Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/111/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200319 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200319.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: SOGES WELDING - EUROWELD s.r.o., so sídlom Poľovnícka 754/74, 919 51 Špačince, IČO : 45 466 751, právne zastúpený : Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO : 36 865 281 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : 101825229/2019 z 29. júla 2019 takto r o z h o d o l : I. Správny súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 101825229/2019 z 29. júla 2019 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo: 100312585/2019 z 28. januára 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako len „správca dane“) oznámením o výkone daňovej kontroly zo dňa 08.11.2013 oznámil daňovému subjektu (žalobcovi), že dňa 13.12.2013 začne výkon daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2012. Daňový subjekt oznámenie prevzal dňa 18.11.2013. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 13.12.2013 vyplýva, že daňový subjekt odovzdal správcovi dane potrebné doklady (listiny a iné konkrétne veci). 2. Dňa 5.mája 2014 sa konalo miestne zisťovanie u daňového subjektu K. U. -MONTI records (dodávateľ žalobcu), pričom zo zápisnice o ústnom pojednávaní z miestneho zisťovania zo dňa 05.05.2014 vyplýva, že daňový subjekt K. U. - MONTI records vystavil pre žalobcu odberateľské faktúry č.. 2012009, 20120011, 20130013, 20120015, 20120017, 20120018, 20120020, 20120023, 20120025, 20120026, 20120033, 20120034, 20120035, 20120036, 20120037, 20120038, 20120039, 20120041, 20120043, 20120044, 20120045, 20120047, 20120048, 20120050, 20120053, 20120055, 20120057, 20120058, 20120059, 20120061, 20120063, 20120065, 20120067, 20120069, 20120071, 20120073, 20120074, 20120076, 20120086, 20120089, 20120092, 20120094, 20120096, 20120098, 20120099, 20120102, 20120103, 20120106, 20120107, 20120109, 20120112, 20120113, 20120115, 20120118, 20120123, 20120125, 20120127, 20120128, 20120130, 20120133, 20120135, 20120138, 20120140, 20120142, 20120144, 20120145, 20120150, 20120151, 20120153, 20120157, 20120162, 20120164, 20120166, 20120170, 20120172 (ďalej len ako „sporné faktúry“), tieto boli uhradené tak, ako je to uvedené v peňažnom denníku s tým, že p. U. poskytol k nahliadnutiu pásky dennej uzávierky k elektronickej registračnej pokladnici s DKP č. 2001020335668001. Ďalej zo zápisnice vyplýva, že K. U. predložil zmluvy na reklamu týkajúce sa roku 2013 a 2012 s tým, že všetky predložené zmluvy zodpovedali zmluvám za reklamu predložených daňovým subjektom (žalobcom). Zo zápisnice tiež vyplýva, že K. U. zabezpečoval dopravu nakúpeného tovaru priamo odberateľovi (žalobcovi) a to osobne jeho autom alebo prostredníctvom spoločnosti ŠpedServis s tým, že tovar bol dodávaný spoločne s faktúrami. Vo vzťahu k dokladom preukazujúcim výrobu reklamných billboardov a letákov uviedol, že tieto sa nachádzajú v spoločnosti SOGES WELDING, s.r.o. s tým, že zmluvy s jeho odberateľmi neboli uzatvorené, pričom sa zaviazal ostatnú dokumentáciu predložiť. 3. Obsahom administratívneho spisu je preukázané, že správca dane na základe dožiadaní preveroval dodávateľov K. U. - MONTI records (ďalej aj ako len „deklarovaný dodávateľ“ alebo „K. U.“), konkrétne spoločnosť NEOTYPE s.r.o. (dožiadanie zo dňa 02.06.2014), spoločnosť MARTINEX SK, s.r.o. (dožiadanie zo dňa 09.05.2014), spoločnosť INTERNOVA SK spol. s r.o. (dožiadanie zo dňa 09.05.2014), spoločnosť ESAB Slovakia, s.r.o. (dožiadanie zo dňa 09.05.2014), spoločnosť ARTON s.r.o. (dožiadanie zo dňa 09.05.2014), spoločnosť Yurkovic Design - s.r.o. (dožiadanie zo dňa 17.09.2014), spoločnosť DISKUS, s.r.o. (dožiadanie zo dňa 17.09.2014) a Železnice Slovenskej republiky (dožiadanie zo dňa 17.09.2014). 4. Správca dane rovnako preveroval aj deklarovaného odberateľa žalobcu a to spoločnosť K-SUPRA, s.r.o. (dožiadanie zo dňa 09.05.2014), pričom zo zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 29.05.2014 vyplýva, že konateľ spoločnosti K-SUPRA, s.r.o. predložil dožiadanému správcovi dane požadované doklady, pričom k predloženým faktúram týkajúcich sa spoločnosti SOGES WELDING, s.r.o. boli predložené skladové výdajky s názvom a množstvom tovaru daným do spotreby, pričom na skladových výdajkách sa nachádzalo aj evidenčné číslo motorového vozidla TT-975 EO s menom vodiča Ing. M.. Zo zápisnice tiež vyplýva, že spoločnosť K-SUPRA, s.r.o. tovar ďalej nepredávala, ale ho použila na vlastnú spotrebu. 5. Správca dane žalobcu výzvou zo dňa 01.10.2014 vyzval na predloženie konkrétnych dôkazov preukazujúcich tvrdenia potrebné k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. Na základe predmetnej výzvy daňový subjekt, doručil správcovi dane 17.10.2014 dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 6. Správca dane rozhodnutím zo dňa 24.10.2014 prerušil podľa § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) dňom 28.10.2014 daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 a to do obdržania podkladov, na základe ktorých je možné určiť daňovú povinnosť. 7. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane dňa 20.10.2014 požiadal o medzinárodnú výmenu informácii vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu spoločnosti SOPRAS, spol. s r.o., Červený Újezd 267, 273 51 Unhost, Česká republika, konkrétne išlo o žiadosť 9201401/5/4698304/2014/Oro. Z obsahu žiadosti vyplýva, že táto sa týka zdaňovacieho obdobia roku 2012, pričom správca dane žiadal o predloženie odberateľských faktúr vystavených pre spoločnosť SOGES WELDING, s.r.o., ďalej o predloženie dokladov o úhradách uvedených faktúr, o predloženie zmluvy a o uvedenie evidenčných čísel motorových vozidiel, ktorými bol tovar dovezený na územie Slovenskej republiky s uvedením dátumu prepravy, mena vodiča, uvedením cesty a rovnako o predloženie dodávateľských faktúr súvisiacich s vystavenými odberateľskými faktúrami. Odpoveď na žiadosť bola doručená dňa 16.04.2015. 8. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného (v rámci administratívneho spisu správcu dane sa daná žiadosť o MVI vrátane urgencií nenachádzala - poznámka správneho súdu) je zároveň preukázané, že správca dane dňa 20.10.2014 požiadal ešte o jednu MVI a to pod č. 9201401/5/4679987/14, ktorá sa týkala dodávateľa žalobcu spoločnosti TELWIN S.P.A., so sídlom VIA DELLA TECNICA 3, 36030 VILLAVERLA VI, Taliansko, pričom odpoveď bola po urgenciách zo dňa 04.02.2015, 09.11.2015, 23.02.2016, 07.06.2016, 31.08.2016, 30.11.2016, 01.03.2017 a 02.06.2017 doručená správcovi dane dňa 04.09.2017. Z odpovede vyplýva, že spoločnosť TELWIN S.P.A. vykonal pre žalobcu predmetné dodania. 9. Správca dane oznámením zo dňa 04.09.2017 oznámil daňovému subjektu (žalobcovi), že dňa 04.09.2017 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. 10. Z úradného záznamu zo dňa 05.09.2017 vyplýva, že zamestnanci správcu dane nazreli do spisu daňového subjektu (žalobcu) týkajúceho sa vykonávanej daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia 1. - 12. 2012. 11. Dňa 5. septembra 2017 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo oboznámenie daňového subjektu so zisteniami z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. Z obsahu zápisnice vyplýva, že správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly, pokiaľ išlo o zaúčtovanie dodávateľských faktúr od dodávateľa K. U. - MONTI records do nákladov spoločnosti SOGES WELDING, s.r.o. uzavrel, že preverovaním dodávateľských faktúr od dodávateľa bolo zistené, že tovar nebol obstaraný a služby neboli vykonané jednotlivými dodávateľmi, ktoré mal daňovník K. U. - MONTI records zaúčtované v účtovníctve vo výdavkoch. Správca dane preto považoval zaúčtované náklady daňového subjektu (žalobcu) uplatnené ako daňový výdavok za výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval a označil ich za výdavky (náklady), nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o dani z príjmov“ alebo „zákon č. 595/2003 Z. z.“). Na základe uvedených skutočností správca dane uzavrel, že zvýši základ dane v súlade s § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov celkom v sume 598 578,51 eur. Daňový subjekt so závermi správcu dane nesúhlasil. Súčasne mu bolo umožnené o nahliadnutie do spisu vo vzťahu k dokladom jednotlivých dodávateľov K. U. - MONTI records, pričom daňový subjekt k tejto možnosti uviedol, že má záujem nahliadnuť do spisu, ale nie v priebehu daného ústneho pojednávania. Do spisu nahliadol dňa 19.09.2017 splnomocnený zástupca daňového subjektu. 12. Správca dane vyhotovil dňa 14.09.2017 protokol z daňovej kontroly č. 101964663/2017 (ďalej len ako „protokol zo dňa 14.09.2017“) týkajúci sa dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený dňa 21.09.2017, ktorým dňom bola ukončená daňová kontrola. Zo záverov protokolu vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) nepreukázal, že dodanie tovaru a služieb prijal v plnom rozsahu na základe predložených faktúr od dodávateľa K. U. - MONTI records, konkrétne nepreukázal napr. pôvod tovaru, doklady o zhode tovaru, certifikáty, miesto nakládky, prepravu a iné hodnoverné dôkazy, pričom u jeho deklarovaného dodávateľa a následne u jeho označených dodávateľov sa nepreukázalo ani v jednom prípade dodanie tovaru a služieb. Správca dane tiež uviedol, že z predložených prezentácií nebolo preukázané, že túto službu reálne dodal K. U., ďalej, že kontrolovaný daňový subjekt hodnoverne nepreukázal napr. spôsob výroby billboardov, letákov, ich dodanie, ich umiestnenie, nebolo preukázané kto, kedy a ako zabezpečil umiestnenie na miestach, ktoré daňový subjekt preukazoval fotodokumentáciou, keď jeho dodávateľ K. U. - MONTI records nepreukázal kto bol výrobcom - dodávateľom tovaru a služieb. Správca dane mal za to, že obchodné transakcie deklarované účtovnými dokladmi predloženými k výkonu daňovej kontroly u kontrolovaného daňového subjektu, nenesú znaky základných princípov reálnych obchodných transakcií s dodávateľom K. U. - MONTI records a podporujú správnosť záveru, že k poskytnutiu reklamných služieb a dodávok tovaru (v prevažnej miere elektronických súčiastok) nedošlo tak, ako je to deklarované faktúrami, pričom len skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt eviduje vo svojom účtovníctve doklady od dodávateľa - K. U. - MONTI records ešte nepreukazujú, že dodávky tovaru a poskytnutie služieb boli týmto dodávateľom aj skutočne realizované, konkrétne uviedol, že tovar (elektronické súčiastky) a poskytnuté reklamné služby neboli daňovým subjektom nadobudnuté od deklarovaného dodávateľa, ale išlo len o fakturačné obchody. S poukazom na uvedené správca dane uzavrel, že dodávateľské faktúry, na ktorých je uvedený ako dodávateľ K. U. - MONTI records sú nepreukaznými účtovnými dokladmi s tým, že zúčtované náklady za nákup tovaru a za poskytnutie reklamných služieb na základe nepreukázaného účtovného dokladu nie je možné považovať za daňový výdavok kontrolovanej spoločnosti definovaný podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, ako výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom. 13. K protokolu zo dňa 14.09.2017 sa vyjadril splnomocnený zástupca žalobcu, ktorý nesúhlasil so závermi správcu dane, pričom dôvody sa v podstate zhodujú s uplatnenými žalobnými bodmi (pozri body 36 až 44 tohto rozsudku). 14. V rámci vyrubovacieho konania bol predvolaný na výsluch v pozícii svedka K. U., ktorý dňa 09.01.2018 správcovi dane písomne oznámil, že podľa § 25 ods. 2 daňového poriadku využíva právo odoprieť výpoveď. Následne správca dane výzvou zo dňa 15.03.2018 vyzval postupom podľa § 26 ods. 7 daňového poriadku K. U., aby predložil bankové výpisy všetkých účtov zriadených u poskytovateľov platobných služieb, prostredníctvom ktorých boli prijímané a realizované platby, týkajúce sa obchodných transakcií v roku 2012. Na predmetnú výzvu K. U. nereagoval, následne správca dane vyzval peňažné ústavy, konkrétne K. B., a.s., R. B. C. J. T. Q. a V.V. B., a.s. o poskytnutie údajov o vedení konkrétnych bankových účtov. 15. Správca dane ďalej predvolal na výsluch konateľa spoločnosti DISKUS, s.r.o. pána Ing. V. X., pričom predmetom výsluchu bolo preverenie obchodných vzťahov s K. U. - MONTI records, konkrétne išlo o odberateľskú faktúru č. 62012677, pričom zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 30.01.2018 vyplýva, že konateľ tejto spoločnosti vystavenie predmetnej faktúry, ako aj iných dokladov poprel s tým, že skutočnosť, že nevystavil žiadnu faktúru pre K. U. - MONTI records vie preukázať zaslaním elektronického dokumentu so zoznamom odberateľských faktúr za rok 2012. 16. Správca dane ďalej vypočul v pozícii svedka Ing. V. P., konateľa spoločnosti Yurkovič Desing s.r.o. (dodávateľ K. U. - MONTI records) v rozhodnom čase, ktorý v roku 2012 rovnako poprel spoluprácu s K. U. - MONTI records (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 10.07.2018). Ďalej vypočul Ing. Q. V., konateľa spoločnosti NEOTYPE s.r.o. (dodávateľ K. U. - MONTI records), ktorý rovnako v roku 2012 poprel spoluprácu s K. U. - MONTI records (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 14.11.2018). Správca dane tiež dňa 14.11.2018 vypočul ako svedkyňu P. V., konateľku spoločnosti ARTON s.r.o. v čase vystavenia odberateľských faktúr v roku 2012 pre odberateľa K. U. - MONTI records, ktorá spoluprácu s K. U. - MONTI records tiež nepotvrdila s tým, že dňa 20.11.2018 doplnila emailom, že spoločnosťou ARTON s.r.o. neboli v uvedenom období, ani nikdy predtým vystavené faktúry v prospech K. U. - MONTI records. 17. Z úradného záznamu zo dňa 16.01.2019 vyplýva, že v súvislosti s ekonomickou činnosťou K. U. bola začatá daňová kontrola na dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012 a dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 01-12/2012, pričom K. U. si nesplnil pri preukazovaní skutočností v rámci daňovej kontroly zákonné povinnosti, nepredložil účtovníctvo z dôvodu jeho znehodnotenia, nevykonal navrhovanú rekonštrukciu účtovníctva a preto správca dane pristúpil k procesu určovania dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 písm. d) daňového poriadku. Súčasne správca dane uviedol, že zistenia zistené v rámci miestneho zisťovania u deklarovaného dodávateľa nasvedčujú tomu, že obchody boli deklarované len formálne a kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) o prijatí tovaru a služieb iné hodnoverné dôkazy nepredložil. 18. Správca dane dňa 17.01.2019 uskutočnil ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených k protokolu zo dňa 14.09.2017, pričom zápisnica o ústnom pojednávaní sa považovala za poslednú zápisnicu podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku. Zo stanoviska správcu dane vyplýva, že pripomienky a dôkazy predložené daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly, ako aj v priebehu vyrubovacieho konania nemajú za následok zmenu záverov uvedených v protokole zo dňa 14.09.2017. Správca dane považoval zúčtované náklady uplatnené ako daňový výdavok celkom v sume 598 578,51 eur za výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval a za výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. 19. Správca dane dňa 28.01.2019 vydal rozhodnutie číslo : 100312585/2019 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 113 729,92 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že dôvodom vyrubenia dane bola skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) nepreukázal, že dodanie tovaru a služieb prijal v plnom rozsahu na základe predložených faktúr od dodávateľa - K. U. - MONTI records, konkrétne, že predloženými dôkazmi žalobca nepreukázal, napríklad pôvod tovaru, doklady o zhode tovaru, certifikáty, miesto nakládky, prepravu odkiaľ - kam a iné hodnoverné dôkazy. Správca dane ďalej dôvodil, že u dodávateľa K. U. - MONTI records a následne u jeho označených dodávateľov sa nepreukázalo ani v jednom prípade dodanie tovaru a služby, keď overovaním u subdodávateľov žalobcu nebolo potvrdené, že dodávateľ K. U. - MONTI records dodal tovar a služby a kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) túto skutočnosť hodnoverne nepreukázal. Konkrétne hodnoverne nepreukázal napr. spôsob výroby billboardov, letákov, ich dodanie, ich umiestnenie, nie je preukázané kto, kedy a ako zabezpečil umiestnenie na miestach, ktoré daňový subjekt preukazoval fotodokumentáciou; daňový subjekt K. U. - MONTI records nepreukázal, kto bol výrobcom - dodávateľom tovaru a služieb, faktúrami vystavenými dodávateľom, žalobca nepreukázal reálnosť dodania tovaru a poskytnutia služieb v plnom rozsahu a táto skutočnosť sa nepreukázala ani preverovaním správcu dane u dodávateľov K. U. - MONTI records. V tejto súvislosti správca dane skonštatoval, že doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje daňový subjekt, pričom iba formálnym potvrdením zdaniteľných obchodov, resp. poskytnutých služieb a to potvrdením zástupcu daňového subjektu a predložením požadovaných dokladov, nepovažuje správca dane za hodnoverný a dostatočný dôkaz vecného preukázania uskutočnenia obchodných transakcií, ktoré by jednoznačne preukázali reálnosť obchodov s týmto tovarom alebo službami. Rovnako mal správca dane za to, že skutočnosť, že žalobca eviduje vo svojom účtovníctve doklady od dodávateľa K. U. - MONTI records ešte nepreukazujú, že dodávky tovaru a poskytnutie služieb boli týmto dodávateľom aj skutočne zrealizované a preto uzavrel, že obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach predložených žalobcom ku kontrole sa neuskutočnili deklarovaným dodávateľom, tak ako bolo uvedené na predmetných faktúrach. 20. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal daňový subjekt (žalobca) v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo : 101825229/2019 z 29. júla 2019 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorý postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný po opise priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania a zistení správcu dane posudzoval dôvodnosť odvolacích námietok. Na úvod poukázal na dôvod zvýšenia základu dane o sumu 598 578,51 eur, ktorým bola nepreukázateľnosť nákladov za reklamu a reklamné služby v sume 287 268,50 eur a nepreukázateľnosť nákladov za tovar na základe faktúr vystavených dodávateľom K. U. v sume 311 310,01 eur zo strany žalobcu, ku ktorej dospel správca dane na základe dokazovania prostredníctvom dožiadaných správcov dane, miestneho zisťovania, vypočutia svedkov, ako aj na základe dokazovania vykonaného vo vzťahu k samotnému daňovému subjektu. 22. K tvrdeniu daňového subjektu (žalobcu), že počas daňovej kontroly preukázal dodanie reklamnej služby na základe dodávateľom vystavených faktúr uhradených tak, ako je uvedené v peňažnom denníku, ktoré boli vystavené na základe plnenia podľa uzatvorených zmlúv, čím mu vzniklo oprávnenie na uplatnenie daňových výdavkov, ktoré spĺňajú podmienku uvedenú v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov žalovaný uviedol, že z predložených „Zmlúv o zabezpečení reklamy v zmysle zákona o dani z príjmu par. 19 ods. 2 písm. k)“ v počte 9 ks uzatvorených s dodávateľom K. U. vyplýva, že boli uzatvorené na jednotlivé obdobia (január - február, marec, apríl, máj a september), podľa ktorých mal dodávateľ, t.j. K. U. zabezpečiť vo vlastnej réžii alebo obstarať na vlastné náklady pre objednávateľa, t.j. kontrolovaný daňový subjekt (žalobcu) reklamu obchodného mena v rozsahu - výroba billboardov a reklamných billboardov a dohliadnuť na ich bezchybný stav počas trvania zmlúv, konkrétne išlo o prenájom reklamnej plochy v celkovom počte 90 ks na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na to, že dodávateľ K. U. pri miestnom zisťovaní, zápisnica č. 9201401/5/1713012/2014/ Oro deklaroval uskutočnenie reklamných prác a nákupu tovaru predložením peňažného denníka, odberateľskými faktúrami vystavenými pre kontrolovaný daňový subjekt, ku ktorým priradil dodávateľské faktúry, ktoré mali vystaviť jeho dodávatelia, t.j. subdodávatelia daňového subjektu NEOTYPE s.r.o., MARTINEX SK, s.r.o., INTERNOVA SK spol. s r.o., ESAB Slovakia, s.r.o., ARTON s.r.o., DISKUS, s.r.o., Yurkovic Design - s.r.o. a ŽSR s tým, že K. U. súčasne uviedol, že doklady o ich uskutočnení sa nachádzajú u kontrolovaného daňového subjektu. Ďalej správca dane zistil, že K. U. účtoval v peňažnom denníku o úhrade dodávateľských faktúr na jednotlivé bankové účty svojich dodávateľov, avšak ich úhrada sa na základe poskytnutých bankových výpisov od peňažných ústavov nepotvrdila, čo znamená, že údaje v peňažnom denníku týkajúce sa účtovania úhrad nezodpovedali údajom na bankových výpisoch, z čoho je zrejmé, že dodávateľovi daňového subjektu nevznikli výdavky v súvislosti s úhradou subdodávateľov daňového subjektu. 23. Žalovaný poukázal na to, že daňový subjekt na základe výziev správcu dane síce predkladal počas daňovej kontroly doklady, ktorými preukazoval uskutočnenie reklamných služieb a obstaranie tovaru (faktúry, dodacie listy, príjemky na sklad, skladové karty, zoznam prepráv, letáky, katalógy...), avšak vzhľadom na zistené skutočnosti, predložené dôkazy nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu vo vzťahu k dodávateľom fakturovaných služieb a nákupu tovaru. Vychádzajúc z uvedeného uzavrel, že neobstojí tvrdenie daňového subjektu, že sporné daňové výdavky spĺňajú podmienku podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov a rovnako neobstojí tvrdenie, že v zmysle zákona nepreukazuje pôvod tovaru, ale reálnosť daňových výdavkov a ich zaúčtovanie v účtovníctve, avšak vzhľadom na pochybnosti správcu dane o dodávateľovi fakturovaných služieb (a tie boli opodstatnené), bol správca dane oprávnený preverovať dodávateľov dodávateľa, nakoľko na základe daňovým subjektom predložených dokladov bola spochybnená ich vierohodnosť a pravdivosť. V tejto súvislosti tiež dôvodil, že príjemky na sklad vystavené daňovým subjektom bez odvolávky na konkrétnu faktúru, bez označenia zodpovednej osoby, bez akéhokoľvek podpisu (vydal, prijal) nie sú dôkazom o sporných daňových výdavkoch dodajúc, že podľa predloženého zoznamu dodávateľských faktúr s dátumami prepráv, evidenčnými číslami motorových vozidiel, adresou vykládky bez uvedenia miesta nakládky a vyjadrenia daňového subjektu, že prepravu zabezpečoval dodávateľ na svoje náklady, je pre skutkový stav, kedy sa u subdodávateľov daňového subjektu nepotvrdilo dodanie fakturovaných reklamných služieb a nákupu tovaru a dodávateľ K. U. odmietol vypovedať ako svedok, dostatočným dôkazom (správne malo byť uvedené asi - nedostatočným dôkazom - poznámka správneho súdu) o tom, že dodávateľ K. U. uskutočnil fakturované reklamné služby a nákup tovaru. Žalovaný mal za to, že uskutočnenie reklamných služieb sa nepotvrdilo ani na základe predložených lokalizačných listov a fotodokumentácie reklamných billboardov, pretože z nich nie je zrejmé kto, kde a kedy vyrobil reklamné billboardy, kde a od koho boli prenajaté reklamné plochy. Taktiež poukázal na to, že z predloženého dokladu o zobrazení značky MASTER a Class nevyplýva, že by jej zhotoviteľom bol dodávateľ K. U., resp. niektorá z dodávateľských spoločností, pričom daňový subjekt nijako nepreukázal spôsob zadávania a odovzdávania objednávok na výrobu obchodných značiek, loga, plagátov, letákov a katalógov. 24. Žalovaný tiež tvrdil, že spôsob, akým daňový subjekt preukazoval uskutočnenie reklamných služieb a nákup tovaru od dodávateľa K. U. nie je pre daňové účely postačujúci, keď skutočnosť, že priradil k sporným dodávateľským faktúram odberateľské faktúry pre svojich odberateľov ešte neznamená, že správca dane bol povinný uznať dodávateľské faktúry za daňové výdavky. Zopakoval, že dodávateľ K. U. nepreukázal, že pre kontrolovaný daňový subjekt vykonal a nakúpil subdodávateľským spôsobom fakturované služby a tovar s tým, že subdodávatelia popreli s ním akúkoľvek spoluprácu, čím sa nepotvrdilo tvrdenie daňového subjektu o dodaní tovaru a služieb tak, ako to deklaroval a to s poukazom na ustanovenie § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov a § 32 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti dodal, že doklady predložené daňovým subjektom nie sú postačujúce na uznanie daňových výdavkov, pretože ich obsah ani priamo ani nepriamo nedokazuje skutočnosť, že deklarované služby boli skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach. 25. Vo vzťahu k tvrdeniu daňového subjektu, že tovar nadobudnutý od dodávateľa dodával svojím odberateľom, čoho dôkazom sú odberateľské faktúry a že k nadobudnutým službám od dodávateľa sa vyjadril a predložil dôkazy v podobe letáku, katalógu, fotodokumentácie a billboardoch, a dôkazy o grafických návrhoch, ktoré boli použité na účely podnikania a podporili jeho odbyt, z čoho mal pozitívny úžitok, žalovaný uviedol, že vzhľadom na vykonané dokazovanie, v ktorom nebolo preukázané, že reklamné služby a obstaranie tovaru bolo uskutočnené tak, ako tvrdil daňový subjekt, nemožno považovať predložené dôkazy za preukázanie toho, že došlo k predaju práve dodávateľom fakturovaných reklamných služieb a obstarania tovaru, pričom najskôr musí daňový výdavok vzniknúť a musí existovať jeho materiálna podstata a až následne možno skúmať jeho vecnú súvislosť so zdaniteľnými príjmami. V tejto súvislosti dodal, že bolo na samotnom daňovom subjekte, komu a za čo vyplatí peniaze, avšak na základe výsledkov vykonaného dokazovania sa nepotvrdilo, že ich vyplatenie malo za následok vznik daňového výdavku na základe dodávateľom vystavených faktúr. 26. Žalovaný rovnako zvýraznil, že dôkazy predložené daňovým subjektom nevyvrátili právne relevantným spôsobom pochybnosti o tom, že reklamné služby a obstaranie tovaru boli uskutočnené subdodávateľským spôsobom a že súviseli so zdaniteľnými príjmami dodajúc, že napriek tomu, že došlo k nárastu tržieb odberateľov a tržieb v roku 2012, došlo aj k nárastu nákladov a tým aj k zníženiu základu dane na sumu 48,63 eur a v roku 2013 došlo k vykázaniu straty. S poukazom na uvedené uzavrel, že nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena na strane daňového subjektu, čoho následkom je neuznanie tvrdených skutočností za dokázané s príslušnými hmotno-právnymi následkami. 27. K tvrdeniu daňového subjektu, že správca dane porušil ustanovenie § 44 ods. 1 daňového poriadku žalovaný uviedol, že daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný pre dosiahnutie jej účelu, pričom v prípade, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo ak vzniknú pochybnosti o pravdivosti údajov v nich uvedených, správca dane tieto pochybnosti oznámi kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k pochybnostiam vyjadril, neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. V tejto súvislosti dodal, že aj napriek tomu, že daňový subjekt na výzvy správcu dane reagoval a predkladal vyjadrenia a doklady týkajúce sa sporných dodávateľských faktúr, tieto nemohli zmeniť nič na záveroch správcu dane, keďže dodávateľ daňového subjektu účtoval o daňových výdavkoch, ktoré nezodpovedali skutočnosti, a teda mu nevznikli, čo pripúšťa aj sám kontrolovaný daňový subjekt, keď v odvolaní uvádza, že dodávateľ fabuloval svoje daňové výdavky, čo sa dozvedel až od správcu dane. 28. K tvrdeniu daňového subjektu, že správca dane preveroval dodávateľov dodávateľa žalovaný uviedol, že v danom prípade správca dane preveroval obchodné vzťahy vo vzťahu k jeho dodávateľovi, ktoré mali vplyv na uplatnenie daňových výdavkov znižujúcich výsledok hospodárenia, resp. základ dane. Mal za to, že keďže z účtovníctva dodávateľa K. U. a z predložených dokladov vyplynulo, že fakturované reklamné služby a nákup tovaru nevykonal sám, ale mali byť vykonané subdodávateľmi, ktorí ich reálne uskutočnenie nepotvrdili, správca dane nepostupoval v rozpore s ustanovením § 44 ods. 1 daňového poriadku, keď preveroval, či ich dodávateľ nadobudol od svojich dodávateľov, pretože daňový subjekt bol povinný preukázať zaúčtovanie sporných výdavkov vo vzťahu k svoju dodávateľovi. Vo vzťahu k tvrdeniu, že správca dane nespochybnil žiadne jeho príjmy v nadväznosti na neuznanie daňových výdavkov od dodávateľa K. U. žalovaný uviedol, že toto tvrdenie neobstojí, pretože daňový subjekt nepreukázal, že práve reklamné služby a tovar fakturované uvedeným dodávateľom boli predmetom odberateľských faktúr, t.j. že ich použil na dosiahnutie zdaniteľných príjmov. 29. K námietke daňového subjektu o nevyhodnotení výsledkov preverovania u odberateľa K-SUPRA, s.r.o. prostredníctvom dožiadaného správcu dane Daňového úradu Banská Bystrica žalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu, že zo zistených skutočností správca dane nevyvodil také závery, ktoré by mali vplyv na výšku vykázaného základu dane, ich absencia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nespôsobuje jeho nezákonnosť dodajúc, že splnomocnený zástupca daňového subjektu nahliadol do odpovede na dožiadanie u správcu dane, o čom bol spísaný úradný záznam zo dňa 19.09.2017. 30. K námietke, ktorou daňový subjekt poukazoval na porušenie ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku s poukazom na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 442/2012 Z. z.“) žalovaný poukázal na to, že daňová kontrola bola začatá dňa 13.12.2013 a podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku bola prerušená od 28.10.2014 na základe rozhodnutia z dôvodu, že počas daňovej kontroly vyplynula potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je Smernica Rady 2011/16/ EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (ďalej len „Smernica č. 2011/16/EÚ“), na ktorú odkazuje zákon č. 442/2012 Z. z. dodajúc, že na základe uvedenej Smernice č. 2011/16/EÚ požiadal o MVI v oblasti dane z príjmov právnickej osoby týkajúce sa českého dodávateľa SOPRAS, spol. s r.o., Praha, na ktorú obdržal odpoveď dňa 16.04.2015 a rovnako požiadal o MVI vo vzťahu k talianskemu dodávateľovi TELWIN, S.p.a. Taliansko na základe Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako „Nariadenie č. 904/2010“), na ktorú správca dane obdržal odpoveď dňa 04.09.2017, čo znamená, že daňová kontrola bola prerušená od 28.10.2014 do 04.09.2017, kedy pominuli dôvody, pre ktoré bola prerušená, ktorú skutočnosť správca dane podľa § 61 ods. 4 daňového poriadku oznámil daňovému subjektu. S poukazom na uvedené uzavrel, že dĺžka daňovej kontroly nebola spôsobená nečinnosťou správcu dane, pretože ako vyplýva zo spisového materiálu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, správca dane opakovane urgoval žiadosti zaslané žiadanému orgánu, a to dňa 04.02.2015, 19.06.2015, 09.11.2015, 23.02.2016, 31.05.2016, 31.08.2016, 30.11.2016, 01.03.2017 a 02.06.2017 dodajúc, že lehoty upravené v Nariadení č. 904/2010 sa vzťahujú na MVI, nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. 31. K námietke daňového subjektu o porušení zásad správy daní - zásady minimalizácie záťaže, zásady objektívnej pravdy (materiálnej pravdy) a zásady súčinnosti žalovaný uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom konaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, ako aj MVI, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto je na správcovi dane a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). 32. K tvrdeniu daňového subjektu, že správca dane sa vyjadril len k porušeniu zásady súčinnosti aj to nedostatočne žalovaný uviedol, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (str. 36 a 37) jednoznačne vyplýva, ako sa správca dane v súvislosti so spísanou zápisnicou o oboznámení so zisteniami z daňovej kontroly s konateľom daňového subjektu č. 101873454/2017 zo dňa 05.09.2017 vysporiadal, pričom je zrejmé, že vyhodnotil obsah spísanej zápisnice, podľa ktorej konateľ daňového subjektu síce mal záujem nahliadnuť do spisu, ale nie v deň ústneho pojednávania, a ani neuviedol, kedy tak urobí s tým, že splnomocnený zástupca daňového subjektu nahliadol do spisu dňa 19.09.2017, teda vo vyrubovacom konaní, z čoho je zrejmé, že daňový subjekt mal priestor na predloženie vyjadrenia aj napriek tomu, že protokol z daňovej kontroly už bol vyhotovený. 33. Záverom žalovaný poukázal na to, že správca dane postupoval v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a hodnotil dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, správca dane poskytol daňovému subjektu dostatočný časový priestor v priebehu daňovej kontroly a následne vo vyrubovacom konaní na preukazovanie jeho tvrdení a zároveň vykonal dokazovanie, pri ktorom použil len také prostriedky, ktorými čo najmenej zaťažoval daňový subjekt, pričom však tieto použité prostriedky zameral na to, aby správne vyrubil a vybral daň. Tiež poukázal na to, že v daňovom konaní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo dodajúc, že správca dane síce vykonáva dokazovanie, ale v daňovom konaní sa objavujú prvky prejednávacej zásady, ktorá v spojení so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 2 daňového poriadku) spôsobuje, že každý (daňový subjekt, správca dane) je povinný preukazovať svoje tvrdenia a správca dane (odvolací orgán) hodnotí dôkazy predložené daňovým subjektom alebo získané ním samotným, pričom za zistený skutkový stav možno považovať aj to, že daňový orgán príde k záveru, že daňový subjekt nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, pretože na daňovom subjekte leží dôkazné bremeno. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body) 34. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“)], je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP], ďalej, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP] a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej [§ 191 ods. 1 písm. g) SSP]. Súčasne si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov konania. 35. Žalobca vo vzťahu k výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia správcu dane s odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. d) daňového poriadku namietal, že vo výroku absentujú podstatné a zákonnom obligatórne určené náležitosti a to jednak rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní a tiež uvedenie (konkrétneho) ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, keď správca dane výrokom prvostupňového rozhodnutia určil daňovému subjektu povinnosť, a to peňažné plnenie v sume 113 729,92 eur, pričom správca dane, ako aj žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia neuviedli, v akej zákonnom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu určili uvedené peňažné plnenie, ktoré je spojené so vznikom daňovej povinnosti, ako aj s prípadným protiprávnym konaním. V tejto súvislosti žalobca tiež dôvodil ustanoveniami § 12 ods. 1 až 3 daňového poriadku, pričom z nich vyvodil záver, že náklady vzniknuté pri správe daní uhrádza správca dane, konkrétne uhrádza náklady, ktoré vzniknú správcovi dane v rámci svojej vlastnej činnosti a náklady, ktoré si u správcu dane uplatňujú osoby uvedené v ustanovení § 12 ods. 2 daňového poriadku s tým, že náklady, ktoré vznikli daňovému subjektu, znáša samotný daňový subjekt. S poukazom na uvedené žalobca uzavrel, že v zásade všetky náklady s výnimkou nákladov vzniknutých daňovému subjektu, znáša správca dane a o tejto skutočnosti je povinný, aj z pohľadu právnej istoty všetkých účastníkov daňového konania, rozhodnúť vo výrokovej časti rozhodnutia, pričom ak výrok napadnutého rozhodnutia citované a zákonom obligatórne ustanovené náležitosti neobsahuje, je zmätočný a v konečnom dôsledku je výroková časť napadnutého rozhodnutia nezrozumiteľná a poznačená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. 36. Žalobca ďalej namietal porušenie ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku, konkrétne nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a nezákonnosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly. V tejto súvislosti dôvodil, že v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správcu dane, ako aj počas vyrubovacieho konania poukazoval na nezákonnosť postupu správcu dane, ktorý spočíval v porušení ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku a to aj s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/35/2010 zo dňa 21.09.2011. Rovnako poukázal aj na dĺžku prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI, ktoré trvalo 1 043 dní, čo predstavuje dobu 2 roky a 313 dní. Vo vzťahu k vyhodnoteniu dôvodnosti uvedenej námietky, keď žalovaný túto neakceptoval a v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že správca dane zasielal urgencie na vybavenie žiadosti po uplynutí štyroch mesiacov od zaslania žiadosti a to opakovane a že daňovému subjektu neprináleží hodnotenie opodstatnenosti akýchkoľvek úkonov vykonávaných správcom dane žalobca uviedol, že nehodnotil opodstatnenosť zaslania žiadosti o MVI, ale poukazoval na skutočnosť, že správca dane mohol zaslal žiadosti o MVI skôr, a to hneď ako získal informáciu o jeho dodávateľoch dodajúc, že neskoré zaslanie žiadosti malo vplyv na plynutie času, počas ktorého bola daňová kontrola prerušená. 37. Žalobca mal ďalej za to, že ustanovenie § 44 ods. 1 daňového poriadku je potrebné vykladať v spojitosti s jednou zo základných zásad správy daní podľa ustanovenia § 3 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú daňový subjekt a ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. S poukazom na uvedené preto žalobca namietal nedodržanie primeranej lehoty správcu dane na vykonanie daňovej kontroly, ktorá súvisí s nezákonnou dĺžkou prerušenia daňovej kontroly. V súvislosti s primeranosťou dĺžky prerušenia daňovej kontroly v danom prípade, žalobca poukázal na zákon č. 442/2012 Z. z., ktorý implementuje Smernicu č. 2011/16/EÚ, pričom v predmetnej smernici sú stanovené konkrétne lehoty na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu, konkrétne podľa čl. 7 Smernice č. 2011/16/EÚ a ustanovenia § 6 ods. 5 citovaného zákona je príslušný orgán daného štátu povinný poskytnúť informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti - ak však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa. Žalobca rovnako na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k uvedeným lehotám citoval z uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/2/2016 zo dňa 20.02.2017. V tejto súvislosti žalobca tiež dôvodil, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu zaslania žiadosti o MVI, ktorou správca dane žiadal o preverenie jeho dodávateľa, spoločnosť SOPRAS, spol. s r.o., pričom táto bola zaslaná správcom dane jeden a pol mesiaca pred uplynutím ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly. 38. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že zistenia z MVI nie sú uvedené v protokole z daňovej kontroly, v rozhodnutí správcu dane, a tiež ani v napadnutom rozhodnutí žalovaného dodajúc, že na podklade týchto zistení nebola správcom dane vyrubená daň, resp. neuznané daňové výdavky. Mal za to, že daňová kontrola bola účelovo prerušená pred uplynutím zákonnej lehoty na jej vykonanie a predmetná žiadosť o MVI nebola nevyhnutná na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správnej určenie dane (z protokolu z daňovej kontroly ani z rozhodnutia správcu dane a žalovaného nie je zrejmé, či správca dane vôbec obdržal odpoveď na predmetnú MVI) dodajúc, že zo strany správcu dane došlo k porušeniu jednej z podstatných zásad daňového konania, ktorou je zásada primeranosti a účelnosti s tým, že dĺžka daňovej kontroly bola zo strany správcu dane umelo predĺžená zneužitím inštitútu daňovej kontroly, čoho dôkazom sú vyššie uvedené skutočnosti. S poukazom na uvedené preto uzavrel, že ak je samotná daňová kontrola pre nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie a ukončenie nezákonná, nezákonný je aj výstup z tejto daňovej kontroly, ktorým je protokol z daňovej kontroly predstavujúci podklad pre následné vyrubovacie konanie a vydanie rozhodnutia a preto je celé toto konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, je rovnako nezákonné. 39. Vo vzťahu k zisteniam týkajúcich sa dodávateľa - K. U. - MONTI records v plnej miere poukázal na odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj na ďalšie jeho vyjadrenia, ktoré z dôvodu ich rozsahu nebude nadbytočne opakovať. Poukázal na to, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým mu neboli priznané daňové výdavky na základe dokladov vystavených dodávateľom K. U. - MONTI records, pričom z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však celkom jasne vyplýva, že dôvodom nepriznania uplatnených výdavkov je, že preverovaním u subdodávateľov dodávateľa nebol potvrdený nákup tovarov a služieb, ktoré dodávateľ K. U. deklaroval. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný, ako aj správca dane pri svojom rozhodovaní takmer výhradne smeroval svoju argumentáciu k výsledkom dokazovania medzi dodávateľom K. U. a spoločnosťami, od ktorých ako odberateľ deklaroval nákup tovarov a služieb. 40. Žalobca poukázal na to, že počas daňovej kontroly predložil správcovi dane doklady preukazujúce dodanie reklamnej služby deklarovaným dodávateľom, konkrétne išlo o dodacie listy, doklady o úhrade bankovým prevodom, fotokópie umiestnenia billboardov, letáky, katalógy, grafické návrhy a pod. Rovnako poukázal na to, že správca dane preverovaním u deklarovaného dodávateľa zistil, že odberateľské faktúry vystavené dodávateľom boli uhradené, tak ako je to uvedené v peňažnom denníku, predmetné faktúry boli vystavené na základe plnenia podľa uzatvorených zmlúv, ktoré boli správcovi dane dodávateľom K. U. predložené, pričom preverovaním bolo ďalej zistené, že všetky tieto zmluvy sa zhodovali so zmluvami predloženými k daňovej kontrole, resp. zodpovedali uzatvoreným zmluvám za reklamu. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že vykonaným preverovaním bolo zo strany deklarovaného dodávateľa potvrdené dodanie tovarov a služieb tak, ako to deklaroval a preto nie je možné logickou úvahou dospieť k záveru, že nepreukázal dodanie tovarov a služieb v plnom rozsahu. 41. Žalobca ďalej tvrdil, že tak účtovnými dokladmi, ako aj ďalšími predloženými dôkazmi preukázal, že služby a tovar mu boli dodávateľom dodávané tak, ako to deklaroval, pričom ich obstaral za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania svojich zdaniteľných príjmov dodajúc, že dokazovaním sa potvrdilo, že tovar a služby mu boli dodané deklarovaným dodávateľom uvedeným na účtovných dokladoch, pričom skutočnosť, odkiaľ ich dodávateľ nadobudol nemá žiadny vplyv na kontrolovanú daň a preto tieto náklady napĺňajú definíciu daňových výdavkov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. 42. Žalobca poukázal na to, že počas daňovej kontroly predložil správcovi dane množstvo dôkazov, pričom preukazovanie pôvodu tovaru nie je jeho dôkazným bremenom v prípade, ak sa zo strany deklarovaného dodávateľa preukázalo a potvrdilo dodanie tovarov a služieb dodajúc, že v zmysle zákona o dani z príjmov nepreukazuje pôvod tovaru, ale preukazuje reálnosť daňových výdavkov a ich zaúčtovanie v účtovníctve, čo počas daňovej kontroly preukázal. Tiež poukázal na to, že nadobudnutý tovar ďalej dodával svojim odberateľom, čoho dôkazom sú odberateľské faktúry, ktoré boli taktiež predložené správcovi dane, pričom k nadobudnutým službám od dodávateľa uviedol, že ku každej predložil dôkaz v podobe letáku, katalógu, fotodokumentácie o billboardoch, o grafických návrhoch atď. s tým, že tieto služby boli použité na účely jeho podnikania. 43. Žalobca ďalej dôvodil, že správca dane nespochybnil žiadne jeho príjmy, ktoré účtoval v roku 2012, pričom je logické, že na dosiahnutie zdaniteľných príjmov musel vynaložiť náklady - daňové výdavky a keďže tieto tovary a služby nadobudnuté od svojho dodávateľa ďalej použil na dosiahnutie tržieb zo svojej podnikateľskej činnosti, ktoré riadnym spôsobom priznal a zdanil, tak skutočnosť akým spôsobom a od koho ich jeho dodávateľ nadobudol, sú z pohľadu kontrolovanej dane irelevantné. Mal za to, že vykonaným dokazovaním boli zistené porušenia zákona o dani z príjmov u jeho dodávateľa K. U. a preto zistenia správcu dane o konaní jeho dodávateľa nemôžu byť na jeho ťarchu a už vôbec nie, ak jeho výnosy správca dane žiadnym spôsobom nespochybnil a ani ich neznížil v nadväznosti na neuznanie daňových výdavkov. V tejto súvislosti opakovane poukázal na skutočnosť, že zistené porušenia daňového subjektu K. U. - MONTI records boli predmetom konania voči tomuto daňovému subjektu, ktorého výsledkom bolo jeho dodatočné zdanenie, čo znamená, že daň za pochybenia tohto daňového subjektu bola už vysporiadaná. 44. Záverom žalobca uviedol, že riešený prípad je potrebné posudzovať a vyhodnocovať v kontexte všetkých relevantných skutočností, teda aj s prihliadnutím na materiálne dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní tovarov a služieb, pričom osobitosť tohto prípadu je v tom, že podľa žalovaného a správcu dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si daňových výdavkov, ale zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával. 45. Žalobca nepožiadal správny súd o nariadenie pojednávania vo veci samej [§ 182 ods. 1 písm. g) SSP] a súčasne požiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného 46. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol správnemu súdu túto ako nedôvodnú zamietnuť. Na úvod uviedol, že správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly zvýšil žalobcovi základ dane za kontrolované zdaňovacie obdobie celkom o sumu 598 578,51 eur, z ktorej suma 287 268,50 eur predstavovala náklady na reklamu a reklamné služby a suma 311 310,01 eur predstavovala náklady na predaný tovar, zaúčtované do nákladov na základe dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom K. U. - MONTI records. Podľa časti Reklama, bod a) rozhodnutia správcu dane zaúčtoval žalobca na ťarchu účtu 518400 Reklama na základe uzatvorených zmlúv reklamné služby (výroba reklamných billboardov, prenájom reklamnej plochy) v sume 189 114,50 eur, podľa bodu b) zaúčtoval žalobca bez uzatvorených zmlúv grafické a fotografické práce (master), grafické logo a označenie nabíjacích zariadení Class, tvorbu a grafické stvárnenie (krabička - drôt TY 506, grafický návrh kartónového obalu Master premium, grafický návrh vstupného baneru, výroba baneru a podobne v sume 10 944 eur. Podľa bodu c) tejto časti rozhodnutia zaúčtoval žalobca na ťarchu účtu 501300 Propagačný materiál, náklady súvisiace s reklamou (reklamné letáky A4, katalógy, reklamné plagáty, grafické návrhy a spracovanie katalógu, dotlač katalógu spoločnosti a pod. v sume 77 310 eur a podľa bodu d) na ťarchu účtu 501700 drobný hmotný majetok do 1700 eur 50 ks regál obchodný - biely v sume 9 900 eur. Podľa časti Tovar, bod a) rozhodnutia žalobca zaúčtoval na ťarchu účtu 504100 Predaný tovar (elektroda EB 121, posypový materiál voľne ložený, OK Autrod, zvárací tovar, palety, kotúče, zváracie rukavice, elektroda OK a pod.) v sume 308 020,01 eur a podľa bodu b) na ťarchu účtu 504200 Náklady spojené s obstaraním tovaru (grafický návrh Class+Mastrom) v sume 3 290 eur. Žalovaný súčasne poukázal na to, že dôvodom zvýšenia základu dane bola nepreukázateľnosť nákladov zo strany žalobcu, ku ktorej dospel správca dane na základe vykonaného dokazovania prostredníctvom dožiadaných správcov dane, miestneho zisťovania, vypočutia svedkov, finančných inštitúcií, ako aj na základe dokazovania vykonaného vo vzťahu k samotnému žalobcovi. 47. K námietke týkajúcej sa výrokovej časti rozhodnutia žalovaný predovšetkým poukázal na skutočnosť, že v danom prípade bola predmetom daňovej kontroly daň z príjmov právnickej osoby, ktorá podlieha inému daňovému režimu, ako spotrebná daň (na ktorú poukazoval žalobca), pri ktorej vznikajú pri správe daní určité náklady. V tejto súvislosti žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle ustanovení § 12 daňového poriadku dochádza pri správe daní k vzniku určitých nákladov, či už na strane správcu dane alebo daňového subjektu, pričom musí byť stanovené, kto ich zaplatí doplniac, že náklady vymedzených osôb (svedok, zástupca daňového subjektu, alebo osoba, ktorá vlastní listiny a iné doklady súvisiace so správou daní) v určitých prípadoch znáša správca dane a v určitých prípadoch daňový subjekt. Tiež žalovaný poukázal na to, že ak ide o náklady, a to ušlý zisk, svedočné, znalečné a obdobné výdavky, ktoré vznikli osobám tým, že sa na výzvu správcu dane zúčastnili na úkonoch správy daní, znáša ich správca dane, ktorý ich uhradí po predložení dokladu o ich zaplatení s tým, že nárok je potrebné uplatniť do piatich pracovných dní po ukončení úkonu, pričom ak lehota nie je splnená, nárok na úhradu nákladov nevzniká. Žalovaný ďalej dôvodil, že napadnuté rozhodnutie, ani rozhodnutie správcu dane nie je rozhodnutím, ktorým by sa rozhodovalo o nákladoch správy daní, a preto nie je dôvodné, aby obsahovali ustanovenie § 12 daňového poriadku. 48. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje konkrétne ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, ale len ustanovenie procesného predpisu žalovaný uviedol, že povinnosť uvádzať vo výroku rozhodnutia hmotnoprávny predpis z ustanovenia § 63 daňového poriadku nevyplýva dodajúc, že porušenie právnych predpisov, ktorých sa žalobca dopustil sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 daňového poriadku. Na podporu tohto právneho názoru poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/58/2016 zo dňa 12.09.2017. 49. Pokiaľ ide o ďalšie žalobné body, ako nedodržanie primeranej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci vyjadrenie, žalovaného zodpovedá odôvodneniu napadnutého rozhodnutia. Z dôvodu, aby správny súd neopakoval totožné závery na tomto mieste odkazuje na body 23 až 33 tohto rozsudku. 50. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nepožiadal správny súd o nariadenie pojednávania, pričom bol riadne poučený podľa § 105 ods. 2 písm. a) SSP (č.l. 51 súdneho spisu). 51. Žalobca v podanej replike v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch správnej žaloby, pričom zdôraznil, že žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol vyjadrenia zhodné s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto uviedol, že sa k predmetným vyjadreniam nebude opakovane podrobne vyjadrovať. Vo vzťahu k výroku rozhodnutí zvýraznil, že rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 nie je podmienené žiadnou inou skutočnosťou a preto je toho názoru, že každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku. 52. Replika žalobcu bola doručená žalovanému (č.l. 80), ktorý dupliku nepodal. IV. Relevantná právna úprava 53. Podľa § 2 ods. 1 SPP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 54. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 55. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 56. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 57. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 58. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 59. Podľa § 12 ods. 1 daňového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. 60. Podľa § 12 ods. 2 daňového poriadku, ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich so správou daní a) svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká, b) osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkov spojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od predloženia, inak tento nárok zaniká, c) zástupca ustanovený správcom dane, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká. 61. Podľa § 12 ods. 3 daňového poriadku, o uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže správca dane v uvedenej lehote. 62. Podľa § 12 ods. 4 daňového poriadku, ak správca dane uhradil náklady podľa odseku 2, ktoré vznikli v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, môže správca dane rozhodnutím uložiť povinnosť daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť. Náhrada nákladov je splatná do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. 63. Podľa § 12 ods. 5 daňového poriadku, ustanovenia odsekov 1 až 4 sa primerane vzťahujú aj na finančné riaditeľstvo a ministerstvo, ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 64. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 65. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 66. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 67. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 68. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov. 69. Podľa § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 70. Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. 71. Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak. 72. Podľa § 63 ods. 3 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu. 73. Podľa § 2 písm. b) zákona o dani z príjmov predmetom dane sa na účely tohto zákona rozumie príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12. 74. Podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov zdaniteľným príjmom sa na účely tohto zákona rozumie príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy. 75. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. 76. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami. 77. Podľa § 17 ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sú zahrňované do základu dane. 78. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. 79. Podľa článku 10 Nariadenia č. 904/2010 žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. 80. Podľa § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z. z. príslušný orgán Slovenskej republiky poskytne požadovanú informáciu príslušnému orgánu členského štátu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o poskytnutie informácie. Príslušný orgán Slovenskej republiky poskytne dostupnú informáciu príslušnému orgánu členského štátu najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o poskytnutie informácie. V. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu 81. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 82. Správny súd uznesením č. k. 14S/111/2019-69 zo dňa 13.01.2020 návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku zamietol. 83. Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly (dodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly), zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o dani z príjmov v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatnených daňových výdavkov spojených s nákupom tovaru a uskutočnenia služieb od deklarovaného dodávateľa K. U. - MONTI records, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie dane z príjmov právnickej osoby roka 2012. 84. Podstatný priebeh administratívneho konania správny súd opísal v bodoch 1 až 33 tohto rozsudku, pričom ďalej správny súd zohľadňoval skutočnosti zistené v rámci daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho konania v nadväznosti na predostreté žalobné body. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že pokiaľ aj žalobca tvrdil, že zotrváva na všetkých dôvodoch, tak ako sú uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, správny súd vyhodnocoval iba dôvodnosť žalobných bodov priamo uplatnených v správnej žalobe a to s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, ak nie je ustanovené inak, pričom výnimky uvedené v odseku 2 sa na daný prípad nevzťahujú. Je potrebné si uvedomiť zásadnú skutočnosť, ktorá vyplýva priamo z ustanovenia § 182 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku, a to, že žalobca má uviesť na základe akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Preto takýto všeobecný odkaz na odvolacie námietky a vyjadrenia uplatnené v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nemôže obstáť. Opak by v podstate znamenal, že správny súd má vyhľadávať tieto vyjadrenia a ich posúdenia zo strany žalovaného, poprípade zisťovať, či žalovaný dal odpoveď na všetky predostreté odvolacieho námietky. Toto však nie je úlohou správneho súdu. Žalobca má povinnosť v správnej žalobe argumentovať práve vo vzťahu k záverom žalovaného uvedeným v napadnutom rozhodnutí a vo vzťahu k nim konkrétne uviesť, na základe „akých skutkových a právnych záverov“ nemôžu tieto závery obstáť. 85. Spornou hmotnoprávnou otázkou v danom prípade bolo, či výdavky žalobcu, ktoré mu boli vyfakturované deklarovaným dodávateľom K. U. - MONTI records prostredníctvom sporných faktúr v roku 2012 sú odrazom reálneho plnenia, a teda či sú alebo nie sú daňovými výdavkami žalobcu. 86. Je nesporné, že nárok daňovníka (žalobcu) na uznanie uplatnených výdavkov viaže zákon o dani z príjmov na splnenie podmienky, že musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň musí ísť o výdavok dostatočne preukázaný, pričom iba bezpodmienečné splnenie týchto podmienok zakladá nárok daňovníka na uznanie uplatnených výdavkov. 87. V danom prípade konajúce daňové orgány neuznali nárok žalobcu na uplatnené výdavky a to z dôvodu, že tieto neboli zo strany žalobcu preukázané. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že tak správca dane, ako aj žalovaný na základe vykonaného dokazovania neprijali jednoznačný záver ( resp. ich vyhodnotenie skutkového stavu je zmätočné ), či išlo o fiktívne obchody medzi deklarovaným dodávateľom žalobcu a žalobcom, keď tieto označili za „fakturačné (formálne) obchody“, alebo či žalobca nepreukázal všetky uplatnené výdavky, keď uviedli, že „žalobca nepreukázal dodanie tovaru a služieb v plnom rozsahu“, resp. či toto konštatovanie znamená, že výdavky zo strany žalobcu neboli preukázané, alebo, či žalobca nepreukázal, že tovar a služby mu dodal deklarovaný dodávateľ uvedený na sporných faktúrach. Vo vzťahu k uznaniu resp. neuznaniu nároku na uplatnené výdavky žalobcu je však ustálenie skutkového stavu, konkrétne, čo bolo v danom prípade dôvodom neuznania nároku na priznanie uplatnených výdavkov, kľúčové. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že dôvodmi na neuznanie nároku žalobcu na uplatnené výdavky by v danom prípade bola neexistencia tovarov a služieb alebo skutočnosť, že dodávateľ uvedený na sporných faktúrach, teda K. U. by dodanie tovaru a služieb poprel, čo by znamenalo, že žalobca by nepreukázal, že tovar a služby mu boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že správca dane nespochybnil skutočnosť, že výdavky neboli zaúčtované. Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku na uznanie výdavkov a to, že ide o výdavky, ktoré boli použité na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tak k uvedenému správny uvádza, že správca skutočnosti zistené vo vzťahu k odberateľovi žalobcu a to spoločnosti K-SUPRA, s.r.o. nevyhodnocoval, nakoľko, ako sám uviedol, tieto nemali vplyv na určenie daňovej povinnosti, inak povedané, tieto príjmy správca dane zohľadnil v plnom rozsahu. 88. Z obsahu administratívneho spisu je preukázané, že deklarovaný dodávateľ žalobcu K. U. v rámci miestneho zisťovania uskutočneného dňa 5.mája 2014 potvrdil, že žalobcovi tovar a služby dodal a to prostredníctvom svojich dodávateľov, potvrdil, že sporné faktúry boli uhradené, tak ako je uvedené v peňažnom denníku s tým, že poskytol k nahliadnutiu pásky dennej uzávierky k elektronickej registračnej pokladnici, predložil zmluvy na reklamu pre roky 2012 a 2013, ktoré všetky zodpovedali zmluvám, ktoré predložil v rámci daňovej kontroly žalobca a tiež potvrdil, že zabezpečoval dopravu nakúpeného tovaru priamo odberateľovi a to osobne svojím autom alebo prostredníctvom spoločnosti ŠpedServis. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že nakoľko preprava tovaru bola tak, podľa tvrdenia K. U., ako aj žalobcu zabezpečovaná práve K. U., nie je na mieste žalobcovi vytýkať, že nevedel, kde bolo miesto nakládky. 89. Žalobca tvrdil a toto svoje tvrdenie preukázal aj faktúrami, že zakúpený tovar dodal spoločnosti K- SUPRA, s.r.o., pričom táto spoločnosť potvrdila (zápisnica o miestnom zisťovaní zo dňa 29.05.2014), že tovar uvedený na predložených faktúrach jej bol dodaný, spoločnosť predložila k jednotlivým faktúram skladové výdajky s názvom a množstvom tovaru s tým, že na týchto výdajkách sa nachádzalo aj evidenčné číslo motorového vozidla TT-975 EO s menom vodiča Ing. M.. Rovnako zo zápisnice vyplýva, že predložené faktúry vystavené žalobcom zodpovedali s knihou dodávateľských faktúr predloženou spoločnosťou K-SUPRA, s.r.o., pričom konateľ tejto spoločnosti potvrdil, že dodaný tovar použili pre vlastnú spotrebu. 90. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (pozri bod 24 rozsudku) vyplýva, že žalobca priradil k sporným dodávateľským faktúram vystaveným K. U. konkrétne odberateľské faktúry a teda týmto spôsobom preukazoval, že uplatnené výdavky použil pre svoje zdaniteľné príjmy. 91. Žalobca preukazoval dodanie reklamnej služby predložením zmlúv o zabezpečení reklamy v roku 2012 a 2013, potvrdením o úhrade vystavených dodávateľských faktúr, fotokópiami umiestnenia billboardov, letákov, katalógov a grafickými návrhmi, pričom ako žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol (bod 23 tohto rozsudku) doklady predložené žalobcom, ktorými preukazoval uskutočnenie reklamných služieb, vzhľadom na zistené skutočnosti (týkajúce sa dodávateľov K. U. - MONTI records) nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu. V súvislosti s dodaním reklamnej služby zo záverov protokolu zo dňa 14.09.2017 (bod 12 rozsudku) vyplýva, že správca dane uzavrel, že z predložených prezentácií nebolo preukázané, že túto službu reálne dodal K. U. a tiež, že kontrolovaný daňový subjekt hodnoverne nepreukázal napríklad spôsob výroby billboardov, letákov, ich dodanie, ich umiestnenie, nebolo preukázané kto, kedy a ako zabezpečil umiestnenie na miestach, ktoré žalobca preukazoval fotodokumentáciou (z uvedeného správnemu súdu vyplýva, že existencia reklamných služieb nebola správcom dane spochybnená), pričom ako dôvod nepreukázania uviedol, že K. U. nepreukázal, kto bol výrobcom, dodávateľom reklamných služieb s tým, že uvedený záver skonštatoval aj k dodaniu tovaru. 92. Je nesporné, že na základe preverovania konkrétnych dodávateľov deklarovaného dodávateľa žalobcu nebolo potvrdené, že by títo, tak ako to tvrdil K. U., poskytli K. U. tovary a služby, ktoré následne dodal žalobcovi. Žalobca však tvrdil, pričom toto jeho tvrdenie dosvedčil aj K. U. v rámci miestneho zisťovania dňa 4. mája 2014, že tovar a služby nadobudol od K. U., teda žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno výlučne vo vzťahu k dodávateľovi uvedenému na sporných faktúrach. Preto iba táto skutočnosť mala byť predmetom dokazovania zo strany správcu dane a to napriek tomu, že nebolo preukázané, od koho konkrétne K. U. tovar a služby, ktoré následne dodal žalobcovi nadobudol. Rovnako je pre danú vec relevantné, že odberateľ žalobcu - spoločnosť K-SUPRA, s.r.o. potvrdil, že mu žalobca dodal tovar, ktorý na základe spárovaných faktúr, nadobudol od K. U.. Pokiaľ aj konajúce daňové orgány mali pochybnosti o doprave tovaru k odberateľovi, ktorú mal zabezpečiť konateľ žalobcu vlastným motorovým vozidlom, tak k uvedenému správny súd dodáva, že dodanie tovaru tejto spoločnosti spochybnené z ich strany nebolo (bod 28 rozsudku). 93. Zo záverov konajúcich daňových orgánov vyplýva, pričom títo uvedený záver ani nespochybňujú, že dôvodom nepriznania nároku na uplatnené výdavky žalobcu bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že K. U. nadobudol tovar a služby, ktoré mal následne dodať žalobcovi, od svojich deklarovaných dodávateľov, t.j. subdodávateľov žalobcu. Skutočnosť, že K. U. tovar a služby nenadobudol od svojich dodávateľov je preukázaná, avšak táto sama o sebe nemôže byť dôvodom na neuznanie uplatnených výdavkov o to viac, že príjmy žalobcu vzťahujúce sa k neuznaným výdavkom zostali nezmenené. Ako dôvod tohto postupu (nezníženia príjmov) konajúce daňové orgány uviedli, že žalobca nepreukázal, že tovar fakturovaný deklarovaným dodávateľom bol predmetom odberateľských faktúr, t.j. nepreukázal, že práve tieto výdavky žalobca použil na dosiahnutie zdaniteľných príjmov. Na tomto je však potrebné upozorniť, že žalovaný nepoprel, že žalobca preukazoval uskutočnenie dodania tovaru tým, že priradil k sporným dodávateľským faktúram odberateľské faktúry, avšak túto skutočnosť vyhodnotil ako nepostačujúcu a to práve z dôvodu, že deklarovaný dodávateľ K. U. nepreukázal, že pre žalobcu vykonal a nakúpil subdodávateľským spôsobom fakturované služby a tovar, keďže jeho dodávatelia túto skutočnosť popreli (pozri bod 24 rozsudku). 94. Rovnako mal správny súd obsahom administratívneho spisu preukázané, že správca dane sa oboznámil s priebehom a výsledkami dokazovania daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január - december 2012, pričom z jej záverov vyplýva, že deklarovaný dodávateľ žalobcu nepreukázal nadobudnutie tovaru a služieb od svojich dodávateľov, čo malo za následok nepriznanie nároku na odpočet DPH za predmetné zdaňovacie obdobia. Taktiež, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu K. U. bola určená daň z príjmov fyzickej osoby podľa § 48 ods. 1 písm. d) daňového poriadku a teda výdavky, ktoré mali byť vynaložené vo vzťahu k jeho dodávateľom neboli uznané. 95. Správny súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalovaného, že nie je možné zamieňať podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a podmienky na uplatnenie daňových výdavkov na účely dane z príjmu, nakoľko ide o dva odlišné druhy daní, upravené samostatnými právnymi predpismi, v ktorých sú autonómne definované jednotlivé zákonné podmienky a kritéria posudzovania jednotlivých nárokov, ktoré nemožno zamieňať, či analogicky aplikovať, keď sa jednotlivé právne inštitúty či definície nezhodujú (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžfk/56/2018 zo dňa 21.08.2019). Konkrétne, ako už bolo vyššie uvedené, zákon o dani z príjmov viaže uznanie uplatnených výdavkov na splnenie podmienky, že musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň musí ísť o výdavok dostatočne preukázaný a to vo vzťahu k dodávateľovi uvedenému na faktúrach. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na odpočítanie DPH, tento je na rozdiel od dane z príjmov viazaný na vznik daňovej povinnosti a to s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktorá sa posudzuje u dodávateľa daňového subjektu uplatňujúceho si nárok na odpočet, pričom, v prípade, ak je spochybnené, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, a to práve vo vzťahu k jeho dodávateľovi, môže to mať za následok zamietnutie nároku na odpočet DPH na vstupe. Zákon o dani z príjmov, však na priznanie uplatnených výdavkov vyžaduje splnenie iných zákonných podmienok, pričom podmienka vzniku tohto nároku nie je preukázateľnosť výdavkov u deklarovaného dodávateľa, inak povedané, ak deklarovaný dodávateľ nepreukáže reálnosť uplatnených výdavkov vo vzťahu k svojim dodávateľom (tak ako v danom prípade), táto skutočnosť má za následok neuznanie výdavkov vo vzťahu k tomu subjektu a automaticky neznamená neuznanie uplatnených výdavkov u ďalších subjektov zúčastnených v reťazci, pri existencii tovaru resp. služieb. V tomto prípade je relevantná aj skutočnosť, či sa konkrétny daňový subjekt ( žalobca ) svojou účasťou zúčastňoval na vzniku výdavkov, ktorých relevancia bola spochybnená. Tento záver však konajúce daňové orgány nekonštatovali. 96. Správnemu súdu však z obsahu administratívneho spisu nateraz vyplýva, že žalobca preukázal uplatnené výdavky vo vzťahu k dodávateľovi uvedenému na faktúrach, pričom rovnako konajúce daňové orgány na viacerých miestach svojich rozhodnutí opakovali, že žalobca síce predložil dôkazy, avšak tieto, vzhľadom na okolnosti na strane K. U., keď nebolo preukázané, kto konkrétne tovar a služby tomuto dodávateľovi dodal, nemôžu preukázať reálnosť uplatnených výdavkov zo strany žalobcu. Spornou otázkou mohlo zostať, keďže správnemu súdu nie je zrejmé, čo konajúce daňové orgány mali na mysli, keď uviedli, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru a služieb v plnom rozsahu, či tieto výdavky preukázal v plnom rozsahu, pričom túto skutočnosť bude musieť správca dane v ďalšom konaní preveriť, s tým, že dôvodom neuznania konkrétneho výdavku môže byť iba preukázanie, že výdavok je na základe konkrétneho dôkazu fiktívny (napríklad konkrétny tovar nebol dodaný, respektíve konkrétne reklamná služba nebola uskutočnená), pričom tento záver je potrebné náležite odôvodniť. S poukazom na uvedené preto správny súd uzavrel, že nie sú splnené zákonné dôvody na neuznanie žalobcom uplatnených výdavkov, pričom je potrebné, aby sa konajúce daňové orgány venovali aj otázke či tieto výdavky súvisia alebo nesúvisia so zdaniteľným príjmom. 97. Vychádzajúc z bodov 85 až 96 preto správny súd uzatvára, že konajúce daňové orgány za daného skutkového stavu, ktorý považovali za náležite zistený, vec nesprávne právne posúdili, čo je dôvod zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a rovnako napadnuté rozhodnutie je z dôvodu uvedeného v bode 87 nepreskúmateľné [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP]. 98. Pokiaľ ide o námietku, ktorou žalobca odôvodňoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vrátane rozhodnutia správcu dane, keď výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku, tak s uvedenou námietkou sa správny súd nestotožňuje. Predovšetkým žalobca vôbec neuviedol, či v rámci daňovej kontroly, alebo vyrubovacieho konania vznikli náklady, o ktorých by bolo potrebné rozhodnúť. V tejto súvislosti správny súd zastáva názor, že pokiaľ v rámci daňového konania nevznikli žiadne náklady, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní sa vo výroku rozhodnutia správcu dane neuvádza. 99. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou, ktorou žalobca poukazoval na absenciu konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, keď správca dane vo výroku svojho rozhodnutia výslovne uviedol ustanovenie § 68 ods. 5 daňového poriadku, pričom dôvody svojho rozhodnutia následne rozobral v odôvodnení. S poukazom na uvedené správca dane, ani žalovaný, ktorý poukázal na ustanovenie § 74 ods. 4 daňového poriadku, vo vzťahu k obsahovým náležitostiam výroku nepochybili. 100. K námietkam týkajúcich sa prerušeniu daňovej kontroly, správny súd uvádza, že daňový poriadok neustanovuje lehotu na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu MVI, čo znamená, že pokiaľ tak správca dane urobil po uplynutí viac ako 10 mesiacov od jej začatia, nemá to za následok nezákonnosť takéhoto prerušenia, avšak je na mieste uviesť, z akého dôvodu správca dane zaslal žiadosti o MVI až dňa 20.10.2014. V súvislosti s otázkou prerušenia daňovej kontroly za účelom medzinárodnej výmeny daňových informácií správny súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 45/2015 z 27. júla 2016, ktorý má v súčasnosti povahu rozhodnutia zásadného právneho významu, nakoľko bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 7/2016 pod č. 60, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že v prípade prerušenia výkonu daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, čo znamená, že nemôže ani uplynúť. Napriek uvedenému, však správny súd dodáva, že pokiaľ opätovne dôjde k určeniu daňovej povinnosti, bude potrebné, aby správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia nutnosť získania konkrétnych informácií prostredníctvom MVI, ako aj aké konkrétne zistenia z tohto postupu vyplynuli a ich dôležitosť pre správne určenie daňovej povinnosti, uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a to práve z dôvodu samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. 101. Je otázkou, či vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nebude následne revidované, nakoľko má správny súd vedomosť a to z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/55/2020 z 25. novembra 2020 týkajúceho sa žalobcu vo vzťahu k jeho nároku na odpočet DPH, že kasačný súd uznesením sp. zn. 5Sžfk/34/2018 z 5.marca 2020 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré sa týkajú práve povahy lehôt ustanovených v Nariadení Rady (EÚ) č. 904/2010, ako aj prípadných následkov (sankcií) pri ich nedodržaní. Konanie je na Súdnom dvore Európskej únie vedené pod sp. zn. C-186/20 a toho času nie je ukončené. 102. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie. 103. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane buď na základe zisteného skutkového stavu v súlade s právnym názorom správneho súdu uznať uplatnené výdavky žalobcu alebo v prípade, ak preukáže fiktívnosť výdavkov, to znamená preukáže, že tovar a služby neboli dodané, teda neexistovali, bude namieste nielen neuznať tieto výdavky, resp. ak budú preukázané niektoré z nich, uznať ich v tomto rozsahu, pričom tento záver je potrebné premietnuť aj do zdaniteľných príjmov, za predpokladu preukázania spárovania konkrétnych dodávateľsko-odberateľských faktúr. 104. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 105. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 106. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.