Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoCsp/45/2025 z 15. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Trnava 26CoCsp/45/2025 2118202000 15. 04. 2026 JUDr. Ľuboslava Vanková ECLI:SK:KSTT:2026:2118202000.7

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcov: 1. A. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, 2. E. B., narodený X.X.XXXX, bytom C. D. XXX, 3. F. B., narodený XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX, 4. G. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, 5. H. B., narodená XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX, 6. I. B., narodený XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX, všetci žalobcovia zastúpení splnomocnencom: Občianske združenie OPOS, IČO 51 147 688, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, Trenčianska Teplá, proti žalovaným: 1. Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zastúpený: AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., IČO 36 865 036, so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, 2. U9, a.s., IČO 35 849 703, so sídlom Zelinárska 6, Bratislava, zastúpený: STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., IČO 36 795 038, so sídlom Dunajská 15, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom a o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalobcov v 3., 5., 6. rade proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 38Csp/35/2018-647 zo dňa 9. júna 2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd odvolanie žalobcov v 3., 5., 6. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. v časti zamietnutia žaloby žalobcov v 1., 2., 4. rade o primerané finančné zadosťučinenie a vo výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu žalovaných v 1., 2. rade a žalobcov v 1., 2., 4. rade odmieta. II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., vo výroku III. v časti zamietnutia žaloby žalobcov v 3., 5., 6. rade o primerané finančné zadosťučinenie, vo výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu žalovaných v 1., 2. rade a žalobcov v 3., 5., 6. rade potvrdzuje. III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ruší. IV. Žalovaní v 1., 2. rade majú nárok voči žalobcom v 3., 5., 6. rade na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 38Csp/35/2018-379 zo dňa 16. novembra 2022 výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Trnava č. k. 38Csp/35/2018-168 zo dňa 03.04.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/139/2018-243 zo dňa 03.09.2018 zrušil, výrokom III. rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ rade majú voči žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania. 2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26CoCsp/9/2023-453 zo dňa 17. januára 2024 v dôsledku podania odvolania žalobcami rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 38Csp/35/2018-379 zo dňa 16. novembra 2022 vo výroku I. o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom vo vzťahu žalobcov v 1., 2. a 4. rade a žalovaného v 1. rade potvrdil, vo vzťahu

žalobcov v 1., 2., 3., 4., 5. a 6. rade a žalovaného v 2. rade potvrdil, vo výroku I. vo zvyšnej časti zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok I.), vo výroku II. zrušil (výrok II.), vo výroku III. o náhrade trov konania o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom vo vzťahu žalobcov v 1., 2. a 4. rade a žalovaného v 1. rade potvrdil, vo vzťahu žalobcov v 1., 2., 3., 4., 5. a 6. rade a žalovaného v 2. rade potvrdil, vo výroku III. vo zvyšnej časti zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok III.), žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, voči žalobcom v 1., 2. a 4. rade v plnom rozsahu (výrok IV.) a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, voči žalobcom v 1., 2., 3., 4., 5. a 6. rade v plnom rozsahu (výrok V.). Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť uvedeného rozsudku v zrušenej časti pre nedostatok vecných dôvodov a preto ho v časti zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo vec opätovne prejednať v zrušenej časti, z vykonaných dôkazov vyvodiť zodpovedajúce skutkové zistenia, vo veci znova rozhodnúť a v novom rozhodnutí sa dôsledne a presvedčivo vysporiadať so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní vrátane posúdenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a argumentmi strán sporu, nové rozhodnutie náležite odôvodniť. 3. Súd prvej inštancie po čiastočnom zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom vo veci opäť rozhodol rozsudkom č. k. 38Csp/35/2018-647 zo dňa 9. júna 2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že žalobu žalobcu 3/, žalobcu 5/ a žalobcu 6/ o určenie, že nehnuteľnosť: stavba - rodinný dom, súpisné číslo XXX, ležiaci na parcele CKN č. 471/9, nachádzajúci sa v katastrálnom území C. D., evidovaný správou katastra Hlohovec, na liste vlastníctva č. XXX, nie je zaťažená záložným právom v prospech žalovaného 1/, v celom rozsahu zamietol (výrok I.), neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Trnava sp. zn.: 38Csp/35/2018-168 zo dňa 03.04.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 11Co/139/2018-243 zo dňa 03.09.2018 zrušil (výrok II.), žalobu žalobcu 1/, žalobcu 2/, žalobcu 3/, žalobcu 4/, žalobcu 5/ a žalobcu 6/ o primerané finančné zadosťučinenie v celom rozsahu zamietol (výrok III.) a žalovaným 1/ a žalovaným 2/ priznal voči žalobcovi 1/, žalobcovi 2/, žalobcovi 3/, žalobcovi 4/, žalobcovi 5/ a žalobcovi 6/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 % (výrok IV.). 4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 491, § 52 ods. 1, 2, § 151md ods. 1, § 53 ods. 1, 5, § 151b ods. 3, § 40 ods. 1, § 101, 100 ods. 2, § 112, § 511 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 2, § 11 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, § 42 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 251 ods. 1, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. 5. Súd prvej inštancie vyhádzal zo skutkových zistení, že žalobcovia v 1. až 4. rade ako dlžníci uzavreli so žalovaným v 1. rade ako bankou dňa 25.7.2011 zmluvu o splátkovom úvere č. 0286811473, predmetom ktorej bolo poskytnutie splátkového úveru na nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľnosti vo výške 198.200 eur, ako úver na bývanie s fixnou úrokovou sadzbou 1 rok vo výške 5,09 %. Počet splátok bol určený ako 334 od 20.9.2011, pričom konečná splatnosť úveru bola uvedená na deň 20.6.2039. Splácanie bolo progresívne. Žalobcovia v 1., 2., 3., 5., 6. rade ako záložcovia zároveň so žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom uzavreli zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnu zmluvu dňa 25.7.2011. Predmetom zmluvy bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam záložcami v prospech záložného veriteľa na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa (žalovaného v 1. rade). Zabezpečovala sa pohľadávku, ktorá vznikla zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0286811473 zo dňa 25.7.2011, na základe ktorej záložný veriteľ poskytol úver a ktorú tvorí istina vo výške 198.200 eur. V časti I bod 4. zmluvy sa uvádza, že najvyššia hodnota istiny v zmysle § 151b ods. 3 Občianskeho zákonníka, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, je 198.200 eur. Záloh tvorili nehnuteľnosti vo vlastníctve záložcov nachádzajúce sa v katastrálnom území C. D., obec C. D., okres Hlohovec, zapísané na LV č. XXXX ako pozemok registra „C“ parcelné číslo 218/4 o výmere 708 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo 218/7 o výmere 146 m2 - zastavané plochy a nádvoria a stavby súpisné číslo XXX na parcele

registra „C“ číslo 218/7 ako rodinný dom a na LV č. XXX ako pozemok registra „C“ parcelné číslo 471/1 o výmere 531 m2 - záhrady, parcelné číslo 471/9 o výmere 425 m2 - zastavané plochy a nádvoria a stavby súpisné číslo XXX na parcele registra „C“ číslo 471/9 ako rodinný dom. Podľa čl. 2 bod 3 zmluvy záložné právo zaniká a) okamihom splatenia celej pohľadávky, b) vzdaním sa záložného práva záložným veriteľom, c) okamihom, keď nastanú iné skutočnosti, na základe ktorých zaniká záložné právo podľa zákona alebo podľa zmluvy o záložnom práve. Žalovaný v 1. rade listom zo dňa 19.6.2017 oznámil žalobcom v 1. až 4. rade, že sú v omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 19.6.2017 vo výške 6.157 eur. V prípade, ak dlžnú sumu v lehote 15 dní od doručenia výzvy neuhradia, bude žalovaný v 1. rade ako banka oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácii výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku banky. Uvedená výzva bola odosielaná na vedomie aj žalobcom v 5. a 6. rade. Žalovaný v 1. rade dňa 25.7.2017 z dôvodu porušenia produktových a obchodných podmienok vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 24.7.2017, pričom pohľadávku vo výške 200.856,13 eur žiadal uhradiť do 15 dní. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti bolo opäť odosielané žalobcom v 1. až 4. rade a na vedomie aj žalobcom v 5. a 6. rade. Žiadosť žalovaných v 1. a 2. rade o odklad mimoriadnej splatnosti bola žalovaným v 1. rade oznámením zo dňa 18.12.2017 zamietnutá s odôvodnením, že úver nebol dlhodobo splácaný, a preto došlo k jeho zosplatneniu. Zároveň uviedol, že vo vymáhaní bude ďalej pokračovať, a to aj pristúpením k realizácii výkonu záložného práva, ktoré jeho pohľadávku zabezpečuje. Listom zo dňa 2.2.2018 žalovaný v 2. rade na základe poverenia organizáciou dražby žalovaným v 1. rade vyzval žalobcov v 1. a 2. rade na umožnenie výkonu znaleckej obhliadky a ohodnotenia nehnuteľnosti na LV č. XXXX, okres Hlohovec, obec C. D., katastrálne územie C. D., vedených Okresným úradom - katastrálny odbor Hlohovec. Zo zmluvy o úvere vyplynulo, že výška poskytnutého úveru bola 198.000 eur, pričom samotní žalobcovia uviedli, že dokopy do roku 2018 zaplatili žalovanému v 1. rade sumu 65.743,31 eur. 6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že nemal pochybnosti o tom, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou bez ohľadu na právny režim podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie prednostne na právne vzťahy medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol účinný v čase podpísania zmluvy o úvere. Za mylnú právnu argumentáciu žalobcov považoval súd prvej inštancie najmä to, že väčšina nimi vytýkaných právnych vád aj v prípade ich preukázania nemali za právny následok neplatnosť zmluvy o úvere a tým pádom zánik záložného práva, ale najmä bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť neznamená zánik istiny úveru, t. j. pohľadávky, ktorá je zabezpečená zmluvným záložným právom. Skúmanie potencionálnych právnych vád zmluvy o úvere majúcich za právny následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere (resp. aj neprijateľnosť zmluvných podmienok) nemalo žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k žalobného návrhu, pretože aj v prípade vyhlásenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobcovia ku dňu vyhlásenia rozsudku dokopy nezaplatili žalovanému v 1. rade vyššiu sumu, akou je suma istiny úveru vo výške 198.000 eur, čo by malo za následok zánik zmluvy o úvere ako aj zánik akcesorického záložného práva. Vo vzťahu k požadovanému žalobnému nároku bolo právne irelevantným posudzovať, či zmluva o úvere má správne uvedený údaj o RPMN, keďže potencionálnym právnym následkom nesprávne uvedeného RPMN je bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere. Žalobcovia v rámci svojich písomných podaní na žiadnom mieste neuviedli ani jednu konkrétnu zmluvnú podmienku, prečo ju považujú za neprijateľnú. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie tvrdenia žalobcov považoval za nepreukázané. Potencionálnym právnym následkom zistenia neprijateľnej zmluvnej podmienky jej jej neplatnosť, pričom neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže spôsobiť automaticky neplatnosť celej zmluvy o úvere. Pokiaľ sa neprijateľná zmluvná podmienka bude týkať úrokov, poplatkov alebo sankcií, spotrebiteľský úver bude bezúročný a bezpoplatkový. Pokiaľ žalobcovia namietali, že žalovaný v 1. rade pred uzatvorením zmluvy o úvere nepostupoval s odbornou starostlivosťou, opätovne platí, že je to právne irelevantné, pretože aj v prípade preukázania hrubého porušenia povinnosti žalovaného v 1. rade skúmať bonitu, nie je právnym následkom neplatnosť zmluvy o úvere, ale bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Rovnako právny následok v podobe zákazu požadovať splatenie úveru jednorazovo nemá automaticky za následok neexistenciu záložného práva na predmetnej nehnuteľnosti. Najvyššia hodnota istiny podľa § 151b ods. 3 Občianskeho zákonníka je v záložnej zmluve uvedená jasne a zrozumiteľne, preto súd prvej inštancie ani argument žalobcov, že v záložnej zmluvy nie je riadne definovaná pohľadávka záložného veriteľa, nemohol zobrať do úvahy a vyhodnotil ho ako právne irelevantný. Námietka žalobcov ohľadne premlčania výkonu záložného vyhodnotil súd prvej inštancie za právne nedôvodnú. Pokiaľ žalobcovia

argumentovali aj tým, že v oznámení o mimoriadnej splatnosti nie je uvedená splátka, pre ktorú došlo k zosplatneniu celého dlhu, súd prvej inštancie uviedol, že žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o úvere a dospel k právnemu záveru, že spotrebiteľská úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti na to, aby ako platný právny úkon obstála, keďže sú v nej uvedené všetky podstatné náležitosti pre tento zmluvný typ. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie vyhodnotil, že nie sú splnené podmienky § 53d Občianskeho zákonníka, a preto nemohlo zaniknúť ani akcesorické záložné právo. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že všetky námietky súvisiace s výkonom dražby podľa osobitného predpisu môžu žalobcovia uplatniť osobitnou žalobou, ktorá má vo vzťahu k tejto žalobe žalobcov diametrálne odlišný charakter a predmet súdneho prieskumu. Skutočnosti znamenajúce porušenie osobitného predpisu o dobrovoľných dražbách nemajú automaticky za následok neexistenciu záložného práva na nehnuteľnosti, čoho sa žalobcovia domáhali, a preto žalobe nebolo možné vyhovieť. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a po podrobnej právnej analýze súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobe žalobcov nie je možné vyhovieť. Nakoľko v priebehu civilného sporového konania bolo vydané neodkladné opatrenie a súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol, bolo potrebné podľa súdu prvej inštancie neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Trnava sp. zn.: 38Csp/35/2018-168 zo dňa 03.04.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 11Co/139/2018-243 zo dňa 03.09.2018 zrušiť. Súd prvej inštancie preskúmal nárok žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie a dospel k právnemu záveru, že nárok žalobcov nie je dôvodný, keďže žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, že by žalovaný v 1. rade porušil práva žalobcov ako spotrebiteľov a súčasne, že ich úspešne uplatnili na súde. Súčasne súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobcovia neboli v žiadnom spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu so žalovaným v 2. rade, teda žalovanému v 2. rade v tomto spore nesvedčí pasívna vecná legitimácia. 7. Súd prvej inštancie priznal žalovaným v 1., 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1., 2., 3., 4., 5., 6. rade v rozsahu 100 %, keďže žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia v 3., 5., 6. rade v celom rozsahu odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní citovali z publikácie Števček a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, rok 202, z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020, z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-618/10. V odvolaní uviedli, že v ich prípade bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces a tým porušený princíp právnej istoty, kde žalovaný v 1. rade ako banka môže v prípade spotrebiteľa podsunúť na podpis akúkoľvek zmluvu a na jej podklade dražiť nehnuteľnosť bez preskúmania správnosti vyčísleného zostatku, preskúmania zmlúv. Žalobca - spotrebiteľ potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade poukazovali na neprijateľnú zmluvnú podmienku o jednostrannej výške úrokovej sadzby, ktorá znevýhodňovala splácanie žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí sa dostávali postupne do stavu, že splátka, ktorá bola na začiatku úverového vzťahu dohodnutá, nepostačovala na splátku úveru a oni sa tak dostávali do neustále väčšieho omeškania so splácaním. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade ďalej uviedli, že úverové zmluvy sú založené na viacerých neprijateľných podmienkach, napr. ich zaväzujú rôznymi úrokovými sadzbami, ktoré veriteľ mení podľa svojho uváženia a potreby bez toho, aby mu aspoň počas zmluvného vzťahu dal dostatočný priestor na vyjadrenie jeho nesúhlasu k zvýšeniu úrokovej sadzby. Nie je pravda, čo skonštatoval súd prvej inštancie, že žalobcovia neuviedli, ktoré zmluvné podmienky sú pre nich neprijateľné, osvedčenie týchto skutočnosti vyplýva aj z vyjadrenia Žalobcov zo dňa 7.10.2024, kde konkrétne poukázali na bod IV Zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ je oprávnený jednostranne zmeniť typ a výšku úrokovej sadzby a dlžník s takouto zmenou súhlasí. Súd prvej inštancie síce preskúmal, či žalobcovia v 1. a 2. rade nezaplatili na úver viac, ako bola istina, avšak sa nezaoberal jednostrannou úpravou úrokovej sadzby, ktorá mala za následok omeškanie splátok úveru. Žalobcom v 3., 5., 6. rade nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil okrem istiny aj jej príslušenstvo (úroky, úroky z omeškania), poplatky, účelne vynaložené náklady vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplýva, že by suma 198.200 eur (uvedená v čl. 1, bod 1.2) určovala hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Záložné právo sa malo

zriadiť na zabezpečenie splatenia nielen istiny úveru (ktorý mal byť poskytnutý vo výške 198.200 eur), ale aj jeho príslušenstva, ktoré takúto istinu jednoznačne (minimálne v čase reálneho čerpania úveru) presahovalo. Povinné určenie pohľadávky v tomto prípade okrem iného aj sumou 198.200 eur nie je možné (vychádzajúc z obsahu spornej záložnej zmluvy) bez ďalšieho jednoznačného určitého a zrozumiteľného vyjadrenia úmyslu zmluvných strán považovať za určenie hodnoty zabezpečenej pohľadávky, prípadne určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Zmluva mala obsahovať aj najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, čo však v zmluve o zriadení záložného práva absentuje. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade považujú záložnú zmluvu za neplatnú, keďže neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy. Ku skúmaniu bonity žalobcov v 1. a 2. rade v kontexte odbornej starostlivosti zdôraznili, že žalovaný v 1. rade poskytol úver iba na základe znaleckého posudku na záloh, ktorý je predmetom konania, žiadne iné doklady od žalobcov v 1. a 2. rade neboli požadované. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade poukazovali na konanie veriteľa vzhľadom k žiadaniu primeraného finančného zadosťučinenia, pretože sa cítili byť ako spotrebitelia oklamaní konaním banky, neposkytnutí im potrebnej ochrany ako spotrebiteľom a tiež na nekalé konanie, keďže od nich banka pri poskytovaní úveru nepotrebovala záruku riadneho splácania úveru a postačoval jej iba záloh vo forme nehnuteľnosti, ktorá mala oveľa vyššiu hodnotu ako poskytnuté finančné prostriedky. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové rozhodnutie vo veci. 9. K odvolaniu žalobcov v 3., 5., 6. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný v 1. rade nevyjadril. 10. K odvolaniu žalobcov v 3., 5., 6. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný v 2. rade. Vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne a právne správny, obsahujúci dostatočne jasné, zrozumiteľné a vyčerpávajúce odôvodnenie a dávajúci odpovede na všetky žalobcami nastolené námietky v konaní. Žalovaný v 2. rade nie je zmluvnou stranou žiadnej zo spotrebiteľských zmlúv a nesvedčí mu ani dotknuté záložné právo. To znamená, že žalovaný v 2. rade ako dražobník nie je nositeľom žiadnych subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich zo záväzkovo-právnych vzťahov existujúcich výlučne medzi žalovaným v 1. rade ako veriteľom/záložným veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi/záložcami. Žalovaný v 2. rade nie je v tomto súdnom konaní pasívne vecne legitimovaný. V odvolaní ďalej citoval z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/166/2018-101 zo dňa 18.12.2018, z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne spis. zn. 27Co/180/2018-98 zo dňa 22.8.2018. Žalovaný v 2. rade navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia v odvolaní použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), na nariadenom pojednávaní (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 (§ 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre odmietnutie odvolania žalobcov v 3., 5., 6. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. v časti zamietnutia žaloby žalobcov v 1., 2., 4. rade o primerané finančné zadosťučinenie a vo výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu žalovaných v 1., 2. rade a žalobcov v 1., 2., 4. rade (§ 386 písm. b) Civilného sporového poriadku), pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., vo výroku III. v časti zamietnutia žaloby žalobcov v 3., 5., 6. rade o primerané finančné zadosťučinenie, vo výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu žalovaných v 1., 2. rade a žalobcov v 3., 5., 6. rade (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. (§ 389 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku). 12. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade v odvolaní výslovne uviedli, že podávajú odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Hoci sa žalobcovia v 1., 2., 3., 4., 5., 6. rade (mimo iného) v konaní domáhajú uloženia povinnosti žalovaným v 1., 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť im primerané finančné zadosťučinenie, jedná sa na strane žalobcov o samostatné spoločenstvo v zmysle ustanovenia § 76 Civilného sporového poriadku.

13. V zmysle § 76 Civilného sporového poriadku samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. 14. V zmysle § 386 písm. b) Civilného sporového poriadku odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 15. Pri samostatnom procesnom spoločenstve robí úkony (procesné i hmotnoprávne) každý spoločník sám za seba, teda svojim úkonom nezaväzuje nikoho iného. Úkony samostatného spoločníka nemajú na práva a povinnosti ostatných žiadny vplyv, teda samostatný spoločník je oprávnený podať odvolanie len sám za seba. Znamená to, že žalobcovia v 3., 5., 6. rade nie sú oprávnení podať odvolanie aj za žalobcov v 1., 2. rade. Zamietnutie žaloby v časti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcom v 1., 2., 4. rade sa netýka žalobcov v 3., 5., 6. rade (odvolateľov), nebolo zasiahnuté do ich práv a povinností ako odvolateľov, nevyznelo v ich neprospech, ich právne postavenie sa nijakým spôsobom nezmenilo, preto žalobcovia v 3., 5., 6. rade neboli subjektom oprávneným na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcom v 1., 2., 4. rade. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcov v 3., 5., 6. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. v časti zamietnutia žaloby žalobcov v 1., 2., 4. rade o primerané finančné zadosťučinenie a v závislom výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu žalovaných v 1., 2. rade a žalobcov v 1., 2., 4. rade odmietol ako odvolanie podané neoprávnenými osobami. 16. Predmetom konania je požiadavka žalobcov v 3., 5., 6. rade voči žalovanému v 1. rade na určenie, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území C. D., zapísaná v Liste vlastníctva č. XXX ako rodinný dom súpisné číslo XXX na parcele č. 471/9, nie je zaťažená záložným právom v prospech žalovaného v 1. rade a požiadavka žalobcov v 1. až 6. rade na uloženie povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť im primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur. Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď žalobu zamietol. 17. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ustanovenia § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie neboli použité. 18. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril žalobcovia v 3., 5., 6. rade. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade uviedli, že v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku je potrebné, aby súd prvej inštancie posúdil naliehavý právny záujem, nakoľko je zrejmé, že právo medzi stranami je sporné, čo na strane žalobcov vyvoláva stav právnej neistoty, nakoľko sa žalobcovia ocitli v situácii, keď žalovaní v 1., 2. rade robia úkony smerujúce k realizácii záložného práva. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade ďalej uviedli, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti záložnej zmluvy je daný aj z aktuálneho znenia ustanovenia § 34 ods. 2, prvá časť vety pred bodkočiarkou katastrálneho zákona, podľa ktorého, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo o neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou. V danom prípade bol úver žiadaný podľa ustanovenia § 1 ods. 3 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. ako úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti. Spotrebné úvery zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti upravuje Občiansky aj Obchodný zákonník. Nakoľko v čase podpisu predmetnej zmluvy nebola zákonná úprava úveru na bývanie, či rekonštrukciu a nadobudnutie nehnuteľnosti stanovená zákonom a úver poskytovala banka, musela teda zmluva obsahovať aj nejaké zákonné náležitosti. Jediný zákon, ktorý sa v tom čase mohol na predmetný úver vzťahovať, bol zákon o bankách, pričom banka musí použiť pri poskytnutí úveru postup podľa zákona, teda vyplniť žiadosť na hypotekárny úver a v zmluve musia byť ustanovenia, ktoré upravujú práva a povinnosti zmluvných strán. Z predloženej zmluvy o úvere môže aj súd zistiť, že žalobcom sú ukladané iba povinnosti a žiadne práva. Zmluva, ktorú v tom čase podpísali, je nebezpečná pre spotrebiteľa práve v povinnostiach, ktoré majú uložené v zmluve, a to sú najmä sankcie, úroky, úroky z omeškania, poplatky. Niet pochýb o

tom, že zmluva spadá pod zákon o bankách. Záložcovia sú presvedčení, že im prináleží primerané finančné zadosťučinenie podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko od začiatku súdneho sporu poukazovali na nečestné konanie žalovaného v 1. rade tým, že nebol dodržaný zákon a povinnosti veriteľa pri posudzovaní schopnosti žalobcov splatiť svoje záväzky inak ako začatím výkonu záložného práva na nehnuteľnosť, ktoré konanie žalovaného v 1. rade považujú za nemorálne a neakceptovateľné zavádzaním spotrebiteľa od počiatku uzatvorenia zmluvného vzťahu, čím sa snažil si privodiť priaznivejšie právne účinky v prípade iniciovania súdneho konania alebo výkonu záložného práva, na základe čoho by mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného v 1. rade zo zálohu, ktorý ma podstatne vyššiu hodnotu ako poskytnutý úver. Banka nerešpektovala nič - žiadnu primeranosť vo svojom postupe a za každú cenu chce vykonať záložné právo, neponúkla žiadnu reštrukturalizáciu, odklad splátok, ani nič podobné, a to napriek tomu, že vedela o ťažkej situácií žalobcov. Žaloba vo vzťahu k žalobcom v 3., 5. a 6. rade je dôvodná v celom rozsahu. 19. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril žalovaný v 1. rade. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení citoval z rozhodnutí označených ako PL. ÚS 16/06, ÚS 4/94, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010 z 24.5.2011, nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013 č. k. IV. ÚS 71/2013, nález z 13.6.2006 sp. zn. I. ÚS 50/03, nález ÚS SR z 5.10.2011 č. k. I. ÚS 351/2010, nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013 č. k. IV. ÚS 71/2013, rozhodnutia č. k. IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 306/2010, plenárne rozhodnutie ÚS SR Pl. ÚS 22/06, I. ÚS 534/2025, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 3193/24, uznesenie NS SR z 14.4.2011 sp. zn. 3 Cdo 236/2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/182/2012, uznesenie NS SR z 18.4.2013 sp. zn. 2 Obdo 1/2013, Pl. ÚS 22/06, Ústavný súd SR III. ÚS 47/05, I. ÚS 37/25, IV. ÚS 429/21, Delcourt v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo17. januára 1970, Ústavný súd SR I. ÚS 4/94, I. ÚS 26/94, I. ÚS 335/06, nález ÚS SR zo dňa 12.4.2007 č. k. II.ÚS 148/06, nález ÚS SR zo dňa 12.4.2007 č. k. II. ÚS 148/06, nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2021 sp. zn. III. ÚS 225/2020, rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 534/2025, nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 510/2012-48 dňa 5. júna 2013, uznesenie NS SR sp. zn. 5 Obdo 1/2012, uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obo 27/2015, nález Ústavného súdu SR z 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 223/2013, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2022 sp. zn. 4Cdo/169/2021, Rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 91/2006, II. ÚS 137/08, rozhodnutie NS ČS sp. zn. 1 Cx 78/72, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obo 14/2006, uznesenie ÚS SR č. k. IV. ÚS 123/08, rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 5/2008, rozsudok NS ČR z 9.2.2006 sp. zn. 21 Cdo 1198/2005, plenárne rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 23/2014, rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Cdo 472/2007, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2011 sp. zn. 4 Cdo/232/2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 535/2007 zo dňa 09.09.2008, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Odo 511/2006 z 5.5.2006, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.06.2006, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/25/2019 zo dňa 20.06.2019, nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016, nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení uviedol, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konania je i právo vyjadrovať sa ku konkrétnemu sudcovmu právnemu názoru a následne sa vyjadriť k uvádzaným tvrdeným skutočnostiam, uvádzať protiargumentáciu, či navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie, vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z týchto skutočností vyplývajúcich. Toto je sporové konanie a žalobca je povinný vymedziť to, v akom rozsahu sa uchádza o poskytnutie súdnej ochrany. Súčasťou právnej istoty a predvídateľnosti postupu súdu je to, že účastníci konania nemôžu byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v práve, inými slovami je súčasťou legitímnych očakávaní predpoklad predvídateľného postupu súdu, ktorý je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami a zmyslom a účelom dotknutých právnych noriem v spojitosti s obsahom základných práv. Každému účastníkovi súdneho konania sú zaručené základné práva a to s rovnakým obsahom a kvalitou. Právo na zákonný a nestranný súd je obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu, práva na zákonného sudcu a práva na spravodlivý proces, ktoré je zaručené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd je povinný aplikovať jasnú právnu normu / právnu úpravu, jej účel a zmysel a to vo vzájomnej súvislosti a nie túto fakticky meniť a stavať sa tak do pozície "nového" zákonodarcu (normotvorcu). Ak teda súd uvádza, že sa má žalovaný v 1. rade vyjadriť k možnej aplikácii ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ustanovenia § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie neboli použité, uvedené je v úplnosti fakticky vylúčené, keďže súd neuvádza, akým spôsobom má byť aplikovaná

daná právna norma a teda aký je konkrétny právny názor súdu, čo už samo osebe vylučuje možnosť reálne argumentovať vo vzťahu k možnému použitiu. Ak súd neuvedie, aké je jeho právne posúdenie, ale iba označuje právnu normu, je to z hľadiska uvedených kritérií nedostatočné, pretože možnosť použitia právnej normy nie je reálnym vyjadrením konkrétneho právneho názoru súdu, vo vzťahu ku ktorému má mať účastník možnosť reálne argumentovať. Žalovaný v 1. rade bol vyzvaný na vyjadrenie sa k žalobe a tak i k predmetu konania vymedzeného žalobou a len k takejto žalobe sa vyjadroval. Existenciou procesných predpokladov na prejednanie určovacích žalôb sa súd zaoberá primárne, pred akýmkoľvek možným meritórnym prieskumom. Súd prvej inštancie uznesením na konci roku 2021, vo vzťahu k sporu začatému v apríli 2018, zjavne za úplného ignorovania i práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pripustil formálne protiprávnu zmenu žaloby. Pripustenie tejto zmeny žaloby na konci roku 2021 znamená fakticky úplne popretie práv žalovaného v 1. rade, vrátane práva na súdnu ochranu a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a absolútne nedôvodnú favorizáciu práva žalobcov. Pripustenie zmeny žaloby v podobe nového predmetu konania tak bolo úplne zrejmým porušením zákona a súd o takomto petite nemal vôbec konať. Ustanovenie o pripustení zmeny je za takéhoto stavu nielen v rozpore s normami jednoduchého (pod ústavného) práva, ale zasahuje i do práva na spravodlivé súdne konanie, práva na prerokovane veci bez zbytočných prieťahov, ale i do práva na zákonného sudcu. Ak súd v rozpore so zákonnými predpismi protiprávne pripustí zmenu žaloby, dochádza tým k obchádzaniu inštitútu zákonného sudcu a náhodného prideľovania veci, keďže účastník si sám určuje, že o tomto novom návrhu má byť rozhodované v konkrétnom konaní, vedenom konkrétnym sudcom a vec tak nie je pridelená náhodne, ako by to bolo pri podaní takéhoto nároku osobitnou žalobou. Ak je predmet konania v podobe uznesenia o pripustení zmeny návrhu rozhodnutia ešte len pripustený v priebehu konania, je vylúčené, aby boli skutkové tvrdenia obsiahnuté v žalobe najprv musí byť vymedzený nárok a až ten sa následne skutkovo odôvodňuje. Základnou procesnou povinnosťou žalobcu je teda predniesť dostatočne konkrétne, určité a úplné skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, ktorými sa formuje skutkový základ žaloby a ktoré vymedzujú predmet konania, a to v žalobe a ak chce tieto meniť vo vzťahu k nároku, ktorý ešte len má byť možným predmetom konania na základe návrhu a privolenia súdu vo forme uznesenia, tak sa tak môže stať rovnako len na návrh (písomné podanie) a s privolením súdu. Žalobcovia však nepodali žiaden písomný návrh na pripustenie zmeny v podobe doplnenia odôvodňujúcich skutkových tvrdení novo uplatneného nároku. Je evidentné, že ak ustanovenie § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku nebolo podľa názoru súdu použité, nemohol byť ani skúmaný procesný predpoklad takejto určovacej žaloby, t. j. predpoklad naliehavého právneho záujmu a keďže existencia takéhoto predpokladu je tu len v prípade existencie konkrétnych skutkových okolností, je nepochybné, že v takom prípade ide o zmenu skutkového stavu, ku ktorej súd môže pristúpiť len po vykonaní zodpovedajúceho procesného postupu a až následne môže dôjsť k možnej aplikácii ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku. Z písomného obsahu (hoci protiprávne pripusteného) aktuálneho petitu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobcovia sa žiadneho určenia práva nedomáhajú (ak sa niečoho formálne domáhajú, tak je to určenie inej právnej skutočnosti). Žaloba o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, je podľa názoru žalovaného v 1. rade žalobou v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Žalobou o určenie, že tu právo nie je, v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, by bola žaloba o určenie neexistencie záložného práva a ak tu je povinnosť preukázať osobitnú právnu normu, čo sa nestalo, lebo taká právna norma na umožnenie žalovania určenia, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, tu neexistuje, čoho následkom by malo byť zamietnutie žaloby bez ďalšieho, pre neexistenciu procesných predpokladov na jej prejednanie. Žaloba o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, je podľa žalovaného v 1. rade v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku žalobou, že tu právo nie je. Nie sú splnené nevyhnutné procesné podmienky, resp. predpoklady, na základe ktorých by mohlo dôjsť k prejednaniu takéhoto nároku, resp. na základe ktorých by bolo možné hovoriť o spôsobilom predmete civilného sporového konania. Vo vzťahu k ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere žalovaný v 1. rade uviedol, že ide o právne normy, ktorých aplikácia je podmienená príslušnými skutkovými zisteniami a ak túto normu súd neaplikoval, nemohol tu byť relevantný skutkový podkladový stav a ak tu ten nie je, musí byť odvolacím súdom zistený zákonom predpokladaným spôsobom a až na prípadne takýto skutkový stav nadväzuje akákoľvek činnosť vo vzťahu k právnemu posúdeniu a tak i prípadnej aplikácii tej ktorej právnej normy. Žalovanému v 1. rade vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu by sa mal vyjadrovať k nejakej reglementácii, ktorá sa týka úplne iného právneho vzťahu (obligačného), ako je ten, s ktorým súvisí predmet konania, ktorým je vzťah záložno právny. Záložný právny vzťah je síce právnym vzťahom akcesorickým, avšak

akcesorita sa vzťahuje výlučne k pohľadávke, nie k akémukoľvek inému aspektu úverového vzťahu. Akcesorita tu napr. vôbec nie je k osobe (obligačného) dlžníka, je právne irelevantné, či existuje alebo nie, významná je iba existencia pohľadávky. Záložca sa označuje aj ako náhradný dlžník, keďže sa stal iným dlžníkom pre prípad, ak pôvodný dlžník z akéhokoľvek dôvodu neplní. V tomto smere je úplne právne irelevantné, či subjekt, ktorý je obligačným dlžníkom, má zároveň v inom právnom vzťahu aj postavenie dlžníka záložného, uvedené nemá absolútne žiaden vplyv na to, že ide o povinnosti odlišné, z odlišného právneho vzťahu, s odlišnými právnymi povinnosťami a predovšetkým vzájomne nijako inak ovplyvnené ako len tým, že ten, kto je záložný dlžník, je povinný splniť svoje povinnosti v prípade, ak ten, kto je obligačný dlžník, svoj dlh riadne a včas nesplnil. Úverový vzťah vôbec nie je predmetom konania a aj v konaniach iných, kde predmetom takýto vzťah je, sú tu jasné procesné bremená o.i. vo vzťahu k splneniu úverovej pohľadávky. Akékoľvek skutočnosti týkajúce sa tvrdení o zániku nároku na vrátenie úveru s úrokom a príslušenstvom zaťažujú dlžníka. Žalobcovia ani nezastierajú najpodstatnejší fakt protiprávneho konania úverového dlžníka, spočívajúci v omeškaní so splácaním jeho úverového záväzku, nijako nepreukázali zánik zabezpečovaného záväzku splnením, pričom práve splnenie tohto záväzku je zabezpečené riadne vzniknutým záložným právom a že domáhanie sa určenia nezaťaženia záložným právom je za situácie nepreukázania dôvodu zániku, resp. neplnenia pohľadávky právnym nonsensom. Záložca nijako netvrdí riadne a včasné splnenie zabezpečovanej pohľadávky, dlhu, práve naopak priznáva, že obligačný dlžník dlh riadne a včas neplnil, a preto je dôvodnosť žaloby bez ohľadu na jej procesnú neprípustnosť vylúčená. Žalovaný v 1. rade doplňujúco uviedol, že vzhľadom na neexistenciu odôvodnenia výzvy súdu vôbec nevie, z akého dôvodu sa má zaoberať ustanovením § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., osobitne za situácie, ak napr. z ustanovení písmen b), c), d) a f) uvedeného ustanovenia je zrejmé, v spojitosti s obsahom úverovej zmluvy, že je tu viacero dôvodov, pre ktoré sa na predmetnú úverovú zmluvu nevzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže z obsahu písomne uzatvorenej úverovej zmluvy je zrejmé, že ide o úver vo výške presahujúcej 75.000 eur, výška úveru bola 199.200 eur, ide o úver, ktorý bol zabezpečený záložným právom nehnuteľnosti, zároveň ide o úver, ktorého lehota splatnosti bola viac ako 10 rokov, zároveň ide úver na bývanie a každá jedna z týchto uvedených skutočnosti samostatne je dôvodom, pre ktorý sa na predmetnú úverovú zmluvu nevzťahuje právna úprava zákona o spotrebiteľských úveroch. V predmetnom prípade ide o zmluvu o splátkovom úvere, nie o zmluvu hypotekárnom úvere, ako to vyplýva z úplne jasného obsahu písomného právneho úkonu, v žiadnom prípade nejde o úver, ktorý by bol financovaný prostredníctvom vydávania a predaja hypotekárnych záložných listov hypotekárnou bankou, z uvedeného dôvodu sa vôbec ustanovenia § 67 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách na uvedené nevzťahuje, logicky sa teda na uvedené nevzťahujú ani žiadne požiadavky vyplývajúce vo vzťahu k zmluve o hypotekárnom úvere uvedené v ustanovení § 75 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Zistený skutkový stav súdom prvej inštancie (body 68., 69. rozsudku súdu prvej inštancie) vylučuje akúkoľvek inú aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch a tento stav nebol nijako relevantne zmenený, čo vylučuje možnosť vyjadrovať sa k právnemu posúdeniu niečoho neexistujúceho. Z hypotézy právnej normy vyjadrenej v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. zreteľne vyplýva, že vzniku predmetného práva musí predchádzať úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde. Rovnako je zrejmé, že musí dôjsť k vzniku ujmy, ktorá je následkom protiprávneho úkonu (nie výkonu práva). Nesplnenie povinnosti tvrdenia má za následok okamžité zamietnutie žaloby. Žalobcovia ani len netvrdia (a ani nepreukazujú) žiadnu skutočnosť, ktorá by v zmysle aplikovateľnej normatívnej úpravy mohla založiť právnu opodstatnenosť nároku na zaplatenie uvedeného nároku. Žalobcovia netvrdili žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli dať vzniknúť právu normovanému ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., okolnosti, na základe ktorých by mohla byť posúdená jeho údajná existencia a výška uvedeného nároku. Nebolo prednesené žiadne presvedčivé tvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mali žalobcovia utrpieť, resp. ktorá im mala hroziť a ktorá by mala byť prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená. Celá žaloba je úplne zrejmým zneužívaním práva, má špekulatívny a prospechársky charakter. Žaloba neobsahuje ani akékoľvek určité a relevantné tvrdenia na kritériá, na základe ktorých by prípadne bolo možné ustáliť určitú výšku satisfakčného nároku. Uvádzané všeobecné a generické neindividualizované tvrdenia o akomsi nátlaku zo strany záložného veriteľa sú natoľko nekonkrétne a absurdné, že o žiadne relevantné tvrdenie nejde. Už len z hľadiska kľúčových princípov rovnosti, právnej istoty a nediskriminácie by bolo neobhájiteľné, aby sa právna úprava zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci vykladala spôsobom, že je potrebné tvrdenie a preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy i jej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním, avšak iný súbor obsahovo rovnocenných právnych noriem by bol interpretovaný odlišne, a to tak, že dotknutý subjekt napriek absencii akejkoľvek normy s takýmto účinkom, je spod tohto dôkazného bremena oslobodený. Z procesného hľadiska teda žalobcovia nepredniesli žiadne relevantné

tvrdenie na splnenie jedného zo základných znakov hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorej aplikácie sa dovolávajú. Žalobcovia vôbec neuviedli, ktorým rozhodnutím bolo ich právo úspešne uplatnené na súde voči žalovanému v 1. rade. Finančné zadosťučinenie nemá slúžiť na náhradu takej ujmy (najmä hmotnej škody), ktorej reparácia je predmetom iných právnych inštitútov (napr. náhrady trov konania). Žalobcovia žiadne skutočnosti v naznačenom smere ani netvrdili a tak ani nepreukázali. Celé konanie žalobcov sleduje nemravný cieľ. V súlade s konštantným prístupom súdnej praxe, podľa ktorého sa pri každom žalobnom nároku má prednostne skúmať jeho prípadné premlčanie, vzniesol žalovaný v 1. rade z dôvodu právnej opatrnosti námietku premlčania práva na zaplatenie zadosťučinenia. Absolútny nedostatok akýchkoľvek vecných argumentov zo strany žalobcov, absencia akéhokoľvek relevantného vecného odôvodnenia, je nahradený nielen nesprávnymi, ale aj nepatričnými tvrdeniami, ktoré sú v celom rozsahu obsahovo nedôvodné a uvedeným sa sleduje jediné - mariť plnenie svojich povinností a protiprávne sa obohatiť. Žalovaný v 1. rade navrhol, aby odvolací súd po zákonom predpokladanom postupe v konečnom dôsledku revokoval uznesenie o pripustení zmeny a žalobu zamietol, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby ako vecne správne potvrdil. 20. K výzve odvolacieho súdu sa žalovaný v 2. rade nevyjadril. 21. V odvolacom konaní sa žalovaný v 1. rade vyjadril ďalším podaním. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení citoval z rozhodnutí označených ako rozsudok NS SR z 29.6.2010 sp. zn. 2 Cdo 205/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 192/2004, I. ÚS 794/2014, I. ÚS 4/94, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 189/2010 z 24.5.2011, nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2021 sp. zn. III. ÚS 225/2020, nález ÚS ČR z 23.4.2025 sp. zn. I. ÚS 3193/24, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/64/2020 zo dňa 30. novembra 2022, uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo/116/2021 zo dňa 24.10.2022, uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/120/2024, plenárne rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 23/2014, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/220/2018 z 31.5.2021, nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Cdo 261/2009, ÚS ČR II. ÚS 1148/07, rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/229/2010, rozhodnutie Pl. ÚS 23/14, rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 108/2008 zo dňa 16.4.2009, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 595/2023, nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení zopakoval skutočnosti uvedené v jeho predchádzajúcom podaní. Ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok je čo do výsledku rozhodnutím vydaným v súlade so zákonom a doručený opravný prostriedok na uvedenom závere vôbec nič nemení. Priebeh konania bol nielenže v celom rozsahu zákonný, ale konanie bolo vedené spôsobom, kedy sa súd prvej inštancie vecou detailne a podrobne zaoberal, a to postupne na niekoľkých ústnych pojednávaniach vo veci, na ktorých sa venoval každému aspektu zmieňovanému účastníkmi vo veci, s plným rešpektom ku kontradiktórnosti konania, rešpektom k rovnosti strán v konaní a k možnosti využitia záruk vyplývajúcich o.i. z obsahu práva zaručeného Čl. 6 Dohovoru. Žalovaný v 1. rade opakovane uviedol, že nesúhlasí s názorom, že takáto žaloba by mala byť žalobou o určenie neexistencie práva. Žaloba o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, je žalobou v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Žalobcovia boli povinní tvrdiť a preukázať dôvod zániku záložného práva (§ 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záložné právo je právom akcesorickým, uvedená akcesorita sa však vzťahuje výlučne na jediný aspekt, ktorým je existencia pohľadávky. Ak by žalobcovia chceli reálne tvrdiť a preukázať, že záložné právo tu nie je (že zaniklo), a to z dôvodu, že pohľadávky kryté záložným právom tu nie sú, museli by tvrdiť, že tu nie je žiadna zo zabezpečovaných pohľadávok a ak tu nie je, uviesť (a preukázať) dôvod jej zániku. Nič také však žalobcovia vôbec netvrdili, teda nemôžu byť v konaní úspešní. Ak sa predmet a výrok týka každého zo žalobcov, pričom naliehavý právny záujem môže mať iba záložca vo vzťahu k svojmu zálohu, je zrejmé, že uvedené splnené nebolo a žiaden zo žalobcov nemôže mať naliehavý právny záujem na určení vo vzťahu k celku. Uvedené vylučuje objektívny stav právnej neistoty medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade vo vzťahu k nehnuteľnosti ako celku, a to z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie a tak i naliehavého právneho záujmu. Ak má byť odvolacím dôvodom skutočnosť, že konanie má inú vadu, je nepochybné, že odvolanie musí obsahovať riadne odôvodnenie, v ktorom musí byť uvedené, ktorá iná vada to je. Uvedené však nie je nijako špecifikované. Ak má byť odvolacím dôvodom skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, je nepochybné, že odvolanie musí obsahovať riadne odôvodnenie, v ktorom musí byť uvedené, ktoré sú tie dôkazy, ktoré boli navrhnuté a z akého dôvodu boli potrebné na zistenie presne identifikovaných rozhodujúcich. Odvolanie však neobsahuje žiadne kumulatívne tvrdenia vo vzťahu k identifikácii toho, ktoré navrhnuté dôkazy neboli súdom prvej inštancie vykonané a prečo je potrebné ich vykonať na zistenie ktorých rozhodujúcich skutočností. Ak má byť odvolacím dôvodom skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, je i vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu potrebné uviesť, že odvolanie musí obsahovať riadne odôvodnenie, v ktorom musí byť kumulatívne uvedené, ktoré sú tie dôkazy, ktoré boli vykonané, tie, na základe ktorých súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré skutkové zistenia sú nesprávne a z akého dôvodu a teda ktoré sú tie správne a kedy boli procesne relevantne tvrdené (opäť kumulatívne tvrdenie). Odvolanie však v úplnosti a kumulatívne neobsahuje žiadne takéto tvrdenia. Ak má byť odvolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z údajného nesprávneho právneho posúdenia veci, je rovnako i vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolateľ povinný uviesť, ktoré meritórne významné, právne posúdenie súdu považuje za nesprávne a z akého dôvodu. Odvolanie síce obsahuje nejaké tvrdenia vo vzťahu k identifikácii toho, čo je nesprávne, avšak údajne nesprávne právne posúdenie sa musí týkať právneho posúdenia relevantného pre rozhodovanie o veci a právnym posúdením relevantným pre rozhodovanie vo veci je len právne posúdenie takého stavu, ktorým sa posudzuje relevantný skutkovo - právny stav v konaní, i z uvedeného je zrejmé, že uvedený odvolací dôvod je v celom rozsahu nedôvodný. Odvolací dôvod vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie uplatnený nebol a teda uvedené nemôže tvoriť predmet odvolacieho konania. Žalobcovia uvádzajú, že na určení neplatnosti zmluvy o úvere, záložnej zmluvy majú právny záujem, avšak predmetom tohto konania vôbec nie je určenie neplatnosti úverovej alebo záložnej zmluvy a predmetom konania vôbec nie je vyriešenie otázky, aká je výška dlhu žalobcov. Predmetom tohto konania je výlučne špecifická otázka týkajúca sa skutočnosti vyplývajúcej z existencie záložného právneho vzťahu. Uvedené skutočnosti sú absolútne zásadné, je úplne zrejmé, že uvádzané skutočnosti sa vôbec netýkajú predmetu konania a už vôbec nie odvolania, a preto sú právne úplne irelevantné. Úvahy týkajúce sa obligačného vzťahu sú ako nerelevantné fakticky, ale tiež sú uvedené okolnosti významné i z hľadiska neuvedenia týchto najdôležitejších okolností a s tým súvisiaceho porušenie povinnosti uviesť súdu všetky dôležité okolnosti. Ide o takú šikanóznosť konania žalobcov, ktorá by mala viesť k odmietnutiu podania. V záložnej zmluve je pohľadávka identifikovaná, je tu jasne stanovená pohľadávka s uvedením výšky istiny, s tým, že je zabezpečené i (budúce) príslušenstvo pohľadávky, t. j. úroky, úroky z omeškania a všetky poplatky a náklady spojené so zmluvou o úvere. Podstatné náležitosti záložnej zmluvy sú uvedené v ustanovení § 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenie § 151b ods. 3 Občianskeho zákonníka nepojednáva o podstatnej náležitosti ale o pravidelnej. V zmluve úplne jasne predmetná náležitosť uvedená je. V prípade, že v čase uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva nie je hodnota zabezpečenej pohľadávky určená, musí zmluva obsahovať najvyššiu hodnotu istiny zaistenej pohľadávky, aby sa zabránilo prípadným sporom o výške zabezpečenia. Uvedené platí aj v súdenom prípade, pretože v čase uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva nie je hodnota príslušenstva presne určená a je jednoznačné, že okrem príslušenstva úveru sa záložné právo malo vzťahovať aj na zabezpečenie poplatkov a nákladov, ako aj ďalších budúcich pohľadávok (napr. pohľadávky vzniknuté z bezdôvodného obohatenia). Tvrdenie, že pri zabezpečení budúcej pohľadávky, ktorej výška sa prirodzene s ohľadom na plynutie času mení, musí byť presne určená v záložnej zmluve pod sankciou neplatnosti má podobu právneho nonsensu. Priamo zákon stanovuje v ustanovení § 151a Občianskeho zákonníka, že záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva. Žalobcovia si nielenže mýlia rôzne typy úverových vzťahov, kedy výlučne len vo vzťahu k zmluve, ktorá podlieha režimu zákona o spotrebiteľských úveroch, je povinnosť skúmať bonitu dlžníka, ale predovšetkým si mýlia i predmet tohto konania, ktorým vôbec nie je obligačný vzťah. Úverová zmluva nie je zmluvou podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a predovšetkým toto je konanie, ktoré sa týka záložného práva, nie obligačného vzťahu, a preto všetky námietky týkajúce sa úverového vzťahu sa predmetu konania ani teoreticky netýkajú a z uvedeného dôvodu nemajú tieto skutočnosti význam pre rozhodnutie, pre odvolanie, ani odvolacie konanie. Z predloženej úverovej zmluvy je zrejmé, že je tu dokonca viacero dôvodov, pre ktoré sa na predmetnú úverovú zmluvu nevzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže z obsahu písomne uzatvorenej úverovej zmluvy je zrejmé, že ide úver vo výške presahujúcej 75.000 eur, výška úveru bola 199.200 eur, ide o úver, ktorý bol zabezpečený záložným právom nehnuteľnosti, zároveň ide o úver, ktorého lehota splatnosti bola viac ako 10 rokov, zároveň išlo úver na bývanie, pričom každá jedna z týchto uvedených skutočnosti samostatne je dôvodom, pre ktorý sa na predmetnú úverovú zmluvu nevzťahuje právna úprava zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobcovia majú byť údajne aktívne legitimovaní z dôvodu účastenstva v záložno-právnom vzťahu. Podstatou právnej úpravy záložného práva a povinnosti záložného veriteľa je povinnosť poskytnúť záloh, povinnosť strpieť výkon záložného práva a poskytnúť k výkonu súčinnosť. Povinnosť záložcu je limitovaná výlučne zálohom, jeho povinnosťou je strpieť výkon len na záloh, nie na iné majetkové hodnoty. Z tohto dôvodu je skúmanie príjmov a výdavkov úplne irelevantné, jedinou reálne významnou skutočnosťou je to, či tu je majetková hodnota, ktorá má byť zálohou a či sa ju budúci záložca zaväzuje ako záloh poskytnúť, čo sa stalo. Bolo výsledkom dohody medzi obligačným a záložným

dlžníkom, že záložný dlžník sa zaviazal zabezpečiť splnenie povinnosti obligačného dlžníka svojim majetkom. Nikto žiadne príjmy a výdavky nezisťoval, lebo je to právne nedôvodné a nemá to žiaden súvis s podstatou povinnosti záložcu, ale predovšetkým žiadna takáto povinnosť neexistuje. Ide a o úmyselné a nijako nezastierané šikanózne konanie záložcov. Výkon práva, konkrétne zákonom aprobovaného subjektívneho oprávnenia záložného veriteľa vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe, nemôže mať za následok konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože ide o dôsledok konania v súlade so zákonom, t. j. nie o konanie protiprávne. Už samotný stav, že sa záložcom darí mariť výkon záložného práva cca 8 rokov, znamená vznik značnej priamej majetkovej škody na strane banky, ktorá nevedno, či bude môcť byť reparovateľná. Predmetom tohto konania nie je úverová zmluva a označená úverová zmluva nespadá pod zákon o bankách. Žalobcovia sa dožadujú svojich domnelých nárokov v rozpore s obsahom právnych noriem alebo dokonca analógie, akoby im postavenie spotrebiteľa malo automaticky garantovať sporový úspech a odmietajú zodpovednosť za splnenie aj najzákladnejších procesných povinností. Absolútny nedostatok akýchkoľvek vecných argumentov zo strany žalobcov, absencia akéhokoľvek relevantného vecného odôvodnenia, je nahradený nielen nesprávnymi, ale aj nepatričnými tvrdeniami, ktoré sú v celom rozsahu obsahovo nedôvodné a uvedeným sa sleduje jediné, a to mariť plnenie svojich povinností a protiprávne sa obohacovať, napr. užívaním veci, vo vzťahu ku ktorej sa zaviazali strpieť speňaženie. Žalobcovia neuviedli, z akého dôvodu nespeňažili záloh sami a ako uvedené vyfabulované tvrdenia o nejakých neplatnostiach nadväzujú na výsledok aktívneho sporu, v zmysle ktorého majú obligační dlžníci spoločne a nerozdielne zaplatiť banke sumu 192.967,82 eur spolu s úrokom vo výške 5,02 % ročne zo sumy 192.697,82 eur od 25.7.2017 do zaplatenia, najneskôr do 20.6.2039 a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 192.967,82 eur od 25.7.2017 do zaplatenia, a to do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a z akého dôvodu uvedené súdu neoznámili. Záložca sa zjavne domnieva, že je to on, kto si bude svojvoľne určovať, kedy splní svoje záväzky. Takže obligační dlžníci dlžia viac ako 200.000 eur a stále to asi nie je dosť na to, aby záložca splnil svoju povinnosť, ktorá je podmienená pohľadávkou vo výške 2.000 eur (t. j. cca 100 krát nižšej). Žalobcovia sa svojvoľne dožadujú odstránenia záložného práva a argumentujú spôsobom popierajúcim obsah právnych noriem. Celý postup žalobcov v konaní je motivovaný jedinou skutočnosťou, mariť splnenie povinnosti vrátiť poskytnuté úverové prostriedky, i keď tu bolo dlhodobé neplnenie povinností zo strany obligačného dlžníka a zároveň mariť splnenie povinnosti dlžníka náhradného, t. j. záložcu, strpieť výkon záložného práva za účelom splnenia dlhu práve z výťažku speňaženia. Žalovaný v 1. rade navrhol odvolaciemu súdu, aby podania žalobcov odmietol, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. 22. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade podali odvolanie výslovne z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. Z obsahu odvolania žalobcov v 3., 5., 6. rade však vyplýva, že z použitých odvolacích dôvodov zdôvodnili len odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku, vo vzťahu k použitým odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), e) Civilného sporového poriadku žalobcovia v 3., 5., 6. rade neuviedli, aké konkrétne nedostatky súdu prvej inštancie vytýkajú a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie. 23. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 24. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 25. Prevažná časť odvolania žalobcov v 3., 5., 6. rade obsahovala citácie z odbornej literatúry, z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, z rozsudku Súdneho dvora EÚ a teoretické úvahy týkajúce sa kvalitatívnych požiadaviek na odôvodňovanie súdneho rozhodnutia, rôznych právnych inštitútov (neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, naliehavý právny záujem, záložné

právo, adhézne zmluvy, bonita spotrebiteľa). Relevantnými odvolacími námietkami žalobcov v 3., 5., 6. rade potom boli výhrady, že dohoda o výške úrokov je v rozpore s dobrými mravmi, že zmluva o úvere obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné podmienky a že v zmluve o zriadení záložného práva absentuje určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcov v 3., 5., 6. rade tak bolo namietanie, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku vád v skutkových zisteniach vec i nesprávne právne posúdil. 26. V preskúmavanom prípade sa žalobcovia v 3., 5., 6. rade domáhajú (mimo iného) určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území C. D., zapísaná v Liste vlastníctva č. XXX ako rodinný dom súpisné číslo XXX na parcele č. 471/9, nie je zaťažená záložným právom v prospech žalovaného v 1. rade. V prejednávanej veci je nepochybné, že podaná žaloba v časti o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, je žalobou o určenie, že tu právo nie je, ktorá v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku je prípustná iba vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa ako prvé nezaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcov v 3., 5., 6. rade na požadovanom určení. Súd prvej inštancie vec čiastočne nesprávne posúdil, nakoľko opomenul aplikovať príslušnú právnu normu. 27. V zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 28. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade tvrdili, že naliehavý právny záujem je bezpochyby daný v súvislosti s predmetnou žalobou, nakoľko je zrejmé, že právo medzi stranami je sporné, čo vyvoláva stav právnej neistoty, keďže žalovaní robia úkony smerujúce k realizácii záložného práva. Žalovaný v 1. rade namietal, že žalobcovia sa žiadneho určenia práva nedomáhajú a ak sa niečoho domáhajú, tak je to určenie inej právnej skutočnosti a nie sú splnené nevyhnuté procesné podmienky, na základe ktorých by mohlo dôjsť k prejednaniu takéhoto nároku. 29. „Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno preto odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii záložného práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo (napríklad vlastnícke) (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/24/2017 z 14. septembra 2017).“ 30. „Žaloba o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, je procesne prípustný prostriedok, ktorým sa záložný dlžník môže brániť proti právu záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia založenej nehnuteľnosti a dosiahnuť výmaz zápisu záložného práva v katastri nehnuteľnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/249/2021 z 28. marca 2023).“ 31. Odvolací sú dospel k záveru, že žalobcovia v 3., 5. a 6. rade danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení osvedčili, keďže na základe vyhovujúceho rozhodnutia by došlo k zmene zápisu v katastri nehnuteľnosti. O splnenie podmienok naliehavého právneho záujmu možno uvažovať len v prípade, ak bude súdny výrok spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keďže aktuálne je v katastri nehnuteľností zapísané záložné právo v prospech žalovaného v 1. rade, ako vlastníci nehnuteľnosti sú vedení žalobcovia v 3., 5., 6. rade. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva zatiaľ nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Preto v prípade uplatneného nároku na určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, odvolací súd dospel k záveru o splnení podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko žalovaný v 1. rade je zapísaný v katastri nehnuteľností ako záložný veriteľ predmetnej nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 3., 5. a 6. rade, pričom určujúci rozsudok v navrhovanom znení by bol spôsobilým podkladom na zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. 32. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 (ďalej aj „zmluva o úvere“) dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne na právny vzťah ňou založený

aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 33. V zmysle § 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom nie sú: úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov. 34. Súd prvej inštancie na právny vzťah založený Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho zmluvu o úvere (§ 497 a nasl.), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcami a žalovanými je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý tiež aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5). Súčasne súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade ide spotrebiteľský úver a na právny vzťah účastníkov tohto záväzkového vzťahu sa vzťahuje aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. 35. Uzavretú Zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel správne súd prvej inštancie. Žalovaný v 1. rade ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovaným v 1., 2., 3., 4. rade, ktorí nekonali v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Zo zopakovaného dokazovania v odvolacom konaní Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 vyplynulo, že účelom poskytnutého úveru bolo splatenie úveru v inej banke štandardným procesom, teda poskytnutie peňažných prostriedkov na splatenie iných záväzkov žalobcov v 1., 2., 3., 4. rade voči inému veriteľovi. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je nevyhnutné posudzovať i podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy. V danom prípade bol úver poskytnutý na základe Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 zabezpečený záložným právom zriadeným na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 25.7.2011 uzavretej medzi žalobcami ako záložcami a žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom (ods. 19. rozsudku súdu prvej inštancie). Splatnosť predmetného úveru bola dohodnutá od 20.9.2011 do 20.6.2039 (ods. 19. rozsudku súdu prvej inštancie). Keďže sa jedná o úver zabezpečený záložným právom s lehotou splatnosti viac ako desať rokov, v zmysle negatívneho vymedzenia spotrebiteľského úveru podľa vyššie citovaného ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch sa v danom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah založený Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 nevzťahuje. Súd prvej inštancie vec čiastočne nesprávne posúdil, nakoľko aplikoval nesprávnu právnu normu. To však neznamená, že na predmetný právny vzťah nie je dôvodné použiť právnu úpravu obsiahnutú najmä v Občianskom zákonníku a v iných právnych predpisoch sledujúcich ochranu spotrebiteľa, ako už odvolací súd uviedol vyššie. 36. Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že súd prvej inštancie aplikoval (hoci neprávne) ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (ods. 25., 32., 33., 34., 37. rozsudku súdu prvej inštancie) dokonca v znení, ktoré nebolo účinné ku dňu uzavretia zmluvy o úvere dňa 25.7.2011. 37. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade v odvolaní namietali, že zmluva o úvere je založená na viacerých neprijateľných podmienkach. Súd prvej inštancie v súdenom sporu vo vzťahu k uvedenej odvolacej argumentácii žalobcov v 3., 5., 6. rade uviedol, že tieto ich tvrdenia považuje za nepreukázateľné a nedôvodné, keďže právnym dôsledkom neprijateľných zmluvných podmienok je, že súd nebude na ne ex offo prihliadať. Námietky žalobcov v 3., 5., 6. rade vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam v zmluve o úvere spočívajú vo všeobecných tvrdeniach odvolávajúc sa na ich Vyjadrenie zo dňa 7.10.2024, v ktorom vyjadrení v rámci argumentácie o neprijateľných zmluvných podmienkach poukazovali na oprávnenie veriteľa meniť typ a výšku úrokovej sadzby. Odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia námietka je nekonkrétna, žalobcovia v 3., 5., 6. rade namietajú existenciu neprijateľných zmluvných podmienok len všeobecne a nešpecifikujú (s výnimkou oprávnenia veriteľa jednostranne meniť typ a výšku úrokovej sadzby), ktorá viaceré zmluvné podmienky uvedené v zmluve o úvere sú neprijateľné a v tom dôsledku neplatné; neuviedli, pri posúdení ktorých viacerých zmluvných podmienok súd prvej inštancie pochybil, keď takéto zmluvné podmienky nepovažoval za neplatné. Pokiaľ sa týka žalobcami v 3., 5., 6. rade namietaného oprávnenia veriteľa jednostranne meniť typ a výšku úrokovej

sadzby, žalobcovia v 3., 5., 6. rade poukazovali v konaní pred súdom prvej inštancie vo Vyjadrení zo dňa 7.10.2024 (zopakovali to aj v odvolaní) na bod IV zmluvy o úvere. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 25.7.2011 uvádza, že táto neobsahuje bod IV, na ktorý poukazujú žalobcovia v 3., 5., 6. rade. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplýva, že úroková sadzba bola dohodnutá ako fixná na jeden rok vo výške 5,09 % (ods. 19. rozsudku súdu prvej inštancie), čo znamená, že banka (žalovaný v 1. rade) garantuje klientovi (žalovaným v 1., 2., 3., 4. rade) jej výšku počas uvedeného obdobia. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne skutkové tvrdenia o tom, že došlo k zvýšeniu úrokovej sadzby po dobu trvania úverového vzťahu, resp. či vôbec žalovaný v 1. rade zvýšil úrokovú sadzbu, odkedy a v akom rozsahu. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (aplikovaného súdom prvej inštancie v ods. 36. rozsudku súdu prvej inštancie) neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Z formulácie uvedeného ustanovenia nevyplýva, že v dôsledku neplatnosti jednej zo zmluvných podmienok by mala automaticky nastať neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ sa nejedná o podstatnú náležitosť právneho úkonu. Preto správne súd prvej inštancie uzavrel (ods. 44. rozsudku súdu prvej inštancie), že vzhľadom na požiadavku uplatnenú žalobou, je právne irelevantné zaoberať ne/platnosťou dojednania o oprávnení banky jednostranne zvýšiť úrokovú sadzbu. 38. Tiež žalobcovia v 3., 5., 6. rade namietali rozpor dohodnutej výšky úrokov s dobrými mravmi a jej neplatnosť podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Zo skutkových zistení vyplynulo, že úroková sadzba bola dohodnutá ako fixná na jeden rok vo výške 5,09 % (ods. 19. rozsudku súdu prvej inštancie), pričom žalobcovia neuviedli v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne konkrétne skutkové tvrdenia o tom, že by došlo reálne k jej jednostrannému zvýšeniu zo strany žalovaného v 1. rade (viď predchádzajúci odsek). Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (aplikovaného súdom prvej inštancie v ods. 21. rozsudku súdu prvej inštancie). Dojednanie úroku v rozpore s dobými mravmi má za následok neplatnosť tohto dojednania a dlžník je povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery poskytované bankami v mieste sídla dlžníka a v čase uzavretia zmluvy. Prípadná neplatnosť dohody o úrokoch v zmluve o úvere nespôsobuje sama o sebe neplatnosť zmluvy o úvere ako celku. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že právne relevantné skutočnosti sú len také, ktoré mohli mať za následok neplatnosť zmluvy o úvere (ods. 46. rozsudku súdu prvej inštancie). Keďže i prípadná neplatnosť dojednania o výške úrokov nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy o úvere, je bezpredmetným zaoberať sa touto odvolacou námietkou žalobcov v 3., 5., 6. rade. Odvolacie námietky žalobcov v 3., 5., 6. rade o neplatnosti zmluvy o úvere pre rozpor dohodnutej výšky úrokov s dobrými mravmi nie sú opodstatnené. 39. Ďalej žalobcovia v 3., 5., 6. rade namietali v odvolaní, že Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 25.7.2011 uzavretá medzi žalobcami ako záložcami a žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom (ďalej aj „záložná zmluva“), je neplatná pre absenciu podstatných náležitostí, konkrétne namietali nedostatok v označení pohľadávky, ktorej splnenie záloh sleduje a že nie je možné povinné náležitosti zmluvy účelovo spájať alebo zamieňať. 40. Podľa § 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia záložnej zmluvy v zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh. 41. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že predmetom záložnej zmluvy bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam záložcov (žalobcovia v 1., 2., 3., 5., 6. rade) v prospech záložného veriteľa (žalovaná v 1. rade) na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa, v záložnej zmluve je zabezpečená pohľadávka označená ako pohľadávka, ktorá vznikla zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0286811473 zo dňa 25.7.2011, na základe ktorej záložný veriteľ poskytol úver a ktorú tvorí istina vo výške 198.200 eur, v časti I bod 4. záložnej zmluvy je uvedené, že najvyššia hodnota istiny v zmysle § 151b ods. 3 Občianskeho zákonníka, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, je 198.200 eur (ods. 19. rozsudku súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie vo vzťahu k uvedenej námietke žalobcov v 3., 5., 6. rade uzavrel, že pohľadávka záložného veriteľa tak, ako je definovaná podľa časti I., bodu 3, písm. a) záložnej zmluvy je uvedená jasne a zrozumiteľne (ods. 50. rozsudku súdu prvej inštancie). Niet pochýb o tom, že označenie pohľadávky, ktorá má byť zabezpečená záložným právom, je v zmysle ustanovenia § 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia záložnej zmluvy podstatnou náležitosťou záložnej zmluvy. Táto pohľadávka má byť v záložnej zmluve identifikovaná určite (§ 37 Občianskeho zákonníka) tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou záložného veriteľa voči rovnakému

dlžníkovi a aby tak účastníkom záložnej zmluvy bolo zrejmé, aká pohľadávka sa záložným právom zabezpečuje. Aj podľa názoru odvolacieho súdu požiadavku identifikácie zabezpečenej pohľadávky možno v preskúmavanom prípade považovať za splnenú, keďže je v záložnej zmluve charakterizovaná uvedením právneho dôvodu a dňa jej vzniku (Zmluva o splátkovom úvere č. 0286811473 zo dňa 25.7.2011), osoby veriteľa - záložný veriteľ (žalovaný v 1. rade), predmetom pnenia - poskytnutie úveru, ktorého istina je 198.200 eur, nakoľko je nepochybne zistiteľné, aká pohľadávka je predmetom zabezpečenia, teda nie je zameniteľná s pohľadávkou inou. Napokon žalobcovia ani netvrdili, že by v dobe uzavretia záložnej zmluvy mali voči záložnému veriteľovi z rovnakého titulu inú peňažnú pohľadávku v rovnakej výške, teda inú pohľadávku zameniteľnú so zabezpečenou pohľadávkou. Esenciálnou náležitosťou záložnej zmluvy je podľa ustanovenia § 151b ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia záložnej zmluvy (aplikovaného súdom prvej inštancie v ods. 49. rozsudku súdu prvej inštancie) určenie hodnoty zabezpečenej pohľadávky alebo určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Uvedené bolo v preskúmavanom prípade splnené, keď zo záložnej zmluvy bolo zrejmé, na aký dlh sa záloh viaže a záložná zmluva obsahovala označenie pohľadávky, ktorej splnenie záloh sleduje spôsobom uvedeným v ustanovení § 151b ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia záložnej zmluvy, a to určením maximálnej výšky istiny (časť I, bod 2 písm. a) v spojení s bodom 4 záložnej zmluvy). Odvolací súd dopĺňa, že zabezpečenú pohľadávku tvorí aj príslušenstvo pohľadávky, ktorého hodnota ani nemôže byť pri uzatváraní záložnej zmluvy známa. Vzhľadom na uvedené sú odvolacie námietky žalobcov v 3., 5., 6. rade o absencii obligatórnych náležitosti záložnej zmluvy neopodstatnené. 42. Za neopodstatnené považoval odvolací súd námietky žalobcov v 3., 5., 6. rade, že banka neskúmala ich bonitu, keďže na úverový vzťah v prejednávanej veci sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, a to práve z dôvodu, že záruku tvorí záložné právo k založeným nehnuteľnostiam. Neopodstatnenou je aj ďalšia odvolacia námietka žalobcov v 3., 5., 6. rade, že banka môže dražiť nehnuteľnosť bez preskúmania správnosti vyčísleného zostatku, keďže predmetom konania nie je neplatnosť dražby (v ktorom konaní sa skúma, či sú splnené podmienky na vykonanie dražby) a vyčíslenie zostatku dlhu vzniknutého po poskytnutí úveru, hoci aj nesprávne, nespôsobuje neplatnosť samotnej zmluvy o úvere. 43. Napokon žalobcovia v 3., 5., 6. rade v odvolaní namietali, že majú nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko banka za každú cenu chce vykonať záložné právo, neponúkla im žiadnu reštrukturalizáciu, odklad splátok, ani nič podobné. Súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov konštatoval, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, že by žalovaný v 1. rade porušil práva žalobcov ako spotrebiteľov a súčasne si ich uplatnili na súde a žalovanému v 2. rade nesvedčí pasívna vecná legitimácia, nakoľko nie je žiadnou zmluvnou stranou zmluvy o úvere a záložnej zmluvy. 44. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov konania o porušení povinností v oblasti ochrany spotrebiteľa začaté a neukončené pred 1. júlom 2024 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024. 45. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane spotrebiteľa“) spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 46. Súd prvej inštancie aplikoval vo vzťahu k požiadavke žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie ustanovenie § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov ignorujúc prechodné ustanovenia tohto zákona citované vyššie. Keďže sa v súdenom spore jedná o konanie začaté a neukončené pred 1. júlom 2024, správne mal byť v danej veci aplikovaný zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a to konkrétne vyššie citované ustanovenie § 3 ods. 5 posledná veta. Súd prvej inštancie vo vzťahu

k požiadavke žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie znova vec nesprávne právne posúdil, keď namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú. 47. Odvolací súd uvádza, že v prípade porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je teda úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde. 48. Odvolací súd v súvislosti s požiadavkou žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie konštatuje, že nebola naplnená prvotná zákonná podmienka pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa na súde. Posúdenie každého nároku je vecou individuálnych skutkových zistení. Žalobcovia neboli tými, ktorí úspešne uplatnili porušenie práva alebo povinnosti ustanovenými zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, keďže žaloba v časti o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, bola zamietnutá, resp. nepreukázali úspešne uplatnenie takéhoto porušenia práva alebo takejto povinnosti v inom konaní, čo je podmienkou pre priznanie im práva na primerané finančné zadosťučinenie podľa ustanovenia § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom k uvedenému bolo potom nadbytočné zaoberať sa uplatneným nárokom žalobcov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia z hľadiska ne/unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena o vzniku konkrétnej ujmy u žalobcov a o konkrétnej výške tohto nároku. Z uvedených dôvodov je tak neopodstatnený nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, odvolacie námietky žalobcov v 3., 5., 6. rade o tom, že poukazovali na konanie veriteľa vo vzťahu k žiadanému primeranému finančnému zadosťučineniu, sú nenáležité. 49. V súvislosti s námietkou premlčania práva na primerané finančné zadosťučinenie vznesenou žalovaným v 1. rade v odvolacom konaní odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 366 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanoveniami § 149 a § 152 Civilného sporového poriadku medzi novoty v odvolacom konaní zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem iného aj námietka premlčania. Podľa ustanovenia § 152 Civilného sporového poriadku hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. Ustanovenia § 366 písm. d) Civilného sporového poriadku uvádza, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto v odvolacom konaní možno vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Nakoľko žalovaný v 1. rade námietku premlčania neuplatnil v rámci koncentračnej zásady pred súdom prvej inštancie a neboli splnené podmienky na aplikáciu ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku, odvolací súd na žalovaným v 1. rade vznesenú námietku premlčania v odvolacom konaní neprihliadol. 50. Hoci súd prvej inštancie v preskúmavanom prípade na základe vykonaných dôkazov dospel z časti k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec z časti nesprávne právne posúdil, odvolací súd na nariadenom pojednávaní po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k záveru, že vzhľadom na vyššie uvedené je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí žaloby žalobcov v 3., 5., 6. rade o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, vo výroku III. v časti zamietnutia žaloby žalobcov v 3., 5., 6. rade o primerané finančné zadosťučinenie, vecne správny, čo je potom dôvodom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v uvedených častiach pre jeho vecnú správnosť z iného právneho dôvodu.

51. Predmetom odvolacieho prieskumu bol aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o zrušení neodkladného opatrenia. Žalobcovia v 3., 5., 6. rade v odvolaní uviedli, že podávajú odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, avšak neuviedli, v čom vidia nesprávnosť tohto výroku. Preto sa žiada uviesť, že výrok súdneho rozhodnutia o zrušení neodkladného opatrenia má vždy charakter závislého výroku a odvolací súd nie je viazaný v danej súvislosti rozsahom odvolania (§ 379 písm. a) Civilného sporového poriadku) a rozhodnutie o zrušení neodkladného opatrenia potvrdí alebo zruší v nadväznosti na rozhodnutie o odvolaní proti hlavnému výroku. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 38Csp/35/2018-168 zo dňa 3. apríla 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/139/2018-243 zo dňa 3. septembra 2018 nariadil neodkladné opatrenie v prejednávanej veci, ktorým uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, a to do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek právneho posúdenia veci nariadené neodkladné opatrenie zrušil dôvodiac, že žalobu žalobcov zamietol. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na zrušenie neodkladného opatrenia neaplikoval žiadnu právnu normu. 52. Podľa § 330 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd môže určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas. 53. Podľa § 333 Civilného sporového poriadku neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené. 54. V preskúmavanom prípade bolo uznesením súdu prvej inštancie č. k. 38Csp/35/2018-168 zo dňa 3. apríla 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/139/2018-243 zo dňa 3. septembra 2018 nariadené neodkladné opatrenie do právoplatného skončenia konania vo veci samej. V režime Civilného sporového poriadku platí, že súd môže určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas; primárne sa však neodkladné opatrenie nariaďuje na vopred neurčený čas. Ak súd trvanie neodkladného oparenia individuálne limitoval z hľadiska času, ktorý následne uplynul, neodkladné opatrenie zanikne zo zákona v zmysle ustanovenia § 333 Civilného sporového poriadku. Inak musí byť neodkladné opatrenie zrušené rozhodnutím súdu v zmysle ustanovení § 334 až § 338 Civilného sporového poriadku. V tejto súvislosti je dôležité rozlišovať medzi zrušením a zánikom neodkladného opatrenia. K zrušeniu neodkladného opatrenia nariadeného uznesením súdu prvej inštancie č. k. 38Csp/35/2018-168 zo dňa 3. apríla 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/139/2018-243 zo dňa 3. septembra 2018 súd prvej inštancie pristúpil z dôvodu, že samotná žaloba bola zamietnutá. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zrušení neodkladného opatrenia bolo nesprávnym, nakoľko nariadené neodkladné opatrenie v prejednávanom prípade zanikne bez ďalšieho ex lege uplynutím stanoveného času v zmysle ustanovenia § 333 Civilného sporového poriadku, teda dňom právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd potom dospel k záveru o nevyhnutnosti zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. o zrušení neodkladného opatrenia podľa ustanovenia § 389 písm. d) Civilného sporového poriadku, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvod, pre ktorý bolo vydané, neexistoval. 55. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobcovia v 3., 5., 6. rade v odvolaní neuviedli žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí žaloby žalobcov v 3., 5., 6. rade o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, vo výroku III. v časti zamietnutia žaloby žalobcov v 3., 5., 6. rade o primerané finančné zadosťučinenie za vecne správny a žalobcovia v 3., 5., 6. rade žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu žalovaných v 1., 2. rade a žalobcov v 3., 5., 6. rade vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnili (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je ich odvolanie dôvodné. S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o náhrade trov konania vo vzťahu žalovaných v 1., 2. rade a žalobcov v 3., 5., 6. rade podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil. 56. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1., 2. rade priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcom v 3., 5., 6. rade. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

57. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).