Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 5Cdo/12/2026 4419201163 30. 07. 2026 JUDr. Jozef Kolcun ECLI:SK:NSSR:2026:4419201163.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobcu Š. H., narodeného XX. H. XXXX, X. B., B. X, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., Nové Zámky, Forgáchova bašta 5676/7, IČO: 47 237 023, proti žalovanej C. P., narodenej XX. X. XXXX, X. B.H., V.. Y. XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Timoranská & Štofková, s.r.o., Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, o zaplatenie 34.120 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 13C/12/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. októbra 2024 sp. zn. 26Co/14/2023 a uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky z 25. júla 2025 č. k. 13C/12/2019-564, takto rozhodol: Dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 17. októbra 2024 sp. zn. 26Co/14/2023 z a m i e t a. Dovolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25. júla 2025 č. k. 13C/12/2019-564 o d m i e t a. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 11. augusta 2023 č. k. 13C/12/2019 - 407 rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 34.120 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 26. 2. 2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v zostávajúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol (II. výrok) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. (III. výrok). 1.1. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, a to z listín uvedených v bodoch 4 a 5 tohto rozsudku, že dňa 6. 7. 2010 bola medzi stranami sporu uzavretá kúpna zmluva, ktorou vyššie uvedené nehnuteľnosti žalovaná predala žalobcovi za kúpnu cenu 9.120 eur, a to za podmienok tam uvedených a tiež to, že dňa 8. 9. 2010 žalovaná podpísala prehlásenie o tom, že prevzala od kupujúceho doplatok kúpnej ceny 25.000 eur a že z titulu uvedenej kúpnej zmluvy nemá voči kupujúcemu žiadne pohľadávky a nároky. Z výpovedí strán sporu (pokiaľ ide o zaplatenie sumy 25.000 eur) vyplynulo, že žalobca žalovanej uvedenú sumu odovzdal a žalovaná o tom podpísala vyhlásenie. Tvrdila však, že sumu 25.000 eur jej žalobca nedal a že podpísala túto listinu v zlom psychickom rozpoložení a bez toho, aby si to prečítala, mala rodinné problémy a starosti. Medzi stranami sporu teda nebolo sporné, že žalovaná uvedené vyhlásenie podpísala, avšak zostalo sporným, či došlo aj k odovzdaniu sumy 25.000 eur žalovanej. V súdnom konaní sp. zn. 16C/28/2014 súdy právoplatne konštatovali, že medzi stranami sporu dňa 6. 7. 2010 došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, preto je potrebné vychádzať z toho, že medzi stranami sporu dňa 6.7.2010 nebola uzavretá kúpna zmluva, ale zmluva o pôžičke, na základe
ktorej poskytol žalobca žalovanej pôžičku 8.000 eur, ktorú mala žalovaná vrátiť spolu s úrokom vo výške 1.120 eur. Z obsahu spisu 16C/28/2014 pritom nevyplýva, že by bola dohodnutá lehota na vrátenie tejto pôžičky. Bolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu simulovaného právneho úkonu, ktorého predmetom bolo poskytnutie pôžičky žalovanej zo strany žalobcu, pričom lehota na jej vrátenie nebola dohodnutá. 1.2. Podľa § 228 CSP je výrok rozsudku pre strany záväzný. Podľa § 193 CSP je súd v tomto konaní viazaný rozhodnutím vydaným v konaní 16C/28/2014. Preto prvostupňový súd uzavrel, že pokiaľ ide o sumu 9.120 eur, ktorú žalobca žalovanej vyplatil, nešlo o kúpnu cenu, ale o poskytnutú pôžičku. Pokiaľ ide o druhú časť nároku žalobcu (zaplatenie sumy 25.000 eur), tu súd prvého stupňa skonštatoval, že v prípade tohto nároku žalobcu môže ísť len o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (nie vrátenie pôžičky), pretože pokiaľ medzi stranami sporu dňa došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a nie k uzavretiu kúpnej zmluvy. 1.3. Pokiaľ ide o prvú časť nároku žalobcu (zaplatenie sumy 9.120 eur) ako vrátenia pôžičky 8.000 eur a úroku 1.120 eur, súd prvého stupňa skonštatoval, že súdy posúdili právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako právny vzťah zo zmluvy o pôžičke s tým, že medzi zmluvnými stranami nebol dohodnutý čas splatnosti tejto pôžičky, z ktorého dôvodu je na tento prípad potrebné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka, teda dňom splatnosti pôžičky je deň nasledujúci po tom ako veriteľ (žalobca) dlžníka (žalovanú) k vráteniu pôžičky vyzval. Týmto dňom začína plynúť žalobcovi všeobecná trojročná premlčacia doba na výkon práva, t. j. na uplatnenie si nároku voči žalovanej na vrátenie pôžičky. V konaní bolo preukázané, a to z pripojeného spisu Okresného súdu Nové Zámky 16C/28/2014, že rozsudok Krajského súdu Nitra 8Co/152/2018-501 zo dňa 14. 2. 2019, ktorým súdy v uvedenom konaní rozhodli v prospech žalovanej (na základe čoho sa opäť stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností) a ktorým bolo ustálené, že išlo o simulovaný právny úkon, a to o pôžičku (nie o kúpnu zmluvu a vyplatenie kúpnej ceny), bol žalobcovi prostredníctvom jeho právnej zástupkyne doručený dňa 24. 2. 2019. Tento deň je dňom kedy sa žalobca dozvedel o tom, že má voči žalovanej nárok na vrátenie pôžičky (nie na vrátenie kúpnej ceny). Zároveň ide o deň, kedy žalobca žalobu vo veci 13C/12/2019 o zaplatenie sumy 34.120 eur (ktorej súčasťou bolo i zaplatenie sumy 9.120 eur pôžičky, hoci žalobca ju žaloval ako vydanie bezdôvodného obohatenia) podal na súde dňa 22. 2. 2019, t. j. pred tým ako začala plynúť dňom 25. 2. 2019 3-ročná premlčacia lehota podľa § 101 OZ na uplatnenie práva voči žalovanej na zaplatenie pôžičky. Na základe uvedeného súd uzavrel, že nárok žalobcu v časti o zaplatenie pôžičky 8.000 eur a jej úrokov v sume 1.120 eur nie je premlčaný, keďže žalobca si toto právo na súde uplatnil včas. 1.4. Pokiaľ ide o druhú časť nároku žalobcu (zaplatenie sumy 25.000 eur), tu prvostupňový súd uviedol, že v prípade tohto nároku žalobcu môže ísť len o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (nie vrátenie pôžičky), pretože pokiaľ medzi stranami sporu dňa 6. 7. 2010 došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a nie k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy, ani suma 25.000 eur nemohla byť kúpnou cenou. S prihliadnutím aj na tieto okolnosti vyplýva, že žalovaná sa tým, že podpísala (čo sama v konaní potvrdila) dňa 8. 9. 2010 vyhlásenie o tom, že prevzala od žalobcu sumu 25.000 eur, dostala do dôkaznej núdze v smere svojich tvrdení, že napriek tomu, že to písomne potvrdila, peniaze od žalobcu nedostala. Jej obrana bola v tomto smere postavená výlučne na jej tvrdení, že k odovzdaniu peňazí nedošlo, a nebola podporená žiadnym iným dôkazom, navyše ani jej tvrdenie o zlom psychickom stave a rodinných problémoch nebolo nijako preukázané, dokonca v tomto smere žalovaná ani žiadne dokazovanie nenavrhovala, obmedzila sa výlučne na svoje vlastné tvrdenie. V prípade sumy 25.000 eur ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej v zmysle § 451 OZ získané z neplatného právneho úkonu. Žalovaná prevzala sumu 25.000 eur ako doplatok kúpnej ceny, ktorú súdy považujú za neplatnú, a preto je povinná toto obohatenie vydať žalobcovi. Ani tento nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný nie je, pretože na vec sa vzťahuje 2 ročná subjektívna premlčacia lehota stanovená v § 107 ods. 1 OZ, ktorá začne plynúť, keď sa veriteľ dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Ako je uvedené v bode 29 rozsudku Krajského súdu Nitra 8Co/152/2018-501 zo dňa 14. 2. 2019, sa žalobca o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, došlo až jeho doručením, a to dňa 24. 2. 2019. Žalobca však svoju žalobu na zaplatenie sumy 25.000 eur podal na súde už predtým (22. 2. 2019). 1.5. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu voči žalovanej v tomto konaní nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej kúpnej zmluvy, nevzťahuje sa naň § 107 ods. 3 OZ. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 33.000 eur (pozostávajúcej zo sumy 8.000 eur ako nesplatenej pôžičky, sumy 1.120 eur zmluvných úrokov a zo sumy 25.000 eur ako vydania bezdôvodného obohatenia) a tiež k zaplateniu úroku z omeškania, nakoľko je žalovaná s platením peňažného dlhu v omeškaní, a to od právoplatnosti
rozsudku vydaného v jej prospech, na základe ktorého sa stala vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti (25. 2. 2019). V časti žaloby, ktorá sa týkala zaplatenia úroku z omeškania za obdobie od 21. 2. 2019 do 25. 2. 2019 okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko až dňom 25. 2. 2019 sa stala žalovaná na základe vyššie uvedeného rozsudku odvolacieho súdu vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a až dňom nasledujúcim po ňom sa dostala do omeškania s vrátením kúpnej ceny. 1.6. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi v konaní plne úspešnému priznal súd nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 17. októbra 2024 sp. zn. 26Co/14/2023 rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/12/2019 - 407 zo dňa 11. augusta 2023 v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (II. výrok). 2.1. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o viazanosť skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd pre účely rozhodnutia o odvolaní považoval za potrebné zopakovať v nevyhnutnom rozsahu dokazovanie a pre tento účel nariadil pojednávanie na deň 26. 09. 2024. 2.2. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, odvolania, vyjadrenia strán, obsahu spisu a doplnení dokazovania dospel odvolací súd k záveru, stotožňujúc sa s právnymi závermi Okresného súdu Nové Zámky v konaní sp. zn. 16C/28/2014 a Krajského súdu v Nitre v naň nadväzujúcom odvolacom konaní sp. zn. 8Co/152/2018, že strany sporu neuzavreli kúpnu zmluvu, ako sa snažil argumentovať aj v tomto konaní žalobca, ale zmluvu o pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto smere odvolací súd poukázal v celom rozsahu na závery Krajského súdu v Nitre uvedené v rozsudku č. k. 8Co/152/2018 - 501 zo dňa 14. 02. 2019, a to najmä záver o tom, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou bola obojstranne simulovaným právnym úkonom, pričom okolnosti uzatvorenia zmluvy a následné konanie kupujúceho aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver o simulácii právneho úkonu pre chýbajúcu vážnu vôľu oboch strán uzatvoriť kúpnu zmluvu. 2.3. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovanou nebola dohodnutá splatnosť pôžičky, t. j. lehota na jej vrátenie. Odvolací súd z listiny na č. l. 4-8 (označenej ako kúpna zmluva a zmluva o predkupnom práve) vyhodnotil, že žalobca sa so žalovanou dohodol na dátume splatnosti sumy 9.120 eur ako pôžičky vo výške 8.000 eur a úrokov vo výške 1.120 eur, a to do 06. 09. 2010. Pri posúdení simulovaného právneho úkonu ako zmluvy o pôžičke podľa odvolacieho súdu jednoznačne zo znenia Čl. II. ods. 1. tejto zmluvy vyplýva, že žalobca poskytol žalovanej pôžičku vo výške 8.000 eur s tým, že ju má vrátiť do 06. 09. 2010 spolu s úrokom vo výške 1.120 eur (t. j. spolu 9.120 eur), hoci jej znenie bolo naformulované ako možnosť uplatnenia práva spätnej kúpy. V nadväznosti na tento záver tak odvolací súd odlišne od súdu prvej inštancie posúdil aj námietku premlčania vznesenú žalovanou. Odvolací súd sa nestotožnil s tým, že žalobca sa o tom, že došlo k poskytnutiu pôžičky žalovanej a o dohode o jej splatnosti dozvedel až z rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/152/2018 - 501 zo dňa 14. 02. 2019 o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže je potrebné vychádzať z toho, ako to posúdili aj súdy v konaní o určenie vlastníckeho práva, že úmyslom a vôľou sporových strán bolo od začiatku uzavretie zmluvy o pôžičke a nie uzavretie kúpnej zmluvy, čomu nasvedčuje vykonané komplexné dokazovanie. Pokiaľ súdy v konaní o určenie vlastníctva dospeli k záveru (s ktorým sa mimochodom odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje), že vôľou žalovanej bola od začiatku pôžička finančných prostriedkov zo strany žalobcu na riešenie jej životnej situácie a zároveň vôľou žalobcu bolo poskytnutie pôžičky s tým, že jej uspokojenie si chcel zabezpečiť nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalovanej, potom je potrebné vychádzať z premisy, že aj o ostatných dojednaniach súvisiacich s touto dohodou o pôžičke, vrátane dojednania o jej splatnosti mali strany sporu ako zmluvné strany vedomosť od počiatku, t. j. od uzavretia zmluvy a nie až od rozhodnutia súdu o určení vlastníctva. Krajský súd v Nitre v rozsudku č. k. 8Co/152/2018 - 501 zo dňa 14. 02. 2019 totiž nezmenil charakter právneho úkonu, ktorým bola od počiatku zmluva o pôžičke, ale iba tento právny úkon správne pomenoval a dešifroval, hoci žalobca sa snažil navodiť dojem, že išlo o kúpnu zmluvu. Vzhľadom na tento záver začala premlčacia doba na uplatnenie nároku na vrátenie pôžičky žalobcovi plynúť od 06. 09. 2010 (deň splatnosti pôžičky) a táto uplynula dňa 06. 09. 2013 (v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka). Keďže žalobca podal žalobu až dňa 21. 02. 2019, odvolací súd posúdil námietku premlčania vznesenú žalovanou ako dôvodnú a túto časť nároku žalobcovi nepriznal. Ak by bol teda aj záver súdu prvej inštancie o tom, že doba splatnosti pôžičky nebola medzi stranami sporu dohodnutá správne, potom by premlčacia doba začala plynúť odo dňa poskytnutia pôžičky, teda od 07.
07. 2010, kedy žalovanej žalobca poskytol sumu 8.000 eur. Aj v takomto prípade by bola námietka premlčania vznesená žalovanou dôvodná. 2.4. Pokiaľ však ide o posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovanou ohľadne sumy 25.000 eur, odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie jednak za nesprávne a taktiež neobsahujúce náležité odôvodnenie. Ako už bolo uvedené vyššie, v konaní bola preukázaná vôľa strán sporu uzavrieť zmluvu o pôžičke na sumu 8.000 eur s úrokom 1.120 eur; pokiaľ však ide o sumu 25.000 eur, túto nie je možné dať do súvislosti ani s kúpnou zmluvou (tvrdenou žalobcom) ani so zmluvou o pôžičke, keďže táto skutočnosť nevyplynula zo žiadneho dokazovania. Nemožno teda konštatovať, že pri sume 25.000 eur išlo o bezdôvodné obohatenie spadajúce pod skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia z titulu neplatného právneho úkonu, ale z titulu bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Ani toto nesprávne posúdenie súdom prvej inštancie však nie je rozhodujúce, keďže nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 25.000 eur sa premlčal v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal (na čo aj poukázala žalovaná vo svojom odvolaní). Objektívnu premlčaciu dobu je v tomto prípade potrebné počítať odo dňa poskytnutia sumy 25.000 eur žalovanej, t. j. od 08. 09. 2010, ktorá teda uplynula dňa 08. 09. 2013. Bez ohľadu na toto konštatovanie mal odvolací súd za to, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť žalobcovi taktiež od poskytnutia sumy 25.000 eur žalovanej (08. 09. 2010), a to z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že by išlo o doplatok kúpnej ceny (napr. z dôvodu, že nebol uzavretý dodatok k zmluve) a iné vysvetlenie neposkytol. Hoci z ostatného dokazovania nevyplynulo, na aký účel skutočne sumu 25.000 eur žalovanej poskytol, odvolací súd je toho názoru, že žalobca musel už pri ich poskytnutí vedieť, že tieto finančné prostriedky poskytuje žalovanej s tým, že ich od nej bude žiadať späť. 2.5. Pokiaľ ide o námietky premlčania vznesené žalovanou, odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Kritériá pre to, aby bola námietka premlčania posúdená ako contra bono mores stanovil Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20. 04. 2011, v ktorom uviedol: „Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ Odvolací súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu nevzhliadol také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že námietka premlčania vznesená žalovanou bola v rozpore s dobrými mravmi. Naopak, podľa odvolacieho súdu by bolo skôr dôvodné posudzovať konanie žalobcu z hľadiska dobrých mravov, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôžičku poskytol žalovanej v situácii, keď nebola v priaznivej životnej situácii a jej uspokojenie sa pokúsil zabezpečiť nehnuteľnosťou, ktorej hodnota bola v zjavnom nepomere k výške pôžičky. Žalobca navyše vo svojej argumentácii neposkytol bližšie vysvetlenie, v čom konkrétne malo uplatnenie námietky žalovanou vykazovať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi, keď ohľadne sumy 9.120 eur bolo preukázané, že žalobca musel mať už v čase poskytnutia finančných prostriedkov vedomosť o lehote jej splatnosti a taktiež je odvolací súd názoru (ako uviedol vyššie), že aj ohľadne sumy 25.000 eur musel vedieť, že ide o plnenie bez právneho dôvodu. S poukazom na cit. rozhodnutie ÚS SR sa odvolaciemu súdu nejaví (s ohľadom na reálie prejednávanej veci), že by išlo zo strany žalovanej o zneužitie práva na úkor žalobcu alebo že by išlo vo vzťahu k žalobcovi o neprimerane tvrdý postih. Tento záver neovplyvnila ani argumentácia právnej zástupkyne žalobcu o nezodpovednom konaní žalovanej, keďže iba existencia účasti žalovanej v iných právnych sporoch prípadne tvrdení (nepreukázaných), že si neplní záväzky v súvislosti so vznesenými námietkami premlčania nemá súvis. 2.6. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo v súlade s právnymi princípmi, na ktorých stojí civilné sporové konanie, aby tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd v tomto konaní vychádzal z právnych záverov týkajúcich sa hmotnoprávnych otázok medzi žalobcom a žalovanou, ku ktorým dospeli súdy v konaní o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Opačný prístup by znamenal popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia, čo by predstavovalo zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. 2.7. O trovách konania odvolací súd vzhľadom na zmenu napadnutého rozhodnutia rozhodol tak, že zmenil aj výrok o trovách konania a úspešnej žalovanej (v dôsledku zamietnutia žaloby v celom rozsahu)
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Keďže žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, odvolací súd jej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodil z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.1. Žalobca s rozsudkom odvolacieho súdu nesúhlasí z dôvodov, že ním došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) spočívajúcom vo vade takej intenzity, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tiež nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu bolo žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). V tomto súdnom konaní, a aj v konaní 16C/28/2014 bolo preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili kúpnu zmluvu formou notárskej zápisnice s kúpnou cenou 9.120 eur, ktorú žalovaná prevzala a tiež bolo preukázané, že žalobca žalovanej odovzdal doplatok kúpnej ceny 25.000 eur. O tom svedčia listinné dôkazy a aj odôvodnenia rozsudkov. Skutočnosť, že súd žalovanej uveril v konaní 16C/28/2014, že išlo o simulovaný právny úkon na tomto nič nemení, pretože finančné prostriedky žalovaná dostala na základe písomne uzatvorenej kúpnej zmluvy. Z LV XXXXX, k. ú. X. B. bolo preukázané, že titulom nadobudnutia vlastníctva žalovanou boli rozsudky Okresného súdu 16C/28/2014 zo dňa 25. 02. 2019 a rozsudok 8Co/152/2018 zo dňa 25. 02. 2019. Teda na základe neplanej kúpnej zmluvy sa stala žalovaná vlastníčkou. Tvrdenie odvolacieho súdu, že pokladá za preukázané, že žalobca od počiatku vzťahu pokladal vzťah medzi žalobcom a žalovanou za vzťah zo zmluvy o pôžičke je v rozpore s vykonaných dokazovaním a s listinami, svedčiacimi o tom, že žalobca a žalovaná uzatvorili v notárskej zápisnici N 177/2010 dňa 06. 07. 2010 kúpnu zmluvu a že žalovaná dňa 08. 09. 2010 potvrdila, že prevzala sumu 25.000 eur ako doplatok kúpnej ceny. Teda ešte aj 08. 09. 2010 žalovaná prijímala doplatok kúpnej ceny a nie doplatok pôžičky. Odvolací súd toto nesprávne právne posúdil. Odvolací súd nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku žalobcu. Odvolací súd aplikoval rozhodnutie NS SR 1Cdo/25/2003 zo dňa 24.06.2003, keď určil počiatok plynutia premlčacej lehoty. Toto rozhodnutie však na tento prípad nie je možné aplikovať, pretože predmetom žaloby bolo klasické vrátenie poskytnutej pôžičky, pri poskytnutí ktorej nebola dohodnutá lehota vrátenia. V našom prípade však ide o inú situáciu, ktorá vznikla uzatvorením neplatnej kúpnej zmluvy, ktorú len súdy označili ako simulovaný právny úkon pôžičky. Na základe kúpnej zmluvy sa žalobca stal vlastníkom a zaplatil žalovanej žalovanú sumu. Žalovaná sa neplatnosti začala domáhať po viac ako 4 rokoch, teda až po uplynutí lehoty, v ktorej podľa napadnutého rozhodnutia mal žalobca podať žalobu na vrátenie pôžičky pokiaľ ide o sumu 9.120 eur a vydanie bezdôvodného obohatenia pokiaľ ide o sumu 25.000 eur, aby bola námietka premlčania vznesená žalovanou nedôvodná. Takéto hodnotenie situácie je neakceptovateľné, keď dôsledkom rozhodnutia súdu v konaní sp. zn. 6C/28/2014 bolo obnovenie vlastníckeho práva žalovanej v katastri nehnuteľností, avšak k aplikácii § 107 ods. 3 Obč. zák. podľa záverov v napadnutom rozhodnutí nemohlo prísť. Takýto záver krajského súdu nemá oporu v zákone a ani v judikatúre SR. Vo vzťahu k sume 25.000 eur podľa bodu 36. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd aplikoval rozhodnutie NS SR 5Cdo/121/2009 zo dňa 23. 02. 2011, keď určil počiatok plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ani toto rozhodnutie však na tento prípad nie je možné aplikovať, pretože predmetom žaloby bolo klasické bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo užívaním cudzieho majetku. V našom prípade však ide o inú situáciu, ktorá vznikla uzatvorením neplatnej kúpnej zmluvy a vyhlásením žalovanej o prevzatí sumy 25.000 eur ako doplatku ku kúpnej cene. Jednoznačné a zrozumiteľné vyhlásenie odvolací súd nesprávne právne posúdil, čím došlo k takej vade, že nesprávne rozhodol. Jednoznačný úkon nie je možné ignorovať a konať, ako keby nebol. Žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka nebráni účastníkom právnych vzťahov platiť doplatky. Navyše žalovaná v tomto vyhlásení uviedla, že nemá voči kupujúcemu žiadne ďalšie pohľadávky ani nároky. 3.2. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu odvolateľ uviedol, že rozhodnutím odvolacieho súdu nastal stav absolútnej majetkovej nerovnováhy, kedy žalovaná vlastní nehnuteľnosti a vlastní aj finančné prostriedky, ktoré za predaj inkasovala. Nesprávny a v rozpore s hmotným právom a konštantnou judikatúrou je názor odvolacieho súdu, že medzi sporovými stranami sa nejedná o synalagmatický právny vzťah. Podľa žalobcu z hľadiska aplikácie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, kedy sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy
povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2250/2009). Odvolací súd tak mal jednoznačne dospieť k záveru, že v danej veci nie je právo žalobcu premlčané. Podľa judikatúry je nepremlčateľné. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2022 sp. zn. 1VCdo/3/2022. Toto rozhodnutie riešilo rovnaký prípad a vydal ho veľký senát NS SR. Podľa tohto rozhodnutia z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili (predávajúci prevzal aspoň časť kúpnej ceny a kupujúci bol zapísaný ako vlastník), vznikol synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa teda každý z nich obohatil v čase, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo. Vrátením vlastníckeho práva k predmetu kúpy si kupujúci zároveň splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku s predávajúcim. Podľa tohto rozhodnutia, pretože žalobca nemá možnosť vzniesť námietku premlčania, je pre právne posúdenie veci bezpredmetné, či k premlčaniu práva skutočne došlo, a teda i to, či objektívna premlčacia doba márne uplynula, pričom súd odkázal i na skoršie rozhodnutie R 4/1988 (t. j. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky, Cpj 41/1987). 3.3. Dovolací návrh: Dovolací súd ruší rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Co/14/2023-496 zo dňa 17. 10. 2024 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Prípadne: Dovolací súd mení rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Co/14/2023-496 zo dňa 17. 10. 2024 tak, že potvrdzuje ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 16C/28/2014 zo dňa 11. 08. 2023. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 100 %. 3.4. Žalobca osobitným podaním podal dovolanie aj voči uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky z 25. júla 2025 č. k. 13C/12/2019-564 o výške trov konania. Dovolanie voči napadnutému uzneseniu prvostupňového súdu je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 5Cdo/12/2026. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil uznesenie o výške trov konania. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné. 6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Okresný súd Nové Zámky uznesením z 25. júla 2025 č. k. 13C/12/2019-564 rozhodol o výške trov konania tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 8.750,09 eur, a to do 10 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, pričom prijímateľom náhrady trov konania je advokát. Vo vzťahu k dovolaniu žalobcu voči tomuto uzneseniu prvoinštančného súdu o výške trov konania dovolací súd konštatuje, že proti uzneseniu o výške trov konania (nie náhrady trov konania) nie je prípustné dovolanie. Prípustným predmetom dovolania všeobecne je len rozhodnutie odvolacieho súdu, teda rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania. Tu je potrebné poznamenať, že rozhodovanie o trovách konania je dvojfázové. V prvej fáze súd najprv rozhodne o nároku na náhradu trov konania a až po právoplatnosti rozhodnutia vyšší súdny úradník samostatným uznesením rozhodne o výške trov konania (o plnení). Žalobca podal dovolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o výške trov konania, a preto nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2020 zo dňa 01. 12. 2020, ktorý práve poukázal na dvojfázovosť tohto procesu a zároveň na skutočnosť, že ani proti rozhodnutiu sudcu prvej inštancie o sťažnosti nie je prípustné odvolanie. („O výške trov konania rozhoduje súd uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je pritom prípustná sťažnosť, o ktorej vždy rozhoduje sudca súdu prvej inštancie (§ 248 CSP) a proti jeho rozhodnutiu už nie je prípustné
odvolanie (§ 357 CSP a contrario).“). Najvyšší súd tak uzaviera, že dovolanie proti uzneseniu o výške trov konania nie je prípustným predmetom dovolania, nakoľko nespĺňa všeobecný predpoklad prieskumu, a to rozhodnutie vydané odvolacím súdom. Vzhľadom na objektívnu neprípustnosť dovolania proti rozhodnutiu o výške trov konania dovolací súd dovolanie v tejto časti podľa § 447 písm. c) odmietol. 8. Dovolací súd ďalej skúmal existenciu prvého z dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 17. októbra 2024 sp. zn. 26Co/14/2023), ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľ v dovolaní v podstate namietal nesprávny právny postup súdov pri hodnotení dôkazov zo strany dovolacieho súdu a nesprávne právne posúdenie veci. 11. Dovolací súd považuje v tejto súvislosti za nevyhnuté poznamenať, že nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Prieskum skutkových zistení zo strany dovolacieho súdu spočíva iba v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. 12. Podľa dovolateľa, odvolací súd v konaní nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, a preto dospel k nesprávnemu záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je simulovaným právnym úkonom. Dovolací súd po preskúmaní súdneho spisu zistil, že tomuto konaniu predchádzalo konanie vedené na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 16C/28/2014, ktorý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn. 8Co/152/2018. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal práve zo záverov Krajského súdu v Nitre uvedené v rozsudku č. k. 8Co/152/2018 - 501 zo dňa 14. 02. 2019, a to najmä záveru o tom, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou bola obojstranne simulovaným právnym úkonom, pričom okolnosti uzatvorenia zmluvy a následné konanie kupujúceho podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver o simulácii právneho úkonu pre chýbajúcu vážnu vôľu oboch strán uzatvoriť kúpnu zmluvu (bod 33). Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd postupoval správne, ak prevzal závery zo skoršieho rozsudku do svojho rozhodnutia. Ide o typický príklad prejudiciality v civilnom procese, ktorého dôsledkom je záväznosť právoplatného a zároveň skoršieho rozsudku podľa § 288 CSP medzi účastníkmi sporu. V danom prípade otázka neplatnosti kúpnej zmluvy bola právoplatne rozriešená v skoršom spore a súdmi ustálený súkromnoprávny vzťah v skoršom rozsudku už nemohol byť v tomto spore a medzi totožnými stranami vyriešený odlišne. Z uvedeného tak vyplýva, že odvolací súd
bol v tomto prípade pri posúdení prejudiciálnej otázky (ne)platnosti kúpnej zmluvy viazaný skorším rozhodnutím (res iudicata). 13. Dovolací súd ďalej uvádza, že odvolací súd (spolu so súdom prvej inštancie) vo svojom odôvodnení dostatočným spôsobom poukázal na zistený skutkový stav a z neho vyvodil závery, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou bola obojstranne simulovaným právnym úkonom, pričom okolnosti uzatvorenia zmluvy a následné konanie kupujúceho aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver o simulácii právneho úkonu. Tento záver vyvodil nielen zo záveru predchádzajúceho skoršieho rozhodnutia, ktorý považoval kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon pre chýbajúcu vážnu vôľu oboch strán uzatvoriť kúpnu zmluvu, ale aj z opakovaného dokazovania na pojednávaní dňa 26. 09. 2024. Vzhľadom na uvedené dovolací súd vyhodnotil námietku dovolateľa o nesprávnom postupe zo strany odvolacieho súdu s poukazom na záväznosť skoršieho rozsudku (záver o neplatnosti kúpnej zmluvy) za neodôvodnenú. 14. Ak dovolateľ tvrdí, že súdy nesprávne posúdili kúpnu zmluvu ako simulovaný právny úkon a nesprávne posúdili námietku premlčania, ide skôr o námietku nesprávnych právnych záverov, pochybenie pri ktorých neznamená nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia. Dovolací súd pripomína, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020) sa zaoberal aj celkovým postupom odvolacieho súdu pokiaľ išlo o hodnotenie skutkových zistení a potrebu dokazovania a nezistil porušenie procesných pravidiel CSP v odvolacom konaní, ktoré by mohlo mať za následok prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd dodáva, že dovolateľ prehliadol skutočnosť, že súdy síce uznali kúpnu zmluvu za neplatnú, ale určili, že platí disimulovaný úkon a tým je zmluva o pôžičke. Právnym základom ich vzájomného vzťahu ohľadom sumy vo výške 9.120 eur nie je kúpna zmluva (aj keď neplatná), ale zmluva o pôžičke. Je tak zrejmé, že súdy pri posudzovaní námietky premlčania nároku zo strany žalovanej správne vyhodnotili splatnosť pôžičky tak, že ju stotožnili s časovým ohraničením práva spätnej kúpy dojednaného v neplatnej kúpnej zmluve. V tomto kontexte má byť otázka premlčania nároku vyriešená v prospech žalovanej. Úvaha žalobcu, že medzi nimi nebol stanovený čas plnenia a je potrebné aplikovať § 563 Občianskeho zákonníka, je s poukazom na vyššie uvedené nesprávna. To isté platí aj do sumy 25.000 eur, ktorú žalobca označoval ako doplatok ku kúpnej cene. Ani tu sa nepotvrdilo, že ide o nárok z neplatnej kúpnej zmluvy. Súdy ho posúdili ako bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo bez právneho dôvodu. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu, cit.: „Zároveň je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že suma 25.000 eur nepredstavovala doplatok kúpnej ceny, ako to tvrdil žalobca. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená kúpna zmluva, ktorej súčasťou by bola dohoda o kúpnej cene nehnuteľnosti, ale zmluva o pôžičke. Iný právny dôvod poskytnutia sumy 25.000 eur nebol v konaní preukázaný, a preto je možné ho vyhodnotiť iba ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej.“ (bod 36.) Okrem toho je žalobcova argumentácia v tomto smere zmätočná, lebo na jednej strane tvrdí, že žalovaný nárok vyplýva z neplatnej kúpnej zmluvy, ale v ďalšej časti dovolania namieta nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby zo zmluvy o pôžičke, keď tvrdí, že premlčacia doba začala plynúť odvtedy, ako sa on dozvedel o skoršom rozhodnutí odvolacieho súdu. S prihliadnutím na vyššie uvedené, a na to, že dovolateľ v podstate namieta nesprávne právne posúdenie veci ako vadu zmätočnosti, čo je neprípustné, dovolací súd konštatuje, že konajúce súdy nepostupovali pri vytváraní právnych záverov, s dôrazom na hodnotenie dôkazov, arbitrárne a nemožno v tejto súvislosti hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. 15. Dovolací súd po zistení, že dovolanie žalobcu je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, avšak nedôvodné, pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 a § 432 CSP. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu. 16. Pre všetky (tri procesné situácie, v ktorých ustanovenie § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna, teda v žiadnom prípade nie otázka skutková. Civilný sporový poriadok v § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Dovolateľ je povinný uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 17. V súdenej veci žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd je toho názoru, že ustanovenie § 432 ods. 2 CSP je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 písm. a) CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to konkrétne v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach. 18. Právnou úpravou dovolania v CSP sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa takto sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. 19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. 20. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd zdôrazňuje, že toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň sa týmto rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 21. V súvislosti s argumentáciou, že dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že cit.: „Nesprávny a v rozpore s hmotným právom a konštantnou judikatúrou je názor odvolacieho súdu, že medzi sporovými stranami sa nejedná o synalagmatický právny vzťah. Podľa žalobcu z hľadiska aplikácie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, kedy sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2250/2009). Odvolací súd tak mal jednoznačne dospieť k záveru, že v
danej veci nie je právo žalobcu premlčané. Podľa judikatúry je nepremlčateľné.“ Je zrejmé, že dovolateľ odvodzuje nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia z neplatnej kúpnej zmluvy. Je toho názoru, že pokiaľ bola kúpna zmluva súdmi uznaná za neplatný právny úkon, tak z tohto neplatného úkonu sú strany povinné vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenia (synalagma). Dovolací súd už konštatoval, že dovolateľ prehliadol skutočnosť, že súdy síce uznali kúpnu zmluvu za neplatnú, ale určili, že platí disimulovaný úkon a tým je zmluva o pôžičke. Preto aj premlčanie sa riadi právnym vzťahom založeným zmluvou o pôžičke a nie neplatnou kúpnou zmluvou. 22. Dovolací súd práve preto z týchto dôvodov nemôže skúmať opodstatnenosť dovolacej argumentácie žalobcu vo vzájomnej interakcii s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2022 sp. zn. 1VCdo/3/2022, nakoľko dovolateľ preberá dôvody z rozhodnutia, ktoré nie je možné použiť daný prípad z dôvodu skutkovej odlišnosti. Z toho vychádza aj odlišná právna argumentácia tvrdená dovolateľom. Vyššie opísané rozhodnutie uvádzané dovolateľom vychádza z neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej sú účastníci povinný vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenia, to však nie je tento prípad. Súdy posúdili kúpnu zmluvu ako zmluvu o pôžičke a „doplatok ku kúpnej cene“ ako plnenie bez právneho dôvodu. Dovolací súd tak uzaviera, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od otázky právneho posúdenia, či je medzi stranami založený synalagmatický vzťah alebo nie a zároveň nie je postavené na tejto otázke. 23. Predpoklad prípustnosti dovolania žalobcu v tejto časti spočíval v tom, že odvolací súd pri riešení právnej otázky zvolil „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, sa nenaplnil. Žalobca preto v tejto časti dovolania nedôvodne tvrdí, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 24. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, avšak nedôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP). Dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o výške trov konania je neprípustné a dovolací súd ho odmietol (§ 447 písm. c) CSP) 25. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP). 26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.