Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 31Cob/42/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107224260 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2107224260.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Pavol Laczo a JUDr. Andrea Vyskočová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava - Petržalka, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátka kancelária, Bratislava, proti žalovanej: N. L., nar. X. U. XXXX, M. R. XXXX/X, D., zastúpenej: Mgr. Andrea Šutovská, advokátka, Piešťany, o 2.601,41 € s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 9 Cb 14/2009-402 z 27. apríla 2018 takto r o z h o d o l : I. Napadnutý rozsudok sa vo výroku I potvrdzuje v časti, ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi 1.752,43 € so 6 % úrokom z omeškania zo sumy 1.345,35 € od 1. januára 2008, a to všetko do celkovej výšky 3.299,33 €. II. Vo zvyšku výroku I sa napadnutý rozsudok mení tak, že sa žaloba zamieta. III. Odvolanie žalovanej sa odmieta, pokiaľ smeruje proti výroku II napadnutého rozsudku. IV. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 30 % trov celého konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a I. zaviazal žalovanú (ako dedičku pôvodnej dlžníčky) zaplatiť žalobcovi (ako postupníkovi pôvodnej veriteľky) 2.601,41 € s 13,9 % ročným úrokom zo sumy 1.658,88 € od 10. júla 2007 a 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo súm 1.685,88 € + 413,79 € + 59,04 € od 10. júla 2007, a to všetko spolu maximálne do výšky 3.299,33 € ako nároky na vrátenie spotrebiteľského úveru zo zmluvy č. 301448 a nepovoleného prečerpania zo zmluvy o bežnom účte z 9. júna 2004 medzi Československou obchodnou bankou, a.s., a G. L., II. zamietol žalobu vo zvyšku (t. j. čo do zaplatenia 6,5 % ročného úroku z omeškania z 2.072,67 € od 10. júla 2007 a 11,5 % ročného úroku z omeškania z 59,04 € od 10. júla 2007) a III. priznal žalobcovi trovy konania. 2. Vyšiel zo zistenia, že Československá obchodní banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, ako veriteľka a G. L. uzavreli 9. júna 2004 zmluvu o spotrebnom úvere č. 301448, ktorou poskytla dlžníčke úver 80.000 býv. Sk a tá sa ho zaviazala splatiť v 36 mesačných splátkach po 2.730,33 Sk. Úver mal byť úročený úrokom 13,9 % ročne a pre prípad omeškania sa mala použiť úrok z omeškania v sadzbe 15 %. V ten istý deň uzavreli aj zmluvu o vedení bežného účtu, podľa ktorej malo byť nepovolené prečerpanie úročené úrokom 25 %. Dlžníčka úver nesplácala, preto veriteľka úver 10. januára 2006 zosplatnila. Zároveň na bežnom účte dlžníčky vzniklo nepovolené prečerpanie. Dlžníčka 13. novembra 2007 zomrela a zostatok nárokov veriteľky k tomuto dňu bol 2.792,21 €. Žalovaná ako dedička nadobudla dedičstvo v celkovej cene 41.925,67 €, takže podľa § 470 Obč. zák. zodpovedala za dlhy M. L.. Súd posúdil pohľadávku Všeobecnej úverovej banky, a.s., proti poručiteľke vo výške 5.921,80 € zabezpečenú záložným právom ako prednostnú podľa § 157 ods. 1 písm. c) Ex. por. a pohľadávku Sociálnej poisťovne vo výške 1.113,03 € a pohľadávku Ministerstva vnútra SR vo výške 1.897,46 € ako prednostné podľa § 157 ods. 1 písm. d) Ex. por. Po odčítaní týchto pohľadávok zodpovedala žalovaná zvyšnými 32.993,38 € za pohľadávky 10 iných veriteľov, takže každému zodpovedala do výšky 3.299,38 €. Samotný nárok žalobcu považoval súd prvej inštancie za zákonný, keďže zmluva obsahovala náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Úrok z omeškania však žalobcovi patrí len v sadzbe 8,5 %. 3. Včas podaným odvolaním proti „I., II. a III. výroku“ sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 157 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, keď prehliadol, že žalovaná zaplatila odmenu notára a jeho hotové výdavky v konaní o dedičstve, teda trovy konania, ktoré mali byť takisto zohľadnené prednostne. Rovnako súd v rozpore s § 157 ods. 1 písm. c) Ex. por. neprihliadol na prednostnú pohľadávku Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 20. júna 2005, ktorá bola zabezpečená blankozmenkou. Aj tú mal preto zohľadniť prednostne, pred pohľadávkou žalobcu. Ďalšou prednostnou pohľadávkou mala byť podľa nej pohľadávka Mestského kultúrneho strediska Piešťany, ktorá je poplatkom obce podľa § 157 ods. 1 písm. d) Ex. por. a mala byť uspokojená pred pohľadávkou žalobcu. Vytkla súdu prvej inštancie tiež to, že pri výpočte pomerného uspokojenia veriteľov rozdelil dedičstvo na jednotlivých veriteľov podľa hláv a zodpovednosť voči každému určil rovnakou sumou. Správne mal v každej skupine určiť percento uspokojenia pohľadávok vo vzťahu k hodnote dedičstva a toto percento z pohľadávky priznať. Namietla tiež, že súd nebol viazaný hodnotou nehnuteľnosti, ktorá tvorila predmet dedičstva, určenou v osvedčení o dedičstve, ale mal ju skúmať sám. Konečne súd nesprávne vychádzal z ceny dedičstva, hoci v prvom rozsudku (neskôr zrušenom odvolacím súdom) vychádzal z čistej hodnoty dedičstva, voči čomu odvolací súd nemal žiadne námietky. 4. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné doplniť dokazovanie a dať stranám priestor vyjadriť sa k svojmu predbežnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od názoru súdu prvej inštancie (§ 382 C. s. p.). Strany, ktoré boli na pojednávanie riadne predvolané do rúk svojich zástupcov (§ 179 ods. 2 v spojení s § 378 C. s. p.), z pojednávania sa však ospravedlnili a súhlasili s jeho konaním v ich neprítomnosti. Preto odvolací súd rozhodol, že pojednávanie bude konať v neprítomnosti strán (§ 180 v spojení s § 378 C. s. p.), čím sa ale strany zároveň obrali o možnosť vyjadriť sa k odlišnému právnemu názoru odvolacieho súdu podľa § 382 C. s. p. (porov. v tomto smere aj uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 9/2018). Na pojednávaní bolo zopakované dokazovanie listinnými dôkazmi, a to - zmluva o bežnom účte a balíku produktov z 9. júna 2004 (č. l. 9 a 10), zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 301448 (č. l. 11 a 12), oznámenie o zosplatnení úveru z 11. januára 2006 (č. l. 15), obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery (č. l. 19 a 20), osvedčenie o dedičstve č. k. 6 D 1092/2009-15 (č. l. 64), oznámenia B. a.s. o zostatku účtu (č. l. 186 až 195), vyjadrenie Slovenskej sporiteľne, a.s., z 22. januára 2015 (č. l. 200), poskytnutie údajov VÚB, a.s., z 26. januára 2015 (č. l. 201 až 252), - z pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 4 D 95/2008: oznámenie Ministerstva vnútra SR z 29. novembra 2007 č. SRLZ-34.163-38/SZ-2007 (č. l. 5), prihlásenie pohľadávky ČSOB, a.s., z 11. decembra 2007 (č. l. 8 až 38), prihláška pohľadávky Consumer Finance Holding, a.s., z 27. októbra 2007 (č. l. 40 až 43) a z 28. decembra 2007 (č. l. 44 až 49), pripojenie k dedičskému konaniu GE Money, a.s., z 16. januára 2008 (č. l. 53 až 55), prihlásenie pohľadávky Sociálnej poisťovne z 15. januára 2008 (č. l. 56 a 57), prihlásenie pohľadávky Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany z 8. februára 2008 (č. l. 58 až 68), prihlásenie pohľadávky B., a.s., z 18. marca 2008 (č. l. 77 až 104), prihlásenie pohľadávky PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. z 29. februára 2008 (č. l. 106 až 110), list Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., z 26. marca 2008 (č. l. 111), oznámenie B., a.s., o splatení spotrebného úveru z 13. augusta 2008 (č. l. 117), prihlásenie pohľadávky VOLKSBANK Slovensko, a.s., z 27. augusta 2008 (č. l. 118 až 130), odpoveď B., a.s., z 1. apríla 2009 (č. l. 155), osvedčenie o dedičstve z 8. septembra 2009 (č. l. 165 až 169), - z pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 D 89/2011: notárske zápisnice N 184/2010 (č. l. 13 a 14) a N 183/2010 (č. l. 15 a 16), - z pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 D 1077/2011: uznanie práva zo 6. mája 2007 (č. l. 3), a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento skutkový stav: 6. Československá obchodní banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, ako veriteľka a G. L. ako dlžníčka uzavreli 9. júna 2004 zmluvu o ČSOB spotrebnom úvere č. 301448 (č. l. 11 a 12), na základe ktorej jej veriteľka poskytla úver 80.000 býv. Sk (čl. I). Úver mal byť úročený úrokom 13,9 % ročne (čl. IV) a pre prípad omeškania sa mal použiť úrok z omeškania v sadzbe 15 % (čl. VI). Dlžníčka sa ho zaviazala splatiť v 36 mesačných splátkach po 2.730,33 Sk (čl. V). V ten istý deň uzavreli banka a dlžníčka aj zmluvu o bežnom účte a balíku produktov (č. l. 9 a 10), ktorou sa banka zaviazala pre dlžníčku viesť bežný účet. V prípade zmluvne nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte úročí banka vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou sadzbou (čl. I ods. 3), ktorá bola 20 % ročne. Dlžníčka úver nesplácala, preto banka po márnych predošlých výzvach listom z 11. januára 2006 (č. l. 15) celý úver zosplatnila a vyzvala dlžníčku na zaplatenie 53.370,51 býv. Sk (z čoho istina predstavovala 50.788,70 Sk). V dôsledku zúčtovania poplatkov a úrokov na bežný účet na ňom k 30. júnu 2007 bol debetný zostatok 1.788,62 býv. Sk. 7. G. L. zomrela XX. U. XXXX a dedičstvo po nej prejednával Okresný súd Piešťany postupne v konaniach pod sp. zn. 4 D 95/2008, 6 D 1092/2009, 6 D 89/2011 a 6 D 1077/2011. ČSOB, a.s., si v konaní 4 D 95/2008 prihlásila (č. l. 8 až 38 spisu 4 D 95/2008) svoju pohľadávku po poručiteľke, ktorá ku dňu jej smrti pozostávala z istiny úveru 50.788,70 Sk, úrokov z neho 14.203,49 Sk, úrokov z omeškania 16.653,20 Sk a poplatkami 694 Sk, celkovo teda 82.339,39 Sk. Zároveň banka uplatňovala aj ďalší úrok 13,9 % z istiny a úrok z omeškania 15 % z istiny, vyčísleného úroku a poplatkov vždy od 14. novembra 2007. Pohľadávku z prečerpania účtu banka uplatnila vo vyššie uvedenej výške a žiadala k nej úrok 20 % ročne od 1. júla 2007. Okrem týchto pohľadávok mali voči G. L. v čase jej smrti pohľadávky títo ďalší veritelia: - Všeobecná úverová banka, a.s., v sume 178.400 Sk na základe zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 06130-06; pohľadávka bola zabezpečená záložným právom k bytu na liste vlastníctva XXXX pre k. ú. D. (č. l. 44 až 49 spisu 4 D 95/2008), - Slovenská republika (Ministerstvo vnútra SR) v sume 57.163 Sk na vrátenie neoprávnene poberanej dávky sociálneho zabezpečenia policajtov (č. l. 5 spisu 4 D 95/2008), - Consumer Finance Holding, a.s., v sume 85.470 Sk na základe celkovo troch zmlúv o pôžičke z 28. júna 2006, 17. decembra 2006 a 2. mája 2007 (č. l. 40 až 43 spisu 4 D 95/2008), - GE Money, a.s., v sume 19.357,19 Sk na základe zmluvy o úvere z 15. októbra 2005 (č. l. 53 až 55 spisu 4 D 95/2008), - Sociálna poisťovňa v sume 33.531 Sk z titulu nedoplatkov na poistnom na sociálne poistenie za júl 2005 až marec 2007 (č. l. 56 a 57 spisu 4 D 95/2008), - Mestské kultúrne stredisko mesta Piešťany v sume 67.478 Sk ako dlžné nájomné zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov z 15. marca 2004 v spojení s uznaním záväzku z 11. apríla 2007 (č. l. 58 až 68 spisu 4 D 95/2008), - B., v sume 50.344,28 Sk na základe úverovej zmluvy č. 85104-2033092/4900 a v sume 59,23 Sk zo zmluvy o bežnom účte č. 10006-4135092/4900 (č. l. 77 až 104 spisu 4 D 95/2008), - PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., v sume 46.680 Sk zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000054702 (č. l. 106 až 110 spisu 4 D 95/2008), - Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., v sume 102.916,50 Sk na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2749111 2 03 a 2749111 5 02 (č. l. 111 spisu 4 D 95/2008), - VOLKSBANK Slovensko, a.s., v sume 180.351,24 Sk na základe zmluvy o spotrebnom úvere č. 295 373 (č. l. 118 až 124 spisu 4 D 95/2008), - A. W., nar. XX. U. XXXX, L. XXXX/XX, R., v sume 1,1 mil. Sk z pôžičky poskytnutej M. L. 12. novembra 2006 (č. l. 13 a 15 spisu 6 D 89/2011), - Slovenská sporiteľňa, a.s., v sume 17.009,72 Sk zo zmluvy o spotrebnom úvere na Čokoľvek č. 0283463573/0900 (č. l. 200). 8. Ako dedičstvo po G. L. žalovaná nadobudla byt č. XX na liste vlastníctva č. XXXX s prislúchajúcimi spoluvlastníckymi podielmi vo všeobecnej cene 33.194 €, pohľadávku zo sporenia v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., podľa zmluvy o stavebnom sporení č. 2749111 5 02 vo výške 498,08 € (osvedčenie č. k. 4 D 95/2008-165), pohľadávku voči K. N. vo výške 2.655,51 € a 4.979,08 € zo zmlúv o pôžičke z 10. júna 2004 a 10. augusta 2005 (osvedčenie č. l. 64) a pohľadávku voči Q. F., nar. X. G. XXXX, v sume 600 € z pôžičky z 5. mája 2006 (uznesenie č. k. 6 D 1077/2011-27). 9. S účinnosťou od 1. januára 2008 vznikla spoločnosť Československá obchodná banka, a.s., do ktorej základného imania bola vložená časť podniku - organizačná zložka Československá obchodní banka, a.s., pobočka zahraničnej banky. Žalovaná zasa postupne 22. januára a 13. augusta 2008 splatila úver voči B., a.s. na základe úverovej zmluvy č. 85104-2033092/4900 (č. l. 77 a 117 spisu 4 D 95/2008) a pôžičku voči A. W. (č. l. 13 spisu 6 D 89/2011). Zmluvou zo 7/12. septembra 2016 (č. l. 303 až 305) Československá obchodná banka, a.s., postúpila svoju pohľadávku voči žalovanej na žalobcu. 10. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186 ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.). 11. Skutkové zistenia v odsekoch 6 až 9 vyplývajú z jednotlivých listinných dôkazov uvedených v zátvorkách. Žalovaná v odvolaní nespochybnila obsah jednotlivých listinných dôkazov, najmä nie existenciu jednotlivých záväzkov G. L. v okamihu jej smrti tak, ako boli ustálené. 12. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie mal sám skúmať hodnotu bytu, ktorú žalovaná zdedila po G. L.. Možno s ňou súhlasiť v tom, že súd v sporovom konaní nie je viazaný všeobecnou cenou dedičstva tak, ako bola ustálená v osvedčení o dedičstve (porov. R 46/1963). Všeobecná cena určitej veci je skutočnosťou, teda taký dej vnútorného a vonkajšieho sveta (t. j. ohraničené udalosti a stavy vonkajšieho sveta resp. ľudského duševného života), ktoré sú vnímateľné zmyslami (porov. napr. Rechberger, W. - Simotta, A. Grundriss des österreichischen Zivilprozessrechts. [Náčrt rakúskeho civilného procesného práva] Viedeň : MANZ 2010, s. 427; Paulus, Ch. G. Zivilprozessrecht. [Civilné procesné právo] Berlín, Heidelberg : Springer-Verlag 2017, s. 143). To, či určitá vec má určitú trhovú hodnotu, teda či ju možno v určitom čase a mieste predať a kúpiť za určitú cenu, je jej stavom, ktorý je vnímateľný zmyslami a ktorého pravdivosť možno následne posudzovať. Skutkový stav, teda rozhodné skutočnosti sa zisťujú dokazovaním (porov. aj § 217 ods. 2 C. s. p.), teda hodnotením vykonaných dôkazov podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 C. s. p.). 13. V prerokúvanej veci však všeobecná cena zdedeného bytu bola ustálená v osvedčení o dedičstve, ktoré bolo vydané so súhlasom žalovanej ako účastníčky konania (§ 175zca ods. 1 O. s. p. účinného v danom čase). Žalovaná počas celého konania túto hodnotu nespochybnila, nevytvorila teda v sudcovi súdu prvej inštancie žiadne rozumné pochybnosti o jej správnosti, a napriek svojej povinnosti (čl. 8 ods. 1 základných princípov C. s. p.) nenavrhla ani vykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by sudca následne mohol zhodnotiť a dospieť k inému skutkovému záveru. Podľa § 185 ods. 1 C. s. p. však súd vykonáva dokazovanie v zásade len na návrh, s určitými výnimkami v spotrebiteľských sporoch podľa § 295 C. s. p. Ako však už bolo uvedené, z obsahu spisu nevyplýva nič, na základe čoho by súd mohol nadobudnúť presvedčenie o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie na zisťovanie ceny zdedeného bytu aj bez návrhu žalovanej ako spotrebiteľky (resp. dedičky spotrebiteľky). K tejto cene sa dalo racionálne dospieť na základe obsahu osvedčenia o dedičstve, v ktorom bola uvedená, s ktorou žalovaná prejavila súhlas a o ktorej za konania nebola pochybnosť. 14. Odvolací súd potom na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je sčasti dôvodné. 15. Predovšetkým sa odvolací súd zaoberal subjektívnou prípustnosťou odvolania. Z obsahu písomného odvolania žalovanej vyplýva, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I, II a III. Podľa § 359 C. s. p. môže odvolanie podať strana, v ktorej neprospech bolo odvolanie vydané. Či ide o rozhodnutie „v neprospech strany“, treba posúdiť porovnaním výroku rozhodnutia so žalobným petitom žalobcu a zistením, do akej miery sa výrok rozsudku od tohto petitu odchyľuje. Ak súd priznal menej, než bolo žiadané, je rozhodnutie v zamietajúcej časti vydané v neprospech žalobcu, vo vyhovujúcej časti však vždy o rozhodnutie vydané v neprospech žalovaného. V prerokúvanej veci napadnutý rozsudok vo výroku I žalobe čiastočne vyhovel, no vo výroku II ju čiastočne zamietol. Výrokom II teda v tejto časti nebolo rozhodnuté v neprospech žalovanej, keďže ním bola žaloba čiastočne zamietnutá, teda rozhodnuté (čiastočne) v súlade s jej stanoviskom v konaní. Naopak, obsah rozhodnutia v neprospech žalovanej bol vyslovený vo výroku I (porov. aj § 218 ods. 1 prvá veta C. s. p.), v dôsledku čoho tento výrok možno považovať za výrok vydaný v neprospech žalovanej v zmysle § 359 C. s. p. Žalovaná tak nemá subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania proti výroku II a jej odvolanie treba v tejto časti považovať za podané neoprávnenou osobou, čo podľa § 386 písm. b) C. s. p. zakladá dôvod na jeho odmietnutie (výrok II). 16. Súd prvej inštancie správne právne vyšiel z toho, že žalobca sa ako postupník pôvodnej veriteľky domáha voči žalovanej ako dedičke pôvodnej dlžníčky zaplatenia dlhu, ktorý voči veriteľke mala táto dlžníčka. Podľa § 579 ods. 1 Obč. zák., ktorý upravuje prechod práv a povinností zo záväzkového vzťahu v prípade smrti jeho účastníkov, zásadne platí, že smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník. Takým plnením nie je peňažné plnenie, keďže peňažné plnenie (plnenie peňazí ako druhu) môže poskytnúť ktokoľvek a nemusí ho poskytnúť len dlžník osobne. Ak teda smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, musí prechádzať na jeho právnych nástupcov (najmä dedičov) bez ďalšieho a v celom rozsahu. Ustanovenie § 470 Občianskeho zákonníka potom len obmedzuje zodpovednosť dediča za takto naňho prešlé povinnosti, teda obmedzuje vymáhateľnosť dlhov poručiteľa voči jeho dedičom. Z § 470 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Podľa § 470 ods. 2 Obč. zák. ak je viac dedičov, zodpovedajú za tieto záväzky podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý dlh poručiteľa, je postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotu týchto práv. Skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2 MCdo 12/2012). 17. Z citovaného ustanovenia je teda predovšetkým zrejmé, že pre posúdenie rozsahu zodpovednosti dediča sú rozhodné len majetkové práva (veci, práva, iné hodnoty), ktoré dedič po poručiteľovi nadobúda. Podľa znenia § 470 ods. 1 Obč. zák. totiž dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Vychádzajúc z § 175o ods. 1 O. s. p. účinného v čase smrti poručiteľky, podľa ktorého prebiehalo konanie o dedičstve sp. zn. 4 D 95/2008 a ktorý je podľa § 396 ods. 1 C. m. p. rozhodný aj po 1. júli 2016, tak hodnotu majetkových práv nadobúdaných dedičom od poručiteľa určuje údaj „všeobecná cena dedičstva“. Čistá hodnota dedičstva je len matematický údaj zistený odpočítaním výšky pasív od všeobecnej hodnoty dedičstva, pre posúdenie zodpovednosti dediča. Ak by sa zodpovednosť dediča obmedzovala len na výšku čistej hodnoty dedičstva, išlo by o jej zásadné obmedzenie, keďže do čistej hodnoty sa už premietne hodnota pasív. Ak by teda dedič mal zodpovedať za pasíva do výšky čistej hodnoty, zodpovedal by len do výšky prebytku, ktorý by mu po odpočítaní pasív zostal. Časť nadobudnutého dedičstva zodpovedajúca hodnota pasív by tým však u dediča zostala nedotknutá. To je však v rozpore s cit. § 470 Obč. zák., ktorý jasne ustanovuje, že dedič má zodpovedať celou hodnotou toho, čo nadobudol. Inak povedané, dedič nemá zaplatiť za dlhy viac než je hodnota toho, čo po poručiteľovi zdedil, teda nemá na zaplatenie dlhov poručiteľa vynakladať nič „zo svojho“. Zároveň to ale znamená, že dedič nemá získať majetkový prospech na úkor veriteľov poručiteľa, teda nesmie ponechať veriteľov neuspokojených, ak na to z dedičstva získal dostatočné hodnoty. Na uvedené závery nemá vplyv to, že súd prvej inštancie vo svojom prvom rozsudku č. k. 9 Cb 14/2009-260 vychádzal pri určení zodpovednosti žalovanej z čistej hodnoty dedičstva. Tunajší súd totiž tento rozsudok uznesením č. k. 31 Cob 120/2015-284 zrušil preto, že sa nestotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý nezodpovednosť žalovanej za dlh žalobcu dovodil z toho, že žalovaná už do výšky čistej hodnoty dedičstva uhradila dlh iných dedičov. Naopak, na s. 7 svojho uznesenia odvolací súd výslovne poukázal na to, že dedičstvo podľa obsahu osvedčenia o dedičstve nebolo predlžené. Z jeho odôvodnenia teda nemožno vyvodiť, že by odobril právny názor, že žalovaná zodpovedá len do výšky čistej hodnoty nadobudnutého dedičstva. 18. Podľa zisteného skutkového stavu žalovaná ako jediná dedička nadobudla po poručiteľke postupne dedičstvo v cene 33.692,08 + 7.633,59 + 600 = 41.925,67 €, v dôsledku čoho podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá za dlhy poručiteľky do tejto výšky. Zároveň však podľa zisteného skutkového stavu celkové dlhy poručiteľky v čase jej smrti predstavovali 1.965.056,97 Sk, t. j. 65.227,94 €. Celková výška dlhov poručiteľky teda v čase jej smrti bola podľa zisteného skutkového stavu vyššia než všeobecná cena dedičstva, ktoré nadobudla žalovaná ako jej dedička, takže dedičstvo bolo v skutočnosti predlžené. V tomto smere nie je podstatné, že predlženie dedičstva nebolo odhalené už v konaniach o dedičstve, v ktorých neboli riadne zistené a zohľadnené všetky pasíva (dlhy poručiteľky ku dňu jej smrti). Podľa judikatúry totiž zistenia týkajúce sa majetku a dlhov poručiteľa a rozhodnutie o nich nemá tak závažný dopad ako zisťovanie dedičov, preto zaradenie či nezaradenie určitého majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva nemalo okrem prípadov § 175y ods. 2 O. s. p. žiadne následky voči tretím osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania o dedičstve (porov. v tomto zmysle už judikát R 51/1967, ale tiež uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 156/2008). Pokiaľ je dedičstvo predlžené, podľa § 471 ods. 1 Obč. zák. sa predovšetkým žalovaná mohla dohodnúť s veriteľmi, že im ho prenechá na úhradu dlhov, taká dohoda by však musela byť schválená súdom. Podľa zisteného skutkového stavu však žiadna takáto dohoda schválená nebola, preto žalovaná nemôže na svoju obranu uplatňovať, že na základe vlastného rozhodnutia uhradila dlhy niektorých veriteľov (B., a.s., a A. W.). Potom podľa § 471 ods. 2 Obč. zák. sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy spravovala ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o likvidácii dedičstva. Podľa odvolacieho súdu citované ustanovenie neznamená len to, že sa v takom prípade mohla nariadiť likvidácia dedičstva (§ 175t až 175v O. s. p.), ale znamená aj použitie ustanovenia § 175v O. s. p. pre určenie poradia a rozsahu uspokojenia pohľadávok jednotlivých veriteľov mimo likvidácie. Inak povedané, aj keď nebolo v konaní o dedičstve zistené predlženie dedičstva a nebola nariadená jeho likvidácia, spravuje sa rozsah uspokojenia veriteľov § 175v O. s. p. aj vtedy, ak sa následne v civilnom sporovom konaní zistí, že dedičstvo v skutočnosti predlžené bolo a likvidácia sa teda mala vykonať. V dôsledku toho treba aj v tomto prípade postupovať pri uspokojovaní pohľadávok veriteľov poručiteľa v poradí uvedenom v § 175v ods. 2 písm. a) až c) O. s. p. 19. Súd prvej inštancie teda nepostupoval správne, ak pre určenie poradia a rozsahu uspokojenia pohľadávky žalobcu ako postupníka pôvodnej veriteľky žalovanej vychádzal z § 157 Exekučného poriadku. Z citovaného ustanovenia § 471 ods. 2 Obč. zák. totiž zreteľne vyplýva, že mal správne použiť § 175v O. s. p. v znení účinnom v čase smrti poručiteľky (13. novembra 2007), keďže k tomuto dňu sa rozsah zodpovednosti žalovanej za jej dlhy určuje. Podľa § 175v ods. 2 O. s. p. pritom platilo, že z výťažku likvidácie by sa mali hradiť tieto pohľadávky: a) náklady poručiteľovej choroby a primerané náklady jeho pohrebu, trovy konania a splatné výživné, b) dlžné dane a poplatky, c) ostatné pohľadávky (podľa zásad vyjadrených v odseku 3, pozri ďalej). Uvedené poradie sa však v celosti týka len uspokojovania z výťažku likvidácie. Z ustanovenia § 471 ods. 2 Obč. zák. však vyplýva, že týmito ustanoveniami sa len „spravuje“ povinnosť dediča plniť dlhy voči veriteľom poručiteľa. Nevyplýva z neho, že by sa týmito ustanoveniami mala spravovať zodpovednosť dediča všeobecne. V dôsledku toho podľa odvolacieho súdu mimo prípadu, že sa likvidácia skutočne vykonala, nemožno prihliadať na trovy konania o dedičstve v podobe odmeny notára a náhrady jeho hotových výdavkov (§ 137 O. s. p.), pretože takéto trovy nemožno považovať za dlhy voči veriteľom poručiteľa v zmysle § 471 ods. 2 Obč. zák. V takom prípade teda žalovaná ako dedička poručiteľa musí znášať túto odmenu a náhrady zo svojho. Rovnako sa nemožno stotožniť s názorom žalovanej (aj keď vychádzajúcim z § 157 Exekučného poriadku), že by pohľadávky Sociálnej poisťovne a Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany boli prednostnými pohľadávkami. Podľa § 175v ods. 2 písm. b) O. s. p. sú totiž pohľadávkami druhej skupiny len „dane a poplatky“, teda tie verejné dávky, ktoré sú ako dane alebo poplatky výslovne označené a ktoré môžu byť štátne alebo miestne (čl. 59 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Za daň alebo poplatok nemožno platiť poistné platené Sociálnej poisťovni v rámci poistného vzťahu zo sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorého cieľom je vytvoriť základ pre financovanie dávok tohto poistenia, ale aj pre určenie výšky dávky samotného platiteľa. Miestne poplatky sú potom upravené v zákone č. 582/2004 Z. z. miestnych daniach a poplatku za uloženie komunálneho odpadu. Pohľadávka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany však nevznikla z titulu poplatkovej povinnosti podľa tohto zákona, ale z nájomnej zmluvy, teda zo súkromnoprávneho vzťahu obce a G. L.. Konečne, prednostnou pohľadávkou nie je ani pohľadávka Ministerstva vnútra SR, ktorá takisto nevznikla z dane ani poplatku, ale ide len o nárok na vrátenie neoprávnene vyplatenej dávky podľa § 105 ods. 14 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov a policajtov. 20. Podľa zisteného skutkového stavu tak pohľadávky veriteľov voči G. L. nepatrili ani do prvej, ani do druhej skupiny, v dôsledku čoho sa mali uspokojovať v tretej skupine [§ 175v ods. 2 písm. c) O. s. p.]. V tejto skupine podľa § 175v ods. 3 O. s. p. platilo, že sa uhradia pred ostatnými pohľadávkami pohľadávky zabezpečené obmedzením prevodu nehnuteľností alebo záložnými právami, ostatné pohľadávky sa potom uhradia pomerne (porov. judikát R 18/1985). Podľa zisteného skutkového stavu bola záložným právom na byt poručiteľky zabezpečená pohľadávka Všeobecnej úverovej banky, a.s., v sume 178.400 Sk, teda 5.921,80 €. Táto pohľadávka sa teda mala uhradiť prednostne pred ostatnými pohľadávkami. Po jej úhrade by tak z ceny dedičstva zostávalo (41.925,67 - 5.921,80 =) 36.003,87 € na úhradu zostávajúcich pohľadávok v sume (65.227,94 - 5.921,80 =) 59.306,14 €. Žalovaná však dôvodne vytýka súdu prvej inštancie nesprávnu aplikáciu pomerného uspokojenia pohľadávok. Pomerné uspokojenie totiž neznamená, že každý veriteľ bude uspokojený rovnakou sumou (resp. do výšky rovnakej sumy), ale to, že každému veriteľovi bude uspokojená rovnaká časť jeho pohľadávky (kvóta). Táto kvóta sa zistí pomerom celkovej rozdeľovanej podstaty k celkovej sume uspokojovaných pohľadávok, teda v prerokúvanej veci 36.003,87 : 59.306,14 = 60,7 %. Každý veriteľ poručiteľky v tretej skupine (okrem Všeobecnej úverovej banky, a.s.) má teda právo na uspokojenie 60,7 % svojej pohľadávky, takže celková suma ich uspokojenia bude rovná rozdeľovanej majetkovej podstate. 21. Aj Československá obchodní banka, a.s., mala teda ku dňu smrti poručiteľky nárok na to, aby jej dedičia zodpovedali za 60,7 % pohľadávky voči poručiteľke. Zo zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že pohľadávka banky v skutočnosti pozostávala z viacerých čiastkových pohľadávok (istina, úrok, úrok z omeškania, poplatky, prečerpanie). Žalovaná už v odvolacom konaní nevznášala námietky proti týmto súčastiam a odvolací súd takisto zisťuje, že zmluva o úvere vyhovovala predpisom zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebných úveroch účinného v čase jej uzavretia. Ustanovenie § 471 ods. 2 Obč. zák., ani § 175v ods. 2 a 3 O. s. p. neobsahujú žiadne osobitné ustanovenia o tom, či by sa najskôr malo zodpovedať za príslušenstvo alebo za istinu. Podľa odvolacieho súdu tak treba aj v tomto prípade aplikovať všeobecné pravidlo § 175v ods. 3 O. s. p., teda že jednotlivé pohľadávky sa uhrádzajú pomerne. Žalovaná ako dedička poručiteľky tak mala zodpovedať za 60,7 % istiny a poplatkov, ale aj za 60,7 % úroku a úroku z omeškania vyčísleného do dňa smrti poručiteľky. Vychádzajúc z výšky pohľadávok ku dňu smrti G. L. tak žalovaná zodpovedala za (60,7 % z 50.788,70 =) 30.828,74 Sk istiny z úveru, (60,7 % z 14.203,49 =) 8.621,52 Sk úroku z úveru, (60,7 % z 16.653,20 =) 10.108,49 Sk úroku z omeškania z úveru a (60,7 % z 694 =) 421,26 Sk. Okrem toho zodpovedala aj za (60,7 % z 1.788,62 =) 1.085,69 Sk z nepovoleného debetu, ako aj rovnakú časť z 20 % úrok, ktorý za obdobie od 1. júla do 13. novembra 2007 (136 dní) predstavoval 134,38 Sk, z čoho žalovaná zodpovedala za 81,58 Sk. 22. Podľa už citovaného § 579 v spojení s § 470 Obč. zák. však smrťou dlžníka dochádza k prechodu dlhu na jeho dediča, v dôsledku čoho sa tento dlh stáva dlhom samotného dediča a tento dedič sa stáva dlžníkom daného dlhu so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Ustanovenia § 470 a 471 Obč. zák. obmedzujú len zodpovednosť dediča za dlhy poručiteľa vzniknuté do jeho smrti, neobmedzujú však také práva veriteľa voči dedičovi, ktoré vznikajú po smrti poručiteľa, teda potom, čo sa dedič stal dlžníkom daného dlhu, a sú dôsledkom dedičovho postavenia dlžníka. Takým dôsledkom je najmä vznik nárokov na príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z pôžičky a úrokov z omeškania (§ 121 ods. 3 Obč. zák.), ak tieto úroky sú naviazané na nesplatenie peňažných prostriedkov (do výšky, za ktorú dedič zodpovedá) samotným dedičom alebo na omeškanie dediča v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. Úroky a úroky z omeškania vznikajúce po smrti poručiteľa sú tak priamymi nárokmi veriteľa voči dedičovi ako dlžníkovi, nie dôsledkom zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa, a nevzťahuje sa na ne obmedzenie § 470 a 471 Obč. zák. (porov. v tomto smere Bajánková, J. In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 1649). V dôsledku toho zodpovedala žalovaná od 14. novembra 2007 za 13,9 % úrok z istiny, za ktorú zodpovedá (teda z 30.828,74 Sk) a 15 % ročný úrok z omeškania z tejto časti istiny a úroku (30.828,74 + 8.621,52), ako aj za 20 % ročný úrok z istiny nepovoleného debetu 1.085,69 Sk od 14. novembra 2007. 23. Zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 301448, ako aj zmluva o bežnom účte boli uzavreté 10. júna 2004. Z hľadiska vtedajšieho znenia § 52 ods. 1 Obč. zák. mohlo byť sporné, či sa takéto zmluvy kvalifikujú ako spotrebiteľská zmluva (nebola uzavretá „podľa ôsmej časti“ Obč. zák.). Podľa ustanovenia § 879j Obč. zák. sa však aj zmluvy uzavreté pred 1. januárom 2008 spravujú predpismi účinnými od 1. januára 2008. Za konania nebolo vôbec sporné, že Československá obchodní banka, a.s., pri uzatváraní a plnení týchto zmlúv konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a G. L. na tento účel nekonala. Treba ju preto považovať za spotrebiteľku v zmysle § 52 ods. 4 Obč. zák. v znení účinnom od 1. januára 2008. Na závere, že išlo o spotrebiteľské zmluvy, nič nemení ani to, že podľa ich obsahu išlo o úverovú zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák. a zmluvu o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obch. zák., ktoré sa považovali za absolútny obchod v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. Obchodný zákonník totiž neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv, v dôsledku čoho sa aj v obchodnoprávnych vzťahoch aplikovala úprava § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (porov. § 1 ods. 2 Obch. zák.). Odvolací súd k argumentácii súdu prvej inštancie poukazuje už len na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR zhrnutú v jeho rozsudku sp. zn. 1 Cdo 203/2018 z 28. mája 2019, podľa ktorej sa aj pred 1. aprílom 2015 (t. j. do výslovnej úpravy tejto otázky doplnením tretej vety v § 52 ods. 2 Obč. zák. zákonom č. 106/2014 Z. z.) mali na spotrebiteľské zmluvy, ktoré sa inak spravovali treťou časťou Obchodného zákonníka, použiť ustanovenia spotrebiteľského práva, teda ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce tieto vzťahy. Tieto závery sa síce týkali predovšetkým premlčania, princípy v nich uvedené však vedú k záveru o všeobecnej prednostnej aplikovateľnosti Občianskeho zákonníka vo všetkých spotrebiteľských vzťahoch pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. 24. Podľa § 879j Obč. zák. sa teda aj tieto zmluvy ďalej spravovali predpismi účinnými od 1. januára 2008 s výnimkou vzniknutých nárokov. Najneskôr od 1. januára 2008 tak pre vznik nárokov platilo aj ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa spotrebiteľská zmluva nemohla odchyľovať od zákona v neprospech spotrebiteľa. Podľa už uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR to znamenalo, že na spotrebiteľskú zmluvu sa mali v prípadne rozpornej úpravy prednostne použiť ustanovenia občianskeho práva, teda aj ustanovenie § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Z uvedených noriem potom logicky vyplývalo, že od 1. januára 2008 nemohli vzniknúť banke nároky v rozpore s § 54 ods. 1 Obč. zák., teda nemohol jej vzniknúť nárok z ustanovenia, ktoré sa odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda čl. VI zmluvy o úvere ustanovoval sadzbu úroku z omeškania 15 % ročne, ktorá bola vyššia ako zákonná úroková sadzba podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., nebolo ju možné podľa § 54 ods. 1 Obč. zák. voči spotrebiteľovi uplatňovať. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že omeškanie G. L. s úverom a tým nárok banky na úrok z omeškania v prerokúvanej veci vznikol v dôsledku zosplatnenia úveru 11. januára 2006. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. tak sadzba úroku z omeškania predstavovala dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska k tomuto dňu, teda (2 x 3 =) 6 %. Banka teda v dôsledku citovaných ustanovení najneskôr od 1. januára 2008 nemohla voči žalovanej ako dlžníčke uplatňovať úrok z omeškania vo vyššej výške než 6 %. 25. Z rovnakého dôvodu nemala banka najneskôr od 1. januára 2008 nárok na bežný 13,9 % ročný úrok z omeškaného úveru. Veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Táto odplata patrí veriteľovi len za čas, kedy dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. Len čo je užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého patrí úrok z omeškania popri plnení. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má byť týmto plnením, pričom z úpravy omeškania možno súdiť, že ide práve o to plnenie, s ktorým je dlžník v omeškaní. Neznamená to však, že by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné plnenie, ktoré je dohodnuté práve na obdobie omeškania. Opačný výklad by viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa už cit. § 54 ods. 1 Obč. zák. je maximálna sadzba úrokov z omeškania vyplývajúca v občianskoprávnych vzťahoch z § 517 ods. 2 Obč. zák. kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť v neprospech spotrebiteľa (vo všeobecnosti porov. už judikát R 5/2000). Keby sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, táto kogentnosť by sa vo výsledku obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. 26. Pokiaľ ide o dohodnutý 20 % úrok z nepovoleného prečerpania (debetného zostatku), už súd prvej inštancie v tomto smere žalobu zamietol a priznal žalobcovi len nárok na úrok z omeškania. Žalobca sa pritom voči tejto časti rozsudku neodvolal a nevzniesol ani žiadne námietky proti jej priznaniu. Zo zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že debetný zostatok vznikal postupne od zosplatnenia úveru a je tvorený v podstate len neustále zúčtovávanými úrokmi a poplatkami. Úroky a poplatky nemožno považovať za nároky z úveru, ale len za samostatné nároky, ktorých neuhradením sa klient banky dostal do omeškania a banke tak vznikalo právo na ich úročenie úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. Aj v tomto prípade tak najneskôr od 1. januára 2008 platí ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa sadzba úroku z omeškania nemohla odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Pretože v prerokúvanej veci sa G. L. dostala do omeškania 11. januára 2006, je maximálna sadzba úrokov z omeškania podľa citovaných ustanovení 6 %. Najneskôr od 1. januára 2008 tak nemohla banka voči žalovanej uplatňovať ustanovenia zmluvy, z ktorých vyplývala vyššia úroková sadzba pre prípad omeškania majiteľa účtu. 27. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že Československá obchodní banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, mala voči žalovanej zo zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom nárok na zaplatenie 30.828,74 Sk ako časti istiny, 8.621,52 Sk ako časti úroku do 13. novembra 2007, 10.108,49 Sk ako časti úroku z omeškania do 13. novembra 2007 a 421,26 Sk ako časti poplatkov. Ďalej mala od 14. novembra do 31. decembra 2007 (48 dní) nárok ďalších 563,53 Sk (ako 13,9 % úrok z istiny 30.828,74 Sk) a ďalších 778,20 Sk (ako 15 % úrok z omeškania z istiny 30.828,74 Sk a úroku 8.621,52 Sk). Okrem toho mala voči žalovanej zo zmluvy o bežnom účte ČSOB pohoda nárok na 1.085,69 Sk ako nepovolené prečerpanie a 134,38 Sk ako časť úroku z neho do 13. novembra 2007. Popri tom mala od 14. novembra do 31. decembra 2007 (48 dní) nárok na ďalších 28,56 Sk (ako 20 % úrok z 1.085,69 Sk). Celkovo teda mala ČSOB, a.s., do 31. decembra 2007 voči žalovanej nárok na istinu a vyčíslené príslušenstvo 52.793,71 Sk, t. j. 1.752,43 €. Od 1. januára 2008 mala potom banka nárok len na ďalších 6 % z dlžnej istiny a úroku, teda zo sumy (30.828,74 + 8.621,52 + 1.085,69 =) 40,535,95 Sk, t. j. 1.345,35 €. Vkladom organizačnej zložky podniku táto pohľadávka podľa § 59 ods. 4 v spojení s § 477 ods. 1 a 2 Obch. zák. prešla na Československú obchodnú banku, a.s., a následnou zmluvou o postúpení podľa § 524 Občianskeho zákonníka na žalobcu. 28. Súd prvej inštancie teda nerozhodol správne, ak žalobe vyhovel takmer v celom rozsahu. Odvolací súd preto jeho rozsudok vo vyhovujúcom výroku ako vecne správny podľa § 387 C. s. p. potvrdil len v rozsahu vymedzenom v predošlom odseku, v akom je žalovaná žalobcovi skutočne zaviazaná (výrok I), vo zvyšnej časti tohto výroku napadnutý rozsudok podľa § 388 v spojení s § 391 C. s. p. zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok II). Súd prvej inštancie však zároveň vo vyhovujúcom výroku obmedzil celkovú zodpovednosť žalovanej sumou 3.299,33 €, čo znamená, že istina spolu s úrokmi a úrokmi z omeškania túto sumu nikdy nemôžu presiahnuť. Ako už odvolací súd uviedol (ods. 22 hore), také rozhodnutie nie je správne, keďže úroky a úroky z omeškania od 14. novembra 2007 môžu zaťažovať žalovanú aj nad rozsah jej zodpovednosti podľa § 470 a 471 Obč. zák. Podľa čl. 16 ods. 3 základných princípov C. s. p. však platí, že v konaní o opravnom prostriedku nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Potvrdením napadnutého rozsudku síce len v časti žalovanej sumy, ale s vypustením celkového obmedzenia, by bolo v tejto časti rozhodnuté v neprospech žalovanej, pretože celková výška jej dlhu (spolu s plynúcimi úrokmi z omeškania) by túto sumu mohla prekročiť. Z týchto dôvodov odvolací súd musel vo výroku I ponechať toto obmedzenie celkovej zodpovednosti žalovanej tak, ako to urobil súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. 29. Čiastočnou zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobca bol vo vzťahu k žalovanej sume (vrátane vyčísleného príslušenstva do 13. novembra 2007) prevažne úspešný, odvolací súd mu podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu pomernej časti (1.708,23 : 893,18, t. j. 65 : 35 =) 30 % všetkých trov konania proti neúspešnej žalovanej (výrok IV). 30. Rozhodnutie prijal senátu jednomyseľne (3 : 0). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.