Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/105/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510216239 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2510216239.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: H. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, J., zastúpený advokátom: JUDr. Ján Chmelo, AK so sídlom Royová 9, Piešťany, proti odporcovi: Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Priemyselná 10, Piešťany, IČO: 36 252 484, zastúpený advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, AK so sídlom Nám. Matice slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, o zaplatenie odstupného, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 20. decembra 2012, č. k. 5C/236/201-100, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 16.8.2008 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy 4.693,38 eur od 16.8.2008 do zaplatenia, keď vo zvyšku súd návrh v časti úrokov z omeškania zamietol a o trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 47 ods. 1 písm. a), § 76 ods. 1, 2, 5, § 231 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 4 ods. 1, 2 Zákona o kolektívnom vyjednávaní č. 2/1991 Z. z., čl.3, čl.20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy odporcu pre r. 2008 s platnosťou od 1.4.2008, § 34, § 35 ods. 2, § 37 Občianskeho zákonníka, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere u odporcu od 1.10.1995 až do 31.7.2008 v pozícii prevádzkový montér vodovodov, keď dňa 15.7.2008 uzavrel odporca s navrhovateľom dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.7.2008 z dôvodu, že odporca vzhľadom k zdravotnému stavu podľa lekárskeho posudku stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu u odporcu. Z lekárskeho posudku zo dňa 3.7.2008 vyplýva, že navrhovateľ je od 2.2.2006 pacientom dialyzačného strediska a pacient dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať akúkoľvek trvalú prácu. Navrhovateľovi je vyplácaný invalidný dôchodok. V zmysle už vyššie uvedených ustanovení právnych predpisov nároky na vyplatenie odstupného pri skončení pracovného pomeru sa riadia ust. § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce za predpokladu, že kolektívna zmluva zamestnávateľa neupravuje tieto vzťahy výhodnejšie ako upravuje tento zákon (§ 231 ods. 1 Zákonníka práce). Súd prvého stupňa mal preukázanú existenciu platnej kolektívnej zmluvy v čase skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu. Táto kolektívna zmluva pre r. 2008 má normatívny charakter a v nej zakotvené dojednania sú záväzné jednak voči subjektom, ktorí kolektívnu zmluvu uzavreli ako aj voči zamestnancom odporcu. Nevyhnutnou podmienkou jej platnosti je existencia určitého a zrozumiteľného obsahu, ktorá v prípade skúmaného čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy je splnená. Súd dospel k záveru, že vzhľadom k použitej terminológii je výklad ust. čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 jednoznačný a to taký, že priznanie odstupného pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo dohodou v sume najmenej 10 - násobku priemerného mesačného zárobku patrí alternatívne v prípadoch, ako zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo ak zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, alebo ak zamestnanec nesmie vykonávať pre prácu pre chorobu povolania, alebo ak zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre ohrozenie chorobou z povolania, alebo ak zamestnanec na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva. Odporcova slovná formulácia dôvodov na vznik práva na 10 - mesačné odstupné v čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 je obdobná formulácii použitej zákonodarcom aj v iných častiach zákonníka práce, kde je výklad nesporný a to v súlade s výkladom súdu podaným vyššie. Tak je tomu v prípade výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, pričom na preukázanie splnenia podmienky dlhodobej straty spôsobilosti zamestnanca vykonávať doterajšiu prácu je potrebný iba relevantný zdravotný posudok bez akejkoľvek potreby preukazovania skutočnosti, že by strata spôsobilosti bola dôsledkom výkonu jeho práce. Pokiaľ zmluvné strany Kolektívnej zmluvy na r. 2008 použili v čl. 20 ods. 3 rovnakú formuláciu ako zákon používa v uvedenom význame neobstojí v tvrdenie, že mali na mysli iný význam a sledovali iné právne následky než s tým inak zákon spája. Poskytnutý gramatický výklad Jazykového ústavu Ľ. Štúra SAV je preto z hľadiska rozporu s výkladom právnej vedy nepoužiteľný, rovnako ako pokyn generálneho riaditeľa odporcu. Keďže právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia a najmä tiež podľa vôle toho kto právny úkon urobil súd vykonal odporcom navrhnuté dôkazy na skúmanie vôle účastníkov zmluvného vzťahu ale k inému záveru nedospel. Vôľa účastníkov by bola významná v prípade nie jednoznačného jazykového vyjadrenia, čo nie je uvedený prípade odhliadnuť od skutočnosti, že napokon sa vôľu účastníkov nepodarilo v konaní preukázať. Súd sa zaoberá aj prípadnou neplatnosťou čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 z dôvodu omylu a dospel k záveru, že článok je platný. Z výpovede svedkov vyplýva, že obe zmluvné strany interpretovali ustanovenie od počiatku rovnako. Ostatne vzhľadom na uplynutie 3- ročnej lehoty odo dňa urobenia úkonu, počas ktorých sa žiadna oprávnená osoba nedovolala relatívnej neplatnosti nastala definitívna platnosť tohto ustanovenia, aj keby bol v konaní omyl preukázaný. Zhodnotením vyššie uvedeného súd dospel k právnemu záveru, že žaloba je dôvodná. Navrhovateľ spĺňa podľa platnej kolektívnej zmluvy na r. 2008 podmienky na 10- mesačné odstupné a keďže odporca mu do dnešného dňa vyplatil iba 3-násobné odstupné je povinný doplatiť mu zvyšok vo výške 4.693,38 eur, ktorú výšku odstupného odporca nerozporoval. Vychádzajúc z uvedeného súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi dlžnú istinu 4.693,38 eur a vzhľadom k jeho omeškaniu s platením dlhu priznal navrhovateľovi aj úroky z omeškania z dlžnej sumy v zákonnej výške podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Navrhovateľ sa domáhal úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne a to od 16.8.2008, pretože odstupné mu malo byť vyplatené po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy čo bolo 15.8.2008. Márnym uplynutím tejto lehoty sa odporca dostal do omeškania a keďže výška úrokov nebola medzi účastníkmi dohodnutá, platia zákonné úroky z omeškania nie však 9 % ročne ale 8,5 % ročne, nakoľko výška úrokov z omeškania podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného k prvému dňu omeškania bola vo výške 2 x násobku diskontnej sadzby určenej NBS vo výške 4,25 % ročne a preto z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti úroku z omeškania presahujúce sumu 8,5 % ročne zamietol. Súčasne súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením v zmysle ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a prizná odporcovi náhradu trov konania alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca napadol rozsudok v celom rozsahu a to z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci § 205 ods. 1 písm. b) O.s.p. , že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.), že dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Uviedol, že výklad ustanovení kolektívnej zmluvy na r. 2008 prvostupňového súdu s poukazom na analogicky použité termíny v právnom predpise pri inom právnom inštitúte (zákonné podmienky výpovede zo strany zamestnávateľa) je neprimeraný, nesprávny a nedostatočný. Článok 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 nebol nikdy medzi zmluvnými stranami sporný a existujúca jednoznačnosť vo výklade dotknutého zmluvného ustanovenia bola spochybnená až treťou osobou (navrhovateľ, p. D.) t.j. osobou, ktorá kontrahentom zmluvy nebola. Zmluvné strany pri koncipovaní kolektívnej zmluvy nevychádzali zo žiadnych interpretácií a judikatúry zákonníka práce; použitým slovám a slovným spojeniam prisudzovali taký pojmový obsah, rozsah a význam aký sa im v súlade s pravidlami slovenského jazyka priznáva. I keď súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka toto ustanovenie nesprávne interpretoval. Na strane jednej súd čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 odmietol interpretovať z hľadiska jazykového vyjadrenia, keď pokladal gramatický výklad Jazykového ústavu Ľ. Štúra SAV za nepoužiteľný, rovnako sa nijako nevysporiadal s gramaticky korektným výkladom, ktorý uviedol odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 1.2.2012. Nesprávna aplikácia ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa vyplýva zo skutočnosti, že súd nesprávne vyhodnotil aj samotný výklad vôle kontrahentov, pretože bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z vykonaného dokazovania (výsluch p. F., Ing. D.), že vôľou zmluvných strán nikdy nebolo priznať 10 - mesačné odstupné takým zamestnancom, s ktorými odporca skončil pracovný pomer z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, ak táto strata spôsobilosti zamestnanca nesúvisela s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Súd v rozpore s jazykovým vyjadrením a v rozpore s vôľou strán dospel na základe formálneho a rýdze - mechanického výkladu k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu. Tým, že súd prvého stupňa nesprávne interpretoval čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 neúplne zistil skutkový stav veci pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcej skutočnosti, zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon vec nesprávne právne posúdil. Ďalej odporca uviedol, že súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 4.693,38 eur, ktorá suma prestavuje 7-násobok priemernej hrubej mzdy navrhovateľa. V aplikačnej praxi súdov nie sú v súčasnosti pochybnosti o tom, že v prípade preukázania nároku navrhovateľa na mzdu priznávajú úspešnému účastníkovi dlžnú sumu s explicitným vyjadrením, že ide o hrubú mzdu t. j. priznávaním dlžnú sumu v hrubom t. j. brutto. Výrok súdneho rozhodnutia v časti zaplatenia dlžnej sumy brutto vyjadruje požiadavku uhradenia nielen čistej mzdy zamestnanca, ale aj zaplatenia preddavku na daň poistného, na zdravotné poistenie, poistného na sociálne poistenie, príspevku na starobné dôchodkové sporenie a poistného na sociálne zabezpečenie. Tieto dane a odvody platí zamestnanec, pričom zamestnávateľ je povinný vykonať zrážku poistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové poistenie a poistného na poistenie v nezamestnanosti, poistené na zdravotné poistenie a zraziť preddavok na daň, ktoré je povinný platiť zamestnanec. V prvom výroku odvolaním napadnutého rozsudku však údaj, že ide o povinnosť vyplatiť žalobcovi odstupné vo výške 4.639,38 eur brutto absentuje a preto podľa takéhoto výroku rozhodnutia je odporca povinný celú dlžnú sumu poukázať navrhovateľovi. Z uvedeného tak vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Ďalej odvolateľ uviedol, že pohľadávky na zrazených daniach a odvodoch sú pohľadávkami verejného práva a tieto pohľadávky nespadajú do vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka. K pohľadávkam verejného práva neprislúchajú úroky z omeškania, ktoré prestavujú hmotno-právny inštitút súkromné práva a tvoria zákonné príslušenstvo súkromno-právnych pohľadávok. Úroky z omeškania ako zákonné príslušenstvo pohľadávky by mal povinný uhradiť príslušným orgánom a organizáciám rovnakým spôsobom, ako týmto inštitúciám má uhradiť povinné platby daní a odvodov. Ďalej odvolateľ uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 6.12.2010 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť splniť záväzok z kolektívnej zmluvy a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur spolu s príslušenstvom avšak napriek tomu, súd o nároku na uloženie povinnosti splniť záväzok z kolektívnej zmluvy nerozhodol. K odvolaniu odporcu zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že navrhuje aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania. Vo vyjadrení ďalej uviedol, že odporca sa bráni rovnakým spôsobom ako v analogickej veci právoplatne skončenej a vedenej na Okresnom súde Piešťany pod č. k. 11C/41/2009, o ktorej rozhodoval po odvolaní odporcu Krajský súd v Trnave pod č. k. 9Co/77/2011, a ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím zaviazal odporcu doplatiť inému svojmu bývalému zamestnancovi M. D. odstupné vo výške 7-násobku priemerných mesačných zárobkov a ktorá povinnosť pre odporcu vyplývala z čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy platnej pre r. 2008. Zároveň poukázal na zásadu „ iura novit curia “, z ktorej vyplýva tiež skutočnosť, že súd nie je povinný vykonávať dôkazy ani nemôže, že byť žiadnymi dôkazmi viazaný pri výklade právnych noriem tak, ako sa odporca domáha s poukazom na jazykový výklad SAV Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra. K názoru odporcu, že ak sa vo výroku súdu prvého stupňa nenachádza slovo brutto, tak ide o netto, navrhovateľ uviedol, že v návrhu na začatie konania zo dňa 6.12.2010 v tejto veci navrhovateľ uviedol, že jeho hrubá hodinová mzda bola vo výške 123,92,- Sk a priemerný počet pracovných hodín v mesiaci bolo 163 a tak výpočet priemernej mzdy je nasledovný 123,92 x 163 = 20.198,96, ktorá suma je priemerným zárobkom pred ukončením pracovného pomeru v r. 2008. Odporca tento výpočet nespochybnil, naopak potvrdil ho v priebehu konania a teda, že priznaná suma je 7-násobkom priemernej mesačnej mzdy navrhovateľa a vychádza z hrubej hodinovej mzdy. Neuvedením slova brutto vo výroku súd prvého stupňa neurčil, že ide o vyplatenie čistej mzdy. V tomto judikatúra je nejednoznačná a zväčša sú výroku súdu rovnaké ako i výrok súdu v tomto prípade. Čo sa týka námietok odporcu týkajúcich sa úroku z omeškania v danom prípade medzi účastníkmi ide o pracovnoprávny vzťah, ktorý má povahu súkromnoprávneho vzťahu a nie sú tu určené pohľadávky štátu, ktoré vznikli na základe rozhodnutí vydaných v správnom konaní, ktoré sú pohľadávkami štátu z verejného práva. Čo sa týka poslednej poznámky ohľadne predmetu konania, v danom prípade táto odvolacia poznámka zo strany odporcu je účelová. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 § 202 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a postupom podľa § 214 ods. 1 O.s.p. po uskutočnení odvolacieho pojednávania, na ktorom boli vypočutí účastníci konania, dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné len čiastočne, a preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmeniť. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C/236/2010 je návrh o zaplatenie sumy 4.693,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 4.693,38 eur od 16.8.2008 do zaplatenia. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy 4.693,38 eur od 16.8.2008 do zaplatenia. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam avšak vec čiastočne nesprávne právne posúdil. V konaní pred odvolacím súdom právny zástupca odporcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že v prípade ak by odvolací súd dospel k záveru, že sú tu dané dôvody pre potvrdenie napadnutého rozsudku navrhuje, aby odvolací súd pripustil dovolanie voči svojmu rozsudku, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke významné a to k otázke, či možno právny úkon zmluvných strán vykladať v rozpore s jeho jazykovým vyjadrením a vôľou zmluvných strán. Uviedol, že nesúhlasí s názorom právneho zástupcu navrhovateľa obsiahnutom v jeho vyjadrení k odvolaniu, nakoľko v danom prípade nejde o výklad právnej normy ale o výklad právneho úkonu a to kolektívnej zmluvy uzavretej medzi zmluvnými stranami. Právny zástupcu navrhovateľa v odvolacom konaní uviedol, že podľa jeho názoru súd prvého stupňa vykonal dôkladné dokazovanie a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť, keď v tejto súvislosti poukázal na iné rozhodnutie odvolacieho súdu Krajského súdu v Trnave v obdobnej prejednávanej veci iného bývalého zamestnanca odporcu. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol u odporcu v pracovnom pomere od 1.10.1995 do 31.7.2008 v pozícii prevádzkový montér vodovodov, keď dňa 15.7.2008 uzavrel odporca s navrhovateľom dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.7.2008 z dôvodu, že odporca vzhľadom k zdravotnému stavu podľa lekárskeho posudku stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu u odporcu. Z lekárskeho posudku zo dňa 3.7.2008 vyplýva, že navrhovateľ je od 2.2.2006 pacientom dialyzačného strediska a pacient dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať akúkoľvek trvalú prácu. Odporcovi bolo vyplatené 3 - mesačné odstupné vo výplatnom termíne za mesiac august 2008 v zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákonníka práce. Podľa č. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy odporcu pre r. 2008 s platnosťou od 1.4.2008 „ zamestnancovi “, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania, alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej 10 - násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Podľa ust. §1 ods.1 zák. č. 311/2011 Z.z., Zákonníka práce, v znení zák.č. 460/2008 Z.z., tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Podľa ust. §1 ods.4 zák. č. 311/2011 Z.z., ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nie len podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Podľa § 15 zák. č. 311/2011 Z.z., prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Podľa § 76 ods. 1 zák. č. 311/2011 Z.z., zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Podľa § 76 ods. 2 zák. č. 311/2011 Z.z., zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Podľa § 76 ods. 5 zák. č. 311/2011 Z.z., odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne s uvoľňovaným zamestnancom na výplate odstupného inak. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nar. vl. SR 87/1995 Zb., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa ust. § 231 ods.1 zák. č. 311/2011 Z.z., odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna zmluva. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 2 /1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní, kolektívna zmluva je záväzná pre zmluvné strany. Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 2 /1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní, kolektívne zmluvy sú záväzné tiež pre a) zamestnávateľov, za ktorých uzavrela kolektívnu zmluvu organizácia zamestnávateľov, b) zamestnancov, za ktorých uzavrel kolektívnu zmluvu príslušný odborový orgán alebo príslušný vyšší odborový orgán, c) odborový orgán, za ktorý uzavrel kolektívnu zmluvu príslušný vyšší odborový orgán. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 1 /1992 Z.z., o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období. Podľa § 17 ods. 5 zák. č. 1 /1992 Z.z. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Pokiaľ sa podľa pracovnoprávnych predpisov vychádza z priemerného mesačného zárobku, priemerný zárobok zistený podľa prvej vety sa prepočíta na jeden mesiac podľa priemerného počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac. Odstupné predstavuje plnenie, ktoré zamestnávateľ poskytuje jednorázovo zamestnancovi v súvislosti s rozviazaním (skončením) jeho pracovného pomeru a ktoré má zamestnancovi pomôcť prekonať sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitol preto, že stratil doterajšiu prácu. Zamestnanec má zo zákona - ako vyplýva z ustanovení § 76 odst. 1, 2 Zák. práce - právo na odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku vtedy, ak stratil doterajšiu prácu bez svojej viny z organizačných dôvodov na strane zamestnávateľa, alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov. V súlade s ust. §1 ods.6 Zákonníka práce a zák. č. 2/1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní, bola u odporcu podpísaná kolektívna zmluva pre rok 2008 v ktorej v čl. 20 ods. 3 boli dohodnuté podmienky vyplatenia odstupného v sume najmenej 10 - násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že odporca s Odborovou organizáciou Odborového zväzu pracovníkov drevospracujúceho priemyslu, lesného a vodného hospodárstva pri TAVOS a.s podpísali kolektívnu zmluvu pre r. 2008, ktorá obsahuje čl. 20 ods. 3 z ktorého vyplýva, že zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania, alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej 10 - násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Z obsahu uvedeného článku a to z jeho jazykového vyjadrenia je zrejmé, že každý zamestnanec, ktorý stratí spôsobilosť vykonávať prácu a nie iba ten, ktorý stratil spôsobilosť vykonávať prácu pre pracovný úraz alebo chorobu z povolania má nárok v prípade ukončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo dohodou na odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Toto jazykové vyjadrenie podmienok za ktorých prichádza do úvahy poskytnutie odstupného je podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne určité a zrejmé. Odvolací súd konštatuje, že bez akýchkoľvek pochybností z uvedeného článku 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy vyplýva, že toto odstupné patrí každému zamestnancovi, s ktorým odporca skončil pracovný pomer z dôvodu, že tento vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu a nie iba tomu, u ktorého táto strata spôsobilosti súvisela s výkonom práce. Pre vznik práva zamestnanca na odstupné tak nie je významný obsah lekárskeho posudku v tom slova zmysle, že je potrebné zisťovať a preukazovať či táto dlhodobá strata spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu zamestnanca súvisí s jeho doterajším výkonom práce. V zmysle ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, v spojení s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Odvolací súd v tomto prípade konštatuje, že aj keď je jazykové vyjadrenie predmetného článku v rozpore s vôľou zmluvných strán, ktoré uvedenú kolektívnu zmluvu podpísali, nič to nemení na tom, že tento článok je platný a záväzný. Skutočná vôľa toho kto právny úkon urobil, môže byť pri jeho výklade relevantná len za predpokladu, že nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným písomne. Raz vyjadrený obsah právneho úkonu možno vykladať len týmto spôsobom a nie je možné výkladom už takto urobený prejav vôle doplňovať, meniť alebo ho nahrádzať. Táto zásada platí pre každého, kto obsah právneho úkonu vykladá (pozri NS ČR sp.zn. 25 Cdo 1569/1999). Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že v prípade ak súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi nárok na zaplatenie doplatku odstupného vo výške 7- násobku priemerného mesačného zárobku v zmysle čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy pre rok 2008, ktoré predstavuje sumu 4.693,38 eur rozhodol vecne správne. Súd prvého stupňa však opomenul vo výroku svojho rozhodnutia uviesť, že výška odstupného je vyjadrením v „ brutto“ sume a to v súlade s ust. § 17 zák. č. 1/1992 Z.z., preto došlo zo strany odvolacieho súdu k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a doplneniu tohto údaja „brutto“ k sume 4.693,38 eur. Odvolací súd nevyhovel námietke odporcu v časti úroku z omeškania, a to, že navrhovateľovi môže vzniknúť nárok na úrok z omeškania len z „ netto priznanej výšky odstupného“, keďže výrok súdneho rozhodnutia v časti zaplatenia odstupného je v brutto výške a vyjadruje požiadavku uhradenia nielen čistej mzdy zamestnanca, ale aj zaplatenia preddavku na daň, poistného na zdravotné poistenie, poistného na sociálne poistenie, príspevku na starobné dôchodkové sporenie a poistného na sociálne zabezpečenie, ktoré odvody nepatria do sféry súkromného práva, na ktoré sa má aplikovať Občiansky zákonník ale spadajú do oblasti verejného práva. Odvolací súd v tomto prípade zastáva názor, že výška odstupného v zmysle § 17 zákona č. 1/1992 Zb. sa od 1.1.1993 sa určuje „v hrubom“ a preto je vecou platiteľa dane, prípadne samotného poplatníka (poisteného), aby v súlade so zákonmi splnili za celé dlžné obdobie svoje povinnosti pri výbere a platení odvodov, dane (zálohy na daň), poistného a aby v stanovených prípadoch zrazili z vymáhanej pohľadávky zálohu na daň z príjmov fyzických osôb (prípadne nedoplatky dane z príjmov fyzických osôb), aby ako poplatník poistného v stanovených prípadoch z vymáhanej pohľadávky zrazil poistné na sociálne zabezpečenie, na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a aby ako platiteľ poistného v stanovených prípadoch zrazil z vymáhanej pohľadávky zodpovedajúcu časť poistného na zdravotné poistenie; súčasne mu ukladá povinnosť zrazené čiastky odviesť príslušným orgánom. Z uvedeného dôvodu preto správne súd prvého stupňa priznal úrok z omeškania z celej dlžnej sumy 4.693,38 eur brutto, nakoľko s touto sumou je odporca vo vzťahu k navrhovateľovi v omeškaní v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka a to od 16.8.2008, ktoré odstupné malo byť vyplatené po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne, čo v danom prípade bolo 15.8.2008. Čo sa týka námietky odporcu ohľadne skutočnosti, že súd prvého stupňa nerozhodol v celom nároku navrhovateľa, a teda neuložil odporcovi splniť záväzok z kolektívnej zmluvy je odvolací súd toho názoru, že táto námietka odporcu nie je dôvodná, pretože navrhovateľ sa podaným návrhom jasne domáhal zaplatenia sumy 4.693,38 eur, ktorá prestavuje doplatok odstupného vo výške 7-násobku priemerného mesačného hrubého zárobku navrhovateľa u odporcu, čím dochádza k splneniu záväzku odporcu z kolektívnej zmluvy a teda nešlo o ďalší samostatný nárok navrhovateľa o ktorom by bolo potrebné rozhodovať. Odvolací súd preto s prihliadnutím k vyššie uvedenému podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť proti svojmu rozsudku dovolanie, pretože nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací vec posudzovali v súlade s konštantnou judikatúrou. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Uvedené rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomu rozsudku odvolanie nie je prípustné.