Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/16/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111204142 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111204142.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore strán žalobcu: P. Z., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXX/XX, W., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., Hlavná 6, Šaľa, IČO: 47 241 543, a žalovaný: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, S. XX, I., zast. HALADA advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661, o vydanie bezdôvodného obohatenia 10.450,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 17C/72/2011-249 zo dňa 03.08.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 10.450,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 21.10.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške. 2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.02.2011 domáhal voči žalovanému (pôvodne označenému ako žalovaný 1/) a nazačiatku i voči Q. I., nar. XX.XX.XXXX (pôvodne označenému ako žalovaný 2/, voči ktorému bola žaloba právoplatne zamietnutá dňa 30.01.2014), po späťvzatí žaloby v časti príslušenstva pohľadávky, v ktorej bolo konanie právoplatne zastavené na pojednávaní dňa 03.08.2016, uloženia povinnosti zaplatiť mu žalovanú sumu 10.450,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 21.10.2011 do zaplatenia a priznania náhrady trov konania. 3. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s použitím ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 37 ods. 1 a ods. 2, § 39, § 123, § 588, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 458 ods. 1 a 3 vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že strany sporu dňa 24.02.2009 v Trnave uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa motorového vozidla zn. JEEP CHEROKEE modrej farby, rok výroby 2003, č. podvozku 1J8G2E8A14Y100322, EČV: TT 455 DG. Žalovaný ako predávajúci, ktorý uzatváral zmluvu a preberal kúpnu cenu cestou splnomocneného zástupcu Q. I., v zmluve vyhlásil, že je výlučným vlastníkom tohto motorového vozidla, na ktorom nie je záložné právo, ani nič podobné čo by bránilo okamžitému voľnému predaju motorového vozidla a žalobca ako kupujúci sa zaviazal ku dňu podpisu tejto zmluvy prevziať vozidlo a zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu 10.450,- Eur, k čomu aj došlo, pričom kupujúci si vozidlo riadne prezrel, bol na skúšobnej jazde a zistil závady na motorovom vozidle, a to opravovanú karosériu. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. 4. Sporné bolo, podľa akého zákona sa spravuje režim kúpnej zmluvy, ktorú otázku súd v konaní riešil ako predbežnú. V tejto súvislosti bolo dôležitým vyhodnotenie článku III bodu 4 zmluvy o voľbe Obchodného zákonníka a posúdenie okolností, za ktorých došlo k jej uzatvoreniu. 5. Vychádzajúc z ust. § 261 ods. 1 a 2 Obchodný zákonník v rámci princípu zmluvnej voľnosti pripúšťa, aby si strany zvolili aplikovateľnosť Obchodného zákonníka aj na neobchodné vzťahy (ani relatívne, ani absolútne obchody, ale fakultatívne obchody), kedy si účastníci zmluvy písomne dohodnú použiteľnosť Obchodného zákonníka. Voľba Obchodného zákonníka vychádza zo zásady čo najširšej zmluvnej voľnosti stranám a umožňuje im, aby úpravu vzájomných záväzkových vzťahov podriadili prísnejšiemu právnemu režimu Obchodného zákonníka. O to viac bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že kúpna zmluva v danom prípade je formulárová predtlačená zmluva, vypracovaná podľa všeobecného vzoru, do ktorej sa dopisovali len údaje o zmluvných stranách, predmete kúpy, kúpnej cene a dátum. Zmluvné strany ju uzatvorili ako fyzické osoby nepodnikatelia, keď boli v zmluve označení menom, priezviskom a dátumom narodenia, resp. rodným číslom. Žalobca si zmluvu prečítal, avšak ustanovenie čl. III bod 4 si nevšimol, nevenoval mu pozornosť. Na vypracovaní zmluvy sa nijako nepodieľal. Z jeho vyjadrenia je zrejmé, že nemal vôľu podriadiť režim kúpnej zmluvy prísnejšiemu režimu Obchodného zákonníka, keď predmetom zmluvy bolo ojazdené motorové vozidlo, pri ktorom predávajúci podstatne spustil z pôvodne žiadanej kúpnej ceny. Vzťahy bližšie neupravené zmluvou sa mali riadiť podľa sporného článku i „ustanoveniami ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov“, čo je zmätočné a neurčité ustanovenie, lebo právne vzťahy, ktoré nemajú charakter či už absolútnych alebo relatívnych obchodov sa ex lege spravujú Občianskym zákonníkom a tento stav môže byť prelomený len jednoznačnou dohodou účastníkov, že celý právny vzťah založený zmluvou sa bude riadiť Obchodným zákonníkom. Túto požiadavku však citované ustanovenie čl. III ods. 4 kúpnej zmluvy nespĺňalo. 6. Určitosť právneho úkonu treba v súkromnoprávnej sfére posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa oboch zmluvných strán v dobe uzatvárania zmluvy. Súd mal preukázané, že vôľa jednej zo zmluvných strán, a to vôľa žalobcu, nebola podriadiť režim uzatvorenej formulárovej kúpnej zmluvy prísnejším ustanoveniam Obchodného zákonníka, preto ustanovenie o voľbe zákona považoval za absolútne neplatné a celý režim zmluvy podriadený Občianskemu zákonníku. 7. Súd považoval za nadbytočné opätovne vypočúvať Q. I. (pôvodného žalovaného 2/, ktorý bol zároveň osobou uzatvárajúcou za žalovaného kúpnu zmluvu, ktorú i vypracoval) i žalovaného, ktorí sa už v konaní vyjadrovali k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy, že išlo o bežnú štandardnú zmluvu, ktorú mienil žalovaný uzatvoriť podľa Obchodného zákonníka s podrobením sa jeho režimu v rámci celého záväzkového vzťahu účastníkov kúpnej zmluvy. Druhá strana však túto vôľu nemala, čo dostatočne v konaní preukázala a uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Žalovaný dôkazné bremeno tvrdenia, že išlo o zmluvu podriadenú Obchodnému zákonníku, neuniesol. 8. Súd mal ďalej preukázané uznesením ORPZ v Pezinku o prerušení trestného stíhania, že vlastníkom vozidla, o ktoré sa v konaní jedná zn. JEEP CHEROKEE, je taliansky občan, ktorému bolo v Taliansku v roku 2006 odcudzené motorové vozidlo s pôvodným VIN číslom v tvare 1J8GWE8272Y120553 a totožné vozidlo bolo dňa 14.08.2006 na Slovensku prihlásené do evidencie vozidiel pod novým VIN číslom 1J8G2E8A14Y100322 a dňa 20.08.2010 bolo zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní pre podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti. Pre dané konanie nebolo podstatné, kto je páchateľom tohto trestného činu. Dňa 24.02.2009 bolo vozidlo zn. JEEP CHEROKEE s rovnakým VIN číslom 1J8G2E8A14Y100322 predmetom kúpnej zmluvy medzi žalovaným a žalobcom. 9. Základným predpokladom prevodu vlastníckeho práva je uplatnenie zásady rímskeho práva, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), a teda, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol platne ďalej previesť. Na tomto závere nič nemení ani dobromyseľnosť nadobúdateľa ako kupujúceho v občianskoprávnych vzťahoch. Iná je situácia v obchodnoprávnych vzťahoch, avšak súd mal už ustálený režim uzatvorenej kúpnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Nakoľko vlastníkom predmetného motorového vozidla je stále taliansky občan E. J., ktorému bolo odcudzené, každý ďalší jeho nadobúdateľ uzatváral zmluvu v rozpore so zákonom (§ 123 Občianskeho zákonníka), lebo nebol jeho vlastníkom, a preto je táto zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Uvedené sa vzťahuje i na kúpnu zmluvu zo dňa 24.02.2009. 10. K žalobcovmu odstúpeniu od zmluvy poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 48/2010, podľa ktorého predpokladom platnosti a účinnosti hmotnoprávneho úkonu odstúpenia od zmluvy smerujúceho k zrušeniu zmluvy je, že zmluva, ku ktorej sa odstúpenie vzťahuje, nie je absolútne neplatnou; inak je odstúpenie od zmluvy neplatné pre rozpor so zákonom. Odstúpiť teda možno len od platne uzavretej zmluvy. Keďže v danom prípade kúpna zmluva platne uzavretá nebola, ani odstúpenie od nej nebolo platné. Žalobca tým, že plnil z neplatného právneho úkonu, keď zaplatil žalovanému kúpnu cenu 10.450,- Eur, má nárok na jej vrátenie podľa § 457 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. 11. Dôsledkom plnenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si navzájom všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán). Zo zákona tak vzniká synalagmatický záväzok, v ktorom je povinnosť oboch strán na plnenie viazaná vzájomne na seba. Každému z účastníkov zrušenej alebo neplatnej zmluvy sa tak zakladá právo na vydanie toho, čo poskytol druhej zmluvnej strane a povinnosť vrátiť plnenia, ktoré sám dostal podľa takejto zmluvy. Ak je kúpna zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, môže sa jej účastník úspešne domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný alebo schopný vrátiť žalovanému to, čo sám prijal ako plnenie zo zmluvy. Kupujúcemu tak prislúcha právo na vrátenie kúpnej ceny voči predávajúcemu a predávajúcemu vznikne právo na spätný prevod vlastníctva k veci. 12. Účastník neplatnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté z neplatnej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka tiež vtedy, keď vydá vec príslušnému štátnemu orgánu. Robí tak totiž za toho, kto vec poškodenému odcudzil a predal, plní preto súčasne uvedenú povinnosť, ktorú má voči druhému účastníkovi neplatnej zmluvy, aj keby tento subjekt mu nebol známy. Ten, kto vec odcudzil by totiž nemohol úspešne požadovať vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že osoba, ktorá odcudzenú vec vracia pôvodnému vlastníkovi prostredníctvom štátneho orgánu, robí tak aj za ostatné osoby, ktoré v reťazi neplatných právnych úkonov odcudzenú vec scudzovali. Povinnosť vydať vec vlastníkovi sa teda považuje za splnenú aj vtedy, ak je vec vydávaná poškodenému prostredníctvom príslušného štátneho orgánu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.05.2000, sp. zn. 25 Cdo 2432/1999). Tak tomu bolo aj v danom prípade, keďže motorové vozidlo bolo vydané orgánom činným v trestnom konaní, čím došlo zároveň k splneniu povinnosti žalobcu vrátiť plnenie získané na základe predmetnej kúpnej zmluvy od žalovaného. 13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej kúpnej zmluvy za dôvodný, preto mu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny 10.450,- Eur žalobcovi. 14. Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi riadne a včas, čím sa dostal do omeškania a žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Súd mu ich priznal z dlžnej sumy 10.450,- Eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti (deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému dňa 20.10.2011, kedy bol už zrejmý začiatok omeškania žalovaného), teda od 21.10.2011 do zaplatenia v uplatnenej výške 9% ročne, lebo základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola ku dňu 21.10.2011 vo výške 1,50% a žalobca požadoval menej (8+1%). 15. Vzhľadom na úplný úspech žalobcu v spore súd rozhodol, že má nárok na náhradu trov konania voči protistrane v plnej výške, o ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 16. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu a namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP). Za nesprávny považoval názor súdu prvej inštancie, že bolo preukázané, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 vlastníkom predávaného vozidla zn. JEEP CHEROKEE, keďže totožné vozidlo bolo dňa 25.05.2006 odcudzené jeho vlastníkovi E. J. v Taliansku a že žalobca nenadobudol k vozidlu od žalovaného na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 vlastnícke právo, nakoľko uvedená kúpna zmluva bola uzatvorená v režime Občianskeho zákonníka a preto žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému vozidlu od žalovaného ako od nevlastníka. Takýto záver súdu nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 vlastníkom predmetného vozidla. Z predloženého potvrdenia OR PZ v Pezinku žiadnym spôsobom nevyplýva, že vozidlo, ktoré predal žalovaný dňa 24.02.2009 žalobcovi je totožné s vozidlom, pri ktorom bol dňa 20.08.2010 zistený zásah do VIN čísla. Inak povedané, nebolo možné zistiť, či vozidlo, ktoré žalovaný predal žalobcovi, bolo totožné s vozidlom, ktoré bolo v roku 2006 odcudzené v Taliansku a u ktorého bola 20.08.2010 zistená manipulácia s VIN číslom. K prerazeniu VIN čísla na vozidle zadržanom 20.08.2010 došlo k doteraz nezistenom čase a mieste. Pre dokázanie, že žalovaným predané vozidlo, ktoré žalobca nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 24.02.2009 je totožné s odcudzeným vozidlom, pri ktorom bolo neskôr zistené prerazenie VIN čísla, je nevyhnutné preukázať kedy došlo k prerazeniu predmetného VIN čísla na zabavenom vozidle. Túto skutočnosť pritom musí v konaní preukázať žalobca, ktorý tvrdí, že žalovaný nebol v čase predaja vozidla jeho vlastníkom a teda, že žalovaný predal žalobcovi odcudzené vozidlo. Napriek skutočnosti, že žalovaný na vyššie uvedenú skutočnosť počas konania opakovane poukazoval naposledy na pojednávaní uskutočnenom 01.08.2016, súd prvej inštancie otázku vlastníckeho práva žalovaného k vozidlu predanému žalobcovi vôbec neskúmal. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a keďže súd prijal tvrdenia žalobcu o absencii vlastníckeho práva žalovaného bez toho, aby žalobca túto skutočnosť preukázal a teda bez toho, aby žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Pre prípad, že by žalobca v konaní preukázal, že vozidlo, ktoré žalovaný predal žalobcovi bolo skutočne odcudzeným vozidlom, žalovaný na svoju obranu uviedol, že aj v takom prípade by žalobca k predmetnému vozidlo nadobudol vlastnícke právo, nakoľko zmluva bola uzavretá v režime obchodného práva. K záveru súdu o nedostatku vôle žalobcu uzatvoriť dohodu o voľbe obchodného práva tiež uviedol, že tento záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie totiž svoj záver o tom, že v danom prípade chýbala vôľa žalovaného podriadiť kúpnu zmluvu režimu Obchodného zákonníka, vyvodil len zo samotného tvrdenia žalobcu o tom, že ustanovenie čl. III. bod 4 kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 si nevšimol, resp. že mu žalobca nevenoval pozornosť. Súd prvej inštancie tak považoval vyjadrenie žalobcu o tom, že riadne uzatvorenú podpísanú kúpnu zmluvu si žalobca dostatočne neprečítal, za dôkaz o tom, že žalobca nemá skutočne vôľu uzatvoriť predmetnú zmluvu v režime ako to bolo v zmluve uvedené. Súd prvej inštancie tak prisvojil tvrdenie žalobcu o tom, že nemal záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu v režime Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, že žalovaný od začiatku konania tvrdil, že kúpnu zmluvu strany chceli uzavrieť v režime Obchodného zákonníka a bez ohľadu na to, že samotná zmluva túto dohodu o voľbe režimu Obchodného zákonníka obsahuje. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti iné dokazovanie okrem výsluchu žalobcu nevykonal. Súd prvej inštancie celkom bezdôvodne uprednostnil ničím nepreukázané tvrdenie žalobcu pred tvrdením žalovaného. Ak žalobca tvrdil, že v danom prípade naozaj nemal vôľu uzavrieť zmluvu podľa Obchodného zákonníka, toto bol povinný v konaní preukázať, pričom na preukázanie tejto skutočnosti celkom zjavne nepostačí len samotné tvrdenie žalobcu o absencii tejto vôle. Nesprávnym je aj záver súdu prvej inštancie, že režim Obchodného zákonníka je v prípade kúpnej zmluvy pre kupujúceho prísnejším. Naopak, právna teória sa zhoduje v tom, že úprava práv a povinností kupujúceho je v prípade režimu Obchodného zákonníka pre kupujúceho výhodnejšia. Jednoznačným dôkazom toho je už aj samotné ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je v záujme ochrany dobromyseľného kupujúceho prelomená zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet a kupujúci tak nadobudne vlastnícke právo k predmetu kúpy aj v prípade, že by sa ukázalo, že predávajúci nebol vlastníkom predmetnej veci. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 632/2002 zo dňa 30. januára 2003. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa podrobnejšie nezaoberal prieskumom čl. III bod 4 kúpnej zmluvy účastníkov. Súd mal totiž skúmať, či žalobcovi úmysel žalovaného podriadiť režim kúpnej zmluvy Obchodného zákonníka bol známy alebo žalobcovi tento úmysel bol vzhľadom na okolnosti v zmluve, musel byť známy. Pre prípad, že by sa súd prvej inštancie s týmto názorom žalovaného nestotožnil a mal by za to, že nejde o prípade kedy by úmysel žalovaného musel byť žalobcovi známy, navrhol súdu doplniť dokazovanie opätovným výsluchom žalovaného k okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy, ďalej výsluchom Q. I., ktorý predmetnú vzorovú zmluvu vyplnil a so žalobcom v mene žalovaného podpísal a tiež výsluchom osoby, ktorá znenie predmetnej vzorovej zmluvy pripravila a to vo vzťahu k dôvodom zapracovania čl. III bod 4 do zmluvy. Súd prvej inštancie napriek vyššie uvedenému postupu navrhované dokazovanie nevykonal a všetky žalovaným predložené návrhy na doplnenie dokazovania na pojednávaní 01.08.2016 zamietol. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je tak nezákonný, nakoľko súd nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy, hoci tieto boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa platnosti, resp. skutočného obsahu dohody čl. III bod 4 kúpnej zmluvy (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). V ďalšom poukázal na výklad ust. § 266 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Za účelom zistenia okolnosti uzatvorenia zmluvy, tak mal súd prvej inštancie vykonať žalovaným navrhnuté dokazovanie. Je absurdné tvrdiť, že bežne obozretná osoba v postavení žalobcu by mohla mať pochybnosť o tom, či sa na predmetný zmluvný vzťah mal aplikovať Obchodný zákonníka, keď sa tak zmluvné strany v zmluve výslovne dohodli. V danom prípade neexistuje žiadny racionálny dôvod predpokladať, že otázky výslovne neupravené kúpnou zmluvou sa majú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keď v zmluve je výslovne dohodnuté, že tieto otázky sa majú riadiť Obchodným zákonníkom. Je preto otázne, ako súd prvej inštancie prišiel k záveru, že odkaz na ďalšie všeobecno-záväzné právne predpisy robí neurčitou explicitnú dohodu zmluvných strán o tom, že právne vzťahy bližšie neupravené zmluvou sa riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka. Tiež namietal nezákonnosť napadnutého rozsudku aj z dôvodu, že súd pred vydaním rozhodnutia nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uplatniť svoje zákonné procesné práva v dôsledku čoho došlo v konaní k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca totiž priamo na pojednávaní uskutočnenom 01.08.2016 predložil súdu rozsiahle päťstranové písomné vyjadrenie, ktoré krátkou cestou doručil súdu aj žalovanému. Napriek skutočnosti, že žalovaný pre krátkosť času nemal objektívnu možnosť dostatočne sa oboznámiť s obsahom predmetného vyjadrenia a vyjadriť sa kvalifikovane k jeho obsahu, súd na pojednávaní 01.08.2016 rozhodol vo veci samej v prospech žalobcu. Má za to, že súd bol povinný dať žalovanému možnosť vyjadriť sa k obsahu predmetného vyjadrenia po oboznámení sa s jeho obsahom, mal tak pojednávanie odročiť alebo aspoň prerušiť na dostatočne dlhý čas na to, aby sa žalovaný mohol s vyjadrením riadne oboznámiť a vyjadriť sa k nemu. Toto procesné právo žalovaného však súd prvej inštancie odignoroval a žalovanému nedal vôbec možnosť vyjadriť sa k písomným tvrdeniam žalobcu. Za ešte závažnejší zásah do základných procesných práv žalovaného však žalovaný považuje postup súdu, ktorý žalobcovi do dnešného dňa nedoručil listinnými dôkazmi prostriedok predložený žalobcom, ktorý súd vyhodnotil ako jeden z dôkazov o skutočnosti, že žalovaný nebol vlastníkom predaného vozidla a na ktorú súd opakovane odkazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku ako na podklad tohto rozhodnutia. Ide konkrétne o uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Pezinku zo dňa 04.03.2016, ktoré žalobca predložil súdu na pojednávaní 01.08.2016 ako dôkaz o tom, že žalovaný nebol vlastníkom predaného vozidla, nakoľko malo ísť o odcudzené vozidlo. Žalobca ani súd predmetnú listinu nielenže nedourčili, ale mu ju ani nepredložili k nahliadnutiu a preto nemal pred vydaním rozhodnutia vo veci samej vôbec možnosť sa oboznámiť s predmetným dôkazom. Súd prvej inštancie teda celkom zjavne porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nezákonný a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu v plnom rozsahu zamietol a priznal mu náhradu trov konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 17. K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že žalobca považuje námietky žalovaného, s ktorými sa dostatočne vysporiadal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v jeho odôvodnení za nedôvodné a čisto špekulatívne. Z uznesenia OR PZ v Pezinku, ČVS: ORP-719/OJP-PK-2010 zo dňa 04.03.2016, ktoré bolo jedným z podkladov pre vydanie napadnutého rozsudku vyplýva, že práve motorové vozidlo ukradnuté dňa 25.05.2006 občanovi Talianska J. E. bolo tým vozidlom, ktoré bolo 14.08.2016 prihlásené do evidencii vozidiel v ODI v Šali pod VIN 1J8G2E8A14Y100322. Hypotézy žalovaného o možnej existencii dvoch vozidiel s rovnakým VIN - jedným originálnym a druhého s prerazeným VIN číslom považuje žalobca za čisto špekulatívne, účelové. Hypotézy žalovaného žalobca nie je povinný preukazovať ani vyvracať. V konaní teda nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že predmetné motorové vozidlo vôbec prešlo pri prihlasovaní do evidencie vozidiel SR kontrolou originality ako to tvrdí žalovaný a ak áno aké pracovisko túto kontrolu vykonalo, či bola kontrola vykonaná zákonným spôsobom s použitím predpísaných kontrolných metód spôsobom dostatočným pre odhalenie prípadného pozmeňovania VIN čísla a pod.. Ak tieto skutočnosti v konaní neboli preukázané, žalovaný sa na ne nemôže odvolávať iba s poukazom na zákonnú úpravu, ktorá upravuje určitý postup pri prihlasovaní vozidla dovezeného z cudziny do evidencie SR. Tvrdenie žalovaného o možnej duplicite vozidiel s rovnakým VIN číslom ostávajú len v rovine jeho ničím nepodložených myšlienok. Okrem toho doplnil, že VIN číslo vozidla je niečo podobné ako rodné číslo fyzickej osoby, pričom každému vozidlu je po jeho vyrobení pridelený jedinečný identifikátor práve v podobe VIN čísla s medzinárodným štandardizovaným formátom. V rovnakom čase v evidencii vozidiel sa nemôžu nachádzať dve osobné vozidlá s rovnakým VIN číslom a s odlišným EČV, čo nie je možné. S uvedenou argumentáciu sa pritom vysporiadal aj súd prvej inštancie, v ktorom dostatočne, jasne a zrozumiteľne a logicky popísal na základe čoho dospel k záveru, že motorové vozidlo o ktoré sa jedná je tým vozidlom, ktoré bolo odcudzené občanom v Taliansku. Ani druhý argument, ktorý opakovane uvádza aj v odvolaní odvolateľ a síce s režimom zákona, v ktorom bola kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená sa súd dostatočne vysporiadal. S týmto odôvodnením sa stotožňuje, pričom poukazuje aj na svoje doterajšie písomné vyjadrenia vo veci a dovolania, v ktorých túto otázku podrobne rozobral. Nesúhlasí ani s tým, že by žalovanému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, resp. znemožnené uplatnenie jeho procesných práv. Záverečná reč bola predložená v písomnej forme, doručená aj žalovanému a mal sa s ňou možnosť rovnako oboznámiť ako aj so žalobcom predloženou listinou. Civilný sporový poriadok nikdy neustanovuje, že pokiaľ dôjde na ústnom pojednávaní k rozsiahlejšiemu vyjadreniu účastníka, či už v ústnej alebo písomnej forme alebo k predloženiu dôkazu, že by sa malo pojednávanie odročiť za tým účelom, aby sa druhý účastník mohol k novým skutočnostiam vyjadriť. Obzvlášť v prípadoch, keď je účastník konania zastúpený advokátom a predpokladá sa, že tento ako osoba jednak odborne spôsobilá a jednak detailne oboznámená s doterajším obsahom spisu bude vedieť reagovať aj na takéto nové skutočnosti a to v rámci toho istého pojednávania, na ktorých boli predložené alebo prednesené druhou stranou. Ani zo zápisnice nevyplýva, že by žalovaný žiadal o poskytnutie časového priestoru v rámci pojednávania na vyjadrenie sa k týmto skutočnostiam. Hypotéza o existencii dvoch vozidiel s rovnakým VIN číslom, ktorá nebola v konaní preukázaná je len ničím nepodloženou fikciou, ktorú žalovaný účelovo začal produkovať až na poslednom pojednávaní, tzn. 5 rokov po začatí súdneho konania, pričom ani na tomto pojednávaní nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý by túto jeho hypotézu preukazoval. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 18. Žalovaný k predmetnému vyjadreniu podal vyjadrenie - repliku poukazujúc na obsah písomného vyjadrenia žalobcu a doplnil, že tvrdenie žalobcu, že z uznesenia OR PZ v Pezinku ČVS: ORP-719/ OJP-PK-2010 by mala vyplývať skutočnosť, že vozidlo odcudzené v Taliansku dňa 25.05.2006 je tým istým vozidlom, ktoré žalovaný neskôr predal žalobcovi je nepravdivé. Naopak, v predmetnom uznesení sa výslovne konštatuje, že nebolo možné ustáliť miesto, kde prišlo k pozmeneniu VIN čísla. Rovnako z citovaného uznesenia je možné vyvodiť, že k prerazeniu VIN čísla na vozidle zadržanom dňa 20.08.2010 došlo v nezistenom čase a mieste. Žalovaný na túto skutočnosť opakovane poukazoval tvrdiac, že žalobca musí svoje tvrdenie o tom, že dňa 20.08.2010 od žalovaného kúpil vozidlo s prerazeným VIN číslom v konaní riadne preukázať. Žalobca totiž svoju žalobu založenú na tvrdení, že žalovaný mu kúpnou zmluvou predal odcudzené vozidlo s pozmeneným VIN číslom, je to pre to žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti. To, že žalovaný okrem iného poukázal na to, že vozidlo predané žalobcom malo v zmysle vtedy platnej a účinnej legislatívy absolvovať už v roku 2006, tzv. kontrolu originality a že aj táto skutočnosť spochybňuje žalobcove tvrdenie o pozmenenom VIN čísle na predanom vozidle v žiadnom prípade neznamená, že žalovaný mal pre svoj úspech v konaní preukázať, že vozidlo v roku 2006 príslušnú kontrolu originality aj skutočne absolvovalo. Žalovaný ale nikdy netvrdil, že v evidencii vozidiel boli naraz evidované dve vozidlá s rovnakým VIN číslom. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania však nemožno vylúčiť to, že dňa 20.08.2010 mohlo byť orgánom policajného zboru zabavené iné vozidlo odlišné od vozidla, ktoré predal žalobcovi žalovaný. V každom prípade i počas celého obdobia bolo v evidencii vozidiel evidované len jedno vozidlo s VIN číslom 1J8G2E8A14Y100322, hoci fakticky by existovali dve vozidlá s týmto VIN číslom. Žalobca nepreukázal to, že k prerazeniu VIN čísla zabaveného vozidla došlo pred uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 a teda nepreukázal, že vozidlo predané 24.09.2009 malo v čase predaja prerazené VIN číslo. Zotrval na tom, že súd odňal žalovanému možnosť pred vydaním napadnutého rozsudku sa oboznámiť s dôkazom, z ktorého vyvodil úspech žalobcu a zaujať k nemu stanovisko. Zotrval na návrhu, rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z.z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné odvolanie (§ 201 O.s.p., účinného do 30. júna 2016), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 20. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 21. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 28.06.2012 prvoinštančný súd rozsudkom č.k. 17C/72/2011-118 žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 24Co/454/2012 z 11.12.2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s povinnosťou zaoberať sa v prvom rade kvalifikáciou uplatneného nároku, podriadiť ho pod príslušné zákonné ustanovenia upravujúceho tento vzťah, vyhodnotiť právnu argumentáciu účastníkov konania a výsledky vykonaného dokazovania. 22. Dňa 08.10.2014 okresný súd v poradí druhým rozsudkom č.k. 17C/72/2011-170 žalobu znova zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Kúpnu zmluvu zo dňa 24.02.2009 podriadil pod režim Obchodného zákonníka, lebo obsahovala platnú dohodu o voľbe práva, túto kúpnu zmluvu ako celok posúdil za platnú, odstúpenie od nej ako neplatné, preto dospel k záveru, že nie je dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi. Dodal, že aj keby prišiel k inému záveru, by žalobe nemohol vyhovieť z dôvodu, že žalobca s nárokom na zaplatenie kúpnej ceny neponúkol zároveň vrátenie motorového vozidla žalovanému, čím nesplnil svoj synalagmatický záväzok. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením sp. zn. 24Co/829/2014 z 18.11.2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie sa dohodou o voľbe Obchodného zákonníka obsiahnutou v kúpnej zmluve bližšie z hľadiska okolností za akých bola uzavretá, akým spôsobom a prípadne aj prečo, nezaoberal. Neposúdil ju ani z hľadiska platnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka. 23. Súd vo veci doplnil dokazovanie, vypočul strany sporu, oboznámil sa so spisovým materiálom a zistil tento skutkový a právny stav veci. 24. Žalobca P. Z., r.č. XXXXXX/XXXX a žalovaný Q. I., nar. XX.XX.XXXX v zastúpení splnomocnencom Q. I., nar. XX.XX.XXXX, dňa 24.02.2009 v Trnave uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa motorového vozidla zn. JEEP CHEROKEE modrej farby, rok výroby 2003, č. podvozku 1J8G2E8A14Y100322, EČV: TT 455 DG. Žalovaný ako predávajúci v zmluve vyhlásil, že je výlučným vlastníkom tohto motorového vozidla, na ktorom nie je záložné právo, ani nič podobné čo by bránilo okamžitému voľnému predaju motorového vozidla a žalobca ako kupujúci sa zaviazal ku dňu podpisu tejto zmluvy prevziať vozidlo a zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu 10.450,- Eur, k čomu aj došlo, pričom kupujúci si vozidlo riadne prezrel, bol na skúšobnej jazde a zistil závady na motorovom vozidle, a to opravovanú karosériu. Tieto skutočnosti súd zistil z predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 a zo splnomocnenia zo dňa 09.02.2009. Od 27.02.2009 bola ako držiteľ vozidla uvedená W. X. podľa evidenčnej karty vozidla. 25. Z Kúpnej zmluvy zo dňa 16.08.2010 uzavretej medzi W. X. ako predávajúcou a P. W. ako kupujúcim súd zistil, že došlo k predaju predmetného motorového vozidla pánovi W. za kúpnu cenu 9.300,- Eur. 26. Z potvrdenia vydaného ORPZ v Pezinku, ČVS: ORP-719/OJP-PK-2010 zo dňa 22.11.2010 vyplýva, že dňa 20.08.2010 bolo P. W. zaistené osobné motorové vozidlo zn. JEEP CHEROKEE, EČV: BA 270 VG a následne dňa 16.11.2010 bolo začaté trestné stíhanie za prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla, pretože doposiaľ nezistený páchateľ v presne nezistenom čase a mieste, úmyselným zásahom pozmenil výrobné číslo na predmetnom osobnom motorovom vozidle v hodnote cca 9.500,- Eur z pôvodného tvaru VIN: 1J8GWE8272Y120553 na pozmenený tvar VIN: 1J8G2E8A14Y100322. 27. Z uznesenia OR PZ v Pezinku, ČVS: ORP-719/OJP-PK-2010 zo dňa 04.03.2016 súd zistil, že predmetné trestné stíhanie za prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla bolo prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. V odôvodnení tohto uznesenia sa uvádza, že dňa 29.10.2010 bolo zistené pôvodné VIN číslo vozidla v tvare 1J8GWE8272Y120553 a vozidlo s takýmto číslom bolo odcudzené dňa 25.05.2006 majiteľovi E. J., nar. XX.XX.XXXX v D. v Taliansku. V roku 2006 bolo dovezené z Talianska na Slovensko, absolvovalo prihlasovacie konanie a dňa 14.08.2006 bolo prihlásené do evidencie vozidiel ODI v Šali pod VIN číslom: 1J8G2E8A14Y100322. Na základe šetrení v trestnom konaní nebolo možné ustáliť miesto, kde prišlo k pozmeneniu VIN čísla, či to bolo už v Taliansku alebo až na Slovensku a nebolo možné vzniesť obvinenie určitej konkrétnej osobe. 28. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4Co/146/2013 z 22.10.2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo 07.11.2012 č.k. 7C/105/2011-205, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť P. W. sumu 9.300,- Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v prijatí kúpnej ceny za predmetné motorové vozidlo. V predmetnom konaní museli súdy prejudiciálne posudzovať platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 uzavretej medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovaným ako predávajúcim, pričom dospeli k záveru, že táto zmluva je neplatná, pretože vozidlo vlastnícky patrí talianskemu občanovi, ktorému bolo odcudzené, a teda v zmysle zásady nemo plus iuris žalobca nemohol k nemu nadobudnúť vlastnícke právo titulom kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 a následne ho previesť na P. W.. V súvislosti s tým, či žalobca mohol platne nadobudnúť vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu, súdy taktiež prejudiciálne posudzovali platnosť ustanovenia kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2009 o voľbe Obchodného zákonníka a ustálili, že dotknuté ustanovenie nie je platnou dohodu o voľbe práva. 29. Žalovaný považoval kúpnu zmluvu zo dňa 24.02.2009 za platný právny úkon, keď v článku III bode 4 predmetnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ich záväzkový vzťah sa spravuje Obchodným zákonníkom, teda bola uzatvorená podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, preto v zmysle § 446 Obchodného zákonníka kupujúci nadobudol vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nebol vlastníkom predávaného tovaru. Ďalej uviedol, že žalovaný nadobudol predmetné motorové vozidlo na základe kúpnej zmluvy uzavretej v novembri alebo decembri 2007 od predávajúceho V. S. v Považskej Bystrici, kde toto vozidlo odhlásil z evidencie, pričom sa preukázal svojim občianskym preukazom a jeho meno bolo uvedené aj vo veľkom technickom preukaze motorového vozidla a potom ho prihlásil žalovaný na Dopravnom inšpektoráte v Trnave a bolo mu pridelené nové evidenčné číslo vozidla, bol mu vystavený nový technický preukaz, teda žalovaný mal za to, že kúpil motorové vozidlo od jeho vlastníka a bol dobromyseľný. Pri kúpe sa nezaujímal o pôvod vozidla, kúpna zmluva nebola uzatvorená v písomnej forme. Potom ho predal žalobcovi cestou splnomocnenca, žalobcu nikdy osobne nevidel. Vôľa zmluvných strán bola, že uzatvárajú zmluvu podľa Obchodného zákonníka a bude sa spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Do znenia zmluvy, ktorú vypracoval Q. I. nezasahoval, žalovaný uviedol, že išlo o bežnú štandardnú zmluvu. 30. Q. I., bol vypočutý ako účastník konania (strana sporu - pôvodný žalovaný 2/), uviedol, že on vypracoval kúpnu zmluvu z 24.02.2009 a prevzal kúpnu cenu od žalobcu, na čo bol žalovaným splnomocnený a kúpnu cenu mu odovzdal, o čom predložil výdavkový pokladničný doklad zo dňa 24.02.2009. 31. Žalobca v priebehu konania doplnil svoju argumentáciu, že nie sú splnené podmienky podľa § 261 Obchodného zákonníka na obligatórne uplatnenie tohto predpisu pre daný záväzkový vzťah a poukázal na skutočnosť, že zákon v prípade dojednania o voľbe práva, rovnako ako pri akomkoľvek inom zmluvnom dojednaní vyžaduje, aby z neho vyplývala jednoznačná vôľa zmluvných strán, že celý ich záväzkový vzťah založený zmluvou sa bude riadiť Obchodných zákonníkom, resp. že právnym úkonom chceli účastníci založiť obchodno-záväzkový vzťah. Z ustanovenia sporného čl. III ods. 4 kúpnej zmluvy účastníkov však takáto vôľa nevyplýva. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 3356/2009. Poukázal na vyjadrenie Q. I., že kúpnu zmluvu vyhotovoval ako zamestnanec bazáru, prostredníctvom ktorého sa motorové vozidlo predávalo. Účastníci, ktorí zmluvu uzatvárali, prinajmenšom žalobca, sa na tvorbe obsahu zmluvy nepodieľal. V súvislosti s otázkou synalagmatického záväzku poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.05.2000, sp. zn. 25 Cdo 2432/1999, podľa ktorého účastník neplatnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté z neplatnej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka tiež vtedy, keď vydá vec príslušnému štátnemu orgánu. 32. V rámci vykonávania dôkazov a ich hodnotenia súd argumentoval aj tým, že považoval za nadbytočné opätovne vypočúvať Q. I. (pôvodného žalovaného 2/, ktorý bol zároveň osobou uzatvárajúcou za žalovaného kúpnu zmluvu, ktorú i vypracoval) i žalovaného, ktorí sa už v konaní vyjadrovali k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy, že išlo o bežnú štandardnú zmluvu, ktorú mienil žalovaný uzatvoriť podľa Obchodného zákonníka s podrobením sa jeho režimu v rámci celého záväzkového vzťahu účastníkov kúpnej zmluvy. Druhá strana však túto vôľu nemala, čo dostatočne v konaní preukázala a uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Žalovaný dôkazné bremeno tvrdenia, že išlo o zmluvu podriadenú Obchodnému zákonníku, neuniesol. 33. Súd mal ďalej preukázané uznesením ORPZ v Pezinku o prerušení trestného stíhania, že vlastníkom vozidla, o ktoré sa v konaní jedná zn. JEEP CHEROKEE, je taliansky občan, ktorému bolo v Taliansku v roku 2006 odcudzené motorové vozidlo s pôvodným VIN číslom v tvare 1J8GWE8272Y120553 a totožné vozidlo bolo dňa 14.08.2006 na Slovensku prihlásené do evidencie vozidiel pod novým VIN číslom 1J8G2E8A14Y100322 a dňa 20.08.2010 bolo zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní pre podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti. Pre dané konanie nebolo podstatné, kto je páchateľom tohto trestného činu. Dňa 24.02.2009 bolo vozidlo zn. JEEP CHEROKEE s rovnakým VIN číslom 1J8G2E8A14Y100322 predmetom kúpnej zmluvy medzi žalovaným a žalobcom. 34. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci a aj podstatnú časť argumentácie súdu prvej inštancie obsiahnutú v odvodnení napadnutého rozsudku, vzhľadom na výsledky doteraz vykonaného dokazovania. Nemohol však neprihliadnuť na argumentáciu odvolateľa o porušení jeho práv ako účastníka konania. 35. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 36. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. 37. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie mal vykladať a používať ustanovenia CSP v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, pričom interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno uvedené právo obmedziť bez zákonného podkladu. Všeobecný súd mal vychádzať zo Základných princípov CSP vyjadrených v čl. 2 a 3, ktoré nadviazali na doterajšiu úpravu OSP, v zmysle ktorých súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP účinného do 30. júna 2016). Občianske súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP účinného do 30. júna 2016). 38. Dokazovanie Civilný sporový poriadok upravuje v § 185 a nasl. 39. V zmysle § 187 CSP (1) Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. (2) Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 40. V zmysle § 188 CSP (1) Súd vykonáva dôkazy na pojednávaní 41. V zmysle § 185 CSP (1) Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 42. Podľa § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. 43. Podľa § 205 CSP listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. 44. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedeným neriadil. Po vrátení veci odvolacím súdom súd nariadil pojednávanie, na ktorom po čiastočnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby v časti príslušenstva poučil účastníkom podľa § 154 CSP, s tým, že už neoboznamoval listinné dôkazy, ktoré už boli oboznámené a ich obsah nebol spochybnený. Na tomto pojednávaní však právny zástupca predložil svoje písomné vyjadrenie, ktoré považoval aj za svoju záverečnú reč a tiež uznesenie týkajúce sa trestnej veci odcudzenia osobného auta, ktorým bolo trestné konanie prerušené. Tieto listiny doručil súdu, ktorý ich len založil do spisu. Ani záverečná reč zástupcu žalobcu, ani predmetné uznesenie polície však súd neoboznámil, tzn. že dôkaz týmito listinami nevykonal, pričom v odôvodnení rozsudku sa na tieto dôkazy (predovšetkým na uznesenie o prerušení začatého trestného konania odvoláva a čerpá z obsahu uznesenia). Takýto procesný postup nie je možné považovať za správny a má za následok porušenie procesných ustanovení s následkom, že znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (por. Uznesenie NS SR 2Cdo 49/2002 zo dňa 29.03.2012). 45. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 46. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, odstrániť vytknuté pochybenie jeho nápravou v súlade s vyššie citovanými procesnými ustanoveniami, zvážiť aj vykonanie ďalších žalovaným navrhnutých dôkazov na doplnenie dokazovania a to opätovný výsluch M. I. ako svedka a znovu rozhodnúť o žalobe a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. 47. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nebol daný dôvod na rozhodovanie o náhrade trov odvolacieho konania. 48. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.