Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sa/16/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200560 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2016200560.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobcu: F. U., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A., W. XX proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky - sekcia ľudských zdrojov, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava 3, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.: SEĽUZ-4-25-6/2016-OdSP zo dňa 2.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím žalovaného Č.: SEĽUZ-4-25-6/2016-OdSP zo dňa 2.6.2016, ktorým bolo postupom podľa § 59 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. zákona o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) odvolanie žalobcu zamietnuté a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65211005333102-3/2016 zo dňa 25.2.2016 (ďalej len prvostupňový správny orgán) pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 38 ods. 1 a 2 zák.č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 328/2002 Z.z.) nebol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok, a teda rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bolo zo strany žalovaného potvrdené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia bolo konštatované, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky podľa § 38 ods. 1 a 2 v spojení s § 143aa písm. c) zák.č. 328/2002 Z.z. pre priznanie výsluhového dôchodku. Bolo zistené, že doba služobného pomeru žalobcu po súčte s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku k 25.2.2016 predstavuje len 16 rokov a 206 dní, čo znamená, že zo strany žalobcu nebola splnená základná podmienka trvania služobného pomeru po dobu najmenej 25 rokov. Do tejto doby služobného pomeru mu bol započítaný invalidný výsluhový dôchodok od 10.3.2006 do 2.11.2015 (9 rokov a 240 dní), ďalej obdobie od 1.1.2004 kedy sa stal invalidný do 9.3.2006 (2 roky a 69 dní), ďalej obdobie služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 58 ods. 1 zák.č. 328/2002 Z.z. (4 roky a 150 dní), čo celkom k 25.2.2016 predstavuje len 16 rokov a 206 dní. Za tohto stavu doba trvania služobného pomeru u žalobcu spolu s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku nedosahuje najmenej 25 rokov, čím mu nevznikol nárok na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 2 zák.č. 328/2002 Z.z. . 2. Žalobca napadol správnosť tohto rozhodnutia žalobou, žiadal rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu zrejme vrátiť na ďalšie konanie. V rámci tohto preskúmavacieho konania súčasne žiadal, aby krajský súd potvrdil právoplatné rozhodnutie Ministerstva obrany SR - sekcie ľudských zdrojov Č. SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP zo dňa 26.1.2015 (zrejme mal na mysli z roku 2016), ktorým Ministerstvo obrany SR, sekcia ľudských zdrojov rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65211005333102 z 20.11.2015, ktorým VÚSZ pre nesplnenie podmienok nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 v spojení s § 143aa písm. c) zák.č. 328/2002 Z.z. nepriznal žalobcovi výsluhový dôchodok, rozhodnutie zrušil pre jeho nezákonnosť a nesprávne právne posúdenie skutkového stavu, v dôsledku čoho došlo k rozporu s ust. § 46 správneho poriadku a § 38 ods. 2 zák.č. 328/2002 Z.z. . V tejto súvislosti namietal, že prvostupňový správny orgán a ani žalovaný nerešpektoval právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí Ministerstva obrany SR zo dňa 26.1.2016 a výsluhový dôchodok mu nebol priznaný. Súčasne požadoval priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur za obdobie od augusta 2009 do podania žaloby. Ďalej poukázal na to, že nepriznaním invalidity od roku 1978, na ktorú mal zákonný nárok a tiež rozhodnutiami o nepriznaní plnej výšky invalidného výsluhového dôchodku od apríla 2009 a taktiež nepriznaním výsluhového dôchodku od 1.1.2003 Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia a Ministerstvom obrany SR - sekcie ľudských zdrojov mu bola spôsobená škoda - nemajetková ujma vo výške 5 000 eur sťažením sociálneho postavenia. 3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 14.2.2017 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že jediným dôvodom, pre ktorý žalobca žiada zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie o odvolaní č. SEĽUZ-4-25-6/2016-OdSP zo dňa 2.6.2016 a rozhodnutie VÚSZ č. VÚSZ-65211005333102-3/2016 z 25.2.2016 je žalobcom prezumované nerešpektovanie povinnosti zo strany prvostupňového správneho orgánu priznať mu výsluhový dôchodok, tak ako to bolo konštatované v rozhodnutí VÚSZ č. SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP z 26.1.2016. Ďalej uviedol, že týmto rozhodnutím došlo k zrušeniu rozhodnutia VÚSZ č. VÚSZ-65211005333102 zo dňa 20.11.2015, ktorým VÚSZ pre nesplnenie podmienok nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 zák.č. 328/2002 Z.z. v spojení s § 143aa písm. c) zák.č. 328/2002 Z.z. nepriznal žalobcovi výsluhový dôchodok, pričom dôvodom zrušenia tohto prvostupňového rozhodnutia bola jeho nezákonnosť a nesprávne právne posúdenie veci, čo malo za následok jeho rozpor s § 46 správneho poriadku a § 38 ods. 2 zák.č. 328/2002 Z.z. . Nesprávne právne posúdenie skutkového stavu zo strany VÚSZ spočívalo v tom, že nárok na výsluhový dôchodok žalobcu tento posudzoval podľa prechodného ustanovenia § 143aa zák.č. 328/2002 Z.z., ktorý uviedol aj vo výrokovej časti rozhodnutia VÚSZ č. VÚSZ-65211005333102 zo dňa 20.11.2015. Týmto prechodným ustanovením, účinným od 1.5.2013 boli upravené podmienky nároku na výsluhový dôchodok pre profesionálnych vojakov, ktorým služobný pomer vznikol pred 1.5.2013, resp. skončil až po 30.4.2013. Vzhľadom k tomu, že služobný pomer žalobcu neskončil po 30.4.2013, tak prechodné ustanovenia zák.č. 328/2002 Z.z., účinného od 1.5.2013 sa pri posudzovaní žalobcovho nároku na výsluhový dôchodok použiť nemali a nemohli. Poukázal ďalej na to, že rozhodnutie žalovaného o odvolaní č. SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP z 26.1.2016 je výlučne rozhodnutím procesnej povahy a nie rozhodnutím v merite veci, a preto je právne irelevantné, aby bolo toto rozhodnutie zo strany správneho súdu potvrdené tak ako to požaduje žalobca. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, tak tento nárok nespadá do právomoci a príslušnosti Krajského súdu v Trnave ako súdu správneho, ktorý nie je príslušný v predmetnej veci ohľadne tohto uplatneného nároku zo strany žalobcu konať a rozhodnúť. Žiadal preto s poukazom na ust. § 43 ods. 1 a § 166 ods. 2 CSP vylúčiť konanie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy na samostatné konanie a v tejto časti ju postúpiť vecne a miestne príslušnému okresnému súdu. 4. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 2.11.2015 bola VÚSZ ako príslušnému prvostupňovému správnemu orgánu doručená žiadosť žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku od 1.1.2003 v zmysle § 83 ods. 1 písm. d) zák.č. 328/2002 Z.z. a prílohy č. 3 zák.č. 346/2005 Z.z. po odslúžených 25 rokov, v súlade s § 58 ods. 4 zák.č. 328/2002 Z.z. a v súlade s § 65 zák.č. 328/2002 Z.z. . VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-65211005333102 o dňa 20.11.2015, z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre nárok na výsluhový dôchodok ustanovených v § 38 zák.č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období v spojení s § 143aa písm. c) zák.č. 328/2002 Z.z. žalobcovi výsluhový dôchodok s účinnosťou od 1.1.2003 nepriznal. K tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodnutím č. SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP zo dňa 26.1.2016 rozhodol tak, že toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. VÚSZ po novom prejednaní veci opätovne rozhodol o nepriznaní výsluhového dôchodku žalobcovi rozhodnutím č. VÚSZ-65211005333102-3/2016 z 25.2.2016, voči ktorému žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo žalovaným zamietnuté a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo rozhodnutím o odvolaní č. SEĽUZ-4-25-6/2016-OdSP z 2.6.2016 potvrdené. Z administratívneho spisu bolo ďalej zistené, že žalobca v dobe od 5.8.1973 do 19.7.1975 vykonával základnú službu a v čase od 20.7.1975 do 31.12.1997 bol v služobnom pomere vojaka z povolania, kedy bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania pre zníženú schopnosť pre vojenskú činnú službu v dôsledku pracovného úrazu, ktorý utrpel 30.5.1976. Dňom 1.1.2004 sa stal invalidným, pričom jeho schopnosť vykonávať primerané civilné zamestnanie bola od tohto dátumu znížená o 35%. V osobitnom konaní VÚSZ právoplatným rozhodnutím č. VÚSZ-65211005333102 zo dňa 16.2.2015 bol žalobcovi od 10.3.2006 priznaný invalidný výsluhový dôchodok podľa § 40 ods. 1 v spojení s § 39, § 42, § 43, § 44, § 58 a § 60 zák.č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom k 1.1.2004 a podľa § 105 a § 106 zák.č. 328/2002 Z.z. . 5. Na pojednávaní konanom v dňoch 30.7.2018 a 20.8.2018 žiadal žalobca rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože zo strany správnych orgánov došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pokiaľ tieto správne orgány vyhodnotili, že nespĺňa hmotnoprávne podmienky na priznanie výsluhového dôchodku počnúc od 1.1.2003. Poukázal na to, že VÚSZ vo svojich všetkých rozhodnutiach uvádza, že v jeho prípade došlo k absolvovaniu 30 ukončených rokov služby, čo nekorešponduje s tvrdením žalovaného v napadnutom rozhodnutí, v ktorom je uvedené, že ku dňu 2.11.2015 služobný pomer žalobcu spolu s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku netrval najmenej 25 rokov. Ďalej poukázal na to, že posudková komisia dňa 20.4.2009 potvrdila, že úraz, ktorý utrpel 30.5.1976 vznikol v priamej súvislosti s výkonom vojenskej služby, v dôsledku čoho bol zo zdravotných dôvodov prepustený zo služobného pomeru dňom 31.12.1977. Mal za to, že zo strany žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nebol rešpektovaný výrok posudkovej komisie, ktorá počnúc od 1.1.1978 konštatovala vznik jeho úrazu, čo vyplýva aj z výpisu z Rozkazu ministra národnej obrany ČR číslo 0110 zo dňa 29.9.1977, že dňom 31.12.1977 bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania. Ďalej uviedol, že v tomto výpise z rozkazu je konštatované, že vojenská lekárska komisia mu stanovila zníženú schopnosť k vojenskej činnej službe zo zdravotných dôvodov. V predmetnej veci preto malo byť zo strany žalovaného aplikované ustanovenie § 39 v spojení s § 43, § 60 ods. 5 zák.č. 328/2002 Z.z. . Rozhodnutie žalovaného považoval za nesprávne, keď zo strany VÚSZ nebol akceptovaný právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí žalovaného č. SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP zo dňa 26.1.2016 v odôvodnení, ktorého bolo v závere konštatované, že v novom konaní bude VÚSZ povinný vydať rozhodnutie o priznaní výsluhového dôchodku. Poukázal tiež na to, že priznanie výsluhového dôchodku priamo súvisí s ukončením jeho služobného pomeru, keď zo správy o prepustení vojaka z povolania do zálohy alebo do výslužby zo dňa 28.3.1977 vyplýva z bodu 42 jednoznačný záver, že je „neschopný pre službu vojaka z povolania“, a preto mu mal byť priznaný od 1.1.1978 výsluhový dôchodok. Mal za to, že priznanie výsluhového dôchodku vyplýva aj z určenej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola v jeho prípade stanovená vo výške 70% podľa § 43 zák.č. 328/2002 Z.z.. 6. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že vychádzal z údajov, resp. listinných dokladov, ktoré mal k dispozícii v čase vydania napadnutého rozhodnutia a taktiež z právneho stavu platného v čase účinnosti jednotlivých právnych predpisov. Zdôraznil, že predmetom súdneho prieskumu je tak procesný postup ako aj rozhodnutie žalovaného, ktoré sa týka výsluhového dôchodku a nie to, aby správny súd posudzoval dôvody prepustenia, resp. neprepustenia žalobcu zo služobného pomeru. K tvrdeniu žalobcu, že v jednotlivých rozhodnutiach je konštatované absolvovanie 30 ukončených rokov služby zo strany žalobcu uviedol, že neišlo o reálne „absolvovanie“ 30 rokov služby zo strany žalobcu, ale iba o fiktívne dopočítanie doby výkonu služby vojaka z povolania na účel zhodnotenia doby trvania služobného pomeru rozhodujúcej pre vznik nároku na invalidný výsluhový dôchodok a jeho výšku podľa § 58 ods. 4 zák.č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom v rozhodných obdobiach, v ktorých sa o tejto dávke sociálneho zabezpečenia žalobcu, resp. jej valorizácii rozhodovalo. V rozhodnom období účinné ustanovenie § 58 ods. 4 zák.č. 328/2002 Z.z. sa pre účel posúdenia výsluhového dôchodku na žalobcu nevzťahovalo. 7. Podľa § 38 ods. 1 zák.č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2015 policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, má nárok na výsluhový dôchodok, ak služobný pomer trval najmenej 25 rokov. Podľa § 38 ods. 2 zák.č. 328/2002 Z.z. na výsluhový dôchodok má nárok aj policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, ak poberal invalidný výsluhový dôchodok a doba trvania služobného pomeru spolu s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku dosahuje najmenej 25 rokov. Pri výpočte takéhoto výsluhového dôchodku sa základ použitý na výpočet invalidného výsluhového dôchodku zvyšuje o rovnaké percentá, o aké by sa zvýšil invalidný výsluhový dôchodok do dňa priznania výsluhového dôchodku. Podľa § 58 ods. 4 zák.č. 328/2002 Z.z. pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a ich výšku sa ako doba trvania služobného pomeru hodnotí aj doba, počas ktorej trval predchádzajúci nárok na invalidný výsluhový dôchodok. 8. Predmetom súdneho konania je preskúmanie zákonností rozhodnutia žalovaného Č.: SEĽUZ-4-25-6/2016-OdSP zo dňa 2.6.2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. VÚSZ-65211005333002-3/2016 zo dňa 25.2.2016 pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 38 ods. 1 a 2 zák.č. 328/2002 Z.z. keď nepriznal žalobcovi výsluhový dôchodok. Žalobca sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia a priznania výsluhového dôchodku odo dňa 1.1.2003 podľa zák.č. 328/2002 Z.z., a to vo výške vyplývajúcej zo základu zisteného z priemerného mesačného služobného platu profesionálneho vojaka s hodnostným platom kapitán podľa stupnice hodnostných platov uvedených v zák.č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 9. V prvom rade je potrebné konštatovať, že nárok na dávku výsluhového zabezpečenia sa posudzuje podľa právnych predpisov platných v čase vzniku, resp. uplatnenia nároku na jeho priznanie v spojitosti so skutkovým stavom, ak zákon neustanovuje inak. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca dňa 2.11.2015 prvostupňovému správnemu orgánu doručil žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku od 1.1.2003 so započítaním 25 rokov trvania služobného pomeru, pričom konanie o jeho invalidnom výsluhovom dôchodku podľa zák.č. 328/2002 Z.z. bolo prvostupňovým správnym orgánom začaté dňom 10.3.2009 na základe doručenej písomnej žiadosti zo strany žalobcu. Z ust. § 38 ods. 1 a 2 zák.č. 328/2002 Z.z. jednoznačne vyplýva, že policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer má nárok na výsluhový dôchodok, ak služobný pomer trval najmenej 25 rokov, resp. ak poberal invalidný výsluhový dôchodok a doba trvania služobného pomeru spolu s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku dosahuje najmenej 25 rokov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že započítateľné doby trvania služobného pomeru rozhodujúce na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok taxatívne ustanovuje § 58 ods. 1 zák.č. 328/2002 Z.z. . Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že doba služobného pomeru žalobcu po súčte s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku k 25.2.2016, t.j. ku dňu rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu predstavuje dobu len 16 rokov a 206 dní, čo znamená, že žalobca nesplnil základnú podmienku trvania služobného pomeru po dobu najmenej 25 rokov. Žalobcov služobný pomer vojaka z povolania preukázateľne skončil prepustením dňom 31.12.1977 a podľa § 58 ods. 1 zák.č. 328/2002 Z.z. trval 4 roky a 150 dní. Z rozhodnutia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zasa vyplýva, že tento rozhodnutím č. VÚSZ-65211005333102 zo dňa 16.2.2015 od 10.3.2006 priznal žalobcovi invalidný výsluhový dôchodok, čo s poukazom na znenie ustanovenia § 38 ods. 2 zák.č. 328/2002 Z.z. predstavuje dobu 9 rokov a 240 dní (od 10.3.2006 do 2.11.2015) ako dobu poberania invalidného výsluhového dôchodku. V spojení s posudkom posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Ministerstva obrany SR č. SEĽUZ-70-4/2014- OdSP z 10.9.2014 sa žalobca dňom 1.1.2004 stal invalidný. S poukazom na znenie ust. § 58 ods. 4 zák.č. 328/2002 Z.z. je potrebné dobu od 1.1.2004 do 9.3.2006, počas ktorej trval predchádzajúci nárok na invalidný výsluhový dôchodok, t.j. doba trvania 2 rokov a 69 dní pre vznik nároku na výsluhový dôchodok hodnotiť ako dobu trvania žalobcovho služobného pomeru. K 25.2.2016 celkovo hodnotená doba predstavuje u žalobcu 16 rokov a 94 dní a k 25.2.2016 16 rokov a 206 dní. Z týchto údajov je nepochybné, že žalobca nesplnil základnú podmienku trvania služobného pomeru po dobu najmenej 25 rokov vyžadovanú zákonom. Vzhľadom k tomu, že invalidita žalobcovi vznikla 1.1.2004 prvostupňový správny orgán pre vymeranie výšky invalidného výsluhového dôchodku od tohto dňa aplikoval dopočet do dosiahnutia 30 rokov započítateľnej doby podľa § 58 ods. 4 zák.č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2004, pričom tento dopočet doby, resp. uvedenie absolvovania 30 rokov ukončenej služby v rozhodnutiach VÚSZ neznamenalo reálne absolvovanie 30 rokov služby zo strany žalobcu, ale iba o fiktívne dopočítanie doby výkonu služby vojaka z povolania na účel zhodnotenia doby trvania služobného pomeru rozhodujúcej pre vznik nároku na invalidný výsluhový dôchodok a jeho výšku podľa § 58 ods. 4 v znení účinnom do 30.6.2004, a teda nie v jeho aktuálnom znení, ako to požadoval žalobca. Znamená to, že pokiaľ služobný pomer žalobcu spolu s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku ku dňu doručenia jeho žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku, t.j. ku dňu 2.11.2015 netrval najmenej 25 rokov, tak za žiadnych okolností nemohol byť žalobcovio priznaný výsluhový dôchodok, a to v dôsledku nesplnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 38 ods. 1 a 2 zák.č. 328/2002 Z.z. . Za tohto stavu preto správny súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi boli započítané všetky obdobia, ktoré mu mohli byť zhodnotené (služobný pomer ako aj doba poberania invalidného výsluhového dôchodku), čo znamená, že žalobca podmienky uvedené v ust. § 38 ods. 1 a 2 zák.č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2015 nesplnil, pričom nárok na priznanie invalidného výsluhového dôchodku mu nevznikol. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného z 2.6.2016 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 25.2.2016 z dôvodu, že prvostupňový správny orgán mu nepriznal výsluhový dôchodok z dôvodu, že táto povinnosť mu bola uložená v rozhodnutí o odvolaní č. SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP z 26.1.2016. K tomuto tvrdeniu správny súd uvádza, že žalovaný svojím rozhodnutím o odvolaní č. SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP z 26.1.2016 s poukazom na ust. § 59 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. VÚSZ-65211005333102 z 20.11.2015, ktorým VÚSZ pre nesplnenie podmienok nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 zák.č. 328/2002 Z.z. v spojení s § 143aa písm. c) zák.č. 328/2002 Z.z. nepriznal žalobcovi výsluhový dôchodok, pričom dôvodom zrušenia tohto prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu bola jeho nezákonnosť a nesprávne právne posúdenie, čo malo za následok jeho rozpor s § 46 Správneho poriadku a § 38 ods. 2 zák.č. 328/2002 Z.z. . Nesprávne právne posúdenie skutkového stavu zo strany VÚSZ spočívalo v tom, že nárok na výsluhový dôchodok žalobcu tento posudzoval podľa prechodného ustanovenia § 143aa zák.č. 328/2002 Z.z., ktorý uviedol aj vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z 20.11.2015. Týmto prechodným zákonným ustanovením, účinným od 1.5.2013 boli upravené podmienky nároku na výsluhový dôchodok pre profesionálnych vojakov, ktorým služobný pomer vznikol pred 1.5.2013 a skončil až po 30.4.2013. V prípade žalobcu sa služobný pomer neskončil po 30.4.2013, a preto sa prechodné ustanovenia v zák.č. 328/2002 Z.z. účinné od 1.5.2013 pri posudzovaní žalobcovho nároku na výsluhový dôchodok použiť nemali a nemohli. Znamená to, že k zrušeniu tohto rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu došlo na základe nesprávnej aplikácie ustanovenia zák..č 328/2002 Z.z., ale nie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia zo strany prvostupňového správneho orgánu. 10. Žalobca žiadal tiež preskúmať aj rozhodnutie o odvolaní vydané žalovaným dňa 26.1.2016 pod číslom.: SEĽUZ-43-62-2/2015-OdSP. Pokiaľ ide o toto rozhodnutie, tak nebol dôvod ho preskúmavať zo strany správneho súdu, nakoľko toto rozhodnutie nadobudlo už právoplatnosť, bolo vydané v prospech žalobcu a okrem toho žaloba z jeho strany bola podaná ohľadne tohto rozhodnutia až 20.7.2016 (toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 29.1.2016), čo znamená, že bola podaná vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu oneskorene. 11. Za tohto stavu súd žalobu na základe vyššie uvedených skutočností zamietol ako nedôvodnú a to postupom podľa § 190 SSP, nakoľko zo strany správneho súdu neboli zistené dôvody pre zrušenie žalobcom napadnutých rozhodnutí. Pokiaľ žalobca uvádzal aj ďalšie dôvody, pre ktoré mali byť rozhodnutia zrušené, tak týmito sa správny súd nezaoberal, a to z dôvodu, že žalobca nesplnil základnú hmotnoprávnu podmienku trvania služobného pomeru po dobu najmenej 25 rokov uvedenú v ust. § 38 ods. 1, 2 v spojení s § 58 ods. 4 zák.č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2015, a preto mu nárok na priznanie výsluhového dôchodku, ktorý si uplatnil na základe žiadosti zo dňa 2.11.2015 nemohol vzniknúť. 12. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, tak uznesením tunajšieho súdu č.k. 43Sa/16/2016-37 zo dňa 22.6.2017 bola predmetná žaloba v tejto časti postúpená na vecne a miestne príslušný súd - Okresný súd Bratislava III. 13. O trovách konania súd rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.