Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/401/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113234557 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113234557.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: E. Q., nar. XX. S. XXXX, trvalo bytom J. - G., zastúpený splnomocnenkyňou: ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, 821 02 Bratislava, IČO: 44449615, proti žalovanej: K4 International, s.r.o., Bakossova 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36410560, zastúpenej advokátkou: JUDr. Miroslava Vandáková, Šúrska 136, 900 01 Modra, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 2. júna 2016 č. k. 8C/613/2013-479, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobný návrh zamietol a II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 2.993,33 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia k rukám právnej zástupkyne žalovanej JUDr. Miroslave Vandákovej a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 80 písm. c/ O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, § 49a, § 588, § 724 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 275 ods. 1 a 2 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.3.2011 sp. zn. 23 Cdo 1769/2010 a jeho rozsudky sp. zn. 31Cdo 3581/2012 zo 14.1.2015, sp. zn. 30Cdo/1251/2002 z 19.12.2002, na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03. Vecne dôvodil, že žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej určenia, že kúpna zmluva z 10.7.2013 uzatvorená medzi predávajúcim - žalobcom a kupujúcim- žalovanou, ktorou predávajúci previedol na kupujúceho vlastnícke právo k pozemku nachádzajúcemu sa v obci E., okrem P., k.ú. E. E.; ide o pozemok vedený na Okresnom úrade Trnava, katastrálnom odbore; predmetná nehnuteľnosť je podľa evidencie katastra zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. E. E., okres P., obec E. ako pozemok, parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parc. číslo 794/1 o výmere 1330 m2, druh pozemku: orná pôda, je neplatná. Žalobu odôvodnil tým, že sa dovoláva relatívnej neplatnosti predmetnej zmluvy. Uznesením z 20.12.2013 pod č. k. 8C/613/2013-21 súd prvej inštancie pripustil zmenu návrhu: súd určuje, že kúpna zmluva z 10.7.2013 uzatvorená medzi predávajúcim- žalobcom a kupujúcim-žalovanou, ktorou predávajúci previedol na kupujúceho vlastnícke právo k pozemku nachádzajúcemu sa v obci E., okrem P., k.ú. E. E.; ide o pozemok vedený na Okresnom úrade Trnava, katastrálnom odbore; predmetná nehnuteľnosť je podľa evidencie katastra zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. E. E., okres P., obec E. ako pozemok, parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parc. číslo 794/1 o výmere 1330 m2, druh pozemku: orná pôda, je neplatná; súd určuje, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, pozemku nachádzajúceho sa v obci E., okrem P., k.ú. E. E.; ide o pozemok vedený na Okresnom úrade Trnava, katastrálnom odbore; predmetná nehnuteľnosť je podľa evidencie katastra zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. E. E., okres P., obec E. ako pozemok, parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parc. číslo 794/1 o výmere 1330 m2, druh pozemku: orná pôda, je žalobca. Žalobu žalobca v konaní odôvodnil skutkovo tým, že žalobca a žalovaná uzavreli 10.7.2013 Kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k vyššie uvedenému pozemku, na základe ktorej po následnom podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva, rozhodol Okresný úrad v Galante, katastrálny odbor tak, že 16.7.2013 povolil vklad vlastníckeho práva, následkom čoho sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou predmetného pozemku. Žalobca dôvodil, že koncom júna, začiatkom júla 2013 bol oslovený známym C. J., že má kontakt na E. T., konateľa žalovanej, ktorý sa sériovo a profesionálne venuje investičným akciám a stavebníctvu, žalobca je jediným spoločníkom a konateľom stavebnej spoločnosti CELOSTAV s.r.o., C. J. dal žalobcovi prísľub, že ako sa predmetný pozemok prepíše na žalovanú, bude to práve firma žalobcu, ktorá dostane zákazku a postaví rodinný dom na predmetnom pozemku, kupujúcim mala byť žalovaná, s konkrétnym návrhom zmluvy za žalobcom prišiel C. J., cena pozemku bola medzi zmluvnými stranami reálne dohodnutá spôsobom výpočtu, na hladine obvyklej trhovej ceny v čase realizovania zmluvy o dielo a predaní oboch novostavieb. Pritom C. J. a E. T. žalobcovi sľúbili, že dostane zákazku na projekt dvoch rodinných domov. Žalobca má dosť veľké finančné problémy. C. J. zariadil vypracovanie kúpno-predajnej zmluvy a vklad do katastra. Dňa 10.7.2013 prišiel za žalobcom, hovoril mu, že musí pred notárkou podpísať kúpno-predajnú zmluvu. Žalobca by nikdy nesúhlasil s podpisom kúpnej zmluvy na pozemok, ak by nebol zavádzaný tvrdeniami žalovanej (§ 49a O.z.). Žalobca bol cielene uvedený do omylu, nechcel darovať nehnuteľnosť jemu neznámej firme, resp. neznámemu E. T.. Žalobca legitímne očakával súčasne uzavretie zmluvy o dielo, ktorá mala byť neoddeliteľnou súčasťou prevodu pozemku. Následky predmetnej zmluvy zistil žalobca až po jej zapísaní a z reakcií C. J. a E. T.. Ďalej poukázal na to, že žalovaná nesplnila svoje záväzky riadne a včas, do dnešného dňa neprišlo ani len k čiastočnému zaplateniu kúpnej ceny, žalovaná so žalobcom odmieta komunikovať a neposkytla ani len čiastočné záruky splnenia svojich záväzkov. Nešlo o jednoduchý predaj involvovaného pozemku ale o závislé zmluvy. Žalovaný žalobu považuje za nedôvodnú a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť, žalobcom uvádzané skutočnosti sú podľa neho nepravdivé a zavádzajúce, žalobca nebol uvedený do omylu, nepravdivé sú tvrdenia o uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva s úmyslom v nej naplniť dohodu o zmluve o dielo. Návrh na uzatvorenie kúpnej zmluvy prišiel od žalobcu a bol žalovanej tlmočený prostredníctvom C. J.. Osobne sa vo veci uzatvorenia kúpnej zmluvy so žalobcom nestretli, teda nemohla žalobcovi čokoľvek sľúbiť, pozemok videli po jeho nadobudnutí. Primárnym cieľom žalovanej nebolo realizovať výstavbu, ale predať pozemok so ziskom tretej osobe. Dokonca ponuku na kúpu pozemku najskôr odmietla, neskôr ju prijala. Bol to žalobca, ktorý žiadal vyplatiť kúpnu cenu v hotovosti. Pripravený návrh kúpnej zmluvy podpísali a odovzdali spolu so sumou 5000 eur C. J.. Dokumenty boli podpísané a kúpna cena vyplatená, čo žalobca potvrdil podpisom kúpnej zmluvy a naviac jej uhradenia sa nikdy nedomáhal. C. J. vystupoval ako kamarát žalobcu, osoba, ktorá sprostredkúva jeho návrhy a požiadavky. Výšku kúpnej ceny začal žalobca namietať až koncom novembra 2013. Predávajúci nebol v žiadnom omyle a už vôbec nie v tak závažnom omyle, ktorý by mal spôsobiť neplatnosť kúpnej zmluvy. Žalobca nepreukázal tvrdenie o obhliadke pozemku konateľom žalovanej pred uzavretím kúpnej zmluvy. Žalovaná nevyvolala omyl na strane žalobcu. Uznesením z 20.12.2013 pod č. k. 8C/613/2013-25 súd prvej inštancie rozhodol, že nariaďuje predbežné opatrenie: žalovanému sa zakazuje pozemok: parcelu registra „C“ evidovanú na katastrálnej mape, parcelné č. 794/1, o výmere 1330 m2, druh pozemku orná pôda, zapísaný na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Trnava, Katastrálnym odborom, k.ú. E. E., obec Z., okres P. scudziť na základe kúpnej zmluvy, alebo inej scudzovacej zmluvy a to či už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie, alebo dražby, alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalovanému zakazuje akýmkoľvek spôsobom predmetnú nehnuteľnosť zaťažiť alebo iným spôsobom obmedziť vlastníctvo a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalovanému sa prikazuje predmetnú nehnuteľnosť na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením alebo odcudzením a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uznesením z 25.4.2014 pod č. k. 8C/613/2013-79 súd prvej inštancie konanie v časti určenia, že kúpna zmluva z 10.7.2013 uzatvorená medzi predávajúcim- žalobcom a kupujúcim-žalovanou, ktorou predávajúci previedol na kupujúceho vlastnícke právo k pozemku nachádzajúcemu sa v obci E., okrem P., k.ú. E. E.; ide o pozemok vedený na Okresnom úrade Trnava, katastrálnom odbore; predmetná nehnuteľnosť je podľa evidencie katastra zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. E. E., okres P., obec E. ako pozemok, parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parc. číslo 794/1 o výmere 1330 m2, druh pozemku: orná pôda, je neplatná, zastavil. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že N. T. mu povedala, že pozná finančnú skupinu, ktorá mu zabezpečí peniaze na stavbu dvoch rodinných domov. Telefonicky mu oznámila, aby prišiel do Zvolena na stretnutie s C. J., ktorého ona poznala. S N. T. vycestoval na stretnutie do Zvolena, na ktorom bol aj C. J. a jeho brat, bolo to 19.6. alebo 20.6.2013. C. J. mu povedal, aby na druhý týždeň doniesol konkrétne doklady. Následne sa stretol na stanici vo Zvolene s C. J. (ktorý má tiež stavebnú firmu), ktorému odovzdal požadované doklady, list vlastníctva. Dohodol sa s C. J., že v auguste začnú spolu na pozemku stavať dva rodinné domy a na tomto stretnutí mu bol predstavený aj E. T. ako osoba, ktorá vie vybaviť financie. E. T. si pozrel výkresy, zobral si list vlastníctva. Tam sa ústne dohodol so E. T. a C. J., že on dá pozemok, oni dajú financie a budú spolu stavať tieto dva domy. Predmetom stretnutia so E. T. boli investície na stavbu rodinných domov v E.. Zo stretnutia odchádzal s tým, že firmu C. J. zamestná pri výstavbe týchto dvoch rodinných domov. Ústna dohoda bola taká, že idú do toho, idú stavať, že keď sa predajú obidva domy, odráta sa 10 % z ceny, to bude provízia pre E. T. za to, že získal peniaze. Nemal vedomosť, že E. T. je konateľom žalovanej. Niekedy 28.6 alebo 28.7. prišiel za žalobcom E. T. do Bratislavy, spoločne išli do Auparku, E. T. si pozrel štúdiu, ktorú mal na pozemok v T.. Bavili sa aj o domoch s tým, že sa stavať bude a financie budú ale nič konkrétne sa nebavili. O dva dni nato prišiel do Bratislavy C. J. so zmluvou z 10.7.2013, ktorú mu nedal ani prečítať s tým, že aby mali peniaze na stavbu v E. čo najrýchlejšie, investori potrebujú, aby pozemok bol na nich prepísaný. Spolu išli k notárovi, ešte podpisoval návrh na vklad do katastra. C. J. mu povedal, že zmluva je fiktívna. Čiastka 5.000 eur mu dňa 10.7.2013 nebola odovzdaná. Žalobca vyvolával E. T. a C. J., aby dostal kúpnu zmluvu a zmluvu o dielo o stavbe. Zmluvu o dielo už chcel mať, aby mohol začať stavať, keďže už prišiel o pozemok. V auguste 2013 mu E. T. poslal písomné vyhotovenie kúpnej zmluvy, kde boli okrem podpisu žalobcu podpísaní E. T. a JUDr. P. W., s ktorým sa nikdy nestretol. Keď si prečítal kúpnu zmluvu, volal E. T. a žiadal, aby mu pozemok vrátil. E. T. mu oznámil, že hľadajú peniaze, takisto C. J. ho presviedčal, že peniaze budú. E-mailom alebo poštou mu bola doručená Zmluva o dielo č. 1/2014, kde mal dopísať údaje, ktoré mu C. J. nadiktoval, vyplnenú zmluvu poslal C. J.. Bol v kontakte so E. T. a C. J. a chcel, aby mu pripravili zmluvu, aby mal zákonné právo na pozemok pokiaľ sa nebude stavať. E. T. mu sľúbil, že prinesie zmluvy a mali sa stretnúť v Bratislave pri Tescu, stretnutie sa neuskutočnilo. V tej dobe chcela predať pozemok v G. aj jeho mama. Obrátil sa asi 12.11.2013 na C. J.. Mama mala dostať za pozemok 35.000 eur. Aj G. sa naťahovala ako E. a na základe toho si už začal nahrávať sms-ky, e-maily a začal robiť nahrávky. Následne sa dozvedel, že potom ako podpísal kúpnu zmluvu, E. T. dal ponuku na predaj pozemku. Pozemok a stavebnú prácu ponúkal cez C. J. E. T., ale všetko to malo ísť cez C. J.. C. J. mal od žalobcu sľúbené, že keďže mal tiež stavebnú firmu sa bude zúčastňovať na výstavbe. Všetci traja sa dohodli na tom, že všetci zarobia peniaze, žalobca bude mať vyplatený pozemok, nevie presne v akej cene, 10 % bude mať E. T. ako províziu, C. J. mal zarobiť za tie práce, ktoré mal vykonávať na stavbe. Následne sa s pánom T. stretol v Bratislave aj za prítomnosti pána B. a následne boli dohodnutí, že sa ešte stretnú s pánom T. pri Tescu, ale toto stretnutie sa už neuskutočnilo. Stále ich otravoval, aby mal podklady, aby tam bolo záložné právo, aby mal zmluvu o dielo. Vlastníkom motorového vozidla bola spoločnosť Q., auto bolo v celkom dobrom stave a asi si ho odkúpil pán B., s ktorým sa dohodol ústne na kúpnej zmluve za cenu 2.800 eur s tým, že kúpnu cenu zaplatí tak, že za žalobcu vyplatí exekúcie, čo sa aj stalo. O tom, že pán T. je konateľom žalovanej sa dozvedel 19.9.2013, keď mu poslali fiktívnu zmluvu. O predaji pozemku sa s pánom T. nebavil vôbec. S C. J. iba vtedy, keď prišiel a žiadal podpísať zmluvu. Z výsluchu konateľa žalovanej E. T. súd zistil, že 25.6.2013 ho kontaktoval telefonicky C. J., či by mal čas na stretnutie s ním a jeho známym vo veci spolupráce bližšie nešpecifikovaných nehnuteľnostiach, s tým že jeho kamarát má niečo na predaj. V deň telefonátu sa stretli do pol hodiny v pohostinstve Y. blízko vlakovej stanice, na stretnutie spolu C. J. prišiel žalobca, ktorého nepoznal. Žalobca chcel rozbehnúť znova podnikateľskú činnosť, potreboval nejaký kapitál, jeho pozemok v T. pôjde pravdepodobne do dražby a chcel od neho nejakým spôsobom T. zachrániť. Dohodli sa, že cez pána J. ho bude kontaktovať. S odstupom času ho kontaktoval pán C. J. s tým, že žalobca by sa s ním rád stretol, že má pozemky na predaj, že sa jedná o ornú pôdu v katastri E.. Následne volal pánovi J. a povedal mu, že nemá záujem. Ten mu povedal, že žalobca vlastní motorové vozidlo, že by potreboval toto vozidlo vyplatiť. Pán C. J. prišiel na vozidle Volkswagen, odovzdal mu kľúče, dokumenty a odišiel. Išiel s vozidlom za pánom B.. Čakali na vyčíslenie od exekútorov, pritom ho pán J. telefonicky nabádal, aby zvážil kúpu pozemku v E.. Pána J. sa opýtal na cenu, ktorý mu povedal, že žalobca požaduje 5.000 eur ako kúpnu cenu, splatnú pri podpise zmluvy. Do telefónu pánovi J. povedal, že nech mu donesie údaje o žalobcovi, že nechá pripraviť návrh zmluvy podľa požiadaviek, ktoré mu pán J. povedal. Poveril advokáta JUDr. Ľubomíra Ivana na vypracovanie všetkých dokumentov na prevod vlastníckych práv. Dňa 10.7.2013 nemohol opustiť mesto, tak povedal pánovi J., aby navrhli iný termín, načo povedal, že on to vybaví. Pána J. bral ako sprostredkovateľa žalobcu, kvázi jeho kamaráta, dal mu 5.000 eur a nechal ho vybaviť podpis. Ešte v ten deň večer prišiel pán J. a odovzdal mu podpísané dokumenty. Dňa 17.7.2013 s pánom B. vycestovali do Bratislavy, telefonicky kontaktovali žalobcu a išli za exekútormi. Bez pána B. išli na kávu do Auparku, kde mu žalobca ukazoval dokumenty ohľadom T.. V tej dobe už bol povolený vklad, o E. sa vôbec nebavili. Cestou do Zvolena sa zastavili v E. Na prelome augusta a septembra roku 2013 mu zavolal žalobca, pýtal sa ako pokračujú s plánovaním výstavby rodinných domov v E., na ktoré má žalobca pripravené projekty, ktoré by tam chcel stavať a povedal, že to s pánom J. plánovali v prípade, ak nadobudne žalovaná pozemok. Žalovanej išlo o rýchly predaj, nehnuteľnosť predať so ziskom, výstavbu neplánovala. Začiatkom novembra ho zavolal na stretnutie pán J. s tým, že bol na stretnutí so žalobcom, jeho matka vlastní pozemok záhradku v obci G., pričom táto je taktiež na predaj. Pán J. mu povedal cenu 10.000 eur. Oslovil O. B., že má ponuku od žalobcu, treba zainvestovať 10.000 eur, či sa nechce podieľať na tejto investícii. Povedal, že problém nemá a 5.000 eur, teda polovicu dokáže zainvestovať. Priebeh bol obdobný ako pri E., zmluvy pripravil JUDr. W.. Následne ho kontaktoval pán J., že by žalobca predal byt svojej matky v N. za 35.000 eur. S odstupom času mu pán J. oznámil, že cena sa znížila na 25.000 eur. Následne po pár týždňoch začal žalobca vyvolávať, prečo sa nestavia v E. a v G.. Ponuku na predaj dostali od žalobcu prostredníctvom pána J.. Pred uzatvorením kúpnej zmluvy nikdy nehovoril so žalobcom ani s pánom J. o výstavbe na týchto pozemkoch. Túto tému otvoril žalobca v telefonáte po prevode vlastníckych práv. S pánom C. J. nemali žiadnu zmluvu, keďže bol na strane predávajúceho. Nedohodli žiadnu odmenu, nič nežiadal. Žiadne písomné splnomocnenie žalovanej pre pána C. J. nebolo. Z výpovede svedka C. J. súd zistil, že so žalobcom sa zoznámil cez pani N., na stretnutie, keď bol na rybách prišla N. spolu so žalobcom. Žalobca povedal, že sa potrebuje zbaviť firmy, pretože má veľké dlhy, má pozemok a vyjadril sa tak, že zoženie zákazku na mezonetové byty. Podstatou boli tie byty a pre žalobcu bolo, že sa chce zbaviť firmy, dlhov. Stretnutie ukončili tak, že sa vlastne na ničom nedohodli. Žalobca mu volal, že chce predať auto, začal predávať byt, potrebuje predať pozemok. Po hovore so žalobcom E. T. povedal, že má človeka, ktorý má problémy, že predáva byt, auto, pozemky. Nevie či pokiaľ ide o pozemok povedal cenu 5.000 eur žalobca, alebo ju uviedol ako maximálnu cenu E. T.. Následne sprostredkoval stretnutie žalobcu so E. T., s ktorým sa vôbec nerozprával o tom, že chcel zákazku od žalobcu na mezonetové byty. Stretnutie žalobcu a E. T. sa uskutočnilo na stanici vo Zvolene. Nepočúval ich a žalobca mu nepovedal na čom sa dohodli. E. T. sa pýtal ako sa dohodli o byte, mohol si zarobiť 500 eur, keby natiahol cenu aj od jedného aj od druhého. Žiadnu cenu nenatiahol, keďže pán T. mu povedal, že sa dohodli len ohľadom auta a toho pozemku. Povedal mu však, že viac ako 5.000 eur za ten pozemok nedá. Žalobca aj E. T. mu povedali, že sa dohodli na kúpe auta a pozemku. E. T. mu odovzdal kúpno-predajné zmluvy, dal mu asi 5.000 eur, peniaze si prepočítal a povedal mu, že má ísť za žalobcom dať mu podpísať kúpno-predajné zmluvy, zaplatiť kúpnu cenu a províziu si poriešiť u žalobcu. Prišiel za žalobcom s kúpnymi zmluvami od E. T., ktoré žalobca u notára podpísal a odovzdal mu 5000 eur. Žalobca si zmluvu pred podpisom prečítal, nemal k nej žiadne výhrady. Žalobca mu dal províziu 500 eur. Po podpísaní zmlúv mu žalobca volal ohľadom nejakej výstavby na pozemku, že sa na tom dohodol so E. T.. E. T. mu na to povedal, že v prípade, že sa rozhodne stavať, že osloví žalobcu. O dva až štyri mesiace mu volal žalobca, že by chcel predať druhý pozemok v G.. Volal E. T. ponuku od žalobcu, kúpa sa uskutočnila. Takisto sprostredkoval tento predaj a kúpu, v tomto prípade tam bol žalobca u notára s mamou. Pri odovzdávaní kúpnych zmlúv mu E. T. dal sumu 10.000 eur, podpísal mu prevzatie sumy. Žalobca mu dal 500 eur províziu. Potom mu volal žalobca, že sa nestavia, že on predal pozemky, že dohoda bola, že on predá tie pozemky za lacnejšie s tým, že sa tam bude stavať, že on na tej stavbe zarobí a taká bola dohoda so E. T.. E. T. mu povedal, že takáto dohoda nebola, dohoda so žalobcom bola taká, že pozemky kúpi a keď sa rozhodne stavať určite ako prvého osloví žalobcu. Po nejakom čase mu telefonoval, že videl na internete, že sa predáva nejaký pozemok za 35.000 eur, že aj on mohol za takú sumu predávať, že peniaze od E. T. vráti, povedal mu, že nech to rieši so E. T.. Povedal to E. T., ktorý mu povedal, že dohodu meniť nebude. Potom ako sa podpísala zmluva na 5.000 eur mu žalobca povedal, že ak sa bude stavať na pozemku v E., tak ho do toho zoberie. Nebol nikdy očitý svedok toho, že by sa žalobca a E. T. dohodli, že sa bude stavať na pozemkoch, ktoré žalobca predal. Z výsluchu svedkyne N. T. súd zistil, že skontaktovala žalobcu s C. J., ktorý jej spomenul, že pozná ľudí, ktorí v rámci developerstva dokážu financovať určité projekty. Vedela, že žalobca nemá finančné prostriedky aby mohol stavať. Povedala mu, že má známeho, ktorý má rôzne pozemky, na ktorých by chcel realizovať stavebnú činnosť. C. J. povedal, aby dohodla stretnutie a mal osloviť ďalších ľudí. Volala žalobcovi, kedy má čas. Volala C. J., ktorý bol na rybačke s bratom, išli za ním. Pri rozhovore bola, nepamätá si konkrétne medzi sebou povedali, dohodli sa na spolupráci medzi Celostavom, C. J. a predpokladám tými ďalšími ľuďmi. Boli dohodnutí na ďalšom termíne. Žalobca jej povedal, že C. J. prišiel za ním do Bratislavy a priniesol mu niečo podpísať, išlo o pozemok asi v E., ktorý bol zábezpekou finančných prostriedkov pre daných investorov. Žalobca hovoril určite o nejakej finančnej sume 5.000 eur, 10.000 eur. Od žalobcu vie, že v určitom momente tam vstúpilo meno T. a bol tam J.. Od žalobcu vie, že C. J. mu mal dať finančné prostriedky, na ktorých boli dohodnutí, na tých papieroch to malo byť napísané, ale žalobca mal stále len čisté papiere. Žalobca jej povedal, že zmluvy neposlali, zavolala na kataster do P. a zistila, že pozemok je zapísaný na spoločnosť žalovanej, čo volala žalobcovi. Súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal otázkou, či má žalobca na požadovanom určení naliehavý právny záujem a dospel k záveru, že má, pretože určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe môže byť podkladom pre vykonanie zápisu vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Prípadný pozitívny výrok súdu v tomto konaní by odstránil túto právnu neistotu a neurčitosť v právnom postavení žalobcu a v tom je daný jeho naliehavý právny záujem, pretože rozsudok súdu podľa § 36 a/ katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z., je vždy verejnou listinou, ktorá je spôsobilá prelomiť účinky iných verejných listín. Na strane žalobcu vystupuje vecne legitimovaná strana, ktorá sa domáha ochrany svojho práva proti žalovanej, keď označená žalovaná je pasívne vecne legitimovaná ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaný na liste vlastníctva. Z listinných dokladov vyplýva, že strany uzavreli 10.7.2013 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je sporná nehnuteľnosť a dohodnutá kúpna cena je 5000 eur, ktorú uhradil kupujúci predávajúcemu pred podpisom zmluvy. Dňa 1.6.2005 uzavrel žalobca ako jeden z kupujúcich kúpnu zmluvu s predmetom sporná nehnuteľnosť za kúpnu cenu 780 000 Sk v podiele 1. Dňa 2.8.2006 uzavrel žalobca ako jeden z kupujúcich kúpnu zmluvu s predmetom sporná nehnuteľnosť v podiele 1 za kúpnu cenu 390 000 Sk. Žalobca je jediným spoločníkom spoločnosti CELOSTAV s.r.o.. Žalovaný je zapísaný ako výlučný vlastník spornej nehnuteľnosti na LV č. XXXX k.ú. E.. Súd prvej inštancie citoval a vyložil spôsob aplikácie ust. § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1 a § 46 ods. 1, § 49a O.z. a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.12.2002 sp. zn. 30Cdo/1251/2002, v ktorom sa uvádza, že o ospravedlniteľný omyl nepochybne nejde vtedy ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Dôvodil, že tvrdenia žalobu, neboli v konaní preukázané, predmetná kúpna zmluva z 10.7.2013 je platným právnym úkonom, pretože je uzatvorená v písomnej forme, ktorú vyžaduje zákon, tvorí technickú jednotu listiny, je podpísaná účastníkmi záväzkovo právneho vzťahu a tento právny úkon bol urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Strany uzavreli v zmysle zmluvy dňa 10.7.2013, kúpnu zmluvu podľa § 588 O.z.. Predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti za celkovú dohodnutú kúpnu cenu vo výške 5000 eur, pričom túto peňažnú sumu 5000 eur uhradil kupujúci (žalovaná) predávajúcemu (žalobcovi) v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy, čo predávajúci svojim podpisom na tejto zmluve potvrdil. Zároveň v predmetnej kúpnej zmluve udelil žalobca JUDr. P. W. plnú moc na zastupovanie ho vo vkladovom konaní. V konaní nebolo sporné, že predmetnú kúpnu zmluvu vyhotovil na pokyn žalovaného JUDr. P. W. a jemu bolo okrem žalovanej doručené rozhodnutie Správy katastra P. číslo vkladu E zo 16.7.2013, pričom na základe zhodného vyjadrenia strán sa súd oboznámil s obsahom výpovede JUDr. P. W. z 20.10.2015 v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta sp. zn. 17C/155/2013, z ktorej vyplýva, že okrem zmluvy z 10.7.2013 vyhotovil aj písomnú zmluvu z 12. 11. 2013, ktorá sa týkala nehnuteľnosti, ktorú predávala matka žalobcu. Žalobca, napriek tomu, že ho zaťažovala dôkazná povinnosť nepreukázal, že by právny úkon bol neplatný podľa § 37 alebo § 39 O.z.. Podpis žalobcu na predmetnej kúpnej zmluve súd prvej inštancie považoval za vážne mienený právny úkon, podpis si nechal overiť, podpísal potrebný počet vyhotovení pre účely katastrálneho konania a podpisom potvrdil aj prevzatie kúpnej ceny. Žalobca podpísal aj oznámenie o zamýšľanom návrhu na vklad do katastra nehnuteľností ako aj návrh na zrýchlený vklad do katastra nehnuteľností. Z výsluchu strán vyplynulo, že tieto sa osobne stretli a boli aj v telefonickom kontakte. Konateľ žalovanej bol žalobcovi predstavený svedkom C. J., s ktorým žalobcu zoznámila svedkyňa N. T.. Spoločnosť CELOSTAV, s.r.o. žalobcu ako aj samotný žalobca mali finančné problémy, na majetok žalobcu boli vedené exekučné konania. Tvrdenie žalobcu, že so E. T. a svedkom C. J. mali ústnu dohodu, že na pozemku v E. budú stavať dva rodinné domy, keď z ich ceny sa malo odrátať 10 %, čo bude provízia pre E. T., za to, že získal peniaze, zostalo sporné a nepreukázané. Žalobca svoje vyjadrenia v priebehu výsluchov menil, keď najskôr uvádzal, že sa dohodol s C. J., že v auguste začnú spolu na pozemku stavať dva rodinné domy a ďalej uvádzal, že firmu C. J. zamestná pri výstavbe týchto dvoch rodinných domov, ďalej uvádzal, že sa dohodli na tom, že on dá pozemok, oni dajú financie a budú spolu stavať tieto dva domy. Tvrdenie žalobcu, že predmetom stretnutia so E. T. boli investície na stavbu rodinných domov v E. v konaní nebolo preukázané a zostalo sporné. V konaní žalobca nepreukázal, že okrem kúpnej zmluvy mala byť uzavretá zmluva o dielo, na základe ktorej mala jeho spoločnosť realizovať výstavbu dvoch rodinných domov na pozemku v E., súdu nepreukázal a ani bližšie nekonkretizoval, kto mal byť v zmluve o dielo označený ako objednávateľ, pričom uvedené nevyplýva ani z návrhu zmluvy o dielo č. 1/2014 na č.l. 156, v ktorej je uvedený dátum platnosti zmluvy 10.3.2014. Písomnosť na č.l. 162 založená žalobcom obsahuje označenie objednávateľa: D.O.E.U, s.r.o. a začiatok stavby 10.3.2014, avšak predmetná spoločnosť nie je stranou sporu a ani nie je uvedená ako účastník kúpnej zmluvy z 10.7.2013. Obsah tvrdenej ústnej dohody medzi stranami a svedkom C. J. tento svedok nepotvrdil, keď uviedol, že na prvom stretnutí so žalobcom sa žalobca vyjadril tak, že zoženie zákazku na mezonetové byty, pričom so svedkom sa nedohodli na ničom. Následne svedok potvrdil a uvedené vyplynulo aj z výpovedí strán, že spoločnosť žalobcu uzavrela ústnu kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo s O. B.. Ďalej svedok uviedol, že ho žalobca oslovil v súvislosti s predajom predmetnej nehnuteľnosti v E., čo však žalobca poprel, ohľadom ktorého svedok oslovil E. T.. V konaní nebolo preukázané, že by pred uzavretím kúpnej zmluvy z 10.7.2013 bol E. T. v E. na obhliadke predmetnej nehnuteľnosti, ani nebolo preukázané, že by sa strany dohodli na výške kúpnej ceny 5000 eur pred podpísaním kúpnej zmluvy, keď k tejto skutočnosti sa nevyjadril jednoznačne ani svedok C. J., ktorý najskôr uviedol, že „nevie či pokiaľ ide o pozemok povedal cenu 5000 eur žalobca, alebo ju uviedol ako maximálnu cenu E. T.“ a následne sa vyjadril tak, že E. T. mu povedal, že viac ako 5000 eur za pozemok nedá. Žalobca poprel, že by sa so E. T. dohodol o predaji predmetného pozemku. Svedok C. J. uviedol, že v súvislosti s kúpnou zmluvou z 10.7.2013 dostal od žalobcu 500 eur, čo žalobca poprel. Zároveň sa svedok C. J. vyjadril tak, že od žalovanej nedostal za kúpnu zmluvu z 10.7.2013 žiadne peniaze. V konaní nebolo sporné, že predmetnú kúpnu zmluvu z 10.7.2013 predložil žalobcovi na podpis svedok C. J., ktorému ju odovzdal E. T., ktorý so svedkom zhodne uviedli, že svedok od neho dostal kúpnu cenu 5000 eur, ktorú mal odovzdať žalobcovi, čo žalobca poprel. V konaní žalobca nepreukázal, že si predmetnú zmluvu neprečítal z dôvodu na strane svedka C. J., resp. nepreukázal, že by mu takáto možnosť zo strany svedka C. J. nebola umožnená, keď overenie podpisu žalobcu sa realizovalo na notárskom úrade. Svedok C. J. aj potom ako bola podpísaná kúpna zmluva z 10.7.2013 bol so žalobcom v kontakte, keď bol osobne účastný aj podpisu kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti matky žalobcu v novembri 2013, t. j. viac ako tri mesiace po podpise kúpnej zmluvy z 10.7.2013. Žalobca sa v konaní dovolával neplatnosti právneho úkonu predmetnej zmluvy z 10.7.2013 v zmysle § 49a O.z., avšak neúspešne, keď v konaní nepreukázal, že právny úkon urobil v omyle a to podstatnom, ktorý by sa týkal či už právneho dôvodu, predmetu právneho úkonu, osoby alebo iných náležitostí právneho úkonu, bez ktorých by k urobeniu právneho úkonu nedošlo. V konaní ani výsluchom svedkov nemal súd preukázané, že by žalovaný omyl vyvolal alebo by o ňom vedel. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalobca ako konajúca osoba sa v zmysle § 49a O.z. môže účinne dovolať podstatného omylu vyvolaného osobou, ktorej bol právny úkon určený, len ak ide o omyl ospravedlniteľný t.j. omyl, ku ktorému by došlo i napriek tomu, že konajúca osoba (mýliaca sa) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (že vyvinula obvyklú starostlivosť), ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať na to, aby sa takému omylu vyhol. O ospravedlniteľný omyl ide vtedy ak konajúca osoba (mýliaci sa) nemohla rozpoznať skutočný stav veci (zistiť existenciu omylu) ani potom, čo (by) vyvinula obvyklú mieru starostlivosti, ktorú možno od nej požadovať. Mýliaca sa osoba, ktorá sa dovoláva neplatnosti nie je zbavená povinnosti zabezpečiť si primeraný rozsah objektívnych informácií o okolnostiach, resp. skutočnostiach ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Žalobca týmto spôsobom nepostupoval, keď nevyvinul obvyklú mieru starostlivosti aj ako konateľ podnikateľského subjektu, ktorému musí byť zrejmý rozdiel medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o dielo a ich právnych následkoch. V predmetnej kúpnej zmluve z 10.7.2013 nie je žiadny odkaz ani údaj o inej zmluve, zmluve o dielo, prípadne záložnej zmluve a podobne. Žalobca v konaní nepredložil a ani netvrdil, že by bol žalovanému predložil návrh zmluvy o dielo s konkrétnym obsahom najneskôr ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy z 10.7.2013. Podstatné je, že žalobca v konaní nepreukázal, že nemal úmysel uzavrieť so žalovaným predmetnú kúpnu zmluvu. Uvedené ako aj skutočnosť, že žalobca bol uzrozumený s právnym dôsledkami kúpnej zmluvy, preukazuje aj následné konanie žalobcu, ktorý bol priamym iniciátorom kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela jeho matka aj za účasti C. J. so spoločnosťou ARKAS, s.r.o.. Podľa ustanovenia § 275 ods. 1 Obch.z. ak sú uzavreté viaceré zmluvy pri tom istom rokovaní alebo zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne; podľa ods. 2 rovnakého ust. ak však z povahy alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú na sebe vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami. Najvyšší súd ČR v uznesení z 30.3.2011 sp. zn. 23 Cdo 1769/2010, pri výklade ustanovenia § 275 ods. 2 Obch.z. uzavrel, že nejde o závislé zmluvy v prípade, keď ide iba o istú ekonomickú spiatosť určitých zmlúv (v posudzovanej veci kúpnej zmluvy a leasingovej zmluvy), ale že za závislé zmluvy, možno považovať tie, u ktorých sa závislosť týka ich vzniku a zániku. Inak povedené, závislé zmluvy, keď vznik jednej z nich, pokiaľ nevznikla i druhá zmluva, nemá hospodársky zmysel a súčasne zánik jednej z nich bez splnenia musí vyvolať zánik aj ďalšej zmluvy alebo zmlúv, pretože ich oddelené plnenie by nemalo hospodársky význam. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 31Cdo/3581/2012 zo 14.1.2015. Napriek snahe žalobcu preukázať, že v prípade kúpnej zmluvy z 10.7.2013 sa jedná o závislú zmluvu so zmluvou o dielo, uvedené nebolo v konaní preukázané, keď tak ako už bolo vyššie skonštatované, žalobca nepreukázal uzavretie ani ústnej zmluvy o dielo, keď nepreukázal súdu ani dohodu a podstatných obsahových náležitostiach zmluvy o dielo. V záujme zistenia skutkového stavu a na návrh žalobcu súd vykonal dôkaz prepisom nahrávok telefonických rozhovorov, ktoré predložil žalobca, avšak tieto sa väčšinou týkajú hovoru žalobcu so svedkom C. J. a iba nahrávka č. 6 je telefonickým rozhovorom žalobcu so E. T., pričom z obsahu nahrávok je zrejmé, že tieto boli uskutočnené až potom ako bola podpísaná kúpna zmluva z 12.11.2013, ktorú uzavrela matka žalobcu, teda viac ako štyri mesiaci potom ako bola podpísaná predmetná kúpna zmluva. Súd konštatoval, že ani z prepisu nahrávok telefonických rozhovorov nezistil podstatné skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalovaná uviedla žalobcu do omylu. V konaní nebolo preukázané, že by svedok C. J. bol účastníkom či aj ústnej zmluvy, nebolo preukázané, že by bol žalovanou splnomocnený na predzmluvné rokovania. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že C. J. bol osobou, ktorá rokovala so žalovanou vo veciach, ktoré sa týkali žalobcu. Napriek tomu, že žalobca poprel, že by C. J. zaplatil za jeho účasť v súvislosti s kúpnou zmluvou, má súd za to, že tento konal na podnet žalobcu, ktorý ho oslovil, v záujme žalobcu, pričom sa svedok vyjadril, že chcel zarobiť. Súd má za to, že medzi nimi existovala príkazná zmluva, na základe ktorej konal svedok a obstarával záležitostí pre žalobcu, keď komunikoval ohľadom kúpnej zmluvy, ktorú predložil žalobcovi na podpis, mal odovzdať kúpnu cenu a podpísanú kúpnu zmluvu odovzdal žalovanej. Bol účastný predzmluvných rokovaní ohľadom predmetnej kúpnej zmluvy, bol informovaný o zámeroch žalobcu aj ohľadom jeho podnikateľských aktivít. V konaní nebolo preukázané konanie svedka C. J., ktorým by žalobcu uviedol do podstatného omylu, o ktorom nemohla mať teda ani vedomosť žalovaná. Zároveň s podpísaním kúpnej zmluvy, žalobca podpísal aj návrh na vklad do katastra nehnuteľností, o ktorom bolo rozhodnuté v zrýchlenom konaní, pričom rozhodnutie bolo doručené aj JUDr. W. a žalovanej. Právne účinky vkladu nastali dňa 16.7.2013 a žalovaná sa stala vlastníkom sporných nehnuteľností. Zo svedeckej výpovede JUDr. P. W. súd nezistil žiadne podstatné relevantné skutočnosti. Je potrebné ešte uviesť, že žalobca napriek ním uvádzaným skutočnostiach o konaní žalovanej akceptoval návrh svedka C. J., aby ponúkol na predaj žalovanej byt svojej matky, čo sa však následne neuskutočnilo. Vzhľadom k tomu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O.s.p. a § 10 ods. 1, § 13a, § 15, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej aj „advokátska tarifa“), vecne plným úspechom žalovanej v konaní, z ktorého dôvodu jej priznal náhradu trov konania ako náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2993,33 eur za 5 úkonov právnej pomoci (vykonaných Mgr. Et. Mgr. B. T. presne špecifikovaných (odmena, režijné paušály, náhrada za stratu času) v napadnutom rozsudku, spolu 1266,22 eur, ďalej za 7 úkonov právnej pomoci (vykonaných JUDr. Miroslavou Vandákovou) presne špecifikovaných (odmena, režijné paušály, náhrada za stratu času) v napadnutom rozsudku, spolu 1727,11 eur. Vyčíslenú odmenu uložil podľa ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnej zástupkyni žalovaného v čase jeho rozhodovania JUDr. Miroslave Vandákovej. Nepriznal žalovanej náhradu trov konania za úkon právnej pomoci príprava a prevzatie zastúpenia JUDr. Miroslavou Vandákovou v zmysle § 13a ods. 1 písm. b/ advokátskej tarify, úkon nepovažoval za dôvodný, nakoľko hoci došlo k zmene právneho zastúpenia žalovanej nemožno od žalobcu žiadať úhradu tohto úkonu právneho pomoci, keďže už úkon príprava a prevzatie z 20.12.2013 bol zohľadnený. Nepriznal jej ani náhradu cestovného za použitie motorového vozidla Renault Megane, keď nebolo súdu predložené a preukázané, že toto motorové vozidlo vlastní právna zástupkyňa, resp. že bola oprávnená vlastníkom vozidla na jeho použitie pre účely súdnych pojednávaní, pričom z predloženého dokladu súd nezistil ani EČV. Taktiež súd nepriznal náhradu cestovného za použitie motorového vozidla HYUNDAI EČV: PK 654 CE z rovnakých dôvodov. 2. Proti tomuto rozsudku zjavne v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne navrhol jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil právne ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP. Dôvodil, že súd prvej inštancie bagatelizoval situáciu a skutkový stav i právnu stránku pertraktovaného problému v konečnom dôsledku dezinterpretoval. S poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva dôvodil, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. V predmetnej veci je týmto špecifickým argumentom existencia viazaných zmlúv, a) zmluvy o predaji pozemku a b) zmluvy o investičnej výstavbe na ňom. Tento kardinálny moment súdneho sporu súd prvej inštancie obchádza a nevysporiadal sa s ním, z ktorého dôvodu je napadnutý rozsudok poznačený vadou arbitrárnosti. Arbitrárnosť rozhodnutia je prítomná, ak súd svoj jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 90/2013 z 23.10.2013). Podstata aféry nie je v triviálnej neplatnosti predaja inkriminovaného pozemku, ale v prioritnom nástupe rozväzovacej podmienky vo vzťahu k zmluve o predaji tangovanej nehnuteľnosti v dôsledku nenaplnenia komplexného zmluvného zámeru. Tento fakt súd úplne ignoroval. Esenciou daného súdneho sporu je zmluvný zámer žalobcu, ktorým mienil „dať do hry“ svoj pozemok a pritom využiť podnikateľské možnosti firmy žalovanej, sprevádzané manifestovanou obratnosťou jej konateľa p. T.. Nešlo o „jednoduchý“ predaj involvovaného pozemku, ale o sofistikovanejšiu komerčnú a právnu konštrukciu o tzv. závislé zmluvy. Poukázal v tejto súvislosti na českú judikatúru, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 3852/2012 z 10.1.2014 a z 30.6.2003 sp. zn. 29Odo 43/2001. Vo svojich podaniach žalobca súd prvej inštancie upozornil na aktuálny jurisdikčný trend vnímania tzv. závislých zmlúv. Poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 31Cdo 3581/2012 zo 14.1.2015, v ktorom rozhodnutí sa súd prihlásil k všeobecne prijímanému výkladu pojmu tzv. závislých zmlúv, keď zdôraznil, že pre hodnotenie závislosti v zmysle ust. § 275 ods. 2 Obch. z. je podstatné, či vzájomne podmienený bol ich simultánny vznik, súčasne akcentoval, že je nutné prihliadať aj na účel, ktorý bol uzatváraním zmlúv sledovaný, čím potvrdil, že vyjadrenie účelu uzatváraných zmlúv má smerodajné konzekvencie nielen pre interpretáciu zmluvného obsahu, ale aj pre budúci právny režim závislých zmlúv. Zmluvy sú závislé v prípade, že vznik jednej z nich, pokiaľ by nevznikla aj druhá zmluva, nemá hospodársky zmysel a súčasne zánik jednej zo zmlúv bez plnenia musí vyvolať aj zánik ďalšej zmluvy alebo zmlúv, pretože ich izolované splnenie by takisto nemalo hospodársky význam. Poukázal na § 1727 českého NOZ a § 750 Obch. z., na nález ÚS SR z 19.6.2008 I. ÚS 243/2007 a dôvodil, že nemôžu byť žiadne rozumné pochybnosti o tom, že žalobca nerobil nič, čo by sa priečilo negociačnej koncepcii, zmluvnému duchu a sledovaným cieľom transakcie: „katastrálne registrovanému“ odovzdaniu pozemku do majetku žalovanej tak, aby si táto firma mohla zadovážiť úver, financovať investičnú výstavbu realizovanú potom „rukami“ stavebnej firmy žalobcu, podľa ním zadovážených projektových a ďalších technických podkladov a nakoniec „zveľadenú nehnuteľnosť“ predať tretím osobám so ziskom deliteľným medzi zúčastnených developerov (teda prioritne medzi firmu žalovanej a žalobcu). Súd prvej inštancie simplifikoval „aféru“ do tej polohy, že žalobca predal svoj pozemok a basta, hoci bolo súdu zo strany žalobcu oznámené, že predmetnú nehnuteľnosť kúpil za 780.000 vtedajších Sk (25.891,25 eur), a to zmluvou z 1.6.2005, resp. 2.8.2006. V tejto rovine je preto prinajmenej nelogické, aby sa žalobca cez priekupníka/žalovanú a dokonca s použitím plateného sprostredkovateľa, p. C. J., zbavil majetku v rozsahu cca 20.000 eur. Na aspekt laesio enormis žalobca v tejto súvislosti súd upozornil a tento aspekt je o to výraznejší, lebo prakticky bezprostredne po katastrálnom zápise predmetnej nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej, sa táto firma pokúsila pozemok predať, inzerát realitného makléra, ktorý predmetný pozemok ponúkal v záujme žalovanej za 49.210 eur s bonusovou ponukou dovolenky na Kanárskych ostrovoch je založený v súdnom spise. Za predpokladu, že súd by chcel vnímať situáciu tak, že bez ohľadu na všetky súvisiace okolnosti je rozhodujúce len a výlučne to, že došlo k predaju nehnuteľnosti, je nutné zamyslieť sa nad tým, či žalovanou/podnikateľským subjektom neboli porušené legitímne práva žalobcu ako spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25.9.2013 sp. zn. 3Co/151/2013, v zmysle ktorého absolútne neplatným právnym úkonom je aj úkon vzniknutý pri zneužití tiesne alebo ľahkovážnosti a pri poskytnutí neprimeraného protiplnenia. Otázkou neplatnosti dohody uzavretej medzi spotrebiteľom a podnikateľskou (nebankovou) spoločnosťou sa zaoberal KS Prešov v jeho rozhodnutí sp. zn. 3Co/3/2011 z 28.9.2001, prelomovo ustálil, že určitú mieru ľahkovážnosti spotrebiteľa treba považovať za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ nebanková spoločnosť potom využila/zneužila ľahkomyseľnosť spotrebiteľa, musí niesť dôsledky. Absolútne neplatným právnym úkonom je napr. úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážnosti spotrebiteľa. Treba vnímať aj aspekt culpa in contrahendo. Hodnotenie pertraktovanej situácie zo strany súdu odporuje základným právnym pravidlám hodnotenia prejavu vôle, ktorá sa vždy a nutne vykladá aj podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Náležitý zreteľ sa berie na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Žalobca bol vo vzťahu ku všetkým zmluvám a dokladom dôverčivým a organizačno-formulačne pasívnym subjektom. Všetko s dôverou prenechal svojmu obchodnému partnerovi/žalovanej, firme, ktorá si na pomoc pribrala ešte aj advokáta JUDr. P. W., v ktorej súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 242/2007. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 342/2009 s tým, že v predmetnej veci ide o zásadnú otázku, lebo opísané predstieranie „investičného záujmu“, no výsledné popieranie zmluvných pozícií by bolo práve tým komplexom konania zmluvného partnera, ktorý sa v „zmluvnom predkole“ snaží vyvolať dôveru kontrahenta k výhodnosti uzatváranej zmluvy, a to v negociačnom postupe, v spôsobe kontraktácie a predkladaním informácií, ale pri „zmluvnej realizácii“ je opak výsledkom. To - konformne s uznesením NS SR sp. zn. 2Obdo 6/2011 z 28.2.2012 používajúcim a vysvetľujúcim pojem „oprávnené očakávanie“ medzi zmluvnými stranami - treba označiť za právne nekorektné správanie. Takto ho samozrejme v konkrétnom súdnom procese treba vnímať a v konzekvenciách diskvalifikovať. Disponibilné audio nahrávky rozhovorov žalobu s p. J. a p. T. súdu predložené technické podklady k investičnému zámeru a výpovede svedkov dostatočne presvedčivo dokázali okolnosti, za ktorých bola zmluva o predaji predmetného pozemku uzatvorená a ktoré boli pri jej uzavretí zúčastneným osobám známe s tým, že plnenie z tejto zmluvy o predaji pozemku (hlavnej zmluvy) závisí od plnenia inej zmluvy (vedľajšej zmluvy = zmluvy o realizovaní investičného stavebného zámeru) a to tak, že nenaplnenie vedľajšej zmluvy má pre hlavnú zmluvu (o predaji tangovaného pozemku) povahu rozväzovacej podmienky. Súd ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli. Reálny stav súd prvej inštancie vyhodnotil v rozpore s platným právom (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 115/2002). Po uplynutí odvolacej lehoty doplnil odvolanie svojimi úvahami o nazeraní na právo dvomi diametrálne odlišnými právnymi školami - predstaviteľmi prirodzeno-právnej školy a pozitívno-právnej školy. Dôvodil, že v rámci Európskej únie je už dlhodobo prezentované a stále frekventovanejšie prirodzeno-právne nazeranie na právo a problematiku medzier v práve. Medzery v zákonoch nemusia byť vždy absolútne negatívnej povahy, no ostávajú prirodzeným dôsledkom toho, že zákony nie sú (a nikdy nebudú) schopné jednoduchej a bezproblémovej aplikácie na každý jednotlivý zložitý životný prípad, ktorý sa vyskytne v justičnej praxi. Preto nastupuje celý rad nástrojov vyplnenia medzier v zákonoch počnúc analógiou a končiac testom proporcionality. Medzi tieto nástroje nepatrí neustále novelizovanie zákonov, či vydávanie nových právnych predpisov. To je cesta k nežiaducej hypertrofii. Prednosť by mala dostať „operatívna“ interpretácia ak o výrazný a pružný nástroj, napr. aj vypĺňania medzier v zákone. Poukázala na čl. 3 a 4 CSP. Taktiež po uplynutí odvolacej lehoty v podaní z 11.4.2018 žalobca žiadal s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/2015 z 10.6.2015 o vytýčenie pojednávania a predložil druhé argumentačné doplnenie odvolania, v ktorom zopakoval svoje tvrdenia a ich právne posúdenie, vytkol súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, jeho nepreskúmateľnosť, čím bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Vytkol súdu prvej inštancie nevykonanie navrhnutého dokazovania výsluchom svedkov D., J., T. a I. a nezdôvodnenie takéhoto postupu a tiež nevyžiadanie si daňového priznania žalovanej za rok 2013. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Dôvodila, že žalobca neustále poukazuje na previazanosť zmlúv, a to zmluvy kúpnej na pozemok - orná pôda s parcelným číslom 794/1 o výmere 1.330 m2, zapísaný na LV č. XXXX, nachádzajúci sa v k. ú. E. E., na následnú zmluvu o dielo, ktorej predmetom by mala byť výstavba rodinných domov na predmetnom pozemku. Počas celého konania však nebolo nijako dokázané, že by medzi žalobcom a žalovanou, ako účastníkmi zmluvy a tohto konania/sporu, došlo k akýmkoľvek predzmluvným rokovaniam, týkajúcim sa výstavby. Konštatovala, že nedošlo ani len k predzmluvným rokovaniam, týkajúcim sa kúpnej zmluvy medzi stranami. Ako vyplynulo z výpovedí, medzi žalobcom a p. T. nedošlo k žiadnym predzmluvným rokovaniam. Od žalobcu prostredníctvom p. J. prišla len ponuka na kúpu pozemku, táto bola dokonca najskôr odmietnutá a až neskôr prijatá. V kúpnej zmluve nie je žiadna podmienka, na následné uzavretie inej zmluvy, napr. zmluvy o dielo. Poukázala na skutočnosť, že žalovaná videla predmetný pozemok prvýkrát až po podpise zmluvy, preto by bolo prinajmenšom nelogické, aby žalovaná rokovala o výstavbe na pozemku, ktorý nikdy nevidela. Predmetná zmluva je kúpna zmluva, ktorou sa prevádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti a nie spotrebiteľská zmluva, preto považuje za zbytočné považovať žalobcu za spotrebiteľa. Vykonaným dôkazom - prepisom nahrávok nebolo dokázané, že by účastníci zmluvy plánovali na predmetnom pozemku akúkoľvek výstavbu. Väčšina nahrávok bola vyhotovená medzi žalobcom a svedkom C. J., treba však poukázať na skutočnosť, že tieto nahrávky vznikli niekoľko mesiacov potom, ako bola kúpna zmluva na pozemok uzatvorená. V dobe od uzatvorenia kúpnej zmluvy do vzniku nahrávok žalobca nekontaktoval žalovanú v súvislosti s predmetnou zmluvou, nemal výhrady k obsahu zmluvy, ani ku kúpnej cene. Z nahrávok tiež častokrát nie je zrejmé, či sa rozhovor týka pozemku v E. alebo pozemkov v G.. Z výpovedí strán, svedkov, ako aj z prepisu nahrávok vyplýva, že p. J. bola osoba poverená žalobcom. Bol to totiž žalobca, ktorý prostredníctvom p. J. kontaktoval žalovanú, resp. p. T. s ponukami na kúpu. Nejedná sa tu len o ponuku na kúpu predmetného pozemku v E., ale aj o pozemky v G., ktorých vlastníčkou bola matka žalobcu, ako aj o byt v D.. Nikdy iniciatíva nevyšla zo strany žalovanej. K úvahám žalobcu o výstavbe na pozemku v E. došlo až niekoľko mesiacov po uzavretí kúpnej zmluvy na predmetný pozemok, teda až po prevode vlastníckeho práva na žalovanú. čo sa týka kúpnej ceny za pozemok, bol to práve žalobca, ktorý určil výšku kúpnej ceny na 5.000 eur. Žalovanej nebola známa výška kúpnej ceny, za ktorú žaloba pozemok nadobudol. Je toho názoru, že takáto informácia by pre žalovanú aj tak nebola dôležitá. Dôležitá pre žalovanú bola kúpna cena, ktorú navrhol žalobca a žalovaná ju následne prijala. Konštatovala, že rozsudok je správny a dostatočne odôvodnený, skutkový stav bol dostatočne zistený a všetky dôkazy správne vyhodnotené. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p., účinného v čase vyhlásenia rozsudku, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 O.s.p., § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p. aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalobcu považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. 5. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (akt. § 220 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 133 až 135 O.s.p. (akt.§ 192, § 193, § 194 a § 205 CSP) alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné: 6. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. K žiadosti odvolateľa o vytýčenie pojednávania na odvolacom súde, odvolací súd uvádza, že je povinný nariadiť pojednávanie iba v zákone vymenovaných prípadoch, v ostatných prípadoch je nariadenie pojednávania ponechané iba na vôľu súdu, preto, ak odvolací súd rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania, nemôže ísť o odňatie možnosti strane konať pred súdom. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnutý rozsudok založený a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom. Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. V rozhodnutí Ekbatani v. Švédsko z 26.5.1988 ESĽP konštatoval, že ak rozhodujú viaceré súdy súdnej sústavy, požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni súdnictva, treba poukázať na to, že nedostatok verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to predovšetkým vtedy, ak vyššie súdy prejednávajú výlučne právne otázky, a nie otázky skutkové. 7. V prejednávanej veci nebola medzi stranami sporná otázka naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení a odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie názoru, že naliehavý právny záujem bol daný z dôvodov už uvedených súdom prvej inštancie. 8. Odvolateľ v odvolaní zotrval na svojej argumentácii pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. K námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so špecifickým argumentom existencie viazaných zmlúv, a) zmluvy o predaji pozemku a b) zmluvy o investičnej výstavbe na ňom, že nešlo o „jednoduchý“ predaj involvovaného pozemku, ale o sofistikovanejšiu komerčnú a právnu konštrukciu o tzv. závislé zmluvy, že došlo k transakcii - „katastrálne registrovanému“ odovzdaniu pozemku do majetku žalovanej tak, aby si táto firma mohla zadovážiť úver, financovať investičnú výstavbu realizovanú potom „rukami“ stavebnej firmy žalobcu, podľa ním zadovážených projektových a ďalších technických podkladov a nakoniec „zveľadenú nehnuteľnosť“ predať tretím osobám so ziskom deliteľným medzi zúčastnených developerov (teda prioritne medzi firmu žalovanej a žalobcu) a že žalovaná predstierala „investičný záujem“, no neskôr popierala zmluvné pozície, odvolací súd uvádza nesledovné: Podľa § 120 ods. 1, 3 a 4 O.s.p.: (1) Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. (3) Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. (4) Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Navrhovanie dôkazov za účinnosti O.s.p. malo priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť mohol účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahovala na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti bol okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (v predmetnej veci na ostatnom pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 2.6.2016 strany po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania, dokazovanie bolo uznesením vyhlásené za skončené, z ktorého dôvodu neobstojí námietka odvolateľa o nevykonaní navrhnutého dokazovania). Cieľom dôkaznej povinnosti bolo unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočívalo na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prinášalo so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádzalo zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamenalo automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumela zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že hoci si žalobca splnil povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť, žiaden z vykonaných dôkazov nepreukázal tvrdenie žalobcu o existencii tzv. viazaných, či závislých zmlúv, ktorých existenciu žalovaná popiera. Možno konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania ich existencie. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie dal na túto otázku jednoznačnú a dostatočnú odpoveď a vecne správne rozhodol keď žalobu zamietol. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty žalobcu nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces." Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania (odvolacími námietkami nespochybneného). 9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (v prejednávanej veci žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (v prejednávanej veci žalobca), keď v predmetnom spore nevidel dôvod pre aplikáciu § 257 CSP. 10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)