Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 30S/97/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200494 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5019200494.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členov senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Staromestská 3, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 43 799 752, právne zast. advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PO/BEZ/2019/3556, O-128/2019 zo dňa 04.06.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím žalovaný Národný inšpektorát práce Košice podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej Správny poriadok, SP) zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č. k. IPZA_KHIP/ROZ/2019/559-2247, č.: 42/2019-IZA-2.3/pok/R/K zo dňa 18.02.2019 potvrdil. Predmetným prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 125/2006 Z.z.) uložená pokuta vo výške 1 500 EUR za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona č. 125/2006 Z.z., ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2, § 14 zákona č. 125/2006 Z.z., vykonanej dňa 24.08.2017 u účastníka konania (žalobcu) a na inšpektoráte práce, spočívajúce v porušení § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. na tom skutkovom základe, že účastník konania ako kontrolovaný subjekt - zamestnávateľ si nesplnil svoju povinnosť poskytnúť na vyžiadanie inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov, a to v termíne do 07.08.2017. Inšpektorát práce žiadosťou zo dňa 24.07.2017, ktorú účastník konania prevzal dňa 28.07.2017, požadoval predložiť nasledovné doklady: 1. Pracovnú zmluvu vrátane všetkých dodatkov, dohôd o hmotnej zodpovednosti, dohodu o dočasnom pridelení k užívateľskému zamestnávateľovi, zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX; 2. Doklady súvisiace so skončením pracovného pomeru zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX (výpoveď, dohoda, potvrdenie o zamestnaní podľa § 75 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. a iné); 3. Evidenciu pracovného času, žiadosti o dovolenku, prekážky v práci, žiadosti o pracovné voľno a pod., zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl 2017; 4. Doklady o zložkách mzdy zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl 2017; 5. Doklady o vyplatení mzdy zamestnancovi T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl 2017; 6. Doklady preukazujúce vydanie dokladu o zložkách mzdy zamestnancovi T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl 2017; 7. Doklady preukazujúce zabezpečenie stravovania zamestnancovi T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl 2017; 8. Priradenie stupňov náročnosti pracovným miestam (§ 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z.). 2. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového správneho rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) Správneho súdneho poriadku a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o opomenutie výzvy na predloženie dokladov do 07.08.2017, doručenej žalobcovi dňa 28.07.2017, žalobca poukázal na skutočnosť, že z jeho strany došlo k neúmyselnému opomenutiu predmetnej výzvy a k nepredloženiu požadovaných podkladov v poskytnutej lehote v dôsledku administratívneho pochybenia, a najmä z dôvodu, že v danom čase prebiehalo v rámci spoločnosti žalobcu paralelne niekoľko inšpekcií práce, v rámci ktorých bol žalobca vyzývaný na predloženie veľkého rozsahu podkladov v krátkych lehotách. Na základe plnomocenstva zo dňa 15.08.2017 prevzal právne zastupovanie žalobcu jeho právny zástupca (JUDr. Miloš Kvasňovský, advokát), prostredníctvom ktorého žalobca doklady potrebné na výkon inšpekcie práce v zmysle výzvy dodatočne predložil prvostupňovému správnemu orgánu. Žalobca pritom zdôraznil, že v rámci tejto súvisiacej inšpekcie práce bol následne vydaný Protokol č. IZA-73-05-2.3/P-F24-17 o výsledku inšpekcie práce zo dňa 27.10.2017, prerokovaný so žalobcom a prevzatý prostredníctvom jeho právneho zástupcu 27.10.2017, z ktorého jasne vyplýva, že žalobca si povinnosť predložiť podklady potrebné na výkon inšpekcie práce dodatočne riadne splnil. Žalobca namietal, že výzva na prerokovanie Protokolu ako aj samotný Protokol žalobcovi neboli doručené, ani prevzaté oprávnenou osobou. Žalovaný sa s uvedenými skutočnosťami vysporiadal nedostatočne a konštatoval prenos dôkazného bremena na žalovaného. Prvostupňový správny orgán v rozpore s ust. § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce vyhotovil protokol, ktorý s účastníkom konania ako kontrolovaným zamestnávateľom neprerokoval, čím porušil svoju povinnosť a tým zasiahol do práva žalobcu ako zamestnávateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa žalobcu následné uloženie pokuty pre porušenie ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce je nezákonné, nedôvodné a nespravodlivé. Žalovaný sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí - predovšetkým ohľadne namietanej skutočnosti nedoručenia výzvy na prerokovania protokolu a protokolu osobe oprávnenej konať v mene žalobcu, ako aj ohľadne fakultatívnosti uloženia pokuty, nedostatočného vysporiadania sa s kritériami pre určenie výšky pokuty a bližšieho neuvedenia mechanizmu výpočtu uloženej pokuty. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Pokiaľ ide o sankčný postih žalobcu, podľa žalobcu prvostupňový správny orgán sa podľa textu jeho rozhodnutia rozhodol pre uloženie peňažnej pokuty, pričom sa ale v rozhodnutí ani teoreticky nezaoberá možnosťou jej neuloženia, hoci túto možnosť zákon o inšpekcii práce v ust. § 19 ods. 1 písm. a) pripúšťa rovnako, ako pripúšťa možnosť uloženia sankcie. Žalobcovi teda rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ani v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného nedáva dostatočnú odpoveď na to, prečo správny orgán neuvažoval smerom k neuloženiu sankcie. Neodôvodnenie výberu možnosti uloženia sankcie vo vzťahu k rovnakej možnosti neuloženia sankcie podľa žalobcu predstavuje vadu napadnutého rozhodnutia, ktoré potvrdilo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako zákonné. Ďalej žalobca namieta, že žalovaný na strane 5 napadnutého rozhodnutia zavádzajúco konštatuje „celkové zmarenie inšpekcie práce“ napriek skutočnosti, že súvisiaca inšpekcia práce bola ukončená Protokolom zo súvisiacej inšpekcie práce. Podľa žalobcu procesno-právne nedostatky v konaní samotného prvostupňového orgánu odobrené v napadnutom rozhodnutí žalovaným taktiež spochybňujú zákonnosť jeho postupu v riešenom prípade vykonanej inšpekcie práce ako celku a narúšajú jeho presvedčivosť. Podľa žalobcu konštatovaným porušením právneho predpisu nebol žiaden zamestnanec dotknutý na svojich právach a odôvodnených nárokoch, v dôsledku čoho má žalobca za to ním rozporovaný nemohol byť tak závažným nedostatkom, že by bolo potrebné pristúpiť k uloženiu sankcie, preto uloženie peňažnej pokuty vo výške 1 500 EUR chápe ako neprimerané. Žalobca je presvedčený, že ak sa už správny orgán rozhodne pre uloženie sankcie vo forme pokuty, ktorú až po hornú hranicu 33 000 EUR (príp. 100 000 EUR) pripúšťa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, má pritom široký priestor pre správnu úvahu ohľadne výšky pokuty, lebo je limitovaný len touto hornou hranicou pokuty. K zákonnosti rozhodnutia má prispieť zákonom požadované vyhodnotenie okolností či následkov skutku, resp. inšpekciou práce zisteného nedostatku z hľadiska všetkých záväzných kritérií pre určenie výšky pokuty ustanovených v ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, s ktorými sa správny orgán dostatočne nevysporiadal. Žalovaný konkrétne námietky žalobcu týkajúce sa vyhodnotenia naplnenia kritérií pre určenie výšky pokuty vo vzťahu k špecifikám, okolnostiam a následkom skutku riešil nedostatočne. Išlo o námietky žalobcu uplatnené už v rámci jeho odvolania zo dňa 06.03.2019, a to pokiaľ ide o závažnosť následkov zisteného porušenia povinností, čo správny orgán evidentne opomenul. Neboli posúdené riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, pričom z napadnutého rozhodnutia účastníkovi konania nie je zrejmé, prečo a akým spôsobom dospel správny orgán k záveru, že počet zamestnancov (28) je vysokým počtom zamestnancov, a túto skutočnosť následne posúdil v prospech uloženia sankcie. Správny orgán žiadnym spôsobom nezohľadnil skutočnosť, že sa nejedná o opakované zistenie porušenia toho istého nedostatku, a to poľahčujúcu okolnosť v prospech nižšej sankcie, resp. v prospech možnosti sankciu vôbec neuložiť. V tejto súvislosti žalobca namieta neúčelnosť a neprimeranosť pokuty v akejkoľvek, teda aj zvolenej výške, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu, z hľadiska žalovaného má však práve uložená pokuta v sume 1 500 EUR primeraný preventívny a represívny účinok. Žalobca ďalej namieta, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neobsahuje absolútne žiadne odôvodnenie, resp. mechanizmus výpočtu výšky uloženej pokuty. V rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu v spojení s napadnutým rozhodnutím absentuje odôvodnenie správneho orgánu, prečo neuvažoval o inej výške peňažnej pokuty a prečo považoval za primeranú a spravodlivú jedine výšku peňažnej pokuty uloženú účastníkovi konania. Podľa názoru žalobcu je uložená sankcia nedôvodná a nezákonná, pričom výrazne uprednostňuje iba represívny charakter uloženej sankcie pred jej preventívnym pôsobením. Žalobca súčasne v zmysle ust. § 185 písm. a) SSP podal návrh na odklad účinnosti napadnutého rozhodnutia. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.08.2020 s poukazom na ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval pritom na svojich skutkových a právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí s tým, že administratívny spis jasne dokazuje, že žalobcovi bolo dňa 28.07.2017 doručené oznámenie o inšpekcii práce a výzva na predloženie dokladov zo dňa 24.07.2017, v ktorom inšpektor práce žiadal o poskytnutie súčinnosti potrebnej na výkon inšpekcie práce, konkrétne o predloženie vyšpecifikovaných dokladov v termíne do 07.08.2017; doručenka v spise naznačuje, že predmetnú výzvu zaslanú na adresu sídla žalobcu prevzal jeho splnomocnenec. Spisový materiál tiež dokazuje, že do dispozičnej sféry žalobcu sa dostal aj Protokol č. IZA-57-05-2.3/P-E24-17 zo dňa 24.08.2017, zakotvujúci sankcionované porušenie povinností, a to dňa 08.09.2017, čoho dôkazom je podpis konateľa spoločnosti na doručenke. Podľa žalovaného nie je potom dôvodná námietka žalobcu o nedoručení výzvy na prerokovanie protokolu, či samotného protokolu inšpektorátom práce. Pokiaľ žalobca dôvodí tým, že bolo potrebné komunikovať s jeho právnym zástupcom, ktorým sa nechal zastupovať od 15.08.2017, takáto informácia bola inšpektorátu práce prvýkrát poskytnutá až ako súčasť vyjadrenia k začatiu správneho konania zo dňa 30.01.2019, naviac bez doloženia dokladu preukazujúceho túto skutočnosť (predložené plnomocenstvo z 28.08.2017 sa týkalo zastupovania inej spoločnosti - EDYMAX SE, Bratislava, IČO: 46 812 903 a druhé predložené plnomocenstvo zo dňa 05.03.2019, tentokrát udelené žalobcom, sa vzťahovalo až na konanie vedené Inšpektorátom práce Žilina). Z administratívneho spisu je podľa žalovaného dostatočne zrejmé, že žalobca napriek včasnému prevzatiu výzvy na predloženie dokladov (28.07.2017) na túto v stanovenej lehote (do 07.08.2017) nijakým spôsobom nezareagoval, ba neučinil tak ani do ukončenia inšpekcie práce; konštatácia porušenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce bola preto zo strany inšpektorátu práce dôvodná, vecne správne vyvodená. Podľa žalovaného dodatočná súčinnosť, ktorá viedla k ďalšej, podľa žalobcu súvisiacej inšpekcii práce, nič nemení na tom, že pôvodná kontrola nemohla byť vykonaná pre nečinnosť žalobcu. Žalovaný tiež zaujal stanovisko vo vzťahu k uloženej pokute vo výške 1 500 EUR a pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nevyhodnotenia všetkých zákonných kritérií premietnutých v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. podotkol, že inšpektorát práce v procese rozhodovania vzal každé z nich na zreteľ, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy žalobca neposkytol inšpektorovi práce žiadnu súčinnosť, a teda ani potrebné relevantné informácie, nebolo objektívne možné zhodnotiť všetky atribúty spôsobom, ktorý je v prípade iných porušení bežný a zaužívaný. Okrem irelevantnosti počtu nelegálne zamestnávaných osôb a zohľadnenej veľkosti žalobcu ako zamestnávateľa (podľa stanoviska inšpektora práce sa pri určovaní tohto kritéria vychádzalo z údajov, ktoré boli inšpektorátu práce známe z predchádzajúcich kontrol u žalobcu), či poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v prvom zistení sankcionovaného nedostatku (táto informácia taktiež vyplýva z praxe inšpektorátu práce), už žiadne ďalšie skutočnosti v zmysle vyššie citovaného ustanovenia neboli správnym orgánom skrz nekonanie žalobcu zistené (má sa na mysli ne/ojedinelosť výskytu nedostatku), resp. sú pre prejednávanú vec neupotrebiteľné (aktuálne riziká vyskytujúce sa v činnosti žalobcu, resp. ne/účinnosti systému riadenia ochrany práce sú relevantné iba pri porušeniach v oblasti BOZP); preto nemožno ani spravodlivo požadovať, aby sa vzhľadom na špecifiká tohto prípadu inšpektorát práce dôslednejšie zaoberal každým z týchto zákonných kritérií (v rámci ich demonštratívneho výpočtu) tak, ako mu to v podanej žalobe vytýka právny zástupca. Ten navyše argumentuje i absenciou tzv. mechanizmu výpočtu výšky uloženej pokuty, neuvedomujúc si fakt, že konkrétna sankcia je výsledkom správnej úvahy inšpektorátu práce (nie výpočtu), ktorého rozhodnutie v tejto veci by bolo spôsobilé na zrušenie len vtedy, ak by sa inšpektorát práce v rámci tejto úvahy odchýlil od obsahu spisu, resp. od zásad logického uvažovania (viď rozsudok NS SR sp. zn. Sž-o-Ns 19/2003); nič také však žalovaný v rámci preskúmavania napadnutého rozhodnutia v odvolacom konaní nevzhliadol. Pokiaľ ide o samotné žalobné dôvody, žalovaný nevidí dôvod na to, aby bolo jeho rozhodnutie prípadne aj prvostupňové rozhodnutie ako nezákonné zrušené. Inšpektorát práce okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu, zadovážil si aj dostatok dôkazov na účely legitímneho rozhodnutia vo veci tak, ako to od neho vyžaduje dikcia § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku. Žalovaný potom v rámci odvolacieho konania preskúmal prvostupňové rozhodnutie, pričom usúdil, že tak, ako je koncipované, je aktom vecne správne vyvodeným, zachovávajúcim zásady správneho konania a trestania, za súčasného pridržiavania sa požiadaviek súdnej praxe. 4. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 03.08.2021 opätovne uviedol, že zotrváva na svojom právnom stanovisku vyjadrenom v žalobe a konštatuje, že vyjadrenie žalovaného nevyvracia žalobné námietky uplatnené žalobcom. Zdôraznil, že výsledkom zistenia uvedených nedostatkov v činnosti žalobcu konštatovaných v Protokole zo dňa 27.10.2017 bolo vydanie rozhodnutia Inšpektorátu práce Žilina dňa 19.03.2019 (IPZA_KHIP/ROZ/2019/598-3897), ktoré však po jeho preskúmaní nadriadeným správnym orgánom v odvolacom konaní ako správne neobstálo a Národný inšpektorát práce ho svojim rozhodnutím zo dňa 02.07.2019 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, po čom nasledovalo vydanie nového rozhodnutia Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.10.2019. Predloženie podkladov na výkon inšpekcie práce nastalo listom právneho zástupcu žalobcu - advokátskej kancelárie zo dňa 11.09.2017, ktorého prílohou bolo aj plnomocenstvo udelené žalobcom - spoločnosťou EDYMAX Flexibility, s.r.o. dňa 15.08.2017. V prípade neuznania oprávnenia právneho zástupcu žalobcu vystupovať v mene žalobcu v rámci správneho konania týkajúceho sa výkonu inšpekcie práce na základe plnomocenstva zo dňa 15.08.2017 by nemohla byť výzva zo dňa 26.10.2017 k prerokovaniu Protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IZA-73-05-2.3/P-F24-17 adresovaná prvostupňovým správnym orgánom priamo právnemu zástupcovi žalobcu, čo sa v skutočnosti udialo. Javí sa ako zmätočná tá časť vyjadrenia žalovaného, ktorým naznačuje svoju vedomosť o oprávnení právneho zástupcu žalobcu zastupovať žalobcu až na základe plnej moci zo dňa 05.03.2019. Žalovaný sa podľa žalobcu vo svojom vyjadrení naďalej nevysporiadal s tvrdením žalobcu ohľadne nedostatočného preukázania riadneho doručenia Protokolu zo dňa 24.08.2017, ako aj výzvy na prerokovanie protokolu zo dňa 15.08.2017, osobe oprávnenej konať v mene žalobcu. Podľa názoru žalobcu je otázne, či nedochádza k porušovaniu vôle zákonodarcu a k obchádzaniu zmyslu zákona a ust. § 19 ods. 1 písm. c) zákona o inšpekcii práce, ktoré predvída aj možné prípady zistenia porušenia povinností nezavŕšené uložením sankcie. Žalobca opätovne navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) Správneho súdneho poriadku a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a žalobcovi priznať právo na úplnú náhradu trov konania. 5. Žalovaný v duplike zo dňa 17.08.2021 okrem iného poukázal na fakt, že je nevyhnutné si uvedomiť, že predmetom postihu žalobcu bolo jeho nekonanie v nadväznosti na výzvu inšpektorátu práce zo dňa 24.07.2017, kedy žalobca v stanovenej lehote neposkytol inšpektorovi práce žiadanú súčinnosť, čím nepochybne zmaril v tom čase začatý výkon inšpekcie práce. Kontrola, pri ktorej bolo konštatované sankcionované porušenie ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., bola ukončená Protokolom č. IZA-57-05-2.3/P-E24-17 zo dňa 24.08.2017, ktorý sa dostal do dispozičnej sféry žalobcu 08.09.2017, dôkazom čoho je podpis konateľa spoločnosti na doručenke vzťahujúcej sa na tento úkon. Skutočnosť, že žalobca dodatočne s inšpektormi práce spolupracoval, nezakladá pre neho žiaden liberačný dôvod. Žalovaný trvá na tom, že ani dodatočná argumentácia žalobcu nemôže byť spôsobilá privodiť ním zamýšľaný právny následok, a preto súdu navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. 6. Krajský súd v Žiline prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 29.09.2021 za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako aj rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 177 ods. 1 v spojení s ust. § 194 ods. 1, 2 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné ako nedôvodnú s poukazom na ust. § 190 SSP zamietnuť, vychádzajúc z nasledovných dôvodov: 7. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa § 198 ods. 1, 2 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. Správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu. Podľa § 14 ods. 4 citovaného zákona protokol sa považuje za prerokovaný aj vtedy, ak sa zamestnávateľ alebo ním poverený zamestnanec, alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, odmietne oboznámiť s protokolom, písomne sa k nemu nevyjadrí alebo ho nepodpíše; táto skutočnosť musí byť uvedená v protokole. Podľa § 16 ods. 2 písm. a) citovaného zákona zamestnávateľ je na požiadanie povinný poskytnúť inšpektorátu práce alebo inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) citovaného zákona inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 EUR, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 EUR. Podľa § 19 ods. 6 citovaného zákona inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Správny poriadok) v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 8. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami správnych orgánov ako aj s ich právnym posúdením a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil porušenie žiadneho z takých ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu, ktoré by viedli k ich nezákonnosti. Žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 18.02.2019, ktorým mu bola uložená pokuta vo výške 1 500 EUR za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa názoru správneho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom. Z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. bolo jednoznačne preukázané, správne orgány vykonali dostatočné dokazovanie, vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov správny súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 9. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že Výzvu na prerokovanie protokolu z 15.08.2017 splnomocnenec žalobcu prevzal podľa pripojenej doručenky dňa 21.08.2017 a podľa listinných dôkazov na č. l. 58 a 59 súdneho spisu, ktoré žalobca pripojil k replike z 03.08.2021, malo byť plnomocenstvo z 15.08.2017 Inšpektorátu práce Žilina, k rukám G.. M., inšpektora práce, predkladané až 11.09.2017. Tu správny súd podotýka, že na kópii listu z 11.09.2017, ktorým mal splnomocnený advokát predkladať aj fotokópie dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce k zamestnancovi T. Q. L. definovaných vo výzve inšpektorátu práce zo dňa 24.07.2017, nie je odtlačok pečiatky Inšpektorátu práce v Žiline ako na plnomocenstve zo dňa 05.03.2019 a pripojenej obálke za plnomocenstvom z 28.08.2017 (vo veci konania IPZA-OPPV/KON/2017/5568 2017/1223 - ktoré nie je identické s číslom konania o uložení pokuty v posudzovanom prípade a ktoré malo byť podľa pripojenej pečiatky na obálke doručené Inšpektorátu práce Žilina dňa 04.02.2019). V administratívnom spise sa takéto plnomocenstvo zo dňa 15.08.2017 nenachádza. K Protokolu o inšpekcii práce č. IZA-57-05-2.3/P-E24-17, č. k. IPZA- OPPV/KON/2017/5368 2017/13043 z 24.08.2017 je v administratívnom spise pripojená doručenka, podľa ktorej zásielku s uvedeným číslom prevzal konateľ žalobcu dňa 08.09.2017, a preto správny súd považuje za preukázané tvrdenie prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, že protokol bol žalobcovi doručený dňa 08.09.2017 a výzva na prerokovanie protokolu bola doručená podľa pripojenej doručenky splnomocnencovi žalobcu dňa 21.08.2017. Na základe uvedeného musel správny súd vyhodnotiť žalobnú námietku žalobcu, že výzva na prerokovanie protokolu a samotný protokol neboli žalobcovi doručené a že prvostupňový správny orgán postupoval v rozpore s ust. § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, keď vyhotovil protokol, ktorý s účastníkom konania neprerokoval, ako nedôvodnú. Na vysvetlenie správny súd uvádza, že Protokol č. k. IZA-73-05-2.3/P-F24-17 o výsledku inšpekcie práce zo dňa 27.10.2017, ktorý bol prerokovaný podľa tvrdenia žalobcu v žalobe so žalobcom a prevzatý jeho právnym zástupcom 27.10.2017, nie je súčasťou administratívneho spisu. 10. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe doručenej tunajšiemu súdu dňa 09.08.2019, správny súd ich o preskúmaní napadnutých rozhodnutí a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, rovnako vyhodnotil ako nedôvodné, pričom sa stotožnil so skutkovými zisteniami správnych orgánov ako aj s ich právnym posúdením. V konaní, ani v rozhodnutiach správnych orgánov neboli zistené také porušenia ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu, ktoré by viedli k ich zrušeniu. 11. Ukladanie pokút za správne delikty sa deje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečného práva) správneho orgánu, teda v zákonom dovolenej voľnosti správneho orgánu rozhodnúť vo vymedzených hraniciach, resp. voliť niektoré z viacerých možností riešení, ktoré zákon dovoľuje. Na rozdiel od posudzovania otázok zákonnosti, ktorými sa súd musí pri posudzovaní v správnej veci k žalobnej námietke zaoberať, je oblasť správnej diskrécie súdnej kontrole prakticky uzatvorená. Podrobiť voľné správne uváženie súdnemu preskúmaniu pri hodnotení zákonnosti rozhodnutí možno len potiaľ, pokiaľ správny orgán prekročil zákonom stanovené medze tohto uváženia, vybočil z nich alebo správne uváženie zneužil. Nie je však v právomoci správneho súdu, aby vstúpil do úlohy správneho orgánu a použil namiesto správneho orgánu uváženie sudcovské a sám zvážil, aká pokuta by mala byť uložená. To by mohol správny súd učiniť len podľa ust. § 198 ods. 1 SSP, a to len na návrh žalobcu, pokiaľ by dospel k záveru, že orgánom verejnej správy uložená sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter. Správny súd podotýka, že žalobca návrh na sankčnú moderáciu v zmysle ust. § 198 SSP nepodal. Ďalej správny súd poznamenáva, že využitím sankčnej moderácie súd nahrádza správne uváženie správneho orgánu; takýto zásah je však zásahom dovoleným umožneným súdu len v rámci ust. § 198 ods. 1 SSP. Súd sa potom v takom prípade „chová“ obdobne ako správny orgán: pre prípady moderácie je mu dané vlastné uváženie, a môže tak zasiahnuť do výšky trestu, ako by ho sám ukladal. Tým, že trest zníži alebo od trestu upustí (za predpokladu, že upustiť od uloženia sankcie by bol oprávnený v zmysle platných právnych predpisov aj samotný správny orgán), nespochybňuje záver správneho orgánu o tom, že žalobca porušil zákon a dopustil sa správneho deliktu, ale vykonáva svoju zvláštnu zákonnú právomoc, ktorá mu náleží rovnako, ako právomoc rušiť správne rozhodnutia (pozri tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR čj. 1 As 30/2004-82 zo dňa 30.11.2005). 12. Je potrebné poznamenať, že ukladanie trestu je založené na dvoch základných princípoch - princípe zákonnosti trestu a individualizácie trestu. Uloženie pokuty v medziach zákonných podmienok je súčasťou posúdenia zákonnosti preskúmavaného správneho rozhodnutia. Z ustálenej súdnej praxe plynie nepochybný záver, že správny orgán sa pri ukladaní trestu (v danom prípade pokuty) musí výslovne zaoberať všetkými kritériami, ktoré zákon pre ukladanie pokuty ustanoví. V prípade, že niektoré z kritérií stanovených zákonom nie je pre posúdenie veci relevantné, má správny orgán povinnosť sa s takýmto kritériom aspoň stručne vysporiadať a odôvodniť jeho nepodstatnosť pri aplikácii v danej veci. (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 28.09.2007, čj. 8 As 17/2006-78). Správny súdny poriadok aj za situácie, kedy správny orgán zákonné medze neprekročil a výšku pokuty riadne zdôvodnil, dáva súd do zvláštnych oprávnení moderovať výšku pokuty (§ 198 ods. 1 SSP). Až v rámci tohto moderačného oprávnenia súd skúma, či nedošlo k excesu pri individualizácii trestu, teda či a ako bolo prihliadnuté ku všetkým špecifikám konkrétneho prípadu a či bol v rámci zákonnej trestnej sankcie vybraný pre páchateľa taký druh trestu a v takej výmere, ktorá splní účel trestu a nie je neprimeraná povahe skutku. Medzi hľadiská individualizácie trestu v takom prípade patrí najmä závažnosť správneho deliktu, význam chráneného záujmu, ktorý bol správnym deliktom dotknutý, spôsob spáchania správneho deliktu, jeho následky a okolnosti, za ktorých bol spáchaný. 13. V posudzovanom konkrétnom prípade vzhľadom na absenciu návrhu žalobcu na uplatnenie sankčnej moderácie v intenciách citovaného ust. § 198 ods. 1 SSP bol správny súd oprávnený hodnotiť námietku žalobcu týkajúcu sa neprimeranosti výšky uloženej sankcie vychádzajúc z vyššie uvedených právno- teoretických postulátov len z hľadiska zákonnosti. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri posudzovaní zákonnosti uloženej sankcie správny súd skúma, či pri stanovení výšky sankcie zohľadnil správny orgán všetky zákonom stanovené kritériá, či jeho úvahy o výške pokuty sú racionálne, ucelené, koherentné a v súlade so zásadami logiky a či správny orgán nevybočil z medzí správneho uváženia alebo ho nezneužil. Pri hodnotení zákonnosti uloženej sankcie žalobcovi v tomto smere teda správnemu súdu nie je daný súdu priestor pre zmenu a nahradenie správneho uváženia vlastným súdnym uvážením, teda ani priestor pre hodnotenie prostej „primeranosti“ uloženej sankcie. Primeranosť pri posudzovaní zákonnosti uloženej sankcie by mala význam jedine vtedy, keď by sa správny orgán dopustil niektorej z vyššie popísanej nezákonnosti, v ktorej dôsledku by výška uloženej sankcie neobstála, a bola by tak povediac neprimeraná okolnostiam prejednávaného prípadu. (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 03.04.2012 čj. 1Afs 1/2012-36). 14. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že správne orgány zohľadnili všetky zákonom stanovené kritériá pre určenie výšky pokuty, ktoré má na mysli citované ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, úvahy správnych orgánov o výške pokuty sú racionálne a v súlade so zásadami logiky, pričom správny orgán nevybočil z medzí správneho uváženia, ani ho nezneužil. 15. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu o absencii riadneho odôvodnenia vo vzťahu k výške uloženej pokuty v napadnutom rozhodnutí žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a o nezákonnosti týchto rozhodnutí. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Správne orgány v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zdôvodneniu uloženej výšky pokuty reagovali na všetky zákonné kritériá v intenciách ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Takéto úvahy správneho orgánu nemožno považovať za svojvoľné, ani za úvahy vybočujúce z medzí správneho uváženia predstavujúcej jeho zneužitie. Správny orgán náležite reagoval v odôvodnení rozhodnutia aj na neaplikáciu kritéria, ktoré má na mysli citované ust. § 19 ods. 1 písm. c) zákona o inšpekcii práce, konštatovaním, že počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb nebol zohľadňovaný, nakoľko sa pokuta neukladá za porušenie zákona č. 82/2005 Z.z.. Je potrebné konštatovať, že správny orgán pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti prihliadal nielen skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu, ale aj skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Je potrebné podotknúť, že samotná okolnosť, že žalobca dodatočne splnil svoju povinnosť predložiť podklady potrebné na výkon inšpekcie práce, nezbavuje žalobcu zodpovednosti za zistené porušenie právnych prepisov a nemôže byť sama o sebe ani dôvodom na neuloženie pokuty, naopak neodstránenie zistených nedostatkov by znamenalo ďalšie porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu. 16. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku nezákonnosti rozhodnutia spočívajúcu v absencii mechanizmu výpočtu výšky pokuty v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu. Pritom uvádza, že zákon o inšpekcii práce a ani iný všeobecne záväzný právny predpis nestanovuje žiaden „mechanizmus výpočtu pokuty“, ktorý by bol povinný správny orgán aplikovať pri ukladaní pokuty za správny delikt podľa zákona o inšpekcii práce. Pokiaľ takýto zákonom stanovený mechanizmus výpočtu výšky pokuty nie je, potom nie je správny orgán povinný, ale ani oprávnený si takýto mechanizmus sám vytvoriť. Rešpektujúc zásadu, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), musia správne orgány pri ukladaní výšky pokuty za správny delikt podľa zákona o inšpekcii práce zvažovať vždy okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vo svetle kritérií zákonodarcom stanovených v citovanom ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. 17. Pokiaľ žalobca namieta, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ani v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného nedáva dostatočnú odpoveď na to, prečo správny orgán neuvažoval smerom k neuloženiu sankcie, keďže uloženie sankcie v danom prípade je fakultatívne, správny súd opätovne podotýka, že správny súd nie je oprávnený posudzovať, či orgán verejnej správy aplikoval svoju diskrečnú právomoc vhodným spôsobom, ale predmet prieskumu sa musí vzťahovať na to, či preskúmavané rozhodnutie, opatrenie alebo i iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Iná by bola situácia, ak by použitie správnej úvahy bolo arbitrárne. V danom prípade podľa názoru správneho súdu nešlo o arbitrárne použitie správnej úvahy, keďže správny orgán dôvod, prečo pristúpil k uloženiu sankcie, náležite odôvodnil a jeho odôvodnenie je v súlade so zásadami logického myslenia. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že tak učinil len stručne, a to s poukazom na konkrétne vyhodnotenie jednotlivých kritérií relevantných z hľadiska aplikácie § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce vo svetle skutkových okolností prejednávaného prípadu. 18. Žalobca tiež namieta, že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s konkrétnymi námietkami žalobcu voči odôvodneniu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vo vzťahu k výške uloženej pokuty, a to v prípade posúdenia kritéria závažnosti zisteného porušenia povinnosti a závažnosti ich následkov a tiež namieta, že sa žalovaný nevysporiadal s odvolacou námietkou smerujúcou k tej časti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, kde sa vysporadúval s ďalším zákonným kritériom, a to počtom zamestnancov zamestnávateľa a rizikami, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, v súvislosti s ktorými žalobca namietal všeobecnú konštatáciu správneho orgánu prvého stupňa bez poukazu na konkrétnejšie pravidlá modifikácie výšky pokuty. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu smerujúcej k odôvodneniu výšky mu uloženej pokuty správnym orgánom prvého stupňa konštatoval, že výška pokuty je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená s poukazom na zákonné kritériá uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Podľa názoru správneho súdu správne orgány výšku uloženej pokuty síce stručne odôvodnili ale primerane a zákonným spôsobom uplatnili správnu úvahu, pričom v odôvodnení uviedli, že zohľadnili závažnosť porušenia zákona a jeho následky, význam chráneného verejného záujmu ako aj okolnosti, za ktorých bol delikt spáchaný. Hoci žalovaný neposkytol žalobcovi odpoveď na všetky vznesené odvolacie námietky, tento nedostatok odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, a to je v prejednávanej veci podstatné, nemal vplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia z hľadiska preskúmateľnosti dôvodov relevantných pre uloženie pokuty žalobcovi. Nie je povinnosťou správneho orgánu reagovať na všetky argumenty účastníka konania, ale len na tie, ktoré mali vo veci podstatný význam. Správny súd podotýka, že rozhodnutie žalovaného sa nezrušuje v správnom súdnictve len preto, aby sa zopakoval proces, resp. do odôvodnenia rozhodnutia doplnili úvahy vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam účastníka konania, pokiaľ by zrušenie rozhodnutia nemohlo ani hypoteticky prispieť k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo veci žalobcu. Správne úvahy správneho orgánu prvého stupňa pri posudzovaní kritérií relevantných z hľadiska citovaného ust. § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. neprekročili medze správneho uváženia. 19. S poukazom na vyššie uvedené správny súd žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, a preto žalobu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol. 20. O náhrade trov konania rozhodol súd pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP za použitia § 175 SSP. Nakoľko žalobca nebol úspešný v konaní, nemá ani právo na náhradu trov konania. Rovnako súd nepriznal právo na náhradu trov konania ani žalovanému pri aplikácii § 168 SSP a contrario, nakoľko neboli splnené podmienky na náhradu trov konania - výnimočnosť situácie. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.