{"guid": "e887f202-1998-481d-ada0-7422d51f46b2:066ce256-bd51-489b-8322-2c6b4ad3e83a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2116218568.2", "spisova_znacka": "26CoPr/5/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoPr/5/2024 z 29. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. apríla 2025, sp. zn. 26CoPr/5/2024, ECLI:SK:KSTT:2025:2116218568.2", "identifikacne_cislo": "2116218568", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Matúš Staríček", "sudca_id": 1271, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-matus-staricek-1271", "datum_vydania": "2025-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "9CdoPr/12/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "6839edf3-5b91-47a5-ae78-d317bae0bd39:fffb176e-e460-49e5-8816-4a1c173fc6c7", "datum": "2026-03-25", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1", "nazov": "§ 63 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/066ce256-bd51-489b-8322-2c6b4ad3e83a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2116218568.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2025:2116218568.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2025:2116218568.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Trnava\n26CoPr/5/2024\n2116218568\n29. 04. 2025\nMgr. Matúš Staríček\nECLI:SK:KSTT:2025:2116218568.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.\nĽuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A.. B. C. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D.\nXXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ivan Jánošík, so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti žalovanému:\nRímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO: 00 419 702, so sídlom Jána Hollého 10, Trnava,\nzastúpený: MAPLE & FISH, s. r. o., IČO: 36 718 432, so sídlom Žižkova 22B, Bratislava, o určenie\nneplatnosti výpovede a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.\nk. PN-18Cpr/11/2016-465 zo dňa 4.12.2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.\npriznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov\nrozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie\nodôvodnil právne § 3 ods. 3, § 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 3, ods. 2, § 77 a § 79 zákona č. 311/2001\nZ.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný\nzákon č. 460/1992 Zb.), § 5 ods. 2, § 7 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení\ncirkví a náboženských spoločností (ďalej len „zákon č. 308/1991 Zb.“), čl. 6 ods. 3 Základnej zmluvy\nmedzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá nadobudla platnosť 18.12.2000 a je uverejnená v\nOznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001 Z.z. (ďalej aj ako „Základná\nzmluva“) a § 203 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\n2. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 18.8.2016, doplnenou podaním\ndoručeným súdu dňa 4.9.2017, sa žalobca domáhal, aby súd určil, že výpoveď zo dňa 10.6.2016 je\nneplatná a pracovný pomer u žalovaného trvá naďalej. Zároveň sa domáhal, aby súd uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 604,40 eur mesačne od 1.9.2015 do doby, kedy\nmu začne prideľovať prácu, ako aj náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril so\nžalovaným, zastúpeným Arcibiskupským úradom Trnava, dňa 1.9.1997 pracovnú zmluvu s tým, že týmto\ndňom vznikol aj pracovný pomer. Žalobca začal pracovať u žalovaného v pozícii označenej ako rímskokatolícky kňaz. Následne došlo k opakovaným zmenám pracovných podmienok a ostatným dodatkom\nk pracovnej zmluve zo dňa 31.8.2012 bolo dojednané, že žalobca bude vykonávať s účinnosťou\nod 1.9.2012 funkciu farára a súdneho vikára. Listom zo dňa 10.6.2016 bolo žalobcovi oznámené\nrozhodnutie skončiť pracovný pomer zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, a to formou výpovede\npodľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce. Ako dôvod výpovede žalovaný uviedol,\nže: „dňa 5.10.2015 došlo v zmysle kánonu 1371 bod 2 CIC k Vašej suspenzii od všetkých \"úkonov\n\nvyplývajúcich z kňazskej vysviacky, pričom bližšie odôvodnenie Vám bolo doručené listom zo dňa\n05.10.2015, číslo 7247/ 15, predmetom ktorého bolo \"Aplikovanie cenzúry - SUSPENZIA\". Vzhľadom\nna skutočnosť, že oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky v zmysle CIC\nje nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce rímsko-katolícky kňaz v zmysle Pracovnej zmluvy\na jej dodatkov, považujeme absenciu tohto oprávnenia za výpovedný dôvod z pracovného pomeru v\nzmysle ustanovenia § 63 ods. l písm. d) bod 3 Zákonníka práce.“. Žalobca okrem iného poukázal na\nto, že žalovaný nerobí rozdiel medzi pozíciou rímskokatolíckeho kňaza a farára. Žalobca sa kňazskou\nvysviackou stal rímskokatolíckym kňazom a túto vysviacku nemôže nik negovať.\n3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.\nVo vyjadrení uviedol, že žalobca bol dňa 2.8.1997 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza v zmysle\npríslušných ustanovení Kódexu kánonického práva. Za účelom vytvorenia pracovnoprávneho vzťahu\npodľa Zákonníka práce uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 1.9.1997 pracovnú zmluvu na výkon\ndohodnutého druhu práce - rímskokatolícky kňaz. Základnou požiadavkou na výkon uvedeného druhu\npráce je kňazská vysviacka a absencia obmedzení vo výkone úkonov z kňazskej vysviacky. Dňa\n5.10.2015 došlo v zmysle kánonu 1371 bod 2 Kódexu kánonického práva k suspenzii žalobcu od\nvšetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky. V dôsledku uvedenej suspenzie žalobca v\nzmysle Kódexu kánonického práva stratil oprávnenie na výkon činností, ktoré patria do kompetencie\nrímskokatolíckeho kňaza, a teda nie je oprávnený ani na zastávanie žiadneho s tým spojeného úradu\n(napr. výpomocného duchovného, farára či súdneho vikára). Keďže žalobca v dôsledku suspenzie\nprestal bez zavinenia zamestnávateľa spĺňať požiadavky na riadny výkon dohodnutého druhu práce\nurčené vo vnútornom predpise žalovaného, a to v Kódexe kánonického práva, žalovaný ukončil\nso žalobcom pracovný pomer výpoveďou zo dňa 10.6.2016 podľa § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3\nZákonníka práce. Žalovaný okrem iného poukázal na osobitnú právnu úpravu pracovnoprávnych\nvzťahov zamestnancov cirkví vykonávajúcich duchovenskú činnosť a s tým spojenú subsidiárnu\npôsobnosť Zákonníka práce. Tiež uviedol, že žalobca od augusta 2015 pôsobí ako zamestnanec na\nMestskom úrade v Trnave.\n4. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah na základe\npracovnej zmluvy zo dňa 1.9.1997 v znení dodatkov. Ako druh práce bol v pracovnej zmluve uvedený\nrim.-kat. kňaz a miesto výkonu práce: podľa ustanovenia arcibiskupa (alebo ním poverenej osoby).\nPracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Na základe dodatku č. 1 žalobca súčinnosťou od\n10.6.2009 vykonával funkciu riaditeľa arcibiskupského úradu. Na základe dodatku č. 2 bolo súčinnosťou\nod 1.8.2009 miesto výkonu práce budova Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavská arcidiecéza na ulici Jána\nHollého 10, Trnava. Na základe dodatku č. 3 žalobca vykonával s účinnosťou od 1.7.2010 svoju prácu\nvo funkcii súdneho vikára. Na základe dodatku č. 4 žalobca vykonával s účinnosťou od 1.9.2012\nfunkciu farára a súdneho vikára. V čase skončenia pracovného pomeru vykonával prácu pomocného\nduchovného. Listom zo dňa 10.6.2016 bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru žalovaným\nv zmysle § 63 odsek 1 písmeno d) bodu 3 Zákonníka práce.\n5. Z oznámenia o skončení pracovného pomeru pod č. 7318/2015 zo dňa 7.10.2015 vyplynulo, že zo\nstrany žalovaného došlo k oznámeniu o skončení pracovného pomeru so žalobcom ku dňu 4.10.2015\nna základe aplikácie cenzúry - suspenzie, ktorá bola oznámená žalobcovi listom pod. č. 7247/2015 zo\ndňa 5.10.2015. Z oznámenia o trvaní pracovného pomeru pod č. 7598/2015 vyplynulo, že žalovaný\nzrušil obsah oznámení č. 7315/2015 a č. 7318/2015 a žalobcovi oznámil, že jeho pracovný pomer so\nžalovaným trvá.\n6. Zo záznamu Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 18.11.2015 vyplynulo, že počas výkonu inšpekcie\nbol zamestnávateľ upovedomený o možnostiach skončenia pracovného pomeru, ktoré sú uvedené v\nustanovení § 59 ods. 1 Zákonníka práce. Pri výkone inšpekcie bolo zistené, že skončenie pracovného\npomeru žalobcu bolo stornované ešte pred samotným výkonom inšpekcie práce, tzn. že k skončeniu\npracovného pomeru nedošlo. Inšpektorát práce Trnava konštatoval, že neboli zistené nedostatky v\noblasti skončenia pracovného pomeru.\n7. Z výpovede z pracovného pomeru zo dňa 10.6.2016 vyplynulo, že táto bola daná v zmysle § 63 ods. 1.\npísm. d) bodu 3 Zákonníka práce. Výpoveď obsahovala odôvodnenie, že dňa 5.10.2015 došlo v zmysle\nkanónu 1371 bod 2 CIC k suspenzii žalobcu od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky,\npričom bližšie odôvodnenie bolo žalobcovi doručené dňa 5.10.2015 listom pod č. 7247/15, predmetom\n\nktorého bolo aplikovanie cenzúry - suspenzie. Zároveň žalovaný vo výpovedi uviedol, že nemá možnosť\nžalobcu naďalej zamestnávať, a to ani na kratší čas, v mieste ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu\npráce a rovnako nemá pre žalobcu ani inú ponuku vhodnej práce v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce.\n8. Z rozhodnutia Okresného súdu Trnava z 23.5.2018 sp. zn. 27Cpr/7/2014 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoPr/5/2018 vyplynulo, že v tomto konaní bolo predložené\nRozhodnutie o organizačnej zmene prijaté žalovaným, podpísané oprávnenou osobou, pričom\nneuvedenie registračného čísla v zmysle registratúrneho nemá za následok neplatnosť rozhodnutia,\nnakoľko túto povinnosť pod následkom neplatnosti neupravuje žiadne ustanovenie. Týmto rozhodnutím\nbola zrušená pracovná pozícia žalovaného z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce tým, že jej činnosti\nbudú zabezpečované externým dodávateľom. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý\nzamietol žalobu žalobkyne v danom konaní o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru a iné (v\nobdobí rozhodnom pre potvrdenie nemožnosti zamestnávať žalobcu z dôvodu absencie voľného miesta,\nresp. ponuky inej vhodnej práce).\n9. Z výpovede svedka Petra Šimka vyplynulo, že žalobca u žalovaného ako zamestnávateľa po\nsuspenzii ako kňaz nemohol vykonávať žiadnu prácu, zároveň nemohol vykonávať ani prácu pomocného\nduchovného. Suspenziu prirovnal ku skutočnosti, že keď má niekto vodičské oprávnenie a toto mu\nje odobraté, tak nemôže používať motorové vozidlo. Zároveň uviedol, že na konanie o suspenzii sa\nvzťahuje povinnosť zachovávania úradného tajomstva, nakoľko ide o konanie o spravodlivom treste a\nodvolával sa na ustanovenie kanónu 1455 § 1-3 Kódexu kánonického práva. Svedkovia mons. A. E.,\nA. F. a F. G. v konaní využili svoje právo nevypovedať s odvolaním sa na ustanovenie kanónu 1455 v\nspojení s § 203 CSP.\n10. V prejednávanej veci bola spornou platnosť výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 odsek 1\npísmeno d) bodu 3 Zákonníka práce, ktorá bola žalobcovi daná žalovaným listom zo dňa 10.6.2016.\n11. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a\nnáboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce, ak\nZákonník práce, osobitný predpis, medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva\nuzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné\npredpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak, pričom podľa zákona č. 308/1991 Zb.\ncirkev posudzuje spôsobilosť osôb na výkon duchovenskej činnosti, ktoré vykonávajú činnosť podľa\njej vnútorných predpisov (§ 3 ods. 3 Zákonníka práce a § 7 zákona č. 308/1991 Zb.). Podľa § 5\nodsek 2 zákona č. 308/1991 Zb., cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä\nustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle\nod štátnych orgánov. Na skončenie pracovného pomeru sa uplatňujú ustanovenia Zákonníka práce,\nkeďže neexistuje iný predpis, ktorý by upravoval pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví. Pokiaľ\nsa duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak sa takýto pracovnoprávny, obdobný\nalebo občianskoprávny vzťah riadi príslušnými predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky, t. j.\naj Zákonníkom práce a vnútorné predpisy cirkvi sa uplatnia iba v jeho rámci.\n12. Ustanovenia § 59 až 72 a § 74 Zákonníka práce zakotvujú podmienky pre platné skončenie\npracovného pomeru rôznymi spôsobmi. Ide o Zákonníkom práce (lex specialis) predpísané\nhmotnoprávne, ako aj formálne podmienky pre právny úkon, ktorý smeruje k skončeniu pracovného\npomeru. Právny úkon, ktorým sa iniciuje skončenie pracovného pomeru, musí spĺňať aj všeobecné\nnáležitosti pre platnosť právnych úkonov dané predpismi civilného práva (Občiansky zákonník). Preto\nplatnosť právneho úkonu, t. j. spôsobu skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie posudzoval\nnielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru predpísaných\nZákonníkom práce, ale aj z hľadiska náležitostí právnych úkonov, ako ich zakotvuje Občiansky\nzákonník, a to z hľadiska náležitosti vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj súladu právneho úkonu so\nzákonom, dobrými mravmi, resp. v súvislosti s obchádzaním zákona. Výpoveď z pracovného pomeru\nje jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi, ktorý\nsmeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon\nformálne a obsahové náležitosti. Pokiaľ ide o formálne náležitosti výpovede, súd prvej inštancie mal\nza to, že tieto boli splnené, keď výpoveď bola v písomnej forme, je z nej zrejmé, komu bola výpoveď\ndaná, z akého dôvodu i odkaz na právnu úpravu a bola riadne doručená žalovanému. Obsahovou\nnáležitosťou výpovede (v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa) je potom uplatnenie dôvodu\n\nuvedeného v Zákonníku práce, ktorý dôvod bol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť\ns iným dôvodom a bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú zamestnávateľa k tomu, že\nrozväzuje pracovný pomer so zamestnancom. Zmyslom ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce je,\naby zamestnanci boli proti výpovedi primerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný dôvod nie\nje daný.\n13. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal skutočnosťou, či bola žaloba podaná v lehote dvoch\nmesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Z predložených dôkazov má súd prvej inštancie\nza to, že žaloba bola podaná v lehote podľa § 77 Zákonníka práce.\n14. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov uvedených v § 63 odsek 1\nZákonníka práce, pričom v danom prípade bola výpoveď daná z dôvodu podľa § 63 odsek 1 písmeno\nd) bodu 3 Zákonníka práce. Ako dôvod výpovede bolo uvedené, že u žalobcu došlo k suspenzii\nod všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky, pričom oprávnenie na vykonávanie úkonov\nvyplývajúcich z kňazskej vysviacky je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce rímskokatolícky kňaz v zmysle pracovnej zmluvy a jej dodatkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nespĺňa\nbez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom\nvo vnútornom predpise. Súd má za to, že dôvod výpovede zo strany zamestnávateľa bol vo výpovedi\nskutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným výpovedným dôvodom. Skutočnosti,\nktoré boli dôvodom výpovede, pritom netreba rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť\nalebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa\nnedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi.\n15. Požiadavky na riadny výkon práce sa od predpokladov na výkon práce líšia nielen prameňom práva,\nale aj v tom, že predpoklady sú stanovené pre druh práce, ktorý má zamestnanec dohodnutý v pracovnej\nzmluve, kým požiadavky sa vzťahujú ku konkrétnej práci vykonávanej v rámci dohodnutého druhu práce.\nSúd prvej inštancie vychádzal z toho, že pri tomto výpovednom dôvode je možnosť dania výpovede\nčasovo neohraničená, dôvod však musí existovať, trvať v čase dávania výpovede. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozhodnutí publikovanom pod č. R 38/1979 judikoval, že nesplnenie stanovených\npredpokladov na výkon dohodnutej práce alebo požiadaviek, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou na\nriadny výkon práce zamestnanca, nemusí byť časovo obmedzené. Výpovedný dôvod môže existovať\ndlhší čas a zamestnávateľ ho nemusí uplatniť. Musí však objektívne existovať v čase, keď sa výpoveď\nz pracovného pomeru zamestnancovi doručí (rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 27 Cpr\n2/2013).\n16. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že kľúčovou povinnosťou zamestnávateľa pri skončení pracovného\npomeru je tzv. ponuková povinnosť zakotvená v § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ponuka vhodnej\npráce pred daním výpovede sa považuje za hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede zo strany\nzamestnávateľa. Ponukovú povinnosť musí zamestnávateľ splniť ešte predtým, než pristúpi k výpovedi.\nOdporúča sa uviesť vo výpovedi aj skutočnosť, že zamestnávateľ nedisponuje voľnou pozíciou v zmysle\n§ 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo v danom prípade bolo splnené, keďže vo výpovedi bolo uvedené,\nže zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas, v\nmieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a nemá ponuku inej vhodnej práce. V tomto\nprípade by malo ísť o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž\npovinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede,\nnielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Pre posúdenie\ndôvodnosti žaloby, predovšetkým splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa, vykonal súd prvej\ninštancie dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplynul záver, že žalovaný nemal vzhľadom na zmenu\norganizačnej štruktúry voľné miesto. Uvedenému záveru zodpovedá aj vykonané dokazovanie a závery\nv konaní vedenom na Okresnom sude Trnava pod sp. zn. 27Cpr/7/2014 (obsah rozhodnutí bol v konaní\noboznámený a sú založené v spise č. l. 320 až 332).\n17. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti rozhodnutiu o suspenzií neodvolal a nevyužil\nopravný prostriedok v rámci cirkevného práva, o ktorom by rozhodovala Kongregáciou pre klerikov, ako\nani mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry,\nktorý je oprávnený na rozhodnutie či rozhodnutím Kongregácie pre klerikov mohli byť porušené cirkevné\nzákony pri akte rozhodovania. Berúc do úvahy vyššie uvedené, keďže cirkevné právo pri rozhodovaní v\nobčiansko-súdnom konaní môže byť iba súčasťou skutkovej stránky veci, nie právnej, tak po skutkovej\n\nstránke veci možno uzavrieť, že táto skutočnosť sporná ani nebola, právny zástupca žalobcu sa v konaní\nsnažil navrhovanými dôkazmi či listinami alebo výsluchom navrhnutých svedkov zvrátiť túto skutočnosť\na dožadoval sa, aby súd v tomto konaní preskúmaval rozhodnutie o suspenzii. V danom prípade však\nna uvedené súd prvej inštancie nepristúpil, nakoľko z výkladu právnych noriem zisteného skutkového\nstavu, ktorý ani žalobca nerozporoval, a aj s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Košice sp. zn.\n12C/153/2006 zo dňa 2.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/19/2010 zo\ndňa 4.5.2011 ako i rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 321/2011 v obdobnej\nveci, bolo zrejmé, že súd vecnú správnosť rozhodnutia, resp. konania o suspenzii v konaní o neplatnosť\nskončenia pracovného pomeru skúmať nemôže.\n18. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu. Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia. Preto sa súd prvej inštancie nezaoberal ďalšími návrhmi na dokazovanie\nzo strany žalobcu, ani jeho návrhom na iniciovanie konania podľa 125 ods.1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky s odkazom na už uvedené právne posúdenie veci a posúdenie týkajúce sa právomoci súdu\nv tomto konaní (vychádzajúc zo záverov vyslovených Krajským súdom v Trnave v uznesení zo dňa\n16.4.2019).\n19. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy súd prvej inštancie uviedol, že určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru je základným nárokom zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde a od ktorého\nsa potom odvodzujú aj jeho prípadné ďalšie (peňažné) nároky s tým súvisiace. Keďže žalobca nebol\núspešný čo do právneho základu, t.j. čo do určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nevznikol\nmu preto v tomto prípade ani zákonný nárok na náhradu mzdy.\n20. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2\na § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu\ntrov konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti\nrozsudku samostatným uznesením.\n21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca. Odvolanie\nodôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.\n1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), zistený skutkový stav neobstojí, pretože\nsú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli\nuplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).\n22. Žalobca v prvom rade namietal vymedzenie dôvodu výpovede danej zo strany žalovaného. Žalovaný\npodľa žalobcu prehliadol podmienky potrebné na platné skončenie pracovného pomeru zo strany\nzamestnávateľa formou výpovede s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 a ods. 2 Zákonníka\npráce v znení neskorších predpisov. Žalovaný prehliadol stav, že dôvod výpovede vymedzil vadne.\nZamestnávateľ má dôvod skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.\nV pracovnej zmluve bolo dojednané, že žalobca bude u žalovaného pracovať na pozícii označenej\nako „rímsko-katolícky kňaz“. Ide o nezmyselné dojednanie, nakoľko pracovná pozícia „rímsko-katolícky\nkňaz“ neexistuje, nejedná sa o výkon činnosti spojenej s pracovnou náplňou. Dané postavenie vzniká\nkňazskou vysviackou a je neodňateľné a trvá po celú dobu života konkrétnej osoby. Žalovaný nerobí\nrozdiel medzi pozíciou „rímsko-katolíckeho kňaza“ a „farára“. Pokiaľ žalovaný mienil riešiť pracovný\nvzťah, mohol tak konať len vo vzťahu k úradu farára. Podľa žalobcu tak sporná výpoveď má ukončiť\n„iný ako pracovný vzťah“, a preto ide o úkon nemožný a vadný. Ide o absolútne neplatný právny úkon.\nŽalovaný voči žalobcovi po zmene vedenia postupoval šikanózne a v rozpore s dobrými mravmi.\n\n23. Žalobca tiež namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a nevykonanie ním navrhovaných\ndôkazov. Súd prvej inštancie napriek opakovaným požiadavkám žalobcu nevykonal vypočutie\narcibiskupa H.. A. E., t.j. osobu zo subjektívnych úvah ktorej bolo konané vo vzťahu k žalobcovi. Súd prvej\ninštancie nevykonal ani výsluchy ďalších osôb - predstaviteľov žalovaného, neoboznámil sa so spisom o\nkonaní o „Spravodlivom treste“, nebolo vykonané dokazovanie ohľadne údajného vnútorného predpisu\nžalovaného, podľa ktorého žalobca stratil predpoklady pre výkon činností rímsko-katolíckeho kňaza,\nčinností súdneho vikára či iných činností realizovaných v závislej činnosti u žalovaného. V konaní bolo\nakceptované účelové odopretie výpovede svedkov a nevykonanie navrhovaných dôkazov. Súd prvej\ninštancie postupoval v rozpore s ust. § 201 CSP a umožnil nevypovedať osobám bez toho „aby došlo\nk porušeniu spovedného tajomstva“, nebolo vykonané akékoľvek dokazovanie a pod. Podľa žalobcu sa\nnaviac javí, že právny zástupca žalovaného doručoval súdu materiály a stanoviská, o ktorých žalobca\nnebol informovaný a neboli mu sprístupnené. Súd prvej inštancie teda realizoval postup rozporný so\nzásadami CSP, porušil práva rovnosti účastníkov konania a zo súdneho spisu sa stal v určitom rozsahu\nilegálny materiál.\n24. Podľa žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, zmätočné a nepresvedčivé, keď\nv žiadnej možnej interpretácii nie je možné dospieť k záveru o tom, akými úvahami sa súd prvej inštancie\nspravoval, ako tieto úvahy subsumoval pod jednotlivé ustanovenia zákona a ako tieto ustanovenia\naplikoval na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie len poukázal na údajné úvahy bez vykonania\ndokazovania, pri prevzatí túžob žalovaného a zrejmom porušení zásad rovnosti účastníkov súdneho\nkonania. Súd prvej inštancie sa nezaoberal zásadnými otázkami platnosti a záväznosti Základnej zmluvy\nuzavretej medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou a otázkami platnosti a záväznosti Kódexu\nkánonického práva. Žalovaný namietal vadnosť a zrejmú protiprávnosť uzatvorenia Základnej zmluvy\nmedzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Mal za to, že Základná zmluva medzi Slovenskou\nrepublikou a Svätou stolicou bola dojednávaná v rozpore so znením článku 102 ods. 1 písm. a) prvej\nvety Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. (účinný do 30.6.2001), v\nzmysle ktorého „Prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné\nzmluvy.“. Vzhľadom na neexistenciu právomoci dojednávať medzinárodné politické zmluvy členmi vlády,\nergo ani Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou do 30.6.2001, Zmluva\nmedzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou nie je podľa žalobcu do tohto času platne uzavretá\n(a to ani s odkazom na Viedenský dohovor o zmluvnom práve). Pracovnoprávne vzťahy duchovných\nspravuje len a výlučne Zákonník práce v znení neskorších predpisov, nakoľko iné právne predpisy,\nmedzinárodné zmluvy, ktorými by Slovenská republika bola viazaná, pracovnoprávne vzťahy zásadne\nneriešia. Základná zmluva nemá v oblastiach, ktoré by boli aj teoreticky v nej okrajovo naznačené (ak\nby bola dojednaná platne), prednosť pred právnymi predpismi Slovenskej republiky, ktoré vymedzujú\nvzťahy podrobne. Naviac, Základná zmluva nemôže byť aplikovaná v oblastiach, ktoré v nej nie sú\nvôbec riešené. Základná zmluva teda nemôže riešiť individuálne pracovnoprávne vzťahy zamestnancov\na zamestnávateľov. Pri posudzovaní veci sa súd prvej inštancie odvoláva najmä na Kódex kánonického\npráva, pričom podľa žalobcu nie je zrejmé či, kedy a v akom rozsahu sa stal vnútorným dokumentom\nžalovaného. Kódex kánonického práva pritom otázku spôsobu vzniku, zmeny a skončenia pracovného\npomeru, resp. pomeru podobného pracovnému pomeru (dohody o vykonaní práce a pod.) nerieši.\nOsobitný vzťah vnútorných predpisov cirkví a náboženských spoločností jednoznačne vymedzuje právna\núprava § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého „Osoby vykonávajúce duchovenskú\nčinnosť ju vykonávajú z poverenia cirkví a náboženských spoločností podľa ich vnútorných predpisov a\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (Zákonníka práce).“ Žalovaný má za to, že vnútorné predpisy\nabsentujú (čo je prípad žalovaného) a nie je ich možné považovať za všeobecne platné a záväzné.\nSúd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného nezaoberal ani zásadnou otázkou, t. j. prečo žalovaný\nnezamestnal žalobcu na iných pracovných miestach, na ktoré spĺňal kvalifikačné predpoklady, najmä\nak tieto boli obsadené protiprávne advokátom (išlo o správu majetku), a teda v rozpore s ust. § 1 ods.\n3 Zákonníka práce a inými.\n25. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alt. ho zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.\n26. Žalovaný s odvolaním žalobcu nesúhlasil a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdiť. Žalovaný má za to, že výpoveď, na základe ktorej skončil so žalobcom pracovný\npomer je dôvodná, platná a účinná, spĺňajúca všetky zákonné náležitosti, a preto je pracovný pomer so\nžalovaným riadne skončený. K subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce regulujúcej vzťahy s osobami\n\nvykonávajúcimi duchovenskú činnosť, k platnosti Základnej zmluvy a aplikácii Kódexu kánonického\npráva žalovaný uviedol, že podľa § 3 ods. 3 Zákonníka práce osoby vykonávajúce duchovenskú službu\ntvoria osobitnú kategóriu zamestnancov, ktorých pracovnoprávny vzťah je regulovaný z časti profánnym\n(svetským) právom (Zákonníkom práce) a z časti vnútornými predpismi cirkvi, pričom cirkevné vnútorné\npredpisy majú prednosť pred právom profánnym. Dôvodom existencie vnútorného predpisu cirkvi je,\nokrem iného, práve charakter normatívno-právnej úpravy statusu duchovných osôb pri vykonávaní\nich duchovenskej činnosti v porovnaní s profánnym právom. Vo vzťahu k osobám vykonávajúcim\nduchovenskú službu v rámci Rímskokatolíckej cirkvi je relevantná predovšetkým Základná zmluva\nuzavretá medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Ako prameň medzinárodného práva v\npodobe bilaterálnej zmluvy má Základná zmluva v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\nprednosť aj pred Zákonníkom práce. V zmysle čl. 26 a 27 Viedenského dohovoru ako aj čl. 1\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má Slovenská republika povinnosť dodržiavať svoje záväzky\nvyplývajúce zo Základnej zmluvy a neuplatňovať tie ustanovenia vnútroštátnych predpisov, ktoré by\njej odporovali. Prednosť Základnej zmluvy pred zákonmi možno vyvodiť aj z judikatúry Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré v prejednávaných veciach\nprednostne aplikovali ustanovenia Základnej zmluvy pred zákonmi. Názor o prednosti Základnej zmluvy\npred zákonmi zastáva aj odborná literatúra (Švec, M., Toman, J. a kol.: Zákonník práce. Zákon o\nkolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. zväzok, r. 2019 /výklad k § 3/; Barancová, H.: Zákonník práce.\nKomentár. Piate vydanie, r. 2007 /výklad k § 3/). Na základe uvedeného bol súd v tomto prípade povinný\naplikovať ustanovenia Základnej zmluvy, a to najmä čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3, v zmysle ktorých založenie\nako i ukončenie pracovného pomeru kňazov katolíckej cirkvi spadá pod právomoc katolíckej cirkvi,\npričom pre ich reguláciu je rozhodujúce kánonické právo obsiahnuté v Kódexe kánonického práva.\n27. Žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa\nktorej Kódex kánonického práva ako základný dokument cirkevného práva Rímskokatolíckej cirkvi\npredstavuje vnútorný predpis platný a záväzný pre celú Rímskokatolícku cirkev ako aj pre všetky\njej inštitúcie, teda aj žalovaného - Rímskokatolícku cirkev, Trnavskú arcidiecézu. Kódex kánonického\npráva určuje podmienky prijatia sviatosti posvätného rádu presbyterátu, t.j. vysvätenie za kňaza ako aj\npodmienky výkonu úkonov vyplývajúcich z vysvätenia za kňaza. Rovnako tak určuje podmienky výkonu\nčinnosti rímskokatolíckeho kňaza a funkcií s tým spojených, a teda svojím obsahom predstavuje vnútorný\npredpis žalovaného stanovujúci požiadavky na riadny výkon pracovnej činnosti rímskokatolíckeho kňaza\n(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 230/2018-14, sp. zn. III. ÚS 64/00, sp.\nzn. IV. ÚS 477/2018-7 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 48/2009, sp. zn.\n1 Cdo 192/2017). Žalobca túto argumentáciu žalovaného žiadnym spôsobom nevyvrátil.\n28. K názvu pracovnej pozície „rímskokatolícky kňaz“ a údajnej vadnosti výpovede žalovaný uviedol, že\npracovná zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 1.9.1997, pričom jej uzatvoreniu\npredchádzalo vysvätenie žalobcu za rímskokatolíckeho kňaza v zmysle príslušných ustanovení\nKódexu kánonického práva. Pracovná zmluva bola uzatvorená na výkon dohodnutého druhu práce\n– „rímskokatolícky kňaz“. To, že postavenie kňaza vzniká kňazskou vysviackou, žalovaný vôbec\nnespochybňuje. Uvedené však nevylučuje, aby s mužom vysväteným za kňaza, a to aj v súvislosti s\núčelom jeho sociálneho zabezpečenia, došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy s označením pracovnej\npozície „rímskokatolícky kňaz“. Zákonník práce ani iný právny predpis nestanovuje taxatívny zoznam\nnázvov pracovných pozícií, od ktorého by nebolo možné sa odchýliť. Je na dohode zmluvných strán,\nako uvedenú pracovnú pozíciu označia, rešpektujúc podmienku druhového označenia práce. Tiež je\npotrebné uviesť, že žalovaný uzatvoril so žalobcom pracovnú zmluvu pred viac než 30 rokmi a dané\noznačenie druhu práce zodpovedalo vtedajším zvyklostiam, v zmysle ktorých postupoval žalovaný\nako zamestnávateľ tak, že s rímskokatolíckymi kňazmi bezprostredne po ich kňazskej vysviacke\nuzatváral pracovné zmluvy s dohodnutým druhom práce „rímskokatolícky kňaz“. Aj prípadné nesprávne\ndojednanie názvu pracovnej pozície nemá relevanciu pre merito tohto sporu, ktorým je posúdenie\nplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý bol v rámci konania identifikovaný jednoznačne a\nbez rozporov uvedením zmluvných strán, dátumom uzatvorenia pracovnej zmluvy, dátumom vzniku\npracovného pomeru (dohodnutým dňom nástupu do práce). V rámci konania bolo nepochybne\npreukázané, že žalobca mal so žalovaným uzatvorený jediný pracovný pomer, v rámci ktorého žalobca\nzastával rôzne cirkevné úrady: kaplána, farára, výpomocného duchovného, či súdneho vikára, čo\nbolo formalizované spísaním dodatkov k pracovnej zmluve. Uvedené činnosti vykonával žalobca na\nrôznych miestach v rámci Trnavskej arcidiecézy, vždy podľa určenia príslušným orgánom Katolíckej\ncirkvi v zmysle príslušných ustanovení Kódexu kánonického práva. Vo výpovedi je uvedené, že sa týka\n\npracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou, v ktorej bol dohodnutý druh pracovnej činnosti\n„rímskokatolícky kňaz“, a to v znení všetkých jej dodatkov, t.j. vrátane tých, ktorých predmetom bola\nzmena dohodnutého druhu pracovnej činnosti. Predmetná výpoveď sa teda dotýkala aj výkonu činnosti\nfarára a ďalších duchovenských činností, ktoré žalobca vykonával pre žalovaného v znení dodatkov k\npracovnej zmluve, keďže výkonom uvedenej činnosti nedošlo k vytvoreniu nového pracovného pomeru,\nktorý by bolo potrebné osobitne ukončovať. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený výpoveďou podľa\n§ 63 ods. 1 písm. d) bod 3 Zákonníka práce, keďže vo vzťahu k žalobcovi bola dňa 5.10.2015\nuplatnená suspenzia od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky. Platnosť a účinnosť\nsuspenzie žalobca žiadnym spôsobom nerozporuje, keďže na pojednávaní dňa 4.5.2021 jednoznačne\npotvrdil, že suspenzia, ktorá mu bola daná, je platná a že jej následkom je nemožnosť výkonu činnosti\nrímskokatolíckeho kňaza ako aj nemožnosť zastávania ktoréhokoľvek úradu duchovenskej činnosti. Tým\nžalobca stratil oprávnenie na výkon činností, ktoré patria do kompetencie rímskokatolíckeho kňaza, a\nteda nie je oprávnený ani na zastávanie žiadneho s tým spojeného úradu.\n29. K údajnému nesplneniu ponukovej povinnosti žalovaný uviedol, že v čase dania výpovede žalovaný\nnemal pre žalobcu ponuku inej vhodnej práce v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom\nuvedená skutočnosť bola obsiahnutá aj v samotnom texte výpovede. Napriek uvedenej skutočnosti sa\nžalobca opakovane domáha ponúknutia pracovného miesta „referent správy majetku“, ktoré však bolo\nžalovaným ako zamestnávateľom zrušené takmer dva roky predtým, než došlo ku skončeniu pracovného\npomeru so žalobcom. Dôvodnosť zrušenia predmetnej pracovnej pozície bola preskúmavaná okresným\na krajským súdom, pričom bolo právoplatne konštatované, že pracovný pomer, ktorý skončil v dôsledku\nzrušenia danej pracovnej pozície, skončil platne. Na základe uvedeného je zrejmé, že zo strany\nžalovaného nemohlo dôjsť k porušeniu ponukovej povinnosti, keďže žalovaný nemal pre žalobcu ponuku\ninej vhodnej práce.\n30. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu o údajnom šikanóznom konaní žalovaného, ktoré malo\nspočívať v určení rôznych funkcií duchovenskej činnosti (farára, výpomocného duchovného). Žalovaný\nv tejto súvislosti uviedol, že Katolícka cirkev pri ustanovovaní svojich duchovných do jednotlivých\nfunkcií duchovenskej činnosti postupuje autonómne a na základe vnútorných právnych predpisov, a to\nKódexu kánonického práva. Cirkulácia kňazov na jednotlivých miestach pôsobenia je v rámci výkonu\nduchovenskej činnosti úplne prirodzená a štandardná, čo potvrdzuje aj odborná literatúra (Barancová,\nH. a kol: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 13). Žalobca v\nodvolaní uvádza všeobecné citácie z odbornej literatúry týkajúce sa konania v rozpore s dobrými\nmravmi a zneužitia práva. Žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal ani skutkovo nevymedzil\na ani neuviedol akúkoľvek spojitosť či súvis predmetných citácií s pracovnoprávnym vzťahom medzi\nžalobcom a žalovaným, resp. s jeho zákonným ukončením. Žalobca neuviedol žiadny argument, ktorým\nby zdôvodnil opodstatnenosť svojich konštatovaní o údajnom zneužití práva. Aj z uvedeného je zrejmé,\nže tieto tvrdenia sú výlučne účelové a zavádzajúce a nemajú oporu v skutkovom stave. Žalobca na\npojednávaní dňa 4.5.2021 potvrdil, že od 1.8.2015 je zamestnaný na úrade v Trnave. Je zrejmé, že\nžalobca pri plnení svojich pracovných úloh pre nového zamestnávateľa (každodenný výkon činností)\nobjektívne nemôže vykonávať duchovenskú činnosť v zmysle pracovnej zmluvy. Ide teda o ďalšiu\nprekážku (popri suspenzii) na strane žalobcu, pre ktorú nemôže vykonávať prácu pre žalovaného a plniť\nsi svoje pracovné povinnosti. Príslušná judikatúra pritom uvádza, že takéto konanie možno považovať\naj za zneužitie práva zo strany zamestnanca.\n31. K nevykonaniu žalobcom navrhovaných dôkazov žalovaný uviedol, že konanie o spravodlivom treste\n(o uložení suspenzie) je vnútornou záležitosťou Katolíckej cirkvi, vecou vnútorného fóra. Z vyjadrenia\nI. F. H., cirkevného sudcu, doloženého do súdneho spisu podaním zo dňa 8.9.2021, vyplýva, že všetky\ndokumenty, ktoré boli vydané v rámci trestného procesu, výsledkom ktorých bolo udelenie trestu,\nmusia byť uchovávané v tajnom archíve kúrie. Žalovaný teda nie je oprávnený predložiť súdu spis o\nspravodlivom treste. Naopak, žalobca – na rozdiel od žalovaného, je oprávnený k predloženiu suspenzie,\navšak ten tak neurobil, ale trval na tom, aby tak urobil žalovaný, ktorému to Kódex kánonického práva\nneumožňuje. Z kánonu 1455 - § 1 až 3 Kódexu kánonického práva pre každého, kto akýmkoľvek\nspôsobom vstúpil do súdneho procesu, vyplýva povinnosť zachovávania úradného tajomstva. Na\nzáklade vyššie uvedeného sa na H.. A. E. v zmysle § 203 ods. 1 CSP vzťahuje zákaz výpovede\nvo vyššie uvedenej veci, ako aj povinnosť odopretia výpovede podľa § 201 ods. 1 CSP. Povinnosť\nmlčanlivosti uviedli aj vdp. A. F. a vdp. F. G., svedkovia navrhnutí žalobcom. Výpoveď v konaní poskytol\nF. A. J., F., ekonóm arcidiecézy, pracovník ekonomického a personálneho oddelenia Arcibiskupského\n\núradu, ktoré spracúva výpovede, ako aj ThLic Peter Šimko, štatutárny zástupca žalovaného, ktorí na\npojednávaní dňa 17.8.2021 podrobne informovali o priebehu procesu ukončovania pracovných pomerov\nso zamestnancami vykonávajúcimi duchovenskú činnosť, o dôsledkoch aplikovania suspenzie, ako aj\no povinnosti zachovávania úradného tajomstva v súvislosti s konaním o spravodlivom treste. Žalovaný\nteda za účelom riadneho zistenia skutkového stavu poskytol súdu všetku potrebnú súčinnosť ako aj\nvšetky dokumenty, ktoré mal k dispozícii a ktoré bol oprávnený predložiť.\n32. Žalovaný za klamlivé označil tvrdenia žalobcu o tom, že sa mu „javí, že právny zástupca Žalovaného\ndoručoval súdu materiály a stanoviská, o ktorých žalobca nebol informovaný a neboli mu sprístupnené.“,\nkeďže všetky dokumenty predložené žalovaným v rámci konania boli doložené elektronickou cestou\nsúdu alebo priamo na pojednávaní.\n33. V podaní zo dňa 4.4.2024 žalobca zotrval na ním podanom odvolaní. Nesúhlasil s úvahou o\npodriadenosti pracovnoprávnych vzťahov Základnej zmluve a možnosti aplikácie Kódexu kánonického\npráva ako údajného vnútorného predpisu žalovaného. Zdôraznil, že Kódex kánonického práva nikdy\nnebol súčasťou právneho poriadku platného na území Slovenskej republiky, a to vzhľadom na znenie\nZákladnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky v minulosti platnom znení a zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych\npredpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Žalobca zopakoval záver o vadnosti a zrejmej\nprotiprávnosti uzatvorenia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá podľa\njeho názoru nie je do dnešného dňa platne uzavretá. Pracovnoprávne vzťahy duchovných spravuje len\na výlučne Zákonník práce, nakoľko iné právne predpisy, medzinárodné zmluvy, ktorými by Slovenská\nrepublika bola viazaná, pracovnoprávne vzťahy zásadne neriešia.\n34. Žalovaný v podaní zo dňa 6.5.2024 uviedol, že Základná zmluva v článku 6 ods. 3 explicitne\nuvádza, že Katolícka cirkev má výlučné právo rozhodovať o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby\na odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek ďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou\nsa apoštolského poslania. Ide teda o jednoznačnú reguláciu individuálneho pracovnoprávneho vzťahu\nosoby vykonávajúcej duchovenskú činnosť, a to v rozsahu určenia podmienok vzniku pracovného\npomeru, podmienok výkonu duchovenskej činnosti ako aj zmeny (preloženia) a tiež zániku tohto\npracovnoprávneho vzťahu. Ustanovovanie kňaza do úradu je výlučným právom cirkvi, uvedený\nvzťah medzi kňazom a cirkvou môže byť formalizovaný aj pracovnou zmluvou. Jedným z dôvodov\ntakejto formalizácie právneho vzťahu je možnosť uplatnenia nárokov a povinností vyplývajúcich z\npoistného systému. Kňazi katolíckej cirkvi teda sú v pracovnom pomere, pričom časť obsahu tohto\npracovnoprávneho vzťahu sa spravuje vnútornými predpismi katolíckej cirkvi (podmienky a predpoklady\nvzniku pracovného pomeru, požiadavky týkajúce sa výkonu činnosti, pracovný čas, zmena a skončenie\npracovného pomeru kňazov) a časť pracovného pomeru je regulovaná Zákonníkom práce (napr.\nproblém prekážok v práci, sociálnej starostlivosti, zodpovednosti za škodu a pod.). Žalobca sa snaží\nspochybniť platnosť a účinnosť Základnej zmluvy ako prameňa medzinárodného práva, ktorý má v\nzmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred Zákonníkom práce. Pri uvedenom\nspochybňovaní však neuvádza žiadny relevantný dokument ani argumentáciu, na základe ktorých by\njeho spochybňujúce tvrdenia mohli byť považované za dôvodné. Hoci žalobca vo vyjadrení opakovane\nuvádza údajnú „vadnosť a zrejmú protiprávnosť uzatvorenia Základnej zmluvy“, je nutné konštatovať,\nže ide len o subjektívny názor žalobcu, ktorý však nemá oporu v žiadnom právnom predpise a je v\npriamom rozpore s už uvedenou judikatúrou. Kódex kánonického práva určuje podmienky vysvätenia za\nkňaza ako aj podmienky výkonu úkonov vyplývajúcich z vysvätenia za kňaza a funkcií s tým spojených\n- t.j. podmienky na výkon pracovnej činnosti. Svojím obsahom teda jednoznačne predstavuje vnútorný\npredpis žalovaného stanovujúci požiadavky na riadny výkon pracovnej činnosti rímskokatolíckeho kňaza\n– osoby vykonávajúcej duchovenskú činnosť.\n35. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§\n362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),\nproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po\nskonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil\nzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach\ndaných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo\n\noznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219\nods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n36. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.\n37. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n38. Predmetom konania v prejednávanej veci je žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby súd určil, že\nvýpoveď mu daná zo strany žalovaného zo dňa 10.6.2016 je neplatná a pracovný pomer u žalovaného\nnaďalej trvá a aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 604,40\neur mesačne od 1.9.2015 do doby, kedy mu začne prideľovať prácu, ako aj náhradu trov konania.\n39. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie\nvo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a tiež vo výroku II. o náhrade trov konania.\n40. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie\nz hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a\ndospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne správny,\nkeďže na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu\nprvej inštancie, ktoré namietal odvolateľ v ním podanom odvolaní.\n41. Žalobca v prvom rade namietal platnosť a záväznosť Základnej zmluvy uzatvorenej medzi\nSlovenskou republikou a Svätou Stolicou (uverejnenou v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí\nSlovenskej republiky č. 326/2001 Z.z.) a v nadväznosti na to i platnosť a záväznosť Kódexu kánonického\npráva s odôvodnením, že tento nemá charakter všeobecne záväzného predpisu, ktorý možno vzťahovať\nna vznik, zmenu a skončenie pracovného pomeru.\n42. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na § 3 ods. 3 Zákonníka práce a\n§ 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. (v bodoch 25. a 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku),\nkeď konštatoval, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí\nvykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce, ak Zákonník práce, osobitný predpis,\nmedzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou\nrepublikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských\nspoločností neustanovujú inak. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že podľa zákona č. 308/1991 Zb. (o\nslobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností) cirkev posudzuje spôsobilosť\nosôb na výkon duchovenskej činnosti podľa jej vnútorných predpisov, vychádzajúc z toho, že cirkvi a\nnáboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich\nduchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov (§ 5 ods. 2 a § 7 zákona\nč. 308/1991 Zb.).\n43. Postaveniu cirkví a náboženských spoločností, spôsobu spravovania ich vnútorných záležitostí\nv nadväznosti na § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. a interpretácii a aplikácii Základnej zmluvy sa venoval\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 48/2009 zo dňa 28.10.2010 (zverejnenom\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v čiastke 3/2011 pod\nčíslom 29/2011), v ktorom uviedol:\n44. „Podľa čl. 16 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorú uvádza ústavný zákon č. 23/1991 Zb.\n(ďalej \"listina\"), cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä zriaďujú svoje orgány,\nustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych\norgánov. Temer doslovné znenie tejto úpravy obsahuje § 5 ods. 2 v zákona č. 308/1991 Zb. o slobode\nnáboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej\n„zákon č. 308/1991 Zb.“) a v poznámke aj odkazuje na tento ústavný zákon („Cirkvi a náboženské\nspoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných\na zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov“.). Listina stanovuje, že výkon týchto\npráv možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na\nochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (čl. 16 ods. 4).\n\n45. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len \"ústava\") uvádza, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú\nsvoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú\nvyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov\n(čl. 24 ods. 3); že podmienky výkonu práv podľa tohto odseku možno obmedziť iba zákonom, ak ide o\nopatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti\nalebo práv a slobôd iných (porovnaj čl. 24 ods. 4).\n46. Právo na spravovanie vnútorných vecí patrí do základných práv cirkví a náboženských spoločností\na vyjadruje autonómiu cirkvi a náboženských spoločností od štátu a jeho orgánov. Registrované cirkvi\na náboženské spoločnosti sú osobitným druhom právnických osôb, ktoré okrem svojho osobitného\npostavenia (podľa článku 24 ústavy) požívajú aj ďalšie práva priznané právnickým osobám. Cirkvou\nalebo náboženskou spoločnosťou sa podľa zákona č. 308/1991 Zb. rozumie dobrovoľné združenie\nosôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na\nzáklade vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (§ 4 ods. 1). Všetky cirkvi\na náboženské spoločnosti majú pred zákonom rovnaké postavenie (§ 4 ods. 2). Cirkvi a náboženské\nspoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby. Môžu sa vzájomne združovať, utvárať komunity,\nrehole, spoločnosti a obdobné spoločenstvá (§ 4 ods. 3). Štát uznáva len tie cirkvi a náboženské\nspoločnosti, ktoré sú registrované (§ 4 ods. 4).\n47. Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným\nzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Súd pri\nsvojom rozhodovaní môže vychádzať z rozhodnutia iného orgánu, iba ak ide o orgán verejnej moci\naplikujúci pri svojom rozhodovaní právny poriadok Slovenskej republiky alebo keď právny poriadok\nSlovenskej republiky alebo medzinárodná zmluva umožňujú vychádzať z rozhodnutia iného orgánu\n(cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej moci a vo svojich rozhodnutiach aplikujú aj iné normy okrem\nprávneho poriadku Slovenskej republiky) alebo použiť inú normu (porovnaj tiež nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 31. januára 2001 sp. zn. III. ÚS 64/00).\n48. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach\na základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a\nmedzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických\nosôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred\nzákonmi.\n49. Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (ďalej „Základná zmluva“, resp.\n„zmluva“), ktorá nadobudla platnosť 18. decembra 2000 a je uverejnená v Oznámení Ministerstva\nzahraničných vecí Slovenskej republiky (č. 326/2001 Z.z.), uvádza v čl. 1 ods. 1, že Slovenská republika\na Svätá stolica (ďalej len „zmluvné strany“) sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty\nmedzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch. V čl. 1 ods.\n2 stanovuje, že zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých\nprávnických osôb a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo\npodľa kánonického práva. V čl. 2 ods. 1 stanovuje, že Slovenská republika uznáva právo katolíckej cirkvi\nv Slovenskej republike (ďalej len „katolícka cirkev“) a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie,\nktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení\nposlania katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie\nvlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí. V\nčl. 3 ods. 1 stanovuje, že katolícka cirkev má výlučné právo stanovovať a meniť svoj právny poriadok,\nzriaďovať, meniť a rušiť vlastné cirkevné štruktúry, najmä provincie, arcidiecézy, diecézy, eparchie,\nexarcháty a apoštolské administratúry.\n50. Pri interpretácii a aplikácii Základnej zmluvy nemožno obísť kánonické právo, odkaz na ktoré je už v\npreambule tejto zmluvy. Kánonické právo zahrňuje Kódex kánonického práva prijatý v roku 1983 (Codex\nIuris Canonici, skratka CIC) a Kódex kánonov východných cirkví prijatý v roku 1990 (Codex Canonum\nEcclesiarum Orientalium, skratka CCEO). Ide o súbor noriem, ktoré tvoria najvyššie právne pravidlá\nkatolíckej cirkvi. Slovenská republika uznáva nezávislosť a autonómnosť, teda vonkajšiu aj vnútornú\nsuverenitu (porovnaj čl. 1 ods. 1 zmluvy) a právnu subjektivitu druhej zmluvnej strany v súlade s vlastným\nprávnym poriadkom tejto zmluvnej strany, t.j. v súlade s kánonickým právom (porovnaj čl. 1 ods. 2\nzmluvy. Ide tu o dôsledok a premietnutie princípov nezávislosti a autonómnosti katolíckej cirkvi. Uvedenú\n\nprávnu subjektivitu nemožno zamieňať s právnickými osobami zriaďovanými katolíckou cirkvou podľa čl.\n3 ods. 4 zmluvy (porovnaj napr. CCEO v časti XIX. Článok II. -kánony 920 až 930). Čl. 2 ods. 1 zmluvy,\nktorý obsahuje hlavný záväzok Slovenskej republiky voči katolíckej cirkvi, o. i. vyjadruje, že štát uznáva\nvykonávanie kompetencií cirkvi ustanovených kánonickým právom a spravovanie jej vnútorných vecí.\nV čl. 3 ods. 1 zmluvy sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať výlučné právo katolíckej cirkvi vo\nvzťahu k jej právnemu poriadku a k jej cirkevným štruktúram.“\n51. Uvedený záver vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky je v súlade s čl. 24 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky, na ktorý žalobca poukázal v odvolaní a z ktorého vychádzal aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 64/2000 a napokon i súd prvej inštancie\nv prejednávanej veci. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 64/2000 z 31.1.2001\nuviedol, že „Článok 24 ods. 3 Ústavy poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam právo vykonávať\nv ňom vymenované činnosti nezávisle od štátnych orgánov, ale nezbavuje cirkvi a náboženské\nspoločnosti povinnosti zachovávať pri všetkých svojich činnostiach vrátane činností vymenovaných v čl.\n24 ods. 3 Ústavy celý právny poriadok Slovenskej republiky. Preto aj tieto činnosti cirkví a náboženských\nspoločností majú súdy hodnotiť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle § 7 ods. 3\nzákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností\n(ďalej len „zákon o cirkvách“) cirkevné právo žiadnej cirkvi nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky, ale je súborom vnútorných predpisov cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Podľa ustanovenia\n§ 5 ods. 2 a § 7 ods. 3 zákona o cirkvách cirkvi a náboženské spoločnosti ustanovujú, prekladajú\ni odvolávajú osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť podľa svojich vnútorných predpisov a bez\ningerencie štátnych orgánov. Ak sa však duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak\nsa takýto pracovnoprávny, obdobný alebo občianskoprávny vzťah riadi príslušnými predpismi právneho\nporiadku Slovenskej republiky a vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností sa uplatnia iba\nv jeho rámci.“\n52. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého\nosoby vykonávajúce duchovenskú činnosť ju vykonávajú z poverenia cirkví a náboženských spoločností\npodľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných právnych predpisov (Zákonníka práce), pričom\nnamietal neexistenciu vnútorných predpisov žalovaného a zároveň to, že ich nie je možné (napriek\ntvrdenej neexistencii – pozn. odvolacieho súdu) považovať za všeobecne platné a záväzné.\n53. Súd prvej inštancie v súlade s vyššie uvedeným záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky\nkonštatoval, že pokiaľ sa duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu (v danom prípade\npracovnoprávneho), tak sa takýto vzťah riadi príslušnými predpismi právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky (t.j. aj Zákonníkom práce) a vnútorné predpisy cirkvi sa uplatnia v jeho rámci (bod 27.\nodôvodnenia napadnutého rozsudku), čo napokon vyplýva aj z ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bodu\n3. Zákonníka práce, na základe ktorého došlo k skončeniu pracovného pomeru v tu posudzovanej\nveci (z dôvodu, že zamestnanec prestal spĺňať požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené\nzamestnávateľom vo vnútornom predpise). Uvedený záver súdu prvej inštancie je aj v súlade s článkom\n6 ods. 3 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (citovaným v napadnutom\nrozhodnutí súdu prvej inštancie), v zmysle ktorého má Katolícka cirkev výlučné právo rozhodovať\no vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby a odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek ďalším\ncirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa apoštolského poslania.\n54. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 292/04 zo 7.10.2004 k postaveniu cirkví\na náboženských spoločností v nadväznosti na čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že\n„článok 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky predstavuje ústavnú garanciu inštitucionálnej nezávislosti\ncirkví a náboženských spoločností spočívajúcu v nezávislosti od rozhodovania alebo ingerencie štátnych\norgánov v otázkach duchovného a vnútrocirkevného života, najmä pokiaľ ide o doktrinálne a vieroučné\notázky, rozhodovanie o otázkach organizačnej štruktúry a poriadku, zakladanie cirkevných inštitúcií,\nrozhodovanie o personálnych otázkach týkajúcich sa ustanovovania duchovných a obsadzovania funkcií\nv cirkevných inštitúciách, ako aj pokiaľ ide o vyučovanie náboženstva v cirkevných inštitúciách a\nustanovizniach v rámci vnútrocirkevného života.“\n55. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 477/2018-7 zo dňa 15.8.2018 uviedol,\nže „Z ust. článku 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 5 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb.\njednoznačne vyplýva, že vec ustanovovania duchovných a rozširujúcim výkladom aj vec odvolania\n\nduchovných je vecou danej cirkvi, do ktorej nie sú orgány verejnej moci vrátane civilného súdu oprávnené\nzasahovať. Aj v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej\naj „Zákonník práce“) pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí\nvykonávajú duchovenskú činnosť, sa spravujú Zákonníkom práce len ak tento zákon, osobitný predpis,\nmedzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, zmluva uzatvorená medzi Slovenskou\nrepublikou a cirkvami a náboženskými spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských\nspoločností neustanovujú inak. V prípade ustanovovania a odvolávania duchovného v katolíckej cirkvi\nje takýmto osobitným predpisom vylučujúcim aplikáciu Zákonníka práce Codex iuris canonici (Kódex\nkánonického práva) 1983 (ďalej aj „CIC 1983“) - Štvrtá kniha, VI. Titul - Posvätný rád, Šiesta kniha\n- Sankcie v cirkvi a Siedma kniha - Procesy, kde sa napr. v Kán. 1401 uvádza: „Cirkev vlastným a\nvýlučným právom rozsudzuje kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace;\nporušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny a uloženie\ncirkevných trestov.“ CIC 1983 má teda vlastnú úpravu ustanovovania duchovného a prepúšťania z\npomeru duchovného v Katolíckej cirkvi.“\n56. Princíp autonómie umožňuje cirkvám, aby si svoje vnútrocirkevné záležitosti riešili bez ingerencií\nštátu. S osobitnou zdržanlivosťou tento princíp Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nuplatňuje v prípadoch, keď sa sťažovatelia, spravidla cirkvi, ich organizačné časti alebo náboženské\nspoločnosti, ale aj jednotliví členovia cirkví, obracajú na ESĽP so žiadosťami o riešenie vnútrocirkevných\nvecí. ESĽP od štátov zásadne vyžaduje, aby zachovávali cirkevnú autonómiu. Prípadný konflikt medzi\ncirkevným právom a svetským právom ESĽP zásadne riešil favorizáciou cirkevného práva. ESĽP pri\nriešení pracovnoprávnych pomerov vo vnútri cirkvi a nielen v prípade duchovných toleruje, že cirkev\nalebo náboženská spoločnosť môže určiť osobitné požiadavky na svojich zamestnancov, ako aj určitý\nstupeň náboženskej diskriminácie, ktorý sa prejavuje napríklad v tom, že zamestnanec musí mať\nrovnakú vieru ako zamestnávateľ. Tu však nemôže byť iná diskriminácia, napríklad na základe pohlavia.\nPre výkon pracovného pomeru platia pravidlá stanovené cirkvou. Ak ich zamestnanec nerešpektuje\na nespráva sa v súlade s učením cirkvi, tak skončenie jeho pracovného pomeru je menej chránené.\nPríkladom je rozhodnutie ESĽP vo veci Knudsen proti Nórsku (z 8.3.1985, č. 11045/84), kde bol\nzamestnanec cirkvi prepustený zo zamestnania, pretože odvolal svoju prísahu poslušnosti cirkvi, čo\npodľa ESĽP neznamenalo porušenie čl. 9 Dohovoru (komentár k čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ASPI).\n57. Z vyššie uvedeného vyplýva, že postaveniu cirkví a náboženských spoločností, spôsobu\nspravovania ich vnútorných záležitostí, interpretácii a aplikácii Kódexu kánonického práva a Základnej\nzmluvy sa vo svojej rozhodovacej činnosti pomerne podrobne venoval Ústavný súd Slovenskej republiky\nako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. V zmysle priblížených záverov Kódex kánonického práva\nako základný dokument cirkevného práva Rímskokatolíckej cirkvi predstavuje vnútorný predpis platný\na záväzný pre Rímskokatolícku cirkev. V rámci rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít\npritom nebola spochybnená ani platnosť Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou\nstolicou, pričom z hľadiska jej aplikovateľnosti Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza z prezumpcie\nústavnosti Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (porovnaj s IV. ÚS 27/2012 z\n19.1.2012). Z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít potom vyplýva, že súdy nemajú právomoc\nzasahovať do vnútornej záležitosti Katolíckej cirkvi spočívajúcej v prepustení duchovného zo služby. Ak\nsú kňazi katolíckej ale aj iných cirkví v pracovnom pomere, časť obsahu pracovného pomeru sa síce\nspravuje Zákonníkom práce, ale pokiaľ ide o rozhodovanie o vymenovaní, preložení, vzdaní sa služby\na odvolaní osoby aj v súvislosti s ktorýmkoľvek ďalším cirkevným úradom alebo s úlohou týkajúcou sa\napoštolského poslania, táto časť prislúcha pod výlučné právo cirkvi.\n58. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí\nsúd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný\nnávrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Po\nskončení dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu\nmedzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. V nadväznosti\nna uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že súd vecnú správnosť rozhodnutia, resp. aj konania\no suspenzii v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru skúmať nemôže, pričom žalobca\nexistenciu suspenzie nerozporoval (na pojednávaní dňa 4.5.2021 žalobca potvrdil existenciu a následky\nmu udelenej suspenzie) a v odvolaní nespochybnil ani skutkový záver súdu prvej inštancie, že sa proti\nrozhodnutiu o suspenzií neodvolal a nevyužil opravný prostriedok v rámci cirkevného práva s tým, že\n\ntáto skutočnosť sporná ani nebola. Odvolací súd je pritom dôvodmi odvolania v zmysle 380 ods. 1 CSP\nviazaný. Ak existencia suspenzie nebola sporná a proces, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia o suspenzii\na samotné rozhodnutie o suspenzii nemôže podliehať vecnému prieskumu zo strany súdu (s poukazom\nna uvedenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít), námietky žalobcu týkajúce sa zisťovania\nskutkového stavu veci a nevykonania ním navrhovaných dôkazov boli nedôvodnými.\n59. Súd prvej inštancie následne pristúpil k skúmaniu formálnych a obsahových náležitostí výpovede\ndanej žalobcovi zo strany žalovaného v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce. Výpoveď z\npracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému\núčastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto\nprávneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného pomeru medziiným\nmusí byť písomná a doručená, zamestnávateľ v nej môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku\npráce, ktorý v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Dôvod\nvýpovede musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké\nsú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje\npracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod\nvýpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné\ndodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda\npotrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník\nvidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný\npomer má skončiť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2009 sp. zn. 5 M Cdo 17/2008).\n60. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase dania výpovede), zamestnávateľ môže\ndať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí\nvo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď\nneplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.\n61. Podľa § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi\nvýpoveď, ak zamestnanec nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon\ndohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise.\n62. Z výpovede z pracovného pomeru, ktorá je predmetom sporu v prejednávanej veci, súd prvej\ninštancie zistil, že táto bola daná v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bodu 3 Zákonníka práce a obsahovala\nodôvodnenie, že dňa 5.10.2015 došlo v zmysle kanónu 1371 bod 2 Kódexu kánonického práva k\nsuspenzii žalobcu od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky s tým, že bližšie odôvodnenie\nbolo žalobcovi doručené dňa 5.10.2015 listom pod č. 7247/15, predmetom ktorého bolo aplikovanie\ncenzúry - suspenzie. Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z\nkňazskej vysviacky v zmysle Kódexu kánonického práva je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu\npráce rímsko-katolícky kňaz v zmysle Pracovnej zmluvy a jej dodatkov, žalovaný považoval absenciu\ntohto oprávnenia za výpovedný dôvod z pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 63 ods. l písm.\nd) bodu 3 Zákonníka práce. Zároveň žalovaný vo výpovedi uviedol, že nemá možnosť žalobcu naďalej\nzamestnávať, a to ani na kratší čas, v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a rovnako\nnemá pre žalobcu ani inú ponuku vhodnej práce v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Súd prvej\ninštancie dospel potom k správnemu záveru, že formálne a obsahové náležitosti výpovede boli splnené,\nkeď výpoveď bola daná v písomnej forme, je z nej zrejmé, komu bola výpoveď adresovaná, z akého\ndôvodu bola daná i odkaz na právnu úpravu. Dôvod výpovede bol skutkovo vymedzený tak, aby ho\nnebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom výpoveď bola žalovanému riadne doručená. Výpovedný\ndôvod v danej veci bol dostatočne špecifikovaný jednak skutkovo ako aj právne uvedením konkrétnej\nprávnej kvalifikácie výpovedného dôvodu.\n63. Žalobca v odvolaní namietal vadnosť výpovede z dôvodu, že pracovná pozícia „rímsko-katolícky\nkňaz“ neexistuje. Žalovaný v nadväznosti na to vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že uplatnením\nsuspenzie od všetkých úkonov vyplývajúcich z kňazskej vysviacky žalobca stratil oprávnenie na výkon\nčinností, ktoré patria do kompetencie rímskokatolíckeho kňaza, a teda nie je oprávnený ani na zastávanie\nžiadneho s tým spojeného úradu. Žalovaný poukázal na to, že platnosť a účinnosť suspenzie žalobca\nžiadnym spôsobom nerozporoval a na pojednávaní konanom dňa 4.5.2021 potvrdil, že suspenzia, ktorá\nmu bola daná, je platná a že jej následkom je nemožnosť výkonu činnosti rímskokatolíckeho kňaza\nako aj nemožnosť zastávania ktoréhokoľvek úradu duchovenskej činnosti. Tiež uviedol, že označenie\n\ndruhu práce „rímskokatolícky kňaz“, ktorý si zmluvné strany dohodli v pracovnej zmluve, bolo v súlade\ns vtedajšími zvyklosťami.\n64. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že oprávnenie na vykonávanie úkonov vyplývajúcich z kňazskej\nvysviacky v zmysle Kódexu kánonického práva je nevyhnutným predpokladom pre výkon druhu práce\nrímsko-katolícky kňaz v zmysle „Pracovnej zmluvy a jej dodatkov“. Z uvedeného je zrejmé, že predmetná\nvýpoveď sa týkala výkonu všetkých duchovenských činností (úradov), ktoré žalobca vykonával pre\nžalovaného, keďže výkonom uvedených činností nedošlo k vytvoreniu nového pracovného pomeru,\nktorý by bolo potrebné osobitne ukončovať. Žalobca so žalovaným uzatvorili jediný pracovný pomer,\nv rámci ktorého žalobca zastával rôzne cirkevné funkcie, čo bolo formalizované spísaním dodatkov\nk pracovnej zmluve, pričom uvedenému zodpovedala aj formulácia výpovede adresovanej žalobcovi.\nZákonník práce pritom neobsahuje definíciu pojmu druh práce a jeho dojednanie sa v pracovnej zmluve\nponecháva na vôľu účastníkov zmluvy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že\nuž pracovná zmluva zakladajúca pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu označovala druh práce\nako rímsko-katolícky kňaz (čo žalobca v tom čase ani nenamietal), pričom existencia pracovnoprávneho\nvzťahu je základným predpokladom na jeho neskoršie ukončenie (v danom prípade výpoveďou).\n65. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou,\nprečo žalovaný nezamestnal žalobcu na iných pracovných miestach, na ktoré spĺňal kvalifikačné\npredpoklady (išlo konkrétne o pozíciu referenta správy majetku u žalovaného). V prvom rade je nutné\nuviesť, že súd prvej inštancie sa uvedenou námietkou zaoberal, keď podal výklad § 63 ods. 2 Zákonníka\npráce a v tejto súvislosti vykonal dokazovanie, z ktorého vyplynul záver, že žalovaný nemal vzhľadom\nna zmenu organizačnej štruktúry voľné pracovné miesto. Z rozsudku Okresného sudu Trnava sp. zn.\n27Cpr/7/2014 zo dňa 23.5.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/5/2018\nzo dňa 27.3.2019 vyplynulo, že v čase výpovede žalovaný nemal pre žalobcu ponuku inej vhodnej práce\nv zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom uvedená skutočnosť bola obsiahnutá aj v\nsamotnom texte výpovede. Pracovné miesto „referent správy majetku“ (na ktoré žalobca opakovane\npoukazuje) bolo žalovaným ako zamestnávateľom zrušené predtým, ako došlo k skončeniu pracovného\npomeru so žalobcom, pričom súd právoplatne rozhodol, že pracovný pomer (žalobkyne vo veci sp.\nzn. 27Cpr/7/2014), ktorý skončil v dôsledku zrušenia danej pracovnej pozície v dôsledku zmeny\norganizačnej štruktúry, skončil platne.\n66. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde\no výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa\n§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre\nneuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z\ndôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá\nmožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté\nako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú\nmu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť\npredchádzajúcej príprave na túto inú prácu.\n67. Podmienka v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ\nnemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v\ntakom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie ponukovej povinnosti musí\nsíce preukázať zamestnávateľ, no naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal\nzamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca. Zamestnávateľ pritom nie\nje povinný vytvárať nové pracovné miesto, ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi. Splnenie\npodmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má,\nresp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba pritom posudzovať podľa stavu, ktorý tu\nje v čase dania výpovede (porovnaj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3\nCdo 261/2007 a sp. zn. 4 Mcdo 5/2010).\n68. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o\nnedôvodnosti podanej žaloby.\n69. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej\nza nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak\n\nnárodných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku\núčastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné\nargumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09), pričom je tiež potrebné vychádzať\nz toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie\nz hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Na ďalšiu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do\nnadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za\npotrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo\nstrany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04).\n70. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej\na tiež vo výroku II. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k tomuto výroku žalobca neuviedol žiadne\nodvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n71. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj\nna odvolacie konanie.\n72. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n73. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.\n1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom\nna to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné\nosobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP).\nO výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote\ndo 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n75. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\n\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"stav": {"sz": "9CdoPr/12/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "6839edf3-5b91-47a5-ae78-d317bae0bd39:fffb176e-e460-49e5-8816-4a1c173fc6c7", "datum": "2026-03-25", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "18Cpr/11/2016", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0c3685ee-d92d-4f4c-acd5-f622b9d3d9d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.477.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 477/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 477/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.477.2018.1"}, {"guid": "ussr:a8c72825-e6f6-4d4f-80b1-c73abac6c271", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.230.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 230/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 230/2018 z 22. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.230.2018.1"}, {"guid": "ussr:f5655051-e917-47cf-8f26-d2a6ba96cb29", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5655051-e917-47cf-8f26-d2a6ba96cb29"}, {"guid": "ussr:66782ff6-5c39-481a-b719-46e7764b71bc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 321/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 321/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:66782ff6-5c39-481a-b719-46e7764b71bc"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:3e50b1fb-40b6-48fc-922d-33e8e0396258", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/04 z 7. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-07", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e50b1fb-40b6-48fc-922d-33e8e0396258"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:563c6c41-7704-487d-bb58-d74603f6d666", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 64/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 64/00 z 31. 1. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-01-31", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:563c6c41-7704-487d-bb58-d74603f6d666"}, {"guid": "b63d8abc-e504-4cb0-a703-ed8714ac247a:136b947f-1d88-4a50-bfc7-fadf48d5f357", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1316217406.1", "spisova_znacka": "10CoPr/5/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/5/2018 z 18. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-07-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1316217406.1"}, {"guid": "502e0689-ed41-4e84-a250-f2c675d13f8d:9db0422f-f8a6-4dda-a7b5-7f92a64fcef7", "ecli": null, "spisova_znacka": "27Cpr/7/2014", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 27Cpr/7/2014 z 6. 7. 2017", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2017-07-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/502e0689-ed41-4e84-a250-f2c675d13f8d:9db0422f-f8a6-4dda-a7b5-7f92a64fcef7"}, {"guid": "e72cf909-8049-4bb3-a57e-3d42420a12ca:358fa67d-6833-4141-9b73-6f5e947e5743", "ecli": null, "spisova_znacka": "27Cpr/2/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 27Cpr/2/2013 z 3. 10. 2013", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2013-10-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e72cf909-8049-4bb3-a57e-3d42420a12ca:358fa67d-6833-4141-9b73-6f5e947e5743"}], "citovane_v": []}