Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/385/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204420 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204420.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 562,24 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. marca 2014 č. k. 8C/42/2013 - 51 v znení uznesenia rovnakého súdu z 12. augusta 2014 č. k. 8C/42/2013 - 75 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 387,24 eur (okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 7Er/916/2006 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a § 19 ods. 1 vety prvej zákona č. 514/ 2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 44 ods. 8 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení, platnom od 1. júna 2010); vecne potom prakticky tým, že vo vyššie označenom konaní senického okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak žalobkyňa ani na výzvu súdu nepreukázala podanie žiadosti na zmenu exekútora (o ktorej podľa žaloby nemalo byť rozhodnuté v zákonom ustanovenej lehote) a chýbala tu tak prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Nedôvodnou bola pritom námietka premlčania vznesená žalovanou, keď pre nedoručenie žiadosti o zmenu exekútora premlčacia doba ani nemohla začať plynúť, dôvodil potom súd prvého stupňa, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ktorá však náhradu trov konania nepožadovala a ani nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy vznikli. Opravným uznesením potom došlo (inak až na pokyn odvolacieho súdu) k oprave nesprávneho označenia žalovanej v úvodnej časti napadnutého rozsudku a toto rozhodnutie bolo odôvodnené právne ust. § 164 O. s. p. a vecne výskytom zrejmej chyby v písaní a pokynom tunajšieho odvolacieho súdu na jej odstránenie.
Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala predovšetkým zaťažením konania vadou spočívajúcou v odňatí jej možnosti konať pred súdom (tým, že ignorovaná bola jej žiadosť o odročenie pojednávania, odôvodnená záujmom na osobnej účasti jej právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré by vykonal nestranný sudca rovnako nestranného súdu - kde však vylúčenie sudkyne prejednávajúcej túto konkrétnu vec s výnimkou poukazu na rozhodovaciu prax viacerých krajských súdov reprezentovanú ich rozhodnutiami o vylúčení všetkých sudcov určitého súdu pre videnie tzv. škodovej udalosti v postupe takéhoto súdu ničím neodôvodnila). Okrem toho bolo podľa nej porušené jej právo na tzv. kontradiktórny proces (keď inak v tejto časti si do značnej miery všeobecne formulované odvolanie čiastočne protirečí, resp. nie je z neho mimo akúkoľvek pochybnosť zrejmé, či za tvrdený zásah do jej procesných práv žalobkyňa považuje vykonanie pojednávania v neprítomnosti jej zástupcu alebo nevykonanie pojednávania, hoci toto vykonané byť malo - v tejto súv. por. 2. - 4. stranu odvolania na č. l. 55 p. v. - 56 p. v. spisu) a z rozsudku nie je zrejmé ani to, či dokazovanie bolo vykonané listinami nachádzajúcimi sa v tzv. exekučnom spise, argumentovalo sa napokon odvolaním, polemizujúcim tiež so záverom súdu prvého stupňa o nepreukázaní vzniku majetkovej škody, resp. o nedôvodnosti žaloby v takejto časti (ktorý záver ale odôvodnenie rozsudku v tejto veci neobsahuje).
Žalovaná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (pretože bez ohľadu na faktor napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2, § 211 ods. 2, § 200ea ods. 1 a § 115a O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania a to ani v súvislosti s prejednaním veci majúcej charakter drobného sporu súdom prvého stupňa bez pojednávania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke, pričom (do tretice) nešlo usúdiť ani výskyt odvolaním prakticky len paušálne namietaných procesných chýb (či už v rozsudku, alebo v konaní mu prechádzajúcom).
Hneď úvodom sa žiada predoslať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto argumentácia vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie ich správnosť s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :
Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne by zásadne nešlo namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa či už pri svojom rozhodovaní, alebo v rámci jemu predchádzajúceho postupu naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.
Práve opísaným atribútom nepatričnosti pritom trpeli najmä nasledovné námietky :
1/ Námietka údajného nerešpektovania požiadavky žalobkyne na odročenie pojednávania pre záujem na účasti jej zástupcu na pojednávaní nemohla v tejto konkrétnej veci obstáť preto, že spis neobsahuje žiadnu okresným súdom nerešpektovanú žiadosť o odročenie pojednávania (uvádzanú odvolaním), ale pred rozhodnutím sa súdu prvého stupňa pre rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) len dve podania žalobkyne predstavované I. žalobou zo 17. septembra 2012 a II. podaním z 15. januára 2014, označeným za odpoveď na výzvu súdu (z ktorých žiadne prejav nesúhlasu žalobkyne či už s prejednaním
veci na pojednávaní v neprítomnosti zástupcu účastníčky alebo bez pojednávania neobsahuje); najmä však preto, že súd prvého stupňa v tejto veci v súlade s platným procesným právom rozhodol bez nariadenia pojednávania a takto žiadosť o odročenie pojednávania (bez ohľadu na uplatnený dôvod prípadnej takejto žiadosti) ani neprichádzala do úvahy. Za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania reálnu možnosť konať pred súdom, ktorým má byť nerešpektovanie žiadosti o odročenie pojednávania napriek existencii dôležitého dôvodu, pre ktorý sa odročenie požaduje, totiž môže byť považovaný len prejednanie veci a prípadne aj rozhodnutie bez prítomnosti zástupcu účastníka tam, kde pojednávanie nariadené bolo, alebo kde sa tak nestalo, hoci to zákon vyžaduje. O prípad nutnosti nariadiť pojednávanie v prvom stupni ale podľa § 115a ods. 2 O. s. p. (v znení zákona č. 384/2008 Z. z.) nejde (o. i.) v drobných sporoch. Ak práve o taký spor šlo aj v prejednávanej veci, kde súčet požiadaviek žalobkyne na majetkovej škode aj nemajetkovej ujme činil len 562,24 eur, teda podstatne menej ako 1.000 eur, pričom aj tu sa vyskytujúca absencia prechodných ustanovení v novelizujúcom predpise procesného práva, zvyšujúcom skoršiu hranicu medzi drobnými a inými spormi z 500 na 1.000 eur (tu por. čl. II a X zákona č. 335/2012 Z. z.) je tradične interpretovaná ako záujem zákonodarcu na vztiahnutí novo uzákonených postupov aj na neskončené konania začaté pred jeho účinnosťou, prejednanie veci okresným súdom a aj jej rozhodnutie bez nariadenia pojednávania odvolaním namietanú vadu spôsobiť nemohlo. To, či by za opisovanej situácie neuskutočnenie pojednávania v prvom stupni mal kompenzovať (v duchu práva na verejný proces aspoň v jednom stupni) odvolací súd, bolo primárne vecou právnej úpravy, vyžadujúcej takýto postup len v prípade nutnosti opakovania alebo dopĺňania dokazovania (o akú nutnosť tu však podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodov priblížených v neskoršej časti tohto jeho rozsudku nešlo), sekundárne potom vecou rozhodovania sa všeobecného súdu, či úpravu so silou zákona podrobí testu ústavnosti na orgáne na to povolanom. Ani dôvod na takýto postup pritom odvolací súd v prejednávanej veci nezistil, nakoľko žalobkyňa v tomto duchu neargumentovala a aj pokiaľ by tak urobila, rozhodne by nešlo pominúť faktor vyvolania žalobkyňou z prejednávanej veci na prakticky všetkých tuzemských súdoch značného množstva druhovo totožných alebo len nevýznamne odlišných sporov, ktorých vyriešenie je nielen zaťažkávacou skúškou (alebo skôr pokusom o ochromenie) súdneho systému (so zjavným pôvodom v takých výsledkoch iných konaní, ktoré sú z pohľadu žalobkyne neuspokojivými), ale u ktorých by bezvýnimočné trvanie na práve na verejný proces v každej takejto veci viedlo k faktickému popretiu identického práva iných účastníkov súdnych konaní alebo k zbaveniu ich práva na tzv. bezprieťahový proces (keďže by sa súdy pre záplavu procesov iniciovaných žalobkyňou z prejednávanej veci k prejednávaniu a rozhodovaniu iných vecí v primeranej lehote ani dostať nemuseli).
2/ Podobne námietka údajného prejednania veci vylúčeným sudcom bola len všeobecnou a nezohľadňovala skutočnosť, že na narušenie objektívneho zdania nestrannosti sudcov rozhodnutia krajských súdov spomínané odvolaním usúdili len v prípadoch sudcov tých súdov, v postupoch ktorých videla žalobkyňa škodnú udalosť (keďže sa tu vychádza z premisy, že sudca súdu, na ktorom pôsobí iný jeho kolega, sekundárne braný na zodpovednosť za škodu majúcu byť spôsobenú nesprávnym postupom ich tzv. spoločného domovského súdu, môže mať rezervovaný postoj k opodstatnenosti žaloby, ktorou by mohol byť založený regresný nárok voči jeho kolegovi, s ktorým je v bezprostrednejšom kolegiálnom a nezriedka tiež v priateľskom či naopak nepriateľskom vzťahu a aj keby inak poskytoval všetky záruky nestranného prístupu, objektívne je vylúčené, aby za danej situácie sa javil ako skutočne nestranný aj navonok). Ak by sa však pripustila interpretácia naznačovaná odvolaním, teda že zaujatými by mohli byť aj všetci sudcovia, šlo by nielen o paušálne spochybnenie spôsobilosti všetkých sudcov tuzemských všeobecných súdov na prejednanie a rozhodnutie vecí žalobkyne, ale aj o nastolenie problému, ktorý by na vnútroštátnej úrovni ani nemohol mať právne korektné a uspokojivé riešenie (čo samozrejme pripustiť nejde, keďže by to v konečnom dôsledku viedlo k odmietnutiu spravodlivosti, hocako o jej kvalite môže mať účastník konania svoju mienku). V prejednávanej veci však neplatila ani argumentácia o jej prejednaní sudcom súdu, ktorý mal spôsobiť tzv. škodnú udalosť, keď žalobkyni podľa všetkého uniklo, že žalobou založenou na nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica vo veci ním vedenej pod sp. zn. 7Er/916/2006 sa tu zaoberal a takouto žalobou iniciované konanie pôvodne vedené Okresným súdom Senica pod sp. zn. 4C/168/2012 napokon dokončil (práve napadnutým rozsudkom) Okresný súd Trnava.
3/ I námietka opretia napadnutého (žalobu zamietajúceho) rozsudku o iné dôkazy než tie vyplývajúce z exekučného spisu bola nad rámec jej paušálneho uplatnenia neopodstatnenou, keďže súd prvého stupňa záver o nepodaní oprávnenou návrhu na zmenu súdneho exekútora (ktorý mal byť vybavený s oneskorením) nečerpal z ničoho iného, než z exekučného spisu (v ktorom takýto podklad chýba) a práve to bol aj dôvod, pre ktorý nemal ani dôvod na odvolaním mu vytýkané konštatovanie nedôvodnosti
požiadavky na náhradu skutočnej škody (pokiaľ pravda takouto nedôvodnosťou žalobkyňa nemala na mysli tu riadne zistenú neexistenciu prvotného predpokladu úspechu každej žaloby o náhradu škody, ktorým je preukázanie tzv. škodnej udalosti).
Súhlasiť totiž bolo treba so súdom prvého stupňa v tom, že podstatná časť exekučného spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 7Er/916/2006, tvoriaca i súčasť spisu v prejednávanej veci (nech aj len vo fotokópii, avšak bez akéhokoľvek rozumného dôvodu pochybovať o jej autenticite), záver o podaní oprávnenou v inkriminovanom exekučnom konaní návrhu na zmenu exekútora nepodporuje. Žalobkyňa žiaden dôkaz na opak nepredložila, súd ju na takýto dôkaz nebol povinný vyzývať a rovnako ju ani upozorňovať na to, že žaloba v prejednávanej veci postráda tvrdený vecný základ a ak aj odvolaním účastníčka hodlala tento rozmer problému v skutočnosti zastrieť, logicky musela spôsobiť, že jej odvolanie (obdobne ako predtým žaloba) bolo bez najmenšej nádeje na úspech.
Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie) prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite.
V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.