Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/222/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107220168 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2107220168.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Akad. mal. a soch. T. O., nar. XX.X.XXXX, bytom X., L. XXX/X, zastúpenej advokátom: JUDr Jozef Holič, Bratislava, Tranovského 18-20, proti žalovanému: Y. U., nar. XX.X.XXXX, bytom J. I., U. XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Marián Alušic, Bratislava, Bieloruská 7, o vydanie veci, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 37C 86/2007-101, zo dňa 28.10.2009, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacích konaní a dovolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou návrh zamietol a druhou výrokovou vetou žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 123 a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na ust. § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu žalobkyne na vydanie žalovaným jej motorového vozidla TATRA 815 vecne odôvodnil v podstate tým, že majetok, ktorý predával správca konkurznej podstaty spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., JUDr. Javorčík patrí do konkurznej podstaty úpadcu - spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., s ktorou je plne oprávnený disponovať správca konkurznej podstaty a teda je oprávnený aj prevádzať jednotlivé veci do vlastníctva iných osôb. Konajúci súd mal za nepochybné a mnohými predchádzajúcimi právoplatnými rozsudkami súdov SR, na ktorých závery v odôvodnení poukázal, že žalovaný je vlastníkom predmetného nákladného vozidla, ktoré mu bolo predané správcom konkurznej podstaty ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., JUDr. Javorčíkom, lebo vozidlo patrilo do konkurznej podstaty tohto úpadcu. Okresný súd pritom poukázal na rozhodnutia napr. Mestského súdu v Bratislave č. 22Cb 21/96, rozsudok Najvyššieho súdu 2Obo 170/96, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 81Cb 80/97, odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 6Obo 62/03 a ďalšie. 4. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobkyňa, ktorým žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Argumentovala tým, že predmetom registrácie dodatku č.1 spoločenskej zmluvy ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. nikdy nebola žiadna hnuteľná vec, teda ani predmetné motorové vozidlo. V roku 1992 prevod vlastníctva k hnuteľným veciam nepodliehal registrácií štátneho notárstva, ale musel byť realizovaný podľa § 133 ods. 1 OZ odovzdaním a prevzatím veci. Teda ak správca konkurznej podstaty nepreukázal nadobudnutie vlastníctva predmetného motorového vozidla predložením protokolu o odovzdaní a prevzatí veci, nikdy nemohol previesť motorové vozidlo na úpadcu. Preto ani správca konkurznej podstaty nemohol vystupovať ako zákonný vlastník motorového vozidla. Taktiež rozporovala platnosť registrácie štátnym notárstvom ako aj rozsudky, na ktoré sa prvoinštančný súd vo svojom odvolaní dovolával. Ona je vlastníčkou predmetného vozidla, lebo technický preukaz znie na jej meno a pokiaľ žalovaný vlastní taktiež technický preukaz k uvedenému vozidlu, muselo ísť o nezákonnosť. Neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, ktorým by bolo určené, že predmetné vozidlo patrí do vlastníctva spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. 5. K doručenému odvolaniu žalobkyne podal žalovaný prostredníctvom svojho advokáta písomné vyjadrenie, v ktorom v prvom rade uviedol, že nazývať rozsudok „procesným zmätkom“ je dehonestujúce súdy a môže tak konať len advokát, ktorý sám predkladá súdom zmätočné prednesy, pričom z odvolania odcitoval požiadavku odvolateľa zrušiť rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 3 OSP s tým, že vrátiť súdu vec podľa § 221 ods. 3 je právny nezmysel a odvolateľ mal na mysli zrejme § 221 ods. 2 OSP. Vyslovil názor, že pokiaľ odvolateľka poukazuje na dôvody odvolania, ide o absolútny zmätok, pretože v konaní konal „C“ senát, v desiatkach sporov sa stalo jedine na Okresnom súde v Starej Ľubovni, kedy konal „Cb“ senát nepozorným skopírovaním advokát žalobkyne chybne zakomponoval aj do tohto odvolania. Z vecného hľadiska žalovaný poukázal na to, že manžel žalobkyne sprivatizoval časť podniku Železničné staviteľstvo, š.p., pričom úver na zaplatenie kúpnej ceny mu poskytla U. U., a.s., ktorý úver bol schválený a dlžníkom sa stal ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., Bratislava, neskôr tento úver prešiel na W. banku. Vyslovil dôvodné pochybnosti o platnosti uzatvorenej zmluvy o predaji časti podniku dňa 29.5.1992 medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR a kupujúcim Stavebnoobchodná firma A-Z Hodonín zastúpenej riaditeľom JUDr. Ing. J. T., z ktorej manžel žalobkyne odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho práva. V predmetnej zmluve je ako kupujúci označený subjekt, ktorý nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, nakoľko v prípade, že by mal byť účastníkom predmetnej zmluvy manžel žalobkyne ako podnikateľ fyzická osoba, je potrebné, aby bol označený menom a priezviskom, prípadne ďalším dodatkom. K tvrdeniu žalobkyne, že vnesením predmetných nehnuteľností do spoločnosti ŽELSTAV, A- Z, s.r.o., neprešlo na túto spoločnosť vlastnícke právo k tomuto majetku, treba uviesť, že Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6Obo 62/03, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 81Cb 80/97, ktorým bola zamietnutá žaloba manžela žalobkyne o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty uviedol, že celý majetok, ktorý žalobca získal Zmluvou o predaji časti podniku z 30.4.1992 platne a účelne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., vnesenie hnuteľného aj nehnuteľného majetku do vlastníctva úpadcu sa realizovalo v súlade s ust. § 59 ods. 3 a za primeraného použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka.... Žalovaný zdôraznil, že výroky oboch rozsudkov sú v zmysle § 159 ods. 2 OSP pre súdy záväzné a zakladajú prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3 OSP. V dôsledku toho nemožno riešiť otázku, či predmetná ne/hnuteľnosť patrila v čase uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty, pretože táto otázka bola právoplatne kladne vyriešená spomenutými rozsudkami. Poukázal na to, že postup SKP pri zisťovaní a zabezpečovaní majetku patriaceho do podstaty má zvláštny právny režim upravený pôvodne v zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v zmysle ktorého základným predpokladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, pričom súpis majetku podstaty predstavuje titul, ktorým SKP dokladá, že je oprávnený so spísaným majetkom pri jeho speňažovaní nakladať. Vzhľadom na zamietnutie vylučovacej žaloby je správca povinný postupovať v konkurze v zmysle Zákona o konkurze a vyrovnaní a teda vychádzať z toho, že predmetné veci tvoria podstatu úpadcu a podstatu speňažovať, čo sa aj stalo. Následne žalovaný predostrel chronickú rekapituláciu k veci v 12 bodoch a uzavrel, že žalobu o vydanie veci podal neoprávnený subjekt, ktorý nie je vlastníkom veci, teda nemá ani aktívnu legitimáciu, nemôže požívať ochranu proti skutočnému vlastníkovi, nemá titul na vydanie veci. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil a žalovanému priznal trovy odvolacieho konania na trovách právneho zastúpenia podľa pripojenej špecifikácie v súhrnnej výške 148,61 Eur. 6. Krajský súd v Trnave prvýkrát na základe odvolania žalobkyne následne vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania rozsudkom č.k. 24Co/64/2010-166 zo dňa 27.10.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 22.11.2010, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a navrhovateľke (aktuálne žalobkyni) uložil povinnosť z titulu trov odvolacieho konania zaplatiť odporcovi (aktuálne žalovanému) na účet právneho zástupcu odporcu sumu 148,61 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Pred týmto rozhodnutím odvolací súd žalobkyni nedoručil vyjadrenie žalovaného, nemala teda možnosť sa k nemu vyjadriť. 7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3Cdo 24/2011-211 zo dňa 20.4.2011 tak, že dovolanie žalobkyne pre jeho neprípustnosť odmietol a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania. Za neopodstatnenú pritom považoval námietku žalobkyne, že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie. Najvyšší súd dospel tiež k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobkyne druhej procesnej strane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne irelevantné, lebo predmetné vyjadrenie nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalobkyne. Tiež nevykonaním žalobkyňou navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. 8. Následne sa žalobkyňa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky so sťažnosťou, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 51 ods. 1 Ústavy rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 37C/86/2007 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co 64/2010. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky uznesením sp. zn. IV.ÚS 283/2011 zo dňa 7.7.2011 odmietol. Z odôvodnenia označeného uznesenia vyplýva, že Ústavný súd SR sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv garantovaných ústavou a dohovorom rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozsudkom krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 24/2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vo vzťahu k namietanému výroku označeného rozhodnutia o trovách dovolacieho konania odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. 9. Žalobkyňa podala následne sťažnosť na ESĽP, ktorý rozsudkom O. proti Slovenskej republike z 13.1.2015 konštatoval porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z odôvodnenia rozsudku ESĽP vyplýva, že námietku sťažovateľky týkajúcu sa verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú a tiež to, že opomenutím povinnosti doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke k jej odvolaniu došlo k popretiu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V nadväznosti na rozsudok ESĽP v danej veci uplatniac postup podľa § 75 ods. 1 Zákona o ústavnom súde sťažovateľka predložila návrh na obnovu konania vo veci vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. IV.ÚS 283/2011 a zrušenie uznesenia Ústavného súdu SR zo 7.7.2011, ktorým Ústavný súd jej pôvodnú sťažnosť odmietol. Ústavný súd SR následne obnovu konania nálezom sp. zn. III.ÚS 650/2015 z 24.2.2016 povolil a súčasne i ďalším výrokom zrušil napadnuté uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS 283/2011 zo 7.7.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10. Následne vo veci Ústavný súd SR opätovne rozhodol nálezom IV.ÚS 283/2011-104 zo dňa 14.9.2017, ktorým rozhodol, že „1. Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 64/2010 <. z 27. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 <. z 20. apríla 2011 porušené boli. 2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 64/2010 <. z 27. októbra 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2011 <. z 20. apríla 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne uhradiť trovy konania v sume 417,99 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Jozefa Holiča, Poľovnícka 4, Bernolákovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.“ K námietke nevyhlásenia rozsudku krajského súdu verejne Ústavný súd SR s odkazom na zistenia ESĽP rozhodol tak, že túto námietku zamietol ako zjavne nepodloženú v súlade s čl. 35 ods. 3 písm. a) a ods. 4 Dohovoru. K námietke nedoručenia žalobkyni vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobkyne odkázal na závery ESĽP v predmetnom rozhodnutí a skonštatoval, že táto námietka sťažovateľky o závažnom procesnom pochybení krajského súdu, ktorý jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu a nedal jej tým ani možnosť zaujať k nemu stanovisko, pričom najvyšší súd toto procesné pochybenie odvolacieho súdu nenapravil, je opodstatnená. Ústavný súd teda dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením a krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy, ako aj jej základné právo na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V dôsledku toho rozhodol o zrušení predmetného uznesenia najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie s tým, že úlohou krajského súdu súc pritom viazaný právnymi názormi vyslovenými Ústavným súdom SR bude predovšetkým po vrátení veci doručiť sťažovateľke vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu na prípadné zaujatie stanoviska a až následne vo veci opätovne rozhodnúť. 11. Pri opätovnom prejednaní veci krajský súd uvedený nedostatok napravil podľa doručenky založenej v spise žalobkyni prostredníctvom jej advokáta doručil písomné vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu (založené na č.l. 153 až 156 spisu), ktorá zásielka bola prevzatá advokátom žalobkyne dňa 18.12.2017. 12. Žalobkyňa možnosť vyjadriť sa k dodatočne doručenému vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu využila. Právny zástupca žalovaného Y. U., pôvodne zamestnanca žalobkyne, vykonávajúci vodiča na predmetnom motorovom vozidle, ktoré počas jazdy odňal SKP JUDr. Javorčík ŽELSTAV A-Z, s.r.o., v konkurze. Následne SKP za pomoci bývalých policajtov dosiahol vystavenie nového technického preukazu, v ktorom prvým prevádzkovateľom, užívateľom a vlastníkom bol evidovaný ŽELSTAV A-Z, s.r.o. Nikomu nevadilo, že vozidlo bolo vyrobené a užívané bývalým štátnym podnikom skôr, ako vznikol prvý nadobúdateľ ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., ani že bolo predmetom zmluvy o predaji časti podniku a v zmluve o prevzatí a odovzdaní majetku Federálnym fondom majetku ČSFR, ktoré prevzal a nadobudol do vlastníctva JUDr. Ing. T., ktorému bolo pridelené IČO: 10579281. Nikoho nezaujímalo, že SKP JUDr. Javorčíkom bol splnomocnený pracovník W., ktorý oznámil na polícii stratu dokladov od vozidla, hoci SKP originál technického preukazu videl a žiadal, aby mu ho vlastník vozidla JUDr. Ing. T. vydal. Nikdy sa nezaoberali otázkou evidencie motorového vozidla, ani otázkou prevodu postupne zo štátneho podniku do vlastníctva žalobkyne, ktorej podvodom a takmer násilím bolo vozidlo odňaté. Po tom, čo sa vozidlo aj časť nehnuteľností, ktoré sprivatizoval jej manžel, dostali do vlastníctva žalobkyne. Tá na získanom majetku dodnes vykonáva podnikateľskú činnosť. Bývalý zamestnanec - žalovaný podvodom a nezákonne prostredníctvom SKP JUDr. Javorčíka toto vozidlo získal a užíva dodnes. Nikoho nezaujímalo, že krádežou alebo podvodom vlastníctvo získať nemožno. Z podnikového obchodného registra v Brne je zrejmé aký subjekt bol účastníkom privatizácie, kto podpisoval právne listiny, ale je úplne jasné, že vlastníkom sa nikdy nestal JUDr. Ing. T.. Majetok časti bývalého Železničného staviteľstva, š.p., získal jediný subjekt, ktorý mal pridelené IČO: 10579281 a trvalý pobyt v V. v ČR. To, že sa objavil akýsi dvojník, ktorý mal mať trvalý pobyt na P. XX a ktorý nikdy nebol označený IČO-m, mal za následok, že rozsudky v konaniach nepríslušných slovenských súdov boli a zostali nulitnými a zjavne zmätočnými. Podaná žaloba SKP JUDr. Javorčíka na bývalom Mestskom súde v Bratislave pod sp. zn. 22Cb/21/1996 je učebnicovým prípadom, ako určiť, zmeniť a dosiahnuť príslušnosť súdu, ktorý tzv. „konkurznej mafii“ vyhovuje. Žaloba bola vedená proti dvom žalovaným, čo je právnym nezmyslom. Ak bol žalovaný podnikateľ so sídlom v Českej republike označený v 2. rade, musel by o podanej žalobe rozhodovať miestne a vecne príslušný súd Českej republiky. Žalovaný označený v 1. rade bez uvedenia IČO, bol súdom prvého stupňa akceptovaný a žalobe podanej JUDr. Javorčíkom (otcom sudkyne JUDr. W. U.) v celom rozsahu vyhovel, dokonca neexistujúceho žalovaného zaviazal zaplatiť zástupcovi SKP trovy zastúpenia. Úpadca ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., sa dostal do konkurzu a mimo poradia a bol mu ustanovený za SKP JUDr. Javorčík. Súdy Slovenskej republiky vo veci zaujali právny názor, že vlastníctvo, ktoré JUDr. Ing. J. T. sprivatizoval právne účinne vniesol registráciou Dodatku spoločenskej zmluvy č. 1 iba v tomto prípade registráciu č. R I.587/92 mala JUDr. V. niekoľko dní pred zánikom štátnych notárstiev bez nástupníka vykonať registráciu dodatku spoločenskej zmluvy. Nikde nebola registrovaná zmluva o predaji časti podniku. Ak by registrácia mala za následok, že všetok sprivatizovaný majetok bol vnesený do ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., tak by jeho hodnota vyššia než 1,25 miliardy Sk znemožnila vyhlásiť konkurz, pretože pri záväzkoch cca 500 miliónov Sk nebol ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., predĺžený. Nemohol byť ustanovený SKP, nemohlo mu byť vyplatené odmeny viac ako 65 miliónov Sk, nemohli byť peniaze z konkurzu vyplatené tzv. vymysleným veriteľom napriek tomu, že dodnes sú uvedené súdne spory, kde ja žalovaný SKP, dnes JUDr. X., hoci ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., už nie je vlastníkom žiadneho majetku. Keď manžel žalobkyne podal proti rozsudku bývalého Mestského súdu v Bratislave odvolanie, objavilo sa vyznačené právoplatnosťou toto napadnuté rozhodnutie a exekútor Ing. Stránsky zhodou okolností manžel JUDr. U., kolegyne sudkyne JUDr. V., ktorá vyhlásila konkurz, začal exekvovať. Rozsudok sp. zn. 2Obo 170/96 vo svojom výroku neuvádza určenie vlastníctva, neoznačuje žiadnu nehnuteľnosť, ani vec, ktorá sa má vniesť do majetku ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., a dokonca neurčuje akým spôsobom a formou má byť do majetku ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., niečo vnesené. Nakoniec žalovaný v 2. rade ako vlastník v lehote do 5 rokov podľa § 113 Obchodného zákonníka na výzvu spoločníkov mohol vniesť do ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., majetok. Valná hromada o navýšení základného imania nikdy nerozhodla, nikdy neprejednala spôsob a neschválila ohodnotenie vykonané dodávateľskou organizáciou a neurčila ako, kto a kedy právne relevantne vnesenie časti majetku do ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., vykoná tak, ako to Obchodný zákonník vyžadoval. Rozsudok č.k. 2Obo 170/96 sa síce stal právoplatným, ale nikdy nie vykonateľným, pretože neexistuje v rozsudku označený subjekt a samotný výrok vykonateľný nie je. 13. Registrácia ŠN č. RI 587/92 sa nestala právoplatnou a naopak Dodatok č. 1 bol spoločníkmi zrušený Dodatkom č. 3, ktorý sa stal právoplatný. Vtedy bolo potrebné na prevod vlastníctva nehnuteľností záznamu schopnú alebo vkladu schopnú listinu, ktorá musela mať náležitosti, ktorú listinu súdy akoby nikdy nevideli, ale akoby neexistovala. Na vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného nebolo treba riešiť otázku, či predmetná hnuteľná vec, ktorá je predmetom sporu patrila v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi SKP JUDr. Javorčíkom a žalovaným do konkurznej podstaty, táto otázka vraj bola právoplatne kladne vyriešená rozsudkami Krajského súdu v Bratislave 81Cb 80/97 a NS SR 6Obo 62/03, ktoré práve s poukazom na stanovisko 1Obpj 1/96, ktoré riešilo otázku, že rozhodnutia obchodných súdov majú iné dôsledky, ako rozhodnutia občianskoprávnych súdov konajúcich o určenie vlastníctva podľa okresov, kde sa nehnuteľnosti nachádzali. Toto stanovisko bolo vyvolané SKP JUDr. Javorčíkom, avšak ani v tomto konaní nebolo akceptované. Žalovaná vo vyjadrení pripomenula, že v niektorých prevodoch nehnuteľností rozhodoval správny súd o povolení vlastníckeho práva, ktorý jediný bol oprávnený zrušiť rozhodnutie katastrálneho úradu. V množstve rozhodnutí zrušil rozhodnutie o povolení vlastníckeho práva s odôvodnením, že registráciou Dodatku č. 1 spoločenskej zmluvy, ani registráciou č. RI 1992, ani rozsudkom NS SR 2Obo 170/96 nebolo možné prevod vlastníctva uskutočniť, pretože žiadna z týchto právnych skutočností nebola právne účinným spôsobom spôsobilá na prevod vlastníckeho práva. Ak by vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobkyni, bola by na odvolacom pojednávaní verejne požiadala, aby krajský súd pripustil dovolanie proti svoju dovolaciemu rozhodnutiu pre vyriešenie zásadných právnych otázok v hore naznačenom smere. Odvolací súd nerozhodol verejne a nevysporiadal sa v rozhodnutí so základnými a rozhodujúcimi skutkovými zisteniami. Podvod, krádež, manipuláciu s dokladmi a nezákonnú svojpomoc ponechal mimo hodnotenia. Všetky všeobecné súdy nekriticky a stereotypne stupeň po stupni považovali pre rozhodnutie rozhodnutia obchodných súdov, ktoré rozhodovali o vyňatí veci z konkurznej podstaty. Negovali stanovisko, že následky tohto rozhodnutia sú iné, ako určujúce žaloby podľa občianskeho práva. Pretože sa nekonalo odvolacie konanie verejne, nedosiahla žalobkyňa pripustenie dovolania. V závere žalobkyňa uviedla, že dnes už auto ani ako mechanizmus, ani ako materiálna hodnota je bez záujmu a otázka náhrady škody nie je prioritná a samozrejme otázka zadosťučinenia má úplne iný charakter. To, že Ústavný súd SR nepriznal zadosťučinenie, musí byť, hoc aj s nevôľou, žalobkyňou prijaté. Nemožno sa však zmieriť s tým, že pri takom množstve a rozsahu porušených práv nedošlo k jednoznačnému stanovisku, že zaviazaním náhrady trov konania došlo k najzávažnejšiemu porušeniu práva svojím spôsobom k výsmechu postavenia olúpenej vlastníčky súdiacej sa niekoľko rokov v nespravodlivom procese nezákonným spôsobom vedených súdov s výsledkom, ktorý je opäť iba formálnou deklaráciou, že Slovenská republika je demokratický a právny štát. Právny zástupca žalovaného sa vo svojom vyjadrení odvoláva na rozhodnutia súdov, pričom ani jedno z nich nezaložil ako dôkaz do spisu. Zviazať žalovanú na náhradu trov konania je nie iba nezákonné, nespravodlivé, ale aj nemorálne a v rozpore so základnými zásadami dobrých mravov. Domáhajú sa pôvodnej žalobe vyhovieť a žiadajú priznať trovy vo výške 100%. 14. Žalobkyňa k vyjadreniu pripojila technický preukaz motorového - prípojného vozidla BAB 1180, z ktorého vyplývajú traja držitelia: Železničné staviteľstvo Bratislava od 25.5.1990, Stavebnoobchodná firma A-Z Hodonín od 17.11.1995 a žalobkyňa od 17.4.2003. K vyjadreniu je tiež pripojené osvedčenie o evidencii vozidla BAB 11-80 Tatra 815 S3 vydané dňa 17.4.2003, v ktorom je uvedené, že držiteľom je žalobkyňa. K vyjadreniu je tiež pripojená prvá strana uznesenia Okresného súdu Bratislava I. č.k. Er 178/99 vo veci oprávneného JUDr. Javorčíka, SKP úpadcu ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., Bratislava proti povinnému JUDr. Ing. T., ktorým bolo námietkam povinného vyhovené. Súčasťou žalobkyňou k vyjadreniu pripojených listín je tiež list riaditeľa vnútorného odboru KR PZ v Bratislave adresovaný Krajskému riaditeľstvu PZ, Krajský dopravný inšpektorát Bratislava s označením „Posúdenie postupu dopravného inšpektorátu pri vykonávaní evidenčných úkonov v evidencii vozidiel“. Prílohou vyjadrenia je tiež 11-stranový „Celkový rozbor ku konkurzu ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., podpísaný (zrejme žalobkyňou). 15. Vzhľadom na listinné dôkazy pripojené žalobkyňou k predmetnému vyjadreniu, ktoré bolo podané niekoľko rokov po uplynutí odvolacej lehoty, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie z 30.6.2016 účinného OSP, podľa ktorého ust. § 205a OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti, vylúčenia sudcu (prísediaceho alebo obsadenia súdu), b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Obdobne v zmysle aktuálne od 1.7.2016 účinného CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu, alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) ich navrhovateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa § 373 ods. 4 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Odvolací súd pritom uzatvára, že žiadna z uvedených podmienok na uplatnenie skutočností alebo dôkazov neuplatnených pred súdom prvej inštancie v danom prípade nebola splnená, nebola ani tvrdená, ani preukázaná. 16. Toto vyjadrenie žalobkyne bolo doručené právnemu zástupcovi žalovanej, rovnako ako žalovanému s tým, že majú možnosť sa k nemu v lehote 10 dní od doručenia vyjadriť, ktorú možnosť nevyužili. 17. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal aj pripúšťa(§ 201 a § 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku v zmysle § 387 CSP. 19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odvolaciu argumentáciu uplatnenú žalobkyňou bolo posúdiť, či súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom dospel na základe zisteného skutkového stavu a daného právneho posúdenia veci k správnemu záveru, že žalobu žalobkyne o vydanie nákladného motorového vozidla TATRA 815 S3 bolo potrebné zamietnuť, resp. žalobe nebolo možné vyhovieť v podstate z dôvodu, že jeho vlastníkom je žalovaný a nie žalobkyňa. 20. V zmysle § 123 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ) vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. 21. Podľa § 126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. 22. Základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, základným predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je preukázanie, že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby, než vlastníka. 23. Podľa § 80b v čase prvoinštančného konania účinného OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. 24. Žaloby o uloženie povinnosti sú typickým sporovým konaním, v ktorom súd rozhoduje deklaratórne, teda deklaruje, že povinnosť žalovaného vo sfére hmotného práva existuje, alebo neexistuje, a táto deklarácia sa prejavuje buď v zamietavom výroku rozhodnutia, alebo naopak vo výroku rozhodnutia ukladajúceho žalovanému túto hmotnoprávnu povinnosť splniť. 25. Aby žalobkyňa bola úspešná žalobou o plnenie, bolo na nej vecné bremeno dôkazu preukázať v rámci posudzovania predbežnej otázky, že je vlastníčkou sporného nákladného vozidla TATRA 815. Samotný technický preukaz, ktorý je vystavený na žalobkyňu, nie je vlastníckym dokladom, má len evidenčný charakter o držiteľovi vozidla (teda nie vlastníkovi) a držiteľom takéhoto technického preukazu je aj žalovaný. Žalobkyňa neponúkla v konaní žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné jednoznačne uzavrieť, že je vlastníkom predmetného motorového vozidla. Naopak všetky dôkazy zistené súdom prvého stupňa nasvedčujú, že vlastníkom predmetného vozidla je skutočne žalovaný, ktorý ho v súčasnosti aj užíva. 26. Medzi stranami nebolo sporné (viď. vyjadrenie žalovaného z č.l. 42 a právneho zástupcu žalobkyne na č.l. 83), že manžel žalobkyne Ing. T. bol majiteľom firmy A-Z Hodonín - stavebná obchodná firma, ktorá sprivatizovala časť bývalého štátneho podniku Železničné staviteľstvo v Bratislave. Manžel žalobkyne sám na pojednávaní dňa 23.9.2009 (č.l. 95) potvrdil, že nákladný automobil TATRA 815 ŠPZ - BAB 11-80 bol súčasťou privatizácie jeho stavebnoobchodnou spoločnosťou. Ďalej uviedol, že automobil sa nachádza vo všetkých zostavách a preberacích protokoloch. 27. Rozpor medzi účastníkmi bol však v tom, či uvedené motorové vozidlo prešlo z firmy A-Z Hodonín - stavebno-obchodná činnosť na ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., ktorá sa dostala do konkurzu a ktorej správca konkurznej podstaty tento majetok odporcovi predal. 28. Ako vyplýva z úplného výpisu z obchodného registra ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. táto spoločnosť vznikla 23.7.1992 a jej spoločníkmi sa stali Stavebnoobchodná firma A-Z, Hodonín, JUDr. Ing. J. T., t.j. manžel žalobkyne, Ing. C. T., Ing. O. O. a T. O., t.j. žalobkyňa. 29. Ako vyplýva zo zmeny spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzením ŽELSTAV, A-Z, so sídlom v Bratislave, Štefánikova ulica č. 15 z 13.7.1992 (viď. príloha č. 2), táto spoločenská zmluva sa dňa 23.11.1992 zmenila a v zmysle bodu 5 spoločník uvedený v bode I.a - JUDr. J. T. - stavebnoobchodná firma A-Z Bratislava v súlade s § 59 a § 109 ods. 3 Obchodného zákonníka vniesol do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. ako nepeňažný vklad časť podniku Železničné staviteľstvo v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30.4.1991 a jej príloh ako aj zápisu o odovzdaní a prevzatí veci podľa ustanovení zák. č. 92/1991 Zb. v znení zák. č. 92/1992 Zb. s výnimkou dvoch nehnuteľností a to G. U. a I.. Táto zmena spoločenskej zmluvy bola riadne zaregistrovaná štátnym notárstvom Bratislava 1 a to dňa 28.12.1992, pod č. RI 587/92 a týmto dňom nastali právne účinky registrácie. 30. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že motorové vozidlo bolo vnesené ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., lebo manžel žalobkyne JUDr. Ing. J. T. - stavebnoobchodná firma A-Z Bratislava vniesol do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z ako nepeňažný vklad celú sprivatizovanú časť podniku Železničného staviteľstva, t.j. v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy o predaji tohto podniku, teda aj sporné motorové vozidlo, ktoré bolo súčasťou privatizácie, čo manžel navrhovateľky nepopieral a na pojednávaní to potvrdil. Spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. sa týmto právnym aktom stala vlastníkom predmetného motorového vozidla, pričom neobstojí poukaz žalobkyne v odvolaní na § 133 Občianskeho zákonníka (ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci). Prevzatie hnuteľných vecí totiž nemusí byť písomné, pri hnuteľných veciach je väčšia variabilita spôsobov prevzatia veci a v danom prípade nepochybne sporná hnuteľná vec bola vnesená do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. K takémuto záveru prišiel aj Mestský súd v Bratislave vo svojom rozsudku 22Cb 21/96 zo dňa 22.4.1996, keď určil, že ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., je vlastníkom nehnuteľných aj hnuteľných vecí uvedených vo výroku tohto rozsudku a súčasťou tohto rozsudku je aj motorové vozidlo značky BAB 11-80. Je síce pravdou, že v takomto znení rozsudok Mestského súdu v Bratislave nenadobudol právoplatnosť, ale len preto, že v priebehu odvolacieho konania žalobca zmenil žalobný petit a to na určenie, že žalovaný v 1. rade JUDr. Ing. J. T. - stavebnoobchodná firma A-Z Bratislava vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy a na základe takto upraveného žalobného petitu potom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 2 Obo 170/96 zo dňa 14.5.1997 určil, že skutočne žalovaný vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy do ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. Tento rozsudok Najvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť 10.07.1997 a bol pre prebiehajúce odvolacie konanie záväzný, a preto bolo jednoznačne preukázané, že predmetné motorové vozidlo skutočne prešlo do vlastníctva ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. 31. Taktiež nebolo sporné, že uznesením Mestského súdu v Bratislave č.k. 38K 111/95-59, zo dňa 1.2.1996, ktorý nadobudol právoplatnosť 22.2.1996 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. Bratislava, Štefánikova 15 a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Ján Javorčík, advokát. Taktiež nebolo sporné, že manžel žalobkyne sa domáhal vylúčenia týchto hnuteľných i nehnuteľných vecí z konkurznej podstaty, pričom rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 81Cb 80/97-859 zo dňa 9.12.2002 bola táto žaloba manžela žalobkyne zamietnutá a na odvolanie manžela žalobkyne bol tento rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdený a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR 6 Obo 62/03 zo dňa 24.9.2003. V odôvodnení tohto rozsudku sa píše „niet pochybností o tom, že majetok, ohľadom ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 14.05.1997 sp. zn. 2Obo 170/96 určil, že bol vnesený do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., Bratislava, je totožný s majetkom, ktorý majetok súčasný žalobca skúmanej veci súčasnou žalobou žiada vylúčil z konkurznej podstaty súčasného žalovaného - úpadcu ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.5.1997 sp. zn. 2 Obo 170/96 nadobudol právoplatnosť dňom 9.7.1997. Pokiaľ tento rozsudok, ktorým bolo určené, že majetok (hnuteľný i nehnuteľný) nadobudnutý JUDr. Ing. T.- stavebnoobchodná firma A-Z Bratislava, predtým stavebnoobchodnou firmou A- Z, Hodonín, na základe Zmluvy o predaji časti podniku a jej príloh z 30.4.99 bol vnesený do majetku firmy ŽELSTAV, tak platí aj keď ide o opačné postavenie strán, že nie je možné s úspechom sa domáhať určenia opaku, aby tento majetok bol vylúčený z konkurznej podstaty firmy - úpadcu - ŽELSTAV A-Z, s nepodloženým tvrdením, že predmetný majetok do tejto firmy vnesený nebol.“ 32. Odvolací súd teda opakovane zdôrazňuje, že aj sporné motorové vozidlo bolo vnesené do majetku ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., uvedená spoločnosť bola jeho vlastníkom, na túto spoločnosť bol vyhlásený konkurz, za správcu bol ustanovený JUDr. Ján Javorčík, ktorý kúpnou zmluvou zo dňa 28.6.2004 (viď. príloha č. 1) toto nákladné motorové vozidlo TATRA 815 ŠPZ BAB 11-80 odpredal odporcovi za dohodnutú cenu 60.000,- Sk a tým sa stal žalovaný vlastníkom predmetného motorového vozidla. 33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, konštatujúc, že žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno a nepreukázala splnenie základnej podmienky úspechu vlastníckej vindikačnej žaloby a to existenciu svojho vlastníckeho práva k veci, teda svoju vecnú aktívnu legitimáciu, v dôsledku čoho nemohla byť v konaní úspešná a jej žaloba bola správne súdom prvej inštancie zamietnutá. Odvolací súd preto po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako v oboch výrokoch vecne správny s použitím ust. § 387 CSP potvrdil. 34. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 35. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 36. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 37. Podľa ust. § 453 CSP o trovách dovolacieho konania ods. 1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane použijú na dovolacie konanie. Podľa analogicky použitého ods. 2, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. 38. V oboch odvolacích konaniach ako i v dovolacom bol plne úspešný žalovaný a preto podľa citovaných ustanovení žalovanému vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacích aj dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).