Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21CoCsp/12/2023 z 28. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Trnava 21CoCsp/12/2023 2117214967 28. 11. 2024 JUDr. Zlatica Javorová ECLI:SK:KSTT:2024:2117214967.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobcu: A. B., nar. X. XXXXXXXXX XXXX, trvalo bytom C. D. XXXX/XXX, E., proti žalovaným: 1. Československá obchodná banka, a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, 2. Aukčný Dom, s.r.o., Pribinova 3351, 920 01 Hlohovec, IČO: 36 253 073, zastúpený splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o, Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, IČO: 47 241 110, 3. EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenkyňou: Remedium Legal, s.r.o, Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, o zaplatenie 9.786,20 eur a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16. januára 2023 č. k. 22Csp/132/2017-218, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku o zamietnutí žaloby - v časti o zaplatenie sumy 9.786,20 eur titulom bezdôvodného obohatenia, a - v časti o určenie, že úver zo dňa 3.1.2007, ktorý žalobcovi poskytol žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov, p o t v r d z u j e, a v zostávajúcej časti I. výrok r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu v celom rozsahu zamietol; II. žalovanému 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „Obch.z.“); § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „ZoSÚ“); § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4 , § 54 ods. 1 až 2 , § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 103, § 151a, § 151b ods. 1, § 151j ods. 1, § 151m ods. 4 a 6, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „O.z.“); § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou z 5.6.2017 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd (1) žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.786,20 eur titulom bezdôvodného obohatenia; (2) určil, že úver zo dňa 3.1.2007, ktorý žalobcovi poskytol žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov; (3) určil, že žalovaným 1/ použitá okamžitá splatnosť záväzkov ako neprimerane vysoká sankcia spojená s neplnením záväzkov je neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 4 písm. k/ O.z.; (4) určil, že právne úkony žalovaného 1/ smerujúce k realizácii výkonu

záložného práva zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedeného Okresným úradom - katastrálny odbor v E., okres Trnava, obec E., katastrálne územie E., časť A: stavby súpisné číslo XXXX, na parcele číslo 8259/6, druh stavby 9, popis stavby bytový dom - C. F. XXX, XXX, XXX, právny vzťah k parcele na ktorej leží stavba XXXX je evidovaný na liste vlastníctva číslo XXXX, časť B: byty a nebytové priestory vchod: C. XXX, 3.p., byt č. XX, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 6824/417304, účastník právneho vzťahu: 45, vlastník B. A., C. XX, E., SR, dátum narodenia X.X.XXXX, spoluvlastnícky podiel 1/1, sú neplatné; (5) žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne mu zaplatiť náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 3.1.2007 uzatvoril žalobca ako Dlžník so žalovaným 1/ ako veriteľom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 050576 (ďalej len „Zmluva“), pričom záväzok dlžníka z predmetnej zmluvy bol zabezpečený záložným právom zriadeným v prospech žalovaného 1/, na zabezpečenie pohľadávky podľa Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 050576/Zal/l, zapísané na liste vlastníctva č.XXXX, vedeného Okresným úradom - katastrálny odbor v E., Okres Trnava, Obec E., katastrálne územie E., Časť A: Stavby Súpisné číslo XXXX, na parcele číslo 8259/6, Druh stavby 9, Popis stavby bytový dom -C. F. XXX,XXX,XXX, Právny vzťah k parcele na ktorej leží stavba XXXX je evidovaný na liste vlastníctva číslo XXXX, Časť B: Byty a nebytové priestory Vchod: C. XXX, 3.p.. Byt č. XX, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 6824/417304, Účastník právneho vzťahu: 45, Vlastník B. A., C. XX, E., SR, Dátum narodenia XX.XX.XXXX, Spoluvlastnícky podiel 1/1. Žalovaný 1/ mal poskytnúť úver žalobcovi vo výške 670.000 Sk v prepočte 22.239,93 eur. Reálne poskytol žalovaný 1/ žalobcovi úver vo výške 665.310 Sk v prepočte 22.084,25 eur, pretože si odpočítal poplatok za poskytnutie úveru vo výške 4.690 Sk t. j. 155,68 eur. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník splatí úver najneskôr do 30 rokov od termínu jeho dočerpania. V zmluve absentuje konečný termín splatnosti pričom ide o absenciu náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ, preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. d/, g/, i/ a k/, preto podľa § 4 ods. 3 sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Úver je bez uvedenia účelu. Do dnešného dňa žalobca zaplatil 31.870,45 eur pričom úver preplatil o 9.786,20 eur. Napriek tomu, že žalobca zaplatil 31.870,45 eur za poskytnutých 22.084,25 eur žalovaný 1/ oznámil žalobcovi, že eviduje pohľadávku, ktorú žiada zaplatiť a to vo výške 19.544,11 eur a pre ktorú vyhlásil mimoriadnu splatnosť čo je v demokratickom štáte netolerovateľné, pretože ide zo strany dodávateľa o úžeru. Žalobca bol povinný platiť splátku vo výške 4.310 Sk v prepočte 143,07 eur, ktoré platil. Žalobca mal zaplatiť podľa zmluvy ku dňu zosplatnenia úveru za 101 mesiacov 14.078,94 eur. K tomuto dňu zosplatnenia zaplatil žalobca 15.570,45 eur. Na základe uvedeného nebol dôvod, aby žalovaný l/ zosplatnil úver. Žalobca platil ďalej a k dnešnému dňu zaplatil od spoplatnenia úveru ešte 16.300 eur. Spolu žalobca zaplatil žalovanému 1/ 31.870,45 eur pričom poskytnutý úver bol vo výške 22.084,25 eur a tak vzniklo na strane žalovaného 1/ bezdôvodné obohatenie. O tomto sa žalobca dozvedel ako sa obrátil o pomoc na občianske združenie na ochranu spotrebiteľov. Zároveň požiadal Odbor ochrany spotrebiteľa pri Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky o posúdenie zmluvy, ktorú k žalobe prikladá, kde je uvedené, že predmetná zmluva obsahuje neprijateľné podmienky a to Dohodu o zrážkach zo mzdy, neprimerane vysoké pokuty, poplatky za poskytnutie úveru, za čerpanie úveru, za správu úveru a zároveň, že v zmluve absentujú povinné náležitosti podľa ZoSÚ ako sú vyššie uvedené. Ide o neprimerané zosplatnenie úveru - banka nastavila zmluvné podmienky tak, že po zosplatnení úveru ju už platenie v splátkach nezaujíma a bežný spotrebiteľ je odkázaný na bezvýchodiskovú životnú situáciu, na ktorej konci je strata strechy nad hlavou. Banky majú povinnosť postupovať nielen v súlade so zákonom, bankovou obozretnosťou, ale voči obyčajným spotrebiteľom predovšetkým primerane a v súlade s odbornou starostlivosťou a dobrými mravmi (§ 2 písm. u/ a § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), aby spotrebiteľov nevystavila neprimeranému výkonu záložného práva a záložné právo má byť výhradne iba „ultima ratio" spôsobom uspokojenia pohľadávky. Banka nerešpektovala nič -žiadnu primeranosť vo svojom postupe a za každú cenu chce vykonať záložné právo, ide o neplatný právny úkon s poukazom na § 39 O.z. Poukázal na výkon práva, ktorý je neprimeraný alebo sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. l O.z.) a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 6Co/108/2011 z 22.11.2011, Krajského súdu v Prešove z 25.9.2013 sp. zn. 3Co/1512013. Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť aj z dôvodu roztrieštenosti právnej úpravy spotrebiteľského práva, mu nemôže byť na ujmu. Zmluva o poskytnutí úveru reg. č. 050576 bola uzavretá na základe nekalých praktík a do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky, porušil § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobca žiadal, aby súd podmienky vyhlásil za neprijateľné podľa § 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý platil v čase keď tieto skutočnosti nastali. Namietal, že pri uzatváraní zmluvy nebola poskytnutá odborná pomoc. Žalovaný 1/ zanedbal svoju povinnosť odbornej starostlivosti (§ 2 písm. u/ zákona o ochrane spotrebiteľa). Došlo k značnej nerovnováhe v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluva je formulárová, typová a predtlačená a žalobca nemohol jej obsah ovplyvniť, musel zmluvu podpísať v celku jedným podpisom. V zmluve bola dohodnutá splátka jednou sumou, pričom splátka nebola rozdelená na istinu a úrok a tak ide o úver bez úrokov a bez poplatkov. Dodávateľ Banka dňa 20.5.2015 zaslala žalobcovi Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, čím použila nekalú praktiku, a neprijateľnú podmienku: Občiansky zákonník ustanovenie § 53 ods. 4 písm. k/ požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, a preto ide o neplatný právny úkon z ktorého nemôžu plynúť platné právne účinky. Poukázal na ust. § 37 a 39 O.z., ako aj § 52,§ 53, § 54 O.z.. Namietal úžeru, poplatok za poskytnutie úveru, neuvedenie RPMN, ide o neprijateľné zmluvné podmienky, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v rozsudku z 21.11.2012 sp. zn. 18Co 109/2011, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/183/2014, Krajského súdu v Prešove 14Co/51/2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/100/13 z 25.7.2013, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24.5.1995 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS107/07. Poukázal na ust. § 41 O.z., eurokonformný výklad, viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C 76/10, C-334/92, 14/83, C-240/98, C-168/05, C-24308). Namietal, že banka konala v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov. Žaloba je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) iná žaloba (viď. rozhodnutie NS SR publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Podal námietku premlčania práva žalovaného podľa § 100 až 110 O.z. Žalobca v podaní z 11.10.2021 o. i. uviedol, že úver je zaplatený v celom rozsahu žalovanému 1/ a preplatený o sumu 9.786,20 eur, pričom doposiaľ je sporná pohľadávka, ktorú mal žalovaný 1/ postúpiť postupníkovi čo odôvodňuje návrh na pripustenie do konania žalovaného 3/. Dňa 3.1.2007 mala byť uzavretá úverová zmluva na úver 22.239,93 eur, dňa 9.12.2014 mal žalovaný 1/ vyzvať na úhradu sumy 844,99 eur, dňa 21.5.2015 mal žalovaný 1/ oznámiť zosplatnenie úveru a žiadať 20.591,82 eur, dňa 12.8.2015 mal žalovaný 1/ oznámiť začatie výkonu záložného práva pre 19.544,11 eur, dňa 9.1.2017 mal žalobca k uvedenému dňu zaplatiť 16.300 eur, dňa 28.3.2017 mal žalovaný 1/ oznámiť vyčíslenie zostatku úveru vo výške 7.581,14 eur, dňa 10.12.2018 mal žalovaný 1/ v konaní 20Csp/203/2018 žiadať sumu 3.789,33 eur, dňa 8.8.2019 mal žalovaný 1/ postúpiť pohľadávku na postupníka v neurčenej sume. Žalobca spotrebiteľ namieta obsah zmluvy o postúpení, považuje ju za neplatný právny úkon pre neexistenciu pohľadávky, popiera pohľadávku, ktorá mala byť predmetom postúpenia v sume 9.261,86 ako vyplýva z listiny nazvanej Príloha k Zmluve o postúpení pohľadávok medzi Československá obchodná banka, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. zo dňa 21.7.2019. Navrhol pripojiť spis pod sp. zn. 20Csp/203/2018. Žalovaný 1/ sa vyjadril k žalobe tak, že žaloba je nedôvodná a neopodstatnená v celom rozsahu. Žalobca okresnému súdu predložil podanie, ktoré je vnútorne rozporné a zmätočné. Žaloba neobsahuje presný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný petit a už len z tohto dôvodu jej nie je možné vyhovieť. Podanie žalobcu nesprávne právne závery, ktoré je možné pričítať neodbornému právnemu výkladu a podľa názoru žalovaného 1/ v rozhodujúcej miere pôvodu žalobného textu. Úvodom je potrebné uviesť, že predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom podľa ZoSÚ. Na základe úverovej zmluvy bola žalobcovi poskytnutá suma vo výške 22.239,93 eur. Uvedená suma bola načerpaná dňa 4.1.2017 na bežný účet žalovaného na základe jeho žiadosti z 3.1.2017. Žalovaný zadal prevodný príkaz na úhradu sumy 155,68 eur (predstavujúcej poplatok za poskytnutie úveru) dňa 3.1.2017, teda tvrdenie žalovaného, že mu žalobca neposkytol dohodnutú sumu a sám si odpočítal poplatok za poskytnutie úveru, nie je pravdivé. Podľa ust. § 1 ods. 2 písm. e/ ZoSÚ, sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 eur a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20.000 eur; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver. Zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované právnou úpravou a neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky. Uvedené platí aj pre Záložnú zmluvu. V konaní neboli predložené žiadne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné čo i len uvažovať o neplatnosti úverovej alebo záložnej zmluvy. Medzi stranami sporu prebehol štandardný kontraktačný proces, ktorého výsledkom bolo uzavretie predmetných zmlúv. Žalovaný 1/ konal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti - nedopustil sa žiadnej nekalej obchodnej praktiky. Medzi žalovaným 1/ a novým veriteľom žalovaným 3/ došlo dňa 30.7.2019 k uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávky a nový veriteľ uhradil dňa 7.8.2019 žalovanému 1/ dohodnutú odplatu, čím zmluva nadobudla účinnosť, ktorá je v spise 20Csp/203/2018. Žalovaný 1/ teda nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní a súd aj z tohto dôvodu nemôže žalobe vyhovieť. Rovnako nie je pasívne vecne legitimovaný žalovaný 2/. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu. V prípade, že žaloba nebude vzatá späť, žalovaný 1/ žiada súd prvej inštancie, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal k náhrade trov konania.

Žalovaný 2/ sa vyjadril k žalobe tak, že žalobca sa rozhodnutím vo veci samej domáha viacerých nárokov. Z navrhovaných petitov je však zrejmé, že tieto smerujú výlučne voči žalovanému 1/ a žiadny z navrhovaných petitov sa nedotýka žalovaného 2/. Z tohto dôvodu žalovaný 2/ namieta, že nie je vôbec pasívne vecne legitimovaným subjektom sporu. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu o podmienkach a okolnostiach, za ktorých mal vstúpiť do zmluvných vzťahov so žalovaným 1/, žalovaný 2/ nebol týchto právnych úkonov účastný, a preto sa k tejto časti podanej žaloby nevie a nemôže akýmkoľvek spôsobom bližšie vyjadriť. Z informácii a z podkladov, ktoré má žalovaný 2/ k dispozícii, má však žalovaný 2/ za to, že úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako dlžníkom na jednej strane a žalovaným 1/ ako veriteľom na strane druhej je perfektným právnym úkonom. V prípade, ak žalobca v žalobe poukazuje na niekoľko vybraných údajných neprijateľných podmienok príslušnej úverovej zmluvy, žalovaný 2/ tvrdí, že v prípade, ak by sa aj konajúci súd stotožnil s argumentáciou žalobcu v tomto smere, nemala by táto skutočnosť žiadny vplyv na úverovú zmluvu ako celok. Všetky žalobcom uvádzané zmluvné dojednania, ktoré podľa jeho názoru majú predstavovať tzv. neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, je totiž nepochybne možné oddeliť od ostatného textu zmluvy. Aplikujúc potom § 41 O.z. je zrejmé, že prípadnou neplatnosťou by mohli byť nanajvýš dotknuté len vybrané konkrétne zmluvné dojednania bez dopadu na zostávajúci text príslušnej úverovej zmluvy. Výkon záložného práva formou dohodnutou v príslušnej zmluve o zriadení záložného práva a v súlade so zákonnou úpravou nemôže predstavovať výkon práv v rozpore so zákonom, či výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Je výlučne vecou a rozhodnutím veriteľa resp. záložného veriteľa, v prejednávanej veci žalovaného 1/, v akom časovom okamihu, po splnení zákonných podmienok, pristúpi(l) k výkonu záložného práva. Inštitút dobrovoľnej dražby tvorí esenciálnu súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky a ide o inštitút, ktorý prešiel testom primeranosti, zákonnosti a ústavnosti v mnohých súdnych konaniach. Podľa názoru žalovaného 2/ skutočnosť, že žalovaný 1/ realizuje vo vzťahu k predmetu zálohu výkon záložného práva, nemôže spôsobovať nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu. V prípade výkonu záložného práva aj formou výkonu dobrovoľnej dražby sa jedná o výkon práva v súlade so zákonom, a to jednak s O.z. a jednak so zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 3231992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. V zmysle § 151j ods. 1 O.z. platí, že ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Záložné právo na zabezpečenie pohľadávky žalovaného 1/ v danom prípade bezpochyby vzniklo na zmluvnom základe. Povinnosť žalobcu ako záložcu strpieť výkon záložného práva je pritom zakotvená priamo v § 151m ods. 4 vete prvej O.z. Výkonom záložného práva sleduje žalovaný 1/ absolútne legitímny cieľ, a to uspokojenie svojej pohľadávky z úverovej zmluvy spôsobom dovoleným zákonom. Keďže podľa § 853 ods. 2 O.z. platí, že § 3 O.z. nemožno použiť na právne vzťahy medzi záložnými veriteľmi a vlastníkom bytu alebo rodinného domu pri zániku jeho vlastníctva na základe uplatnenia záložného práva, je poukaz žalobcu na kategóriu dobrých mravov v súvislosti s výkonom záložného práva celkom nedôvodný. Čo sa týka ústavného práva na nedotknuteľnosť obydlia, žalovaný 2/ zdôraznil, že uvedené právo nie je absolútne a „stojace” nad inými právami. Právo na ochranu obydlia nemôže byť povýšené ani nad právom žalovaného 1/ uspokojiť svoju pohľadávku. V tomto smere jednak poukazuje na čl. 12 ods. 1 vetu prvú Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, a jednak na ods. 4 uvedeného článku, podľa ktorého nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Ak si teda žalovaný 1/ voči žalobcovi uplatnil svoje zákonné právo domáhať sa voči jeho osobe zaplatenia dlžnej sumy výkonom záložného práva k predmetu zálohu, nemôže byť takýto postup na ujmu žalovaného 1/ a žalobca nemôže právne akceptovateľným spôsobom založiť svoju obranu na konštatovaní o ochrane jeho vlastníckeho práva. Navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný 3/ sa vyjadril k žalobe tak, že úver poskytnutý zo Zmluvy nie je spotrebiteľským úverom v zmysle ZoSÚ. Podľa ust. § 1 ods. 2 ZoSÚ „Zákon sa nevzťahuje na zmluvy e/ o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 eur a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20.000 eur; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.“ S ohľadom na skutočnosť, že úver zo Zmluvy bol žalovanému poskytnutý v celkovej výške 670.000 Sk (22.239,93 eur), a teda nepochybme v hodnote prevyšujúcej 20.000 eur, úver zo Zmluvy nie je spotrebiteľským úverom podľa ZoSÚ. Námietky žalobcu týkajúce sa náležitostí Zmluvy podľa ZoSÚ tak nie sú s poukazom na vyššie uvedené ani relevantné. Poukázal aj na skutočnosť, že žalobca v podanej žalobe odkazuje na

ustanovenia ZoSÚ, ktoré neboli v čase uzatvorenia Zmluvy ani účinné. Nakoľko ZoSÚ sa nevzťahuje na Zmluvu, tak určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neprichádza vôbec do úvahy, nakoľko zákon neumožňuje použiť uvedenú sankciu k úveru, ktorý nespadá pod vyššie uvedený právny predpis, resp. ak to nevyplýva z osobitného predpisu a preto je žaloba v tejto časti ako aj v časti nároku na zaplatenie 9.786,20 eur zjavne nedôvodná. Žalobca sa ďalej v zmysle podanej žaloby domáha určenia neplatnosti právnych úkonov smerujúcich k výkonu záložného práva. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha aj určenia absolútnej neplatnosti Zmluvy, avšak tohto určenia sa žalobca nedomáha v časti navrhovaného petitu. Z opatrnosti preto žalovaný 3/ uviedol nasledovné. Určenie právnej skutočnosti, akou je aj platnosť či neplatnosť Zmluvy a iných právnych úkonov, sa možno domáhať za podmienky, že možnosť určenia takejto skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu. Žalobca v podanej žalobe neuviedol príslušný osobitný právny predpis, z ktorého by možnosť určenia neplatnosti Zmluvy a právnych úkonov smerujúcich k výkonu záložného práva vyplývala. Podľa názoru žalovaného 3/ žaloba na určenie neplatnosti Zmluvy a právnych úkonov smerujúcich k výkonu záložného práva, ako žaloba podľa ust. § 137 písm. d/ CSP nemá oporu v zákone, keďže možnosť jej podania nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu. Nakoľko zákon jednoznačne stanovuje, že rozhodnúť o určení právnej skutočnosti má konajúci súd oprávnenie len v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu, tak skúmanie splnenia tejto podmienky je nevyhnutné pre rozhodnutie v danej veci a súd je povinný z úradnej povinnosti skúmať splnenie zákonných predpokladov na vydanie rozhodnutia o určení právnej skutočnosti. S ohľadom na absenciu osobitného právneho predpisu v podanej žalobe, z ktorého by vyplývala možnosť podania predmetnej žaloby žalobcu, konajúci súd nie je v zmysle zákona oprávnený rozhodnúť o určení neplatnosti právnych úkonov. Je potrebné zobrať na zreteľ požiadavku ust. § 53 ods. 12 O.z., podľa ktorého neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením Zmluvy v dobe uzatvorenia Zmluvy a na všetky ostatné podmienky Zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. K hodnoteniu Zmluvy preto nemožno pristúpiť v čisto všeobecnej rovine, nestačí len všeobecná konštatácia alebo tvrdenie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale je nutné danú zmluvnú podmienku posúdiť vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, posúdiť jej aplikáciu v danom prípade, či došlo k zneužitiu zmluvných podmienok v neprospech spotrebiteľa a to predovšetkým vo vzťahu k porušeniu povinností dlžníka, ktoré mu zo zmluvného vzťahu vyplývali. V tejto súvislosti žalovaný 3/ poukázal na skutočnosť, že aj v prípade, ak by Zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, s čím však žalovaný 3/ nesúhlasí, tak neplatné by bolo v zmysle ust. § 41 O.z. len predmetné ustanovenie Zmluvy a v žiadnom prípade nenastáva absolútna neplatnosť Zmluvy. Žalobca neuviedol, akým spôsobom zmluvné podmienky, ktoré ani konkrétne nešpecifikoval, spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vo vzťahu k určeniu, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je neprijateľná zmluvná podmienka žalovaný 3/ uviedol, že právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť spotrebiteľského úveru vyplýva priamo z ust. § 53 ods. 9 O.z. Žalobca považuje zosplatnenie úveru za neprimerane vysokú sankciu spojenú s neplnením záväzkov v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. k/ O.z., žalovaný 3/ k tomu uviedol, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nie je sankciou, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ale ide len o stratu možnosti splatiť pohľadávku, ktorá v tom čase existuje, v mesačných splátkach. V žiadnom prípade teda nejde o sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako sankciu nakoľko pohľadávka, ktorú má žalobca zaplatiť vznikla už vyplatením úveru žalobcovi. Navyše žalovaný 3/ považuje za absurdné, aby právo veriteľa (upravené v ustanoveniach o ochrane spotrebiteľa) bolo považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku, resp. aby zákonné ustanovenie ochraňujúce spotrebiteľa bolo vyhlásené súdom za neprijateľné. Zároveň skutočnosť, že obsah Zmluvy bol vopred pripravený právnym predchodcom žalovaného 3/ neznamená existenciu neprijateľných zmluvných podmienok a už vôbec uvedené nemá za následok absolútnu neplatnosť Zmluvy. Vopred pripravený obsah zmluvy dodávateľom nie je v zmluvných vzťahoch ničím výnimočným, pretože návrh zmluvy, resp. zmluvu v písomnej podobe vždy musí niektorá zo zmluvných strán pripraviť. Opačným výkladom by bolo nutné právne uzavrieť, že všetky zmluvy, ktoré uzatvárajú napr. štátne energetické podniky, banky alebo mobilný operátori sú neplatné. Samotná Zmluva neobsahuje prekvapivé alebo zavádzajúce ustanovenia alebo formulácie. Výkladom individuálneho dojednania zmluvných podmienok v zmysle podanej žaloby by potom nebolo možné individuálne dojednať akúkoľvek zmluvu so spotrebiteľom. O neprijateľnosti dohody o zmluvnej pokute musí byť vždy výsledkom vyhodnotenia kritéria, ktorým je primeraná rovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (§ 53 ods. 1 prvej vety O.z.). Zároveň platí, že neprijateľnou nie je taká zmluvná podmienka, ktorá bola individuálne dojednaná. Formulárová povaha zmluvnej podmienky (a teda nie je osobitné vyjednanie) je teda iba predpokladom pre úvahu o jej neprijateľnosti a predstavuje tak podmienku, a nie dôvod zakladajúci neprijateľnosť. Dôvodom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je vždy značná nerovnováha, ktorú v právnom vzťahu

v neprospech spotrebiteľa zakladá, z čoho vyplýva, že záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa nevyhnutne bez kvalifikovaného zdôvodnenia takejto nerovnováhy nezaobíde.... V danom prípade spĺňa Zmluva všetky náležitosti vyžadované zákonom, úkony majú písomnú formu, boli uzavreté slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Žalobca sa v podanej žalobe navyše nedomáha určenia neprijateľných zmluvných podmienok v časti navrhovaného petitu a rovnako tak neuplatňuje žiaden nárok v súvislosti s neprijateľnými zmluvnými podmienkami a preto žalovaný 3/ považuje žalobu v tejto časti za nedôvodnú, zastáva názor, že žalobca v podanej žalobe neuviedol žiadne relevantné skutočnosti ani nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali dôvodnosť podanej žaloby a preto žalovaný 3/ navrhuje, aby konajúci súd žalobu zamietol a žalovanému 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného 1/ poprel tvrdenia žalovaného 1/ a uviedol vlastné tvrdenia: Žalobca spotrebiteľ podal žalobu proti žalovanému 1/ v roku 2017, kedy úver bol vedený žalovaným 1/ ako bankou, ktorá ho mala poskytnúť a ktorej zaplatil za úver a od ktorej sa domáha vrátenia preplatku za úver. Peniazmi uhradenými žalobcom disponuje žalovaný 1/. Žalovaný 1/ je pasívne vecne legitimovaný, pretože postúpením pohľadávky úhrady za úver nepostúpil. Postupník disponuje úverovou dokumentáciou a nie peniazmi. Žalobca spotrebiteľ sa už vyjadril, že má za to, že úver je zaplatený v celom rozsahu žalovanému 1/ a preplatený o sumu 9.786,20 eur a žaloba je dôvodná. Žaloba žalobcu spotrebiteľa je dôvodná, pretože ide o žalobu o ochranu práv spotrebiteľa. Žalobca spotrebiteľ popiera tvrdenie žalovaného 1/, ktorý tvrdí, že uvedená suma 22.239,93 eur mala byť načerpaná 4.1.2017 na základe jeho žiadosti z 3.1.2017. Žalobca spotrebiteľ už uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré žalovaný 1/ nepoprel, a to takto: 3.1.2007 mala byť uzavretá úverová zmluva na úver 22.239,93 eur, 9.12.2014 mal žalovaný 1/ vyzvať na úhradu sumy 844,99 eur, 21.5.2015 mal žalovaný 1/ oznámiť zosplatnenie úveru a žiadať 20.591,82 eur, 12.8.2015 mal žalovaný 1/ oznámiť začatie výkonu záložného práva pre 19.544,11 eur, 9.1.2017 mal žalobca k uvedenému dňu zaplatiť 16.300 eur, 28.3.2017 mal žalovaný 1/ oznámiť vyčíslenie zostatku úveru vo výške 7.581,14 eur, 10.12.2018 mal žalovaný 1/ v konaní 20Csp/203/2018 žiadať sumu 3.789,33 eur, 8.8.2019 mal žalovaný 1/ postúpiť pohľadávku na postupníka v neurčenej sume. Žalobca namieta obsah zmluvy o postúpení, považuje ju za neplatný právny úkon pre neexistenciu pohľadávky, popiera pohľadávku, ktorá mala byť predmetom postúpenia v sume 9.261,86 ako vyplýva z listiny nazvanej Príloha k Zmluve o postúpení pohľadávok medzi Československá obchodná banka, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. z 21.7.2019 a vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené právne úkony o ktorých sa dozvedel v čase konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 20Csp/203/2018 a v odvolacom konaní spisová značka 10CoCsp/35/2021. Žalobca navrhol vykonať pripojené listinné dôkazy z konania vedeného na súde pod sp. zn. 20Csp/203/2018 a výsluch strán sporu. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného 2/ poprel tvrdenia žalovaného 2/ a uviedol vlastné tvrdenia: Žalovaný 2/ zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu spotrebiteľa, pričom je pasívne vecne legitimovaný. Žalobca spotrebiteľ ako dominus litis určuje stranu žalovaných. Žalobca spotrebiteľ musel žalovať žalovaného 2/, ktorý ohrozoval ústavne garantované práva žalobcu spotrebiteľa, pretože nemal inú možnosť domáhať sa ochrany pred jeho ohrozujúcim konaním iba podanou žalobou na všeobecnom súde. Žalovaný 2/ tvrdí vo vyjadrení, že úverová zmluva je „perfektným právnym úkonom", avšak žiadnym spôsobom ani žiadnym dôkazom svoje tvrdenie neosvedčil. Konštatovania žalovaného 2/ o neprijateľných podmienkach sú irelevantné. Výkon záložného práva musí byť v súlade so zákonom v opačnom prípade nejde o konanie záložného veriteľa v súlade so zákonom. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného 2/, že výkon záložného práva je výlučne vecou a rozhodnutím veriteľa resp. záložného veriteľa, v tomto tvrdení sa žalovaný 2/ mýli, o tom niet pochýb, pretože ide o zmluvné právne úkony vo vzťahu k zálohu a to dvoch zmluvných strán a nie iba jednej. Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom týkajúcim sa dobrovoľnej dražby a nie nedobrovoľnej dražby. Žalobca spotrebiteľ nemá záujem o dobrovoľnú dražbu. Žalobca spotrebiteľ namietal proti konaniu dražby, pričom žalovaný 2/ mal v úmysle vykonať nedobrovoľnú dražbu proti vôli záložcu. Formálne citácie O.z. o záložnom práve a výkone záložného práva uvedené žalovaným 2/ neobstoja, pretože rozhodujúca je vôľa záložcu. Tvrdenia žalovaného 2/ sú vytrhnuté z kontextu, pretože zákon poskytuje ochranu rovnako všetkým a nie výlučne žalovaným, pričom sa vo vyjadrení snaží žalovaný 2/ favorizovať práva žalovaných. Právo na ochranu obydlia je základným právom, ktoré je neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a tvrdenie žalovaného 2/ o absolutnosti je ireleventné. Žalovaný 2/ ako dražobník je povinný rešpektovať vôľu vlastníka veci a nemá právo nakladať s vecami vlastníka ak vlastník mu vec na draženie neposkytol. Žalobca spotrebiteľ má právo akceptovateľným spôsobom založiť svoju obranu, pretože si žalovaný 1/ neuplatnil svoje právo v čase, kedy si ho mohol uplatniť, pričom súd zamietol žalobu o zaplatenie pohľadávky, ktorú žiadal v súdnom konaní žalobou priznať žalovaný 3/ ako postupník, z dôvodu premlčania, pričom sa premlčalo i záložné právo. Žalobca spotrebiteľ nemá voči žalovaným 1/

až 3/ žiadnu povinnosť ani žiadny záväzok. Žalobca spotrebiteľ má za to, že úver je zaplatený v celom rozsahu žalovanému 1/ a preplatený o sumu 9.786,20 eur. Vykonaným dokazovaním zistil súd prvej inštancie nasledovné skutočnosti: Zo Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 050576 vyplýva, že žalovaný 1/ ako veriteľ a žalobca ako dlžník 3.1.2007 uzatvorili Zmluvu podľa ust. § 497 a nasl. Obch.z., zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v prípade, že účelom úveru je aj iný účel ako investícia do nehnuteľnosti. Súčasťou Zmluvy sú Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov a Všeobecné obchodné podmienky Banky. Podpisom Zmluvy dlžník potvrdzuje a vyhlasuje, že sa oboznámil s týmito Podmienkami. Na základe tejto Zmluvy sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 670.000 Sk a dlžník sa zaviazal úver splatiť, zaplatiť úroky a ďalšie príslušenstvo úveru, a to za podmienok uvedených nižšie. Úver sa použije na tento účel: Bez uvedenia účelu. Úver bude úročený úrokovou sadzbou vo výške 6,67 % p.a., ktorá bude platná do 21.12.2009. Ročná percentuálna miera nákladov na úver predstavuje 7,12 % za predpokladu čerpania celej výšky úveru a dodržania podmienok splácania, dohodnutých v tejto Zmluve. Posledný možný termín čerpania úveru bude deň 20.6.2007. Podmienkou čerpania Úveru je: a) predloženie originálu výpisu z listu vlastníctva k nehnuteľnosti špecifikovanej v článku VII. tejto Zmluvy vyhotoveného v deň podania návrhu na vklad záložného práva k nehnuteľnosti v prospech banky, kde bude v časti C: Ťarchy uvedené: len záložné právo podľa § 15 z. č. 182/93, b) predloženie originálu príslušnou Správou katastra potvrdeného návrhu na vklad záložného práva k nehnuteľnosti špecifikovanej v prospech banky s vyznačeným poradovým číslom vkladová konania, c) predloženie originálu Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti špecifikovanej v článku VII. tejto Zmluvy v prospech banky, d) predloženie poistnej zmluvy a poistných podmienok k poisteniu nehnuteľnosti uvedený v článku VII. tejto Zmluvy uzavretej v ČSOB poisťovni, a.s. a doloženie Vinkulácie poistného plnenia z tohto poistenia v prospech banky v súlade s Obchodnými podmienkami banky pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov, e) uzavretie dohody o poistení úveru pre prípad smrti alebo invalidity následkom úrazu medzi bankou a dlžníkom v súlade s požiadavkami banky, f) vykonanie úhrady poplatku za poskytnutie úveru vo výške stanovenej podľa Sadzobníka banky. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník splatí úver najneskôr do 30 rokov od termínu jeho dočerpania. Dlžník sa zaviazal splácať úver formou anuitných splátok úveru v deň splatnosti úveru, ktorým je vždy 20. deň každého mesiaca, a to vo výške 4.310,04 Sk za predpokladu, že dlžník dočerpá celý úver v termíne podľa čl. IV. ods. 1 tejto Zmluvy. Dlžník sa zaviazal zabezpečiť úver zriadením záložného práva v prospech banky k nehnuteľnosti, Dohodou o zrážkach zo mzdy dlžníka, a to pre prípad, že dlžník bude v omeškaní so splácaním úveru. Za spracovanie úveru, za ďalšie služby spojené s úverom a s jeho správou ako aj za ostatné služby, ktoré banka poskytuje dlžníkovi patrí banke odplata, dlžník sa zaviazal uhradiť banke najmä a) poplatok za poskytnutie úveru, b) poplatok za čerpanie úveru, c) poplatky za správu úveru (podľa konkrétneho úkonu). Ak si dlžník nesplní svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy, Podmienok a súvisiacich zmluvných dokumentov, úrok z omeškania ak nie je úver splácaný riadne a včas, a v ostatných prípadoch aj zmluvné pokuty a poplatky. Obidve zmluvné strany sú oprávnené túto Zmluvu vypovedať bez uvedenia dôvodu, a to v období do začatia čerpania úveru. Výpovedná lehota je jeden mesiac a začína plynúť dňom doručenia písomnej výpovede druhej zmluvnej strane. Ak dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté Zmluvou, môže banka od Zmluvy odstúpiť či požadovať okamžité splatenie istiny úveru a príslušenstva. Dňa 3.1.2007 bola uzavretá Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti na zabezpečenie pohľadávok Záložného veriteľa voči Dlžníkovi, vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytnutí „Zmluva o úvere“, vo výške 670.000 Sk, úveru, reg. č. 050576, uzatvorenej dňa 3.1.2007. Záložca ako vlastník na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa, vrátane príslušenstva, uvedenej v článku 11. dáva záložnému veriteľovi do zálohu nižšie uvedené nehnuteľnosti: byt č. XX. 3.p.. vchod C. XXX, E., v bytovom dome súp. č. XXXX na parc. č. 8259/6 a podiel 6824/417304 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, všetko zapísané na LV č. XXXX podľa výpisu z LV z 15.12.2006, vydanom Správou katastra Tmava v katastrálnom území Tmava. Z výpisu listu vlastníctva zo 7.6.2017 č. XXXX, že vlastníkom bytu č. XX s prísl. bol žalobca. Z listu MS SR z 23.3.2017, že v zmluvách absentujú povinné náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platnom a účinnom v čase podpísania zmlúv, a to: suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, zmluvy uvádzajú len údaj o počte mesačných splátok a výške mesačnej splátky ako jednu sumu, z ktorej nie je zrejmé akú časť z nej predstavuje istina, akú časť úrok a akú časť iné poplatky, zmluvy obsahujú aj neprijateľné podmienky, ktoré sú spôsobilé založiť hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, napr. dohoda o zrážkach zo mzdy, poplatky; rozhodnutie o tom, že sú zmluvy z vyššie uvedených dôvodov bezúročné a bez poplatkov, závisí od posúdenia súdu, odbor ochrany spotrebiteľa nemá právomoc rozhodovať o právach a právom chránených záujmoch, keďže jeho oprávnenia sú zamerané len na signalizovanie nedostatkov

združeniam na ochranu spotrebiteľov a štátnym orgánom, právomoc rozhodovať konkrétne spory má súd. Z oznámenia z 21.5.2015 o zosplatnení úveru vyplýva, že ČSOB vyhlásila celý úver dňom 20.5.2015 za splatný. Dlh ku dňu 20.5.2015 predstavuje sumu 20.591,82 eur vrátane príslušenstva a prípadných poplatkov podľa Sadzobníka ČSOB. Z oznámenia z 12.8.2015 o začatí výkonu záložného práva vyplýva, že banka eviduje pohľadávku zo Zmluvy, ktorá ku dňu 12.8.2015 predstavuje sumu vo výške 19.544,11 eur, ktorá pozostáva z nezaplatenej istiny vo výške 18.389,33 eur, nezaplateného úroku vo výške 737,97 eur, z nezaplateného úroku z omeškania vo výške 380 eur a z nezaplatených poplatkov vo výške 36,81 eur. Banka pristupuje k výkonu záložného práva zavkladovaného pod č. V 25/07 formou odpredaja Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti z 3.1.2007. Z rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 20Csp/203/2018-138 vyplýva, že súd žalobu žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o., proti v tomto konaní žalobcovi o zaplatenie sumy 3.789,33 eur s príslušenstvom zamietol, pričom zo žaloby vyplýva, že Československá obchodná banka, a.s. uzatvorila dňa 3.1.2007 zmluvu o poskytnutí úveru č. 050576, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver hypotekárneho typu vo výške 22.239,93 eur. Na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere bola dňa 3.1.2007 uzavretá Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti. Nakoľko žalovaný opakovane porušoval zmluvné a obchodné podmienky, vyhlásil žalobca dňa 20.5.2015 predčasnú splatnosť úveru. Žalobca dňa 12.8.2015 pristúpil k výkonu záložného práva podľa ust. § 1511 O.z., uvedenom v Záložnej zmluve, a to formou predaja prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Založená nehnuteľnosť nebola doposiaľ vydražená, a to z dôvodu nariadeného neodkladného opatrenia 20Csp/203/2018 (na základe návrhu žalovaného). Dlžná suma z úveru vyčíslená ku dňu zosplatnenia úveru, t. j. ku 20.5.2015 bola v celkovej výške 20.695,76 eur. Táto suma pozostávala z nesplatenej istiny úveru vo výške 20.089,33 eur, zo zmluvných úrokov z úveru v celkovej sume 554,12 eur, zo zákonných úrokov z omeškania v celkovej sume 15,50 eur a z poplatkov v celkovej sume 36,81 eur (tie si žalobca v konaní neuplatňuje). Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru uhradil žalovaný spolu na predmetnú pohľadávku sumu 16.300 eur. Túto sumu žalobca započítal na istinu pohľadávky. Istina úveru (ku dňu podania žaloby vo výške 3.789,33 eur) je naďalej úročená zmluvným úrokom 6,66 % p.a., spolu so zákonným úrokom z omeškania. Žalovaný vzniesol námietku premlčania. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Československá obchodná banka, a.s.) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 3.1.2007 uzavretá zmluva o poskytnutí úveru, na základe ktorej právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 22.239,93 eur (ide o nepopreté tvrdenie žalobcu, preukázané zmluvou o poskytnutí úveru a rozpisom splátok). Právny predchodca žalobcu vyhlásil dňa 20.5.2015 predčasnú splatnosť úveru s poukazom na opakované porušovanie zmluvy. Z rozpisu splátok vyplýva, že žalovaný neplnil splátky riadne a včas. Žalovaný všeobecne popiera tvrdenia žalobcu, že by porušoval zmluvné podmienky, avšak neuvádza vo vzťahu k riadnemu plneniu žiadne vlastné skutkové tvrdenia, preto súd toto popretie skutkových tvrdení považuje za neúčinné. Navyše žalobca preukázal porušovanie zmluvných podmienok (neplnenie splátok riadne a včas) rozpisom úhrad žalovaného. Súd tak mal za preukázané, že žalovaný porušoval zmluvné podmienky tým, že neplnil dohodnuté splátky riadne a včas a právny predchodca žalobcu bol oprávnený požadovať okamžité splatenie úveru v zmysle čl. IX. bod 7 zmluvy o poskytnutí úveru. Vyhlásenie predčasnej splatnosti dňa 20.5.2015 bolo medzi stranami sporu nesporné. Žalobca v konaní uviedol, že žaloba bola na súd podaná dňa 17.5.2018. Zo súdneho spisu vyplýva, že žaloba bola datovaná (spísaná) dňa 17.5.2018, ale na súd bola doručená až 10.12.2018, t. j. viac ako 3 roky po vyhlásení predčasnej splatnosti, z čoho vyplýva, že žalovaná pohľadávka je v celom rozsahu premlčaná. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania a žalovaná pohľadávka je premlčaná, žalovanú pohľadávku nie je možné priznať a preto súd žalobu zamietol. Keďže žalovaný v konaní vyslovene uviedol, že ďalej netrvá na návrhu, aby súd určil neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd sa neprijateľnosťou zmluvných podmienok nezaoberal. Rovnako súd s prihliadnutím na záver o premlčaní nároku (po vznesenej námietke premlčania) a hospodárnosť konania neskúmal a neposudzoval ďalšie námietky žalovaného, keď prípadné posúdenie zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie poskytnutého úveru ako spotrebiteľského úveru či splnenie podmienok v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, by nemalo vplyv na výsledok tohto konania. Rovnako súd neskúmal, či nedošlo k preplateniu úveru, ako tvrdí žalovaný, keď prípadné bezdôvodné obohatenie žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, nie je predmetom tohto konania a zároveň na tunajšom súde je vedené ďalšie konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dokazovanie navrhnuté žalobcom z dôvodu, že súd nie je povinný vykonať dôkaz v prípade, že jeho prostredníctvom nemožno preukázať pre vec rozhodnú skutočnosť, napríklad preto, že označený dôkaz je zjavne nespôsobilý preukázať tvrdenú skutočnosť, alebo sa týka skutočnosti, ktorá je podľa hmotného práva pre rozhodnutie bezvýznamná, ako je tomu v prípade

výsluchov strán sporu, keď všetky podstatné skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov a skutková stránka sporu nie je sporná. Sporné medzi stranami je právne posúdenie. Medzi žalobcom a žalovaným 1/ bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí úveru č. 050576 zo dňa 3.1.2007 spolu so Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 3.1.2007. Pohľadávka zo zmluvy bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, k. ú. E. vo vlastníctve žalobcu. Uvedená úverová zmluva sa v zmysle príslušných ustanovení Obch.z. považuje za „absolútny obchod“, t. j. na tento právny vzťah bolo potrebné primárne aplikovať ustanovenia tretej časti Obch.z. Zároveň sa na tento zmluvný vzťah vzťahuje aj zákonná úprava spotrebiteľských zmlúv, t. j. ust. § 52 a nasl. O.z., resp. aj ustanovenia O.z. upravujúce právne úkony ako také, plnenie v splátkach a záložné právo. V danom prípade súd prvej inštancie nemal pochybnosti, že úverová zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1/ je zmluvou spotrebiteľskou, nejedná sa však o spotrebiteľský úver a nie je možné aplikovať na tento zmluvný vzťah ustanovenia ZoSÚ, a to vzhľadom na charakter poskytnutého úveru a jeho výšku (§ 1 ods. 2 a/ a e/ ZoSÚ). Žalobca tvrdil, že zo zmluvy nevyplýva účel, no zo zmluvy vyplýva, že podmienkou čerpania úveru je okrem iného predloženie listu vlastníctva, návrhu na vklad vlastníckeho práva, poistnej zmluvy k nehnuteľnosti (čl. V bod 1 zmluvy), teda podmienky uvedené v bode 23. rozsudku. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že ZoSÚ sa na zmluvu aplikuje iba v prípade, že účelom úveru je aj iný účel ako investícia do nehnuteľnosti. Súd konštatuje, že iný účel, ako nadobudnutie nehnuteľnosti zo zmluvy nevyplýva. Na základe úverovej zmluvy medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným 1/ ako veriteľom sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky v stanovenej výške a dlžník sa zaviazal poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Obch.z. podstatnými časťami zmluvy o úvere stanovuje určenie subjektov (veriteľa a dlžníka), určenie poskytovaných peňažných prostriedkov, čo do čiastky a meny a záväzok dlžníka, že poskytnuté peňažné prostriedky vráti a zaplatí úroky. Po preskúmaní listinných dôkazov súd dospel k záveru, že v zmluvách je určitým a jasným spôsobom uvedené, že žalobca čerpal úver, zmluvu podpísal slobodne, vážne, je určitá a zrozumiteľná, a preto súd nevzhliadol neplatnosť tohto právneho úkonu s poukazom na ust. § 37 ods. 1 O.z. Zmluva o úvere obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti. Úver nie je ani bezúročný a bez poplatkov a to z dôvodu neaplikácie ZoSÚ, ktorý v rozhodnom čase sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou iba zmluvy, ktoré neobsahovali ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g/) a neplatnosťou len nedodržanie písomnej formy (§ 4 ods. 1). Na daný prípad sa neaplikuje ani prípadná otázka rozdelenia splátky na istinu a úrok. Žalobca napokon žiadal, aby súd na zmluvu aplikoval ust. § 13 - 15 zákona č. 90/2016 Z.z., ktoré upravujú neplatnosť bezúročnosť a bezpoplatkovosť, pretože ide o diskrimináciu žalobcu. Ako správne poznamenal právny zástupca žalovaného 3/, žalobca v podstate žiadal súd, aby aplikoval o 10 rokov neskôr prijatý zákon o úveroch na bývanie a poprel tak právo na súdnu ochranu a princíp právnej istoty, s čím sa súd stotožnil v plnom rozsahu a poukazuje na záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia k O.z. (§ 879r, § 879s O.z.). Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, na ktorý žalobca /poukazoval/ na viacerých miestach sa netýka finančných služieb a nadobudol účinnosť až 1.7.2007. Ustanovenia zákona č. 90/2016 o úveroch na bývanie sa vzťahujú na žiadosti o úver na bývanie podané po 20.3.2016, čo nie je prípad žalobcu. Aplikácia rozdielnej právnej úpravy je nielenže akceptovateľná, ale z hľadiska právnej istoty a zákazu retroaktivity nevyhnutná. Nemožno považovať za neprijateľné právne riešenie, ktoré práva určitého okruhu fyzických osôb upravuje inak, ak ustanovenia zákona platia pre všetkých žiadateľov o úver, spĺňajúcich zákonom ustanovené podmienky, rovnako. Zákonodarca má širokú diskréciu pre zvolenie konkrétnej politiky ochrany spotrebiteľa a samotná zmena zákona alebo prijatie nového zákona nie je ničím výnimočným. Ak súd konštatoval, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov, na strane žalovaných nevzniká povinnosť /vydania/ bezdôvodného obohatenia, ktorej sa žalobca domáhal aj s poukazom na zamietavý rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 20Csp/203/2018-138, v ktorom rovnako súd dospel k záveru o porušovaní zmluvných podmienok žalobcom (neplnenie splátok riadne a včas). Súd tak mal za preukázané, že žalovaný porušoval zmluvné podmienky tým, že neplnil dohodnuté splátky riadne a včas a právny predchodca žalobcu bol oprávnený požadovať okamžité splatenie úveru v zmysle čl. IX. bod 7 zmluvy o poskytnutí úveru. Žaloba v konaní sp. zn. 20Csp/203/2018 nebola zamietnutá z dôvodu, že by právny nástupca veriteľa nemal nárok na zaplatenie úveru (a žalobca by tak mohol mať nárok na prípadné „preplatené bezdôvodné obohatenie“, ale z dôvodu premlčania, súd v tomto konaní neskúmal a neposudzoval ďalšie námietky, keď prípadné posúdenie zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie poskytnutého úveru ako spotrebiteľského úveru či splnenie podmienok v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, by nemalo vplyv na výsledok tohto konania. Súd ani neskúmal, či nedošlo k preplateniu úveru, a ani bezdôvodnému obohateniu.

Žalobca tiež namietal, že zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, okamžitú splatnosť považoval za neprijateľne vysokú sankciu a neprijateľnú podmienku, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti považoval za nekalú praktiku. Súd aj tieto námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že neprijateľná podmienka nevedie k údajnému následku vo forme neplatnosti celého právneho úkonu. Neprijateľné podmienky majú charakter dojednaní vedľajších (t. j. nie podstatných, existencia ktorých podmieňuje platnosť zmluvy) a nespôsobujú neplatnosť zmluvy. Zároveň z hľadiska neplatnosti niektorej z neprijateľných podmienok uvedených v § 53 O.z. v spotrebiteľskej zmluve je možné aplikovať § 41 O.z. o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. V žiadnom prípade však neprijateľné podmienky úverovej zmluvy nespôsobujú neplatnosť úverovej zmluvy. Z ust. § 53 ods. 1 O.z. vyply´va, že podmienka nie je neprijateľnou, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa ty´kajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (nie cena plnenia), ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. V danom prípade uvedené bolo splnené. Dohoda o možnosti okamžitého splatenia osobitne v spojení s ust. § 565 O.z. spĺňa uvedené kritériá. Táto dohoda je prijateľná, zákon ju dokonca výslovne pripúšťa. Plnenie dlhu možno dohodnúť aj v splátkach. Ak sa tak stane, veriteľ môže od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou) podľa dohody účastníkov alebo na základe rozhodnutia súdu či uznania práva. Každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie. Zákon v ust. § 565 O.z. umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody splátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu. Veriteľ môže s dlžníkom uzavrieť dohodu o tom, že mu pohľadávku zaplatí v splátkach, ktorých výšku a podmienky splácania dohodnú. Dlžník je povinný splácať pohľadávku len v určenej (dohodnutej) výške. Ak bolo v súdnom rozhodnutí alebo v dohode účastníkov určené, že pri nesplnení niektorej splátky nastane splatnosť celej pohľadávky (príp. zvyšku nezaplatenej pohľadávky), veriteľovi vzniká právo uplatňovať voči dlžníkovi celú pohľadávku (resp. jej nezaplatený zvyšok) v prípade, keď dlžník nedodržal dohodu o včasnom plnení dohodnutých splátok alebo súdne rozhodnutie o povolení splátok. Strany si v zmluve v čl. VI. bod 2. dohodli splatnosť splátky 20. deň v mesiaci a v čl. IX. bod 7. právo požadovať okamžité splatenie istiny úveru a príslušenstva pre prípad porušenia povinností dlžníka. Súd prvej inštancie bol názoru, že došlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu úveru, keďže ide o zákonné oprávnenie veriteľa podľa § 565 O.z., zákonné oprávnenie nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Žalobca výslovne nenamietal aj neplatnosť záložnej zmluvy, no požadoval určenie /neplatnosti/ právnych úkonov žalovaného 1/ smerujúcich k realizácii výkonu záložného práva zo Zmluvy o zriadení záložného práva. Súd konštatoval, že neboli špecifikované dôvody, ktoré by údajnú neplatnosť záložnej zmluvy mali spôsobovať, a teda prípadnú „nezákonnosť“ úkonov smerujúcich k výkonu záložného práva. Žalobca nešpecifikoval ani len časti záložnej zmluvy, ktoré by mali byť vplyvom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v úverovej zmluve, neplatné, ani konkrétne úkony smerujúce k výkonu záložného práva. Ako aj v prípade výkonu zákonného oprávnenia žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, tak aj v prípade úkonov smerujúcich k výkonu záložného práva ide o výkon zákonného oprávnenia ide o realizáciu zákonných oprávnení veriteľa a zákon umožňuje namietať nezákonnosť dobrovoľnej dražby až po jej uskutočnení v zmysle príslušných ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Záložný veriteľ realizuje výkon záložného práva na základe § 151a O.z. ak pohľadávka dlžníka nie je včas a riadne splnená. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu, pričom platí, že vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci. O.z. vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa na základe § 151j ods. 1 O. z., ak pohľadávka dlžníka nie je včas a riadne splnená, speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Uvedené oprávnenie vyplýva priamo z § 151m ods. 6 O.z., podľa ktorého pri výkone dražby záložný veriteľ koná v mene záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý uzatvorením záložnej zmluvy dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Súd z hľadiska úplnosti podrobil aj záložnú zmluvu prieskumu ohľadne jej základných náležitostí, pričom zistil, že obsahuje náležitosti podľa § 151a O.z. - jasne sú vymedzené strany - záložný veriteľ a záložca, pohľadávka, pre ktorú je zriadená zmluva (zabezpečovaná pohľadávka), predmet záložného práva (záloh), z ktorého bude pohľadávka uspokojená. Predmet záložného práva je zároveň riadne špecifikovaný v súlade s príslušnými LV č. XXXX, k.ú E.. Nebol tak zistený žiaden nedostatok záložnej zmluvy, ktorý by spôsoboval jej neplatnosť. Žalobca namietal výkon záložného práva, ktorý sa má priečiť dobrým mravom. Súd konštatoval, že keďže ide o zákonom aprobovaný výkon oprávnenia

veriteľa, nemôže ísť o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Nespokojnosť s výkonom záložného práva neznamená jeho nesúlad so zákonom alebo dobrými mravmi. Žalobca si mohol pred podpisom zmlúv zabezpečiť odbornú pomoc v podobe konzultácií s advokátom, či združením na ochranu spotrebiteľa. Vyjadrením dobrých mravov je aj plnenie si svojich zákonných, či zmluvných povinností. Žalobca ignoruje zásadnú skutočnosť, že nesplácal úver riadne a včas. Až na základe porušenia jeho povinnosti splácať úver riadne a včas žalovaný 1/ pristúpil k predčasnej splatnosti úveru (č. l. 29). Až následne žalovaný 1/ ako záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, a to o niekoľko mesiacov neskôr prostredníctvom žalovaného 2/ ako dražobníka, voči ktorému žaloba smeruje ako voči žalovanému 2/, no vo vzťahu k nemu žalobca vo veci samej nenavrhoval žiadne rozhodnutie, na základe čoho súd konštatuje, že voči žalovanému 2/ nie je daná pasívna legitimácia, keď voči nemu nesmeruje žiadna povinnosť, ku ktorej by ho mal súd zaviazať. Žalobca namietal úžeru, no úrok vo výške 6,67 % za žiadnych okolností nepredstavuje neprimerané úrokové zaťaženie žalobcu, poplatok za poskytnutie úveru, pričom zmluvné strany sa dohodli aj na poplatku za poskytnutie úveru, ako aj na poplatku za čerpanie úveru, neuvedenie RPMN, pričom zo zmluvy vyplýva RPMN 7,12 %, že banka konala v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov, čo bližšie nešpecifikoval, uvedené sa neskúma v súkromnoprávnom spore v civilnom konaní, zmluva o postúpení je neplatný právny úkon, uvedená námietka by mohla mať význam v konaní sp. zn. 20Csp/203/2018, pre toto konanie je v prípade nedôvodnosti žaloby bezpredmetná, pričom súd nezistil dôvod neplatnosti ani pri zmluve o postúpení pohľadávok, právo na ochranu obydlia nie je absolútne právo, uvedené by zostalo nedotknuté v prípade plnenia si zmluvných a zákonných povinností žalobcu, záložné právo sa nepremlčalo, keď výkon záložného práva sa začal oznámením o začatí výkonu záložného práva zo dňa 12.8.2015 v nadväznosti oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 21.5.2015. Z dôvodov uvedených vyššie súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Ak sa v odôvodnení súd nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, žalobca uvádzal množstvo aj s vecou nesúvisiacich tvrdení, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Zároveň súd uviedol, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 397, II. ÚS 25103). V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne plným úspechom žalovaných 1/ až 3/ vo veci, z ktorého dôvodu im vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, a to v plnom rozsahu. Neboli pritom tvrdené a súd ani sám nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by žalobcom (správne žalovaným) nárok na náhradu trov konania voči žalovanému (správne žalobcovi) nemal priznať. 2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca (v celom texte sa označujúc - žalobca spotrebiteľ), s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Uviedol, že si uplatňuje prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, (§ 366 písm. a/, c/ a d/ CSP). Je názoru, že napádaný rozsudok je nepresvedčivý a nepreskúmateľný, pričom žalobca má právo na presvedčivé odôvodnenie, v rozhodovaní súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd sa nevysporiadal s každou rozhodujúcou námietkou, riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, pričom ide o arbitrárne rozhodnutie. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúry Ústavného súdu SR, ktorú konkretizoval, nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12.5.2011 sp. zn. 8Sžo/122/2010) Žalobca ako spotrebiteľ je diskriminovaný postupmi dodávateľa o čom sa nemá ako dozvedieť a spolieha sa na profesionalitu a odbornosť dodávateľa pri uzavieraní zmluvy, pričom dodávateľ koná na

ujmu práv spotrebiteľa a žalobca tak nemá inú možnosť domôcť sa svojich práv, len prostredníctvom podania žaloby na všeobecnom súde Slovenskej republiky, kde mu môže byt' poskytnutá ochrana a to orgánom verejnej moci, ktorý je jediným orgánom rozhodnúť o právach a právom chránených záujmov. Žalobca podal žalobu 5.6.2017 v čase, keď žalovaní ohrozili jeho práva tak, že svojim konaním smerovali k porušovaniu práv žalobcu, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne vyčíta žalobcovi jeho konanie a výslovne uprednostnil tvrdenia žalovaných, o ktoré oprel napadnutý rozsudok. Skutkový stav, ktorý súd zistil nepojal do odôvodnenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu. Súd prvej inštancie sa zameral výlučne na vyvrátenie tvrdení žalobcu, čo nesvedčí o spravodlivom prejednaní veci. Skutkový stav, ktorý osvedčujú dôkazy bol nesporne zistený takto: Medzi žalovaným 1/ a žalobcom mala byť uzavretá spotrebiteľská úverová zmluva na poskytnutie úveru 670.000 Sk v prepočte konverzným kurzom 22.239,92 eur, banka tak pripísala úver na úverový účet 4.1.2007 vo výške 670.000 Sk, pričom žalobca musel najprv banke vložiť sumu 5.000 Sk v prepočte 165,97 eur. Banka si tak odrátala poplatok za poskytnutie úveru sumu 4.690 Sk v prepočte 155,68 eur. 22.1.2007 si banka odpočítala sumu 2.674,45 Sk v prepočte 88,78 eur, pričom v ten istý mesiac január 2007 žalobca nebol zaviazaný podľa zmluvy platiť splátku úveru. Prvá splátka úveru mala byť dohodnutá až v nasledujúcom mesiaci. 27.1.2007 si banka odpočítala poplatok za vedenie účtu, výpisy a trans. vo výške 99 Sk v prepočte 3,29 eur, pričom v mesiaci január 2007 žalobca nebol zaviazaný zmluvou platiť žiadne poplatky. V zmluve bola odplata za úver ako i splácanie úveru dohodnuté splácaním v splátkach. Banka tak neposkytla celú sumu úveru ako predmet zmluvy dohodnutý v úverovej zmluve. Celkom banka pripísala ako úver dve sumy a to sumu 550.000 Sk v prepočte 18.256,65 eur a sumu 117.000 Sk v prepočte 3.883,69 eur. Spolu banka poskytla úver 667.000 Sk v prepočte 22.140,34 eur pričom žalobca vložil na úverový účet sumu 5.000 Sk v prepočte 165,97 eur. Z transakcií vo výpise z úverového účtu je osvedčené, že banka poskytla úver v sume 662.000 Sk v prepočte 21.974,37 eur a to ako spotrebiteľský úver. Žalobca na osvedčenie svojich tvrdení vložil do odvolania text úverovej zmluvy, pretože vytýka súdu prvej inštancie, že predmetnú zmluvu súd prvej inštancie opisuje ako zmluvu o hypotekárnom úvere a ďalej, že súd popiera poskytnutie úveru ako spotrebiteľského, napriek textu zmluvy, kde je výslovne uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že uzatvárajú túto Zmluvu, podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v platnom znení, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení (v prípade, že účelom úveru je aj iný účel ako investícia do nehnuteľnosti). Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že takto predloženú zmluvu v odôvodnení napadnutého rozsudku modifikoval a opísal ju ako úplne inú zmluvu, a to zmluvu hypotekárneho typu, pričom nešlo o zmluvu o hypotekárnom úvere ani hypotekárneho typu. Pravdepodobne ako vyplýva z bodu 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu v konaní vedenom na súde sp. zn. 20Csp/203/2018. Predmetná zmluva bola jednoznačne predformulovanou zmluvou, ktorej obsah žalobca nemohol ovplyvniť a spoľahol sa na profesionalitu dodávateľa banky ako odborného subjektu, ktorý keď uviedol, že sa zmluva spravuje ZoSÚ tak žalobca nemal dôvod pochybovať o správnosti či nesprávnosti aplikácie ZoSÚ a keďže účel zmluvy je jasne a určite uvedený - bez uvedenia účelu. Súd prvej inštancie odmietajúc posudzovať predmetnú zmluvu podľa ZoSÚ tak jednoznačne popiera dohodu zmluvných strán zakotvenú v predmetnej zmluve. Dnes už žalobca môže bezpochyby konanie banky považovať za nekalé konanie, keď banka, ktorá predformulovala zmluvu, popiera spolu so súdom aplikáciu ZoSÚ. Žalobca nežiadal banku o hypotekárny úver a v konaní ani nebol predložený taký dôkaz. Súd opomenul existenciu zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. predchádzajúci Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý podľa súdu prvej inštancie zákon č. 250/2007 Z.z. nadobudol účinnosť až 1.7.2007, keď vytýka spotrebiteľovi, že sa na viacerých miestach naň odvoláva. Súd pozná právo a i bez námietok spotrebiteľa bol povinný aplikovať príslušný zákon o ochrane spotrebiteľa, a keďže neuznal odvolanie sa spotrebiteľa na zákon č. 250/2007 Z.z., bol povinný aplikovať zákon č. 634/1992 Zb., z ktorého citoval § 6. Z napadnutého rozsudku nie je určité ani zrozumiteľné, prečo súd prvej inštancie favorizoval ustanovenia Obch.z. Ak to bolo kvôli uvedenej právnej norme použitej v úverovej zmluve, tak bol súd prvej inštancie povinný rovnocenne aplikovať i ZoSÚ, v opačnom prípade skutočne došlo ku diskriminácii spotrebiteľa a favorizovanie banky a teda uprednostňovanie práv banky čo rozhodne nesvedčí v prospech spravodlivého súdneho konania. Je nezistiteľná a nevysvetliteľná úvaha súdu použitím ust. § 497 Obch.z. Zmluva o úvere bez aplikácie ostatných ustanovení zmluvy o úvere § 498 až § 507 Obch.z., ktoré odvolateľ – žalobca citoval. Žalobca sa môže len domnievať, že súd prvej inštancie vytrhol z kontextu zákonov len niektoré ustanovenia zákonov, ktoré sú výlučne v prospech práv dodávateľa. Z uvedeného má žalobca za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že je nepochopiteľný jeho názor uvedený v 49. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku („Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa na zmluvu aplikuje iba v prípade, že účelom Úveru je aj iný účel ako investícia do nehnuteľnosti. Súd konštatuje, že iný účel, ako nadobudnutie nehnuteľnosti zo zmluvy nevyplýva.") a poukázal na ním citovaný text zmluvy z ktorého podľa neho jednoznačne vyplýva opak, keď v zmluve je uvedené: „2. Úver sa použije na tento účel: Bez uvedenia účelu.“ Žalobca má za to, že jednoznačne ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že na základe ním uvedených vykonaných dôkazov neustálil o akú zmluvu sa malo jednať, keď mal mať k dispozícii dôkaz žiadosť o čerpanie hypotekárneho úveru zo 4.1.2007, pričom priložená zmluva nemá znaky zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorý podľa žiadosti mal žalobca žiadať. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Toto rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavne požiadavky na súdnu ochranu. Rozsudkom bolo porušené právo na spravodlivý proces. Uvedený rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený stav veci, nakoľko súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami a všetky neodôvodnil. Interpretácia súdu je v rozpore s obsahom právnej praxe, pričom tento odklon nie je nijako zdôvodnený. Rozhodnutie je rozporné s kogentnými normami a jeho interpretácia v rozpore s prioritou spravodlivosti. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez akceptovateľného racionálneho základu v rozpore so skutkovým základom. Napádaný rozsudok je príliš formalistický. Rozsudok trpí vadami a závery sú extrémne inkonzistentné. Rozhodnutie a postup súdu sú rozporné s procesnými požiadavkami spravodlivosti, nerešpektujú všeobecne uznávané základné právne princípy, odopierajú spravodlivosť, vykladajú právo v rozpore s medzinárodnými zmluvami s ktorými je Slovenská republika viazaná a vykladajú ich teoreticky a iluzórne, reštriktívne vykladajú procesné normy. Rozhodnutie je v rozpore s konceptom spravodlivého konania. Súd nedostatočne preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré boli predložené. Odôvodnenie rozhodnutia musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil. Zároveň musí dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa (§ 220 ods. 2 a 3 CSP). Medzi základné práva účastníka patrí aj právo na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne relevantné skutočnosti, pričom riadne odôvodnenie je jednou z podmienok preskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia a jeho presvedčivosti vo vzťahu ku stranám sporu. Pokiaľ účastník má k dispozícií rozhodnutie, ktoré je nekonkrétne všeobecné, formalistické, odníma sa mu tým právo uskutočniť procesné práva, teda podať riadne kvalifikované odvolanie. Ústavný súd v rozhodnutí napr. III. ÚS 79/02 prisúdil všeobecným súdom (primárnym ochrancom ústavnosti) rolu aktívneho elementu ochrany základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07, ESĽP Georgidias c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998 ). Odvolateľ citoval čl. 3 ods. 1 CSP, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Tak ako už Ústavný súd Slovenskej republiky v rade svojich nálezov potvrdil (napr. I. ÚS 407/2010), ústavný systém v Slovenskej republike vychádza z princípov materiálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky odlíšil formálne a materiálne pojatie právneho štátu, pričom jasne vyjadril svoju afinitu k druhej z foriem právneho štátu. Zatiaľ čo prvá forma je založená na rýdzo procedurálnom a formálnom pojatí bez ohľadu na obsah a účel jednania štátnych orgánov, materiálny právny štát je naopak založený na určitých základných princípoch, ktoré je potrebné pri výkone štátnej moci rešpektovať. Príklon k materiálnemu pojatiu právneho štátu znamená, že orgány verejnej moci sú povinné sa pohybovať nie len z hľadiska formálneho v hraniciach svojich právomocí a kompetencií stanovených ústavným poriadkom a zákonmi, ale že výkon týchto právomocí musí byť taktiež po obsahovej (materiálnej) stránke v súlade s určitými základnými princípmi, väčšinou vyjadrenými v ustanoveniach ústavného poriadku, ktoré garantujú základné práva a vytvárajú hodnotovú bázu ústavného poriadku. V prípade výkonu právomoci a kompetencie orgánu verejnej moci je teda podstatné sledovať taktiež účel, ku ktorému uplatnenie právomocí smeruje, ako i prostriedky ktorých sú k tomu používane. V podmienkach materiálneho štátu nemôže byť výkon verejnej moci bezobsažný ani bezúčelný. Inými slovami z ústavného hľadiska nie je možné aprobovať a tolerovať výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel ku ktorému konkrétny

výkon zverenej právomoci smeruje. Iba v tomto materiálnom zmysle je potreba interpretovať taktiež čl. 2 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina"), podľa ktorého je možné štátnu moc uplatňovať v prípadoch a hraniciach stanovených zákonom a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Zvolený spôsob výkonu verejnej moci, ktorý so sebou nesie zásah do základných práv a slobôd, musí vždy obstáť z hľadiska princípu proporcionality. Ten je derivátom princípu právneho štátu založeného na úcte k právam a slobodám človeka a občana (materiálny právny štát), ktorým má byť Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý sa komplementárne uplatní k čl. 4 ods. 1 Listiny, podľa ktorého môžu byť povinnosti ukladané na základe zákona, v jeho hraniciach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, l. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Podľa ustálenej judikatúry ÚS, k základnému právu na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania skutkovými a právnymi zisteniami došiel k extrémnemu nesúladu (I. ÚS 402/08) a hodnotenie dôkazov nemá racionálny základ, neprihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade nevyvážil s ohľadom na špecifikum danej veci, pričom kritéria iba mechanicky aplikoval (I. ÚS 243/07), v rozhodnutí nerešpektoval kogentné normy, pričom zvolená interpretácia je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti, výklad a aplikácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez toho, aby tento odklon bol dostatočne zdôvodnený (§ 220 ods. 3 CSP), značnú časť argumentácie vyňal a do rozhodnutia vôbec neuviedol, čo sa odzrkadlilo aj v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nijako nereflektuje predloženú argumentáciu a zároveň ani nie je možné dovodiť z argumentácie súdu, že by sa vôbec touto argumentáciou v podaniach zaoberal, čím dostatočne neposúdil všetky predložené argumenty účastníka konania. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06). Je nesporné, že sám dodávateľ žalovaná banka nedodržala podmienky, ktoré sama predformulovala v úverovej zmluve a tak úvahy a názory súdu prvej inštancie v napádanom rozsudku o porušeniach povinností žalobcom neobstoja a sú len bezvýznamnou kritikou. Rozhodne dodávateľ banka porušila podmienku doby splácania úveru v zmluve, ktorú sama predformulovala. V bode 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd odcitoval i konkrétne neprijateľné podmienky napriek tomu, že svojimi úvahami dospel k záveru, že zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky. Mnohé súdy už vyhlásili predformulovanú podmienku Dohodu o zrážkach zo mzdy za neplatnú neprijateľnú podmienku, pričom v prejednávanej veci možno len konštatovať diskrimináciu žalobcu súdom prvej inštancie, ktorý nevzhliadol v zmluve neprijateľné podmienky. Žalobca citoval 25. bod odôvodnenia rozsudku s tým, že Zmluva o zriadení záložného práva bola tá skutočnosť, pre ktorú žalovaná banka žalobcovi ponúkla úver, pretože už dopredu vedela ako v mnohých tisícoch prípadoch, že pre nesplnenie a omeškanie jednej splátky sa bude môcť zmocniť majetku žalobcu, i túto podmienku by mal súd vyhodnotiť za nekalú. Žalobca citoval 26. bod odôvodnenia rozsudku. Žalobca sa obrátil na MS SR na odbor ochrany spotrebiteľa, keďže žalovaní zasiahli do jeho ústavou garantovaných práv, a vzhľadom na odpoveď podal predmetnú žalobu domnievajúc sa, že mu súd poskytne ochranu, pričom súd prvej inštancie ignoroval všetko čo mohlo byť spotrebiteľovi nápomocné a svedčilo v prospech jeho práv. Žalobca citoval 28. až

31. bod odôvodnenia napadnutého rozsudku a vytkol súdu prvej inštancie, že sa síce opísal v bodoch 29., 30., 31., skutkový stav, avšak nevzal do úvahy súvislosti, po uvedení a citovaní ustanovení zákonov podľa ktorých vec posúdil dospel k záveru, ktorý prezentoval v bode 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý je však podľa žalobcu nepresvedčivý, pretože súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia dvoch právnych predpisov a to Obch.z. a O.z., uprednostnil normy obchodného práva a to napriek ustálenej rozhodovacej praxi v spotrebiteľských sporoch, rozhodujúc súdmi všetkých stupňov o právnom vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom najmä s poukazom na významné uznesenie Ústavného súdu ako i ustanovenia § 52 O.z., že prednostne sa aplikujú ustanovenia O.z. Ak súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu ako absolútny obchod a prednostne podľa ust. § 497 Obch.z. nie je doposiaľ určité a zrozumiteľné, prečo súd prvej inštancie neaplikoval ako je vyššie uvedené ostatné ustanovenia vzťahujúce sa na úverovú zmluvu v znení ust. § 497 Obch.z. a to ust. § 498 až 507. Tu dochádza k stretu dvoch právnych noriem, z ktorých si súd prvej inštancie svojvoľne na posúdenie prejednávaného sporu vytrhol z kontextu zákonov také ustanovenia, ktoré vytvorili nerovnováhu v posudzovaní práv a povinnosti strán sporu, obchádzajúc zásadu kontradiktórnosti konania, rovnosť zbraní žalobca dáva do pozornosti súdu, že banka poskytla ČSOB Spotrebiteľský úver ako je osvedčené z Výpisu z účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý výpis bol priložený k vyjadreniu. Žalobca žiada, aby sa s uvedenými námietkami súd vysporiadal a poskytol mu presvedčivé odôvodnenie, pretože doposiaľ napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a nemá oporu v dôkazoch a vykonanom dokazovaní. Vytýka súdu prvej inštancie, že vec neprejednal v súlade so zákonom. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril iba žalovaný 3/, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá) ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením súdu, v zmysle ktorého súd nevzhliadol žiadny dôvod neplatnosti medzi postupcom a žalobcom uzavretej Zmluvy o poskytnutí úveru č. 050576 zo dňa 3.1.2007 spolu so zmluvou o zriadení záložného práva z 3.1.2007 a nevzhliadol ani neprijateľnosť žiadnej dojednanej zmluvnej podmienky – z ktorého dôvodu nebol dôvod priznať Zmluve ZoSÚ predpokladané následky v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (ktorý mimochodom na tento prípad ani nemožno aplikovať, čo žalovaný 3/ v konaní opakovane uvádzal, a s čím sa súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného 3/v rozhodnutí správne vysporiadal, pričom pre doplnenie žalovaný 3/ uvádza, že pokiaľ mala sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nastať v zmysle ust. § 4 ods. 3 ZoSÚ, ako v žalobe uviedol žalobca, tak v znení ZoSÚ účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy predmetné ustanovenie s ohľadom na jeho obsah takýto následok porušenia povinnosti veriteľa neobsahovalo) – čím by hypoteticky žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré podanou žalobou o. i. žiada (v tejto súvislosti žalovaný 3/ poukazuje na to, že žalobca ani len nešpecifikoval, za aké obdobie tvrdené bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť, následkom čoho i za hypotetickej existencie nároku na jeho vydanie by bolo s najvyššou pravdepodobnosťou v čase podania žaloby už premlčané) - a preto súd žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere z dôvodu neprijateľných podmienok, v časti o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov i v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov (t.j v celom rozsahu) pre jej nedôvodnosť zamietol. Žalovaný 3/ má za to, že súd v odôvodnení rozhodnutia presvedčivo, zrozumiteľne a konzistentne svoje rozhodnutie odôvodnil, pričom závery súdu v uvedenom rozhodnutí vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a preto toto rozhodnutie rozhodne nemožno považovať za nepresvedčivé, nespravodlivé, nepreskúmateľné a arbitrárne, ako uvádza vo svojom odvolaní žalobca. Len skutočnosť, že sa žalobca s rozhodnutím súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, ako nesprávne uvádza v podanom odvolaní, a takisto to nemá za následok ani vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Žalovaný 3/ zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach, ktoré prezentoval súdu v konaní a v celom rozsahu sa na nich odvoláva. K žalobcom podanému rozsiahlemu a zmätočnému odvolaniu uvádza, že vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktoré podľa názoru žalobcu vyplýva z ust. § 4 ods. 3 ZoSÚ odkazuje na svoje skoršie podania, v zmysle ktorých ZoSÚ na prejednávaný prípad nemožno aplikovať. Žalovaný 3/ uvádza, že Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1/ je zmluvou spotrebiteľskou s ohľadom na postavenie zmluvných strán, nejedná sa však o spotrebiteľský úver a z uvedeného dôvodu následne nie je možné aplikovať na tento zmluvný vzťah ustanovenia ZoSÚ, a to vzhľadom na charakter poskytnutého úveru a jeho výšku (§ 1 ods. 2 a/ a e/ predmetného zákona) ako podľa názoru žalovaného 3/ správne uviedol v rozhodnutí konajúci súd. Úver poskytnutý zo Zmluvy tak v žiadnom prípade nie je spotrebiteľským úverom v zmysle ZoSÚ. Citoval § 1 ods. 2 ZoSÚ a uviedol, že úver zo Zmluvy bol žalobcovi poskytnutý v celkovej výške 670.000 Sk (22.239,93 eur), a teda nepochybne v hodnote prevyšujúcej 20.000 eur, úver zo Zmluvy nie je spotrebiteľským

úverom podľa ZoSÚ. Zmluva bola uzatvorená dňa 3.1.2007. ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy vôbec neobsahoval (resp. obsahoval, avšak s irelevantným znením) niektoré z ustanovení, na ktoré odkazoval žalobca v žalobe poukazoval: („Predmetná zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. d/, g/, i/, k/, preto podľa § 4 ods. 3 sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.“) a preto námietky žalobcu v odvolaní ohľadne nezohľadnenia ustanovení predmetného zákona a ich neaplikácie na prejednávaný prípad považuje žalovaný 3/ za neopodstatnené. Podstatným však ostáva, že nakoľko ZoSÚ sa nevzťahuje na Zmluvu, tak určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neprichádza vôbec do úvahy, nakoľko zákon neumožňuje použiť uvedenú sankciu k úveru, ktorý nespadá pod vyššie uvedený právny predpis, resp. ak to nevyplýva z osobitného predpisu. Žalovaný 3/ má za to, že súd na prejednávaný prípad aplikoval správne právne predpisy a vec správne právne posúdil, pričom výklad a aplikácia predmetných zákonov je plne v súlade s ustálenou judikatúrou a preto námietky žalobcu v tomto smere považuje žalobca za účelové a neopodstatnené. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu v podanom odvolaní ohľadne nesprávneho právneho posúdenia súdu vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam žalovaný 3/ uvádza, že žalobca sa síce po teoretickej stránke v žalobe i v odvolaní venoval neprijateľnosti zmluvných podmienok, pričom niektoré z nich aj označil, avšak chýba konkretizácia týchto podmienok vo vzťahu k ich zneužitiu v neprospech spotrebiteľa pričom pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok je vždy potrebné zobrať na zreteľ požiadavku ustanovenia § 53 ods. 12 O.z., podľa ktorého neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe jej uzatvorenia ako aj na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Žalobca taktiež vôbec neuvádza, čo uvedené tvrdené neprijateľné zmluvné podmienky (ktoré len všeobecne opisuje, resp. vymenúva) majú spôsobovať, resp. čo má byť následok určenia ich neprijateľnosti (nakoľko ak by napr. súd i posúdil, že napr. dohoda o zrážkach zo mzdy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou – čo podľa názoru žalovaného 3/ nie jetak i za predpokladu takéhoto posúdenia neprichádza do úvahy neplatnosť Zmluvy ako celku, resp. žalobcovi tým nevznikne nárok na vyplatenie čiastky, ktorú od žalovaných v tomto konaní žiada.) Aj v prípade, ak by zmluva obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, s čím však žalovaný 3/ rozhodne nesúhlasí, tak neplatné by bolo v zmysle ust. § 41 O.z. len predmetné ustanovenie zmluvy a v žiadnom prípade nenastáva jej absolútna neplatnosť. K hodnoteniu zmlúv preto nemožno pristúpiť v čisto všeobecnej rovine tak, ako to v podanom odvolaní naznačil žalobca. Nestačí len všeobecná konštatácia alebo tvrdenie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale je nutné danú zmluvnú podmienku posúdiť vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, posúdiť jej aplikáciu v danom prípade, či došlo k zneužitiu zmluvných podmienok v neprospech spotrebiteľa, a to predovšetkým vo vzťahu k porušeniu povinností dlžníka, ktoré mu zo zmluvného vzťahu vyplývali. Žalobca opakovane tvrdí, že postupca porušil svoje povinnosti, ktoré mu zo Zmluvy vyplývali, avšak opomína dôležitý fakt, ako správne poznamenal okresný súd, že práve žalobca bol tým subjektom, ktorý čerpal finančné prostriedky, ktoré mu postupca poskytol v zmysle Zmluvy a svoj záväzok následne riadne a včas nesplácal, čím sa dostal do omeškania, následkom čoho postupca v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami predmetný úver zosplatnil. Vo vzťahu k určeniu, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je neprijateľná zmluvná podmienka žalovaný 3/ uvádza, že právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť spotrebiteľského úveru vyplýva priamo z ust. § 53 ods. 9 O.z., čo v konaní opakovane uvádzal. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru naviac nie je sankciou, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, ako nesprávne argumentuje žalobca, ale ide len o stratu možnosti splatiť pohľadávku, ktorá v tom čase existuje, v mesačných splátkach. V žiadnom prípade teda nejde o sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako sankciu nakoľko pohľadávka, ktorú má žalobca zaplatiť vznikla už vyplatením úveru žalobcovi. Žalovaný 3/ má preto za to, že žalobca v podanom odvolaní iba vyjadruje svoj subjektívny názor o neprijateľnosti zmluvných podmienok a neplatnosti Zmluvy o úvere, avšak bez akéhokoľvek reálneho podloženia dôkazmi, resp. skutočnosťami, ktoré by aspoň naznačovali pravdivosť jeho tvrdení. Rozsiahly text odvolania je podľa názoru žalovaného 3/ zmätočný, žalobca kombinuje a účelovo spája dojednania Zmluvy s rôznymi (v mnohých prípadoch vo vzťahu k prejednávanému prípadu úplne irelevantnými) rozhodnutiami súdov vytrhnutých z kontextu a zákonnými ustanoveniami a to i takými, ktoré sa na prejednávaný prípad rozhodne neaplikujú. Skutočnosť, že obsah spotrebiteľskej zmluvy bol vopred pripravený právnym predchodcom žalovaného 3/ neznamená existenciu neprijateľných zmluvných podmienok a už vôbec nemá za následok jej absolútnu neplatnosť. Vopred pripravený obsah zmluvy dodávateľom nie je v zmluvných vzťahoch ničím výnimočným, pretože návrh zmluvy, resp. zmluvu v písomnej podobe vždy musí niektorá zo zmluvných strán pripraviť. Opačným výkladom by bolo nutné právne uzavrieť, že všetky zmluvy, ktoré uzatvárajú napr. banky alebo mobilný operátori sú neplatné. Poukázal na to, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní argumentuje, že zmluva o zriadení záložného práva ako taká je nekalou zmluvnou praktikou (avšak

žalobca ani v žalobe a ani v odvolaní nešpecifikoval, z akého konkrétneho dôvodu sa má táto zmluva považovať za nekalú zmluvnú praktiku), tak žalovaný 3/ je toho názoru, že žalobca opomenul fakt, že záložná zmluva – na základe ktorej žalobca ako vlastník nehnuteľnosti dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách) je zákonom predpokladaný právny úkon a teda nepochybne ide o zákonom aprobovaný výkon oprávnenia veriteľa – z ktorého dôvodu v žiadnom prípade nemožno samotnú záložnú zmluvu, obsahujúcu všetky náležitosti vyžadované zákonom, považovať za neplatnú, ako správne uviedol vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. Na základe uvedeného má žalovaný 3/ za to, že žalobca v podanom odvolaní adekvátne neodôvodnil a nepreukázal ani len jedno skutkové tvrdenie uvádzané v podanom odvolaní, pričom všetky jeho tvrdenia (v samotnej žalobe o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a o určenie neplatnosti právnych úkonov, ako i v odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie) sú nejasné, zmätočné, abstraktné a nekonkrétne, z ktorého dôvodu ich žalovaný 3/ považuje za účelové a neopodstatnené. S ohľadom na uvedené má žalovaný 3/ za to, že konajúci súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. 4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 9.786,20 eur titulom bezdôvodného obohatenia a v časti o určenie, že úver zo dňa 3.1.2007, ktorý žalobcovi poskytol žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov, je vo výroku vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť, v zostávajúcej časti napadnutého rozsudku tu však sú dôvody pre jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo (1) uloženie žalovanému 1/ povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 9.786,20 eur titulom bezdôvodného obohatenia; (2) určenie, že úver zo dňa 3.1.2007, ktorý žalobcovi poskytol žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov; (3) určenie, že žalovaným 1/ použitá okamžitá splatnosť záväzkov ako neprimerane vysoká sankcia spojená s neplnením záväzkov je neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 4 písm. k/ O.z.; (4) určenie, že právne úkony žalovaného 1/ smerujúce k realizácii výkonu záložného práva zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedeného Okresným úradom - katastrálny odbor v E., okres Trnava, obec E., katastrálne územie E., časť A: stavby súpisné číslo XXXX, na parcele číslo 8259/6, druh stavby 9, popis stavby bytový dom - C. F. XXX, XXX, XXX, právny vzťah k parcele na ktorej leží stavba XXXX je evidovaný na liste vlastníctva číslo XXXX, časť B: byty a nebytové priestory vchod: C. XXX, 3.p., byt č. XX, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 6824/417304, účastník právneho vzťahu: 45, vlastník B. A., C. XX, E., SR, dátum narodenia X.X.XXXX, spoluvlastnícky podiel 1/1, sú neplatné; (5) rozhodnúť o náhrade trov konania. Predmetom tohto odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie a jeho rozsudku, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 6. Žalobca v odvolaní namietal nepresvedčivosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku, vytkol súdu prvej inštancie, že predmetnú zmluvu opisuje ako zmluvu o hypotekárnom úvere, že popiera poskytnutie úveru ako spotrebiteľského napriek textu úverovej zmluvy, kde je výslovne uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že uzatvárajú túto zmluvu podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v platnom znení, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení (v prípade, že účelom úveru je aj iný účel ako investícia do nehnuteľnosti). Ďalej namietal, že súd prvej inštancie takto predloženú zmluvu v odôvodnení napadnutého rozsudku modifikoval a opísal ju ako úplne inú zmluvu, a to zmluvu hypotekárneho typu, pričom nešlo o zmluvu o hypotekárnom úvere ani hypotekárneho typu. Z napadnutého rozsudku podľa neho nie je určité ani zrozumiteľné prečo súd

prvej inštancie favorizoval ustanovenia Obch.z. Žalobca má za to, že jednoznačne ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie na základe ním uvedených vykonaných dôkazov neustálil o akú zmluvu sa malo jednať, keď mal mať k dispozícii dôkaz žiadosť o čerpanie hypotekárneho úveru zo 4.1.2007, pričom priložená zmluva nemá znaky zmluvy o hypotekárnom úvere. Napadnutý rozsudok označil za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti v predmetnej veci, nespĺňajúci kvalitatívne ústavné požiadavky na súdnu ochranu, rozsudkom bolo podľa neho porušené právo na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôvodil, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí úveru č. 050576 zo dňa 3.1.2007 spolu so Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 3.1.2007. Pohľadávka z úverovej zmluvy bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, k. ú. E. vo vlastníctve žalobcu. Ďalej, že uvedená úverová zmluva sa v zmysle príslušných ustanovení Obch.z. považuje za „absolútny obchod“, t. j. na tento právny vzťah bolo potrebné aplikovať ustanovenia tretej časti Obch.z., zároveň sa na tento zmluvný vzťah vzťahuje aj zákonná úprava spotrebiteľských zmlúv, t. j. ust. § 52 a nasl. O.z., resp. aj ustanovenia O.z. upravujúce právne úkony ako také, plnenie v splátkach a záložné právo. Nemal pochybnosti, že uvedená úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, nejedná sa však o spotrebiteľský úver a nie je možné aplikovať na tento zmluvný vzťah ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, a to vzhľadom na charakter poskytnutého úveru a jeho výšku (§ 1 ods. 2 a/ a e/ predmetného zákona). Žalobca tvrdil, že zo zmluvy nevyplýva účel, no zo zmluvy vyplýva, že podmienkou čerpania úveru (čl. V. bod 1. úverovej zmluvy) je okrem iného predloženie listu vlastníctva, návrhu na vklad vlastníckeho práva, poistnej zmluvy k nehnuteľnosti (podmienky uvedené v bode 23. rozsudku). Z úverovej zmluvy jednoznačne vyplýva, že zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa na zmluvu aplikuje iba v prípade, že účelom úveru je aj iný účel ako investícia do nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že iný účel, ako nadobudnutie nehnuteľnosti zo zmluvy nevyplýva. Na základe úverovej zmluvy medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným 1/ ako veriteľom sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky v stanovenej výške a dlžník sa zaviazal poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Obch.z. podstatnými časťami zmluvy o úvere stanovuje určenie subjektov (veriteľa a dlžníka), určenie poskytovaných peňažných prostriedkov, čo do čiastky a meny a záväzok dlžníka, že poskytnuté peňažné prostriedky vráti a zaplatí úroky. Po preskúmaní listinných dôkazov súd dospel k záveru, že v zmluvách je určitým a jasným spôsobom uvedené, že žalobca čerpal úver, zmluvu podpísal slobodne, vážne, je určitá a zrozumiteľná, a preto súd nevzhliadol neplatnosť tohto právneho úkonu s poukazom na ust. § 37 ods. 1 O.z. Zmluva o úvere obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti. Úver nie je ani bezúročný a bez poplatkov a to z dôvodu nemožnosti aplikácie zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 1 ods. 2 a/ a e/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy), ktorý inak i tak v rozhodnom čase sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou iba zmluvy, ktoré neobsahovali ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy) a neplatnosťou len nedodržanie písomnej formy (§ 4 ods. 1 rovnakého zákona). Žalobca žiadal, aby súd na zmluvu aplikoval ust. § 13 až 15 zákona č. 90/2016 Z. z., ktoré upravujú neplatnosť bezúročnosť a bezpoplatkovosť, pretože ide o diskrimináciu žalobcu, k čomu žalovaný 3/ uviedol, že žalobca v podstate žiadal súd, aby aplikoval o 10 rokov neskôr prijatý zákon o úveroch na bývanie a poprel tak právo na súdnu ochranu a princíp právnej istoty, s čím sa súd stotožnil v plnom rozsahu a poukázal na záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia k O.z. (§ 879r, § 879s O.z.). Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, na ktorý žalobca /poukazoval/ na viacerých miestach nadobudol účinnosť až 1.7.2007. Ustanovenia zákona č. 90/2016 o úveroch na bývanie sa vzťahujú na žiadosti o úver na bývanie podané po 20.3.2016, čo nie je prípad žalobcu. Aplikácia rozdielnej právnej úpravy je nielenže akceptovateľná, ale z hľadiska právnej istoty a zákazu retroaktivity nevyhnutná. Nemožno považovať za neprijateľné právne riešenie, ktoré práva určitého okruhu fyzických osôb upravuje inak, ak ustanovenia zákona platia pre všetkých žiadateľov o úver, spĺňajúcich zákonom ustanovené podmienky, rovnako. Zákonodarca má širokú diskréciu pre zvolenie konkrétnej politiky ochrany spotrebiteľa a samotná zmena zákona alebo prijatie nového zákona nie je ničím výnimočným. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného uzavrel, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov a keďže žalobca ako (jediný) dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia uvádzal „preplatenie“ podľa neho bezúročného a bezpoplatkového úveru (platením úrokov a poplatkov žalovanému 1/), potom na strane žalovaných nevznikla povinnosť /vydania/ bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca domáhal. Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje, námietky odvolateľa uvedené v tomto odseku, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými

sa súd prvej inštancie ako vyplýva z vyššie uvedeného riadne vysporiadal, nepovažuje za dôvodné, prihliadol i na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by tu nebol zostatok nevráteného úveru. Ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia O. z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe NS SR na všetky spotrebiteľské záväzky, a teda aj na spotrebiteľské záväzky, ktoré sú svojou povahou tzv. absolútnym obchodom a boli uzavreté pred účinnosťou novelizovaného znenia § 52 ods. 2 tretia veta O.z., sa má prednostne použiť právny režim O.z. a nie Obch.z. Na potvrdenie správnosti uvedenej úvahy nemá norma § 52 ods. 2 tretia veta O.z. prechodné ustanovenia. To znamená, že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 153/2017). Identické právne závery uvedené vyššie, zaujal NS SR aj v skutkovo a právne obdobných veciach (pozri napr. rozsudky sp. zn. 3 MCdo 14/2014, 8 MCdo 13/2014, 4 MCdo 17/2014, 3 Cdo 87/2017 alebo uznesenie sp. zn. 2 Obdo 5/2019). Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní správne prednostne použil režim O.z. a predmetnú úverovú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v danej časti uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal v danej časti dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku v danej časti súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať. Nedôvodnými tak boli v tomto bode uvedené odvolacie námietky vo vzťahu k danej časti uplatnených nárokov. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 9.786,20 eur titulom bezdôvodného obohatenia, a v časti o určenie, že úver zo dňa 3.1.2007, ktorý žalobcovi poskytol žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov, potvrdil. 7. Odvolací súd sa však zatiaľ nemohol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o platnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru, tento záver považoval za nedostatočne zdôvodnený a predčasný. Ani v súvisiacej veci (sp. zn. 20Csp/203/2018) súd nekonštatoval platnosť mimoriadneho zosplatnenia, ale iba nespornosť jeho vyhlásenia. Odvolateľ v žalobe aj v odvolaní namietal jeho neplatnosť. Ustanovenie § 565 O. z. umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom stanovených predpokladov žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz, a to iba vtedy, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. t. j. ak došlo k uzavretiu dohody zmluvných strán o tom, či veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (§ 565 O. z.), tzv. strata lehôt alebo strata výhody splátok, od ktorej je potrebné odlíšiť jednostranný prejav vôle veriteľa požadujúci jednorazové splatenie dlhu v ním stanovenej lehote, v písomnom oznámení veriteľa. Toto právo veriteľa je pritom časovo ohraničené, keďže veriteľ ho môže využiť iba do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Nevyužitím tohto práva veriteľa alebo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie

ďalšej splátky, resp. do jej účinného splnenia, nedochádza k splatnosti celého dlhu, ale platí naďalej pôvodné dojednanie o splátkach (nie sú dotknuté dôsledky omeškania s tou ktorou splátkou). Toto právo však veriteľ opäť získa, ak sa dlžník dostane do omeškania nezaplatením ďalšej splátky. Ak veriteľ riadne a včas svoje právo neuplatnil, môže voči dlžníkovi požadovať naďalej len dohodnuté splátky. Pri plnení formou splátok je pritom vždy rozhodujúce rozlíšiť už nastalú splatnosť jednotlivých splátok úveru (splatných do doby splatnosti celého zostatku dlhu) a splátok splatných na základe jednostranného úkonu veriteľa. Pre splatnosť pohľadávky v dôsledku straty výhody splátok nie je významné, kedy veriteľ mohol dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami o zaplatenie celej pohľadávky (alebo jej zostatku) najskôr požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a o zaplatenie celej pohľadávky skutočne požiadal (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 426/2005). Okrem vyššie uvedených kumulatívnych predpokladov splatnosti celého dlhu (nesplnenie niektorej zročnej splátky, jednostranný adresovaný právny úkon veriteľa, ktorým žiada o zaplatenie celej pohľadávky, ak to bolo veriteľom a dlžníkom takto dohodnuté, t. j. dohoda, prípadne rozhodnutie ak tak bolo určené v rozhodnutí), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ (dodávateľ) uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9 O. z. v relevantnom znení). V odôvodnení napadnutého rozsudku absentovala argumentácia a právna úvaha vo vzťahu k vyhodnoteniu zmluvného dojednania strán (v čl. IX bod 7. úverovej zmluvy) o zročnosti celého zostatku dlhu (§ 565 O. z.), ktorá je primárnym predpokladom posúdenia predčasnej splatnosti dlhu (bolo potrebné posúdiť či je čl. IX bod 7. úverovej zmluvy dostatočne určitý a dôvod predčasného ukončenia splácania úveru natoľko závažný, aby odôvodnil tak závažné následky pre spotrebiteľa ako je strata výhody splátok). Žalobca sa síce domáhal určenia, že žalovaným 1/ použitá okamžitá splatnosť záväzkov ako neprimerane vysoká sankcia spojená s neplnením záväzkov je neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 4 písm. k/ O.z., ktoré ustanovenie v čase uzavretia úverovej zmluvy ešte nebolo účinné, avšak v danom čase ust. § 53 ods. 3 O.z. obsahovalo demonštratívny výpočet podmienok, ktoré sa považujú za neprijateľné, keď dôsledkom demonštratívneho výpočtu neprijateľných podmienok je to, že súd pri hodnotení podmienok v konkrétnom vzťahu, môže považovať za neprijateľnú podmienku aj podmienku, ktorá nie je v § 53 ods. 3 O.z. uvedená. Podľa ustanovenia § 565 O. z. veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, pri nezaplatení niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté, prípadne v rozhodnutí určené. V prípade spotrebiteľských zmlúv k uvedenému pristupuje aj požiadavka obligatórneho prieskumu, či uvedené zmluvné dojednanie (upravujúce právo na zosplatnenie celého úveru) nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda či sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto neplatnú zmluvnú podmienku (§ 53 O.z.). V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie má vnútroštátny súd pritom preveriť, či dôvod predčasného ukončenia splácania úveru je natoľko závažným, aby odôvodnil tak závažné následky pre spotrebiteľa ako je strata výhody splátok. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa predčasného splatenia uvedenú v zmluvách, z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka počas určitého obdobia, je úlohou vnútroštátneho súdu predovšetkým preveriť, či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takého nesplnenie povinnosti dostatočne závažné vo vzťahu k dobe splácania úveru a k jeho výške, či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatňovaných v tejto oblasti, či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru (porov. napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Mohamed Azis C-415/11, bod 73). Zmluvné podmienky, ktoré umožňujú vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru z dôvodov, ktoré sú formulované príliš široko, nejednoznačne a môžu byť zo strany veriteľa (banky) uplatnené svojvoľne, spôsobujú v zmysle § 53 ods. 1 O. z. značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 23. apríla 2015 vo veci C-96/14 Jean-Claude van Hove proti CNP Assurances SA, požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená smernicou nemôže byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Naopak, keďže systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko (porov. tiež rozhodnutie Kasler a Káslernej Rabái C-26/13, ako aj Matei C-143/13). Je preto povinnosťou súdu preskúmať (vzhľadom na ust. § 565 O. z. v zmysle ktorého veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, pre

nezaplatenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté, príp. určené v rozhodnutí) či došlo k dohode zmluvných strán v súlade s § 565 O. z. a § 53 ods. 9 O. z., či takéto zmluvné dojednanie (upravujúce právo na zosplatnenie celého úveru) nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda či sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto neplatnú zmluvnú podmienku (§ 53 O. z.), príp. sa odkláňa od kogentnej právnej úpravy. Povinnosť aby zmluva obsahovala jednoznačné a presné odkazy na obligatórne náležitosti zmluvy alebo iné povinné informácie, vylučuje preto paušálny odkaz na všeobecné obchodné podmienky, keďže v zmluve by malo byť uvedené, v ktorých konkrétnych ustanoveniach všeobecných obchodných podmienok veriteľa možno jednotlivé náležitosti zmluvy nájsť (t. j. jednoznačné a presné odkazy na konkrétne ustanovenia obchodných podmienok, umožňujúce spotrebiteľovi zistiť, kde sa nachádza zmluvné dojednanie). V prípade formulárových zmlúv je potom dôležité skúmať aj tzv. inkorporačné doložky, paušálne odkazujúce na všeobecné obchodné podmienky a vyhlásenia spotrebiteľa o oboznámení sa s nimi. Zmluvný materiál by pritom mal byť spotrebiteľovi aj skutočne odovzdaný pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol reálne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie Home Credit Slovakia a.s. proti Klára Bíróova C -42/15, bod 34). 8. Žalobca sa žalobou domáhal aj určenia, že právne úkony žalovaného 1/ smerujúce k realizácii výkonu záložného práva zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedeného Okresným úradom - katastrálny odbor v E., okres Trnava, obec E., katastrálne územie E., časť A: stavby súpisné číslo XXXX, na parcele číslo 8259/6, druh stavby 9, popis stavby bytový dom - C. F. XXX, XXX, XXX, právny vzťah k parcele na ktorej leží stavba XXXX je evidovaný na liste vlastníctva číslo XXXX, časť B: byty a nebytové priestory vchod: C. XXX, 3.p., byt č. XX, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 6824/417304, účastník právneho vzťahu: 45, vlastník B. A., C. XX, E., SR, dátum narodenia X.X.XXXX, spoluvlastnícky podiel 1/1, sú neplatné. Súd prvej inštancie aj v tejto časti žalobu zamietol. Odvolateľ vytkol aj v tejto časti rozsudku jeho nepreskúmateľnosť, v dôsledku čoho namietol porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je názoru, že rozhodnutie v danej časti bol predčasné a nedostatočne zdôvodnené, keď v tejto časti bolo potrebné najprv zo strany súdu prvej inštancie odstrániť vadu žaloby (§ 129 CSP), spočívajúcu v neurčitosti petitu (neboli špecifikované právne úkony), keďže obligatórnou obsahovou náležitosťou žaloby je aj petit, a následne tiež bolo potrebné v prvom rade posúdiť, či je takáto žaloba vôbec prípustná (§ 137 CSP), k čomu súd prvej inštancie nepristúpil. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28.2.2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné a určité vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). S poukazom na závery uvedené v 7. a 8. bode tohto rozsudku odvolacieho súdu je dôvodné konštatovať, že súd prvej inštancie v daných častiach nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom, v dôsledku čoho bol postup súdu prvej inštancie v nesúlade s právom strany na spravodlivý proces. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Povinnosťou súdu prvej inštancie (ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu) tak bude v ďalšom konaní najmä posúdiť zmluvné dojednanie strán (v čl. IX bod 7. úverovej zmluvy) o zročnosti celého zostatku dlhu (§ 565 O.z.), ktorá je primárnym predpokladom posúdenia predčasnej splatnosti dlhu, taktiež odstrániť vadu žaloby (v časti určenia, že právne úkony žalovaného 1/ smerujúce k realizácii výkonu záložného práva sú neplatné) a posúdiť prípustnosť žaloby. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať zásadu predvídateľnosti postupu súdu, ako aj prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.). Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Bude venovať pozornosť i záhlaviu – úvodnej časti rozhodnutia, aby sa vyhol opomenutiu uviesť právnu formu obchodnej spoločnosti a uvádzal aj správny názov a aktuálnu adresu sídla obchodnej spoločnosti. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobcu, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). 10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí o veci preto rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania. 11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. (§ 160 ods. 2 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)