Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/169/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212202005 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:1212202005.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daše Kontríkovej v právnej veci žalobcov: 1/ Y. Y., nar. XX. Y. XXXX, bytom T., E. M. XXXX/XX a 2/ N. Y., nar. X. Y. XXXX, bytom T., Y. F. XXXX/XX, oboch zast. advokátkou: JUDr. Magdaléna Kuciaňová, Piešťany, Nitrianska 5, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. januára 2014 č. k. 12C/47/2012-63 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť obom žalobcom spoločne a nerozdielne náhradu trov prvostupňového konania v sume 217,69 eur k rukám ich advokátky do 3 dní.
Súdu prvého stupňa n a r i a ď u j e vykonanie opravy sídla žalovanej a obchodného mena jej splnomocnenkyne v úvodnej časti napadnutého rozsudku.
Žalobcom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Slovak arbitration court, s.r.o, so sídlom Krížna 56, Bratislava, sp. zn. 63/10/10 zo 14. októbra 2010 a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne náhradu trov konania „a trov právneho zastúpenia“ (?) vo výške 217,69 eur k rukám ich právneho zástupcu do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1 a 2 a § 53 ods. 1 - 3, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1 a § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „ZoRK“); vecne potom prakticky tým, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku tu bola podaná v 30-dňovej lehote, ustanovenej v ZoRK a bola i dôvodnou, pokiaľ na platné dojednanie rozhodcovskej doložky je zákonom predpísaná písomná forma a tá v prejednávanej veci dodržaná nebola. Doložku tu totiž obsahoval len bod 18 „zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.“, vo svojej podstate predstavujúcich všeobecné obchodné, resp. úverové podmienky žalovanej, zanesené do formulárovej zmluvy až za miesta vyhradené dátumu uzavretia zmluvy a podpisom jej účastníkov (u ktorej predtlače bolo zjavné, že sa do nej pri uzatváraní zmluvy žiadnym spôsobom nezasahuje a ani text neumožňuje robenie v ňom zmien). Rozhodcovská doložka použitá ako základ rozhodnutia rozhodcovským rozsudkom, majúcim sa na základe žaloby zrušiť, by navyše aj v prípade jej platného
dojednania bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ak podstatou dojednania bolo síce poskytnutie spotrebiteľovi (tu žalobcom) možnosti výberu medzi rozhodcovským a štátnym súdom, zároveň však i záväzok spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu už aj v prípade začatia rozhodcovského konania na návrh dodávateľa (čo je pravidlom a naopak podanie žaloby spotrebiteľom len výnimkou z neho). Neplatnosť rozhodcovskej doložky spôsobila aj nedostatok právomoci rozhodcu na prejednanie sporu účastníkov v rozhodcovskom konaní a žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo preto namieste vyhovieť, argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 11 ods. 1 písm. a/ a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátska tarifa) a vecne úspechom žalobcom a ich trovami na odmene za 2 úkony právnej služby a súvisiacich náhradách advokátky (spôsobom bližšie objasneným v odôvodnení).
Proti tomuto rozsudku podala len žalovaná včas odvolanie s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby. Súdu prvého stupňa vytkla postup odnímajúci jej možnosť konať pred súdom, spočívajúci v prekvapivosti záveru o nedodržaní písomnej formy rozhodcovskej doložky a v použití tzv. záložného dôvodu vyhovenia žalobe, predstavovaného vyhodnotením doložky z materiálneho (obsahového) hľadiska (za neprijateľnú podmienku), v ktorom procese vôbec nedošlo k vyporiadaniu sa so špecifickou argumentáciou žalovanej (z jej vyjadrenia k žalobe). Ani názor o nezachovaní písomnej formy doložky v tejto veci nemožno podľa odvolateľky považovať za správny, ak postačujúcim je tu podpis listiny obsahujúcej právny úkon konajúcou osobou a nie je nutné, aby podpisom bola opatrená každá zo strán tvoriacich zmluvu. Ani záver o neplatnosti a neprijateľnosti doložky podľa odvolateľky nemôže obstáť, ak za neprijateľnú rozhodná právna úprava (§ 53 ods. 4 písm. r/ O. z.) považuje len výhradnú (výlučnú) rozhodcovskú doložku, o takú tu pre poskytnutie možnosti výberu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom nešlo a posúdenie platnosti doložky nemôže závisieť na tom, kto (rozumej ktorá zo strán tzv. hmotnoprávneho vzťahu) začne rozhodcovské konanie. Akceptovať napokon nejde ani názor o individuálnom vyjednaní doložky ako podmienke jej platnosti, keď už samo individuálne vyjednanie niečoho vylučuje, aby toto mohlo byť neprijateľnou podmienkou (resp. presnejšie je dokonca zákonnou úpravou z posudzovania prijateľnosti, resp. neprijateľnosti vylúčené) a súd prvého stupňa pochybil aj pripisovaním jej (žalovanej a neskoršej odvolateľke) viacerých tvrdení, ktoré súčasťou svojej obrany neurobila.
Žalobcovia navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť pre názor o jeho vecnej správnosti (bez akéhokoľvek zdôvodnenia).
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovanej celú vec (keďže tu jednak rozhodnutie o trovách konania malo povahu rozhodnutia závislého na výslovne napadnutom rozhodnutí vo veci samej, okrem toho však i povaha rozhodnutia v prvom stupni - o zrušení rozhodcovského rozsudku - len obmedzený prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej vylučovala) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o vec samu, popritom však nie aj o niektorý zo zákonom predpokladaných prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej bez vážnejších výhrad a v časti trov konania len v jeho podstate treba považovať za vecne správne rozhodnutia, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke.
I ak by totiž mal byť akceptovaný názor odvolávajúcej sa žalovanej o tom, že súd prvého stupňa ju zaskočil prekvapivosťou záveru o neplatnom dojednaní rozhodcovskej doložky, založeného na nedostatku zákonom predpísanej formy, či súvisiaca argumentácia, drukujúca v prospech názoru o nepotrebnosti opatrovania podpismi účastníkov zmluvy (konajúcich) všetkých jej súčastí, obsahujúcich zmluvné dojednania; žalovaná sama uprednostnením odvolacieho návrhu na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu (zmenu rozsudku súdu prvého stupňa zamietnutím žaloby) pomerne jasne dala najavo, že odňatie jej možnosti konať pred súdom namietaným postupom súdu prvého stupňa až za taký zásah do jej procesných práv nepovažuje (nakoľko v opačnom prípade by jediným možným návrhom na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu musel byť návrh na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie). Okrem toho však najmä už stotožnenie sa so záverom o
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky muselo mať na úspech požiadavky nastolenej žalobou celkom rovnaký dopad ako jej neplatné dojednanie z akéhokoľvek iného dôvodu a v tomto prípade nemožno súhlasiť so žalovanou, stavajúcou jeden z dôvodov použitých súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (rozumej absenciu zákonom vyžadovanej formy) do pozície dôvodu primárneho a iný (tu rozumej neprijateľnosť rozhodcovskej doložky pre donútenie ňou spotrebiteľa podrobiť sa alternatíve reprezentovanej rozhodcovským konaním vždy, ak sa pre taký spôsob riešenia sporu rozhodne dodávateľ) za dôvod (citované z odvolania) pre všetky prípady.
Žalovanej z prejednávanej veci totiž nemôžu byť neznáme ustálené závery rozhodovacej praxe tunajšieho odvolacieho súdu vo veciach za jej účasti, ktorých podstatou je nemožnosť pristúpenia na takú interpretáciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež čl. 18 zmluvných dojednaní z formulárovej zmluvy žalovanej, obsahujúcich rozhodcovskú doložku), ktorej účelom je presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej žalovanej, tak i dnešných žalobcov či aj len niektorého z nich) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Pominúc na tomto mieste fakt uzákonenia úpravy nachádzajúcej sa v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. už s účinnosťou od 1. januára 2008 (v uvedenej súv. por. i čl. II bod 3 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.), pre ktorý zjavne i toto ustanovenie muselo byť súčasťou tzv. balíka noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, dopadajúcich na právne vzťahy účastníkov konania z prejednávanej veci (založené zmluvou z 10. októbra 2008), totiž žalovaná najmä (otázne či úmyselne alebo nevedomky) nepripisovala patričný význam jednak tomu, že už od „obohatenia“ O. z. o úpravu spotrebiteľských zmlúv (o §§ 52 - 60 zákona, zanesené doň zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) je tu ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; okrem toho však ani ďalšiemu aspektu veci tkvejúcemu v tom, že jednou z určujúcich charakteristík výpočtu neprijateľných podmienok zahrnutých do ustanovenia § 53 ods. 4 O. z. (skôr inak odseku 3) počas celej doterajšej existencie tejto úpravy je, že ide len o výpočet demonštratívny (príkladmý).
Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba rozhodcovskej doložky a sprostredkovane cez ňu i rozhodcovského rozsudku (majúceho sa podľa žaloby zrušiť) založená na tom, že by tu náležitú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značenej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.
Stále totiž platí, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom, resp. rozhodcovským súdom), predovšetkým ale treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).
Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej žalovanej žalobcom (spotrebiteľom) šlo aj v tu posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy mal záujem
na nej niečo zmeniť - na čo správne poukázal i súd prvého stupňa) a to vrátane označenia veriteľa síce nemožno vylúčiť možnosť podsúvanú odvolaním (teda vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor prejednať), už samotný obsah dojednaní v tomto smere kľúčových však je praktickým svedectvom ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa (v uvedenej súv. por. najmä body 18.1. a 18.2.1 zmluvy na č. l. 10 p. v. spisu v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné právo výberu spôsobu riešenia sporu priznávajú žalobcovi, druhé z takýchto ustanovení však svojim obsahom je praktickým popretím toho prvého a riešenie sporu zveruje jednému z troch vopred určených rozhodcov a to s právom prípadný výpadok všetkých takýchto osôb „sanovať“ určením náhradného rozhodcu len na strane veriteľa).
Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky, tvoriacej podklad pre vydanie i žalobou spochybneného rozhodcovského rozsudku za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Logickým dôsledkom toho však bolo, že tu nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo predstavovať akceptovateľnú alternatívu k iným exekučným titulom (najmä k rozsudkom vydávaným všeobecnými súdmi).
Vyhovenie žalobe napadnutým rozsudkom za takejto situácie bolo preto správnym a odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
To sa týkalo i podstaty rozhodnutia o trovách konania, kde súd prvého stupňa len neprispôsobil príslušný čiastkový výrok rozsudku špecifickej procesnej situácii, v ktorej žalobcom (ako plne úspešným účastníkom konania, oprávneným na náhradu jeho trov) vznikli výlučne trovy na právnej službe advokátky a v ktorej tak rozdeľovanie prisudzovanej náhrady na časť reprezentovanú trovami právneho zastúpenia a ďalšiu časť reprezentovanú inými trovami (§ 151 ods. 8 O. s. p.) neprichádzalo do úvahy (postrádalo zmysel). V tejto časti preto došlo k len formálnej zmene napadnutého rozsudku (postupom podľa § 220 O. s. p.) pri zachovaní podstaty rozhodnutia (jeho faktickom potvrdení aj v takejto časti).
Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však zároveň súdu prvého stupňa bolo potrebné nariadiť vykonanie opravy zrejmých nesprávností z úvodnej časti napadnutého rozsudku, kam sa zrejme v dôsledku nepostrehnutia okolnosti zmeny sídla oprávnenej (už od 15. marca 2013, v tejto súv. por. obsah zápisu vo vložke č. 22160/B oddielu Sro obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I) i správnej podoby obchodného mena jej splnomocnenkyne (tu por. tiež obsah zápisu vo vložke č. 71834/ B rovnakého oddielu obchodného registra vedeného rovnakým registrovým súdom) dostali nesprávne údaje (jeden neaktuálny a druhý neúplný).
V takto skončenom odvolacom konaní zaznamenali plný úspech žalobcovia a boli to oni, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd im žiadnu náhradu nepriznal nielen preto, že im v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, ale i preto, že nepodali návrh na priznanie náhrady (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a tým sa príslušného procesného práva vzdali.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.