Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1SZa/14/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200977 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016200977.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: S. C. J., narodeného XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Alžírskej demokratickej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne s miestom pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, so sídlom Hrobákova 44, Bratislava, o opravnom prostriedku, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/53/2016-35 zo 17.06.2016, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/53/2016-35 z 17.06.2016 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-141-010/2016-AV z 17.05.2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky n a r i a ď u j e , aby bol S. C. J., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník Alžírskej demokratickej republiky, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov bezodkladne prepustený zo zaistenia. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-141-010/2016-AV z 17.05.2016, ktorým tento podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1. a ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 17.05.2016, pričom dobu zaistenia stanovil najviac do 16.11.2016. Z pripojeného administratívneho spisu a obsahu napadnutého rozhodnutia mal súd za preukázané, že navrhovateľ počas kontroly dňa 16.05.2016 nevedel preukázať svoju totožnosť, pričom následnou lustráciou v dostupných informačných systémoch bolo zistené, že tento mal na území Slovenskej republiky udelenú doplnkovú ochranu do 25.04.2016 a nepožiadal o jej predĺženie. Z vyjadrení navrhovateľa vyplynulo, že v roku 2015 zneužil program asistovaného dobrovoľného návratu. Dňa 16.05.2016 začal odporca konanie vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že tento nemal na území Slovenskej republiky povolený pobyt. Odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ počas svojho výsluchu odmietol odpovedať na kladené otázky. Rovnako poukázal aj na ďalšie vyjadrenia navrhovateľa obsiahnuté v zápisnici o podaní vyjadrenia účastníka konania pod číslom PPZ-HCP-BA6-141-005/2016-AV z 17.05.2016 z ktorého vyplýva jasná hrozba, že navrhovateľ ujde a bude sa skrývať. Z takéhoto správania sa navrhovateľa vyvodil záver, podľa ktorého v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku, pričom v jeho prípade nie je možné aplikovať alternatívy zaistenia. Dobu zaistenia odôvodnil (s poukazom na vyjadrenie Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov - ďalej len "ÚPZC" ako odborného útvaru zabezpečujúceho o. i. aj vydanie cestovných či náhradných cestovných dokladov) skutočnosťou, že pre navrhovateľa bude potrebné zabezpečiť potrebný cestovný doklad, ktorého vydanie si vyžiada domu min. šesť mesiacov a to v závislosti od spolupráce navrhovateľa pri jeho vydaní. Proti rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal v ňom nedostatočné zistenie stavu veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na nedostatočné odôvodnenie rizika úteku, nevyužitie alternatív zaistenia, ako aj stanovenia doby zaistenia. Krajský súd dokazovanie nedoplnil a po preskúmaní rozhodnutia odporcu ako aj administratívneho spisu dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. K námietke nedostatočného zistenia stavu veci uviedol, že odporca v priebehu konania zabezpečil a do spisu založil všetky potrebné a pre vydanie rozhodnutia nevyhnuté podklady (úradné záznamy, záznam o lustrácii navrhovateľa, dostupné správy o navrhovateľovi - o konaniach pred Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, relácie odborných útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zabezpečujúcich vydanie cestovných, či náhradných cestovných dokladov, vypočul navrhovateľa a dal mu tak možnosť jednak odpovedať na kladené otázky, resp. sa vyjadriť ku konaniu - navrhovateľ však s odporcom absolútne nespolupracoval a na kladené otázky odmietol odpovedať). V rámci daných možností - s poukazom na negatívne správanie sa navrhovateľa teda dostatočne zistil stav veci. Zároveň zdôraznil, že odmietanie akejkoľvek spolupráce navrhovateľa s odporcom nemôže byť dôvodom ku konštatovaniu nedostatočne zisteného stavu veci odporcom. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že táto nie je dôvodná, i keď odôvodneniu rizika úteku a nevyužitia alternatív zaistenia mohol odporca venovať väčšiu pozornosť. Táto čiastočná vada však podľa názoru krajského súdu nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal skutočnosti, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Osobitne tiež poukázal na správanie sa navrhovateľa po začatí konania o jeho administratívnom vyhostení - na jeho vyjadrenia týkajúce sa jeho úteku a skrývania sa, tiež na odmietanie spolupráce s odporcom, keď navrhovateľ odmietol odpovedať na kladené otázky. Za daného skutkového stavu teda odporca v rámci daných možností odôvodnil riziko úteku navrhovateľa, resp. nemožnosť uplatnenia alternatív jeho zaistenia jediným možným spôsobom, poukazujúc na nespoluprácu navrhovateľa a tiež na jeho správanie sa pred odporcom. Pokiaľ ide o odôvodnenie stanovenej dĺžky zaistenia, túto odporca odôvodnil logickou argumentáciou - s poukazom na potrebu zabezpečenia cestovného, či náhradného cestovného dokladu a tiež s poukazom na vyjadrenie odborného útvaru (ÚPZC), ktorý vydanie takýchto dokladov zabezpečuje. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Voči navrhovateľovi bolo legálnym spôsobom začaté konanie o jeho administratívnom vyhostení a následne konanie o jeho zaistení. V priebehu jeho prevozu pred odporcu bolo potrebné voči navrhovateľovi z dôvodu jeho správania sa použiť putá. Navrhovateľ nachádzajúci sa už v sídle odporcu vyjadroval, že zo Slovenska ho nikto nedostane a keď o to bude (polícia) snažiť, tak utečie do iného štátu EÚ, kde sa bude skrývať. Počas svojho výsluchu pred odporcom vo veci jeho zaistenia odmietol odpovedať na kladené otázky, podpisovať či preberať písomnosti. Ak teda navrhovateľ prezentoval svoj úmysel utiecť a skrývať sa v inom štáte EÚ, pričom neodpovedal na otázky kladené mu v priebehu výsluchu odporcom a ani nevyužil možnosť vyjadriť sa ku konaniu (o jeho zaistení), odporca správne a v súlade so zákonom takéto konanie v jeho komplexnosti vyhodnotil ako preukázanie existencie rizika úteku navrhovateľa. Podobne, ak navrhovateľ odmietol komunikovať s odporcom, vedome mu znemožnil posúdenie otázky využitia alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona o azyle. Aj vo vzťahu k tejto otázke preto odporca správne rozhodol o nemožnosti ich využitia. K otázke stanovenia doby zaistenia krajský súd uviedol, že doba zaistenia stanovená v preskúmavanom rozhodnutí zodpovedá skutkovému stavu veci. Navrhovateľ nedisponuje cestovným dokladom, ktorý je potrebný pre jeho vycestovanie do určenej krajiny. Aj z rozhodovacej praxe súdov bolo krajskému súdu známe, že vydanie cestovného dokladu, či náhradného cestovného dokladu si samo o sebe vyžaduje značný časový priestor (naviac, ak veľvyslanectvo krajiny pôvodu navrhovateľa sa na Slovensku nenachádza), ktorý je nad to determinovaný postojom (spoluprácou) osoby, pre ktorú sa takýto doklad zabezpečuje. I keď v danej veci bola odporcom stanovená maximálne prípustná (prvotná) doba zaistenia navrhovateľa, súd ju nepokladá za neprimeranú, alebo nedôvodnú. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) a d) O.s.p., t. j. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa jeho názoru odporca v preskúmavanom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil existenciu rizika úteku a nijakým spôsobom nepotvrdil existenciu dôvodnej obavy alebo priamej hrozby úteku navrhovateľa tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie dĺžky stanovenej doby zaistenia navrhovateľa. Striktne stanovenú dobu zaistenia neodôvodnil konkrétnymi existujúcimi skutočnosťami. Navrhovateľ namietal, že z preskúmavaného rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, že by sa tento zaoberal možnosťou uplatnenia alternatív k zaisteniu a dôvodne vylúčil ich využitie. Odporca jeho prípad neposudzoval individuálne a jednotlivé dôvody administratívneho vyhostenia navrhovateľa striktne založil len na aspektoch všeobecnej prevencie. Navrhovateľ má na území Slovenskej republiky otca a brata, preto pokiaľ odporca nezisťoval možnosti uplatnenia menej prísnych donucovacích prostriedkov, navrhovateľ považuje rozhodnutie o zaistení za nezákonné. Nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a krajský súd sa nestotožnil ani s jednou námietkou navrhovateľa, uvedenej v podanom opravnom prostriedku, poukázal na inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam K vyššie uvedeným námietkam navrhovateľa sa odporca vyjadril v podaní č. PPZ-HCP- BA6-141-033/2016-AV z 13.07.2016. Uviedol, že nesúhlasí s námietkami navrhovateľa, ktoré tento prezentoval v odvolaní. Zdôraznil, že v preskúmavanom rozhodnutí jasne poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ nemá udelený na území Slovenskej republiky žiadny pobyt, hrozí mu uloženie zákazu vstupu na dobu dlhšiu ako tri roky ako aj skutočnosť, že s ohľadom na reálne konanie navrhovateľa je reálna hrozba jeho úteku, resp. skrývania sa. Poukázal na to, že v preskúmavanom rozhodnutí sa vyjadril k dĺžke doby zaistenia a má za to, že aj k jednotlivým úkonom potrebným na zabezpečenie prípravy ako aj výkonu samotnej realizácii vyhostenia. Ďalej uviedol, že stanovená doba zaistenia, resp. termín 16.11.2016 je hraničným, teda doba zaistenia nemusí byť naplnená. Táto sa bude odvíjať od vybavenia cestovného dokladu pre navrhovateľa a teda je značne závislá od postupu veľvyslanectva domovskej krajiny navrhovateľa. V súvislosti s námietkou vytýkajúcou neskúmanie možnosti využitia alternatív k zaisteniu poukázal na zápisnicu o podaní vyjadrenia pod č. PPZ-HCP-BA6-141-009/2016-AV zo 17.05.2016, do ktorej navrhovateľ na otázku odporcu, či by vedel splniť povinnosti podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a) a b) uviedol, že nebude odpovedať. Bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať schopnosť zabezpečenia pobytu a finančného krytia podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov. Preto nebolo možné uplatniť alternatívy k zaisteniu navrhovateľa. Ostatné námietky navrhovateľa považoval za nedôvodné nakoľko tieto ani neboli konkretizované, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.07.2016 o 9.30 hod. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o pobyte cudzincov „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.“ Podľa § 88a ods. 1 zákona o azyle „policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).“ Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov „rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.“ Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.“ Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.“ Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“ Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu ako aj administratívneho spisu odporcu dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu. Z dikcie ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov odporcovi vyplýva povinnosť skúmať aj v priebehu zaistenia navrhovateľa, či trvá účel zaistenia. Toto ustanovenie v sebe zahŕňa aj povinnosť, priebehu trvania zaistenia skúmať možnosti využitia miernejších opatrení, resp. sledovať zmenu pôvodných alebo výskyt nových okolností, ktoré by mohli mať z pohľadu zákona o pobyte cudzincov vplyv na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Odvolací súd z administratívneho spisu odporcu zistil, že navrhovateľ dňa 23.05.2016 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z oznámenia o prijatí vyhlásenia o udelenie azylu na území Slovenskej republiky pod č. PPZ-HCP-ME-105-011/2016-U z 23.05.2016. Informáciu o tejto skutočnosti, ktorá je súčasťou administratívneho spisu nebolo možné ponechať bez povšimnutia tak zo strany odporcu ako aj súdu prvého stupňa. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žiadosť zaisteného cudzinca o medzinárodnú ochranu i keď automaticky nezakladá povinnosť správneho orgánu prepustiť takého žiadateľa, vyvoláva nasledujúce účinky: „I. Ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 návratovej smernice č. 2008/115, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí zo dňa 30. mája 2013 a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. II. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová (podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca), môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZa/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013). V súlade s vyššie uvedeným právnym názorom odvolací súd postupuje aj v súčasnosti a preto pripomína, že takéto podanie predstavuje novú okolnosť v konaní, ktorou je správny orgán povinný sa zaoberať a zaujať k nej stanovisko. Výsledok posúdenia žiadosti správnym orgánom sa premietne do následného postupu, ktorým buď prepustí žiadateľa o azyl zo zaistenia, resp. v prípade záveru o účelovosti jeho žiadosti o azyl s cieľom oddialiť realizáciu vyhostenia, môže rozhodnúť o jeho ďalšom ponechaní v zaistení v súlade s ust. § 88a zákona o pobyte cudzincov. Uvedená povinnosť správnych orgánov napokon vyplýva aj z ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sú povinné po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel zaistenia. Ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov umožňuje zaistiť aj žiadateľa o azyl. Zo systematiky uvedeného ustanovenia vyplýva, že aplikácia ustanovení pod písm. a) a b) ods. 1 § 88a prichádza do úvahy na prípady, keď zaistenie cudzinca, ktorý požiadal o azyl je nutné buď na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti alebo na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) je aplikovateľné na prípady, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je už v zaistení a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že ju podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Napokon žiadateľa o azyl je možné zaistiť aj z dôvodu, ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku (d), alebo z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c), teda na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku (e). Aplikácia ustanovení § 88 ods. 1 písm. d) a c) zákona o pobyte cudzincov prichádza do úvahy tak v prípade už zaisteného cudzinca ako aj v prípade toho, o kom konanie len prebieha. Odvolací súd sa námietkami navrhovateľa, uvedenými v podanom odvolaní nezaoberal, nakoľko zistil inú skutočnosť, na ktorú prihliadal z úradnej povinnosti a táto mala za následok zmenu rozsudku krajského súdu. Odvolací súd v súlade s ust. § 250sa ods. 7 O.s.p. rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľa. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1a 2 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov nepriznal, pretože žiadne si neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.