Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/9/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115203742 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115203742.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobkýň: 1/ O. L., nar. XX.XX.XXXX, B. XXX, V. Z. V., Česká republika, 2/ T. U., nar. XX.XX.XXXX, A. X, V., Česká republika, obe zastúpené advokátkou: JUDr. Zuzana Kollárová, Zimná 59, Spišská Nová Ves, proti žalovanej: Mgr. T. O., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXXX/X, K., zastúpená advokátkou: JUDr. Eva Koleničová, Paulínska 20, Trnava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/93/2015-189 zo dňa 20. apríla 2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobkyni 1/ a 2/ na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že žalovaná má voči žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil po citácii § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2, § 141 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že „mal súd na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyne a žalovaná sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. K., obec K., okres Trnava, byt č. X, ktorý sa nachádza na 3. podlaží vo vchode č. X, bytovom dome súpisné č. XXXX, ktorý je postavený na pozemku parc. č. registra „C“ č. 8369 zastavané plochy a nádvoria a s tým súvisiaci podiel na spoločných častiach a spoločných zaradeniach domu ako aj pozemku, na ktorom je bytový dom postavený o veľkosti 558/10000, žalobkyne každá v podiele 1/6 k celu a žalovaná v podiele 2/3 k celku. V konaní nebolo sporné, že nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná, preto ako ďalší spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva medzi stranami sporu by prichádzalo do úvahy prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva jednej z podielových spoluvlastníčok za primeranú náhradu. Taktiež nebolo sporné, že žalobkyne nemali záujem o prikázanie predmetnej nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva, alebo do výlučného vlastníctva niektorej z nich, ale navrhli prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej za primeranú náhradu. V tomto smere súd poukazuje na skutočnosť, že nemohlo dôjsť k takémuto spôsobu vyporiadania, nakoľko súd vzhľadom k osobitnému zreteľu podielové spoluvlastníctvo nezrušil a nevyporiadal. Ako už bolo uvedené vyššie Občiansky zákonník v ust. § 142 ods. 2 nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a je na súde, aby z výsledkov vykonaného dokazovania sám vyvodil, zhodnotil ich existenciu a závažnosť, čo by mu umožnilo rozhodnúť, či treba zamietnutím návrhu poskytnúť právnu ochranu niektorému zo spoluvlastníkov tým, že sa spoluvlastníctvo k spoločnej veci naďalej zachová a nezruší. Existencia týchto dôvodov musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcov zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej (napr. citové vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol, či s ktorou ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných prostriedkov vynaložených na jej získanie alebo zveľadenie). V neprospech žalobcov môže byť napríklad to, že si v plnom rozsahu (napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný stav) neujasnili právne dôsledky, ktoré by nastali v prípade vyhovenia ich žalobe alebo že im ide predovšetkým o vyriešenie sporných užívacích vzťahov, takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre nich prioritu, alebo tiež okolnosť, že vec po jej prikázaní do ich vlastníctva majú v úmysle predať (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/84/2009 z 30.11.2010, alebo aj sp. zn. 4Cdo/137/1999 z 25.01.1998, R 100/99). Súd na tomto mieste poukazuje na skutočnosti, ktoré vzhliadol ako dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä, že žalovaná predmetnú nehnuteľnosť obýva a užíva takmer 50 rokov, keďže ide o byt po jej rodičoch, s ktorými tam žila od roku 1967, neskôr s manželom, a to od roku 1984. Za skutočnosť hodnú osobitného zreteľa považoval súd aj vysoký vek žalovanej, ktorá má už vyše 70 rokov, ako aj zhoršený zdravotný stav. Tento mal súd za preukázaný z predložených lekárskych správ, z ktorých je zrejmé, že žalovaná navštevuje viacerých odborných lekárov, pričom vo februári 2018 došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, keď jej bol voperovaný kardiostimulátor a tiež prekonala mozgovú príhodu. Ďalším dôvodom, ktorý súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa je sociálna situácia žalovanej a stav jej odkázanosti na bývanie v predmetnom byte, nakoľko žalovaná je bezdetná a nemá iné blízke osoby, ktoré by jej v tejto situácii pomohli. Dôvodom sú tiež osobné a citové väzby žalovanej k nehnuteľnosti, jednak vzhľadom na dĺžku času, po ktorý predmetnú nehnuteľnosť žalovaná užívala, ako aj vzhľadom na väzby k osobám po ktorých nehnuteľnosť nadobudla, resp. s ktorými nehnuteľnosť užívala. Žalovaná má k nehnuteľnosti aj materiálne väzby, ktoré sú dané prostriedkami vynaloženými na jej zveľadenie, keďže počas 50 rokov života do nehnuteľnosti investovala. Ako sama uviedla, nevie si predstaviť, že by mala bývať v inej nehnuteľnosti. Je pravdou, že žalobkyne žiadali prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej za primeranú náhradu, avšak sociálna situácia žalovanej neumožňuje vyplatenie žalobkýň ani s nimi navrhovanej (nie trhovej) ceny nehnuteľnosti. Žalovaná poberá starobný (605,40 Eur) a vdovský dôchodok, teda jej príjem z dôchodku je vo výške 782,50 Eur mesačne, pričom má zvýšené náklady vzhľadom na jej zhoršený zdravotný stav. Bolo preukázané, že žalovaná v súčasnosti disponuje sumou približne 6.200,- Eur, pričom ide o jej všetky finančné prostriedky. Iné nehnuteľnosti nevlastní. Žalovaná je síce schopná mesačne usporiť približne 150,- Eur, ktorá však slúži na nepredpokladané náklady a prípadné zvýšené náklady v súvislosti so zdravotným stavom žalovanej, alebo ako odmena pre opatrovateľku. Vzhľadom na vek žalovanej a jej zdravotný stav nie je možné, aby sa zamestnala, ani aby jej bol poskytnutý úver. Bolo teda preukázané, že žalovaná nemá dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie spoluvlastníckych podielov žalobkýň. Súd takisto nepovažoval za dôvodné zaviazať žalovanú vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel v splátkach, nakoľko vzhľadom na výšku náhrady, by splátka vychádzala v sume 388,- Eur (14.000 Eur / 36 mesiacov), čo predstavuje vyše 1/2 príjmu žalovanej, a to aj s prihliadnutím na výšku finančných prostriedkov, ktorými žalovaná momentálne disponuje. V prípade, ak by žalovaná nevedela túto splátku splácať, žalobkyne by mohli iba iniciovať ďalšie konanie, a to exekučné, ktorý postup sa súdu javí ako neadekvátny a nesprávny aj z morálneho hľadiska. Na tomto mieste súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalobkyne si voči žalovanej uplatnili zaplatenie sumy 4.320,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu za obdobie od marca 2016 do februára 2018, v ktorej veci bol Okresným súdom Banská Bystrica dňa 04.04.2018 vydaný platobný rozkaz sp. zn. 33Up/198/2018 (zatiaľ neprávoplatne). Súd zároveň prihliadal na skutočnosť, že medzi žalobkyňami a žalovanou nie sú žiadne nezhody, ktoré by boli dôsledkom zlých vzťahov medzi stranami sporu, čo sa týka užívania nehnuteľnosti. V tomto smere sú tu potom dôvody na zamietnutie podanej žaloby aj na strane žalobkýň, ktoré nemajú záujem nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva, prípadne do ich podielového spoluvlastníctva, pričom nebolo spochybnené, že obe majú svoju bytovú otázku zabezpečenú a zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pre ne nie je prioritné, ale týmto spôsobom chcú len vyriešiť finančnú stránku podielového spoluvlastníctva. Predložený doklad o finančnej tiesni žalobkyne v 1. rade (exekučné príkazy na sumu 31.545,- Kč s penále vo výške 62.327,- Kč, nákladov oprávneného vo výške 300,- Kč a na sumu 16.477,02 Kč) nepovažoval súd za taký dôvod, ktorý by prevýšil dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovanej. Všetky vyššie uvedené skutočnosti spolu vo vzájomnej súvislosti podľa názoru súdu dostatočne preukazujú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a sú takého významu a intenzity, že záujem žalovanej ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený sa v porovnaní so záujmom žalobkýň zrušiť podielové spoluvlastníctvo preukázal ako významnejší a prednejší. Vzhľadom ku všetkým uvedeným okolnostiam a skutočnostiam súd rozhodol tak, že žalobu zamietol, nakoľko pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, je daný postup v zmysle ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Záverom súd dodáva, že vykonanie dôkazu znaleckým posudkom vzhľadom na zamietnutie žaloby nepovažoval za dôvodné, preto tento návrh zamietol. 3. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal voči žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník“. 4. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ prostredníctvom advokátky a domáhali sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že zruší podielové spoluvlastníctvo strán sporu k predmetnej nehnuteľnosti, nehnuteľnosť prikáže do výlučného vlastníctva žalovanej a žalovanej uloží povinnosť finančne vyporiadať žalobkyňu 1/ sumou 7.000,- eur a žalobkyňu 2/ sumou 7.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyne uvádzali, že v čase po prejednaní dedičstva po otcovi žalovaná súhlasila s tým, že predmetný byt predajú a žalovaná si kúpi menší byt. Tento svoj zámer však zmenila, avšak zo správania žalovanej nevyplynulo, že nemá záujem zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam prikázaním veci do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatenia žalobkýň. Sporná zostala len výška finančnej náhrady. K mimosúdnemu riešeniu nedošlo, žalobkyne podali na súd žalobu, pričom pri podaní žaloby zohľadňovali predovšetkým to, že žalovaná v byte prežila celý život a má k nemu osobné a citové väzby, je dôchodkyňa a ako dôchodkyňa nepracuje, jediný príjem je starobný a vdovský dôchodok a jej zdravotný stav je primeraný vyššiemu veku a preto navrhovali prikázať spoločnú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovanej. Pri uplatňovaní finančného nároku prihliadali tiež na to, že žalovaná je dôchodkyňa a predpokladali, že okrem starobného dôchodku iný príjem nemá, preto navrhovali vyplatenie z ceny nižšej ako primeranej. Vychádzali z ceny, ktorú bola nehnuteľnosť v čase prejednania dedičstva po manželovi žalovanej a teda nie z trhovej ceny, ktorá je podstatne vyššia a pohybuje sa v priemere v hodnote 70.000,- eur. Žalovaná hradila služby a úhrady za služby spojené s užívaním bytu a náklady za bežné upotrebenie, pričom byt nerekonštruovala, ide o byt v pôvodnom stave, o materiálnych väzbách teda nemožno hovoriť. Poukázali na skutočnosť, že so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva žalovaná nesúhlasí od času, kedy jej právne zastúpenie prevzala súčasná právna zástupkyňa a preto majú pochybnosti o tom, či ide o skutočnú a slobodnú vôľu žalovanej nezrušiť a nevyporiadať podielové spoluvlastníctvo. Po celý čas sa pokúšali o mimosúdne vyporiadanie, navrhovali viaceré riešenia. Poukazovali na to, že ide o dvojizbový byt, nachádza sa na 3. podlaží bytového domu, pričom v byte nie je výťah a vyjadrili presvedčenie, že predaj predmetného bytu, vzhľadom na vysoké poschodie, absenciu výťahu, vek, ťažkosti s kĺbmi žalovanej, by bol pre žalovanú vhodným riešením súčasnej situácie. Navrhli preto, aby žalovaná predala byt a následne z výťažku z predaja kúpila byt menší, v ktorom by sa nachádzal výťah. S menším bytom by sa výdavky automaticky ponížili a žalovanej by sa podstatne zlepšil životný komfort. Ďalej navrhovali ďalšiu možnosť, aby žalovaná darovacou zmluvou previedla nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkýň každej rovným dielom s tým, že žalobkyne ako budúce vlastníčky zriadia v prospech žalovanej vecné bremeno doživotného užívania bytu a zároveň budú prispievať žalovanej na náklady súvisiace s bývaním vo výške jednej polovici z celkových nákladov, čim by sa znížili výdavky žalovanej. Tieto návrhy žalovaná neakceptovala. Žalobkyne pripomínajú, že žalovaná od momentu vzniku podielového spoluvlastníctva užíva byt vcelku, bez toho aby za užívanie nepatriaceho podielu uhrádzala žalobkyniam primeranú náhradu. K uplatneniu nárokov z titulu neoprávneného užívania nehnuteľnosti žalobkyne pristúpili v čase kedy už prvoinštančný súd vyslovil predbežný názor, že žalobe nevyhovie. To, že žalovaná odmieta akúkoľvek dohodu smerujúcu k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, resp. k finančnej náhrade sa prieči dobrým mravom. Žalovanou uvádzané okolnosti a to vek, zhoršený zdravotný stav, citové väzby k bytu, odkázanosť na predmetnú nehnuteľnosť, nie sú podľa názoru žalobkýň dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Žalobkyne sú názoru, že tieto žalovanou uvádzane skutočnosti by boli možné zohľadňovať jedine v prípade, ak by sa žalobkyne domáhali zrušenia, vyporiadania podielového vlastníctva prikázaním veci do ich podielového spoluvlastníctva s povinnosťou vyplatenia žalovanej. Žalobkyne vychádzajú zo zásady, že nik nemá byť spravodlivo nútený, aby zotrvával v podielovom spoluvlastníctve. Žalobkyne trvajú na prikázaní veci do výlučného vlastníctva žalovanej, nemajú záujem na ďalšom zotrvaní v podielovom vlastníctve k nehnuteľnostiam, ktoré nikdy nebudú môcť užívať. Prikázanie veci do výlučného vlastníctva žalovanej nenaruší jej citové väzby k nehnuteľnosti, nebude mať žiaden nepriaznivý dopad na zdravie žalovanej, naopak dôjde k zlepšeniu zdravotného stavu, pretože si bude vedomá, že nehnuteľnosti patria výlučne do jej vlastníctva. Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalobkyne 1/ voči ktorej sú vedené exekučné konania a preukázaný stav finančných prostriedkov na účte žalovanej, schopnosť žalovanej mesačne ušetriť cca 150,- eur, teda jej schopnosť splatiť finančné vyporiadanie v splátkach, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyne sa domáhajú vyplatenia zo sumy nižšej ako primeranej, súhlasili by s čiastočným vyplatením v mesačných splátkach. Tiež sa nestotožňujú s názorom sudu, že záujem žalovanej ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený sa v porovnaní so záujmom žalobkýň zrušiť podielové spoluvlastníctvo preukázal ako významnejší a prednejší. Naopak, podľa názoru žalobkýň v čase rozhodovania prvoinštančného súdu neexistovali okolnosti hodné osobitného zreteľa v dôsledku ktorých by súd žalobu zamietol. Žalobkyne sa ďalej vyjadrili, že v súčasnosti na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 17C 17/2018 sa vedie spor žalobkýň proti žalovanej o zaplatenie 4.320,- eur v rámci ktorého sa žalobkyne domáhali od žalovanej finančnej náhrady za užívanie im patriacich spoluvlastníckych podielov na spoločných nehnuteľnostiach, ktoré sú zároveň predmetom žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalovaná naďalej užíva spoločnú nehnuteľnosť v celom rozsahu. Žalovaná nie je prístupná k žiadnym dohodám, so zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva nesúhlasí, na druhej strane odmieta zaplatiť žalobkyniam finančnú náhradu za užívanie podielov patriacich do ich podielového spoluvlastníctva. Takýto postoj žalovanej je egoistický a v rozpore s dobrými mravmi. 5. K odvolaniu žalobkýň sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom advokátky. Žalobkyne svoje tvrdenie o tom, že by žalovaná súhlasila s predajom bytu ničím nepreukázali, pričom žalovaná s predajom bytu vôbec nesúhlasila a ani nesúhlasí. Žalobkyne nezohľadňovali zdravotný stav, vek, sociálnu situáciu a citové väzby žalovanej k nehnuteľnosti, inak by žalobu nepodali. Žalobkyniam muselo byť známe, že o svoje spoluvlastnícke podiely nebudú pripravené a že hodnota ich podielov bude stále stúpať a nie je dôvod, aby neprimerane psychicky zaťažovali žalovanú, čo sa odrážalo aj na jej zdravotnom stave. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobkýň požadovala, aby bol vyhotovený znalecký posudok na hodnotu dotknutých nehnuteľností. Žalobkyne sa pozerajú na vec čisto pragmaticky a materiálne bez ohľadu na žalovanú a na vnímanie jej celej záležitosti. Žalovaná má najmä k bytu citové väzby. Predchádzajúca právna zástupkyňa žalovanej neposkytla potrebné právne poradenstvo, nevysvetlila konzekvencie spojené so žalobou a už vôbec nie reálne dopady, ak aby bolo žalobe vyhovené. Žalovaná podala na predchádzajúcu právnu zástupkyňu aj trestné oznámenie. Žalobkyne sledujú len svoje ciele a záujmy. Podaná žaloba a jej znenie ako aj znenie záveru odvolania žalobkýň nenasvedčuje, že by mali úprimný záujem na tom, aby nepoškodzovali žalovanú. Žalobkyne žalovanú nepoznajú ako človeka a ich návrhy sú čisto racionálne, nezohľadňujú stav žalovanej. Hoci sa môžu javiť ponúkané riešenia ako vhodné, treba zohľadniť osobitosti tohto prípadu, ktoré sú voči žalovanej absolútne nepoužiteľné. Žalobkyne poukazujú len na finančné, materiálne pohnútky bez ohľadu na okolnosti a skutočnosti za akých sa stal ich otec bezpodielovým spoluvlastníkom bytu. Žalobkyne nemôžu neprihliadať na dôvody hodné osobitného zreteľa, len stroho skonštatovať zásadu, že nikto nemá byť spravodlivo nútený, aby zotrvával v podielovom spoluvlastníctve. Žalobkyňa 1/ nepreukázala, že by bola v zlej finančnej situácii. Súdu nebol vydokladovaný jej príjem, náklady ani majetkové pomery. Žalovaná navrhuje, aby súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie potvrdil a zaviazal žalobkyne k náhrade trov odvolacieho konania. 6. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrili žalobkyne prostredníctvom advokátky. Skutočnosť, že žalovaná mala záujem zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo vyplýva z písomných podaní žalovanej. Na skutočnosti, na ktoré žalovaná poukazovala, žalobkyne prihliadali a to tým, že navrhovali zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci do vlastníctva žalovanej za náhradu nižšiu ako je primeraná náhrada. Žalovaná nikdy neprijala navrhované možnosti mimosúdneho uzavretia veci, pre ňu prijateľnú možnosť ani nenavrhla, žalobkyne zotrvali na svojom pôvodnom návrhu. Vyjadrenie odlišného názoru na rozhodnutie súdu vo veci teda to, že žalobkyne vyslovili svoj názor, že žalovanou uvádzané okolnosti nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa nie je možné považovať za zosmiešnenie odôvodnenia rozsudku. Žalobkyne trvajú na podanom odvolaní. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) keď deň verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdiť. 8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z uplatnenej odvolacej argumentácie žalobkyne 1/ a 2/ s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom, bolo posúdiť správnosť zamietnutia žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu k sporným nehnuteľnostiam. 9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odkazuje na i keď na stručné ale v podstatnom správne a výstižné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľkám. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už len nasledujúce odpovede na odvolaciu argumentáciu, ktorou je viazaný, a iba ktorá vytvára predmet prieskumu odvolacieho súdu. 11. Žalobkyne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam. 12. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyne v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Ak žalobkyne v odvolaní poukazujú na nesprávnosť skutkových zistení, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. 13. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2). 14. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 15. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňami v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. 16. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 17. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 Civilného sporového poriadku a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre ktoré súd nezrušil a nevyporiadal spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v danej veci bolo podstatnou skutkovou okolnosťou tvrdenie žalovanej o existencii závažných a výnimočných dôvodov pre zachovanie spoluvlastníctva, ktoré súd prvej inštancie správne vyhodnotil a presvedčivo, precízne a vyčerpávajúco vysvetlil, posúdil a zdôvodnil v odseku 18. a 19. napadnutého rozsudku. Rovnako odvolaciemu súdu nezostáva nič iné len konštatovať, že žalovaná preukázala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa takého významu a intenzity, ktoré viedli k záveru ponechať spoluvlastnícky stav, ktorý záujem sa stal významnejším a prednejším pred záujmom žalobkýň zrušiť spoluvlastníctvo prikázaním veci žalovanej za náhradu. Odvolacia námietka žalobkýň o nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov je tak nenáležitá. 18. Žalobkyne v odvolaní argumentovali, že tieto žalovanou uvádzane skutočnosti by boli možné zohľadňovať jedine v prípade, ak by sa žalobkyne domáhali zrušenia, vyporiadania podielového vlastníctva prikázaním veci do ich podielového spoluvlastníctva s povinnosťou vyplatenia žalovanej. 19. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov. 20. Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. 21. Občiansky zákonník v ust. § 142 ods. 1 umožňuje v prípade, keď sa spoluvlastníci nedohodnú na zrušení a vyporiadaní svojho podielového spoluvlastníctva, rozhodol súd v sporovom civilnom konaní, a to niektorým z troch spôsobov uvedených v určenom poradí v tomto ustanovení. V danej veci nebolo možné spoločnú vec reálne rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov, ktorá skutočnosť sporná nebola. Prichádzala do úvahy druhá modalita a to prikázanie veci za náhradu jednému zo spoluvlastníkov. Pri tomto rozhodovaní je povinnosťou súdu prihliadať na to, aby sa vec mohla účelne využiť. Vo všeobecnosti sa vychádza zo zásady, že spoluvlastníctvo k veciam má byť zrušené, ak o to požiada niektorý zo spoluvlastníkov, lebo nik nemá byť nútený, aby v podielovom spoluvlastníctve zotrval. Pritom však treba vziať na zreteľ všetky skutočnosti, ktoré umožnia vec správne a spravodlivo posúdiť. Výnimočne, ak reálne rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov nie je možné, ust. § 142 ods. 2 umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa toto spoluvlastníctvo nezrušiť a nevyporiadať ho prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. V tomto prípade môže súd návrh na zrušenie a vyporiadanie tohto podielového spoluvlastníctva zamietnuť s tým dôsledkom, že bude ďalej fakticky i právne existovať. Argument, že obranu žalovanej spočívajúci v existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, je možné posudzovať iba v prípade, ak by sa žalobkyne domáhali zrušenia, vyporiadania podielového vlastníctva prikázaním veci do ich podielového spoluvlastníctva s povinnosťou vyplatenia žalovanej, nie je v súlade s výkladom vyššie citovaných ustanovení ani s ustálenou súdnou praxou (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/53/2012). 22. Z účelu ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, slúžiaceho na ochranu toho, koho spoluvlastnícke práva majú vyporiadaním zaniknúť vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú buď na prospech žalovanému alebo, vzhľadom na kontradiktórnosť postavenia účastníkov tohto konania, v neprospech žalobcov. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej (napr. citové vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol, či s ktorou ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných prostriedkov vynaložených na jej získanie alebo zveľadenie). V neprospech žalobcov môže byť napríklad to, že si v plnom rozsahu (napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný stav) neujasnili právne dôsledky, ktoré by nastali v prípade vyhovenia ich žalobe alebo, že im ide predovšetkým o vyriešenie sporných užívacích vzťahov, takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre nich prioritu, alebo tiež okolnosť, že vec po jej prikázaní do ich vlastníctva majú v úmysle predať (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. januára 1998, sp. zn. 4Cdo 137/97, R 100/99, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2010, sp. zn. 1Cdo 84/2009). 23. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívali podľa zistenia súdu prvej inštancie v nasledovnom: žalovaná predmetnú nehnuteľnosť obýva a užíva takmer 50 rokov, keďže ide o byt jej rodičov, s ktorými tam žila od roku 1967, neskôr s manželom od roku 1984, vysoký vek žalovanej - 72 rokov, zhoršený zdravotný stav, sociálna a osobná situácia žalovanej, stav jej odkázanosti na bývanie v predmetnom byte, osobné a citové väzby na bývanie v predmetnom byte a napokon materiálne väzby, keďže počas života do nehnuteľnosti investovala, žalovaná nedisponuje dostatkom finančných prostriedok potrebných na vyplatenie spoluvlastníckych podielov. Zároveň na druhej strane záujem žalobkýň na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je daný len finančnou motiváciou, keď žalobkyne majú vyriešenú bytovú otázku, údržbu spornej nehnuteľnosti nezabezpečujú. Žalobkyne so žalovanou nemajú ani príbuzenský vzťah, spoluvlastníctvo nadobudli v dedičskom konaní po svojom otcovi, ktorý bol manželom žalovanej. 24. V danej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby založil na úplnom zistení a podrobnom vyhodnotení všetkých významných skutkových okolností. Záujem na zachovaní podielového spoluvlastníctva má oporu vo vykonanom dokazovaní a je akceptovateľný pre zákonné rozhodnutie. Odvolací súd právny záver súdu prvej inštancie z hľadiska aplikácie a interpretácie ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje za správny. 25. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkýň odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 26. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého), potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni 1/ a 2/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci. 28. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).