Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoE/416/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606204043 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2606204043.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811 09 Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4 a advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o. so sídlom 811 09 Bratislava Pribinova 25, proti povinnému: P. T., nar. X. Q. XXXX, XXX XX V. - Q., bytom J. L. XXX, za účasti pôvodnej súdnej exekútorky: JUDr. Ivona Babušková, so sídlom 915 01 Nové Mesto nad Váhom, Športová č. 45 a za účasti súčasného súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 59,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 15. februára 2013, č. k. 4Er/297/2006-38, v spojitosti s opravným uznesením Okresného súdu Senica zo dňa 13. januára 2014, č. k. 4Er/297/2006-67, EX 594/2006 takto r o z h o d o l : Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením Okresný súd Senica (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu zastavil (vo veci došlo dňa 31. mája 2006 k vydaniu udelenia poverenia na vykonanie exekúcie - viď č. l. 14 spisu) a súčasne oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť pôvodnej súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie vo výške 77,31 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia a súčasne rozhodol, že súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému sa náhrada trov exekúcie nepriznáva. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, čiže Exekučného poriadku), 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom čase podpísania zmluvy. Vecne mal za to, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 15.11.2004 úverovú zmluvu, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splatiť v dohodnutých splátkach. Súčasťou tejto zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým dlžník (povinný) splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava 3 na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa mal za jednoznačne preukázané, že povinný má v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa tiež poukázal na tú skutočnosť, že na posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len to, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Splnomocnenie, ktoré malo založiť legitimitu pre exekučný titul, podľa názoru súdu prvého stupňa znemožnilo spotrebiteľovi voľbu jeho zástupcu, ktorý by ho zastupoval vo vzťahu k veriteľovi, príp. v sporoch ktoré by medzi nimi vznikli. Splnomocnenie si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jeho súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam a teda aj splnomocneniu a následnému vyhláseniu o uznaní právneho záväzku vo forme notárskej zápisnice. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd prvého stupňa k záveru, že splnomocnenie je neprijateľné, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Splnomocnenie je neprijateľné, pretože nebolo spotrebiteľom osobitne vyjednané, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takéhoto splnomocnenia odporuje dobrým mravom. Súd prvého stupňa preto exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 E. p., ustanoveniami § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (tzv. exekútorská tarifa) a vecne záverom, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená (ktorá na vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), čím pôvodnej exekútorke podľa súdu prvého stupňa vzniklo právo na odmenu vo výške 77,31 Eur. Súd prvého stupňa zároveň vyzval súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vyčíslenie trov exekúcie výzvou zo dňa 2.4.2012, ten si ich však nevyčíslil a to ani po urgencii zo strany súdu zo dňa 15.8.2012, pričom svoje vyjadrenie odôvodnil tým, že si ich vyčísli až po právoplatnom rozhodnutí o zastavení exekúcie. Nakoľko zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť rozhodovať o zastavení exekúcie a trovách exekúcie dvomi samostatnými uzneseniami, súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá ho navrhla zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/, teda že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie splnomocnenia daného zákonom príslušnému notárovi, ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil rozpor so zákonom. V danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv pred notárom, ktorý nezistil rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom, a druhýkrát pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu) súdom, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinný sa pri podpise Zmluvy nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, ale len rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu na osobu advokáta uvedeného v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala, pričom jeho formulácia bola určitá a dlžník mohol toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy v zmysle § 33b O. z. odvolať, čo však neučinil. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa nepriaznivé následky, pričom takýmto postupom dochádza aj k porušeniu princípu právnej istoty a odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolateľka dôvodila, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keď to nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Následne potom oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení : 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie. . Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhom oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a uznesenie súdu prvého stupňa treba v napadnutej časti zastavenia exekúcie považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť. Povinný, pôvodná súdna exekútorka a ani nový súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali. Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti splnomocnenia zakomponovaného do úverovej zmluvy na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje skonštatovaním exekučným súdom rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávenej veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď tu zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známe, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo a ani ísť nemohlo. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvného dojednania neaplikoval Smernicu (a ani Chartu) a v tejto konkrétnej veci žiaden z takýchto predpisov ani nepoužil (ani ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo totožných veciach tej istej oprávnenej prejednávaných inými súdmi). Vyriešenie si vnútroštátnym súdom otázky nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci by bolo potom potrebné len v prípade, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol. Bolo to preto, že prvou z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú a nespôsobilú ovplyvniť výsledok prejednávanej veci, nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 E. p. predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ v prejednávanej veci. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva SR je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe prezentovaného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Ozrejmené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie prejudiciálnych otázok SD neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol. Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa dostatočnej vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti splnomocnenia obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, keď tu platilo, že neplatné splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik nespôsobilého exekučného titulu. Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie § 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E. p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p.. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorému plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 15. novembra 2004. Uvedená zmluva pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom č. N 6059/2005, NZ 55162/2005, NCRLs 54465/2005 zo dňa 17. novembra 2005 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť. Pri riadení sa týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. To sa týkalo i čiastkového výroku uznesenia o trovách exekúcie, kde nebol dôvod nesúhlasiť s názorom o procesnom zavinení oprávnenej na zastavení exekúcie. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď pôvodnej súdnej exekútorke JUDr. Babušková priznal náhradu trov exekúcie vo výške 77,31 Eur; pričom súdna exekútorka si uplatňoval trovy exekúcie vo výške 90,13 Eur. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil a oprávnená ani pôvodná súdna exekútorka exekútor sa voči takto priznaným trovám ani neodvolal a s rozhodnutím súdu prvého stupňa ako aj odôvodnením v tejto časti sa odvolací súd stotožňujú. Rovnako tak sa odvolací súd stotožnil, s názorom súdu prvého stupňa že súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému sa náhrada trov exekúcie nepriznáva, nakoľko ten si ich však nevyčíslil a to ani po urgencii zo strany súdu zo dňa 15.8.2012, pričom svoje vyjadrenie odôvodnil tým, že si ich vyčísli až po právoplatnom rozhodnutí o zastavení exekúcie. Aj odvolací súd sa plne stotožnil s názorom, súdu prvého stupňa, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť rozhodovať o zastavení exekúcie a trovách exekúcie dvomi samostatnými uzneseniami, a preto súd prvého stupňa postupoval správne keď súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal. Pre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom konaní procesný úspech zaznamenal povinný (v exekúcii sa navzdory odvolaciemu návrhu oprávnenej pokračovať nebude) a bola to tak ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal, lebo v takomto konaní jej žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodala návrh na priznanie náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.