Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 10Sžr/65/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200015 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200015.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1/ JUDr. E. A., bytom R., 2/ Doc. Ing. F. A., PhD., bytom W., 3/ Hlavné mesto SR Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, proti odporcovi: Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor, Trenčianska 55, 821 09 Bratislava (predtým Obvodný pozemkový úrad v Bratislave), za účasti: 1/ T. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., 2/ Ing. S. M., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., 3/ Y. F., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., všetci traja právne zastúpení: JUDr. Tomáš Plank, advokát, Nám. Slobody č. 10, 811 06 Bratislava, 4/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková č. 36, 817 15 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 1108/92, zn. 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012, na odvolanie zúčastnených osôb v 1/ až 3/ rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/2,3/2013-133 zo dňa 28.04.2014 v znení uznesenia č. k. 5Sp/2,3/2013-137 zo dňa 28.04.2014 a v znení opravného uznesenia č. k. 5Sp/2,3/2013-138 zo dňa 28.04.2014, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/2,3/2013-133 zo dňa 28. apríla 2014 v spojení s uznesením č. k. 5Sp/2,3/2013-137 zo dňa 28. apríla 2014 a v znení opravného uznesenia č. k. 5Sp/2,3/2013-138 zo dňa 28. apríla 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 2 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie odporcu č. 1108/92, zn. 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012, ktorým bolo rozhodnuté v reštitučnej veci účastníkov v 1/ až 3/ rade tak, že sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „reštitučný zákon“) a spĺňajú podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že v súlade s ustálenou judikatúrou, ak kúpna cena bola stanovená v súlade s cenovým predpisom platným v čase uzavretia kúpnej zmluvy (vyhláška č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení), nemožno konštatovať, že predajom boli predávajúci znevýhodnení a že došlo k predaju za nápadne nevýhodných podmienok. Kúpne zmluvy, ktoré boli doložené správnemu orgánu jednoznačne preukazujú, že kúpna zmluva zo dňa 04.08.1977, uzavretá medzi T. O. a spol. ako predávajúcimi a Investingom ako kupujúcim, ktorej predmetom bol pozemok parc. č. 2185/3 v k. ú. X., bola uzatvorená za takých istých podmienok ako iné zmluvy, t. j. s kúpnou cenu 15 Kčs/m2 a že mali rovnaké podmienky ako ostatní predávajúci. Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/91 Zb., oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy, uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Tieseň a nápadne nevýhodné podmienky podľa citovaného ustanovenia je potrebné posudzovať oddelene, aj keď vecne môžu spolu úzko súvisieť ako dva predpoklady a bez súčasného naplnenia ktorých v čase uzavretia právneho úkonu nemožno úspešne uplatňovať reštitučný nárok. Tiesňou sa rozumie objektívny alebo sociálny, niekedy psychický stav (rozrušenie, obavy o blízku osobu), nie však psychické donútenie, ktoré je právne relevantné z hľadiska ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka, ktorý takým spôsobom a s takou vážnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania do takej miery, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. V čase uzavretia právneho úkonu oprávnenou osobou musia tiež objektívne existovať nápadne nevýhodné podmienky. Tieto môžu spočívať v porušovaní ekvivalentnosti dohodnutého plnenia v značne nevýhodných podmienkach. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok konajúci súd nezistil v danom prípade nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene, ale bol povinný riadiť sa vtedy platným cenovým predpisom, a teda navrhnúť cenu, ktorá bola s ním v súlade. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke 15,- Kčs/m2 a podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 47/1967 Zb. Rovnaká cena za m2 bola určená aj v predtým uzatvorenej kúpnej zmluve z roku 1972 v prípade P. W., ako aj vo viacerých zmluvách, doložených dňa 24.01.2012 Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu konajúci súd bol toho názoru, že v danom prípade neboli kumulatívne splnené obe zákonné podmienky podľa ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, a to uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok s tým, že podľa názoru súdu nebola splnená podmienka nápadne nevýhodných podmienok. Vzhľadom na nesprávne posúdenie nápadne nevýhodných podmienok bolo potrebné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné opätovne objektívne posúdiť námietky navrhovateľov v 1/ a 2/ rade, uvedené v opravnom prostriedku. Proti rozsudku krajského súdu podali zúčastnené osoby v 1/ až 3/ rade prostredníctvom ich právneho zástupcu odvolanie doplnené o stanovisko týchto zúčastnených osôb, v ktorom uviedli, že je nesporné, že predmet reštitúcie v minulosti patril rodine reštituentov. Reštituenti sami neiniciovali predaj pozemku štátu a dobrovoľne by to nikdy neurobili. Štát použil nepravdivý dôvod výstavby vo verejnom záujme. S týmto argumentom a hrozbou vyvlastnenia nátlakom docielil predaj pozemku. Zamýšľanú výstavbu štát nikdy neuskutočnil. Tento argument pri vyvlastnení napĺňa reštitučný titul, pretože zákonodarca uznal, že keď štát vyvlastní majetok s klamlivým dôvodom verejného záujmu, tak je to dôvodom na vrátenie majetku. Výkup bol prvým krokom pred vyvlastnením a malo by sa brať do úvahy, že predávajúci boli oklamaní. V stanovisku ďalej zúčastnené osoby poukazujú na mnohopočetnú judikatúru Ústavného a Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa reštitučných vecí, poukazujú na splnenie podmienky nápadne nevýhodných podmienok, pretože cena sama o sebe nemala byť určovacím pravidlom pre ich objektívne a správne posúdenie, poukazujú na falošný dôvod pre odkúpenie záhrady, ktorý sa nenaplnil, a teda že je obdobne ako v písm. m) citovaného ustanovenia daný dôvod na prinavrátenie vlastníctva reštituentom, nakoľko nehnuteľnosť nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola kúpená, zdôrazňujú, že kúpna zmluva týkajúca sa predmetných nehnuteľností uzatvorená medzi Hlavným mestom SR Bratislava a navrhovateľmi v 1/ a 2/ rade je s poukázaním na ust. § 5 ods. 3 zákona absolútne neplatná, tvrdia, že reštituenti nemali na výber iné ponúknuté ceny, len tú, ktorú im ponúkol štát a že hodnota nehnuteľnosti bola podstatne vyššia. Navrhujú preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil alebo zrušil a potvrdil rozhodnutie odporcu. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovatelia v 1/ a 2/ rade uviedli, že reštituenti nepreukázali splnenie nápadne nevýhodných podmienok pri predaji ich pozemku v roku 1977, pretože štát pri výkupe postupoval rovnako u všetkých občanov, a teda všetkých občanov rovnako postihovali podmienky vtedajšej doby, vtedy platné zákony a vyhlášky. Štát a ani občania nemohli dojednať vyššiu cenu za predaj pozemku, nakoľko ak by cena bola v rozpore s platným právnym poriadkom, bol by tento právny úkon neplatný. Poukaz odvolávateľov na vyvlastnenie veci a jej navrátenie je irelevantný, nakoľko reštituentom ich nehnuteľnosť vyvlastnená nebola, pričom upozornenie na možnosť vyvlastnenia pred výkupom pozemku nie je bezprávnou vyhrážkou, ani hrozbou, nakoľko ide o legálny právny inštitút pretrvávajúci aj v súčasnom právnom poriadku. Ich dôkazy, najmä svedecké výpovede považujú navrhovatelia za nepriame a umelo vyprodukované podľa aktuálnej potreby. Reštituenti predali pozemok dobrovoľne, nie v tiesni a obdržali zaň najvyššiu možnú cenu podľa vtedy platnej vyhlášky č. 47/1969 Zb. Keďže reštituenti nepreukázali splnenie objektívnych kumulatívnych podmienok, považujú rozhodnutie krajského súdu za správne a navrhujú odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny. Vo vyjadrení k odvolaniu zúčastnená osoba v 4/ rade uviedla, že nie je možné konštatovať splnenie nápadne nevýhodných podmienok, tak ako ich hodnotil správny orgán vo svojom rozhodnutí. Čo sa týka tiesne ako druhej podmienky, stotožnil sa s rozhodnutím NS SR sp. zn. 10Sžr/16/2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že hrozba vyvlastnenia nemohla vyvolal tieseň, nakoľko išlo o legálny postup v súlade so zákonom. Je potrebné podotknúť, že vyvlastnenie je inštitútom, ktorý je súčasťou právneho a legálneho štátu aj v súčasnej právnej úprave. Zároveň podotkol, že Hlavné mesto SR Bratislava počas reštitučného konania nemalo predávať pozemok v zmysle ust. § 5 zákona. Na základe uvedeného napadnutý rozsudok považuje za správny a preto navrhuje, aby odvolací súd tento rozsudok potvrdil. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ v 3. rade uviedol, že sa plne stotožnil s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/2-3/2013 zo dňa 28.04.2014, ktorý dospel k záveru, že tieseň a nápadne nevýhodné podmienky podľa vyššie citovaného ustanovenia je potrebné posudzovať oddelene, aj keď vecne môžu spolu úzko súvisieť ako dva predpoklady, a bez ich súčasného naplnenia v čase uzavretia právneho úkonu nemožno úspešne uplatňovať reštitučný nárok. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok konajúci súd nezistil v danom prípade nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo možno kvalifikovať ako nápadnú. Pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene, ale bol povinný riadiť sa vtedy platnými cenovými predpismi a teda navrhnúť cenu v súlade s nimi. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke 15,- Kčs/m2 podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 47/1967 Zb. Ak by platilo, že ak bola cena určená orgánom štátu a nie dohodnutá účastníkmi zmluvného vzťahu, toto by bolo možné považovať za nápadne nevýhodné podmienky, všetky kúpne zmluvy uzatvorené so štátom ako kupujúcim, kde kúpna cena bola stanovená na základe platného predpisu, by museli byť uzatvorené v tiesni a teda by mali právnu vadu, ktorá by mala za následok ich neplatnosť. Je toho názoru, že takýto právny názor by vnášal do právneho systému neistotu, a spochybňoval by všetky právne úkony uzatvorené v minulosti. Je vylúčené posudzovať právnymi predpismi stanovenú kúpnu cenu za nápadne nevýhodnú, nakoľko je zrejmé, že vyhláška o cenách bola aplikovaná pri kúpe nehnuteľností od ktoréhokoľvek občana, reštituentov nevynímajúc. V danom prípade neexistovala objektívna tieseň, nakoľko ponuke štátu viacerí vlastníci susedných pozemkov nevyhoveli, nedošlo ani k vyvlastneniu a ani svedkovia v konaní pred správnym orgánom nepotvrdili žiadne perzekúcie. Tieseň nemohla byť vyvolaná ani prípadným upozornením na vyvlastnenie, lebo inštitút vyvlastnenia predstavoval legitímny prostriedok nadobúdania nehnuteľného majetku štátom, čomu je tak dodnes. Skutočnosť, že nebol naplnený účel, pre ktorý bola nehnuteľnosť vykúpená je irelevantná, lebo tu nedošlo k vyvlastneniu. Navrhuje preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžr/80/2014 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 O.s.p.. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, stotožnil sa so záverom krajského súdu, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto napadnutý rozsudok krajského súdu rozhodnutím zo dňa 17.06.2014 potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodol, že zúčastnené osoby v 1/ až 3/ rade sú oprávnenými osobami a spĺňajú podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľov v 1/ a 2/ rade a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Sporným medzi účastníkmi konania bolo posúdenie právnej otázky, či v intenciách reštitučného titulu podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona boli kumulatívne splnené obidve podmienky, teda či kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona, oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. Podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z predloženého spisu krajského súdu, ktorého súčasť tvoril administratívny spis odvolací súd zistil, že dňa 16.12.1992 si T. O., Ing. S. M. a Y. F. uplatnili na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava Mesto v zmysle zákona č. 229/91 Zb. nárok na vydanie nehnuteľnosti parc. č. 2185/3 vo výmere 1057 m2, vedenej na PK vložke č. 14860 k. ú. W. po pôvodnom vlastníkovi L. O. a zároveň vyzvali Magistrát hlavného mesta SR Bratislava dňa 12.11.1992 pod č. OSM/1598 zo dňa 29.04.1991 o vydanie predmetnej nehnuteľnosti. Nakoľko nebola správnemu orgánu do vydania rozhodnutia doručená dohoda o vydaní nehnuteľnosti, správny orgán mal za to, že povinná osoba v lehote 60 dní neuzatvorila podľa ust. § 9 ods. 1 reštitučného zákona dohodu o vydaní nehnuteľnosti do vlastníctva žiadateľov. Túto skutočnosť potvrdzuje aj korešpondencia žiadateľov s Magistrátom hlavného mesta SR Bratislava a Generálnym investorom mesta Bratislavy. Okresný úrad Bratislava i Odbor regionálneho rozvoja a iných odvetvových vzťahov dňa 11.02.1999 vo veci vydal rozhodnutie č. 090/2859/002/99-Mi, ktorým žiadateľom nepriznal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 27S/121/99-20 zo dňa 12.10.1999, pretože bolo vydané bez presného a úplného zistenia stavu veci a nedostatočne vykonaného dokazovania vo vzťahu k tiesni a nápadne nevýhodným podmienkam. Okresný úrad Bratislava I, Odbor financií dňa 22.11.2002 vo veci vydal rozhodnutie č. 09012859/009/99-MI, ktorým žiadateľom opätovne nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 3Sp/91/2005, nakoľko bolo podľa názoru konajúceho súdu znova vydané bez procesného zistenia stavu veci a nedostatočne vykonaného dokazovania. Obvodný pozemkový úrad ako právny nástupca Okresného úradu Bratislava I podľa § 5 ods. 5 zákona pokračoval v konaní. Po vykonanom dokazovaní Obvodný pozemkový úrad vydal dňa 21.11.2008 rozhodnutie č. 456/07/8024/2008/0 zn. 1108/92, ktorým žiadateľom opätovne nepriznal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Žiadatelia sa návrhom, doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 07.12.2000 domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 15.10.1997, tento návrh bol však konajúcim súdom rozsudkom č. k. 16C/188/00-83 zamietnutý z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu. Nakoľko pozemky prešli na štát kúpnou zmluvou zo dňa 04.08.1977, správny orgán skúmal, či sú splnené podmienky ustanovenia zákona podľa § 6 ods. 1 písm. k), t. j. či pôvodní vlastníci nehnuteľnosti podpísali kúpnu zmluvu v tiesni a súčasne za nápadne nevýhodných podmienok. V návrhu na preskúmanie rozhodnutia č. 456/07/8024/2008/0 zn. 1108/92 zo dňa 21.11.2008 žiadatelia namietali, že nečinnosťou správneho orgánu bol pozemok prevedený z povinnej osoby Hlavného mesta SR Bratislava na fyzické osoby - navrhovateľov v 1/ a 2/ rade. Výsledkom opätovného preskúmania nároku žiadateľov bolo napadnuté rozhodnutie č. k. 1108/92 zn. 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012, ktorým správny orgán skonštatoval, že žiadatelia sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona a spĺňajú podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a priznal žiadateľom vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území W. (v súčasnosti k. ú. X.) o výmere 658 m2 a 269 m2, každému v podiele 1/3 k celku a nepriznal im vlastnícke právo k pozemku v pôvodnom k. ú. W. (v súčasnosti k. ú. X.), parc. č. 2185/3 o výmere 130 m2 z dôvodu, že je v časti zastavaný a stavba bráni jeho poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu. K otázke tiesne a nápadne nevýhodných podmienok odvolací súd poukázal na ustálenú súdnu prax, z ktorej v tomto rozhodnutí vychádzal (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sžr/16/2011; rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sžo/191/2008). Ďalej uviedol, že splnenie zákonných podmienok správny orgán, aj súd prvého stupňa správne posudzovali v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Podmienkou úspešnosti uplatneného nároku je kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom tieseň a nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať oddelene, i keď vecne prípadne skutkovo spolu zväčša úzko súvisia. Hoci ide o zaužívané pojmy občianskeho práva (§ 49 Občianskeho zákonníka), ktoré treba aj v prípade reštitučných zákonov vykladať zásadne v zhode, teda podľa ustanovených interpretačných pravidiel, v prípade reštitučných nárokov je potrebné v každej posudzovanej veci zohľadniť aj účel reštitučných zákonov. Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe tiesňou sa rozumie objektívny hospodársky alebo sociálny, niekedy psychický stav, ktorý takým spôsobom a s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania nakoľko, že vo vzťahu k svojmu majetku urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov. V tejto súvislosti odvolací súd ešte k námietke zúčastnených osôb v 1/a 3/ rade týkajúcej sa situácie, že štát prostredníctvom spoločnosti sa pri návrhu dohody o kúpe sporných nehnuteľností vyhrážal reštituentom vyvlastnením vo verejnom záujme, pričom verejný záujem (účel predaja) nebol nikdy po predaji naplnený, dodáva, že ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona (titul) s možnosťou vydania nehnuteľností v prípade, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, nepočíta. S touto situáciu zákonodarca rátal v prípade, kedy bola nehnuteľnosť vyvlastnená za náhradu v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona, čo však nie je prípad zúčastnených osôb v 1/ a 3/ rade. Odvolací súd poukazuje najmä na to, že aj keby uznal tieseň reštituentov v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení, musí byť súčasne splnená aj ďalšia podmienka, ktorou sú nápadne nevýhodné podmienky uzavretia zmluvy. Nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať podľa konkrétnych okolností daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Nemožno však hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších a dnešných cien nehnuteľností, pretože takto ,,nevýhodné podmienky“ boli všeobecným produktom vtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v porovnaní s inými občanmi. Ako vyplýva zo spisového materiálu kupujúci kupoval predmetnú nehnuteľnosť za kúpnu cenu podľa platných cenových predpisov vyhlášky č. 47/1969 Zb., a to pozemok za 15,- Kčs/m2 a celú výmeru za 15 902,40 Kčs a vonkajšie úpravy za 16 565,60 Kčs a porasty a iné kultúry za 17 902,40 Kčs, t. j. spolu za cenu 50 323 Kčs. Výška kúpnej ceny bola zhodná s vypočítanou cenou uvedenou v znaleckom posudku znalca Krajského súdu v Bratislave B., ktorý bol vypracovaný v roku 1977 pod por. č. 194/9/15/77. Kúpna cena nehnuteľnosti tak bola stanovená podľa v tom čase platného právneho predpisu a pri jej stanovení boli vzaté do úvahy okrem ceny pozemku aj vonkajšie úpravy, porasty a iné kultúry nachádzajúce sa na pozemku. Na základe toho dospel najvyšší súd k záveru, že stanovením ceny predávanej nehnuteľnosti nedošlo k stavu, ktorý by naplnil znaky pojmu ,,nápadne nevýhodné podmienky“. Vzhľadom na to, že zásadnou právnou otázkou v tomto konaní bolo v zmysle požiadavky § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení preukázanie tiesne a zároveň nápadne nevýhodných podmienok, čo z doteraz vykonaného dokazovania správneho orgánu nemal najvyšší súd za preukázané, nebolo potrebné sa v odvolacom konaní zaoberať ďalšími právnymi námietkami účastníkov konania uvedených v odvolaní, nakoľko tieto môžu prísť do úvahy až v prípade, ak by bola jednoznačne preukázaná skutočnosť, že zmluva o prevode bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu podali zúčastnené osoby v 1. až 3. rade ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky čiastočne vyhovel a nálezom sp. zn. I. ÚS 469/2015-48 zo dňa 19.01.2016 rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr/80/2014 zo 17.06.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodol tak s odôvodnením, že najvyšší súd vôbec nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľov uvedené aj v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu k tomu, že správny orgán, „postupoval v súlade s názorom ústavného súdu vysloveným vo veci I. ÚS 154/08, z ktorého jednoznačne vyplýva, že výška kúpnej ceny nemôže byť jediným kritériom pre určenie, či kúpna zmluva bola alebo nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok ...“ a tiež k tomu, že sa najvyšší súd zjavne odklonil od svojej judikatúry, keď nie v podobnej, ale úplne rovnakej veci inej reštituentky (rozsudok sp. zn. 6 Sžo 193/2010 z 24. augusta 2011) rozhodol opačne, svoj odklon od svojej predchádzajúcej judikatúry nijako nevysvetlil, čím je jeho rozhodnutie voči sťažovateľom nielen diskriminačné, ale aj arbitrárne. Vytýka odvolaciemu súdu, že nedal sťažovateľom žiadnu odpoveď na ich kľúčové námietky uvedené v odvolaní a jeho doplnení, že jeho závery majú charakter nespravodlivého rozhodnutia voči sťažovateľom a predlžujú ich právnu neistotu. Poukázal na právny názor, ktorý vyslovil vo veci sp. zn. I. ÚS 154/08 s tým, že nie je dôvod naň neprihliadať aj v tejto veci. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu vyhodnotil ako nepresvedčivé, nereagujúce ani na odlišnú vlastnú judikatúru, preto po vrátení veci bude povinnosťou najvyššieho súdu postupovať podľa právneho názoru ústavného súdu a reagovať na kľúčové námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. K nálezu ústavného súdu sa vyjadrila navrhovateľka v 1. rade v stanovisku z 20.04.2016. Uviedla, že v samotnej ústavnej sťažnosti sa nachádzajú tvrdenia sťažovateľov, ktoré sa nezakladajú na pravde. Namietala tvrdenie, že uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni nebolo sporné a nespochybnili ho ani manželia A. ani Mesto, pretože tak Hlavné mesto SR, ako aj manželia A. namietali v celom súdnom konaní uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni, aj uzavretie kúpnej zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok. Zrušenie rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu považuje za jediné správne riešenie, pretože je založené na svojvoľnom vyhodnotení dôkazov len v prospech žiadateľov, a to dôkazov nepriamych, priame dôkazy ignoroval, alebo ich nesprávne vyhodnotil. Navyše správny orgán nepostupoval podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení, podľa ktorého pozemky nemal vydať, ale priznať právo na náhradu. Z tvrdenia ústavného súdu, že najvyšší súd rozhodol opačne, ako predtým v úplne rovnakej veci inej reštituentky, podľa nej vyplýva, že ústavný súd nemal k dispozícii administratívny spis Obvodného pozemkového úradu, pretože inak by zistil, že prípad, posudzovaný v rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Sžo 193/2010 nie je totožný s prípadom sťažovateľov, ale iba podobný. Išlo v ňom o navrátenie vlastníctva k pozemkom o celkovej výmere 10.129 m2, na ktorých reštituentka pestovala ovocné dreviny aj na predaj s ročným výnosom vyše 17 tis. Kčs a navyše tieto ovocné dreviny a porasty neboli ohodnotené znaleckým posudkom. V prejednávanej veci nie reštituenti, ale ich matka mala údajný prospech zo záhrady v podobe kvetov a ovocia tak pre vlastnú potrebu, ako aj na predaj na trhovisku. Predložená kópia povolenia ambulantného predaja bola pritom datovaná iba 7 mesiacov pred predajom záhrady a nebol preukázaný žiaden výnos z predaja, ani úroda. Navyše na pozemku nebola ani vodovodná prípojka a nebolo preukázané ani to, že reštituenti v čase predaja záhradu vôbec užívali, keďže na liste vlastníctva č. 3500, evidenčnom liste 877 ako aj na vyhotovenom Geometrickom pláne boli ako užívatelia záhrady uvedené iné osoby. Všetky tieto skutočnosti správny orgán ignoroval, alebo ich nesprávne vyhodnotil, alebo interpretoval. Vytýka tiež ústavnému súdu, že prípad posudzoval len z uhla pohľadu sťažovateľov, všeobecné súdy sú však povinné prihliadať aj na práva a oprávnené záujmy ostatných účastníkov konania. Pokiaľ ústavný súd poukázal na svoj nález vydaný pod sp. zn. I. ÚS 154/2008, vychádzajúc z jeho citácie nešlo o identický či podobný prípad, pretože v predmetnom spore bol pozemok reštituentov ocenený ako stavebný, preto poukaz ústavného súdu na diskrimináciu medzi súkromným a osobným vlastníctvom, ktorá mala odraz v § 14 a §15 vyhlášky, tu nie je namieste. Uviedla tiež, že hoci vinu na tom, že predmetný pozemok kúpili a postavili na ňom rodinný dom nesie Hlavné mesto SR, ktoré ich neinformovalo o uplatnenom reštitučnom nároku, reštituenti majú záujem získať len tento pozemok a následne žiadať zaplatenie trhovej kúpnej ceny, resp. platenie nájomného, čo sami viac krát prezentovali a ponúknuté tri náhradné pozemky odmietli. Nadobudnutie právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu by vyvolalo množstvo ďalších súdnych sporov vyplývajúcich z toho, že niekto iný je vlastníkom pozemku a niekto iný je vlastníkom na ňom stojacej stavby. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ako odvolací súd znova preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v intenciách zrušujúceho nálezu ústavného súdu dospel jednomyseľne k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 v spojení s § 2501 ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <.. Rozhodnutie bolo verejne vyhlásené dňa 29. júna 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Obvodný pozemkový úrad vo svojom rozhodnutí z 28.09.2012 uviedol, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok zistil nevýhodnosť takej intenzity, že ju bolo možno kvalifikovať ako nápadnú, a to z nasledovných dôvodov: 1. Kúpna cena bola určená štátnym orgánom, a nie dohodnutá účastníkmi kúpnej zmluvy, 2. Za takto určenú kúpnu cenu si predávajúci nemohol zabezpečiť nehnuteľnosť rovnakej hodnoty, 3. Pôvodní vlastníci stratili hodnotnú nehnuteľnosť prinášajúcu im príjmy z predaja úrody a nepeňažné príjmy z užívania úrody pre vlastnú potrebu, 4. V konečnom dôsledku nebol ani naplnený účel, pre ktorý bola nehnuteľnosť vykúpená. Krajský súd rozhodujúc o odvolaní zúčastnených osôb v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia uviedol, že „Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok konajúci súd nezistil v danom prípade nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene, ale bol povinný riadiť sa vtedy platným cenovým predpisom a teda navrhnúť cenu, ktorá bola s ním v súlade. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke 15,- Kčs/m2 a podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 47/1967 Zb. Rovnaká cena za m2 bola určená aj v predtým uzatvorenej kúpnej zmluve z roku 1972 v prípade P. W., ako aj vo viacerých zmluvách, doložených dňa 24.01.2012 Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy“. Dospel teda k záveru o nesprávnom právnom posúdení nápadne nevýhodných podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. k/ reštitučného zákona správnym orgánom a v ďalšom konaní mu uložil znova posúdiť splnenie oboch zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, písm. k/ reštitučného zákona pri zohľadnení námietok navrhovateľov v 1/ a 2/ rade, ktoré uviedli v opravnom prostriedku. Krajský súd sa ale nevysporiadal s ďalšími dôvodmi, pre ktoré považoval správny orgán podmienku nápadne nevýhodných podmienok za splnenú, a rovnako sa nevysporiadal s relevantnou judikatúrou, konkrétne rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 193/2010 z 24.08.2011. Išlo o zrušujúce rozhodnutie vydané v spore o navrátenie vlastníctva k pozemkom o celkovej výmere 10.129 m2, ktoré prešli na štát na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z. z. V rozhodnutí bol vyslovený právny názor, že požiadavku „nápadne nevýhodných podmienok“ treba posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, a nie len v korelácii na kúpnu cenu zodpovedajúcu vtedy platným cenovým predpisom s tým, že nápadne nevýhodné podmienky treba posúdiť najmä so zreteľom na to, že dotknuté pozemky boli využívané na pestovanie ovocných drevín, z ktorých mala pôvodná vlastníčka zaistený prospech jednak v podobe úrody pre vlastnú potrebu a jednak v podobe finančnej hotovosti, ktorú získala odpredajom plodov ovocných drevín. Ústavný súd tiež vytýkal rozhodnutiu najvyššieho súdu, že nereagovalo na kľúčové námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní (ktoré bližšie nekonkretizoval). Pokiaľ ide o dôvody odvolania podaného právnym zástupcom sťažovateľov, ten v odvolaní namietal prieťahy v konaní o reštitučnom návrhu, porušenie ustanovenia § 5 reštitučného zákona a hlavne mal za to, že vykonané dokazovanie preukázalo súčasné splnenie podmienok tiesne a nápadne nevýhodných podmienok: reštituenti sami neiniciovali predaj pozemku štátu a dobrovoľne by to nikdy neurobili, štát použil nepravdivý dôvod výstavby vo verejnom záujme a hrozbou vyvlastnenia docielil predaj pozemku. Tieto skutočnosti však podľa názoru odvolacieho súdu nesúvisia s naplnením zákonnej podmienky uzavretia kúpnej zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, a nemajú právnu relevanciu ani k tiesni. V judikatúre najvyššieho súdu bol opakovane vyjadrený právny názor, že hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov. Rovnako skutočnosť, že nehnuteľnosť nikdy neslúžila účelu, pre ktorý bola vykúpená je irelevantná, pretože tu nedošlo k jej vyvlastneniu v zmysle § 6 ods. 1 písm. m/ reštitučného zákona. Podané odvolanie reštituenti doplnili obsiahlym stanoviskom z 11.05.2014 k rozsudku krajského súdu. Poukázali v ňom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/193/2010 (ku ktorému sa už odvolací súd vyjadril), na falošný dôvod štátu pre odkúpenie záhrady - plánovaná výstavba sa nikdy nerealizovala. Iné zmluvy s rovnako stanovenou cenou považujú za irelevantné, pretože pri nich údajne nebola preukázaná tieseň, za nanútenú kúpnu cenu sa nedala kúpiť porovnateľná záhrada, získaná cena nebola ekvivalentom k hodnote pozemku, vyhláška č. 47/1969 Zb. bola jasným produktom vtedajšej doby a odvolávať sa na ňu považujú za neprípustný alibizmus. Považujú za nespochybnené, že boli nielen vlastníkmi, ale aj skutočnými užívateľmi záhrady, kde bolo viac ako 130 ovocných stromov rôzneho druhu, množstvo kríkov, jahody, kvety. Domnienky o iných užívateľoch považujú za nenáležité. Poukázali tiež na skutočnosť, že krajský súd neuložil povinnej osobe odstrániť spôsobenú nezákonnosť a ďalej sa zaoberali postavením manželov A. v tomto konaní, ktorí nie sú v postavení oprávnenej osoby. Vytýkajú krajskému súdu chýbajúcu kontinuitu v právnych názoroch. Majú za to, že správny orgán už skutočný stav veci zistil objektívne a v dostatočnom rozsahu, pričom chránil aj majiteľov rezidenčnej vily postavenej na dotknutom pozemku. Rozsudok krajského súdu považujú za nesprávny a nezákonný, ktorý je potrebný zrušiť. Uvedenými námietkami, pokiaľ majú relevanciu z hľadiska posúdenia nápadne nevýhodných podmienok v zmysle vyššie uvedeného, sa bude musieť zaoberať krajský súd vo svojom novom rozhodnutí. Žiada sa ešte poznamenať, že pokiaľ reštituenti vo svojom stanovisku poukazujú na predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci (ide o rozhodnutie sp. zn. 8 Sžo/164/2010 z 10.03.2011, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Sp/53/2008-75 z 02.02.2010) s tým, že tento nespochybňuje dokázanie samotnej tiesne, toto konštatovanie nezodpovedá skutočnosti; najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Ak navrhovatelia svoju záhradu v čase predaja dobrovoľne nevyužívali, toto vlastníctvo nemuselo mať pre nich zmysel a preto nemožno hovoriť ani o uzavretí kúpnej zmluvy v tiesni“, takže skutočnosť, kto bol skutočným užívateľom záhrady v čase uzavretia kúpnej zmluvy je právne relevantná ako z hľadiska posúdenia nápadne nevýhodných podmienok, tak aj tiesne. Nezodpovedá skutočnosti ani tvrdenie reštituentov v ústavnej sťažnosti, že záver o uzavretí kúpnej zmluvy v tiesni manželia A. nenamietali, pretože tak urobili naposledy v podanom opravnom prostriedku proti preskúmavanému rozhodnutiu. Krajský súd sa však touto námietkou vôbec nezaoberal a uložil správnemu orgánu povinnosť posúdiť v novom konaní námietky navrhovateľov uplatnené v opravnom prostriedku bez toho, aby vyslovil svoj právny názor k týmto otázkam. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedalo vyčerpávajúcim spôsobom odpoveď na všetky relevantné otázky, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). V novom rozhodnutí o veci rozhodne krajský súd aj o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O. s. p.) Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.