Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/39/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114226329 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114226329.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: FV BREZNO 1 s.r.o., so sídlom Lazovná 53, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 597 171, zastúpeného zástupcom: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA SLIVKA & LEČKOVÁ s.r.o., so sídlom Turčianska 16, 821 09 Bratislava, IČO: 35 913 754, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s. (predchádzajúce obchodné meno Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpenému zástupcom: AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 800 589, v konaní o zaplatenie 1.738,49 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/171/2014-382 zo dňa 15. decembra 2017 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.738,49 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 25.03.2017 až do zaplatenia v spojení so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/171/2014-382 zo dňa 15. decembra 2017 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.738,49 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 25.03.2017 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v spojení s výrokom, podľa ktorého žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, p o t v r d z u j e . Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.738,49 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 25.03.2017 až do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 22.04.2014 do 24.03.2017 bola žaloba zamietnutá. Samostatným výrokom žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1.738,49 Eur s príslušenstvom na tom základe, že žalobca je výrobcom elektriny a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny zo slnečnej energie s inštalovaným výkonom 1MW, ktoré sa nachádza v k.ú. G., pričom žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a to napriek tomu, že žalobca s ním nemá uzavretú zmluvu o prístupe. Platby bez platne uzavretej zmluvy podľa žalobcu sú s poukazom na nález Ústavného súdu SR protiústavné, a tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. 2. Okresný súd mal za zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny zo slnečnej energie nachádzajúcom sa v k.ú. G. na pozemku parc. KNC č. 6786/3,5,14 a 6787/9. Tieto skutočnosti neboli sporné, pričom uvedené vyplývalo aj z rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „URSO“) zo dňa 17.10.2013, č. 0677/2014/E-OZ (č.l. 64 spisu). Bolo preukázané, že žalovaný vystavil žalobcovi dňa 03.04.2014 faktúru na sumu 1.738,49 Eur za prístup do distribučnej sústavy za obdobie 01/2014, ktorú žalobca riadne uhradil, čo medzi stranami sporu sporné nebolo. Žalobca v súvislosti so svojim žalobným nárokom poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy napriek tomu, že žalobca s ním nemal uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ako aj, že žalovaný od žalobcu požadoval platby za služby, ktoré si nikdy u neho neobjednal a ktoré mu neboli ani poskytnuté. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016, podľa ktorého, ak výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, takémuto výrobcovi nevzniká povinnosť uhrádzať tzv. G-komponent. Žalovaný preto nebol oprávnený fakturovať platby za prístup do distribučnej sústavy nezazmluvneným výrobcom elektriny a ani žalobcovi, keďže žalobca nemal uzavretú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. 3. Okresný súd poukázal na konanie pred Ústavným súdom SR Nález I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, podľa ktorého bolo rozhodnuté, že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná, keďže podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a URSO nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Predmetné rozhodnutie bolo dňa 21.7.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené“. Pokiaľ potom časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, podľa odseku 21.7 predmetného nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, „povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. V odseku 21.5 tohto nálezu jednoznačne ÚS SR uvádza, že bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektrickej energie nie je možné tento poplatok uplatňovať a žiadať, pričom ide o zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý stanovuje povinné obsahové náležitosti, bez ktorých táto zmluva uzatvorená nemôže byť. Nemôže ju nahrádzať žiadna zmluva o prístupe, ani iná zmluva, ktorá sa povinne uzatvára. Ústavný súd sa vyjadril o tejto zmluve, o konkrétnom zmluvnom type, ktorý upravuje zákon o energetike v § 26 ods. 5. Ústavný súd SR sa vyjadril jednoznačne, že pokiaľ táto zmluva medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektrickej energie uzatvorená nie je, čo v danom prípade nie je, tak nie je možné uplatňovať túto platbu, resp. ju žiadať a z tohto dôvodu sa bez pochýb jedná o bezdôvodné obohatenie. Rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo len to, že kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, tak nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup. 4. Okresný súd v ďalšej časti svojho odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne, t.j. ex tunc aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti URSO vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný. Pokiaľ išlo o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, okresný súd poukázal na to, že je potrebné vychádzať zo zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo tak, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc“. Okresný súd skonštatoval, že bolo nepochybné to, že žalobca platby za prístup uhrádzal, pričom nemal uzavretú zmluvu o prístupe so žalovaným a po celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovení vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd nemal spochybnené vyúčtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaným za obdobie od januára 2014, ani to, že faktúra bola uhradená. Na posúdenie žalobcovho nároku okresný súd odkázal na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. 5. Okresný súd konštatoval, že žalobca je výrobca elektriny, ktorú dodáva do distribučnej sústavy žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby takúto elektrinu mohol dodať, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený, ktoré pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzavrie výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Za pripojenie do distribučnej sústavy a na zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca platí jednorazový poplatok, ide o tzv. pripojovací poplatok. Okresný súd zistil, že sporové strany uzavreli Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy dňa 14.08.2014 spolu s prílohami, podľa ktorej žalovaný sa zaviazal pripojiť zariadenie odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Okresný súd však súčasne poukázal na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zo zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy nemožno subsumovať pod zmluvu o pripojení. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na Zákon o energetike č. 251/2012 Z.z., § 26 ods. 3 a ods. 5, v ktorých je obsiahnutá samostatná definícia zmluvy o pripojení, podľa ktorej sa prevádzkovateľ zaväzuje zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a pripojiť zariadenie na výrobu, odber a distribúciu elektriny a definícia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, podľa ktorej prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku zvýrazňoval rozdielnosť zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a zmluvy o pripojení. Zmluva o prístupe podľa záveru okresného súdu nemôže byť nahradená zmluvami inými a má tri povinné obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., a to 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej inej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný, a to ani v písomnej a ani v ústnej forme. Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 Z.z. je v rozpore v časti: „a to aj v prípade, ak takýto výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil, že na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods. 5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzavretá nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať. Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Okresný súd uviedol, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, pričom Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takúto zmluvu uzavretú nemal, ktorá zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré neboli v žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou uzatvorené. 6. Okresný súd poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že žiadnu distribúciu elektriny nevykonáva a nijakým spôsobom distribučnú sústavu nevyužíva, a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebuje. Výrobca elektriny z OZE elektrinu vyrobí a odovzdá prevádzkovateľovi distribučnej sústavy pred vstupom do jeho distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú podporu, preto výrobcom elektriny z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. Okresný súd poukázal okrem vyjadrení žalobcu aj na vyjadrenia žalovaného, ktorý trval na tom, že prístup bol žalobcovi poskytnutý a žalobca ho aj potreboval a aj využíval, na preukázanie čoho predložil schému, graf a technicko-odbornú analýzu, dokonca navrhol znalecké dokazovanie na preukázanie, že služba spočívajúca v zabezpečení prístupu a možnosti užívať sústavu, je pre žalobcu poskytovaná. Okresný súd zvýraznil, že zmluva o prístupe, jej uzavretie nebolo preukázané. Pokiaľ išlo o maximálne rezervovanú kapacitu, tak táto bola podstatnou náležitosťou zmluvy o pripojení, čo vyplýva zo zákonnej definície zmluvy o pripojení, v ktorej daná hodnota musí byť uvedená, avšak netýka sa zmluvy o prístupe. Žalobca poprel akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe s tým, že prístup ani nikdy nevyužíval a nemal ani žiadny prístup. Platba za prístup bola nutná z dôvodu vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd opätovne poukázal na Zmluvu o pripojení zo dňa 14.08.2014, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D (č.l. 265 spisu). Predmetom zmluvy o pripojení bolo výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup bolo možné dohodnúť len v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd poukázal na predchádzajúcu právnu úpravu, a to predchádzajúci zákon o energetike, v zmysle ktorého k pripojeniu síce dochádzalo na základe zmluvy o prístupe a pripojení, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným, obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy. 7. Okresný súd k viacerým predloženým zmluvám uviedol, že tieto neriešia vzťah sporných strán. Pokiaľ išlo o zmluvu o distribúcii elektriny, či rámcovú distribučnú zmluvu, či zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny medzi žalobcom a SSE, a.s., tieto sa týkali výlučne zmluvného vzťahu medzi inými zmluvnými stranami a súčasne nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež za zmluvu o prístupe nebolo možné považovať ani zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu SR jednoznačne stanovovala uzavretie zmluvy o prístupe, avšak okresný súd nemal preukázané jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy súčasne neboli zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd poukázal na to, že keby aj bola uzavretá zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzavrieť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Pokiaľ žalovaný predložil nákres - schému na preukázanie, že skutočne žalobca mal prístup, za ktorý by mal platiť poplatok, ako aj grafy, tak tieto doklady nepovažoval okresný súd za hodnoverný dôkaz, pretože išlo o schému a grafy vyhotovené žalovaným bez akéhokoľvek preukázania tvrdených skutočností, či odbornosti vyhotovenia danej schémy, grafov, pričom išlo o veľmi zjednodušenú schému, ktorá bola čiastočne zavádzajúca, ak pripojenie do distribúcie je aj pri dodávke, pri dodávaní do prenosnej sústavy. Zmluva o prístupe a distribúcii, ktorú mal uzavretú žalobca so SSE, a.s., neriešila zmluvný vzťah so žalovaným, na základe ktorého by žalovaný bol oprávnený požadovať poplatok za prístup od žalobcu. Pokiaľ žalobca za rezervovanú kapacitu platil, bola to iná platba, teda za elektrinu, ktorá prichádza do zariadenia, nie za elektrinu, ktorú dodáva. Okresný súd uviedol, že nemal preukázané tvrdenia žalovaného. Nebolo preukázané poskytnutie prístupu žalovaným a jeho využitie žalobcom, a to prístup do distribučnej sústavy. Ak žalovaný účtoval platbu za prístup, tak došlo k tomu bez právneho či zmluvného základu. Okresný súd po právnej stránke bol povinný vyhodnotiť, či existoval právny základ pre účtovanie platby za prístup a takým právnym základom aj podľa zákona o energetike a zákonnej definície prístupu a tak isto aj podľa Ústavného súdu SR je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, ktorú zmluvu tohto druhu žalovaný nepredložil, jej vznik nepreukázal, preto takáto zmluva neexistovala. Ak mal žalobca zabezpečenú rezervovanú kapacitu, bolo to v zmysle zmluvy o pripojení. Tieto zmluvy síce navzájom úzko súvisia, ale každej predmet je iný a nemožno ho spájať a tvrdiť, že pri zmluve o pripojení ide o zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. 8. Okresný súd mal za to, že zo špecifikácie predmetu zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva, že nejde o zmluvu o prístupe. Nebolo preukázané uzavretie zmluvy o prístupe, ktorá je špecifickou zmluvou a ktorá musí spĺňať náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z.. Neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by vyžadovalo pre dodávku elektriny s právom na podporu uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Okresný súd zvýraznil tvrdenia žalobcu, ktorý uviedol, že distribučnú sústavu nevyužíva a miestom odovzdania elektriny je miesto pripojenia a jeho jediným odberateľom môže byť iba žalovaný. Z tohto preto ani nemal dôvod, prečo by žalobca takúto zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so žalovaným uzatváral. Ak vykonal žalobca platby žalovanému bez uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, tak podľa aj nálezu Ústavného súdu SR išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Okresný súd tento stav posúdil ako stav bezdôvodného obohatenia, ktoré je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi, ak zmluva o prístupe nebola uzavretá, tak žalobca nebol povinný platiť a jeho povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia alebo vyhlášky, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Okresný súd ďalej poukázal na tvrdenia, že v zmysle § 3 ods. 2 vyhlášky č. 24/2013 Z.z. platba za prístup do sústavy zahŕňa platbu za rezervovanú kapacitu a je súčasťou platby za prenos elektriny alebo distribúciu elektriny, teda je súčasťou platby za distribúciu elektriny. 9. Okresný súd zhrnul, že predmetom sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Analýza nepreukázala existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity bolo pre danú vec irelevantné, pretože podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia Ústavného súdu SR, irelevantné. Výklad žalovaného, podľa názoru okresného súdu, by mal za následok to, že URSO môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivosti a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Okresný súd nezistil dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý by poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Výsledky vykonaného dokazovania, ako aj právne posúdenie, vyústilo do jednoznačného záveru prijatého súdom prvej inštancie o potrebe odlišovať zmluvu o pripojení a zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Okresný súd mal preukázané iba uzavretie zmluvy o pripojení, nie však uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Podľa vyhlášky č. 221/2013 Z.z., URSO zaviedol platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala od 01.01.2014, avšak išlo o platbu za prístup, ktorá bola možná len na základe zmluvného záväzkového vzťahu. Okresný súd za aplikácie ust. § 34, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 266 ods. 1, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nemal ani preukázané to, že by žalobca prejavil vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe. Zo žiadneho dôkazu vykonaného pred okresným súdom nevyplynulo uzavretie zmluvy o prístupe ani v ústnej forme. Okresný súd preto uzavrel, že medzi stranami sporu nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplynul len predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Ak strany uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená rezervovaná kapacita, uvedené nebolo možné považovať za dojednanie aj prístupu. Ústavný súd SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak iba v prípade, ak je uzavretá zmluva o prístupe. Zmluva o prístupe v danej sporovej veci, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy, medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá. Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil účinky svojho rozhodnutia ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu SR, pričom prednosť má princíp ústavnosti. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zdôvodnil rozlíšenie pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia a uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. Nebol preukázaný žiaden prejav vôle uzavrieť zmluvu o prístupe zo strany žalobcu. Nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, pretože bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiaden prejav vôle zo strany žalobcu takúto zmluvu uzavrieť. Ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný, a preto fakturované platby v spojitosti s rozhodnutím Ústavného súdu SR boli nedôvodné a je povinnosťou žalovaného takéto uhradené platby zo strany žalobcu vrátiť. Vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-239/07 okresný súd uviedol, že jeho konštatovania nemajú vplyv na vyslovený názor okresného súdu, pretože nerieši spornú otázku tohto konania a rozhodnutie okresného súdu nie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora. 10. K výsledkom dokazovania okresný súd poukázal na ust. § 191 CSP. Okresný súd zdôraznil, že nemal preukázaný prístup, za ktorý bola žalobcovi vystavená faktúra, ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Nebolo sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. Avšak bolo nesporné, že nejde o prístup do distribučnej sústavy tak, ako to vyplýva z platnej právnej úpravy, nie je ani žiadny zmluvný vzťah medzi stranami ohľadom prístupu do distribučnej sústavy. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca bol povinný platiť platbu za prístup v pozícii odberateľa, okresný súd poukázal na nepochybnú skutočnosť, že žalobca vystupuje v pozícii výrobcu a žalovaný ničím nepreukázal, že žalobca je povinný platiť za prístup v pozícii odberateľa. Ide predsa o prístup do distribučnej sústavy, ktorý nemožno zamieňať s iným prístupom, pričom je nepochybné, že faktúra bola vystavená žalobcovi za prístup do distribučnej sústavy ako výrobcovi. Okresný súd preto po vykonanom dokazovaní a právnom zhodnotení, považoval nárok žalobcu na vrátenie plnenia vo výške 1.738,49 Eur za dôvodný. 11. Žalobca požadoval aj úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 22.04.2014. Okresný súd poukázal na ust. § 369 Obchodného zákonníka, § 1 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.. Z dôvodu, že v danej veci šlo o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikovali zo strany okresného súdu ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak na úroky z omeškania boli aplikované ustanovenia Obchodného zákonníka. Ak išlo o vzťah medzi podnikateľmi, bolo neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. Okresný súd pri výške úrokov z omeškania postupoval podľa Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., z čoho úroková sadzba v rozhodnom období bola vo výške uvedenej vo výrokovej časti rozhodnutia okresného súdu. Okresný súd nemal preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie dlžnej úhrady osobitnou výzvou, avšak podľa ustálenej súdnej praxe túto výzvu nahrádza žaloba. Žalovaný ako dlžník sa dostal do omeškania nasledujúci deň po doručení žaloby. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 24.03.2017, pričom žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom 25.03.2017. Z tohto dôvodu okresný súd za uplatnené obdobie do 24.03.2017, t.j. od 22.04.2014 do 24.03.2017, úroky z omeškania nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania, okresný súd uplatnenú výšku priznal, pretože išlo o výšku stanovenú osobitným predpisom. Výšku úrokovej sadzby okresný súd nedokazoval, pretože podľa CSP mal o nej vedomosť z inej sporovej agendy. 12. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd aplikoval ust. § 255 CSP, Čl. 4 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. Napriek tomu, že v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 22.04.2014 do 24.03.2017 bola žaloba zamietnutá, posúdil okresný súd v tejto časti neúspech žalobcu za nepatrný. Preto v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s Čl. 4 CSP rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%. Mal za to, že za takýchto okolností je vhodné a spravodlivé aplikovať Čl. 4 CSP, preto pre nepatrný úspech žalovaného, či nepatrný neúspech žalobcu v časti príslušenstva, a to za relatívne krátke obdobie, nebol podľa názoru okresného súdu dôvod pomerne rozdeľovať trovy. V zmysle § 262 CSP o výške náhrady trov rozhodne okresný súd až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí na základe samostatného uznesenia. 13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to voči výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.738,49 Eur spolu s príslušenstvom v spojení so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania v podaní zo dňa 08.01.2018 z dôvodov podľa ust. § 365 ods.1 písm. d), e), f), h) CSP. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať trovy súdneho konania. Žalovaný zvýraznil, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike. Okresný súd však posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práva a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Okresný súd mal pri skúmaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy vychádzať zo zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a nie z neskoršieho zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Aj podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ust. § 2 písm. a) bod 23.2, § 21 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 1 písm. d), § 27 ods. 1, § 28 ods. 1 písm. a), § 29 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Z týchto zákonných ustanovení vyplýva povinnosť výrobcu uzavrieť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Prístup do distribučnej sústavy sa spája s kapacitou sústavy, keď zakotvuje oprávnenie žalovaného odmietnuť prístup do sústavy z dôvodu nedostatku kapacity sústavy. Odberateľom elektriny je osoba, ktorá odoberá elektrinu z distribučnej sústavy žalovaného a výrobca je osoba, ktorá elektrinu do distribučnej sústavy dodáva. Okresný súd počas prejednávania sporu vôbec nerozlišoval túto právnu a vecne preukázanú skutočnosť, teda postavenie žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu. Rozdielnosť práv a povinností odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd okrem toho, že na platnú zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom a žalovaným neaplikoval zákon č. 656/2004 Z.z. platný v čase uzavretia tejto zmluvy, ignoroval aj súčasne platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a distribúciu elektriny a pri výrobcovi je právo na prístup do sústavy. Práve zohľadnenie tejto zásadnej rozdielnosti postavenia žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu v predmetnom spore nebolo okresným súdom vykonané a posúdené dostatočne. Tento rozdiel vôbec nezobral okresný súd do úvahy a vyhodnotil ho v rozpore so zákonom č. 656/2004 Z.z. a tiež s platným a účinným zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike. Ak okresný súd nerozlišoval v konaní právne postavenie žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny, tak potom vyvodil nesprávne tvrdenie, že prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pretože takéto tvrdenie je v rozpore s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. V zmysle príslušných ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, pripojením sa rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity v sústave a fyzické pripojenie, prístupom sa rozumie právo účastníka trhu využívať poskytnutú kapacitu v sústave. 14. Žalobca a žalovaný mali medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, čo žalovaný vyvodzuje zo zmluvy o pripojení, prílohy č. 1, kde sa stanovila maximálna rezervovaná kapacita pre výrobné zariadenie žalobcu, teda kapacita, v rozsahu ktorej je žalobca oprávnený dodávať elektrinu do distribučnej sústavy SSE-D, čím dochádza k využívaniu kapacity distribučnej sústavy. Žalovaný teda posúdil pripojenie a prístup do sústavy budúcim výrobcom ako možný, pričom v rozsahu dohodnutej maximálnej rezervovanej kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy. Tým, že zmluva o pripojení definuje zmluvné strany a práva a povinnosti týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, bolo možné konštatovať, že zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, a teda zmluva o pripojení v sebe subsumuje aj zmluvu o prístupe. To, že v zmluve o pripojení je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup žalobcu do sústavy žalovaného, je v súlade s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení. Správnosť nazerania na problematiku prístupu do distribučnej sústavy je možné odvodiť aj zo záverov Súdneho dvora EÚ, ktorý vo veci C-239/07, bod 40 rozsudku poskytol výklad pojmu „prístup do sústavy“ nasledovne: „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby“. To, že žalobca dodáva elektrickú energiu do distribučnej sústavy, nie je medzi stranami sporné. Žalobca a žalovaný podľa názoru žalovaného majú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a zo strany žalobcu jednoznačne dochádza k využívaniu pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom obohatení. Tvrdenia žalobcu nemajú oporu ani v zákone č. 656/2004 Z.z. o energetike. 15. Žalovaný ďalej poukázal na závery okresného súdu v odseku 45., v odseku 34., v odseku 42., v odseku 52., napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR jasne povedal, že prístup predstavuje právo „vpúšťať“ elektrickú energiu do distribučnej sústavy, pričom upresňuje účel tohto „vpúšťania“. V tomto smere ÚS SR nehovorí, že právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy elektrinu vyrobenú výrobcom je priamo spojené s dohodou o tom, že vyrobená elektrina má byť týmto výrobcom aj priamo distribuovaná (prepravovaná) do stanoveného miesta. ÚS SR len logicky konštatuje, že pokiaľ na jednej strane výrobca elektrickej energie „vpúšťa“ elektrinu do distribučnej sústavy (a teda má prístup do distribučnej sústavy), tak na druhej strane musí túto elektrinu niekto odoberať, inak by prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemohol zabezpečiť bezpečnosť distribučnej sústavy. Zmluva o pripojení stanovuje, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je okrem iného aj príloha č. 1 - špecifikácia odberného miesta, špecifikácia odovzdávacieho miesta, doba realizácie. Zmluva o pripojení je podpísaná tak žalobcom ako aj žalovaným, a preto predstavuje ich vôľu upraviť si vzájomné vzťahy zadefinovaným spôsobom. Obe zmluvné strany, t.j. tak žalobca ako aj žalovaný prejavili vôľu vo výške maximálnej rezervovanej kapacity stanovenej v prílohe č. 1. Žalobca je tým subjektom, ktorý SSE-D žiadal o pridelenie kapacity v distribučnej sústave v ním stanovenom rozsahu. SSE-D následne iba vyhodnotila, či distribučná sústava disponuje dostatočnou kapacitou a v kladnom prípade žiadosti žalobcu vyhovela. Zo strany žalobcu reálne dochádza k využívaniu dohodnutej maximálnej rezervovanej kapacity. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu, že nebola predložená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný k týmto odsekom uviedol, že tvrdenia okresného súdu vyplývajú z nepochopenia princípu fungovania trhu s elektrinou a okresný súd len prebral argumentáciu žalobcu. Prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny sa poskytuje od prevádzkovateľa distribučnej sústavy, t.j. od žalovaného odberateľom spravidla prostredníctvom dodávateľa, ktorý uzavrie s prevádzkovateľom distribučnej sústavy rámcovú distribučnú zmluvu a na jej základe uzavrie zmluvu o združenej dodávke elektriny, ktorou sa dodávateľ zaväzuje zabezpečiť pre odberateľa distribúciu elektriny a s tým súvisiace služby. Ak žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy s dodávateľom, a to spoločnosťou SSE, a.s. uzavrel rámcovú distribučnú zmluvu, podľa ktorej zabezpečuje prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny, tak zákonite žalovaný poskytuje prístup a distribúciu pre všetky odberné miesta odberateľov elektriny, ktoré majú s dodávateľom uzavretú zmluvu o združenej dodávke a zároveň majú tieto odberné miesta uzatvorenú platnú zmluvu o pripojení so žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pre preukázanie tejto skutočnosti žalovaný predložil ako dôkaz rámcovú distribučnú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a dodávateľom SSE, a.s. a zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny, t.j. zmluvu o združenej dodávke elektriny uzatvorenú medzi dodávateľom SSE, a.s. a žalobcom. Každý dodávateľ musí mať uzavretú tzv. rámcovú distribučnú zmluvu, prostredníctvom ktorej sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy SSE-D zaväzuje dodávateľovi zabezpečiť prístup a distribúciu elektriny pre všetkých odberateľov, s ktorými má dodávateľ uzavretú zmluvu o združenej dodávke a za tieto služby vystavuje dodávateľovi faktúry. Za týmto účelom predložila SSE-D okresnému súdu zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny uzavretú medzi žalobcom a vybraným dodávateľom, kde je uvedený záväzok dodávateľa poskytnúť pre žalobcu ako odberateľa prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Dodávateľ však uvedené služby poskytuje žalobcovi prostredníctvom prevádzkovateľa distribučnej sústavy SSE-D, o čom svedčia aj rámcové distribučné zmluvy predložené okresnému súdu. Bolo zrejmé, že práve SSE-D je subjektom poskytujúcim prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre žalobcu, pričom na uvedené skutočnosti okresný súd v rozhodnutí vôbec neprihliadal. Žalobca v právnych vzťahoch, ktoré popísal žalovaný, vystupuje v postavení odberateľa a nie v postavení výrobcu elektriny. Žalovaný poukázal na to, že je to práve žalobca, kto SSE-D v rámci procesu pripojenia požiada o zabezpečenie maximálnej rezervovanej kapacity v distribučnej sústave, pričom sám uvedie aj požadovaný rozsah tejto maximálnej rezervovanej kapacity. Nemožno sa preto stotožniť so záverom okresného súdu, že maximálna rezervovaná kapacita uvedená v zmluve o pripojení je stanovená jednostranne zo strany žalovaného. Okresný súd pripustil, že žalovaný poskytol žalobcovi rezervovanú kapacitu, avšak túto mal podľa okresného súdu žalovaný poskytovať na základe zmluvy o pripojení. Tento záver okresného súdu však nekorešponduje s legislatívou. Žalobca uzavrel jednotlivé zmluvy a prejavil záujem dodávať elektrinu a využívať prístup do distribučnej sústavy, tak bola zo strany SSE-D žalobcovi poskytnutá dohodnutá kapacita v distribučnej sústave. Ak okresný súd pripustil, že žalovaný poskytol žalobcovi kapacitu v distribučnej sústave, tak bolo nevyhnutné túto skutočnosť spájať práve s využívaním prístupu do distribučnej sústavy a nie s pripojením do distribučnej sústavy. S touto skutočnosťou sa však okresný súd dostatočne nevysporiadal. 16. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že všetky zmluvy, ktoré predložil preukazujú pripojenie do distribučnej sústavy, prístup k distribučnej sústave a distribúciu elektriny. Žalovaný zvýraznil, že pre objektívne posúdenie predmetu sporu je potrebné sa zaoberať všetkými právnymi vzťahmi, ktoré medzi žalobcom a žalovaným vznikli. 17. Z technicko-odborného posúdenia, ktoré bolo predložené v konaní pred okresným súdom vyplýva, že výrobca elektrickej energie fakticky pripojený do distribučného systému (má do nej prístup), vždy využíva distribučnú sústavu. Z technicko-odborného posúdenia vyplýva, že pri dodávke elektrickej energie do distribučnej sústavy je táto sústava využívaná, pričom ďalej sa uvádza, že kapacita sústavy je fakticky využívaná, aj keď daným prvkom nepreteká v daný okamih energia vyrobená príslušným zdrojom. Žalobca v postavení výrobcu má zabezpečený faktický prístup do distribučnej sústavy a tento prístup aj využíva. Fakticky medzi žalobcom a žalovaným nesporne dochádza k využívaniu distribučnej kapacity tým, že žalobca dodáva do distribučnej sústavy vyrobenú elektrinu, a tým dochádza k využívaniu distribučnej sústavy žalobcom. Úvaha okresného súdu je založená práve na skutočnosti, že žalobca distribučnú sústavu nevyužíva a prístup z tohto dôvodu nepotrebuje. Technické posúdenie a technicko- odborné posúdenie jednoznačne dokazujú to, že uvedené konštatovanie nebolo pravdivé. Nemôže byť preto irelevantný dôkaz technicko-odborného posúdenia. Predložené technicko-odborné posúdenie je možné považovať za plnohodnotný dôkaz a je možné z neho vychádzať pri zodpovedaní na položenú právnu otázku, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca reálne využíva distribučnú sústavu žalovaného na to, aby mohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť - výrobu elektriny, preto nemôže na strane žalovaného nastať bezdôvodné obohatenie tým, že žalobcovi využívanie svojej distribučnej sústavy umožňuje. 18. K nálezu Ústavného súdu SR žalovaný uviedol, že tento sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevyjadril k otázke zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v kontexte zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a rovnako neposudzoval a nevyjadril sa ani k otázke podstatných náležitostí takejto zmluvy v zmysle tohto zákona a ani sa nevyjadril k otázke formy takejto zmluvy v zmysle uvedeného zákona. Okresný súd aplikoval nesprávnu právnu normu, a to zákon č. 251/2012 Z.z. a z titulu tejto nesprávnej aplikácie si potom okresný súd osvojil závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze, v dôsledku čoho potom okresný súd opomenul skutočnosť, že v čase uzatvárania zmluvy o pripojení bolo povinnosťou výrobcu elektriny a nie fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny, tak ako to uviedol okresný súd, uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Išlo podľa zákona č. 656/2004 Z.z. o opačnú situáciu, než z ktorej vychádzal Ústavný súd SR, ako aj Okresný súd Žilina. Závery okresného súdu nemajú oporu v právnej úprave účinnej v čase uzavretia zmluvy o pripojení. K účinkom nálezu Ústavného súdu SR žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR vo všeobecnej rovine opakovane judikoval, že nálezy Ústavného súdu SR vo veci nesúladu právnych predpisov majú účinky ex nunc (PL. ÚS 13/98, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 4/09, PL. ÚS 17/08). Žalobca v danej veci riadne platil za prístup do distribučnej sústavy, a to na základe príslušných rozhodnutí URSO. Tieto rozhodnutia naďalej platia. Žalobca nebol v situácii, v ktorej by od neho v súdnom, či exekučnom konaní vymáhal prevádzkovateľ distribučnej sústavy platbu za prístup do distribučnej sústavy. Na žalobcu by dopadlo zjednocujúce stanovisko senátu Ústavného súdu SR len vtedy, ak by si od neho prevádzkovateľ distribučnej sústavy vymáhal platby za prístup do distribučnej sústavy na základe rozhodnutí URSO, vydaných na základe neúčinného ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Žalobca, podľa názoru žalovaného, nemôže argumentovať zjednocujúcim stanoviskom, keďže toto stanovisko dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu. Nejestvuje výslovné rozhodnutie Ústavného súdu SR k účinkom nálezov vydaných vo veciach nesúladu právnych predpisov, ktoré by dopadali na uzavreté právne vzťahy. Nakoľko takúto situáciu nerieši ani zákon, a to ust. § 41b Zákona o Ústavnom súde SR, tak je zrejmé, že v tejto situácii sa aplikuje zásada ex nunc účinkov nálezov ústavného súdu. Tento pohľad má pritom opodstatnenie aj s ohľadom na princíp zákazu retroaktivity právnych noriem, ako aj na požiadavku, aby ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nebol v tejto dôvere k nemu sklamaný (PL. ÚS 36/95). Zjednocujúce stanovisko sa týkalo len tých všetkých konaní, ktoré boli vedené zo strany zdravotných poisťovní voči dlžníkom a netýka sa všetkých civilných konaní, pretože by zaviedlo princíp retroaktivity, ktorý je neprípustný. To, že rozhodnutia Ústavného súdu SR pôsobia vždy ex nunc, vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 4/09, PL. ÚS 17/08, ktoré žalovaný v konaní predložil ako dôkaz. Rozhodnutia, na ktoré poukázal žalovaný, sú rozhodnutiami Ústavného súdu SR, ktoré časovo nasledujú po zjednocujúcom stanovisku a ktoré jednoznačne uvádzajú, že účinky rozhodnutí sú ex nunc. Žalovaný z týchto záverov žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že bude žaloba zamietnutá. 19. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril. 20. Po predložení veci okresným súdom zo dňa 1.3.2018 na rozhodnutie o podanom odvolaní žalovaného Krajskému súdu v Žiline, zástupca žalovaného doručil krajskému súdu dňa 17.7.2018 písomné podanie (č.l. 433 - 441 spisu) spolu so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu. 21. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 2.8.2018, bolo podanie zástupcu žalovaného doručené krajskému súdu dňa 17.7.2018 spolu so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu doručené na vedomie zástupcovi žalobcu. 22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 23. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/39/2018-454 zo dňa 12.09.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia dňa 18.09.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, s oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronicky zástupcovi žalovaného na e-mail: [email protected]., na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 24. Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalovaného vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa § 383 CSP, keďže neboli zistené dôvody pre zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom ani pre doplnenie dokazovania. Okresný súd na posúdenie žalobcovho nároku v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie. Dodáva odvolací súd, že rozsudok okresného súdu posudzoval len v rozsahu a z tých odvolacích dôvodov, ktoré boli vyjadrené v odvolaní žalovaného zo dňa 08.01.2018 (č.l. 406 - 415 spisu) za aplikácie ust. § 379, § 380 CSP. 25. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný, preto nemohol vyvolať zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého vydania sa žalobca domáhal na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného na základe vyhlášky č. 221/2013 Z.z. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“), ktorou tento úrad zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup do distribučnej sústavy“, tzv. „G-komponent“ s tým, že povinnosť úhrady mali všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou účtovanej platby. 26. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 rozhodol tak, že ust. § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa jedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú na strane 65, 66, 67 tohto nálezu. 27. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 v Zbierke zákonov, ďalej len „vyhláška č. 221/2013 Z.z.“), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW. 28. Krajský súd poukázal na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, ktorý nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa vzťahoval aj na predmetnú sporovú právnu vec. 29. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, čo vyplýva z uzavretej zmluvy o pripojení, ktorá je platným a účinným právnym úkonom obsahujúcim práva a povinnosti žalobcu a žalovaného, z ktorého právneho vzťahu je potrebné podľa názoru žalovaného vychádzať pri posudzovaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, čo znamená, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. o energetike. Žalovaný namietal, že okresný súd posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práv a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, pričom aplikáciou zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike sa zaoberá len v odseku 44. a 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný namietal, že ak okresný súd na prejednávaný prípad aplikoval nesprávny zákon, a to zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike, porušil tým základné právo žalovaného na súdnu ochranu garantované Ústavou Slovenskej republiky. 30. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a o znení a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z.z.“) nadobudol účinnosť 1.9.2012, okrem čl. I § 37 ods. 4 písm. c) a ods. 6 písm. j) - l), ktoré nadobudli účinnosť 1.1.2014. Okresný súd v odseku 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že mal preukázané uzavretie Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy dňa 14.8.2014 spolu s prílohami. Na č.l. 224 - 226 spisu sa nachádza Zmluva o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy zo dňa 14.8.2014 (ďalej len „Zmluva o pripojení“), uzatvorená medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom. Bolo zistené, že žalovaný účtoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy faktúrou č. 9141001711 zo dňa 3.4.2014 v sume 1.738,49 Eur za mesiac január 2014, teda k účtovaniu zo strany žalovaného došlo v roku 2014. Na základe týchto skutočností potom nebolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. V danom prípade bolo potrebné vychádzať práve zo zákona č. 251/2012 Z.z.. Ak aj žalovaný poukazoval na to, že okresný súd použil zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, tak okresný súd v odsekoch 44., 45. odôvodnenia len porovnával právnu úpravu zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike s právnou úpravou zákona č. 251/2012 Z.z. s konštatovaním, že aj právna úprava zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.7.2012, rovnako ako právna úprava zákona č. 251/2012 Z.z. rozlišovala medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. 31. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd vôbec nerozlišoval postavenie žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny. Žalovaný zvýraznil rozdielnosť práv a povinností odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny, ktorá rozdielnosť je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd súčasne ignoroval platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a distribúciu elektriny (ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.) a pri výrobcovi právo na prístup do sústavy (ust. § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.). Tým, že okresný súd nerozlišoval rozdielnosť právneho postavenia žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny, podľa názoru žalovaného nesprávne rozlišoval aj samotný pojem pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy. Žalovaný považoval za nesprávne tvrdenie okresného súdu a jeho záver, že prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný v odvolaní poukázal na výklad ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a mal za to, že žalobca a žalovaný majú medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, čo vyplýva zo zmluvy o pripojení v rámci prílohy č. 1 a v rozsahu dohodnutej maximálne rezervovanej kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy, a tým, že zmluva o pripojení definuje zmluvné strany a práva a povinností týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, je možné konštatovať, že zmluva o pripojení predstavuje dojednania aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, to znamená, že zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v zmluve o pripojení je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup žalobcu do sústavy žalovaného a uvedené je v súlade s ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení. Žalovaný v odvolaní pre svoju argumentáciu poukázal aj na závery Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo veci sp. zn. C-239/07 v bode 40 rozsudku poskytol výklad pojmu prístup do sústavy tak, že „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby“. Žalovaný v odvolaní zvýraznil, že medzi ním a žalobcom bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, ako aj, že zo strany žalobcu jednoznačne dochádza k využívaniu pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom obohatení. 32. Vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné zvýrazniť to, že v prejednávanom sporovom prípade bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V danej veci boli relevantné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z., na ktoré poukazoval aj okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ku ktorým zákonným ustanoveniam patrí § 2 písm. a) bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4, § 26 ods. 3, § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 27 ods. 2 písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z.. Na základe zmluvy o prístupe prevádzkovateľ distribučnej sústavy umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutej kapacite a vyrobenú elektrinu prepraviť konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne po splnení podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a Zmluva o pripojení sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp. ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, jej predmetom bol záväzok žalovaného zabezpečiť a umožniť žalobcovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadení žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného a nie prístup do distribučnej sústavy. 33. Žalovaný oprávnenosť účtovania platby odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny, ktorý dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, fakticky túto aj využíva. Žalobca podľa názoru žalovaného využíva prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu. Žalovaný v rámci odvolania sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné vzťahy, avšak Ústavný súd Slovenskej republike v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 (strana 66) ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. V podstate sám žalovaný v podanom odvolaní potvrdzuje neexistenciu zmluvy o prístupe, ak uvádza, že Zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy vzhľadom na záväzok žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v distribučnej sústave, a teda žalovaný tvrdí, že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe, čo však vzhľadom k rozdielnosti týchto dvoch zmluvných inštitútov nemohlo byť akceptovateľné. Žalovaný bol nositeľom dôkazného bremena v tom, aby predložil dôkaz o existencii zmluvy o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, čo sa mu však v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo. Súdny dvor poskytol výklad pojmov prístup a pripojenie, obsiahnutých v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ ES zo dňa 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES, avšak krajský súd v zhode so záverom okresného súdu uvádza, že tento rozsudok neposkytuje odpoveď na otázku, ktorá bola sporná v tomto konaní, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. 34. Ani ďalší odvolací dôvod žalovaného nebol relevantný, ktorým poukazoval na to, že Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zaoberal ustanoveniami zákona č. 251/2012 Z.z. a nie zákonnou úpravou č. 656/2004 Z.z., ktorú považoval žalovaný za rozhodnú, čo podľa názoru krajského súdu nebolo správne, keďže na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z. a nie ustanovenia zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky riešil právnu úpravu zákonom č. 251/2012 Z.z. a vyhláškou č. 221/2013 Z.z.. Závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 sú aplikovateľné na daný sporový prípad a tento je potrebné riešiť v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. a nie podľa právnej úpravy prijatej zákonom č. 656/2004 Z.z.. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 jasne konštatoval nesúlad ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v dotknutej časti s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu na strane 66 - 67 odôvodnenia uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. „Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, keď Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní spornej časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Na základe tohto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno požadovať od neho platbu za prístup do distribučnej sústavy, pretože takáto povinnosť ide nad rámec povinností, ktoré sú zakotvené pre žalobcu v zákone č. 251/2012 Z.z., ale aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, pričom uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. bolo a je fakultatívnou možnosťou žalobcu. 35. K účinkom Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016, ak žalovaný namietal, že nemôže pôsobiť ex tunc, ale ex nunc, tak s týmto odvolacím dôvodom žalovaného sa krajský súd nestotožňuje. Okresný súd vyslovil záver, že Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 má účinky ex tunc, s ktorým zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje. Pre vyslovenie účinkov predmetného nálezu ústavného súdu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8. júna 2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 zo dňa 14. júna 2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, keďže dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, tak krajský súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zjednocujúcom stanovisku sa zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov. 36. Na základe vyššie uvedených zhodnotení, krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu s príslušenstvom ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi v nadväznosti na konštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 ex tunc, t.j. keď jeho účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia, pretože prednosť má princíp ústavnosti. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, t.j. aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie za vzatia do úvahy skutočnosti, že samostatnými odvolacími dôvodmi nebol napadnutý výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, preto ako výrok závislý od výroku vo veci samej bol rovnako potvrdený krajským súdom ako súdom odvolacím. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol voči žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.