Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/104/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111208871 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111208871.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199", Trnava, Sladovnícka 13, zastúpeného splnomocnenkyňou: In Medias Res, s.r.o., Trnava, Františkánska 22, proti žalovanému: Y. V., nar. X. O. XXXX, bytom V., E. XX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16. mája 2012 č. k. 12C/63/2011 - 97 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému vypratať byt č. 2 na 1. nadzemnom podlaží v bytovom dome na E. ul. č. XX v V., súp. č. XXXX postavenom na par. č. XXXX/XXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 228 m2, katastrálne územie V., okres Trnava, obec V. zapísaného na LV č. XXXX vydaný Správou katastra Trnava, ktorý pozostáva z 1 izby, kuchyne a príslušenstva a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že po vykonanom dokazovaní (výsluchom účastníkov konania a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, najmä Zmluvou o nájme bytu z 21. júna 1995 uzatvorenou s TAZ SIPOX, a. s. a rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 44Cbi/6/2007 - 653 z 26. marca 2008) mal za preukázané, že žalovaný uzatvoril nájomnú zmluvu so spoločnosťou TAZ, a. s. v likvidácii a túto je potrebné považovať za platnú. V rozhodujúcom čase (v čase uzavretia nájomnej zmluvy) bola na liste vlastníctva, na ktorom bolo zapísané vlastnícke právo k bytu vedená ako vlastník bytu spoločnosť TAZ, a. s. v likvidácii, v zastúpení Správou mestského majetku Trnava. Predmetná nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s tým, že ju rešpektoval tak žalovaný, ako aj žalobca, ktorý i prijímal od žalovaného plnenia spočívajúce v úhrade nájomného a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, pričom tieto mu sám predpisoval. Nebolo preukázané, že by žalobca tieto platby žalovanému vracal. Súdu prvého stupňa bolo z vlastnej rozhodovacej činnosti aj rozhodovania Krajského súdu v Trnave známe, že medzi žalobcom ako správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, š. p. a JUDr. Dušanom Pohovejom ako správcom konkurznej podstaty TAZ, a. s. v likvidácii prebieha viacero súdnych sporov ohľadom vlastníckych práv a vecí patriacich do konkurznej podstaty úpadcu, pričom obaja správcovia konkurznej podstaty zapísali po vyhlásení konkurzov na nimi spravované subjekty do súpisu majetku okrem iného aj predmetný byt, v právoplatne skončenom konaní vedenom pod sp. zn. 44Cbi/6/2007, resp. 21CoKr/4/2008 bol ale zamietnutý návrh JUDr. Dušana Pohoveja na vylúčenie veci z podstaty úpadcu spravovaného žalobcom. Právne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ust. § 3 ods. 1 a 2, § 126 ods. 1 a 2 a § 685 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 2 a § 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení (antidiskriminačný zákon). O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že žalovanému nepriznal ich náhradu - napriek jeho úspechu v konaní - keď tento si žiadne trovy neuplatnil, resp. žiadne mu nevznikli; právne pritom túto časť rozsudku neodôvodnil. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Dôvodil, že v konaní došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa neho nesprávne dospel k záveru, že zo skutočnosti, že na účet žalobcu prichádzali platby žalovaného vo výške, ktorá žalobcom nebola určená ani dohodnutá a to s variabilným symbolom, ktorý žalobcom rovnako nebol určený ani dohodnutý vyvodil fakt, že žalobca prejavil vôľu s touto osobou uzavrieť nájomnú zmluvu a to dokonca na dobu neurčitú. Dodal, že on (žalobca) nemohol mať ani len subjektívnu predstavu a nie to ešte objektívnu vedomosť, s kým mal údajne uzavrieť nájomnú zmluvu a poukázanie nejakej sumy na účet úpadcu neznámou osobou nemožno ani pri najbenevolentnejšom a najotvorenejšom výklade práva považovať za uzavretie zmluvy s konkrétnym nájomcom konkludentným spôsobom. Poukázal na to, že spravoval (žalobca) 390 bytov a pri ustanovení do funkcie správcu úpadcu nedisponoval žiadnymi dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom, pričom relevantné listiny preukazujúce právne vzťahy k viacerým bytom nemá doposiaľ. Jediná vôľa, ktorú kedy prezentoval, bola vôľa nehnuteľnosti podliehajúce konkurzu v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu speňažiť. Plnenia, ktoré žalovaný plnil v súvislosti s užívaním bytu žalobca považuje za plnenie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní cudzej veci, teda bytu bez právneho dôvodu, keďže predpis výšky nájomného a ceny súvisiacich služieb za celé obdobie svojej funkcie správcu nevypracoval a ani žalovanému nedoručoval. Mal za to, že výkon práva žalovaného vyplývajúci z nájomnej zmluvy, ktorú so žalobcom nikdy neuzatvoril, neprimerane zasahuje do práv úpadcu a tým jednoznačne poškodzuje veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky do konkurzného konania riadne uplatnili. Pre nedostatok vôle uzavrieť nájomné zmluvy ani nedošlo k prejavu takejto neexistujúcej vôle a nakoľko neexistuje vôľa ani jej prejav, nemožno len domnelý právny úkon považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný a preto nemohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy. Doplnil, že neuvažoval o možnosti byt vo vlastníctve úpadcu prenajímať a už vôbec nie na dobu neurčitú. Bol a je si vedomý, že takýmto konaním by porušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, keď uzatváraním nájomných vzťahov na dobu neurčitú, by zaťažoval konkurznú podstatu a poškodzoval primárne záujmy konkurzných veriteľov. Na uzatváranie nájomných zmlúv nemal veriteľským výborom udelený záväzný pokyn. Mal za to, že v prípade vzťahu žalobcu a žalovaného nejde o uzavretie neplatnej zmluvy, ale o neexistenciu akéhokoľvek záväzkovoprávneho vzťahu. Názor súdu prvého stupňa, že došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy konkludentne považuje za absolútne neprijateľný a absurdný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Za nepravdivé považuje tvrdenie žalobcu, že predmetný byt užíva bez právneho dôvodu, t. j. bez nájomnej zmluvy. Žalobca sa podľa neho neprávom dožaduje uvoľnenia bytu, v ktorom on (žalovaný) viac ako 15 rokov riadne a po práve býva a za ktorý riadne plní platby za užívanie bytu, pričom žalobcu viackrát žiadal o prevod bytu do vlastníctva. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas naň oprávnenou osobou, teda účastníkom konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) a to proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), bez pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že tento je vecne správny a dôvodné je ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil najmä tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135 O. s. p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je potom daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i principiálne správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie tiež náležite odôvodnil. Odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu v odvolacom konaní potom dodáva: Spornou v odvolacom konaní bola otázka vymedzená odvolacou argumentáciou žalobcu, či v danom prípadne došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom predmetného bytu. Žalobca postavil obhajobu vlastného stanoviska k problému žalovaným i súdom prvého stupňa uvádzaného právneho dôvodu užívať predmetný byt 1. na nedostatku vlastného vôľového prejavu so žalovaným uzavrieť nájomnú zmluvu, 2. na neexistencii oprávnenia takto konať bez poverenia ho na toto veriteľským výborom a 3. na záujme všetkými svojimi úkonmi len konzervovať skorší pokojný stav (čím treba rozumieť neochotu žalobcu sa ale pri tomto k čomukoľvek zaväzovať); žiadna z takýchto námietok ale nebola spôsobilá vyvrátiť obsah podkladov podporujúcich to skutkové zistenie, že tu aj k uzavretiu nájomnej zmluvy s ním spôsobom prezentovaným súdom prvého stupňa došlo. K prvej z námietok zhora platí, že prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 O. z.). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy pritom nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 O. z.); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne prípadne i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide o prejav určitej vôle. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania konkludentne uzavretá nájomná zmluva a nechýbal tu najmä dostatočne určitý prejav vôle žalobcu buď rešpektovať skorší stav nájmu alebo tento (pre prípad neexistencie nájmu) založiť. Na toto bolo treba usudzovať nielen preto, že tu v skutočnosti nešlo o tzv. jednoduchú nájomnú zmluvu, datovanú časom uvádzaným už súdom prvého stupňa, ale o vzťah založený až dvoma na seba nadväzujúcimi dohodami o výmene bytov (prvou medzi E. R. a H. V. a druhou medzi H. V. a žalovaným), ale tiež preto, že i Z. H. ako zástupca vlastníka predmetného bytu v osobe spoločnosti TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o., Trnava, Františkánska 22 (sídliacej inak na adrese totožnej so splnomocnenkyňou žalobcu) v zápisnici o obhliadke bytu z 25. februára 2010 označil žalovaného za nájomcu bytu (v ktorom prípade inak význam nemalo, či príslušná osoba disponovala vedomosťou o tom, či tu je nájomná zmluva a či sa prípadne touto šlo aj preukázať). Za takejto situácie i podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba mať za preukázanú vôľu žalobcu zotrvať v nájomnom vzťahu so žalovaným, resp. takýto vzťah pre prípad nedostatku jeho skoršieho platného vzniku založiť a ubrániť sa proti tomu nešlo námietkou o nepoverení žalobcu robením aj takýchto právnych úkonov zo strany veriteľského výboru (ak by tu aj poverenie nebolo, na platnosti dojednania a predovšetkým potrebe ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv žalovaným by to nemohlo nič zmeniť, ale by to nanajvýš mohlo založiť prípadný zodpovednostný vzťah podľa predpisov o konkurze) ani tvrdením o snahe len rešpektovať skorší pokojný stav bez ochoty žalobcu sa k čomukoľvek zaväzovať, nech aj s námietkou nepredloženia mu zo strany správcu akciovej spoločnosti potrebnej dokumentácie (ktorému tvrdeniu sa naopak dá úspešne oponovať tým, že ak mal žalobca v príslušnom smere pochybnosti, nič mu nebránilo používať neutrálnejšie oslovenia, resp. byť pri komunikácii s užívateľmi tzv. bytov TAZ zdržanlivejším a medzi nájomcami a užívateľmi bez právneho dôvodu začať rozlišovať až v závislosti na obdržaní potrebnej dokumentácie či potom, čo bude treba usudzovať na nedostatok takejto dokumentácie - ako na to inak tunajší súd upozornil v inej obdobnej veci za účasti tohto istého žalobcu, vedenej ním pod sp. zn. 10Co/40/2012 a Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 10C/65/2011). I ak by potom všetko zhora nemalo platiť, je tu ešte úprava z ustanovenia § 3 ods. 1 O. z. Podľa takéhoto ustanovenia výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Za stavu, keď vlastnícke i prenajímateľské oprávnenia úpadcu, reprezentovaného žalobcom (ako správcom konkurznej podstaty), boli pomerne dlhý čas popierané a boli tiež (resp. sčasti ešte stále sú) predmetom viacerých súdnych sporov, vedených najmä medzi správcami konkurzných podstát štátneho podniku a akciovej spoločnosti; treba považovať i z pohľadu súladu výkonu práv a povinností účastníkov tu diskutovaného právneho vzťahu s dobrými mravmi za neakceptovateľné, aby dobromyseľné uzavretie zmluvy na byt s niektorým z takto sa sporiacich správcov, resp. aj dohody o výmene bytov s jeho vedomím mohlo byť osobe vstupujúcej do príslušného vzťahu na strane nájomcu na ujmu a to i spôsobom sledovaným žalobou v prejednávanej veci (teda tak, že platné uzavretie zmluvy s jedným správcom bude spochybnené a druhý správca sa následne domôže vypratania bytu s poukazom na neexistenciu práva nájmu). V tomto prípade totiž musí ustúpiť záujem na ochrane práva vlastníka, ktorého vlastnícke právo bolo dlhý čas sporné záujmu na ochrane dobromyseľného užívateľa bytu - presvedčeného, že urobil všetko preto, aby byt získal do nájmu a výlučne z okolností ním nezavinených i neovplyvniteľných sa takáto otázka stala neskôr predmetom sporu a jeho právne postavenie neistým. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvého stupňa správne žalobu ako nedôvodnú zamietol, v dôsledku čoho bolo potom dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil a to včítane závislého, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže požiadavku na náhradu návrhom neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a z obsahu spisu mu vznik žiadnych trov odvolacieho konania nevyplýva. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.