Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 31Cob/65/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212207933 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2212207933.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Pavol Laczo a JUDr. Andrea Vyskočová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: G. X., nar. XX. S. XXXX, G. XX, L., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., Bratislava, proti žalovanému: TM-STAV, s.r.o., IČO: 31 408 320, Trhovisko 235/7, Dunajská Streda, zastúpenému: Mgr. Marek Laktiš, advokát, Nitra, o 5.833,49 €, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11 Cb 34/2013-190 zo 6. novembra 2017 takto r o z h o d o l : I. Napadnutý rozsudok sa m e n í tak, že žaloba sa v celom rozsahu zamieta. II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100% trov celého konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 5.833,49 € ako úrok z omeškania za oneskorené zaplatenie ceny diela podľa zmluvy o dielo č. 49/08/ND a II. priznal žalobcovi náhradu trov konania. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie najskôr obsiahlo citoval obsah predošlého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 21Cob/8/2016-159. Súd prvej inštancie pri predošlom rozhodovaní vyšiel zo zistenia, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o dielo, v ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného dodať označené výťahy a žalovaný a zaviazal zaplatiť mu za ne cenu 4.641.000 býv. Sk. Podľa platobných podmienok dohodnutých v čl. IV zmluvy o dielo mal žalovaný zaplatiť žalobcovi 90 % dohodnutej ceny diela po dodaní materiálu a skutočne prevedených prác odsúhlasených stavbyvedúcim diela, zvyšných 10 % z ceny diela malo byť zaplatených na základe faktúry, ktorú mal žalobca vystaviť po úspešnom vykonaní skúšky za prítomnosti autorizovanej osoby TÜV Slovakia, s.r.o. V oboch prípadoch mala byť faktúra splatná do 30 dní od doručenia žalovanému. Súd prvej inštancie vyšiel z toho, že žalovaný neuhradil takto vyúčtované ceny, čím sa podľa § 369 Obch. zák. dostal do omeškania. Bol preto povinný žalobcovi zaplatiť úroky z omeškania dohodnutej sadzbe 0,05 % denne, pričom celková výška úrokov z omeškania dosahovala sumu 5.833,49 €. Nestotožnil sa s obranou žalovaného, že medzi stranami existovala ústna dohoda o odpustení úrokov z omeškania, keď takáto dohoda s ohľadom na čl. IX zmluvy o dielo v spojení s § 272 Obch. zák. bola neplatná pre nedostatok formy. 3. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha jeho zmeny tak, že sa žaloba v celom rozsahu zamietne. Súd prvej inštancie podľa neho nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu v predošlom zrušujúcom uznesení. Odôvodnenie rozsudku navyše zaberá v podstate len jednu zmysluplnú stranu, keď súd prvej inštancie v ňom ani nevyriešil to, čo mu uložil odvolací súd. Súd prvej inštancie mal ustáliť okamih odovzdania diela, ktorý je rozhodný pre plynutie nároku na úrok z omeškania. Za tento okamih nie je možné považovať odovzdanie dokumentácie na sekretariáte žalovaného. Sám žalobca bol so zhotovovaním diela v omeškaní, okolnosť, že žalovaný uhradil ním vyúčtovanú sumu, je pre posudzovanie omeškania irelevantná. Súd prvej inštancie ani nezdôvodnil nárok, ktorý žalobcovi priznal z titulu úroku z omeškania. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal s kompenzačnou námietkou žalovaného, ktorý žiadal započítať svoje nároky, vzniknuté tým, že u tretej osoby musel objednať vykonanie prác, ktorých vykonanie nezabezpečil žalobca. Dohoda o neuplatňovaní úrokov z omeškania nie je neplatná pre nedostatok písomnej formy, pretože nejde o vzdanie sa nároku, ale ide o dohodu o vedľajších nepodstatných náležitostiach zmluvy. Súd prvej inštancie rozhodol o celom uplatnenom nároku napriek tomu, že pôvodným rozsudkom 11 Cb 34/2013-29 bol žalovaný zaviazaný už na zaplatenie sumy 183,17 € a táto časť nadobudla právoplatnosť a nemohla byť ani predmetom ďalšieho konania. Okrem toho sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal procesnou spôsobilosťou žalobcu, keď z viacerých indícií počas konania vyplýva, že žalobca mohol byť práceneschopný v dôsledku duševnej poruchy a v tej súvislosti i pozbavený spôsobilosti na právne úkony. 4. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa neho okolnosť odovzdanie diela nie je relevantná pre predmet sporu, okrem toho jeho odovzdanie potvrdil v preberacom protokole konateľ žalovaného. Žalovaný za konania nijako nevysvetlil dôvody, kvôli ktorým uhradil fakturovanú cenu diela, hoci dielo mal ním tvrdené vady. Kompenzačná námietka bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Dohoda o odpustení úrokov z omeškania nikdy uzavretá nebola a nebola dokázaná, a odvolací súd svojím zrušujúcim uznesením zrušil pôvodný rozsudok v celom rozsahu, teda aj vo vyhovujúcej časti. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné opakovať dokazovanie a dať stranám priestor vyjadriť sa k svojmu predbežnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od názoru súdu prvej inštancie (§ 382 C. s. p.). Odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: zmluva o dielo č. 49/08/ND (č. l. 21 až 28), faktúra č. 10261/09 (č. l. 5), faktúra č. 10221/09 (č. l. 12), faktúra č. 10191/09 (č. l. 16), protokol o odovzdaní diela a prevzatí dokumentácie z 23. septembra 2009 (č. l. 47), stavebné denníky žalovaného (príloha č. l. 65) a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento skutkový stav: 6. Žalobca je podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia, žalovaný je obchodnou spoločnosťou - spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorý je predmetom činnosti okrem iného zhotovovania stavieb. 7. Dňa 28. júla 2008 žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ podpísali zmluvu o dielo na dodávku a montáž výťahu č. 49/2008/ND (č. l. 21), v ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného dodať a namontovať osobné hydraulické výťahy typu OHV400kg/9 staníc, OHV400kg/8 staníc a OHV400kg/7staníc, podľa ponukového listu s parametrami podobne vymedzeným v čl. I zmluvy. Celková cena za dodávané 4 výťahy a výťahové šachty s DPH mala byť 4.641.000 býv. Sk (čl. III). V čl. IV písm. A sa objednávateľ a zhotoviteľ dohodli na tomto platobnom režime: „1. Čiastkové plnenie do výšky 90 % z dohodnutej ceny diela po dodaní materiálu a skutočne prevedených prác, odsúhlasených stavbyvedúcim diela. 2. Končené plnenie bude súčasťou záverečnej faktúry, t. j. 10% z ceny diela. Faktúru vystaví zhotoviteľ po úspešnom vykonaní úradnej skúšky za prítomnosti autorizovanej osoby TÜV Slovakia, s.r.o., Bratislava.“ Každá úhrada bude zhotoviteľom fakturovaná a doba splatnosti 30 dní beží u každej platby dňom jej doručenia (čl. IV písm. B). Pri nedodržaní termínu platby zhotoviteľ uplatní úrok z omeškania vo výške 0,05 % z fakturovanej čiastky za každý deň z omeškania (čl. IV písm. C). 8. Žalobca začal s vykonávaním prác 27. marca 2009, pričom nevyhnutné práce spojené s montážou týchto výťahov vykonával do 30. júla 2009 (stavebné denníky č. l. 65). Nebolo však dokázané, kedy bol dodaný všetok materiál a vykonané všetky práce, ani to, či a kedy boli takéto práce odsúhlasené stavbyvedúcim diela. Rovnako nebolo dokázané, kedy a akým spôsobom bola vykonaná úradná skúška spoločnosti TÜV Slovakia, s.r.o. 9. Cenu diela vyúčtoval žaloba žalovanému celkovo troma faktúrami: a) faktúrou 10191/09 (č. l. 16) splatnou 5. júna 2009 žalobca vyúčtoval žalovanému čiastkové plnenie v celkovej sume 60.230,77 €, b) faktúrou 10221/09 (č. l. 12) splatnou 15. júla 2009 žalobca vyúčtoval žalovanému čiastkové plnenie vo výške 63.011,62 €, d) faktúrou č. 10261/09 (č. l. 5) splatnou 13. augusta 2009 žalobca vyúčtoval žalovanému konečné plnenie v celkovej dohodnutej výške 154.052,97 €, z čoho po odpočítavaní čiastkových plnení vyúčtovaných skoršími faktúrami zostávalo zaplatiť 30.810,58 €. 10. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186 ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.). 11. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). V prerokúvanej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia úrokov z omeškania s odôvodnením, že tento sa dostal do omeškania s plnením ceny diela. Podľa už uvedeného bolo už povinnosťou žalobcu preukázať skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver o tom, že žalovaný bol v omeškaní. Žalobca bol teda povinný dokázať na plnenie hypotéz tých právnych noriem, ktoré jeho nárok na úroky z omeškania opodstatňovali. Takouto právnou normou v prerokúvanej veci je čl. IV písm. A a B zmluvy o dielo medzi stranami. 12. Žalobca bol teda v zmysle cit. čl. 8 základných princípov C. s. p. povinný navrhnúť dôkazy na preukázanie toho, že nastali predpoklady uvedené v uvedených ustanoveniach zmluvy na to, aby mohol žalovanému vyúčtovať jednotlivé časti ceny diela. Žalovaný však nenavrhol žiadne dokazovanie na zistenie toho, kedy bol na stavbu dodaný materiál a vykonané montážne práce, a kedy boli tieto práce potvrdené stavbyvedúcim diela tak , aby mu vzniklo oprávnenie vyúčtovať 90 % z ceny diela podľa čl. IV písm. A prvého bodu zmluvy o dielo. Rovnako žalobca nenavrhol žiadne konkrétne dôkazy na preukázanie toho, či a kedy bola vykonaná úradná skúška. Tieto skutočnosti nie je možné zistiť ani zo stavebného denníka predloženého do konania žalovaným, keďže jeho súčasťou nie je súpis prác, ani konkrétny prehľad dodaných materiálov v zmysle zmluvy. Rovnako za takýto dôkaz nemožno považovať protokol o odovzdaní diela. Ani v tejto listine totiž nie je uvedené, či a kedy žalobca odovzdal žalovanému súpis vykonaných prác, ani kedy bola vykonaná úradná skúška za prítomnosti zástupcu spoločnosti TÜV Slovakia, s.r.o., ako to predpokladá čl. IV zmluvy o dielo. 13. Za dôkaz splnenia týchto podmienok nemožno považovať ani okolnosť, že žalovaný jednotlivé faktúry zaplatil. Zo samotnej úhrady totiž nemožno bez ďalšieho usudzovať na to, že sú pre takúto úhradu splnené podmienky. Dlžník je totiž vo všeobecnosti oprávnený plniť aj pred splatnosťou záväzku, preto takéto plnenie nie je dôkazom o tom, že boli splnené podmienky platnosti. Žalobca sa pritom domáha zaplatenia práve nárokov vyplývajúcich z omeškania žalovaného, v dôsledku čoho bolo jeho povinnosťou dokázať, že v čase platenia už tieto podmienky omeškania boli splnené, teda že žalovaný platil už splatný alebo omeškaný záväzok. Naopak, samo platenie takýmto dôkazom nie je. Žalobca pritom ani počas konania nepredniesol žiadne skutkové tvrdenia (§ 150 C. s. p.) ohľadom toho, kedy boli naplnené podmienky vzniku nároku na cenu diela podľa čl. IV zmluvy medzi stranami. V dôsledku toho nie je vôbec možné ustáliť tento dátum ani postupom podľa § 151 C. s. p., teda nemožno dátum splnenia týchto podmienok považovať ani za nespornú skutočnosti (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Naopak, žalobca počas celého konania zdôrazňoval, že otázka odovzdania diela či dokumentov je pre posúdenie nároku na úroky z omeškania nepodstatná, pretože podstatný je len dátum splatnosti uvedenej na faktúre. Žalobca potom musí znášať negatívne dôsledky spojené s neunesením svojho dôkazného bremena. Podľa judikatúry totiž platí, také hodnotenie dôkazov podľa kritérií uvedených v § 191 C. s. p., ktoré vyznie v záver, že pravdivosť určitého skutkového tvrdenia nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu, pravdivosť tvrdení ktorej mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010). 14. Odvolací súd potom na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 15. Žalovaný v odvolaní okrem iného namietal, že časť žalovaného nároku už bola žalobcovi priznaná skorším rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 11 Cb 34/2013-129 zo 16. júla 2015. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 183,17 €, vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolanie proti tomuto rozsudku podali obe strany, a to žalobca proti výroku o zamietnutí žaloby a žalovaný len proti výroku o trovách konania. Tunajší súd však uznesením č. k. 21 Cob 8/2016-159 rozhodol tak, že tento rozsudok zrušil, pričom z ods. 12 jeho odôvodnenia jasne vyplýva, že sa zrušuje v celom rozsahu. Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. účinného v čase podania odvolaní proti uvedenému rozsudku, ale aj podľa § 379 C. s. p. účinného v čase vydania uvedeného uznesenia odvolacieho súdu bol odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, okrem určitých prípadov, o ktoré tu však nejde. Ak teda v prerokúvanej veci žalovaný nenapadol vyhovujúci výrok rozsudku č. k. 11 Cb 34/2013-129, tento mal v zmysle § 206 ods. 1 O. s. p. účinného v čase plynutia odvolacej lehoty nadobudnúť právoplatnosť. Avšak rovnako ako rozsudok nadobudlo právoplatnosť aj uznesenie odvolacieho súdu č. k. 21 Cob 8/2016-159, a to jeho doručením obom stranám konania 20. júla 2017. Podľa § 228 ods. 1 v spojení s § 234 C. s. p. je výrok tohto právoplatného uznesenia záväzný pre strany, § 230 C. s. p. zároveň vylučuje, aby sa o tejto veci rozhodovalo znova. Dôsledkom právoplatnosti je teda zásadná nezmeniteľnosť a záväznosť právoplatného rozhodnutia tak, ako bolo vydané, a to aj vtedy, ak sú v ňom chyby alebo nesprávnosti (ak nejde o prípad opraviteľných chýb v zmysle § 224 C. s. p.). V prerokúvanej veci je z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia zrejmé, že odvolací súd vedome rozhodol o zrušení celého napadnutého rozsudku, teda aj jeho vyhovujúcej časti. Ak týmto postupom aj odvolací súd prekročil rozsah odvolania v zmysle § 379 C. s. p., je táto vada právoplatnosťou rozhodnutia zhojená a toto rozhodnutie je záväzné tak, ako bolo vydané. V dôsledku toho súd prvej inštancie v pri vydávaní nového rozsudku správne vychádzal z toho, že jeho prvý rozsudok bol zrušený v celkom rozsahu, nielen v zamietajúcej časti, a predmetom konania je znova celý žalobou uplatnený nárok. Z rovnakého východiska musí vzhľadom na cit. § 228 a 230 C. s. p. vychádzať aj odvolací, takže nemožno súhlasiť s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol aj v časti, o ktorej už bolo právoplatne zastavené. 16. Odvolací súd sa ale stotožňuje s názorom žalovaného, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vôbec nevyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p. Súd prvej inštancie totiž za „odôvodnenie“ svojho rozhodnutia vzal v podstate doslovne odpísané odôvodnenie skoršieho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ku ktorému doplnil inak málo zrozumiteľnú úvahu o vzdaní sa práva. Súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, ako ustálil spôsob určenia splatnosti ceny diela, z čoho mal za dokázané, že táto splatnosť nastala, ako sa vyrovnal s obranou žalovaného. Spôsob, ktorý zvolil súd prvej inštancie na vyhovenie žalobe, celkom jednoznačne vyvoláva dojem snahy vybaviť náročnú vec bez ohľadu na kvalitu a správnosť konečného vybavenia. Podľa § 390 C. s. p. však odvolací súd nemôže tento rozsudok znova zrušiť, ale musí sám rozhodnúť vo veci samej. 17. Žalovaný okrem iného za konania naznačoval, že žalobca stratil spôsobilosť na právne úkony. Spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony v zmysle § 8 Obč. zák. je predpokladom spôsobilosti samostatne konať pred súdom (§ 67 C. s. p.). Pokiaľ strana nie je spôsobilá konať, musí za ňu podľa § 68 C. s. p. konať zákonný zástupca (t. j. opatrovník ustanovený podľa § 27 ods. 2 a 3 Obč. zák.) alebo procesný opatrovník. Spôsobilosť strany konať pred súdom alebo jej riadne zastúpenie opatrovníkom je pritom jednou z procesných podmienok v zmysle § 161 C. s. p., na ktorej nedostatok prihliada aj odvolací súd z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 C. s. p.). Žalobca je nesporne starší ako 18 rokov, teda plnoletý, takže jeho spôsobilosť na právne úkony by mohla byť obmedzená len rozhodnutím súdu v zmysle § 10 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd však nezistil, že by takéto rozhodnutie bolo niektorým súdom Slovenskej republiky vydané. Takisto z občianskeho preukazu, ktorý žalobca predložil na odvolacom pojednávaní, nevyplýval žiaden záznam o tom, že by bol obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, hoci takýto záznam je povinnou náležitosťou občianskeho preukazu takého občana (§ 3 ods. 2 zákona č. 224/2006 Z. z. o občianskych preukazoch). Na základe toho tak odvolací súd nezistil, že by tu existovala procesná prekážka v podobe nedostatku spôsobilosti žalobcu samostatne konať pred súdom. 18. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca preukázal splnenie podmienok nároku na vznik na úroky z omeškania. Takýto záver nevyplýval ani z predošlého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, preto samo odpísanie jeho odôvodnenia do napadnutého rozsudku tento záver nijako nepotvrdzuje. Odvolací súd v predošlom zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie riadne zistiť okolnosti odovzdania diela a predovšetkým svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, keďže hlavnou výhradou voči jeho rozsudku bolo porušenie práva na spravodlivý proces nedostatočným odôvodnením. Žalobca sa žalobou domáha zaplatenia úroku z omeškania, ktorý počíta od dátumu splatnosti jednotlivých faktúr č. 10191/09, 10221/09 a 10261/09, ktorými vyúčtoval žalovanému cenu diela - montáže výťahov podľa zmluvy o dielo 49/08/ND. Súd prvej inštancie správne posudzoval právne vzťahy medzi stranami zo zmluvy o dielo, podľa tretej časti Obchodného zákonníka. Podľa § 261 ods. 1 Obch. zák. v znení účinnom v roku 2008 sa totiž touto časťou spravujú záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Žalobca bol podnikateľom podľa § 2 ods. 2 písm. b) Obch. zák., žalovaný sa považoval za podnikateľa podľa § 2 ods. 2 písm. a) Obch. zák. a vykonávanie montážnych prác na stavbe celkom zjavne patrilo k ich podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie tiež správne posudzoval zmluvu medzi žalobcom a žalovaným ako zmluvu o dielo v zmysle § 536 Obch. zák., keďže výťah je celkom zrejme hmotne zachytený výsledok činnosti a okrem toho aj montáž časti stavby, teda dielom v zmysle § 536 ods. 2 Obch. zák. 19. Cena diela bola v zmluve o dielo 49/08/ND medzi stranami dohodnutá v súlade s § 536 ods. 3 Obch. zák. v zásade pevnou sumou 4.641.000 Sk (porov. čl. III zmluvy o dielo). Podľa § 548 ods. 1 Obch. zák. vzniká nárok na cenu diela v zásade vykonaním diela, čo treba vykladať v súlade s § 554 a nasl. Obch. zák. Zároveň však z § 263 Obch. zák. vyplýva, že ustanovenie § 548 Obch. zák. nie je kogentné, teda strany sa od neho môžu svojou dohodou odchýliť. Strany zmluvy teda môžu dohodnúť, že nárok na cenu diela nevznikne len prostým vykonaním diela, ale naplnením ďalších podmienok, napríklad predloženie a potvrdenie súpisu prác, vykonanie určitej skúšky, predloženie osvedčenia tretej osoby (porov. aj § 555 ods. 2 Obch. zák., od ktorého sa však podľa § 263 Obch. zák. takisto možno odchýliť). Pretože všetky ustanovenia Obchodného zákonníka o vykonaní diela sú dispozitívne, je pre posúdenie vzniku nároku na cenu diela rozhodná v prvom rade úprava tejto otázky v zmluve o dielo. V prerokúvanej veci boli podmienky vzniku nároku na cenu diela obsiahnuté v už viackrát citovanom čl. IV označenom ako „platobné podmienky“ písm. A, podľa ktorého 90 % ceny diela (t. j. 90 % zo 4.641.000 Sk, teda 4.176.900 Sk) bol žalobca oprávnený vyúčtovať po dodaní materiálu a skutočne prevedených prác odsúhlasených stavbyvedúcim diela, a zvyšných 10 % mohol žalobca vyúčtovať po úspešnom vykonaní úradnej skúšky za prítomnosti autorizovanej osoby TÜV Slovakia, s.r.o. Podľa odvolacieho súdu nemožno citované ustanovenie z objektívneho pohľadu tretej osoby (§ 266 ods. 2 a 3 Obch. zák.) vykladať inak než tak, že až po splnení týchto podmienok žalobcovi vznikol zmluvný nárok na vystavenie faktúry, teda vyúčtovanie príslušnej časti ceny diela. Na to nadväzovala úprava čl. IV písm. B, podľa ktorého bola lehota splatnosti faktúr 30 dní od ich doručenia. Zo vzájomného spojenia písm. A a B je však podľa odvolacieho súdu zrejmé, že táto lehota nemohla začať plynúť, ak príslušná časť ceny diela nebola vyúčtovaná oprávnene, teda ak neboli splnené podmienky určené v čl. IV písm. A zmluvy. Preto nemožno akceptovať názor žalobcu, že nie je podstatné, kedy došlo k naplneniu týchto podmienok, ale podstatný je len dátum splatnosti na faktúre. Ak by tomu tak bolo, bola by podrobná úprava platobného režimu v čl. IV písm. A zmluvy o dielo celkom zbytočná. Rovnako nemožno súhlasiť s tým, že tieto podmienky sú splnené odovzdaním protokolu žalobcovi 23. septembra 2009, keďže tým nie je nič povedané o súpisoch prác podpísaných stavbyvedúcim a o dátume úradnej skúšky za prítomnosti TÜV Slovakia, s.r.o. 20. Podľa čl. IV písm. C zmluvy o dielo potom platilo, že nárok na úrok z omeškania vznikal zhotoviteľovi (žalobcovi) pri nedodržaní termínu platby. Aj toto ustanovenie možno vykladať len v súvislosti s čl. IV písm. B tak, že nárok na úrok z omeškania vznikal len po nedodržaní termínu platby určeného v súlade s celým čl. IV, teda 30 dní po doručení faktúry vystavenej po splnení podmienok čl. IV písm. A. Takáto úprava inak obsahovo zodpovedá § 369 ods. 1 Obch. zák. v znení účinnom do 31. januára 2013 (porov. § 768k Obch. zák.), podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Predpokladom vzniku nárokov na úrok z omeškanie je tak predovšetkým omeškanie dlžníka, čo je vyslovene uvedené aj v čl. IV písm. C zmluvy. Podľa § 365 Obch. zák. v cit. znení bol pritom dlžník v omeškaní, ak nesplní záväzok riadne a včas. Podľa § 340 ods. 1 Obch. zák. bol potom dlžníka povinný splniť záväzok predovšetkým v čase určenom v zmluve. V prerokúvanej veci bol teda čas plnenia záväzku určený v čl. IV písm. B na dobu 30 dní po oprávnenom vyúčtovaní príslušnej časti ceny diela, teda po splnení podmienok čl. IV písm. A. Až márnym uplynutím tejto doby sa dlžník (žalovaný) mohol dostať do omeškania a veriteľovi (žalobcovi) mohol vzniknúť nárok na úroky z omeškania v zmysle čl. IV písm. C zmluvy a § 369 ods. 1 Obch. zák. Zo zisteného skutkového stavu však nevyplýva, kedy v prerokúvanej veci boli splnené podmienky čl. IV písm. A zmluvy, teda kedy bol žalobca oprávnený vyúčtovať žalovanému príslušnú cenu diela. Žalobca totiž neuniesol svoje dôkazné bremeno v tomto smere, preto odvolací súd musel prijať záver, že žalobca nedokázal, či vôbec a kedy sa žalovaný dostal do omeškania so svojím záväzkom zo zmluvy o dielo. 21. Odvolací súd však len nad rámec toho dopĺňa, že za istých okolností by nárok žalobcu na zaplatenie častí ceny diela v zmysle čl. IV písm. A zmluvy o dielo mohol vzniknúť aj bez existencie podpísaného súpisu prác a bez vykonania úradnej skúšky za prítomnosti autorizovanej osoby TÜV Slovakia, s.r.o. Podľa judikatúry má totiž dohoda o tom, že predpokladom vzniku nároku na cenu diela je až podpísanie preberacieho protokolu, povahu odkladacej podmienky podľa § 36 Občianskeho zákonníka. Ak objednávateľ napriek riadnemu vykonaniu diela protokol nepodpíše, môže ísť o zámerné zmarenie tejto podmienky zo strany objednávateľa, keďže jemu je nesplnenie podmienky (nepodpísanie protokolu) na prospech, pretože nemusí plniť povinnosť zo zmluvy zaplatiť cenu diela. Potom je možné podľa § 36 ods. 3 Obč. zák. neprihliadať na podmienku o fakturácii až po podpísaní protokolu a objednávateľ bude povinný cenu diela zaplatiť po ukončení prác (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Obdo 19/2006). Rovnakú povahu podmienky podľa § 36 Obč. zák. má požiadavka zabezpečiť prítomnosť tretej osoby (TÜV Slovakia, s.r.o.), ktorej zámerné nesplnenie zo strany žalovaného by mu mohlo byť neprospech, takže by sa v takomto prípade na ňu tiež neprihliadalo. Žalobcovi by tak mohol vzniknúť nárok na vyúčtovanie ceny diela aj bez splnenia podmienok čl. IV písm. A zmluvy a žalovaný by sa tak mohol dostať do omeškania s jej zaplatením. Žalobca však podľa zisteného skutkového stavu nedokázal, že by stavbyvedúci stavby odmietol súpisy vykonaných prác podpísať alebo že by bola zmarená účasť TÜV Slovakia, s.r.o., na úradnej skúške diela, a čo je podstatné, nedokázal, kedy by sa tak stalo mať, teda od kedy by sa malo neprihliadať na podmienky uvedené v čl. IV písm. A zmluvy. Ani na základe toho tak nemožno ustáliť, či sa žalovaný dostal do omeškania so svojím záväzkom. 22. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný cenu diela vymedzenú v čl. III zaplatil, sporné zostávalo, či sa tak stalo načas alebo neskoro, teda či už v čase jednotlivých čiastkových plnení (§ 329 Obch. zák.) už bol v omeškaní v zmysle § 365 Obch. zák. alebo nie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v konaní nedokázal, že by žalovaný v čase týchto plnení bol v omeškaní, čo je ale nevyhnutným predpokladom nároku na úrok z omeškania tak v zmysle čl. IV písm. C zmluvy o dielo 49/08/ND, ako aj § 369 ods. 1 Obch. zák. V dôsledku toho žalobca nedokázal základný predpoklad uplatňovaného nároku, takže mu tento nárok nemôže byť priznaný, a súd prvej inštancie nerozhodol správne, ak mu tento nárok priznal. Preto odvolací súd vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (výrok I), keďže na jeho zrušenie tu neboli dané dôvody (§ 389 C. s. p. a contrario). 23. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu trov celého konania proti neúspešnému žalobcovi (výrok II). 24. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.