Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/289/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711203152 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5711203152.2 Uznesenie A. súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: K. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., ul. X. G.. B. č. XX/XX, V., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou so sídlom F., ul. A. č. XX, proti odporkyni: Mgr. F. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., ul. V. č. X/XX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom F., V. Z. č. X, o zaplatenie časti kúpnej ceny, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11C/18/2011-210 zo dňa 24. apríla 2012, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporkyňu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.160 eur titulom predaja nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. V., zapísanej v Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Martin, a to rodinný dom č. súp. XXXX vedený v LV č. XXXX, a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporkyňu súčasne zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku v sume 1.029,50 eur, trov znaleckého dokazovania v sume 75,36 eur a trov právneho zastúpenia v sume 3.720,04 eur, na účet právnej zástupkyne navrhovateľa JUDr. Ivety Ďurčaťovej, advokátke so sídlom F., a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním, z ktorého mal preukázané, že darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena zaopatrenia a bývania zo dňa 01. 06. 1997 darovali T. X., rod. O., a navrhovateľ ako darcovia odporkyni svoje ideálne spoluvlastnícke podiely k rodinnému domu č. súp. XXXX, postaveného na parc. KN-C č. 778/57 bez pozemku, zapísaného na LV č. XXXX, vedenom Katastrálnym úradom Žilina, Správou katastra Martin. Odporkyňa tieto ideálne podiely od svojej matky vo výške 2/4-iny a od svojho brata, a navrhovateľa v tomto konaní vo výške 1/4-iny prijala do svojho vlastníctva ako dar. Dňa 03. 06. 1997 uzavreli navrhovateľ a odporkyňa dohodu, ktorou sa odporkyňa v čl. III dohody zaviazala, že v prípade budúceho predaja predmetnej nehnuteľnosti uvedenej v čl. I tejto dohody vyplatí navrhovateľovi 20 % z dohodnutej kúpnej ceny nehnuteľnosti prezentovanej v uzavretej kúpnej zmluve. Rovnako je nesporné, že dňa 09. 07. 2010 odporkyňa uzavrela kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Katastrálnym úradom Žilina, Správou katastra Martin, a to rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na pozemku parc. č. 778/57 o rozlohe 74 m2, garáže súp. č. XXXX, postavenej na pozemku parc. č. 799/21 o rozlohe 19 m2, pozemku parc. č. 778/24 o výmere 175 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. 778/57 o výmere 74 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. 778/58 o výmere 6 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. 799/17 o výmere 69 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. 799/21 o výmere 19 m2 - zastavané plochy a nádvoria, ktorej vklad bol povolený pod V 3059/10 zo dňa 13. 09. 2010 - vz 1036/10. Celková kúpna cena za predávané nehnuteľnosti bola stanovená dohodou vo výške 97.590 eur. Okresný súd predmetnú dohodu uzavretú 03. 06. 1997 posúdil podľa ust. § 51 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako nepomenovaný typ zmluvy. Táto dohoda v článku I. odkazovala na darovaciu zmluvu uzavretú 01. 06. 1997. Súd preto vychádzal z predmetnej dohody a mal za to, že odporkyňa je povinná na základe tejto dohody poskytnúť plnenie podľa čl. III. dohody z 03. 06. 1997 navrhovateľovi, keďže nedošlo k bezprostrednému prevodu nehnuteľnosti a v rozpore s vôľou matky v snahe vyhnúť sa poskytnutiu jej primeraného zaopatrenia a doživotného bývania. V zmysle čl. III. dohody uzavretej medzi navrhovateľom a odporkyňou dňa 03. 06. 1997 sa odporkyňa zaviazala plniac vôľu matky zaplatiť navrhovateľovi v prípade budúceho predaja nehnuteľnosti 20 % z dohodnutej kúpnej ceny nehnuteľnosti prezentovanej v kúpnej zmluve. V danom prípade prvostupňový súd, keďže v kúpnej zmluve, ktorou odporkyňa previedla rodinný dom bola dohodnutá kúpna cena za všetky nehnuteľnosti vrátane predmetného rodinného domu bolo potrebné z dôvodu určenia výšky nároku navrhovateľa ustáliť cenu rodinného domu bez pozemkov a garáže. Súd preto nariadil znalecké dokazovanie a vychádzal zo znaleckého posudku pokiaľ sa týkalo všeobecnej hodnoty nehnuteľností s tým, že táto bola stanovená sumou 85.800 eur. Súd potom na základe uvedených skutočností vyhovel žalobnému návrhu navrhovateľa a zavial odporkyňu na zaplatenie sumy 17.160 eur, čo predstavovalo 20 % zo sumy 85.800 eur ako ceny nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom. Trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). V zákonnej lehote proti rozsudku podala odvolanie odporkyňa. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľa zamietol. Namietala, že pri posudzovaní základu nároku súd vychádzal z dojednania čl. III. dohody zo dňa 03. 06. 1997, ktoré považoval za nesporné pokiaľ ide o skutočnú vôľu účastníkov pri jej podpise v roku 1997. Na tom skutkovom základe potom ustálil, že navrhovateľ mal podľa predmetnej dohody kedykoľvek v budúcnosti v prípade predaja nehnuteľností právo na výplatu podielu z aktuálnej kúpnej ceny dohodnutej medzi odporkyňou a kupujúcimi. V tejto súvislosti konštatoval, že účelom daného právneho úkonu malo byť obmedzenie prípadnej dispozície s nehnuteľnosťou z dôvodu zabezpečenia trvalého dožitia matky účastníkov v rodinnom dome. V tomto smere odporkyňa trvala na tom, že skutočná vôľa konajúcich, a to tak jej ako aj navrhovateľa pri podpise predmetnej dohody bola iná. V kontexte s uzavretou darovacou zmluvou a dohodou o vecnom bremene a zabezpečení opatery a bývania matke nebolo určite úmyslom účastníkov dohody umožniť navrhovateľovi domáhať sa kedykoľvek v budúcnosti vyplatenia časti aktuálnej trhovej ceny rodinného domu, ale výlučne „poistenia“ možného špekulatívneho zámeru z jej strany, z ktorého ju navrhovateľ od začiatku podozrieval, že nehnuteľnosť po jej získaní darom obratom predá. Obsah skutočnej vôle konajúcich, ktorá by mala byť prioritou pri posúdení obsahu právneho úkonu súd napriek navrhovanému dokazovaniu v tomto smere nijako neskúmal. Na preskúmanie skutočnej vôle účastníkov dohody navrhla súdu opakovane vykonať výsluch matky, doslovne naplnením vôle, ktorej mala byť dohoda zo dňa 03. 06. 1997 v čl. III. Tento dôkaz súd nevykonal a v dôvodoch svojho rozhodnutia sa nijakým spôsobom o tom nezmienil. Mala za to, že vykonanie práve tohto dôkazu je pre posúdenie existencie základu uplatneného nároku zásadné. O to viac mal súd k jeho vykonaniu podľa jej presvedčenia pristúpiť po predložení listinného dôkazu, ktorým bolo prehlásenie matky, ktorým sama písomne potvrdila ňou uvádzané skutočnosti o skutočnej vôli konajúcich pri podpise dohody. V tejto nadväznosti na presvedčivosti odôvodnenia rozsudku uberá aj to, že sa súd nijako v odôvodnení nezmienil, a tým ani nevyporiadal s existenciou a obsahom uvedeného prehlásenia matky ako listinného dôkazu v kontexte s ostatnými dôkazmi. Prvostupňový súd posúdil ňou vynaložené nemalé investície do opravy a rekonštrukcie rodinného domu ako vykonané dobrovoľne a bez významu k rozsahu jej záväzku voči navrhovateľovi, a to z dôvodu, že v samotnej dohode nie je zmienka o tom, že z časti kúpnej ceny, ktorú má vyplatiť, budú vylúčené investície odporkyne do nehnuteľnosti. Vynaložením uvedených investícií však považovala za potrebné poukázať hlavne na jej skutočné správanie po uzavretí dohody a s poukazom aj na závery rozhodnutia Ústavného súdu ČR ÚS 331/1998, a týmto aj skutočný obsah, a týmto aj skutočný obsah dohody (vôle). Vynaloženie tak podstatných nákladov z jej strany prakticky hneď po nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti bolo podľa jej názoru dôkazom, že ako vlastník s vecou nakladala ako s vlastnou. Z takéhoto konania len ťažko možno objektívne usudzovať o prípadnom vedomí povinného „podielu“ na nehnuteľnosti pre navrhovateľa o to viac, že by sa mal podieľať vlastným profitom na jej výdavkoch. Za nesprávnu považovala úvahu súdu, podľa ktorej mal súd za preukázané, že skutočnou kauzou právneho úkonu v zmysle § 495 Občianskeho zákonníka bola akási „odplata“ za darovaný podiel. Darovanie je svojou povahou bezodplatný právny úkon, t. j. nepripúšťa žiadne finančné, vecné, ani iné protiplnenie za darovaciu zmluvu, inak nemôže ísť o darovanie. V tomto smere nesúhlasila s uvedeným záverom okresného súdu, podľa ktorého sa stotožnil s tvrdením navrhovateľa. Uvádzala, že kauzu právneho úkonu navrhovateľ nepreukázal, hoci tak s ohľadom na ust. § 495 Občianskeho zákonníka ako veriteľ urobiť mal. Pokiaľ súd dohodu nepovažoval za rozpornú s dobrými mravmi s poukazom a zmluvnú autonómiu účastníkov a neexistenciu rozporu s dobrými mravmi uvádzala, že predmetná dohoda, tak ako je interpretovaná, nerešpektuje požiadavku vyváženosti, resp. spravodlivého vysporiadania vzťahov. Túto neprimeranosť videla v hrubom nepomere vzájomných plnení, resp. absencii plnenia jednej zmluvnej strany pri danej interpretácii zmluvy. Vo vzťahu k určeniu výšky uplatneného nároku súd vychádzal zo znaleckého posudku Ing. H. U., ktorá všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti určila sumou 85.800 eur na základe metódy polohovej diferenciácie. Namietala závery znalkyne a uvádzala, že na preukázanie svojich tvrdení o nesprávnych záverov znalkyne predložila v konaní odborné vyjadrenie znalca rovnako pre daný odbor a odvetvie zapísaného v zozname znalcom MS SR Ing. D. A., ktorý určil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti na základe rovnakej metodiky a podľa vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. v značne odlišnej výške ako znalkyňa ustanovená súdom. V rámci svojho výsluchu samotná znalkyňa pripustila chybu pri výpočte pri zohľadnení chybného koeficientu vyjadrujúceho vývoj cien ako hodnotu 2,194 namiesto 2,160. Použitie hodnoty koeficientu vyjadrujúceho územný vplyv pre okresné mestá znalkyňa odôvodnila podľa jej názoru nad rámec svojich kompetencií prepojenosťou okresného mesta Martin a mesta Vrútky a z tohto titulu zotrvala na použití nesprávneho vyššieho koeficientu použiteľného pre okresné mestá. Namietala, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nevyplýva prečo sa súd stotožnil plne so závermi znalkyne Ing. H. U. a nijako nevyhodnotil rovnako ako iné listinné dôkazy aj posudok Ing. D. A., teda neuviedol najmä prečo tento listinný dôkaz nepovažoval za presvedčivý vo vzťahu k tvrdenému. Taktiež neodôvodnil prečo nevykonal navrhovaný dôkaz, a to kontrolu znaleckého dokazovania, ktorá by bola spôsobilá vysporiadať sa po odbornej stránke s postupom oboch znalcov pri riešení zadanej úlohy, ktoré u oboch produkujú podstatne rozdielne závery. Záverom namietala aj výšku priznaných trov konania. Poukázala na to, že navrhovateľ vymedzil v návrhu na začatie konania svoj nárok ako sumu rovnajúcu sa 20 % kúpnej ceny z kúpnej zmluvy, ktorou bola prevedená nehnuteľnosť. Navrhovateľ až v priebehu konania na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku uviedol, že predmetom konania je zaplatenie časti kúpnej ceny týkajúcej sa len rodinného domu a až na pojednávaní dňa 24. 04. 2012 špecifikoval uplatnený nárok sumou 17.160 eur. Vzhľadom na uskutočnené obmedzenie uplatneného nároku čo do výšky až v priebehu konania je treba poukázať na to, že navrhovateľ nemohol byť týmto v plnom rozsahu vo veci úspešný. Rovnako je nesprávne zo strany súdu priznanie odmeny za jeden úkon právnej služby v súvislosti s pojednávaním zo dňa 30. 06. 2011 vo výške 336,94 eur, keďže bolo odročené bez pojednávania. Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Podľa neho súd správne vyhodnotil obsah vôle účastníkov pokiaľ sa týkalo čl. III. dohody prejavenej v písomnej podobe a správne vyhodnotil skutkový a právny stav veci. Pokiaľ odporkyňa mala za to, že jej vôľa a jeho vôľa pri podpise dohody boli iné, nemala sa svojím podpisom zaviazať k dohode s obsahom zo dňa 03. 06. 1997. Mal za to, že tvrdenie odporkyne v tomto konaní, že jej vôľa bola pri podpise iná je účelovým tvrdením z dôvodu, že hodnota nehnuteľnosti od okamihu jej darovania sa zvýšila. Práve v dôsledku zmien cien nehnuteľností v rôznych časových obdobiach sa sporové strany dohodli, že 20 % bude vyplatené z kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve a nie z inej ceny, teda svoju vôľu vymedzili dostatočne presne. Mal za to, že v čase podpisu predmetnej dohody bola vôľa odporkyne taká, aká bola prejavená v jej písomnej podobe a súd správne vyhodnotil skutkový stav, keď posudzoval obsah vôle tak ako bol prejavený. Tvrdil, že o existencii svojho záväzku odporkyňa vedela, aj napriek tomu sa z vlastnej vôle rozhodla rekonštruovať, resp. udržiavať nehnuteľnosť. Pri uzatváraní predmetnej dohody nebola zmienka o tom, že zo záväzku odporkyne vyplatí navrhovateľovi 20 % kúpnej ceny, z ktorej budú vylúčené prípadné investície odporkyne do nehnuteľnosti, prípade že sa bude jednať iba o 20 % z ceny, ktorou bola nehnuteľnosť ohodnotená v čase darovania. Pokiaľ odporkyňa mala za to, že ustanovenie čl. III. dohody uzatvorenej medzi nimi je nespravodlivé vzhľadom na investície, ktoré vložila do nehnuteľnosti, mala sa s ním dohodnúť inak, a to ešte pred začatím rekonštrukčných prác na nehnuteľnosti alebo minimálne pred plánovaným predajom nehnuteľnosti. Skutočnosť, že sa rozhodla rekonštruovať nehnuteľnosť nemá za následok zánik alebo zmenu jej záväzku voči nemu. Naviac sa dohodli na vyplatení iba 20 % kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve z dôvodu, že odporkyňa poskytne starostlivosť a doživotné bývanie ich matke, inak by dohoda vo veci vyplatenia výšky sumy z kúpnej ceny bola väčšia. Pri konkrétnom právnom úkone - darovaní spoluvlastníckych podielov totiž odporkyňa nadobudla do svojho vlastníctva nielen podiel jeho vo výške 1-iny vzhľadom k celku, ale aj podiel matky sporných strán vo výške 1-ice k celku. Práve preto došlo k dohode, že vyplatí 20 % z kúpnej ceny uvedenej v zmluve. Pokiaľ by medzi účastníkmi nevznikla takáto dohoda - darovanie, mal by nárok na spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti vo výške 50 %, t. j. spoluvlastnícky podiel 25 % a matke 25 % percent. Navrhovateľ sa teda svojho nároku z rodičovského domu vzdal v prospech odporkyne práve z dôvodu, že poskytne matke starostlivosť a doživotné bývanie v tejto nehnuteľnosti, ako aj preto, že zabezpečí udržiavanie nehnuteľností, jej opravy a úpravy. Poukázal na čl. II. dohody zo dňa 03. 06. 1997 v znení: „...V náväznosti na investície, ktoré K. X. zložil na opravy a úpravy nehnuteľnosti uvedenej v čl. I. tejto dohody bezprostredne pred uzavretím darovacej zmluvy vo výške 100.000,- S, a v náväznosti na čl. I. tejto dohody uvedenú darovaciu zmluvu F. X. sa zaväzuje vrátiť K. X. 100.000,- Sk...“. Z uvedeného vyplýva, že v čase pred uzavretím darovacej zmluvy navrhovateľ na opravy a úpravy nehnuteľností investoval 100.000,- Sk,-, avšak vzhľadom k tomu, že odporkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností a že navrhovateľovi vyplatí 20 % z kúpnej ceny v prípade predaja, sa navrhovateľ a odporkyňa dohodli, že tieto investície navrhovateľovi vráti a prípadné opravy a úpravy nehnuteľností bude vykonávať už na svoje náklady. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ a matka účastníkov bezodplatne previedli svoje spoluvlastnícke podiely na odporkyňu, táto sa zaviazala, že ich matke poskytne starostlivosť a doživotné bývanie v tejto nehnuteľnosti, s čím je spojená aj povinnosť odporkyne predmetnú nehnuteľnosť udržiavať, vzhľadom na odstup času vykonávať aj rekonštrukciu nehnuteľnosti za účelom údržby a opravy. Navrhovateľ pri vzniku záväzku odporkyne voči nemu nevidel dôvod na akékoľvek preukazovanie kauzy právneho úkonu. Pokiaľ by k predaju nehnuteľností nedošlo, nevznikol by ani záväzok, preto navrhovateľ nie je povinný preukazovať dôvod vzniku záväzku, keď jeho vznik závisel výlučne od konania odporkyne, k čomu sa sama zaviazala. Výšku uplatneného nároku súd ustálil zo znaleckého posudku na pojednávaní. V rámci výsluchu znalkyňa pripustila chybu, avšak podstatný je záver znalkyne, ktorá na pojednávaní uviedla, že na záveroch svojho znaleckého posudku trvá, nakoľko pri určení konečnej hodnoty nehnuteľnosti by táto odchýlka koeficientu, t. j. 0,034 mala len minimálny vplyv, t. j. 1,015 %. Pokiaľ ide o použitie hodnoty koeficientu vyjadrujúceho územný vplyv pre okresné mestá, znalkyňa na pojednávaní uviedla, že nakoľko Vrútky a Martin sú síce administratívne odčlenené, ale územne sú späté, preto pri určení ceny vychádzala z hodnoty koeficientu použitého pre okresné mestá. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1, 2 O. s p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z nasledovných dôvodov: Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd mal preukázané, že navrhovateľ sa návrhom podaným na Okresnom súde Martin dňa 16. 03. 2011 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží odporkyni povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške vyčíslenej po predložení kúpnej zmluvy a rovnajúcej sa 20 % kúpnej ceny z kúpnej zmluvy, ktorou bola prevedená nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území V., zapísaná na Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Martin na LV č. XXXX, a to rodinný dom číslo súpisné XXXX postavený na parc. KN č. 778/57. Svoj návrh odôvodnil skutočnosťou, že darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena zaopatrenia a bývania zo dňa 01. 06. 1997 darovali T. X., rod. O. a navrhovateľ ako darcovia odporkyni svoje ideálne spoluvlastnícke podiely k rodinnému domu bez pozemku. Odporkyňa tieto ideálne podiely od svojej matky vo výške 2/4-iny a od svojho brata, a navrhovateľa v tomto konaní vo výške 1/4- iny prijala do svojho vlastníctva ako dar. Dohodou, ktorú uzavreli navrhovateľ a odporkyňa dňa 03. 06. 1997 sa v článku III. odporkyňa zaviazala, že v prípade predaja predmetnej nehnuteľnosti vyplatí navrhovateľovi 20 % z dohodnutej kúpnej ceny nehnuteľnosti prezentovanej v uzavretej kúpnej zmluve. Podľa zápisu na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom Žilina, Správou katastra Martin bola predmetná nehnuteľnosť - rodinný dom č. súp. XXXX predaná na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod V 3059/10 zo dňa 13. 09. 2010 - vz 1036/10. Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzval odporkyňu na predloženie kúpnej zmluvy a zaplatenie 20 % z kúpnej ceny dohodnutej v kúpnej zmluve v zmysle uzatvorenej dohody medzi navrhovateľom a odporkyňou. Odporkyňa kúpnu zmluvu nepredložila a dohodnutú časť kúpnej ceny neuhradila. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ požadoval, aby súd vyzval odporkyňu alebo dožiadal Správu katastra Martin na predloženie kúpnej zmluvy a vydal rozhodnutie, ktorým zaviaže odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi 20 % z kúpnej ceny, ktorá bude vyčíslená až po predložení predmetnej kúpnej zmluvy. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, znalkyne, oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami, najmä darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena, výpisom z LV č. XXXX vedeného na Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Martin, znaleckým posudkom č. 132/2011 a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 04. 2012. Na pojednávaní pred okresným súdom dňa 24. 04. 2012 odporkyňa žiadala, aby vo veci bola vypočutá matka účastníkov T. X., rod. O., za účelom zistenia preukázania skutočnej vôle účastníkov dohody zo dňa 03. 06. 1997 a jej čl. III. Okresný súd tento dôkaz nevykonal. Nevysporiadal sa ani procesne s nevykonaným navrhnutého dôkazu. Najvyšší súd SR (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/88/1999) judikoval, že zásadám spravodlivého procesu vyplývajúcim z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR treba rozumieť tak, že v spojené so všeobecným procesným predpisom v konaní pred všeobecnými súdmi musí byť daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a k veci samej, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie pre zistenie (preukázanie) svojich tvrdení pokladá za potrebné. Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných návrhov) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí vyložiť z akých dôvodov, spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval a k právnym záverom, ku ktorým dospel na základe skutkového stavu veci, navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157ods. 2 O. s.p.). Ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných predpisov podriadených pod vady konania, ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave siedmeho oddielu Ústavy SR (čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Z uvedeného chápania spravodlivého procesu okrem iného vyplýva, že súdy nemajú všeobecnú povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré sú stranami navrhované, ale z hľadiska ústavno-právnych garancií spravodlivého procesu vyplýva v prvom rade požiadavka na odôvodnenie, ktoré viedlo súd k nevykonaniu dôkazov. Dokazovanie by malo zodpovedať medzi iným predovšetkým zásadne rovnosti strán v konaní, resp. rovnosti šancí v konaní, a tiež zásade voľného hodnotenia dôkazov. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (viď Van Hurg v. Holandsko 1994, Ruis Toria a Hiro Balami v Španielsko, 1994). Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať zhrnutie dôkaznej situácie. Súd uvedie, z ktorých dôkazov vychádzal, to znamená, ktoré dôkazy vykonal a ktoré nevykonal, prečo ich nevykonal. V sporovom konaní, ktoré je ovládané zásadou dispozičnou a princípom kontradiktórnosti spravidla súd vykoná dôkazy navrhnuté účastníkmi a len vo výnimočných prípadoch, s ktorými sa musí práve v tejto časti odôvodnenia vyrovnať, môže tieto dôkazy nevykonať. S ohľadom na dôvod uvedený v odvolaní odporkyne odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd nepostupoval v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a nerešpektoval návrh odporkyne na výsluch svedkyne, matky účastníkov konania, na pojednávaní sa s týmto návrhom procesne nevysporiadal. V odôvodnení súdneho rozhodnutia neuviedol prečo nevykonal výsluch navrhovanej svedkyne, a taktiež neodôvodnil akým spôsobom sa vyrovnal s predloženým listinným dôkazom, a to prehlásením matky účastníkov konania, ktoré tvorí prílohu podania odporkyne zo dňa 19. 01. 2011. Za tohto stavu odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 a 2 O. s. p.), pretože prvostupňový súd nevykonal všetky dôkazy potrebné na istenie skutkového stavu vo veci. V ďalšom konaní prvostupňový súd vo veci vypočuje účastníkov konania, nimi navrhnutých svedkov. V prípade ak o dôkazných návrhoch rozhodne, že ich nevykoná, v novom rozhodnutí odôvodní z akého dôvodu takýto procesný návrh nevykonal. Opätovne vyhodnotí výsledky doteraz vykonaného dokazovania v nadväznosti aj na odvolateľkou označený listinný dôkaz, a to prehlásenie matky účastníkov konania, ktoré tvorí prílohu podania zo dňa 19. 01. 2011. V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .