Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/12/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511214577 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2511214577.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., S. G. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Januška, so sídlom Trnava, Trhová 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody vo výške 12.741,88 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 16.4.2014, č.k. 3C/273/2011-90, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho) v plnom rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd zamietol návrh (akt. žalobu) navrhovateľa (akt. žalobcu) a navrhovateľovi (akt. žalobcovi) uložil povinnosť zaplatiť odporcovi (akt. žalovanému) náhradu trov konania vo výške 17,51 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie prvoinštančný súd s poukazom na § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 7, § 8 ods. 5 písm. b), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vecne odôvodnil tým, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik resp. existenciu škody, ktorej náhrady sa domáha a príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím o väzbe a škodou. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca si vzatie do väzby zavinil sám svojím konaním a preto mu v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody nevznikol. Podľa názoru súdu bol žalobca vzatý do väzby na základe zistených skutočností v čase, kedy došlo k jeho zadržaniu, pričom súd pri rozhodovaní o vzatí žalobcu do väzby vychádzal zo skutkových okolností, ktoré odôvodňovali opodstatnenosť rozhodnutia, keď mal sudca pre prípravné konanie dôvodnú obavu, že v prípade prepustenia žalobcu na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, s čím sa napokon stotožnil i nadriadený súd, keď sťažnosť žalobcu zamietol. Rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby bolo teda vydané v súlade so zákonom. Skutočnosť, že napokon bol žalobca rozhodnutím Krajského súdu v Trnave oslobodený spod obžaloby ešte nezakladá jednoznačný záver, že vzatie do väzby bolo nezákonné a skutočnosti zistené neskôr ešte nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu v čase rozhodovania o väzbe. Z obsahu vyšetrovacieho spisu (ČVS: SKIS-116/IS-2- V-2009) vyplynulo, že žalobca pri jeho zadržaní dňa 1.4.2009 kládol aktívny odpor, nechcel z vozidla vystúpiť, rukami sa držal o konštrukciu karosérie vozidla a preto zakročujúci policajt pristúpil k použitiu donucovacích prostriedkov a to hmatov a chvatov a po povalení na zem služobných pút. Žalobca nepreukázal, že v dôsledku policajného zákroku mu bola spôsobená ujma na zdraví, keď z lekárskej správy zo dňa 1.4.2009 vyplýva, že neboli u neho konštatované žiadne vonkajšie známky poranenia na tele, ako ani prípadné poranenia kostí spôsobené násilne-mechanickým pôsobením. Prasknutie sleziny a následné krvácanie do brušnej dutiny mohlo byť vzhľadom na zväčšenie pečene a sleziny v dôsledku dlhodobého užívania drog spôsobené aj bežným nárazom do oblasti ľavej dolnej časti hrudníka alebo hornej časti brucha. Policajný zákrok bol napokon vyšetrovaný Ministerstvom vnútra SR, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby s jednoznačným záverom, že zranenie žalobcu mohlo vzniknúť po banálnom údere, prípadne narazení, pretože v zmysle znaleckého posudku, ktorý vypracoval MUDr. Pamula, mal žalobca ochorenie sleziny a pečene spôsobené dlhodobým užívaním heroínu, prejavujúce sa zväčšením pečene a sleziny, pričom táto skutočnosť bola podstatná aj pre vznik poranenia a podľa znalca na vznik daného poranenia postačoval jeden úder vedený tvrdým tupým predmetom, resp. jeho narazenie oblasťou ľavej strany hrudníka a brucha na tvrdý tupý predmet. Žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil v sume 10.573,88 Eur. Jeho tvrdenia, že mu nezákonná väzba spôsobila nielen finančnú, ale aj citovú ujmu sú tvrdeniami všeobecného charakteru a žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom mal spočívať zásah do jeho ľudských práv a základných slobôd. Výšku nemajetkovej ujmy súd totiž určuje s prihliadnutím na demonštratívne uvedené kritériá v § 17 ods. 3 cit. zákona, preto je v konaní potrebné, aby pre priznanie uvedeného nároku žalobcu preukázal, že v jeho prípade skutočne došlo k tvrdenej ujme a to tak, aby súd mohol s prihliadnutím na všetky okolnosti ustáliť výšku priznanej ujmy. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania škody - ujmy na zdraví a taktiež i nemajetkovej ujmy a pokiaľ ide o škodu spočívajúcu v trovách obhajoby v trestnom konaní, ktoré sa proti nemu viedlo, nepreukázal, či vynaložená suma 1.000,- Eur pripadá na trovy obhajoby v súvislosti s väzbou, okrem toho z predloženého výpisu z účtu nie je celkom zrejmé, či škoda spojená s náhradou trov obhajoby vznikla práve žalobcovi, keď na výpisoch je uvedené meno G. E., pričom platby sú datované 15.4.2010, 28.7.2010 a 13.8.2010. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia dospel súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní vzniku zodpovednosti za škodu žalovaného spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, preto návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania a to titulom hotových výdavkov v sume 17,51 Eur. 3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že do väzby bol vzatý uznesením Okresného súdu Piešťany zo dňa 7.4.2009 podľa § 72 ods. 1, 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keďže tento dôvod väzby bol u neho zistený na základe v tom čase existujúcich skutočností, nasvedčujúcich tomu, že bude pokračovať v trestnej činnosti a teda možno povedať, že väzba bola u neho v čase rozhodovania súdu zákonná. V žiadnom prípade však nemožnosť uvedeného automaticky vyvodiť záver v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., že si ako obvinený väzbu zavinil sám svojím konaním. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.6.2013 sp. zn. 4Co/238/2012 podľa ktorého aj vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.2.2012 sp. zn. 1Cdo 65/2012, danú situáciu je potrebné posudzovať aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol v zmysle § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. Pri aplikácii Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú obžalovanému vykonanou väzbou. Ďalej odvolateľ poukázal, že bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/59/2010 zo dňa 8.6.2010. Vychádzajúc potom z vyššie uvedeného názoru Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR o nezákonnosti väzby v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, je u neho dostatočne preukázaný vznik práva na náhradu škody v zmysle § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. Žiadnym relevantným dôkazom nebolo preukázané, že by si zavinil väzbu sám svojím konaním, keď z rozhodnutia o jeho vzatí do väzby nie je žiadne takéto zavinenie zrejmé. Naviac sa u neho jednalo o tzv. preventívnu väzbu, teda o väzbu z obavy, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Skutočnosť, že obvinený je po vznesení obvinenia vo väzbe, je dôvodom pre povinnú obhajobu v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a teda musel mať v trestnom konaní, ktoré sa proti nemu viedlo, po celú dobu trvania väzby obhajcu. Úkony právnej služby, ktoré mu v trestnom konaní boli poskytnuté a ktoré sú riadne advokátom vyčíslené v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. sú teda bez pochyby v priamej súvislosti s rozhodnutím o väzbe. V konaní bolo výpismi z účtu obhajcu preukázané, že obhajcovi bolo uhradených prevodom na účet celkom 1.000,- Eur. Pokiaľ je aj pri platbe dňa 15.4.2010 na výpise z účtu uvedená E. G., ktorá je jeho matkou, nakoľko v tom čase bol ešte vo výkone väzby a nemohol platbu realizovať osobne, na výpisoch z účtu pri ďalších platbách je ako popis transakcie uvedené G.. Bez ohľadu na to, z akého účtu boli platby realizované, je nepochybné, že uvedené platby sú náhradou trov obhajoby v trestnom konaní vedené proti nemu a teda vznikli na jeho škodu. Pokiaľ aj súd prvej inštancie ďalej uvádza, že nepreukázal, že by mu v dôsledku policajného zákroku bola spôsobená ujma na zdraví, keďže z lekárskej správy zo dňa 1.4.2009 vyplýva, že neboli u neho konštatované žiadne vonkajšie známky poranenia na tele, ako ani prípadné poranenia kostí spôsobené násilne - mechanickým pôsobením, poukazuje, že toto nepostačuje na vyvodenie záveru, že ujma na zdraví u neho nebola spôsobená pri policajnom zákroku. Policajný zákrok bol voči nemu dňa 1.4.2009 vykonaný a ihneď po zákroku sa sťažoval na bolesti brucha, v dôsledku čoho bol ihneď odvezený do nemocnice a podrobil sa lekárskemu zákroku, pri ktorom mu bola odstránená slezina. Z lekárskej správy MUDr. S. L. vyplýva, že slezina navrhovateľa niesla jednoznačne známky poranenia a poranenie bolo čerstvého charakteru, ďalej z lekárskej správy MUDr. N., ktorý ho tiež vyšetril po prevezení do nemocnice sa uvádza, že u neho bola zistená pomliaždenina hrudníka a brucha na ľavej strane a že zranenie mohlo mať pôvod tak, ako on sám uviedol, teda že bol udrený do oblasti hrudníka - brucha vľavo pri zásahu polície. Tiež zo znaleckého posudku MUDr. Pamulu, ktorý bol vypracovaný aj na základe uvedených lekárskych správ vyplýva, že v mechanizme vzniku zranenia sa mohol uplatniť úder napríklad rukou zovretou v pästi do oblasti ľavých dolných rebier. Znalec pripúšťa, že zranenie mohlo vzniknúť nielen samotným úderom, ale i narazením ľavej strany hrudníka a brucha na tvrdý tupý predmet. Zároveň odkazuje aj na svoju výpoveď a popis ako bol zákrok polície voči nemu vykonaný. Uvedené svedčí o tom, že k natrhnutiu sleziny došlo u neho bez akýchkoľvek pochybností pri policajnom zákroku. Zdôrazňuje, že zákrok polície bol voči nemu vykonaný v súvislosti so skutkom, ktorý podľa oslobodzujúceho rozsudku krajského súdu sa vôbec nestal a preto bol samotný zákrok polície nezákonný. Týmto považuje podmienky na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej v dôsledku ujmy na zdraví za dostatočne preukázané. V žalobnom návrhu si uplatňuje aj nemajetkovú ujmu v peniazoch v zmysle § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. a to v minimálnej výške určenej v citovanom zákone. Tento nárok dostatočne odôvodnil v žalobnom návrhu s tým, že počas obmedzenia jeho osobnej slobody, ktoré trvalo viac ako rok boli pretrhnuté jeho väzby na rodinu, najmä maloletého syna, priateľov a ostatnú spoločnosť. Pred vzatím do väzby žil v domácnosti svojich rodičov, teda v prostredí, kde vyrastá aj jeho syn a intenzívne si hľadal zamestnanie, bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, keď prácu si chcel nájsť, aby zabezpečil synovi lepšie podmienky na výchovu. Tým, že bol vzatý do väzby, stratil so synom bezprostredný kontakt a možnosť starať sa o neho. Asi mesiac po prepustení z väzby si našiel zamestnanie a v súčasnosti má trvalý pracovný pomer a žije spolu so synom. Nezákonná väzba mu tak bezpochyby spôsobila nielen finančnú ujmu, keď viac ako rok nemohol zarábať, ale aj citovú, keď nemal kontakt so svojím maloletým synom a svojimi rodičmi, ktorí museli za neho v plnom rozsahu plniť jeho povinnosti ako rodiča voči maloletému synovi. Oslobodzujúci rozsudok nie je v jeho prípade dostatočným zadosťučinením a požadovanie nemajetkovej ujmy vo výške, ktorá je zákonom stanovená ako minimálna, je preto dôvodné a adekvátne spôsobenej ujme. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v ktorom vyjadrení navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť. Ku skutočnostiam uvedeným v odvolaní žalobcu uvádza, že v konaní o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe môže byť žalobca úspešný len vtedy, ak preukáže tri skutočnosti zároveň - že bola splnená podmienka ustanovená v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., že mu vznikla škoda a tiež, táto škoda by mu nebola vznikla, keby v príslušnom konaní nedošlo k rozhodnutiu o väzbe. Aj za prípadného naplnenia všetkých týchto troch podmienok však citovaný zákon v § 8 ods. 6 uvádza okolnosti, za ktorých právo na náhradu škody spôsobené rozhodnutím o väzbe nevznikne. Oslobodenie spod podanej obžaloby je síce základnou podmienkou pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, si väzbu sám zavinil. To, že v priebehu trestného stíhania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bol obvinený stíhaný nenaplňuje znaky trestného činu, nič nemení na tom, že jeho zavinené konanie bolo príčinou vzatia do väzby. Pre posúdenie zavinenia obvineného - obžalovaného na uvalení väzby je totiž rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie obvineného v čase pred rozhodnutím o väzbe. Neskôr vykonané dôkazy a novo zistené skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku vedú k prepusteniu z väzby, prípadne i oslobodeniu spod obžaloby, nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu veci v čase rozhodnutia o väzbe. Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie bolo dôvodnom k podaniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Nie je podstatné to, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či sa ním naplnila skutková podstata trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to, či konanie obvineného bolo dôvodom k obave, že ujde, bude mariť vyšetrovanie, alebo bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 2113/2006), vzhľadom k tomu, že zákon o zodpovednosti za škodu v ust. § 12 ods. 1 zák. č. 82/1998 Sb. (§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003) nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby, postačuje k naplneniu tohto predpokladu i nevedomá nedbanlivosť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle citovaného ustanovenia znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti), bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Predovšetkým je treba vychádzať z toho, že väzba bola uložená z dôvodu zabrániť tomu, aby obvinený ďalej pokračoval v skutku, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie z trestného činu. Žalobca pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie sám uviedol, že skutok ako taký nepopiera. Mal výhrady len k opisu priebehu udalostí, ktoré predchádzali k jeho zadržaniu, ako i to, že si obdobným spôsobom (poskytovanie dopravy kamarátom a známym za účelom nákupu drog) sám zabezpečuje prístup k heroínu, od ktorého je dlhodobo závislý, nakoľko je nezamestnaný a mimo dávky v hmotnej núdzi nemá žiaden iný príjem (str. 3 zápisnice o výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie). Je zrejmé, že takéto konanie obvineného bolo príčinou vzatia do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pri zohľadnení skutočnosti, že v čase rozhodovania o väzbe išlo v prípade žalobcu o osobu v minulosti niekoľkokrát stíhanú pre rôznu majetkovú trestnú činnosť, za ktorú bol trikrát právoplatne odsúdený, je podľa jeho názoru nepochybné, že predošlým správaním a spôsobom života žalobcu, ako i jeho konaním v čase zadržania a rozhodovania o väzbe, v spojení s dôvodnou obavou, že v prípade nevzatia do väzby bude pokračovať v trestnej činnosti za účelom zaobstarania prostriedkov na kúpu drog, sa objektívne naplnila dikcia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ ide o tú časť požadovanej náhrady škody na zdraví, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v dôsledku policajného zákroku, ktorým bola obmedzená jeho osobná sloboda a pri ktorom mali príslušníci policajného zboru poučiť voči nemu násilie, súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že z lekárskych správ, ani zo znaleckého posudku predloženého žalobcom nevyplýva, že by mu bola v dôsledku policajného zákroku spôsobená ujma na zdraví. Postup príslušníkov Policajného zboru pri výkone služobného úkonu - zadržaní žalobcu bol odôvodnený konaním žalobcu, ktorý neuposlúchol opakovanú výzvu a kládol aktívny odpor, v dôsledku čoho došlo k použitiu donucovacích prostriedkov, pričom tento zákrok bol prešetrovaný Sekciou kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod číslom ČVS: SKIS-116/IS-2- V-2009, ktoré konanie skončilo so záverom, že nie je preukázané, že by sa príslušníci Policajného zboru dopustili pri výkone služobného zákroku proti žalobcovi excesu a samotný znalecký posudok ohodnocujúci následky spôsobeného zranenia konštatuje, že u žalobcu mohlo k prasknutiu sleziny, ktorá musela byť následne odobratá, dôjsť aj v dôsledku seba menšieho nárazu do oblasti brušnej dutiny akéhokoľvek pôvodu. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by k poškodeniu zdravia žalobcu došlo práve pri vykonávaní policajného zákroku. Tu nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale vždy sa vyžaduje dôkaz o jej existencii. 5. K doručenému písomnému vyjadreniu sa žalovaného k odvolaniu žalobcu, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu už písomne nevyjadril. 6. Na základe predmetného odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech v zamietajúcej časti výroku v rozsahu žiadaného zaviazania žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.573,88 Eur ako nemajetkovú ujmu za trvanie väzby a v rozsahu nároku na náhradu škody vo výške 1.168,- Eur ako ujmu na zdraví, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správny. V ostatnej napadnutej zamietajúcej časti výroku v rozsahu nároku na náhradu škody vo výške 1.000,- Eur ako škody predstavujúcej trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v súvislosti s trestným konaním, včítane výroku o náhrade trov konania zas dôvodné je, s potrebou rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti zmeniť, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho čiastočné potvrdenie a čiastočnú zmenu rozsudkom zo dňa 30.9.2015 č.k. 25Co/35/2015-132. 7. Na základe dovolania podaného žalovaným proti zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 12.12.2017 č.k. 3Cdo/153/2016-189 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30.9.2015 sp. zn. 25 Co/ 35/2015 v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd zdôraznil, že rozhodnutie odvolacieho súdu prehliada skutočnosť, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu trov konania (trov nutnej obhajoby), ktoré mu vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby (rozhodnutia o väzbe) v zmysle § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že zo žaloby, aj obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri obmedzení jeho osobnej slobody a nezákonným rozhodnutím o väzbe a v žalobe konkrétne uvádza, že žiada aj „náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním, v ktorom bola obmedzená jeho osobná sloboda a bolo vydané nezákonné rozhodnutie súdu o väzbe, v ktorom bol oslobodený spod obžaloby“. Žalobca teda vymedzil skutkový stav, z ktorého vyvodzoval svoj nárok a tým určil predmet konania, ktorým je náhrada škody spôsobená rozhodnutím o väzbe. Škodu konkretizoval v podobe trov obhajoby, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním, v ktorom bolo vydané rozhodnutie súdu o väzbe, a v ktorom bol oslobodený spod obžaloby; obdobne skutkovo vymedzil svoj nárok aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri zadržaní a nezákonným rozhodnutím o väzbe zaslanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k žalobe i vo svojich prednesoch na pojednávaní. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca vyvodzoval nárok na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) v trestnom konaní z rozhodnutia o väzbe a nie z inej skutočnosti - uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia, ako ustálil odvolací súd. So zreteľom na existenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch v súvislosti s väzbou, odvolací súd neposúdil uplatnený nárok na náhradu trov obhajoby žalobcu z aspektu ustanovení § 8 ods. 5 písm. b) a ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., dospel najvyšší súd k záveru, že dovolateľ v danom prípade opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku argumentujúc tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech ani v zamietajúcej časti výroku v rozsahu žiadaného zaviazania žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 1.000,- Eur ako škody predstavujúcej trovy konania (trov nutnej obhajoby), ktoré mu vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 10. Vychádzajúc z právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v predmetnej právnej veci odvolací súd z neho preberá nasledovné: 11. Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. 12. Žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu trov konania (trov nutnej obhajoby, ktoré mu vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby (rozhodnutia o väzbe) v zmysle § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca sa tým domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri obmedzení jeho osobnej slobody a nezákonným rozhodnutím o väzbe a v žalobe konkrétne uvádza, že žiada aj „náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním, v ktorom bola obmedzená jeho osobná sloboda a bolo vydané nezákonné rozhodnutie súdu o väzbe, v ktorom bol oslobodený spod obžaloby“. Žalobca týmto vymedzil skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj nárok a tým určil predmet konania, ktorým je náhrada škody spôsobená rozhodnutím o väzbe. Škodu konkretizoval v podobe trov obhajoby, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním, v ktorom bolo vydané rozhodnutie súdu o väzbe, a v ktorom bol oslobodený spod obžaloby; obdobne skutkovo vymedzil svoj nárok aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri zadržaní a nezákonným rozhodnutím o väzbe zaslanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k žalobe i vo svojich prednesoch na pojednávaní. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca vyvodzoval nárok na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) v trestnom konaní z rozhodnutia o väzbe a nie z inej skutočnosti. uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia, ako ustálil odvolací súd. 13. V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Škoda spôsobená rozhodnutím o väzbe obyčajne spočíva v ušlom zárobku za dobu neoprávnenej väzby, prípadne v nemajetkovej ujme a zvyčajne v náhrade trov nutnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o náhradu trov obhajoby, tento nárok je možné priznať iba vtedy, ak táto škoda vznikla rozhodnutím o väzbe. Musí tu byť preto daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom tejto majetkovej ujmy. Ak obvinený musel mať obhajcu už v prípravnom konaní len preto, že je vo väzbe, potom je daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a majetkovou ujmou vzniknutou tým, že mu uhradil trovy obhajoby; príčinná súvislosť je však daná, pokiaľ ide o náklady vynaložené na úkony, ktoré obhajca urobil v súvislosti s väzbou obvineného. 14. So zreteľom existenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti s väzbou je treba posúdiť uvedený nárok podľa tejto úpravy (§ 8 ods. 5 písm. b) a 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 3 vymedzuje okruh právnych skutočností, na základe ktorých je možné požadovať náhradu škody podľa tohto zákona. Z jeho znenia, gramatického, systematického výkladu ďalších ustanovení tohto zákona (§§ 5,6,7,8) je zrejmé, že v zákone je upravené v § 8 ods. 5 rozhodnutie o väzbe ako špecifický typ rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody, teda podmienky pre vznik práva na náhradu škody sú pri rozhodnutí o väzbe upravené týmto osobitným ustanovením, odlišným od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5a 6 zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti treba brať zreteľ na podstatný rozdiel medzi uvedenými právnymi skutočnosťami zakladajúcimi vznik práva na náhradu škody, keď pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a 6 tohto zákona sa vyžaduje zrušenie rozhodnutia po tom, čo nadobudlo právoplatnosť (na základe mimoriadneho opravného prostriedku), pričom v prípade rozhodnutia o väzbe nedochádza priamo k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody zakladá právoplatný oslobodzujúci rozsudok (prípadne zastavenie trestného stíhania) v trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe vydané. Táto odlišná úprava zároveň znamená, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nemožno zamieňať s právom na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a na skutkové okolnosti napĺňajúce predpoklady vzniku práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je možné aplikovať ustanovenia zákona upravujúce vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 15. Podľa § 8 ods. 5 písm. b), ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobnej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. Právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. 16. Odvolací súd ďalej rovnako ako v jeho predchádzajúcom rozsudku zo dňa 30.9.2015 č.k. 25Co/35/2015-132, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie v časti nepriznania žalobcovi odškodnenia za nezákonné rozhodnutie súdu o jeho vzatí do väzby v rozsahu uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 10 573,88 Eur ako nemajetkovej ujmy za trvanie väzby a odškodnenia jeho ujmy na zdraví vyčíslenej sumou 1.168,- Eur, v ktorej zamietajúcej časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť uzatvára aj vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 1.000,- Eur ako škody predstavujúcej trovy konania (trovy nutnej obhajoby), ktoré mu vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby (rozhodnutia o väzbe) nasledovné: 17. Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Tu potom oslobodenie od obžaloby. Ide však len o prvý predpoklad vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu zákona č. 514/2003 Z. z., je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. (zavinenie väzby, zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený, alebo oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne zodpovedná), nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ustanovených v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. (uznesenie ÚS SR, I. ÚS 444/2012 zo dňa 3.10.2012) 18. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. 19. V danom prípade je aj z pohľadu odvolacieho súdu nepochybné, že v rozhodnej dobe tu vzhľadom na vtedajšie správanie žalobcu skutočne existovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať v súvislosti s výrobou, držaním a obchodovaním s omamnými a psychotropnými látkami. Žalobca sám pri výsluchu pred sudcom pre prípravné trestné konanie potvrdil, že bol požiadaný zabezpečiť drogu, konkrétne heroín pre známeho, ktorému uviedol, že pozná osobu, ktorá by mu drogu predala, za ktorou spolu išli na dohodnuté miesto, keď on sám vystúpil z auta, kde ho už čakala osoba, ktorá mu heroín odovzdala, za ktorý zaplatil 1.000,- Eur, ktoré mu tento známy dal. Za túto pomoc mu bolo sľúbených 5 gr. heroínu, teda nemal sľúbené peniaze ale drogy. Ďalej uviedol aj to, že osobne užíva heroín denne počas 10 rokov, prístup k droge si zabezpečuje cez rôzne osoby. Peniaze na drogy si zabezpečuje z rôznych zdrojov, predtým ako bol nezamestnaný aj pracoval, teraz vozí ľudí pre drogy. V minulosti bol trestne stíhaný za majetkovú trestnú činnosť (zápisnica z prípravného konania zo dňa 3.4.2009 sp. zn. Tp 17/2009 - č.l. 46 spisu). 20. Zavinenia obvineného znamená, že jeho zavinené konanie (vo forme úmyselné alebo nedbanlivostné) bolo dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby, popr. k jej predĺženiu. Nejde o to, či zavinenie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale o to, či -zjednodušene povedané - jeho správanie bolo dôvodom k obave, že v danom prípade bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Predovšetkým je potrebné vychádzať z toho, že väzba je prostriedkom na zaistenie obvineného pre účely trestného konania zo zákonom stanovených dôvodov (§ 71 Trestného poriadku). Väzba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako poukázal aj žalovaný, má preventívny charakter a má zabrániť tomu, aby obvinený ďalej pokračoval v skutku, pre ktorý mu bolo oznámené (vznesené) obvinenie z trestného činu. Tu preventívny charakter väzby spočíval v obave pokračovania konania žalobcu obdobným spôsobom ako predchádzal jeho zadržaniu, ako i to, že vzhľadom na ním popísaný spôsob zabezpečovania si drogy, na ktorej je závislý a bez pravidelného príjmu bude postupovať obdobným spôsobom. Teda v danom prípade je podľa odvolacieho súdu dané zavinenie žalobcu na vzatí ho do preventívnej väzby. Samotné následné oslobodenie spod obžaloby ako výsledok trestného konania je základnou podmienkou z hľadiska § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, si väzbu zavinil sám. To, že neskôr bolo v trestnom konaní konštatované, že prehliadka motorového vozidla, pri ktorej boli zaistené drogy, nebola vykonaná podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a jej vykonaním došlo k porušeniu základnej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 1 Trestného poriadku a týmto aj k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, pričom výsledky tejto prehliadky preto nemožno v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku použiť v trestnom stíhaní proti obžalovanému ako dôkaz a následne sú potom právne irelevantné aj všetky ďalšie dôkazy na tento dôkaz nadväzujúce, čím na základe výsledkov takto vykonaného dokazovania, nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe, preto bol aj žalobca spod obžaloby oslobodený nič nemení na tom, že zavinené konanie bolo príčinou jeho vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. 21. Záver o tom, že z dôvodu podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákon č. 514/2003 Z.z. žalobca nemá právo na náhradu škody, sa v danom prípade potom vzťahuje i na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) v trestnom konaní z rozhodnutia o väzbe uplatnenej žalobcom v predmetnom konaní v sume 1.000,- Eur. 22. S poukazom na uvádzané potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti výroku v rozsahu žiadaného zaviazania žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 1.000,- Eur ako škody predstavujúcej trovy konania (trov nutnej obhajoby), ktoré mu vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP tiež potvrdil. 23. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci; podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 24. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. S poukazom na toto rozhodnutie odvolacieho súdu v konečnom dôsledku ako v prvoinštančnom, tak v odvolacích i v dovolacom konaní, bol plne úspešný žalovaný a preto jemu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, v odvolacom konaní v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, v dovolacom v spojení s § 453 ods. 1 a 3 CSP, ako plne úspešnej strane v spore vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100% voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov rozhodne potom súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. 26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).