KAUZIS.SKTestovací provoz
RozsudokNajvyšší súd SR30. 7. 2013plný text

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/19/2012 z 30. 7. 2013

CitáciaRozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2013, sp. zn. 2Sžp/19/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1010200705.1

Text rozhodnutia

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžp/19/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010200705
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1010200705.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. v právnej veci žalobcu:
JURKI-HAYTON, s.r.o., IČO: 31 332 251, so sídlom v Bratislave, Prístavná 2, zastúpeného advokátkou
JUDr. Martou Michalkovou, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 3, proti žalovanému: Slovenská
inšpekcia životného prostredia, so sídlom v Bratislave, Karloveská 2, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. 2395000909/10092-41731/Šte zo dňa 12. januára 2010, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/130/2010-66 zo dňa 27. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky m e n í rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/130/2010-66
zo dňa 27. apríla 2012 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 2395000909/10092-41731/Šte zo dňa 12.
januára 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 531,04 €, z toho trovy
právneho zastúpenia vo výške 465,04 € a ďalšie trovy vo výške 66 €, k rukám jeho právnej zástupkyne
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 4S/130/2010-66 zo dňa 27. apríla 2012 podľa
ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol žalobu žalobcu proti rozhodnutiu
žalovaného č. 2395000909/10092-41731/Šte zo dňa 12. januára 2010, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Slovenskej inšpekcie
životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Košice (ďalej aj len prvostupňový správny orgán)
č. 2395401809/5407-32078/Rich zo dňa 7.októbra 2009, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 3000
€ za porušenie § 19 ods. 1 písm. c/ zákona č. 478/2002 Z. z. o ochrane ovzdušia a ktorým sa dopĺňa
zákon č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení účinnom v čase vydania
rozhodnutia žalovaného (ďalej len ,,zákon č. 478/2002 Z. z."), tým že v termíne do 1. januára 2008
nevykonal opatrenia na odsávanie a recirkuláciu pár benzínu unikajúcu z nádrží motorových vozidiel
pri ich plnení v súlade s technickými požiadavkami a všeobecnými podmienkami prevádzkovania podľa
vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 704/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú
technické požiadavky a všeobecné podmienky prevádzkovania zariadení používaných na skladovanie,
plnenie a prepravu benzínu v znení účinnom do 31. mája 2010 (ďalej len ,,vyhláška č. 704/2002 Z. z."),
čím nedodržal všeobecné podmienky prevádzkovania.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že predmetom preskúmania bola výhrada žalobcu ohľadom vydania
napadnutého rozhodnutia žalovaného po uplynutí subjektívnej lehoty odo dňa zistenia porušenia
povinností. Z protokolu č. 138/2008 zo dňa 23. decembra 2008 vyplýva, že inšpektori SOI vykonali dňa



12. novembra 2008 kontrolu v prevádzke žalobcu: čerpacia stanica PHM Sabinov pre účely posúdenia
súladu jeho prevádzkových zariadení s vyhláškou č. 704/2002 Z. z. Na základe zistení z kontroly
prvostupňový správny orgán dňa 5. júna 2009 vydal rozhodnutie č. 2395401009/5407-18365/Rich,
ktorým žalobcovi uložil pokutu 3000 €. Žalovaný rozhodnutím č. 2395000509/7364-23667/Heg zo dňa
16. júla 2009 prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na
ďalšie konanie. Následne prvostupňový správny orgán, po doplnenom dokazovaní, vydal rozhodnutie
č. 2395401809/5407-32078/Rich zo dňa 7. októbra 2009, ktorým opätovne rozhodol o uložení pokuty
3000 €; žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil napadnutým rozhodnutím, ktoré je predmetom
tohto súdneho prieskumu. Ako definitívny podklad pre opakované prvostupňové rozhodnutie, a teda
zistenie porušenia povinností, bola akceptovaná zápisnica z ústneho pojednávania s pracovníkmi MsÚ
Sabinov č. 3338-3803/53/2009/Imr., ktorá bola podpísaná 3. februára 2009. Krajský súd konštatoval,
že žalovaný zistil protiprávne konanie žalobcu najneskôr 3. februára 2009 a prvostupňové rozhodnutie
vydal 7. októbra 2009, t.j. v zákonnej jednoročnej lehote. Zákonnú jednoročnú lehotu by žalovaný stihol
aj v prípade, keby začala plynúť od dátumu ukončenia kontroly, t.j. od 28. novembra 2009. Krajský súd
nesúhlasil s názorom žalobcu ohľadom výkladu ustanovenia § 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z. z.,
podľa ktorého mal zákonodarca na mysli vydanie konečného právoplatného rozhodnutia vo veci. Krajský
súd uviedol, že ak by zákonodarca mal takýto úmysel, bol by ho do citovanej normy uviedol. V nej sa
ale uvádza, že „že úrad životného prostredia, inšpekcia a obec uloží pokutu do jedného roka odo dňa,
keď zistila porušenie povinností, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinností došlo."

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zmeniť, rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že krajský súd bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. m/ zákona č. 478/2002 Z. z. V správnom konaní žalobca predložil
doklad vydaný mestom Sabinov, že čerpacia stanica JURKI Sabinov sa nachádza mimo zastavanej
časti obce a priemyselného areálu, t.j. v súlade so zákonom č. 478/2002 Z. z. splnil všetky podmienky
na prevádzkovanie výdajného stoja na benzín bez rekuperácie 2. stupňa. Žalobca ďalej namietal, že
z podkladov inšpektorátu jednoznačne vyplýva, že správny orgán prvého stupňa už dňa 12. novembra
2008 pri kontrole zistil porušenie vyhlášky č. 704/2002 Z. z. Žalobca zastáva názor, že uloženie pokuty je
právoplatné rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie bez toho, aby bolo právoplatné, nie je možné považovať
za uloženie pokuty. Žalobca tiež namietal, že krajský súd nesprávne posúdil deň začatia počítania
premlčacej doby, ako aj nesprávne hmotnoprávne posúdenie otázky dokedy mala byť pokuta uložená.
Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolanie zamietnuť ako nedôvodné.
Poukázal na to, že žalobcom predložený doklad vydaný mestom Sabinov, že čerpacia stanica
JURKI Sabinov sa nachádza mimo zastavanej časti obce a priemyselného areálu, bol len fotokópiou
nespĺňajúcou náležitosti úradného dokumentu, a preto ho nie je možné považovať za dôkaz v správnom
konaní. Na druhej strane, žalovaný poukázal na potvrdenie MsÚ Sabinov, odboru výstavby, č. 2008/
OV/EM z 2. decembra 2008, podľa ktorého sa čerpacia stanica žalobcu nachádza v priemyselnej zóne
mesta. Žalobca prevádzkoval čerpaciu stanicu bez nainštalovania recirkulácie pár benzínu vystupujúcich
z nádrže motorového vozidla a ich privedenia do skladovej nádrže, čím bola naplnená skutková podstata
správneho deliktu. Žalobca mal už od 1. januára 2008 v zmysle § 19 ods. 1 písm. m/ zákona č. 478/2002
Z. z. a § 7 ods. 1 vyhlášky č. 704/2002 Z. z. prevádzkovať čerpaciu stanicu s nainštalovaným systémom.
V súvislosti so začiatkom počítania doby na uloženie sankcia za správny delikt podľa § 38 ods. 13 zákona
č. 478/2002 Z. z. žalovaný uviedol, že počas kontroly dňa 28. novembra 2008 bolo zistené, že žalobca
nevykonal opatrenia na odsávanie pár benzínu unikajúcich pri čerpaní benzínu do motorových vozidiel.
Na to, aby uvedené konanie žalobcu bolo možné definovať ako porušenie zákona, muselo byť zrejmé
umiestnenie čerpacej stanice. Uvedená skutočnosť bola zrejmá až z ústneho pojednávania na Mestskom
úrad Sabinov dňa 3. februára 2009 (zápisnica č. 3338-3803/53/2009/Imr), kedy sa potvrdilo, že čerpacia
stanica je umiestnená v priemyselnej zóne mesta. Preto k zisteniu porušenia povinnosti vyplývajúcej zo
zákona č. 478/2002 Z. z. došlo až podpísaním uvedenej zápisnice. Podľa názoru žalovaného až od tohto
dňa možno počítať jednoročnú lehotu podľa § 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z. z. na uloženie sankcie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá
veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu napadnutom v



odvolaní (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil, s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk
(§ 156 ods. 1, ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis žalovaného č. 10/2009, 18/2009, zistil, že inšpektori Slovenskej inšpekcie životného prostredia,
Inšpektorátu životného prostredia Košice, odboru inšpekcie ochrany ovzdušia, v dňoch 12. novembra
2008 - 28. novembra 2008 vykonali v prevádzke žalobcu (JURKI - HAYTON, s.r.o. čerpacia stanica PHM
Sabinov) kontrolu zameranú na zistenie súladu s vyhláškou č. 704/2002 Z. z. O výsledkoch kontroly bol
spísaný Protokol č. 138/2008 zo dňa 23. decembra 2008. V Protokole sa konštatuje, že čerpacia stanica
PHM Sabinov je umiestnená mimo územia s bytovou zástavbou v priemyslovom areáli (strana 2, bod II.
ods. 2 Protokolu). V závere Protokolu (bod IV., strana 3) prvostupňový správny orgán konštatoval, že pri
kontrole bolo zistené porušenie povinností žalobcu podľa § 19 ods. 1 písm. m/ zákona č. 478/2002 Z. z.
tým, že žalobca prevádzkoval čerpaciu stanicu bez nainštalovania recirkulácie pár benzínu vystupujúcich
z nádrže motorového vozidla a ich privedenia do skladovej nádrže pri plnení motorovými benzínmi.
Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán ďalej konštatoval, že bude postupovať
podľa § 31 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 478/2002 Z. z. Uvedený Protokol bol so splnomocneným zástupcom
žalobcu T.. W. prerokovaný dňa 23. decembra 2008 (zápisnica o prerokovaní Protokolu o kontrole č.
138/2008).

Správny orgán vydal 5.júna 2009 rozhodnutie č. 2395401009/5407-18365/Rich, ktorým žalobcovi uložil
pokutu 3000 € za porušenie § 19 ods. 1 písm. m/ zákona č. 478/2002 Z. z. tým, že na prevádzke čerpacej
stanice pohonných hmôt v Sabinove v termíne do 1. januára 2008 nevykonal opatrenia na odsávanie a
recirkuláciu pár benzínu unikajúcich zo skladových nádrží a z nádrží motorových vozidiel pri ich plnení
v súlade s technickými požiadavkami a všeobecnými podmienkami prevádzkovania podľa vyhlášky č.
704/2002 Z. z., čím nedodržal všeobecné podmienky prevádzkovania.

Žalovaný rozhodnutím č. 2395000509/7364-23667/Heg zo dňa 16. júla 2009 zrušil rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu č. 2395401009/5407-18365/Rich zo dňa 5. júna 2009 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Následne po doplnení dokazovania prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.
2395401809/5407-32078/Rich zo dňa 7. októbra 2009 uložil za správny delikt, ktorého skutková podstata
je totožná so skutkovou podstatou uvedenou v rozhodnutí č. 2395401009/5407-18365/Rich zo dňa 5.
júna 2009, pokutu vo výške 3000 €.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 2395000909/10092-41731/Šte zo dňa 12. januára 2010
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 2395401809/5407-32078/Rich zo dňa 7. októbra 2009
potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

V zmysle ustanovenia § 37 ods. 4 zákona č. 478/2002 Z. z. na výkon hlavného štátneho dozoru podľa §
36 ods. 2 zákona č. 478/2002 Z. z. a štátneho dozoru podľa § 35 zákona č. 478/2002 Z. z. sa primerane
vzťahujú predpisy o kontrole v štátnej správe, t.j. ustanovenia § 8 až § 13 zákona č. 10/1996 Z. z. o
kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 10/1996 Z. z.").

Ak nie je v zákone č. 478/2002 Z. z. ustanovené inak, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Správny poriadok"). Na konania podľa § 29 písm. d/, i/, m/, n/ a p/, § 30 písm. c/
a d/, § 31 ods. 6, § 32 ods. 1 písm. b/, c/, e/, f/ a j/, § 33 ods. 1 písm. a/, ak ide o konanie o umiestnení
veľkých a stredných zdrojov znečisťovania, § 33 ods. 3 písm. r/ a t/ a § 34 ods. 1 písm. d/ sa nevzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, o čo však v predmetnej právnej veci nejde.



V predmetnej právnej veci je medzi účastníkmi konania spornou otázka začatia plynutia subjektívnej
jednoročnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt, ktorá vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 13
zákona č. 478/2002 Z. z. („obvodný úrad životného prostredia, inšpekcia a obec uloží pokutu do jedného
roka odo dňa, keď zistila porušenie povinností, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu
povinností došlo. Pri určení pokuty prihliada obvodný úrad životného prostredia, inšpekcia a obec na
závažnosť porušenia povinností").

Primárne je potrebné uviesť, že charakter lehôt uvedených v § 38 ods. 13 zákona č. 478/20023 Z. z.,
teda jednoročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt, je
prekluzívny (nejde o premlčaciu lehotu, ako nesprávne uvádza žalobca). Ich márnym uplynutím zaniká
správnemu orgánu právo na vyrubenie sankcie za správny delikt, aj keď z vykonaného dokazovania
v správnom konaní bolo preukázané, že k porušeniu zákonnej povinnosti došlo. Márnym uplynutím
uvedených prekluzívnych lehôt zaniká deliktuálna zodpovednosť subjektu za spáchaný správny delikt.
Je preto na správnom orgáne, aby v správnom konaní riadne zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie,
skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu a rozhodol v
zákonnej lehote. Na uplynutie týchto prekluzívnych lehôt je povinný správny orgán ako aj súd prihliadať
z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je namietané. Jednoročná subjektívna prekluzívna
lehota plynie od dozvedenia sa žalovaného o porušení povinnosti. Ak už táto uplynula, aplikácia
trojročnej objektívnej prekluzívnej lehoty (počítanej odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo) je už
vylúčená. Platí to aj opačne s tým, že subjektívna jednoročná lehota môže uplynúť len v rámci objektívnej
trojročnej lehoty.

Jednoročná subjektívna prekluzívna lehota teda v zmysle § 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z. z. plynie
od dozvedenia sa žalovaného, resp. správneho orgánu prvého stupňa o porušení povinnosti zo strany
konkrétneho subjektu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky okamih dozvedenia sa
o porušení povinnosti, na rozdiel od krajského súdu, sa odvíja od ukončenia kontroly v zmysle § 35
zákona č. 478/2002 Z. z. Až na základe výsledkov vykonanej a ukončenej kontroly môže správny
orgán ustáliť stav porušenia alebo neporušenia povinnosti zo strany konkrétneho subjektu a prijať
primerané opatrenia alebo uložiť pokutu. Kontrola vykonávaná podľa zákona č. 478/2002 Z. z. sa v
zmysle ustanovení § 37 ods. 4 citovaného zákona v spojení s § 13 ods. 8 zákona č. 10/1996 Z. z.
považuje za ukončenú prerokovaním protokolu. Zákon č. 10/1996 Z. z. v ustanovení § 13 ods. 8 v
druhej a tretej vete upravuje spôsoby prerokovania protokolu a teda skončenia kontroly - prerokovanie
protokolu, absencia zástupcu subjektu na prerokovaní protokolu, hoci naň bol riadne a včas predvolaný,
odmietnutie podpísania zápisnice o prerokovaní protokolu.

V predmetnej právnej veci bol Protokol č. 138/2008 so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokovaný
dňa 23. decembra 2008. Preto až dňa 23. decembra 2008 bola kontrola u žalobcu skončená a od tohto
dňa sa začína počítať jednoročná subjektívna prekluzívna lehota na uloženie pokuty za správny delikt.
Začiatok počítania lehoty od 3. februára 2009, (kedy sa uskutočnilo ústne pojednávanie na Mestskom
úrade Sabinov) je právne irelevantný, pretože už v Protokole o kontrole č. 138/2008 z 23. decembra
2008 sa konštatuje, že čerpacia stanica PHM Sabinov je umiestnená v priemyselnom areáli mimo
zastaveného územia mesta, a totožné zistenie na ústnom pojednávaní na Mestskom úrade Sabinov
dňa 3. februára 2009 je už nadbytočné a vo veci nepredstavuje iný záver ako ten, ktorý je uvedený
v závere Protokolu č. 1383/2008 z 23. decembra 2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne
zdôrazňuje, že už v závere Protokolu o kontrole č. 138/2008 Z. z. je konštatované porušenie povinnosti
podľa § 19 ods. 1 písm. m/ zákona č. 478/2008 Z. z. zo strany žalobcu, teda už 23. decembra 2008
správny orgán vedel o porušení zákonných povinností zo strany žalobcu. Na druhej strane Najvyšší
súd Slovenskej republiky neakceptoval žalobcom predložený doklad o tom, že čerpacia stanica sa
nachádza v extraviláne obce, pretože ide len o fotokópiu bez označenia Mestského úradu Sabinov, bez
hlavičky; ide o predtlač dokladu vypracovaného zrejme žalobcom, v ktorom sa uvádza, že je vystavený
na základe žiadosti žalobcu, v texte dokladu je uvedené" „Mestský /obecný/ úrad Sabinov predkladá
vyjadrenie, že čerpacia stanica JURKI v Sabinove je umiestnená mimo územia s bytovou zástavbou
a priemyselných areálov. Mesto /obec/ dátum; podpis a pečiatka Mestského /obecného/ úradu." Hrubo
zvýraznené slová sú v žalobcom predloženom doklade vyplnené rukou. Na doklade sa nachádza
odtlačok pečiatky Mestského úradu Sabinov a nečitateľný podpis. Na predmetnom doklade sa v origináli



nachádza len odtlačok pečiatky žalobcu a podpis jeho konateľa. Na základe uvedených skutočností
žalobcom predložený doklad nespĺňa náležitosti dokladu vydaného orgánom územnej samosprávy, a
preto ho nemožno považovať za dôkaz.

Vychádzajúc z ustanovenia § 27 ods. 2 druhá veta Správneho poriadku posledným dňom jednoročnej
subjektívnej prekluzívnej lehoty bol 23. december 2009 (streda). Správny poriadok, ktorý sa na konanie
vzťahuje a podľa ktorého žalovaný postupoval, nepozná zastavenie plynutia prekluzívnej lehoty (či už jej
nezačatím, spočívaním, neskončením, prerušením jej plynutia), napríklad v prípade podania opravného
prostriedku (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/21/2001 zo dňa 25.
septembra 2001 - R 11/2004). Na zachovanie lehôt uvedených v § 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z.
z. nestačí len v rámci nich vydať prvostupňové rozhodnutie, ale je nevyhnutné, aby toto rozhodnutie
najneskôr v posledný deň uvedených lehôt nadobudlo aj právoplatnosť. Za uloženie sankcie za správny
delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne
uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia bola priamo dotknutá právna sféra
povinného subjektu (pozri už citovaný R 11/2004).

Preto ak žalovaný vydal druhostupňové rozhodnutie až 12. januára 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť
15. januára 2010, rozhodol po uplynutí jednoročnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, čo predstavuje
porušenie § 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z. z. Ako bolo uvedené vyššie, žalovaný mal na márne
uplynutie jednoročnej subjektívnej prekluzívnej lehoty prihliadať z úradnej povinnosti, čo však neurobil.
Následne krajský súd nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia lehoty na uloženie sankcie za správny
delikt ako aj povinnosť právoplatne rozhodnúť v prekluzívnych lehotách uvedených v § 38 ods. 13 zákona
č. 478/2002 Z. z.

Uvedené skutočnosti a citované právne predpisy viedli Najvyšší súd Slovenskej republiky ku
konštatovaniu, že rozhodnutie žalovaného nie je v súlade s § 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z. z., § 13
ods. 8 zákona č. 10/1996 Z. z., bolo vydané po márnom uplynutí jednoročnej subjektívnej prekluzívnej
lehoty, ktorej následkom je zánik deliktuálnej zodpovednosti žalobcu za správny delikt.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/130/2010-66 zo dňa 27. apríla 2012 zmenil a
rozhodnutie žalovaného č. 2395000909/10092-41731/Šte zo dňa 12. januára 2010 zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave a v ďalšom konaní aj žalovaný sú viazaní
právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v tomto rozsudku (§ 250ja ods.
4 Občianskeho súdneho poriadku).

O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 151
ods. 1, § 246c ods. 1 prvá veta, § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov konania vo výške 531,04 €. Pri určení výšky náhrady trov konania Najvyšší súd
Slovenskej republiky postupoval podľa § 11 ods. 4, § 15 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len ,,vyhláška č. 655/2004 Z. z.") v
znení účinnom do 30. júna 2013 (§ 20c vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Celková náhrada trov konania vo
výške 531,04 € pozostáva z nasledovných úkonov právnej služby a zaplateného súdneho poplatku:

- príprava a prevzatie veci v roku 2010 - 120,23 € (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.),

- podanie žaloby na súd 5. marca 2010 - 120,23 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v
znení účinnom do 31. mája 2010),

- účasť na pojednávaní pred krajským súdom 27. apríla 2012 - 127,16 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. júna 2010),

- režijný paušál v roku 2010: 2 x 7,21 € = 14,42 €; režijný paušál v roku 2012: 1 x 7,63 € (§ 15 písm.
a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.),



- daň z pridanej hodnoty do 31. decembra 2010 - 19 % zo sumy 254,88 € = 48,42 €,

- daň z pridanej hodnoty od 1. januára 2011 - 20 % zo sumy 134,79 € = 26,85 €,

- zaplatený súdny poplatok za žalobu 66 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože si ich
v odvolaní neuplatnil a súd o náhrade trov konania rozhoduje len na návrh (§ 151 ods. 1 v spojení s §
246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

  • 4S/130/2010

    zrušené