Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/507/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219668 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113219668.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Daniel Ilavský, v právnej veci navrhovateľa: I. O., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXX proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátkou: JUDr. Barbora Korenecová, advokát, Slnečná 765/3, Malinovo, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/32/2013-62 zo dňa 9.5.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 17.06.2013, sp.zn. SR 01292/13 a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 40 písm. j) zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 3, 4 písm. r), ods. 5 občianskeho zákonníka, čl. 1 písm. q), čl. 3 ods.1, 2 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd v prejednávanej veci skúmal splnenie zákonných podmienok na zrušenie rozhodcovského rozsudku, vychádzajúc pritom z tvrdených skutočností navrhovateľom v návrhu na začatie konania, ako aj v priebehu konania, keď dospel k nasledujúcim právnym záverom. Keďže odporca bol osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej a inej podnikateľskej činnosti, pri uzatváraní zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka. Nakoľko navrhovateľ pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka považovať za spotrebiteľa. Neobstoja preto tvrdenia odporcu o tom, že aplikácia právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa nie je možná, nakoľko navrhovateľ nevystupoval ako spotrebiteľ, pričom pri uzatváraní zmluvy vyhlásil, že peňažné prostriedky si berie na účel zamestnania, pričom v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ poskytnuté peňažné prostriedky použil v súvislosti s výkonom zamestnania za účelom nákupu výpočtovej techniky a to aj vzhľadom na zamestnanie navrhovateľa a tiež s poukazom na skutočnosť, že tieto nepoužil na účel uvedený v zmluve, ale na rekonštrukčné práce. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť odporca ako dodávateľ navrhovateľovi ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a navrhovateľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi nimi spĺňa náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Nakoľko sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti dohodnutej rozhodcovskej doložky vychádzal súd aj z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V tomto prípade Rozhodcovská zmluva a v nej obsiahnutá rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom a je dôvodné predpokladať, že si spotrebiteľ nebol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň Rozhodcovská zmluva obsahuje článok, konkrétne článok II bod 2., ktorý dáva možnosť výberu zmluvným stranám medzi konaním pred rozhodcovským súdom a súdom všeobecným, avšak tento článok tiež konštatuje, že ustanovenie predchádzajúcej vety (t.j. vety pred bodkočiarkou) sa nepoužije, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu a teda reálne tento výber neumožňuje. Aj zo samotnej podstaty zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého konanie o zaplatenie začne bude odporca a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. Súd má za to, že takto dojednaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie veci všeobecným súdom, vzhľadom k tomu, že odporca ako dodávateľ pred navrhovateľom ako spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde a spotrebiteľ po podaní žaloby už nemá možnosť podať žalobu na všeobecný súd. Vzhľadom na uvedené, takto dojednanú rozhodcovskú doložku nachádzajúcu sa v Rozhodcovskej zmluve ako zmluvnú podmienku, považuje súd za neprijateľnú a v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatnú, pričom takéto dojednanie vytvára nepomer práv a povinností v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu, že Rozhodcovská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku (v časti dojednanej rozhodcovskej doložky), ktorá je neplatná, ide o zmluvu, ktorou sa nezakladá právomoc rozhodcovského súdu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom, v ktorom neboli zohľadnené normy na ochranu spotrebiteľa viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu právna úprava poskytuje. Súd teda rozhodol o zrušení Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 01292/13 zo dňa 17.06.2013., nakoľko pri rozhodovaní boli porušené všeobecné záväzné predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a zásadou úspechu. Nakoľko úspešný navrhovateľ si trovy konania nevyčíslil a ani mu žiadne nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie odporca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a zaviazal navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Ako odvolací dôvod uviedol dôvod obsiahnutý v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Odporca predovšetkým namietal, že prvostupňový súd v odôvodnení predmetného rozsudku konštatuje, že podľa jeho názoru má navrhovateľ postavenie spotrebiteľa, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil len s poukazom na citáciu ustanovení Občianskeho zákonníka. Sám je toho názoru, že súd sa riadne nevysporiadal s postavením navrhovateľa a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Opätovne zdôrazňuje, že navrhovateľovi nemožno priznať postavenie spotrebiteľa a to s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetnú zmluvu o úvere uzatvoril za účelom výkonu jeho zamestnania. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch (zák. č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Navrhovateľ v zmluve o úvere výslovne prehlásil a svoje vyhlásenie potvrdil osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Sám toto jeho vyhlásenie akceptoval. Táto skutočnosť je pritom jasne preukázaná zmluvou o úvere. Sám pri poskytovaní peňažných prostriedkov vychádza čo do účelu z vyhlásenia jednotlivých klientov. Oblasť predmetu jeho podnikania je charakterizovaná ako rýchle pôžičky, keď nie je žiaden čas na preukazovanie pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Ak by tieto vyhlásenia napokon boli nepravdivé, má k dispozícii viacero právnych inštitútov na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov - dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre uvedenie do omylu. V prípade jeho postavenia treba akceptovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s navrhovateľov vstupoval. Takáto jeho argumentácia je pritom v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti právna na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Teda ak navrhovateľ v zmluve o úvere uviedol aj podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jeho zamestnania, treba chrániť dobrú vieru dodávateľa - odvolateľa a navrhovateľovi nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Nakoľko navrhovateľ nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec namieste. Čo sa týka platnosti rozhodcovskej zmluvy, medzi účastníkmi konania bola rozhodcovská zmluva uzatvorená na samotnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. Uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade teda nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Nie je pravdou ani to, že výber voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom prislúcha len jemu ako dodávateľovi. Sám nevie ako súd dospel k takémuto tvrdeniu, nakoľko sám eviduje prípady, kde dlžník zo sporu vzniknutom zo zmluvy o úvere sa obrátil na všeobecný súd ešte predtým, ako svoje právo on uplatnil na Stálom rozhodcovskom súde. Ide teda o ničím nepodloženú domnienku konajúceho súdu. Ako potom z uvádzaného vyplýva, v prípade rozhodcovskej zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Navrhovateľ odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu odporcu sa písomne nevyjadril, poukázal pritom, že nesúhlasí s dôvodmi odvolania uvádzanými odporcom, ktoré sú uvedené v jeho odvolaní a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za spravodlivé a odôvodnené pre obe strany a vydané v súlade so zákonom. Zároveň opätovne zdôrazňuje fakt, že finančné prostriedky si nebral od odporcu na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, čo potvrdil aj ústne pred súdom počas súdneho konania. Predmetné finančné prostriedky si bral a aj ich použil na svoju súkromnú potrebu, a preto je v postavení spotrebiteľa a ide o spotrebiteľskú zmluvu. Sám dáva do pozornosti vyjadrenie odporcu, že „tento účel v zmluve vyznačil a toto vyhlásenie potvrdil svojím podpisom“, čo už len preukazuje to, že toto tvrdenie odporcu je zavádzajúce, nakoľko sám si mienil finančné prostriedky vziať na svoju súkromnú potrebu a aj tak urobil. K uvedenému by už len podotkol to, že zmluva bola v predtlačenej forme a bola vypísaná pracovníkom odporcu. V súvislosti s rozhodcovskou zmluvou podotýka, ako už bolo uvedené aj počas konania, že táto zmluvy bola súčasťou úverovej zmluvy a tvorila navonok jednotný celok a súčasť úverovej zmluvy, pričom taktiež bola v predtlačenej a vopred pripravenej forme, bez možnosti ju odmietnuť podpísať. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa navrhuje odvolacím súdom ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné: Odvolateľ namietal postup prvostupňového súdu, ktorý viedol k posúdeniu zmluvného vzťahu účastníkov konania založeného úverovou zmluvou č. 202900636 zo dňa 22.06.2011, z ktorého vznikla pohľadávka uplatnená v rozhodcovskom konaní, ako vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy, keďže navrhovateľ nevystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy vyhlásil, že peňažné prostriedky si berie na účel zamestnania. I keď predmetnú zmluvu nemožno posúdiť ako spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (jedine v tomto sa právny názor odvolacieho súdu líši od názoru súdu prvého stupňa, čo však nemalo dopad na správnosť jeho rozhodnutia a ostatnú argumentáciu obsiahnutú v dôvodoch napadnutého rozsudku), pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Dlžník - navrhovateľ totiž v predmetnej zmluve vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania, čo verifikoval aj svojim podpisom, ako na to poukazuje aj odvolateľ. Avšak aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah (ako to správne uzavrel súd prvého stupňa) a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, nakoľko lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd je toho názoru, že samotné zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon zamestnania“ nezakladá obchodnoprávny vzťah, a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené, na aký účel sa má zmluva v rámci aktivít v zamestnaní použiť, čo je pri absolútne obchodných vzťahoch viac než neštandardné. V prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ - odporca). Pochybnosti musí odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie - aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Odporca v tomto smere nepredložil súdu žiadny dôkaz, nepreukázal účelové využitie poskytnutého úveru pre výkon podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti navrhovateľa, pričom pokiaľ veriteľ viaže úver na určitý účel, reálne poskytnutie peňažných (úverových) prostriedkov zo zmluvy musí byť podmienené až preukázaním účelu zo strany dlžníka veriteľovi, teda odporca musí takýmto dokladom disponovať, čo nemôže uľhčiť ani to, že podnikanie odporcu je charakterizované ako „rýchle pôžičky“. Účelovosť poskytnutia úveru v danom prípade nebola preukázaná. Podľa Článku II. bodu 1. rozhodcovskej zmluvy zo dňa 22.6.2011, ktorá tvorí prílohu úverovej zmluvy sa zmluvné strany mali dohodnúť, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 202900636 uzatvorenej dňa 22.6.2011 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovský súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu. b)pred príslušným súdom Slovenskej republiky ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súd podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy. To neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods.2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty EÚ priamo záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, v zmysle čl. 2 písm. a) nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 bod 1 cit. smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľa bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. V zmysle čl. 4 cit. smernice bez toho, aby boli dotknuté ust. čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl. 6 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Opierajúc sa o cit. ust. Občianskeho zákonníka s poukazom na smernicu z formy a obsahu rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ - odporca už vopred pripravenú pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom navrhovateľ obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil. Predmetná rozhodcovská zmluva teda nebola individuálne dojednaná, ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Odporca ako veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už navrhovateľ nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý žiada navrhovateľ v konaní zrušiť je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky. Rozhodcovský rozsudok tak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. (pozri rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008) S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom s odkazom na ust. § 40 ods. 1 písm. j) zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom a účinnom do 31.12.2014 zrušil napadnutý rozhodcovský rozsudok, pretože pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.