Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20CoE/102/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607201379 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607201379.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v zastúpení JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom C. XX, H., proti povinnej: W. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/X, W. I., pre vymoženie pohľadávky 7,97 Eur (240,- Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou, so sídlom Exekútorský úrad T.. A. R. XX/X, C. H., exekúcia vedená pod sp.zn. EX 143/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 3Er/110/2007-33 zo dňa 05.09.2011, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši č.k. 3Er/110/2007-33 zo dňa 05.09.2011 p o t v r d z u j e . Účastníkom konania a súdnej exekútorke súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu, ktorá začala pred súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou dňa 21.02.2007, exekučné konanie pod č. EX 143/2007 pre vymoženie pohľadávky 240,- Sk s príslušenstvom, priznanej rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp.zn. SR 5740/06 zo dňa 20.11. 2006, ktorá bola vykonávaná na základe poverenia č. 5505*008174 zo dňa 14.03.2007 podľa ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. a), b), c), § 45 ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil, keď konštatoval, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe tuzemského rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnej v exekúcii uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 27.600,- Sk, spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne od 20.06.2006 a nahradiť trovy konania vo výške 6.742,- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd konštatoval, že z odôvodnenia exekučného titulu zistil, že právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo Zmluvy o úvere č. 5370585 zo dňa 27.04.2006, ktorá bola medzi účastníkmi konania uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Okresný súd poukázal na ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2. 4 Občianskeho zákonníka, ako aj § 23a ods. 1,2 zák.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ako aj na článok 3 ods. 1,2 a 6, ako aj bod 1 písm. c) prílohy smernice Rady EHS č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1999 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), keď konštatoval, že pri posúdení právneho vzťahu oprávneného s povinným vychádzal z obsahu zmluvy o úvere ako spotrebiteľského vzťahu aj s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka, a teda predmetnú úverovú zmluvu považoval za zmluvný vzťah, na ktorý sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy. Poukázal na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a konštatoval, že mal preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah. Ďalej konštatoval, že preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednanie medzi účastníkmi obsahuje niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. V predmetnej spotrebiteľskej zmluve absentuje údaj RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru, pričom neuvedenie RPMN spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa veriteľ uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Konštatoval, že neuvedenie RPMN má za následok nezrozumiteľnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia, nielen v takom prípade povinný v exekučnom titulu sa zaviazal, že za poskytnutý úver vo výške 14 000,- Sk zaplatí poplatok 13 360,- Sk, čo predstavuje 95,43% hodnoty poskytnutého úveru. Takáto odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplatu, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý rešpektuje spotrebiteľské právo, nemôže byť v takejto výške dojednaný poplatok za poskytnutie úveru. Ďalej konštatoval, že zo samotného návrhu na vykonanie exekúcie zistil, že povinný po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie zaplatil oprávnenému sumu v celkovej výške 27 360,- Sk, teda uhradil oprávnenému aj sumu zodpovedajúcu poplatku za poskytnutie úveru. Okresný súd ďalej poukázal na § 53b Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. v znení platnom do 31.12.2008, keď konštatoval, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ust. Občianskeho zákonníka a priznal 0,25% denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25% ročný úrok z omeškania. Poukázal, že ide o spotrebiteľský vzťah, na daný prípad bolo potrebné aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia, preto, ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25% ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené, nakoľko mu vzniklo právo iba na úroky z omeškania pri aplikácii nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Okresný súd konštatoval, že oprávnený uhradil nesplatený úver, ako aj poplatok za jeho poskytnutie, plnil viac, než bol povinný plniť na základe zmluvy o úvere, preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie. Ďalej konštatoval, že pokiaľ sa jedná o ostatné nároky, plynúce z exekučného titulu, predstavujúce trovy právneho zastúpenia, súd zastavil exekúciu aj v tej časti, nakoľko výška trov sa odvíja od uplatneného nároku v základnom konaní, pričom priznaný nárok pritom v sebe kumuluje právom dovolené plnenie a zároveň aj nedovolené plnenie, a nakoľko oprávnený sám tento stav zavinil, nakoľko si uplatnil nárok, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi. Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie oprávnený proti výroku, ktorým exekúciu súd zastavil. Poukazoval, že úver bol poskytnutý titulom zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, takúto zmluvu nemožno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, citoval ust. § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného k 27.04.2006 a konštatoval, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal, že z ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka vyplýva, že na zmluvy o úvere, bez ohľadu na povahu zmluvných strán, sa aplikujú v ust. Obchodného zákonníka. Poukázal na bod 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, v ktorých účastníci úverovej zmluvy dohodli, že právne vzťahy z úverovej zmluvy budú sa spravovať ust. Obchodného zákonníka. Tvrdil, že sa nejedná o spotrebiteľský úver, aj údaj RPMN nemusel byť v úverovej zmluve uvedený. Poukazoval na názory, vyslovené v rozsudkoch Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní 43Cob 271/09, 43Cob/224/08 a Krajského súdu v Žiline 20Cob 406/06. Ďalej konštatoval, že klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť tých nákladov, z ktorých jedna tretina je dohodnutý úrok a dve tretiny sú náklady na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou. Oprávnený k tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady EHS č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 konštatoval, že smernice majú nepriamu záväznosť, čo znamená, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné len, pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej lehote neimplementuje do svojho právneho systému, v danom prípade smernica bola implementovaná do právneho systému, platného v rámci SR, ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, preto ju slovenský súd nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá. K tvrdeniam súdu o neprimeranom vysokom poplatku konštatuje odvolateľ, že oprávnený je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú rozdielne, teda vyššie oproti bankám. Poukázal, že v čase uzavretia zmluvy o úvere s povinným výška dohodnutého poplatku povinnému vyhovovala, nič proti nej nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od oprávneného prevzal. Poukázal, že výška poplatku bola jasne, určite a zrozumiteľne v zmluve o úvere uvedená, povinný musel posúdiť hodnotu protiplnenia, pričom povinný priamo pri podpisovaní úverovej zmluvy nadobudol vedomosť, aká je celková cena úveru. Oprávnený ďalej uviedol, že poplatok nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, konštatoval, že treba vziať do úvahy, že v prípade peňažných prostriedkov, ktoré poskytuje oprávnený v porovnaní s bankami, oprávnený vyžaduje menšie zabezpečenie a taktiež požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako to v prípade tzv. konzervatívnych bankách. Preto je logické, vzhľadom na vyššie podnikateľské riziko žalobcu, sú úroky požadované oprávnenými ako nebankovými veriteľmi vyššie, ako bankové úroky. Ďalej poukázal, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak porušil zmluvné podmienky. Poukázal, že na obchodné záväzkové vzťahy, z hľadiska dojednania úrokov z omeškania, je potrebné aplikovať ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a ani zo zákona, a ani z iných právnych predpisov, nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 16.05.1996 sp.zn. 3Obdo 3/1996. V súvislosti s výškou dojednaných úrokov citoval v odvolaní rozhodnutia súdov Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky, v ktorých súdne rozhodnutia akceptovali, v takejto výške, dojednaný úrok. Poukazoval, že ten, kto sa k zaplateniu úroku z omeškania zaviaže, vždy má možnosť platenie úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, povinný si však svoju povinnosť nesplnil, preto oprávnený sa dôvodne domnieva, že za porušenie povinností by mal znášať povinný zaplatenie vopred dohodnutej sankcie. Poukázal na ust. § 44 ods. 2 zák.č. 233/1995 Z.z. a žiadal zrušiť rozhodnutie v napadnutej časti, ktorým súd exekúciu zastavil. Povinný sa k odvolaniu písomne nevyjadril. Sudca v predkladacej správe odvolaniu nemienil vyhovieť, predložil vec krajského súdu na rozhodnutie, stotožnil sa s právnym posúdením veci v napadnutom uznesení. Krajský súd, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 1 O.s.p. po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonne stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. a to z nasledovných dôvodov: Súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý posudzoval predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu, preto krajský súd na dôvody prvostupňového rozhodnutia poukazuje. Krajský súd dodáva, že z predmetnej zmluvy, označenej ako zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 27.04.2006 je preukázané, že úver poskytol oprávnený ako poskytovateľ úverov fyzickej osobe - občanovi a nie podnikateľovi, čo je zrejmé z označenia účastníka úverovej zmluvy na strane dlžníka. V obsahu úverovej zmluvy nie je uvedené, že by zmluvu o úvere povinný ako dlžník - fyzická osoba uzatváral ako podnikateľ, ani nie je zrejmé, že by účelom poskytnutia finančných prostriedkov boli financie, ktoré sú určené na výkon povolania, zamestnania, podnikania. Taktiež je správny záver prvostupňového súdu, ktorý právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere kvalifikoval ako spotrebiteľský vzťah, s nutnosťou aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, upravené v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uzatvorená zmluva je úverom v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka s poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah, zároveň však, vzhľadom na charakter zmluvných strán, ktorých jedna zmluvná strana - veriteľ má postavenie dodávateľa služieb a druhá zmluvná strana má postavenie spotrebiteľa, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať aj ust. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa vo vzťahu k dojednaniu výšky tzv. sankčných úrokov ako sankcie za omeškanie s plnením dlhu. Súd sa nestotožnil s odvolacím dôvodom, že na dojednanie úrokov z omeškanie je potrebné aplikovať ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd konštatuje, že akékoľvek dojednanie medzi zmluvnými stranami o úroku z omeškania, ktoré sa odchyľuje od ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2008), je absolútne neplatné, preto súd neakceptoval odvolaciu námietku oprávneného o nesprávnej aplikácii noriem spotrebiteľského práva a možnosti aplikácie len ust. Obchodného zákonníka aj pri posudzovaní výšky dohodnutých úrokov z omeškania. Námietku odvolateľa, že smernica Rady EHS č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 (ďalej len „smernica“) má len nepriamu záväznosť, nemá všeobecnú záväznosť a nemá de facto ani povahu práva, súd považuje za nedôvodnú. Smernica bola transponovaná do právneho poriadku SR zák.č. 150/2004 Z.z.. ako celok, je súčasťou práva Slovenskej republiky. Postup prvostupňového súdu, ktorý v preskúmavanom rozhodnutí uviedol konkrétne paragrafové znenia cit. smernice, ktoré pri rozhodovaní aplikoval, je preto vecne správny. Preto na predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať aj smernicu Rady EHS č. 93/13/EHS, ktorá je súčasťou slovenského právneho poriadku od 01.04.2004, kedy došlo k novelizácii Občianskeho zákonníka zák.č. 150/2004 Z.z. a tiež i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudli účinnosť tým istým dňom. Vo vzťahu k neprijateľnej podmienke platí, že táto je neplatná v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008. Správne prvostupňový súd ustálil, že na predmetný záväzkový vzťah treba aplikovať príslušné ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa, aj keď predmetná zmluva je označená ako úverová zmluva, uzavretá podľa ust. Obchodného zákonníka. Taktiež prvostupňový súd správne ustálil, že neprijateľnou podmienkou je taká rozhodcovská doložka, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorá mu je poskytnutá smernicou Rady EHS č. 93/13/EHS, ako aj smernicou Rady EHS č. 87/102/EHS. Rozhodcovská doložka, ktorá bola obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach a ktorú spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, či už jej obsah alebo vôbec jej existenciu, je neprijateľnou a teda neplatnou podmienkou. Ďalej odvolací súd konštatuje, že absenciu RPMN Zákon o spotrebiteľských úverov síce nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd skutočnosť nezohľadnil, nakoľko z jeho odôvodnenia súd zistil, že predmetom priznania rozhodcovským súdom je poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol obsiahnutý v priznanej sume 27 360,- Sk. Z obsahu spisu je preukázané, že povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný aj na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru a aj úver s týmto poplatkom uhradil oprávnenému. Nakoľko zmluva o úvere údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol zaviazať povinného aj na zaplatenie čo i len časti poplatku za poskytnutie úveru. Preto je aj bezpredmetná argumentácia oprávneného v odvolaní vo vzťahu k výške nepriznaného poplatku za poskytnutie úveru, ktorý, okrem iného, prvostupňový súd vyhodnotil, ako neprimerane vysoký, vzhľadom na jeho výšku v pomere so sumou poskytovaného úveru. Ďalej k odvolacím námietkam krajský súd uvádza, že bolo v kompetencii súdu prvého stupňa po vydaní poverenia posudzovať vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol súd vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Súd poukazuje, že exekučný súd je povinný skúmať exekučný titul z hľadísk § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okrem výnimiek tam uvedených), čím nie je narušený princíp právnej istoty súvisiaci s formálnou a materiálnou vykonateľnosťou exekučných titulov, pričom dôraz sa kladie na prieskum aj formálnej vykonateľnosti exekučných titulov, keďže vždy môžu nastať určité vady z týchto hľadísk a preto exekučnému súdu zákonodarca priamo túto právomoc ustanovil. Preto akákoľvek odvolacia námietka, poukazujúca na neexistenciu právomoci súdu po vydaní poverenia skúmať exekučný titul, nie je dôvodná. Krajský súd potvrdzuje správnosť vecného posúdenia prvostupňovým súdom, keď konanie zastavil z dôvodu, že dospel k záveru, že exekučný titul sčasti priznáva zákonom nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi, priznaný poplatok za poskytnutie úveru, a 0,25% úrok zo omeškania denne zo sumy 27 360,- Sk od 20.06.2006 až do zaplatenia. Exekučné konanie bolo potrebné zastaviť z dôvodu preukázania, že povinný uhradil oprávnenému tak nesplatený úver, ako aj poplatok za jeho poskytnutie, teda plnil viac, než bol povinný na základe zmluvy o úvere plniť. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie aj pri aplikácii § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z.. Bez ohľadu, že oprávnený formuloval odvolanie iba voči prvému výroku napadnutého rozhodnutia (výroku, ktorým súd exekúciu zastavil), súčasne ex offo odvolací súd preskúmal aj druhý výrok napadnutého rozhodnutia, preto rozhodnutie v oboch výrokoch potvrdil ako vecne správne, konštatujúc, že výrok o trovách konania oprávnený odvolacími dôvodmi nespochybnil a súdna exekútorka odvolanie proti tomuto výroku nepodala. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol pri aplikácii § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že oprávnenému, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania nepriznal, ostatným účastníkom (povinnej a súdnemu exekútorovi) trovy odvolacieho konania nevznikli, preto súd účastníkom konania a súdnej exekútorke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.