{"guid": "cc32998a-6148-469e-ba59-694919cc1956:43744ca1-676e-4b03-9a2f-cbdfd6805fb6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5607201379.1", "spisova_znacka": "20CoE/102/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 20CoE/102/2012 z 29. 10. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. októbra 2012, sp. zn. 20CoE/102/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5607201379.1", "identifikacne_cislo": "5607201379", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Emília Horňáková", "sudca_id": 425, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-emilia-hornakova-425", "datum_vydania": "2012-10-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/43744ca1-676e-4b03-9a2f-cbdfd6805fb6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5607201379.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5607201379.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5607201379.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/102/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607201379
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607201379.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v zastúpení JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom
C. XX, H., proti povinnej: W. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/X, W. I., pre vymoženie pohľadávky
7,97 Eur (240,- Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou
JUDr. Máriou Krasňanovou, so sídlom Exekútorský úrad T.. A. R. XX/X, C. H., exekúcia vedená pod
sp.zn. EX 143/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
3Er/110/2007-33 zo dňa 05.09.2011, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši č.k. 3Er/110/2007-33 zo dňa 05.09.2011   p o t v r
d z u j e .

Účastníkom konania a súdnej exekútorke súd náhradu trov odvolacieho konania              n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu, ktorá začala pred súdnou exekútorkou JUDr. Máriou
Krasňanovou dňa 21.02.2007, exekučné konanie pod č. EX 143/2007 pre vymoženie pohľadávky
240,- Sk s príslušenstvom, priznanej rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp.zn. SR 5740/06 zo dňa 20.11. 2006,
ktorá bola vykonávaná na základe poverenia
č. 5505*008174 zo dňa 14.03.2007 podľa ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v spojení
s ust. § 45 ods. 1 písm. a), b), c), § 45 ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil, keď
konštatoval, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe tuzemského rozhodcovského rozsudku,
ktorým bola povinnej v exekúcii uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 27.600,- Sk, spolu s 0,25
% úrokom z omeškania denne od 20.06.2006 a nahradiť trovy konania vo výške 6.742,- Sk, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd konštatoval, že z odôvodnenia exekučného titulu zistil, že právnym dôvodom konania pred
rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo Zmluvy o úvere č. 5370585 zo dňa
27.04.2006, ktorá bola medzi účastníkmi konania uzavretá  podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Okresný súd poukázal na ust. § 52 ods. 1, 2, 3,  § 53 ods. 1, 2. 4
Občianskeho zákonníka, ako aj § 23a ods. 1,2  zák.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v
čase uzavretia zmluvy o úvere, ako aj na článok 3 ods. 1,2 a 6, ako aj bod 1 písm. c) prílohy  smernice
Rady EHS č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1999 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica“), keď konštatoval, že pri posúdení právneho vzťahu oprávneného s povinným vychádzal
z obsahu zmluvy o úvere ako spotrebiteľského vzťahu aj s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54
Občianskeho zákonníka, a teda predmetnú úverovú zmluvu považoval za zmluvný vzťah, na ktorý sa
vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy.



Poukázal na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a
konštatoval, že mal preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené
v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský
právny vzťah. Ďalej konštatoval, že preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednanie medzi účastníkmi obsahuje niekoľko neprijateľných
zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. V predmetnej spotrebiteľskej zmluve absentuje údaj
RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri
ponuke spotrebiteľského úveru, pričom neuvedenie RPMN spôsobilo značnú nerovnováhu v právach
a v povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa veriteľ uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Konštatoval,
že neuvedenie RPMN má za následok nezrozumiteľnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko
spotrebiteľ je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia, nielen v takom prípade  povinný v
exekučnom titulu sa zaviazal, že za poskytnutý úver vo výške 14 000,- Sk zaplatí poplatok 13 360,- Sk, čo
predstavuje 95,43% hodnoty poskytnutého úveru. Takáto odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplatu,
za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý rešpektuje spotrebiteľské právo, nemôže byť
v takejto výške dojednaný poplatok za poskytnutie úveru. Ďalej konštatoval, že zo samotného návrhu
na vykonanie exekúcie zistil, že povinný po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do
dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie zaplatil oprávnenému sumu v celkovej výške 27 360,-
Sk, teda uhradil oprávnenému aj sumu zodpovedajúcu poplatku za poskytnutie úveru. Okresný súd
ďalej poukázal na § 53b Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. v znení platnom
do 31.12.2008, keď konštatoval, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa
neaplikoval priaznivejšie ust. Občianskeho zákonníka a priznal 0,25% denný úrok z omeškania, čo
predstavuje 91,25% ročný úrok z omeškania. Poukázal, že ide o spotrebiteľský vzťah, na daný
prípad bolo potrebné aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa
výhodnejšia, preto, ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj zmluvne dojednaný úrok z omeškania
vo výške 91,25% ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené, nakoľko
mu vzniklo právo iba na úroky z omeškania pri aplikácii nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Okresný
súd konštatoval, že oprávnený uhradil nesplatený úver, ako aj poplatok za jeho poskytnutie, plnil viac,
než bol povinný plniť na základe zmluvy o úvere, preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie.
Ďalej konštatoval, že pokiaľ sa jedná o ostatné nároky, plynúce z exekučného titulu, predstavujúce trovy
právneho zastúpenia, súd zastavil exekúciu aj v tej časti, nakoľko výška trov sa odvíja od uplatneného
nároku v základnom konaní, pričom priznaný nárok pritom v sebe kumuluje právom dovolené plnenie a
zároveň aj nedovolené plnenie, a nakoľko oprávnený sám tento stav zavinil, nakoľko si uplatnil nárok,
ktorý je v rozpore s právnymi predpismi.

Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie oprávnený proti výroku, ktorým exekúciu
súd zastavil. Poukazoval, že úver bol poskytnutý titulom zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, takúto zmluvu nemožno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle Zákona
o spotrebiteľských úveroch, citoval ust. § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného k
27.04.2006 a konštatoval, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal, že z
ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka vyplýva, že na zmluvy o úvere, bez ohľadu na
povahu zmluvných strán, sa aplikujú v ust. Obchodného zákonníka. Poukázal na bod 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, v ktorých účastníci
úverovej zmluvy dohodli, že právne vzťahy z úverovej zmluvy budú sa spravovať ust. Obchodného
zákonníka. Tvrdil, že sa nejedná o spotrebiteľský úver, aj údaj RPMN nemusel byť v úverovej zmluve
uvedený. Poukazoval na názory, vyslovené v rozsudkoch Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
43Cob 271/09, 43Cob/224/08 a Krajského súdu v Žiline 20Cob 406/06. Ďalej konštatoval, že klienti
oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť tých
nákladov, z ktorých jedna tretina je dohodnutý úrok a dve tretiny sú náklady na vypracovanie, uzavretie
zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou.

Oprávnený k tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady EHS č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
konštatoval, že smernice majú nepriamu záväznosť, čo znamená, že pre jednotlivé členské štáty
spoločenstva sú záväzné len, pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej lehote neimplementuje
do svojho právneho systému, v danom prípade smernica bola implementovaná do právneho systému,
platného v rámci SR, ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, preto ju slovenský súd nemôže používať
ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá.



K tvrdeniam súdu o neprimeranom vysokom poplatku konštatuje odvolateľ, že oprávnený je nebankovým
subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú rozdielne, teda vyššie oproti
bankám. Poukázal, že v čase uzavretia zmluvy o úvere s povinným výška dohodnutého poplatku
povinnému vyhovovala, nič proti nej nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od
oprávneného prevzal. Poukázal, že výška poplatku bola jasne, určite a zrozumiteľne v zmluve o úvere
uvedená, povinný musel posúdiť hodnotu protiplnenia, pričom povinný priamo pri podpisovaní úverovej
zmluvy nadobudol vedomosť, aká je celková cena úveru.

Oprávnený ďalej uviedol, že poplatok nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
konštatoval, že treba vziať do úvahy, že v prípade peňažných prostriedkov, ktoré poskytuje oprávnený
v porovnaní s bankami, oprávnený vyžaduje menšie zabezpečenie a taktiež požiadavky klientov sú
vybavované omnoho pružnejšie, ako to v prípade tzv. konzervatívnych bankách. Preto je logické,
vzhľadom na vyššie podnikateľské riziko žalobcu, sú úroky požadované oprávnenými ako nebankovými
veriteľmi vyššie, ako bankové úroky. Ďalej poukázal, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje
len v prípade, ak porušil zmluvné podmienky. Poukázal, že na obchodné záväzkové vzťahy, z hľadiska
dojednania úrokov z omeškania, je potrebné aplikovať ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a ani
zo zákona, a ani z iných právnych predpisov, nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. Poukázal na uznesenie
NS SR zo dňa 16.05.1996 sp.zn. 3Obdo 3/1996.

V súvislosti s výškou dojednaných úrokov citoval v odvolaní rozhodnutia súdov Českej republiky, ako aj
Slovenskej republiky, v ktorých súdne rozhodnutia akceptovali, v takejto výške, dojednaný úrok.

Poukazoval, že ten, kto sa k zaplateniu úroku z omeškania zaviaže, vždy má možnosť platenie úrokov
odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní, povinný si však svoju povinnosť nesplnil, preto
oprávnený sa dôvodne domnieva, že za porušenie povinností by mal znášať povinný zaplatenie vopred
dohodnutej sankcie.

Poukázal na ust. § 44 ods. 2 zák.č. 233/1995 Z.z. a žiadal zrušiť rozhodnutie v napadnutej časti, ktorým
súd exekúciu zastavil.

Povinný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Sudca v predkladacej správe odvolaniu nemienil vyhovieť, predložil vec krajského súdu na rozhodnutie,
stotožnil sa s právnym posúdením veci v napadnutom uznesení.

Krajský súd, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 1 O.s.p. po zistení, že odvolanie podal účastník (§
201 prvá veta O.s.p.) v zákonne stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), vec preskúmal v rozsahu
vymedzenom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté
uznesenie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. a to z nasledovných dôvodov:

Súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý posudzoval predmetnú zmluvu o úvere
ako spotrebiteľskú zmluvu, preto krajský súd na dôvody prvostupňového rozhodnutia poukazuje.

Krajský súd dodáva, že z predmetnej zmluvy, označenej ako zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená
medzi oprávneným a povinným dňa 27.04.2006 je preukázané, že úver poskytol oprávnený ako
poskytovateľ úverov fyzickej osobe - občanovi a nie podnikateľovi, čo je zrejmé z označenia účastníka
úverovej zmluvy na strane dlžníka. V obsahu úverovej zmluvy nie je uvedené, že by zmluvu o úvere
povinný ako dlžník - fyzická osoba uzatváral ako podnikateľ, ani nie je zrejmé, že by účelom poskytnutia
finančných prostriedkov boli financie, ktoré sú určené na výkon povolania, zamestnania, podnikania.
Taktiež je správny záver prvostupňového súdu, ktorý právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere
kvalifikoval ako spotrebiteľský vzťah, s nutnosťou aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa, upravené v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uzatvorená zmluva
je úverom v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka s poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm.
d) Obchodného zákonníka. Ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah, zároveň však, vzhľadom na
charakter zmluvných strán, ktorých jedna zmluvná strana - veriteľ má postavenie dodávateľa služieb a
druhá zmluvná strana má postavenie spotrebiteľa, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať aj ust.
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa vo vzťahu k dojednaniu výšky tzv. sankčných úrokov



ako sankcie za omeškanie s plnením dlhu. Súd sa nestotožnil s odvolacím dôvodom, že na dojednanie
úrokov z omeškanie je potrebné aplikovať ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd konštatuje, že
akékoľvek dojednanie medzi zmluvnými stranami o úroku z omeškania, ktoré sa odchyľuje od ust. § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom
do 31.12.2008), je absolútne neplatné, preto súd neakceptoval odvolaciu námietku oprávneného o
nesprávnej aplikácii noriem spotrebiteľského práva a možnosti aplikácie len ust. Obchodného zákonníka
aj pri posudzovaní výšky dohodnutých úrokov z omeškania.

Námietku odvolateľa, že smernica Rady EHS č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 (ďalej len „smernica“) má
len nepriamu záväznosť, nemá všeobecnú záväznosť a nemá de facto ani povahu práva, súd považuje
za nedôvodnú. Smernica bola transponovaná do právneho poriadku SR zák.č. 150/2004 Z.z.. ako
celok, je súčasťou práva Slovenskej republiky. Postup prvostupňového súdu, ktorý v preskúmavanom
rozhodnutí uviedol konkrétne paragrafové znenia cit. smernice, ktoré pri rozhodovaní aplikoval, je preto
vecne správny.

Preto na predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať aj smernicu Rady EHS č. 93/13/EHS, ktorá je súčasťou
slovenského právneho poriadku od 01.04.2004, kedy došlo k novelizácii Občianskeho zákonníka zák.č.
150/2004 Z.z. a tiež i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudli účinnosť tým istým
dňom. Vo vzťahu k neprijateľnej podmienke platí, že táto je neplatná v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka účinného do 31.10.2008. Správne prvostupňový súd ustálil, že na predmetný záväzkový
vzťah treba aplikovať príslušné ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa, aj keď predmetná zmluva je
označená ako úverová zmluva, uzavretá podľa ust. Obchodného zákonníka. Taktiež prvostupňový súd
správne ustálil, že neprijateľnou podmienkou je taká rozhodcovská doložka, ktorá vo svojich účinkoch a
dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorá mu je poskytnutá smernicou
Rady EHS č. 93/13/EHS, ako aj smernicou Rady EHS č. 87/102/EHS. Rozhodcovská doložka, ktorá
bola obsiahnutá len vo všeobecných obchodných podmienkach a ktorú spotrebiteľ nemohol ovplyvniť,
či už jej obsah alebo vôbec jej existenciu, je neprijateľnou a teda neplatnou podmienkou.

Ďalej odvolací súd konštatuje, že absenciu RPMN Zákon o spotrebiteľských úverov síce nesankcionuje
neplatnosťou, ale zároveň poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd skutočnosť
nezohľadnil, nakoľko z jeho odôvodnenia súd zistil, že predmetom priznania rozhodcovským súdom
je poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol obsiahnutý v priznanej sume 27 360,- Sk. Z obsahu spisu
je preukázané, že povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný aj na zaplatenie poplatku za
poskytnutie úveru a aj úver s týmto poplatkom uhradil oprávnenému. Nakoľko zmluva o úvere údaj o
RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol zaviazať povinného aj na zaplatenie čo i len časti
poplatku za poskytnutie úveru. Preto je aj bezpredmetná argumentácia oprávneného v odvolaní vo
vzťahu k výške nepriznaného poplatku za poskytnutie úveru, ktorý, okrem iného, prvostupňový súd
vyhodnotil, ako neprimerane vysoký, vzhľadom na jeho výšku v pomere so sumou poskytovaného úveru.

Ďalej k odvolacím námietkam krajský súd uvádza, že bolo v kompetencii súdu prvého stupňa po
vydaní poverenia posudzovať vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol súd vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd poukazuje, že exekučný súd je povinný skúmať exekučný titul z hľadísk
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okrem výnimiek tam uvedených), čím nie je narušený princíp
právnej istoty súvisiaci s formálnou a materiálnou vykonateľnosťou exekučných titulov, pričom dôraz
sa kladie na prieskum aj formálnej vykonateľnosti exekučných titulov, keďže vždy môžu nastať určité
vady z týchto hľadísk a preto exekučnému súdu zákonodarca priamo túto právomoc ustanovil. Preto
akákoľvek odvolacia námietka, poukazujúca na neexistenciu právomoci súdu po vydaní poverenia
skúmať exekučný titul, nie je dôvodná.

Krajský súd potvrdzuje správnosť vecného posúdenia prvostupňovým súdom, keď konanie zastavil z
dôvodu, že dospel k záveru, že exekučný titul sčasti priznáva zákonom nedovolené plnenie, ktoré je
súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi, priznaný poplatok za poskytnutie úveru, a 0,25% úrok zo
omeškania denne zo sumy 27 360,- Sk od 20.06.2006 až do zaplatenia. Exekučné konanie bolo potrebné
zastaviť z dôvodu preukázania, že povinný uhradil oprávnenému tak nesplatený úver, ako aj poplatok
za jeho poskytnutie, teda plnil viac, než bol povinný na základe zmluvy o úvere plniť.



Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie aj pri aplikácii § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z..

Bez ohľadu, že oprávnený formuloval odvolanie iba voči prvému výroku napadnutého rozhodnutia
(výroku, ktorým súd exekúciu zastavil), súčasne ex offo odvolací súd preskúmal aj druhý výrok
napadnutého rozhodnutia, preto rozhodnutie v oboch výrokoch potvrdil ako vecne správne, konštatujúc,
že výrok o trovách konania oprávnený odvolacími dôvodmi nespochybnil a súdna exekútorka odvolanie
proti tomuto výroku nepodala.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol pri aplikácii § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. tak, že oprávnenému, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania
nepriznal, ostatným účastníkom (povinnej a súdnemu exekútorovi) trovy odvolacieho konania nevznikli,
preto súd účastníkom konania a súdnej exekútorke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e  j e   prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Er/110/2007", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "db77983c-d022-409c-bf4c-9faf21a90acc:12f1ff4b-df41-4655-b068-4e4c52285b23", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Er/110/2007", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Brezno sp. zn. 3Er/110/2007 z 2. 7. 2018", "sud": "Okresný súd Brezno", "datum_vydania": "2018-07-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/db77983c-d022-409c-bf4c-9faf21a90acc:12f1ff4b-df41-4655-b068-4e4c52285b23"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3f33e5fc-1e8f-4610-8df9-196a6b179327", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.387.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 387/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 387/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.387.2016.1"}, {"guid": "ussr:b0ee3f01-aed7-4fc6-8ebf-ec667bfefed6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 55/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 55/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b0ee3f01-aed7-4fc6-8ebf-ec667bfefed6"}]}