Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 3To/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516010101 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2516010101.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Kataríny Stanislavskej, v trestnej veci proti obžalovanému S. D., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, odsek 3 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 14.11.2016, sp. zn. 16T/35/2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. júna 2017, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného S. D., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný S. D. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, odsek 3 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona na skutkovom základe, že v období od 21.08.2009 až do 19.01.2010 a následne v období od 24.06.2011 až do 14.11.2016 v mieste svojho trvalého bydliska v meste H. a ani na inom mieste si ako otec maloletého dieťaťa H. D., narodeného XX.XX.XXXX, trvale bytom B., F. C. XXX/XX, riadne neplnil vyživovaciu povinnosť napriek tomu, že mu vyplýva zo Zákona o rodine a ktorej rozsah mu bol určený rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 3NcP 145/03 zo dňa 28.10.2004, právoplatným dňa 27.12.2004 tak, že je povinný prispievať na výživu maloletého H. sumou vo výške 49,79 Eur mesačne, pričom táto bola následne zvýšená rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 9P 86/2009 zo dňa 22.09.2010, právoplatného dňa 03.10.2011, na sumu 60,- Eur mesačne a rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 8P/6/2013 zo dňa 10.09.2013, právoplatného dňa 29.11.2013, na sumu 70,- Eur mesačne, ktorú je povinný platiť k rukám matky J. I. vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, hoci vedel o existencii vyživovacej povinnosti a túto povinnosť si riadne neplnil, o syna sa žiadnym iným spôsobom nezaujímal a nestaral, pričom v období od 01.09.2013 do 21.01.2014 bol zamestnaný v spoločnosti T. & U., s.r.o. R., kde poberal príjem, ktorý mu umožňoval úhradu výživného, avšak v dôsledku závažného porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľ s ním dňa 21.01.2014 ukončil pracovný pomer, následne preukázateľne neprejavoval snahu riadne sa zamestnať, teda nevyužil všetky možnosti na to, aby si svoju zákonnú povinnosť v reálne možnej výške splnil, čím za uvedené obdobie dlhuje na výživnom J. I. sumu vo výške 4.458,11 Eur, a svojho konania sa dopustil napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 30T/140/2006 zo dňa 31.03.2009, právoplatným dňa 20.08.2009, bol odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 30 /tridsať/ mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pričom z výkonu trestu bol podmienečne prepustený dňa 24.06.2011. Za to súd obžalovanému podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, § 36 písmeno l), § 37 písmeno m), § 38 odsek 2, § 49 odsek 2 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky nepodmienečne, pričom podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal odvolani obžalovaný , ktorý v písomnom podaní uviedol, že mal dôvodnú obavu, že dieťa aj napriek plneniu vyživovacej povinnosti neuvidí, o čom ho matka dieťaťa neustále ubezpečovala a vyhrážala sa mu tým, že syna neuvidí aj tak, a zároveň uviedla viac krát, že žiadne peniaze po ňom nechce. Argumentoval, že rovnako je ťažko posúdiť, či peniaze, ktoré by jej dal, by naozaj smerovali na potreby dieťaťa v takomto vyhrotenom prípade, keď sa matka vyhráža, že dieťa neuvidí, či bude platiť výživné alebo nie a rovnako ho vydiera tým, že žiadne peniaze nechce a nech jej nič nedáva. Vyjadril sa, že rovnako je alibistická skutočnosť, že si radšej požiadala o náhradné výživné, ako by tieto peniaze mala prijať od svojho manžela, nielen pre jej, ale aj jeho dieťa. Priznal, že je pravdou ako uviedol on sám a svedkyňa J. I., že si vyživovaciu povinnosť neplnil a neplní od narodenia syna H., nakoľko svedkyňa neplní svoju povinnosť, keďže vzájomne k tejto povinnosti prislúcha aj právo otca stretávať sa so svojim dieťaťom na základe styku dieťaťa otca podľa rozsudku. Navrhol, že je ochotný uhradiť dlh v splátkach. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. V postupe súdu I. stupňa neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku rozsudku. Súd I. stupňa skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením § 278 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú a skutok posúdil podľa znakov trestného činu, z ktorého uznal obžalovaného za vinného. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba a prvostupňový rozsudok. Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd I. stupňa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Všetky vo veci vykonané dôkazy súd I. stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje. Pokiaľ ide o otázku viny je potrebné uviesť, že všetky vykonané dôkazy v predmetnej veci preukazujúce vinu obžalovaného boli vykonané zákonným spôsobom a krajský súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p. (ďalej len „zákon o rodine“), plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 201/2008 Z.z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z.z. (ďalej len „zákon o náhradnom výživnom“), oprávnená osoba má nárok na náhradné výživné, ak rodič oprávnenej osoby alebo iná fyzická osoba, ktorej bola právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou uložená povinnosť platiť výživné oprávnenej osobe (ďalej len "povinná osoba"), neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a povinná osoba nezačala platiť výživné. Podľa § 7 písm. b) zákona o náhradnom výživnom, nárok na náhradné výživné zanikne, ak povinná osoba začne plniť voči oprávnenej osobe vyživovaciu povinnosť; za plnenie vyživovacej povinnosti sa považuje jej plnenie najmenej počas troch mesiacov v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou. Krajský súd v súlade s právnym názorom okresného súdu poukazuje na skutočnosť, že sám obžalovaný priznal, že vyživovaciu povinnosť neplnil a neplní od narodenia syna H.. Naproti tomu tvrdenie obžalovaného o tom, že J. I. žiadne peniaze po ňom nechce, vôbec svedkyňa J. I. nepotvrdila. Okrem toho zákon o rodine definuje vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom ako zákonnú povinnosť, ktorá má prednosť pred inými výdavkami rodičov, pričom ju nemôže jeden z rodičov jednostranným vyhlásením vylúčiť. Nemožno priznať úspech tej obrane obžalovaného, že neplnil vyživovaciu povinnosť z dôvodu, že svedkyňa J. I. nerešpektovala právo otca na stretávanie sa so svojim dieťaťom, nakoľko zákon o rodine definuje vyživovaciu povinnosť a právo na stretávanie sa ako dve samostatné práva a povinnosti, ktoré nemožno vzájomne podmieňovať. K argumentu obžalovaného, že svedkyňa J. I. radšej požiadala o náhradné výživné, ako by tieto peniaze mala prijať od svojho manžela, je na mieste uviesť, že tento postup svedkyne J. I. nie je príčinou správania obžalovaného, ale jeho dôsledkom, nakoľko v zmysle zákona o náhradnom výživnom je náhradné výživné poskytované namiesto výživného od rodiča v prípade, že rodič dobrovoľne neplní vyživovaciu povinnosť. V prípade, že by obžalovaný riadne a včas plnil vyživovaciu povinnosť k mal. H. D., nárok na náhradné výživné by vôbec nevznikol. Okrem toho, v prípade, že by obžalovaný po prvotnom neplnení vyživovacej povinnosť začal riadne a včas plniť vyživovaciu povinnosť k mal. H. D., nárok na náhradné výživné by po určenom čase zanikol. K obrane obžalovaného, že je ťažko posúdiť, či peniaze, ktoré by dal svedkyni J. I., by naozaj smerovali na potreby dieťaťa v takomto vyhrotenom prípade, je potrebné uviesť, že právom na uvedené skúmanie obžalovaný nedisponuje a uvedené skúmanie nie je ani predmetom tohto trestného konania, nakoľko zákon o rodine definuje vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom ako zákonnú povinnosť. Súd I. stupňa preto postupoval správne keď obžalovaného uznal za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, odsek 3 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Keďže všetky dôkazy preukazujúce vinu obžalovaného boli vykonané v súlade so zákonom a ani krajský súd nezistil týmto dôvod neveriť, osvojil si výrok o vine a právnom posúdení skutku z I. stupňového rozsudku. Rovnako správne postupoval súd I. stupňa aj pri úvahách o druhu a výmere trestu a uložil obžalovanému trest, ktorý plne zodpovedá všetkým zásadám pre ukladanie trestu pričom je potrebné zdôrazniť, že ide o trest, ktorý bol uložený v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby v trvaní dva roky, s tým, že obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, a takýto trest je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, osobné pomery obžalovaného, trestom primeraným a spôsobilým na splnenie svojho účelu. Keďže krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, odvolanie obžalovaného S. D. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.