Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/53/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116202171 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2116202171.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: O. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, zastúpenej JUDr. Barborou Petrovič, advokátkou, so sídlom Hlavná 44, Trnava, proti žalovanému: Ing. A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. X, G., zastúpeného JUDr. Daliborom Pavelkom, advokátom, so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 3. apríla 2020, č.k. 16C/30/2016-338, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je výlučným (1/1) vlastníkom nehnuteľností vedených Okresným úradom Hlohovec, katastrálny odbor, pre obec Y., katastrálne územie Y., vedených na LV č. XXX, a to stavba so súpisným č. XXX, postavená na parcele č. 399/5, rodinný dom, stavba postavená na parcele č. 399/6, garáž, stavba postavená na parcele č. 399/7, iná budova, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/3 o výmere 253m2, orná pôda, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/4 o výmere 469m2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/5 o výmere 143m2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/6 o výmere 24m2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/7 o výmere 7m2, zastavaná plocha a nádvorie. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Ďalej súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že znalec MUDr. Mário Straka, s miestom výkonu činnosti Hodská 38, Galanta, znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, má nárok na náhradu 100% trov znaleckého dokazovania proti žalovanému. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 38 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dňa 18.11.2014 uzatvorila žalobkyňa ako predávajúca s Mgr. A. D. ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností. V roku 2012 a 2013 žalobkyňa utrpela dve závažné cievne mozgové príhody, v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy trpela organickým psychosyndrómom minimálne stredne ťažkého stupňa, a tiež cievnou vasculárnou demenciou, tiež stredne ťažkého stupňa. Tieto prítomné duševné poruchy zakladajú z hľadiska medicínskeho - psychiatrického zásadné a kruciálne predpoklady, že žalobkyňa nevedela v roku 2014 vykonávať právne úkony, a tiež v čase podpisu predmetnej zmluvy dňa 18.11.2014. V čase vykonania tohto právneho úkonu žalovaná konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Dňa 27.02.2015 Mgr. A. D. ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností. Žalovaný nehnuteľnosť kupoval ako investíciu, pred uzavretím kúpnej zmluvy nevykonal jej ohliadku. Preskúmaním predmetnej veci súd dospel k záveru, že rozhodnutie vo veci je závislé od zodpovedania otázky, či žalobkyňa v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, ako aj zodpovedanie otázky, či žalovaný nadobudol vlastnícke právo aj od nevlastníka vzhľadom na svoju tvrdenú dobromyseľnosť. Ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, žalobkyňa v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, vyplýva to zo znaleckého posudku č. 126/2019. K námietkam žalovaného vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu súd uvádza, že skutočnosť, že ustanovený znalec pred vypracovaním znaleckého posudku č. 126/2019 v tomto konaní vypracoval aj znalecký posudok č. 32/2018 v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava, predmetom ktorého bolo obmedzenie spôsobilosti žalobkyne na právne úkony, nie je dôvodom na záver o predpojatosti znalca. Dôvodom jeho predpojatosti by bola existencia pomeru k sporu, stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní. Znalec na pojednávaní konanom dňa 05.03.2020 vysvetlil, že k záveru o nespôsobilosti žalobkyne na predmetný právny úkon bolo možné dospieť aj z prepúšťacej správy z roku 2012, kde bola konštatovaná nekróza vpravo, zmäknutie vľavo, zúženie cievy, ktorá vyživuje mozog 50%. To, že išla k psychiatrovi až v roku 2016, neznamená, že demenciou trpela odo dňa vzniku správy psychiatra zo dňa 04.11.2016. Podľa názoru znalca žalobkyňa trpela demenciou minimálne dva roky a samozrejme aj viacej, ochorenie nevzniká za týždne a mesiace. Osoby s polovične odumretým mozgom nepovažuje znalec za schopné robiť právne úkony. Vzhľadom na uvedenú duševnú poruchu žalobkyne, súd v súlade s § 38 ods. 2 OZ dospel k záveru, že uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a Mgr. A. D. dňa 18.11.2014 je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon. Mgr. A. D. teda nie je možné považovať za vlastníka predmetných nehnuteľností. K otázke nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka súd poukazuje na názor Krajského súdu v Trnave vyjadrený v uznesení č.k. 11Co/142/2017-195 zo dňa 05.06.2018 (ktorým je súd prvej inštancie viazaný), podľa ktorého pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. Občiansky zákonník de lege lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť nadobúdateľa nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať v dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. Rovnako zo znenia zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 20/2011, ako aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 448/2010. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015, je potrebné poukázať na rozdielne skutkové okolnosti tam posudzovanej veci (keď sťažovateľom bol prvý „súkromný“ vlastník nehnuteľnosti stojaci mimo orgánov verejnej správy a štátnych podnikov, pričom všetky doterajšie prechody vlastníctva nehnuteľností sa uskutočňovali v rámci subjektov verejnej správy, štátnych podnikov a spoločností vlastnených subjektmi verejnej správy, a tak ak to bol štát, ktorý zavinil nedostatky privatizačného projektu, a preto vystupoval ako nedbalý vlastník, ktorého právne postavenie v porovnaní so subjektom súkromnej sféry bolo oslabené prostredníctvom dobrej viery nadobúdateľa - subjektu súkromnej sféry) a veci, ktorá je predmetom tohto konania (kedy voči sebe stoja dva subjekty súkromnej sféry, pričom žiaden z týchto subjektov nebol nedbalým vlastníkom ako strana predávajúceho), nie sú použiteľné pre rozhodnutie v tejto veci, pre ich výraznú skutkovú odlišnosť v podstatných otázkach. Pokiaľ ide o českú judikatúru zaoberajúcu sa otázkami nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka, odvolací súd dodal, že základom, od ktorého sa odvíjala otázka nadobudnutia nehnuteľností od nevlastníka, bol vývoj judikatúry v otázkach následkov odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR pod tlakom Ústavného súdu ČR bol nútený uznať, že odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľností nemá vplyv na vlastníctvo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ vlastnícke práva nadobudli v dobrej viere. Týmto sa však vytvoril priestor pre obdobnú otázku, aký vplyv na vlastníctvo ďalších nadobúdateľov má absolútna neplatnosť pôvodnej zmluvy. Odpoveď na túto otázku dal Najvyšší súd ČR napr. v uznesení zo dňa 16.09.2010, sp. zn. 30 Cdo 250/2009, keď uzatvoril, že „... v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam nie je možné uplatniť princíp nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere“. Ústavný súd ČR v podobnej veci vo svojom Náleze zo dňa 11.05.2011, sp. zn. II.US 165/2011 síce uzavrel, že osoby, ktorým dobrá viera svedčí, nenesú žiadny podiel zodpovednosti na neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi právnymi predchodcami a s ohľadom na svoju dobrú vieru mohli v medziobdobí nemalým spôsobom zhodnotiť inkriminované nehnuteľnosti. Osobe, ktorá vykonala určitý právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verenej, štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá ochrana. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že Najvyšší súd ČR hneď v niekoľkých rozhodnutiach vydaných v krátkej dobe po sebe názor Ústavného súdu ČR striktne odmietol s poukazom na to, že mu chýbajú nosné dôvody. Vecne sa odvolal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, z ktorých predovšetkým vyplýva, že závery Ústavného súdu ČR by spôsobili úplne zbytočným inštitút vydržania, jednalo by sa o neodôvodnený prielom zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám, a že z Nálezu Pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 16.09.2007, sp. zn. Pl.ÚS 78/2006 neplynie tak široké poňatie dobrej viery, pričom Nález Pléna je nálezom „bežných“ senátov nadriadený. Následne Ústavný súd ČR potom závery Najvyššieho súdu ČR vo svojej novšej judikatúre podporil. Uznesenie zo dňa 24.08.2011, sp. zn. I.US 3391/2010 totiž uviedol, že „ak zo zistených skutočností súdy dovodili, že zmluva nebola uzatvorená vážne alebo bola dohodnutá ako prepadná zástava..., nemohla sa druhá sťažovateľka stať vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohla ich ani... previesť do vlastníctva prvej sťažovateľky“. Tento názor Ústavného súdu ČR bol Najvyšším súdom ČR prijatý, pričom ako pomyselnú bodku je potrebné vziať do úvahy rozsudok z 21.12.2011, sp. zn. 30 Cdo 2881/2011, v ktorom Najvyšší súd ČR uviedol, že „právny názor Najvyššieho súdu bol implicitne ako správny potvrdený uznesením Ústavného súdu zo dňa 24.08.2011, sp. zn. I.US 3391/2010...“, v ktorom bolo mimo iného vyložené, že ak je zmluva o prevode nehnuteľností uzavretá medzi subjektom A - predávajúcim a B - kupujúcim absolútne neplatná, nemohol sa kupujúci B stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a nemohol ich ani previesť do vlastníctva subjektu C. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu považoval za dôvodnú a žalobkyňu určil za vlastníčku predmetných nehnuteľností. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa mala v konaní plný procesný úspech, priznal jej súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša štát. CSP narozdiel od Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141 ods. 4 OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil štát. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. To platí aj v prípade, ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa § 253 ods. 2 CSP preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP proti konkrétnej sporovej strane (II. ÚS 236/2019 zo dňa 12.09.2019). Vzhľadom na uvedené súd III. výrokom priznal ustanovenému znalcovi MUDr. Máriovi Strakovi, znalcovi z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, nárok na náhradu 100% trov znaleckého dokazovania proti žalovanému, pričom o výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť tak, že žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%, a znalcovi MUDr. Máriovi Strakovi priznať nárok na náhradu 100% trov znaleckého dokazovania proti žalobkyni. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie obsiahnutým v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého s poukazom na znalecký posudok MUDr. Mária Straku č. 126/2019 zo dňa 03.09.2019 označil zmluvu uzavretú dňa 18.11.2014 medzi žalobkyňou a Mgr. D. za absolútne neplatný právny úkon. Zotrval na námietke, že znalec bol v tejto veci predpojatý, čo odvolateľ odôvodnil tým, že ten istý znalec predtým vypracoval i znalecký posudok č. 32/2018 zo dňa 01.03.2018 v konaní sp. zn. 32Ps/2/2017, kde zodpovedal prakticky tie isté otázky, ako tomu bolo v tomto konaní, pričom rozdielnosť posudkov spočívala len v určení dňa, ku ktorému sa posudzovala spôsobilosť žalobkyne na právne úkony. Uvedené má zjavne za následok danosť predpojatosti znalca z titulu existencie k pomeru sporu, čím bola zároveň vylúčená jeho nestrannosť a individuálny prístup v tomto konaní, keď prakticky prezentoval identické závery ako v prípade posudku č. 32/2018, ktorý bol vyhotovený k inému (neskoršiemu) rozhodnému dňu. Námietky zásadného charakteru prezentoval odvolateľ i vo vzťahu k obsahu samotného znaleckého posudku, keďže znalec posudzoval spôsobilosť žalobkyne na právne úkony vychádzajúc z dvoch skupín dôkazných prostriedkov. Prvú skupinu tvorili psychiatrická správa MUDr. K. P. zo dňa 04.11.2016 a psychologické vyšetrenie PhDr. A. T. zo dňa 08.11.2016, ktoré boli vyhotovené dva roky po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy, a teda v žiadnom prípade nemohli slúžiť ako východisko pre posúdenie spôsobilosti žalobkyne k uzavretiu kúpnej zmluvy v roku 2014. Znalec tak pri vyhotovení znaleckého posudku vychádzal prakticky len z dvoch prepúšťacích správ z neurológie FN Trnava zo dňa 16.07.2012 a dňa 13.02.2013, ktoré prepúšťacie správy boli vyhotovené titulom ukončenia hospitalizácie žalobkyne pre náhle cievne mozgové príhody, avšak v týchto správach nie je uvedená žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byť spôsobilá k prijatiu záveru, že žalobkyňa nebola dňa 18.11.2014 spôsobilá na právne úkony, alebo že by trpela nejakou duševnou chorobou. Podľa názoru odvolateľa, ak neexistuje zdravotná dokumentácia objektívnej povahy spôsobilá k posúdeniu spôsobilosti žalobkyne na právne úkony ku dňu 18.11.2014, sú závery znalca svojvoľné, nepreskúmateľné a ničím nepodložené subjektívne názory. Žalovaný opakovane navrhol vykonanie kontrolného znaleckého posudku, avšak súd tento návrh zamietol, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný sa nestotožnil s právnym záverom tak súdu prvej inštancie, ako i odvolacieho súdu, ktorý v otázke nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka prezentoval názor, že samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa nepostačuje k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Považoval tento právny záver za nesprávny pre rozpor so závermi obsiahnutými v Náleze Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, ako i v Náleze I.ÚS 151/2016 zo dňa 03.05.2017. Poukázal tiež i na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2018 zo dňa 31.10.2019, kde Najvyšší súd konštatoval, že ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery v úkony ďalších osôb pri celom sociálnom styku s nimi a právnej istoty, odvíjajúce sa od princípu právneho štátu, pričom táto ochrana nadobúdateľov môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ súd prvej inštancie v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podáva exkurz vo veci vývoja rozhodovacej praxe v otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania v prostredí českej jurisprudencie, žalovaný uvedené považuje za nadbytočné vzhľadom k tomu, že s poukazom na to, čo uviedol, je v SR zjavne osobitný vývoj rozhodovacej praxe v tejto oblasti, a preto možno súdom uvedené rozhodnutia Ústavného súdu SR či Najvyššieho súdu SR, považovať za právne irelevantné. Ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním nebolo objektívne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by žalobkyňa trpela dňa 18.11.2014 duševnou poruchou, ktorá by spôsobovala, že nemala v čase uzavretia kúpnej zmluvy s Mgr. A. D. spôsobilosť na právne úkony. Ak by takáto skutočnosť v konečnom dôsledku preukázaná bola, Mgr. D. by nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatného právneho úkonu, žalovaný poukázal na skutočnosť, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol od Mgr. D. v dobrej viere, a to na základe uistení, že tento je vlastníkom, na základe toho, že v čase nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným nebol ohľadne nehnuteľností vedený žiaden súdny spor, na základe evidencie katastra nehnuteľností, kde svedčilo výlučné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v prospech Mgr. D. a v neposlednom rade i tým, že o vlastníctve Mgr. D. nemala absolútne žiadnu pochybnosť ani banka, ktorá poskytla žalovanému úver za účelom financovania kúpnej ceny, a ktorá zriadila na nehnuteľnostiach záložné právo. Ak za daného stavu bola zjavne preukázaná dobrá viera žalovaného, ktorá sa prezumuje a žalobkyňa túto domnienku žiadnym spôsobom nevyvrátila, žalovaný v konaní legitímne bráni dobromyseľne nadobudnuté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. 4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný síce namieta údajnú predpojatosť znalca MUDr. Mária Straku, čo však žiadnym spôsobom nepreukázal a ani žiadnym dôkazom nepodložil. Prezentácia totožných záverov znalca (pri posúdení v konaní o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a v predmetnom konaní) o stave žalobkyne, a to v kontexte jasných poškodení mozgu žalobkyne, tiež nedáva priestor úvahám o žalovaným tvrdenej zaujatosti znalca. K polemike žalovaného o podkladoch, ktoré znalec použil pri vypracovaní znaleckého posudku, uviedla, že sa jedná o nedôvodné námietky. Práve naopak, nesporným a nepochybne relevantným podkladom sú a boli prepúšťacie správy žalobkyne z hospitalizácií v rokoch 2012 a 2013. Pokiaľ žalovaný nesúhlasí s právnymi úvahami odvolacieho súdu prezentovanými v zrušujúcom uznesení (sp. zn. 11Co/142/2017), je nutné poznamenať, že súd je názorom odvolacieho súdu viazaný, a tiež je tento právny názor prijatý pre toto konkrétne konanie, a teda má zásadnú relevanciu. Odvolací súd nevylúčil aspekt dobromyseľnosti, ale nariadil aj skúmanie v smere platnosti v poradí prvého právneho úkonu. Ochrana dobrej viery nastupuje v prípadoch, kedy by nový vlastník pri kúpe postupoval so všetkou potrebnou a primeranou opatrnosťou v procese realizácie kúpy a uvedené aj náležite a bez pochybností preukázal. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka nie je pravidlom, ale výnimkou. V konaní opakovane poukázala na to, že žalovaný nepostupoval v procese kúpy ako skutočný záujemca štandardným a zvyčajným postupom, a to obhliadkou nehnuteľností - možno aj opakovanou, riadnym skúmaním stavu nehnuteľností, a to navyše za situácie, kedy žalovaný nedisponoval prostriedkami na úhradu kúpnej ceny z úspor, ale čerpal za týmto účelom úver. Žalovaný teda nevyvinul ani bazálnu mieru primeranej opatrnosti a nekonal zodpovedne, čo je v rozpore s dobromyseľnosťou. Žalovaný je navyše osobou s vysokoškolským vzdelaním, u ktorej je možné predpokladať, že rozumie následkom čerpania úveru a nutnosti splácania a sám uznal, že vedel, že nehnuteľnosť má byť obývaná a teda, že táto nie je voľná. Všetky uvedené skutočnosti svedčia v neprospech žalovaného a preukazujú naopak účelovosť a netransparentnosť pri prevode. Vo vzťahu k dobromyseľnosti poukázala aj na to, že aj výhodná kúpna cena, za ktorú žalovaný nehnuteľnosť kúpil, nesvedčí v prospech dobromyseľnosti, ale naopak, sám žalovaný na pojednávaní dňa 03.05.2016 potvrdil, že Mgr. D. mu nehnuteľnosť ponúkol za nižšiu cenu ako je znalecký posudok, čo odôvodnil tým, že potrebuje peniaze, tiež za okolnosti, že určitá vec má výrazne nižšiu cenu ako je cena obvyklá, a preto mal byť kupujúci ostražitý a ihneď tým pádom aj opatrnejší. Dôkazné bremeno pri preukázaní dobrej viery pri nadobudnutí vlastníckeho práva je na strane žalovaného a v tomto smere žalovaný dôkazné bremeno neuniesol. 5. K vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na dôvodoch svojho odvolania. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by preukazovala, že by sa pôvodný právny zástupca žalovaného v tejto veci akokoľvek podieľal na prevode nehnuteľností medzi žalobkyňou a Mgr. D.. Jej argumenty o akomsi rovnakom moduse operandi sú len v rovine subjektívnych a ničím nepodložených tvrdení. Pokiaľ žalobkyňa spochybňuje jeho dobromyseľnosť pri nadobúdaní nehnuteľností s poukazom na to, že v procese kúpy nemal postupovať ako skutočný záujemca štandardným a zvyčajným postupom, a to obhliadkou nehnuteľností, uviedol, že tento postup riadne odôvodnil vo vyjadrení zo dňa 01.03.2016 tým, že v tomto prípade sa jednalo o investičnú kúpu na základe ponuky predloženej mu Mgr. D., pričom už v minulosti takto postupoval a mal s takouto kúpou osobnú skúsenosť. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16C/30/2016 je určenie vlastníckeho práva. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je výlučným (1/1) vlastníkom nehnuteľností vedených Okresným úradom Hlohovec, katastrálny odbor, pre obec Y., katastrálne územie Y., vedených na LV č. XXX, a to stavba so súpisným č. XXX, postavená na parcele č. 399/5, rodinný dom, stavba postavená na parcele č. 399/6, garáž, stavba postavená na parcele č. 399/7, iná budova, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/3 o výmere 253m2, orná pôda, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/4 o výmere 469m2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/5 o výmere 143m2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/6 o výmere 24m2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela registra „C“ č. 399/7 o výmere 7m2, zastavaná plocha a nádvorie. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Ďalej súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že znalec MUDr. Mário Straka, s miestom výkonu činnosti Hodská 38, Galanta, znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, má nárok na náhradu 100% trov znaleckého dokazovania proti žalovanému. 8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu. 9. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP], súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP], na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. 10. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. 11. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať. 12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval. 13. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 14. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. 15. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004). 16. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/2004). 17. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). 18. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. 19. Podstatným je v predmetnej právnej veci bolo, či možno nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, teda či došlo k prelomeniu zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, pričom odvolateľ argumentoval nálezmi Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 a I.ÚS 151/2016, ako i uzneseniami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2018 zo dňa 31.10.2019 a 4 Cdo 102/2017 zo dňa 27.06.2019. Odvolací súd k posúdeniu vyššie uvedenej otázky zaujal stanovisko už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci, a to uznesení zo dňa 05.06.2018, č.k. 11Co/142/2017-195, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie predmetnej právnej veci zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Závery z odôvodnenia citovaného uznesenia prebral súd prvej inštancie i do odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odvolací súd odkazuje. 20. Právny názor prezentovaný v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 16. marca 2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015, ako i v Náleze zo dňa 3. mája 2017, sp. zn. I.ÚS 151/2016 predstavoval odklon dovtedy vzácne jednotnej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Cdo 107/2001, 2 M Cdo 20/2011, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I.ÚS 50/2010, III.ÚS 468/2010). 21. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), na ktoré odkázal aj v niektorých ďalších rozhodnutiach (viď napr. sp. zn. 3 Cdo 446/2013, 3 Cdo 48/2013, 8 Cdo 306/2014) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Vychádzajúc z toho, najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 144/2010 konštatoval, že ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp. zn. 5 M Cdo 12/2011 najvyšší súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť“. 22. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľností. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľností účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. 23. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva i odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lege lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje (viď publikáciu Občiansky zákonník, II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C.H.Beck, 2015, str. 2087). 24. K uvedeným záverom dospel Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28. júna 2017, sp. zn. 3 Cdo 115/2016, ako aj v rozsudku zo dňa 26. januára 2017, sp. zn. 3 Cdo 223/2016, keď ďalej uviedol, že prijatie právneho názoru, v zmysle ktorého pri nadobudnutí vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka, a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsolentnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by (bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť ktorého poukazuje aj odborná právnická literatúra) negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Práve so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov - by k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku. 25. K uvedenej problematike zaujal stanovisko i Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 26.05.2020, sp. zn. II.ÚS 223/2020, ktorý uviedol, že pokiaľ ide o úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka, ústavný súd k nim aj vzhľadom na to, že vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, nepovažuje za potrebné zaujať konečné stanovisko. Napriek uvedenému, k záveru najvyššieho súdu, že sa presadil ním prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ústavný súd konzistentne judikuje, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako príklady takejto konštantnej judikatúry ústavného súdu uviedol len rozhodnutia jedného senátu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu bez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov, preto nezdieľa názor, že ide o konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti. Ďalej ústavný súd uviedol, že si uvedomuje, že život je pestrý a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania, resp. nachádzania spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či na danú problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné na každý prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne na pôde pléna. 26. Z uvedeného vyplýva, že judikatúra Najvyššieho súdu SR bola v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka jednotná až do prijatia Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015, pričom sám ústavný súd v uznesení zo dňa 26. mája 2020, sp. zn. II.ÚS 223/2020 skonštatoval, že sa nejedná o konštantnú judikatúru ústavného súdu, ale ide len o rozhodnutie jedného senátu ústavného súdu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu bez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov, a teda sa nejedná o konštantnú judikatúru, ktorou by bola prelomená zásada nemo plus iuris vo všeobecnosti. 27. Správne preto súd prvej inštancie zameral dokazovanie na posúdenie platnosti uzatvorenej zmluvy medzi žalobkyňou a Mgr. A. D. so zameraním sa na preukázanie, či žalobkyňa bola v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy (18.11.2014) spôsobilá na uzatvorenie takéhoto právneho úkonu, pričom prvoinštančný súd správne na posúdenie tejto odbornej otázky vo veci vykonal znalecké dokazovanie, ktoré i náležite v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil. 28. Pokiaľ odvolateľ namietal zaujatosť ustanoveného znalca z dôvodu, že tento znalec vyhotovoval znalecký posudok i v konaní sp. zn. 32Ps/2/2017 o obmedzenie spôsobilosti žalobkyne, v ktorom prakticky mal odpovedať na rovnaké otázky, tak odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil dôvody, pre ktoré by mal byť znalec zaujatý, keď skutočnosť, že vyhotovoval dva znalecké posudky, v ktorých posudzoval spôsobilosť žalobkyne na právne úkony, pričom sa dopracoval k obdobným záverom, bez ďalšieho nezakladá jeho zaujatosť. Nebol preto zistený a ani tvrdený jeho pomer k stranám, resp. k zástupcom alebo k sporu. Rovnako neboli zistené žiadne vady v konaní vypracovaného znaleckého posudku, keď znalec svoje závery i riadne odôvodnil, uviedol, z akých podkladov vychádzal a závery dostatočným spôsobom odôvodnil, a taktiež i vysvetlil počas jeho osobného výsluchu na pojednávaní. Správne znalec vychádzal tak z psychiatrických správ MUDr. K. P. zo dňa 04.11.2016 a psychologického vyšetrenia PhDr. A. T. zo dňa 08.11.2016, ako i z prepúšťacích správ z neurológie FN Trnava zo dňa 16.07.2012 a 13.02.2013. Ani zo strany žalovaného neboli produkované také skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť záverov obsiahnutých v znaleckom posudku, a preto súd prvej inštancie správne a dôvodne zamietol návrh žalovaného na vykonanie dôkazu - kontrolného znaleckého posudku, keď súd považoval vykonané dokazovanie za dostatočné. Je potrebné uviesť, že nič nebránilo žalovanému, aby dal vyhotoviť znalecký posudok sám, pokiaľ bol presvedčený o nesprávnosti a nedôveryhodnosti v spore vypracovaného znaleckého posudku. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 11. odôvodnenia). 29. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP časti vo veci samej, ako i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania, ako i nároku na náhradu trov znaleckého dokazovania, v podrobnostiach poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP) z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 32. Senát odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).