Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 31S/52/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200455 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200455.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členiek senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 43 799 752, právne zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PO/BEZ/2019/2278 O-144/2019 zo dňa 23.05.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím č. 301/2018-IZA-2.3/pok/R/Š zo dňa 05.11.2018 (ďalej aj len rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo prvostupňové rozhodnutie) Inšpektorát práce v Žiline (ďalej aj len prvostupňový správny orgán alebo správny orgán prvého stupňa) rozhodol o uložení pokuty vo výške 800,- Eur žalobcovi za porušenie pracovnoprávnych predpisov, a to konkrétne zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá bola vykonaná v dňoch 25.05.2017, 27.06.2017 a 07.07.2017 u účastníka konania EDYMAX Flexibility s.r.o., Bajkalská 22, 82 09 Bratislava, IČO: 43 799 752, spočívajúce v porušení ustanovenia § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. tým, že v čase výkonu inšpekcie práce bolo zistené, že zamestnávateľ nepriradil pracovnému miestu „operátor výroby", na ktoré boli zamestnanci A. R., nar. XX.XX.XXXX, PZ zo dňa 18.10.2016, C. P., nar. XX.XX.XXXX, PZ zo dňa 18.10.2016, K. H., nar. XX.XX.XXXX, PZ zo dňa 01.10.2016 a J. F., nar. XX.XX.XXXX, PZ zo dňa 01.10.2016 prijatí, stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práca podľa najnáročnejšej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, nakoľko z dokladu Náplň práce vyplýva, že tomuto pracovnému miestu priradil stupeň náročnosti 1, pričom podľa popisu náplne práce zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov a takéto pracovné miesto (podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce) je zaradené do 2. stupňa náročnosti. 2. Na základe včas podaného odvolania odvolací správny orgán - žalovaný rozhodnutím č. PO/ BEZ/2019/2278 O-664/2018 zo dňa 23.01.2019 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa) rozhodol tak, že podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok) napadnuté rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č. k.: 301/2018-IZA-2.3/pok/R/Š zo dňa 05.11.2018 zrušuje a vracia na nové prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, zhodnotil právny a skutkový stav, vyhodnotil predložené dôkazné listiny a posúdil, či prvostupňový správny orgán pri svojom konaní a rozhodovaní postupoval v súlade s platnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi ustanoveniami. Po dôslednom preskúmaní predmetného individuálneho správneho aktu a predloženého odvolacieho spisu dospel k právnemu záveru, že správny orgán prvého stupňa nedostatočne odôvodnil výšku uloženej sankcie, keďže táto časť rozhodnutia tak, ako bola koncipovaná nespĺňa požiadavku presvedčivosti. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazuje na kritéria, na ktoré sa má prihliadať pri výške ukladanej pokuty, avšak zistené údaje viažuce sa k týmto kritériám bližšie nešpecifikuje a tiež neuvádza, či viedli k zvýšeniu alebo zníženiu výšky uloženej pokuty, a teda či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Prvostupňový správny orgán podľa názoru odvolacieho správneho orgánu nedostatočne odôvodnil to, ako zhodnotil závažnosť nedostatku a jeho následkov (t. j. skutočnosť, akým spôsobom bol porušený zákon, charakter ohrozeného práva alebo chráneného záujmu, prípadne eventuálnu trvalosť a rozsahu následku). Taktiež nie je zrejmé, akú váhu na účely sankcionovania zohrávajú ďalšie okolnosti vymedzené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii ako je napríklad počet zamestnancov, v prípade ktorých bol porušený zákon a tiež vo vzťahu k počtu zamestnancov zamestnaných v čase výkonu inšpekcie. Rovnako nie je zjavné to, aký dopad na postavenie účastníka konania má doba trvania protiprávneho stavu a tiež skutočnosť, že sa jedná o opakované zistenie toho istého nedostatku. Uvedený spôsob vysporiadania sa v odôvodnení s uloženou pokuty čo do jej výšky, a to s každým zohľadňovaným kritériom ako potreba vyplýva aj z toho, že ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii stanovuje len hornú hranicu peňažnej pokuty. A preto ak inšpektorát práce má za to, že práve takýto postih účastníka konania je zodpovedajúci významu chráneného záujmu a ďalším zisteným okolnostiam je jeho povinnosťou odôvodniť tak svoje rozhodnutie, aby malo silu presvedčiť účastníka o správnosti takéhoto postupu a ďalšie preskúmavajúce orgány o jej primeranosti vo vzťahu k charakteru pochybenia účastníka konania. V novom rozhodnutí žalovaný uložil inšpektorátu práce opätovne presne opísať skutok vykazujúci znaky správneho deliktu, ten subsumovať pod príslušné hmotnoprávne ustanovenia a svoje úvahy vedúce k uloženiu pokuty, najmä k určeniu výšky náležite odôvodniť tak, ako to prikazuje dikcia § 47 ods. 3 Správneho poriadku a aplikačná prax súdov. 3. Rozhodnutím č. IPZA_KHIP/ROZ/2019/107-3627 č.: 301/2018-IZA-2.3/pok/R2/Š zo dňa 14.03.2019 Inšpektorát práce v Žiline rozhodol o uložení pokuty vo výške 800,- Eur žalobcovi za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, spočívajúce v porušení § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce tým, že účastník konania ako zamestnávateľ nepriradil pracovnému miestu operátor výroby, na ktoré prijal zamestnancov A. R. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 18.10.2016), C. P. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 18.10.2016), K. H. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 01.10.2016) a J. F. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 01.10.2016) stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce, podľa najnáročnejšej činnosti, ktorej výkon od zamestnancov vyžaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, nakoľko z dokladov označených ako „Náplň práce" predložených účastníkom konania počas výkonu inšpekcie práce vyplýva, že uvedenému pracovnému miestu priradil stupeň náročnosti 1, pričom podľa popisu náplne práce zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov a takéto pracovné miesto (podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce) je zaradené do 2. stupňa náročnosti práce; ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý bol vykonaný v dňoch 25.05.2017, 27.06.2017 a 07.07.2017 u účastníka konania EDYMAX Flexibility s.r.o., Bajkalská 22, 82 09 Bratislava, IČO: 43 799 752 na kontrolovanom pracovisku: CARMEL AUTO, Na stanicu 22, 010 09 Žilina a na inšpektoráte práce. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žalovaný ako odvolací orgán preskúmal jeho prvé rozhodnutie v celom rozsahu a dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa nedostatočne odôvodnil výšku ukladanej pokuty. Nakoľko je Inšpektorát práce v Žiline, ako správny orgán prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu v intenciách rozhodnutia odvolacieho orgánu vydal nové rozhodnutie, v ktorom odstránil vytýkané nedostatky. Dňa 12.02.2019 správny orgán vyhotovil oznámenie o novom prejednaní veci, v ktorom umožnil účastníkovi konania sa v lehote 8 dní odo dňa prevzatia rozhodnutia vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia. Predmetné oznámenie splnomocnený zástupca účastníka konania prevzal 14.02.2019. K oznámeniu o novom prejednaní veci sa účastník konania v stanovenej lehote nevyjadril. Správny orgán prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že k výkonu inšpekcie práce účastník predložil pracovné zmluvy uzatvorené so zamestnancami A. R., C. P., K. H. a J. F.. Ďalej účastník konania predložil doklady označené ako „Náplň práce" a tieto tvoria prílohu č. 1 a neoddeliteľnú súčasť pracovných zmlúv uzatvorených s uvedenými zamestnancami. Z dokladov náplň práce je zrejmý druh práce zamestnanca, a to operátor výroby, stupeň náročnosti práce prvý a charakteristika práce identifikovaná podrobnejšie v bodoch 1. až 7.. Správny orgán prvého stupňa uviedol, že po posúdení dokladov „Náplň práce" a práce vykonávanej kontrolovanými zamestnancami dospel k záveru, že zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov a takéto pracovné miesto (podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce) je zaradené do 2. stupňa náročnosti práce. V žiadnom prípade nemožno práce vykonávané menovanými zamestnancami považované za práce pomocné, prípravné alebo manipulačné podľa presných postupov a pokynov, ako to charakterizuje príloha č. 1 Zákonníka práce pre 1. stupeň náročnosti pracovného miesta. Nakoľko si žalobca ako zamestnávateľ nesplnil svoju povinnosť podľa § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce ohodnotiť všetky pracovné miesta z hľadiska kvalifikačnej úrovne vykonávanej práce a ku každému z týchto pracovných miest priradiť príslušný stupeň, na ktorý sa viaže zákonný koeficient minimálnej mzdy a nesprávne priradil pracovnému miestu operátor výroby stupeň náročnosti práce, finančne tým svojich zamestnancov poškodil. Správny orgán prvého stupňa poukázal na to, že účastník konania nenamietal zistený nedostatok a s výsledkom inšpekcie práce sa stotožnil, pretože vo vyjadrení ku protokolu uviedol, aké opatrenia prijal na predchádzanie porušenia tohto zákonného ustanovenia a tiež uviedol, akým spôsobom a voči komu inšpekciou práce zistený nedostatok odstránil. Ďalej vo vzťahu k uloženiu samotnej sankcie - pokuty, správny orgán prvého stupňa uviedol, že uloženie pokuty za zistené porušenie je v danom prípade len oprávnením správneho orgánu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii nie jeho povinnosťou, avšak vzhľadom na závažnosť porušenia pracovnoprávnych predpisov a vzhľadom na ďalšiu argumentáciu uvedenú následne v odôvodnení správny orgán prvého stupňa vychádza z názoru, že účastníkovi konania je potrebné pokutu uložiť. Pri ukladaní pokuty za uvedené porušenia zohľadnil jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliadol v súlade s úpravou § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii na nasledovné skutočnosti: · Závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť následkov, kde uviedol, že od stupňa náročnosti práce sa odvíja zachovanie minimálnych mzdových nárokov zamestnancov, čím sa napĺňa článok 35 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu, pričom poľahčujúcou okolnosťou pri rozhodovaní o výške pokuty bola skutočnosť, že účastník konania promptne odstránil zistený nedostatok, a to aj spätne a informoval o tom vo vyjadrení k protokolu zo 14.07.2017, avšak zároveň správny orgán prvého stupňa má za to, že bez vykonanej inšpekcie by protiprávny stav u účastníka pretrvával, čo je potrebné hodnotiť ako okolnosť priťažujúcu pri určovaní výšky pokuty. · Počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, vo vzťahu ku ktorému kritériu uviedol, že počas výkonu inšpekcie práce žalobca zamestnával 67 zamestnancov vo väzbe na čo správny orgán prvého stupňa vychádza z názoru, že účastníkovi konania je potrebné uložiť pokutu v uvedenej výške tak, ako vyplýva z výroku, aby bola v jeho majetkovej sfére dostatočne citeľná a napĺňala represívny účel pokuty. Kritérium rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa vyhodnotil ako irelevantné, pretože pokuta sa neukladá za porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a inšpekcia samotná nebola zameraná na kontrolu predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. · Ďalej správny orgán pri určovaní výšky pokuty zdôvodnil neprihliadanie na kritérium podľa § 19 ods. 6 písm. c) zákona o inšpekcii, ktoré ukladá prihliadať na počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a) prvého bodu, pretože predmetná pokuta sa neukladá za porušenie zákona č. 82/2005 Z. z. · Skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, ako na okolnosť priťažujúcu na skutočnosť, že zistený nedostatok sa týkal viacerých zamestnancov účastníkov (minimálne kontrolovanej vzorky zamestnancov), a teda sa nejedná o ojedinelý výskyt nedostatku. · Nakoniec správny orgán prvého stupňa v rámci hodnotenia kritérií pre určenie výšky uloženej pokuty podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii vo vzťahu ku kritériu opakované zistenie toho istého nedostatku uviedol, že sa nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku, a teda túto skutočnosť zohľadňoval ako poľahčujúcu okolnosť. Ďalej správny orgán prvého stupňa ako poľahčujúcu okolnosť pri rozhodovaní o výške pokuty uviedol spoluprácu dlžníka počas výkonu inšpekcie a tiež jeho oznámenie o odstránení nedostatku zisteného počas inšpekcie a konštatovaného vo výroku rozhodnutia, so súčasným vydaním pokynu finančnému oddeleniu zamestnávateľa na doplatenie mzdy na úroveň minimálneho mzdového nároku pre 2. stupeň náročnosti práce a s tým súvisiace splnenie odvodových povinností vo vzťahu ku kontrolovaným zamestnancom za kontrolované obdobie. Na tomto mieste však správny orgán prvého stupňa uviedol, že odstránenie nedostatkov zistených kontrolou je vo svojej podstate splnením nariaďovacej časti protokolu z výkonu inšpekcie a v prípade nesplnenia uložených povinností v tejto časti je správny orgán povinný uložiť v zmysle § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona č. 125/2006 Z. z. pokutu od 300,- až do 100.000,- Eur. Samotné odstránenie nedostatkov zistených kontrolou bolo pri ukladaní pokuty zohľadnené v súvislosti s hodnotením závažnosti zisteného nedostatku, ale na samotné rozhodnutie o uložení alebo neuložení pokuty vplyv nemá. Zdôraznil, že pokuta sa účastníkovi konania ukladá za porušenie pracovnoprávnych predpisov zistených pri výkone inšpekcie a ich odstránenie nie je dôvodom na jej neuloženie, pretože je splnením nariadenia inšpektorátu práce. Ako na priťažujúcu okolnosť prihliadol správny orgán prvého stupňa i na dobu trvania protiprávneho konania od uzatvorenia pracovných zmlúv až do výkonu inšpekcie práce. Pokiaľ účastník konania namietal neprimeranosť výšky postihu v dôvodoch svojho odvolania správny orgán prvého stupňa uviedol, že výška uloženej pokuty je riadne odôvodnená s poukazom na zákonné kritéria podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z., pričom súčasne bolo prihliadnuté na špecifiká osoby t.j. účastníka konania, ktorá sa deliktu dopustila a bola dodržaná aj zásada materiálnej rovnosti účastníka konania zakotvená v úprave § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ktorá zásada sleduje najmä to, aby v rámci rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch. Správny orgán prvého stupňa pre úplnosť podotkol, že účastník konania neuviedol také skutočnosti, ktoré by ho primäli k prehodnoteniu uloženia a výšky uloženej sankcie. Uložená pokuta je primeraná, plní i represívnu funkciu, pretože je citeľná v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu a nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, pretože v takom prípade by nebol predpoklad, že naplní svoj účel. Pokuta, ktorá bola uložená plní aj funkciu preventívnu, spočívajúcu v jej sile smerujúcej k odradeniu účastníka konania od protiprávneho postupu. 4. Rozhodnutím č. PO/BEZ/2019/2278 O-144/2019 zo dňa 23.05.2019 žalovaný rozhodol podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku o zamietnutí odvolania žalobcu a rozhodnutie inšpektorátu práce vymedzené vo výroku tohto rozhodnutia žalovaného, ako číslo konania: 301/2018-IZA-2.3/pok/R/ Š zo dňa 05.11.2018 potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, a to z tretieho odseku na strane 3 jednoznačne vyplýva vymedzenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, o ktorom bolo rozhodované číslom konania IPZA_KHIP/ROZ/2019/107-3627, č.: 301/2018-IZA-2.3/pok/R2/Š zo dňa 14.03.2019, ktoré bolo napadnuté odvolaním účastníka správneho konania - žalobcom a o ktorom žalovaný rozhodoval rozhodnutím PO/BEZ/2019/2278 O-144/2019 zo dňa 23.05.2019. Len v dôsledku chyby v písaní žalovaný identifikoval vo výroku rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nesprávnym číslom konania (číslom konania prvého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktoré však bolo rozhodnutím žalovaného zo dňa 23.01.2019 č.: PO/BEZ/2019/2278 O-664/2018 zrušené a vrátené správnemu orgánu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní, podľa ktorej ani napadnutým rozhodnutím nebol vytýkaný nedostatok odstránený, čo ho činí nepresvedčivým a arbitrárnym a spochybňuje jeho zákonnosť. Podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou správneho orgánu svedomite a zodpovedne sa zaoberať podmienkami uplatňovanými pre vydanie rozhodnutia, každou okolnosťou vykonanej inšpekcie práce a v časti uloženia sankcie sa zaoberať tak objektívnym naplnením účelu sankcie voči účastníkovi, ako aj sledovaním jednotlivých zákonných kritérií pre určenie výšky sankcie. Žalobca nenachádza v druhom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa zdôvodnenie nevyužitia zákonnej možnosti správneho orgánu neuložiť sankciu, ako to pripúšťa ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii. Namieta výšku pokuty, ktorú považuje za nedôvodnú a nezákonnú, navyše nad rámec akejkoľvek objektívnej a odôvodnenej potreby smerom k účelu správneho trestania. Výška pokuty nie je náležite zdôvodnená. Správny orgán prvého stupňa umelo konštruuje priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v jeho závere, že bez vykonanej inšpekcie práce by protiprávny stav u účastníka pretrvával naďalej. Uvedené narúša dojem zákonnosti výsledného rozhodnutia. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako správny orgán posúdil počet zamestnancov, a teda či počet zamestnancov posúdil v prospech vyššej alebo nižšej sankcie, a teda či na uvedenú skutočnosť nazerá ako na priťažujúcu alebo poľahčujúcu okolnosť a aké rozlišovacie limity ohľadne tohto aspektu všeobecne uplatňuje, čím by posilnil presvedčivosť svojho odôvodnenia. Skutočnosť, že sa jedná o ojedinelý nedostatok, správny orgán prvého stupňa žiadnym spôsobom nezohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť v prospech nižšej sankcie resp. v prospech možnosti sankciu vôbec neuložiť. Správny orgán prvého stupňa neuvažoval o inej výške pokuty, považoval za primeranú a spravodlivú jedine výšku peňažnej pokuty uloženú účastníkovi konania. Táto výrazne uprednostňuje iba represívny charakter pred jej preventívnym pôsobením. Žalovaný ako odvolací správny orgán v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku napadnuté rozhodnutie preskúmal v celom rozsahu, zhodnotil právny a skutkový stav a vyhodnotil predložené listiny, pričom posúdil, či prvostupňový správny orgán pri svojom konaní a rozhodovaní postupoval v súlade s platnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi ustanoveniami. Dospel na základe toho k záveru, že zistené skutočností a popísaný skutkový stav, tak ako vyplývajú z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa jednoznačne preukazujú, že zo strany účastníka konania došlo k porušeniu ustanovenia § 120 ods. 3 Zákonníka práce tým, že nepriradil pracovnému miestu operátor výroby, na ktoré prijal štyroch zamestnancov stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, pretože z dokladov ako náplň práce, ktoré boli účastníkom konania počas výkonu inšpekcie práce predložené vyplýva, že uvedenému pracovnému miestu priradil stupeň náročnosti 1. pričom podľa popisu náplne práce zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, a takéto pracovné miesto je zaradené do druhého stupňa náročnosti a tiež dostatočným spôsobom odôvodnil aj výšku uloženej pokuty. Popísaný skutkový stav jednoznačne potvrdzujú listinné dôkazy, z ktorých pri svojom konaní a rozhodovaní odvolací správny orgán, ako aj prvostupňový správny orgán vychádzal, a ktoré jednoznačne potvrdzujú spáchaný správny delikt. Účastník konania vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli relevantné a ani dôkazy, ktoré by po vecnej alebo po právnej stránke spochybnili zistený záver. Odvolací správny orgán - žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v rozhodnutí sa nenachádza zdôvodnenie nevyužitia zákonnej možnosti správneho orgánu sankciu neuložiť v zmysle úpravy § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Citoval závery správneho orgánu prvého stupňa uvedené na strane 7, podľa ktorých je uloženie pokuty za zistené porušenie v tomto prípade len oprávnením správneho orgánu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii nie jeho povinnosťou, avšak vzhľadom na závažnosť porušenia pracovnoprávnych predpisov a vzhľadom na nasledujúce odôvodnenie je správny orgán toho názoru, že účastníkovi konania je potrebné pokutu uložiť. Zároveň žalovaný zdôraznil, že správny orgán prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí jasne uviedol, že uloženie pokuty účastníkovi konania je fakultatívne, avšak následne zdôvodnil, prečo práve v tomto prípade je pokuta uložená. Zdôraznil väzbu priradenia príslušného stupňa náročnosti so zachovaním minimálnych mzdových nárokov zamestnancov prostredníctvom ktorého dochádza k naplneniu článku 35 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na obsah odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa pri vyhodnocovaní jednotlivých kritérií určenia výšky pokuty podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii a skonštatoval, že správny orgán prvého stupňa rozhodoval v súlade so zásadou materiálnej rovnosti účastníka konania zakotvenou v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že správny orgán prvého stupňa sledoval naplnenie výchovného i preventívneho pôsobenia uloženej pokuty a zároveň prostredníctvom výšky uloženej pokuty i jej represívnu zložku. Na základe stotožnenia sa s právnym názorom inšpektorátu práce dospel žalovaný k záveru, že argumentácia účastníka konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci. 5. Žalobca podal v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou navrhol odvolanie žalobcu listom zo dňa 02.04.2019 zamietnuť a rozhodnutie žalovaného zo dňa 23.05.2019 - rozhodnutie č. PO/ BEZ/2019/2278, O-144/2019, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 14.03.2019 číslo: IPZA_KHIP/ROZ/2019/107-3627, 301/2018-IZA-2.3/pok/R2/Š potvrdené (chybne uvedené ako rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 301/2018-IZA-2.3/pok/R/Š zo dňa 05.11.2018) a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 14.03.2019 číslo: IPZA_KHIP/ ROZ/2019/107-3627, 301/2018-IZA-2.3/pok/R2/Š zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol priznať žalobcovi úplnú náhradu trov konania. V rámci vymedzenia žalobných bodov žalobca uviedol, že namieta rozpor napadnutého rozhodnutia - rozhodnutia žalovaného zo dňa 23.05.2019 č. PO/ BEZ/2019/2278 O-144/2019, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. IPZA_KHIP/ ROZ/2019/107-3627, 301/2018-IZA-2.3/pok/R2/Š zo dňa 14.03.2019 s ustanovením § 3 ods. 1, 4, 5, § 32 ods. 1, § 34, § 46, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ako aj so základnými zásadami trestného konania, ktoré sa analogicky uplatňujú aj v správnom trestaní. Následne v odôvodnení správnej žaloby žalobca konkretizuje uvedené všeobecné vymedzenie rozporu napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia správnych orgánov nasledovne: · Žalobca namieta rozpor postupu správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného s ich povinnosťou svedomito a zodpovedne sa zaoberať podmienkami pre vydanie rozhodnutia, každou okolnosťou vykonanej inšpekcie a v časti uloženia sankcie otázkou objektívneho naplnenia účelu sankcie voči žalobcovi a sledovaním naplnenia zákonných kritérií pre určenie výšky sankcie. · Žalobca namieta nedostatočné, arbitrárne odôvodnenie aj druhého rozhodnutia žalovaného (rozhodnutia žalovaného zo dňa 23.05.2019 č. PO/BEZ/2019/2278, O-144/2019) a to predovšetkým nedostatočné vysporiadanie sa s fakultatívnosťou možnosti uloženia pokuty, s kritériami určenia výšky pokuty, pričom tieto vady konania spôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ukracujú žalobcu na jeho právach. · Žalobca namieta rozpor napadnutého rozhodnutia s úpravou § 47 ods. 3 Správneho poriadku, teda konkrétne nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom absentuje uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, ďalej v ňom nie je odôvodnené, ako bola použitá správna úvaha pri aplikácii právnych predpisov a ako sa správny orgán vysporiadal s námietkami účastníkov a ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Uvedené náležitostí odôvodnenia sú dôležité pre zachovanie princípu právnej istoty, ktorý sa uplatňuje i pri rozhodovaní správnych orgánov. V tejto časti žalobca poukázal na závery podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27.02.2014 sp. zn. 5Sžo/11/2013. · V ďalšej časti argumentácie žalobca namieta s poukazom na úpravu § 19 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona o inšpekcii, že sa ani prvostupňový správny orgán ani žalovaný nezaoberali možnosťou neuloženia pokuty, tak ako táto možnosť vyplýva z úpravy § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii a rovnako ani nové rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (rozhodnutie č. IPZA_KHIP/ROZ/2019/107-3627, 301/2018-IZA-2.3/pok/R2/Š zo dňa 14.03.2019) osobitne možnosť neuloženia pokuty neodôvodňuje a uvádza rovnako ako rozhodnutie žalovaného len poukaz na závažnosť porušenia, čo žalobcovi nedáva náležitú odpoveď vo vzťahu k možnosti neuloženia pokuty. Napadnuté rozhodnutia teda neodôvodňuje výber alternatívy uloženia pokuty. · Napadnuté rozhodnutie neodôvodňuje náležite výšku uloženej pokuty. V tejto časti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3SžoKS/64/2006 rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/2009 či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžo/204/2010, v zmysle ktorých v prípade správneho trestania je potrebné sledovať, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadal na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Žalobca zdôraznil, že sankcia nemá byť pomstou, ale nápravným opatrením a musí byť spravodlivá, odôvodnená a primeraná. Zdôraznil zákonnú úpravu kritérií určenia výšky sankcie podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce s výnimkou kritéria podľa písm. c). Uviedol, že ak je horná hranice sankcie limitovaná sumou 33.000,-Eur dáva takýto interval pre uloženie pokuty v konkrétnej výške široký priestor pre správnu úvahu, a preto je potrebné dôsledne kritéria podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce posudzovať a odôvodňovať. V rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ako aj v rozhodnutí žalovaného absentuje vyhodnotenie následkov porušenia. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s námietkami žalobcu voči výške uvádzanými v odvolaní. Umelo vytvára priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v skutočnosti, že pokiaľ by k zisteniu porušeniu nedošlo, stav by pretrvával. Žalobca zdôrazňuje, že z jeho strany išlo o porušenie, ktoré nebolo opakované. Vo vzťahu ku kritériu počet zamestnancov a riziká v činnosti zamestnávateľa uvádza, že tieto v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa neboli odôvodnené dostatočne, s vyústením do záveru, či viedli ku zvýšeniu alebo zníženiu konkrétnej výšky uloženej pokuty, a teda či boli posudzované ako priťažujúca alebo poľahčujúca okolnosť a aké limity v tejto súvislosti boli vzaté do úvahy. Pri určení výšky nebolo zohľadnené, že sa nejedná o opakované porušenie toho istého druhu. · V odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i v rozhodnutí žalovaného absentuje zdôvodnenie mechanizmu určenia výšky uloženej pokuty, teda odôvodnenie prečo práve pokuta v takejto výške je považovaná za primeranú, čo je žiaduce práve preto, že úprava § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce stanovuje len hornú hranicu intervalu pre výšku pokuty, ktorá prichádza do úvahy. · Žalobca tvrdí, že pri uložení pokuty bola uprednostnená jej represívna funkcia pred jej preventívnym pôsobením. Žalobca sa v žalobe označil ako: EDYMAX Facility Management SE, so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 46 812 903, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Po, vložka č. 2225/B, konajúca prostredníctvom PhDr. Mareka Kuchtu, MBA predsedu predstavenstva. Po podaní správnej žaloby a v reakcii na vyjadrenie sa žalovaného žalobca upresnil označenie žalobcu uvedené v písomnom vyhotovení správnej žaloby a to tak, že za žalobcu označil subjekt EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 43 799 752, zapísaná v Obchodom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 89343/B, konajúca prostredníctvom Ing. Milana Paľurika - konateľa. V nadväznosti na uvedený postup zo strany žalobcu a ťažiskovo pri zohľadnení skutočnosti nepresného označenia žalobcu v písomnom vyhotovení žaloby (oproti dôvodom žaloby a jej prílohám, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobcom v tejto veci je subjekt EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 43 799 752), ktoré nepresné označenie žalobcu v žalobe bolo správnym súdom hodnotené ako vada podania a nie ako nedostatok podmienky konania na strane žalobcu, súd ďalej ako so žalobcom v tejto veci konal so subjektom EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 43 799 752. Zároveň správny súd podotýka, že z uvedených súvislostí nevyplývala dôvodnosť procesného postupu správneho súdu podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) tak, ako vo vyjadrení k žalobe z 26.08.2019 navrhoval žalovaný. 6. Podaním zo dňa 26.08.2019 sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný. Primárne navrhol podľa § 98 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku žalobu odmietnuť s poukazom na označenie žalobcu v správnej žalobe ako EDYMAX Facility Management SE, so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 46 812 903 a vo väzbe na označenie subjektu účastníka správneho konania, ktorému bola predmetná sankcia - pokuta uložená napadnutým rozhodnutím. Zároveň sa žalobca vyjadril aj k žalobným dôvodom uvedeným v žalobe. K námietkam uviedol, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí na strane 7 jasne a zrozumiteľne uviedol, že uloženie pokuty za zistené porušenia je v tomto prípade len oprávnením správneho orgánu v zmysle citovaného ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov nie jeho povinnosťou, avšak vzhľadom na závažnosť porušenia pracovnoprávnych predpisov a vzhľadom na nasledujúce odôvodnenie je správny orgán toho názoru, že účastníkovi konania je potrebné pokutu uložiť. Zároveň prvostupňový správny orgán odôvodnil výšku pokuty s poukazom na všetky zákonné kritéria uvedené v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, pričom zohľadnil aj ďalšie poľahčujúce okolnosti ako spolupráca žalovaného počas výkonu inšpekcie práce a oznámenie o odstránení nedostatkov zistených pri výkone inšpekcie práce a priťažujúcu okolnosť - dobu trvania protiprávneho konania od uzatvorenia pracovných zmlúv, až do výkonu inšpekcie práce. Žalovaný vychádza zo záveru, že protiprávny stav by u žalobcu bez vykonanej inšpekcie práce pretrvával naďalej, pretože sa jednalo o dlhodobý stav u žalobcu. Nestotožňuje sa s konštatovaním, že uvedené narúša dojem zákonnosti výsledného rozhodnutia, keďže sa jedná o fakt zistený správnym orgánom zo spisu z výkonu inšpekcie práce. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zo štatistických údajov uvedených správnych orgánov vyplynulo, že u žalobcu bolo Inšpektorátom práce v Žiline zistené porušenie § 120 ods. 4 Zákonníka práce celkovo päťkrát. Toto prvostupňový správny orgán v rozhodnutí nekonštatoval, nakoľko za tieto porušenia nebola žalobcovi predtým uložená pokuta. Je však evidentné, že samotné prerokovanie protokolu v predchádzajúcich štyroch prípadoch nepostačovalo k tomu, aby si žalobca plnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá dikcia § 120 ods. 3 Zákonníka práce. K argumentácii žalobcu, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neobsahuje absolútne žiadne odôvodnenie resp. mechanizmus výpočtu uloženej pokuty, žalovaný uviedol, že inšpektoráty práce nemajú žiaden zákonný mechanizmus výpočtu tak, ako sa domnieva žalobca, a preto musia použiť správnu úvahu pri ukladaní pokuty. Podľa názoru žalovaného v rámci zákonných kritérií a pri zohľadnení ďalších kritérií je výška uloženej pokuty riadne odôvodnená. Žalovaný poukázal na to, že správny orgán postupoval pri uložení pokuty v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov a postupoval tak, aby chránil aj práva žalobcu, pričom žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byť sankcia uložená, nakoľko mu bol poskytnutý dostatočný čas na prípravu, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, pričom správny orgán sa všetkými námietkami žalobcu zodpovedne a dôsledne, ako aj svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal. 7. K vyjadreniu sa žalovaného k správnej žalobe podal žalobca repliku zo dňa 07.11.2019, ktorá bola súdu doručená dňa 07.11.2019, teda po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby. V obsahu uvedeného podania žalobca primárne upresnil označenie žalobcu, a to na: EDYMAX Flexibility s.r.o., so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 43 799 752, zapísaná v Obchodom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č.: 89343/B, konajúca prostredníctvom Ing. Milana Paľurika - konateľa. Vo vzťahu k uvedenej časti zdôraznil, že označenie žalobcu v písomnom vyhotovení správnej žaloby bolo neúplné len v dôsledku chyby v písaní, zároveň zaujal vecné stanovisko k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe. Uviedol, že z vyjadrenia sa žalovaného nevyplývajú žiadne nové skutočnosti a argumenty a po obsahovej stránke toto úzko nadväzuje a odkazuje na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktoré žalovaný považuje za správne a zákonné, ako aj dostatočne odôvodnené. Žalobca sa domnieva, že sa žalovaný s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí, a to predovšetkým ohľadne fakultatívnosti uloženia pokuty nedostatočne vysporiadal, rovnako sa nedostatočne vysporiadal s kritériami pre určenie výšky pokuty a neobjasnil mechanizmus výpočtu pokuty. Napadnuté rozhodnutie tak odobrilo nezákonné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré je nepresvedčivé a arbitrárne. Pochybenia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu sú takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a ktoré v konečnom dôsledku ukracujú žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Napadnuté rozhodnutie je preto v rozpore s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca poukázal na to, že pre zachovávanie princípu právnej istoty je nevyhnutné, aby správny orgán každé svoje rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil, pričom odôvodnenie nie je len formálnou náležitosťou rozhodnutia, ale jeho význam spočíva v základných právach každého subjektu porozumieť dôvodom správneho konania, porozumieť priebehu správneho konania, zmyslu vyžadovaných dôkazov, dôvodom ich vykonania určitým spôsobom a najmä porozumieť hodnoteniu jednotlivých dôkazov a na tomto základe vykonaným záverom. V opačnom prípade nemá účastník konania reálnu možnosť uplatňovať proti rozhodnutiu obranu, čo je na ťarchu jeho základných práv, a to konkrétne práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré právo je základné ústavné právo a je potrebné ho vykladať vždy extenzívne a vzťahuje sa aj na správne konanie. Samotné uloženie peňažnej pokuty odôvodnené všeobecným konštatovaním o závažnosti porušenia pracovnoprávnych predpisov a odkazom na časť odôvodnenia, ktorá sa už týka hodnotenia a posudzovania jednotlivých zákonných kritérií podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce nepovažuje žalobca za dostatočné. Žalobca je presvedčený, že ak sa už správny orgán rozhodne pre uloženie sankcie vo forme pokuty, ktorú až po hornú hranicu 33.000,- Eur, prípadne 100.000,- Eur pripúšťa úprava § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce široký priestor pre správnu úvahu ohľadom výšky pokuty, nakoľko je limitovaná len touto hornou hranicou. K zákonnosti rozhodnutia má preto prispieť zákonom požadované riadne vyhodnotenie okolností, či následkov skutku, resp. inšpekciou práce zisteného nedostatku z hľadiska všetkých záväzných kritérií pre určenie výšky pokuty podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, s ktorými sa správny orgán dostatočne nevysporiadal. Konkrétne nie je jasné vysporiadanie sa s kritériami už uvádzanými v správnej žalobe, a to závažnosť porušenia povinnosti a závažnosti ich následkov, s kritériom počtu zamestnancov zamestnávateľa a kritériom, či sa jedná o opakované zistenie nedostatku. Sám žalovaný potvrdzuje zmätočnosť a nezrovnalosti v posudzovaní týchto kritérií, keď uvádza, že prvostupňový správny orgán bol oprávnený konštruovať ako priťažujúcu okolnosť predpoklad ďalšieho pretrvávania protiprávneho stavu u žalobcu, pretože mal vychádzať z predchádzajúcich opakovaných prípadov porušení pracovnoprávnych predpisov u žalobcu, hoci prvostupňový správny orgán súčasne na strane 8 vyslovene konštatoval, že ako poľahčujúcu okolnosť zohľadnil, že sa nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku. Rovnako je ako dôvodne uplatnená námietka uvedená už v správnej žalobe, a to, že použitý mechanizmus výpočtu výšky pokuty by mal byť jasný a čitateľný, aby nemohlo dochádzať ku takým neakceptovateľným situáciám, kedy je výška pokuty považovanú za primeranú napriek tomu, že (a tu žalobca zdôrazňuje faktický stav a nie stav formálne zachytený v odôvodnení rozhodnutia) v procese posudzovania postihovaného konania účastníka konania (žalobcu) jedna poľahčujúca okolnosť de facto ubudne a jedna priťažujúca okolnosť namiesto nej de facto pribudne. 8. Právny zástupca žalobcu bol na termín pojednávania vytýčený na deň 01.07.2020 včas a riadne predvolaný. V deň pojednávania oznámil správnemu súdu dôvod svojej neúčasti na pojednávaní tvrdiac, že tento dôvod, týkajúci sa jeho zdravotného stavu, nastal krátko pred pojednávaním, neočakávane a lekárske potvrdenie dopošle v priebehu dňa. O tomto tvrdení však správnemu súdu do momentu začatia pojednávania nepredložil žiaden spoľahlivý a relevantný dôkaz a zároveň ani v uvedenom podaní právny zástupca žalobcu neuviedol označenie konkrétnej skutočnosti, ktorá by mu v uvedenom odôvodnene bránila (výmenný lístok zo dňa 01.07.2020 o tom, že JUDr. Miloš Kvašňovský bol v dňoch 1.,2.,3.7.2020 na odborných celodenných lekárskych vyšetreniach, bol správnemu súdu doručený až 02.07.2020, teda nasledujúci deň po pojednávaní). Správny súd postupoval podľa § 114 a § 115 SSP (Zákon č. 163/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej ako SSP) a vychádzal pri nariadení pojednávania v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu z obsahu ospravedlnenia neprítomnosti a žiadosti o odročenie v stave obsahu tohto podania právneho zástupcu žalobcu k momentu začatia pojednávania. Správny súd skonštatoval, že právny zástupca žalobcu nepreukázal existenciu dôvodu pre odročenie pojednávania, ktorý by bolo možné považovať za dôležitý dôvod odročenia pojednávania, len pri existencii a preukázaní ktorého dôležitého dôvodu by mohol správny súd pojednávanie odročiť. Pri tomto konštatovaní vychádzal správny súd i zo subsidiárne aplikovateľnej právnej úpravy (§ 25 SSP) vyplývajúcej z ustanovenia § 183 ods. 1, 2 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok a zo zohľadnenia skutočnosti, že právnym zástupcom žalobcu je subjekt právnickej osoby, u ktorej je predpoklad možnosti postupu podľa § 16 ods. 2 Zákona č. 586/2003 Z .z. o advokácii, zo zohľadnenia skutočnosti, že z obsahu predloženej plnej moci právneho zástupcu žalobcu nevyplýva obmedzenie možnosti udelenia substitúcie podľa § 16 ods. 1 Zákona č. 586/3003 Z. z. , zo skutočnosti absencie tvrdenia a preukázania zo strany právneho zástupcu žalobcu, že žalobca odôvodnene trvá na zastúpení práve JUDr. Milošom Kvašňovským. Na základe vymedzených skutočností a pri súčasnom zohľadnení nepochybných možností spôsobov komunikácie, ktoré umožňuje dnešná doba (nie len so štátnymi orgánmi ale i so zdravotníckymi zariadeniami ako aj medzi podnikateľmi alebo občanmi samotnými) nevyhodnotil správny súd právnym zástupcom žalobcu vymedzený dôvod neúčasti na pojednávaní dňa 01.07.2020 ako dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a jeho žiadosť o odročenie pojednávania ako dôvodnú. 9. Krajský súd prejednal správnu žalobu ako správny súd podľa § 194 a nasledujúce SSP v spojení s § 177 ods. 1 SSP v zmysle žalobných bodov a pri zohľadnení úpravy podľa § 183 SSP, pričom nezistil dôvodnosť žalobných námietok a nezistil ani dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu podľa úpravy § 195 písm. a až písm. e SSP, v nadväznosti na čo žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 10. Podľa § 177 ods. 1 SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP: Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Podľa § 195 písm. a), b), c), d), e) SSP: Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. Podľa § 183 SSP: Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Podľa § 190 SSP: Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP: Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podľa § 3 ods. 1, 4, 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) - ďalej len Správny poriadok: Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku: Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 34 ods. 1 až 5 Správneho poriadku: Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 46 Správneho poriadku: Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku: V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku: Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Podľa § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce - ďalej len Zákonník práce: Pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Podľa § 19 ods. 1 písm. a), ods. 4, ods. 6 písm. a), b), c), d), e) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len Zákon o inšpekcii práce: Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, a) zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur. Pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť. Inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. Podľa § 2 ods. 1 písm. a bod 1 Zákona o inšpekcii práce: Inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. 11. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázané spísanie Protokolu z výkonu inšpekcie práce zo dňa 07.07.2017, okrem iného i o porušení povinnosti žalobcu priradiť k pracovnému miestu operátor výroby vo vzťahu ku konkrétnym zamestnancom, stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca sa vyžaduje, ako aj skutočnosť prerokovania záverov tohto Protokolu so splnomocneným zástupcom žalobcu Mgr. F. G. dňa 07.07.2017 a následne zaujatie stanoviska žalobcu k tomuto protokolu vyjadrením zo dňa 14.07.2017. Rovnako z obsahu administratívneho spisu mal súd preukázanú existenciu pracovnoprávnych vzťahov medzi žalobcom a jeho štyrmi zamestnancami A. R., pracovná zmluva z 18.10.2016, C. P., pracovná zmluva zo dňa 18.10.2016, K. H., pracovná zmluva zo dňa 1.10.2016 a J. F., pracovná zmluva zo dňa 01.10.2016, pri dohodnutom druhu práce podľa samostatného dokumentu tvoriaceho prílohu č. 1 ako operátor výroby a pri zaradení do stupňa náročnosti práce podľa prílohy č. 1 - Náplň práce - 1 (prvý). Rovnako z pripojeného administratívneho spisu vyplýva skutočnosť postupu správneho orgánu a vydanie rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú identifikované v odôvodnení tohto rozsudku. 12. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a ich vydaniu predchádzajúceho procesného postupu tak, ako vyplýva z pripojeného administratívneho spisu konštatuje nedôvodnosť správnej žaloby. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe v úvode všeobecne namietal rozpor rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutia žalovaného s úpravou podľa § 3 ods. 1, 4, 5, § 32 ods. 1, § 34, § 46, § 47 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku a navrhol označené rozhodnutia správnych orgánov zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP, vyhodnocoval správny súd takto všeobecne vymedzenú námietku vo väzbe na obsah následne vymedzených žalobných bodov tak, ako sú identifikované v bode 5. odôvodnenia tohto rozsudku vyššie. 13. Námietku rozporu postupu správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného s ich povinnosťou svedomito a zodpovedne sa zaoberať podmienkami pre vydanie rozhodnutia a každou okolnosťou vykonanej inšpekcie, hodnotí správny súd ako nedôvodnú. Z hľadiska väzby obsahu tejto námietky ide o namietanie zákonnosti postupu správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného s vyššie uvedenou právnou úpravou ich zákonného postupu podľa § 3 ods. 1, 4, 5, § 32 ods. 1 a § 34 Správneho poriadku. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného, ktoré boli vydané v správnom konaní, ktoré tvorí jeden celok, vyplýva záver správnych orgánov o preukázaní naplnenia podmienok pre vydanie rozhodnutia o uložení sankcie žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce. Konkrétne išlo o uloženie sankcie za porušenie povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce, teda jeho povinnosti priradiť pracovnému miestu „operátor výroby", na ktoré prijal zamestnancov A. R., C. P., K. H. a J. F. stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce, podľa najnáročnejšej činnosti, ktorej výkon sa od zamestnanca vyžaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, nakoľko z dokladov označených ako „Náplň práce" predložených účastníkom konania počas výkonu inšpekcie práce vyplýva, že uvedenému pracovnému miestu priradil stupeň náročnosti 1., pričom podľa popisu náplne práce zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, a takéto pracovné miesto (podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce) je zaradené do 2. stupňa náročnosti práce. V skutkovej rovine splnenie podmienok pre uloženie sankcie - pokuty preukazujú závery Protokolu z výkonu inšpekcie Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 07.07.2017, a to konkrétne bod 4. časti I. Pracovnoprávne vzťahy, podľa obsahu ktorého: Zamestnávateľ nepriradil pracovnému miestu „operátor výroby", na ktoré boli zamestnanci A. R., nar. XX.XX.XXXX., PZ zo dňa 18.10.2016, C. P., nar. XX.XX.XXXX, PZ zo dňa 18.10.2016, K. H., nar. XX.XX.XXXX, PZ zo dňa 01.10.2016 a J. F., nar. XX.XX.XXXX, PZ zo dňa 01.10.2016 prijatí, stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej činnosti, ktorej výkon sa od zamestnanca vyžaduje, nakoľko z dokladu Náplň práce vyplýva, že tomuto pracovnému miestu priradil stupeň náročnosti 1. , pričom podľa popisu náplne práce zamestnanci vykonávali ucelené obslužné rutinné práce podľa daných postupov a prevádzkových režimov, a takéto pracovné miesto (podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce) je zaradené do 2. stupňa náročnosti, čím porušil § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov. Písomné vyhotovenie uvedeného protokolu z výkonu inšpekcie práce (ďalej Protokol) je súčasťou pripojeného administratívneho spisu a ďalej z neho vyplýva, že žalobcovi ako zamestnávateľovi bolo uložené prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov v lehote troch dní, po uplynutí lehoty na odstránenie nedostatkov. Podľa časti IV. Záver bol obsah Protokolu prerokovaný dňa 07.07.2017 s Mgr. F. G. - splnomocnencom, pričom táto požiadala o poskytnutie 15-dňovej lehoty na vyjadrenie sa k Protokolu. Inšpektorát práce poskytol žalobcovi lehotu na vyjadrenie sa k Protokolu 8 dní od jeho prerokovania. Uložil zamestnávateľovi - žalobcovi predložiť všetky dôkazy na objasnenie skutkového stavu s tým, že ak sa v určenej lehote nevyjadrí a nepredloží dôkazy na objasnenie skutkového stavu, znamená to, že nemá žiadne námietky k zisteným nedostatkom, ako aj ku skutočnostiam uvedeným v Protokole a nemá žiadne dôkazy, ktorými by rozporoval zistené skutočnosti a inšpektor práce uzavrie Protokol. K uvedenému Protokolu v relevantnej časti podal žalobca v správnom konaní vyjadrenie sa zo dňa 14.07.2017, podľa obsahu ktorého berie vytknutý nedostatok na vedomie, pričom za účelom predchádzania vzniku vytýkaných nedostatkov v budúcnosti vydal usmernenie a napomenutie pre všetky zodpovedné osoby, v zmysle ktorého ich poučil o uvedených skutočnostiach, ako aj o povinnosti dodržiavať príslušné ustanovenia Zákonníka práce, najmä vo vzťahu k minimálnym mzdovým nárokom zamestnancov v nadväznosti na zaradenie do príslušného stupňa náročnosti, o ktorej skutočnosti touto cestou informuje v stanovenej lehote inšpektorát práce. Rovnako informuje inšpektorát práce žalobca o tom, že za účelom odstránenia nedostatku uvedeného v bode 1 Pracovnoprávne vzťahy odsek 4 Protokolu vydal pokyn Finančnému oddeleniu zamestnávateľa na doplatenie mzdy na úroveň minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti práce a s tým súvisiace splnenie odvodových povinností vo vzťahu ku kontrolovaným zamestnancom za kontrolované obdobie. O splnení tohto opatrenia bude bezodkladne inšpektorát informovať. Takéto vyjadrenie k Protokolu o výsledku inšpekcie zo dňa 14.07.2017 je súčasťou pripojeného administratívneho spisu. Z uvedeného jednoznačne a spoľahlivo vyplýva naplnenie podmienok pre rozhodnutie o samotnom uložení pokuty predstavované porušením verejnoprávnej povinnosti žalobcu podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce, čo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa náležite odôvodňuje. Rozpor postupu správnych orgánov s úpravou § 3 ods. 1, 4, 5, § 32 ods. 1 a § 34 Správneho poriadku, teda správny súd v tejto časti nevzhliadol. Rovnaké konštatovanie uvádza správny súd i vo vzťahu k postupu správnych orgánov pri výkone inšpekcie, ako o jej realizácii svedčí samotný Protokol zo dňa 07.07.2017. Najviac správny súd podotýka, že táto časť námietok žalobcu (tvrdenie o nezohľadnení všetkých okolností vykonanej inšpekcie) je nekonkrétna a v žalobcom vymedzenej všeobecnej podobe jej obsahu nemôže byť správnym súdom vyhodnotená pri zohľadnení vyššie uvedených záverov inak len ako nedôvodná. Obsah samotného Protokolu a následný postup správneho orgánu prvého stupňa po vyhotovení Protokolu, keď tento umožnil žalobcovi po prerokovaní Protokolu v lehote 8 dní od prerokovania Protokolu sa k tomuto vyjadriť, a ktorý priestor žalobca i využil, ako o tom svedčí jeho vyjadrenie uvedené vyššie, rovnako vylučujú záver o dôvodnosti námietky žalobcu týkajúcej sa postupu správneho orgánu pri výkone inšpekcie. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že správne orgány sa nezaoberali objektívnym naplnením účelu sankcie voči žalobcovi a sledovaním jednotlivých kritérií pre určenie výšky sankcie nie je ani táto námietka žalobcu hodnotená ako dôvodná. Pri tomto konštatovaní správny súd vychádza primárne z nesporne zisteného porušenia právnej povinnosti podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce žalobcom, v nadväznosti na ktoré bola žalobcovi sankcia uložená. Takto uložená sankcia žalobcovi predstavuje naplnenie účelu správneho trestania jednak vo všeobecnej rovine, teda naplnenie záruk spoločensky odôvodneného správneho trestania za správne delikty a ukladania sankcie pri dodržiavaní princípov zákonnosti, individualizácie a primeranosti sankcie. V pomeroch konkrétne prejednávanej veci, teda pri uložení pokuty žalobcovi vo výške 800,- Eur takto uložená sankcia nepochybne sleduje naplnenie ako výchovného, tak preventívneho pôsobenia na žalobcu, čo bolo podrobne odôvodnené v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa s rozvinutím, podľa ktorého pri preventívnej funkcii uloženej pokuty tento správny orgán vo vzťahu k pokute uloženej vo výške 800,- Eur vyhodnotenej ako postačujúcej zdôraznil, že takto uložená pokuta má silu odradiť účastníka konania od protiprávneho postupu, prípadne od zanedbania plnenia povinností. Vo vzťahu k represívnej funkcii pri uloženej pokute vo výške 800,- Eur správny orgán prvého stupňa zdôraznil, že takáto pokuta je citeľná v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Pokiaľ by sa jednalo o sankciu v zanedbateľnej výške, nie je predpoklad, aby sankcia naplnila svoj účel. Preto je pokuta vo výške 800,- Eur hodnotená ako primeraná i vo vzťahu k plneniu jej represívnej funkcie. Naplnenie jednotlivých funkcii pokuty vo výške 800,- Eur je vyvážené, bez uprednostnenia represívnej funkcie v zmysle námietky žalobcu. Na tieto závery správneho orgánu prvého stupňa stotožniac sa s nimi poukazuje i žalovaný, pričom doplnil poukaz na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 2Sž-oKs 56/2006, podľa ktorých musí mať pokuta silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. Pri takomto odôvodnení obsahu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného, ktoré tvoria jeden celok nie je možné spochybňovať naplnenie účelu uloženej sankcie - pokuty voči žalobcovi. Taktiež, ako je už správnym súdom uvedené nie je možné skonštatovať uprednostňovanie represívnej funkcie uloženej pokuty, pretože táto funkcia je v rovnováhe s ostatnými funkciami tejto sankcie, a to jej výchovnou i preventívnou funkciou. Samotná výška uloženej pokuty bola žalovaným ustálená po dôslednom vyhodnotení každého jednotlivého kritéria relevantného v prejednávanej veci v zmysle úpravy týchto kritérií podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, a to už v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. S týmto vyhodnotením sa žalovaný stotožnil a odkázal naň. Správny súd podotýka, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané po tom, ako žalovaný na základe včas podaného odvolania žalobcu v správnom konaní zrušil predchádzajúce rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa práve na základe nedostatkov odôvodnenia identifikovaných v rozhodnutí žalovaného zo dňa 23.01.2019 č.: PO/BEZ/2019/2278 O-664/2018, podľa odôvodnenia ktorého žalovaný po dôslednom preskúmaní pôvodného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa dospel s ohľadom na zistené skutočnosti a popísaný skutkový stav k záveru, podľa ktorého správny orgán prvého stupňa nedostatočne odôvodnil výšku uloženej sankcie, keďže táto časť rozhodnutia tak, ako bola koncipovaná nespĺňa požiadavku presvedčivosti. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazuje na kritériá, na ktoré má prihliadať pri výške ukladanej pokuty, avšak zistené údaje viažuce sa k týmto kritériám bližšie nešpecifikuje a tiež neuvádza, či viedli k zvýšeniu alebo zníženiu výšky uloženej pokuty, a teda či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Prvostupňový správny orgán podľa názoru žalovaného nedostatočne odôvodnil to, ako zhodnotil závažnosť nedostatku a jeho následkov (t.j. skutočnosť, akým spôsobom bol porušený zákon, charakter ohrozeného práva alebo chráneného záujmu, prípadne eventuálnu trvalosť a rozsah následku). Taktiež nie je zrejmé, akú váhu na účely sankcionovania zohrávajú ďalšie okolnosti vymedzené v § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce napríklad počet zamestnancov, v prípade ktorých bol porušený zákon a tiež vo vzťahu k počtu zamestnancov zamestnávaných v čase výkonu inšpekcie. Rovnako nie je zjavné ani to, aký dopad na postavenie účastníka má doba konania protiprávneho stavu a tiež skutočnosť, že sa nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku. Následne správny orgán prvého stupňa vo svojom novom rozhodnutí vo vzťahu k jednotlivým kritériám posudzovania výšky pokuty podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce uviedol podrobne konkrétne hodnotiace závery. Pri ukladaní pokuty a pri určovaní výšky pokuty prihliadol správny orgán prvého stupňa v súlade s ustanovením § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce na závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť ich následkov, v ktorej časti poukázal na skutočnosť porušenia úpravy § 120 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré hodnotí ako závažné. Splnenie predmetnej zákonnej povinnosti je dôležité z toho dôvodu, že výška mzdy zamestnanca závisí aj od stupňa náročnosti práce, ktorej výkon od zamestnanca zamestnávateľ vyžaduje. Priradenie príslušného stupňa náročnosti je spojené so zachovaním minimálnych mzdových nárokov zamestnancov, ktorým sa napĺňa článok 35 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má zamestnanec právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Správny súd v tejto časti zdôrazňuje prepojenie hodnotenia závažnosti zisteného porušenia povinností s následkami tohto porušenia predstavovanými potrebou zachovania mzdových nárokov zamestnancov, čím je daný záver správneho súdu o nedôvodnosti žalobnej námietky žalobcu v správnej žalobe, podľa ktorej sa žalovaný nevenoval vyhodnoteniu závažnosti následkov porušenia a v spojení s tým tiež nezdôvodnil východiská samotného uloženia pokuty, teda sa nevysporiadal s fakultatívnosťou, teda len možnosťou uloženia pokuty. Zároveň správny orgán prvého stupňa v tejto časti ako poľahčujúcu okolnosť pri rozhodovaní o výške pokuty zohľadnil skutočnosť, že účastník konania promptne odstránil zistený nedostatok, a to aj spätne, o čom informoval vo svojom vyjadrení k Protokolu zo14.07.2017. V nadväznosti na túto časť odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zdôrazňuje správny súd následné správne vyhodnotenie uvedeného odstránenia zisteného nedostatku v súvislosti s úpravou podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého za nesplnenie povinnosti odstrániť zistené nedostatky podľa nariaďovacej časti Protokolu z výkonu inšpekcie je možné uložiť pokuty od 300,- do 100.000,- Eur. Odstránenie nedostatkov je pri ukladaní pokuty spravidla zohľadňované ako poľahčujúca okolnosť pri rozhodovaní o výške pokuty a stalo sa tak i v prejednávanej veci. Je však potrebné z pohľadu správneho súdu zdôrazniť, že samotné odstránenie nedostatkov je vo svojej podstate naplnením resp. splnením nariaďovacej časti Protokolu. Nemá preto v zásade vplyv na rozhodnutie správneho orgánu o samotnom uložení resp. neuložení pokuty. Skutočnosť odstránenia zisteného nedostatku nie je dôvodom pre neuloženie pokuty, ale je splnením nariadenia inšpektora práce. Správny orgán prvého stupňa pri hodnotení závažnosti zisteného porušenia povinností a závažnosti ich následkov poukázal i na to, že v prejednávanej veci bez vykonanej inšpekcie by protiprávny stav u účastníka konania pretrvával naďalej a túto okolnosť vyhodnotil ako priťažujúcu pre určovanie výšky pokuty. Takýto postup správneho orgánu je súladný s úpravou podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, ktorá právna úprava, a to správny súd zdôrazňuje, obsahuje demonštratívny výpočet kritérií, ktoré majú byť zohľadnené pri určení výšky pokuty. Demonštratívnosť tejto úpravy znamená vytvorenie priestoru pre zohľadnenie ďalších okolností prejednávanej veci, či už ako priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností alebo všeobecne pozíciu žalobcu čo do výšky pokuty zlepšujúcich alebo zhoršujúcich. V nadväznosti na to nie je možné, aby správny súd súhlasil s argumentáciou žalobcu o umelom vytváraní okolnosti hodnotenej ako priťažujúcej, teda svedčiacej v neprospech žalobcu, spočívajúcej v zohľadnení skutočnosti, že pokiaľ by nedošlo ku zisteniu porušenia, tak stav porušenia by pretrvával tak, ako to namietal žalobca v správnej žalobe. Ďalej pri hodnotení kritérií podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce správny orgán prvého stupňa podľa písm. b) tohto ustanovenia zohľadňoval počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, kedy zohľadnil skutočnosť, že počas výkonu inšpekcie práce zamestnával žalobca 67 zamestnancov, pričom vychádza z názoru, že žalobcovi je potrebné uložiť pokutu v uvedenej výške, aby táto bola v jeho majetkovej sfére dostatočne citeľná pre naplnenie represívneho účelu pokuty. Kritérium rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa hodnotí ako irelevantné, pretože pokuta sa neukladá za porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a inšpekcia práce nebola na kontrolu týchto predpisov zameraná. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd podotýka , že niektoré z kritérií v demonštratívnom výpočte podľa úpravy § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce sa vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, majúcej v prejednávanej veci základ v jej hmotnoprávnej úprave podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce z povahy veci neuplatnia, ako tomu bolo práve pri kritériu rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa. Rovnako v nadväznosti na uvedené i kritérium podľa § 19 ods. 6 písm. c) Zákona o inšpekcii, teda počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a) prvého bodu, vyhodnotil správny orgán prvého stupňa opodstatnene ako irelevantné, pretože predmetná pokuta nebola uložená za porušenie povinnosti podľa zákona č. 82/2005 Z. z.. Vo vzťahu ku kritériu podľa § 19 ods. 6 písm. d) Zákona o inšpekcii práce, teda pokiaľ ide o skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku správny orgán prvého stupňa skonštatoval, že ako priťažujúcu okolnosť vyhodnotil skutočnosť, že zistený nedostatok sa týkal viacerých zamestnancov so zdôraznením, že ide minimálne o kontrolovanú vzorku zamestnancov, a teda sa nejedná o ojedinelý výskyt nedostatku. Vo vzťahu ku kritériu podľa § 19 ods. 6 písm. e) Zákona o inšpekcii práce, teda pokiaľ ide o opakované zistenie toho istého nedostatku zohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť, že sa nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku. Ako ďalšiu poľahčujúcu okolnosť pri rozhodovaní o výške správny orgán prvého stupňa zohľadnil spoluprácu účastníka konania počas výkonu inšpekcie práce a ako priťažujúcu okolnosť dobu trvania protiprávneho konania zahŕňajúcu časový úsek od uzatvorenia pracovných zmlúv až do výkonu inšpekcie. S uvedeným vyhodnotením kritérií pre určenie výšky pokuty sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí stotožnil a stotožňuje sa s ním v plnom rozsahu uvedenej argumentácie i správny súd. V nadväznosti na to, nie je možné skonštatovať, že by odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nebolo náležitým odôvodnením podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, pokiaľ ide o vyhodnotenie jednotlivých kritérií určenia výšky pokuty podľa zákonnej úpravy § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce. 14. Pokiaľ žalobca namietal absenciu odôvodnenia a vysporiadania sa s fakultatívnosťou uloženia pokuty, ktorá fakultatívnosť uloženia pokuty vyplýva z úpravy § 19 ods. 1 písm. a) oproti úprave obligatórneho uloženia pokuty podľa § 19 ods. 2 všetko Zákona o inšpekcii práce správny súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne a presne vyplýva zdôvodnenie samotného uloženia pokuty vo väzbe na závažnosť porušenia a podrobné odôvodnenie vyhodnotenia kritérií pre určenie výšky uloženej pokuty podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii tak, ako je to uvedené už v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, s ktorým sa žalovaný stotožnil. Pri závere správnych orgánov, podľa ktorého z dôvodov uvedených v odôvodnení ich rozhodnutiach tieto skonštatovali opodstatnenosť uloženia pokuty je zároveň odôvodnená absencia dôvodov pre jej neuloženie. Správny súd k tejto časti naviac podotýka, že úprava § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce neukladá správnemu orgánu odôvodňovať vo svojom rozhodnutí prípadné neuloženie pokuty, ale upravuje výlučne možnosť jej neuloženia, pre naplnenie ktorej možnosti neuloženia pokuty v prejednávanej veci podmienky splnené neboli práve z dôvodov uvedených v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov. Vo všeobecnej rovine na tomto mieste správny súd podotýka, že ani správny orgán a ani súd nie sú povinné pri odôvodnení naplnenia podmienok aplikácie konkrétneho právneho predpisu, ktorý komplexne rieši prejednávanú vec súčasne zdôvodňovať absenciu podmienok pre neaplikovanie inej právnej úpravy alebo iných právnych úprav. 15. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a teda rozpor napadnutého rozhodnutia s úpravou § 47 ods. 3 Správneho poriadku tým, že tvrdil absenciu uvedenia podkladov, z ktorých správny orgán vychádzal pri svojom rozhodnutí, absenciu vysvetlenia ako bola použitá správna úvaha pri aplikácii právneho predpisu a ako sa správny orgán vysporiadal s námietkami účastníkov a ich vyjadreniami, správny súd poukazuje na v tomto smere relevantnú skutočnosť zrušenia pôvodného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa v správnom konaní na základe odvolania sa žalobcu, ako účastníka správneho konania, kedy správny orgán prvého stupňa vo svojom novom rozhodnutí dôsledne naplnil uloženie odvolacieho správneho orgánu - žalovaného a náležite svoje nové rozhodnutie v relevantných častiach doplnil a rozvinul. Samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného tvorí s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa jeden celok a dáva odpoveď na všetky pre rozhodnutie relevantné skutkové a právne otázky a v tomto smere teda napĺňa i požiadavky vyplývajúce zo záverov žalobcom označeného rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžo/11/2013 zo dňa 27.02.2014. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, na ktoré napadnuté rozhodnutie žalovaného odkazuje vyplýva konkrétne vymedzenie podkladov rozhodnutia, ktoré sú identifikované ich enumeráciou, a to účastníkom predložené pracovné zmluvy uzatvorené so zamestnancami A. R., C. P., K. H. a J. F., ďalej účastníkom predložené doklady označené ako Náplň práce, z ktorých je zrejmý druh práce zamestnanca: operátor výroby, stupeň náročnosti práce prvý a charakteristika práce identifikovaná v bodoch 1. až 7.. Vo vzťahu k námietkam a vyjadreniam sa žalobcu v priebehu správneho konania súd poukazuje na konštatovanie správneho orgánu prvého stupňa uvedené na 4. strane jeho rozhodnutia, podľa ktorého dňa 12.02.2019 správny orgán vyhotovil Oznámenie o novom prejednaní veci, v ktorom uložil účastníkovi konania v lehote 8 dní odo dňa prevzatia rozhodnutia sa vyjadriť k podkladom pre vydanie rozhodnutia, pričom predmetné oznámenie splnomocnený zástupca účastníka prevzal dňa 14.02.2019 a k oznámeniu o novom prejednaní veci sa účastník konania v stanovenej lehote nevyjadril. Z uvedeného vyplýva zachovanie práv žalobcu, ako účastníka správneho konania na základe dostatočne vytvoreného procesného priestoru postupom správneho orgánu v zmysle uvedeného. Práve ustálenie výšky sankcie - pokuty po dôslednom vyhodnotení relevantných kritérií podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu pri aplikácii § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce tak, ako je toto podrobne zachytené v odôvodnení správneho orgánu prvého stupňa, na ktoré rozhodnutie žalovaného odkazuje. V tejto časti poukazuje správny súd na úpravu podľa § 27 ods. 2 SSP, v zmysle ktorej pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V pomeroch konania správneho súdu v tejto veci, ktorá bola vecou na základe žaloby - správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 194 SSP je citovaná právna úprava modifikovaná ustanovením § 195 písm. e) SSP, podľa ktorého správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak po e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. Správny súd konštatuje, že druh a výška uloženej sankcie - predmetnej pokuty nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy a uloženie konkrétnej výšky pokuty, a teda správna úvaha orgánu verejnej správy založená dôslednom vyhodnotením jednotlivých kritérií pre ustálenie konkrétnej výšky sankcie podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce tak, ako je toto vyhodnotenie podrobne zachytené už v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, na ktoré rozhodnutie žalovaného odkazuje, je v rozhodnutiach správnych orgánov podrobne odôvodnené spôsobom, ktorý napĺňa požiadavku úpravy § 47 ods. 3 Správneho poriadku a v nadväznosti na to, ani táto časť námietok žalobcu nie je hodnotená ako dôvodná. 16. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie výšky uloženej pokuty, ďalej že uložená sankcia nemá byť pomstou a musí byť spravodlivá, odôvodnená a primeraná, pričom ak v predmetnej veci bola limitovaná len hornou hranicou 33.000,- Eur je daný široký priestor pre správnu úvahu, ktorá však nemôže byť ľubovôľou správny, správny súd poukazuje na vyššie uvedené vyhodnotenie každého jednotlivého kritéria pre ustálenie výšky pokuty podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, ktorá právna úprava, a to správny súd zdôrazňuje, je dispozitívna, v nadväznosti na čo správne orgány okrem v tomto zákonnom ustanovení dispozitívne vymenovaných kritérií zohľadnili aj ďalšie priťažujúce a poľahčujúce okolnosti tak, ako je konkretizované vyššie. Zároveň v napadnutom rozhodnutí nechýba ani zdôvodnenie funkcie resp. účelu pokuty, a to jej preventívneho a výchovného účelu a takisto represívnej funkcie pokuty, vo vzájomnej rovnováhe týchto funkcií a pri zachovaní predpokladu naplnenia týchto funkcií, čo je taktiež už správnym súdom odôvodnené vyššie. Odôvodnenie konkrétnej výšky uloženej pokuty je teda v rozhodnutiach správnych orgánov komplexné a dôsledné a takéto zdôvodnenie výšky pokuty je súladné i so závermi žalobcom už v správnej žalobe označenou judikatúrou. Správny súd podotýka, že je potrebné zohľadniť pri posudzovaní odôvodnenia výšky uloženej pokuty celý obsah rozhodnutí správnych orgánov, ktoré uloženú výšku pokuty v sume 800,- Eur dostatočne a náležité zdôvodňujú. Osobitne už v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa je odôvodnené i zohľadnenie následkov porušenia vo väzbe na určovanie mzdových nárokov zamestnancov v závislosti od zaradenia zamestnancov do konkrétneho stupňa náročnosti podľa príslušnej právnej úpravy. Napadnuté rozhodnutie žalovaného sa tiež vysporiadava komplexne s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní v priebehu správneho konania. Správny súd uvádza, že úprava podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce ukladá správnemu orgánu zohľadniť najmä tu uvedené kritériá, pričom ich hodnotenie nemusí vyúsťovať do výslovného záveru o tom, či sa jedná o priťažujúcu alebo poľahčujúcu okolnosť, avšak z povahy jednotlivých kritérií a ich hodnotenia, pokiaľ ide o ich naplnenie resp. nenaplnenie je jednoznačné, či vedú ku zlepšeniu alebo ku zhoršeniu pozície žalobcu v smere ustálenia výšky uloženej pokuty. Vychádzajúc z uvedených zistení a záverov skonštatoval súd nedôvodnosť námietok žalobcu vymedzených v žalobných bodoch, a teda nedôvodnosť správnej žaloby ako celku, čo viedlo k jej zamietnutiu podľa § 190 SSP. 17. Súd posudzoval správnu žalobu v tejto veci i podľa úpravy § 195 písm. a) až e) SSP, pričom konštatuje, že nevzhliadol dôvody pre aplikáciu tejto právnej úpravy a zrušenie rozhodnutí správnych orgánov na základe jej aplikácie. Osobitne však vo vzťahu k úprave § 195 písm. b) SSP konštatuje s poukazom na úpravu § 19 ods. 4 Zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a pri zohľadnení skutočnosti prerokovania Protokolu dňa 07.07.2017 so žalobcom, ďalej pri zohľadnení momentu uzatvorenia pracovných zmlúv s označenými zamestnancami žalobcu dňa 18.10.2016 a 01.10.2016 a pri zohľadnení momentu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa dňa 14.03.2019 o uložení pokuty žalobcovi, absenciu dôvodu pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, na základe aplikácie § 195 písm. b) SSP. 18. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 19. O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté na základe aplikácie úpravy § 167 ods. 1 SSP aplikovanej a contrario. Žalobca v konaní nebol úspešný, pretože správna žaloba bola zamietnutá, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému na základe aplikácie § 168 SSP, hoci bol v konaní úspešný, pretože neboli splnené podmienky pre aplikáciu tejto právnej úpravy, nebola preukázaná výnimočnosť situácie. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.