Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 29Sa/12/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200596 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200596.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobcu: C. P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XX/XX, XX XXX C., Poľská republika, právne zast. V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: WEBUNG, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 201, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 42367-3/2019-BA zo dňa 16.07.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím číslo: 36595-1/2019 zo dňa 11.02.2019 rozhodla tak, že pánovi C. P. C., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa poukázal na priebeh administratívneho konania. Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava dňa 30.11.2017 rozhodnutím č.: 13035-21/2017-BA zrušila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č.: 46517-1/2013-CA z 08.10.2013 vo veci nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu od 01.03.2012 u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o. v intenciách právne záväzného názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/42/2015 z 22.08.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 11Scud/16/2014-54 z 28.04.2015 a vrátila vec správnemu orgánu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Podľa vysloveného záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporu o tom, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská sociálna inštitúcia. Či k takému určeniu legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia došlo, nebolo zo spisu zrejmé. V ďalšom konaní bolo preto potrebné podľa názoru Najvyššieho súdu SR vykonať dokazovanie za účelom ustálenia, či došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Správny orgán prvého stupňa po citácii ustanovení čl. 16 ods. 1 až 3 vykonávacieho nariadenia ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v novom konaní zisťoval, či bola príslušnou inštitúciou členského štátu bydliska určená legislatíva, ktorá sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia, a to definitívne v zmysle koordinačných nariadení. Konštatoval, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych Oddzial v Krakowie oznámila Sociálnej poisťovni listom 180000 503/392/2012 z 21.05.2015, že žalobca v období od 01. marca 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Sociálna poisťovňa nespochybnila právny názor poľskej sociálnej inštitúcie. 2. O odvolaní žalobcu voči vyššie citovanému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalovaný rozhodnutím číslo: 42367-3/2019-BA zo dňa 16.07.2019 rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a čl. 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Žalovaný považuje odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a v súlade so zákonom. Poukazuje na skutkové zistenia, z ktorých vyplynulo, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia od 01.03.2012. Žalovaný konštatuje, že Sociálnej poisťovni bolo dňa 25.05.2015 doručené oznámenie ZUS, Oddzial w Krakowie č. 180000/503/392/2012 zo dňa 21.05.2015, ktorým ZUS v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určila, že žalobca od podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.03.2012. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. 3. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca navrhujúci zrušenie rozhodnutia žalovaného a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca predovšetkým namieta, že žalovaný v procese vydania rozhodnutia vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nezískal dostatočné podklady na to, aby sa mohol stotožniť so záverom, že žalobcovi za vymedzené časové obdobie nevznikla účasť na povinnom sociálnom poistení na území Slovenskej republiky. Žalovaný bol povinný pred definitívnym prijatím predbežne určenej rozhodnej legislatívy preskúmať všetky rozhodujúce skutočnosti pre prijatie tohto určenia, a to najmä, nie však výlučne, za tým účelom získať podklady týkajúce sa toho, či predbežné určenie rozhodnej legislatívy príslušnou poľskou sociálnou poisťovňou nebolo žalobcom napadnuté v správnom alebo súdnom konaní podľa právnych predpisov Poľskej republiky. Táto povinnosť žalobcovi vyplýva primárne podľa slovenskej vnútroštátnej úpravy zákona o sociálnom poistení, ktorý v ustanovení § 195 ods. 1 stanovuje povinnosť sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať v zmysle zásady úplného a presného zistenia skutočného stavu veci. V prvom rade mal žalovaný zabezpečiť podklady týkajúce sa preukázania skutočnosti, že predbežné rozhodnutie poľskej sociálnej poisťovne o určení uplatniteľnej legislatívy sa stalo v Poľskej republike právoplatné. Následne potom mal žalovaný vykonať dokazovanie ohľadne skutočností týkajúcich sa výkonu zamestnaneckej činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky za účelom prijatia alebo odmietnutia tohto rozhodnutia, ktoré sú rozhodné pre prijatie právneho názoru žalovaného, či s predbežným rozhodnutím poľskej sociálnej poisťovne súhlasí alebo nie. Dokazovanie vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam je ale povinný žalovaný vykonať so zreteľom na marginálnosť zamestnaneckej činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky. Žalobca ďalej namieta, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného nespĺňajú požiadavku na obsahové náležitostí rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 209 ods. 1 druhá veta zákona o sociálnom poistení. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 23.10.2019 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V podrobnostiach uvádzajúc skutkové a právne dôvody totožne ako v žalobou napadnutom rozhodnutí (bod 2. tohto rozsudku). Na dôvažok uvádza, že prípadné administratívne resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stalo definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Súčasne žalovaný poukazuje na skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím žalobcovi neurčil uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodol vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Keďže bol žalobca ako zamestnanec zamestnávateľa prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia od 01.03.2012, pričom Sociálna poisťovňa zistila, že žalobca v uvedenom období podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. 5. Žalobca v stanovenej lehote repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal. 6. Ďalší účastník konania sa v súdom stanovenej lehote k žalobe nevyjadril. 7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa § 137 ods. 4 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a contrario. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 08.09.2020 o čom bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou súdneho spisu. 8. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP), pričom zistil, že žalobu je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov: 9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z., predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. Podľa § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.z., nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 209 ods. 1 až 5 zákona č. 461/2003 Z.z., rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a kde možno odvolanie podať. Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Podľa článku 10 veta prvá základných zásad vykonávacieho nariadenia, aby sa určila príslušná inštitúcia, t.j. inštitúcia, ktorej právne predpisy sa uplatňujú alebo ktorá má povinnosť vyplácať určité dávky, musia objektívnu situáciu poistenca a jeho rodinných príslušníkov preskúmať inštitúcie viac ako jedného štátu. Podľa článku 76 ods. 2, veta prvá základného nariadenia, na účely vykonávania tohto nariadenia si poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a konajú tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy. Podľa článku 5 bod 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie), dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 10. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Społecznych (ďalej len ZUS) v Krakove podaním zo dňa 21.05.2015 (doručeným žalovanému 25.05.2015) sp. zn. 180000/503/392/2012, PESEL: 82033105497 dala žalovanému na vedomie, že určila žalobcovi poľské právne predpisy ako uplatniteľné pre obdobie od 01.03.2012 v dôsledku vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti žalobcom na území Poľskej republiky a súbežného zamestnania na území Slovenskej republiky v spoločnosti WEBUNG, s.r.o.. 11. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne registračným listom fyzickej osoby, prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o. za obdobie od 01.03.2012. 12. Správny súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či bola daná právomoc správnych orgánov SR vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Podľa názoru správneho súdu právomoc bola daná ustanovením § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré správnym orgánom umožňovalo rozhodnúť o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcovi, ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01.03.2012. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ žalobcu ako fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom a zároveň Sociálna poisťovňa má preukázané, že od 01.03.2012 sa na túto istú fyzickú osobu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, v dôsledku jej definitívneho určenia podľa čl. 16 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia, a preto nemôže byť poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené bolo v konaní preukázané v súlade s citovaným ustanovením článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na citované ustanovenie článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné) pričom v administratívnom (ani v tomto súdnom konaní) neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by ďalší účastník namietal závery ZUS obsiahnuté v oznámení - opatrení). Márnym uplynutím lehoty 2 mesiacov v zmysle cit. článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných predpisov ZUS v Krakove stalo sa definitívnym. Žalovaný bol informovaný o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy (podaním doručeným dňa 25.05.2015), uplynutím dvoch mesiacov - dňa 25.07.2015 - tak nastal právny následok predvídaný citovaným ustanovením článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia keďže žalovaná neinformovala (uvedené ani v konaní netvrdila, ani uvedené v konaní z obsahu administratívneho spisu nevyšlo najavo) ZUS v Krakove o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko, rovnako neboli pred uplynutím tejto lehoty uplatniteľné právne predpisy určené na základe odseku 4 článku 16. Je potrebné podotknúť, že v tomto konaní neboli dané dôvody pre aplikáciu ustanovenia čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dotknutými inštitúciami členských štátov, keďže v danej veci neexistovala „neistota“ vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej by bolo potrebné aby postup podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia bol nahradený rokovaním dotknutých inštitúcií členských štátov a následnou dohodou o určení uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Pre úplnosť je potrebné dodať, že dohodovacie konanie v intenciách článku 16 ods.4, (ktoré nevyhnutne predpokladá medzi inštitúciami členských štátov existujúcu pochybnosť v určení uplatniteľnej legislatívy, ktorá pochybnosť v prejednávanej veci nebola daná) je potrebné odlíšiť od výmeny informácií medzi inštitúciami členských štátov v rámci spolupráce pri uplatňovaní základného a vykonávacieho nariadenia napr. čl. 10 základných zásad vykonávacieho nariadenia alebo čl. 76 ods. 2, veta prvá základného nariadenia, v zmysle ktorého na účely vykonávania základného nariadenia si poskytnú orgány a inštitúcie členských štátov svoje služby a konajú tak, akoby vykonávali svoje vlastné právne predpisy. Takáto spolupráca (o akú išlo medzi poľskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia v prejednávanej veci) nie je dôkazom existencie „neistoty“ v intenciách čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. 13. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu situácia ktorú predvída ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. v nadväznosti na § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, keď na jednej strane bolo definitívne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy v súlade s článkom 16 ods. 3 v nadväznosti na článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a na druhej strane prihláška do registra poistencov Sociálnej poisťovne bola zo strany zamestnávateľa - ďalšieho účastníka podaná k tomu istému obdobiu, na ktoré sa vzťahovala pre žalobcu poľská legislatíva. Preto rozhodnutím správnych orgánov bol tento sporný stav odstránený, pričom práve ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení je zákonodarcom prijatý na riešenie aj takýchto situácií. Oprávnenie žalovanej vydať rozhodnutie o tom, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky plynie z citovaných ustanovení § 20 ods. 1, § 172 ods. 5, 178 ods. 1 písm. a) bod 1, § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých je žalovaná oprávnená v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť aj o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca potom, čo bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov žalovanej (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27.04.2018). 14. Ak žalovaná (okrem iného) rozhodla na základe definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov poľským orgánom sociálneho zabezpečenia (o ktorom bola oboznámená opatrením, z ktorého obsahu vychádzala a ktorým je v intenciách citovaného čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia viazaná), tak, že potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, v zmysle ktorého sa na žalobcu povinné poistenia na Slovensku nevzťahujú, a to konkrétne od 01.03.2012, kedy bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne, rozhodla vecne správne. 15. V tejto súvislosti správny súd musí s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (napr. rozsudok súdneho dvora C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) uviesť, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená podľa názoru správneho súdu rozhodnúť aj o tom, že nevzniklo povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca ďalšieho účastníka po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej (a to podľa cit. ust. § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení). Žalovaná tak rešpektovala cieľ koordinačných nariadení v zmysle citovaného článku 11 ods. 1 základného nariadenia, ktorým bolo zamedziť situáciám aby jedna osoba podliehala sociálnemu poisteniu (v zmysle uplatniteľnej legislatívy) dvoch resp. viacerých členských štátov. Správne orgány tak nekonali v rozpore s cieľmi a zmyslom koordinačných nariadení, naopak, ich rozhodnutie bolo nevyhnutné v záujme zamedzenia akýmkoľvek pochybnostiam o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu na území SR keďže bola žalobca do registra prihlásený. 16. Pokiaľ ide námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, správny súd podotýka, že táto námietka je vznesená len vo všeobecnej rovine, teda nemá (v zmysle judikatúry Európskeho súdu a Ústavného súdu SR) atribút tzv. námietky konkrétnej, formulovanej dostatočne jasným a presným spôsobom. Správnemu súdu preto prináleží sa s takto všeobecne koncipovanou námietkou vysporiadať rovnako vo všeobecnej rovine. Správny súd je toho názoru, že rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa obsahuje všetky zákonné náležitosti, ktoré má na mysli cit. ust. § 209 ods. 1 až 5 zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a obsahuje predpísané náležitosti, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. V odôvodnení žalovaný ozrejmil skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení podkladov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Úvahy žalovaného sú ucelené, koherentné a bez vzájomných rozporov. Relevantným dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia bolo, že poľská legislatíva bola pre žalobcu definitívne určená v zmysle čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia ZUS zo dňa 21.05.2015 (doručeným žalovanému 25.05.2015), ktorá sa stala definitívnou v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia uplynutím lehoty dvoch mesiacov, t.j. dňom 25.07.2015. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na súčasnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne od 01.03.2012 potom žalovaná rozhodla zákonne ak potvrdila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jej registri. Teda všetky otázky (námietky) týkajúce sa absencie dokazovania ohľadne skutočností týkajúcich sa výkonu zamestnaneckej činnosti žalobcu na území SR, nemôžu byť v tomto súdnom konaní už dôvodné, preto sa s nimi súd ani z úradnej moci (§ 203 ods. 2 SSP) nezaoberal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že prípadné námietky týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu v súvislosti s činnosťou žalobcu na území SR bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, resp. inštančnom postupe a prípadnom správnom súdnom konaní, a to na území Poľskej republiky. Pokiaľ by aj o tejto otázke bolo rozhodnuté poľskými inštitúciami nesprávne (t.j. v rozpore so základným a vykonávacím nariadením), súdy Slovenskej republiky, ani správne orgány Slovenskej republiky si túto otázku po jej definitívnom určení už nemôžu posúdiť inak (obdobne rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016). 17. Ďalej správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, v zmysle ktorej mal správny orgán zabezpečiť podklady preukazujúce, že predbežné rozhodnutie poľskej sociálnej poisťovne o určení uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi sa stalo v Poľskej republike právoplatné. K uvedenému správny súd uvádza, že v administratívnom (ani v tomto súdnom konaní) neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by žalobca namietal závery ZUS obsiahnuté v oznámení. Je preto potrebné vychádzať z citovaného ustanovenia článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na citované ustanovenie článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V administratívnom konaní nevyšlo najavo, že by členský štát (Poľská republika) zrušil resp. vyhlásil za neplatné oznámenie ZUS, uvedené netvrdil v konaní ani žalobca. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy za takejto skutkovej situácie je viazané na splnenie podmienok, ktoré má na mysli citované ustanovenie čl. 16 ods. 3, t. j. na uplynutie lehoty dvoch mesiacov od doručenia oznámenia ZUS, podľa ktorého sa na žalobcu vzťahujú uplatniteľné predpisy sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Na žiadnu ďalšiu skutočnosť vykonávacie nariadenie definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy neviaže. 18. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 19. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhrada trov nebola priznaná, pretože v konaní nebol úspešný. Vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia - výnimočnosť situácie. Rovnako správny súd nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi (§ 169 SSP a contrario), pretože taktiež neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - správny súd neuložil ďalšiemu účastníkovi žiadnu povinnosť, vo vzťahu ku ktorej by došlo k vzniku trov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.