Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoPr/5/2024 z 29. 4. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Trnava 26CoPr/5/2024 2116218568 29. 04. 2025 Mgr. Matúš Staríček ECLI:SK:KSTT:2025:2116218568.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr. Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A.. B. C. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ivan Jánošík, so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti žalovanému: Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO: 00 419 702, so sídlom Jána Hollého 10, Trnava, zastúpený: MAPLE & FISH, s. r. o., IČO: 36 718 432, so sídlom Žižkova 22B, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-18Cpr/11/2016-465 zo dňa 4.12.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 3 ods. 3, § 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 3, ods. 2, § 77 a § 79 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.), § 5 ods. 2, § 7 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (ďalej len „zákon č. 308/1991 Zb.“), čl. 6 ods. 3 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá nadobudla platnosť 18.12.2000 a je uverejnená v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001 Z.z. (ďalej aj ako „Základná zmluva“) a § 203 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 18.8.2016, doplnenou podaním doručeným súdu dňa 4.9.2017, sa žalobca domáhal, aby súd určil, že výpoveď zo dňa 10.6.2016 je neplatná a pracovný pomer u žalovaného trvá naďalej. Zároveň sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 604,40 eur mesačne od 1.9.2015 do doby, kedy mu začne prideľovať prácu, ako aj náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril so žalovaným, zastúpeným Arcibiskupským úradom Trnava, dňa 1.9.1997 pracovnú zmluvu s tým, že týmto dňom vznikol aj pracovný pomer. Žalobca začal pracovať u žalovaného v pozícii označenej ako rímskokatolícky kňaz. Následne došlo k opakovaným zmenám pracovných podmienok a ostatným dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 31.8.2012 bolo dojednané, že žalobca bude vykonávať s účinnosťou od 1.9.2012 funkciu farára a súdneho vikára. Listom zo dňa 10.6.2016 bolo žalobcovi oznámené rozhodnutie skončiť pracovný pomer zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, a to formou výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce. Ako dôvod výpovede žalovaný uviedol, že: „dňa 5.10.2015 došlo v zmysle kánonu 1371 bod 2 CIC k Vašej suspenzii od všetkých "úkonov

vyplývajúcich z kňazskej vysviacky, pričom bližšie odôvodnenie Vám bolo doručené listom zo dňa 05.10.2015, číslo 7247/ 15, predmetom ktorého bolo "Aplikovanie cenzúry - SUSPENZIA". Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky v zmysle CIC je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce rímsko-katolícky kňaz v zmysle Pracovnej zmluvy a jej dodatkov, považujeme absenciu tohto oprávnenia za výpovedný dôvod z pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 63 ods. l písm. d) bod 3 Zákonníka práce.“. Žalobca okrem iného poukázal na to, že žalovaný nerobí rozdiel medzi pozíciou rímskokatolíckeho kňaza a farára. Žalobca sa kňazskou vysviackou stal rímskokatolíckym kňazom a túto vysviacku nemôže nik negovať. 3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Vo vyjadrení uviedol, že žalobca bol dňa 2.8.1997 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza v zmysle príslušných ustanovení Kódexu kánonického práva. Za účelom vytvorenia pracovnoprávneho vzťahu podľa Zákonníka práce uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 1.9.1997 pracovnú zmluvu na výkon dohodnutého druhu práce - rímskokatolícky kňaz. Základnou požiadavkou na výkon uvedeného druhu práce je kňazská vysviacka a absencia obmedzení vo výkone úkonov z kňazskej vysviacky. Dňa 5.10.2015 došlo v zmysle kánonu 1371 bod 2 Kódexu kánonického práva k suspenzii žalobcu od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky. V dôsledku uvedenej suspenzie žalobca v zmysle Kódexu kánonického práva stratil oprávnenie na výkon činností, ktoré patria do kompetencie rímskokatolíckeho kňaza, a teda nie je oprávnený ani na zastávanie žiadneho s tým spojeného úradu (napr. výpomocného duchovného, farára či súdneho vikára). Keďže žalobca v dôsledku suspenzie prestal bez zavinenia zamestnávateľa spĺňať požiadavky na riadny výkon dohodnutého druhu práce určené vo vnútornom predpise žalovaného, a to v Kódexe kánonického práva, žalovaný ukončil so žalobcom pracovný pomer výpoveďou zo dňa 10.6.2016 podľa § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce. Žalovaný okrem iného poukázal na osobitnú právnu úpravu pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov cirkví vykonávajúcich duchovenskú činnosť a s tým spojenú subsidiárnu pôsobnosť Zákonníka práce. Tiež uviedol, že žalobca od augusta 2015 pôsobí ako zamestnanec na Mestskom úrade v Trnave. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.9.1997 v znení dodatkov. Ako druh práce bol v pracovnej zmluve uvedený rim.-kat. kňaz a miesto výkonu práce: podľa ustanovenia arcibiskupa (alebo ním poverenej osoby). Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Na základe dodatku č. 1 žalobca súčinnosťou od 10.6.2009 vykonával funkciu riaditeľa arcibiskupského úradu. Na základe dodatku č. 2 bolo súčinnosťou od 1.8.2009 miesto výkonu práce budova Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavská arcidiecéza na ulici Jána Hollého 10, Trnava. Na základe dodatku č. 3 žalobca vykonával s účinnosťou od 1.7.2010 svoju prácu vo funkcii súdneho vikára. Na základe dodatku č. 4 žalobca vykonával s účinnosťou od 1.9.2012 funkciu farára a súdneho vikára. V čase skončenia pracovného pomeru vykonával prácu pomocného duchovného. Listom zo dňa 10.6.2016 bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru žalovaným v zmysle § 63 odsek 1 písmeno d) bodu 3 Zákonníka práce. 5. Z oznámenia o skončení pracovného pomeru pod č. 7318/2015 zo dňa 7.10.2015 vyplynulo, že zo strany žalovaného došlo k oznámeniu o skončení pracovného pomeru so žalobcom ku dňu 4.10.2015 na základe aplikácie cenzúry - suspenzie, ktorá bola oznámená žalobcovi listom pod. č. 7247/2015 zo dňa 5.10.2015. Z oznámenia o trvaní pracovného pomeru pod č. 7598/2015 vyplynulo, že žalovaný zrušil obsah oznámení č. 7315/2015 a č. 7318/2015 a žalobcovi oznámil, že jeho pracovný pomer so žalovaným trvá. 6. Zo záznamu Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 18.11.2015 vyplynulo, že počas výkonu inšpekcie bol zamestnávateľ upovedomený o možnostiach skončenia pracovného pomeru, ktoré sú uvedené v ustanovení § 59 ods. 1 Zákonníka práce. Pri výkone inšpekcie bolo zistené, že skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo stornované ešte pred samotným výkonom inšpekcie práce, tzn. že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo. Inšpektorát práce Trnava konštatoval, že neboli zistené nedostatky v oblasti skončenia pracovného pomeru. 7. Z výpovede z pracovného pomeru zo dňa 10.6.2016 vyplynulo, že táto bola daná v zmysle § 63 ods. 1. písm. d) bodu 3 Zákonníka práce. Výpoveď obsahovala odôvodnenie, že dňa 5.10.2015 došlo v zmysle kanónu 1371 bod 2 CIC k suspenzii žalobcu od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky, pričom bližšie odôvodnenie bolo žalobcovi doručené dňa 5.10.2015 listom pod č. 7247/15, predmetom

ktorého bolo aplikovanie cenzúry - suspenzie. Zároveň žalovaný vo výpovedi uviedol, že nemá možnosť žalobcu naďalej zamestnávať, a to ani na kratší čas, v mieste ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a rovnako nemá pre žalobcu ani inú ponuku vhodnej práce v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. 8. Z rozhodnutia Okresného súdu Trnava z 23.5.2018 sp. zn. 27Cpr/7/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoPr/5/2018 vyplynulo, že v tomto konaní bolo predložené Rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté žalovaným, podpísané oprávnenou osobou, pričom neuvedenie registračného čísla v zmysle registratúrneho nemá za následok neplatnosť rozhodnutia, nakoľko túto povinnosť pod následkom neplatnosti neupravuje žiadne ustanovenie. Týmto rozhodnutím bola zrušená pracovná pozícia žalovaného z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce tým, že jej činnosti budú zabezpečované externým dodávateľom. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobkyne v danom konaní o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru a iné (v období rozhodnom pre potvrdenie nemožnosti zamestnávať žalobcu z dôvodu absencie voľného miesta, resp. ponuky inej vhodnej práce). 9. Z výpovede svedka Petra Šimka vyplynulo, že žalobca u žalovaného ako zamestnávateľa po suspenzii ako kňaz nemohol vykonávať žiadnu prácu, zároveň nemohol vykonávať ani prácu pomocného duchovného. Suspenziu prirovnal ku skutočnosti, že keď má niekto vodičské oprávnenie a toto mu je odobraté, tak nemôže používať motorové vozidlo. Zároveň uviedol, že na konanie o suspenzii sa vzťahuje povinnosť zachovávania úradného tajomstva, nakoľko ide o konanie o spravodlivom treste a odvolával sa na ustanovenie kanónu 1455 § 1-3 Kódexu kánonického práva. Svedkovia mons. A. E., A. F. a F. G. v konaní využili svoje právo nevypovedať s odvolaním sa na ustanovenie kanónu 1455 v spojení s § 203 CSP. 10. V prejednávanej veci bola spornou platnosť výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 odsek 1 písmeno d) bodu 3 Zákonníka práce, ktorá bola žalobcovi daná žalovaným listom zo dňa 10.6.2016. 11. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce, ak Zákonník práce, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak, pričom podľa zákona č. 308/1991 Zb. cirkev posudzuje spôsobilosť osôb na výkon duchovenskej činnosti, ktoré vykonávajú činnosť podľa jej vnútorných predpisov (§ 3 ods. 3 Zákonníka práce a § 7 zákona č. 308/1991 Zb.). Podľa § 5 odsek 2 zákona č. 308/1991 Zb., cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. Na skončenie pracovného pomeru sa uplatňujú ustanovenia Zákonníka práce, keďže neexistuje iný predpis, ktorý by upravoval pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví. Pokiaľ sa duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak sa takýto pracovnoprávny, obdobný alebo občianskoprávny vzťah riadi príslušnými predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky, t. j. aj Zákonníkom práce a vnútorné predpisy cirkvi sa uplatnia iba v jeho rámci. 12. Ustanovenia § 59 až 72 a § 74 Zákonníka práce zakotvujú podmienky pre platné skončenie pracovného pomeru rôznymi spôsobmi. Ide o Zákonníkom práce (lex specialis) predpísané hmotnoprávne, ako aj formálne podmienky pre právny úkon, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Právny úkon, ktorým sa iniciuje skončenie pracovného pomeru, musí spĺňať aj všeobecné náležitosti pre platnosť právnych úkonov dané predpismi civilného práva (Občiansky zákonník). Preto platnosť právneho úkonu, t. j. spôsobu skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie posudzoval nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru predpísaných Zákonníkom práce, ale aj z hľadiska náležitostí právnych úkonov, ako ich zakotvuje Občiansky zákonník, a to z hľadiska náležitosti vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj súladu právneho úkonu so zákonom, dobrými mravmi, resp. v súvislosti s obchádzaním zákona. Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Pokiaľ ide o formálne náležitosti výpovede, súd prvej inštancie mal za to, že tieto boli splnené, keď výpoveď bola v písomnej forme, je z nej zrejmé, komu bola výpoveď daná, z akého dôvodu i odkaz na právnu úpravu a bola riadne doručená žalovanému. Obsahovou náležitosťou výpovede (v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa) je potom uplatnenie dôvodu

uvedeného v Zákonníku práce, ktorý dôvod bol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú zamestnávateľa k tomu, že rozväzuje pracovný pomer so zamestnancom. Zmyslom ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce je, aby zamestnanci boli proti výpovedi primerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný dôvod nie je daný. 13. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal skutočnosťou, či bola žaloba podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Z predložených dôkazov má súd prvej inštancie za to, že žaloba bola podaná v lehote podľa § 77 Zákonníka práce. 14. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov uvedených v § 63 odsek 1 Zákonníka práce, pričom v danom prípade bola výpoveď daná z dôvodu podľa § 63 odsek 1 písmeno d) bodu 3 Zákonníka práce. Ako dôvod výpovede bolo uvedené, že u žalobcu došlo k suspenzii od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky, pričom oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce rímskokatolícky kňaz v zmysle pracovnej zmluvy a jej dodatkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise. Súd má za to, že dôvod výpovede zo strany zamestnávateľa bol vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným výpovedným dôvodom. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom netreba rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi. 15. Požiadavky na riadny výkon práce sa od predpokladov na výkon práce líšia nielen prameňom práva, ale aj v tom, že predpoklady sú stanovené pre druh práce, ktorý má zamestnanec dohodnutý v pracovnej zmluve, kým požiadavky sa vzťahujú ku konkrétnej práci vykonávanej v rámci dohodnutého druhu práce. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že pri tomto výpovednom dôvode je možnosť dania výpovede časovo neohraničená, dôvod však musí existovať, trvať v čase dávania výpovede. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí publikovanom pod č. R 38/1979 judikoval, že nesplnenie stanovených predpokladov na výkon dohodnutej práce alebo požiadaviek, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou na riadny výkon práce zamestnanca, nemusí byť časovo obmedzené. Výpovedný dôvod môže existovať dlhší čas a zamestnávateľ ho nemusí uplatniť. Musí však objektívne existovať v čase, keď sa výpoveď z pracovného pomeru zamestnancovi doručí (rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 27 Cpr 2/2013). 16. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že kľúčovou povinnosťou zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru je tzv. ponuková povinnosť zakotvená v § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ponuka vhodnej práce pred daním výpovede sa považuje za hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa. Ponukovú povinnosť musí zamestnávateľ splniť ešte predtým, než pristúpi k výpovedi. Odporúča sa uviesť vo výpovedi aj skutočnosť, že zamestnávateľ nedisponuje voľnou pozíciou v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo v danom prípade bolo splnené, keďže vo výpovedi bolo uvedené, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas, v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a nemá ponuku inej vhodnej práce. V tomto prípade by malo ísť o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby, predovšetkým splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa, vykonal súd prvej inštancie dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplynul záver, že žalovaný nemal vzhľadom na zmenu organizačnej štruktúry voľné miesto. Uvedenému záveru zodpovedá aj vykonané dokazovanie a závery v konaní vedenom na Okresnom sude Trnava pod sp. zn. 27Cpr/7/2014 (obsah rozhodnutí bol v konaní oboznámený a sú založené v spise č. l. 320 až 332). 17. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti rozhodnutiu o suspenzií neodvolal a nevyužil opravný prostriedok v rámci cirkevného práva, o ktorom by rozhodovala Kongregáciou pre klerikov, ako ani mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry, ktorý je oprávnený na rozhodnutie či rozhodnutím Kongregácie pre klerikov mohli byť porušené cirkevné zákony pri akte rozhodovania. Berúc do úvahy vyššie uvedené, keďže cirkevné právo pri rozhodovaní v občiansko-súdnom konaní môže byť iba súčasťou skutkovej stránky veci, nie právnej, tak po skutkovej

stránke veci možno uzavrieť, že táto skutočnosť sporná ani nebola, právny zástupca žalobcu sa v konaní snažil navrhovanými dôkazmi či listinami alebo výsluchom navrhnutých svedkov zvrátiť túto skutočnosť a dožadoval sa, aby súd v tomto konaní preskúmaval rozhodnutie o suspenzii. V danom prípade však na uvedené súd prvej inštancie nepristúpil, nakoľko z výkladu právnych noriem zisteného skutkového stavu, ktorý ani žalobca nerozporoval, a aj s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Košice sp. zn. 12C/153/2006 zo dňa 2.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/19/2010 zo dňa 4.5.2011 ako i rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 321/2011 v obdobnej veci, bolo zrejmé, že súd vecnú správnosť rozhodnutia, resp. konania o suspenzii v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru skúmať nemôže. 18. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto sa súd prvej inštancie nezaoberal ďalšími návrhmi na dokazovanie zo strany žalobcu, ani jeho návrhom na iniciovanie konania podľa 125 ods.1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky s odkazom na už uvedené právne posúdenie veci a posúdenie týkajúce sa právomoci súdu v tomto konaní (vychádzajúc zo záverov vyslovených Krajským súdom v Trnave v uznesení zo dňa 16.4.2019). 19. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy súd prvej inštancie uviedol, že určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je základným nárokom zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde a od ktorého sa potom odvodzujú aj jeho prípadné ďalšie (peňažné) nároky s tým súvisiace. Keďže žalobca nebol úspešný čo do právneho základu, t.j. čo do určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nevznikol mu preto v tomto prípade ani zákonný nárok na náhradu mzdy. 20. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 22. Žalobca v prvom rade namietal vymedzenie dôvodu výpovede danej zo strany žalovaného. Žalovaný podľa žalobcu prehliadol podmienky potrebné na platné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa formou výpovede s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 a ods. 2 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Žalovaný prehliadol stav, že dôvod výpovede vymedzil vadne. Zamestnávateľ má dôvod skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V pracovnej zmluve bolo dojednané, že žalobca bude u žalovaného pracovať na pozícii označenej ako „rímsko-katolícky kňaz“. Ide o nezmyselné dojednanie, nakoľko pracovná pozícia „rímsko-katolícky kňaz“ neexistuje, nejedná sa o výkon činnosti spojenej s pracovnou náplňou. Dané postavenie vzniká kňazskou vysviackou a je neodňateľné a trvá po celú dobu života konkrétnej osoby. Žalovaný nerobí rozdiel medzi pozíciou „rímsko-katolíckeho kňaza“ a „farára“. Pokiaľ žalovaný mienil riešiť pracovný vzťah, mohol tak konať len vo vzťahu k úradu farára. Podľa žalobcu tak sporná výpoveď má ukončiť „iný ako pracovný vzťah“, a preto ide o úkon nemožný a vadný. Ide o absolútne neplatný právny úkon. Žalovaný voči žalobcovi po zmene vedenia postupoval šikanózne a v rozpore s dobrými mravmi.

23. Žalobca tiež namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a nevykonanie ním navrhovaných dôkazov. Súd prvej inštancie napriek opakovaným požiadavkám žalobcu nevykonal vypočutie arcibiskupa H.. A. E., t.j. osobu zo subjektívnych úvah ktorej bolo konané vo vzťahu k žalobcovi. Súd prvej inštancie nevykonal ani výsluchy ďalších osôb - predstaviteľov žalovaného, neoboznámil sa so spisom o konaní o „Spravodlivom treste“, nebolo vykonané dokazovanie ohľadne údajného vnútorného predpisu žalovaného, podľa ktorého žalobca stratil predpoklady pre výkon činností rímsko-katolíckeho kňaza, činností súdneho vikára či iných činností realizovaných v závislej činnosti u žalovaného. V konaní bolo akceptované účelové odopretie výpovede svedkov a nevykonanie navrhovaných dôkazov. Súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. § 201 CSP a umožnil nevypovedať osobám bez toho „aby došlo k porušeniu spovedného tajomstva“, nebolo vykonané akékoľvek dokazovanie a pod. Podľa žalobcu sa naviac javí, že právny zástupca žalovaného doručoval súdu materiály a stanoviská, o ktorých žalobca nebol informovaný a neboli mu sprístupnené. Súd prvej inštancie teda realizoval postup rozporný so zásadami CSP, porušil práva rovnosti účastníkov konania a zo súdneho spisu sa stal v určitom rozsahu ilegálny materiál. 24. Podľa žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, zmätočné a nepresvedčivé, keď v žiadnej možnej interpretácii nie je možné dospieť k záveru o tom, akými úvahami sa súd prvej inštancie spravoval, ako tieto úvahy subsumoval pod jednotlivé ustanovenia zákona a ako tieto ustanovenia aplikoval na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie len poukázal na údajné úvahy bez vykonania dokazovania, pri prevzatí túžob žalovaného a zrejmom porušení zásad rovnosti účastníkov súdneho konania. Súd prvej inštancie sa nezaoberal zásadnými otázkami platnosti a záväznosti Základnej zmluvy uzavretej medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou a otázkami platnosti a záväznosti Kódexu kánonického práva. Žalovaný namietal vadnosť a zrejmú protiprávnosť uzatvorenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Mal za to, že Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou bola dojednávaná v rozpore so znením článku 102 ods. 1 písm. a) prvej vety Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. (účinný do 30.6.2001), v zmysle ktorého „Prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy.“. Vzhľadom na neexistenciu právomoci dojednávať medzinárodné politické zmluvy členmi vlády, ergo ani Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou do 30.6.2001, Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou nie je podľa žalobcu do tohto času platne uzavretá (a to ani s odkazom na Viedenský dohovor o zmluvnom práve). Pracovnoprávne vzťahy duchovných spravuje len a výlučne Zákonník práce v znení neskorších predpisov, nakoľko iné právne predpisy, medzinárodné zmluvy, ktorými by Slovenská republika bola viazaná, pracovnoprávne vzťahy zásadne neriešia. Základná zmluva nemá v oblastiach, ktoré by boli aj teoreticky v nej okrajovo naznačené (ak by bola dojednaná platne), prednosť pred právnymi predpismi Slovenskej republiky, ktoré vymedzujú vzťahy podrobne. Naviac, Základná zmluva nemôže byť aplikovaná v oblastiach, ktoré v nej nie sú vôbec riešené. Základná zmluva teda nemôže riešiť individuálne pracovnoprávne vzťahy zamestnancov a zamestnávateľov. Pri posudzovaní veci sa súd prvej inštancie odvoláva najmä na Kódex kánonického práva, pričom podľa žalobcu nie je zrejmé či, kedy a v akom rozsahu sa stal vnútorným dokumentom žalovaného. Kódex kánonického práva pritom otázku spôsobu vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru, resp. pomeru podobného pracovnému pomeru (dohody o vykonaní práce a pod.) nerieši. Osobitný vzťah vnútorných predpisov cirkví a náboženských spoločností jednoznačne vymedzuje právna úprava § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého „Osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť ju vykonávajú z poverenia cirkví a náboženských spoločností podľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných právnych predpisov (Zákonníka práce).“ Žalovaný má za to, že vnútorné predpisy absentujú (čo je prípad žalovaného) a nie je ich možné považovať za všeobecne platné a záväzné. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného nezaoberal ani zásadnou otázkou, t. j. prečo žalovaný nezamestnal žalobcu na iných pracovných miestach, na ktoré spĺňal kvalifikačné predpoklady, najmä ak tieto boli obsadené protiprávne advokátom (išlo o správu majetku), a teda v rozpore s ust. § 1 ods. 3 Zákonníka práce a inými. 25. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alt. ho zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. 26. Žalovaný s odvolaním žalobcu nesúhlasil a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný má za to, že výpoveď, na základe ktorej skončil so žalobcom pracovný pomer je dôvodná, platná a účinná, spĺňajúca všetky zákonné náležitosti, a preto je pracovný pomer so žalovaným riadne skončený. K subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce regulujúcej vzťahy s osobami

vykonávajúcimi duchovenskú činnosť, k platnosti Základnej zmluvy a aplikácii Kódexu kánonického práva žalovaný uviedol, že podľa § 3 ods. 3 Zákonníka práce osoby vykonávajúce duchovenskú službu tvoria osobitnú kategóriu zamestnancov, ktorých pracovnoprávny vzťah je regulovaný z časti profánnym (svetským) právom (Zákonníkom práce) a z časti vnútornými predpismi cirkvi, pričom cirkevné vnútorné predpisy majú prednosť pred právom profánnym. Dôvodom existencie vnútorného predpisu cirkvi je, okrem iného, práve charakter normatívno-právnej úpravy statusu duchovných osôb pri vykonávaní ich duchovenskej činnosti v porovnaní s profánnym právom. Vo vzťahu k osobám vykonávajúcim duchovenskú službu v rámci Rímskokatolíckej cirkvi je relevantná predovšetkým Základná zmluva uzavretá medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Ako prameň medzinárodného práva v podobe bilaterálnej zmluvy má Základná zmluva v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred Zákonníkom práce. V zmysle čl. 26 a 27 Viedenského dohovoru ako aj čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má Slovenská republika povinnosť dodržiavať svoje záväzky vyplývajúce zo Základnej zmluvy a neuplatňovať tie ustanovenia vnútroštátnych predpisov, ktoré by jej odporovali. Prednosť Základnej zmluvy pred zákonmi možno vyvodiť aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré v prejednávaných veciach prednostne aplikovali ustanovenia Základnej zmluvy pred zákonmi. Názor o prednosti Základnej zmluvy pred zákonmi zastáva aj odborná literatúra (Švec, M., Toman, J. a kol.: Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. zväzok, r. 2019 /výklad k § 3/; Barancová, H.: Zákonník práce. Komentár. Piate vydanie, r. 2007 /výklad k § 3/). Na základe uvedeného bol súd v tomto prípade povinný aplikovať ustanovenia Základnej zmluvy, a to najmä čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3, v zmysle ktorých založenie ako i ukončenie pracovného pomeru kňazov katolíckej cirkvi spadá pod právomoc katolíckej cirkvi, pričom pre ich reguláciu je rozhodujúce kánonické právo obsiahnuté v Kódexe kánonického práva. 27. Žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej Kódex kánonického práva ako základný dokument cirkevného práva Rímskokatolíckej cirkvi predstavuje vnútorný predpis platný a záväzný pre celú Rímskokatolícku cirkev ako aj pre všetky jej inštitúcie, teda aj žalovaného - Rímskokatolícku cirkev, Trnavskú arcidiecézu. Kódex kánonického práva určuje podmienky prijatia sviatosti posvätného rádu presbyterátu, t.j. vysvätenie za kňaza ako aj podmienky výkonu úkonov vyplývajúcich z vysvätenia za kňaza. Rovnako tak určuje podmienky výkonu činnosti rímskokatolíckeho kňaza a funkcií s tým spojených, a teda svojím obsahom predstavuje vnútorný predpis žalovaného stanovujúci požiadavky na riadny výkon pracovnej činnosti rímskokatolíckeho kňaza (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 230/2018-14, sp. zn. III. ÚS 64/00, sp. zn. IV. ÚS 477/2018-7 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 48/2009, sp. zn. 1 Cdo 192/2017). Žalobca túto argumentáciu žalovaného žiadnym spôsobom nevyvrátil. 28. K názvu pracovnej pozície „rímskokatolícky kňaz“ a údajnej vadnosti výpovede žalovaný uviedol, že pracovná zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 1.9.1997, pričom jej uzatvoreniu predchádzalo vysvätenie žalobcu za rímskokatolíckeho kňaza v zmysle príslušných ustanovení Kódexu kánonického práva. Pracovná zmluva bola uzatvorená na výkon dohodnutého druhu práce – „rímskokatolícky kňaz“. To, že postavenie kňaza vzniká kňazskou vysviackou, žalovaný vôbec nespochybňuje. Uvedené však nevylučuje, aby s mužom vysväteným za kňaza, a to aj v súvislosti s účelom jeho sociálneho zabezpečenia, došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy s označením pracovnej pozície „rímskokatolícky kňaz“. Zákonník práce ani iný právny predpis nestanovuje taxatívny zoznam názvov pracovných pozícií, od ktorého by nebolo možné sa odchýliť. Je na dohode zmluvných strán, ako uvedenú pracovnú pozíciu označia, rešpektujúc podmienku druhového označenia práce. Tiež je potrebné uviesť, že žalovaný uzatvoril so žalobcom pracovnú zmluvu pred viac než 30 rokmi a dané označenie druhu práce zodpovedalo vtedajším zvyklostiam, v zmysle ktorých postupoval žalovaný ako zamestnávateľ tak, že s rímskokatolíckymi kňazmi bezprostredne po ich kňazskej vysviacke uzatváral pracovné zmluvy s dohodnutým druhom práce „rímskokatolícky kňaz“. Aj prípadné nesprávne dojednanie názvu pracovnej pozície nemá relevanciu pre merito tohto sporu, ktorým je posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý bol v rámci konania identifikovaný jednoznačne a bez rozporov uvedením zmluvných strán, dátumom uzatvorenia pracovnej zmluvy, dátumom vzniku pracovného pomeru (dohodnutým dňom nástupu do práce). V rámci konania bolo nepochybne preukázané, že žalobca mal so žalovaným uzatvorený jediný pracovný pomer, v rámci ktorého žalobca zastával rôzne cirkevné úrady: kaplána, farára, výpomocného duchovného, či súdneho vikára, čo bolo formalizované spísaním dodatkov k pracovnej zmluve. Uvedené činnosti vykonával žalobca na rôznych miestach v rámci Trnavskej arcidiecézy, vždy podľa určenia príslušným orgánom Katolíckej cirkvi v zmysle príslušných ustanovení Kódexu kánonického práva. Vo výpovedi je uvedené, že sa týka

pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou, v ktorej bol dohodnutý druh pracovnej činnosti „rímskokatolícky kňaz“, a to v znení všetkých jej dodatkov, t.j. vrátane tých, ktorých predmetom bola zmena dohodnutého druhu pracovnej činnosti. Predmetná výpoveď sa teda dotýkala aj výkonu činnosti farára a ďalších duchovenských činností, ktoré žalobca vykonával pre žalovaného v znení dodatkov k pracovnej zmluve, keďže výkonom uvedenej činnosti nedošlo k vytvoreniu nového pracovného pomeru, ktorý by bolo potrebné osobitne ukončovať. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 3 Zákonníka práce, keďže vo vzťahu k žalobcovi bola dňa 5.10.2015 uplatnená suspenzia od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky. Platnosť a účinnosť suspenzie žalobca žiadnym spôsobom nerozporuje, keďže na pojednávaní dňa 4.5.2021 jednoznačne potvrdil, že suspenzia, ktorá mu bola daná, je platná a že jej následkom je nemožnosť výkonu činnosti rímskokatolíckeho kňaza ako aj nemožnosť zastávania ktoréhokoľvek úradu duchovenskej činnosti. Tým žalobca stratil oprávnenie na výkon činností, ktoré patria do kompetencie rímskokatolíckeho kňaza, a teda nie je oprávnený ani na zastávanie žiadneho s tým spojeného úradu. 29. K údajnému nesplneniu ponukovej povinnosti žalovaný uviedol, že v čase dania výpovede žalovaný nemal pre žalobcu ponuku inej vhodnej práce v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom uvedená skutočnosť bola obsiahnutá aj v samotnom texte výpovede. Napriek uvedenej skutočnosti sa žalobca opakovane domáha ponúknutia pracovného miesta „referent správy majetku“, ktoré však bolo žalovaným ako zamestnávateľom zrušené takmer dva roky predtým, než došlo ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Dôvodnosť zrušenia predmetnej pracovnej pozície bola preskúmavaná okresným a krajským súdom, pričom bolo právoplatne konštatované, že pracovný pomer, ktorý skončil v dôsledku zrušenia danej pracovnej pozície, skončil platne. Na základe uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovaného nemohlo dôjsť k porušeniu ponukovej povinnosti, keďže žalovaný nemal pre žalobcu ponuku inej vhodnej práce. 30. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu o údajnom šikanóznom konaní žalovaného, ktoré malo spočívať v určení rôznych funkcií duchovenskej činnosti (farára, výpomocného duchovného). Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že Katolícka cirkev pri ustanovovaní svojich duchovných do jednotlivých funkcií duchovenskej činnosti postupuje autonómne a na základe vnútorných právnych predpisov, a to Kódexu kánonického práva. Cirkulácia kňazov na jednotlivých miestach pôsobenia je v rámci výkonu duchovenskej činnosti úplne prirodzená a štandardná, čo potvrdzuje aj odborná literatúra (Barancová, H. a kol: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 13). Žalobca v odvolaní uvádza všeobecné citácie z odbornej literatúry týkajúce sa konania v rozpore s dobrými mravmi a zneužitia práva. Žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal ani skutkovo nevymedzil a ani neuviedol akúkoľvek spojitosť či súvis predmetných citácií s pracovnoprávnym vzťahom medzi žalobcom a žalovaným, resp. s jeho zákonným ukončením. Žalobca neuviedol žiadny argument, ktorým by zdôvodnil opodstatnenosť svojich konštatovaní o údajnom zneužití práva. Aj z uvedeného je zrejmé, že tieto tvrdenia sú výlučne účelové a zavádzajúce a nemajú oporu v skutkovom stave. Žalobca na pojednávaní dňa 4.5.2021 potvrdil, že od 1.8.2015 je zamestnaný na úrade v Trnave. Je zrejmé, že žalobca pri plnení svojich pracovných úloh pre nového zamestnávateľa (každodenný výkon činností) objektívne nemôže vykonávať duchovenskú činnosť v zmysle pracovnej zmluvy. Ide teda o ďalšiu prekážku (popri suspenzii) na strane žalobcu, pre ktorú nemôže vykonávať prácu pre žalovaného a plniť si svoje pracovné povinnosti. Príslušná judikatúra pritom uvádza, že takéto konanie možno považovať aj za zneužitie práva zo strany zamestnanca. 31. K nevykonaniu žalobcom navrhovaných dôkazov žalovaný uviedol, že konanie o spravodlivom treste (o uložení suspenzie) je vnútornou záležitosťou Katolíckej cirkvi, vecou vnútorného fóra. Z vyjadrenia I. F. H., cirkevného sudcu, doloženého do súdneho spisu podaním zo dňa 8.9.2021, vyplýva, že všetky dokumenty, ktoré boli vydané v rámci trestného procesu, výsledkom ktorých bolo udelenie trestu, musia byť uchovávané v tajnom archíve kúrie. Žalovaný teda nie je oprávnený predložiť súdu spis o spravodlivom treste. Naopak, žalobca – na rozdiel od žalovaného, je oprávnený k predloženiu suspenzie, avšak ten tak neurobil, ale trval na tom, aby tak urobil žalovaný, ktorému to Kódex kánonického práva neumožňuje. Z kánonu 1455 - § 1 až 3 Kódexu kánonického práva pre každého, kto akýmkoľvek spôsobom vstúpil do súdneho procesu, vyplýva povinnosť zachovávania úradného tajomstva. Na základe vyššie uvedeného sa na H.. A. E. v zmysle § 203 ods. 1 CSP vzťahuje zákaz výpovede vo vyššie uvedenej veci, ako aj povinnosť odopretia výpovede podľa § 201 ods. 1 CSP. Povinnosť mlčanlivosti uviedli aj vdp. A. F. a vdp. F. G., svedkovia navrhnutí žalobcom. Výpoveď v konaní poskytol F. A. J., F., ekonóm arcidiecézy, pracovník ekonomického a personálneho oddelenia Arcibiskupského

úradu, ktoré spracúva výpovede, ako aj ThLic Peter Šimko, štatutárny zástupca žalovaného, ktorí na pojednávaní dňa 17.8.2021 podrobne informovali o priebehu procesu ukončovania pracovných pomerov so zamestnancami vykonávajúcimi duchovenskú činnosť, o dôsledkoch aplikovania suspenzie, ako aj o povinnosti zachovávania úradného tajomstva v súvislosti s konaním o spravodlivom treste. Žalovaný teda za účelom riadneho zistenia skutkového stavu poskytol súdu všetku potrebnú súčinnosť ako aj všetky dokumenty, ktoré mal k dispozícii a ktoré bol oprávnený predložiť. 32. Žalovaný za klamlivé označil tvrdenia žalobcu o tom, že sa mu „javí, že právny zástupca Žalovaného doručoval súdu materiály a stanoviská, o ktorých žalobca nebol informovaný a neboli mu sprístupnené.“, keďže všetky dokumenty predložené žalovaným v rámci konania boli doložené elektronickou cestou súdu alebo priamo na pojednávaní. 33. V podaní zo dňa 4.4.2024 žalobca zotrval na ním podanom odvolaní. Nesúhlasil s úvahou o podriadenosti pracovnoprávnych vzťahov Základnej zmluve a možnosti aplikácie Kódexu kánonického práva ako údajného vnútorného predpisu žalovaného. Zdôraznil, že Kódex kánonického práva nikdy nebol súčasťou právneho poriadku platného na území Slovenskej republiky, a to vzhľadom na znenie Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v minulosti platnom znení a zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Žalobca zopakoval záver o vadnosti a zrejmej protiprávnosti uzatvorenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá podľa jeho názoru nie je do dnešného dňa platne uzavretá. Pracovnoprávne vzťahy duchovných spravuje len a výlučne Zákonník práce, nakoľko iné právne predpisy, medzinárodné zmluvy, ktorými by Slovenská republika bola viazaná, pracovnoprávne vzťahy zásadne neriešia. 34. Žalovaný v podaní zo dňa 6.5.2024 uviedol, že Základná zmluva v článku 6 ods. 3 explicitne uvádza, že Katolícka cirkev má výlučné právo rozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek ďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa apoštolského poslania. Ide teda o jednoznačnú reguláciu individuálneho pracovnoprávneho vzťahu osoby vykonávajúcej duchovenskú činnosť, a to v rozsahu určenia podmienok vzniku pracovného pomeru, podmienok výkonu duchovenskej činnosti ako aj zmeny (preloženia) a tiež zániku tohto pracovnoprávneho vzťahu. Ustanovovanie kňaza do úradu je výlučným právom cirkvi, uvedený vzťah medzi kňazom a cirkvou môže byť formalizovaný aj pracovnou zmluvou. Jedným z dôvodov takejto formalizácie právneho vzťahu je možnosť uplatnenia nárokov a povinností vyplývajúcich z poistného systému. Kňazi katolíckej cirkvi teda sú v pracovnom pomere, pričom časť obsahu tohto pracovnoprávneho vzťahu sa spravuje vnútornými predpismi katolíckej cirkvi (podmienky a predpoklady vzniku pracovného pomeru, požiadavky týkajúce sa výkonu činnosti, pracovný čas, zmena a skončenie pracovného pomeru kňazov) a časť pracovného pomeru je regulovaná Zákonníkom práce (napr. problém prekážok v práci, sociálnej starostlivosti, zodpovednosti za škodu a pod.). Žalobca sa snaží spochybniť platnosť a účinnosť Základnej zmluvy ako prameňa medzinárodného práva, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred Zákonníkom práce. Pri uvedenom spochybňovaní však neuvádza žiadny relevantný dokument ani argumentáciu, na základe ktorých by jeho spochybňujúce tvrdenia mohli byť považované za dôvodné. Hoci žalobca vo vyjadrení opakovane uvádza údajnú „vadnosť a zrejmú protiprávnosť uzatvorenia Základnej zmluvy“, je nutné konštatovať, že ide len o subjektívny názor žalobcu, ktorý však nemá oporu v žiadnom právnom predpise a je v priamom rozpore s už uvedenou judikatúrou. Kódex kánonického práva určuje podmienky vysvätenia za kňaza ako aj podmienky výkonu úkonov vyplývajúcich z vysvätenia za kňaza a funkcií s tým spojených - t.j. podmienky na výkon pracovnej činnosti. Svojím obsahom teda jednoznačne predstavuje vnútorný predpis žalovaného stanovujúci požiadavky na riadny výkon pracovnej činnosti rímskokatolíckeho kňaza – osoby vykonávajúcej duchovenskú činnosť. 35. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 36. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 37. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 38. Predmetom konania v prejednávanej veci je žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby súd určil, že výpoveď mu daná zo strany žalovaného zo dňa 10.6.2016 je neplatná a pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá a aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 604,40 eur mesačne od 1.9.2015 do doby, kedy mu začne prideľovať prácu, ako aj náhradu trov konania. 39. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a tiež vo výroku II. o náhrade trov konania. 40. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne správny, keďže na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré namietal odvolateľ v ním podanom odvolaní. 41. Žalobca v prvom rade namietal platnosť a záväznosť Základnej zmluvy uzatvorenej medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou (uverejnenou v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001 Z.z.) a v nadväznosti na to i platnosť a záväznosť Kódexu kánonického práva s odôvodnením, že tento nemá charakter všeobecne záväzného predpisu, ktorý možno vzťahovať na vznik, zmenu a skončenie pracovného pomeru. 42. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na § 3 ods. 3 Zákonníka práce a § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. (v bodoch 25. a 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď konštatoval, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce, ak Zákonník práce, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že podľa zákona č. 308/1991 Zb. (o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností) cirkev posudzuje spôsobilosť osôb na výkon duchovenskej činnosti podľa jej vnútorných predpisov, vychádzajúc z toho, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov (§ 5 ods. 2 a § 7 zákona č. 308/1991 Zb.). 43. Postaveniu cirkví a náboženských spoločností, spôsobu spravovania ich vnútorných záležitostí v nadväznosti na § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. a interpretácii a aplikácii Základnej zmluvy sa venoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 48/2009 zo dňa 28.10.2010 (zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v čiastke 3/2011 pod číslom 29/2011), v ktorom uviedol: 44. „Podľa čl. 16 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorú uvádza ústavný zákon č. 23/1991 Zb. (ďalej "listina"), cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. Temer doslovné znenie tejto úpravy obsahuje § 5 ods. 2 v zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 308/1991 Zb.“) a v poznámke aj odkazuje na tento ústavný zákon („Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov“.). Listina stanovuje, že výkon týchto práv možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (čl. 16 ods. 4).

45. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") uvádza, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov (čl. 24 ods. 3); že podmienky výkonu práv podľa tohto odseku možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (porovnaj čl. 24 ods. 4). 46. Právo na spravovanie vnútorných vecí patrí do základných práv cirkví a náboženských spoločností a vyjadruje autonómiu cirkvi a náboženských spoločností od štátu a jeho orgánov. Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti sú osobitným druhom právnických osôb, ktoré okrem svojho osobitného postavenia (podľa článku 24 ústavy) požívajú aj ďalšie práva priznané právnickým osobám. Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa zákona č. 308/1991 Zb. rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (§ 4 ods. 1). Všetky cirkvi a náboženské spoločnosti majú pred zákonom rovnaké postavenie (§ 4 ods. 2). Cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby. Môžu sa vzájomne združovať, utvárať komunity, rehole, spoločnosti a obdobné spoločenstvá (§ 4 ods. 3). Štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované (§ 4 ods. 4). 47. Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Súd pri svojom rozhodovaní môže vychádzať z rozhodnutia iného orgánu, iba ak ide o orgán verejnej moci aplikujúci pri svojom rozhodovaní právny poriadok Slovenskej republiky alebo keď právny poriadok Slovenskej republiky alebo medzinárodná zmluva umožňujú vychádzať z rozhodnutia iného orgánu (cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej moci a vo svojich rozhodnutiach aplikujú aj iné normy okrem právneho poriadku Slovenskej republiky) alebo použiť inú normu (porovnaj tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2001 sp. zn. III. ÚS 64/00). 48. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. 49. Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (ďalej „Základná zmluva“, resp. „zmluva“), ktorá nadobudla platnosť 18. decembra 2000 a je uverejnená v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (č. 326/2001 Z.z.), uvádza v čl. 1 ods. 1, že Slovenská republika a Svätá stolica (ďalej len „zmluvné strany“) sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch. V čl. 1 ods. 2 stanovuje, že zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických osôb a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva. V čl. 2 ods. 1 stanovuje, že Slovenská republika uznáva právo katolíckej cirkvi v Slovenskej republike (ďalej len „katolícka cirkev“) a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí. V čl. 3 ods. 1 stanovuje, že katolícka cirkev má výlučné právo stanovovať a meniť svoj právny poriadok, zriaďovať, meniť a rušiť vlastné cirkevné štruktúry, najmä provincie, arcidiecézy, diecézy, eparchie, exarcháty a apoštolské administratúry. 50. Pri interpretácii a aplikácii Základnej zmluvy nemožno obísť kánonické právo, odkaz na ktoré je už v preambule tejto zmluvy. Kánonické právo zahrňuje Kódex kánonického práva prijatý v roku 1983 (Codex Iuris Canonici, skratka CIC) a Kódex kánonov východných cirkví prijatý v roku 1990 (Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium, skratka CCEO). Ide o súbor noriem, ktoré tvoria najvyššie právne pravidlá katolíckej cirkvi. Slovenská republika uznáva nezávislosť a autonómnosť, teda vonkajšiu aj vnútornú suverenitu (porovnaj čl. 1 ods. 1 zmluvy) a právnu subjektivitu druhej zmluvnej strany v súlade s vlastným právnym poriadkom tejto zmluvnej strany, t.j. v súlade s kánonickým právom (porovnaj čl. 1 ods. 2 zmluvy. Ide tu o dôsledok a premietnutie princípov nezávislosti a autonómnosti katolíckej cirkvi. Uvedenú

právnu subjektivitu nemožno zamieňať s právnickými osobami zriaďovanými katolíckou cirkvou podľa čl. 3 ods. 4 zmluvy (porovnaj napr. CCEO v časti XIX. Článok II. -kánony 920 až 930). Čl. 2 ods. 1 zmluvy, ktorý obsahuje hlavný záväzok Slovenskej republiky voči katolíckej cirkvi, o. i. vyjadruje, že štát uznáva vykonávanie kompetencií cirkvi ustanovených kánonickým právom a spravovanie jej vnútorných vecí. V čl. 3 ods. 1 zmluvy sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať výlučné právo katolíckej cirkvi vo vzťahu k jej právnemu poriadku a k jej cirkevným štruktúram.“ 51. Uvedený záver vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky je v súlade s čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na ktorý žalobca poukázal v odvolaní a z ktorého vychádzal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 64/2000 a napokon i súd prvej inštancie v prejednávanej veci. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 64/2000 z 31.1.2001 uviedol, že „Článok 24 ods. 3 Ústavy poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam právo vykonávať v ňom vymenované činnosti nezávisle od štátnych orgánov, ale nezbavuje cirkvi a náboženské spoločnosti povinnosti zachovávať pri všetkých svojich činnostiach vrátane činností vymenovaných v čl. 24 ods. 3 Ústavy celý právny poriadok Slovenskej republiky. Preto aj tieto činnosti cirkví a náboženských spoločností majú súdy hodnotiť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (ďalej len „zákon o cirkvách“) cirkevné právo žiadnej cirkvi nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ale je súborom vnútorných predpisov cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Podľa ustanovenia § 5 ods. 2 a § 7 ods. 3 zákona o cirkvách cirkvi a náboženské spoločnosti ustanovujú, prekladajú i odvolávajú osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť podľa svojich vnútorných predpisov a bez ingerencie štátnych orgánov. Ak sa však duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak sa takýto pracovnoprávny, obdobný alebo občianskoprávny vzťah riadi príslušnými predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky a vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností sa uplatnia iba v jeho rámci.“ 52. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť ju vykonávajú z poverenia cirkví a náboženských spoločností podľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných právnych predpisov (Zákonníka práce), pričom namietal neexistenciu vnútorných predpisov žalovaného a zároveň to, že ich nie je možné (napriek tvrdenej neexistencii – pozn. odvolacieho súdu) považovať za všeobecne platné a záväzné. 53. Súd prvej inštancie v súlade s vyššie uvedeným záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatoval, že pokiaľ sa duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu (v danom prípade pracovnoprávneho), tak sa takýto vzťah riadi príslušnými predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky (t.j. aj Zákonníkom práce) a vnútorné predpisy cirkvi sa uplatnia v jeho rámci (bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku), čo napokon vyplýva aj z ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3. Zákonníka práce, na základe ktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru v tu posudzovanej veci (z dôvodu, že zamestnanec prestal spĺňať požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise). Uvedený záver súdu prvej inštancie je aj v súlade s článkom 6 ods. 3 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (citovaným v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie), v zmysle ktorého má Katolícka cirkev výlučné právo rozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek ďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa apoštolského poslania. 54. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 292/04 zo 7.10.2004 k postaveniu cirkví a náboženských spoločností v nadväznosti na čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že „článok 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky predstavuje ústavnú garanciu inštitucionálnej nezávislosti cirkví a náboženských spoločností spočívajúcu v nezávislosti od rozhodovania alebo ingerencie štátnych orgánov v otázkach duchovného a vnútrocirkevného života, najmä pokiaľ ide o doktrinálne a vieroučné otázky, rozhodovanie o otázkach organizačnej štruktúry a poriadku, zakladanie cirkevných inštitúcií, rozhodovanie o personálnych otázkach týkajúcich sa ustanovovania duchovných a obsadzovania funkcií v cirkevných inštitúciách, ako aj pokiaľ ide o vyučovanie náboženstva v cirkevných inštitúciách a ustanovizniach v rámci vnútrocirkevného života.“ 55. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 477/2018-7 zo dňa 15.8.2018 uviedol, že „Z ust. článku 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že vec ustanovovania duchovných a rozširujúcim výkladom aj vec odvolania

duchovných je vecou danej cirkvi, do ktorej nie sú orgány verejnej moci vrátane civilného súdu oprávnené zasahovať. Aj v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej aj „Zákonník práce“) pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce len ak tento zákon, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak. V prípade ustanovovania a odvolávania duchovného v katolíckej cirkvi je takýmto osobitným predpisom vylučujúcim aplikáciu Zákonníka práce Codex iuris canonici (Kódex kánonického práva) 1983 (ďalej aj „CIC 1983“) - Štvrtá kniha, VI. Titul - Posvätný rád, Šiesta kniha - Sankcie v cirkvi a Siedma kniha - Procesy, kde sa napr. v Kán. 1401 uvádza: „Cirkev vlastným a výlučným právom rozsudzuje kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace; porušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny a uloženie cirkevných trestov.“ CIC 1983 má teda vlastnú úpravu ustanovovania duchovného a prepúšťania z pomeru duchovného v Katolíckej cirkvi.“ 56. Princíp autonómie umožňuje cirkvám, aby si svoje vnútrocirkevné záležitosti riešili bez ingerencií štátu. S osobitnou zdržanlivosťou tento princíp Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uplatňuje v prípadoch, keď sa sťažovatelia, spravidla cirkvi, ich organizačné časti alebo náboženské spoločnosti, ale aj jednotliví členovia cirkví, obracajú na ESĽP so žiadosťami o riešenie vnútrocirkevných vecí. ESĽP od štátov zásadne vyžaduje, aby zachovávali cirkevnú autonómiu. Prípadný konflikt medzi cirkevným právom a svetským právom ESĽP zásadne riešil favorizáciou cirkevného práva. ESĽP pri riešení pracovnoprávnych pomerov vo vnútri cirkvi a nielen v prípade duchovných toleruje, že cirkev alebo náboženská spoločnosť môže určiť osobitné požiadavky na svojich zamestnancov, ako aj určitý stupeň náboženskej diskriminácie, ktorý sa prejavuje napríklad v tom, že zamestnanec musí mať rovnakú vieru ako zamestnávateľ. Tu však nemôže byť iná diskriminácia, napríklad na základe pohlavia. Pre výkon pracovného pomeru platia pravidlá stanovené cirkvou. Ak ich zamestnanec nerešpektuje a nespráva sa v súlade s učením cirkvi, tak skončenie jeho pracovného pomeru je menej chránené. Príkladom je rozhodnutie ESĽP vo veci Knudsen proti Nórsku (z 8.3.1985, č. 11045/84), kde bol zamestnanec cirkvi prepustený zo zamestnania, pretože odvolal svoju prísahu poslušnosti cirkvi, čo podľa ESĽP neznamenalo porušenie čl. 9 Dohovoru (komentár k čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ASPI). 57. Z vyššie uvedeného vyplýva, že postaveniu cirkví a náboženských spoločností, spôsobu spravovania ich vnútorných záležitostí, interpretácii a aplikácii Kódexu kánonického práva a Základnej zmluvy sa vo svojej rozhodovacej činnosti pomerne podrobne venoval Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. V zmysle priblížených záverov Kódex kánonického práva ako základný dokument cirkevného práva Rímskokatolíckej cirkvi predstavuje vnútorný predpis platný a záväzný pre Rímskokatolícku cirkev. V rámci rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít pritom nebola spochybnená ani platnosť Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, pričom z hľadiska jej aplikovateľnosti Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza z prezumpcie ústavnosti Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (porovnaj s IV. ÚS 27/2012 z 19.1.2012). Z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít potom vyplýva, že súdy nemajú právomoc zasahovať do vnútornej záležitosti Katolíckej cirkvi spočívajúcej v prepustení duchovného zo služby. Ak sú kňazi katolíckej ale aj iných cirkví v pracovnom pomere, časť obsahu pracovného pomeru sa síce spravuje Zákonníkom práce, ale pokiaľ ide o rozhodovanie o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek ďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa apoštolského poslania, táto časť prislúcha pod výlučné právo cirkvi. 58. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Po skončení dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že súd vecnú správnosť rozhodnutia, resp. aj konania o suspenzii v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru skúmať nemôže, pričom žalobca existenciu suspenzie nerozporoval (na pojednávaní dňa 4.5.2021 žalobca potvrdil existenciu a následky mu udelenej suspenzie) a v odvolaní nespochybnil ani skutkový záver súdu prvej inštancie, že sa proti rozhodnutiu o suspenzií neodvolal a nevyužil opravný prostriedok v rámci cirkevného práva s tým, že

táto skutočnosť sporná ani nebola. Odvolací súd je pritom dôvodmi odvolania v zmysle 380 ods. 1 CSP viazaný. Ak existencia suspenzie nebola sporná a proces, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia o suspenzii a samotné rozhodnutie o suspenzii nemôže podliehať vecnému prieskumu zo strany súdu (s poukazom na uvedenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít), námietky žalobcu týkajúce sa zisťovania skutkového stavu veci a nevykonania ním navrhovaných dôkazov boli nedôvodnými. 59. Súd prvej inštancie následne pristúpil k skúmaniu formálnych a obsahových náležitostí výpovede danej žalobcovi zo strany žalovaného v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce. Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného pomeru medziiným musí byť písomná a doručená, zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Dôvod výpovede musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2009 sp. zn. 5 M Cdo 17/2008). 60. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase dania výpovede), zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. 61. Podľa § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise. 62. Z výpovede z pracovného pomeru, ktorá je predmetom sporu v prejednávanej veci, súd prvej inštancie zistil, že táto bola daná v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce a obsahovala odôvodnenie, že dňa 5.10.2015 došlo v zmysle kanónu 1371 bod 2 Kódexu kánonického práva k suspenzii žalobcu od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky s tým, že bližšie odôvodnenie bolo žalobcovi doručené dňa 5.10.2015 listom pod č. 7247/15, predmetom ktorého bolo aplikovanie cenzúry - suspenzie. Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky v zmysle Kódexu kánonického práva je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce rímsko-katolícky kňaz v zmysle Pracovnej zmluvy a jej dodatkov, žalovaný považoval absenciu tohto oprávnenia za výpovedný dôvod z pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 63 ods. l písm. d) bodu 3 Zákonníka práce. Zároveň žalovaný vo výpovedi uviedol, že nemá možnosť žalobcu naďalej zamestnávať, a to ani na kratší čas, v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a rovnako nemá pre žalobcu ani inú ponuku vhodnej práce v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie dospel potom k správnemu záveru, že formálne a obsahové náležitosti výpovede boli splnené, keď výpoveď bola daná v písomnej forme, je z nej zrejmé, komu bola výpoveď adresovaná, z akého dôvodu bola daná i odkaz na právnu úpravu. Dôvod výpovede bol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom výpoveď bola žalovanému riadne doručená. Výpovedný dôvod v danej veci bol dostatočne špecifikovaný jednak skutkovo ako aj právne uvedením konkrétnej právnej kvalifikácie výpovedného dôvodu. 63. Žalobca v odvolaní namietal vadnosť výpovede z dôvodu, že pracovná pozícia „rímsko-katolícky kňaz“ neexistuje. Žalovaný v nadväznosti na to vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že uplatnením suspenzie od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky žalobca stratil oprávnenie na výkon činností, ktoré patria do kompetencie rímskokatolíckeho kňaza, a teda nie je oprávnený ani na zastávanie žiadneho s tým spojeného úradu. Žalovaný poukázal na to, že platnosť a účinnosť suspenzie žalobca žiadnym spôsobom nerozporoval a na pojednávaní konanom dňa 4.5.2021 potvrdil, že suspenzia, ktorá mu bola daná, je platná a že jej následkom je nemožnosť výkonu činnosti rímskokatolíckeho kňaza ako aj nemožnosť zastávania ktoréhokoľvek úradu duchovenskej činnosti. Tiež uviedol, že označenie

druhu práce „rímskokatolícky kňaz“, ktorý si zmluvné strany dohodli v pracovnej zmluve, bolo v súlade s vtedajšími zvyklosťami. 64. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky v zmysle Kódexu kánonického práva je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce rímsko-katolícky kňaz v zmysle „Pracovnej zmluvy a jej dodatkov“. Z uvedeného je zrejmé, že predmetná výpoveď sa týkala výkonu všetkých duchovenských činností (úradov), ktoré žalobca vykonával pre žalovaného, keďže výkonom uvedených činností nedošlo k vytvoreniu nového pracovného pomeru, ktorý by bolo potrebné osobitne ukončovať. Žalobca so žalovaným uzatvorili jediný pracovný pomer, v rámci ktorého žalobca zastával rôzne cirkevné funkcie, čo bolo formalizované spísaním dodatkov k pracovnej zmluve, pričom uvedenému zodpovedala aj formulácia výpovede adresovanej žalobcovi. Zákonník práce pritom neobsahuje definíciu pojmu druh práce a jeho dojednanie sa v pracovnej zmluve ponecháva na vôľu účastníkov zmluvy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že už pracovná zmluva zakladajúca pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu označovala druh práce ako rímsko-katolícky kňaz (čo žalobca v tom čase ani nenamietal), pričom existencia pracovnoprávneho vzťahu je základným predpokladom na jeho neskoršie ukončenie (v danom prípade výpoveďou). 65. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, prečo žalovaný nezamestnal žalobcu na iných pracovných miestach, na ktoré spĺňal kvalifikačné predpoklady (išlo konkrétne o pozíciu referenta správy majetku u žalovaného). V prvom rade je nutné uviesť, že súd prvej inštancie sa uvedenou námietkou zaoberal, keď podal výklad § 63 ods. 2 Zákonníka práce a v tejto súvislosti vykonal dokazovanie, z ktorého vyplynul záver, že žalovaný nemal vzhľadom na zmenu organizačnej štruktúry voľné pracovné miesto. Z rozsudku Okresného sudu Trnava sp. zn. 27Cpr/7/2014 zo dňa 23.5.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/5/2018 zo dňa 27.3.2019 vyplynulo, že v čase výpovede žalovaný nemal pre žalobcu ponuku inej vhodnej práce v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom uvedená skutočnosť bola obsiahnutá aj v samotnom texte výpovede. Pracovné miesto „referent správy majetku“ (na ktoré žalobca opakovane poukazuje) bolo žalovaným ako zamestnávateľom zrušené predtým, ako došlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, pričom súd právoplatne rozhodol, že pracovný pomer (žalobkyne vo veci sp. zn. 27Cpr/7/2014), ktorý skončil v dôsledku zrušenia danej pracovnej pozície v dôsledku zmeny organizačnej štruktúry, skončil platne. 66. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. 67. Podmienka v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie ponukovej povinnosti musí síce preukázať zamestnávateľ, no naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca. Zamestnávateľ pritom nie je povinný vytvárať nové pracovné miesto, ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi. Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba pritom posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede (porovnaj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 261/2007 a sp. zn. 4 Mcdo 5/2010). 68. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby. 69. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak

národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09), pričom je tiež potrebné vychádzať z toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Na ďalšiu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). 70. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej a tiež vo výroku II. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k tomuto výroku žalobca neuviedol žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 71. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 72. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 73. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 75. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).