Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoPr/2/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114201384 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114201384.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: E. C., nar. XX.X.XXXX, bytom E., L. XXXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ondrej Krempaský, so sídlom Bratislava, Račianska 66, proti odporcom: 1. Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 1, 2. Slovenská republika - Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 1, o zaplatenie 17 845,28 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 1. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14.1.2015, č.k. 37Cpr/1/2014-93- v zamietajúcej časti v rozsahu sumy 7 209,35 Eur s príslušenstvom a vo vyhovujúcej časti, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti v rozsahu sumy 7 209,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 209,35 Eur od 5.1.2013 do zaplatenia a vo vyhovujúcej časti, včítane závislého výroku o trovách konania r u š í a v zrušenom rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcu (pravdepodobne odporcu 1. vzhľadom len na jeho označenie ako účastníka na strane odporov v záhlaví napadnutého rozsudku) k povinnosti zaplatiť navrhovateľke sumu 7 692,93 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 692,93 Eur od 5.1.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (len čo do predmetu konania, resp. aj vo vzťahu k odporcovi 2. ?) súd návrh zamietol. Odporcovi (?) súd náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, § 39 ods. 1 písm. a), § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení platnom ku dňu 22.7.2009, § 3 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok navrhovateľky je v zásade dôvodný, avšak nie v celom uplatnenom rozsahu. Súd sa prioritne vysporiadal s otázkou použitia právneho predpisu na súdený prípad, nakoľko v dobe od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky do jej opätovného zaradenia do štátnej služby stratil platnosť zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe (dňom 31.10.2009), a nadobudol platnosť zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (odo dňa 1.11.2009), ktorý riešil problematiku náhrady funkčného platu za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby odlišným spôsobom. Je nesporné že služobný pomer navrhovateľky sa neplatne skončil ku dňu 22.7.2009, pričom zák. č. 400/2009 Z.z. nadobudol účinnosť od 1.11.2009 (pred týmto dátumom bol účinný zák. č. 312/2001 Z.z.) - rozhodnou dobou pre použitie príslušného predpisu je tak podľa názoru súdu deň neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (t.j. 22.7.2009 kedy platil zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý sa použije na celé obdobie trvania vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom), a nie, ako si to mylne vysvetľuje odporca, že totiž na dobu od 22.7.2009 do 31.10.2009 sa použije zák. č. 312/2001 Z.z., a zo dobu od 1.11.2009 do 16.8.2012 sa použije zák. č. 400/2009 Z.z.; v tejto súvislosti súd poukazuje aj na prechodné ustanovenie uvedené v § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31.10.2009. S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že na vyriešenie súdenej veci sa použije výlučne zák. č. 312/2001 Z.z., a nie je možné použiť a aplikovať žiadne ustanovenia zák. č. 400/2009 Z.z. V konaní bolo preukázané, že rozhodnutím odporcu č. 1/2 Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09 zo dňa 5.10.2009 bola navrhovateľka odvolaná z funkcie predstavenej (bezpečnostnej zamestnankyne odporcu), a jej štátnozamestnanecký pomer bol zrušený ku dňu 22.7.2009 - Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. 14S/148/2009-64 zo dňa 9.2.2012, v spojení s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 4Sžo/17/2012 zo dňa 26.6.2012 zrušil rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR č. X/3 Spr 321/09 zo dňa 5.10.2009, ako aj rozhodnutie odporcu č. 1/2 Spr 116/09-1 zo dňa 21.7.2009 (o zrušení štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky); následne bola navrhovateľka do štátnozamestnaneckého pomeru opätovne zaradená dňa 17.8.2012 (uvedený skutkový stav bol bezpochybný, ani medzi účastníkmi nebol sporný). Z uvedeného je teda zrejmé, že štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky bol zrušený neplatne, a povinnosťou odporcu bolo za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby poskytnúť navrhovateľke ako štátnej zamestnankyni funkčný plat za uvedené obdobie (funkčný plat navrhovateľky v čase neplatného zrušenia štátnozamestnaneckého pomeru, a po celú dobu od jeho neplatného skončenia do jej opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru bol vo výške 981,- Eur mesačne brutto, čo tiež medzi účastníkmi nebolo sporné). Úlohou súdu tak ostalo „iba“ určiť výšku funkčného platu (jeho náhrady) za obdobie od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do opätovného zaradenia navrhovateľky do tohto pomeru (keď samotný základ nároku bol bezpochybný). Súd v tejto otázke najskôr ustálil funkčný plat navrhovateľky za obdobie od 23.7.2009 (deň nasledujúci po dni neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) do 16.8.2012 (deň predchádzajúci pred dňom opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru) vo výške 36 135,81 Eur, keď vychádzal z toho, že za obdobie od 23.7.2009 do 31.7.2009 bol vo výške 284,81 Eur (nie teda vo výške 298,55 Eur ako to uviedla navrhovateľka, nakoľko prepočet platu má byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie od počtu pracovných dní v danom období / mesiaci), za obdobie od 1.8.2009 do 31.12.2009 vo výške 4 905,- Eur, za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 vo výške 11 772,- Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 vo výške 11 772,- Eur, za obdobie od 1.1.2012 do 31.7.2012 vo výške 6 867,- Eur, a za obdobie od 1.8.2012 do 16.8.2012 vo výške 535,- Eur (aj keď podľa prepočtu súdu na kalendárne dni mal byť plat navrhovateľky za toto obdobie vo výške 537,97 Eur - v tomto smere však súd jej návrh prekročiť nemohol); suma platu je vypočítaná a uvedená ako hrubý plat - brutto. Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľka bola v období od 23.7.2009 do 7.6.2010 dočasne práceneschopná súd musel posúdiť jej nárok na náhradu funkčného platu za toto obdobie a dospel k záveru, že nie je možné odporcu spravodlivo zaviazať na vyplatenie funkčného platu za obdobie práceneschopnosti navrhovateľky. Súd pritom vychádzal z doslovného znenia a výkladu § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe podľa ktorého za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, „ktorý by mu patril“, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru - v tejto súvislosti je potrebné poukázať na objektívnu skutočnosť ktorá nastala na strane navrhovateľky, a to jej práceneschopnosť, v dôsledku ktorej by ani v prípade ak by jej štátnozamestnanecký pomer u odporcu riadne trval, nemohla v dobe od 23.7.2009 do 7.6.2010 vykonávať prácu, teda nebol by jej vyplácaný plat, ale boli by jej vyplácané nemocenské dávky (ako tomu aj v skutočnosti bolo, keď za uvedené obdobie navrhovateľke bolo vyplácané nemocenské vo výške 7,73085 Eur na deň za prvé tri dni dočasnej pracovnej neschopnosti, a vo výške 17,00787 € na deň do zániku nároku na nemocenské). Skutočnosť že navrhovateľka za uvedené obdobie nemala vyplatený funkčný plať nie je možné teda pripísať na ťarchu odporcu (ktorý vzniknutú situáciu objektívne nespôsobil); naviac vyplatením funkčného platu za uvedené obdobie by prišlo nielen k bezdôvodnému obohateniu sa navrhovateľky v tej súvislosti, že zároveň jej boli vyplatené nemocenské dávky, ale vyplatenie platu by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi (nakoľko išlo o prekážku v práci u navrhovateľky, za ktorú nenesie odporca žiadnu vinu). S poukazom na uvedené tak dospel súd k záveru, že odporca nie je povinný zaplatiť náhradu funkčného platu za obdobie práceneschopnosti navrhovateľky (t.j. od 23.7.2009 do 7.6.2010). Za toto obdobie práceneschopnosti navrhovateľky súd ustálil sumu ktorú nie je odporca povinný vyplatiť vo výške 10 323,71 Eur, a to za obdobie od 23.7.2009 do 31.7.2009 vo výške 284,81 Eur, za obdobie od 1.8.2009 do 31.12.2009 vo výške 4 905,- Eur, za obdobie od 1.1.2010 do 31.5.2010 vo výške 4 905,- Eur, za obdobie od 1.6.2010 do 7.6.2010 vo výške 228,90 Eur; suma je vypočítaná a uvedená ako hrubý plat - brutto. Iná situácia nastala v súvislosti s vyplatením odmeny vo výške 1 771,42 Eur, keď navrhovateľka mala od 1.3.2011 uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú na obecnom úrade Hlboké (o túto sumu žiadal odporca náhradu platu skrátiť) - podľa názoru súdu však nie je možné akceptovať toto krátenie, nakoľko (opačne od prípadu práceneschopnosti uvedeného vyššie), ak by štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky trval, vykonávala by prácu u odporcu (a poberala by funkčný plat) , a nie na obecnom úrade v Hlbokom; na tento príjem navrhovateľky tak v súvislosti s výplatou náhrady (jej skrátením) nemožno prihliadnuť. S poukazom na uvedené tak navrhovateľke patrí za dobu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru náhrada funkčného platu vo výške 25 812,10 Eur, teda funkčný plat za obdobie od 23.7.2009 do 16.8.2012 vo výške 36 135,81 Eur mínus funkčný plat za obdobie práceneschopnosti navrhovateľky od 23.7.2009 do 7.6.2010 vo výške 10 323,71 Eur. Následne bolo potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že odporca vyplatil navrhovateľke z titulu náhrady za obdobie neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru sumu vo výške 15 176,17 Eur (dňa 4.1.2013), a to, že navrhovateľke bola vyplatená suma vo výške 2 943,- Eur (trojnásobok jej funkčného platu, v súvislosti so skončením - neplatným štátnozamestnaneckého pomeru), a to na základe Rozhodnutia odporcu č. 1/2 Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09 zo dňa 5.10.2009 - uvedené rozhodnutia však boli rozsudkami súdov zrušené, vrátane časti o priznaní sumy 2 943,- Eur; priznanú a vyplatenú sumu však navrhovateľka ani po zrušení rozhodnutia nevrátila odporcovi, preto ju bolo potrebné voči pohľadávke navrhovateľky započítať. Súd preto sumu vyplatenú odporcom (15 176,17 Eur) a sumu započítanú (2 943,- Eur) odpočítal od sumy náhrady funkčného platu navrhovateľky ku ktorej dospel (25 812,10 Eur), a rozdiel vo výške 7 692,93 Eur uložil odporcovi v konečnom dôsledku zaplatiť navrhovateľke; vo zvyšku (10 152,35 Eur) potom súd návrh (spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania) zamietol. Súd iba pripomína, že všetky ním uvádzané čiastky platu, resp. náhrad (vrátane sumy ktorú uložil zaplatiť odporcovi) sú uvádzané ako hrubý - brutto plat, nakoľko náhrada platu má byť v zmysle ustálenej judikatúry súdom určovaná ako hrubý plat; je na navrhovateľke, aby si v súlade s príslušnými právnymi predpismi splnila svoje odvodové a daňové povinnosti. Čo sa týka úroku z omeškania, na tento má navrhovateľka nárok, a to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (ku dňu 5.1.2013 vo výške 0,75%) s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, preto súd rozhodol tak že navrhovateľke priznal úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 692,93 Eur (prisúdená suma) od 5.1.2013 do zaplatenia (pričom právo na úrok z omeškania priznal navrhovateľke od toho dňa a vo výške ako to požadovala, keď navrhovateľka žiadala priznať právo na úrok z omeškania za kratšie obdobie a v menšej výške, než za aké mala v skutočnosti nárok - v tomto smere však súd jej návrh nemohol prekročiť). Vzhľadom k tomu, že odporcovi ktorý bol v konaní prevažne úspešný (v pomere 44,61% navrhovateľka ku 55,39% odporca) v spore nevznikli trovy konania, resp. o ich náhradu nepožiadal (§ 151, ods. 1 O.s.p.), súd rozhodol tak, že náhradu trov konania mu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka a to výlučne v jeho zamietajúcej časti v rozsahu nepriznania jej sumy 7 209,35 Eur s príslušenstvom z dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., keď má za to, že súd vychádzajúc z podaní a prednesov účastníkov konania vyvodil záver, že úlohou súdu bolo „iba určiť výšku jej funkčného platu“. S týmto záverom súdu nie je možné súhlasiť, pretože medzi ňou a odporcom nebola sporná len otázka doby od skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru. Sporné boli teda všetky ostatné otázky súvisiace s postupom odporcu, ktoré sa týkali krátenia jej funkčného platu. S právnym názorom súdu prvého stupňa sa stotožňuje v tom, že v predmetnej veci je nevyhnutné postupovať a jej nároky posudzovať podľa predchádzajúcej právnej úpravy, t.j. zák. č. 312/2001 Z.z. Je preto správny záver súdu, že odporca jej nedôvodne krátil funkčný plat o sumu 1 771,42 Eur, pretože predchádzajúca právna úprava nepoznala právny dôvod, na ktorom odporca krátenie platu založil. Odvolanie však musela podať aj v tejto časti výroku, pretože po prepočte zistila, že prisúdená suma nepokrýva čiastku 1 771,42 Eur, ktoré jej boli vyplatené obecným úradom (z tejto sumy boli zamestnávateľom zrazené odvody a daň). Podľa jej výpočtu táto suma je 1 620,70 Eur. Považuje za potrebné dodať, že žiadnou kombináciou výpočtu sa nedá dopracovať k tomu, ako sa dopracoval súd k sume uvedenej vo výroku. Z rozsudku súdu sa nedá zistiť z akého právneho predpisu vychádzal súd, keď uviedol: „... nakoľko prepočet platu má byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie pracovných dní v danom období (v mesiaci).“ Ani tento záver súdu nie je možné preskúmať a preto nie je v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Ďalej súd jej návrh považoval za nedôvodný a stotožnil sa s názorom navrhovateľa, že za obdobie pracovnej neschopnosti jej nepatrí funkčný plat. Tento záver súdu nemá oporu v žiadnom právnom predpise, pritom súd interpretuje citované ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. v rozpore s jeho významom, pritom ho vykladá v jej neprospech a odvoláva sa na objektívnu skutočnosť, ktorá nastala na jej strane - jej pracovnú neschopnosť. Odporca nemá zákonnú oporu nepriznať jej funkčný plat za čas práceneschopnosti. Sama nemohla vykonávať štátnu službe nie dôvodu nemoci, ale z dôvodu nezákonného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Pri určovaní výšky funkčného platu musí byť rešpektovaný fakt, že odo dňa 23.7.2009, nie je v právnom vzťahu odporcom a ani rozhodnutie súdu, ktorým boli nezákonné rozhodnutia zrušené nemení tento stav. Finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplácané Sociálnou poisťovňou, boli vyplácané z toho dôvodu, že ochorela v ochrannej lehote po skončení štátnozamestnaneckého pomeru a nie počas jeho trvania. Nemocenské jej nebolo vyplácané odporcom, ale jej bolo vyplácané iným právnym subjektom z prostriedkov sociálneho zabezpečenia. Funkčný plat za čas neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru považuje za paušalizovanú náhradu, ktorej výška je vymedzená dobou, po ktorú trvalo neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a výškou funkčného platu, ktorý poberala pred skončením služobného pomeru. Jej nárok nie je viazaný na to, či by mohla reálne pracovať v čase od prepustenia do zrušenia rozhodnutia, jej nárok je odvodený od toho, aký plat mohla poberať, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Súd tak nedal odpoveď v odôvodnení svojho rozhodnutia na zásadné otázky, na ktorých ona trvá aj naďalej a nepriznanie náhrady za čas, keď bola práceneschopnou v podstate odôvodnil nespravodlivosťou voči odporcovi a poukazom na to, že nemoc je objektívnou skutočnosťou na jej strane. Tento záver súdu je skôr špekulatívny, ako právne akceptovateľný. Odvolateľka ďalej poukázala aj na to, že dňom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zaniká štátnozamestnanecký vzťah a teda nemôže u tejto osoby nastať prekážka v práci na strane štátneho zamestnanca. Odporca nad rámec zákona určil dôvod krátenia jej funkčného platu, t.j. funkčný plat, ktorý jej patrí na základe citovaného ustanovenia, jej nevyplatil. Súd bez toho, aby takéto oprávnenie odporca mal, bez bližšieho zdôvodnenia sa s týmto záverom stotožnil. V tejto súvislosti poukazuje aj na ust. § 149 zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý aj na štátnozamestnanecké vzťahy pripúšťa primerané použitie niektorých ustanovení. Citované ustanovenie nepripúšťa však primerane použiť ust. § 79 Zákonníka práce, ktorý upravuje postup pri posudzovaní nárokov z neplatného skončenia pracovnoprávneho pomeru zo strany zamestnávateľa. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru nie je možné tak porovnávať so skončením pracovného pomeru, kde ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi po doručení neplatnej výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru, že trvá na tom, aby ho zamestnával aj naďalej, jeho pracovný pomer sa neskončí. V prípade štátneho zamestnanca, jeho pracovný pomer zaniká dňom uvedeným v rozhodnutí, ako to bolo aj v jej prípade. Zákon nedal oprávnenie odporcovi na krátenie funkčného platu a preto krátenie funkčného platu z dôvodu, že poberala nemocenské dávky, nemá oporu v zákone. Odvolateľka poukázala aj na to, že nezákonný stav súvisiaci s uplatňovaným nárokom vyvolal odporca svojím nezákonným konaním pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorom pokračoval aj pri stanovení výšky funkčného platu. Súd nevykladá právny predpis v mene spravodlivosti, ale v prospech odporcu, ktorý je štátnym orgánom a ktorý konal v rozpore so zákonom. Nie jej konanie, ale nezákonné konanie odporcu, založilo nárok na vyplatenie funkčného platu za obdobie od skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby. Túto povinnosť má, pretože jeho protiprávne konanie je v priamej príčinnej súvislosti s nárokom podľa § 44 zákona a jej nárok je založený práve protiprávnym konaním odporcu a nie jej nemocou. Ak ide o bezdôvodné obohatenie, tak tým, kto sa obohatil, je odporca, ktorý jej nevyplatil funkčný plat v súlade s § 44 zák. č. 312/2001. Interpretácia ust. § 4 zák. č. 312/2001 Z.z. súdom je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti, kedy legitímne očakávania založené zákonom nie sú naplnené len z toho dôvodu, že súd nevychádza z účelu a zmyslu citovaného ustanovenia, jeho dikcie, ale z ničím nepodloženej argumentácie odporcu, ktorý rovnako ako súd svoje závery neoprel o žiadny právny predpis. Pokiaľ ide o argumentáciu odporcu vo vzťahu k vyplatenému odchodnému vo výške 2 943,- Eur, táto z jej strany bola uznaná, preto za oprávnený nárok považovala a aj považuje sumu 14 902,28 Eur. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca, ktorý uviedol, že odvolanie považuje v celom rozsahu za nedôvodné a preto navrhuje, aby Krajský súd v Trnave ho zamietol. Proti rozsudku podal odvolanie aj odporca to výlučne v jeho vyhovujúcej časti. Argumentoval tým, že pri výpočte funkčného platu navrhovateľky postupoval tak, ako keby s ňou nebol ukončený štátnozamestnanecký pomer, teda od 23.7.2009 do 31.10.2009 podľa zák. č. 321/2001 Z.z. o štátnej službe a od 1.11.2009 do 16.8.2012 podľa zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. V nadväznosti na ust. § 129 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, nárok na doplatenie funkčného platu za obdobie po 31.10.2009 treba posudzovať podľa zák. č. 400/2009 Z.z. Pri posudzovaní nároku za obdobie účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z. sa bolo potrebné vysporiadať aj s tým, že k neplatnému skončeniu vzťahu došlo až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Nárok vzniká v dôsledku aplikácie zák. č. 312/2001 Z.z., resp. v dôsledku posudzovania zákonnosti rozhodnutia vydaného podľa uvedeného predpisu. K potvrdeniu nároku ale došlo až v čase účinnosti zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Vo všeobecnosti by sa tak mal rešpektovať princíp zákazu retroaktivity, teda ak čas obdobia neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru spadá do účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z., nárok na funkčný plat za toto obdobie bolo potrebné posúdiť podľa predpisov účinných do 31.10.2009. Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že nová právna úprava tieto práva a povinnosti vzniknuté z predchádzajúcej právnej úpravy zachováva, avšak odo dňa svojej účinnosti (nie spätne) ich podriaďuje pod nový právny režim. Nepravá retroaktivita právnej normy je obsiahnutá aj v niektorých ustanoveniach zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe napr. v ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 5 a § 134. Pri celkovom vyčíslení výšky funkčného platu, ktorý bol potrebný navrhovateľke vyplatiť sa postupovalo tak, že do celkovej sumy sa nezahrnulo obdobie od 23.7.2009 do 7.6.2010, kedy bola navrhovateľka dočasne pracovne neschopná, keďže išlo o prekážku v práci u navrhovateľky a za prekážky v práci nie je vyplácaná náhrada platu a navrhovateľke boli za toto obdobie vyplatené nemocenské dávky. Rovnakú mzdu v celkovej výške 1 771,42 Eur, ktorá suma bola navrhovateľke vyplatená Obecným úradom Hlboké od 1.3.2011 do 16.8.2012, bolo potrebné odčítať s poukazom a § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. ako aj náhradu vo výške trojnásobku jej funkčného platu v sume 2 943,- Eur, ktorá suma jej bola vyplatená v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) a s poukazom na § 31 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z.z. Po znížení uvedených položiek bol určený navrhovateľkin funkčný plat vo výške 21 248,35 Eur a po vykonaní zákonných zrážok jej bolo zaslaných na účet 15 176,17 Eur. Súd prvého stupňa konštatoval nesprávny postup len v tej časti, v ktorej navrhovateľke s poukazom na § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. bol znížený funkčný plat o sumu v celkovej výške 1 771,42 Eur, ktorá suma jej bola vyplatená Obecným úradom Hlboké od 1.3.2011 do 16. augusta 2012. Z rozsudku je však zrejmé, že navrhovateľke má byť doplatené za toto obdobie viac a to 7 692,93 Eur spolu s úrokom z omeškania s čím nie je možné súhlasiť, nakoľko navrhovateľke by bola vyplatená vyššia suma, aká jej bola znížená za obdobie, kedy pracovala na Obecnom úrade Hlboké. V tomto smere poukazuje na nesprávny výpočet zo strany súdu prvého stupňa pri stanovení celkovej sumy, keďže súd prvého stupňa pri odpočítaní jednotlivých položiek, ktoré boli navrhovateľke vyplatené, resp. položiek, na ktoré nemala právny nárok, bola z celkovej sumy 36 135,81 Eur nesprávne odpočítaná jedna položka v sume, ktorá jej bola zaslaná na účet a ktorá predstavovala sumu 15 176,17 Eur po vykonaní zákonných zrážok. Súd prvého stupňa všetky odpočty jednotlivých položiek vykonal v sumách, ktoré predstavovali sumu bez vykonania zákonných zrážok. Z tohto dôvodu mal takto postupovať aj pri odpočítaní položky, ktorá bola navrhovateľke priznaná k vyplateniu z ich strany, čo predstavovalo sumu 21 248,35 Eur. Navrhovateľke z ich strany nemohla byť zaslaná suma bez vykonania zákonných zrážok s tým, aby si túto povinnosť spĺňala samotná navrhovateľka. Ak by potom bolo ich povinnosťou vyplatiť navrhovateľke sumu, aká bola určená rozsudkom súdu prvého stupňa (suma 7 692,93 Eur) - táto suma by predstavovala sumu 1 771,42 Eur a zákonné zrážky zo sumy 21 248,35 Eur, pričom by došlo k opätovnému vyplateniu zákonných zrážok, ktoré z jeho strany zo sumy 21 248,35 Eur už boli vykonané. Z uvedených dôvodov má za to, že sú dané dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) O.s.p. a žiada, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila prostredníctvom právneho zástupcu navrhovateľka, ktorá uviedla, že ktorá uviedla, že ak odporca vychádza z akéhosi predpokladu, tak potom pochopiteľne jeho postup nezohľadňuje skutkový stav veci a pochopiteľne právne posúdenie veci nemôže byť v súlade so zákonom. Štátnozamestnanecký pomer bol s ňou ukončený dňom doručenia prvostupňového rozhodnutia so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré vykonateľné rozhodnutie môže vyvolať. Rozsudok súdu, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené neobnovil právne vzťahy založené týmto rozhodnutím. Od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorý je zákonným predpokladom pre priznanie jej nárokov, jej vznikol nárok na vyplatenie štátnozamestnaneckého platu (bez zrážok), ktorý vzniká ako právny dôsledok po zrušení tohto rozhodnutia a ktorý priamo priznáva zákon. Tvrdenie odporcu, že pri posudzovaní nároku sa bolo potrebné vysporiadať s tým, že k neplatnému skončeniu došlo až v čase účinnosti novej právnej úpravy, len potvrdzuje to, že odporca nemá jasno ani v základnej otázke, ktorou je deň skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý vzhľadom na právne účinky rozhodnutia, je nesporný. Jej nároky sa musia posudzovať podľa právnych predpisov účinných ku dňu, kedy nastali účinky nezákonného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo je v súlade so zákazom retroaktivity. Argumentácia odporcu otázkou retroaktivity a aretroaktivity predpokladá správne zhodnotenie skutkového a právneho stavu. Zo skutkového aj právneho stavu nesporne vyplýva, že dňom doručenia prvostupňového rozhodnutia, že dňom, kedy jej bolo doručené prvostupňové rozhodnutie skončil jej štátnozamestnanecký pomer, teda za účinnosti predchádzajúceho právneho predpisu, v dôsledku nezákonného rozhodnutia. V čase nadobudnutia účinnosti nového zákona, už nebola štátnym zamestnancom. Dňom zrušenia tohto rozhodnutia, jej vznikol nárok na doplatenie štátnozamestnaneckého platu za čas neplatného skončenia vo výške, ktorý poberala ku dňu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na tieto skutočnosti poukázala podrobne aj vo svojom odvolaní. Pokiaľ ide o otázky spojené s tým, či súd mal priznať jej nárok vo výške zodpovedajúcej po odpočítaní zákonných zrážok, nie je možné zaujať jednoznačné stanovisko, pretože odporca sa obmedzuje na všeobecné konštatovanie. Odporca neberie do úvahy zásadnú skutočnosť, že finančné prostriedky (zákonné zrážky), nevyplatila navrhovateľke, ale inému právnemu subjektu, ktorý by mal byť požiadaný o ich vrátenie. Nestotožňuje sa preto s argumentáciou odporcu, na ktorých založil krátenie funkčného platu (nemoc, poberanie mzdy od nového zamestnávateľa). Na takýto postup preukázateľne neexistovalo zákonné zmocnenie. Nenamieta krátenie štátnozamestnaneckého platu o sumu 2.943,- Eur, tento postup nepovažuje za nezákonný. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a) b), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je nevyhnutné v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z citovaného ustanovenia procesného predpisu potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu. Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa § 79 ods. 1 O.s.p., konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaje o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná. Ak je účastníkom fyzická osoba oprávnená podnikať, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Ak sa návrh týka dvojstranných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou. Podľa § 104 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 103 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Podľa § 103 ods. 2 O.s.p., ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví. Súkromnoprávna vec, ktorá patrím do civilnej právomoci súdov, sa prejednáva v občianskoprávnom súdnom konaní. Pravidelným a najčastejším spôsobom začatia konania je podanie návrhu na jeho začatie. V súlade so zásadou dispozičnou, ktorá pre občiansky proces je charakteristická, je na samotnom účastníkovi, či vyvolá občianske súdne konanie zodpovedajúcim procesným prostriedkom. Návrhom na začatie konania sa navrhovateľ môže domáhať rôznych svojich nárokov uvedených v § 80 O.s.p. Čoho sa navrhovateľ konkrétne pre seba domáha, musí byť uvedené v tzv. „konečnom návrhu“, petite alebo žalobnej žiadosti, ktorá musí byť presná a určitá, lebo určuje samotný predmet konania. Žalobný petit určuje rozsah, v ktorom súd danú vec prejedná a rozhodne. Ak dôjde na súd neúplné alebo nepresné podanie (návrh na začatie konania), je treba si vždy predovšetkým ujasniť, či jeho nedostatky sú také, že pri ich neodstránení nie je možné v konaní pokračovať. Ak sú nedostatky takého charakteru, že v konaní nemožno pokračovať, je potrebné účastníka vyzvať na ich odstránenie. Či ide o nedostatok, pre ktorý nie je možné ďalej v konaní pokračovať, je nutné posúdiť podľa okolností konkrétneho prípadu, pričom jednoznačne nie je možné ďalej konať pre nedostatok zrozumiteľného, určitého žalobného návrhu (petitu) a to vzhľadom na popísané v odseku vyššie. Určitý návrh na začatie konania tak nepochybne patrí medzi podmienky konania. Zákon súdu určuje z úradnej povinnosti prihliadať, či nie je daný nedostatok podmienky konania, teda aj prípadnej neurčitosti návrhu na začatie konania, a to nie len na začiatku konania, ale spravidla počas doby celého ďalšieho priebehu konania (§ 103 O.s.p.). Nedostatok podmienky konania, ktorý je možné odstrániť, súd rieši v závislosti od povahy podmienky konania, a ak sa nepodarí pri použití vhodných opatrení tento nedostatok odstrániť (kvalifikovanou výzvou, v ktorej poučí, o následkoch neodstránenia zisteného nedostatku), súd konanie zastaví (§ 104 O.s.p.). Pre nedostatky formálnych náležitostí návrhu, t.j. náležitosti ustanovených v § 42 ods. 3 O.s.p., § 79 ods. 1 O.s.p. súd podanie účastníka odmietne, ak ide o taký nedostatok, ktorý bráni riadnemu pokračovaniu v súdnom konaní. Každé podanie, ktoré je adresované súdu musí totiž spĺňať kritériá úplnosti a zrozumiteľnosti. Základnou požiadavkou je, aby podanie malo náležitosti predpísané zákonom, ak zákon takéto náležitosti upravuje a vyžaduje. Ak podanie nemá v celom rozsahu predpísané osobitné náležitosti potom sa jeho správnosť, úplnosť a zrozumiteľnosť posudzuje podľa konkrétnych okolností veci, ktorej sa podanie týka a v súlade s minimálnym štandardom náležitostí každého podania tak, ako sú uvedené v § 42 ods. 3 O.s.p. Pri týchto podaniach sa skúma predovšetkým ich úplnosť, zrozumiteľnosť ako vlastnosti písomného prejavu zameraného na určitý účel v súdnom konaní. Neúplnosť, nezrozumiteľnosť alebo nesprávnosť petitu spravidla zakladať nemožnosť súdu pokračovať v konaní, kým sa návrh neopraví alebo nedoplní. Oprava a doplnenie údajov o účastníkoch, splnenia povinnosti tvrdenia dôkaznej povinnosti závisí od konkrétnych okolností. Oprava alebo doplnenie ostatných náležitostí spravidla nemá spojitosť s možnosťou súdu efektívne konať a rozhodovať o veci samej. Preto takéto úkony sa môžu robiť v rámci prípravy pojednávania alebo na prvom pojednávaní, alebo v priebehu konania v súčinnosti s účastníkmi. Výzvu k odstráneniu nedostatku podmienky konania, ktorou môže byť po začatí konania aj zistená vada návrhu realizuje súd uznesením, ktoré doručí osobe, o ktorej návrh - podanie ide. Uznesenie okrem formálnych náležitostí rozhodnutia obsahuje aj údaj o tom, v čom je návrh neúplný alebo nesprávny, teda účastníkovi je najskôr potrebné oznámiť, ktorá náležitosť návrhu chýba alebo je uvedená nesprávne, ďalej poučenie, ako je treba doplnenie alebo opravu vykonať, lehotu k odstráneniu vád návrhu a poučenie o tom, že konanie bude zastavené, ak nebude návrh včas opravený alebo doplnený. Len v prípade, že súd môže predpokladať, že vada návrhu bude odstránená jednoduchým úkonom účastníka, je ho možné vyzvať k oprave alebo doplneniu aj na pojednávaní. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia procesných práv, ktorú mu O.s.p. priznáva, pričom odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecnými záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. V preskúmavanej veci sa navrhovateľka svojim návrhom zo dňa 13.1.2014 domáhala proti označeným odporcom 1. Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 1, a 2. Slovenská republika - Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 1 vydania rozhodnutia, ktorým aby súd uložil odporcovi (?) povinnosť zaplatiť jej sumu 10.817,43 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 5.1.2013 do zaplatenia, a trovy konania. Súd prvého stupňa uznesením č.k. 37Cpr/1/2014-44 zo dňa 14.3.2014 síce vyzval navrhovateľku na doplnenie jej návrhu o označenie účastníkov (u navrhovateľky uvedením štátneho občianstva a u odporcov tak, že v prípade, že je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené, ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať), s tým že z označenia odporcov vyplýva len rozdiel v pridaní „Slovenská republika - “ pred označením odporcu 1, hoci sa jedná o dva odlišné subjekty, preto je potrebné, aby jednoznačne uviedla koho označuje za odporcu alebo odporcov a následne ich aj riadne označila v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. Následne sa však uspokojil s úpravou návrhu podľa tohto uznesenia pri označením odporcovi 2, kde navrhovateľka namiesto pomlčky za Slovenská republika uviedla, že za ňu koná Krajská prokuratúra Trnava, čím počet osôb na procesnej strane odporcu zostal nezmenený, navrhovateľka naďalej žaluje dve osoby so spôsobilosťou mať práva a povinnosti, teda okrem Krajskej prokuratúry Trnava (služobný úrad) aj štát, za ktorý pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu, v danom prípade s uvedením, že neho koná Krajská prokuratúra Trnava. Takto postavenému návrhu na začatie konania však potom nezodpovedá petit návrhu, ktorým navrhovateľka žiada zaviazať na žiadané plnenie „len“ odporcu, potom ktorého a čo žiada od odporcu ďalšieho, ktorý sa stáva neurčitým, čo spôsobuje nedostatok návrhu na začatie konania. Súd prvého stupňa bez toho, aby si zákonným postupom podľa uvádzaného zhora odstránil neurčitosť návrhu na začatie konania o ňom konal a vo veci aj rozhodol, pričom z jeho rozhodnutia nie je zrejmé na základe čoho a prečo si za účastníka konania na strane odporcu vybral „len“ a „práve“ odporcu 1 a ako sa potom vo veci vysporiadal s označením za účastníka konania navrhovateľkou aj odporcu 2. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemohlo byť žiadnej pochybnosti o tom, že konanie súdu prvého stupňa bolo postihnuté vyššie rozobratou vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. čo spôsobilo to, že odvolací súd nemohol o odvolaniach účastníkov rozhodnúť, preto vedený svojimi úvahami podľa uvedeného § 221 ods. 1 písm. f) a jeho ods. 2 rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia. Po vrátení veci tak súd prvého stupňa uznesením vyzve navrhovateľku, ktorá urobila neurčité podanie, aby vadu podania - určitý údaj o tom voči komu a akým spôsobom sa domáha uloženia žiadanej povinnosti t.j. žalobný návrh (petit) formulovala tak, aby označenie práv a jemu zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnuté boli vo vzťahu k obom žalovaným odporcom presné, určité a zrozumiteľné (t.j. je potrebné jednoznačne uviesť, či návrh na začatie konania smeruje len voči jednému z označených odporcov, vychádzajúc zo znenie petitu návrhu, a voči ktorému, resp. naďalej smeruje voči obom označeným odporcom, ale potom nech uvedie akým spôsobom ich žiada zaviazať k zaplateniu uplatnenej pohľadávky), s obsahom lehoty na odstránenie vady a poučenia o tom, že konanie bude zastavené v súlade s § 104 O.s.p., ak nebude včas opravené a doplnené. Poučenie v tomto smere musí byť výslovné. Až v prípade odstránenia nedostatku podmienky konania - riadneho návrhu na začatie konania súd prvého stupňa bez meškania vykoná prípadné potrebné dokazovanie, vyporiada sa aj s tými námietkami účastníkov konania, ktoré boli obsiahnuté v ich odvolaniach, výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotí a až potom rozhodne o veci, tu potom už mimo zamietnutého nároku nad rozsah sumy 7 209,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 209,35 Eur od 5.1.2013 do zaplatenia, o ktorej časti už bolo právoplatne rozhodnuté napadnutým rozsudkom v jeho zamietajúcej časti odvolaním nenapadnutej, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O.s.p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania, s tým že akékoľvek nové rozhodnutie bude potrebné vyhotoviť v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné (predčasné) zaoberať sa ďalším, odvolací súd považuje za účelné a vhodné pre prípadný ďalší priebeh konania, uviesť niekoľko poznámok k dvom najpodstatnejším odvolacím argumentáciám účastníkov: Podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. účinného do 31.10.2009, ak je podľa právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej. Za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009, ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme, alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť. Podľa § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009 v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31.10.2009. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania v prejednávanej veci je nesporné, že k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky došlo za účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru upravoval v ust. § 44. Toto ustanovenie však bolo zrušené ust. § 142 zák. č. 400/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2009. Nová právna úprava obsiahnutá v zák. č. 400/2009 Z.z., účinná od 1.11.2009, taktiež upravuje právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru, ale v inej výške, keď podľa § 55. Z uvedeného je zrejmé, že v období od 1.11.2009 má štátny zamestnanec z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru právo na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré mu boli vyplatené za vykonávanie činností uvedených v tomto ustanovení. Keďže zák. č. 400/2009 Z.z. neustanovuje v prechodných ustanoveniach, že aj za obdobie účinnosti tohto zákona od 01.11.2009 by sa mali nároky štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vzniknuté pred účinnosťou jeho zákona, posudzovať podľa doterajších predpisov, nemožno na tieto nároky od 1.11.2009 aplikovať predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá je už neúčinná, ale aj tieto nároky sa posudzujú od 1.11.2009 podľa novej právnej úpravy, v tom čase účinnej. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj zo znenia ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., ktoré výslovne stanovuje, že podľa predpisov platných do 31.10.2009 sa postupuje v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009, z čoho vyplýva, že v prípade, absencie takéhoto prechodného ustanovenia by sa aj v konaniach vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 postupovalo podľa predpisov platných od 1.11.2009. Uvedené ustanovenie však nemožno aplikovať na daný prípad, keďže sa vzťahuje len na konania začaté vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, ide o procesnoprávnu normu, ktorá neupravuje hmotnoprávne nároky štátneho zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach (napr. I. ÚS 238/04) vyslovil, že právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. (pozri nález ÚS SR II. ÚS 351/2014-12) Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona. Pokiaľ potom ide o posúdenie náhrady funkčného platu pre prípad neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z., tu skutočne nie je možné polemizovať s tým, že v právnej norme je jednoznačne vymedzené, že štátnemu zamestnancovi patrí funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Teda ak oprávnená osoba v takto vymedzenom období bola práceneschopná, funkčný plat jej nemohol patriť, ale patrila jej jeho náhrada podľa osobitných predpisov. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.