Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 6CoE/313/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306201635 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2306201635.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: O. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, o zastavení exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom Mgr. Vladimírom Cipárom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 15Er/122/2006 - 12 zo dňa 22. júna 2012 t a k t o r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a . Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa vo svojom uznesení rozhodol tak, že o náhrade trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením a exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho, pričom rozhodol tak po zistení, že na základe exekučného titulu - Notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, č. k. N 4343/2005, NZ 41950/2005 zo dňa 10.09.2005, exekúcia nie je prípustná podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože splnomocnenie udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere je neprijateľné z dôvodu jeho splynutia s ostatnými štandardnými podmienkami, teda nebolo spotrebiteľom osobitne vyjednané a navyše sa uvedené splnomocnenie prieči dobrým mravom. Prvostupňový súd rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 574 ods. 2, § 39 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín zistil, že exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, č. k. N 4343/2005, NZ 41950/2005 zo dňa 10.09.2005, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie účastníka (splnomocnenej osoby Mgr. Tomáša Kušníra, advokát so sídlom (v čase uzavretia úverovej zmluvy) za Kasárňou 1, 831 03 Bratislava) o uznaní právneho záväzku povinného a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Predmetná notárska zápisnica bola spísaná za prítomnosti Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý bol oprávnený v uvedenej veci konať na základe splnomocnenia spísaného v Zmluve o úvere č. 1660062 zo dňa 07.01.2005, uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Na základe uvedeného splnomocnenia splnomocnil povinný v pozícií úverového dlžníka Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene splnomocniteľa (povinný) uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom. V splnomocnení sa dlžník zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia a iné) a tiež splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, aby za účelom zabezpečenia jeho záväzku voči veriteľovi uzatvoril v jeho mene Záložnú zmluvu podľa § 552 Občianskeho zákonníka alebo Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. Súd prvého stupňa mal zo spisu preukázané, že pri uzatváraní zmluvy o úvere, povinný nemal možnosť výberu svojho zástupcu, čím bola podstatným spôsobom obmedzená jeho zmluvná voľnosť. Splnomocnený zástupca povinného bol vybratý a stanovený oprávneným. Výber splnomocnenca nasvedčuje tomu, že splnomocnenec bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného. Zástupca by mal pritom hájiť záujem splnomocniteľa v súvislosti s návratnosťou úveru a nie iniciovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v prospech oprávneného. Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že právne úkony splnomocneného zástupcu vykonané v mene povinného, sú v zmysle § 39 OZ absolútne neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinného uznal záväzok a súhlasil s vykonateľnosťou ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného (povinného). Notárska zápisnica je neplatná, lebo obsahuje vyhlásenia splnomocnenca zo zmluvného zastúpenia, ktoré je neplatným právnym úkonom. Notárska zápisnica ako exekučný titul je v rozpore so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie. Pretože predložená notárska zápisnica je nespôsobilým exekučným titulom, prvostupňový súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, nakoľko exekučné konanie začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predovšetkým namietal tú skutočnosť, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými mravmi. Kontrolu súladu úkonu so zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo veci ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok a nie je ani interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho, aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený nemohol reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej činnosti, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a ku svojim skutkovým záverom o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinnú dospel bez riadneho zistenia skutkového stavu. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinná iba preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/ záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania. Súčasťou podaného odvolania bol aj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia poukázal i na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstata preskúmavania notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku - materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje splnomocnenie za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere, a teda ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne: „Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici spísanej na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača č. k. N 4343/2005, NZ 41950/2005 zo dňa 10.09.2005, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 07.01.2005. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a notárska zápisnica zo dňa 10.09.2005, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť tak ako to predpokladá § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne, s použitím ust. § 219 v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p., potvrdil. V podanom odvolaní oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS 545/2010-15 v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES, potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom konaní úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.