Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/145/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111209076 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111209076.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Magdalény Krajčovičovej v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom Františkánska 22, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik, v konkurze, IČO: 00 009 199, so sídlom Trnava, zastúpeného splnomocnenkyňou: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Františkánska 22, Trnava, proti žalovanému: V. V., nar. X.X.XXXX, bytom O., Y. XX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 19. januára 2012 č. k. 16C/65/2011 - 119 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému vypratať byt č. XX na X. nadzemnom podlaží v bytovom dome na Y. ul. č. XX v O., súp. č. XXXX postavenom na par. č. 8399/143, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 228 m2, katastrálne územie O., okres O., obec O., zapísaného na LV č. XXXX vydaný Správou katastra Trnava, ktorý pozostáva z 1 izby, kuchyne a príslušenstva a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tak, že žalovaný uzatvoril 1.4.2001 nájomnú zmluvu so spoločnosťou TAZ, a.s. v likvidácii, predmetom ktorej bol byt č. XX na ul. Y. XX v O., čím vznikol nájom bytu. V konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 44Cbi/6/2007 nehnuteľnosti, teda ani predmetný byt nepredstavovali majetok, ktorý by bol v privatizačnom projekte úpadcu ako štátneho podniku určený na privatizáciu a preto rozhodnutie o schválení privatizácie nebolo právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva Fondu národného majetku SR k nehnuteľnostiam a preto Fond národného majetku SR nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a tým ani k predmetnému bytu a zároveň neexistoval žiadny iný právny titul v prospech Fondu národného majetku SR, ktorý by zakladal právne účinky zákonného prechodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na Fond národného majetku SR, týmto rozhodnutím bolo spochybnené vlastnícke právo spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii k predmetnému bytu, keď následne na základe dohody o spätnom prevode nehnuteľnosti uzavretej dňa 29.9.2010 medzi Ing. Pavlom Korytárom a spoločnosťou TAZ - správa a predaj bytov nájomcov, s.r.o., ako predchádzajúcim prenajímateľom a vlastníkom predmetného bytu nadobudla vlastnícke právo k predmetnému bytu spoločnosť Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, ktorej správcom konkurznej podstaty je Mgr. Ing. Pavol Korytár a keďže Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze nie je právnym predchodcom ani nástupcom spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii, z ktorým mal naposledy žalovaný uzatvorenú nájomnú zmluvu a tá je absolútne neplatná súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne, keď v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca prijímal od žalovaného platby za užívanie predmetného bytu, čím dal najavo, že rešpektuje jeho užívacie právo. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Dôvodil, že súd prvého stupňa nesprávne dospel k záveru, že zo skutočnosti, že na účet žalobcu prichádzali platby žalovaných vo výške, ktorá žalobcom nebola určená ani dohodnutá a to variabilným symbolom, ktorý žalobcom nebol určený ani dohodnutý vyvodil fakt, že žalobca prejavil akúkoľvek vôľu s týmito osobami uzavrieť nájomnú zmluvu a to dokonca na dobu neurčitú, keď navyše mnohé platby boli na účty žalobcu poukazované len prostredníctvom variabilného symbolu, príp. priezviskom. Dodal, že žalobca nemohol mať ani len subjektívnu predstavu a nie to ešte objektívnu vedomosť s kým mal údajne uzavrieť nájomnú zmluvu a poukázanie nejakej sumy na účet úpadcu neznámou osobou nemožno ani pri najbenevolentnejšom a najotvorenejšom výklade práva považovať za uzavretie zmluvy konkludentným spôsobom s konkrétnym nájomcom. Poukázal na to, že žalobca spravoval 390 bytov a pri ustanovení do funkcie správcu úpadcu nedisponoval žiadnymi dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom, pričom relevantné listiny preukazujúce právne vzťahy k viacerým bytom žalobca nemá doposiaľ. Dodal, že jedinú vôľu, ktorú kedy prezentoval, bola vôľa nehnuteľnosti podliehajúce konkurzu v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu speňažiť. Uviedol, že plnenia, ktoré žalovaní plnili v súvislosti s užívaním bytu žalobca považuje za plnenie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní cudzej veci, teda bytu bez právneho dôvodu. Keďže predpis ohľadom výšky nájmu a služieb za celé obdobie svojej funkcie správcu nevypracoval a ani žalovaným nedoručoval. Mal za to, že výkon práva žalovaných vyplývajúci z nájomnej zmluvy, ktorú so žalobcom nikdy neuzatvorili neprimerane zasahuje do práv úpadcu a tým jednoznačne poškodzuje veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky riadne uplatnili do konkurzného konania. Uviedol, že na strane žalobcu nikdy nebola daná vôľa uzavrieť nájomné zmluvy a z uvedeného preto ani nedošlo k prejavu takejto neexistujúcej vôle a keďže neexistuje vôľa ani jej prejav nemožno takýto domnelý právny úkon považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný a preto nemohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy. Doplnil, že neuvažoval o možnosti byt tu vo vlastníctve úpadcu prenajímať a už vôbec nie na dobu neurčitú. Bol a je si vedomý, že takýmto konaním by porušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, keď uzatváraním nájomných vzťahov na dobu neurčitú, by zaťažoval konkurznú podstatu a poškodzoval primárne záujmy konkurzných veriteľov. Na uzatváranie nájomných zmlúv nemal veriteľským výborom udelený záväzný pokyn. Mal za to, že v prípade vzťahu žalobcu a žalovaného nejde o uzavretie neplatnej zmluvy, ale o neexistenciu akéhokoľvek záväzkovo právneho vzťahu. Názor súdu prvého stupňa, že došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy konkludentne považuje za absolútne neprijateľný a absurdný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť ( § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). Žalobca, odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), taktiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je daný ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, súd ho nevykonal a vznikol tým nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135 O. s. p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. Odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu. Pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa by tak v zásade postačovalo iba konštatovanie správnosti dôvodov prezentovaných súdom prvého stupňa, avšak odvolací súd vzhľadom na argumentáciu žalobcu v odvolaní k námietkam odvolateľa dodáva: Spornou v odvolacom konaní zostala už iba otázka vymedzená odvolacou argumentáciou žalobcu, či v danom prípadne došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom- užívateľom predmetného bytu. Odvolací súd sa pritom plne stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že v danom prípade, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, došlo medzi účastníkmi ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, a teda medzi účastníkmi je platný nájomný vzťah, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky, aby bola žalovanému uložená povinnosť predmetný byt vypratať. Prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy pritom nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne prípadne i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide o prejav určitej vôle. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania konkludentne uzavretá nájomná zmluva. Po tom ako vlastnícke právo žalobcu k predmetnému bytu bolo ustálené a určené súdmi, až do podania predmetnej žaloby, žalovaný predmetný byt užíval niekoľko rokov (vychádzajúc z písomnej ale neplatnej nájomnej zmluvy). Za toto obdobie byt nerušene ako nájomca užíval, a platil úhrady za služby spojené s užívaním bytu, boli mu predpisované zálohy na plnenia poskytované s užívaním bytu i vypracované vyúčtovania týchto služieb, na druhej strane žalobca platby poskytované žalovaným bez výhrad prijímal. Žalobca nikdy - až do podania predmetnej žaloby, nespochybnil predmetný nájomný vzťah žalovaného k bytu. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností nesporne vyplýva, že obe strany sporu akceptovali, že medzi nimi existuje platný nájomný vzťah a konkludentne tým prejavili vôľu nájomnú zmluvu uzavrieť. Odvolací súd pritom považuje za úplne irelevantné, že spočiatku žalobca nemal dostatok podkladov a informácií pre posúdenie existencie predmetného nájomného vzťahu. Celý vyššie popísaný komplex okolností daného prípadu, jednoznačne nasvedčuje konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Rovnako za nerozhodnú odvolací súd považoval skutočnosť, že žalobca nemal k takémuto právnemu úkonu potrebný pokyn, prípadne, že by žalobca takýmto úkonom porušoval svoje povinnosti správcu úpadcu. Neobstojí námietka odvolateľa, že potom by každá neplatná nájomná zmluva bola vždy nahradená novou uzavretou konkludentne, keďže sú situácie kedy vlastník nehnuteľnosti od počiatku popiera nájomný vzťah s domnelým nájomcom - užívateľom (napr. pri neoprávnenom obsadení nehnuteľnosti - bytu), dôležité je následné správanie dotknutých osôb. Vyššie uvedený výklad predmetného právneho úkonu zároveň zabezpečí ochranu dobromyseľnosti žalovaných, ktorí podľa výsledkov vykonaného dokazovania nesporne od domnelého uzavretia predmetnej nájomnej zmluvy až do doručenia im predmetnej žaloby, boli dobromyseľní v tom, že daný byt užívajú na základe existujúceho nájomného vzťahu (§ 35 ods. 3 O. z.). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvého stupňa správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, v dôsledku čoho bolo potom dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil a to včítane závislého, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešným žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu návrhom neuplatnili (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a z obsahu spisu im žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.