Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 4Cdo/141/2025 2201899083 21. 09. 2026 JUDr. Nora Halmová ECLI:SK:NSSR:2026:2201899083.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ A. K. Z., narodeného X. Z. XXXX, Š., E. XXX/ XX, zastúpeného advokátom, Mgr. Petrom Magdálikom, Galanta, Vajanského 1520, 2/ P. Z., narodenej XX. A. XXXX, Š., E. XXX/XX, proti žalovaným 1/ M. L., narodenej X. A. XXXX, Š., O. XXX/XX, 2/ R. L., narodenému XX. M. XXXX, Š., O. XXX/XX, o zaplatenie 77.593,36 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4C/102/2001, o dovolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. februára 2025 sp. zn. 28Co/135/2024, takto rozhodol: I. Dovolanie o d m i e t a. II. Žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu. III. Žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 27. júna 2024 č. k. 4C/102/2001-1084 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. októbra 2024 uložil žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ 11.169,33 eura titulom bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.828,66 eura od 1. marca 2011 do 13. decembra 2013 a 5 % ročne zo sumy 8.828,66 eura od 25. novembra 2018 až do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 2.340,93 eura od 1.decembra 2006 do 13. decembra 2013 a úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.340,93 eura od 24. novembra 2018 až do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu voči žalovanej 1/ vo zvyšku zamietol; výrokom III. žalobu voči žalovanému 2/ zamietol v celom rozsahu; výrokom IV. žalobcom náhradu trov konania nepriznal; výrokom V. priznal žalovanému 2/ náhradu trov konania 100 %; výrokom VI. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku v samostatnom uznesení; výrokom VII. uložil žalovanej povinnosť doplatiť pomernú časť trov konania titulom trov znaleckého dokazovania vo výške 237,80 eura na účet Okresného súdu Dunajská Streda, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom VIII. uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť doplatiť pomernú časť trov konania titulom trov znaleckého dokazovania vo výške 276 eur na účet Okresného súdu Dunajská Streda, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a konštatoval, že predmetom sporov, ktorými žalobcovia žalovali pôvodne bývalých nájomcov (Š.R. N. a B. N.) a neskôr žalobu rozšírili na ich dcéru M. L. (teraz žalovaná 1/) a jej manžela R.B. L. (teraz žalovaný 2/), bolo užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu. Tým, že žalobcovia vzali žalobu proti žalovaným manželom N. späť, súd prvej inštancie skúmal pasívnu legitimáciu žalovaných 1/ a 2/. Vo vzťahu k nájmu bytu súd prvej inštancie žalobu proti žalovanej 1/ zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej 1/, keď žalovaná 1/ bývala v byte do roku 2005
na základe odvodeného práva bývania Š. N. (svojho otca), v dôsledku čoho nemohlo dôjsť z jej strany k získaniu bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcov užívaním bytu bez právneho dôvodu. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na skôr vyslovený právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí v časti nároku voči žalovaným 1/ a 2/ vo vzťahu k nájmu nehnuteľností, zapísaných ako zastavaná plocha a nádvorie, a dvor, ktorý označujú ako záhradu. Žalobcovia doložili zmluvu o nájme zo dňa 21. apríla 1995, v ktorej ako predmet nájmu bola uvedená pivnica 28,77 m2, povalové priestory 47,45 m2 nachádzajúce sa v domovej nehnuteľnosti v Š. na E. ulici č. XX, postavenej na parcele č. XX, č. súpisné XXX, pozemok, na ktorom je postavený dom, dvor pozostávajúci z parcely č. XX o výmere 461 m2 a pozemok, ktorý patrí k domu, čiže záhrada pozostávajúca z parcely č. XX o výmere 246 m2. Uvedenú zmluvu nájomcovia Š. a B. N. nepodpísali. Žalobcovia sa domáhali žalobou vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie týchto nehnuteľností, ktorý nárok žalobcov 1/, 2/ bol dôvodný, keďže zo žiadneho právneho vzťahu nevyplynulo, že by boli predmetom pôvodnej nájomnej zmluvy. Uvedenú nehnuteľnosť v rozhodnom čase od 1. augusta 2001 do 31. decembra 2006 užívali pôvodný žalovaný 1/ a teraz žalovaná 1/, súd preto zaviazal žalovanú 1/ zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia polovicu uplatneného nároku za rozhodné obdobie. V prípade žalovaného 2/, manžela žalovanej 1/, tvrdenia žalobcov o trvalom bývaní v nehnuteľnosti s manželkou žalovaní 1/ a 2/ popreli. V priebehu konania sa nepodarilo jednoznačne bez pochybností preukázať, či sa žalovaný 2/ zdržiaval v nehnuteľnosti na E. ul. č. XX s úmyslom trvale sa tam zdržiavať a žiť v spoločnej domácnosti s rodinou. Pobudol tam, staral sa o rodinu, mal tam uložené určité veci, ale rozsah jeho užívania nikdy nebolo možné bližšie špecifikovať. Nebolo zistené, či užíval aj rodinný dom a v akom rozsahu. Ak užíval priľahlý pozemok, vyšlo najavo, že užíval garáž. Samotný predpoklad, že manželia po uzavretí manželstva by mali bývať trvale spolu, nepostačuje na preukázanie skutočnosti, že tak tomu bolo aj v prípade žalovaných 1/ a 2/. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že sa nepreukázalo bez pochybností tvrdenie žalobcov o pravidelnom a dlhodobom užívaní predmetnej nehnuteľnosti žalovaným 2/, ani rozsah tohto užívania, v dôsledku čoho súd žalobu voči nemu zamietol. 1.2. Výšku priznaného plnenia súd prvej inštancie ustálil na základe znaleckého dokazovania vo veci. 1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1, 2, § 470 ods. 1, 2, § 474 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 140 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). 2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len „odvolací súd“) na základe odvolania žalobcov 1/, 2/ a odvolania žalovanej 1/ rozsudkom zo dňa 25. februára 2025 č. k. 28Co/135/2024 - 1170 odvolanie žalovanej 1/ proti výrokom II., III., V., VI., VIII. odmietol (výrok I.) a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V. potvrdil (výrok II.). Vo výroku IV. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanej 1/ priznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,22 % a vo výrokoch VII. a VIII. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že štátu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,61 % proti žalobcom 1/ a 2/ a v rozsahu 14,39 % proti žalovanej 1/ (výroky III. a IV.). Žalovanému 2/ a žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok V.). 2.1. Odvolací súd vychádzal z toho, že súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zamietol žalobu, podanie žalobcov 1/, 2/ zo dňa 3. septembra 2020 na zmenu žaloby o zaplatenie ušlého zisku, bezdôvodného obohatenia za obdobie od júla 2018 do decembra 2018 vylúčil na samostatné konanie, žalovaným 1/ až 5/ priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, žalobcom 1/, 2/ určil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania titulom odmeny znalca 398,40 eura na účet Okresného súdu Dunajská Streda do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 11. októbra 2022 potvrdil rozsudok vo výroku I. v časti zamietnutia žaloby voči žalovaným 3/, 4/ a 5/, ako aj v závislom výroku III. v časti nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovanými 3/, 4/ a 5/ a v ostatnej časti ( v časti zamietnutia žaloby voči žalovaným 1/, 2/, v závislom výroku III. v časti nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovanými 1/, 2/ a v závislom výroku IV.) rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcov domáhajúcich sa zaplatenia sumy celkovo 77.593,36 eura s príslušenstvom (v zmysle zmien žaloby) titulom vydania bezdôvodného obohatenia čiastočne vyhovel vo vzťahu k žalovanej 1/ a žalobu voči žalovanému 2/ zamietol.
2.2. Odvolanie žalovanej 1/ proti výrokom II., III., V. a VIII. odvolací súd odmietol ako podané neoprávnenou osobou z dôvodu nedostatku jej subjektívneho oprávnenia podať odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré nebolo v jej neprospech (§ 359, § 386 písm. b) CSP); odvolanie žalovanej 1/ proti výroku VI. odvolanie odmietol z dôvodu, že toto smeruje proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP). Žalobcovia 1/ a 2/ odvolaním nenapadli výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba voči žalovanej 1/ vo zvyšku zamietnutá, preto tento výrok nemohol byť ani predmetom odvolacieho prieskumu. V odvolaní žalobcovia 1/ a 2/ síce označili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, avšak žalobca 1/ neuviedol k vymenovaným odvolacím dôvodom žiadnu odvolaciu argumentáciu, s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď uviedol rozsudok je zmätočný a chýba v ňom poučenie o opravnom prostriedku. Žalobkyňa 2/ nad rozsah odvolania žalobcu uviedla len odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 2.3. Námietka žalovanej 1/ o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tej časti nároku, ktorý ostal predmetom konania proti nej /t. j. nájomné za užívanie ostatných častí rodinného domu (povala, pivnica), ktoré pri nájme bytu neboli zahrnuté), pozemok pod domom parcela č. XX a dvor parcela č. XX/, nebola dôvodná, keďže v konaní bolo preukázané, že tieto nehnuteľnosti v rozhodnom období užívala. Žalovanou 1/ vznesenú námietku premlčania odvolací súd posúdil ako neprípustnú novotu v zmysle § 366 CSP. 2.4. Námietku žalobcov o nesprávne zistenom skutkovom stave v časti, v ktorej súd prvej inštancie súd žalobu v celom rozsahu proti žalovanému 2/ zamietol, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalobca 1/ k tomuto odvolaciemu dôvodu neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu a žalobkyňa 2/ uviedla, že tvrdenia žalovaných o neužívaní nehnuteľnosti sú nepravdivé, k čomu poukázala na korešpondenciu z roku 2003 a na podanie z 28. septembra 2009. Odvolací súd vyvodil, že žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, či žalovaný 2/ užíval sporný byt, ako aj ostatné časti rodinného domu (povala, pivnica, ktoré pri nájme bytu neboli zahrnuté), pozemok pod domom parcela č. XX a dvor parcela č. XX (uvedeným v ods. 54. napadnutého rozsudku) a konštatoval, že vykonaným dokazovaním sa ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ o pravidelnom a stálom užívaní sporných nehnuteľností žalovaným 2/. Vo vzťahu k obom stranám namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, odvolací súd poukázal na to, že ani jedna zo strán neuviedla v tomto smere žiadnu odvolaciu argumentáciu. V konaní nebolo sporným, že žalovaná 1/ užívala v rozhodnom období ostatné časti rodinného domu, pozemok pod domom a dvor bez právneho dôvodu a na úkor žalobcov sa teda obohacovala, čoho následkom bol vznik práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia (majetkového prospechu) od žalovanej 1/. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu žalobcov, že napadnutý rozsudok je zmätočný. Pokiaľ ide o námietku chýbajúceho poučenia o opravnom prostriedku v napadnutom rozsudku, túto zrejmú nesprávnosť súd prvej inštancie opravil vydaním opravného uznesenia. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výrokoch I., III., vrátane vecne správneho závislého výroku o nároku na náhradu trov konania medzi žalovaným 2/ a žalobcami 1/ a 2/ (výrok V.) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 2.5. Odvolací súd konštatoval vecnú nesprávnosť závislých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanou 1/ a o nároku štátu na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie žalobcom náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil tým, že pomer úspechu a neúspechu žalobcov a žalovanej 1/ bol rovnaký. Toto konštatovanie je však vecne nesprávne, pretože žalobcovia sa v konaní domáhali celkovo zaplatenia sumy 77.593,36 eura s príslušenstvom, pričom úspech mali len v časti o zaplatenie sumy 11.169,33 eura, čo predstavuje úspech žalobcov 14,39 % a vo zvyšku je úspešná žalovaná 1/ (85,61 %). Čistý úspech žalovanej 1/ tak predstavuje 71,22 % a v takomto rozsahu jej mal byť aj priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/. Pokiaľ ide o nárok štátu na náhradu trov konania, súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď priamo rozhodol o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP), pričom v rozhodnutí vo veci samej mal rozhodnúť len o nároku štátu na náhradu týchto trov (§ 262 ods. 1 CSP) podľa pomer úspechu strán vo veci. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výrokoch IV., VII. a VIII. zmenil podľa § 388 CSP.
2.6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu čo do výroku II. podal žalobca 1/ (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil poukazom na ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. a) a c) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby zrušil i rozhodnutie súdu prvej inštancie v zodpovedajúcej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. V dovolaní žalobca 1/ s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 poukázal na absolútnu nelogickosť, zmätočnosť a porušenie právnej istoty dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu čo do jeho výroku II., ako aj nezrozumiteľnosť dôvodnosti a vecnej správnosti výroku II. rozsudku odvolacieho súdu. Z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Dovolacím dôvodom je podľa žalobcu 1/ skutočnosť, že otázka charakteru jeho pohľadávky voči žalovaným 1/ a 2/ ako manželom bola odvolacím súdom ako i súdom prvej inštancie riešené odchylne od zákona, v rozpore so zákonom, s doterajšou aplikačnou a rozhodovacou praxou, pričom sa krajský súd zásadne odchýlil od doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ako aj ustálenej súdnej praxe, a teda rozhodol vecne nesprávne, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 3.2. Žalobca 1/ citoval § 145 ods. 1 a 2, § 146 ods. 1, § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že tak, ako do bezpodielového spoluvlastníctva patria aktíva, patria sem aj pasíva. Štandardne ide o spoločné záväzky oboch manželov, keď obaja manželia sú v pozícii dlžníkov vo vzťahu k veriteľovi. Manželia za spoločné záväzky a dlhy zodpovedajú spoločne a nerozdielne. V prípade, že dlhy nie sú riadne a včas splácané, môže sa veriteľ domáhať uspokojenia z bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobca 1/ považuje za nespornú skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ v čase vzniku a trvania nároku žalobcov boli manželmi, pričom okamihom uzavretia manželstva vzniklo medzi nimi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Takto vzniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov medzi žalovanými 1/ a 2/ počas existencie nároku žalobcov 1/ a 2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v ich vlastníctve nebolo zrušené, zúžené a nedošlo ani k jeho zániku žiadnym zo zákonných spôsobov. Z vykonaného dokazovania je nespochybniteľne preukázané, že nehnuteľnosť žalobcov užívali obidvaja manželia, čo vyplýva najmä z toho, že nehnuteľnosť spolu so žalovanou 1/ užívali aj spoločné deti z manželstva žalovaných, o ktoré sa spoločne starali. Žalovaný 2/ tieto skutočnosti vo svojej výpovedi potvrdil, pričom potvrdil aj skutočnosť, že na nehnuteľnosti žalobcov uskladnil veci osobnej potreby, teda spolu so žalovanou 1/ ako manželkou nehnuteľnosť žalobcov užíval. Medzi žalovanými nebola počas rozhodného obdobia nezhoda pri obstarávaní bežných vecí a nad rámec bežných vecí z titulu záväzkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z potvrdenia Mesta Š. vyplýva, že za rozhodné obdobie žalovaná 1/ platila platby za odvoz smetí za štyri osoby. Súd prvej inštancie sa relevantným spôsobom nevysporiadal s otázkou užívania nehnuteľností žalovaným 2/, existenciou spoločného záväzku manželov (žalovaných 1/ a 2/) titulom bezpodielového spoluvlastníctva manželov s poukazom na § 145 ods. 2 a § 147 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/ bez ďalšieho stroho oprel o zistenie, že žalovaný 2/ poprel užívanie nehnuteľnosti. S touto úvahou a odôvodnením sa stotožnil aj odvolací súd. Popretie užívanie nehnuteľnosti žalovaným 2/ je však v rozpore s inými vykonanými dôkazmi v konaní, a to najmä výsluchom Š. N., B. N., M. L. aj výpoveďou samotného žalovaného 2/ a listinnými dôkazmi. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný 2/ so žalovanou 1/ žili ako manželia, nehnuteľnosť obývali spolu s ich deťmi, do nehnuteľností žalovaný 2/ pravidelne chodil, prespával tam, v nehnuteľnosti mal veci osobnej potreby, na nehnuteľnosti trvalo uložil veci v podobe plechovej garáže, člnu a podobne. Žalovaní riadne ako manželia spoločne hospodárili, starali sa o spoločné deti, nežili odlúčene. Súd prvej inštancie ani odvolací súd na vyššie uvedené rozpory čo do úvahy súdu o vecnej správnosti rozhodnutia nedal jasné a zrozumiteľné odpovede. Z dovolaním napadnutých rozsudkov nevyplýva vysporiadanie sa súdov s námietkou žalobcov vo vzťahu k spoločnému záväzku manželov (žalovaných 1/ a 2/), podľa § 145 ods. 2 a § 147 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené považuje žalobca 1/ zamietnutie povinnosti žalovaného 2/ vydať bezdôvodné obohatenie žalobcom v rovnakej miere ako žalovaná 1/ za vecne nesprávne, právne neudržateľné, majúce za následok porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces. Prípadná miera užívanie ktorýmkoľvek z manželov je vo vzťahu k zákonnej konštrukcii solidarity manželov na splnenie ich spoločného záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia absolútne irelevantná. Žalobca 1/ má z týchto dôvodov za to, že vyššie
uvedeným nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie, súdy znemožnili žalobcovi 1/ ako procesnej strane, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd. Dovolaním napadnuté rozhodnutia nižších súdov trpia vadou podľa § 420 písm. f) CSP ako dovolacieho dôvodu a spočívajú v nesprávnom posúdení veci (§ 421 ods. 12 CSP) v otázke inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, spoločných záväzkov manželov, vecne nesprávneho posúdenia § 145 a § 147 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k skutkovému a právnemu stavu, právnych účinkov spojených s existenciou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vymáhania a uplatňovania práv a pohľadávok voči manželom, ktoré odôvodnenia nižších súdov sú právne neudržateľné. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 4. Žalobkyňa 2/ sa k dovolaniu žalobcu 1/ písomne vyjadrila tak, že sa stotožňuje s obsahom dovolania a jeho odôvodnením. Mala za to, že napadnuté rozhodnutia sú zmätočné, nepreskúmateľné, založené na nesprávnom postupe súdov čo do uplatňovania procesných predpisov, ktoré mali za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Za dobu trvania sporu nebolo zo strany súdov doposiaľ spravodlivo rozhodnuté. V ďalšom zopakovala argumentáciu žalobcu 1/ z jeho dovolania. Poukázala na to, že v konaní sp.zm. 4C/72/2005 súdy ustálili, že na strane žalovaných 1/, 2/ ide o nerozlučné spoločenstvo s ich pasívnou legitimáciou ako manželov a so spoločnou solidárnou zodpovednosťou, danou spoločným neoprávneným užívaním nehnuteľnosti žalobcov. V tomto konaní však nižšie súdy rozhodli nelogicky a vecne nesprávne, kedy na vydanie bezdôvodného obohatenia zaviazali iba žalovanú 1/. Takýto postup súdov je porušením princípu právneho štátu, ktorého základnou súčasťou je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Poukázala na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu vo veci 4C/72/2005 zo dňa 14. septembra 2006 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave 10Co/409/2006 zo dňa 19. júna 2007. Podaním žalobcov zo dňa 31. augusta 2020, označeným ako zmena žaloby, doručeným súdu prvej inštancie 3. septembra 2020, žalobcovia o. i. navrhli, aby do konania pristúpili tam uvedené osoby. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17. septembra 2020 pribral na strane žalovaných ďalšie osoby, ale o zmene žaloby doposiaľ nerozhodol, pričom v konaní bez ďalšieho ďalej pokračoval. Ide o zásadnú procesnú chybu, spočívajúcu v nerozhodnutí o zmene žaloby, rozšírenom nároku, ktoré ma za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Na to, aby súd prvej inštancie mohol rozsudkom zo dňa 14. septembra 2021 vylúčiť zmenu žaloby o zaplatenie ušlého zisku a bezdôvodné obohatenie na samostatné konanie, musel by najprv procesne správne uznesením o pripustení tohto návrhu žalobcov rozhodnúť, a takto vylúčený návrh by musel smerovať voči všetkým žalovaným, čiže žalovaným 1/ až 5/. Akékoľvek procesné rozhodnutia však v konaní sp. zn. 4C/102/2001 absentujú. Napriek podaniu žalobcov zo dňa 3. septembra 2020 boli účastníkmi konania na strane žalovaných nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, potvrdeným rozhodnutím odvolacieho súdu iba žalovaní 1/, 2/. Zotrvala na obsahu podania zo dňa 31. augusta 2020. Ďalej mala za to, že z dovolaním napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé, ako súd dospel k vyčísleniu výšky bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené rovnako ako žalobca 1/ navrhla, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutia zrušil v celom rozsahu a vec vrátil odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaná 1/ sa k dovolaniu žalobcu 1/ písomne vyjadrila tak, že zotrváva na svojich vyjadreniach, prezentovaných v odvolaní zo dňa 30. augusta 2024, pričom predmetné nehnuteľnosti užívala ešte ako dieťa. Spor, ktorý sa vedie už od roku 2001, na celú ich rodinu pôsobí negatívne. 6. Žalobkyňa 2/ písomne poukázala na to, že vyjadrenie žalovanej 1/ je subjektívne a neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti. Opätovne poukázala na okolnosti, uvádzané žalobcom 1/ v dovolaní, s ktorými sa stotožnila. 7. Žalobca 1/ sa písomne stotožnil s vyjadrením žalobkyne 2/. 8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že dovolaniu nie je možné vyhovieť.
9. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP 10. Dovolateľ namieta existenciu vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 12. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namieta nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia dovolacieho súdu, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci nižšími súdmi, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 13. Dovolací súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu, aj súdu prvej inštancie, hodnotiac ho v celkovom kontexte vrátane procesu dokazovania, sa nevymykal zo zákonného rámca daného Civilným sporovým poriadkom a bol vedený spôsobom, ktorým súdy nižšej inštancie neznemožnili žalobcovi 1/ realizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 14. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní majoritne spochybňoval vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu a navodzoval vlastné hodnotenie dôkazov a zistenie skutkových okolností, smerujúce k založeniu svojho názoru na právne posúdenie sporu a úspechu v spore, s akcentom na posúdenie právneho vzťahu medzi žalovanými 1/ a 2/, tvrdiac, že v konaní bolo nespochybniteľne preukázané, že žalovaný 2/ nehnuteľnosti žalobcov v rozhodnom období užíval, dovolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedená námietka dovolateľa predstavuje jeho prostý nesúhlas s vyhodnotením dôkazov a skutkovým záverom, keď sa dovolateľ bez ďalšieho nestotožňuje so záverom súdov nižšej inštancie o neunesení dôkazného bremena ohľadom jeho tvrdenia o užívaní nehnuteľnosti žalobcov v rozhodnom období aj žalovaným 2/, čo nepredstavuje zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. 15. Ani nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania, pretože hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v danom prípade súdu prvej inštancie. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP totiž nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020). Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).
16. Dovolací súd k tomu poznamenáva, že neunesenie dôkazného bremena v sebe obsahuje procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté v spore v jej neprospech. Podstatou inštitútov bremena tvrdenia a dôkazného bremena procesnej strany je tvrdiť a preukázať svoj nárok, pričom ale o tom, či niektorý dôkaz je relevantný k posúdeniu podstaty veci je, plne v súlade s podstatou civilného procesu, vecou posúdenia konajúceho súdu a nie strany konania. Nie každý dôkaz je spôsobilý zmeniť úvahy súdu smerom k posúdeniu sporu a do dôkaznej núdze sa môže procesná strana dostať, aj keď navrhne viacero dôkazov, ktoré ale nie sú relevantné pre rozhodnutie veci. Procesná aktivita strán sporu v zmysle čl. 8 CSP a § 149 CSP a ich zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena v kontradiktórnom sporovom konaní leží výlučne na stranách sporu. Preto pokiaľ žalobcovia svoju žalobu voči žalovanému 2/ založili na tom, že žalovaný 2/ ich nehnuteľnosť neoprávnene v rozhodnom období užíval, z ktorého dôvodu sa domáhali od neho vydania (neoprávneného) majetkového prospechu, bolo ich povinnosťou nielen tvrdiť skutočnosti, ale ich aj preukázať. Vzhľadom na záver súdov nižšej inštancie ale žalobcovia 1/, 2/ uvedenú povinnosť nesplnili, keď neuniesli v konaní dôkazné bremeno ohľadom užívania nehnuteľnosti aj žalovaným 2/, resp. otázky rozsahu tohto užívania, dôsledkom čoho bol čiastočný neúspech žalobcov v spore, ktorý sa prejavil zamietnutím žaloby voči žalovanému 2/. Pokiaľ žalobca 1/ neuniesol túto svoju procesnú povinnosť, nemôže svoju nesplnenú povinnosť unesenia dôkazného bremena zastierať, či zamieňať tvrdením o nesprávnych, či neúplných skutkových zisteniach a právnom posúdení sporu. 17. Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy žalobca 1/ v danom spore aj využil, nebolo mu odňaté. Za situácie, keď súdy nižšej inštancie opierali svoje zistenia o vykonané dôkazy, ktoré ale nevyhodnotili podľa predstáv žalobcu 1/, nešlo o postup vylučujúci, či znemožňujúci žalobcovi 1/ realizáciu procesných práv priznaných mu CSP. 18. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti) rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. 19. V posudzovanom spore obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. 20. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že okrem dostatočného zistenia skutkového stavu v spore súdom prvej inštancie konštatoval zo zistených skutočností vyvodený aj správny právny záver súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). V dôvodoch rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľov (žalovanej 1/ a žalobcov 1/, 2/) uplatnenej v odvolaniach. Dovolací súd vzhľadom na obsah spisu vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie ako organickej (kompletizujúcej) jednote, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), môže len konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu 1/ na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu. 21. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej považuje za správne, k čomu doplnil aj ďalšie dôvody za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami oboch strán sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ani z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie v kompletizujúcej jednote, nevyplýva nedostatočnosť, či nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a právnych záveroch podstatných pre jeho rozhodnutie, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa. Pokiaľ dovolateľ osobitne upriamuje pozornosť na skutočnosť, že z dovolaním napadnutého rozsudku nevyplýva vysporiadanie sa súdov s námietkou žalobcov vo vzťahu k existencii spoločného záväzku z bezdôvodného obohatenia manželov (žalovaných 1/ a 2/), podľa § 145 ods. 2 a § 147 Občianskeho zákonníka, dovolací súd poznamenáva, že žalobca 1/ v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie žiadnu argumentáciu v tomto smere neprodukoval (rovnako ani žalobkyňa 2/ či žalovaná 1/), a preto je logické, že odvolací súd sa takýmto spôsobom formulovanou argumentáciou žalobcu 1/, prezentovanou až v dovolaní, ani osobitne nezaoberal. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Žalobca 1/ preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 22. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP tiež namietal, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie sú nepreskúmateľné vo vzťahu k nesprávnej aplikácii § 146, § 147 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd pripomína, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP, správnosť právnych záverov nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie sporu túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Tento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). 23. Vo vzťahu k dovolaniu žalobcu 1/ podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd tak uzatvára, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by v konaní nižších súdov došlo k porušeniu práva žalobcu 1/ na spravodlivý proces, v zmysle § 420 písm. f) CSP. Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP 24. Dovolateľ v dovolaní taktiež argumentuje nesprávnym právnym posúdením veci nižšími súdmi. 25. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 26. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 27. Na to, aby mohol dovolací súd podrobiť dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uvedeného pod písmenom a) až c) ustanovenia § 421 ods. 1 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v zákone (§ 431 až § 435 CSP). 28. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) alebo či ide o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), či právnu otázku, ktorá je
rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). 29. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska toho, či žalobca 1/ v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (rozhodujúca, či kľúčová právna otázka). 30. Dovolateľ konkrétnu právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od rozhodnutí najvyššieho súdu nesformuloval a neoznačil ani žiadnu ustálenú prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd pri rozhodovaní mal odkloniť (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Rovnako nevyslovil žiadnu konkrétnu právnu otázku, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP). Dovolateľ podrobil kritike rozhodnutie prvoinštančného i odvolacieho súdu, avšak ani pri posudzovaní podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) nemožno ustáliť, konkrétne ktorú právnu otázku (resp. otázky), riešenú odvolacím súdom, považoval dovolateľa za podstatnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. Nespokojnosť s právnym posúdením veci v otázke „charakteru jeho pohľadávky voči žalovaným 1/ a 2/ ako manželom“, či „v otázke inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, spoločných záväzkov manželov, vecne nesprávneho posúdenia § 145 a 147 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k skutkovému a právnemu stavu, právnych účinkov spojených s existenciou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vymáhania a uplatňovania práv a pohľadávok voči manželom“, nie je správnym spôsobom vymedzená právna otázka, iba sformulovaná nespokojnosť s meritórnym rozhodnutím vo veci. Dovolacia argumentácia dovolateľa tak nezodpovedá požiadavkám stanoveným v § 421 ods. 1 písm. a) ani c), v spojení s § 431 až § 435 CSP, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedol (konkrétnu) právnu otázku, riešenú odvolacím súdom. Dovolací súd poznamenáva, že samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobou uplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, a preto dovolateľom uvádzané námietky nemohli viesť k založeniu prípustnosti jeho dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. 31. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobca 1/ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Ak dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP, dovolanie nie je prípustné pre nevymedzenie dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie i v tejto časti odmietol (§ 447 písm. f) CSP). 32. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.