ide o nevykonanie dokazovania výsluchom svedka D. Z. a pani T., súd tieto dôkazy nevykonal z dôvodu, že výpoveď D. Z. by opätovne zostala len v rovine tvrdení, ktoré by žalobca poprel a pani T. by sa mala vyjadrovať k veciam, ktoré sa stali tesne pred podaním žaloby, resp. po podaní žaloby, t. j. po tom, ako žalobcovi uplynula 10 ročná vydržacia doba, ktorá začala plynúť v roku 1999. Vo vzťahu k návrhu na vykonanie obhliadky na mieste samom, súd prvej inštancie poukázal na to, že mal k dispozícii dostatok fotografií na to, aby si mohol urobiť predstavu o tom, kde sa sporný pozemok nachádza ako aj to, kde je postavený plot. Vzhľadom na predmet sporu a námietky žalovanej, že nový plot nestojí na základoch starého plota, kedy sama žalovaná nevedela uviesť, kde sa starý plot nachádzal, dospel k záveru, že nie je potrebné, aby bola vykonaná obhliadka na mieste samom, keďže by sa predmetnou obhliadkou, vzhľadom na skutočnosť, že bol nový plot postavený v roku 2008, nič nedocielilo. 1.10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný, pretože súd prvej inštancie žalobe vyhovel a vzájomnú žalobu zamietol, priznal voči neúspešnej žalovanej právo na plnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t. j. žalovanou, keďže súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a vzájomnú žalobu žalovanej zamietol a to včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch I., II. ako aj v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 2.2. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní bližšie nevymedzila subsumpciu odvolacích dôvodov pod dôvody prezumované v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP, keď ňou uvádzané odvolacie dôvody (podľa ich obsahu) možno subsumovať pod písmená b), d), f), h) a g) predmetného ustanovenia. 2.3. Pokiaľ žalovaná poukazovala na existenciu odvolacích dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. a) CSP, prípadne § 365 ods. 1 písm. e) CSP, odvolací súd poukazuje na to, že tieto odvolacie dôvody bližšie v odvolaní nijakým spôsobom nevymedzila, keď jednak nevymedzila dôvody, v čom vzhliada dôvody pre nenaplnenie procesných podmienok konania a súčasne v odvolaní nijakým spôsobom nekonkretizovala, ktoré dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností súd prvej inštancie v konaní nevykonal. Z uvedených dôvodov sa potom odvolací súd uvedenými odvolacími dôvodmi ďalej ani nezaoberal. 2.4. Žalovaná v odvolaní namietala arbitrárnosť a neodôvodnenosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v čom vzhliadala porušenie jej práva na spravodlivý proces, pričom súčasne poukazovala na to, že uvedené rozhodnutie vzhľadom na absentujúce predbežné právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie je rozhodnutím prekvapivým. 2.5. Odvolaciu námietku žalovanej o nedostatočnom odôvodnení, nepreskúmateľnosti ako aj arbitrárnosti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že podľa názoru žalovanej sa súd prvej inštancie k viacerým argumentom (špecifikovaným v bode III. odvolania žalovanej) vyjadril len rámcovo, prípadne vôbec, odvolací súd vyhodnotil v kontexte vyššie vyslovených premís ako nedôvodnú. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, nakoľko súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery,

z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, o z akých ustanovení právnych predpisov jeho rozhodnutie vychádzalo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 2.6. Pokiaľ žalovaná súčasne namietala prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu absencie právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie, keď poukázala na to, že dôkazom toho je zápisnica z pojednávania, v ktorej sa toto predbežné právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie nenachádza, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú, pričom poukazuje na stranu 6 zápisnice o pojednávaní súdu prvej inštancie zo dňa 05. januára 2024, z ktorej jednoznačne vyplýva, že „podľa § 181 ods. 2 CSP sudkyňa uviedla, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, čo je nesporné a predbežné právne posúdenie veci“. Odvolací súd súčasne za účelom zistenia obsahu predbežného právneho posúdenia veci sa oboznámil s audiozáznamom z predmetného pojednávania, pričom je zrejmé, že v rámci časovej stopy od 57 minút 49 sekúnd až 1 hodina 1 minúta a 16 sekúnd bolo zo strany súdu vykonané upovedomenie v zmysle § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku. 2.7. Navyše odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry vyšších súdnych autorít absencia predbežného právneho posúdenia nezakladá dôvod porušenia práva strany sporu na spravodlivý proces. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/214/2021 zo dňa 24.03.2023 vyplýva, že „...Najvyšší súd už viac krát uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020, 7Cdo/45/2020, 7Cdo/111/2020, 9Cdo/139/2021, 9Cdo/317/2021) a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z judikatúry ústavného súdu (sp. zn. IV. ÚS/16/2012) tiež vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 OSP (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. ... Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom účastník konania (teraz strana sporu) v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať (ne)správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011, 7Cdo/102/2011, 2Cdo/226/2011).“ Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval uvedenú odvolaciu námietku ako nedôvodnú. 2.8. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa: Žalovaná v odvolaní primárne namietala závery súdu o splnení podmienok na vydržanie pozemku novovytvorená parcela CKN č. XXXX/X z dôvodu absencie právneho titulu žalobcu pre nadobudnutie vlastníckeho práva k tomuto pozemku, pričom zdôrazňovala, že v predmetnom spore sa jedná o pozemky v CKN stave, ktorých hranice, rozloha a vlastníctvo sú podľa Katastrálneho zákona záväzné s tým, že žalobca ani jeho právni predchodcovia nikdy nezískali do vlastníctva časť pozemku parcela CKN č. XXXX, ktorá je od roku 1974 v jej výhradnom vlastníctve a zodpovedá pozemku parcela CKN č. XXXX/X. V tejto súvislosti poukázala na to, že právni predchodcovia žalobcu získali pozemok parcela CKN č. XXXXX/ X (vrátane častí 2 a 3 Geometrického plánu č. G-400/98) o výmere 603 m2 a pozemok CKN č. XXXXX/X o rozlohe 43 m2 (časť 1 Geometrického plánu č. G-400/98) celkovo 646 m2, ktoré následne darovali žalobcovi, pričom v osvedčení o držbe, na základe ktorej bolo osvedčené vlastníctvo právnych predchodcov žalobcu, ani v geometrickom pláne, ktorý bol podkladom pre osvedčenie o držbe, nie je zahrnutý pozemok CKN parcela č. XXXX/X. 2.9. Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd primárne poukazuje na to, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak je daný domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide teda o to, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny titul patrí. Takýmto právnym titulom môže byť aj titul nadobudnutia pozemku susediaceho (zo zmluvy, zo zákona) s pozemkom, ku ktorému má byť vlastníctvo vydržané. Odvolací súd (v zhode so závermi vyšších súdnych autorít; porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo/150/2014) poukazuje na to, že ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti sa uchopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tento časti, keď jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti držby držiteľa je v takom prípade aj pomer plochy nadobúdaného a skutočne držaného pozemku. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje, že spôsobilým predmetom vydržania vlastníckeho práva je aj pozemok, ktorý je časťou inej parcely. Predmetom vydržania, ako špecifického spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva, môže byť aj spoluvlastnícky podiel na veci, ktorý je tiež predmetom občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka (k tomu porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/27/2005). 3. S poukazom na uvedené, v zhode so závermi súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na body 33. a 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázal dobromyseľnosť a oprávnenosť držby počas zákonom stanovenej desaťročnej vydržacej doby, nakoľko sa uchopil držby sporného pozemku dňa 27.04.1999 na základe darovacej zmluvy a súd prvej inštancie nemal v spore preukázané prerušenie plynutia tejto doby až do roku 2018, kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca nadobudol sporný pozemok v oplotenom stave ako súčasť pozemku parcela CKN č. XXXXX/X od svojich právnych predchodcov, ktorí boli ako vlastníci riadne evidovaní v katastri nehnuteľností. V nadväznosti na uvedené upriamuje pozornosť na jedno z rozlišujúcich kritérií oprávnenej a neoprávnenej držby a to, že posúdenie toho, či držiteľ (v posudzovanom prípade žalobca) je/bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa a táto dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pritom oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod a stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti, bol dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). 3.1. V prejednávanom spore, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie, bola týmto putatívnym titulom darovacia zmluva spísaná vo forme Notárskej zápisnice N44/99, Nz 35/99 zo dňa 27.04.1999, na základe ktorej nadobudol žalobca od svojich rodičov D. S. st. a D. S. pozemok parcela CKN č. XXXXX/X o výmere 603 m2 v obci Z. H. a to v oplotenom stave, pričom sporná časť pozemku bola oplotená v rámci plochy tvorenej pozemkami, ktoré bol darované žalobcovi jeho právnymi predchodcami. V zhode so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd má za to, že vzhľadom na pomer výmery zdedenej a domnelej parcely, ktorá má v reálnom stave šírku cca 30 cm a dĺžku (o niečo väčšiu ako) 22 m, ktorá výmera navyše predstavovala ucelený celok s pozemkom parcela CKN č. XXXXX/X, bola držba žalobcu oprávnená a tento konal v ospravedlniteľnom skutkovom omyle. V konkrétnostiach prejednávaného sporu súd prvej inštancie správne poukazoval aj na to, že v spore boli predložené dva znalecké posudky, kedy znalecký posudok predložený žalobcom konštatoval chybné meranie O.. P. pri vyhotovení Geometrického plánu č. 400/98 a znalecký posudok predložený žalovanou uviedol, že je predmetný geometrický plán správny a vlastnícka hranica medzi pozemkami CKN č. XXXX a XXXXX/X je znázornená totožne ako v Geometrickom pláne T.. T. č. 17/2018, z čoho vyvodil, že ani znalci, ktorí sú osobami vykonávajúcimi znaleckú činnosť na základe odborných vedomostí, sa nevedeli zjednotiť v závere, či došlo, resp. nedošlo k posunu spornej parcely v neprospech žalovanej, keďže pri vyhotovení znaleckých posudkov využili rozdielnu metodiku. Z uvedeného možno vyvodiť, že nevedomosť žalobcu o užívaní časti susediaceho pozemku nebola založená na skutočnostiach pre neho zjavne rozpoznateľných, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť pochybnosti o dobromyseľnosti držby. 3.2. V kontexte vyššie uvedených záverov neobstojí námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ňou predloženým dôkazom a to Znaleckým posudkom O.. Š. č. 10/2023, keď rozhodnou pre posúdenie dobromyseľnosti žalobcu, ako podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému pozemku vydržaním, bolo to, či žalobca konal v ospravedlniteľnom omyle, t. j. v presvedčení že sporný pozemok mu patrí, a teda závery vyplývajúce z predmetného znaleckého posudku nemôžu mať skutkovú ani právnu relevanciu, nakoľko iba konštatujú objektívny stav zamerania spornej hranice pozemkov. 3.3. Pokiaľ žalovaná poukazovala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR [4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010,

2Cdo/207/2005 a 6MCdo/5/2010], odvolací súd má za to, že odkaz na uvedené rozhodnutia je vzhľadom na odlišné právne a skutkové východiská, ktoré boli posudzované Najvyšším súdom SR v predmetných konaniach (v porovnaní s posudzovanou vecou), nenáležitý, pričom obdobnou skutkovou situáciou ako v prejednávanom spore sa Najvyšší súd SR zaoberal v uznesení sp. zn. 4Cdo/150/2014 zo dňa 22.06.2016. V prejednávanej veci (tak ako je už vyššie uvedené) nebolo sporné, že žalobca držbu sporného pozemku odvodzoval od vlastníctva susediaceho pozemku, ktorý nadobudol na základe platného právneho titulu, a to darovacej zmluvy a oprávnenosť držby odvodzoval od presvedčenia (animus possidendi), že mu sporný pozemok patrí, konkrétne, že sporný pozemok tvorí súčasť pozemku, ktorý mu bol darovaný jeho rodičmi. 3.4. Bez ohľadu na vyššie uvedené, okrajovo však odvolací súd vo vzťahu k predmetnému odkazu na judikatúru Najvyššieho súdu SR poukazuje na (aktuálny) rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024, ktorou sa Najvyšší súd SR odklonil od judikatúry, na ktorú poukazovala žalovaná, pričom poukázal na to, že „... Judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam (bod 12.3 až 12.3.3), ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok právneho titulu (napríklad ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. ... Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“. Aj v kontexte predmetnej aktuálne sa vyvíjajúcej judikatúry Najvyššieho súdu SR je potom záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok vydržania sporného pozemku z dôvodu, že predmetný pozemok nadobudol na základe darovacej zmluvy a to ako pozemok, ktorý bol oplotený spolu so susediacim v darovacej zmluve priamo uvádzaným pozemkom parcela CKN č. XXXXX/X v ospravedlniteľnom skutkovom omyle správny, nakoľko v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali objektívne presvedčenie žalobcu o tom, že nadobudol sporný pozemok poctivým spôsobom, pričom za poctivý spôsob nadobudnutia práva možno považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi a konkrétne okolnosti nenasvedčujú, že došlo k zneužitiu inštitútu vydržania. 3.5. Pokiaľ žalovaná v odvolaní zopakovala svoju skutkovú argumentáciu, že nové oplotenie nebolo umiestnené na základoch pôvodného plotu a že voči výstavbe nového plotu vyslovila námietky poukazujúc na jeho zbytočnosť vzhľadom na existenciu (pôvodného) oplotenia, odvolací súd poukazuje závery vyslovené bodoch 32. až 35. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, keď súd prvej inštancie sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril k uvedenej obrane žalovanej a túto vyhodnotil ako nedôvodnú (v spore žalovanou nepreukázanú). Možno sa stotožniť s tým, že žalovaná by v prípade výstavby oplotenia na inom mieste (a to neprospech nej) vyvinula aktivitu k odstráneniu tohto stavu už skôr, keď relevantným spôsobom nevysvetlila, čo ju malo viesť k tomu, že s touto (napriek tomu, že o stavbe nového plota vedela už pred jeho samotnou výstavbou, príp. počas výstavby) „vyčkávala“ až do času kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. Navyše pri výstavbe plotu (síce nie priamo účasťou pri výstavbe), ale určite nepriamo asistovala tým, že vyhovela požiadavke žalobcu na odstránenie prístreškov, ktoré mali žalobcovi brániť v jeho zámeroch. Nie bez významu je skutočnosť, že argumentáciu o zmene situovania nového plotu použila až na pojednávaní a dovtedy (tak ako to vyplýva aj z jej podania 19.05.2023) argumentovala nesprávne „stanovenou“ hranicou medzi pozemkami, ktorú „nesprávnosť“ preukazovala predložením znaleckého posudku, ktorý si dala na účely konania vypracovať. V týchto súvislostiach odvolací súd vyhodnotil uvedenú obranu žalovanej ako nepreukázanú a do určitej miery aj ako účelovú, nakoľko aj v odvolaní žalovaná argumentuje tým, že podľa nej nie je možné len stroho akceptovať názor, že žalobca kúpil

to, čo je oplotené, napriek tomu, že oplotenie bolo postavené nesprávne, z čo evokuje záver, že sama žalovaná pripúšťa chybu už pri stavbe pôvodného oplotenia zo 70-tych rokov minulého storočia avšak na druhej strane argumentuje tým, že k tejto nesprávnosti malo dôjsť pri výstavbe nového plotu. 3.6. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní súdu predložila listinu označenú ako „Analýza geometrických plánov (zrýchlená) k. ú. Z. H.“ vypracovaná O.. E. R., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 28.02.2024, odvolací súd poukazuje na ust. § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní neuvádza žiadny z dôvodov, pre ktorý by bolo možné pripustiť predmetnú písomnosť ako prostriedok procesnej obrany žalovanej v odvolacom konaní, keď odvolací súd súčasne nevzhliada žiadny dôvod, pre ktorý by došlo k naplneniu ust. § 366 Civilného sporového poriadku a vo vzťahu k dôvodu prezumovaného § 366 písm. d) CSP osobitne uvádza, že nevzhliada žiadny dôvod, pre ktorý by uvedený listinný dôkaz žalovaná nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 3.7. Vo vzťahu k odvolaniu voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovanej zamietol, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená námietka je založená výlučne na argumentácii žalovanej, že predmetný plot, ktorého odstránenia sa vzájomnou žalobou žalovaná domáhala, bol postavený na jej pozemku neoprávnene, a preto sa domáhala, aby súd nariadil žalobcovi odstrániť tento nelegálny plot (čím sa podľa nej mala zabezpečiť náprava neoprávnenej zástavby a obnovenie spravodlivého stavu v súlade s právnymi predpismi a faktickými dôkazmi predloženými v prejednávanej veci). V zhode so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval odvolací súd odvolanie žalovanej v tejto časti za nedôvodné, nakoľko uvedené odvolanie je založené na základnom predpoklade, t. j. že predmetný plot je postavený na pozemku vo vlastníctve žalovanej, pričom však v konaní bolo preukázané, že predmetný pozemok nadobudol žalobca na základe vydržania. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 3.8. Odvolací súd zároveň potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (výrok III.), ktorý vykazuje vecnú správnosť, nakoľko žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, keď žalovaná svoje námietky voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (výrok III. napadnutého rozsudku) vyvodzovala výlučne z dôvodnosti jej odvolania voči výrokom vo veci samej (výroku I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie), ohľadne ktorých nebola v odvolacom konaní úspešná. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný (nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie bol v celom rozsahu potvrdený), nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej, ktorá v odvolacom konaní nemala úspech ani len čiastočný a to v rozsahu 100 %. 4. Proti predmetnému rozsudku podala dovolanie žalovaná. Dovolanie podala z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP. 4.1. Poukázala na to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí zaujal názor, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno. Žalovaná sa s týmto nemôže stotožniť a má za to, že závery súdu sú v zmysle vykonaných dôkazov a predložených vyjadrení nelogické a arbitrárne. Poukázala na už uvedenú argumentáciu v predchádzajúcich podaniach, ktorými sa však konajúce súdy zaoberali len okrajovo alebo vôbec. Konajúce súdy sa nezaoberali dostatočne najmä dvoma podstatnými otázkami, ktoré sú v konaní rozhodujúce a to: 1. aké sú právne účinky geometrického plánu a či samotné vyhotovenie geometrického plánu zakladá vznik samostatnej parcely, respektíve či tento dokument môže byť považovaný za dostatočný titul na určení vlastníckeho práva bez existencie ďalšieho právneho titulu. 2. Akým spôsobom má byť preukázaný právny záujem na určení vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 137 CSP, najmä v prípade, ak žalobca netvrdí a nepreukazuje žiadne konkrétne právne ohrozenie jeho postavenia, a žaloba má len preventívny a hypotetický charakter.

4.2. Žalovaná má za to, že ide o otázky, ktoré majú zásadný význam pre jednotné rozhodovanie súdov a ktoré neboli v judikatúre doposiaľ dôsledne a jednoznačne vyriešené. Žalovanej sa javí, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho názoru, že geometrický plán je listinou, ktorá zakladá vznik samostatnej parcely, čím umožňuje samotným jeho vyhotovením určiť vlastnícke právo k novo vzniknutej parcele. Podľa názoru žalovanej je tento záver právne neudržateľný a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj odbornou literatúrou. Geometrický plán je podkladom pre zápis údajov do katastra nehnuteľností podľa zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon). Nemám však konštitutívne účinky, ani môže byť považovaný za právny titul na vznik, zmenu či zánik vecného práva, tieto účinky má len právny úkon ( napríklad zmluva), rozhodnutie správneho orgánu alebo súdu. 4.3. Geometrický plán ako technicko-evidenčný dokument nemá vplyv na právne postavenie subjektov, ktoré sú v katastri evidované. Rozhodujúce sú právne akty ako titul nadobudnutia. Z uvedeného vyplýva, že samotný geometrický plán nemôže byť použitý ako dôkaz práva k parcele, ktorá ním bola vytvorená. Žalovaná poukazuje na to, že vyhotovenie geometrického plánu bez následného právneho úkonu nie je dostatočné na určenie vlastníckeho práva. 4.4. Žalovaná ďalej poukazuje na ďalšiu problematickú otázku, ktorá v konaní nebola vyriešená a teda podľa § 137 CSP musí žalobca preukázať, že má naliehavý právny záujem na určení existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Judikatúra opakovane zdôrazňuje, že samotná neistota či hypotetická možnosť sporu nie je dostatočná. Žalobca neuvádza nijaký konkrétny právny vzťah, ktorý by bol sporový a teda neexistuje súbežná žaloba na plnenie, nevznikol medzi stranami žiadny kontradiktórny vzťah, neexistuje verejnoprávny spor, ktorý by im bránil nakladať s predmetnou parcelou. Právna neistota žalobcu vyplýva výlučne z jeho subjektívneho názoru. 4.5. Žalovaná ma zároveň za to, že v prípade, ak má žalobca za to, že mu prislúcha vlastnícke právo k pozemku vytvorenej geometrickým plánom, môže iniciovať koniec konanie o vydanie veci, návrh na zápis do katastra alebo prípadne vyvolať žalobu na plnenie. Určovacia žaloba je podľa žalovanej predčasná a neprípustná. Dôvodnosť podaného dovolania potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 5657/2000. 4.6. Ďalej žalovaná uvádza, že k mnohým tvrdeniam žalovanej sa súd pred ukončením dokazovania zákonom predpísaným spôsobom nevyjadril, čím odňal žalovanej možnosť konať pred súdom. Pre žalovanú ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré nemohla objektívne z postupu súdu predpokladať. Žalovaná sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že prvostupňový súd neporušil ústavné práva žalovanej. Stručné poukázanie súdov na dostatočné listinné dôkazy v danom prípade nemôžu obstáť. Poukázala na § 220 ods. 2 CSP s tým, že súdy si povinnosť uvedenú v uvedenom ustanovení nesplnili, odvolací súd sa k argumentom žalovanej uvedených v odvolaní takmer vôbec nevyjadril resp. len formálne a stručne keď konštatoval, že sa stotožňuje s prvostupňovým súdom poprípade len stručne rozšíril argumentáciu, čo však nemôže obstáť. Takýto postup je neprijateľný. Týmto postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. 4.7. Odvolací súd len konštatuje, že súhlasí a stotožňuje sa s prvostupňovým súdom, akými úvahami a v dôsledku akých procesných úkonov, respektíve právnych predpisov dospel k uvedeným záverom nie je možné z odôvodnenia rozsudku spoľahlivo zistiť. V odôvodnení odvolacieho súdu absentuje najmä právny predpis na základe ktorého odvolací súd rozhodol, že priznáva žalobcovi vlastnícke právo. Z tohto dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný. Z okolností v uvedenej veci vyplýva, že pre rozhodnutie podstatné závery nie sú v odôvodnení rozsudku relevantným spôsobom odôvodnené, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť ako aj arbitrárnosť. Ďalej poukázal aj na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, pričom aj toto ustanovenie treba vykladať a aplikovať tak aby bolo v súlade s ústavou a aj právom na spravodlivý proces. 4.8. Dovolaciemu súdu žalovaná dala tiež do pozornosti, že prvostupňový súd odňal žalovanej možnosť konať pred súdom. Odvolací súd sa nezaoberal otázkou, že prvostupňový súd opomenul vykonať svoju povinnosť a taktiež sa nevysporiadal s otázkou aplikácie, respektíve ne aplikácie § 366 písm. d) CSP, ktorá mu umožňovala prihliadať aj na dôkaz predložený v odvolacom konaní.

4.9. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie resp., aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň si uplatnila aj náhradu trov dovolacieho konania. 5. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalobca. Nestotožnil sa ani s jedným z dovolacích argumentov. Podľa žalobcu sa súdy v riešenej veci riadnym spôsobom zaoberali všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a správne vo veci rozhodli. Žalovaná nijakým dôkazom nespochybnila jeho zásadné skutkové tvrdenia, na ktoré poukazoval v žalobe, že sporný pozemok sa už niekoľko desaťročia nachádza v jeho oplotenom dvore, ktorý získal na základe darovacej zmluvy z 27.04.1999. Je podľa jeho presvedčenia správnym postupom riešiť vzniknutý stav žalobným návrhom o určenie vlastníctva v zmysle § 137 CSP. Za nelogické považoval uplatnenie žaloby o vydanie veci, keď sporný pozemok sa nachádza v jeho dvore, fakticky desaťročia v dobromyseľnej držbe a ide o zosúladenie faktického stavu s evidenčným stavom v katastri nehnuteľností. V takomto prípade vzniknutý stav právnej neistoty je spôsobilý odstrániť určovacou žalobou v zmysle § 137 CSP. Tak odvolací súd ako aj súd prvej inštancie si po vykonaní dokazovania osvojil právny názor o vydržaní sporného pozemku a nešlo o žiadne arbitrárne, prekvapivé či neodôvodnené rozhodnutie. Všeobecne možno považovať vymedzenie dovolacích dôvodov zo strany žalovanej za neurčitá a nepresvedčivé. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej ako nedôvodné zamietol a zároveň si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho konania. 6. K vyjadreniu žalobcu podala žalovaná písomné stanovisko. Žalovaná zotrvala na podanom dovolaní. Poukazuje na to, že pri posudzovaní vydržania odvolací súd nepreskúmateľným spôsobom prekročil objektívny test dobromyseľnosti v režime veľkým C KN hraníc a zároveň poukazuje aj na nesprávne rozloženie dôkazného bremena v otázke vydržania. 7. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 7.1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 7.2. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 7.3. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 7.4. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

8. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaná namietala, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne zdôvodnený, nepreskúmateľný až arbitrárny. V odôvodnení odvolacieho súdu podľa nej absentuje právny predpis podľa ktorého odvolací súd rozhodol, že priznáva žalobcovi vlastnícke právo. Rovnako namietala, že ide o prekvapivé rozhodnutie, že odvolací súd sa nezaoberal otázkou, že prvostupňový súd opomenul vykonať svoju povinnosť a taktiež sa nevysporiadal s otázkou aplikácie, resp. neaplikácie § 366 písm. d) CSP, ktorá mu umožňovala prihliadnuť aj na dôkaz predložený v odvolacom konaní. 8.1. Podľa § 420 Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.2. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 8.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. 8.4. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 8.5. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto v o svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 8.6. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 8.7. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 8.8. O arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. I. ÚS 51/2020 z 09.06.2020 (bod 37.). 8.9. V tomto smere odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k potvrdzujúcemu rozhodnutiu, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej. 9. Z uvedeného je celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Je treba mať na zreteli, že rozsudok odvolacieho súdu tvorí s rozsudkom súdu prvej inštancie tzv. jeden celok. 9.1. Z obsahu z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z bodov 6. až 9.7. je zrejmé, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny. Ďalej z bodov 12. až 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva: ,,12. Žalovaná v odvolaní primárne namietala závery súdu o splnení podmienok na vydržanie pozemku novovytvorená parcela CKN č. XXXX/X z dôvodu absencie právneho titulu žalobcu pre nadobudnutie vlastníckeho práva k tomuto pozemku, pričom zdôrazňovala, že v predmetnom spore sa jedná o pozemky v CKN stave, ktorých hranice, rozloha a vlastníctvo sú podľa Katastrálneho zákona záväzné s tým, že žalobca ani jeho právni predchodcovia nikdy nezískali do vlastníctva časť pozemku parcela CKN č. XXXX, ktorá je od roku 1974 v jej výhradnom vlastníctve a zodpovedá pozemku parcela CKN č. XXXX/X. V tejto súvislosti poukázala na to, že právni predchodcovia žalobcu získali pozemok parcela CKN č. XXXXX/X (vrátane častí 2 a 3 Geometrického plánu č. G-400/98) o výmere 603 m2 a pozemok CKN č. XXXXX/X o rozlohe 43 m2 (časť 1 Geometrického plánu č. G-400/98) celkovo 646 m2, ktoré následne darovali žalobcovi, pričom v osvedčení o držbe, na základe ktorej bolo osvedčené vlastníctvo právnych predchodcov žalobcu, ani v geometrickom pláne, ktorý bol podkladom pre osvedčenie o držbe, nie je zahrnutý pozemok CKN parcela č. XXXX/X. 12.1 Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd primárne poukazuje na to, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak je daný domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide teda o to, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny titul patrí. Takýmto právnym titulom môže byť aj titul nadobudnutia pozemku susediaceho (zo zmluvy, zo zákona) s pozemkom, ku ktorému má byť vlastníctvo vydržané. Odvolací súd (v zhode so závermi vyšších súdnych autorít; porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/150/2014) poukazuje na to, že ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti sa uchopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tento časti, keď jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti držby držiteľa je v takom prípade aj pomer plochy nadobúdaného a skutočne držaného pozemku. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje, že spôsobilým predmetom vydržania vlastníckeho práva je aj pozemok, ktorý je časťou inej parcely. Predmetom vydržania, ako špecifického spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva, môže byť aj spoluvlastnícky podiel na veci, ktorý je tiež predmetom občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka (k tomu porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/27/2005). 12.2 S poukazom na uvedené, v zhode so závermi súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na body 33. a 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázal dobromyseľnosť a oprávnenosť držby počas zákonom stanovenej desaťročnej vydržacej doby, nakoľko sa uchopil držby sporného pozemku dňa 27.04.1999 na základe darovacej zmluvy a súd prvej inštancie nemal v spore preukázané prerušenie plynutia tejto doby až do roku 2018, kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca nadobudol sporný pozemok v oplotenom stave ako súčasť pozemku parcela CKN č. XXXXX/X od svojich právnych predchodcov, ktorí boli ako vlastníci riadne evidovaní v katastri nehnuteľností. V nadväznosti na uvedené upriamuje pozornosť na jedno z rozlišujúcich kritérií oprávnenej a neoprávnenej držby a to, že posúdenie toho, či držiteľ (v posudzovanom prípade žalobca) je/bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa a táto dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pritom oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod a stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti, bol dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). 12.3 V prejednávanom spore, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie, bola týmto putatívnym titulom darovacia zmluva spísaná vo forme Notárskej zápisnice N44/99, Nz 35/99 zo dňa 27.04.1999, na základe ktorej nadobudol žalobca od svojich rodičov D. S. st. a D. S. pozemok parcela CKN č. XXXXX/X o výmere 603 m2 v obci Z. H. a to v oplotenom stave, pričom sporná časť pozemku bola

oplotená v rámci plochy tvorenej pozemkami, ktoré bol darované žalobcovi jeho právnymi predchodcami. V zhode so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd má za to, že vzhľadom na pomer výmery zdedenej a domnelej parcely, ktorá má v reálnom stave šírku cca 30 cm a dĺžku (o niečo väčšiu ako) 22 m, ktorá výmera navyše predstavovala ucelený celok s pozemkom parcela CKN č. XXXXX/X, bola držba žalobcu oprávnená a tento konal v ospravedlniteľnom skutkovom omyle. V konkrétnostiach prejednávaného sporu súd prvej inštancie správne poukazoval aj na to, že v spore boli predložené dva znalecké posudky, kedy znalecký posudok predložený žalobcom konštatoval chybné meranie O.. P. pri vyhotovení Geometrického plánu č. 400/98 a znalecký posudok predložený žalovanou uviedol, že je predmetný geometrický plán správny a vlastnícka hranica medzi pozemkami CKN č. XXXX a XXXXX/X je znázornená totožne ako v Geometrickom pláne T.. T. č. 17/2018, z čoho vyvodil, že ani znalci, ktorí sú osobami vykonávajúcimi znaleckú činnosť na základe odborných vedomostí, sa nevedeli zjednotiť v závere, či došlo, resp. nedošlo k posunu spornej parcely v neprospech žalovanej, keďže pri vyhotovení znaleckých posudkov využili rozdielnu metodiku. Z uvedeného možno vyvodiť, že nevedomosť žalobcu o užívaní časti susediaceho pozemku nebola založená na skutočnostiach pre neho zjavne rozpoznateľných, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť pochybnosti o dobromyseľnosti držby. 12.4 V kontexte vyššie uvedených záverov neobstojí námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ňou predloženým dôkazom a to Znaleckým posudkom O.. Š. č. 10/2023, keď rozhodnou pre posúdenie dobromyseľnosti žalobcu, ako podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému pozemku vydržaním, bolo to, či žalobca konal v ospravedlniteľnom omyle, t. j. v presvedčení že sporný pozemok mu patrí, a teda závery vyplývajúce z predmetného znaleckého posudku nemôžu mať skutkovú ani právnu relevanciu, nakoľko iba konštatujú objektívny stav zamerania spornej hranice pozemkov. 13. Pokiaľ žalovaná poukazovala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR [4Cdo/283/2009 (R73/2015), 4Cdo/361/2012 (R74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010, 2Cdo/207/2005 a 6MCdo/5/2010], odvolací súd má za to, že odkaz na uvedené rozhodnutia je vzhľadom na odlišné právne a skutkové východiská, ktoré boli posudzované Najvyšším súdom SR v predmetných konaniach (v porovnaní s posudzovanou vecou), nenáležitý, pričom obdobnou skutkovou situáciou ako v prejednávanom spore sa Najvyšší súd SR zaoberal v uznesení sp. zn. 4Cdo/150/2014 zo dňa 22.06.2016. V prejednávanej veci (tak ako je už vyššie uvedené) nebolo sporné, že žalobca držbu sporného pozemku odvodzoval od vlastníctva susediaceho pozemku, ktorý nadobudol na základe platného právneho titulu, a to darovacej zmluvy a oprávnenosť držby odvodzoval od presvedčenia (animus possidendi), že mu sporný pozemok patrí, konkrétne, že sporný pozemok tvorí súčasť pozemku, ktorý mu bol darovaný jeho rodičmi. 13.1 Bez ohľadu na vyššie uvedené, okrajovo však odvolací súd vo vzťahu k predmetnému odkazu na judikatúru Najvyššieho súdu SR poukazuje na (aktuálny) rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024, ktorou sa Najvyšší súd SR odklonil od judikatúry, na ktorú poukazovala žalovaná, pričom poukázal na to, že „... Judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami R73/2015 a R74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam (bod 12.3 až 12.3.3), ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok právneho titulu (napríklad ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. ... Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“. Aj v kontexte predmetnej aktuálne sa vyvíjajúcej judikatúry Najvyššieho súdu SR je potom záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok vydržania sporného pozemku z dôvodu, že predmetný pozemok nadobudol na základe darovacej zmluvy a to ako pozemok, ktorý bol oplotený spolu so susediacim v darovacej zmluve priamo uvádzaným pozemkom parcela CKN č. XXXXX/X v ospravedlniteľnom skutkovom omyle správny, nakoľko v konaní

neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali objektívne presvedčenie žalobcu o tom, že nadobudol sporný pozemok poctivým spôsobom, pričom za poctivý spôsob nadobudnutia práva možno považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi a konkrétne okolnosti nenasvedčujú, že došlo k zneužitiu inštitútu vydržania. 14. Pokiaľ žalovaná v odvolaní zopakovala svoju skutkovú argumentáciu, že nové oplotenie nebolo umiestnené na základoch pôvodného plotu a že voči výstavbe nového plotu vyslovila námietky poukazujúc na jeho zbytočnosť vzhľadom na existenciu (pôvodného) oplotenia, odvolací súd poukazuje závery vyslovené bodoch 32. až 35. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, keď súd prvej inštancie sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril k uvedenej obrane žalovanej a túto vyhodnotil ako nedôvodnú (v spore žalovanou nepreukázanú). Možno sa stotožniť s tým, že žalovaná by v prípade výstavby oplotenia na inom mieste (a to neprospech nej) vyvinula aktivitu k odstráneniu tohto stavu už skôr, keď relevantným spôsobom nevysvetlila, čo ju malo viesť k tomu, že s touto (napriek tomu, že o stavbe nového plota vedela už pred jeho samotnou výstavbou, príp. počas výstavby) „vyčkávala“ až do času kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. Navyše pri výstavbe plotu (síce nie priamo účasťou pri výstavbe), ale určite nepriamo asistovala tým, že vyhovela požiadavke žalobcu na odstránenie prístreškov, ktoré mali žalobcovi brániť v jeho zámeroch. Nie bez významu je skutočnosť, že argumentáciu o zmene situovania nového plotu použila až na pojednávaní a dovtedy (tak ako to vyplýva aj z jej podania 19.05.2023) argumentovala nesprávne „stanovenou“ hranicou medzi pozemkami, ktorú „nesprávnosť“ preukazovala predložením znaleckého posudku, ktorý si dala na účely konania vypracovať. V týchto súvislostiach odvolací súd vyhodnotil uvedenú obranu žalovanej ako nepreukázanú a do určitej miery aj ako účelovú, nakoľko aj v odvolaní žalovaná argumentuje tým, že podľa nej nie je možné len stroho akceptovať názor, že žalobca kúpil to, čo je oplotené, napriek tomu, že oplotenie bolo postavené nesprávne, z čo evokuje záver, že sama žalovaná pripúšťa chybu už pri stavbe pôvodného oplotenia zo 70-tych rokov minulého storočia avšak na druhej strane argumentuje tým, že k tejto nesprávnosti malo dôjsť pri výstavbe nového plotu. 15. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní súdu predložila listinu označenú ako „Analýza geometrických plánov (zrýchlená) k. ú. Z. H.“ vypracovaná O.. E. R., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 28.02.2024, odvolací súd poukazuje na ust. § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní neuvádza žiadny z dôvodov, pre ktorý by bolo možné pripustiť predmetnú písomnosť ako prostriedok procesnej obrany žalovanej v odvolacom konaní, keď odvolací súd súčasne nevzhliada žiadny dôvod, pre ktorý by došlo k naplneniu ust. § 366 Civilného sporového poriadku a vo vzťahu k dôvodu prezumovaného § 366 písm. d) CSP osobitne uvádza, že nevzhliada žiadny dôvod, pre ktorý by uvedený listinný dôkaz žalovaná nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 16. Vo vzťahu k odvolaniu voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovanej zamietol, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená námietka je založená výlučne na argumentácii žalovanej, že predmetný plot, ktorého odstránenia sa vzájomnou žalobou žalovaná domáhala, bol postavený na jej pozemku neoprávnene, a preto sa domáhala, aby súd nariadil žalobcovi odstrániť tento nelegálny plot (čím sa podľa nej mala zabezpečiť náprava neoprávnenej zástavby a obnovenie spravodlivého stavu v súlade s právnymi predpismi a faktickými dôkazmi predloženými v prejednávanej veci). V zhode so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval odvolací súd odvolanie žalovanej v tejto časti za nedôvodné, nakoľko uvedené odvolanie je založené na základnom predpoklade, t. j. že predmetný plot je postavený na pozemku vo vlastníctve žalovanej, pričom však v konaní bolo preukázané, že predmetný pozemok nadobudol žalobca na základe vydržania.“ 9.2. Dovolací súd teda uvádza, že na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP odvolací súd veľmi podrobne doplnil a v uvedených bodoch reagoval na všetky podstatné odvolacie námietky žalovanej, ktoré súviseli s prejednávanou vecou. Z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť, žeby rozsudok odvolacieho súdu bol nepreskúmateľný, nedostatočne dôvodný a arbitrárny. Práve naopak rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie spĺňa všetky kritéria odôvodnenia rozsudku uvedené v § 393 CSP. Odvolací súd reagoval na námietky žalovanej vo vzťahu k uvádzaným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, že tieto sú založené na odlišných

právnych a skutkových východiskách (pozri bod 13.) a najmä poukázal v bode 13.1. aj na aktuálny rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1VCdo/1/2024. 9.3. Treba tiež uviesť, že odvolací súd sa k odvolacej námietke prekvapivosti rozhodnutia vyjadril taktiež veľmi podrobne v bode 10. a 10.1. napadnutého rozsudku. Neopodstatnenou je dovolacia námietka ,,neuvedenia právneho predpisu zo strany odvolacieho súdu“, že žalobcovi bolo priznané vlastnícke právo, keď je zrejmé, že súd prvej inštancie priznal vlastnícke právo žalobcovi na základe danosti naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c) CSP vo vzťahu k pozemku parcela č. XXXX/.X špecifikovaného vo výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorého súčasťou bol aj vyhotovený geometrický plán O.. D. H. zo dňa 10.08.2020 a tento sa stal súčasťou výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Predmetné vlastnícke právo k pozemku bolo priznané titulom vydržania v zmysle § 134 OZ, keď žalobca splnil všetky podmienky vydržania, čo bolo podrobne zdôvodnené už v rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré nadviazalo veľmi podrobne zdôvodnené aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. 9.4. K dielčej námietke § 420 písm. f) CSP, že sa odvolací súd nevysporiadal s aplikáciou ustanovenia § 366 písm. d) CSP dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa vysporiadal v odvolacom konaní s predloženou listinou označenou ako analýza geometrických plánov vypracovanou O.. E. R. zo dňa 28.02.2024 a to v bode 15. napadnutého rozsudku, s ktorým dôvodom sa dovolací súd stotožňuje, bez jeho zbytočného opakovania. Správne ho odvolací súd vyhodnotil ako dôkaz, ktorý mohla žalovaná uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, resp. neuviedla ani žiadny dôvod, pre ktorý by ho nemohla bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto naň správne ani neprihliadol. Aj tento dovolací dôvod je teda neopodstatnený. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP. 10. Žalovaná vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 CSP uvádza že súdy sa nezaoberali dvoma podstatnými otázkami, ktoré sú pre vec rozhodujúce: 1. aké sú právne účinky geometrického plánu a či samotné vyhotovenie geometrického plánu zakladá vznik samostatnej parcely, respektíve či tento dokument môže byť považovaný za dostatočný titul na určení vlastníckeho práva bez existencie ďalšieho právneho titulu. 2. Akým spôsobom má byť preukázaný právny záujem na určení vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 137 CSP, najmä v prípade, ak žalobca netvrdí a nepreukazuje žiadne konkrétne právne ohrozenie jeho postavenia, a žaloba má len preventívny a hypotetický charakter. 10.1. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na to, že podľa nej ide o otázky, ktoré majú zásadný význam pre jednotné rozhodovanie súdov a ktoré neboli doposiaľ dôsledne a jednoznačne vyriešené. Uvedené sa dá podradiť pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP . 10.2. Ďalej žalovaná namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho názoru, že geometrický plán je listinou, ktorá zakladá vznik samotnej parcely, čím umožňuje samotným jeho vyhotovením určiť vlastnícke právo k novovzniknutej parcele. Tento záver je neudržateľný a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republike aj odbornou literatúrou. Uvedené je možno podriadiť pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 10.3. K tomu vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je relevantná len právna (nie skutková) otázka. Pripomenúť treba, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 10.4. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno § 421 CSP ju podradí. Dovolací súd poukazuj tiež na to, že právne otázky v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemôžu mať hypotetický charakter, ale sú spojené so skutkovým stavom, z ktorého odvolací súd vychádzal, t. j. rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto konkrétnej otázky. 10.5. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 01.01.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.12.1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj dovolateľom označený rozsudok býv. Najvyššieho súdu SSR z 30.01.1975 sp. zn. 1 Cz 129/74, ktorý bol publikovaný v Zborníku stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, č. IV, Praha 1986, str. 461, a ktorý je pri nezmenenej právnej úprave v riešenej právnej otázke stále použiteľný. 10.6. Možno konštatovať, že právne posúdenie veci bolo založené na tom, že v predmetnej veci bol daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c) CSP z dôvodu zosúladenia právneho a skutočného stavu v katastri nehnuteľností (podrobnejšie v bode 30. rozsudku prvej inštancie) Súdy mali za to, že žalobca nadobudol pozemok špecifikovaný výrokovou časťou rozsudku súdu prvej inštancie vydržaním podľa § 134 CSP, keď bolo uznané, že predmetom darovacej zmluvy z roku 1999 nebola sporná novovytvorená parcela, avšak z vykonaného dokazovania dospeli súdy k záveru, že žalobca nadobudol pozemky oplotené a ich súčasťou bola aj sporná parcela. Už súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázal dobromyseľnosť a oprávnenosť držby počas zákonom stanovenej 10 ročnej vydržacej doby, keď tento sa uchopil držby sporného pozemku 27.04.1999 na základe darovacej zmluvy s tým, že v konaní nebolo preukázané prerušenie tejto doby až do roku 2018, kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. Potom vychádzal z premisy, že prelomiť ochranu dobrej viery nadobúdateľa možno len celkom výnimočne. Držba žalobcu bola oprávnená a v danom prípade sa jednalo o ospravedlniteľný omyl. Súd prvej inštancie uzavrel, že právnym titulom držby je nadobúdací titul ku skutočne vlastneným pozemkom v danom prípade darovacia zmluva i keď ide o takzvaný putatívny titul, takýto titul je postačujúci. 10.7. Dovolací súd teda uvádza, že na právnom posúdení otázky číslo 1. nebolo založené právne posudzovanie veci súdmi oboch inštancií a takto namietaná právna otázka nebola ani v odvolacom konaní namietaná a preto táto otázka nie je otázkou prípustnou. Geometrický plán nebol právnym titulom na zápis vlastníckeho práva k uvedenému pozemku, keď ako už súd vyššie konštatoval, titulom pre zápis vlastníckeho práva k spornému pozemku bolo vydržanie (a následne bude (bol) právoplatný rozsudok o určení vlastníckeho práva), geometrický plán slúžil len ako podklad k určeniu vlastníckeho práva k špecifikovanej časti pozemku, ktoré vlastnícke právo k uvedenému pozemku vzniklo vydržaním (§ 134 OZ) práve k tejto časti, pričom bez tohto podkladu by nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalobcu, ktorý tvrdil, že vydržal práve uvedený pozemok (časť pozemku z CKN XXXXX).

10.8. Otázka číslo 2. Akým spôsobom má byť preukázaný právny záujem na určení vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 137 CSP, najmä v prípade, ak žalobca netvrdí a nepreukazuje žiadne konkrétne právne ohrozenie jeho postavenia, a žaloba má len preventívny a hypotetický charakter“ je otázkou veľmi všeobecnou, nakoľko ustanovenie § 137 CSP je pod písm. a) až d). Aj keď by sa dalo z obsahu dovolania usúdiť, že žalovaná namieta právne posúdenie v právnej otázke pripustenia žaloby podľa § 137 písm. c) CSP podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, v tejto konkrétnej veci. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie v bode 30. uvádza: ,, Žalobca sa podanou žalobou v prejednávanej veci domáhal určenia vlastníckeho práva, kedy sa jedná o určovací žalobný petit a žalobu je potrebné posudzovať podľa § 137 písm. c) CSP, ako žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorého existencia je základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Dôvodnosť žaloby a teda aj naliehavý právny záujem žalobca odôvodňoval tým, že splnil všetky zákonné podmienky vydržania sporného pozemku a bez súdneho rozhodnutia nie je možné jeho vlastníctvo zapísať v katastri nehnuteľností. Navyše žalovaná sa domáha odstránenia plota, a to napriek tomu, že tento desaťročia tvorí súčasť jeho pozemku. Súd sa stotožnil so žalobcom a dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na podanej žalobe, nakoľko otázka vlastníctva pozemku označeného ako parc. č. XXXX/X, vzhľadom na súčasný zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností v prospech žalovanej, môže byť vyriešená len rozhodnutím súdu, čím dôjde aj k zosúladeniu právneho a skutočného stavu v katastri nehnuteľností.“ Dovolací súd sa s týmto právnym názorom stotožňuje. 10.9. No zároveň dovolací súd tiež uvádza, že žalovaná takúto námietku nesprávneho právneho posúdenia v otázke prípustnosti žaloby podľa § 137 CSP zároveň nevzniesla v odvolacom konaní, preto sa ňou odvolací súd ako takou ani nezaoberal. 11. Dovolací súd všeobecne k dovolacím námietkam, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania udáva, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, teda vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech (R 73/2019). 11.1. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti (sp. zn. 4Cdo/40/2019). 11.2. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán, pričom povinnosť strany tvrdiť je jednou zo základných povinností v sporovom konania, má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (článok 8 Základných princípov CSP). Vo všeobecnosti platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto v spore niečo tvrdí. Nový procesný kódex s účinnosťou od 01. júla 2016 zaviedol do procesného práva nový inštitút prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré ako úkony procesných strán podliehajú koncentrácii konania. 11.3. Ak teda dovolateľ uplatnené námietky v dovolaní neuplatnil v odvolacom konaní, nemôže ich posudzovať dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario). V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017). 11.4. Na druhej strane je zrejmé, že žaloba žalobcu nemala len hypotetický resp. preventívny charakter, keď na jej základe došlo k zosúladeniu faktického stavu zo stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti. Tvrdené skutočnosti zo strany žalovanej, že GP nemá konštitutívne účinky a nemôže byť považovaný za právny titul na vznik, zmenu či zánik vecného práva sú taktiež neopodstatnené, nakoľko žalobe žalobcu bolo vyhovené z dôvodov právneho posudzovania - vydržania uvedeného pozemku v zmysle § 134 OZ a geometrický plán bol len podkladom k zápisu do katastra nehnuteľnosti, týmto nebolo určené vlastnícke právo k spornému pozemku a preto ako už bolo vyššie uvedené táto otázka ani nie je na mieste. Rovnako nie je zrejmé s akou ustálenou judikatúrou NS SR by prípadne tento právny názor bol neudržateľný, keď ho v dovolaní zároveň žalovaná ani neuviedla. 11.5. Ako obiter dictum poukazuje dovolací súd na rozhodnutie NS SR pod sp. zn 8Cdo/76/2024, z ktorého vyplýva, že skutkový omyl týkajúci sa výmery kupovaného pozemku a skutočne užívanej výmery nie je dôvodom vylučujúcim dobromyseľnosť držiteľa, ak ide o omyl ospravedlniteľný. 11.6. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP, ani podľa ust. 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalobcov podľa ust. § 447 písm. c) a písm. f) CSP odmietol. 11.7. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.