Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 5Tdo/55/2025 2322010385 04. 08. 2026 JUDr. Juraj Kliment ECLI:SK:NSSR:2026:2322010385.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Petra Štifta a Mgr. Michala Polláka v trestnej veci obvineného R. A. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave 4. augusta 2026 dovolanie obvineného R. A. podané prostredníctvom obhajcu Mgr. Petra Magdálika proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 4. marca 2025, č. k. 3To/85/2024-1247, a takto rozhodol: Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného R. A. odmieta. odôvodnenie: 1. Okresný súd Galanta (ďalej len ,,súd I. stupňa“) rozsudkom z 28. februára 2024, č. k. 31T/26/2022-1190, uznal obvineného R. A. (ďalej len „obvinený“) za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: najmenej od augusta 2020 do 8. marca 2021 v Seredi a okolí, sčasti samostatne a sčasti spoločne s ďalšími osobami, zadovažoval z neznámeho zdroja a následne predával metamfetamín najmenej C. L., C. F., N. L., Q. I. a M. Š., pričom v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok, na zaobchádzanie s ktorými je potrebné povolenie Ministerstva zdravotníctva SR a nebol držiteľom uvedeného povolenia. Súd I. stupňa podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uloženom obvinenému rozsudkom súdu I. stupňa z 2. februára 2022, sp. zn. 31T/15/2021, právoplatným 2. februára 2022, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad a podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku s použitím § 38 ods. 4 a § 42 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h), písm. m) a § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, uložil obvinenému súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil ochranný dohľad na 1 rok a podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 51 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona obmedzenie spočívajúce v zákaze užívania omamných a psychotropných látok a narábania s nimi. 2. Proti uvedenému rozsudku súdu I. stupňa podal obvinený odvolanie v celom rozsahu, na podklade ktorého Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 4. marca 2025, č. k. 3To/85/2024-1247, podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu I. stupňa z 28. februára 2024, č. k. 31T/26/2022-1190, v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku uznal obvineného za vinného zo zločinu neoprávneného prechovávania omamnej a psychotropnej látky
(správne má byť neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou) podľa § 173 ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 na tom skutkovom základe, že: najmenej od augusta 2020 do 8. marca 2021 v Seredi a okolí, sčasti samostatne a sčasti spoločne s ďalšími osobami, zadovažoval z neznámeho zdroja a následne predával metamfetamín najmenej C. L., C. F., N. L., Q. I. a M. Š., pričom v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok, na zaobchádzanie s ktorými je potrebné povolenie Ministerstva zdravotníctva SR a nebol držiteľom uvedeného povolenia, Za to odvolací súd uložil obvinenému podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 s prihliadnutím na § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov za súčasného zrušenia výroku o treste podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona uloženému obvinenému skorším rozsudkom súdu I. stupňa z 2. februára 2022, sp. zn. 31T/15/2021, právoplatný 2. februára 2022, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu zároveň uložil ochranný dohľad na 1 rok, počas ktorého mu podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 51 ods. 3, ods. 4 Trestného uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze užívania omamných a psychotropných látok a narábania s nimi. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu zo 4. marca 2025 podal obvinený dovolanie prostredníctvom obhajcu Mgr. Petra Magdálika podaním z 8. augusta 2025 (č. l. 1272 - 1288), v ktorom navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach a v zmysle § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo 4. marca 2025, č. k. 3To/85/2024-1247, ako aj rozsudok súdu I. stupňa z 28. februára 2024, č. k. 31T/26/2022-1190, vo výrokoch o vine, treste a ochrannom opatrení, a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal súdu I. stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Keďže aktuálne vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol v tejto veci uložený, navrhol, aby dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že ho do väzby neberie. Obvinený namietal tieto základne skutočnosti (skrátene): 3.1. Odvolací súd v rozpore s princípmi kontradiktórnosti a rovnosti zbraní založil svoje rozhodnutie na výpovedi svedkyne N. L. z prípravného konania, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní bez toho, aby súd I. stupňa preukázal, že skutočne vyčerpal všetky možnosti jej zabezpečenia. Súdu I. stupňa sa totiž nepodarilo zabezpečiť prítomnosť svedkyne na hlavnom pojednávaní, preto jej výpoveď z prípravného konania prečítal a to napriek tomu, že na to neboli splnené zákonné podmienky - svedkyňu sa po doručení predvolania na hlavné pojednávanie pokúsila hliadka polície predviesť z adresy, na ktorej sa nezdržiavala. Po neúspešnom predvedení mal súd I. stupňa postupovať podľa § 88 Trestného poriadku a nariadiť obmedzenie jej osobnej slobody. Jedná sa preto o nezákonný dôkaz. Zároveň bola jej výpoveď pre uznanie viny obvineného kľúčová a preto jej použitie bez možnosti klásť otázky predstavuje porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Obvinený v tomto smere poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu (č. 26766/05 a 22228/06), podľa ktorého: „Ak absentujúci svedok nie je dostupný a jeho výpoveď je jediným alebo rozhodujúcim dôkazom, pričom obžalovanému nie je daná možnosť konfrontácie, dochádza k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.", a vo veci Schatschaschwili proti Nemecku (č. 9154/10): „Ak súd použije výpoveď neprítomného svedka, musí zabezpečiť kompenzačné opatrenia, ktoré ochránia obžalovaného pred rizikom nespravodlivého procesu." V tejto trestnej veci žiadne kompenzačné opatrenia vykonané neboli - súd výpoveď len prečítal bez overenia jej pravdivosti alebo alternatívnych verifikácií, čo spôsobilo zásah do práva na obhajobu. Obvinený odkázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), sp. zn. III. ÚS 551/2014: „Ak všeobecný súd použije výpoveď z prípravného konania bez toho, aby obžalovanému umožnil jej spochybnenie, a zároveň táto výpoveď rozhodujúcim spôsobom ovplyvní výsledok konania, ide o porušenie práva na spravodlivý proces." Obvinenému nebolo umožnené výsluchové preverenie kľúčovej svedkyne a súd I. stupňa neodôvodnil, prečo nebolo možné zabezpečiť jej prítomnosť iným spôsobom. Došlo tak k porušeniu čl. 6 ods. 3 dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). 3.2. Čo sa týka ostatných svedkov, ktorí obvineného usvedčili zo spáchania trestného činu (L., F., L., I., Š.), v ich vierohodnosti sú závažné pochybnosti. Jedná sa o osoby, ktoré sú, respektíve boli roky závislé
na pervitíne a boli opakovane vyšetrované, trestne stíhané (v čase ich výsluchov v prípravnom konaní) a odsúdené za vlastnú drogovú trestnú činnosť (v čase ich výsluchov na hlavnom pojednávaní, kedy odmietli vypovedať). Mohli mať záujem na zlepšení si pozície vo vlastných trestných konania, poskytnúť účelové svedectvá a na hlavnom pojednávaní už vzhľadom na to, že ich záujem o zlepšenie si pozície odpadol, odmietli vypovedať. Zároveň sú výpovede týchto svedkov nekonkrétne a všeobecné. 3.3. Vo vzťahu k svedkyni Š. obvinený uviedol, že táto na hlavnom pojednávaní poprela akúkoľvek jeho participáciu na predaji drog a neusvedčuje ho žiadna iná osoba, s ktorou mal páchať trestnú činnosť. Svedok I. vypovedal o skutku, ktorý nie je pokrytý obžalobou a výpovede svedkov L., F., L. a I. neboli vykonané zákonným spôsobom, pretože boli vykonané v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači, podľa ktorej ak sa osoba, ktorá nie je podozrivá (napr. svedok) stane v rámci výsluchu podozrivou, musí byť jej výsluch ihneď prerušený, osoba musí byť poučená o tom, že sa stala podozrivou a o ostatných jej právach, a vo výsluchu možno pokračovať až potom, ako má v plnej miere možnosť uplatňovať procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva. V predmetnej veci sa svedkovia pri výsluchoch stali podozrivými v okamihu, keď sa priznali, že mali od odsúdeného kupovať drogy, keďže nákup omamných a psychotropných látok je trestným činom, výsluchy tak mali byť prerušené, mali byť informované, že sú podozrivé z drogovej trestnej činnosti, poučené o ich právach (najmä o práve nevypovedať) a až následne mohli byť vypočuté v inej procesnej pozícii. Uvedený zákonný postup pri týchto svedkoch nebol dodržaný, preto sú ich výpovede nezákonnými dôkazmi. 3.4. V konaní neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by obvineného zo stíhaného skutku usvedčovali, prípadne podporovali tvrdenia spomenutých svedkov. Čo sa týka výsledkov použitia informačnotechnologických prostriedkov, v rámci ktorých boli vykonávané odposluchy telefonických hovorov, nejedná sa o jeho komunikáciu, resp. o komunikáciu, ktorej by bol účastníkom. Nebol mu zaistený žiadny telefón, odpočúvané telefónne číslo nepoužíval a nie je na neho ani evidované. Žiadna z osôb, ktoré mali byť účastníkmi komunikácie nepotvrdili, že by sa v rámci komunikácie bavili s obvineným o drogách. Zároveň neboli u obvineného fyzicky zistené žiadne drogy. Trestné stíhanie je postavené iba na nezákonných a nevierohodných výpovediach svedkov. 3.5. Ďalej obvinený namietal, že odvolací súd posúdil jeho konanie ako spáchané závažnejším spôsob bez odôvodnenia napriek tomu, že sa v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opakovane uvádza, že samotné množstvo skutkov, či viacerí odberatelia neznamenajú automaticky závažnejší spôsob konania, musí byť preukázaná sústava činností, opakovanosť, organizovanosť, rizikovosť alebo rafinovanosť spôsobu konania (R 84/2013). 3.6. Zo skutkovej vety ustálenej v rozsudku nevyplýva protiprávnosť konania obvineného, keďže nie je zrejmé, či je mu kladené za vinu prechovávanie alebo predaj látok, ktoré by boli spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka, jeho ovládacie, alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo jeho sociálne správanie, t. j. že by sa jednalo o návykovú látku v zmysle § 130 ods. 5 Trestného zákona, tým pádom skutková veta nezodpovedá ustanoveniu § 163 ods. 3 Trestného poriadku. Zároveň by sa podľa vymedzenia skutkovej vety malo jednať o opakovanú činnosť vo vzťahu k viacerým osobám, avšak skutková veta nekonkretizuje ani jeden prípad zabezpečovania, predaja ani prechovávania drog. Nie je tak zrejmé, či súd zamýšľal skutok hodnotiť ako pokračovací trestný čin alebo ako jeden trváci čin, keďže znenie skutkovej vety naznačuje, že konanie hodnotil ako spáchanie viacerých čiastkových útokov, avšak nikde v napádanom rozsudku neopisuje ani jeden čiastkový útok a celú údajnú činnosť spája do jedného nekonkretizovaného konania. Skutočnosť, že sa jedná o pokračovací trestný čin je evidentná vzhľadom na to, že priamo zo skutkovej vety vyplýva existencia viacerých údajných čiastkových útokov a zároveň súd nevzhliadol priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona - že by obvinený spáchal viac trestných činov. Z právneho hľadiska je to síce irelevantné, podstatná je však povaha skutku. Vzhľadom na legálnu definíciu pojmu pokračovacieho trestného činu podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona niet pochýb o tom, že skutok je pokračovacím trestným činom, avšak nie je v súlade so zákonom v skutkovej vete opísaný (R 51/2016). Jednotlivé čiastkové útoky sú popísané iba okrajovo, bez možnosti ich prieskumu napriek tomu, že podľa § 10 ods. 15 Trestného poriadku skutkom sa rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne ustanovené inak (R 26/2018, R 54/2013). Pri takto formulovanej skutkovej vete rozsudku by nebolo reálne oslobodenie z niektorého čiastkového útoku (R 55/2013). Vzhľadom na uvedené možno konštatovať vadu skutkovej vety s následnou nemožnosťou riadneho prieskumu, okrem iného aj zo strany dovolacieho súdu, čo možno považovať za nesprávne právne posúdenie. Skutok mal byť právne posúdený ako pokračovací trestný čin so všetkými jeho atribútmi. Náležitosti a význam skutkovej vety pritom jasne uznáva aj ústavný súd v náleze z 19. januára 2016, sp. zn. III. ÚS 509/2015: „Popis skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania)
musí byť uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaný vinným. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis skutočnosti rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces.“ Nesprávnosť výrokovej časti napádaného rozsudku odvolacieho súdu potvrdzuje aj označenie skutku, ako aj jeho nesprávne podradenie pod ustanovenie Trestného zákona. 3.7. Obvinený ďalej v dovolaní namietal, že skutkový stav nebol zo strany orgánov činných v trestnom konaní ako ani súdov riadne zistený, pretože v skutkovej vete napádaného rozsudku chýba charakteristika látok, ich vymedzenie, ako aj časová a miestna konkretizáciu skutku. Zároveň došlo oproti obžalobe k rozsiahlej zmene vymedzenia skutku a tak k porušeniu obžalovacej zásady. Súd totiž zmenil spôsob spáchania skutku oproti podanej obžalobe zásadným spôsobom tak, že skutok nezodpovedá podanej obžalobe (R 47/2008). Vymedzenie skutku je neurčité a nezrozumiteľné z hľadiska spôsobu spáchania skutku v jeho časovej a miestnej konkretizácii. Nie je teda vymedzený tak, aby nemohol byť zameniteľný s iným skutkom, čo je v rozpore s ustanovením § 163 ods. 3 Trestného poriadku. 3.8. Naplnenie dovolacieho dôvodu upraveného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku videl obvinený v tom, že pri tak závažných pochybeniach súdu v rozhodnutí o jeho vine nemôže byť zákonný ani výroky o treste a o ochrannom opatrení, ktoré majú základ vo výroku o vine. 3.9. Ďalej poukázal na vážne porušenie jeho práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudkov súdu I. stupňa a odvolacieho súdu, ktoré vyžaduje ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku, pretože tieto neobsahujú náležité a logické vyhodnotenie dôkazov, konkrétne vierohodnosti svedkov, obsahu telefonických hovorov a zároveň súdy neuviedli, ktorý konkrétny dôkaz preukazuje jednotlivé znaky skutkovej podstaty (nález ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 301/2010). 3.10. V poslednom rade obvinený namietal, že ním navrhované dôkazy (výsluch svedka C. a ďalšie) neboli vykonané, a to bez relevantného a konkrétneho odôvodnenia zo strany súdu, čím došlo k porušeniu § 2 ods. 10 Trestného poriadku (nález ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 104/2012). Rozhodnutia súdov sú založené na nepriamej reťazi dôkazov a výpovediach nevierohodných svedkov, čím došlo k porušeniu zásady in dubio pro reo (nález ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 324/2013, R 39/1991) a nezákonným čítaním výpovedí svedkov k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania (ESĽP - Lucá proti Taliansku). 4. K podanému dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len „prokurátorka“) podaním z 19. augusta 2025 (č. l. 1292 - 1294), v ktorom uviedla, že sa s námietkami obvineného nestotožňuje a považuje ich za neopodstatnené. Jedná sa o rovnaké skutočnosti, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, s ktorými sa odvolací súd vysporiadal. Ohľadom vierohodnosti svedkov uviedla, že sa nič nemení tým, že boli užívateľmi omamných látok. Považuje za logické, že odberatelia omamných a psychotropných látok budú vždy aj ich užívateľmi, preto nie je možné ich výpovede spochybňovať len z dôvodu ich závislosti. Nestotožňuje sa s tvrdením obvineného, že výpoveď svedkyne N. L. bola rozhodujúcim a kľúčovým dôkazom pre uznanie jeho viny a prečítaním jej výpovede z prípravného konania na hlavnom pojednávaní došlo k nezákonnému postupu. Jej výpoveď bola prečítaná so súhlasom prokurátora a obhajoby, pričom sa jednalo o podpornú svedeckú výpoveď, keďže v konaní bolo zabezpečených množstvo ďalších dôkazov - výpovede minimálne 8 svedkov, prepisy hovorov a SMS správ, ktoré vo svojom súhrne dostatočne odôvodnili záver o vine. K námietkam obvineného v tomto smere sa vyjadril aj odvolací súd v napadnutom rozsudku, s ktorým sa prokurátorka stotožnila. Nad rámec uviedla, že právo na obhajobu a zásada kontradiktórnosti boli zachované aj s poukazom na tú skutočnosť, že svedkyňa N. L. bola vypočutá v prípravnom konaní po vznesení obvinenia za prítomnosti obhajcu obvineného, ktorý mal možnosť klásť jej otázky. Námietky obvineného, že zo skutkovej vety napádaného rozsudku nevyplýva protiprávnosť jeho konania označila prokurátorka taktiež za nedôvodné, neopodstatnené a nezodpovedajúce faktickému stavu. Ohľadom zmeny skutkovej vety uviedla, že ku nej došlo v dôsledku vylúčenia trestnej veci obvineného na samostatné konanie v spojení so skutočnosťou, že ďalší spolupáchatelia uvedení v skutkovej vete obžaloby boli už právoplatne odsúdení zo spáchania drogovej trestnej činnosti. Takouto zmenou skutkovej vety nemohlo dôjsť k porušeniu totožnosti skutku, pretože naďalej je zo skutkovej vety dostatočne zrozumiteľne a konkrétne opísané konanie, akým bol porušený zákonom chránený záujem (predaj metamfetamínu - látky patriacej do II. skupiny omamných látok, na zaobchádzanie s ktorými je potrebné povolenie, ktoré obvinený nemal), miesto (v Seredi a okolí), čas (od augusta 2020 do 8. marca 2021), a je v nej definovaný aj kvalifikačný znak spáchania skutku „na viacerých osobách“ s poukazom menovite na osoby, ktorým obvinený predával metamfetamín. Čo sa týka nesúhlasu obvineného s hodnotením dôkazov prokurátorka odkázala na judikát R 3/2011, v zmysle ktorého je účelom dovolacieho konania
posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. S tvrdením obvineného, že ochranné opatrenie mu bolo uložené nezákonne sa prokurátorka nestotožnila, keďže vychádza iba zo skutočnosti, že výrok o treste a o ochrannom opatrení je založený na výroku o vine, ktorý považuje obvinený za nezákonný. Vzhľadom na uvedené navrhla dovolaciemu súdu, aby dovolanie obvineného podľa § 382 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. 5. K vyjadreniu prokurátorky sa vyjadril obvinený prostredníctvom obhajcu Mgr. Petra Magdálika podaním z 8. septembra 2025 (č. l. 1297 - 1300) nasledovne (skrátene): 5.1. Na svojom dovolaní a v ňom uvedených právnych argumentoch trvá a navrhuje, aby mu dovolací súd vyhovel v celom rozsahu. Argumenty prokurátorky označil za nesprávne a nedôvodné. 5.2. Nie je pravdou, že by súhlasil s čítaním výpovede svedkyne L. na hlavnom pojednávaní, keďže jej výpoveď bola prokurátorom prečítaná na podklade uznesenia konajúceho súdu proti ktorému nie je prípustná sťažnosť, zároveň na jej čítanie neboli splnené zákonné podmienky (obvinený zopakoval svoju argumentáciu, ktorú uviedol v dovolaní a ktorá je uvedená vyššie) a teda sa jedná o nezákonný dôkaz. 5.3. Obvinený považuje svoje dovolanie za dôvodné a dovolacie dôvody upravené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) a písm. j) Trestného poriadku za naplnené. Má za to, že dovolanie a naplnenie dovolacích dôvodov odôvodňuje právnymi a nie skutkovými argumentmi. 6. Spisový materiál bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) na rozhodnutie o dovolaní 29. septembra 2025 a vec napadla na rozhodnutie do senátu 5T, ktorý podľa Rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2025 v tom čase účinnom rozhoduje v zložení JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Peter Štift a Mgr. Michal Pollák. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371. 7. Po predložení veci Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) predbežne preskúmal dovolanie obvineného spolu s predloženým spisovým materiálom a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonom ustanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) a spĺňa aj nevyhnutné obsahové náležitosti (§ 374 Trestného poriadku). Zároveň zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. 8. Dovolací súd považuje za potrebné na úvod uviesť, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok slúžiaci na odstránenie len takých procesných alebo hmotnoprávnych pochybení súdov, ktoré zákon výslovne predpokladá. Ide o výnimočný zásah do zásady stability a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá je významnou garanciou právnej istoty a stability právnych vzťahov. Tomu zodpovedá aj zákonom ustanovený rámec prípustnosti dovolania. Tento mimoriadny opravný prostriedok možno uplatniť len vo vzťahu k zákonom presne určeným rozhodnutiam vydaným v trestnom konaní (porovnaj § 368 ods. 2 Trestného poriadku; v prípade ministra spravodlivosti aj § 371 ods. 2 Trestného poriadku) a výlučne z dôvodov taxatívne vymedzených v § 371 Trestného poriadku. Dovolateľ je pritom povinný dovolací dôvod v podanom dovolaní konkrétne uviesť a obsahovo odôvodniť (§ 374 ods. 2 Trestného poriadku). Rozsah preskúmania napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom je determinovaný práve uplatnenými dovolacími dôvodmi a námietkami dovolateľa; dovolací súd preto nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie z vlastnej iniciatívy ani vyhľadávať iné možné pochybenia, ktoré dovolateľ nenamietal (§ 374 a § 385 Trestného poriadku). Preskúmanie sa spravidla sústreďuje na tie nedostatky, ktoré boli predmetom posudzovania už v odvolacom konaní, avšak neboli odvolacím súdom odstránené, prípadne na pochybenia, ku ktorým došlo v konaní pred odvolacím súdom. S uvedeným súvisí aj zákonné obmedzenie možnosti podať dovolanie v prípadoch, keď dovolateľ nevyužil riadne
opravné prostriedky (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), ako aj požiadavka, aby skutočnosti zakladajúce niektorý z dovolacích dôvodov boli obsahovo uplatnené najneskôr v odvolacom konaní, pokiaľ boli dovolateľovi známe (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku). Argumentácia obsiahnutá v dovolaní musí preto svojím obsahom zodpovedať zákonnému vymedzeniu niektorého z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Ak dovolanie iba formálne odkazuje na niektorý z týchto dôvodov, avšak jeho obsahové odôvodnenie pozostáva z tvrdení, ktoré sa s týmto dôvodom vecne nekryjú alebo smerujú mimo rámca dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. 9. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné uviesť, že ustálená judikatúra dovolacieho súdu vykladá právo na obhajobu ako zabezpečenie reálnych podmienok na plnohodnotné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, ako aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov reagovať na výkon týchto práv zákonným spôsobom. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy nachádza svoj odraz vo viacerých ustanoveniach Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé procesné oprávnenia obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Samotné porušenie niektorého z týchto čiastkových práv však bez ďalšieho nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pokiaľ sa takýto zásah zásadným spôsobom neprejaví na procesnom postavení obvineného. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že relevantným dovolacím dôvodom môže byť len také porušenie práva na obhajobu, ktoré má zásadný charakter, teda také, ktoré má s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu podstatný vplyv na priebeh alebo výsledok konania, t. j. rozhodnutie vo veci samej. Za zásadné porušenie práva na obhajobu sa spravidla považuje najmä situácia, keď obvinený nemal v konaní obhajcu napriek tomu, že v jeho veci boli splnené podmienky povinnej obhajoby (R 116/2014), pričom výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích oprávnení obvineného, pokiaľ sa takéto pochybenie výrazným spôsobom prejaví na jeho procesnom postavení v trestnom konaní. 10. Zároveň považuje dovolací súd vzhľadom na obsah námietok obvineného prezentovaných v dovolaní uviesť, že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať voľbu dôkazných prostriedkov orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom konaní pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. pri uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd dospejú v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záveru, že určitú skutkovú okolnosť považujú za preukázanú a nepovažujú za potrebné jej ďalšie dokazovanie, takýto postup sám osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keďže dovolacie konanie je určené na riešenie právnych otázok, nie na preskúmavanie správnosti alebo úplnosti skutkových zistení, a dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku; R 7/2011]. Pokiaľ obvinený v rámci výkonu práva na obhajobu navrhne vykonanie dôkazov, orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné sa každým takýmto návrhom zaoberať a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o ňom rozhodnúť tak, že mu vyhovejú alebo ho odmietnu. Ak však procesná strana v záverečnej fáze súdneho konania vyhlási, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, ide o konečný prejav jej dispozičného oprávnenia v tejto otázke; v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania je takýto procesný postoj potrebné považovať za prejav, že na nich procesná strana už netrvá, resp. že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle procesnej strany súdom preto nemožno považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (R 116/2014). 11. Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, jeho naplnenie prichádza do úvahy vtedy, ak je napadnuté rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Nezákonnosť vykonania dôkazov musí byť pritom zrejmá z obsahu spisového materiálu a musí dosahovať takú intenzitu, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 dohovoru. Tomu zodpovedá aj charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý neslúži na preskúmanie každého procesného pochybenia, ale len takého, ktoré má relevantný dopad na zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že procesné pochybenie pri vykonávaní dôkazov môže založiť existenciu predmetného dovolacieho dôvodu len za predpokladu, že malo alebo mohlo mať negatívny vplyv na uplatnenie práv obvineného. Pokiaľ takýto vplyv preukázaný nie je, nemožno hovoriť o jeho naplnení. Z hľadiska judikatúry ESĽP je pritom rozhodujúce, či prípadné porušenie procesných pravidiel malo dopad na spravodlivosť konania ako celku; k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru spravidla dochádza vtedy, ak je odsudzujúce rozhodnutie založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom (rozsudky ESĽP vo veciach Mariana Marinescu proti Rumunsku z 2. februára 2010, č. 36110/03, Emen proti Turecku z 26. januára 2010, č. 25585/02, ako aj R 24/2020).
12. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižších stupňov. Dôvodom dovolania preto nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, pretože tieto nemôže dovolací súd meniť ani dopĺňať (to neplatí pre dovolanie podané ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku). Povedané inými slovami, vo vzťahu ku takto zistenému skutkovému stavu, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú tie, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne, v značne obmedzenom rozsahu a môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď. § 379 ods. 2 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania sa uskutočňuje v konaní pred súdom I. stupňa, a jeho skutkové závery môže dopĺňať a korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa (R 47/2014, R 14/2015). Z uvedeného dôvodu námietky obvineného spočívajúce v spochybňovaní vierohodnosti svedkov, ich prípadnú závislosť od psychotropných látok, motívy ich výpovedí, ako obsah a interpretáciu ich výpovedí, rovnako tak námietky týkajúce sa odpočúvania telekomunikačnej prevádzky - evidencie a užívania konkrétneho telefónneho čísla a vyhodnotenia obsahu zachytenej komunikácie, predstavujú výhrady skutkovej povahy, ktoré dovolací súd nemôže v dovolacom konaní posudzovať. 13. Obvinený v podanom dovolaní primárne namieta procesný postup súdu I. stupňa spočívajúci v nezákonnom prečítaní výpovede svedkyne N. L. z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Nezákonnosť postupu súdu I. stupňa mala podľa obvineného spočívať v tom, že hliadka polície sa svedkyňu snažila predviesť z nesprávnej adresy, t. j. z adresy, na ktorej sa svedkyňa nezdržiavala. Súd mal preto postupovať podľa § 88 Trestného poriadku a nariadiť obmedzenie osobnej slobody svedkyne. Podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch alebo ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie súdu k výsluchu bez dôvodného ospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca. 14. Obvinenému bolo pre stíhaný skutok vznesené obvinenie uznesením z 18. augusta 2021, ktoré mu bolo 18. augusta 2021 a jeho obhajcovi 23. augusta 2021 doručené. Výsluch svedkyne N. L. bol vykonaný v prípravnom konaní 29. septembra 2021 (č. l. 602 - 608), na ktorom svedkyňa uviedla ako adresu trvalého bydliska a adresu na doručovanie písomností L.. Výsluch tejto svedkyne bol v prípravnom konaní vykonaný po vznesení obvinenia obvinenému a zúčastnil sa ho aj obhajca obvineného JUDr. Ing. Henrich Gaulieder, PhD., ktorému bolo umožnené klásť vypočúvanej svedkyni otázky, čo obhajca obvineného využil. Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s dovolacou námietkou obvineného, že výsluch svedkyne N. L. v prípravnom konaní nebol vykonaný kontradiktórne. 15. Obvinený obhajcovi JUDr. Ing. Henrichovi Gauliederovi, PhD. udelil plnomocenstvo na zastupovanie v trestnom konaní 19. augusta 2021 (č. l. 396), pričom dohoda o ukončení zastúpenia obvineného JUDr. Ing. Henrichom Gauliederom, PhD. bola uzavretá 18. marca 2022 a Okresnej prokuratúre Galanta doručená 21. marca 2022. Opatrením súdu I. stupňa z 23. marca 2022 (č. l. 1030) bol obvinenému za obhajcu ustanovený Mgr. Peter Magdálik. 16. Súd I. stupňa svedkyňu N. L. predvolal na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo 2. novembra 2022, pričom predmetná zásielka sa súdu vrátila 19. októbra 2022 ako neprevzatá v odbernej dobe. Opätovne bola svedkyňa predvolaná na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo 19. apríla 2023. Súdna zásielka zaslaná na adresu jej trvalého bydliska bola súdu vrátená s tým, že adresát je neznámy a zásielka zaslaná na adresu jej prechodného bydliska - D. V. XXXX/XX, R. R. - D., s dátumom ukončenia prechodného pobytu 9. mája 2023 (č. l. 1085), bola súdu vrátená ako neprevzatá v odbernej dobe. 17. Keďže tieto úkony súdu I. stupňa neviedli k zabezpečeniu prítomnosti svedkyne na hlavnom pojednávaní, súd I. stupňa sa pokúsil zabezpečiť jej účasť, prostredníctvom inštitútu predvedenia Obvodným oddelením Policajného zboru z adresy trvalého pobytu svedkyne, na hlavné pojednávanie,
ktorá sa konalo 13. septembra 2023 (č. l. 1109) a potom opätovne na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo 8. novembra 2023 (č. l. 1119), v oboch prípadoch neúspešne. Svedkyňa bola 8. novembra 2023 kontaktovaná príslušníkmi PZ aj na zistenom kontaktnom telefónnom čísle, ktoré v tom čase už neexistovalo. 18. Za tejto situácie súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní konanom 8. novembra 2023 postupoval podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku a prečítal zápisnicu o výpovedi svedkyne z 29. septembra 2021, pričom obžalovaný aj jeho obhajca sa k prečítanej výpovedi svedkyne vyjadrili. 19. Súd I. stupňa predvádzal svedkyňu z miesta jej trvalého bydliska, na ktorom sa svedkyňa v čase jej predvedenia nenachádzala. Príslušníkmi policajného zboru bolo zistené, že na adrese L. U. XXXX/ XXA, R. sídli spoločnosť G..E., ktorá sa zaoberá poskytovaním virtuálneho sídla firmám, fyzickým a právnickým osobám a žiadna osoba sa tam fyzicky nenachádza. 20. Obvinený prečítanie výpovede svedkyne na hlavnom pojednávaní nenamietal a túto námietku vzniesol až v odvolacom a následne dovolacom konaní. Obvinený označil tento procesný postup súdu I. stupňa za nesprávny výlučne z dôvodu, že svedkyňa na mieste, z ktorého bola predvádzaná, zrejme nebývala. 21. Obvinený však neuvádza, že sa svedkyňa v rozhodnom čase zdržiavala na inom, súde I. stupňa známom mieste, v dôsledku čoho by bolo možné spochybniť správnosť postupu súdu I. stupňa pri predvedení svedkyne a tým aj splnenie zákonných podmienok na prečítanie výpovede svedkyne na hlavnom pojednávaní procesným postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku. 22. Obvinený ďalej namietal, že súd I. stupňa po neúspešných predvedeniach svedkyne pochybil, keď z úradnej povinnosti nevyužil postup podľa § 88 Trestného poriadku a nepristúpil k obmedzeniu osobnej slobody svedkyne za účelom jej predvedenia na hlavné pojednávanie. Podľa § 128 ods. 1 Trestného poriadku svedok, ktorý bol riadne predvolaný a bez dostatočného ospravedlnenia sa k úkonu neustanoví, môže byť predvedený. V konaní pred súdom na základe uznesenia súdu môže byť svedok zabezpečený spôsobom uvedeným v § 88, ak sú splnené podmienky pre taký postup. Na následky nedostavenia sa musí v predvolaní upozorniť. Podľa § 88 ods. 1 Trestného poriadku svedkovi, ktorý sa napriek riadnemu predvolaniu na konanie pred súdom bez ospravedlnenia nedostavil, minulo sa účinkom aj nariadenie jeho predvedenia a jeho prítomnosť nemožno inak zabezpečiť, môže byť na ten účel uznesením súdu nariadené, aby bola obmedzená jeho osobná sloboda a aby bol predvedený príslušníkom Policajného zboru alebo Vojenskej polície; uznesenie súdu sa v plnom znení uvedie v zápisnici o úkone a svedkovi sa oznámi pri jeho výsluchu. Pri zabezpečení svedka sa § 73 ods. 3 druhá veta použije rovnako. Podľa § 88 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím podľa odseku 1 požiada predseda senátu stranu, ktorá navrhla svedka vypočuť, aby uviedla skutočnosti a otázky, na ktoré má byť svedok vypočutý. 23. Ustanovenie § 88 ods. 1 Trestného poriadku upravuje možnosť súdu nariadiť obmedzenie osobnej slobody svedka a jeho následné predvedenie príslušníkmi Policajného zboru. Ide o krajný donucovací prostriedok, ktorého použitie zákon výslovne viaže na splnenie troch kumulatívnych podmienok: svedok sa napriek riadnemu predvolaniu bez ospravedlnenia nedostavil; minulo sa účinkom aj nariadenie jeho predvedenia a jeho prítomnosť nemožno inak zabezpečiť. Samotná zákonná konštrukcia tohto ustanovenia teda predpokladá, že ide o prostriedok ultima ratio, ktorý je použiteľný až vtedy, keď všetky predchádzajúce menej invazívne procesné kroky zlyhali a osobná prítomnosť svedka (v prejednávanom prípade na hlavnom pojednávaní) je napriek tomu nevyhnutná. 24. Využitie tohto inštitútu tak prichádza do úvahy v prípade, ak navrhovaný svedok doposiaľ nebol vypočutý, výsluch svedka, ktorý má byť na hlavnom pojednávaní prečítaný, nebol v prípravnom konaní vykonaný kontradiktórne alebo v prípade, ak niektorá zo strán relevantne odôvodní, z akých dôvodov je kontradiktórny výsluch svedka urobený v prípravnom konaní po obsahovej stránke nedostatočný pre zistenie skutkového stavu, v dôsledku čoho je nevyhnutné jeho výsluch vykonať aj na hlavnom pojednávaní. 25. Tento účel postupu podľa § 88 Trestného poriadku vyplýva aj z § 88 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého pred rozhodnutím o zabezpečení svedka podľa odseku 1 požiada predseda senátu stranu, ktorá navrhla svedka vypočuť, aby uviedla skutočnosti a otázky, na ktoré má byť svedok vypočutý. Toto ustanovenie jednoznačne zakotvuje, že rozhodnutiu súdu o zabezpečení svedka musí predchádzať požiadavka strany na zistenie konkrétnych skutkových okolností jeho výsluchom. 26. Rozhodnutie súdu o obmedzení osobnej slobody svedka však nie je primárnou iniciatívou súdu, ale je procesne podmienené aktívnym postupom strany konania spočívajúcom v odôvodnení nevyhnutnej potreby osobnej prítomnosti svedka na hlavnom pojednávaní. Rovnako ako je strana konania pri navrhovaní vykonania akéhokoľvek dôkazu povinná uviesť, aká skutočnosť má byť navrhovaným dôkazom preukázaná a prečo je jeho vykonanie pre objasnenie veci nevyhnutné, je povinná pri návrhu
na postup podľa § 88 ods. 1 Trestného poriadku uviesť, aké skutočnosti majú byť osobným výsluchom svedka, nad rámec výpovede zaznamenanej v prípravnom konaní, ozrejmené. Môže ísť napríklad o potrebu položiť svedkovi otázky vzťahujúce sa na okolnosti, ktoré vyplynuli z iných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a pod. 27. V prejednávanej veci k takejto procesnej situácii nedošlo. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že prokurátor výslovne vyjadril súhlas s konaním pojednávania bez osobnej prítomnosti svedkyne a obhajca obvineného ponechal rozhodnutie o ďalšom procesnom postupe na úvahe súdu. Žiadna zo strán konania pred prečítaním výpovede svedkyne nevyvinula procesnú aktivitu, ktorou by odôvodnene trvala na osobnom výsluchu svedkyne. Za týchto okolností nie je možné považovať procesný postup súdu I. stupňa za nezákonný, či porušujúci právo obvineného na spravodlivý proces, pretože pokiaľ by účelom procesného postupu podľa § 88 ods. 1 Trestného poriadku malo byť len zopakovanie kontradiktórnej výpovede svedka z prípravného konania, nebolo by obmedzenie osobnej slobody takéhoto svedka relevantné. 28. Nemožno súhlasiť ani s názorom obvineného, že v tomto konaní neboli prítomné žiadne kompenzačné opatrenia na ochranu obvineného pred porušením jeho práva na spravodlivý proces. Za najpodstatnejšie kompenzačné opatrenie možno považovať skutočnosť, že svedkyňa bola v prípravnom konaní vypočutá kontradiktórne, za prítomnosti obhajcu obvineného. Svedkyňa v spontánnej časti svojej výpovede uviedla, že od obvineného kupovala pervitín, ktorý užívala, a ktorý mal na jej osobu účinky, ktoré popísala ako hyperaktivitu. Zároveň obhajca obvineného položil svedkyni otázky, na ktoré odpovedala. Na hlavnom pojednávaní sa obvinený k prečítanej výpovedi svedkyne N. L. vyjadril tak, že nesúhlasí s tým, čo svedkyňa uviedla, táto výpoveď je všeobecná, nekonkrétna a nič nepreukazujúca, sama svedkyňa je stíhaná za drogovú trestnú činnosť a vypovedá v postavení svedka vo viacerých konaniach, a okrem toho sa jej výpoveď netýka ani žalovaného obdobia (č. l. 1117). 29. Obvinený tak v súdnom konaní reagoval na obsahovú stránku výpovede svedkyne a vyjadroval sa aj k okolnostiam relevantným pre posúdenie vierohodnosti a pravdivosti prečítanej výpovede svedkyne. Dokonca predmetnú výpoveď považoval za nepreukazujúcu jeho trestnú činnosť a počas trestného stíhania neuviedol žiadnu skutkovú okolnosť, ku ktorej považuje za potrebné svedkyňu dopočuť, či prečo považuje za nevyhnutné, aby svedkyňa vypovedala pred súdom osobne. Len všeobecná námietka, týkajúca sa nedostatočnej aktivity súdu pri vypátraní predmetnej svedkyne, je v tomto smere nedôvodná. 30. Dovolací súd v tomto kontexte poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 2019, sp. zn. 3 Tdo 29/2019, zverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2020, podľa ktorého Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje. 31. Dovolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením obvineného, že odsúdenie obvineného pre stíhaní skutok je založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výsluchu svedkyne N. L.. 32. Obvinený bol odvolacím súdom uznaný za vinného, že neoprávnene obchodoval so psychotropnou látkou a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách (najmenej troch osobách - § 127 ods. 12 Trestného zákona). 33. Podstatou trestnoprávne relevantného konania obvineného podľa skutkovej vety rozsudku odvolacieho súdu je, že si obvinený neoprávnene zadovažoval a následne predával metamfetamín C. L., C. F., N. L., Q. I. a M. Š.. 34. Naplnenie základnej skutkovej podstaty tohto trestného činu, spočívajúcej v neoprávnenom zadovažovaní a predávaní metamfetamínu iným osobám, je, podľa rozsudku súdu I. stupňa a rozsudku odvolacieho súdu, preukázaný aj výpoveďami svedkov C. L., C. F., Q. I. a vyplýva aj z výsledkov ITP. 35. Kvalifikačný znak spočívajúci v predaji metamfetamínu viacerým osobám, by bol splnený aj v prípade, ak by v skutkovej vete rozsudku odvolacieho súdu boli uvedené len tri osoby, ktorým obvinený metamfetamín predával, a preto by eventuálne vypusteniu svedkyne N. L. zo skutkovej vety rozsudku odvolacieho súdu, nemalo za následok zmenu právnej kvalifikácie stíhaného skutku a ani zmiernenie uloženého trestu, pretože odvolací súd pre určenie výmery trestu považoval za relevantné už naplnenie kvalifikačného znaku viacerých osôb a nad rámec tejto skutočnosti zohľadnil, že sa jednalo o tvrdú drogu, obvinený bol v minulosti 21 krát súdne trestaný a najmä opakované spáchanie tohto druhu trestnej činnosti obvineným a pod.
36. Pokiaľ ide o námietky obvineného smerujúce k nezákonnosti výsluchov svedkov, pretože mali byť vykonané v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači (ďalej len „smernica“), dovolací súd uvádza, že tieto námietky nie sú dôvodné. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že dotknuté osoby vystupovali v predmetnom trestnom konaní výlučne v procesnom postavení svedkov. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že procesné postavenie osoby v trestnom konaní sa odvíja od jej procesnej úlohy v konkrétnej trestnej veci a nie od hypotetických úvah o tom, či by za určitých okolností mohla byť považovaná za podozrivú alebo obvinenú, pričom smernica, na ktorú obvinený poukazuje, sa vzťahuje výlučne na osoby, ktoré majú postavenie podozrivých alebo obvinených a neupravuje procesné postavenie svedkov ani rozsah ich procesných práv a povinností. Jej aplikácia na osoby vystupujúce v konaní v postavení svedkov preto neprichádza do úvahy. 37. Ustanovenie, na ktoré obvinený v podanom dovolaní odkazuje, je uvedené v bode 10. recitálu smernice a nie v jej článkoch, ktoré priamo upravujú právo podozrivej, obvinenej alebo vyžiadanej osoby na právnu pomoc. V jednotlivých článkoch smernica neustanovuje konkrétny postup orgánov činných v trestnom konaní ani súdu pri výsluchu svedkov ani ich právo na právnu pomoc, ale právo na právnu pomoc podozrivej, obvinenej a vyžiadanej osoby. 38. Samotný bod 10. recitálu smernice je však potrebné vykladať aj v zmysle ostatných bodov a článkov predmetnej smernice, pričom v bode 1. je zdôraznené, že predmetom tejto smernice je zabezpečiť výkon práva na prístup k obhajcovi pre podozrivé, obvinené, a vyžiadané osoby (viď. aj čl. 2 bod 3 smernice) a zároveň sa neuplatní, ak sa tieto osoby tohto práva (na právnu pomoc) vzdali. 39. Bod 10. recitálu smernice hovorí len príkladmo o situácii, kedy sa napr. svedok, ktorý predtým nebol podozrivou ani obvinenou osobou, stane buď podozrivou alebo obvinenou osobou. V tom momente by mal mať právo nevypovedať vo svoj neprospech a má právo odoprieť výpoveď (toto právo je priamo zakotvené v § 130 ods. 2 Trestného poriadku a predmetní svedkovia sú o tomto práve spravidla poučení). Následne sa v tomto bode odkazuje na situáciu, keď sa takáto osoba počas výsluchu stane podozrivou alebo obvinenou osobou, vtedy by mal byť jej výsluch prerušený, avšak malo by byť možné v ňom pokračovať, ako bola táto osoba o jej postavení (podozrivej alebo obvinenej osoby) informovaná a tým má možnosť vykonávať práva uvedené v tejto smernici (teda právo na právnu pomoc). V čl. 4 bod 6. smernice je zároveň uvedené, že právna pomoc sa poskytuje iba na účely trestného konania, v ktorom je dotknutá osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu (nie pre svedka). 40. Trestný poriadok rozlišuje medzi procesnými postaveniami svedka, podozrivej osoby a obvinenej osoby. Príkladmo možno uviesť, že ustanovenie § 33 Trestného poriadku hovorí o podozrivej osobe zo spáchania trestného činu a obvinenej osobe, ktorou je podozrivá osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie. Zároveň od 15. marca 2024 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 33b Trestného poriadku, ktoré priamo upravuje práva a povinnosti podozrivej osoby. Zároveň ustanovenie § 85 Trestného poriadku umožňuje podozrivú osobu, napr. zadržať, teda zasiahnuť do jej práva na osobnú slobodu, čo v prípade svedka nie je možné. 41. Dovolací súd, okrem vyššie uvedeného, považuje za nevyhnutné poukázať na použité slovné spojenie „stane podozrivou alebo obvinenou osobou“. Postavenie podozrivej alebo obvinenej osoby je viazané na postup orgánov činných v trestnom konaní, pretože len tie môžu posúdiť, kedy sa konkrétna osoba stane podozrivou osobou (oznámenie, že osoba je podozrivá zo spáchania trestného činu) alebo obvinenou osobou (vydanie uznesenia o vznesení obvinenia) a realizovať voči nej procesný postup rešpektujúci jej procesné postavenie. Predmetný bod smernice uvádza taký postup orgánu činného v trestnom konaní, kedy príde k prerušeniu výsluchu svedka až v momente, kedy sa svedok už stal podozrivou alebo obvinenou osobou a zároveň umožňuje pokračovanie v tomto výsluchu po oznámení jeho „nového“ procesného postavenia, s ktorým je spojené aj právo na právnu pomoc. Neuvádza však, že predchádzajúca časť výpovede svedka, ktorá obsahuje skutočnosti, že sa mohol dopustiť trestného činu, je nezákonným dôkazom. 42. Účelom predmetnej smernice je zabezpečenie ochrany práv svedka, v podobe práva na právnu pomoc, ktorý sa následne stane podozrivou alebo obvinenou osobou, takže aj prípadné porušenia tohto práva tejto osoby, nemôže byť vykladané v prospech iných osôb, do ktorých práv nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté. 43. Nie je žiadnou raritou, že obvinené osoby vypovedajú o trestnej činnosti v iných trestných konaniach voči iným obvineným osobám a v týchto konaniach vždy vystupujú v procesnej pozícii svedka, pretože iné postavenie v inom trestnom konaní mať nemôžu. 44. Dovolací súd sa nestotožnil ani s dovolacou námietkou obvineného, že súd I. stupňa bez relevantného a konkrétneho odôvodnenia nevykonal ním navrhnutý dôkaz - výsluch svedka C. C..
45. Prokurátor v podanej obžalobe navrhol na hlavnom pojednávaní podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítať výpoveď svedka C. C. na hlavnom pojednávaní. Obvinený reagoval na výzvu súdu podľa § 240 Trestného poriadku a osobitným podaním z 28. júna 2022 navrhol, aby súd I. stupňa svedka C. C. vypočul na hlavnom pojednávaní. Svoj návrh na výsluch svedka odôvodnil tým, že výsluch tohto svedka navrhuje prokurátor na hlavnom pojednávaní len prečítať. 46. Svedok C. C. bol predvolaný na hlavné pojednávanie 3. mája 2023, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavil, následne bol predvolaný na hlavné pojednávanie 15. novembra 2023, na ktoré sa opätovne nedostavil. Neúspešné bolo aj jeho predvedenie na hlavné pojednávanie 10. januára 2024, na ktorom súd I. stupňa rozhodol, že výpoveď svedka C. C. zo 6. mája 2021 prečíta na hlavnom pojednávaní. Na toto rozhodnutie súdu I. stupňa zareagoval obhajca obvineného a upozornil súd, že výpoveď svedka C. C. nie je kontradiktórna, pretože bola vykonaná pred vznesením obvinenia obvinenému. Súd I. stupňa námietku obvineného akceptoval a výpoveď svedka C. C. na hlavnom pojednávaní neprečítal. Následne súd I. stupňa rozhodol podľa § 277 ods. 4 Trestného poriadku tak, že výsluch svedka C. C. nevykoná. Súd I. stupňa dospel k záveru, že navrhovaný dôkaz nemožno vykonať, pričom túto procesnú situáciu § 277 ods. 4 Trestného poriadku priamo predpokladá. 47. Súd I. stupňa v rozsudku odôvodnil svoj procesný postup tak, že navrhovaný dôkaz nevykonal z dôvodu, že svedok C. C. sa na opätovné predvolanie na hlavné pojednávanie nedostavil, jeho predvedenie na hlavné pojednávanie bolo neúspešné a v prípravnom konaní bol vypočutý iba pred vznesením obvinenia, teda nie kontradiktórnym spôsobom, čím súd I. stupňa splnil požiadavku na dostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia. 48. Obvinený v podanom odvolaní nespochybnil správnosť vyššie uvedeného odôvodnenia súdu I. stupňa, ale uviedol len to, že súd I. stupňa pochybil, keď nevykonal obhajobou riadne a dôvodne navrhnutý dôkaz - výsluch svedka C.. V podanom odvolaní však obvinený neuviedol, k akým skutočnostiam považuje za potrebné svedka C. C. vypočuť, nenavrhol jeho výsluch v odvolacom konaní a ani sa nedomáhal postupu podľa § 88 Trestného poriadku. Naviac nahliadnutím do výpovedí svedka C. C. z prípravného konania dovolací súd zistil, že predmetný svedok o obvinenom vôbec nevypovedal. 49. Obvinený v podanom dovolaní ďalej namieta, že úpravou skutku, ktorú oproti podanej obžalobe vykonal súd I. stupňa, prišlo k porušeniu obžalovacej zásady, pretože skutok, o ktorom rozhodol súd I. stupňa, podľa názoru obvineného, nie je totožný so skutkom, ktorý bol uvedený v obžalobe. Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. 50. Podľa § 169 ods. 1 Trestného poriadku je súd, na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní (§ 278 ods. 2 Trestného poriadku), povinný zistiť, či sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Nie je ničím výnimočným, ak súd na základe dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní dospeje k iným skutkovým záverom, ako orgány činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia alebo v podanej obžalobe. Podstatou tzv. obžalovacej zásady je, aby súd rozhodol o skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, a to pri zachovaní totožnosti skutku (konanie, následok, časť konania, časť následku). 51. Súd I. stupňa, v zhode s podanou obžalobou, ustálil obdobie páchania stíhanej trestnej činnosti obvineným od augusta 2020 do 8. marca 2021, pričom podstata trestnoprávne relevantného konania obvineného spočívala v zadovažovaní (nákupe) a následnom predaji metamfetamínu bez povolenia Ministerstva zdravotníctva SR osobám C. L., C. F., N. L., Q. I. a M. Š., a to v Seredi a jej okolí. 52. Totožnosť skutku, pre ktorý bol obvinený uznaný za vinného, tak bola v porovnaní so skutkom uvedeným v obžalobe prokurátora (č. l. 1010) zachovaná, hoci došlo k jeho čiastočnému zúženiu. K tomuto zúženiu došlo z dôvodu vylúčenia spoluobžalovaných na samostatné konanie, pričom skutok bol následne obmedzený len na tú časť, ktorá sa týka konania obvineného. Podstata skutku zostala zachovaná, keďže zahŕňa konanie obvineného spočívajúce v zadovažovaní si metamfetamínu z neznámeho zdroja a v jeho následnom predaji piatim osobám. 53. K námietkam obvineného smerujúcim proti právnemu posúdeniu skutku ako trestného činu, charakteristike látky, ktorú si mal obvinený zadovažovať a predávať, ako aj kvalifikačnému znaku spáchania trestného činu závažnejší spôsobom konania - na viacerých osobách uvádza dovolací súd nasledovné: Podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene vyrobí omamnú látku alebo psychotropnú látku alebo neoprávnene obchoduje s omamnou látkou alebo psychotropnou látkou v nepatrnom množstve, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Podľa § 135b ods. 2 Trestného zákona obchodovaním s omamnou látkou, psychotropnou látkou, drogovým prekurzorom alebo predmetom určeným na ich výrobu sa na účely tohto zákona rozumie dovoz, vývoz, prevoz, preprava, prechovávanie, ponuka, predaj, kúpa, výmena alebo iné zadováženie omamnej látky, psychotropnej látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu,
sprostredkovanie alebo financovanie týchto činností; obchodovaním s omamnou látkou, psychotropnou látkou, drogovým prekurzorom alebo predmetom určeným na ich výrobu nie sú činnosti, ktoré sú prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu podľa odseku 1. Podľa § 173 ods. 3 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania. Podľa § 138 písm. j) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu na viacerých osobách. Podľa § 128 ods. 12 Trestného zákona viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby. Podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. 54. Predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní pri tomu druhu trestnej činnosti sú skutkové okolnosti, na základe ktorých bude možné ustáliť, či sa páchateľ dopustil trestnoprávne relevantného konania uvedeného v príslušných skutkových podstatách trestných činov podľa § 171 až § 173a Trestného zákona. Podľa § 130 ods. 5 Trestného zákona návykovou látkou sa na účely tohto zákona rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie. 55. Problematika omamných a psychotropných látok je upravená v osobitnom zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch (ďalej len „zákon č. 139/1998 Z. z.“). Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 139/1998 Z. z. psychotropné látky sú látky ovplyvňujúce stav ľudskej psychiky pôsobením na centrálny nervový systém s menej závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami, na ktoré sa vzťahuje medzinárodný dohovor, ktorým je Slovenská republika viazaná. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 139/1998 Z. z. omamné látky a psychotropné látky sa zaraďujú podľa ich účinkov na zdravie do troch skupín uvedených v prílohe č. 1, z ktorých sa vyraďujú alebo preraďujú do inej skupiny podľa rozhodnutia Medzinárodného úradu pre kontrolu omamných látok pri Organizácii Spojených národov, na základe právne záväzných aktov Európskej únie alebo na základe odôvodneného podnetu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 139/1998 Z. z. do I. skupiny sa zaraďujú omamné látky a psychotropné látky, ktoré nie sú obsiahnuté ako liečivo v lieku. Do II. skupiny sa zaraďujú omamné látky a psychotropné látky s vysokou návykovosťou, ktoré sú obsiahnuté ako liečivo v lieku. Do III. skupiny sa zaraďujú omamné látky a psychotropné látky s nižšou návykovosťou, ktoré sú obsiahnuté ako liečivo v lieku. Podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 139/1998 Z. z. do II. skupiny psychotropných látok patrí aj metamfetamín. 56. Z ustanovenia § 130 ods. 5 Trestného zákona v spojení s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona č. 139/1998 Z. z. je zrejmé, že návykovou látkou sú aj omamné látky a psychotropné látky, pričom metamfetamín je zaradený do II. skupiny psychotropných látok, a preto táto látka spĺňa kritériá uvedené v § 2 ods. 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 139/1998 Z. z. 57. Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že obvinený mal obchodovať s metamfetamínom, teda s látkou, ktorá je návykovou látkou podľa § 130 ods. 5 Trestného zákona. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že skutková veta uvedená v napadnutom rozsudku napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona. 58. Predmetný záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 2023, sp. zn. III. ÚS 394/2023, ktorý v bode 21. uviedol: V závere dôvodovej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na deficity naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorý mu bol daný za vinu. Dovolací súd na túto námietku, ktorú sťažovateľ uviedol aj v dovolaní, na s. 20 až s. 22 napadnutého uznesenia kvalitatívne a kvantitatívne subtílne odpovedal, že v danom prípade šlo o určitým spôsobom neštandardnú situáciu. Psychotropná látka totiž zaistená nebola a skutočnosť, že šlo o takúto látku, považovali všeobecné súdy za dokázanú predovšetkým na základe svedeckých výpovedí. Za daných okolností v skutkovej vete ani nemôže byť uvedený percentuálny obsah účinnej látky, počet obvykle jednorazových dávok alebo rozsah činu. Vzhľadom na uvedené špecifiká považoval dovolací súd vymedzenie skutku za dostatočné, pretože z neho vyplýva, akú látku sťažovateľ držal (pervitín, ktorého účinnou látkou je metamfetamín), komu ju distribuoval (konkrétne špecifikovaným svedkom - odberateľom, ktorí boli minimálne traja),
a v podstate aj to, že to robil neoprávnene (absencia povolenia ministerstva). Ústavnému súdu sa materiálny predpoklad, podľa ktorého si svedkovia potvrdzujúci užívanie drog kupovali od sťažovateľa drogu v množstve uspokojujúcom ich potreby, javí prima facie ako logický. Za týchto skutkových okolností a pri takto ustálenom dôkaznom stave je ústavno-právne udržateľné, ak skutková veta obsahuje tvrdenie o predávaní alebo dávaní drogy odberateľom v nezistenom množstve. Rozpor s ústavou potom, prirodzene, nemôže založiť ani neuvedenie ceny (hodnoty) drogy. 59. Vyššie uvedený právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky tak predstavuje štandard, ktorý je v prípade, ak omamné a psychotropné látky neboli zaistené, postačujúci na ustálenie popisu skutku v skutkovej vete napadnutého rozsudku a jeho právnemu kvalifikovaniu ako trestného činu. 60. Aby však bolo možné uviesť do skutkovej vety rozsudku konkrétnu omamnú látku alebo psychotropnú látku, je nevyhnutné, aby bola skutočnosť, že látka, s ktorou bolo páchateľom obchodované, je konkrétnou omamnou látkou alebo psychotropnou látkou, preukázaná v procese dokazovania na hlavnom pojednávaní. 61. V tomto smere sa proces dokazovania v otázke o akú konkrétnu omamnú alebo psychotropnú látku jedná, líši podľa toho, či látka, s ktorou bolo obchodované, bola orgánmi činnými v trestnom konaní zaistená alebo nie. 62. V prípade zaistenia látky, s ktorou bolo obchodované, odpoveď na otázku, či sa jedná o omamnú látku alebo psychotropnú látku poskytne znalecké dokazovanie na základe analýzy zaistenej látky, a to tak po kvantitatívnej stránke (hmotnosť) ako aj kvalitatívnej stránke (účinná látka). 63. V prípade nezaistenia látky, s ktorou bolo obchodované, sa skutočnosti relevantné pre určenie, či sa jednalo o omamnú látku alebo psychotropnú látku možno dozvedieť z výpovede obvineného alebo z výpovedí svedkov, primárne osôb, ktoré si od obvineného túto látku kupovali ako koneční spotrebitelia. Takýto svedok by mal vedieť v rámci svojej výpovede uviesť, akú látku si od obvineného kupoval, aké bolo jej množstvo (hmotnosť), aká bola jej cena, ako táto látka vizuálne vyzerala, ako bola zabalená a aké účinky mala na jeho osobu po jej užití (účinná látka). V prípade bezodkladného zistenia osoby konzumenta možno už užitú látku identifikovať aj na základe odobratej vzorky moču alebo krvi od konzumenta. 64. Z prípade nezaistenia omamnej látky alebo psychotropnej látky tak možno hmotnosť omamnej látky a psychotropnej látky ustáliť na základe výpovedí svedkov zúčastnených pri jej predaji alebo pri jej navážení, avšak informácie o jej kvalite (množstve účinnej látky) možno určiť len približne, v prevažnej miere aplikáciou zásady in dubio pro reo. 65. Pokiaľ však má obvinený záujem namietať, že látka uvedená v skutkovej vete rozsudku nie je psychotropnou látkou metamfetamínom, možno tak urobiť len prostredníctvom námietky voči skutkovým zisteniam súdu I. stupňa alebo odvolacieho súdu. Keďže dovolací súd nie je na podklade dovolania obvineného oprávnený preskúmavať skutkové zistenie súdu I. stupňa alebo odvolacieho súdu, že obvinený obchodoval s metamfetamínnom, možno sa prieskumu tohto skutkového záveru domáhať len na podklade dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky. 66. Vzhľadom na skutočnosť, že súd I. stupňa do skutkovej vety neuviedol celkové množstvo metamfetamínu, ktoré obvinený predával a napokon ani množstvo jeho účinnej látky, ktoré skutkové zistenia sú nevyhnutné pre zistenie rozsahu činu, malo to za následok, že súd mohol celkové množstvo zadováženého a predaného metamfetamínu ustáliť len ako nepatrné množstvo, a to napriek tomu, že niektorí svedkovia vypovedali tak o množstve ako aj frekvencii jednotlivých nákupov metamfetamínu v rozhodnom období a množstvá v gramoch boli zrejmé aj zo záznamov telekomunikačnej prevádzky. 67. Tým, že súd I. stupňa do skutkovej vety neuviedol množstvo metamfetamínu, ani množstvo jeho účinnej látky, bola táto nedôslednosť súdu I. stupňa vyhodnotená v prospech obvineného tak, že súd nemohol rozsah činu právne kvalifikovať prísnejšie, ako len nepatrné množstvo. 68. Skutok, tak ako bol ustálený súdmi nižších stupňov opisuje konanie obvineného, ktorý sčasti samostatne a sčasti spoločne s ďalšími osobami, zadovažoval z neznámeho zdroja a následne predával najmenej piatim osobám metamfetamín, ktorý je podľa zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok. 69. Dovolací súd konštatuje, že skutok tak ako je vymedzený vo výroku napadnutého rozhodnutia, spĺňa minimálne zákonné požiadavky kladené na jeho formuláciu podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku, a to pre vyšší stupeň všeobecnosti niektorých skutkových zistení súdu I. stupňa. Skutok je konkretizovaný uvedením miesta jeho spáchania („v Seredi a okolí“), časového obdobia („najmenej od augusta 2020 do 8. marca 2021“), ako aj spôsobu jeho spáchania, spočívajúceho v neoprávnenom zadovažovaní si psychotropnej látky metamfetamínu a jej následnej neoprávnenej distribúcii ďalším osobám. Zároveň sú
v skutkovej vete uvedené aj konkrétne osoby, ktorým bol metamfetamín predávaný, čím je zabezpečená nezameniteľnosť skutku s iným skutkom. 70. Zo skutkovej vety rozsudku súdu I. stupňa vyplýva, že obvinený páchal trestnú činnosť od augusta 2020. Použitie tohto pojmu tak ponúka viacero možných dátumov (od 1. augusta do 31. augusta 2020), odkedy si obvinený metamfetamín zadovažoval a následne predával. Táto neurčitosť v skutkovej vete rozsudku však nemá na obvineného žiadny negatívny dopad, pretože kvalifikačný znak - spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, bol súdom I. stupňa v rozsudku vypustený. 71. Nesprávne uvedenie právnej kvalifikácie skutku v rozsudku odvolacieho súdu ako zločinu neoprávneného prechovávania omamnej a psychotropnej látky, predstavuje len chybu v písaní, keďže v právnej vete napadnutého rozsudku je správne uvedené, že obvinený neoprávnene obchodoval s omamnou látkou a psychotropnou látkou a rovnako tak je správne aj zákonné označenie trestného činu (§ 173 Trestného zákona). 72. Naplnenie kvalifikačného znaku spáchania trestného činu závažnejším spôsobom konania na viacerých osobách (najmenej na troch osobách) je naplnený tým, že obvinený predával metamfetamín celkovo piatim osobám, a to C. L., C. F., N. L., Q. I. a M. Š.Y.. Zo skutkovej vety je teda spáchanie skutku závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách zrejmé. Použitie tohto kvalifikačného pojmu je pri tomto trestnom čine plne na mieste, pretože obvinený tým, že jednotlivým osobám neoprávnene predával metamfetamín, ohrozoval v rozhodnom období ich život a zdravie a naviac nemožno opomínať, že osoby pod vplyvom omamných látok alebo psychotropných látok môžu byť, vzhľadom na ovplyvnenie ich psychiky, nebezpečné aj pre svoje okolie. 73. Dovolací súd sa nestotožnil ani s dovolacou námietkou obvineného, že skutková veta napadnutého rozsudku odvolacieho súdu mala byť formulovaná ako viacero skutkov (čiastkových útokov), pretože v prípade stíhanej trestnej činnosti sa jedná o pokračovací trestný čin. 74. Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku vyplýva, že obvinený sa dopúšťal trestnoprávne relevantného konania v presne stanovenom období, počas ktorého si zadovažoval a následne predával metamfetamín piatim osobám, pričom trestnoprávne relevantné konania obvineného sa podľa skutkovej vety v dotknutom období prelínajú a pre účely právnej kvalifikácie tvoria jeden súvislý a neprerušený časový úsek. Takéto vymedzenie skutku zodpovedá trvácemu trestnému činu podľa § 122 ods. 12 Trestného zákona, pri ktorom bol protiprávny stav vyvolaný už momentom prvého zadováženia si metamfetamínu obvineným za účelom jeho ďalšej distribúcie konzumentom a pretrvával až do jeho posledného predaja, a preto nebolo nevyhnutné v skutkovej vete podrobne opisovať a rozlišovať jednotlivé konania obvineného spočívajúce v zadovažovaní si metamfetamínu a jeho následnom predaji konzumentom tak, ako sa to vyžaduje pri čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona. 75. Nad rámec nevyhnutného dovolací súd dodáva, že ani prípadné posúdenie skutku ako pokračovacieho trestného činu by samo osebe nemalo vplyv na právnu kvalifikáciu konania obvineného, pretože konanie, ktorého sa dopustil by aj pri jeho prípadnom právnom posúdení ako pokračovacieho trestného činu napĺňalo znaky rovnakého trestného činu, ako ho právne kvalifikovali súdy nižších stupňov. Inými slovami, právne posúdenie skutku by sa ani pri akceptovaní námietky obvineného nezmenilo, keďže rozhodujúce skutkové okolnosti významné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie by zostali zachované. 76. Obvinený napokon namietal nedostatočné odôvodnenia rozsudkov súdu I. stupňa a odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Trestného poriadku. Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú alebo ak dôkazy boli získané od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, pričom súd uvedie aj hodnotenie jej dôveryhodnosti. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. 77. V posudzovanej veci súd I. stupňa v odôvodnení svojho rozsudku (str. 8 až 10) uviedol dôkazy, z ktorých vyvodil záver o vine obvineného, pričom poukázal najmä na výpovede svedkov C. L., C. F., N. L. a Q. I., ktorí od obvineného v rôznych časových obdobiach kupovali, resp. kúpili psychotropnú látku. Zároveň poukázal na oboznámené prepisy záznamov telekomunikačnej prevádzky, na základe ktorých mal za preukázané, že predmetnú látku od obvineného kupovala aj svedkyňa M. Š.. V tejto súvislosti sa súd I. stupňa zaoberal aj otázkou používania monitorovaného telefónneho čísla, pričom vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že predmetné číslo používal práve obvinený, a zároveň
opísal obsah relevantnej komunikácie. Vysporiadal sa aj s obhajobou obvineného, uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval jeho tvrdenia za dôvodné, ako aj dôvody, pre ktoré nevyhovel návrhu na vykonanie ním navrhovaného dôkazu. Rovnako vysvetlil, prečo skutok právne kvalifikoval odlišne od obžaloby v časti týkajúcej sa spáchania činu závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, a náležite odôvodnil aj výrok o uloženom treste a ochrannom opatrení. 78. Odvolací súd sa následne v rámci preskúmania napadnutého rozsudku zaoberal odvolacími námietkami obvineného, pričom prihliadol aj na zmenu právnej úpravy. V odôvodnení svojho rozsudku (str. 6 až 11) sa vysporiadal s námietkami obvineného týkajúcimi sa zachovania totožnosti skutku, úpravy skutkovej vety obžaloby, namietanej protiprávnosti konania, spochybňovania povahy látky metamfetamín, vierohodnosti svedkov, čítania výpovede svedkyne N. L. na hlavnom pojednávaní, ako aj s obsahom telefonickej komunikácie a s okolnosťou, že predmetné telefónne číslo nebolo evidované na osobu obvineného, hoci ho podľa vykonaného dokazovania používal. Odvolací súd pritom dospel k záveru, že skutkové aj právne závery súdu I. stupňa sú správne. 79. Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov je zrejmé, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia, ako aj akými úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov. Zároveň z nich vyplýva, ako sa súdy vyrovnali s obhajobou obvineného, prečo nevyhoveli jeho dôkazným návrhom a akými právnymi úvahami sa riadili pri posúdení veci v otázke viny, trestu a ochranného opatrenia. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí tak spĺňajú zákonné požiadavky vyplývajúce z § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Námietka obvineného, že súdy svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a nevysporiadali sa s jeho argumentáciou, preto nie je opodstatnená. 80. Námietka obvineného smerujúca voči uloženému ochrannému opatreniu, nie je v podstate žiadnym spôsobom odôvodnená, iba formálne odkazuje na to, že ak nie je zákonný výrok o vine, nemôže byť zákonný ani výrok o treste a výrok o ochrannom opatrení. To však nemožno považovať za odôvodnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku, t. j. v čom obvinený vníma nesplnenie podmienok na uloženie ochranného opatrenia. 81. Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu vyplýva, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné dôvody dovolania, hoci v skutočnosti neobsahuje argumenty takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť (R 51/2014). 82. Záverom dovolací súd uvádza, že pokiaľ sa k niektorej z uplatnených dovolacích námietok výslovne nevyjadril, považoval ju za nepodstatnú vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a argumenty, na základe ktorých by nemohla taká námietka spôsobiť iné rozhodnutie dovolacieho súdu o podanom dovolaní. 83. Na základe uvedených skutočností dovolací súd zistil, že podaným dovolaním nebol splnený žiadny dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a preto na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.