Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11CoPr/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415201344 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5415201344.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu - sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne: JUDr. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. W. XX, právne zastúpenej JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom v Z., B. L. XXX/XX, proti žalovaným: 1/ Krajský súd v Žiline, so sídlom v Žiline, Orolská 3, IČO: 35 995 572, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave - Staré Mesto, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o doplatenie funkčného platu s príslušenstvom, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 5Cpr/2/2015-138 zo dňa 18. novembra 2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa (po jednotlivých čiastočných späťvzatiach žaloby) domáhala zaplatenia úrokov z omeškania vo vzťahu k doplatkom jej mzdy za príslušné/špecifikované mesiace v roku 2011. 2. Dôvody zamietnutia žaloby diferencoval súd prvej inštancie podľa žalovaných subjektov. Vo vzťahu k žalovanému 1/ konštatoval, že (tento) nebol, pokiaľ ide o platové náležitosti tvoriace predmet konania (doplatky platových náležitostí za obdobie január až júl 2011) v omeškaní, nakoľko ich v plnom rozsahu uhradil dňa 09.07.2014. Zdôraznil, že v dotknutom období (január až júl 2011) boli žalobkyni vyplácané platové náležitosti v lehote splatnosti a v zmysle platnej a účinnej úpravy. Tak sa dialo až do času, kým nebola zo strany Ústavného súdu SR uznesením č.k. PL. ÚS 99/2011-27 z 22.06.2011 pozastavená účinnosť tých zákonných ustanovení zákona č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky (ďalej len ZoPP), resp. jeho novely vykonanej zákonom č. 500/2010 Z.z., ktoré sú uvádzané v platovom dekréte žalobkyne z 18.01.2011 (Spr 7019/2011-Oú), od ktorého dátumu boli žalobkyni vyplácané platové náležitosti bez ohľadu na zákonné ustanovenia, ktorých účinnosť bola pozastavená. 3. Následne - po tom, ako Ústavný súd nálezom sp. zn. PL.ÚS 99/2011 z 11.12.2013 konštatoval protiústavnosť niektorých ustanovení napadnutého zákona (ZoPP), došlo po cca 2 mesiacoch a 20 dňoch od jeho zverejnenia v Zbierke zákonov k doplateniu platových náležitostí žalobkyni aj za predchádzajúce obdobie. Udialo sa tak v rámci plynutia 6-mesačnej lehoty ustanovenej v § 125 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého (ustanovenia) ak ústavný súd svojim rozhodnutím vysloví nesúlad medzi právnymi predpismi, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia, účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do 6 mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po 6 mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. 4. Vchádzajúc z opísaného, okresný súd čiastkovo uzavrel, že ak boli žalobkyni v plnom rozsahu doplatené jej platové náležitosti za dotknuté obdobie pred uplynutím 6-mesačnej lehoty plynúcej od zverejnenia nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov SR, slúžiacej na odstránenie ústavným súdom konštatovanej existencie protiústavného stavu, nemohlo dôjsť zo strany žalovaného 1/ k vzniku omeškania ohľadne jeho povinnosti vyplatiť žalobkyni všetky jej prislúchajúceho platové náležitosti vyplývajúce z právnej úpravy, ktorá zostala účinnou pre rozhodné obdobie po uverejnení nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov SR, t.j. po 18.04.2014. 5.Ako primárny dôvod zamietnutia žaloby voči žalovanému 2/ súd prvej inštancie pomenoval/označil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže žalovaný 2/ nie je subjektom, ktorý vypláca žalobkyni funkčný plat. Takýmto subjektom, v zmysle ustanovení (§ 87 ods. 3, § 88 ods. 2 a 4, § 90) siedmej hlavy zákona č. 385/2000 Z.z. u sudcoch (ďalej len ZoS) v znení neskorších predpisov je osobný úrad sudcu, ktorým je žalovaný 1/. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ nie je možné vyvodiť ani z ust. § 64 ods. 5 ZoS, na ktoré ustanovenie žalobkyňa poukázala. Predovšetkým ZoS takéto ustanovenie ani neobsahuje, odhliadnuc od toho, aj v zmysle § 65 ods. 5 dotknutého zákona (ktorého znenie v skutočnosti ako znenie neexistujúceho ust. § 64 ods. 5 ZoS žalobkyňa uvádza), môže byť zodpovedným subjektom za omeškanie v prípade oneskoreného vyplatenia funkčného platu len ten subjekt, ktorý bol zo zákona povinný plat v čas vyplatiť. 6. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalovaným 1/ a 2/ ako plne úspešným účastníkom (§ 142 ods. 1 O.s.p) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy neuplatnili a z obsahu spisu vznik trov na ich strane nevyplýva. 7.Pokiaľ ide o tú časť predmetu konania, ktorej sa týkali uznesenia o čiastočnom zastavení tohto konania, išlo s ohľadom na súdom konštatovaný záver, že nedošlo k omeškaniu žalovaného 1/, o predčasne podanú žalobu, preto v danej časti možno pričítať procesné zavinenie na zastavení tohto konania žalobkyni. Z tohto dôvodu považoval za potrebné vychádzať pri rozhodovaní o trovách konania v danej časti z § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. 8. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa a domáhala sa zmeny napadnutého rozhodnutia v podobe vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, alternatívne zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie. Namietala, že ak štát v súlade so zákonom uloženou zodpovednosťou (§ 63 ods. 5 ZoS) pridelil osobnému úradu žalobkyne finančné prostriedky až v roku 2014 na vyplatenie časti platu za časť roka 2011, tak má žalobkyňa nesporne nárok na úroky z omeškania, pretože z hľadiska jej nároku na funkčný plat je irelevantný dôvod, pre ktorý nastalo omeškania s riadnou výplatou funkčného platu. Vyplatením doplatku funkčného platu uznal štát i osobný úrad žalobkyne, že jej plat v roku 2011 patril v takej výške, ktorú tvorí súčet platu riadne vyplateného v roku 2011 s doplatkom za jednotlivé mesiace v roku 2014. 9. Ďalej odvolateľka argumentovala, že ust. § 65 ods. 5 ZoS vylučuje právny názor súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/. 10. Vo vzťahu k trovám konania okresnému súdu vytýkala, že opomenul dôvodnosť podanej žaloby, ktorá bola čiastočne vzatá späť pre správanie žalovaných, ktorí doplatili istinu. Pri rozhodovaní o trovách konania mal potom súd aplikovať aj pri zamietnutí zostávajúcej žaloby § 146 ods. 2 O.s.p. Označené zákonné ustanovenie vylučuje svojvôľu súdu, pretože stanovuje povinnosť žalovanému uhradiť trovy konania v prípade, ak pre správanie žalovaného bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne. 11. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaný 1/ navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Akcentoval, že žalobkyni bol za rozhodné obdobie vyplácaný plat sudcu podľa v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy, ktorú žalovaný 1/, finančne závislý na pridelených finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu musí rešpektovať. Až dňa 18.4.2014 stratila právna úprava vzťahujúca sa k platovým náležitostiam sudcov účinnosť, nie platnosť. V tejto dobe, konkrétne v najbližšom možnom výplatnom termíne po pridelení finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu došlo k doplateniu platu žalobkyni, ako to vyplýva z jednotlivých súd špecifikovaných v prílohe. Aj z tohto prehľadu je zrejmé, že žalobkyňa najmenej za júl 2011 uplatňuje úroky z omeškania z vyššej sumy - 271,45 eur, než by bola opodstatnená - 253,71 eur. Na základe toho žalovaný 1/ uzavrel, že na jeho strane nedošlo k omeškaniu s doplatením platových náležitostí žalobkyne za rozhodné obdobie. 12. V podaní označenom ako „Podanie k odvolaniu“, osobne predloženom Krajskému súdu v Žiline dňa 26.10.2016 (t.j. viac než 9 mesiacov po uplynutí zákonom stanovenej lehoty lehoty na podanie odvolania - pozn. odvol. súdu), žalobkyňa/odvolateľka uviedla, že po uplynutí lehoty na podanie odvolania “nastali nové právne skutočnosti, ktoré nemohli byť z objektívnych príčin uplatnené v dôvodoch odvolania (účinnosť zák. č. 162/2015 Z.z. - CSP)“ a preto ich dopĺňa. Konštatovala, že súdu prvej inštancie uniká podstata súdneho sporu, ktorou je skutočnosť, že suma vyplatená žalobkyni v júli 2014 v rámci vyplateného platu za mesiac jún 2014 je súčasťou jej platu za mesiace 1 - 8 roku 2011, i keď táto skutočnosť nevyplýva z výplatnej pásky, kde je táto suma označená ako „iný príjem“ a žalobkyni nebolo doručené žiadne rozhodnutie predsedu súdu v zmysle § 90 ods. 2 ZoS o výške platu. Ani rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2001 neznamená novú zložku funkčného platu žalobkyne, ktorá nedostala žiadnu informáciu, akú zložku jej funkčného platu tvorí tzv. „iný príjem“, ktorý bol vyznačený na výplatnej páske. Možno len predpokladať, že ide o doplatenie funkčného platu za obdobie „1-až 8 mesiacov“ roku 2011. Túto skutočnosť však žalobkyni nikto nepotvrdil. Ak ale ide skutočne o doplatok platu, tak potom osobný úrad i štát uznali, že žalobkyni nebol vyplatený „v mesiacoch 1-8“ plat v plnej výške tak ako jej patril a ak jej bol doplatený s časovým odstupom 3 rokov, má právo na úroky z omeškania, nakoľko štát i osobný úrad sú v omeškaní. 13.Hoci je podľa odvolateľky irelevantná príčina, pre ktorú sa zodpovedné subjekty dostali do omeškania, možno v okolnostiach prípadu ustáliť, že dôvodom omeškania pri výplate platu je pochybenie štátu spočívajúce v prijatí právnej normy zákonodarným orgánom, ktorá bola v rozpore s ústavou. Podstatné je, že zodpovedné subjekty sa dostali do omeškania na druhý deň po splatnosti platu. Nemohli byť teda v omeškaní od 20.04.2014, keď ústavný súd svoj názorom len odstránil príčinu omeškania vyplatenia celého platu sudkyne, ale neupravil a nepriznal žiadnu zložku platu sudcu nad rámec § 65 zák. č. ZoS. Určujúcim pre posúdenie veci je, čo bolo vyplatené a za aké obdobia a v tejto súvislosti je nesporné, že žalobkyni bol doplatený plat, ktorý jej patril za obdobie prvých 8 mesiacov roku 2011. Irelevantnými sú podľa žalobkyne aj úvahy súdu o účinnosti nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2001 vzhľadom na to, že zodpovedné subjekty uznali doplatením rozdielu platu, že žalobkyni patril v mesiacoch január až august 2011 plat v inej výške, ako bol v skutočnosti vyplatený. 14. Žalobkyňa sa tiež nestotožnila s dôvodom zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalovanému 2/. Pasívne vecne legitimovaným je totiž tak príslušný súd, na ktorom žalobkyňa pôsobí ale i Slovenská republika, ktorá zodpovedá za platové nároky sudcu v zmysle § 65 ods.5 ZoS. Solidárna zodpovednosť žalovaných posilňuje postavenie žalobkyne tak z hľadiska právnych dôvodov uplatnenia jej nároku ako i z hľadiska prípadnej vymožiteľnosti priznaného nároku. 15. Podľa odvolateľky výška úroku z omeškania do určitej miery kompenzuje stratu, ktorú žalobkyňa utrpela pri plnení daňových a odvodových povinností z doplatku platu, ktorý bol vyplatený až v roku 2014, nakoľko oproti roku 2011 sa zmenili podmienky pre výpočet dane a odvodov v neprospech žalobkyne. Žalobkyňa teda v roku 2014 zaplatila dane a odvody v podstatne vyššej sume za plat, ktorý jej patril v roku 2011. 16. Záverom žalobkyňa poukázala na princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a v tejto spojitosti uviedla rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 7CoPr/9/2015, v rámci ktorého konajúci súd v skutkovo a právne identickej veci v plnom rozsahu rozhodol v prospech žalobkyne. 17. V písomnom vyjadrení k „Podaniu k odvolaniu“ žalovaný 1/ odkázal na argumentáciu uplatnenú v prvoinštančnom konaní. Zdôraznil, že nadobudnutie účinnosti nového kódexu civilného procesného práva neznamená možnosť rozširovať rozsah a dôvody už podaného odvolania po uplynutí odvolacej lehoty. Podanie žalobkyne zo dňa 26.10.2016 preto predstavuje podľa obsahu jednak neprípustné rozširovanie odvolacích dôvodov, ako i novoty v odvolacom konaním, pričom odvolateľka nepreukázala splnenie niektorej z taxatívne stanovených podmienok, len za ktorých by bolo možné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie použiť ako relevantné odvolacie dôvody až v štádiu odvolacieho konania, naviac po uplynutí odvolacej lehoty. 18.Napriek tomu, z opatrnosti žalovaný 1/ argumentoval (čiastočne s odvolaním sa na stanovisko žalovaného 2/), že suma uhradená žalobkyni 9.07.2014 bola vypočítaná vo výške doplatku jej platu, ktorý by jej bol vyplatený za dobu od 1.1.2011 do 25.07.2011, ak by nebola prijatá novela zák. č. 120/1993 Z.z., ktorá bola v rámci prieskumu Ústavným súdom SR v niektorých ustanoveniach vyhodnotená ako protiústavná, pričom účinnosť, nie však platnosť, stratila až dňa 18.04.2014. Uvedenú sumu pre žalobkyňu žalovanému 1/ poskytol žalovaný 2/ až v dobe, kedy ju bolo možné vyplatiť v najbližšom výplatnom termíne Krajského súdu v Žiline, t.j. dňa 9.07.2014. 19. V súvislosti s poukazom žalobkyne na rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 10Cpr/4/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 7CoPr/9/2015 žalovaný 1/ namietal, že v týchto konaniach/rozhodnutiach sa súdy nevysporiadali s viacerým predtým vydanými rozhodnutiami súdov v obdobných (žalovaným 1/ označených) veciach, v rámci ktorých naopak, žalobe vyhovené nebolo. Okrem toho nesúhlasil ani s dôvodmi pre vyhovenie žalobe poukazovaním na dotknutý rozsudok, ktoré dôvody sa snaží žalobkyňa predostrieť odvolaciemu súdu až v odvolanie dopĺňajúcom podaní. Tu žalovaný 1/ upozornil na odchylné právne názory (než na akých bol založený rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 7CoPr/9/2015, resp. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006) obsiahnuté v „odbornom materiáli dostupnom na internete“ s názvom Prax právnej interpretácie nálezov Ústavného súdu SR vydaných v konaní o súlade právnych predpisov od autorky Ľudmily Gajdošíkovej. 20.Záverom žalovaný 1/ zopakoval, že k omeškaniu s vyplatením platových náležitosti žalobkyne v žalovanom rozsahu za rozhodné obdobie roku 2011 nedošlo, nakoľko jej boli priznané a vyplácané v súlade s v tom čase platnou a určenou právnou úpravou. 21. V písomnom vyjadrení žalovaný 2/ označil podanie žalobkyne zo dňa 26.10.2016 svojim charakterom za doplnenie odvolania zo dňa 11.1.2016. Z tohto dôvodu namietal, že odvolací súd by nemal prihliadať na predmetné podanie, nakoľko obsahuje len právnu argumentáciu týkajúcu sa merita veci, ktorú možno uplatniť len v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania. V rámci tohto podania neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by nastali až uplynutím lehoty na podanie odvolania. Zároveň podľa žalovaného 2/ nie je jasné, ako mohla taká objektívna príčina ako je účinnosť nového Civilného sporového poriadku zabrániť žalobkyni v tom, aby už v samotnom odvolaní uviedla úplne hmotno-právne posúdenie danej veci. Okrem toho účinnosť nového sporového poriadku nastala už dňa 1.7.2016, pričom žalobkyňa doplňujúce podanie vykonala takmer o 4 mesiace neskôr. 22.Odhliadnuc od opísaného žalovaný 2/ uviedol, že odvolateľka opomína viaceré právne skutočnosti. Predovšetkým pokiaľ bol nález Ústavného súdu SR vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa 18.04.2014, do momentu jeho uverejnenia mala žalobkyňa vyplatený svoj funkčný plat v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a ani jeden zo žalovaných nemal v tom čase povinnosť plniť žalobkyni to, čoho sa žalobou domáha. Z tohto dôvodu je nepodstatné, ako bude suma vyplatená žalobkyni v júli 2014, označená/ posudzovaná, keďže ani jeden zo žalovaných jej predmetnú sumu nemohol vyplatiť v čase, kedy mu zákon ani žiaden iný právny predpis takúto povinnosť neukladal. Aj v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môžu štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. 23. Za nesprávne označil žalovaný 2/ aj tvrdenie odvolateľky o pochybení štátu spočívajúcom v prijatí právnej normy, ktorá bola v rozpore s ústavou. Nemožno totiž jednak vyvodzovať právnu zodpovednosť štátu za prijatie akejkoľvek právnej normy a následne takéto konanie sankcionovať uložením povinnosti zaplatiť úroky z omeškania. 24.Napokon, pokiaľ odvolateľka poukazovala na princíp právnej istoty, žalovaný 2/ rovnako označil viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, v rámci ktorých súdy zamietli obdobné žaloby sudcov. 25.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané subjektívne legitimovanou stranou sporu (§ 359 CSP) preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 26. Vychádzajúc z principiálnej viazanosti odvolacieho súdu nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP), ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania, je zo strany krajského súdu nevyhnutné (z hľadiska metodiky zvoleného prieskumu) úvodom sa vysporiadať s prípustnosťou predostretých odvolacích dôvodov. Z opísaného aspektu je čiastočne opodstatnená obrana/argumentácia žalovaných 1/ a 2/ vo vzťahu k obsahu „Podania k odvolaniu“ zo dňa 26.10.2016. Občiansky súdny poriadok (§ 205 ods. 3), platný v čase plynutia lehoty na podanie odvolania (žalobkyni), totiž pripúšťal možnosť rozšíriť odvolacie dôvody do uplynutia lehoty na podanie odvolania a Civilný sporový poriadok, s účinkami okamžitej aplikability od 1.7.2016 (t.j. už v čase predloženia „Podania k odvolaniu“) umožňuje (§ 365 ods. 3 CSP) meniť a dopĺňať odvolacie dôvody (taktiež) do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 27.Podmienky ani jednej z opísaných hypotéz neboli odvolateľkou v súvislosti s predložením „Podania k odvolaniu“ dodržané. Možno preto čiastkovo uzavrieť, že k rozšíreniu/doplneniu žalobných dôvodov došlo procesne neprípustným spôsobom, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania. 28.Povinnosť uviesť odvolacie dôvody v zákonom stanovenej lehote sa nepochybne vzťahuje aj na tzv. novoty v odvolacom konaní (§ 366 CSP), resp. predtým nové skutočnosti (§ 205a O.s.p.). Predmetné normy predstavujú realizáciu neúplného apelačného systému. Už len z tohto dôvodu nie je možné prihliadať (ako správne argumentoval žalovaný 2/) na prostriedky procesného útoku/obrany (resp. v pôvodnej terminológii nové skutočnosti) neuplatnené pred súdom prvej inštancie. Odhliadnuc od toho je však účelovým a zavádzajúcim východiskový postulát odvolateľky prezentovaný v úvode „Podania k odvolaniu“, založený na tom, že „,že nastali nové právne skutočnosti, ktoré nemohli byť z objektívnych príčin uplatnené v dôvodoch odvolania (účinnosť zák. č. 162/2015 Z.z. - CSP). 29.Nadobudnutie účinnosti nového procesného kódexu totiž nie je žiadnou skutkovou okolnosťou predmetného prípadu, ani nespôsobuje vznik nových skutkových okolností. Inými slovami, skutočnosti (ich vznik), ktoré žalobkyňa uvádza v „Podaní k odvolaniu“, nemajú absolútne žiadnu súvislosť s nadobudnutím účinnosti nového Civilného sporového poriadku. V skutočnosti je obsahom „Podaní k odvolaniu“ len ďalšia, prípadne opomenutá argumentáciu zo stručného odvolania podaného v zákonnej lehote. Možno pre komplexnosť dodať, že - ako vyplýva i z vyššie uvedeného výkladu/porovnania (bod 26) - nový procesný kódex nič nemení na povinnosti, ktorú mala odvolateľka v čase podania „pôvodného“ odvolania a to uviesť v rámci odvolacej lehoty všetky rozhodujúce okolnosti. 30.Zároveň však je z hľadiska požiadavky/potreby zabezpečenia dôslednej súdnej ochrany uplatnených práv nevyhnutné podrobiť každé z tvrdení obsiahnutých v „Podaní k odvolaniu“ prieskumu/testu, či sa jedná o neprípustné rozšírenie/doplnenie dôvodov alebo o akceptovateľné rozvinutie argumentácie, ktorá bola predostretá v „pôvodnom“ - včas podanom odvolaní. 31.Rozvinúc predmetnú úvahu možno dospieť k záveru, že odvolacie tvrdenia opísané predovšetkým v bodoch 13 a 15 tohto odôvodnenia sú novotami, na ktoré nie je možné, bez porušenia princípu kontradiktórnosti, prihliadať v rámci tohto odvolacieho konania. 32.Nad bezprostredne nevyhnutný rámec však krajský súd zároveň okrajom poznamenáva, že ani pri včasnom uplatnení predmetných skutočností by nebolo možné konštatovať ich opodstanenosť. Predovšetkým totiž dôvodnosť/danosť nároku na úrok z omeškania nie je možné vyvodiť z potreby kompenzácie straty za daňové a odvodové povinnosti za neskoršie roky. Bezpredmetná je tiež argumentácia o pochybení štátu v podobe prijatia protiústavného zákona. Žalobkyňa totiž svoj nárok uplatnila ako nárok mzdový, nie titulom náhrady škody spôsobenej porušením legislatívnych povinností štátu, v ktorej spojitosti je potrebné i dodať, že aktuálna právna úprava (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú v prípade verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) vylučuje takúto zodpovednosť zákonodarcu. 33. Následne - pokiaľ ide o náležite vznesenú zásadnú odvolaciu námietku (bod 8 tohto odôvodnenia), možno argumentáciu obsiahnutú v „Podaní k odvolaniu“ (bod 11 tohto odôvodnenia) považovať za jej prípustné rozvinutie/pokračovanie. Nosnou myšlienkou tejto argumentácie je tvrdenie, že pokiaľ dotknuté orgány doplatili žalobkyni v roku 2014 mzdu za príslušné mesiace roku 2011, uznali tým nárok žalobkyne, čo opodstatňuje jej nárok na úroky z omeškania. 34.Takáto argumentácia však nie je spôsobilá vyvrátiť určujúci záver vyslovený okresným súdom, a to že žalovaný 1/ v čase uhrádzania platových náležitostí žalobkyne (v roku 2011) konal v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy. Dodatočné doplatenie sporných platových náležitostí (hodnotené odvolateľkou ako uznanie) totiž bez ďalšieho neznamená existenciu kvalifikovaného omeškania. To spôsobuje len a výlučne nedodržanie splatnosti s plnením peňažného dlhu vyplývajúce z dohody/zákona, pričom ako uviedol súd prvej inštancie, v okolnostiach posudzovanej veci - boli platové náležitosti uhrádzané v termínoch a výške vyplývajúcej z vtedy účinnej/platnej právnej úpravy. 35.Vzájomne si protirečiacimi a irelevantnými sú v danom kontexte úvahy odvolateľky, že jej nie je známe (a môže len predpokladať) akú zložku jej funkčného platu tvorí „iný príjem“ vyznačený na výplatnej páske. Na inom mieste toho istého podania totiž sama zdôrazňuje, že „je nesporné, že žalobkyni bol doplatený plat, ktorý jej patril za obdobie prvých 8 mesiacov roku 2011“. 36. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s úvahou okresného súdu o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/. Právna úprava v spojitosti s vyplatením platu sudcu totiž explicitne ukladá povinnosť práve a len žalovanému 1/, tak ako to vo svojej argumentácii uviedol súd prvej inštancie. Na tomto závere nič nemení odvolacia námietka (odhliadnuc od jej oneskorenosti) o výhodnosti solidárnej zodpovednosti. Konštrukcia predmetného inštitútu skutočne poskytuje výhodu veriteľovi, to však neznamená že je daný/ založený „na želanie“ veriteľa, ale len ak vyplýva z hmotného práva, čo v danom prípade nie je naplnené. 37. Napokon, pokiaľ odvolateľka poukazuje na princíp právnej istoty v súvislosti s inými rozhodnutiami odvolacieho súdu, krajský súd dáva do jej pozornosti rovnako zásadný princíp rovnosti sporových strán v spojitosti s (už spomenutou) zákonnou viazanosťou odvolacími dôvodmi. Ak teda odvolací súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti (7CoPr 4/2015) zrušil zamietajúci rozsudok okresného súdu (v skutkovo a právne obdobnej veci), bolo to na základe vznesenia relevantných odvolacích dôvodov, s ktorými sa stotožnil, na rozdiel od súdenej veci, kde takéto odvolacie dôvody absentujú. Na rovnakých dôvodoch bol potom založený i rozsudok okresného súdu (ktorým bolo vyhovené obdobnej žalobe sudcu) potvrdený odvolacím súdom (7CoPr 9/2015). 38.Nadväzne platí, že odvolací súd nie je oprávnený (bez porušenia vyššie uvedených princípov spravodlivého procesu) za odvolateľku (resp. jej právneho zástupcu) formulovať a dopĺňať relevantné odvolacie dôvody tak, aby dosiahla v spore úspech ako iný účastník iného súdneho konania. Takýto výklad zjavne nezodpovedá podstate princípu právnej istoty. 39. Zhrnúc doteraz konštatované, vznesené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé vyvrátiť okresným súdom formulované závery. Z tohto dôvodu pristúpil krajský súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku. V postupe okresného súdu zároveň neboli zistené ani vady, na ktoré je odvolací súd povinný prihliadať z úradnej moci. 40. Ako zodpovedajúci zásadám rozhodovania o trovách konania (medzi sporovými stranami) podľa úspechu tej ktorej zo sporových strán (§ 155 ods. 1 CSP) potvrdil krajský súd i výrok okresného súdu o trovách prvoinštančného konania. 41. Pokiaľ sa odvolateľka domáhala aplikácie § 146 ods. 2 O,s,p. vo vzťahu k čiastočným zastaveniam s odôvodnením, že k späťvzatiam návrhu došlo pre správanie žalovaných (doplatenie platu), keď žaloba bola podaná dôvodne, odvolací súd poukazuje na svoje štandardne aplikované závery v danej otázke vychádzajúce z požiadavky efektívneho využitia práva na prístup k spravodlivosti ako kvalifikovaného dôvodu osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Žalobkyňa (pri rešpektovaní práva nechať sa zastúpiť advokátom z dôvodu zachovania možnosti profesionálneho odstupu) totiž využila prístup k spravodlivosti v takej situácii, kedy sa zo žiadnych okolností vecí nejavilo, že by zo strany odporcu nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu. Definitívna dôvodnosť nároku bola zrejmá v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 11.12.2013, preto ak žalobkyňa navrhovateľka podala žalobu 30.1.2014, nedala žalovanému 1/ reálnu možnosť plnenia, hoci financie ktorými disponuje predstavujú rozpočtové prostriedky, ktoré sú viazané na vopred určené výdavky. Nakladanie s nimi je tak menej flexibilné ako financovanie potrieb subjektov súkromného práva. V uvedenom nemožno síce vidieť ospravedlnenie omeškania verejnoprávnych inštitúcií, naopak zvlášť u nich by malo byť eliminované. Je však potrebné rozlišovať situáciu, kedy je dôvodnosť nároku nesporná a potreba výdavkov z rozpočtu na daný nárok vopred známa, od situácie, kedy sa povinnosť plniť stane objektívne zrejmá až rozhodnutím Ústavného súdu SR. Súčasne nehrozilo ani riziko postupného vzniku nemajetnosti a napokon na strane žalobkyne bola vedomosť o tom, že obdobným povinnostiam žalovaný 1/ v minulosti dostál po rozhodnutí ústavného súdu. Možno preto uzavrieť, že objektívne neexistovala pochybnosť o dobrovoľnom poskytnutí žalobkyňou požadovaného plnenia. 42.O trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 396 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/ a 2 / boli v odvolacom konaní v plnej miere úspešní, preto im krajský súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O konkrétnej výške týchto trov (po ich vyhodnotení v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 43.Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0. Poučenie: Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.