Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/95/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5413204545 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5413204545.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: OCC, s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, IČO: 47 181 036 (pôvodne Entepro, s.r.o., so sídlom 027 53 Istebné 278, IČO 36 743 704), proti žalovanému: Sporthouse, s.r.o., (pôvodne obchodné meno - Sagacita, s. r. o.), so sídlom Palisády 33, 811 06 Bratislava, IČO: 36 426 245, zastúpenému zástupcom FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, v konaní o zaplatenie 11.483,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/40/2013-162 zo dňa 31.12.2014 r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/40/2013-162 zo dňa 31.12.2014 p o t v r d z u j e . Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia vo výške 334,72 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi (pôvodne Entepro, s.r.o., so sídlom 027 53 Istebné, IČO 36 743 704, ďalej len „pôvodný žalobca“) sumu 11.483,50 Eur a úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.483,50 Eur od 21.10.2009 až do zaplatenia. O trovách konania rozhodol výrokom II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť pôvodnému žalobcovi trovy súdneho konania vo výške 688,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.816,84 Eur. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého ustálil skutkový a právny stav nasledovne. Okresný súd v danom prípade mal preukázané, že medzi pôvodným žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, predmetom ktorej bolo vyhotovenie projektovej dokumentácie týkajúcej sa rekonštrukcie kotolne LDCH. Pôvodný žalobca dohodnuté dielo vykonal a odovzdal žalovanému, čo tento potvrdil svojim podpisom (č.l. 8). Existencia diela a jeho riadne vykonanie nebolo medzi účastníkmi sporné a jedno vyhotovenie projektovej dokumentácie (paré č. 7) pôvodný žalobca v priebehu konania aj predložil a je súčasťou súdneho spisu (č.l. 147). Zmätočné označenie odovzdávajúceho na tzv. sprievodnom liste nebolo dôvodom pre spochybnenie aktu odovzdania, keďže jeho priebeh potvrdzovali obaja konatelia pôvodného žalobcu vrátane žalovaného. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že aj e-mailová komunikácia bola realizovaná z e-mailových adries, ktorých označenie zodpovedá obchodným názvom pôvodného žalobcu a žalovaného (č.l. 97-113). Výhrada žalovaného ohľadom toho, že prevzal len jedno vyhotovenie (paré) projektovej dokumentácie podľa okresného súdu neobstála, keďže obaja konatelia pôvodného žalobcu potvrdili, že došlo k odovzdaniu šiestich vyhotovení projektovej dokumentácie a táto skutočnosť vyplývala aj z obsahu spísaného protokolu o odovzdaní. Rovnako neobstála jeho námietka, že dokumentáciu prevzal len ako fyzická osoba. Sám totiž v priebehu súdneho konania priznal, že dokumentáciu potreboval priamo žalovaný (s.r.o.) pre spracovanie (skompletizovanie) žiadosti spracovávanej pre LDCH. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že spracovateľom žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku pre LDCH bol žalovaný. Obligatórnou súčasťou (prílohou) ním spracovávanej žiadosti bola aj projektová dokumentácia (technická časť). Táto skutočnosť vyplývala zo zverejnených podmienok pre poskytovanie príspevkov tohto druhu (č.l. 127), pričom žalovaný napokon túto skutočnosť ani nepopieral. Podľa okresného súdu bolo preto nepochybné, že pôvodný žalobca bol len tzv. subdodávateľom pre žalovaného, keďže ním vyhotovené dielo (projektová dokumentácia) následne tvorilo súčasť iného diela ako príloha žiadosti, ktorú spracovával pre LDCH žalovaný. Obvyklosť takého postupu žalovaného preukázal pôvodný žalobca predložením listín súvisiacich s iným, obdobným prípadom (č.l. 117-122). O tom, že objednávateľom diela (projektovej dokumentácie) bol práve žalovaný, podľa okresného súdu svedčili nielen výpovede oboch konateľov, ale aj čestné vyhlásenie riaditeľa LDCH, ktorý uviedol, že od pôvodného žalobcu si nikdy nič neobjednal (č.l. 126). Aj svedok Ing. C. potvrdil, že „šéfom a organizátorom celého projektu“ bol práve a len žalovaný. Z e-mailovej komunikácie medzi pôvodným žalobcom a žalovaným vyplývalo, že pôvodný žalobca skutočne komunikoval len so žalovaným, ktorý (ako objednávateľ) dokonca určil aj názov celého projektu - diela (č.l. 97). Podľa okresného súdu bolo nepodstatné, či a kto mal z vypracovanej projektovej dokumentácie napokon osoh, t.j. či ho LDCH využila v stavebnom konaní ako to namietal žalovaný (č.l. 139). Žalovaný namietal, že nedošlo k dohode o cene medzi ním a pôvodným žalobcom. Vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o dielo bolo možné v tomto smere vychádzať len z nepriamych dôkazov, ktoré v danom prípade v súhrne a pri ich komplexnom hodnotení umožnili okresnému súdu vysloviť záver, že medzi účastníkmi zmluvy o dielo došlo k dohode o cene. Okresný súd považoval za potrebné uviesť, že dohoda o cene mohla byť dosiahnutá aj dodatočne (po vykonaní diela). Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 23.09.2009 bola žalovanému doručená faktúra e-mailom, pričom v nej bolo výslovne uvedené, že k fakturácii dochádza na základe objednávky žalovaného (č.l. 7). Žalovaný voči takto vystavenej faktúre nevzniesol žiadne výhrady. Práve naopak, žalovaný namiesto výhrad k fakturovanej sume inicioval osobitné súdne konanie, v rámci ktorého žiadal priamo od LDCH zaplatenie vlastnej pohľadávky z titulu spracovania žiadosti o čerpanie nenávratného finančného príspevku. Do fakturovanej sumy pritom žalovaný výslovne zahrnul aj cenu za projektovú dokumentáciu, ktorú pre žalovaného vypracoval pôvodný žalobca. V konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok (sp. zn. 8Cb/5/2013) teda žalovaný priznal, že si u pôvodného žalobcu objednal vypracovanie projektovej dokumentácie, pritom potvrdil, že pôvodný žalobca si túto svoju povinnosť splnil a dielo vykonal. Okresný súd bol toho názoru, že žalovaný ako účastník sporu má právo brániť sa voči vzneseným nárokom a uplatňovať svoje nároky spôsobom, ktorý sám uzná za vhodný. Podstupuje však tým riziko, že takéto zásadne protichodné tvrdenia v dvoch súbežne prebiehajúcich súdnych konaniach podstatným spôsobom uberajú na hodnovernosti jeho vyjadrení v tomto smere. V kontexte s ďalšími dôkazmi potom je možné vyvodiť záver, ktorý nie je pre neho žiaduci a ním želaný. Ak teda žalovaný v inom súdnom konaní (súbežne prebiehajúcom) tvrdil diametrálne odlišné skutočnosti, ktorých existenciu v tomto súdnom konaní popieral, nemôže očakávať, že súd nebude brať tento zásadný rozpor do úvahy. Okresný súd preto zaviazal žalovaného na úhradu fakturovanej istiny vo výške 11.483,50 Eur, t.j. vo výške fakturovanej sumy. V danom prípade pred okresným súdom nebola preukázaná osobitná dohoda strán o splatnosti fakturovanej sumy. Preto pri určovaní splatnosti žalovanej istiny okresný súd vychádzal z ust. § 369 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka v znení platnom do 31.01.2013. Žalovaný priznal, že faktúra od pôvodného žalobcu mu bola doručená e-mailom dňa 23.09.2009. Následne, dňa 14.10.2009 žalovaný vystavil faktúru voči LDCH (č.l. 76), pričom vo fakturovanej sume zahrnul okrem iného aj cenu, ktorú mu za projektovú dokumentáciu vyfakturoval žalobca (č.l. 73, 84). Je teda zrejmé, že v tom čase žalovaný vedel a poznal cenu za projektovú dokumentáciu od pôvodného žalobcu. Preukázané doručenie faktúry e-mailom však podľa okresného súdu nie je doručením daňového dokladu, preto určil, že žalovaný sa dostal do omeškania márnym uplynutím lehoty 30 dní odo dňa dodania projektovej dokumentácie (25.08.2009). Okresný súd však bol viazaný obsahom podanej žaloby, a preto priznal pôvodnému žalobcovi nárok na úroky z omeškania až od toho dňa, ako si ich uplatnil. Výšku úrokov z omeškania určil podľa návrhu pôvodného žalobcu v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom do 31.01.2013 v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Okresný súd osobitne nerozhodoval o zmene žaloby, ako to navrhoval žalovaný, keďže žiadny z prejavov pôvodného žalobcu v priebehu tohto súdneho konania neobsahoval taký procesný návrh. Pôvodný žalobca celý čas poukazoval na tie isté skutkové okolnosti, z ktorých odvodzoval svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Odhliadnuc od toho, že žalobca výslovne ani alternatívne nenavrhol posudzovať uplatnený nárok ako nárok z bezdôvodného obohatenia, okresný súd považoval za potrebné uviesť, že súd nikdy nie je viazaný právnym posúdením sporovej veci. Práve a len súd môže subsumovať konkrétny skutkový prípad pod konkrétne ustanovenie právneho predpisu a tak konštatovať, o aký právny vzťah (nárok) v danom prípade ide (R-33/2010, ZSP č. 61/2000). O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (nesprávne uvedené § 142 ods. 3 O.s.p.) tak, že priznal pôvodnému žalobcovi proti žalovanému právo na ich náhradu, keďže mal vo veci plný úspech. Priznaná náhrada trov konania predstavuje zaplatený súdny poplatok za žalobu vo výške 688,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.816,84 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť priamo na účet právneho zástupcu žalobcu v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p.. Ďalej okresný súd uviedol, že s poukazom na ust. § 160 ods. 1 O.s.p. v posudzovanom prípade neurčil dlhšiu lehotu na zaplatenie súdom priznanej sumy, a preto sa rozsudok stane vykonateľným márnym uplynutím zákonom určenej lehoty vyplývajúcej z predmetného ustanovenia. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. Žalovaný namietal, že rozsudok okresného súdu nie je vecne správny a okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný mal za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané uzavretie zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka so všetkými jej podstatným náležitosťami, najmä nebola preukázaná dohoda o cene diela. Žalobca, ktorý mal povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol. Žalovaný nesúhlasil so skutkovými závermi prvostupňového súdu. Uviedol, že v ničom nepotvrdil, že projektovú dokumentáciu potreboval sám pre seba. Tento nesprávny skutkový záver mal vplyv aj na nesprávne právne posúdenie veci, keďže ide o základ pre vyvodenie záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo. Žalovaný uviedol, že je nepochybné, že bol spracovateľom žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku (NFP), ktorá mala ekonomickú časť, ktorú zabezpečoval žalovaný a technickú (projektovú) časť, ktorú nepochybne bol povinný zabezpečiť pôvodný žalobca. Skutočnosť, že spracovateľ žiadosti o poskytnutie NFP (žalovaný) potrebuje pre spracovanie svojej žiadosti rôzne listiny, podklady, ešte neznamená, že aj sám je povinný si tieto listiny a podklady zabezpečiť vo svojom mene a na svoj účet. Ide o skutočnosť všeobecne známu, ktorú nie je potrebné dokazovať. Spracovateľ žiadosti musí od svojho klienta vyžadovať rôzne podklady, listiny, ako sú rozpočty, technické dokumentácie a podobne tak, aby mohol tieto podklady prepracovať do ekonomickej časti, t.j. tej časti, ktorú zabezpečoval žalovaný a takto kompletnú dokumentáciu spracovať vo forme žiadosti o poskytnutie NFP. Skutočnosť, že technická (projektová) časť bola povinnou prílohou k žiadosti o poskytnutie NFP, neznamená, že ju žalovaný mal aj sám vo svojom mene a na svoj vlastný účet zabezpečiť. Veď predsa zhotoviteľ diela môže použiť na zhotovenie diela aj veci a podklady, ktoré mu dodá sám objednávateľ, čo je v zmluvách o dielo časté. Obrana žalovaného v tomto spore spočívala v tom, že predmetnú technickú (projektovú) časť prevzal od pôvodného žalobcu len ako prílohu pre spracovanie svojej žiadosti a pre skrátenie času, čo však ešte neznamená, že si túto prílohu vo svojom mene a na svoj vlastný účet objednal a že práve medzi týmito účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo so všetkými jej podstatnými náležitosťami. Podľa žalovaného pôvodný žalobca v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy, t.j. také konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali, že medzi účastníkmi došlo zo strany žalovaného alebo pôvodného žalobcu k predloženiu konkrétneho návrhu na uzavretie zmluvy (čo aj v ústnej forme) a že druhá strana takto predložený návrh bez výhrad prijala, a teda došlo k zhodnému prejavu vôle uzavrieť zmluvu o dielo so všetkými jej podstatnými náležitosťami. Skutočnosť, že žalovaný si túto projektovú dokumentáciu od pôvodného žalobcu vo svojom mene a na svoj účet neobjednal, vyplýva aj z toho, že túto projektovú dokumentáciu odovzdala priamo fyzická osoba Ing. Vladimír Štrifler a túto prevzal priamo konateľ žalovaného Ing. Miroslav Stanovský. Pôvodný žalobca v tomto smere neuviedol žiadnu konkrétnu okolnosť, z ktorej by vyplývalo, že práve medzi týmito účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy so všetkými jej podstatnými náležitosťami. Naopak, z výpovede svedka Ing. C.S. vyplynulo, že žalobca sa so žalovaným dohodli, že náklady na spracovanie projektovej dokumentácie bude znášať investor - LDCH. Z uvedeného neobstojí záver okresného súdu, že pôvodný žalobca bol tzv. subdodávateľom pre žalovaného, keďže ním vyhotovené dielo tvorilo súčasť iného diela ako príloha žiadosti o poskytnutie NFP. V danom prípade išlo o podklad, ktorý si pre spracovanie žiadosti NFP mal a aj mohol dodať sám priamo LDCH. Napokon LDCH túto projektovú dokumentáciu použil aj ako podklad v stavebnom konaní a zo samotnej projektovej dokumentácie vyplýva, že je investorom diela. Žalovaný okrem toho namietal, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o cene diela, na ktorú skutočnosť pôvodný žalobca vôbec neprodukoval žiadne dôkazy. Zmluva o dielo bez dohody o cene, resp. spôsob jej určenia, je platná, len ak strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu aj bez takejto dohody o cene, resp. spôsobe jej určenia. Vôľa strán uzavrieť zmluvu o dielo aj bez dohody o cene, resp. spôsobe jej určenia však musí existovať v čase vzniku zmluvy. V konaní nebola preukázaná žiadna taká skutočnosť a označený dôkaz zo strany pôvodného žalobcu, ktorým by bolo preukázané, v ktorom okamihu došlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi účastníkmi a s akými náležitosťami a že k tomuto okamihu došlo k dohode o cene, resp. spôsobe jej určenia, resp. že v tomto okamihu strany nepochybne prejavili vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. Zo žiadnych tvrdení pôvodného žalobcu ohľadom obsahu rokovaní, e-mailovej komunikácie nevyplýva, že v tomto rozhodnom čase došlo k dohode o cene presne vo výške sumy 9.650 Eur bez DPH tak, ako ju neskôr žalobca žalovanému vyfakturoval. Je zrejmé, že nemožno vylúčiť dohodu strán o spôsobe jej určenia, keďže pôvodný žalobca uplatnil voči žalovanému presne takúto konkrétnu sumu. Zo žiadnych žalobcom tvrdených skutočností nevyplývala dohoda o cene práve v takejto výške a k uvedenému rozhodnému času vzniku zmluvy. Za situácie, že absentuje dohoda o spôsobe určenia ceny, ale je uplatňovaná konkrétna výška s tvrdením, že ide o dohodnutú cenu, teda za absencie akýchkoľvek dôkazov o uzavretí dohody o cene v takejto výške, bola potom nepreukázaná podstatná časť zmluvy o dielo, a to dohoda o cene diela. Za tejto situácie je potom zmluva o dielo neplatná. Na druhej strane, ak nie je preukázaná dohoda o cene, resp. o spôsobe jej určenia a napriek tomu by sa dospelo k záveru, že zmluva je platná, potom by bol žalovaný povinný zaplatiť pôvodnému žalobcovi cenu obvyklú. Avšak na takúto obvyklosť ceny neboli zo strany pôvodného žalobcu predložené žiadne dôkazy. Ak sa pôvodný žalobca alternatívne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, tak voči tomuto žalovaný vzniesol a vznáša námietku premlčania. Samotná okolnosť, že žalovaný nevzniesol voči vystavenej faktúre žiadne výhrady, nemala vplyv na posudzovanie týchto skutočností ohľadom dohody o cene. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol s priznaním náhrady trov konania. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril pôvodný žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Podané odvolanie nepovažoval za dôvodné. Mal za to, že okresný súd vo svojom rozsudku dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol po správnom právnom posúdení veci. Čo sa týka obrany žalovaného, uviedol, že skutočnosť, že práve medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, a nie medzi žalobcom a liečebňou pre dlhodobo chorých - LDCH, vyplývala najmä z výpovedí konateľov pôvodného žalobcu Jozefa Štriflera a Ing. Vladimíra Štriflera, e-mailovej komunikácie medzi pôvodným žalobcom a žalovaným, čestného prehlásenia riaditeľa LDCH, faktúry vystavenej pôvodným žalobcom žalovanému a v neposlednom rade aj zo súdneho spisu Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 8Cb/5/2014, v ktorom sa žalovaný práve od LDCH domáhal zaplatenia nákladov za vyhotovenie kompletného projektu so všetkými náležitosťami a prílohami. Z výpovede konateľov pôvodného žalobcu bolo zrejmé, že práve žalovaný bol tým subjektom, s ktorým jednali a rokovali a následne aj dohodli uzatvorenie zmluvy o dielo, pričom si dohodli, čo je predmetom zmluvy, teda kompletná stavebná projektová dokumentácia, dohodli cenu za vypracovanie projektovej dokumentácie, a to vo výške 9.650 Eur bez DPH, s dohodnutým termínom vypracovania a odovzdania projektovej dokumentácie. Z čestného prehlásenia riaditeľa LDCH jednoznačne vyplývalo, že ani nerokovala a ani neobjednala vypracovanie technickej projektovej dokumentácie od pôvodného žalobcu. Skutočnosť, že práve žalovaný si od žalobcu objednal projektovú dokumentáciu, svedčí aj to, že pôvodný žalobca ohľadom projektovej dokumentácie komunikoval so žalovaným, a nie s LDCH. Bol to žalovaný, kto dával pôvodnému žalobcovi pokyny, ako robiť a postupovať pri vypracovaní projektovej dokumentácie. Tieto skutočnosti vyplývali i z e-mailovej komunikácie medzi pôvodným žalobcom a žalovaným. Zabezpečený obsah súdneho spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 8Cb 5/2014 jednoznačne usvedčil žalovaného, že v tomto konaní uvádza nepravdivé tvrdenia, pretože práve v tomto konaní žalovaný opakovane uviedol, že projektovú dokumentáciu pre žalovaného vypracovala spoločnosť pôvodného žalobcu. To, že projektovú dokumentáciu si objednala práve spoločnosť žalovaného, bolo preukázané aj tým, že faktúru vystavenú pôvodným žalobcom žalovaný nevrátil, ale dokonca túto použil v konaní pred Okresným súdom Ružomberok ako dôkaz preukazujúci, že za vyhotovenie projektovej dokumentácie pôvodným žalobcom mu uhradil sumu uvedenú na faktúre, čo nie je pravdou. V článku I. žaloby v konaní pred Okresným súdom Ružomberok žalovaný doslova uviedol, že v rámci jeho nároku, ktorý uplatňuje voči LDCH, sú zahrnuté aj náklady, ktoré žalovaný vynaložil na splnenie svojich záväzkov voči spoločnosti pôvodného žalobcu. Ďalšou skutočnosťou preukazujúcou, že si technickú projektovú dokumentáciu objednal práve žalovaný, a teda k uzatvoreniu zmluvy o dielo došlo medzi pôvodným žalobcom a žalovaným, je tvrdenie samotného žalovaného v konaní pred Okresným súdom Ružomberok sp. zn. 8Cb/5/2014, a to v jeho písomnom podaní zo dňa 21.05.2014. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že nebol objednávateľom technickej projektovej dokumentácie, z čoho odvodzoval námietku nedostatku pasívnej legitimácie, však toto tvrdenie a obranu nepreukázal žiadnymi dôkazmi, nespochybnil čestné vyhlásenie riaditeľa LDCH, a ani nenavrhol jeho výsluch. Sám teda neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na výpoveď svedka Ing. C., tak ten vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 06.11.2014 uviedol, že dohoda o úhrade nákladov za projektovú dokumentáciu sa údajne mala uskutočniť na rokovaní v sídle LDCH a bez prítomnosti zástupcov pôvodného žalobcu. Ani toto tvrdenie žalovaný nepreukázal. Z vykonaného dokazovania a e- mailovej komunikácie vyplývalo, že pôvodný žalobca ohľadom diela komunikoval výlučne so žalovaným, ktorý mu ako objednávateľ dával pokyny, pričom komunikácia bola realizovaná z e-mailových adries, ktorých označenie zodpovedá obchodným názvom pôvodného žalobcu a žalovaného. Tieto skutočnosti potvrdilo i čestné prehlásenie riaditeľa investora. K námietke, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o cene diela, tak táto skutočnosť, že k takejto dohode došlo, vyplývala z výpovedí konateľov pôvodného žalobcu, ale i zo samotného správania sa žalovaného. Z výpovedí konateľov pôvodného žalobcu vyplývalo, že na rokovaniach so žalovaným dohodli uzatvorenie zmluvy o dielo, pričom si dohodli, čo je predmetom zmluvy, teda kompletná stavebná projektová dokumentácia, jej štruktúra, ako aj jej cenu vo výške 9.650 Eur bez DPH s termínom vypracovania a odovzdania dokumentácie. Potvrdzuje to i faktúra pôvodného žalobcu vystavená a doručená žalovanému na sumu 11.483,50 Eur, ktorú žalovaný pôvodnému žalobcovi nevrátil, nenamietal a túto faktúru si zaevidoval do svojho účtovníctva. Naopak, v konaní iniciovanom žalovaným na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 8Cb 5/2014 túto faktúru žalovaný predložil súdu ako dôkaz preukazujúci, že za vyhotovenie projektovej dokumentácie pôvodnému žalobcovi uhradil sumu uvedenú na faktúre. Žalovaný v uvedenej žalobe výslovne uviedol, že faktúru pôvodnému žalobcovi aj uhradil, pretože uviedol, že jeho faktúra voči investorovi zahŕňa náklady, ktoré „vynaložil“ na splnenie svojich záväzkov. Žalovaný teda vystavil a doručil investorovi faktúru na sumu 16.065 Eur zo dňa 14.10.2009, v ktorej podľa jeho vyjadrenia boli zahrnuté aj náklady na vypracovanie projektovej dokumentácie pôvodným žalobcom. Ak by žalovaný neuznával faktúru žalobcu alebo výšku ceny uvedenej vo faktúre pôvodného žalobcu, nevychádzal by pri vlastnej fakturácii voči investorovi z tejto faktúry. I z tohto správania sa žalovaného vyplýva, že muselo dôjsť ku dohode o cene za dielo, lebo inak sa ani správanie žalovaného a jeho tvrdenia v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 8Cb 5/2014 pri logickej úvahy ani vysvetliť nedajú. Práve v tomto konaní svojim správaním žalovaný potvrdil, že cena za vykonanie diela bola dohodnutá medzi účastníkmi od počiatku. V tejto súvislosti pôvodný žalobca poukázal i na rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/134/2012. Mal za to, že z týchto skutočností nepochybne vyplýva, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, rovnako k dohode o cene za vykonanie diela, ktorý rovnaký záver vyslovil aj prvostupňový súd. Tvrdenia žalovaného, ktoré uvádza v odvolaní, nekorešpondujú s jeho písomnými podaniami v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok sp. zn. 8Cb 5/2014. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil s priznaním náhrady trov odvolacieho konania. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Odvolací súd primárne k procesnému postupu uvádza, že po rozhodnutí napadnutým rozsudkom okresného súdu a podanom odvolaní žalovaného, žalobca uskutočnil návrh na zmenu účastníka konania na strane žalovaného z dôvodu, že dňa 22.06.2015 uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky so spoločnosťou OCC, s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, IČO: 47 181 036 (pôvodne so sídlom Odbojárska 33, 917 02 Trnava), o ktorom návrhu Krajský súd uznesením č.k. 13Cob/95/2015-224 zo dňa 21.10.2015 rozhodol tak, že do konania namiesto žalobcu Entepro, s.r.o., so sídlom 027 53 Istebné 278, IČO: 36 743 704 vstupuje OCC, s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, IČO: 47 181 036, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.10.2015. Z uvedeného preto v predmetnej odvolacej právnej veci konal už s novým žalobcom OCC, s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava, IČO: 47 181 036 (ďalej len „žalobca“). K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/95/2015-226 zo dňa 05.11.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne verejného vyhlásenia rozsudku žalobcovi a žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu s tým, že podľa ustanovenia § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 16.11.2015, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ustanovením § 211 ods. 2 O.s.p.. Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol rozsudok okresného súdu posudzovaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 9.1.2015 a z nich len tých, ktoré ako relevantné odzneli v rámci konania pred prvostupňovým súdom za splnenia procesnej poučovacej povinnosti obsiahnutej v predvolaní na nariadené pojednávania ako aj predmetné poučenie vyplývalo z obsahu Zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom dňa 11.12.2014, konkrétne na č.l. 152 spisu. Krajský súd uvádza, že bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, keďže nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 ust. § 213 O.s.p.. Základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Vzhľadom k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O.s.p. nie je žiaduce ani potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté skutkové závery a právne zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu a s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Tento záver krajského súdu je v zhode aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, ...„ak v odvolacom konaní krajský súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, v zásade sa môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Krajský súd v súlade s uvedenou judikatúrou, použitia ust. § 219 ods. 2 O.s.p. k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu vo väzbe k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza, že okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, nevyhnutné pre úplné posúdenie sporovej právnej veci, preto nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, že by okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nebolo ani zistené, že by skutkové závery vyslovené okresným súdom boli v rozpore s obsahom spisu, keďže zhodnotenia vykonané okresným súdom majú oporu v zistenom dôkaznom stave. Skutkovým záverom prijatým prvostupňovým súdom predchádzala racionálna úvaha tohto konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto nemožno súhlasiť ako s relevantným odvolacím dôvodom žalovaného, ktorým namietal nesprávne skutkové zistenie. K veci samej súhlasí odvolací súd so záverom okresného súdu, ktorý vo vzťahu k založeniu a existencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v odôvodnení rozhodnutia vyslovil, že vykonané dokazovanie preukázalo uzavretie zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorej bolo vyhotovenie projektovej dokumentácie týkajúcej sa rekonštrukcie kotolne v LDCH. Žalobca dohodnuté dielo vykonal a odovzdal žalovanému, čo tento potvrdil svojím podpisom na č.l. 8 spisu. Existencia diela a jeho riadne vykonanie nebolo medzi účastníkmi sporné a jedno vyhotovenie projektovej dokumentácie žalobca i doložil. Čo sa týka zmätočného označenia odovzdávajúceho v tzv. sprievodnom liste, okresný súd správne vyslovil, že toto nebolo dôvodom pre spochybnenie aktu odovzdania, keďže jeho priebeh potvrdili obaja konatelia žalobcu vrátane žalovaného, v ktorej súvislosti poukázal na e-mailovú komunikáciu účastníkov realizovanú z e-mailových adries zodpovedajúcich označeniu obchodným názvom žalobcu a žalovaného. K námietke žalovaného, že v ničom nepotvrdil, že projektovú dokumentáciu potreboval sám pre seba, že bol spracovateľom žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku a že technickú (projektovú) časť prevzal od žalobcu len ako prílohu pre spracovanie svojej žiadosti a pre skrátenie času priamo od žalobcu, teda že medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo so všetkými jej podstatnými náležitosťami, krajský súd uvádza, že i keď medzi podnikateľmi je obvyklé uzatvárať zmluvy o dielo v písomnej forme, táto forma však nie je zákonom predpísaná, a preto nie je vylúčené, aby ku vzniku zmluvy došlo ústnou zmluvou a i faktickým plnením, ktoré na základe návrhu, prípadne objednávky objednávateľ u zhotoviteľa objedná a tento požadované dielo pre objednávateľa vykoná. V rámci konania pred prvostupňovým súdom medzi účastníkmi nebolo sporné, ktoré zhodné tvrdenia si okresný súd postupom podľa § 120 ods. 3 O.s.p. osvojil, že spracovateľom žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku pre LDCH bol žalovaný ako aj, že obligatórnou súčasťou ním spracovávanej žiadosti bola aj technická projektová dokumentácia. Výpovede konateľov žalobcu vo väzbe na čestné vyhlásenie riaditeľa LDCH na č.l. 126 spisu, ktorý potvrdil, že od žalobcu si nikdy nič neobjednal, ako aj výpoveď svedka Ing. C. preukázali kreovanie a existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným s dohodnutým predmetom, a to vypracovanie projektovej dokumentácie. Svedok Ing. C. potvrdil, že organizátorom celého projektu bol pán Stanovský, ktorý ho požiadal, aby mu odporučil spracovateľa projektovej dokumentácie, na čo odporučil Ing. Štriflera. Sám žalovaný uviedol, že viackrát rokoval s pánom Štriflerom aj v sídle jeho firmy, kde rozoberali jednotlivé položky jeho technického projektu a na základe pripomienok žalovaného žalobca projektovú dokumentáciu upravoval ako aj, že prevzal od pána Štriflera projektovú dokumentáciu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nemohol byť objednávateľom projektovej dokumentácie, tak túto okolnosť relevantným spôsobom nepreukázal, keďže sám uviedol, že projektová dokumentácia vypracovaná žalobcom bola ako povinná príloha pripojená k žiadosti, ktorú žalovaný spracoval pre LDCH ako predkladateľa projektu. Tvrdenie žalovaného, že nebol objednávateľom projektu prednesené v konaní pred prvostupňovým súdom, bolo vyvrátené i podanou žalobou samotného žalovaného o zaplatenie sumy 16.065 Eur voči investorovi, a to Liečebňa pre dlhodobo chorých, Štiavnička, v konaní pred Okresným súdom Ružomberok sp. zn. 8Cb 5/2014 (č.l. 72 - 74 spisu), v ktorej žalobe o.i. uviedol, že bola medzi žalobcom (ako zhotoviteľom) a žalovaným (ako objednávateľom) uzavretá zmluva o dielo podľa ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka ...„predmetom ktorej bol záväzok žalobcu vykonať pre žalovaného dielo - projekt - žiadosť o poskytnutie nenávratných finančných prostriedkov (NFP) zo štrukturálnych fondov Európskej únie na stavbu „Zmena palivovej základne LDCH Štiavnička“. Ďalej bolo uvedené, že ...„K splneniu záväzku žalobcu vypracovať predmetný projekt (žiadosť o NFP) bolo nutné aj vypracovanie stavebnej projektovej dokumentácie, ktorú vypracovala spoločnosť Entepro, s.r.o.“ a „Fakturovaná suma vo výške 16.065,00 eur s DPH teda zahŕňa náklady, ktoré žalobca vynaložil na splnenie svojich záväzkov do zániku zmluvy o dielo, t.j. náklady na vypracovanie projektovej dokumentácie spoločnosťou Entepro, s.r.o. vo výške 11.483,50 eur...“ Z vykonaného dokazovania tak nepochybne vyplynulo, že pre subjekt LDCH v postavení objednávateľa ako zhotoviteľ vykonával činnosť žalovaný a pre neho ako subdodávateľ žalobca. Skutočnosť, že žalobca žalovanému plnil, vyplývala tak z výpovede konateľov žalobcu ako i samotného žalovaného vo väzbe i na vyššie uvedenú podanú žalobu a svedčí o tom i nespochybnené prevzatie tejto projektovej dokumentácie. Vo vzťahu k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo, a o predmete a cene krajský súd v zhode s okresným súdom poukazuje na samotným žalovaným potvrdený predmet prác a cenu prác, keďže sám žalovaný v podanej žalobe voči subjektu LDCH, so sídlom Štiavnička, Ružomberok sp. zn. 8Cb/5/2014, poukázal na ním vystavenú faktúru č. 23, celkom v sume 16.065 Eur, ktorá pozostáva z ceny za vypracovanie stavebnej projektovej dokumentácie vo výške 11.483,50 Eur a odplaty za práce vykonané podľa uzavretej zmluvy o dielo vo výške 4.581,50 Eur. Práve suma 11.483,50 Eur bola vyúčtovaná žalobcom žalovanému faktúrou č. 09/E/055 za vypracovanie projektovej dokumentácie, dokázala tvrdenie konateľa žalobcu, že pri rokovaní uviedol približnú cenu za vypracovanie projektovej dokumentácie v rozpätí 10 až 12.000 Eur s tým, že konkrétna špecifikácia bude poskytnutá po ohliadke stavby. To, že žalovaný žalobcom navrhnutú a následne aj vyúčtovanú cenu akceptoval, vyplynulo nielen z podanej žaloby v konaní pred Okresným súdom Ružomberok sp. zn. 8Cb/5/2014, ale aj z toho, že predmetná faktúra nebola žalovaným žalobcovi ako neoprávnene vystavená vrátená, čo odvolací súd vyhodnotil ako súhlas bez výhrad, nielen s cenou, ale i s obsahom predmetnej faktúry. Práve potvrdením už vopred dohodnutej ceny, ktorá bola uvedená na faktúre žalovaným, stala sa tak táto cena pre obe zmluvné strany záväznou. Z vyššie uvedeného záveru preto bola zhodnotená ako nedôvodná námietka žalovaného o neplatnosti zmluvy o dielo pre absenciu dohody o jej podstatnej náležitosti, a to dohody o cene. Práve cena, ktorá bola účastníkmi dohodnutá a následne uvedená vo faktúre, potvrdila uzavretie dohody i o cene, keď odplatnosť ako taká bola medzi účastníkmi zrejmá od počiatku tejto obchodnej činnosti. V zhode so záverom krajského súdu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o neuzavretí zmluvy o dielo so žalobcom s uvedením ich podstatných náležitostí. Preto sa muselo vychádzať zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný. K tomuto záveru krajského súdu pristupuje okolnosť, že žalobca preukázal svoj nárok nielen listinnými dôkazmi, ale i výpoveďou svedka C., čestným prehlásením riaditeľa LDCH oproti stojacej výpovedi žalovaného, ktorý len namietal nedôvodnosť uplatneného nároku z titulu nepreukázaného základu. Nebola preto opodstatnená námietka žalovaného o nedostatočne zistenom skutkovom stave a ani opodstatnený odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. V súvislosti s uplatnenou pohľadávkou zo strany žalobcu a obranou žalovaného krajský súd uvádza, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je v ust. § 101 ods. 1 O.s.p. vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. následne stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v ust. § 101 a v ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010). Krajský súd konštatuje, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, pretože z predložených listín a svedeckej výpovede, ktoré boli hodnotené prvostupňovým súdom tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti za aplikácie ust. § 132 O.s.p., preukázal zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, poskytnuté plnenie zo strany žalobcu a jeho prevzatie žalovaným. Vzhľadom k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom krajský súd nezistil žiadne nedostatky. K úplnosti krajský súd k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom, z ktorého hodnotenia podľa záveru krajského súdu boli prijaté správne skutkové zistenia, poukazuje na to, že zákon v ust. § 132 O.s.p. vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Krajský súd k záveru o správnosti postupu prvostupňového súdu pri dokazovaní, vyhodnotení dôkazov, poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama o sebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ Aj v zmysle uvedeného rozhodnutia je potrebné zo strany krajského súdu dodať, že hodnotenie dôkazov v zmysle ust. § 132 O.s.p. je na súde, ktorý musí starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Okresný súd podľa ust. § 132 O.s.p. postupoval. V hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkazy listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. K odvolacím dôvodom žalovaného považuje krajský súd za potrebné uviesť, že žalobca uniesol dôkazné bremeno uzavretie zmluvy o dielo a bol to žalovaný, ktorý mal dôkaznú povinnosť preukázať opak, čo sa mu nepodarilo. Výsledky vykonaného dokazovania potvrdili kreovanie zmluvného vzťahu, plnenie zo strany žalobcu, prevzatie plnenia žalovaným, a tým vznik právnych dôsledkov s účinkami týkajúcimi sa zaplatenia ceny vykonaného diela zo strany žalovaného. Na základe len týchto doplnení uvedených krajským súdom žalobca preukázal existenciu zmluvného vzťahu, na základe ktorého žaloval sumu 11.483,50 Eur spolu s príslušenstvom, a preto pokiaľ okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, jeho rozhodnutie bolo vecne správne. Krajský súd uvádza, že žiaden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, preto bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie, keďže záverom okresného súdu predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania. Odvolací súd nezistil dôvody pre odchýlenie sa od týchto logických a racionálnych záverov okresného súdu, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v podrobnostiach odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresného súdu za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Zo strany prvostupňového súdu nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keďže na správne zistený skutkový stav bolo aplikované správne hmotné právo, a to Obchodný zákonník a jeho jednotlivé zákonné ustanovenia v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúce typ právneho úkonu - zmluvy o dielo boli správnym spôsobom interpretované. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, ktorá bola uplatnená a vyčíslená v písomnom vyjadrení k odvolaniu právnym zástupcom pôvodného žalobcu zo dňa 20.06.2015. Priznaná náhrada trov odvolacieho konania pozostávala z odmeny právneho zástupcu pôvodného žalobcu v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za jeden úkon právnej služby podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu 1 x 270,54 Eur, režijný paušál 1 x 8,39 Eur + 20 % DPH = 55,79 Eur, súčtom dôvodné trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia 334,72 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.