Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20Sa/7/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200103 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200103.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu Ing. X. I., nar. XX.X.XXXX, bytom S. X. XXXX/XX, W., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 4, Bratislava 3, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 5.3.2019, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 5.3.2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 5.3.2019, ktorým generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán podľa § 218 ods.2 zákona č. 461/2003 Z. z. zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 3.12.2018 o zamietnutí žiadosti o zvýšenie starobného dôchodku zo dňa 17.8.2018. 2. Namietal, že z doterajšieho právneho názoru všeobecných súdov a NS SR k realizácii čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128, ktorý bol ČSSR ratifikovaný dňa 11.1.1991 v Zbierke zákonov č. 416/1991 Zb. totiž vyplýva, že teoretickú sumu starobného dôchodku možno krátiť najviac o výšku výsluhového dôchodku vyplácaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok (a nie vzniku nároku na výplatu starobného dôchodku). Dňom dovŕšenia dôchodkového veku žalobcu 55 rokov dňa XX.X.XXXX nadobudol výsluhový dôchodok charakter dávky v starobe vo výške, v ktorej bol vyplácaný k tomuto dňu. Sociálna poisťovňa mala k tomuto dňu vykonať krátenie a porovnanie v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 a k výslednej sume starobného dôchodku pripočítať zvýšenie dôchodku za dobu zamestnania po vzniku nároku na starobný dôchodok a príslušné zvýšenia podľa § 82 a § 293ce zák. NR SR č. 461/2003 Z.z. Nesprávnym výpočtom Sociálna poisťovňa vedome žalobcu diskriminuje a nerovnako zaobchádza v porovnaní s inými dôchodcami, ktorí nezískali žiadnu dobu poistenia v osobitnom systéme alebo nepoberajú výsluhovú dávku. Týmto dôchodcom Sociálna poisťovňa za ďalšiu prácu bez poberania starobného dôchodku priznáva príslušné zvýšenie v celom rozsahu, pričom žalobcovi toto zvýšenie krátila. V prípade, že žalobca nebude ďalej pracovať popri poberaní starobného dôchodku, tak Sociálna poisťovňa žalobcovi zvýši dávku už bez krátenia. Žalobca neakceptuje „osobný list dôchodkového zabezpečenia“, kde mu Sociálna poisťovňa bez akéhokoľvek relevantného právneho dôvodu neuznáva štúdium na VSOŠ RVD v Martine od 1.9.1968 do 27.8.1970, t.j. 726 dní v I. kategórii funkcií, čo má priamy dôsledok na priznanie starobného dôchodku v adekvátnej výške. Túto dobu štúdia mu Sociálna poisťovňa vyznačila (z dôvodu posúdenia výšky nároku na starobný dôchodok), len ako odpracovanú dobu v III. pracovnej kategórii, čo je zjavne nelegálne, pretože vojakom sa nikdy nepriznávala III. pracovná kategória. 3. Má za to, že ak Sociálna poisťovňa vo výroku svojich rozhodnutí neuviedla presný prameň práva a konkrétne ustanovenie právneho predpisu, aplikácia ktorého bola rozhodujúca pre prepočítanie a zvýšenie už priznaného starobného dôchodku, je potrebné jej rozhodnutia naozaj zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom toto závažné pochybenie pri vydaní nového rozhodnutia odstráni. V novom rozhodnutí o zvýšení starobného dôchodku sa Sociálna poisťovňa musí priamo v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať so všetkými jeho námietkami, ale aj argumentmi protistrany. Je poľutovaniahodné, že Sociálna poisťovňa dodnes nevykonala žiadne relevantné a vyčerpávajúce dokazovanie, jej rozhodnutia sa iba kĺžu po povrchu a ani z ďaleka nejdú ku koreňom problému. Je naozaj neakceptovateľné, aby Sociálna poisťovňa mu napriek jeho rozsiahlym argumentom nezapočítala a tým aj neposudzovala všetky odslúžené a odpracované obdobia a nepriznala starobný dôchodok v adekvátnej výške. Žalobcom navrhované dôkazy Sociálna poisťovňa nevzala na zreteľ a ani ich nespomenula, resp. sa im vyhla. Je to porušenie rovností strán, porušenie princípu rovnosti zbraní. 4. Poukazoval tiež na to, že od nástupu dňa 1.9.1968 do Vojenskej strednej odbornej školy raketového vojska a delostrelectva (skr. „VSOŠ RVD“) v Martine bol žalobca v nepretržitej službe „Žiak vojenskej školy“, a to až do termínu nástupu na vojenskú základnú službu, na ktorú nastúpil dňa 28.8.1970. Dňa 1.8.1970 žalobca podstúpil vykonávanie povinného tzv. „prijímača“, počas ktorého celé toto obdobie (okrem štúdia), boli plnené úlohy základného vojenského výcviku, najmä vojenská poradová príprava, v rámci nej i cviky so samopalom vz. 58, pištoľou a ľahkým a ťažkým guľometom vz. 59, základné vojenské poriadky a pod. Celé toto obdobie nemali žiaci už od 1. ročníka VSOŠ RVD žiadne vychádzky, nemohli navštíviť svojich rodičov a to z dôvodu, že nemali k dispozícii potrebné osobné doklady, tzv. vychádzkové knižky. Po absolvovaní povinného „prijímača“, dňa 29.8.1970 žiaci 3. ročníka VSOŠ RVD slávnostne vykonali „Vojenskú prísahu“ a to často ešte len ako 17. roční! Po maturite v roku 1972, (t.j. po ukončení VSOŠ RVD) žalobca pokračoval vo vojenskej službe vojaka v ďalšej činnej službe v ČSĽA. V dokumentácii o zápočte dôb služobného pomeru je teda chyba, v jeho neprospech, pretože mu vôbec nezarátali obdobie služby na vojenskej škole vo VSOŠ RVD v I. kategórii funkcií od veku 15. rokov, hoci službu evidentne vykonával, a to na základe rozkazov dôstojníkov ČSĽA. Podľa údajov z vojenskej knižky, školských vysvedčení, potvrdených vojenským zamestnávateľom, obdobie vojenského stredoškolského štúdia v 1. až 2. ročníku VSOŠ RVD od 1.9.1968 do 27.8.1970 v Martine, musí byť žalobcovi hodnotené v celom rozsahu vojenského stredoškolského štúdia ako I. kategória funkcií od dovŕšenia veku 15 rokov (rovnako ako u učňov - baníkov a fúkačov skla). Z administratívneho spisu Sociálnej poisťovne nevyplýva, že by tento správny orgán disponoval s rezortným zoznamom preferovaných zamestnaní vydaných býv. MNO ČSSR, v ktorých by bolo toto štúdium na VSOŠ RVD vylučované z I. resp. II. kategórie funkcií a uvedeným rozporom v hodnotení dôb služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií zaoberalo a zisťovalo, či nie sú splnené podmienky podľa § 2 ods. 1 vyhlášky ŠÚSZ č. 102/1964 Zb. resp. § 3 ods. 1 nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb., ale bez ďalšieho a bez uvedenia dôvodov pre posúdenie dôchodkového veku žalobcu, hodnotilo trvanie vojenskej služby v I. kategórii funkcií len v období od 28.8.1970 do 27.8.1972 (t.j. len 3. a 4. ročník VSOŠ RVD) a na predchádzajúce obdobie výkonu služby sa zjavne zabudlo. 5. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na rozsudok Krajského súdu Praha č.k. 42 Ad 2/2017 zo dňa 20.7.2018, v ktorom súd nepriamo vyjadril, že obdobie prípravy na budúce povolanie spadajúce pred rok 1976 by sa mohlo započítať ako príprava na povolanie v kategórii funkcií, ako aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. US 306/2010, kde v porovnateľnej veci baníka tento súd konštatoval, že orgánom verejnej moci a súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický prístup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti, že súd nie je viazaný doslovným znením zákona a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. 6. Žalobca namietal, že Sociálna poisťovňa vo veci nevykonala navrhované znalecké dokazovanie, nerešpektuje úradné záznamy a údaje z úradných dokumentov, ako je napr. vojenská knižka, výkaz dôb a kategórií funkcií, nevypočula očitých svedkov a neposudzovala ich čestné vyhlásenie, pričom aj z predložených fotografií je zrejmé, že žiaci VSOŠ a vojenských gymnázií boli ozbrojení ručnými strelnými zbraňami, cvičili s nimi, vedeli strieľať a zabíjať ľudí. Žalobca vierohodne preukázal, že absolvoval obdobie 726 dní výkonu služby popri štúdiu v 1. a 2. ročníku na VSOŠ RVD v I. kategórii funkcií od 1.9.1968 do 27.8.1970. S týmto tvrdením sa spoľahlivo Sociálna poisťovňa nevyrovnala, pochybenie nevyvrátila a jej rozhodnutia sú preto dodnes stále nepresvedčivé. Ďalší život žalobcu je tým priamo dotknutý, alebo môže byť zásadne ovplyvnený rozhodovaním žalovaného orgánu štátnej správy. Preto má na tomto rozhodovaní určitý záujem. 7. Podľa žalobcu vojenské školstvo patrilo vždy výlučne pod záštitu bývalého FMNO ČSSR v Prahe, takže to, čo sa odohrávalo na vojenských školách (v strážených a hermeticky uzavretých kasárňach) unikalo pozornosti a kontrole verejnosti, kde sa pravdepodobne hrubo porušoval aj bývalý zákonník práce č. 65/1965 Zb., či ostatné školské zákony, pretože v tých dobre strážených vojenských priestoroch, kasárňach panovala striktná klauzúra. Civilné školské zákony boli len právnou esenciou, pretože vojenské stredné odborné školy a gymnáziá boli vždy a všetky zakladané len na základe rozkazu ministra národnej obrany ČSSR. Ani jedna vojenská škola nebola založená podľa civilného zákona. V týchto vojenských školách neexistovali výnimky a úľavy, ale nekompromisné vojenské normy a vojenské pravidlá, ktoré platili bez akejkoľvek výnimky na všetkých rovnako, ktorí v tom čase nosili uniformu príslušníka ČSĽA, teda aj na žalobcu. Museli vzdávať poctu salutovaním a poradovým krokom a nie pozdravom „dobrý deň“. Presuny museli vykonávať zásadne vo vojenskom tvare (družstvo, čata, rota...). Pri opustení posádky (opušťák) sa v mieste trvalého bydliska museli hlásiť na najbližšom vojenskom útvare, kde nebol, tak na polícii, čo im bolo potvrdené vo vychádzkovej knižke. Na žiakov vojenských škôl sa v plnej miere vzťahovali všetky vojenské predpisy, zákony a nariadenia tak, ako na ostatných vojakov. Boli zaraďovaní do skupín bojového rozdelenia. Držali bojovú pohotovosť a slúžili ako spojky. Zúčastňovali sa bojových poplachov s vyvedením do záložných priestorov, v ktorých nacvičovali rôzne bojové situácie. Bojové poplachy sa vykonávali aj v noci s presunom do záložných priestorov pešo. Už len tento fakt jasne dokumentuje, že na vojenských stredných odborných školách a gymnáziách právne škrípalo príliš veľa zásadných vecí, dnes už nepredstaviteľných ani v najbujnejšej fantázii, neprípustných a najmä nelegálnych. Niet sa čomu diviť, že dodnes existujú úporné snahy o utajovanie týchto okolností pred verejnosťou, úporné zametanie faktov pod koberec a terajšie sprievodné zaryté mlčanie kompetentných - je len príznačné. Samé vykrúcanie sa a zbavovanie sa zodpovednosti, či zjavné bagatelizovanie koreňov problému. Vtedajším militantom z prostredia FMNO ČSSR a neskôr ČSFR urobili prietrž v ich agresívnych a útočných plánoch naďalej pokračovať vo vychovávaní detských vojakov až medzinárodné zmluvy a dohody o práve na slobodný výber povolania z roku 1991, ktoré razantne zakazovali detskú prácu, t.j. výchovu detských vojakov a ich ozbrojovanie zbraňami a strelivom. To sú kľúčové fakty, na ktoré Sociálna poisťovňa, ani dnes nedáva jasnú odpoveď. Na vojenských školách nikdy neprebiehala verejná kontrola a maloletým žiakom vojenských škôl bola tvrdo nanucovaná služba (popri štúdiu) a tí ju museli strpieť a vykonávať, inak boli nemilosrdne trestaní, boli disciplinárne donucovaní k jej výkonu. Nikdy neboli podriadené civilným rezortom ČSSR. Tieto praktiky s maloletými žiakmi prestali byť spornými až prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991. Tá totiž v čl. 33 zakotvovala právo na bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách. Osobám mladším ako 18 rokov bol taktiež prísne zakázaný ostrý vojenský výcvik. O príprave na vojenských stredných odborných školách v ČSSR sa už nedalo hovoriť ako o skutočnej vojenskej príprave, lebo by to znamenalo priznať sa k výchove detských vojakov, ktorými sa žiaci VSOŠ RVD, VG SNP, VŠJŽ, a VŠKD nepochybne stali. 8. Rovnako predložené listinné dôkazy - čestné vyhlásenia svedkov o reálnom priebehu žalobcovej služby a vojenskom výcviku, žiadosť o prijatie na štúdium, potvrdenie o prijatí a povolávací rozkaz preukazujú, že so žalobcom bolo už od 1.9.1968 zaobchádzané ako s vojakom ČSĽA, a preto by sa mu obdobie 726 dní služby malo dôchodkovo započítať. Celé štvorročné štúdium žalobcu vo VSOŠ RVD v Martine prebiehalo v regulárnych a hermeticky uzavretých kasárňach za ostnatým a stráženým plotom cez každú noc a cez každý deň, kde vojaci mohli kedykoľvek strieľať zo samopalov proti tomu, kto chcel ísť dnu, alebo von z kasární bez povolenia veliteľa. Mali rovnakú povinnosť strieľať ako mala pohraničná stráž pri ochrane štátnej hranici ČSSR. Vojaci z povolania slúžiaci v tých istých kasárňach mali všetci priznanú I. a II. kategóriu funkcií, hoci sa tam zdržiavali v pracovné dni 81 hodiny denne a žiaci VSOŠ RVD už nie (tí tam boli non-stop 24 hodín denne a celé 4 roky, teda 3x dlhšie ako vojaci z povolania). Túto do očí bijúcu diskrimináciu a nerovnosť medzi občanmi žiada odstrániť a priznať I. kategóriu funkcií aj za výkon žalobcovej služby v 1. a 2. ročníku VSOŠ RVD už od fyzického veku 15. rokov, pretože vždy (od termínu nástupu 1.9.1968) jednoznačne išlo o náročnú službu v ťažkom rizikovom prostredí, ktorá mala bezprostredný negatívny vplyv na kondíciu, telesný vývoj a zdravotný stav žalobcu a jeho psychiku, bezpečnosť a hygienu pri výkone služby. Veď práve preto bola táto vojenská služba oprávnene zaradená do preferovaných kategórií. Pri ich posudzovaní by sa malo na ne pozerať rovnako, súladne a nediskriminovať absolventov vojenských stredných odborných škôl a vojenských gymnázií. Odo dňa nástupu do VSOŠ RVD dňa 1.9.1968 až do 30.8.1999 sa musí začať odpočítavať žalobcova telesná, psychická, duševná, fyzická a iná záťaž, vypätie a stres a toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné drancovanie osobnosti nepretržite trvalo až do skončenia vojenskej služby žalobcu, do jeho odchodu do zálohy (civilu 30.8.1999) a určite nie iba od braneckého odvodu dňa 18.5.1970, alebo nástupu žalobcu na vojenskú základnú službu. Dnes sa Sociálna poisťovňa nechce nezaoberať výkonom 24-hodinovej dozornej služby maloletých žiakov vo VSOŠ RVD v Martine, hoci to boli rovnako celodenné, nočné služby, na vlas rovnaké, ako u ostatných vojakov základnej služby, vykonávaných podľa jednotných právnych predpisov v celej ČSĽA. V kasárňach v Martine denno-denne (365x do roka!) nastupovalo vyše 65 ozbrojených vojakov základnej služby, vojakov z povolania do celodennej strážnej a dozornej služby. Medzi nimi bol aj žalobca (v 1. a 2. ročníku VSOŠ RVD). Všetci mali priznanú I. a II. kategóriu funkcií, iba on nie. „Vojenská činná služba“ je služba, a preto túto službu vo VSOŠ RVD je treba považovať za prípravu na výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách už od jeho veku 15. rokov (pozri ustanovenie § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 100/1988 Zb.). Išlo jednoznačne o verejnoprávny (služobný) pomer, ktorý má dôležitý význam všade tam, kde zúčastnené subjekty nemajú rovné postavenie, a preto jeden z nich môže tomu druhému jeho práva a povinnosti jednostranne (vrchnostensky) stanovovať, hoci aj v medziach zákona - takýto je aj prípad žalobcu. Vojenská knižka je totiž oficiálny úradný dokument, rovnako ako občiansky preukaz a zápisy tam uvedené musí každý rešpektovať. Vo vojenskej knižke žalobcu, v oficiálnom úradnom dokumente, je toto obdobie zaznamenané ako „vojenská činná služba“ a treba ju považovať za prípravu na výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách. Sociálna poisťovňa nepostrehla, že služba v I. resp. II. kategórii funkcií nebola závislá len od výkonu vojenskej základnej služby, ale aj od čosi úplne iného. Bola závislá od skutočného, konkrétneho vojenského výcviku, reálnej intenzívnej vojenskej prípravy (teórie a praxe), od sústavného vojenského vzdelávania (usvedčujú o tom vyučovacie predmety, listinné dôkazy - školské vysvedčenia), vojenského drilu, náročného vojenského telocviku, množstva služieb, vojenskej politickej prípravy a výchovy, vojenskej disciplíny a vojenskej zdvorilosti, vojenských zvykov a rituálov, ceremónií...atď. Tento výcvik musel byť oveľa intenzívnejší, rozsiahlejší, podrobnejší a dôkladnejší, než u bežných vojakov základnej služby (ten trval iba 30 dní, hneď pri ich nástupe), pretože na vojenských stredných školách sa predsa pripravovali budúce špičkové kvalitné práporčícke a dôstojnícke elity velenia armády. Dozorná služba žiakov vykonávaná počas celého štúdia na VSOŠ RVD, VG SNP, VŠJŽ a VGJŽ a pod. - vždy mala prednosť pred vyučovaním. Denne do nej nastupovalo asi 65 vojakov základnej služby a vojakov z povolania. Aj v rozsudku bratislavského Krajského súdu č.k. 10Sd/151/2013 zo dňa 25.6.2014 sa konštatuje, že pojem slova „služba“ je oveľa širší, než si dnes myslí Sociálna poisťovňa, MO SR, VÚSZ a niektoré orgány štátnej správy, alebo sudcovia niektorých krajských súdov. Zákon jasne naznačuje, že nemusí ísť výhradne o vojenskú činnú službu, ale len o „službu“. Krajský súd v Prešove v rozsudku č.k. 6Sd/21/2016-56 zo dňa 14.9.2016 na str. 7 predposledný odsek, vyjadril názor, že žalobcovo štúdium v 1. a 2. za. ročníku VSOŠ RVD treba považovať za službu. 9. Nesprávnosť výpočtu svojho dôchodku žalobca pripisoval aj skutočnosti, že do jeho príjmov zohľadňovaných pri výpočte dôchodku nebolo zahrnuté tzv. slúžne, ktoré počas celého štúdia na VSOŠ v Martine poberal v súlade s ustanoveniami branného zákona č. 92/1949 Zb. v nadväznosti na § 6 ods.2 písm. a) zák. č.88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených zborov a ktoré spočiatku predstavovalo 30Kčs mesačne, avšak postupom do vyšších ročníkov sa jeho suma zvyšovala. 10. V tejto súvislosti poukazoval na to, že aj týmto príjmom sa žiaci vojenských škôl odlišovali od žiakov civilných stredných škôl a že tieto finančné príjmy sa v rozpore so zákonom nikdy ako príjmy nevykazovali, rovnako ako poberané naturálne príjmy - zadarmo poskytované stravovanie, ubytovanie, strihanie, uniforma, vojenská výstroj a výzbroj, výdavky na kultúru a šport. 11. Podľa žalobcu išlo o značne vysoký príjem, ktorý je podľa uvádzaných právnych predpisov možné sumarizovať a ktorý by mal byť posudzovaný aj z dôchodkového hľadiska a mal by dôchodok navýšiť. 12. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 13. Podľa neho skutočnosti uvádzané v žalobe neboli predmetom odvolacieho konania z dôvodu, že žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu namietal iba nesprávnosť postupu pri výpočte starobného dôchodku, z ktorého podľa odvolateľa nevyplýva, na základe čoho a akej právnej normy bol dôchodok, vrátane jeho zvýšenia za ďalšie obdobie dôchodkového poistenia bez poberania dôchodku, krátený podľa čl. 33 ods.2 Dohovoru. V odvolaní žalobca nenamietal zhodnotenie doby štúdia v 1 a 2 ročníku VSOŠ, preto sa žalovaný v odvolacom konaní touto otázkou nezaoberal. 14. Uvádzal, že žalobcovi bol priznaný starobný dôchodok právoplatným rozhodnutím žalovanej, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo 7. augusta 2013 podľa § 65, § 274, § 82 a § 293ce zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov od 1. februára 2013 v sume 335,90 EUR mesačne, a to na základe jeho žiadosti zo 4. marca 2013, ktorý žiadal priznať od 1. februára 2013. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok. V konaní nie je sporné, že bol žalobcovi priznaný od 1. septembra 1999 výsluhový dôchodok, a to rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia v Bratislave z 22. septembra 1999 podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení zákona č. 131/1999 Z.z. Na nárok na výsluhový dôchodok a jeho výšku bola žalobcovi zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od 28. augusta 1970 do 27. augusta 1972 (l. kategória funkcií) a doba služobného pomeru od 28. augusta 1972 do 31. augusta 1999 (l. kategória funkcií), t.j. 29 rokov a 11 dní. Dôchodkový vek žalobca dosiahol dovŕšením 55 rokov veku a získaním 25 rokov obdobia dôchodkového poistenia vrátane doby služby, dňa 30. januára 2008 podľa § 65 ods. 2 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. s použitím ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Žalobca k 30. januáru 2008 získal, vrátane doby služobného pomeru, 14 395 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo je podľa § 60 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov 39 rokov a 160 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo na účely výpočtu starobného dôchodku podľa § 63 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je 39,4384 rokov. Žalobcovi bola vypočítaná suma starobného dôchodku, s prihliadnutím na dobu výkonu služby, patriaca za obdobie dôchodkového poistenia do vzniku nároku na starobný dôchodok, ako aj za obdobie dôchodkového poistenia po vzniku nároku na starobný dôchodok, jednak podľa zákona č. 461/2003 Z.z., ako aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Pretože je žalobca poberateľom dávky z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, sumu starobného dôchodku určenú s prihliadnutím na dobu výkonu služby je preto potrebné krátiť v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb., a to o pomernú časť sumy starobného dôchodku zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku za celé roky, a priznať starobný dôchodok v sume zodpovedajúcej obdobiu dôchodkového poistenia získaného VO všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Suma starobného dôchodku, zodpovedajúca obdobiu dôchodkového poistenia získaného vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia, sa vypočíta ako rozdiel sumy starobného dôchodku určenej s prihliadnutím na dobu výkonu služby a pomernej časti sumy dôchodku zodpovedajúcej iba obdobiu výkonu služby. Táto pomerná časť zodpovedá pomeru obdobia výkonu služby v celých rokoch získaných v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia k celkovému úhrnu dôb poistenia získaného v osobitnom aj všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Podrobný výpočet sumy starobného dôchodku žalobcu je uvedený v právoplatnom rozhodnutí žalovaného, ústredie o priznaní starobného dôchodku č. XXX XXX XXXX X zo 7. augusta 2013, ako aj v napadnutom rozhodnutí generálneho riaditeľa žalovaného. Ku dňu priznania starobného dôchodku boli žalobcovi zhodnotené všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia (vrátane dôb, ktoré sa za obdobie dôchodkového poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov považujú). V odvolacom konaní bola spornou otázka krátenia starobného dôchodku žalobcu za obdobie dôchodkového poistenia po vzniku nároku na starobný dôchodok bez poberania tohto dôchodku alebo jeho časti vzhľadom na aplikáciu ustanovenia čl. 33 ods. 2 Dohovoru a následne priznanie starobného dôchodku. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nároky poistencov vyplývajúce zo zaradenia doby služby do l. a II. kategórie funkcií sa musia podľa ustanovenia § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. zachovať na nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď títo poistenci za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené. Úmyslom zákonodarcu bolo zákonom č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 328/2002 Z.z.") poskytnúť vojakom a policajtom výsluhový dôchodok, resp. naďalej poskytovať dovtedy priznané výsluhové príspevky ako dávky, ktoré majú povahu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia až od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení). Z čl. 19 Dohovoru priamo vyplýva nárok na zachovanie starobného dôchodku po celú dobu sociálnej udalosti, teda počas celého života po prežití ustanoveného veku. Dohovor má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a teda na jeho vykonanie nebolo potrebné prijať osobitný zákon. Príslušné ustanovenia Dohovoru majú prednosť pred zákonom č. 461/2003 Z.z. a sú priamo záväzné aj pre žalovaného. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru, ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Po dovŕšení dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení, má výsluhový dôchodok charakter starobného dôchodku. U žalobcu došlo k poisteniu v dvoch samostatných systémoch dôchodkového poistenia. Pre výšku tzv. teoretického starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia mu boli hodnotené aj doby zamestnania - služby, ktoré boli súčasne hodnotené pre nárok a výšku výsluhového príspevku v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia. Z toho vyplýva záver, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby súčet výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia bol vyšší, alebo aspoň rovnaký, ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Keďže žalobcovi bol od 1. septembra 1999 za dobu služby priznaný výsluhový dôchodok, ktorý sa podľa § 125 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z.z. považuje naďalej za výsluhový dôchodok, pri rozhodovaní o jeho nároku na starobný dôchodok žalovaný najskôr správne vypočítal teoretickú výšku dôchodku, ktorá by mu patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získal vo všeobecnom systéme a následne správne starobný dôchodok krátil v súlade s článkom 33 Dohovoru. Dohovor neurčuje spôsob výpočtu dávok z osobitného alebo všeobecného systému poistenia, ten je určený právnymi predpismi jednotlivých štátov. Spôsob výpočtu dávky zo všeobecného systému poistenia pri súbehu s dávkou z osobitného systému poistenia zákonodarca doteraz v zákone č. 461/2003 Z.z. neupravil. Z toho dôvodu spôsob určenia sumy starobného dôchodku zo všeobecného systému poistenia pri súbehu s dávkou z osobitného systému poistenia vychádza z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je žalovaný povinný vypočítať teoretickú sumu starobného dôchodku žiadateľa o túto dávku, to znamená so zhodnotením tak doby tzv. civilného zamestnania, ako aj doby služby a samotnú výšku starobného dôchodku určí jej krátením o koeficient, ktorý sa rovná pomeru doby poistenia získanej z osobitného systému poistenia a súčtu doby poistenia zo všeobecného systému poistenia aj doby v osobitnom systéme. Výška starobného dôchodku žalobcu, ktorá mu bola priznaná právoplatným rozhodnutím žalovaného, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo 7. augusta 2013 bola určená v súlade so zákonom a čl. 33 Dohovoru, pričom nedošlo k diskriminácii žalobcu oproti iným poistencom v rovnakom postavení. Pokiaľ by bol žalovaný postupoval spôsobom navrhnutým žalobcom, došlo by k jeho neprimeranému zvýhodneniu oproti iným poistencom, u ktorých je súbeh starobného dôchodku a výsluhového dôchodku. Námietka žalobcu, že vo výroku nie je uvedený prameň práva a právne predpisy, na základe ktorých bola určená výška starobného dôchodku žalobcu a jej krátenie, je právne irelevantná, nakoľko napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 5. marca 2019 rozhodoval generálny riaditeľ žalovaného o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného, ústredia č. XXX XXX XXXX X z 3. decembra 2018 v zmysle § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, pričom na toto konanie sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ale ustanovenia tretej časti zákona, upravujúce postup odvolacieho orgánu. Žiadne ustanovenie tejto časti neupravuje osobitné náležitosti v rozhodnutiach odvolacieho orgánu ani neodkazuje na primerané použitie § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Postup odvolacieho orgánu upravuje § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. V zmysle predmetného ustanovenia napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovaného obsahujú všetky náležitosti podľa § 217 ods. 2 a § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Prípadné neuvedenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru vo výroku rozhodnutia nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, a nejedná sa o také porušenie predpisov v konaní, ktoré by malo za následok nezákonnosť rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9Sk/12/2018 z 27. marca 2019). Pokiaľ ide o námietku žalobcu, týkajúcu sa zhodnotenia doby vojenského štúdia na nárok na starobný dôchodok, a to v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy od 1. septembra 1968 do 27. augusta 1970 v l. kategórii funkcií od dovŕšenia 15 rokov veku, žalovaný ju považuje za nedôvodnú. Opätovne poukazuje na rozsiahlu aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR, uvedenú v jeho rozsudkoch, vydaných v obdobných prípadoch, napr. sp. zn. 7So/29/2018 z 18. decembra 2019, 1Sk/3/2018 z 13. septembra 2019, 9So/175/2016 z 30. mája 2018 a ďalšie). Podľa právneho stavu štúdium v 1. a 2. ročníku vojenskej školy nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, nakoľko činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Na spracovanie a vyplňovanie výkazu boli nariadením náčelníka štábu Čs. ľudovej armády, 1. zástupcom ministra národnej obrany č. 11 zo dňa 2. augusta 1985 vydané "Směrnice náčelníka kádrové správy ministerstva národní obrany po zpracovaní výkazu doba kategórii funkcí (pracovných kategórií) rozhodných pro realizaci kádrových opatření, zabezpečení peňežitými dávkami podle zákona o některých služebních poměrech vojáků a pro sociální zabezpečení". Z týchto smerníc vyplýva, že prijatím žiaka na štúdium na Vojenskú strednú odbornú školu (ďalej len "VSOŠ") alebo na Vojenské gymnázium (ďalej len "VG") po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa Branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3 smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov z VSOŠ, t.j. výkon základnej služby trval počas štúdia v 3. a 4. Ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských škôl (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v l. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenských vysokých školách, a to v 1. a 2. ročníku tohto štúdia. Štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ale ani štúdium na VG, nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Do vojenskej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18. rokov. Podľa prílohy 3 smernice "poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d/ zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t.j. v III. pracovnej kategórii." 15. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 17. Podľa § 119 SSP, správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP, správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSZ“), zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. Podľa § 14 ods. 4 ZSZ ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h). Podľa § 14 ods. 5 ZSZ ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 započítava doba výkonu práce podľa opisu pracovnej činnosti uvedeného v príslušnom rezortnom zozname a ďalšie doby za podmienok a v rozsahu ustanovených v predpisoch platných pred 1. júnom 1992; organizácie na tieto účely vedú príslušnú evidenciu. Pre zápočet náhradných dôb a dôb uvedených v § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia ako dôb zamestnania I. alebo II. pracovnej kategórie do 31. decembra 1999 sa nevyžaduje návrat do zamestnania I. a II. pracovnej kategórie, pokiaľ tieto doby k 31. decembru 1999 trvajú. Podľa § 2 ods. 2 Branný zákon č. 92/1949 Sb. v znení účinnom do 31.12.1978 (ďalej len „Branný zákon“), vojsko je súhrn vojakov. Vojakmi sa rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15, ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Podľa § 15 ods. 1 Branného zákona, zápis je úradné konanie, ktorého účelom je vziať brancov do vojenskej evidencie, zistiť predbežne ich spôsobilosť na vojenskú činnú službu a urobiť opatrenie na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti brancov pre výkon vojenskej činnej služby. Podľa § 5 ods. 2 vety prvej Branného zákona, branná povinnosť vzniká 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕši 17. rok, ak však bola prevzatá dobrovoľne (§ 6, ods. 1), dňom prevzatia. Podľa § 6 ods. 1 Branného zákona osoby, ktoré nepodliehajú brannej povinnosti, môžu začínajúc 1. januárom roku, v ktorom dovŕšia 17. rok, za brannej pohotovosti štátu (§ 57 zákona o obrane štátu) bez ohľadu na vek, so svolením, potrebným podľa tohto zákona, dobrovoľne prevziať brannú povinnosť, ak sú u nich splnené podmienky, ustanovené týmto zákonom a predpismi, vydanými na jeho vykonanie. Podľa § 20 ods. 1 Branného zákona, služobnou povinnosťou je povinnosť vojakov včas nastúpiť a vykonávať vojenskú činnú službu (odsek 2). Podľa § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného zákona, vojenská činná služba zahrnuje: a) základnú službu (§ 27), b) náhradnú službu (§ 28), c) ďalšiu službu (§ 37), d) službu vojakov z povolania (§ 25, ods. 1), e) službu vojakov vo výslužbe, povolaných prechodne na činnú službu (§ 25, ods. 3), f) vojenské cvičenia (§ 39) a g) mimoriadnu službu (§ 46, ods. 1, § 47, ods. 1, § 49, ods. 2). Podľa § 20 ods. 4 Branného zákona, vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností, uvedených v odseku 2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby. Podľa § 25 ods. 1 Branného zákona, vojakmi z povolania sú vojaci, ktorí vojenskú službu vykonávajú ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí podľa osobitných predpisov. Vojaci z povolania sú povinní vojenskou činnou službou, dokiaľ tento ich služobný pomer nezanikne. Podľa § 2 ods. 1 zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení účinnom do 31.12.1978 (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“), vojenská prísaha je slávnostným záväzkom pre plnenie povinností pri obrane štátu vyplývajúcich pre vojakov najmä z ústavy, zákonov, vojenských poriadkov a rozkazov. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb., vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 76/1959 Zb., ak bol do služobného pomeru vojaka z povolania prijatý vojak, ktorý je podľa branného zákona povinný ďalšou službou, plní svoju povinnosť na ďalšiu službu v služobnom pomere vojaka z povolania. Podľa § 25 zákona č. 76/1959 Zb., služobný pomer vojaka z povolania vzniká dňom prijatia; zaniká prepustením z tohto služobného pomeru, odňatím alebo stratou vojenskej hodnosti, prepustením z vojska a úmrtím. Podľa § 37 ods. 1 vety prvej Branného zákona, vojakom, ktorí vykonali základnú službu, možno na ich žiadosť povoliť, aby vykonali ďalšiu službu. Podľa § 37 ods. 2 písm. a) Branného zákona, ďalšou službou sú povinní vojaci, ktorí vykonali základnú službu, ak boli na svoju žiadosť vzdelaní a vycvičení na náklad štátu pre službu vojakov z povolania alebo ak dostali na to štipendiá alebo aspoň čiastočnú náhradu študijných nákladov. Podľa § 96 ods. 2 zákona č. 101/1964 Zb. zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31.12.1975, ministri národnej obrany a vnútra určia v odboroch svojej pôsobnosti, ktoré funkcie vojakov z povolania sa zaraďujú do I. kategórie; pritom môžu ustanoviť, v akom rozsahu sa započítava doba výkonu niektorých týchto funkcií do doby zamestnania. Podľa § 120 (Kategórie funkcií) ods. 1 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení, služba vojakov z povolania sa zaraďuje do I. alebo II. kategórie podľa druhov vykonávaných funkcií. Podľa § 120 (Kategórie funkcií) ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb., ministri národnej obrany a vnútra Československej socialistickej republiky určia vo svojej pôsobnosti, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie a ako sa zaradenie uskutočňuje; pritom môžu určiť, v akom rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania. 18. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnil a s postupom súdu vyslovil súhlas, vypočul žalobcu, ktorý zotrval na argumentácii uvedenej v jeho písomných podaniach, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu správneho orgánu, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, hoci nie všetkých žalobných dôvodov. 19. Žalobca v konaní uviedol, že Sociálna poisťovňa podľa neho nezohľadnila skutočnosť, že starobný dôchodok nezačal poberať od vzniku jeho nároku naň, ale 5 rokov pracoval bez poberania dôchodku, v súvislosti s čím sa dôchodok zvyšuje. Má za to, že odpočítanie výsluhového dôchodku malo byť vykonané ku dňu vzniku jeho nároku na starobný dôchodok a nie k k dátumu, od ktorého začal dôchodok poberať. Touto jeho námietkou sa správne orgány nezaoberali a spôsob svojho výpočtu nezdôvodnili, pričom rozdiel v týchto výpočtoch v jeho neprospech predstavuje asi 62 Eur mesačne, čo je už relatívne významná čiastka. 20. Podľa zistenia súdu, v rozpore s právnym názorom žalobcu, výrok preskúmavaného rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne obsahuje ustanovenie zákona, podľa ktorého generálny riaditeľ ako odvolací orgán vo veci rozhodol zamietnutím odvolania a potvrdením rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - § 218 ods.2 zák. o sociálnom poistení. Žiaden právny predpis nestanovuje, aby výrok jeho rozhodnutia obsahoval označenia všetkých ustanovení právnych predpisov aplikovaných pri posudzovaní predmetu konania (žiadosti žalobcu o prepočítanie a zvýšenie dôchodku) správnym orgánom. Výrok rozhodnutia tak spĺňa zákonom vyžadované náležitosti a v tejto súvislosti neposkytuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. 21. Dôvod pre zrušenie rozhodnutia nepredstavuje ani žalobcom namietané nevykonanie dokazovania vypočutím svedkov, zabezpečením znaleckého posudku či posudzovaním čestných prehlásení nakoľko odvolanie žalobcu ani jeho podania realizované pred rozhodnutím odvolacieho orgánu vo veci takéto návrhy na dokazovanie neobsahujú. 22. Obdobne ako nedôvodnú posudzoval súd námietku žalobcu týkajúcu sa nezapočítania finančných prostriedkov a naturálnych plnení, ktoré žalobca počas štúdia na SVOŠ poberal a ktoré označil za služné ( v časti poberaných finančných prostriedkov) podľa zákona č. 92/1949 Zb. a § 6 ods.2 písm. a) zák. č.88/1952 Zb. 23. V tejto súvislosti súd konštatoval, že služné podľa § 6 ods. 2 písm. a) zák. č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených síl nie je náležitosťou žiakov škôl ozbrojených síl (na ktorých sa inak tento zákon podľa jeho ustanovenia § 2 tiež vzťahuje), ale príslušníkov ozbrojených síl, a ako to vyplýva aj z ods. 3 tohto zákonného ustanovenia, podľa ktorého podmienky nároku na služné určí minister podľa zastávanej funkcie, zodpovednosti spojenej s jej výkonom, podľa hodnosti a dĺžky služby v ozbrojených silách. 24. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy (zák. č. 200/1949 Sb.) i nasledujúcej právnej úpravy (§ 64 ods.1 zák. č. 380/1997 Z.z., § 4 ods.3 zák. č. 480/1992 Zb.) ide o vreckové, ktoré nie je odplatou za výkon služobnej činnosti, nejde o zárobok, ktorý je základnou veličinou pri výpočte starobného dôchodku podľa zákonov o sociálnom zabezpečení č. 121/1975 Zb. a č. 100/1988 Zb., ani vymeriavacím základom, z ktorého bolo sociálne poistenie odvádzané a ktorý do výpočtu dôchodku vstupuje podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení č 461/2003 Z.z. 25. K primárnej otázke tohto konania - otázke správnosti započítania obdobia štúdia v 1 a 2 ročníku strednej vojenskej školy pre účely sociálneho zabezpečenia v rámci I. kategórie funkcií negatívne stanovisko zaujal v rozhodovacej činnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozsudkoch (napr. rozsudky sp. zn. 9So175/2016, 1Sk 3/2018, 9So 214/2016, 7Sk/40/218), pričom súd v prejednávanej veci nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali - umožňovali odklon od tohto právneho názoru prijatého súdnou praxou. 26. Služba vojaka z povolania je kľúčový, resp. zákonom uznaný status, ku ktorému sa viažu nároky vyplývajúce zo zaradenia služby do I. alebo II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia. 27. Podľa zistenia súdu v čase nástupu žalobcu do prvého ročníka VSOŠ v Martine, resp. počas jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na predmetnej VSOŠ, v zmysle účinných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie (zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31.12.1975 a jeho vykonávacej vyhlášky Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 102/1964 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, ako aj zákon č. 121/1975 o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), štúdium v 1. a 2. ročníku na vojenských odborných stredných školách nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií, a to ani na základe predmetných zákonov sociálneho zabezpečenia, ani na základe ich vykonávacích všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako štúdium v týchto prvých dvoch ročníkoch VSOŠ nebolo zaradené na základe splnomocňujúcich ustanovení zákonov do rezortných zoznamov príslušných ministrov obrany do I. kategórie funkcií. 28. Podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení s účinnosťou od 1.10.1988 do 1.1.2004, sporné obdobie prvých dvoch ročníkov štúdia na VSOŠ nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií, a to ani na základe zákonného splnomocnenia ministrom obrany Slovenskej republiky nebola činnosť žiakov vojenských odborných stredných škôl v spornom období štúdia zaradená do I. kategórie funkcií (§ 130 ods. 2 ZSZ). V tejto súvislosti, s prihliadnutím na účel sledovaný zákonmi sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť vojakov z povolania, nezaradenie činnosti žiakov VSOŠ v predmetnom období do I. kategórie funkcií nemožno kvalifikovať ako opomenutie alebo nečinnosť kompetentných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s následkom ukrátenia vojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon prípravy na budúce povolanie. 29. Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal na status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú) vojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka v ďalšej službe, táto doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby sa mu započítavala do I. kategórie funkcií, ak bol ako vojak z povolania po prvý raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií (§ 168 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, resp. § 168 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov). 30. Uvedenú zákonnú úpravu stanovenia I. a II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania je potrebné vykladať v kontexte s účinným Branným zákonom (zákon č. 92/1949 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý stanovil minimálny vek pre účely vzniku brannej povinnosti, t. j. na 1. januára roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok a dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti na 1. januára roku, v ktorom osoby nepodliehajúce brannej povinnosti dovŕšia 17. rok (§ 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 Branného zákona v znení účinnom do 31.12.1978, aj v znení do 1.1.1998), okrem dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti bez ohľadu na vek, avšak za brannej pohotovosti štátu (§ 6 ods. 1 Branného zákona). 31. Status vojaka definovalo ustanovenie § 2 ods. 2 veta druhá Branného zákona, podľa ktorého vojakmi sa rozumeli osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a mali služobnú povinnosť (§ 20). V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že ešte nešlo o vojaka z povolania, čo je status potrebný na priznanie služby zaradenej do I. kategórie funkcií. 32. Samotná skutočnosť, že sa žalobca vo veku 14 - 15 rokov, po ukončení povinnej školskej dochádzky, v súvislosti s nástupom na VSOŠ podrobil odvodovému konaniu, nezakladá ešte jeho status vojaka v činnej službe, nakoľko uvedeným zápisom bol zavedený do vojenskej evidencie a bol podrobený predbežnému zisťovaniu jeho spôsobilosti na vojenskú činnú službu a zisťovaniu možností na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti pre výkon vojenskej činnej služby (§ 15 ods. 1 Branného zákona). 33. Súčasne je potrebné konštatovať, že činnosť 14 až 16-ročných žiakov v prvých a druhých ročníkoch vojenských stredných odborných škôl nemožno subsumovať pod žiadnu z vojenských činných služieb v zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného zákona a rovnako nie je možné konštatovať, že boli u týchto žiakov splnené zákonné podmienky vzniku služobného pomeru vojaka z povolania podľa ustanovení § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov a podľa ustanovení § 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25 ods. 1 Branného zákona. Vzhľadom na Branným zákonom stanovený minimálny vek brannej povinnej a dobrovoľnej brannej povinnosti, žiaci VSOŠ mohli skladať prísahu až v 3. ročníku VSOŠ, t. j. v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok života. 34. Žiaci VSOŠ až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu, konkrétne základnú vojenskú službu, pričom až po jej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky na prijatie vojakov do služobného pomeru vojakov z povolania podľa § 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb. a na vznik ich povinnosti vojenskou činnou službou podľa ustanovení zákona č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25 ods. 1 in fine Branného zákona. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žiadne povinnosti, ktoré žiaci v priebehu 1. a 2. ročníka VSOŠ v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná služba a pod.), hoci sa svojím názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle Branného zákona (§ 20 ods. 1 a 2 v spojení s § 25 ods. 1 citovaného zákona). V tomto ohľade možno na základe vyššie uvedeného konštatovať, že žiaci 1. a 2. ročníkov VSOŠ boli vojakmi mimo činnej služby (§ 20 ods. 4 Branného zákona), a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu nemohlo byť realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií. 35. Pokiaľ žalobca namietal zneužívanie detskej práce, obmedzovanie osobnej slobody žiakov a prísny režim pri ich výchove počas sporných dvoch ročníkov na VSOŠ, ako aj ich protizákonné ozbrojovanie a porušovanie príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov o zbraniach a strelive a Zákonníka práce, tieto tvrdené skutočnosti nie sú predmetom súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého administratívneho rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu. 36. Rovnako možno konštatovať, že ozbrojovanie 14 až 16-ročných žiakov VSOŠ a náplň ich činnosti, hoci podobnej činnosti vojakov v činnej službe alebo službe vojakov z povolania, čo je logické vzhľadom na prípravu na povolanie vojaka, nezakladali a ani v zmysle Branného zákona a zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov nemohli založiť služobný pomer týchto žiakov ako vojakov z povolania, ktorý je pre účely zaradenia služby do I. kategórie funkcií v zmysle § 120 ods. 1 a 2 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, ako aj podľa príslušných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, rozhodujúci. 37. Z uvedeného dôvodu nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel sledovaný zákonmi o sociálnom zabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii preferovaných služieb vojakov z povolania, a kreovať pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností vojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania. 38. Napriek vyššie uvádzaným zisteniam týkajúcim sa správnosti záverov a postupu správnych orgánov vo veci dospel súd k záveru o potrebe zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov v časti týkajúcej sa odvolacej námietky vyplývajúcej z tvrdenia odvolateľa, že teoretickú sumu starobného dôchodku je možné krátiť najviac o sumu výsluhového dôchodku vyplácaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok, s ktorou sa odvolací orgán dostatočne jasne a presvedčivo nevysporiadal napriek tomu, že išlo prakticky o jedinú odvolaciu námietku žalobcu. 39. V tejto súvislosti žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že námietka účastníka konania, týkajúca sa nesprávneho krátenia sumy jeho starobného dôchodku je nedôvodná, nakoľko je potrebné na určenie sumy starobného dôchodku ku dňu priznania starobného dôchodku prihliadnuť na celú dobu poistenia, ktorú účastník konania získal k tomuto dňu (dobu služby v osobitnom systéme a dobu poistenia vo všeobecnom systéme) podľa zákona č. 461/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov a vykonať výpočet dôchodkovej dávky vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme, a to v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Dohovor má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a preto na jeho vykonanie nie je potrebné prijať osobitný zákon; príslušné ustanovenia uvedeného dohovoru majú prednosť pred zákonmi o sociálnom zabezpečení (poistení), preto je nimi Sociálna poisťovňa viazaná pri určení sumy starobného dôchodku poistenca, ktorý je poberateľom výsluhového príspevku (dôchodku) za tú istú sociálnu udalosť, ktorou je prežitie zákonom stanoveného dôchodkového veku na vznik nároku na starobný dôchodok. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru, ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Pretože účastníkovi konania dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení), ktorý bol určený v súlade so zachovaním nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní vykonávaných v služobnom pomere do I. a II. kategórie funkcií, vznikol nárok na starobný dôchodok a tiež na výsluhový dôchodok, je potrebné na určenie sumy starobného dôchodku aplikovať aj čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Námietka účastníka konania, ohľadom diskriminácie oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia, nie je dôvodná, nakoľko Sociálna poisťovňa zosúladila svoju aplikačnú prax so zovšeobecneným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že pre posúdenie dôchodkových nárokov všetkých poistencov zohľadňuje aj (celú) dobu profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej l. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru. 40. Z konštatovaní odvolacieho orgánu je zrejmé, že sa základnou odvolacou námietkou žalobcu nezaoberal, neozrejmil svoje stanovisko a k nemu vedúce úvahy týkajúce sa aplikovania článku 33 ods.2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128, ktorý konkrétny spôsob krátenia dôchodku pri súbehu dávok neupravuje. 41. Nie zjavne nerelevantnú námietku žalobcu odvolací orgán odmietol s poukazom na zosúladenie svojej aplikačnej praxe so zovšeobecneným názorom Najvyššieho súdu SR bez konkretizácie tohto názoru (týka sa priamo maximálneho zníženia dávky a doby, ku ktorej výška započítavaných dávok mala byť stanovená ?) a identifikácie rozhodnutí, z ktorých vyplýva, či zaujatia akéhokoľvek vlastného stanoviska k logike žalobcom preferovaného spôsobu krátenia jeho dôchodku, bez zváženia prípadných osobitostí prejednávaného prípadu. Neuviedol ani, ako aplikovaným spôsobom výpočtu zabezpečil naplnenie úmyslu zákonodarcu, ktorý uviedol v písomnom vyjadrení k žalobe a ktorý by mal spočívať v zabezpečení, aby súčet výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia bol vyšší alebo aspoň rovnaký ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, a či podľa neho (a prečo?) spôsob výpočtu uvádzaný žalobcom tomuto účelu právnej úpravy nezodpovedá. 42. Naviac žalovaný pochybil, keď ako nedôvodnú posudzoval námietku diskriminácie žalobcu oproti iným poistencom v osobitných systémoch sociálneho zabezpečenia, hoci žalobca vo svojom odvolaní zjavne namietal jeho diskrimináciu spôsobom výpočtu v porovnaní s inými dôchodcami, ktorí nezískali žiadnu dobu poistenia v osobitnom systéme alebo nepoberajú výsluhovú dávku. 43. Hoci sa na konanie a rozhodovanie žalovaného podľa § 172 ods.1 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb., platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, vrátane práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia. 44. Nakoľko v danom prípade odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia tieto požiadavky nespĺňa, ako už bolo vyššie konštatované, súd žalobe vyhovel, napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie v naznačenom smere, v ktorom žalovaný po vysporiadaní sa s celým rozsahom argumentácie žalobcu vydá rozhodnutie zodpovedajúce po všetkých stránkach požiadavkám právnych predpisov. 45. Vzhľadom na charakter zistených nedostatkov, ako aj kompetencie odvolacieho správneho orgánu v ďalšom postupe nepovažoval súd za potrebné pre naplnenie účelu tohto konania navrhované zrušenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo dňa 3.12.2018. 46. Právo na plnú náhradu trov konania priznal súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa § 167 ods.1 SSP, s tým, že o výške náhrady bude v zmysle § 175 ods. 2 rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok ustanovených v § 47 ods. 2. (§ 442 ods. 1 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. (§ 445 ods. 2 SSP) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)