Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/294/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115227991 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115227991.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: AB 2 B. V., reg. č.: 572 79 667, Amsterdam, Strawinskylaan č. 933, 1077XX, Holandské kráľovstvo, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, adresa pre doručovanie: Teplická 7434/147, Piešťany, proti žalovanej: O. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. T. XX, I., o zaplatenie 727,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 27C/522/2015-43 zo dňa 26. októbra 2016, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom, prvým odsekom výroku žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 147,19 eura s 5,05% úrokom z omeškania od 17.9.2015 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým odsekom výroku vo zvyšku súd žalobu zamietol a tretím odsekom výroku žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie rozsudok po citácii § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, § 517 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ) vecne odôvodnil tým, že zmluvný vzťah účastníkov založený na základe zmluvy o úvere spadá pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon číslo 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Následne súd pristúpil k skúmaniu jednotlivých obsahovaných náležitostí zmluvy o úvere a zistil, že zmluva neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 37,61 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky istiny a úroku a ani poistenia. Zmluva ďalej neobsahuje opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, čo je náležitosťou zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. h) citovaného zákona. Tovar je špecifikovaný len výrobcom firmou ZEPTER, čo nie je dostatočne určité. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že úver je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) považovať za bezúročný a bez poplatkov, preto zamietol žalobu v časti uplatneného úroku a poplatkov. Z dôvodov uvedených vyššie súd žalobe vyhovel len v časti nezaplateného skutočne poskytnutého úveru, t.j. 147,19 eura, nakoľko žalovaná z poskytnutého úveru 1.194,00 eura zaplatila sumu 1.046,81 eura. Súd zároveň zaviazal žalovanú zaplatiť i úrok z omeškania od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty 15 dní od odoslania oznámenia o zosplatnení. Oznámenie bolo odoslané 31.8.2015, 15-ty deň bol 15.9.2015, t.j. štátny sviatok, preto mohla žalovaná plniť ešte aj 16.9.2015, najbližší pracovný deň. Do omeškania sa dostala dňa 17.9.2015. Od tohto dňa súd priznal úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne z priznanej istiny do zaplatenia a vo zvyšku uplatneného príslušenstva súd žalobu zamietol. 2. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, teda zo skutočnosti, že žalobcovi bola priznaná suma 147,19 eura spolu s úrokom z omeškania 8,25 eura ku dňu rozhodnutia. Žalobca bol v konaní čiastočne úspešný v 20% a žalovaná v 80%, t.j žalovaná mala celkový úspech vo veci 60% (80-20). Súd čiastočne úspešnej žalovanej, ktorá má právo na náhradu trov konania ju nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu jej trovy konania nevyplývajú. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne podľa §365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a podľa §365 ods. 1 písm. h) CSP že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 4. Žalobca sa domáhal zaplatenia istiny 727,87 eura, vyčísleného ročného úroku z omeškania vo výške 5,74 eura a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 727,87 eura odo dňa 11.11.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. 5. Na problematiku spotrebiteľských vzťahov sa vzťahuje obligatórne Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľských úveroch a o zrušení smernice Rady 87/102/ES (ďalej len „smernica"), nakoľko členské štáty EÚ boli povinné smernicu transponovať do svoj ich vnútroštátnych právnych poriadkov. S právnymi aktmi EÚ je dôležité spomenúť zásadu proporcionality. V súlade so zásadou proporcionality, ktorá je spomenutá v článku 5 ods. 4 ZFEU, sú štáty pri výkone svojich právomocí povinné dbať na to, aby povinnosti uložené hospodárskym subjektom boli primerané, t.j. aby neprekračovali rámec toho, čo je nevyhnuté na dosiahnutie cieľov, ktoré musia inštitúcie realizovať. Smernica ako právny predpis slúži na zjednotenie rozdielnych úprav jednotlivých členských štátov a zároveň ustanovenia smerníc musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty (Komisia p. Poľsko C-475/07, Komisia p. Luxembursko C-57/07). 6. Žalobca je názoru, že zák. č. 129/2010 Z.z. nereflektuje uvedené skutočnosti, pretože jednou z obsahových náležitosti, ktoré musí zmluva o úvere obsahovať, je uvedená v čl. 10 ods. 2 písm. h) podľa smernice, je náležitosť: výšku, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa búdu splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa takto vyššie uvedenú náležitosť nenájdeme, tak ako je prezentovaná v smernici, ale zákonodarca obsahovú náležitosť istým spôsobom modifikoval a v § 9 ods. 2 pod písm. k) stanovil nasledovné: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa názoru žalobcu smernica nebola do právneho poriadku SR transponovaná správne, čím došlo k porušeniu zásady proporcionality úž samotným prijatím zák. č. 129/2010 Z.z. Členské štáty sú rovnako ako v prípade ostatných záväzných aktov Únie povinné zabezpečiť úplnú aplikáciu ustanovení smernice (Komisia p. Luxenbursko C-90/05, Komisia p. Španielsko C16/95). 7. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne a je dôležité v tejto právnej veci zohľadniť rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-42/2015 - Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová. Rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ predchádzalo podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím zo dňa 19.12.2014 ako piatu v poradí požil súdnemu dvoru otázku, na ktorú Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí jasne stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplatených zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Ako z uvedeného vyplýva, nie je povinnosťou veriteľa, aby v úverových zmluvách uvádzal jednotlivé zložky na výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale stačí, ak veriteľ uvedie iba výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne ich poradie a bráni tomu, aby členské štáty stanovili takú povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V zmysle bodu 55 rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15: "... pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti ... " Veriteľovi zo smernice vyplýva iba povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi amortizáciu istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou, právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere, čo znamená v budúcnosti na jeho žiadosť. Vzhľadom na uvedené úverový vzťah nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko súdom uvedená absentujúca obsahová náležitosť nechýba. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal aj na rozhodnutie KS v BB vedený pod sp. zn. 12Co/38112015, ktoré stratilo svoje opodstatnenie. Zákonodarca v rámci svoje pôsobnosti v zmysle právnych aktov EÚ išiel nad rámec svojej právomoci, pričom sa odchýlil od ustanovení smernice, ktorá stanovuje obsahové náležitosti zmlúv o úvere, pretože zo smernice nevyplýva žiadna povinnosť veriteľom rozdeliť splátky úverových zmluve na jednotlivé zložky. 8. Nesprávny je taktiež názor súdu prvej inštancie ak tvrdí, že zmluva neobsahuje údaj opisu tovaru alebo služby, na ktorú sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úver. Porovnaním obsahu jednotlivých ustanovení Smernice 200/481ES a zák. č. 129/2010 Z.z, je možné zistiť, že prijatá smernica neobsahuje povinnosť, aby dodávatelia v úverových zmluvách uvádzali vyššie uvedenú náležitosť. Z obsahu rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-42/15 môžeme vyvodiť stanovisko, z ktorého vyplýva: Je nepochybné, že v zmysle článku 10 ods. 2 písm. u) tejto smernice zmluva o úvere musí zrozumiteľne a stručne uvádzať prípadné iné zmluvné ustanovenia a podmienky. Cieľom tohto ustanovenia je však stanoviť povinnosť zahrnúť do zmluvy vyhotovenej písomne alebo na inom trvalom nosiči akékoľvek ustanovenie a akúkoľvek povinnosť; ktoré sa dohodli medzi zmluvnými stranami v rámci ich úverového zmluvného vzťahu. Uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ v Smernici 2008/48/ES nie sú zahrnuté náležitosti, ktoré má obsahovať každá úverová zmluva, nie je štát ako adresát smernice oprávnený prijímať vo vnútroštátnom právnej úprave ďalšie náležitosti nad rámec tých náležitosti, ktoré sú vymedzené v smernici. 9. S otázkou absencie náležitosti je dôležité sa zoberať aj možnosťou vyhlásenia úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Aj k tejto otázke Súdny dvor vo svojom rozhodnutí prezentoval jasný názor: Za primerané by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitosti spomedzi náležitosti upravených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu uvedené v článku 10 ods. 2 písm. v) tejto smernice. Za týchto okolností je potrebné odpovedať na siedmu otázku tak, že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. 10. Žalobca zastáva názor, že presné neuvedenie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. h) zák. č. 129/2010 Z.z. nepredstavuje zásah do práv spotrebiteľa, že by dlžník nemohol a ani by nevedel posúdiť vplyv rozsahu svojho záväzku, teda nepredstavuje dôvod, aby súd za absenciu takejto náležitosti odobral dodávateľovi jeho odmenu v podobe úrokov. Zároveň je dôležité podotknúť, že obsahová náležitosť v 9 ods. 2 písm. h) zák. č. 129/2010 Z.z. nemá paralelu ani v Smernici 2008/48/ES, čiže ani nie je dôvod sa spomínanou náležitosťou zaoberať, pretože ako sa vyjadril Súdny dvor vo svojom rozhodnutí, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Zmluva o úvere v tomto prípade spĺňala všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonnou úpravou. Nie je teda dôvod uvažovať o tom, že by malo ísť o spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. 11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril Y. Q.. Vo vyjadrení uviedol, že je synovcom žalovanej na základe generálnej plnej moci zo dňa 16.12.2016. Koncom novembra 2016 sa dozvedel o úvere a neuhradení dlhu žalovanej voči spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. Okamžite kontaktoval túto spoločnosť a následne Advokátsku kanceláriu Goliášová Gabriela s.r.o. s cieľom urovnania dlhu. Napriek tomu, že už bolo vydané súdne rozhodnutie, bol 1.12.2016 uvedený do omylu, že nezaplatená istina k úverovej zmluve je 727,87 eura + úroky a trovy, že celková dlžná suma je 959,70 eura. Túto dlžnú sumu na základe platobných údajov zo dňa 5.12.2016 od advokátskej kancelárii uhradil dňa 5.12.2016. Až následne po prevzatí súdneho rozhodnutia žalovanou 16.12.2016 sa dozvedel, že nezaplatená istina k danému úveru bola vo výške 147,19 eura. Preto požadoval vrátenie preplatku 803,41 eura, ktorý mu do dnešného dňa nebol poslaný. Mailovú komunikáciu s advokátskou kanceláriou poslal v prílohe. 12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. 13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné: 14. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie sumy 727,87 eura, vyčísleného ročného úroku z omeškania vo výške 5,74 eura a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 727,87 eura odo dňa 11.11.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie istiny 147,19 eura s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 19.9.2015 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. S prihliadnutím k rozsahu odvolaniu žalobcu bola predmetom prieskumu odvolacieho súdu časť výroku prvoinštančného súdu v zamietajúcej časti, v ktorej súd žalobcovi nepriznal žalobou uplatnený nárok v časti príslušenstva pohľadávky (úrokov) a trov konania z dôvodu, že zmluva neobsahovala zákonom predpísané náležitosti a preto súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. 15. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 16. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). 17. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená úverová zmluva dňa 20.6.2013, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.194 eur. Úver sa žalovaná zaviazala zaplatiť v mesačných anuitných splátkach v počte 40 po 37,61 eura pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 13,24 %. ZoSÚ vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 9 ods. 2 ZoSÚ stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, nestačí uviesť len celkovú výšku splátok. Zo základného gramatického výkladu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje osobitne ako k istine, tak k úrokom, ako aj k iným poplatkom. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj úrokov, ako aj iných poplatkov, aby bolo zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úroky a koľko na poplatky. Podľa názoru súdu zákonodarca pristúpil k prijatej právnej úprave po predchádzajúcich skúsenostiach, kedy bolo bežné, že veriteľ si započítaval splátky najprv na úroky, poplatky a rôzne sankcie a až naposledy na istinu (nebolo to v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka), čo ale spôsobovalo neprimerané zadlžovanie spotrebiteľov a narastanie ich dlhu. Pre spotrebiteľa (dlžníka) je dôležité, aby sa splátka započítava proporcionálne na všetky zložky, t.j. istinu a aj úroky a nie v prevažnej miere najprv na úroky a poplatky a až neskôr na istinu, pretože takýto spôsob započítavania splátky zvyšuje celkovú cenu plnenia. Predložená úverová zmluva zo dňa 20.6.2013 takýto konkrétny splátkový kalendár neobsahovala. Takáto informácia je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára výhodnosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcu za poskytnutý úver. Podstatným v danom prípade je to, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa OZ musí obsahovať aj ďalšie náležitosti - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, musí to obsahovať samotná zmluva. Ak žalobca tvrdí, že predloží spotrebiteľovi na požiadanie amortizačnú tabuľku, niet dôvodu, aby spotrebiteľovi nepredložil tabuľku, ktorá by zrozumiteľne uvádzala prehľad splátok (v zmysle zákona) pri uzatváraní samotnej zmluvy. Rovnaký právny názor vyslovil aj NS SR v svojom rozsudku zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 7Cdo 128/2016 a 7Sžo 61/2015 z 28.6.2016. 18. Je pravdou, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej súdny dvor uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. 19. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci. 20. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 4.7.2006 keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.6.2005, C-268/06 z 15.4.2008). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova „zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so Smernicou je potrebné ZoSÚ novelizovať zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ je nová legislatívna zmena od 1.5.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že sa nahrádza rozčlenenie pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene a súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých po účinnosti spomenutej novely (aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity). Podstatným je, že znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v dotknutom ustanovení sa dostalo do konfliktu so smernicou (na čo poukazuje aj žalobca a s čím sa odvolací súd stotožňuje), čo sa zistilo až po rozsudku Súdneho dvora EÚ. Eurokomforný výklad nemôže nahradiť znenie zákona a správne na takúto situáciu zareagoval zákonodarca a prijal novelu sporného ustanovenia. 21. V podstate to isté platí aj na posúdenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. h). Ak slovenský právny poriadok vyžaduje v úverovej zmluve uvádzať opis tovaru alebo služby nad rámec Smernice, súd je povinný vychádzať zo znenia zákona. Ak zákonodarca smernicu transponoval nad jej rozsah a povinnosti veriteľa v zákone upravil prísnejšie, ide o požiadavku veriteľa smerom k zákonodarcovi, aby uvedený následok odstránil. S ďalším odvolacím argumentom žalobcu sa odvolací súd už podrobne nezaoberal (či zmluva obsahuje opis tovaru) pretože to nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za rozhodné. Posúdenie aj tejto spornej otázky vzhľadom na prijaté závery uvedené vyššie by nemali za následok priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu. 22. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní potvrdil. 23. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. Vzhľadom na to, že žalovanej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 CSP. 24. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).