Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/343/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218410 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114218410.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobkyne: M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, U. X., zastúpená: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a určenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú zmluvnú podmienku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 10C/150/2014-88 zo dňa 24. marca 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 00510/14 vydaný dňa 24.06.2014, rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Výrokom II. súd určil, že rozhodcovská doložka uvedená ako súčasť zmluvy č. 204700261 zo dňa 01.07.2010 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným je neprijateľná a to v nasledovnom znení: „Zmluvné strany sa zaviazali pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom využiť mediáciu, pri ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere ručiteľskom vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky vrátane sporu o ich platnosť výklad alebo zrušenie“. Výrokom III. súd priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. 2. Súd rozsudok po citovaní § 40 písm. c) a j) zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4 písm. r), ods. 5, 36 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), čl. 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 295 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) vecne odôvodnil tým, že predmetom konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy medzi účastníkmi konania a určenie neplatnosti rozhodcovskej doložky v rámci zmluvy o úvere. Súd v prejednávanej veci skúmal splnenie zákonných podmienok na zrušenie rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc pritom z tvrdených skutočností žalobkyňou v žalobe, ak aj v priebehu konania, keď dospel k nasledujúcim právnym záverom. Súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa podala na Okresnom súde Trnava žalobu o určenie, že úver 204700261 je bezúročný a bez poplatkov, vedenej pod sp.zn. 19C/27/2011. Podaním tejto žaloby zanikla v dôsledku rozväzovacej podmienky stanovenej v Čl. II bod 2 (pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode I tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy) rozhodcovskej zmluvy platnosť tejto rozhodcovskej zmluvy a preto nemohol rozhodcovský súd prejednať spor medzi účastníkmi tohto konania na základe zaniknutej zmluvy. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, že rozhodcovský rozsudok zrušil, nakoľko rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať na základe zaniknutej zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku naplnenie rozväzovacej podmienky v podobe začatia súdneho konania 19C/27/2011 na Okresnom súde Trnava. 3. Súd konštatuje, že ak by aj rozhodcovská zmluva bola bývala platná, tak vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu, súd dospel k záveru, že žalovaný bol osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej a inej podnikateľskej činnosti, pri uzatváraní zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka. Nakoľko žalobkyňa pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 4 OZ považovať za spotrebiteľa. Neobstoja tvrdenia žalovaného o tom, že aplikácia právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa nie je možná, nakoľko žalobkyňa nevystupovala ako spotrebiteľ, pričom pri uzatváraní zmluvy vyhlásila, že peňažné prostriedky si berie na účel zamestnania, pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa poskytnuté peňažné prostriedky použila v súvislosti s výkonom zamestnania. Súd súčasne konštatuje, že žalobkyňa nikdy reálne nevykonávala podnikateľskú činnosť, čo preukazuje výpis z lustrácie z príjmov zo Sociálnej poisťovne, pričom z uvedeného plynie, že vždy bola len zamestnaná. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť žalovaný ako dodávateľ žalobkyni ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi nimi spĺňa náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Nakoľko sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti dohodnutej rozhodcovskej doložky vychádzal súd aj z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. V tomto prípade Rozhodcovská zmluva a v nej obsiahnutá rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom a je dôvodné predpokladať, že si žalobkyňa ako spotrebiteľ si nebola vedomá všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň rozhodcovská zmluva obsahuje článok, konkrétne článok II bod 2., ktorý dáva možnosť výberu zmluvným stranám medzi konaním pred rozhodcovským súdom a súdom všeobecným, avšak tento článok tiež konštatuje, že ustanovenie predchádzajúcej vety (t.j. vety pred bodkočiarkou) sa nepoužije, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu a teda reálne tento výber neumožňuje. Aj zo samotnej podstaty zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého konanie o zaplatenie začne bude žalovaný a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie veci všeobecným súdom, vzhľadom k tomu, že žalovaný ako dodávateľ pred žalobkyňou ako spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde a spotrebiteľ po podaní žaloby už nemá možnosť podať žalobu na všeobecný súd. Vzhľadom na uvedené, takto dojednanú rozhodcovskú doložku nachádzajúcu sa v rozhodcovskej zmluve ako zmluvnú podmienku, považuje súd za neprijateľnú a v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ za neplatnú, pričom takéto dojednanie vytvára nepomer práv a povinností v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku (v časti dojednanej rozhodcovskej doložky), ktorá je neplatná, ide o zmluvu, ktorou sa nezakladá právomoc rozhodcovského súdu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom, v ktorom neboli zohľadnené normy na ochranu spotrebiteľa viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu právna úprava poskytuje. Súd teda rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 01292/13 zo dňa 17.06.2013, nakoľko pri rozhodovaní boli porušené všeobecné záväzné predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Súd súčasne poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/32/2013-62 zo dňa 09.05.2014 kde boli konštatované rovnaké závery vo vzťahu k žalovanému a obdobnej zmluve, ako aj na závery potvrdzujúceho rozhodnutia Krajského súdu Trnava č.k. 25Co/507/2014-89 zo dňa 24.06.2015. 4. Súd v rámci preskúmania žaloby súčasne rozhodol o neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako súčasti zmluvy č. 204700261 zo dňa 01.07.2010 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorú považoval za neprijateľnú v nasledovnom znení: „Zmluvné strany sa zaviazali pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom využiť mediáciu, pri ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere ručiteľskom vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky vrátane sporu o ich platnosť výklad alebo zrušenie“. Takto skryto určená rozhodcovská doložka v rámci bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je neprijateľná vzhľadom na všetky okolnosti, nakoľko táto podmienka je skrytá a určuje, že žalobkyňa sa má podrobiť rozhodcovskému konaniu, a preto ju súd za použitia § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 4 písm. r) OZ a vyhodnotil ako neprijateľnú a neplatnú a súčasne za použitia § 298 zákona č.160/2015 Z.z. uvedené aj určil výrokom rozhodnutia. 5. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 262 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu má žalobkyňa, ako účastník plne úspešný v konaní v rozsahu 100% voči žalovanému. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný dňa 01.07.2010 uzavrel so žalobkyňou zmluvu o úvere č. 204700261, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver na výkon zamestnania. Žalobkyňa v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento účel a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok žalobkyňa podpisom zmluvy potvrdila, že informácie, ktoré poskytla oprávnenému sú pravdivé. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., neskôr č. 129/2010 Z. z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Rovnaký právny názor zaujal napríklad OS Trebišov v uznesení zo dňa 25.11.2010, sp. zn. 6Er/699/2009-113. Skutočnosť, na čo konkrétne bol žalobcom následne poskytnutý úver aj využitý, žalovaný neskúma. Zmluvu o úvere preto nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. 7. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ je neprijateľnou podmienkou dojednanie ktoré, vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Žalovaný so žalobkyňou uzavrel dňa 01.07.2010 samostatnú rozhodcovskú zmluvu. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi stranami sporu je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko v čl. II ods. 1 umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobkyne, aby spory so žalovaným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukázal na Rozsudok Okresného súdu Košice I, ktorý dňa 21.06.2016 pod sp. zn. 19C/289/2014 zrušil rozhodcovský rozsudok len v časti (odôvodnil to tým, že dôvody zrušenia rozhodnutia ak sa vzťahujú len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, pretože súčasne dotknutú časť je možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku. Následne v zrušenej časti vrátil rozhodcovskému súdu v súlade s § 47 ods. 2, ods. 3 zák. č. 335/2014 Z. z. v znení neskorších predpisov a doplnkov. Takýto právny názor vyslovil v uznesení zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 14NcC/10/2011, aj Krajský súd v Bratislave. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva z § 9 ods. 2 písm. v) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd v 25. bode odôvodnenia rozsudku uviedol, že zanikla platnosť rozhodcovskej zmluvy v dôsledku rozväzovacej podmienky stanovene v čl. II bod 2. K uvedenému názoru žalovaný uvádza, že súd úmyselne neuviedol celé znenie uvedeného bodu rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný podal písomný návrh na začatie rozhodcovského konania dňa 17.03.2014, pričom rozhodcovský súd vydal dňa 20.06.2014 rozsudok sp. zn. SR 00510/14. Žalobkyňa podala žalobu až dňa 07.07.2014, čím nemohlo dôjsť k zániku rozhodcovskej zmluvy, ako uviedol súd v odôvodnení rozsudku. 8. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie, zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si žalovaný uplatnil právo na náhradu trov konania. 9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že sa v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie vyjadrenom v odôvodnení rozsudku. Žalobkyňa podala na Okresnom súde Trnava žalobu v r. 2011 (sp. zn. 19C/27/2011) o určenie, že úver 204700261 je bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie správne posúdil podanie tejto žaloby (ktorá sa bez pochybností týka sporu vzniknutého zo zmluvy č.204700261), ako naplnenie zmluvnej rozväzovacej podmienky uvedenej v rozhodcovskej zmluve. Vzhľadom na uvedené nepovažuje žalobkyňa tvrdenie žalovaného, že žaloba bola podaná až dňa 07.07.2014 (pričom ale túto žalobu nemal súd prvej inštancie na mysli), za vecne správne. 10. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobkyňa nikdy nevykonávala podnikateľskú činnosť, z úverovej zmluvy nie je zrejmé, či ju žalobkyňa vypĺňala osobne, alebo či táto bola vyplnená zamestnancom žalovaného. V kontexte uvedeného preto nie je rozhodujúce, aký účel poskytnutia úveru je uvedený vo formulárovej zmluve o úvere, kde absentuje možnosť „spotrebiteľský úver“, ale rozhodujúcim je to, na aký účel boli poskytnuté finančné prostriedky skutočne použité. Nie je možné pri uzatváraní úverových zmlúv označiť spotrebiteľa ako podnikateľský subjekt, resp. zaškrtnúť použitie finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania. Žalobkyňa ako spotrebiteľ absolútne nemala a nemohla mať vedomosť, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a má spôsobiť. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9C/139/2013 zo dňa 30.10.2013 s ktorého vecnou argumentáciou sa v plnej miere stotožnila (zmluva o úvere je formulárovou zmluvou, ktorú žalovaný bežne používa pri poskytovaní úverov. Text zmluvy je predtlačený, dlžník len dopĺňa svoje údaje. Pokiaľ ide o vyhlásenie na aký účel sa úver poskytuje, zmluva obsahuje len 4 políčka, 1. na výkon zamestnania, 2. na výkon povolania, 3. na výkon podnikania alebo 4. na iný účel. Praktiky žalovaného sa stali predmetom preskúmavania súdov i správnych orgánov, napr. slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI). Rozhodnutím Ústredného inšpektorátu SOI zo dňa 27.05.2013, číslo SK/0755/99/2012, SK/0756/99/2012 mu bola uložená pokuta pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík v súvislosti so zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho presvedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa. V rozhodnutí pritom poukazuje na neexistenciu možnosti pre spotrebiteľa vyznačiť svoju požiadavku poskytnúť spotrebiteľský úver. Absencia tejto možnosti poukazuje sama o sebe na snahu veriteľa neposkytnúť spotrebiteľské úvery a priori. Toto tvrdenie oprel správny orgán o vyjadrenie Q. zo dňa 06.05.2013, z ktorého vyplýva, že posledný poskytnutý spotrebiteľský úver touto spoločnosťou bol v roku 2008...). 11. Rozhodcovská zmluva uzavretá medzi stranami sporu je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko umožňuje, aby bol spor medzi žalobcom a žalovaným po tom, ako bude podaná žaloba na rozhodcovskom súde, riešený len pred týmto súdom. V uvedenej súvislosti žalobkyňa považuje poukazuje na ustálenú judikatúru NS SR, v ktorej je vyjadrený záver, že vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovaného (povinného), čo je pre neho nevýhodné a môže ho odradiť od ochrany jeho práv (uznesenie NS SR 4ECdo/140/2014 zo dňa 20.08.2014, uznesenie NS SR 4Oboer 143/2013 zo dňa 31.10.2013, uznesenie NS SR 7 ECdo 131/2013 zo dňa 11.09.2013). 12. Na základe uvedeného preto žalobkyňa navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a uplatnila si právo na náhradu trov odvolacieho konania. 13. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne sa v plnom rozsahu stotožnil s podaným odvolaním. 14. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného zopakovala argumenty uvádzané v predchádzajúcom vyjadrení. 15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nebolo. 16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť k argumentácii žalovaného v podanom odvolaní je potrebné uviesť nasledovné: 17. Zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami sporu dňa 01.07.2010 je potrebné posudzovať podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase jej uzatvorenia. Nemožno súhlasiť s právnym názorom žalovaného, že len z toho dôvodu, že v zmluve bolo zaškrtnuté políčko, že úver sa poskytuje na výkon zamestnania, nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Medzi stranami sporu ostalo sporné, kto toto políčko zaškrtol (t.j. či žalobkyňa alebo žalovaný), žalobkyňa počas konania preukázala, že v čase, keď zmluvu uzatvárala, pracovala. Uzavretú zmluvu o úvere je potrebné posúdiť aj z hľadiska ďalších právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, nie len v kontexte zákona o spotrebiteľských úveroch. V danej veci je tiež podľa názoru odvolacieho súdu potrebné prihliadnuť ku skutočnosti, že s účinnosťou od 01.01.2008 OZ v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluva o úvere v prejednávanej veci je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 OZ. Jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že žalobkyňa obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnila (§ 53 ods. 1, 2 a 3 OZ). Žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Vzhľadom na to, že žalobkyňa pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 2 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa. Keďže zmluvou o úvere z 01.07.2010 sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalobkyňa ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah. Ak je tomu tak, že obsah spotrebiteľskej zmluvy je medzi stranami sporný, je potrebné použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 OZ). Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva a uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené aj pred účinnosťou uvedenej novely OZ (rozsudok NS SR z 21.04.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, rozsudok NS SR z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014). Z uvedených dôvodov je preto možné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie a právnym názorom žalobkyne, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu 1.7.2010 je spotrebiteľskou zmluvou. 18. Rovnako je správny záver súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto zmluva nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že doložka bola uvedená na „samostatnej listine“, resp. zmluve. Je evidentné, že doložku žalobkyňa podpisovala v čase, keď žiadala o úver (podpísala aj zmluvu o úvere), kde jej primárnym záujmom bolo získanie úveru a nie riešenie sporu, ktorý ešte nevznikol. Zo zmluvy ani doložky nevyplýva, že bola dojednávaná na výslovnú žiadosť žalobkyne, pričom žalobkyňa sa mohla dôvodne obávať neposkytnutia úveru, ak by nesúhlasila s podmienkami zmluvy (vrátane rozhodcovskej doložky vo forme osobitnej zmluvy), ktoré jej predložil žalovaný, aj napriek tomu, že to v zmluve výslovne uvedené nebolo. Rozhodcovská doložka teda napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (žalovaný). Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ. Z rozhodovacej praxe je odvolaciemu súdu zrejmé, že vo väčšine prípadov žalovaný (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej zmluvy inicioval rozhodcovské konania a spotrebitelia nemali možnosť vyjadriť nesúhlas. Aj ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ, a preto je neplatná a je v priamom rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ. 19. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa podala na Okresnom súde Trnava žalobu o určenie, že úver poskytnutý na základe zmluvy č. 204700261 je bezúročný a bez poplatkov, vedenej pod sp. zn. 19C/27/2011 a podaním tejto žaloby zanikla v dôsledku rozväzovacej podmienky stanovenej v čl. II bod 2 (pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode I tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy) rozhodcovskej zmluvy platnosť tejto rozhodcovskej zmluvy a preto nemohol rozhodcovský súd prejednať spor medzi účastníkmi tohto konania na základe zaniknutej zmluvy a preto súd rozhodcovský rozsudok zrušil. Žalovaný v odvolaní argumentoval podaním žaloby 17.03.2014, ale súd prvej inštancie od podania žaloby v tejto veci neodvodzoval zánik rozhodcovskej zmluvy, ale od podania žaloby žalobcov z roku 2011, kedy sa žalobcovia domáhali určenia, že poskytnutý úver zo zmluvy je bezúročný a bez poplatkov. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 21. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v odvolaní neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. 22. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).