Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/416/2014 z 17. 2. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 17. februára 2015, sp. zn. 10CoE/416/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2606204043.2 Krajský súd Trnava | 10CoE/416/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2606204043.2 | 2015-02-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 22 ods. 2 OZ, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1180e05-7883-4b5c-b9cf-ce811e192754 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2606204043.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/416/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606204043
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2606204043.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811 09 Bratislava, Pribinova
25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4 a advokátskou
kanceláriou Advocate, s. r. o. so sídlom 811 09 Bratislava Pribinova 25, proti povinnému: P. T., nar.
X. Q. XXXX, XXX XX V. - Q., bytom J. L. XXX, za účasti pôvodnej súdnej exekútorky: JUDr. Ivona
Babušková, so sídlom 915 01 Nové Mesto nad Váhom, Športová č. 45 a za účasti súčasného súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 59,75 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 15. februára
2013, č. k. 4Er/297/2006-38, v spojitosti s opravným uznesením Okresného súdu Senica zo dňa 13.
januára 2014, č. k. 4Er/297/2006-67, EX 594/2006 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Senica (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu zastavil (vo veci
došlo dňa 31. mája 2006 k vydaniu udelenia poverenia na vykonanie exekúcie - viď č. l. 14 spisu) a
súčasne oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť pôvodnej súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie
vo výške 77,31 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia a súčasne rozhodol, že súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému sa náhrada trov exekúcie nepriznáva. Toto rozhodnutie právne
odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy, čiže Exekučného poriadku), 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom čase podpísania
zmluvy. Vecne mal za to, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 15.11.2004 úverovú zmluvu, na základe
ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné
prostriedky splatiť v dohodnutých splátkach. Súčasťou tejto zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým dlžník
(povinný) splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava 3 na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa mal za jednoznačne preukázané, že povinný má v danom
vzťahu postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci



predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa tiež poukázal na
tú skutočnosť, že na posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou
právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len to, že ide o poskytnutie peňažných
prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Splnomocnenie, ktoré malo založiť legitimitu pre
exekučný titul, podľa názoru súdu prvého stupňa znemožnilo spotrebiteľovi voľbu jeho zástupcu, ktorý
by ho zastupoval vo vzťahu k veriteľovi, príp. v sporoch ktoré by medzi nimi vznikli. Splnomocnenie si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jeho súčasť s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam
a teda aj splnomocneniu a následnému vyhláseniu o uznaní právneho záväzku vo forme notárskej
zápisnice. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd prvého stupňa k záveru, že splnomocnenie
je neprijateľné, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Splnomocnenie je neprijateľné, pretože nebolo spotrebiteľom
osobitne vyjednané, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takéhoto splnomocnenia
odporuje dobrým mravom. Súd prvého stupňa preto exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie o
trovách exekúcie potom právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 E. p.,
ustanoveniami § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov
(tzv. exekútorská tarifa) a vecne záverom, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená (ktorá na
vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), čím pôvodnej exekútorke podľa súdu prvého
stupňa vzniklo právo na odmenu vo výške 77,31 Eur. Súd prvého stupňa zároveň vyzval súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vyčíslenie trov exekúcie výzvou zo dňa 2.4.2012, ten si ich však
nevyčíslil a to ani po urgencii zo strany súdu zo dňa 15.8.2012, pričom svoje vyjadrenie odôvodnil
tým, že si ich vyčísli až po právoplatnom rozhodnutí o zastavení exekúcie. Nakoľko zo žiadneho
zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť rozhodovať o zastavení exekúcie a trovách exekúcie
dvomi samostatnými uzneseniami, súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému náhradu
trov exekúcie nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá ho navrhla zrušiť a vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/,
teda že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že všeobecný súd
ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie splnomocnenia daného
zákonom príslušnému notárovi, ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil rozpor so zákonom. V
danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv pred notárom, ktorý nezistil
rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom, a druhýkrát pri posudzovaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu) súdom, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal poverenie na vykonanie
exekúcie. Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie je možné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinný sa pri podpise Zmluvy
nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, ale len rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu
na osobu advokáta uvedeného v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala,
pričom jeho formulácia bola určitá a dlžník mohol toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy v zmysle
§ 33b O. z. odvolať, čo však neučinil. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol vydaný v súlade s
právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad
rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa
nepriaznivé následky, pričom takýmto postupom dochádza aj k porušeniu princípu právnej istoty a
odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolateľka dôvodila, že plnomocenstvo nie je možné považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keď to nie je zmluvným ustanovením a
nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok.

Následne potom oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo
publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie
prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v
nasledujúcom znení :



1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy ?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E.
p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

. Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že návrhom oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie
stanoviska a predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a uznesenie súdu prvého stupňa
treba v napadnutej časti zastavenia exekúcie považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku
ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru
odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v
odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Povinný, pôvodná súdna exekútorka a ani nový súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti splnomocnenia zakomponovaného
do úverovej zmluvy na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje skonštatovaním exekučným súdom
rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávenej veci s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci
exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané,
postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade
určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k
takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď tu zákon
v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR).
V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd
o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania



revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia
sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K
tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto
vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známe, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie
exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch
listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia,
2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným
súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť
odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo a ani ísť
nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to,
že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvného dojednania



neaplikoval Smernicu (a ani Chartu) a v tejto konkrétnej veci žiaden z takýchto predpisov ani nepoužil (ani
ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom
je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo totožných veciach tej istej oprávnenej
prejednávaných inými súdmi).

Vyriešenie si vnútroštátnym súdom otázky nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp.
Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci
by bolo potom potrebné len v prípade, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve
taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce
sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného
prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj
mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa
výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený
nebol.

Bolo to preto, že prvou z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý
súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Prvou otázkou, ktorá mala byť
podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú
podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať
a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Uvedenú
otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú a nespôsobilú ovplyvniť výsledok prejednávanej veci,
nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v
notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 E. p.
predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť
ako čisto teoretickú, nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa
María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a
Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať
na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože
takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej
uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje
spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v
súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená



judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva SR je zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E. p., obe
spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní
vymôcť.

Na základe prezentovaného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v
rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Ozrejmené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez
potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky
na zaujatie stanoviska a predloženie prejudiciálnych otázok SD neboli (nemohli byť) opodstatnenými a
odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa dostatočnej vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti splnomocnenia
obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu
udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, keď tu platilo, že neplatné
splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik nespôsobilého exekučného titulu.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie
§ 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.
Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E.
p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je
upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových
náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p.. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie
povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej
zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom
Kušnírom, ktorému plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 15. novembra
2004. Uvedená zmluva pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný
nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a
na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor,
že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou
úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto určeného
splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho právny úkon
urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť exekučným
titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom č. N 6059/2005, NZ 55162/2005, NCRLs 54465/2005 zo dňa 17. novembra 2005 preto nie
je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť
exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia,
je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.

Pri riadení sa týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne,
keď v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. To sa týkalo i čiastkového výroku



uznesenia o trovách exekúcie, kde nebol dôvod nesúhlasiť s názorom o procesnom zavinení oprávnenej
na zastavení exekúcie. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď pôvodnej súdnej exekútorke JUDr.
Babušková priznal náhradu trov exekúcie vo výške 77,31 Eur; pričom súdna exekútorka si uplatňoval
trovy exekúcie vo výške 90,13 Eur. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere
svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil a oprávnená ani pôvodná súdna exekútorka exekútor sa voči takto
priznaným trovám ani neodvolal a s rozhodnutím súdu prvého stupňa ako aj odôvodnením v tejto časti
sa odvolací súd stotožňujú. Rovnako tak sa odvolací súd stotožnil, s názorom súdu prvého stupňa že
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému sa náhrada trov exekúcie nepriznáva, nakoľko ten si ich
však nevyčíslil a to ani po urgencii zo strany súdu zo dňa 15.8.2012, pričom svoje vyjadrenie odôvodnil
tým, že si ich vyčísli až po právoplatnom rozhodnutí o zastavení exekúcie. Aj odvolací súd sa plne
stotožnil s názorom, súdu prvého stupňa, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť
rozhodovať o zastavení exekúcie a trovách exekúcie dvomi samostatnými uzneseniami, a preto súd
prvého stupňa postupoval správne keď súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému náhradu trov exekúcie
nepriznal.

Pre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom
konaní procesný úspech zaznamenal povinný (v exekúcii sa navzdory odvolaciemu návrhu oprávnenej
pokračovať nebude) a bola to tak ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal,
lebo v takomto konaní jej žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodala návrh na priznanie náhrady
(§ 151 ods. 1 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.