Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/398/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315217201 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315217201.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcov: 1/ maloletý Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Q. D. XX, XXX XX X. Q. D., 2/ maloletý R. X., nar. XX.X.XXXX, bytom X. Q. D. XX, XXX XX X. Q. D., obaja zastúpení poručníkmi H. W., nar. X.XX.XXXX a G. W., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom X. Q. D. XX, XXX XX X. Q. D., 3/ G. F., nar. XX.X.XXXX, bytom X. Q. D. XXX, XXX XX X. Q. D., 4/ H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Q. D. XXX, XXX XX X. Q. D., 5/ H. W., nar. X.XX.XXXX, bytom X. Q. D. XX, XXX XX X. Q. D., všetci žalobcovia zastúpení: Mgr. Ľudovít Paulovič, advokát, so sídlom M. Rázusa 19, 984 01 Lučenec, IČO: 45 021 996, proti žalovaným: 1/ S. X., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, XXX XX F., zastúpený: JUDr. Peter Bilkovič, advokát so sídlom Strojnícka 8, 827 01 Bratislava, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova ul. 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený.: JUDr. Felix Neupauer, advokát so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 15. mája 2015, č. k. 35C/158/2016-175 v časti odsekov I., II., III., IV., V. výroku, žalovaného 2/ v časti odsekov I., II., III., IV., V., VII., VIII., IX. výroku a žalobcov 3/ a 4/ v časti odsekov VI., VII. výroku, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na nové konanie a ďalšie rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 30.000 eur, žalobkyni 2/ sumu vo výške 30.000 eur, žalobkyni 3/ sumu vo výške 5.000 eur, žalobcovi 4/ sumu vo výške 5.000 eur a žalobkyni 5/ sumu vo výške 10.000 eur s tým, že plnením jedného so žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/, 2/ a 5/ priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, žalovaným 1/ a 2/ vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/ náhradu trov konania nepriznal a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok za návrh vo výške 2.466 eur na účet Okresného súdu Galanta. 2. Súd rozsudok právne odôvodnil použitím § 11, § 13, § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako aj § 4 ods. 1, 2 , § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len ZoPZP). Vecne rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný 1/ zapríčinil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu J. X., za čo bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/173/2013 z 28.10.2013 uznaný vinným z prečinu usmrtenia v zmysle § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Zodpovednosť žalovaného 1/ je ustálená podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ako vodič motorového vozidla spôsobil škodu porušením právnej povinnosti. Argumentácia žalovaného 1/, že pri prevádzke motorových vozidiel sa takéto nehody stávajú, ho žiadnym spôsobom zodpovednosti za porušenie právnej povinnosti, ktorého sa dopustil, nezbavuje. 3. Žalobcovia sa v konaní domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že konaním žalovaného 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ich súkromný a rodinný život, chránených v § 11 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na charakter následku, ktorý je trvalý a neodstrániteľný. Zhodne so žalobcami súd konštatuje, že nečakaným a šokujúcim úmrtím najbližšej príbuznej žalobcov došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nenapraviteľný. Zákonom stanovené predpoklady pre vznik zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, boli tak v prípade žalovaného 1/ naplnené (neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby, nemajetková ujma v jej osobnostnej integrite a príčinná súvislosť medzi nimi). Argumentáciu žalovaného 2/ o tom, že nie je daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou uplatňovanou pozostalými, nemožno podľa názoru súdu akceptovať. Treba zdôrazniť, že žalobcovia si v konaní neuplatňujú nároky na náhradu škody na ich zdraví, ktorá u nich bola vyvolaná úmrtím blízkej osoby, kedy by bolo prijateľné tvrdenie žalobcu, že ide o zásah sprostredkovaný. Domáhajú sa však nárokov za zásah do ich osobnostných práv, za trvalé obmedzenie ich súkromného a rodinného života. Priamym dôsledkom protiprávneho konania žalovaného 1/ bolo trvalé pretrhnutie väzieb a vzťahov medzi poškodenou aj žalobcami. 4. Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, čo môže byť kvalifikované ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4.5.2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015) Preto šokujúca smrť matky, dcéry a sestry žalobcov predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. 5. Strata matky pre žalobcov 1/ a 2/ predstavovala nenávratnú deštrukciu medziľudských vzťahov, vytvárajúcich základ rodinného života. Stratili človeka, na ktorom boli existenčne závislí, ktorý bol zdrojom materinskej lásky a po predchádzajúcej náhlej smrti otca, základným článkom ich rodiny. Vzhľadom na útly vek, v ktorom sa nachádzali žalobcovia 1/ a 2/ v čase udalosti (Y. 10 rokov, R. 7 rokov), je pre nich emocionálne vyrovnanie sa s touto situáciou mimoriadne náročné, pričom s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu im chýba aj opora druhého rodiča. Z výpovedí žalobcov a svedkov bolo preukázané, že chlapci priamo po smrti matky zostali uzavretí, o svojom prežívaní nedokázali hovoriť, a doposiaľ sa so smrťou matky nevyrovnali. V dôsledku straty jediného rodiča boli zároveň vystavení významným zmenám vo svojom živote, presťahovali sa do rodiny krstnej mamy, kde si museli zvykať na nové prostredie, museli sa vyrovnávať s pozornosťou okolia (ľudia ich zastavovali, v škole o nich hovorili, že sú siroty). Maloletí žalobcovia 1/ a 2/ boli zasiahnutí stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, odovzdávanie materinskej lásky a plnenie výchovného poslania. Ich absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý ich budúci život. 6. Na strane žalobkyne 5/ došlo smrťou J. X. k strate sestry, dôverníčky, kamarátky a veľmi blízkej osoby. Žalobkyňa 5/ bola s nebohou v pravidelnom a veľmi častom kontakte, keďže bývali blízko seba. Obe mali maloleté deti, s ktorými spoločne trávili voľný čas, organizovali spoločné aktivity, čo je zrejmé aj z predloženej fotodokumentácie. Smrť sestry žalobkyňu hlboko zasiahla, okrem traumy, ktorú prežila v súvislosti s tým, že bola privolaná na miesto nehody, musela následne v deň narodenín svojej sestry vybavovať jej pohreb. Podľa znaleckého posudku vypracovaného v konaní OS Trnava sp. zn. 12P/1/2013 došlo na strane žalobkyne 5/ v dôsledku smrti sestry k zmene osobnosti z pôvodne extrovertnej na výrazne labilnejšiu. Aj následkom psychotraumatizácie z úmrtia sestry sa u nej manifestuje uzavretosť a psychosomatická vypätosť. Okrem uvedenej ujmy dochádza na strane žalobkyne 5/ k vzniku obrovskej záťaže, a to presunom starostlivosti o deti nebohej, prispôsobením jej života a života celej jej rodiny ich potrebám. 7. Na strane žalobcov 3/ a 4/ bolo zistené, že s dcérou mali štandardný vzťah. Vypočutí svedkovia ho popisovali ako veľmi dobrý. Obaja smrť dcéry prežívali ťažko, hoci ich prejavy boli navonok odlišné. Nebohá dcéra s nimi síce nežila v spoločnej domácnosti, čo však bolo dané starostlivosťou rodičov o chorého syna, rodičov však navštevovala a bola pre nich oporou. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne J. X., svokry nebohej, z jej obsahu je zrejmé, že s rodičmi nevesty nemali blízky vzťah a vzťahy v ich rodine označila za čudné. Vyjadrenia svedkyne sú však podľa názoru súdu značne poznačené aj sporom o výchovu maloletých detí, ktorý bol riešený až v súdnom konaní. Ostatní vypočutí svedkovia kvalitu rodinných vzťahov medzi nebohou J. a jej rodičmi potvrdili v takom rozsahu, ako bola žalobcami deklarovaná. 8. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd musí prihliadať okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. V tejto súvislosti súd vychádzal aj čiastok náhrad priznaných súdmi v obdobných prípadoch a dospel k záveru, že mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov 1/ až 5/ opodstatňuje priznanie výšky náhrady žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 30.000,- eur na každého, žalobcom 3/ a 4/ v rozsahu 5.000,- eur na každého a žalobkyni 5/ v rozsahu 10.000,- eur. Došlo tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov, tak ako boli tieto predpoklady preukázané v tomto konaní. Súd vychádzal z preukázanej intenzity vzťahov a kontaktov nebohej so žalobcami a zo záťaže (psychickej a emocionálnej), z ktorou sa žalobcovia po smrti blízkej osoby museli vysporiadať. 9. Priznaná výška náhrady nepôsobí likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Poukaz žalovaného 1/ na jeho príjmy a výdavky nebol dôvodný, a to s prihliadnutím na primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku každému zo žalobcov. Ani skutočnosť, že žalovaný bol v trestnom konaní uznaný za vinného a podmienečne odsúdený nie je spôsobilá ovplyvniť výšku priznanej nemajetkovej ujmy (neplní žiadnu z funkcií civilnoprávnej sankcie za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti). 10. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného 2/, podľa názoru súdu táto vyplýva z ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP. Zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu, bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 2/. Preto žalobcom prislúcha právo, aby im tento poisťovateľ nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok. Pojem škoda, ktorý je použitý v zákone o PZP je potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a síce do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, pričom je nepochybné, že usmrtenie pri dopravnej nehode je najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Ak usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Iba pri gramatickom výklade pojmu „škoda" v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP by sa strácal zmysel poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových prostriedkov, ktorým je podľa názoru súdu pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Je tomu tak z dôvodu, že riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a je v rozpore s účelom poistenia obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na osoby povinne zmluvne poistené, ktoré v zásade takéto poistné plnenie ani nedokážu ekonomicky zvládnuť a zároveň tak spôsobovať neistotu pozostalých, či bude prisúdená náhrada pri insolventnosti zodpovedného subjektu vôbec vymožiteľná. V prípade neprijateľnosti týchto dôsledkov, je potrebné vykladať pojem „škoda" pre účely ZoPZP rozširujúco tak, že podeň spadá aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Výklad právnych predpisov by sa pritom nemal obmedzovať iba na gramatický výklad, ale je aj potrebné dbať aj na účel a zmysel právnych predpisov, a preto súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. 2221/07 z 19.3.2008). Súd sa nestotožňuje s rozhodnutím NS SR sp. zn.4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011, ale s odlišným stanovisko k nemu, ktoré pripojil JUDr. Rudolf Čirč. V súvislosti s eurokomformným výkladom a za účelom zabezpečenia reálneho účinku smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová č. C-22/12 zo dňa 24.10.2013, v ktorom tento rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Nakoľko slovenské vnútroštátne právo (§ 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody, požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, súd má za to, že náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ") v bode 56. rozsudku konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku sa opierajú o § 11 Občianskeho zákonníka, teda majú oporu vo vnútroštátnom práve, keď zároveň v bode 57. rozsudku uviedol, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Drozdovs C-277/12, smernica rady 72/166/EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Nakoľko ZoPZP bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, je pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP potrebné vychádzať z chápania pojmu „škoda" v komunitárnom práve. Uvedená smernica síce nedefinuje pojem „škoda", avšak z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody", či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda" alebo „akákoľvek škoda". Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú, tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (viď napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (smernica rady č. 72/166/EHS, smernica č. 90/232/EHS, smernica č. 2000/26/ES) sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd a aby akékoľvek ujmy v oblasti povinného poistného krytia motorových vozidiel nezostali neuhradené. Extenzívny výklad pojmu škoda pre účely ZoPZP je aj ústavne konformný, pretože odstraňuje nerovnováhu medzi poistením pri pracovných úrazoch (§ 94 zák. č. 461/2003 Z.z.) a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. S použitím eurokonformného a ústavne konformného výkladu pojmu „náhrada škody na zdraví" v § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 a § 15 ods. 1 ZoPZP, ako aj s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody ako poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu v peňažnej forme podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, a ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ preto podľa názoru súdu spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovanej 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa ZoPZP, a preto je aj daná pasívna legitimácia žalovanej 2/ na náhradu tejto nemajetkovej ujmy, pričom vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu vo výške a v rozsahu v akom za škodu zodpovedá poistený škodca. 11. Súd dal do pozornosti uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 645/2015-30 zo dňa 16.12.2015, ktorým ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/658/2014-158 z 21.5.2015 (ktorým odvolací súd potvrdil prvoinštančný rozsudok zaväzujúci na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej pozostalým z dopravnej nehody aj poisťovňu). V odôvodnení ÚS SR skonštatoval, že „hoci Súdny dvor v rozsudku vo veci sp. zn.C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla." 12. Z uvedených dôvodov súd uložil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ po 30.000 eur, žalobcom 3/ a 4/ po 5.000 eur a žalobkyni v 5/ 10.000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšnej časti uplatnených nárokov súd žalobu zamietol. 13. Žalobcom 1/, 2/ a 5/, ako stranám, ktoré mali v konaní plný úspech súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). 14. Pri skúmaní pomeru úspechu a neúspechu vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/ by žalovaným vzniklo právo na pomernú časť náhrady trov konania. Súd však vychádzal z ust. § 257 CSP a vzhľadom k tomu, že súd v konaní konštatoval porušenie osobnostných práv žalobcov 3/ a 4/ a títo sa úspešne domohli priznania nemajetkovej ujmy za tento zásah, ktorej výška bola predmetom voľnej úvahy súdu, súd dospel k záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. 15. Nakoľko žalobcovia boli v konaní osobne oslobodení od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. j), súd v zmysle citovaného ustanovenia zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 2.466 eur podľa položky 7b písm. b) Sadzobníka (66 eur + 3 % z 80.000 eur = 2.466 eur), na účet Okresného súdu Galanta, po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 1/ prostredníctvom právnej zástupkyne. V odvolaní uviedol, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že odvolateľ poškodeným - žalobcom poskytol morálne zadosťučinenie, kedy bezprostredne po tragédii pozostalú rodinu navštívil a za svoje konanie sa ospravedlnil. V tomto smere sa domnieva, že poškodeným zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa dostalo. Daným smerom nemohol viac pozostalým poskytnúť, než ako to vykonal. V prejednávanej veci sa síce jedná o ťažký a neodstrániteľný následok, avšak k takýmto prípadom pomerne často dochádza a aj v budúcnosti dochádzať bude, je to dané osobitosťou prevádzky motorových vozidiel a teda zásah do osobnostnej integrity poškodených týmto spôsobom je diskutabilný. Súd prvej inštancie o nároku žalobcov 1/ až 5/ mal rozhodnúť za súčasného splnenia dvoch podmienok a to závažnosť vzniknutej ujmy a za posúdenia okolností za akých došlo k porušeniu práva. Súd síce v ods. 30 odôvodnenia rozsudku poukazuje na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/173/2013 zo dňa 28.10.2013, avšak ďalej nezdôvodňuje a nezohľadňuje okolnosti, za akých došlo k porušeniu práva. Z jeho odôvodnenia a úvahy nevyplýva, že by zhodnotil, že za zodpovednosťou žalovaného 1/ je prevádzka motorového vozidla, ktorá je sama o sebe nebezpečná (toto mal na mysli aj zákonodarca s poukázaním na zákon č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov - povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla). Bohužiaľ takéto nehody sa pomerne často stávajú a budú stávať a ich následky sú, aj budú tragické. V tomto je nebezpečnosť prevádzky motorových vozidiel, ktorá vyplýva priamo z ich prevádzky. Odvolateľ sa domnieva, že významnou podmienkou je aj to, aby súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí a odôvodnení rozhodnutia (ak sa žalobcovia domáhajú nemajetkovej ujmy v peniazoch), vychádzal z nepochybne preukázanej skutočnosti vykonaným dokazovaním, že konaním žalovaného 1/ došlo v značnej miere k ich zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Podľa názoru odvolateľa sa súd touto podmienkou ani nezaoberal a ani nebola preukázaná. V naplneniu tejto podmienky pre priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy, ani nemohlo dôjsť, nakoľko spoločnosť takéto konanie a následky poníma skôr zo súcitom a porozumením, ako nešťastnú náhodu, a teda toto konanie žalovaného 1/ a jeho následky na žalobcov 1/ až 5/ nemohlo znížiť dôstojnosť a vážnosť žalobcov v spoločnosti a už vôbec nie závažným spôsobom. Odvolateľ má za to, a na základe vykonaného dokazovania vyplynulo, že v tomto smere dôkazné bremeno svojich tvrdení žalobcovia neuniesli a vyššie uvedené podmienky pre priznanie odškodnenia, ako to vykonal súd prvej inštancie nie sú dané a splnené. V časti 32 až 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa súd zaoberá kritériami určenia výšky určenia nemajetkovej ujmy pre žalobcov, avšak len vo všeobecnosti poukazuje na súdnu prax a nezhodnotil to, čo z vykonaného dokazovania skutočne vyplynulo. Každý prípad je osobitý a tak aj k nemu mal súd pristupovať. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednoznačné a reálne rozhodnutie - voľná úvaha súdu a podrobné a jasné, na základe čoho súd dospel k záveru výrokov uvedených v rozsudku. Má za to, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie aj nepreskúmateľný. Najmä u žalobcov 3/, 4/ a 5/, súd všeobecne konštatuje, že došlo k zásahu do ich osobnej integrity, pričom z dokazovania vyplýva niečo iné - poukazuje napr. na výpoveď svedka G. W. na pojednávaní 14.12.2016, ktorý zrejme a najmä u žalobcu 4/ - otca zomrelej udáva, že tento sa so situáciou zmieril a momentálne ho viac trápi jeho zdravotný stav v súčasnosti. U žalobkyni 3/ neboli žiadnym spôsobom produkované v konaní žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali jej nárok, čo do základu, tak i čo do výšky, čo súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezhodnotil, resp. zhodnotil jednostranne v prospech žalobkyne 3/. U žalobkyne 5/ - sestre zomrelej J. X. súd oprel svoje závery o znalecký posudok. Tento posudok však nebol vyhotovený v tomto konaní, ale v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn. 12P/1/2013, takže jeho závery nemožno v tomto konaní použiť a ani z nich vychádzať. Jednalo sa o celkom iné konanie, za iným cieľom a účelom. Súd prvej inštancie nesprávne a nedostatočne vyhodnotil výpoveď svedkyne J. X. na pojednávaní 15.03.2017, ktorá žila v spoločnej domácnosti s poškodenou J. X., avšak z jej svedectva vyplýva, že nie sú pravdou tvrdenia najmä žalobcov 3/, 4/ a 5/ o vzťahoch na základe, ktorých odvodzujú svoje nároky uplatnené v konaní. Práve naopak, svedkyňa poukazuje na vzťahy v rodine poškodenej a hodnotí ich ako „čudné", pričom preukázateľné je, že poškodená aj po smrti manžela žila po dlhú dobu so svojou svokrou a nie so svojou pokrvnou rodinou. Táto sa o ňu nezaujímala a nepomáhala jej. Jej výpoveď, nakoľko je diametrálne odlišná od tvrdených skutočností žalobcami v konaní, mal súd preveriť a odstrániť ich. Mal uvedené a diametrálne odlišné skutočnosti skonfrontovať a nie svedeckú výpoveď rovnocennej svedkyne v konaní skonštatovať dvoma vetami uvedenými v čl. 35 odôvodnenia rozsudku a vôbec tento dôkaz nevyhodnotiť. 17. Odvolateľ v konaní preukázal svoju sociálnu a rodinnú situáciu a je nepochybné, že priznanie akejkoľvek čiastky voči nemu a celými následkami súdneho sporu a exekučného konania, sú pre neho a hlavne pre jeho rodinu likvidačné. Nie je schopný uhradiť žiadané nároky ani v ich zlomkovom vyjadrení. Súd ani neuvažoval o jeho schopnosti a možnosti uhradiť priznanú istinu a príslušenstvo. Ak vychádza z tvrdenia súdu prvej inštancie uvedeného v bode 38 odôvodnenia - citácie zo smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie č. 2009/103/ES, ktoré si osvojil a cituje „Uvedená smernica síce nedefinuje pojem „škoda" avšak z jej textu je zrejmé, že, pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody„ či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda" alebo akákoľvek „škoda„ potom mal brať na zreteľ aj ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či sa žalovaný 1/ tohto ustanovenia v konaní dovolával, alebo nie, mal konať z úradnej povinnosti. Odvolateľ nemôže súhlasiť s tvrdením a odôvodnením súdu prvej inštancie po tom, čo rozobral v bode 39 - postavenie a povinnosť žalovaného 2/ v súdnom spore, ktoré vyslovil v bode 40: „Z uvedených dôvodov súd uložil žalovanému 1/ a žalovanému 2/", nakoľko priznanú výšku odškodnenia jednotlivým žalobcom nemožno takýmto spôsobom zdôvodniť, a to s poukazom len na existenciu poistno-právneho vzťahu žalovaného 1/ so žalovaným 2/, navyše mu nie je známy ani jediný prípad, kedy by poisťovateľ takýto priznaný nárok na vrub povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla doposiaľ plnil, napriek správne a úplne konštatovanej známej judikatúre súdom uvedenej v odôvodnení rozsudku. Na základe vyššie uvedených právnych a skutkových dôvodov žiada, aby odvolací súd s poukazom na § 391 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil vec na ďalšie konanie. Uplatňuje si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 2/ prostredníctvom právneho zástupcu, keď Rozsudok v napádanej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to ako v otázke samotnej pasívnej legitimácie Žalovaného 2/, tak aj v otázke možného a dovoleného súdneho „dotvárania" práva extenzívnym výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení. Zároveň sa OS nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou Žalovaného 2/ a konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR"), a to ako v otázke pasívnej vecnej legitimácie Žalovaného 2/, ako aj otázkou, resp. absenciou, priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv Žalobcov (viď ďalej). Žalovaný 2/ má za to, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej, t.j. v zmysle Zákona o PZP (ako lex specialis vo vzťahu k OZ), nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z titulu zásahu do osobnostných práv Žalobcov, nakoľko Zákon o PZP sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv Žalovanému 2/ žiadnym spôsobom neukladá. Uvedené žiadnym spôsobom nevyplýva a vyplývať nemôže, ani z Rozsudku ESD. Úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť spor, ale iba poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva Únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácii. Preto záväznosť prejudiciálneho rozsudku nebráni vnútroštátnemu súdu, aby pred rozhodnutím veci samej podal novú prejudiciálnu otázku, ak mu napríklad nie je jasné znenie rozsudku alebo jeho aplikácia. Rovnako tak ostatné vnútroštátne súdy môžu tiež požiadať Súdny dvor o výklad prejudiciálneho rozsudku (napr. Johnson, C-410/92, 6.12.1994). Z tohto dôvodu preto v spojitosti s vyššie uvedeným považuje za dôležité poznamenať, že ESD podáva výklad práva Únie, t.j. v uvedenej veci podal výklad smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov. Súkromné právo členského štátu je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý musí vychádzať z platného právneho stavu zakotveného v Zákone o PZP a v OZ. Z Rozsudku ESD je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Samotný Rozsudok ESD teda žiadnym spôsobom nestanovil, že pasívna vecná legitimácia poisťovateľov podľa Zákona o PZP je v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých automaticky daná, ale iba upresnil, že by tomu tak bolo, pokiaľ by toto bolo obsahom úpravy vnútroštátneho práva. Vo vzťahu k Žalovanému 2/ a vo všeobecnosti v otázke poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je toto predmetom úpravy Zákona o PZP. Zohľadňujúc Rozsudok ESD sa s vyššie uvedeným v plnom rozsahu stotožnil aj NS SR v rozsudku 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016, kde inier alia uvádza, že „Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy (...) v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku (Rozsudku ESD, pozn. Žalovaného 2/) zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia." Vnútroštátne právo v Zákone o PZP de lege lata upravuje náhradu majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, avšak výlučne v rozsahu § 444 - 449 OZ, pričom v § 444 OZ pokrýva zodpovednosť za nemajetkovú ujmu na zdraví vo forme náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu nárokov podľa osobitného právneho predpisu. Nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ však do okruhu pôsobnosti Zákona o PZP nezahŕňa. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 Zákona o PZP podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu, a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku ustanovenou v § 442 a nasl., vrátane ust. § 444 OZ. Pod takto vymedzenú škodu Zákon o PZP neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ust. § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne v poistnej zmluve. K odchylnej judikatúre všeobecných súdov a k jej zjednocovaniu sa už ústavný súd opakovane vyslovil (IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 209/2010), keď uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.". Upozornil na publikovaný Rozsudok NS SR z 26.09.2013, sp. zn. 3 Cdo 176/2012, zverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 9/2014 pod číslom 127 t.j. R 127/2014 v ktorom NS SR uvádza: „treba mať ma zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito inštitútmi je pojmová aj obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho. právo na náhradu škody je právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009). Pokiaľ OS Rozhodnutia NS SR 3 Cdo/176/2012, 4 Cdo/168/2009 a 4 Cdo/193/2011 bez ich podrobenia argumentačnej kritike ignoruje, a to výlučne s poukazom na Rozsudok ESP, nemeritórne uznesenia ÚS a údajný eurokonformný výklad pojmu škoda na zdraví, opäť poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 (mutatis mutandis 8Cdo/219/2016). Žalovanému 2/ nie je zrejmé, ako a s akou relevanciou vo vzťahu k všeobecným súdom, potom OS stavia vyjadrenia ÚS nad príslušné hmotnoprávne závery NS SR. OS však opomenul skutočnosť, že NS SR sa podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými otázkami ohľadom možnosti jednak extenzívneho výkladu dotknutých zákonných pojmov v kontexte celého Zákona o PZP, pričom stotožňovanie pojmov škoda s nemajetkovou ujmou v rozhodovacej činnosti NS SR konštantné odmieta, ako aj s následnou možnosťou priamej aplikácie smerníc EÚ, ktorá je však vo vzťahu k Žalovanému 2/ ako súkromnej právnickej osobe vylúčená. Žalovaný 2/ má tak za to, že v zmysle súčasne platnej a účinnej úpravy rozsahu krytia Zákonom o PZP, bez jeho akejkoľvek relevantnej novelizácie v rozhodnej časti od roku 2001, pri opakovanom konštatovaní NS SR o nemožnosti zahŕňať pod pojem škody na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu podľa § 11 a nasl. OZ, Žalovaný 2/ nie je v takýchto konaniach pasívne vecne legitimovaný. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vypĺňať medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smerníc. Súd členského štátu však nemôže smernice EÚ vykladať v rozpore s vnútroštátnym právom, nakoľko priama aplikácia ustanovení smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, t.j. smernica NIKDY nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok. Ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby, a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej (nesprávne/nedôsledne prebratej) smernice žiadna povinnosť. Len na margo si dovoľuje uviesť, že v prípade, ak by aj teoreticky pripustil, že pod pojem škody na zdraví podľa Zákona o PZP by bolo možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu pozostalých ako v rozhodnutiach prezumuje OS, bolo by zo strany súdov nevyhnutné dôsledne sa zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. protiprávnosťou konania, vznikom škody v dôsledku protiprávneho konania, príčinnou súvislosťou medzi nimi a povinnosťou Žalovaného 2/ takéto nároky plniť, v kontexte celého Zákona o PZP. V tejto súvislosti potom poukazuje na Rozsudok NS SR z 30. januára 2007, sp. zn. 2 Cdo/73/2006, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 61/2008, v zmysle ktorého, „príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcov a protiprávnym konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama o sebe následkom protiprávneho konania žalovaného. O takýto prípad ide aj vtedy, ak poškodenie zdravia žalobcov bolo výsledkom ich reakcie na smrteľný úraz ich syna." (rovnako napr. R 7/1979). Z vyššie uvedených dôvodov preto má za to, že aj v prípade teoretického akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poistiteľ - Žalovaný 2/ priamo zo Zákona o PZP de facto aj de iure oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú právnu argumentáciu, s poukazom na v súčasnosti platný a účinný Zákon o PZP, OZ ako aj konštantnú rozhodovaciu činnosť NS SR čo do otázky výkladu pojmov škody a nemajetkovej ujmy, resp. pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa Zákona o PZP (NS SR 4Cdo/168/2009, NS SR 4Cdo/139/201I, NS SR 3Cdo/176/2012, NS SR 3Cdo/301/2012, NS SR 8Cdo/219/2016), pričom Žalovanému 2/ nie je známe jediné rozhodnutie NS SR riešiace dané otázky odchylne, má za to, že Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke jednak pasívnej vecnej legitimácie Žalovaného 2/ v obdobných sporoch, tak aj v možnosti priznania smerniciam EÚ priamy účinok voči Žalovanému 2/. Vo svetle týchto skutočností preto v zmysle § 388 CSP žiada, aby Krajský súd v Trnave ako súd odvolací Rozsudok Okresného súdu Galanta zo 15.05.2017, č. k. 35C/158/2016-175, zmenil v napádanom rozsahu tak, že Žalobu Žalobcov voči Žalovanému 2/ zamietne, a zároveň Žalobcov zaviaže na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia Žalovaného 2/. 19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 3/ a 4/ prostredníctvom právneho zástupcu. Žalobcovia 3/ a 4/ poukazujú na tú skutočnosť, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej ho napádajú, považujú za nesprávny a založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Peňažnú satisfakciu ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia 3/ a 4/ utrpeli v sume 5.000,- eur pre žalobkyňu 3/ ako matku nebohej J. X. a v sume 5.000 eur pre žalobcu 4/ ako otca nebohej považujú za neprimerane nízku a za nepostačujúcu vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené a vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu ich osobností ako aj vzhľadom na závažnosť, trvalosť a neodčiniteľnosť tohto zásahu. Žalobcovia 3/ a 4/ uvádzajú, že zo strany žalovaného 1/ išlo o závažné porušenie dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, pričom v priamej príčinnej súvislosti s týmto konaním došlo k autonehode, pri ktorej došlo k usmrteniu blízkej osoby žalobcov 3/ a 4/. Podľa názoru žalobcov 3/ a 4 / nie je možné považovať za neprimeranú, resp. likvidačnú pre žalovaného 1/ a už vôbec nie pre žalovaného 2/, pričom v tejto súvislosti odvolatelia predovšetkým poukazujú na tú skutočnosť, ako správne vyslovil aj súd prvej inštancie, že nároky žalobcov sú v plnom rozsahu kryté povinným zmluvným poistením motorového vozidla, ktoré viedol žalovaný 1/, a teda spoločne s ním zodpovedá aj žalovaný 2/, teda KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Žalobcovia 3/ a 4/ sa však nestotožňujú s názorom súdu prvej inštancie, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur pre odvolateľov je sumou primeranou na kompenzovanie nemajetkovej ujmy žalobcov, a to predovšetkým vzhľadom na hlboký, zásadný a ničím nezvratný zásah do života žalobcov 3/ a 4/, ku ktorému smrťou nebohej J. X. jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností došlo, čo jednoznačne skonštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, keď sám skonštatoval, že vzťahy medzi nebohou a žalobcami 3/ a 4/ boli štandardné. Nebohá dcéra s nimi síce nežila v spoločnej domácnosti, čo však bolo dané starostlivosťou rodičov o chorého syna. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia 3/ a 4/ mali k svojej dcére silnú väzbu a jej smrť bola vážnym osobnostným zásahom do ich osobnostných práv, s ktorým sa dodnes nevedia zmieriť. S ohľadom na preukázané skutočnosti sa suma nemajetkovej ujmy priznaná žalobcom 3/ a 4/ javí ako neprimerane nízka. Žalobcovia 3/ a 4/ uvádzajú, že v žiadnom prípade nie je ich cieľom sa bezdôvodne obohatiť, pričom však majú za to, že priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy by mala odzrkadľovať intenzitu, hĺbku, trvalosť a neodčiniteľnosť im spôsobenej nemajetkovej ujmy, a preto by mala byť priznaná v tomu primeranej výške. Navrhujú, aby Krajský súd Trnava odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil nasledovne: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa mení vo výroku, ktorým v prevyšujúcej častí zamietol žalobu žalobcu 3/ tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 3/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- eur, do troch dní od právoplatností rozhodnutia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa mení vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu 4/ v prevyšujúcej časti tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 4/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- eur, do troch dni od právoplatnosti rozhodnutia. III. Zároveň, aby odvolací súd priznal žalobcom 3/ a 4/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania alternatívne, aby odvolaním napadnutý rozsudok v časti napadnutých výrokov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ je dôvodné. 21. Predmetom nároku žalobcov je nárok na zaplatenie žalobcovi 1/ sumu 30.000 eur, žalobcovi 2/ sumu 30.000 eur, žalobkyni 3/ sumu 15.000 eur, žalobcovi 4/ sumu 15.000 eur, žalobkyni 5/ sumu 10.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do práv na ochranu osobnosti spočívajúci v zásadnom a trvalom obmedzení ich súkromného a rodinného života, ku ktorému došlo neočakávaným, šokujúcim a náhlym úmrtím nebohej J. X.. 22. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobcom 1/, 2/ a 5/ v celom rozsahu a čiastočne žalobcom 3/ a 4/, ktorým priznal nemajetkovú ujmu vo výške každému 5.000 eur. 23. Žalovaný 1/ v odvolaní namietal tú skutočnosť, že žalobcovia v spoločnosti neutrpeli takú značnú ujmu, aby im vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj to, že prevádzka motorového vozidla je sama o sebe nebezpečná a takéto nehody sa bohužiaľ stávajú, žalovaný 2/ namietal svoju pasívnu legitimáciu a žalobcovia 3/ a 4/ považovali priznanú sumu za neprimerane nízku vzhľadom na závažnosť, trvalosť a neodčiniteľnosť zásahu. 24. Súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných 1/ a 2/. Žalovaný 1/ zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, nakoľko v čase dopravnej nehody, ku ktorej došlo k usmrteniu J. X., matky žalobcov žalobcu 1/ a 2/, dcéry žalobcov 3/ a 4/ a sestry žalobkyne 5/, motorové vozidlo riadil. Jeho zodpovednosť bola daná porušením pravidiel cestnej premávky, pričom jeho vina bola konštatovaná i právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, č. k. 6T/73/2013 zo dňa 28.10.2013. Vodič motorového vozidla zodpovedá za spôsobenú škodu podľa § 420 OZ a predpokladmi pre priznanie nároku na náhradu škody voči žalovanému 1/ bol vznik škody, resp. ujmy na strane žalobcov, protiprávne konanie žalovaného 1/, zavinenie žalovaného 1/ a príčinná súvislosť medzi vznikom škody, resp. ujmy a protiprávnym konaním žalovaného 1/. Protiprávne konanie žalovaného 1/ spočívajúce v porušení pravidiel cestnej dopravy a nedbanlivostné zavinenie dopravnej nehody výlučne žalovaným 1/ boli preukázané v trestnom konaní a tiež je nepochybná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. Argumentácia žalovaného 1/, že prevádzka motorového vozidla je sama o sebe nebezpečná a takéto nehody sa bohužiaľ stávajú je irelevantná. Konštantná judikatúra a prax súdov ustálila vznik nemajetkovej ujmy pozostalým i v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla viď rozhodnutia NS SR napr. sp. zn. 6 Cdo 216/2017 zo dňa 27. februára 2018, sp. zn. 2 Cdo 164/2011, sp. zn. 1 Cdo 523/2015, sp. zn. 3 Cdo 228/2012. Ustanovenie § 11 a nasl. OZ poskytuje právny základ nároku na náhradu imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcami usmrtením jeho blízkej osoby. V prípade, že interpersonálne väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia nemuseli v konaní preukazovať že došlo v značnej miere k ich zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. 25. V trestnom konaní bola žalovanému 1/ preukázaná jeho vina za prečin usmrtenia matky, dcéry a sestry žalobcov, za čo mu bol uložený primeraný trest. Okrem toho je vždy ten, kto svojím protiprávnym konaním spôsobil inému škodu, resp. ujmu, túto mu nahradiť bez ohľadu na to, či bol, resp. nebol uznaný vinným za spáchanie prečinu (trestného činu). Za spôsobenú škodu zodpovedá osoba bez ohľadu na to, či je, alebo nie je majetná. Aj keď žalovaný 1/ by momentálne majetok nemal, resp. má nízky príjem, nie je vylúčené, že ho v budúcnosti bude mať, príjem sa mu zvýši a pod.. Irelevantná je i argumentácia žalovaného 1/ v tom, že priznanú výšku odškodnenia jednotlivým žalobcom nemožno priznať uložením povinnosti spôsobom uvedeným vo výroku s poukazom len na existenciu právneho vzťahu žalovaného 1/ so žalovaným 2/, keď im nie je známy ani jeden prípad, kedy poisťovateľ takýto nárok na vrub povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla doposiaľ plnil, nakoľko je na samotných stranách, ktoré sú v pozícii žalovaných, akým spôsobom dôjde k samotnému plneniu náhrady nemajetkovej ujmy. V niektorých prípadoch žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov voči viacerým subjektom, z ktorých jeden je zodpovedný podľa § 420 OZ a druhý v zmysle § 427 OZ. Bude to vtedy, ak chce poškodený využiť možnosť výhody solidarity záväzku viacerých zodpovedných subjektov." V rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 999/2007 sa konštatuje, že ak pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, treba pripustiť analogické použitie § 420 ods. 2 OZ a neexistuje argument, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasl. OZ pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv treba postupovať podľa § 13 OZ. 26. Súd prvej inštancie správne konštatoval vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ vyplývajúcu z aplikácie § 15 ods. 1 ZoPZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného 2/, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením. Zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život) stratou najbližšieho človeka, matky, dcéry a sestry v dôsledku čoho utrpeli psychickú ujmu, bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 2/. 27. Povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskúmavanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Tzv. motorové smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 55). 28. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami, patrí aj nemajetková ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 OZ). Pod pojem ujma je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na zdraví", ako aj „osobná ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 OZ vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie ustanovení § 11, § 13 OZ k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy zodpovednosti za škodu. 29. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z 24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči žalovanému 2/, ktorý má povinnosť nahradiť nemajetkovú (psychickú) ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život) stratou najbližšieho človeka matky. 30. Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, titulom občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda, vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení OZ o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá. 31. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa slovné spojenie „personal injury" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda „osobná ujma". Komunitárne právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz). 32. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej dopravnou nehodou sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú integritu poškodeného. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavno-konformného výkladu právnych predpisov. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych predpisov žalovaným 2/ uvedené požiadavky nespĺňa. 33. K argumentácii žalovaného 2/ poukazujúcej na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, kde nevzhliadli dôvody na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/ 2001 Z. z. ani po rozhodnutí SD rozsudkom C-22/12, odvolací súd poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 206/2017, 6MCdo 1/2016 a je potrebné uviesť, že v kontexte vyššie uvedeného nebol dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je povolaný každý členský štát Európskej únie, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad, vrátane materiálnej, interpretačnej záväznosti judikatúry SD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je prameňom komunitárneho práva). 34. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dôvodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/ EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 35. Primárnym cieľom tzv. motorových smerníc Európskej únie bolo zjednodušiť voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súčasne bolo účelom týchto smerníc zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Vychádzajúc zo základného faktu, že primárne a sekundárne pramene práva Európskej únie obsahujú harmonizáciu podmienok povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (s poukazom na základné ciele vyjadrené v motorových smerniciach), bolo nevyhnutné prijať záver o povinnosti vnútroštátnych súdov pri aplikácii národného práva týkajúceho sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uplatniť eurokonformný výklad (najmä § 4 ods. 1,2 a § 15 ods. 1 ZoPZP). 36. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu upravuje, na základe zodpovednosti poisteného za škodu, v danom prípade žalovaného 1/, aplikáciou ustanovenia § 11 a § 13 OZ a to v dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný nárok našiel legislatívny priestor aj priamo v § 444 ods. 3 OZ upravujúceho náhradu škody, jednorazové odškodnenie za smrť zavedené novelou zák. č. 47/2004 Sb. s účinnosťou od 1.5.2004, pretože nejde o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti, historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku, domáhať sa zo strany oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník) nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc. 37. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). 38. Súd prvej inštancie síce popísal aké vzťahy mala nebohá J. X. k deťom, sestre a rodičom, avšak z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, z akých dôvodov priznal žalobcom 3/ a 4/ po 5.000 eur, keď uviedol, že mali štandardný vzťah s dcérou, smrť dcéry prežívali ťažko, hoci ich prejavy boli navonok odlišné. Treba tiež uznať žalovanému 1/, že vzťahy medzi nebohou J. a jej rodičmi len veľmi stručne načrtli manžel žalobkyne 5/ a svedok J. F., brat nebohej. Bližšie tento vzťah popísala svedkyňa J. X., svokra nebohej, avšak vyvrátila tvrdenia samotných žalobcov a vyššie uvedených svedkov. Hoci súd prvej inštancie danú výpoveď svedkyne J. X. považoval za účelovú, svedkovia J. F. a G. W. sa k vzťahu rodičov a dcéry a následkov po smrti dcéry vyjadrili len stručne. Následne je potom nepreskúmateľné, aké kritériá zohľadňoval pri priznávaním nemajetkovej ujmy tak žalobcom 1/, 2/ a 5/ ako aj 3/ a 4/. 39. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadať okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je uvedené vyššie, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Primeranosť je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. 40. Pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na voľnú úvahu súdu, pretože zákon nestanovuje ani len rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Pri jej rozhodovaní preto musí súd prihliadnuť na: -závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, - na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Preto určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je: 1. atribút primeranosti. Tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. 2. proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre rozhodovanie je preto dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov v tejto oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Keďže v Náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch" odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09, kde bol konštatovaný zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora európskej únie i európskeho súdu pre ľudské práva. 41. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP, obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). 42. Súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky nemajetkovej ujmy u žalobcov dôsledne neriadil riadnym zhodnotením jej primeranosti a proporcionality. Odôvodnil jej priznanie s ohľadom na preukázanú intenzitu vzťahov a kontaktov nebohej so žalobcami a zo záťaže (psychickej a emocionálnej), avšak bližšie nerozvinul, prečo priznal žalobcom 1/ a 2/ po 30.000 eur, žalobcom 3/ a 4/ po 5.000 eur a žalobkyni 5/ sumu 10.000 eur. Takéto zdôvodnenie je nedostatočné, nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia sa stáva jeho rozhodnutie v tejto časti nepresvedčivé a neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. 43. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a tiež v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 44. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vo veci v zmysle intencií odvolacieho súdu opätovne vypočuť žalobcov 3/ a 4/ na vzájomné vzťahy k dcére Martine Klasovej, v prípade potreby doplniť dokazovanie v naznačenom smere, opätovne posúdiť výšku priznanej nemajetkovej ujmy a zohľadniť otázku prípadnej hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe, akým spôsobom, ako často, za akých okolností sa stretávali, či jej poskytovali nejakú pomoc resp. ona im. Naostatok musí tiež súd v ďalšom konaní a novom rozhodnutí o priznaní nemajetkovej ujmy vyhodnotiť a prihliadnuť na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby - postoj žalovaného 1/ (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho majetkové pomery, mieru zavinenia. Preto musí súd prvej inštancie prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu tak, aby bol zachovaný princíp primeranosti a proporcionality a v závislosti od výsledkov dokazovania, tieto riadne vyhodnotiť, náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu. 45. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov. 46. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania. 47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).