Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/105/2013 z 3. 12. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 3. decembra 2013, sp. zn. 11Co/105/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2510216239.2
Krajský súd Trnava | 11Co/105/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2510216239.2 | 2013-12-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: § 76 ods. 2 zákona č. 311/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/277b7098-41c7-473e-863e-4500a6ae7f93
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2510216239.2

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/105/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510216239
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2510216239.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr.
Silvie Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: H. O., nar. XX.X.XXXX, bytom
Y. XXXX/XX, J., zastúpený advokátom: JUDr. Ján Chmelo, AK so sídlom Royová 9, Piešťany, proti
odporcovi: Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Priemyselná 10, Piešťany, IČO: 36 252 484,
zastúpený advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, AK so sídlom Nám. Matice slovenskej 1713/8, Dubnica
nad Váhom, o zaplatenie odstupného, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo
dňa 20. decembra 2012, č. k. 5C/236/201-100, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   v napadnutej vyhovujúcej časti   m e n í   tak, že odporca
je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5
% ročne od 16.8.2008 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu
4.693,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy 4.693,38 eur od 16.8.2008
do zaplatenia, keď vo zvyšku súd návrh v časti úrokov z omeškania zamietol a o trovách konania
rozhodne súd samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 47 ods. 1 písm. a), § 76 ods. 1, 2, 5, §
231 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 4 ods. 1, 2 Zákona o kolektívnom vyjednávaní č. 2/1991 Z. z.,
čl.3, čl.20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy odporcu pre r. 2008 s platnosťou od 1.4.2008, § 34, § 35 ods.
2, § 37 Občianskeho zákonníka, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ bol v
pracovnom pomere u odporcu od 1.10.1995 až do 31.7.2008 v pozícii prevádzkový montér vodovodov,
keď dňa 15.7.2008 uzavrel odporca s navrhovateľom dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu
31.7.2008 z dôvodu, že odporca vzhľadom k zdravotnému stavu podľa lekárskeho posudku stratil
dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu u odporcu. Z lekárskeho posudku zo dňa 3.7.2008
vyplýva, že navrhovateľ je od 2.2.2006 pacientom dialyzačného strediska a pacient dlhodobo stratil
spôsobilosť vykonávať akúkoľvek trvalú prácu. Navrhovateľovi je vyplácaný invalidný dôchodok. V
zmysle už vyššie uvedených ustanovení právnych predpisov nároky na vyplatenie odstupného pri
skončení pracovného pomeru sa riadia ust. § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce za predpokladu, že
kolektívna zmluva zamestnávateľa neupravuje tieto vzťahy výhodnejšie ako upravuje tento zákon (§ 231
ods. 1 Zákonníka práce). Súd prvého stupňa mal preukázanú existenciu platnej kolektívnej zmluvy v
čase skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu. Táto kolektívna zmluva pre r. 2008 má
normatívny charakter a v nej zakotvené dojednania sú záväzné jednak voči subjektom, ktorí kolektívnu
zmluvu uzavreli ako aj voči zamestnancom odporcu. Nevyhnutnou podmienkou jej platnosti je existencia
určitého a zrozumiteľného obsahu, ktorá v prípade skúmaného čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy je
splnená. Súd dospel k záveru, že vzhľadom k použitej terminológii je výklad ust. čl. 20 ods. 3 Kolektívnej



zmluvy na r. 2008 jednoznačný a to taký, že priznanie odstupného pri skončení pracovného pomeru
výpoveďou alebo dohodou v sume najmenej 10 - násobku priemerného mesačného zárobku patrí
alternatívne  v prípadoch, ako zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku
dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo ak zamestnanec nesmie vykonávať prácu
pre pracovný úraz, alebo ak zamestnanec nesmie vykonávať pre prácu pre chorobu povolania, alebo ak
zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre ohrozenie chorobou z povolania, alebo ak zamestnanec na
pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného
zdravotníctva. Odporcova slovná formulácia dôvodov na vznik práva na 10 - mesačné odstupné  v
čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 je obdobná formulácii použitej zákonodarcom aj v iných
častiach zákonníka práce, kde je výklad nesporný a to v súlade s výkladom súdu podaným vyššie.
Tak je tomu v prípade výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, pričom na
preukázanie splnenia podmienky dlhodobej straty spôsobilosti zamestnanca vykonávať doterajšiu prácu
je potrebný iba relevantný zdravotný posudok bez akejkoľvek potreby preukazovania skutočnosti, že
by strata spôsobilosti bola dôsledkom výkonu jeho práce. Pokiaľ zmluvné strany Kolektívnej zmluvy na
r. 2008 použili v čl. 20 ods. 3 rovnakú formuláciu ako zákon používa v uvedenom význame neobstojí
v tvrdenie, že mali na mysli iný význam a sledovali iné právne následky než s tým inak zákon spája.
Poskytnutý gramatický výklad Jazykového ústavu Ľ. Štúra SAV je preto z hľadiska rozporu s výkladom
právnej vedy nepoužiteľný, rovnako ako pokyn generálneho riaditeľa odporcu. Keďže právne úkony
vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia a najmä tiež podľa vôle toho kto
právny úkon urobil súd vykonal odporcom navrhnuté dôkazy na skúmanie vôle účastníkov zmluvného
vzťahu ale k inému záveru nedospel. Vôľa účastníkov by bola významná v prípade nie jednoznačného
jazykového vyjadrenia, čo nie je uvedený prípade odhliadnuť od skutočnosti, že napokon sa vôľu
účastníkov nepodarilo v konaní preukázať. Súd sa zaoberá aj prípadnou neplatnosťou čl. 20 ods. 3
Kolektívnej zmluvy na r. 2008 z dôvodu omylu a dospel k záveru, že článok je platný. Z výpovede svedkov
vyplýva, že obe zmluvné strany interpretovali ustanovenie od počiatku rovnako. Ostatne vzhľadom
na uplynutie 3- ročnej lehoty odo dňa urobenia úkonu, počas ktorých sa žiadna oprávnená osoba
nedovolala relatívnej neplatnosti nastala definitívna platnosť tohto ustanovenia, aj keby bol v konaní omyl
preukázaný. Zhodnotením vyššie uvedeného súd dospel k právnemu záveru, že žaloba je dôvodná.
Navrhovateľ spĺňa podľa platnej kolektívnej zmluvy na r. 2008 podmienky na 10- mesačné odstupné a
keďže odporca mu do dnešného dňa vyplatil iba 3-násobné odstupné je povinný doplatiť mu zvyšok vo
výške 4.693,38 eur, ktorú výšku odstupného odporca nerozporoval. Vychádzajúc z uvedeného súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi dlžnú istinu 4.693,38 eur a vzhľadom k jeho omeškaniu s
platením dlhu priznal navrhovateľovi aj úroky z omeškania z dlžnej sumy v zákonnej výške podľa § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Navrhovateľ
sa domáhal úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne a to od 16.8.2008, pretože odstupné mu malo byť
vyplatené po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa
na výplatu mzdy čo bolo 15.8.2008. Márnym uplynutím tejto lehoty sa odporca dostal do omeškania a
keďže výška úrokov nebola medzi účastníkmi dohodnutá, platia zákonné úroky z omeškania nie však 9 %
ročne ale 8,5 % ročne, nakoľko výška úrokov z omeškania podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
účinného k prvému dňu omeškania bola vo výške 2 x násobku diskontnej sadzby určenej NBS vo výške
4,25 % ročne a preto z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti úroku z omeškania presahujúce sumu
8,5 % ročne zamietol. Súčasne súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením
v zmysle ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal rozsudok
súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a prizná odporcovi náhradu trov
konania alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Odporca napadol rozsudok v celom rozsahu a to z dôvodu, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci § 205 ods. 1 písm. b) O.s.p. , že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.), že dospel na základe vykonaných dôkazov
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Uviedol, že výklad ustanovení
kolektívnej zmluvy na r. 2008 prvostupňového súdu s poukazom na analogicky použité termíny v
právnom predpise pri inom právnom inštitúte (zákonné podmienky výpovede zo strany zamestnávateľa)
je neprimeraný, nesprávny a nedostatočný. Článok 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 nebol
nikdy medzi zmluvnými stranami sporný a existujúca jednoznačnosť vo výklade dotknutého zmluvného



ustanovenia bola spochybnená až treťou osobou (navrhovateľ, p. D.) t.j. osobou, ktorá kontrahentom
zmluvy nebola. Zmluvné strany pri koncipovaní kolektívnej zmluvy nevychádzali zo žiadnych interpretácií
a judikatúry zákonníka práce; použitým slovám a slovným spojeniam prisudzovali taký pojmový obsah,
rozsah a význam aký sa im v súlade s pravidlami slovenského jazyka priznáva. I keď súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka toto ustanovenie
nesprávne interpretoval. Na strane jednej súd čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 odmietol
interpretovať z hľadiska jazykového vyjadrenia, keď pokladal gramatický výklad Jazykového ústavu Ľ.
Štúra SAV za nepoužiteľný,  rovnako sa nijako nevysporiadal s gramaticky korektným výkladom, ktorý
uviedol odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 1.2.2012. Nesprávna aplikácia ust. § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka súdom prvého stupňa vyplýva zo skutočnosti, že súd nesprávne vyhodnotil aj samotný
výklad vôle kontrahentov, pretože bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z vykonaného dokazovania
(výsluch p. F., Ing. D.), že vôľou zmluvných strán nikdy nebolo priznať 10 - mesačné odstupné takým
zamestnancom, s ktorými odporca skončil pracovný pomer z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na
svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu,
ak táto strata spôsobilosti zamestnanca nesúvisela s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.
Súd v rozpore s jazykovým vyjadrením a v rozpore s vôľou strán dospel na základe formálneho a
rýdze - mechanického výkladu k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu. Tým, že
súd prvého stupňa nesprávne interpretoval čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na r. 2008 neúplne zistil
skutkový stav veci pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcej skutočnosti,
zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon vec
nesprávne právne posúdil. Ďalej odporca uviedol, že súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 4.693,38
eur, ktorá suma prestavuje 7-násobok priemernej hrubej mzdy navrhovateľa. V aplikačnej praxi súdov nie
sú  v súčasnosti pochybnosti o tom, že v prípade preukázania nároku navrhovateľa na mzdu priznávajú
úspešnému účastníkovi dlžnú sumu s explicitným vyjadrením, že ide o hrubú mzdu t. j. priznávaním dlžnú
sumu v hrubom t. j. brutto. Výrok súdneho rozhodnutia v časti zaplatenia dlžnej sumy brutto vyjadruje
požiadavku uhradenia nielen čistej mzdy zamestnanca, ale aj zaplatenia preddavku na daň poistného,
na zdravotné poistenie, poistného na sociálne poistenie, príspevku na starobné dôchodkové sporenie
a poistného na sociálne zabezpečenie. Tieto dane a odvody platí zamestnanec, pričom zamestnávateľ
je povinný vykonať zrážku poistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové poistenie
a poistného na poistenie v nezamestnanosti, poistené na zdravotné poistenie a zraziť preddavok na
daň, ktoré je povinný platiť zamestnanec. V prvom výroku odvolaním napadnutého rozsudku však údaj,
že ide o povinnosť vyplatiť žalobcovi odstupné vo výške 4.639,38 eur brutto absentuje a preto podľa
takéhoto výroku rozhodnutia je odporca povinný celú dlžnú sumu poukázať navrhovateľovi. Z uvedeného
tak vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Ďalej
odvolateľ uviedol, že pohľadávky na zrazených daniach a odvodoch sú pohľadávkami verejného práva
a tieto pohľadávky nespadajú do vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka. K pohľadávkam verejného
práva neprislúchajú úroky z omeškania, ktoré prestavujú hmotno-právny inštitút súkromné práva a tvoria
zákonné príslušenstvo súkromno-právnych pohľadávok. Úroky z omeškania ako zákonné príslušenstvo
pohľadávky by mal povinný uhradiť príslušným orgánom a organizáciám rovnakým spôsobom, ako
týmto inštitúciám má uhradiť povinné platby daní a odvodov. Ďalej odvolateľ uviedol, že navrhovateľ sa
návrhom zo dňa 6.12.2010 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť splniť záväzok z kolektívnej
zmluvy a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur spolu s príslušenstvom avšak
napriek tomu, súd o nároku na uloženie povinnosti splniť záväzok z kolektívnej zmluvy nerozhodol.

K odvolaniu odporcu zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že navrhuje aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a priznal
navrhovateľovi náhradu trov konania. Vo vyjadrení ďalej uviedol, že odporca sa bráni rovnakým
spôsobom ako v analogickej veci právoplatne skončenej a vedenej na Okresnom súde Piešťany pod č.
k. 11C/41/2009, o ktorej rozhodoval po odvolaní odporcu Krajský súd v Trnave pod č. k. 9Co/77/2011,
a ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím zaviazal odporcu doplatiť inému svojmu bývalému
zamestnancovi M. D. odstupné vo výške 7-násobku priemerných mesačných zárobkov a ktorá povinnosť
pre odporcu vyplývala z čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy platnej pre r. 2008. Zároveň poukázal na zásadu
„ iura novit curia “, z ktorej vyplýva tiež skutočnosť,  že súd nie je povinný vykonávať dôkazy ani nemôže,
že byť žiadnymi dôkazmi viazaný pri výklade právnych noriem tak, ako sa odporca domáha s poukazom
na jazykový výklad SAV Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra. K názoru odporcu, že ak sa vo výroku súdu
prvého stupňa nenachádza slovo brutto, tak ide o netto, navrhovateľ uviedol, že v návrhu na začatie
konania zo dňa 6.12.2010 v tejto veci navrhovateľ uviedol, že jeho hrubá hodinová mzda bola vo výške



123,92,- Sk a priemerný počet pracovných hodín v mesiaci bolo 163 a tak výpočet priemernej mzdy je
nasledovný 123,92 x 163 = 20.198,96, ktorá suma je priemerným zárobkom pred ukončením pracovného
pomeru v r. 2008. Odporca tento výpočet nespochybnil, naopak potvrdil ho v priebehu konania a teda, že
priznaná suma je 7-násobkom priemernej mesačnej mzdy navrhovateľa a vychádza z hrubej hodinovej
mzdy. Neuvedením slova brutto vo výroku súd prvého stupňa neurčil, že ide o vyplatenie čistej mzdy.  V
tomto judikatúra je nejednoznačná a zväčša sú výroku súdu rovnaké ako i výrok súdu v tomto prípade.
Čo sa týka námietok odporcu týkajúcich sa úroku z omeškania v danom prípade medzi účastníkmi ide
o pracovnoprávny vzťah, ktorý má povahu súkromnoprávneho vzťahu a nie sú tu určené pohľadávky
štátu, ktoré vznikli na základe rozhodnutí vydaných v správnom konaní, ktoré sú pohľadávkami štátu
z verejného práva. Čo sa týka poslednej poznámky ohľadne predmetu konania, v danom prípade táto
odvolacia poznámka zo strany odporcu je účelová.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201  § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 201  § 202 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a postupom podľa § 214 ods. 1 O.s.p.
po uskutočnení odvolacieho pojednávania, na ktorom boli vypočutí účastníci konania,  dospel k záveru,
že odvolanie odporcu je dôvodné len čiastočne, a preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej vyhovujúcej časti zmeniť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C/236/2010 je návrh o zaplatenie
sumy 4.693,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 4.693,38 eur od
16.8.2008 do zaplatenia.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.693,38 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy 4.693,38 eur od 16.8.2008 do zaplatenia.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod
v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého
stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až §
135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne
určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam avšak vec čiastočne nesprávne
právne posúdil.

V konaní pred odvolacím súdom právny zástupca odporcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť a návrh zamietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že v prípade ak by odvolací súd dospel k záveru, že sú tu dané
dôvody pre potvrdenie napadnutého rozsudku navrhuje, aby odvolací súd pripustil dovolanie voči svojmu
rozsudku, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke významné a to k otázke, či možno právny úkon
zmluvných strán vykladať v rozpore s jeho jazykovým vyjadrením a vôľou zmluvných strán. Uviedol,
že nesúhlasí s názorom právneho zástupcu navrhovateľa obsiahnutom v jeho vyjadrení k odvolaniu,
nakoľko v danom prípade nejde o výklad právnej normy ale o výklad právneho úkonu a to kolektívnej
zmluvy uzavretej medzi zmluvnými stranami.



Právny zástupcu navrhovateľa v odvolacom konaní uviedol, že podľa jeho názoru súd prvého stupňa
vykonal dôkladné dokazovanie a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdiť, keď v tejto súvislosti poukázal na iné rozhodnutie odvolacieho súdu Krajského súdu v
Trnave v obdobnej prejednávanej veci iného bývalého zamestnanca odporcu.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol u odporcu v pracovnom pomere od 1.10.1995 do 31.7.2008
v pozícii prevádzkový montér vodovodov, keď dňa 15.7.2008 uzavrel odporca s navrhovateľom dohodu
o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.7.2008 z dôvodu, že odporca vzhľadom k zdravotnému
stavu podľa lekárskeho posudku stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu u odporcu. Z
lekárskeho posudku zo dňa 3.7.2008 vyplýva, že navrhovateľ je od 2.2.2006 pacientom dialyzačného
strediska a pacient dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať akúkoľvek trvalú prácu. Odporcovi bolo
vyplatené 3 - mesačné odstupné vo výplatnom termíne za mesiac august 2008 v zmysle ust. § 76
ods. 1 Zákonníka práce. Podľa č. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy odporcu pre r. 2008 s platnosťou
od 1.4.2008 „ zamestnancovi “, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo
dohodou z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku
dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný
úraz, chorobu z povolania, alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu
prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení
pracovného pomeru odstupné v sume najmenej 10 - násobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Podľa ust. §1 ods.1 zák. č. 311/2011 Z.z., Zákonníka práce, v znení zák.č. 460/2008 Z.z., tento zákon
upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre
právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

Podľa ust. §1 ods.4 zák. č. 311/2011 Z.z., ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa
na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nie len podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny  úkon urobil ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom.

Podľa § 15 zák. č. 311/2011 Z.z.,  prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za
ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Podľa § 76 ods. 1 zák. č. 311/2011 Z.z., zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer
výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil
vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume
najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u
zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku.

Podľa § 76 ods. 2 zák. č. 311/2011 Z.z.,  zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer
výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz,
chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu
prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení
pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Podľa § 76 ods. 5 zák. č. 311/2011 Z.z., odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného
pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa
zamestnávateľ nedohodne s uvoľňovaným zamestnancom na výplate odstupného inak.



Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 nar. vl. SR 87/1995 Zb., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej
Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa ust. § 231 ods.1 zák. č. 311/2011 Z.z., odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom
kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky
zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi
alebo ich organizáciami a jednou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov
výhodnejšie, ako upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo
iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich
nemožno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a
uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej
časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna zmluva.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 2 /1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní, kolektívna zmluva je záväzná pre
zmluvné strany.

Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 2 /1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní, kolektívne zmluvy sú záväzné
tiež pre a) zamestnávateľov, za ktorých uzavrela kolektívnu zmluvu organizácia zamestnávateľov, b)
zamestnancov, za ktorých uzavrel kolektívnu zmluvu príslušný odborový orgán alebo príslušný vyšší
odborový orgán, c) odborový orgán, za ktorý uzavrel kolektívnu zmluvu príslušný vyšší odborový orgán.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 1 /1992 Z.z., o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom
zárobku, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období.

Podľa § 17 ods. 5 zák. č. 1 /1992 Z.z. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku,
priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Pokiaľ sa podľa pracovnoprávnych
predpisov vychádza z priemerného mesačného zárobku, priemerný zárobok zistený podľa prvej vety sa
prepočíta na jeden mesiac podľa priemerného počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac.

Odstupné predstavuje plnenie, ktoré zamestnávateľ poskytuje jednorázovo zamestnancovi v súvislosti s
rozviazaním (skončením) jeho pracovného pomeru a ktoré má zamestnancovi pomôcť prekonať sociálnu
situáciu, v ktorej sa ocitol preto, že stratil doterajšiu prácu. Zamestnanec má zo zákona - ako vyplýva
z ustanovení § 76 odst. 1, 2 Zák. práce - právo na odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho
priemerného mesačného zárobku vtedy, ak stratil doterajšiu prácu bez svojej viny z organizačných
dôvodov na strane zamestnávateľa, alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný
stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z
tých istých dôvodov. V súlade s ust. §1 ods.6 Zákonníka práce a zák. č. 2/1991 Z.z. o kolektívnom
vyjednávaní, bola u odporcu podpísaná kolektívna zmluva pre rok 2008 v ktorej v čl. 20 ods. 3 boli
dohodnuté podmienky vyplatenia odstupného v sume najmenej 10 - násobku priemerného mesačného
zárobku zamestnanca.



Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že odporca s Odborovou organizáciou Odborového
zväzu pracovníkov drevospracujúceho priemyslu, lesného a vodného hospodárstva pri TAVOS a.s
podpísali kolektívnu zmluvu pre r. 2008, ktorá obsahuje čl. 20 ods. 3 z ktorého vyplýva, že
zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu, že
zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť
vykonávať doterajšiu prácu alebo nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania,
alebo ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu
určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru
odstupné v sume najmenej 10 - násobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Z obsahu uvedeného článku a to z jeho jazykového vyjadrenia je zrejmé, že každý zamestnanec,
ktorý stratí spôsobilosť vykonávať prácu a nie iba ten, ktorý stratil spôsobilosť vykonávať prácu pre
pracovný úraz alebo chorobu z povolania má nárok v prípade ukončenia pracovného pomeru výpoveďou
alebo dohodou na odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku.
Toto jazykové vyjadrenie podmienok za ktorých prichádza do úvahy poskytnutie odstupného je podľa
názoru odvolacieho súdu jednoznačne určité a zrejmé. Odvolací súd konštatuje, že bez akýchkoľvek
pochybností z uvedeného článku 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy vyplýva, že toto odstupné patrí každému
zamestnancovi, s ktorým odporca skončil pracovný pomer z dôvodu, že tento vzhľadom na svoj
zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu a nie
iba tomu, u ktorého táto strata spôsobilosti súvisela s výkonom práce. Pre vznik práva zamestnanca na
odstupné tak nie je významný obsah lekárskeho posudku v tom slova zmysle, že je potrebné zisťovať a
preukazovať či táto dlhodobá strata spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu zamestnanca súvisí s jeho
doterajším výkonom práce.

V  zmysle ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, v spojení s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne
úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa
vôle toho, kto právny  úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Odvolací súd
v tomto prípade konštatuje, že aj keď je jazykové vyjadrenie predmetného článku v rozpore s vôľou
zmluvných strán, ktoré uvedenú kolektívnu zmluvu podpísali, nič to nemení na tom, že tento článok je
platný a  záväzný. Skutočná vôľa toho kto právny úkon urobil, môže byť pri jeho výklade relevantná len
za predpokladu, že nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným písomne.

Raz vyjadrený obsah právneho úkonu možno vykladať len týmto spôsobom a nie je možné výkladom
už takto urobený prejav vôle doplňovať, meniť alebo ho nahrádzať. Táto zásada platí pre každého, kto
obsah právneho úkonu vykladá (pozri NS ČR sp.zn. 25 Cdo 1569/1999).

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že v prípade ak súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi nárok
na zaplatenie doplatku odstupného vo výške 7- násobku priemerného mesačného zárobku v zmysle
čl. 20 ods. 3 Kolektívnej zmluvy pre rok 2008, ktoré predstavuje sumu 4.693,38 eur rozhodol vecne
správne. Súd prvého stupňa však opomenul vo výroku svojho rozhodnutia uviesť, že výška odstupného
je vyjadrením v „ brutto“ sume  a to v súlade s ust. § 17 zák. č. 1/1992 Z.z., preto došlo zo strany
odvolacieho súdu k  zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a doplneniu tohto údaja „brutto“
k sume 4.693,38 eur.

Odvolací súd nevyhovel námietke odporcu v časti úroku z omeškania, a to, že navrhovateľovi môže
vzniknúť nárok na úrok z omeškania len z „ netto priznanej výšky odstupného“, keďže výrok súdneho
rozhodnutia v časti zaplatenia odstupného je v brutto výške a vyjadruje požiadavku uhradenia nielen
čistej mzdy zamestnanca, ale aj zaplatenia preddavku na daň, poistného na zdravotné poistenie,
poistného na sociálne poistenie, príspevku na starobné dôchodkové sporenie a poistného na sociálne
zabezpečenie, ktoré odvody nepatria do sféry súkromného práva, na ktoré sa má aplikovať Občiansky
zákonník ale spadajú do oblasti verejného práva.

Odvolací súd v tomto prípade  zastáva názor, že výška odstupného v zmysle § 17 zákona č. 1/1992 Zb.
sa od 1.1.1993 sa určuje „v hrubom“ a preto je vecou platiteľa dane, prípadne samotného poplatníka
(poisteného), aby v súlade so zákonmi splnili za celé dlžné obdobie svoje povinnosti pri výbere a



platení odvodov, dane (zálohy na daň), poistného a aby v stanovených prípadoch zrazili z vymáhanej
pohľadávky zálohu na daň z príjmov fyzických osôb (prípadne  nedoplatky dane z príjmov fyzických
osôb), aby ako poplatník poistného v stanovených prípadoch z vymáhanej pohľadávky zrazil poistné na
sociálne zabezpečenie, na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a aby ako platiteľ poistného
v stanovených prípadoch zrazil z vymáhanej pohľadávky zodpovedajúcu časť poistného na zdravotné
poistenie; súčasne mu ukladá povinnosť zrazené čiastky odviesť príslušným orgánom. Z uvedeného
dôvodu preto správne súd prvého stupňa priznal úrok z omeškania z celej dlžnej sumy 4.693,38 eur
brutto, nakoľko s touto sumou je odporca vo vzťahu k navrhovateľovi v omeškaní v zmysle ust. § 517
Občianskeho zákonníka  a to od 16.8.2008, ktoré odstupné malo byť vyplatené po skončení pracovného
pomeru v najbližšom výplatnom termíne, čo v danom prípade bolo 15.8.2008.

Čo sa týka námietky odporcu ohľadne skutočnosti, že súd prvého stupňa nerozhodol v celom nároku
navrhovateľa, a teda neuložil odporcovi splniť záväzok z kolektívnej zmluvy je odvolací súd toho názoru,
že táto námietka odporcu nie je dôvodná, pretože navrhovateľ sa podaným návrhom jasne domáhal
zaplatenia sumy 4.693,38 eur, ktorá prestavuje doplatok odstupného vo výške 7-násobku priemerného
mesačného hrubého zárobku navrhovateľa u odporcu, čím dochádza k splneniu záväzku odporcu z
kolektívnej zmluvy a teda nešlo o ďalší samostatný nárok navrhovateľa o ktorom by bolo potrebné
rozhodovať.

Odvolací súd preto s prihliadnutím k vyššie uvedenému podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť proti svojmu rozsudku dovolanie, pretože nejde o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací vec
posudzovali v súlade s konštantnou judikatúrou.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
4 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomu rozsudku odvolanie nie je prípustné.