Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 30S/97/2019 z 28. 9. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. septembra 2021, sp. zn. 30S/97/2019, ECLI:SK:KSZA:2021:5019200494.2 Krajský súd Žilina | 30S/97/2019 | ECLI:SK:KSZA:2021:5019200494.2 | 2021-09-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c1b1b95-c20e-46ca-aeff-50d97991bdd0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5019200494.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/97/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200494
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5019200494.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany
Jančárovej a členov senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu:
EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Staromestská 3, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO:
43 799 752, právne zast. advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so
sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce,
so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.: PO/BEZ/2019/3556, O-128/2019 zo dňa 04.06.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím žalovaný Národný inšpektorát práce Košice podľa § 59 ods. 2
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej Správny poriadok,
SP) zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č. k.
IPZA_KHIP/ROZ/2019/559-2247, č.: 42/2019-IZA-2.3/pok/R/K zo dňa 18.02.2019 potvrdil. Predmetným
prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o
inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
č. 125/2006 Z.z.) uložená pokuta vo výške 1 500 EUR za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona
č. 125/2006 Z.z., ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti
na § 13 ods. 2, § 14 zákona č. 125/2006 Z.z., vykonanej dňa 24.08.2017 u účastníka konania (žalobcu)
a na inšpektoráte práce, spočívajúce v porušení § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. na tom
skutkovom základe, že účastník konania ako kontrolovaný subjekt - zamestnávateľ si nesplnil svoju
povinnosť poskytnúť na vyžiadanie inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon
inšpekcie práce, vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov, a to v termíne do 07.08.2017.
Inšpektorát práce žiadosťou zo dňa 24.07.2017, ktorú účastník konania prevzal dňa 28.07.2017,
požadoval predložiť nasledovné doklady:
1. Pracovnú zmluvu vrátane všetkých dodatkov, dohôd o hmotnej zodpovednosti, dohodu o dočasnom
pridelení k užívateľskému zamestnávateľovi, zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX;
2. Doklady súvisiace so skončením pracovného pomeru zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX
(výpoveď, dohoda, potvrdenie o zamestnaní podľa § 75 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. a iné);
3. Evidenciu pracovného času, žiadosti o dovolenku, prekážky v práci, žiadosti o pracovné voľno a pod.,
zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl 2017;
4. Doklady o zložkách mzdy zamestnanca T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl 2017;



5. Doklady o vyplatení mzdy zamestnancovi T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za obdobie január 2017 - júl
2017;
6. Doklady preukazujúce vydanie dokladu o zložkách mzdy zamestnancovi T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX
za obdobie január 2017 - júl 2017;
7. Doklady preukazujúce zabezpečenie stravovania zamestnancovi T. Q. L., nar. XX.XX.XXXX za
obdobie január 2017 - júl 2017;
8. Priradenie stupňov náročnosti pracovným miestam (§ 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z.).

2. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca, ktorou sa domáhal
zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového správneho rozhodnutia podľa
§ 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) Správneho súdneho poriadku a vrátenia veci prvostupňovému
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o opomenutie výzvy na predloženie dokladov do
07.08.2017, doručenej žalobcovi dňa 28.07.2017, žalobca poukázal na skutočnosť, že z jeho strany
došlo k neúmyselnému opomenutiu predmetnej výzvy a k nepredloženiu požadovaných podkladov v
poskytnutej lehote v dôsledku administratívneho pochybenia, a najmä z dôvodu, že v danom čase
prebiehalo v rámci spoločnosti žalobcu paralelne niekoľko inšpekcií práce, v rámci ktorých bol žalobca
vyzývaný na predloženie veľkého rozsahu podkladov v krátkych lehotách. Na základe plnomocenstva zo
dňa 15.08.2017 prevzal právne zastupovanie žalobcu jeho právny zástupca (JUDr. Miloš Kvasňovský,
advokát), prostredníctvom ktorého žalobca doklady potrebné na výkon inšpekcie práce v zmysle výzvy
dodatočne predložil prvostupňovému správnemu orgánu. Žalobca pritom zdôraznil, že v rámci tejto
súvisiacej inšpekcie práce bol následne vydaný Protokol č. IZA-73-05-2.3/P-F24-17 o výsledku
inšpekcie práce zo dňa 27.10.2017, prerokovaný so žalobcom a prevzatý prostredníctvom
jeho právneho zástupcu 27.10.2017, z ktorého jasne vyplýva, že žalobca si povinnosť predložiť
podklady potrebné na výkon inšpekcie práce dodatočne riadne splnil. Žalobca namietal, že výzva na
prerokovanie Protokolu ako aj samotný Protokol žalobcovi neboli doručené, ani prevzaté oprávnenou
osobou. Žalovaný sa s uvedenými skutočnosťami vysporiadal nedostatočne a konštatoval prenos
dôkazného bremena na žalovaného. Prvostupňový správny orgán v rozpore s ust. § 13 ods. 2 zákona
o inšpekcii práce vyhotovil protokol, ktorý s účastníkom konania ako kontrolovaným zamestnávateľom
neprerokoval, čím porušil svoju povinnosť a tým zasiahol do práva žalobcu ako zamestnávateľa na súdnu
a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa žalobcu následné uloženie pokuty pre
porušenie ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce je nezákonné, nedôvodné a nespravodlivé.
Žalovaný sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí -
predovšetkým ohľadne namietanej skutočnosti nedoručenia výzvy na prerokovania protokolu a protokolu
osobe oprávnenej konať v mene žalobcu, ako aj ohľadne fakultatívnosti uloženia pokuty, nedostatočného
vysporiadania sa s kritériami pre určenie výšky pokuty a bližšieho neuvedenia mechanizmu výpočtu
uloženej pokuty. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ust. § 47 ods. 3 Správneho
poriadku. Pokiaľ ide o sankčný postih žalobcu, podľa žalobcu prvostupňový správny orgán sa podľa
textu jeho rozhodnutia rozhodol pre uloženie peňažnej pokuty, pričom sa ale v rozhodnutí ani teoreticky
nezaoberá možnosťou jej neuloženia, hoci túto možnosť zákon o inšpekcii práce v ust. § 19 ods.
1 písm. a) pripúšťa rovnako, ako pripúšťa možnosť uloženia sankcie. Žalobcovi teda rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu ani v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného nedáva
dostatočnú odpoveď na to, prečo správny orgán neuvažoval smerom k neuloženiu sankcie.
Neodôvodnenie výberu možnosti uloženia sankcie vo vzťahu k rovnakej možnosti neuloženia sankcie
podľa žalobcu predstavuje vadu napadnutého rozhodnutia, ktoré potvrdilo rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu ako zákonné. Ďalej žalobca namieta, že žalovaný na strane 5 napadnutého
rozhodnutia zavádzajúco konštatuje „celkové zmarenie inšpekcie práce“ napriek skutočnosti, že
súvisiaca inšpekcia práce bola ukončená Protokolom zo súvisiacej inšpekcie práce. Podľa žalobcu
procesno-právne nedostatky v konaní samotného prvostupňového orgánu odobrené v napadnutom
rozhodnutí žalovaným taktiež spochybňujú zákonnosť jeho postupu v riešenom prípade vykonanej
inšpekcie práce ako celku a narúšajú jeho presvedčivosť. Podľa žalobcu konštatovaným porušením
právneho predpisu nebol žiaden zamestnanec dotknutý na svojich právach a odôvodnených nárokoch,
v dôsledku čoho má žalobca za to ním rozporovaný nemohol byť tak závažným nedostatkom, že
by bolo potrebné pristúpiť k uloženiu sankcie, preto uloženie peňažnej pokuty vo výške 1 500 EUR
chápe ako neprimerané. Žalobca je presvedčený, že ak sa už správny orgán rozhodne pre uloženie
sankcie vo forme pokuty, ktorú až po hornú hranicu 33 000 EUR (príp. 100 000 EUR) pripúšťa ust.
§ 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, má pritom široký priestor pre správnu úvahu ohľadne
výšky pokuty, lebo je limitovaný len touto hornou hranicou pokuty. K zákonnosti rozhodnutia má prispieť
zákonom požadované vyhodnotenie okolností či následkov skutku, resp. inšpekciou práce zisteného



nedostatku z hľadiska všetkých záväzných kritérií pre určenie výšky pokuty ustanovených v ust. §
19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, s ktorými sa správny orgán dostatočne nevysporiadal. Žalovaný
konkrétne námietky žalobcu týkajúce sa vyhodnotenia naplnenia kritérií pre určenie výšky pokuty vo
vzťahu k špecifikám, okolnostiam a následkom skutku riešil nedostatočne. Išlo o námietky žalobcu
uplatnené už v rámci jeho odvolania zo dňa 06.03.2019, a to pokiaľ ide o závažnosť následkov
zisteného porušenia povinností, čo správny orgán evidentne opomenul. Neboli posúdené riziká, ktoré
sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, pričom z napadnutého rozhodnutia účastníkovi konania nie je
zrejmé, prečo a akým spôsobom dospel správny orgán k záveru, že počet zamestnancov (28) je vysokým
počtom zamestnancov, a túto skutočnosť následne posúdil v prospech uloženia sankcie. Správny orgán
žiadnym spôsobom nezohľadnil skutočnosť, že sa nejedná o opakované zistenie porušenia toho istého
nedostatku, a to poľahčujúcu okolnosť v prospech nižšej sankcie, resp. v prospech možnosti sankciu
vôbec neuložiť. V tejto súvislosti žalobca namieta neúčelnosť a neprimeranosť pokuty v akejkoľvek, teda
aj zvolenej výške, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu, z hľadiska žalovaného má však práve
uložená pokuta v sume 1 500 EUR primeraný preventívny a represívny účinok. Žalobca ďalej namieta,
že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neobsahuje absolútne žiadne odôvodnenie, resp.
mechanizmus výpočtu výšky uloženej pokuty. V rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu v spojení
s napadnutým rozhodnutím absentuje odôvodnenie správneho orgánu, prečo neuvažoval o inej výške
peňažnej pokuty a prečo považoval za primeranú a spravodlivú jedine výšku peňažnej pokuty uloženú
účastníkovi konania. Podľa názoru žalobcu je uložená sankcia nedôvodná a nezákonná, pričom výrazne
uprednostňuje iba represívny charakter uloženej sankcie pred jej preventívnym pôsobením. Žalobca
súčasne v zmysle ust. § 185 písm. a) SSP podal návrh na odklad účinnosti napadnutého rozhodnutia.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.08.2020 s poukazom na ust. § 190 zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval pritom na svojich skutkových a
právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí s tým, že administratívny spis jasne dokazuje,
že žalobcovi bolo dňa 28.07.2017 doručené oznámenie o inšpekcii práce a výzva na predloženie
dokladov zo dňa 24.07.2017, v ktorom inšpektor práce žiadal o poskytnutie súčinnosti potrebnej na
výkon inšpekcie práce, konkrétne o predloženie vyšpecifikovaných dokladov v termíne do 07.08.2017;
doručenka v spise naznačuje, že predmetnú výzvu zaslanú na adresu sídla žalobcu prevzal jeho
splnomocnenec. Spisový materiál tiež dokazuje, že do dispozičnej sféry žalobcu sa dostal aj Protokol
č. IZA-57-05-2.3/P-E24-17 zo dňa 24.08.2017, zakotvujúci sankcionované porušenie povinností, a to
dňa 08.09.2017, čoho dôkazom je podpis konateľa spoločnosti na doručenke. Podľa žalovaného nie
je potom dôvodná námietka žalobcu o nedoručení výzvy na prerokovanie protokolu, či samotného
protokolu inšpektorátom práce. Pokiaľ žalobca dôvodí tým, že bolo potrebné komunikovať s jeho
právnym zástupcom, ktorým sa nechal zastupovať od 15.08.2017, takáto informácia bola inšpektorátu
práce prvýkrát poskytnutá až ako súčasť vyjadrenia k začatiu správneho konania zo dňa 30.01.2019,
naviac bez doloženia dokladu preukazujúceho túto skutočnosť (predložené plnomocenstvo z 28.08.2017
sa týkalo zastupovania inej spoločnosti - EDYMAX SE, Bratislava, IČO: 46 812 903 a druhé predložené
plnomocenstvo zo dňa 05.03.2019, tentokrát udelené žalobcom, sa vzťahovalo až na konanie vedené
Inšpektorátom práce Žilina). Z administratívneho spisu je podľa žalovaného dostatočne zrejmé, že
žalobca napriek včasnému prevzatiu výzvy na predloženie dokladov (28.07.2017) na túto v stanovenej
lehote (do 07.08.2017) nijakým spôsobom nezareagoval, ba neučinil tak ani do ukončenia inšpekcie
práce; konštatácia porušenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce bola
preto zo strany inšpektorátu práce dôvodná, vecne správne vyvodená. Podľa žalovaného dodatočná
súčinnosť, ktorá viedla k ďalšej, podľa žalobcu súvisiacej inšpekcii práce, nič nemení na tom, že pôvodná
kontrola nemohla byť vykonaná pre nečinnosť žalobcu. Žalovaný tiež zaujal stanovisko vo vzťahu k
uloženej pokute vo výške 1 500 EUR a pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nevyhodnotenia všetkých
zákonných kritérií premietnutých v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. podotkol, že inšpektorát práce
v procese rozhodovania vzal každé z nich na zreteľ, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy
žalobca neposkytol inšpektorovi práce žiadnu súčinnosť, a teda ani potrebné relevantné informácie,
nebolo objektívne možné zhodnotiť všetky atribúty spôsobom, ktorý je v prípade iných porušení bežný a
zaužívaný. Okrem irelevantnosti počtu nelegálne zamestnávaných osôb a zohľadnenej veľkosti žalobcu
ako zamestnávateľa (podľa stanoviska inšpektora práce sa pri určovaní tohto kritéria vychádzalo z
údajov, ktoré boli inšpektorátu práce známe z predchádzajúcich kontrol u žalobcu), či poľahčujúcej
okolnosti spočívajúcej v prvom zistení sankcionovaného nedostatku (táto informácia taktiež vyplýva z
praxe inšpektorátu práce), už žiadne ďalšie skutočnosti v zmysle vyššie citovaného ustanovenia neboli
správnym orgánom skrz nekonanie žalobcu zistené (má sa na mysli ne/ojedinelosť výskytu nedostatku),
resp. sú pre prejednávanú vec neupotrebiteľné (aktuálne riziká vyskytujúce sa v činnosti žalobcu,



resp. ne/účinnosti systému riadenia ochrany práce sú relevantné iba pri porušeniach v oblasti BOZP);
preto nemožno ani spravodlivo požadovať, aby sa vzhľadom na špecifiká tohto prípadu inšpektorát
práce dôslednejšie zaoberal každým z týchto zákonných kritérií (v rámci ich demonštratívneho výpočtu)
tak, ako mu to v podanej žalobe vytýka právny zástupca. Ten navyše argumentuje i absenciou tzv.
mechanizmu výpočtu výšky uloženej pokuty, neuvedomujúc si fakt, že konkrétna sankcia je výsledkom
správnej úvahy inšpektorátu práce (nie výpočtu), ktorého rozhodnutie v tejto veci by bolo spôsobilé na
zrušenie len vtedy, ak by sa inšpektorát práce v rámci tejto úvahy odchýlil od obsahu spisu, resp. od
zásad logického uvažovania (viď rozsudok NS SR sp. zn. Sž-o-Ns 19/2003); nič také však žalovaný v
rámci preskúmavania napadnutého rozhodnutia v odvolacom konaní nevzhliadol. Pokiaľ ide o samotné
žalobné dôvody, žalovaný nevidí dôvod na to, aby bolo jeho rozhodnutie prípadne aj prvostupňové
rozhodnutie ako nezákonné zrušené. Inšpektorát práce okrem toho, že dospel k správnym skutkovým
zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu, zadovážil si aj dostatok dôkazov na účely legitímneho
rozhodnutia vo veci tak, ako to od neho vyžaduje dikcia § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku. Žalovaný
potom v rámci odvolacieho konania preskúmal prvostupňové rozhodnutie, pričom usúdil, že tak, ako
je koncipované, je aktom vecne správne vyvodeným, zachovávajúcim zásady správneho konania a
trestania, za súčasného pridržiavania sa požiadaviek súdnej praxe.

4. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 03.08.2021 opätovne uviedol, že zotrváva na svojom
právnom stanovisku vyjadrenom v žalobe a konštatuje, že vyjadrenie žalovaného nevyvracia žalobné
námietky uplatnené žalobcom. Zdôraznil, že výsledkom zistenia uvedených nedostatkov v činnosti
žalobcu konštatovaných v Protokole zo dňa 27.10.2017 bolo vydanie rozhodnutia Inšpektorátu práce
Žilina dňa 19.03.2019 (IPZA_KHIP/ROZ/2019/598-3897), ktoré však po jeho preskúmaní nadriadeným
správnym orgánom v odvolacom konaní ako správne neobstálo a Národný inšpektorát práce ho
svojim rozhodnutím zo dňa 02.07.2019 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, po čom
nasledovalo vydanie nového rozhodnutia Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.10.2019. Predloženie
podkladov na výkon inšpekcie práce nastalo listom právneho zástupcu žalobcu - advokátskej kancelárie
zo dňa 11.09.2017, ktorého prílohou bolo aj plnomocenstvo udelené žalobcom - spoločnosťou
EDYMAX Flexibility, s.r.o. dňa 15.08.2017. V prípade neuznania oprávnenia právneho zástupcu žalobcu
vystupovať v mene žalobcu v rámci správneho konania týkajúceho sa výkonu inšpekcie práce na
základe plnomocenstva zo dňa 15.08.2017 by nemohla byť výzva zo dňa 26.10.2017 k prerokovaniu
Protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IZA-73-05-2.3/P-F24-17 adresovaná prvostupňovým správnym
orgánom priamo právnemu zástupcovi žalobcu, čo sa v skutočnosti udialo. Javí sa ako zmätočná tá
časť vyjadrenia žalovaného, ktorým naznačuje svoju vedomosť o oprávnení právneho zástupcu žalobcu
zastupovať žalobcu až na základe plnej moci zo dňa 05.03.2019. Žalovaný sa podľa žalobcu vo svojom
vyjadrení naďalej nevysporiadal s tvrdením žalobcu ohľadne nedostatočného preukázania riadneho
doručenia Protokolu zo dňa 24.08.2017, ako aj výzvy na prerokovanie protokolu zo dňa 15.08.2017,
osobe oprávnenej konať v mene žalobcu. Podľa názoru žalobcu je otázne, či nedochádza k porušovaniu
vôle zákonodarcu a k obchádzaniu zmyslu zákona a ust. § 19 ods. 1 písm. c) zákona o inšpekcii
práce, ktoré predvída aj možné prípady zistenia porušenia povinností nezavŕšené uložením sankcie.
Žalobca opätovne navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu, podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) Správneho súdneho poriadku a vec vrátiť
prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a žalobcovi priznať právo na úplnú náhradu trov
konania.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 17.08.2021 okrem iného poukázal na fakt, že je nevyhnutné si uvedomiť,
že predmetom postihu žalobcu bolo jeho nekonanie v nadväznosti na výzvu inšpektorátu práce zo dňa
24.07.2017, kedy žalobca v stanovenej lehote neposkytol inšpektorovi práce žiadanú súčinnosť, čím
nepochybne zmaril v tom čase začatý výkon inšpekcie práce. Kontrola, pri ktorej bolo konštatované
sankcionované porušenie ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., bola ukončená Protokolom
č. IZA-57-05-2.3/P-E24-17 zo dňa 24.08.2017, ktorý sa dostal do dispozičnej sféry žalobcu 08.09.2017,
dôkazom čoho je podpis konateľa spoločnosti na doručenke vzťahujúcej sa na tento úkon. Skutočnosť,
že žalobca dodatočne s inšpektormi práce spolupracoval, nezakladá pre neho žiaden liberačný dôvod.
Žalovaný trvá na tom, že ani dodatočná argumentácia žalobcu nemôže byť spôsobilá privodiť ním
zamýšľaný právny následok, a preto súdu navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

6. Krajský súd v Žiline prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 29.09.2021 za splnenia procesných
podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
(ďalej len SSP), preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako aj rozhodnutie žalovaného



podľa ust. § 177 ods. 1 v spojení s ust. § 194 ods. 1, 2 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods.
1 a § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné ako nedôvodnú s poukazom na ust.
§ 190 SSP zamietnuť, vychádzajúc z nasledovných dôvodov:

7. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy

Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak
nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia
o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa § 198 ods. 1, 2 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na
návrh žalobcu rozsudkom
a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného
rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu
likvidačný charakter,
b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním
veci.
Správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť
orgán verejnej správy.

Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005
Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa
alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor
práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným
zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor
práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené
kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je
zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.

Podľa § 14 ods. 4 citovaného zákona protokol sa považuje za prerokovaný aj vtedy, ak sa zamestnávateľ
alebo ním poverený zamestnanec, alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
odmietne oboznámiť s protokolom, písomne sa k nemu nevyjadrí alebo ho nepodpíše; táto
skutočnosť musí byť uvedená v protokole.

Podľa § 16 ods. 2 písm. a) citovaného zákona zamestnávateľ je na požiadanie povinný poskytnúť
inšpektorátu práce alebo inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie
práce vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) citovaného zákona inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento
zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode
alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 EUR, a ak
v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na
zdraví, najmenej 33 000 EUR.

Podľa § 19 ods. 6 citovaného zákona inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2
zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na
a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,
b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,



d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej len Správny poriadok) v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

8. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami správnych orgánov ako aj
s ich právnym posúdením a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil
porušenie žiadneho z takých ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu, ktoré by
viedli k ich nezákonnosti. Žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový
stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť rozhodnutia Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 18.02.2019, ktorým mu bola uložená pokuta
vo výške 1 500 EUR za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č.
125/2006 Z.z., a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa
názoru správneho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci a
v súlade so zákonom. Z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že
porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. bolo jednoznačne
preukázané, správne orgány vykonali dostatočné dokazovanie, vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotené a v hodnotení dôkazov správny súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a
ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

9. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že Výzvu na prerokovanie protokolu
z 15.08.2017 splnomocnenec žalobcu prevzal podľa pripojenej doručenky dňa 21.08.2017 a podľa
listinných dôkazov na č. l. 58 a 59 súdneho spisu, ktoré žalobca pripojil k replike z 03.08.2021, malo byť
plnomocenstvo z 15.08.2017 Inšpektorátu práce Žilina, k rukám G.. M., inšpektora práce, predkladané
až 11.09.2017. Tu správny súd podotýka, že na kópii listu z 11.09.2017, ktorým mal splnomocnený
advokát predkladať aj fotokópie dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce k zamestnancovi T. Q.
L. definovaných vo výzve inšpektorátu práce zo dňa 24.07.2017, nie je odtlačok pečiatky Inšpektorátu
práce v Žiline ako na plnomocenstve zo dňa 05.03.2019 a pripojenej obálke za plnomocenstvom z
28.08.2017 (vo veci konania IPZA-OPPV/KON/2017/5568 2017/1223 - ktoré nie je identické s číslom
konania o uložení pokuty v posudzovanom prípade a ktoré malo byť podľa pripojenej pečiatky na obálke
doručené Inšpektorátu práce Žilina dňa 04.02.2019). V administratívnom spise sa takéto plnomocenstvo
zo dňa 15.08.2017 nenachádza. K Protokolu o inšpekcii práce č. IZA-57-05-2.3/P-E24-17, č. k. IPZA-
OPPV/KON/2017/5368 2017/13043 z 24.08.2017 je v administratívnom spise pripojená doručenka,
podľa ktorej zásielku s uvedeným číslom prevzal konateľ žalobcu dňa 08.09.2017, a preto správny
súd považuje za preukázané tvrdenie prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, že protokol bol
žalobcovi doručený dňa 08.09.2017 a výzva na prerokovanie protokolu bola doručená podľa pripojenej
doručenky splnomocnencovi žalobcu dňa 21.08.2017. Na základe uvedeného musel správny súd
vyhodnotiť žalobnú námietku žalobcu, že výzva na prerokovanie protokolu a samotný protokol neboli
žalobcovi doručené a že prvostupňový správny orgán postupoval v rozpore s ust. § 13 ods. 2 zákona o
inšpekcii práce, keď vyhotovil protokol, ktorý s účastníkom konania neprerokoval, ako nedôvodnú. Na
vysvetlenie správny súd uvádza, že Protokol č. k. IZA-73-05-2.3/P-F24-17 o výsledku inšpekcie práce
zo dňa 27.10.2017, ktorý bol prerokovaný podľa tvrdenia žalobcu v žalobe so žalobcom a prevzatý jeho
právnym zástupcom 27.10.2017, nie je súčasťou administratívneho spisu.

10. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe doručenej tunajšiemu súdu dňa
09.08.2019, správny súd ich o preskúmaní napadnutých rozhodnutí a konania, ktoré ich vydaniu
predchádzalo, rovnako vyhodnotil ako nedôvodné, pričom sa stotožnil so skutkovými zisteniami
správnych orgánov ako aj s ich právnym posúdením. V konaní, ani v rozhodnutiach správnych orgánov
neboli zistené také porušenia ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu, ktoré by
viedli k ich zrušeniu.

11. Ukladanie pokút za správne delikty sa deje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečného práva)
správneho orgánu, teda v zákonom dovolenej voľnosti správneho orgánu rozhodnúť vo vymedzených



hraniciach, resp. voliť niektoré z viacerých možností riešení, ktoré zákon dovoľuje. Na rozdiel od
posudzovania otázok zákonnosti, ktorými sa súd musí pri posudzovaní v správnej veci k žalobnej
námietke zaoberať, je oblasť správnej diskrécie súdnej kontrole prakticky uzatvorená. Podrobiť voľné
správne uváženie súdnemu preskúmaniu pri hodnotení zákonnosti rozhodnutí možno len potiaľ, pokiaľ
správny orgán prekročil zákonom stanovené medze tohto uváženia, vybočil z nich alebo správne
uváženie zneužil. Nie je však v právomoci správneho súdu, aby vstúpil do úlohy správneho orgánu a
použil namiesto správneho orgánu uváženie sudcovské a sám zvážil, aká pokuta by mala byť uložená.
To by mohol správny súd učiniť len podľa ust. § 198 ods. 1 SSP, a to len na návrh žalobcu, pokiaľ by
dospel k záveru, že orgánom verejnej správy uložená sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by
mala pre žalobcu likvidačný charakter. Správny súd podotýka, že žalobca návrh na sankčnú moderáciu
v zmysle ust. § 198 SSP nepodal. Ďalej správny súd poznamenáva, že využitím sankčnej moderácie súd
nahrádza správne uváženie správneho orgánu; takýto zásah je však zásahom dovoleným umožneným
súdu len v rámci ust. § 198 ods. 1 SSP. Súd sa potom v takom prípade „chová“ obdobne ako správny
orgán: pre prípady moderácie je mu dané vlastné uváženie, a môže tak zasiahnuť do výšky trestu, ako by
ho sám ukladal. Tým, že trest zníži alebo od trestu upustí (za predpokladu, že upustiť od uloženia sankcie
by bol oprávnený v zmysle platných právnych predpisov aj samotný správny orgán), nespochybňuje
záver správneho orgánu o tom, že žalobca porušil zákon a dopustil sa správneho deliktu, ale vykonáva
svoju zvláštnu zákonnú právomoc, ktorá mu náleží rovnako, ako právomoc rušiť správne rozhodnutia
(pozri tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR čj. 1 As 30/2004-82 zo dňa 30.11.2005).

12. Je potrebné poznamenať, že ukladanie trestu je založené na dvoch základných princípoch -
princípe zákonnosti trestu a individualizácie trestu. Uloženie pokuty v medziach zákonných podmienok
je súčasťou posúdenia zákonnosti preskúmavaného správneho rozhodnutia. Z ustálenej súdnej praxe
plynie nepochybný záver, že správny orgán sa pri ukladaní trestu (v danom prípade pokuty) musí
výslovne zaoberať všetkými kritériami, ktoré zákon pre ukladanie pokuty ustanoví. V prípade, že niektoré
z kritérií stanovených zákonom nie je pre posúdenie veci relevantné, má správny orgán povinnosť sa
s takýmto kritériom aspoň stručne vysporiadať a odôvodniť jeho nepodstatnosť pri aplikácii v danej
veci. (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 28.09.2007, čj. 8 As 17/2006-78).
Správny súdny poriadok aj za situácie, kedy správny orgán zákonné medze neprekročil a výšku pokuty
riadne zdôvodnil, dáva súd do zvláštnych oprávnení moderovať výšku pokuty (§ 198 ods. 1 SSP).
Až v rámci tohto moderačného oprávnenia súd skúma, či nedošlo k excesu pri individualizácii trestu,
teda či a ako bolo prihliadnuté ku všetkým špecifikám konkrétneho prípadu a či bol v rámci zákonnej
trestnej sankcie vybraný pre páchateľa taký druh trestu a v takej výmere, ktorá splní účel trestu a
nie je neprimeraná povahe skutku. Medzi hľadiská individualizácie trestu v takom prípade patrí najmä
závažnosť správneho deliktu, význam chráneného záujmu, ktorý bol správnym deliktom dotknutý,
spôsob spáchania správneho deliktu, jeho následky a okolnosti, za ktorých bol spáchaný.

13. V posudzovanom konkrétnom prípade vzhľadom na absenciu návrhu žalobcu na uplatnenie sankčnej
moderácie v intenciách citovaného ust. § 198 ods. 1 SSP bol správny súd oprávnený hodnotiť námietku
žalobcu týkajúcu sa neprimeranosti výšky uloženej sankcie vychádzajúc z vyššie uvedených právno-
teoretických postulátov len z hľadiska zákonnosti. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri posudzovaní
zákonnosti uloženej sankcie správny súd skúma, či pri stanovení výšky sankcie zohľadnil správny orgán
všetky zákonom stanovené kritériá, či jeho úvahy o výške pokuty sú racionálne, ucelené, koherentné
a v súlade so zásadami logiky a či správny orgán nevybočil z medzí správneho uváženia alebo ho
nezneužil. Pri hodnotení zákonnosti uloženej sankcie žalobcovi v tomto smere teda správnemu súdu nie
je daný súdu priestor pre zmenu a nahradenie správneho uváženia vlastným súdnym uvážením, teda ani
priestor pre hodnotenie prostej „primeranosti“ uloženej sankcie. Primeranosť pri posudzovaní zákonnosti
uloženej sankcie by mala význam jedine vtedy, keď by sa správny orgán dopustil niektorej z vyššie
popísanej nezákonnosti, v ktorej dôsledku by výška uloženej sankcie neobstála, a bola by tak povediac
neprimeraná okolnostiam prejednávaného prípadu. (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu
ČR zo dňa 03.04.2012 čj. 1Afs 1/2012-36).

14. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v spojení s
rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že správne orgány zohľadnili všetky
zákonom stanovené kritériá pre určenie výšky pokuty, ktoré má na mysli citované ust. § 19 ods. 6 zákona
o inšpekcii práce, úvahy správnych orgánov o výške pokuty sú racionálne a v súlade so zásadami logiky,
pričom správny orgán nevybočil z medzí správneho uváženia, ani ho nezneužil.



15. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu o absencii riadneho odôvodnenia vo
vzťahu k výške uloženej pokuty v napadnutom rozhodnutí žalovaného a správneho orgánu prvého
stupňa a o nezákonnosti týchto rozhodnutí. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu
prvého stupňa obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle ust. § 47 ods. 3 Správneho
poriadku. Správne orgány v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zdôvodneniu uloženej výšky pokuty
reagovali na všetky zákonné kritériá v intenciách ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Takéto
úvahy správneho orgánu nemožno považovať za svojvoľné, ani za úvahy vybočujúce z medzí správneho
uváženia predstavujúcej jeho zneužitie. Správny orgán náležite reagoval v odôvodnení rozhodnutia aj
na neaplikáciu kritéria, ktoré má na mysli citované ust. § 19 ods. 1 písm. c) zákona o inšpekcii práce,
konštatovaním, že počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb nebol zohľadňovaný, nakoľko sa
pokuta neukladá za porušenie zákona č. 82/2005 Z.z.. Je potrebné konštatovať, že správny
orgán pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti prihliadal nielen skutočnosti svedčiace v
neprospech žalobcu, ale aj skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Je potrebné podotknúť, že samotná
okolnosť, že žalobca dodatočne splnil svoju povinnosť predložiť podklady potrebné na výkon inšpekcie
práce, nezbavuje žalobcu zodpovednosti za zistené porušenie právnych prepisov a nemôže byť sama
o sebe ani dôvodom na neuloženie pokuty, naopak neodstránenie zistených nedostatkov by znamenalo
ďalšie porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu.

16. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku nezákonnosti rozhodnutia spočívajúcu v absencii
mechanizmu výpočtu výšky pokuty v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu. Pritom uvádza, že
zákon o inšpekcii práce a ani iný všeobecne záväzný právny predpis nestanovuje žiaden „mechanizmus
výpočtu pokuty“, ktorý by bol povinný správny orgán aplikovať pri ukladaní pokuty za správny delikt podľa
zákona o inšpekcii práce. Pokiaľ takýto zákonom stanovený mechanizmus výpočtu výšky pokuty nie je,
potom nie je správny orgán povinný, ale ani oprávnený si takýto mechanizmus sám vytvoriť. Rešpektujúc
zásadu, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), musia správne orgány pri
ukladaní výšky pokuty za správny delikt podľa zákona o inšpekcii práce zvažovať vždy okolnosti toho
ktorého konkrétneho prípadu vo svetle kritérií zákonodarcom stanovených v citovanom ust. § 19 ods.
6 zákona o inšpekcii práce.

17. Pokiaľ žalobca namieta, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ani v spojení s
napadnutým rozhodnutím žalovaného nedáva dostatočnú odpoveď na to, prečo správny orgán
neuvažoval smerom k neuloženiu sankcie, keďže uloženie sankcie v danom prípade je fakultatívne,
správny súd opätovne podotýka, že správny súd nie je oprávnený posudzovať, či orgán verejnej správy
aplikoval svoju diskrečnú právomoc vhodným spôsobom, ale predmet prieskumu sa musí vzťahovať na
to, či preskúmavané rozhodnutie, opatrenie alebo i iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Iná by bola situácia, ak by použitie správnej úvahy bolo arbitrárne. V danom prípade podľa
názoru správneho súdu nešlo o arbitrárne použitie správnej úvahy, keďže správny orgán dôvod, prečo
pristúpil k uloženiu sankcie, náležite odôvodnil a jeho odôvodnenie je v súlade so zásadami logického
myslenia. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že tak učinil len stručne, a to s poukazom na
konkrétne vyhodnotenie jednotlivých kritérií relevantných z hľadiska aplikácie § 19 ods. 6 zákona o
inšpekcii práce vo svetle skutkových okolností prejednávaného prípadu.

18. Žalobca tiež namieta, že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s konkrétnymi
námietkami žalobcu voči odôvodneniu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vo vzťahu k výške
uloženej pokuty, a to v prípade posúdenia kritéria závažnosti zisteného porušenia povinnosti a závažnosti
ich následkov a tiež namieta, že sa žalovaný nevysporiadal s odvolacou námietkou smerujúcou k
tej časti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, kde sa vysporadúval s ďalším
zákonným kritériom, a to počtom zamestnancov zamestnávateľa a rizikami, ktoré sa vyskytujú v činnosti
zamestnávateľa, v súvislosti s ktorými žalobca namietal všeobecnú konštatáciu správneho orgánu
prvého stupňa bez poukazu na konkrétnejšie pravidlá modifikácie výšky pokuty. Z obsahu odôvodnenia
rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu smerujúcej k
odôvodneniu výšky mu uloženej pokuty správnym orgánom prvého stupňa konštatoval, že výška pokuty
je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená s poukazom na zákonné kritériá uvedené v § 19 ods.
6 zákona o inšpekcii práce. Podľa názoru správneho súdu správne orgány výšku uloženej pokuty síce
stručne odôvodnili ale primerane a zákonným spôsobom uplatnili správnu úvahu, pričom v odôvodnení
uviedli, že zohľadnili závažnosť porušenia zákona a jeho následky, význam chráneného verejného
záujmu ako aj okolnosti, za ktorých bol delikt spáchaný. Hoci žalovaný neposkytol žalobcovi odpoveď



na všetky vznesené odvolacie námietky, tento nedostatok odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, a
to je v prejednávanej veci podstatné, nemal vplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia z hľadiska
preskúmateľnosti dôvodov relevantných pre uloženie pokuty žalobcovi. Nie je povinnosťou správneho
orgánu reagovať na všetky argumenty účastníka konania, ale len na tie, ktoré mali vo veci podstatný
význam. Správny súd podotýka, že rozhodnutie žalovaného sa nezrušuje v správnom súdnictve len
preto, aby sa zopakoval proces, resp. do odôvodnenia rozhodnutia doplnili úvahy vo vzťahu ku všetkým
odvolacím námietkam účastníka konania, pokiaľ by zrušenie rozhodnutia nemohlo ani hypoteticky
prispieť k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo veci žalobcu. Správne úvahy správneho orgánu prvého stupňa
pri posudzovaní kritérií relevantných z hľadiska citovaného ust. § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. neprekročili
medze správneho uváženia.

19. S poukazom na vyššie uvedené správny súd žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, a preto
žalobu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol.

20. O náhrade trov konania rozhodol súd pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP za použitia § 175
SSP. Nakoľko žalobca nebol úspešný v konaní, nemá ani právo na náhradu trov konania. Rovnako súd
nepriznal právo na náhradu trov konania ani žalovanému pri aplikácii § 168 SSP a contrario, nakoľko
neboli splnené podmienky na náhradu trov konania - výnimočnosť situácie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.